Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 22, 2022

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5S/84/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200509
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Fulcová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2022:1020200509.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Fulcovej a členov senátu

JUDr. Anny Peťovskej, PhD. a Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovej, v právnej veci žalobcu: Podtatranská
hydina a.s., so sídlom Slavkovská cesta 54, Kežmarok, IČO: 31 651 682, zastúpený: KVASŇOVSKÝ &
PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Dunajská 2317/32, Bratislava, proti žalovanému: Finančné
riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 100309965/2020 zo dňa 30.01.2020, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta.

Žalovanému súd právo na náhradu trov konania voči žalobcovi nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave ako správnemu súdu (ďalej len „správny súd“) dňa
02.04.2020 sa žalobca domáha preskúmania zákonnosti v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného,
ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Úradu pre vybrané hospodárske subjekty č. 101861992/2019 zo
dňa 2.8.2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil rozdiel dane v sume
XXX.XXX,XX€nadanizpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiefebruár2014žalobcoviakodaňovému
subjektu.

2. Žalobca sa domáhal zrušenia v záhlaví označeného rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia
orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktoré tomuto rozhodnutiu predchádzalo a vrátenia veci orgánu
verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
4. Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu
verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) napadnuté
rozhodnutia, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo

stavu, ktorý existoval v čase vydania rozhodnutia žalovaného (§ 135 ods. 1 SSP).
5. Správny súd o žalobe rozhodol na pojednávaní dňa 22.11.2022.
6. Lustráciou žalobcu v databáze súdnych rozhodnutí (na webovom sídle https://www.slov-lex.sk)
správny súd zistil, že tunajší súd už právoplatne rozhodol vo veci rovnakých účastníkov konania, vedenej
na tunajšom súde pod sp. zn. 1S/87/2020 zo dňa 18.08.2022.

Skutkové a právne závery správneho súdu

7. Po preskúmaní žalobných námietok, stanoviska žalovaného a administratívneho spisu správny súd
dospel k záveru, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť.8. Podľa § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (SSP), vo veciach toho istého žalobcu
a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení
každéhoďalšiehorozsudkusprávnysúdpoukážeužlennatotožnýrozsudok,prípadnestručnezopakuje

jeho dôvody.
9. Správny súd je viazaný nielen rozsahom, ale aj žalobnými dôvodmi (§ 134 SSP). Pokiaľ o týchto
žalobných dôvodoch bolo už vo vzťahu k žalobcovi rozhodnuté v inom prípade, tak žalobcovi je známy
právny postoj správneho súdu k uvedenému problému. Opakované podávanie žalôb, ktoré sa líšia iba
okruhom ďalších účastníkov, ale druhovo ide o ten istý problém, vedie k zneužívaniu zásady oficiality v

súdnom konaní (§ 103 ods. 1 SSP), keď správny súd musí rozhodnúť už vo veci vyriešeného právneho
problému opätovne rozsudkom. Vzhľadom na to, že v našom systéme neexistuje súdny precedens,
zavádza sa aspoň možnosť skráteného odôvodnenia s odkazom na totožný rozsudok, v ktorom už bol
právny problém vyriešený. Totožný predmet konania sa rozumie druhovo totožný (obdobný) predmet
konania, ktorý ale nevytvára prekážku rei iudicatae alebo prekážku litispendencie. Ide o predmet
konania, ktorý sa týka rovnakého právneho problému a formálne sa líši iba číslom konania (Komentár

k § 140 SSP, zdroj ASPI).
10. Žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho a skutkového posúdenia veci, sú nepreskúmateľné
pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne
posúdenie veci, skutkový stav, ktorý bol vzatý za základ napadnutých rozhodnutí je v rozpore s

administratívnymispismianemávnichoporua došlokpodstatnémuporušeniuustanoveníoprocesnom
konaní, ktoré malo za následok vydanie týchto nezákonných rozhodnutí.
11. Ďalej žalobca namietal, že žalovaný a správca dane si nezaobstarali dostatok potrebných podkladov
pre napadnuté rozhodnutia, spoľahlivo, presne a úplne nezistili skutočný skutkový stav veci, že
neodôvodnene a v neprimeranom rozsahu preniesli naňho dôkazné bremeno, že prekročili medze

povolenej správnej úvahy, že nevydali rozhodnutia v súlade s relevantnými zákonmi a ostatnými
právnymi predpismi a teda, že nevydali rozhodnutia obsahujúce zákonom predpísané náležitosti a
procesne nepostupovali v súlade s platným právnym poriadkom.
12. V časti III. žaloby žalobca namietal nedodržanie lehoty na výkon daňovej kontroly a vady protokolu
ako podkladu napadnutých rozhodnutí, porušenie práv a procesných daňového subjektu a nedostatočne

zistený skutkový stav veci, nepreskúmateľné aplikovanie pojmu "zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo
vložená spoločnosť" a pojmu personálne prepojených subjektov, neuvedenie dôvodu výkonu daňovej
kontroly, podvodné konanie, nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní.
13. V časti IV. žaloby žalobca namietal neobstaranie dostatočného množstva podkladov a neúplné
zistenie skutkového stavu pre rozhodnutia vo veci, neodôvodnené prenesenie dôkazného bremena

na žalobcu v neprimeranom rozsahu, účelové spochybnenie predložených dokladov, prekročenie
medze zákonom dovolenej správnej úvahy a nevydanie rozhodnutí obsahujúcich zákonom predpísané
náležitosti.
14. Vo vyššie uvedenej veci (odsek 6 tohto rozsudku) správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
15. Predmetom vyššie uvedeného konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného o

vyrubení rozdielu dane v sume 368.166,41 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl
2014žalobcoviakodaňovémusubjektu,pričomrozhodnutiesprávcudanevychádzalozdaňovejkontroly
za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a september 2014, ukončenej protokolom z daňovej
kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017. Správca dane (vo veci preskúmavanej v konaní sp.
zn. 1S/87/2020) vydal rozhodnutie č. 100671860/2018 zo dňa 05.04.2018, ktorým podľa § 68 ods. 5

Daňového poriadku vyrubil žalobcovi na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 rozdiel dane v sume
368 166,41 € z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 a § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako "zákon o DPH") z
dôvodu, že žalobca odpočítal daň z faktúr vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. a C. Š.. s.r.o.
neoprávnene, pretože nebolo preukázané, že prijal tovar od týchto spoločností tak ako bolo deklarované

na faktúrach.
16. Totožnosť predmetu konania podľa § 140 SSP vo vzťahu k vyššie špecifikovanému rozhodnutiu je
daná tým, že v oboch konaniach je predmetom konania obdobné rozhodnutie žalovaného o vyrubení
rozdielu na dani z pridanej hodnoty, a to na základe jednej daňovej kontroly, ukončenej rovnakým
protokolom, za iné zdaňovacie obdobie, pričom správca dane tak v prejednávanej veci ako aj vo veci

sp. zn. 1S/87/2020 konštatoval ako dôvod vyrubenia rozdielu dane porušenie rovnakých zákonných
ustanovení pre neoprávnené odpočítanie dane z faktúr rovnakých daňových subjektov.17. V súlade s § 140 zákona č. 162/2015 Z.z. správny súd poukazuje na rozsudok tunajšieho súdu vo
veci sp. zn. 1S/87/2020 zo dňa 18.08.2022. V tomto konaní si podľa označeného rozsudku žalobca
uplatnil totožné žalobné námietky ako v prejednávanej veci.

18. Vzhľadom na to, že tunajší súd už rozhodoval vo veci rovnakého žalobcu, ako je žalobca v tomto
konaní a predmetom dotknutého konania bol totožný predmet, ako je predmet tohto konania, správny
súd sa stotožnil s vysloveným právnym názorom vo veci tých istých účastníkov v skoršom rozsudku
tunajšieho súdu, v súlade s ustanovením § 140 SSP poukazuje na jeho odôvodnenie, pričom zároveň z
rozhodnutia sp. zn. 1S/87/2020 zo dňa 18.08.2022 uvádza nasledujúcu časť odôvodnenia:

„89. Z obsahu administratívneho spisu správny súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu ako
daňového subjektu daňovú kontrolu DPH za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2014 a september
2014 a ktorá začala dňa 02.10.2014 (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/
Gaz zo dňa 02.10.2014 a oznámenie o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa
19.12.2014). Ďalej správny súd zistil, že v zdaňovacom období apríl 2014 si kontrolovaný daňový subjekt
uplatnil odpočítanie dane z predložených dodávateľských faktúr vyhotovených daňovým subjektom

obchodnou spoločnosťou - B-spol., s.r.o. (uvedené v napadnutom rozhodnutí v tabuľke B-spol., s.r.o.
042014 na str. 14 až 16) za predaj tovaru a služieb (hlavne krmivo, sójový extrahovaný škrob, mäsové
výrobky, syry, rôzny spotrebný materiál, prepravné služby) v celkovej výške XXX XXX,XX eura a z
faktúr vyhotovených daňovým subjektom C. Š., s.r.o. (uvedené v napadnutom rozhodnutí v tabuľke
C. Š., s.r.o._042014 na str. 39 až 40) za tovar - vajcia, kartóny, kuracie vnútornosti, kura chladené v

celkovej výške XXX 849,81 eura. Ďalej správny súd zistil, že daňový subjekt - obchodná spoločnosť
B-spol., s.r.o. bol zapísaný do obchodného registra dňa 26.02.2010 so sídlom Nitrianske Hrnčiarovce,
pričom od 20.05.2014 došlo k zmene sídla a že do 16.12.2013 bol jediným spoločníkom a konateľom
C. H., od 17.12.2013 do 19.05.2014 bol jediným spoločníkom J. X. a ďalej, že od 20.05.2014 obchodná
spoločnosť PACKCOMP LLC, Centerville Road 2711, Suite 400, Wilmington, New Castle, Delaware

198 08 s tým, že jej konateľom bol od 31.10.2013 do 30.10.2014 J. X. a že od 30.10.2014 spoločnosť
nemá žiadneho konateľa. Správny súd zároveň z obsahu administratívneho spisu zistil, že správca
dane zistil z internej databázy, ale aj z verejne prístupných zdrojov, že daňový subjekt - obchodná
spoločnosť - B-spol., s.r.o. podal poslednú účtovnú závierku za rok 2013, z ktorej správca dane zistil,
že v roku 2013 táto obchodná spoločnosť nevykazovala žiadne obraty, že nemala žiadny majetok a od

januára 2014 do septembra 2014 uvádzala táto obchodná spoločnosť v podaných daňových priznaniach
k DPH dodania tovaru a služby podľa ust. § 8 a ust. § 9 zákona o DPH a že v každom mesiaci
mala nízku vlastnú daňovú povinnosť ako aj, že za mesiac október 2014 podala negatívne daňové
priznanie, že od mesiaca november daňové priznania k DPH nepodala, že taktiež nepodala daňové
priznanie k dani z príjmov a ani účtovnú závierku za rok 2014. Ďalej mal správny súd z administratívneho

spisu zistené, že v roku 2015 správca dane zrušil obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o., že u tohto
daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 a máj
2014 a že správca dane vykonal nahliadnutie do spisu z tejto daňovej kontroly (viď úradný záznam č.
101506199/2017) pričom zistil, že daňový subjekt B-spol. s.r.o. nepredložil pri daňovej kontrole miestne
príslušnému správcovi dane žiadne faktúry ani záznamy DPH. Správca dane zaslal dňa 26.11.2014

dožiadanie č. 9900451/5/5202815/14/Gaz zo dňa 26.11.2014 miestne príslušnému správcovi dane
daňového subjektu B-spol., s.r.o., v ktorom žiadal preveriť všetky obchodné transakcie s daňovým
subjektom Podtatranská hydina, a.s. s tým, že z jeho odpovede (viď podanie č. 9904401/5/243343/15/
SušSzodňa02.02.2015)správcadanezistil,žepríslušnýsprávcadanezaslaldňa15.01.2015naadresu
sídla obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. predvolanie na ústne pojednávanie, ktorá sa však vrátila

z dôvodu, že adresát je neznámy. Dňa 29.01.2015 zamestnanci príslušného správcu dane vykonali
miestne zisťovanie na adrese sídla spoločnosti B-spol.. s.r.o. (viď úradný záznam č. 9104401/5/227038/
2015/SušS zo dňa 29.01.2015), pri ktorom zistili, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. na uvedenej adrese
nesídli a nikde sa nenachádzalo označenie tejto spoločnosti. Taktiež správny súd z administra-tívneho
spisu zistil, že dňa 27.04.2015 sa v sídle Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty, Tomášikova

35, Košice konalo ústne pojednávanie (viď zápisnica o ústnom pojednávaní č. 347838/2015/GazL zo
dňa 27.04.2015), na ktoré sa dostavil svedok J. Csillag (konateľ obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o. od
31.10.2013 do 30.10.2014), ktorý nepredložil správcovi dane dokumenty preukazujúce a potvrdzujúce
obchodné transakcie s daňovým subjektom Podtatranská hydina, a.s. v kontrolovanom zdaňovacom
období a ani za iné obdobie a pričom sa vyjadril, že obchodná spoločnosť B-spol., s.r.o. nevlastnila

žiadny hnuteľný a nehnuteľný majetok, nemala zamestnancov. Zároveň bolo v administratívnom konaní
zistené, že správca dane zistil, že daňový subjekt B-spol., s.r.o. mal obstarávať tovar a služby v
tuzemsku od dodávateľov obchodných spoločností - FeMa Trade, s.r.o. a ARGUS Plus, spol. s r.o. a
REVITAL Trade, spol. s r.o. a že daňový subjekt FeMa Trade, s.r.o. naposledy podal daňové priznaniek dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2013 a k DPH za zdaňovacie obdobie december 2014
a že za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a október až december 2014 podával negatívne
daňové priznania a že nemal žiadnych zamestnancov a ani žiadne materiálno-technické zabezpečenie.

Ďalej zo zistení správcu dane vyplynulo, že od obdobia, kedy daňový subjekt obchodná spoločnosť -
FeMa Trade, s.r.o. vstúpil do reťazového obchodovania s obchodnou spoločnosťou B-spol., s.r.o., začal
preukazovať ekonomickú činnosť vysokými obratmi z titulu nadobúdania tovarov a služieb z členských
krajín EÚ a z predaja tovaru a služieb tuzemskému platiteľovi - obchodnej spoločnosti B-spol., s.r.o.,
ktorý následne tovar a služby ďalej fakturoval platiteľovi - obchodnej spoločnosti HYDINA SLOVENSKO

s.r.o. a že daňový subjekt obchodná spoločnosť - FeMa Trade, s.r.o. nahradil v reťazovom obchode
daňový subjekt - obchodnú spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o., v ktorom bol spoločníkom, konateľom
a prokuristom V. H. a že od 30.04.2014 je jediným spoločníkom zahraničná osoba JIT LLC. Pioneer
Ave. 1712/Ste. 5282 Cheyenne WY (Wyoming), USA 820 01, Spojené štáty americké. V zdaňovacom
období júl 2014 bol jediným konateľom a spoločníkom spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. F. U., Maďarsko
a prokuristom V. H. (od 11.07.2014 do 09.09.2014). Zároveň bolo z administratívneho spisu zistené, že

zamestnanci Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty vykonali dňa 23.02.2016 miestne zisťovanie
na adrese sídla obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. a zistili, že na uvedenej adrese sa nenachádza
žiadne označenie spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. (viď úradný záznam č. 102608493/2016). Ďalej, že
dňa 24.02.2016 bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska Krupinská 8, Košice
bývalého spoločníka, konateľa a prokuristu daňového subjektu FeMa Trade, s.r.o. V. H. s tým, že

bolo zistené, že na uvedenej adrese 16 rokov nebýva (viď úradný záznam č. 102613572/2016). Dňa
24.02.2016 bolo vykonané miestne zisťovanie na adrese trvalého bydliska Jegorovovo nám. 896/2,
Košice súčasného prokuristu daňového subjektu obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o. - N. T. s
tým, že na uvedenej adrese nebolo označenie elektrického zvončeka, ani poštovej schránky s menom
N. T. (viď úradný záznam č. 102656874/2016). Správca dane zo spisu daňového subjektu HYDINA

SK s.r.o. zistil informácie uvedené v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 9712401/5/3558535/2014/Boď
zo dňa 21.07.2014 a to, že bol vypočutý V. H., ktorý pôsobil v orgánoch obchodnej spoločnosti
najprv v ARGUS Plus, spol. s r.o. a neskôr v obchodnej spoločnosti FeMa Trade, s.r.o., ktorý vo svojej
výpovedi uviedol, že daňový subjekt ARGUS Plus, spol. s r.o., obchodoval s daňovým subjektom B-
spol., s.r.o., nevlastnil a ani nemal v prenájme skladové priestory. Uviedol, že za tovar bolo zaplatené len

bankovým prevodom, pričom správca dane z odpovede na medzinárodnú výmenu informácií z Poľskej
republiky zistil, že s poľskou spoločnosťou CEDROB SA boli úhrady realizované aj kompenzáciou,
t.j. vzájomným započítaním pohľadávok a záväzkov medzi spoločnosťami ARGUS Plus, spol. s r.o.,
FeMa Trade s.r.o., C. Š., s.r.o. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.. Zo spisu daňového subjektu HYDINA
SK s.r.o. ďalej správca dane zistil, že výzvou č. 9712401/5/3258283/2014/Boď zo dňa 03.07.2014

bolo Prezídium policajného zboru, národná kriminálna agentúra, národná jednotka finančnej polície,
expozitúra Východ vyzvané k súčinnosti spočívajúcej v poskytnutí informácií, prípadne kópií písomností
a iných vecí (aj elektronicky), týkajúcich sa daňového subjektu ARGUS Plus. spol. s r.o. V odpovedi č.
PPZ-NKA-JFP4-108-054/2014 zo dňa 21.07.2014, ktorá bola správcovi dane doručená dňa 24.07.2014,
sa uvádza, že spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. je majiteľom bankového účtu č. 4018477112/7500

vedeného v ČSOB, a.s. Podľa informácií poskytnutých ČSOB, a.s. ku dňu 14.04.2014 bol majiteľom
a jediným disponentom V. H.. Aktívne obchodné operácie medzi spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a
obchodnou spoločnosťou ARGUS Plus, spol. s r.o. na uvedenom účte prebiehali od mesiaca júl 2013 do
konca mesiaca február 2014. Odo dňa 19.12.2013 bol jediným spoločníkom N. C., v mene spoločnosti
však v časovom období od 19.12.2013 do 29.04.2014 ako prokurista konal jej pôvodný spoločník a

konateľ V. H.. Dňa 30.04.2014 došlo k zmene jediného spoločníka spoločnosti a to, že spoločníkom
sa stala obchodná spoločnosť JIT LLC Pioneer Ave. 1712/Ste. 5285 Cheyenne WY /Wyoming/, USA,
pričom nie je jasné kto je majiteľom predmetnej spoločnosti, ktorá bola v USA zaregistrovaná dňa
19.02.2014. Pri prevode obchodného podielu uvedenú spoločnosť zastupoval N.T. V. U., I., Q. Y.
X, I.. Podľa aktuálneho výpisu z obchodného registra spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. nemá

zapísaného žiadneho konateľa. Previerkou vykonanou v Maďarsku k osobe N. C. sa podarilo zistiť len
to, že menovaný sa nenachádza v kriminálnych evidenciách Národného daňového a colného úradu
ani v informačnom systéme podnikateľských subjektov. Podľa informácií Sociálnej poisťovne obchodná
spoločnosť ARGUS Plus, spol. s r.o. bola ako zamestnávateľ registrovaná v pobočke Košice v období
01.07.1997 do 31.03.2012. Správca dane vykonal úkon nahliadnutie do spisu daňového subjektu FeMa

Trade, s.r.o. (viď úradný záznam č. 102656874/2016). Zo získaných informácií vyplynulo, že u daňového
subjektu bola vykonaná daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobie máj 2014. Daňový subjekt na
výzvy a predvolania nereagoval, účtovné a iné doklady preukazujúce hospodárske a účtovné operácie
vrátane evidencie DPH a záznamov za kontrolované zdaňovacie obdobie nepredložil. Zásielky sa vrátilis poznámkou doručovateľa "adresát neznámy". Daňový subjekt REVITAL Trade, spol. s r.o. naposledy
podal daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú závierku za rok 2012 a naposledy podal daňové
priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Z externej databázy finančnej správy vyplynulo, že

platiteľ REVITAL Trade, spol. s r.o. nadobúdal tovary a služby aj v ďalších zdaňovacích obdobiach (máj
2014, jún 2014), z ktorých bol povinný platiť daň z nadobudnutia tovaru v tuzemsku a zo služieb, pri
ktorých príjemca platí daň podľa ust. § 69 ods. 2 zákona o DPH. Z výpovede svedka J. X. vyplynulo,
že neskôr bol konateľom spoločností Tandem - Trade, s.r.o. a Holvia, s.r.o., ktoré boli zapojené do
obchodovania s kontrolovaným platiteľom obchodnou spoločnosťou - Podtatranská hydina, a.s. v iných

zdaňovacích obdobiach roka 2014 a 2015. Zo zistení správcu dane vyplynulo, že v reťazci obchodovania
sa nachádzali tri až sedem mesiacov a nahradili daňový subjekt B-spol., s.r.o.. Do reťazca zapojené
obchodné spoločnosti - Tandem - Trade, s.r.o. (prepojená osoba J. X. konateľom v období od 29.04.2014
do 31.05.2015) aj v zdaňovacom období december 2014 a daňový subjekt Holvia, s.r.o., Trieda 1. mája
2224/43, Spišská Nová Ves (prepojená osoba J. X. konateľom v období od 31.10.2014 do 14.08.2015)
aj v zdaňovacom období február 2015, mali spoločné znaky, a to, že nemali žiadnych zamestnancov,

žiadny hmotný a nehmotný majetok, štatutárom bol J. X.. Od 30.12.2014 obchodná spoločnosť Holvia,
s.r.o. a od 13.01.2015 obchodná spoločnosť Tandem - Trade, s.r.o., majú rovnakého spoločníka, a to
EAST POINT TRADE LLC, 503 South Pierre Street, Pierre. South Dakota (SD) 575 01, Spojené štáty
americké, a obe nemajú žiadneho konateľa. V prípade spoločností REVITAL Trade, spol. s r.o. a ARGUS
Plus, spol. s r.o. je to spoločník JIT LLC, Pioneer Ave, 1712/Ste, 5282 Cheyenne WY (Wyoming). USA

820 01, Spojené štáty americké. Ďalej mal správny súd z administratívneho spisu zistené, že v rámci
daňovej kontroly správca dane zaslal žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 49619A/15/Merc
do Poľskej republiky, v ktorej žiadal preveriť intrakomunitárne dodávky tovaru zo Slovenskej republiky
do Poľskej republiky od platiteľa Podtatranská hydina, a.s. pre poľského odberateľa CEDROB SPÓLKA
AKCYJNA.PLOCKA5,06-400CIECHANÓW,pričomzjehoodpovedezistil,žetovarboldodanýtak,ako

to deklaroval daňový subjekt Podtatranská hydina a.s. vo vyhotovených faktúrach pre tohto odberateľa.
V súvislosti s preverovaním opodstatnenosti uplatnenia odpočítania dane z faktúr od daňového subjektu
C. Š., s.r.o. správca dane zistil, že táto obchodná spoločnosť zanikla v dôsledku zlúčenia dňa 30.07.2014
a právnym nástupcom sa stala obchodná spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o., v ktorej spoločníkom a
jediným konateľom bol I. Š.U., s tým, že táto spoločnosť bola právnym nástupcom v dôsledku zlúčenia

viacerých firiem. Taktiež mal správny súd zistené z administratívneho spisu, že správca zaslal dane
dňa 28.11.2014 zaslal miestne príslušnému správcovi dane dožiadanie č. 9900451/5/5235468/2014, v
ktoromžiadalopreverenieobchodnýchtransakciíafaktúrvyhotovenýchpreodberateľa -daňovýsubjekt
Podtatranskáhydina,a.s.aktorýodpovedal,že daňovýsubjektSLOVRESPO,s.r.o.naadreseuvedenej
v obchodnom registri nesídli, že nemá splnomocneného zástupcu a že vlastník nehnuteľnosti, kde by

mala táto obchodná spoločnosť sídliť, nedal súhlas so zriadením sídla na uvedenej adrese, ďalej, že tejto
obchodnej spoločnosti bolo zrušené živnostenské oprávnenie a že jej konateľ bol právoplatne odsúdený
za spáchaný majetkový trestný čin (viď podanie č. 9311401/5/65292/2015/Kol). Správca dane získal
informácie zo spisu z daňových kontrol u daňového subjektu HYDINA SLOVENSKO, s.r.o. personálne
a ekonomicky prepojenej obchodnej spoločnosti s obchodnou spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s.

(v kontrolovanom zdaňovacom období bola jej odberateľom - viď úradný záznam č. 101543402/2017
a č. 101614457/2017). Ďalej mal správny súd zistené, že správca dane zistil, že dňa 30.01.2015 bolo
správcom dane zaslané dožiadanie č. 9900451/5/234782/2015 vo veci preverenia dodávok tovaru a
služieb od obchodnej spoločnosti C. Š., s.r.o. (od 30.07.2014 právny nástupca obchodná spoločnosť
SLOVRESPO, s.r.o.). Z odpovede č. 9311401/5/380322/2015/Kol zo dňa 19.02.2015 vyplynulo, že

daňový subjekt je nekontaktný a že správca dane pri inej svojej činnosti zistil, že obchodná spoločnosť
SLOVRESPO, s.r.o. na adrese uvedenej v obchodnom registri nesídli, nemá splnomocneného zástupcu,
konateľ spoločnosti je bezdomovec, ktorý uvedenú spoločnosť nepozná a nemá k dispozícii žiadne
účtovné doklady (viď zápisnica č. 9311401/5/906782/2014/Pas zo dňa 11.03.2014, úradný záznam
č. 9311401/5/924552/Pas zo dňa 11.03.2014 a zápisnica č. 9311401/5/3815840/2014, oznámenie o

zrušení živnostenského oprávnenia zo dňa 20.02.2014). Ďalej mal správny súd zistené, že obchodná
spoločnosť C. Š., s.r.o. zanikla dňa 30.07.2014 zlúčením s obchodnou spoločnosťou SLOVRESPO,
s.r.o., do ktorej bolo spolu zlúčených 61 obchodných spoločností. Z preverovania miestne príslušného
správcu dane vyplynulo, že konateľ spoločnosti I. Š. je bezdomovec, na ústnom pojednávaní sa
vyjadril, že uvedenú obchodnú spoločnosť nepozná a žiadne účtovné doklady nemá. Miestnym

zisťovaním miestne príslušného správcu dane bolo zistené, že na adrese sídla obchodnej spoločnosti
SLOVRESPO, s.r.o. sa nachádza bytový dom a že sídlo tejto obchodnej spoločnosti nie je uvedené
ani na poštových schránkach, ani nikde vo vnútri bytového domu (viď zápisnica o ústnom pojednávaní
č. 9311401/5/906782/Pas dňa 11.03.2014), ktorej predmetom bolo preverenie súhlasu vlastníkanehnuteľnosti so zápisom nehnuteľnosti ako sídla do obchodného registra pre obchodnú spoločnosť
SLOVRESPO. s.r.o. s tým, že vlastníci nehnuteľnosti sa vyjadrili, že žiaden súhlas neudelili, a že podpis
nie je ich a že konateľa tejto obchodnej spoločnosti nepoznajú. Dňa 21.02.2014 bolo Daňovému úradu

Trenčín doručené oznámenie o zrušení živnostenského oprávnenia č. OU-NM-OZP-2014/0609-2:429-4
Okresného úradu Nové Mesto nad Váhom a to, obchodným spoločnostiam SLOVRESPO, s.r.o. a
KOMETRANS. s.r.o. z dôvodu, že ich konateľ I. Š. bol právoplatne odsúdený za spáchaný majetkový
trestný čin. Ďalej správca dane z protokolu o určení dane podľa pomôcok (viď úradný záznam č.
102579996/2016) zistil, že miestne príslušný správca dane v súvislosti s iným konaním získal od

daňového subjektu C. Š.. s.r.o. záznamy o DPH za zdaňovacie obdobia január až marec 2014 a požiadal
najväčších dodávateľov daňového subjektu o predloženie dokladov, ktoré môžu byť dôkazom pri správe
daní. Zistil, že dodávateľ obchodná spoločnosť - JUMIX, s.r.o. od 12.06.2014 zanikol (právny nástupca
obchodná spoločnosť-SLOVRESPO,s.r.o.),žedodávateľobchodnáspoločnosť-Pyrosafestol,s.r.o.od
26.06.2014 zanikol (právny nástupca spoločnosť SLOVRESPO, s.r.o.) a obchodná spoločnosť MTNK,
s.r.o. je nekontaktná. Z internej databázy Finančnej správy Slovenskej republiky (viď úradný záznam č.

102656874/2016) vyplynulo, že daňový subjekt Peter Štepánek, s.r.o. si uplatnil odpočítanie dane od
tuzemského daňového subjektu Pyrosafestol, s.r.o., ktorý zanikol v dôsledku zlúčenia SLOVRESPO,
s.r.o. Daňový subjekt Pyrosafestol, s.r.o. podal posledné daňové priznanie k dani z príjmov a účtovnú
závierku za rok 2012. Posledné daňové priznanie k DPH bolo podané za zdaňovacie obdobie III. štvrťrok
2013, po tomto období daňové priznanie DPH nepodával, registrácia na DPH mu bola zrušená v zmysle

ust. § 81 ods. 4 bod. b) zákona o DPH ku dňu 30.06.2016 pre neplnenie si povinností platiteľa dane.
Obchodné spoločnosti - Pyrosafestol, s.r.o. a C. Š., s.r.o. boli zlúčené so spoločnosťou SLOVRESPO,
s.r.o., ktorá bola následne ďalej zlúčená so spoločnosťou K-2-R-A, s.r.o. (táto bola od 18.06.2015
zrušená bez likvidácie uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 37CbR/57/2014-33 zo dňa 04.05.2015,
ktorénadobudloprávoplatnosťdňa02.06.2015).Zuvedenéhovyplýva,žecelýprevodobochspoločností

do obchodnej spoločnosti SLOVRESPO, s.r.o. zlúčením bol účelový s cieľom znemožnenia prístupu
k účtovným dokladom a znemožnenia prístupu k dôkazom o zdaniteľných obchodoch. Správny súd
mal z administratívneho spisu zároveň zistené, že správca dane kontrolovaný daňový subjekt so
skutočnosťami zistenými pri daňovej kontrole oboznámil pri ústnom pojednávaní (viď zápisnica o ústnom
pojednávaní č. 101530318/2017 zo dňa 12.07.2017) a že na základe vyššie uvedeného zisteného

skutkového stavu vyhotovil za zdaňovacie obdobia január 2014 až jún 2012 a september 2014, protokol
z daňovej kontroly č. 101691420/2017 zo dňa 03.08.2017, ktorý spolu s výzvou č. 101702266/2017 zo
dňa 07.08.2017, zaslal na vyjadrenie kontrolovanému daňovému subjektu.
90. Rámcovo je možné vymedziť, že žalovaný ako odvolací orgán konštatoval vecnú správnosť
prvostupňového rozhodnutia správcu dane, ktorý po vykonanom dokazovaní určil daňovému subjektu

rozdiel dane v sume 368 166,41 eura na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014.
91. Správny súd primárne posudzoval, či žalobca má právo na nadmerný odpočet DPH, ktorý si uplatnil
u správcu dane, t.j. či obchodné transakcie deklarované v dodávateľských faktúrach, ktoré predložil
žalobca správcovi dane za účelom priznania nadmerného odpočtu na DPH za zdaňovacie obdobie apríl
2014 sa uskutočnili tak, ako boli deklarované a teda, či splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky

na jeho uplatnenie uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona o DPH v nadväznosti na ust. § 51
ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
92. V kontexte na uvedené skutočnosti, správny súd zároveň skúmal, či napadnuté rozhodnutie
v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, či je
nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, či zistenie skutkového stavu orgánom

verejnej správy je nepostačujúce na riadne posúdenie veci a či došlo k podstatnému porušeniu
ustanovení o konaní pred orgánom, verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného
rozhodnutia vo veci samej a či skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi.
93. Jednou zo zásadných otázok, ktoré sú v tomto konaní medzi účastníkmi sporné, je aj posudzovanie

vplyvu dĺžky prerušenia daňového konania z dôvodu podania žiadosti správcom dane na vykonanie
medzinárodnej výmeny informácií podľa Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o
administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty na celkovú dĺžku
daňovej kontroly.
94. V procese posudzovania zákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím správny súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu.
95. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými
hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy
štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu preverovania základu dane alebo iných skutočnostírozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je
povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania. Daňový subjekt preukazuje aj vierohodnosť, správnosť alebo
úplnosť povinných evidencií alebo záznamov, ktoré vedie.
96. Daňový poriadok zakotvuje v ust. § 3 základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad
je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o
daniach podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chráni záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom

na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb zúčastnených
na daňovom konaní. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti
ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie,
pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže
odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný
v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti

teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako
prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To
znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty
daňových subjektov. Rovnako je treba poukázať na podmienky v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a), ust.
§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH s tým, že sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné

splnenie sa viaže nárok na odpočet. Nesplnenie uvedených podmienok nie je možné odpustiť (keďže
to zákon neustanovuje) a to ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu. Zákonodarca
požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z
dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné plnenia boli reálne uskutočnené práve

osobou uvedenou na faktúre. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom o tom, že daňový subjekt
skutočne kúpil tovar, pri ktorom vznikla daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Správca dane
pri posudzovaní opodstatnenosti uplatneného nároku na odpočítanie dane vychádza nielen z daňových
dokladov predložených kontrolovaným subjektom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom nechýba
materiálny základ.

97. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným
bremenomvyplývajúcimzust.§24ods.1Daňovéhoporiadku,keďzvykonanéhodokazovaniavyplynula
nepreukázateľnosť dodávky predmetných služieb žalobcovi.
98. Podstatnou v preskúmavanom prípade je skutočnosť, že žalobca v rámci daňového konania
nepreukázal reálnosť dodávky deklarovaného tovaru alebo služieb. Správca dane mal dôvodné

pochybnosti o pravdivosti žalobcom predložených dokladov a o skutočnostiach v týchto dokladoch
uvedených. K záveru o tom, že k dodaniu služieb nedošlo tak, ako je to deklarované na preverovaných
faktúrach dospeli orgány verejnej správy aj na základe dôkazov vykonaných správcom dane, najmä
výsluchmi svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi zákonným spôsobom uvedené pochybnosti
odstrániť, avšak z dôkazov ním predložených uvedené nevyplýva a preto, neuniesol dôkazné bremeno.

Možno však konštatovať, že žalobcovi bolo orgánmi verejnej správy pripísané na ťarchu jedine
neunesenie dôkazného bremena vo vzťahu k existencii uplatneného zdaniteľného plnenia (odpočítanie
dane, ktoré si nárokoval).
99. K námietke žalobcu, že dôkazná povinnosť bola prenesená na orgán verejnej správy, správny súd
uvádza, že odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane a v zmysle ust. § 49 ods. 2

zákona o DPH je právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos dôkaznej povinnosti z
daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov
na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena medzi daňový
subjektasprávcudane,vdaňovomkonaníplatízásada,žedaňovýsubjektpreukazujeskutočnosti,ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní, hlásení

a vyúčtovaní, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov ním
vedených, na preukázanie ktorých bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania. Vo vzťahu
k uvedenému, správny súd poznamenáva, že nie je úlohou daňových orgánov odstraňovať rozpory
vzniknuté v rámci šetrenia správcu dane, ktorým sa overuje pravdivosť tvrdení daňového subjektu,
ako aj pravdivosť skutočností uvedených na dokladoch ním predložených. Povinnosťou daňového

subjektu, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z daňových dokladov, je preukázať relevantnými
dôkazmi, že ním uplatnený nárok bol oprávnený. Dôkazná povinnosť správcu dane teda spočíva až
v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Pokiaľ daňový subjekt spoľahlivo nepreukáže
pravdivosť svojich tvrdení, nemôže mu byť uznané právo na odpočítanie dane. Pri posudzovanísprávnosti daňového priznania sa nemôže vychádzať len z faktúr a iných písomností ale k tomuto účelu
musí byť vykonané dokazovanie na zistenie, či predložené faktúry a písomnosti a či majú i obsahový
podklad. Ani doklady so všetkými požadovanými náležitosťami nemusia byť dostatočným podkladom

pre uznanie práva odpočítať daň, ak nie je preukázané, že skutočne k uskutočneniu zdaniteľného
obchodu došlo tak, ako je na daňových dokladoch deklarované. Nie je úlohou ani povinnosťou daňových
orgánov preukazovať skutočnosti tvrdené daňovým subjektom, táto povinnosť spočíva len na daňovom
subjekte. Daňový subjekt vyčerpá vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho
plnenia a disponuje účtovnými dokladmi (faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu

a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa a pod.). Na druhej strane nie je však
možné od daňového subjektu požadovať preukázanie skutočností, na ktorých sa sám nepodieľal s
následnou satisfakciou v podobe stanovenia výsledku zo strany správcu dane, že "daňový subjekt
neuniesol dôkazné bremeno", čo však podľa názoru správneho súdu nebol tento prípad. Správny súd
konštatuje, že v danej veci sa nejednalo o predloženie nadštandardných dôkazov a o presun dôkazného
bremena na správcu dane, ktorý mal pochybnosti vzhľadom na v konaní zistené skutočnosti v súvislosti

s predmetnými dodávkami a od žalobcu žiadal len také dôkazy, ktorými mal disponovať. Právo na
odpočítanie dane z dodávky vzniká platiteľovi dane v deň, keď mu vznikla daňová povinnosť, t.j. dňom
uskutočnenia (dodania) reálneho zdaniteľného plnenia, ktoré musí byť náležite preukázané daňovým
subjektom.
100.VtejtosúvislostisprávnysúdpoukazujenarozsudokNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikyvoveci

sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.
III.ÚS78/2011-17zodňa23.02.2011azktorýchvyplýva,že:"dôkaznébremenojenadaňovomsubjekte
(§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne je
nevyhnutnéuniesťdôkaznébremenonastranedaňovéhosubjektu,ktorýdisponujeprávomuplatniťsiza
zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH)

a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene
a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú
verifikáciuskutočnostíadokladovpredkladanýchdaňovýmsubjektom.Akdaňovýsubjekt,naktoromleží
dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný
ako oprávnený."

101. Správny súd s ohľadom na vyššie uvedené, poukazuje na ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a)
a ust. § 51 ods. 1 zákona o DPH, ktoré stanovujú hmotnoprávne podmienky na základe ktorých, si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základnou podmienkou je, aby sa jednalo o tovary alebo služby,
ktoré mu boli naozaj dodané konkrétnym platiteľom DPH (t.j. uskutočnenie zdaniteľného plnenia).
Na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné

odpustiť keďže to zákon neustanovuje ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a
ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti, aby
platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok ktoré pre nárok na
odpočet stanovil. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na
odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení,

či pri predložených dokladoch neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať,
od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom ho získal,
pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar alebo služba mu boli
dodané ním uvádzanou spoločnosťou. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené
dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia

týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú bez ďalšieho predpokladom pre odpočítanie dane v
zmysle zákona o DPH. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej
faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a to práve osobou
uvedenou na faktúre (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/17/2011 zo
dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 24/2013

zo dňa 17.01.2013). Správny súd zároveň poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 8Sžf/108/2014 zo dňa 29.09.2016, sp.zn. 8Sžf/22/2014, 8Sžf/23/2014 a 8Sžf/24/2014
zo dňa 17.09.2015, sp.zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014 z ktorých vyplýva, že uskutočňovanie
zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod kontrolou daňového subjektu. Obchod je
spojovací medzičlánok medzi rôznymi hospodárskymi odvetviami zameranými na uskutočňovanie

obehu tovaru a teda predstavuje výmenu produktov (statkov, výrobkov, tovaru a služieb) formou kúpy
a predaja a pri obchodnej činnosti prízvukuje ekonomickú analýzu a zdôvodnenie opodstatnenosti
relevantných obchodných transakcií. Vzhľadom na uvedené, daňový subjekt ako platiteľ dane mal
možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočnenéhozdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce
pre určenie dane.
102. Preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na

uskutočňovanie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Pri preukazovaní
je významný aj charakter zdaniteľného plnenia. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom
platiteľa dane (pojem "môže" ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH), ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho
uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje

nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,
ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre
uvedenou.Vprípadesprávcomdanepreukázateľnespochybnenýchuskutočnenýchzdaniteľnýchplnení
je prechod dôkazného bremena na plecia daňového subjektu ústavne konformný. Navyše takýto zásah
do autonómie jednotlivca je odôvodnený verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď

rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
103. Preto správny súd nesúhlasí s názorom žalobcu, že podmienka disponovania existenciou
materiálneho plnenia je nevyhnutne splnená, ak o existencii predmetného materiálneho plnenia nie je
pochybnosť, pretože preukázanie materiálnej existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom
dane (daňovým subjektom) na uskutoč-ňovanie zdaniteľných plnení, je podmienkou pre odpočítanie

dane a pri preukazovaní je významný aj charakter zdaniteľného plnenia.
104. Dodanie tovaru alebo služieb, na základe ktorého vznikla daňová povinnosť, je základnou
podmienkou uplatnenia odpočtu. Z dôvodu akceptovania odpočítania dane je platiteľ zaťažený
dôkaznýmbremenompreukázateľnosti,žepritomtotovarevznikladaňovápovinnosťnielenpoformálnej
stránke (vystavenými dokladmi), ale aj materiálnej. Nestačí len formálne deklarovať dodanie tovaru

faktúrou, ale je potrebné preukázať aj vecné naplnenie. Samotná faktúra nie je relevantným dôkazom
o tom, že daňovému subjektu boli reálne dodané služby deklarovanými dodávateľmi, pri ktorom vznikla
daňová povinnosť a prešlo naň dispozičné právo. Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom
platiteľa dane (pojem "môže" v ust. § 49 ods. 2 zákona o DPH, ktoré je spojené s jeho dôkaznou
povinnosťou. Súdna prax jednoznačne ustálila, že dôkazné bremeno v prípade preukazovania reálneho

uskutočnenia zdaniteľného plnenia leží na pleciach daňového subjektu. Pokiaľ si platiteľ dane uplatňuje
nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný sám preukázať, že zdaniteľné
obchody boli uskutočnené. Nie je postačujúce iba predloženie faktúry, dodacích listov, výpisu z účtu,
ale musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené osobou na faktúre
uvedenou. V prípade, ak správca dane preukázateľne spochybňuje uskutočnenie zdaniteľných plnení,

je prechod dôkazného bremena na ťarchu daňového subjektu ústavne konformný. Takýto zásah do
autonómie jednotlivca je odôvodnený aj verejným záujmom na stanovení, vymeraní a výbere dane (viď
rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS 705/2017).
105. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ dane, pričom
splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s

predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom
podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.
106. Podľa názoru správneho súdu, správca dane a žalovaný postupovali pri rozložení dôkazného
bremena v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EÚ.
107. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

108. K námietke žalobcu, že správca dane začal uňho ako platiteľa dane nezákonne daňovú kontrolu,
keďže neuviedol po celú dobu jej trvania - dôvod, účel alebo akýkoľvek podnet pre jej začatie, opierajúc
sa o nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 zo dňa 18.11.2008, správny súd uvádza,
že v konaní bolo preukázané, že daňová kontrola dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia
január 2014 až jún 2014 a september 2014 bola začatá v zmysle ust. § 46 ods. 3 Daňového poriadku u

žalovaného - daňového subjektu Podtatranská hydina a.s. a to dňa 02.10.2014. Uvedené mal správny
súd preukázané zo zápisnice o ústnom pojednávaní č. 9900451/5/4434210/14/Gaz zo dňa 02.10.2014
a z oznámenia o rozšírení daňovej kontroly č. 9900451/5/5472200/2014 zo dňa 19.12.2014. Správny
súd poukazuje na to, že možnosť vykonať daňovú kontrolu priamo vyplýva z Daňového poriadku, ktorou
sa rozumie postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane. V súlade s ust.

§ 44 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňovou kontrolou zisťuje alebo preveruje skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, teda
preveruje, či daňový subjekt si sám svoju daňovú povinnosť alebo nárok na vrátenie dane správne
vypočítal a uviedol v daňovom priznaní, podaním ktorého je daň vyrubená, teda, či si správne vyrubil daň(ust. § 68 ods. 4 Daňového poriadku). Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že správca
dane pri začatí výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového
poriadku. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

109. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedodržania lehoty správcom dane na vykonanie daňovej
kontroly v súvislosti s prerušením daňovej kontroly z dôvodu zaslania správcom dane žiadostí o
medzinárodnú výmenu informácií, správny súd uvádza, že administratívnu spoluprácu členských štátov
a spoluprácu proti podvodom v oblasti DPH, upravuje nariadenie Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010
o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty a ktoré v článku

10 stanovuje, že žiadaný orgán poskytuje informácie uvedené v článku 7 a 9 podľa možnosti čo
najrýchlejšie, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Zastáva názor, že nedodržanie tejto
lehoty zo strany dožiadaného orgánu nemôže ovplyvniť dobu prerušenia daňovej kontroly, pretože
dĺžka lehôt podľa vyššie citovaného nariadenia nie je záväzná pre dobu prerušenia daňovej kontroly
(nariadenie neupravuje dĺžku daňovej kontroly). V konaní bolo nesporne preukázané, že správca dane
rozhodnutím č. 20566539/2015 zo dňa 24.07.2015 prerušil odo dňa 28.07.2015 podľa ust. § 61 ods.

1 Daňového poriadku daňovú kontrolu z dôvodu, že začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej
na vydanie rozhodnutia, t.j. zaslanie žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií za účelom preverenia
zdaniteľných transakcií s oslobodením od dane v rámci štátov Európskej únie, a to až do dňa doručenia
výsledku medzinárodnej výmeny informácií. Ďalej bolo v konaní preukázané, že správca dane listom
č. 101440551/2017 zo dňa 28.06.2017 oznámil daňovému subjektu (žalovanému), že dňa 28.06.2017

pominuli dôvody, pre ktoré sa daňová kontrola prerušila a že Daňový úrad pre vybrané daňové subjekty
pokračuje vo výkone daňovej kontroly začatej dňa 02.10.2014.
110. Správny súd sa stotožňuje s názorom žalovaného, že počas prerušenia kontroly lehoty na výkon
daňovej kontroly podľa ust. § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynuli, keďže správca dane z dôvodu
realizácie medzinárodnej výmeny informácií overoval podklady potrebné na správne a úplné zistenie

skutkového stavu a určenie dane súvisiace s vykonávanou daňovou kontrolou v súlade s ust. § 61
Daňového poriadku. Správny súd zastáva názor, že lehoty v zmysle nariadenia Rady EÚ č. 904/2010
zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, sú
určené pre dožiadaný orgán, ktorý má poskytnúť požadované informácie a nie na výkon daňovej kontroly
podľa vnútroštátnych predpisov členského štátu. Trvanie prerušenia daňovej kontroly je teda viazané

na splnenie jeho účelu, nie na plynutie lehoty stanovenej citovaným nariadením, v ktorej má dožiadaná
strana odpovedať na žiadosť o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Správny súd má za to, že
skutočnosť, že trojmesačná lehota na vybavenie žiadosti bola dožiadanou stranou prekročená, nemá
vplyv na zákonnosť prerušenia daňového konania podľa ust. § 61 ods. 1 Daňového poriadku a ani na to,
že lehota na vykonanie daňovej kontroly počas prerušenia konania v zmysle ust. § 61 ods. 5 Daňového

poriadku neplynula. Prerušením daňovej kontroly správca dane nevstupuje do súkromnej autonómie
daňového subjektu, neuplatňuje voči nemu svoje práva a ani nepožaduje od neho plnenie povinností
vyplývajúcich mu zo zákona pre účel výkonu daňovej kontroly (viď zbierka stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 7/2016), právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžfk/36/2018 zo dňa 13.09.2019

(sťažovateľ HYDINA SK s.r.o., Slavkovská cesta 54/1468, Kežmarok).
111. Vo vzťahu k vyššie uvedenému, správny súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý
rozhodol vo veci C-186/20, ktorej predmetom bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku
267 ZFEÚ podaný rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 05.03.2020, doručený
Súdnemu dvoru EÚ 29.04.2020 a ktorý súvisí s konaním HYDINA s.r.o. proti žalovanému Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky a to rozsudkom zo dňa 30.09.2021 a ktorý sa týkal výkladu článku 10
nariadenia Rady EÚ č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v
oblasti dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 268, 2010, s.1), pričom tento návrh bol podaný v rámci
sporu medzi spoločnosťou HYDINA SK, s.r.o. a Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky vo veci
daňovej kontroly v nadväznosti na žiadosť týkajúcu sa odpočítania dane z pridanej hodnoty v súvislosti

s dodaním tovaru. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí zaoberal povahou lehôt na poskytnutie informácií
stanovených v nariadení č. 904/2010 a otázkou ich vplyvu na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly
správcom dane z dôvodu realizácie medzinárodnej výmeny informácií. Súdny dvor EÚ v tejto rozhodol
takto: "Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 07.10.2010 o administratívnej spolupráci a
boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má

vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia
daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát
neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného
týmto nariadením."112. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru, že správca dane pri výkone daňovej kontroly
postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku ako aj judikatúrou Súdneho dvora
EÚ. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.

113. K námietke žalobcu, že zo strany daňových orgánov došlo k porušeniu zásady proporcionality pri
celkovej dĺžke trvania daňovej kontroly, ktorá v sebe zahŕňala aj neprimeranú dobu jej prerušenia za
účelom získania odpovedí v rámci medzinárodnej výmeny informácií, správny súd uvádza, že dobu
prerušenia daňovej kontroly nie je možné zarátať do doby jej trvania a ďalej, že nedodržanie lehoty troch
mesiacov na poskytnutie informácií cudzozemským daňovým orgánom nemožno pričítať ako procesnú

vadu žalovanému a prvostupňovému orgánu. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za
nedôvodnú.
114. K námietke žalobcu ohľadom nemožnosti zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, správny
súd uvádza, že pojem daňový podvod (konanie poznačené podvodom) stabilne používa judikatúra
Súdneho dvora EÚ na označenie situácie, keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. nimi
vytvoreného reťazca si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň a ďalší si ju naopak

odpočíta, a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva Európskej
únie. V takých prípadoch nejde o podvod v zmysle vnútroštátneho trestného práva, avšak vzhľadom
na to, že daňové orgány aplikujú relevantnú judikatúru Súdneho dvora EÚ spolu s prevzatím ním
používaných odborných termínov, nemôžu sa vyhnúť pojmu daňový podvod i na účely rozhodovania vo
veciach odpočítania DPH.

115. Správny súd konštatuje, že žiaden dôkaz nenasvedčuje, že žalobca nemal úmysel získať
daňovú výhodu vo forme uplatnenia odpočítania DPH a teda nepreukázal opak. Správny súd
zdôrazňuje že ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti, nemôže vzniknúť ani nárok na odpočet
dane. Takýto spôsob usporiadania obchodných vzťahov napĺňa znaky zneužívajúceho konania, ktoré
zadefinoval ESD v rozsudku C-255/02 - Halifax z 07.12.2010. Z rozsudku vyplýva, že v oblasti DPH

si preukázanie zneužívania na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu
dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach šiestej smernice a vo vnútroštátnej
právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by
bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami (bod 74). Na druhej strane musí z celku
objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (bod 75).

Predmetný rozsudok Halifax v bode 81 uvádza, že pre posúdenie tohto plnenia, ktorého cieľom má byť
získanie daňovej výhody, je potrebné vziať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne,
ekonomické a personálne prepojenie medzi podnikateľmi. Preukázanie zneužívania si na jednej strane
vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v šiestej
smernici a vo vnútroštátnej právnej úprave viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v

rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane z celku objektívnych prvkov musí
takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu (Halifax, bod 86).
116. Správny súd dodáva, že aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ z 21.06.2012 v spojených veciach
Mahagében kft a C. S. C-80/11 a C-142/11 SD EÚ uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti
podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112

(viď najmä rozsudky - C-285/09, ako aj z 27.10.2011 Tanoarch, C-504/10). V tejto súvislosti Súdny dvor
EÚ už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim
spôsobom dovolávať noriem práva Únie (viď najmä rozsudok z 03.03.2005 Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599,
ako aj Kittel a Recolta Recycling ako aj z 29.03.2012, Véleclair, C-414/10).
117.PodľajudikatúrySúdnehodvoraEÚsubjekty,ktoréprijmúvšetkyopatrenia,ktoréjemožnédôvodne

od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či
ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto
plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Naopak, nie
je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne
požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode

(viď v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797; Netto Supermarkt,
ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10). Navyše v súlade s článkom 273 prvým
odsekom smernice 2006/112 členské štáty môžu uložiť iné povinnosti ako tie uvedené v tejto smernici,
ak ich považujú za potrebné na zabezpečenie riadneho výberu DPH a na predchádzanie daňovým
podvodom. Napriek tomu, že tieto ustanovenia priznávajú členským štátom určitú mieru voľnej úvahy

(viď rozsudok z 26.01.2012, Kraft Foods Polska, C-588/10), táto možnosť sa v zmysle druhého odseku
uvedeného článku nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené
v kapitole 3 s názvom "Fakturácia" hlavy XI s názvom "Povinnosti zdaniteľných osôb a niektorých
nezdaniteľných osôb" uvedenej smernice a najmä v jej článku 226. Okrem toho opatrenia, ktoré majúčlenské štáty možnosť prijať podľa článku 273 smernice 2006/112 s cieľom zabezpečiť správny výber
dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie
týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na

odpočítanie DPH a tým neutralitu DPH, ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému DPH
(viď v tomto zmysle najmä rozsudky Gabalfrisa a i., Halifax a i.; z 21.10.2010, Nidera Handelscompagnie,
C-385/09, ako aj Dankowski).
118. Súdny dvor EÚ konštatoval, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje

naplnení,ktoréjesúčasťoupodvoduvovzťahukDPH,atoajvtedy,akdotknutéplneniespĺňaobjektívne
kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež
Súdny dvor EÚ pripúšťa, že nie je v rozpore s právom EÚ požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia
(due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční,
nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade
požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia

neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností
toho ktorého prípadu vo veci samej (viď rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft a C. S.
č. C-80/11 a C-142/11).
119. Správny súd uvádza, že pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy
eurokonformným spôsobom s prihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu

pre ľudské práva, ak je to v tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať
na osobitné okolnosti každého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú
konečné rozhodnutie v tej ktorej veci (viď rozsudok Súdneho dvora EÚ Adeneler, C-212/04, 04.07.2006,
Zb. s. I-6057) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok.
Vnútroštátne ustanovenia je potrebné vykladať eurokonformným spôsobom v súlade so smernicou v

zásade až po uplynutí transpozičnej lehoty smernice (viď Adeneler, C-212/04, 04.07.2006, Zb. s. I-6057),
teda pri predmetnej smernici od 01.01.2008.
120. Záverom vo vzťahu k uvedenému správny súd uvádza, že obchod, o ktorom svedčí len existencia
formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. Pre posúdenie
subjektívneho prvku zneužitia práva je potrebné vychádzať z účelu takýchto plnení na základe ich

obsahu. Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na
odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne.
121. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd konštatuje, že žalobca mal prijať
všetky rozumné opatrenia, aby zabránil tomu, že sa stane súčasťou fiktívnych obchodov, zneužívajúcich
systém DPH a mal možnosť si riadne preveriť svojich dodávateľov, ktorí si neplnili svoje povinnosti voči

správcovi dane (nepodávala daňové priznania k DPH, ani kontrolné výkazy). Naopak, konanie žalobcu
nie je v zhode s konaním obozretného daňového subjektu, ktorý si riadne preverí, či potencionálny
obchodný partner je platiteľom DPH. Z celkového konania žalobcu ako podnikateľského subjektu, nie
je možné skonštatovať, že by bol konal obozretne a v dobrej viere, čo má aj dosah na posudzovanie z
hľadiska vnútroštátnej rozhodovacej praxe, resp. judikatúry SD EÚ. Správny súd zdôrazňuje, že každý

subjekt vstupujúci do obchodných vzťahov musí zachovávať náležitú mieru obozretnosti, predovšetkým
vzhľadom k povahe tovaru a služieb a zabezpečiť si potrebné podklady pre splnenie podmienok pre
uplatnenie nároku na odpočítanie dane. Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných
obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných
obchodov skutočne prišlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je

na jeho strane.
122. Ďalej správny súd poukazuje na rozsudok NS SR zo dňa 08.12.2011 sp. zn. 8Sžf/51/2010, v
ktorom sa uvádza, že: "Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je
predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán
obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými spoločnosť napĺňa

definíciu pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti
správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady, že do úvahy
sa berie vždy skutočný obsah právneho úkonu, opodstatnené."
123. Určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej
si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany

predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností jednotlivého prípadu vo veci samej
(rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 Mahagében kft. a C. S.).
124. Znakom jednej zo zásad obchodného práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad
riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnejspoločnosti má presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu
pojmu podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti správcu
dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. § 2

ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.
5Sžf/17/2011 zo dňa 23.02.2012 v spojení s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 24/2013 zo
dňa 17.01.2013).
125. Správny súd poukazuje na právne závery, uvedené v rozsudku NS SR sp.zn. 3Sžfk/16/2020:
"Určiť exaktnú hranicu, po ktorú dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt a hranicu, od ktorej ho

už nezaťažuje, býva spravidla náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade však daňový subjekt
ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má preukázať zodpovedný
prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu vykonať aspoň
také opatrenia, ktoré možno považovať za rozumné a štandardné pri realizácii akejkoľvek obchodnej
transakcie. Za takéto opatrenie možno jednoznačne považovať aj preverenie skutočnosti, či je subjekt,
s ktorým jedná, či priamo uzatvára obchod, na takéto konanie oprávnený. V tejto súvislosti je v jeho

vlastnom záujme, aby na účely takého preverenia vyžiadal od dotknutého subjektu napr. plnomocenstvo,
ktoré môže následne slúžiť ako dôkaz o tom, že obchod bol realizovaný s tou osobou, ktorá predmetné
plnomocenstvo predložila.
126. Zároveň správny súd v nadväznosti na vyššie uvedené, poukazuje na právny názor vyjadrený
v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/97/2010 z ktorého, vychádza ustálená

judikatúraavktorompoukázalnielennazákladnúzásaduobchodnéhoprávaatopoctivéhoobchodného
styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej
spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu
a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď ust.
§ 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade
ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle ust. § 264 Obchodného zákonníka právnu
ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v
zmysle zásady obsiahnutej v Daňovom poriadku, oprávnené. Potreba skúmania ekonomického dôvodu
daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
127. K námietke žalobcu že napadnuté rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie sú
nepreskúmateľné, správny súd uvádza, že orgány verejnej správy sa vecou dôkladne zaoberali, že
správca dane vykonal vo veci riadne a dostatočné dokazovanie a že nie je možné ani tvrdiť, že by

vedenie daňového konania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého
procesu. Má za to, že postupom orgánov verejnej správy taktiež nebola odňatá žalobcovi ako
účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi (žalobca mal možnosť sa vyjadriť
k obsahu výpovedí svedkov, k vykonanému dokazovaniu a navrhovať dôkazy). Uviedol, že žalovaný
v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísal postup správcu dane počas daňovej kontroly ako

aj vyrubovacieho konania a konštatoval, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav a zároveň
uviedol ako boli ním vykonané a vyhodnotené dôkazy, t.j. jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach,
spolu s úvahou ako boli zistené skutočnosti právne posúdené. Žalovaný v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia uviedol aj to, ako sa vysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu (podľa ust. § 63 ods.
5 Daňového poriadku v odôvodnení rozhodnutia orgánu verejnej správy sa uvedie, ktoré skutočnosti

boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy
ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo). Vo vzťahu
k uvedenému, správny súd konštatuje, že v napadnutom rozhodnutí ako aj v prvostupňovom rozhodnutí
tieto náležitosti neabsentujú, táto skutočnosť vyplýva jednak z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
ako aj prvostupňového rozhodnutia, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol

všetky skutočnosti, ktoré v daňovej kontrole DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2014 správca dane zistil.
128. Správny súd poukazuje na to, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy môže
byť spôsobená aj nedostatkom dôvodov, ktorý môže byť buď absolútny, to znamená, že rozhodnutiu
chýba odôvodnenie celkom alebo v odôvodnení chýbajú skutkové dôvody, na ktorých boli založenérozhodovacie dôvody. Je to v prípade, keď sa rozhodnutie zakladá na skutočnostiach, ktoré neboli v
konaní zisťované alebo na dôkazoch, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, alebo keď z odôvodnenia
vôbec nie je zrejmé, aké dôkazy a či vôbec boli vykonané v konaní. Taktiež, keď chýba úvaha, ako boli

právne posúdené zistené skutočnosti, ktoré boli rozhodné pre rozhodnutie. Rozhodnutie orgánu verejnej
správy je nepreskúmateľné, keď jeho výrok je v rozpore s odôvodnením alebo ak v odôvodnení chýbajú
právne závery, ktoré by vyplývali zo skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. V danom prípade,
napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo riadne odôvodnené a preto mu
nie je možné prisúdiť vadu nepreskúmateľnosti. Správny súd preto považuje túto námietku žalobcu za

nedôvodnú.
129. K námietke žalobcu, že bol nesprávne zistený skutkový stav, správny súd uvádza, že v konaní
bolo dostatočne preukázané, že žalobca ako platiteľ dane si neoprávnene odpočítal daň z faktúr
vyhotovených daňovým subjektom B-spol., s.r.o. v celkovej výške výške XXX XXX,XX eura a z faktúr
vyhotovených daňovým subjektom C. Š. v celkovej výške XXX XXX,XX eur za dodávku tovaru a služieb,
správny súd zdôrazňuje, že rozhodujúca je reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené. Správny

súd preto považuje túto námietku žalobcu za nedôvodnú.
130. Správny súd dodáva, že žalobca ako platiteľ dane mohol podrobne objasniť okolnosti
nakontaktovania sa na dotknuté spoločnosti, predložiť dôkazy o tom, že tieto spoločnosti ponúkali, resp.
malizverejnenúponuku,aleboreklamu,prípadnedôkazyotom,odkiaľzískalplatiteľdanenaspoločnosti
referencie, odporúčania. Žalobca mohol predložiť e-mailovú komunikáciu, či už s deklarovanými

dodávateľskými spoločnosťami, ale aj s odberateľskou spoločnosťou. Bolo teda na žalobcovi, aby už v
čase deklarovaných zdaniteľných plnení si zabezpečil dôkazy, ktoré bude môcť predložiť s odstupom
času, napríklad z dôvodu obhájiteľnosti pred správcom dane. V súvislosti s uvedeným, správny súd
poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžfk/9/2017 bod 6.10, v ktorom
sa uvádza: "v prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od

počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obháji v prípadnom spore a v nadväznosti nato by mal, z
dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať."
131. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku č. 4Sžf/20/2011 uviedol, že: "pokiaľ si platiteľ
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie účtovných dokladov
a zmlúv nepostačuje, pretože uskutočnenie zdaniteľného plnenia je potrebné preukázať nielen po

formálnej, ale aj po obsahovej stránke. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať
všetky tvrdené skutočnosti, správca dane tieto dôkazy posúdi a vyhodnotí. Správca dane, ktorý získa
oprávnené pochybnosti o tom, či bol predmetný tovar dodaný, nie je povinný dokazovať jeho nedodanie,
ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na
predložených faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z faktúr. Ak platiteľ neunesie v

tomto zmysle dôkazné bremeno, nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH.
132. Na rozdiel od prípadu, ktorého sa týkal rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
sp.zn. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal žalobca, kedy daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho
plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny u dodaných služieb
a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Správny súd poukazuje na

zásadnú skutočnosť vyplývajúcu z uvedeného rozsudku, a to na podmienku "ak daňový subjekt
disponuje existenciou materiálneho plnenia", ktorá však v posudzovanom prípade preukázaná nebola.
Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych podmienok na uznanie nároku na odpočítanie
dane, aj keď majú doklady všetky náležitosti faktúry a sú riadne zaúčtované.
133. Zároveň správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo

zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového
hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych
plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.
Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym
titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej

transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
134. Správny súd dospel k záveru, že orgány verejnej správy vyvodili z výsledkov daňovej kontroly
vykonanej u žalobcu ako platiteľa dane, správny právny záver, že obchodné transakcie uvedené
vo faktúrach sa neuskutočnili tak, ako boli deklarované a že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
v daňovom konaní a žiadnymi ďalšími dôkazmi nepreukázal, že uvedené zdaniteľné plnenia boli

reálne uskutočnené. Možno konštatovať, že správca dane pri výkone daňovej kontroly a za účelom
komplexného posúdenia preverovaných zdaniteľných obchodov a obchodných partnerov žalobcu ako
platiteľa dane, pri preverovaní obchodných transakcií za preverované zdaňovacie obdobie, využil znenie
ust. § 24 ods. 4 Daňového poriadku podľa ktorého, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieťk zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v
rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov,
svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o

miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady
k nim. Zároveň správca dane okrem iných dôkazov využil výsledky preverovaní a kontrolných zistení
z daňových kontrol DPH za jednotlivé zdaňovacie obdobia rokov 2014 vykonaných u obchodných
partnerov(daňovýchsubjektov).Správcadanezískalinformáciezospisuzdaňovýchkontroludaňového
subjektu HYDINA SLOVENSKO s.r.o., personálne a ekonomicky prepojenej spoločnosti, ktorá bola

v kontrolovanom zdaňovacom období odberateľom Podtatranská hydina a.s. (viď úradný záznam č.
101543402/2017 a č. 101614457/2017), ako aj zo spisov z daňových kontrol u ďalších daňových
subjektov uvedených v bode 89. tohto rozsudku.
135. Na základe uvedeného, správny súd dospel k záveru, že žalovaný a správca dane zistený skutkový
stav vyhodnotili správne, t.j. že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho
konania nepreukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, t.j. dodanie tovaru tak, ako bolo

deklarované na predmetnej faktúre, daňový úrad považoval túto fakturáciu bez ekonomického
opodstatnenia, za faktúru, za ktorou nie je žiadna reálna dodávka. Správca dane správne konštatoval
porušenie ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na ust. § 51 ods. 2 o DPH v zmysle ktorých,
právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe
vznikla daňová povinnosť a platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v

tuzemskuztovarovaslužieb,ktorésú,alebomajúbyťplatiteľovidodané.Žalovanýpotvrdilprvostupňové
rozhodnutie správcu dane, nakoľko mal zo spisového materiálu a dôkazov v ňom uvedených za
preukázané, že správca dane zadovážil dostatok dôkazov na prijatie ním uvádzaného záveru, že sporné
zdaniteľné obchody sa neuskutočnili.
136.Podľanázorusprávneho súdusaorgányverejnejsprávyvecoudôkladnezaoberali,pričomsprávca

dane vykonal vo veci rozsiahle a dostatočné dokazovanie, pričom nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie
daňovéhokonaniaaspôsobvykonávaniadokazovaniabolivrozporesozásadouspravodlivéhoprocesu.
Správca dane hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v
ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo a dôsledne
postupovalpodľa Daňovéhoporiadku,ktorýjetakouprocesnouprávnounormou,prostredníctvomktorej

správca dane a daňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne
určiť a vybrať daň v súlade s hmotno-právnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu
správcu dane v daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva
daňovému subjektu. Daňový poriadok je teda v tomto zmysle zárukou zákonného postupu správcu dane
a ochrany práv a právom chránených záujmov daňových subjektov.

137. V súlade s výsledkami vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného
hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne
určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane
zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia
a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom

na skutočnosť spochybnenia existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení,
sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných
formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika
podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že

sa ocitne ako účastník fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou
neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie
sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie
administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňového subjektu zúčastneného na
kontrolovanom zdaniteľnom obchode.

138. Správny súd zhrnul, že žalobca v konaní nepreukázal, že mu vzniklo právo na odpočítanie
dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým subjektom, ale vykonal
rozsiahle dokazovanie smerujúce k prevereniu a získaniu dôkazov o realizácii predmetného obchodu,
pretože samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá
právo na odpočítanie dane uvedenej na faktúre. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok,

aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom
reálneho plnenia. Pri dôkaznej povinnosti platiteľa to znamená, že ak správca dane na základe
určitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení,
nemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránilpochybnosti zistené správcom dane. Nárok na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou
priameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným zdaniteľnými plneniami, ktoré platiteľ vykonáva v
rámci svojej podnikateľskej činnosti. Platiteľ dane má nárok na odpočítanie dane iba vtedy, ak splnenie

všetkých podmienok stanovených v zákone o DPH preukáže.
139.Vzmyslevyššieuvedenéhosprávnysúdmázato,žežalobcaneuniesoldôkaznébremeno,nakoľko
nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie deklarovaných služieb v zmysle ust.
§ 8 zákona o DPH a preto nevznikla daňová povinnosť podľa ust. § 19 zákona o DPH a následne mu
ako odberateľovi uvedenom na faktúre nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle ust. § 49 ods. 1 a

2 zákona o DPH. Správca dane na základe šetrení u dodávateľov žalobcu vyhodnotil obchodné prípady
dôvodne tak, že k dodaniu služieb v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si pritom môže
daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a
tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo v danom prípade nebolo
preukázané.
140. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach už opakovane vyslovil názor, že

každé odôvodnenie rozhodnutia orgánu verejnej správy musí obsahovať logickú, právnu a presvedčivú
argumentáciu, a to v dostatočnom rozsahu, tzn. že priemerný adresát musí mať možnosť z
predloženého odôvodnenia pochopiť správnosť právnych noriem aplikovaných na skutkový stav a
právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k záveru obsiahnutom vo výrokovej časti
(viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sžo/3/2012).

141. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy je aj
právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS
209/04, IV. ÚS 115/03, II. ÚS 9/2013). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil,
že právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.
Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad
(napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil III/1997).
142. Správny súd poukazuje na to, že žalovaný v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočne

objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované
právo účastníka na spravodlivé konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I ÚS 141/09-12). Na
ústavnosť odôvodnenia nie je potrebné, aby sa v ňom uvádzali odpovede na všetky, a to aj nepodstatné
a pre vec bezvýznamné okolnosti alebo návrhy účastníka konania, aj keď účastník konania ich vníma

ako relevantné (viď uznesenie ÚS SR č.k. IV. ÚS 150/03-41 zo dňa 27.08.2003).
143. S poukazom na vyššie uvedené dôvody dospel súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie
žalovaného, ako aj rozhodnutie vydané v prvom stupni správcom dane, je vecne správne, a preto súd
žalobu ako nedôvodnú v súlade s ust. § 190 SSP zamietol.“
19. Vychádzajúc z vyššie uvedených dôvodov, s ktorými sa správny súd stotožňuje v celom rozsahu,

správny súd žalobu podľa § 190 SSP zamietol.
20. O trovách konania rozhodol súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému právo na
náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania zo súdneho spisu
nevyplývajú.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote
30 dní od doručenia rozhodnutia súdu. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2
SSP).

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal.

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnostineplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo
ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie
napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie
rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa
podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).