Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Monday, July 25, 2022

Súd: Okresný súd Lučenec
Spisová značka: 5C/25/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6622201730
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lucia Šupenová

ECLI: ECLI:SK:OSLC:2022:6622201730.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Lučenec sudcom JUDr. Luciou Šupenovou v spore žalobcu: Slovenská republika, v mene

ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom: Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00
151 866 proti žalovanému: O. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: J. XX, XXX XX K., o zaplatenie 66,-
Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a.

II. Žiadna zo strán n e m á n á r o k na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 26.04.2022 domáhal zaplatenia istiny v sume
66,-Eur spolu s úrokom z omeškania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že žalovanému bola dňa 10.06.2020

vystavená faktúra č. XXXXXXXXXX v sume 66,- Eur s dátumom splatnosti do 10.07.2020 za stravu
zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení N. X. za obdobie
od 28.04.2020 do 05.05.2020. Svoj nárok odvodzoval z ustanovenia § 58 ods. 2 zákona
č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „zákon o ochrane verejného
zdravia“). Predmetné ustanovenie umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov,
ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým,
že tieto náklady je povinná znášať. Táto povinnosť je podľa Ústavného súdu SR v súlade s Ústavou

SR podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe
paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanému zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v
karanténnom zariadení. Zastával názor, že žalovaný by si potreboval zabezpečiť stravu aj v prípade,
ak by nebol umiestnený v karanténnom zariadení. Je povinný využívať všetky právne prostriedky na
ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č.
374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu.
2. Žalobca na základe výzvy súdu (uznesenie č. k. XC/XX/XXXX-XX zo dňa 28.04.2022) podľa § § 150

ods. 2 CSP doplnil podaním dňa 04.05.2022 skutkové tvrdenia, v ktorom uviedol, že Vláda SR vyhlásila
podľa § 8 zákona č. 42/1994 Z. z. počnúc dňom 12.03.2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu.
Úrad verejného zdravotníctva (ďalej aj „UVZ“) podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane verejného
zdravia v znení platnom rozhodnom čase nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona
opatrenie č. OLP/2595/2020 zo dňa 15.03.2020, ktoré v bode D) opatrením č. OLP/2596/2020 zo dňa
16.03.2020 zmenil tak, že „všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. ako zorganizované
skupinyvrátilizpostihnutýchoblastízahraničianaúzemieSRaleboorepatriáciiktorýchnaúzemieSRsa

rozhodne, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR na dobu nevyhnutnú
na vykonanie laboratórnej diagnostiky COVID-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto
osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej dobe 14 dní“. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formoujednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra SR. Poukázal ďalej na § 58 ods. 2 a §
51 zákona o ochrane verejného zdravia. (č.l. 23-24 spisu)

3. Žalovaná sa v konaní nevyjadrila, hoci jej žaloba bola doručená fikciou doručenia podľa § 116 ods. 2
CSP po predchádzajúcom šetrení jej pobytu podľa § 116 ods. 1 CSP prostredníctvom OR PZ Lučenec,
ktoré zaslalo písomné podanie tunajšiemu súdu zo dňa 31.05.2022, v ktorom uviedlo, že žalovaná sa
zdržiava na adrese K. I. XX, pričom jej dcéra poskytla na ňu aj telefonický kontakt, avšak v tom čase
bola odcestovaná v zahraničí. (č.l. 43 spisu). Žalobca sa z neúčasti na pojednávaní

ospravedlnil a súhlasil s tým, aby súd rozhodol v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti konania.
Pričom doplnil svoje písomné podanie, v ktorom konštatoval, že vláda SR vyhlásila podľa § 8 zákona NR
SR 42/1994 Z.z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov počnúc dňom 12.03.2020
o 6:00 hod. mimoriadnu situáciu. Centrum účelových zariadení bolo rozhodnutím č. SKR-58/2013-20
určené ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa zákona č. 179/2011 Z.z o hospodárskej mobilizácii
a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z.z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a

vojnového stavu v znení neskorších predpisov. Príkazom MV SR č. SKR-COKP1/2020-000511-009 sa
spresnil rozsah vykonávania opatrení hospodárskej mobilizácie na obdobie krízovej situácie. Subjektu
hospodárskej mobilizácie (ďalej len „ určený subjekt“) bolo uložené vykonať opatrenie hospodárskej
mobilizácie podľa § 5 písm. b/ zákona č. 179/2011 Z.z., a to organizácia výroby
a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť ubytovanie

a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach.
UvedenéopatreniesavykonávaloajvzariadeníN.X.,vktoromžalovanáabsolvovalanariadenúpovinnú
karanténu. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie.
Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná MV SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z.z. v
zmysle tohto MV SR v súlade so zákonom č. 179/2011 Z.z. a nariadením vlády č. 77/2020 Z.z. uhradilo

na základe faktúry č. XXXXXXXXXX Centru účelových zariadení náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti
so stravou žalovanej, ktorá absolvovala nariadenú izoláciu.
Z toho dôvodu súd vec dňa 26.07.2022 meritórne prejednal bez účasti sporových strán a meritórne
rozhodol.

4. Súd podľa § 151 ods. 1 CSP v spojení s § 186 ods. 2 CSP považoval v konaní za nesporné, že
Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej faktúru č. XXXXXXXXXX s dátumom splatnosti 10.07.2020
na sumu 66,-Eur ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení N. X. za obdobie od
28.04.2020 do 05.05.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a 20.01.2022
vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky.

UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane
verejného zdravia s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona,
ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí
zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a to
na dobu 14 dní (ďalej aj „opatrenie“).

5. Predmetom sporu medzi sporovými stranami bol nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu
žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil na základe
vystavenej faktúry s poukazom na § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia.

6. Súd spor meritórne na pojednávaní prejednal a dospel k záveru, že nárok žalobcu nie je
dôvodný. Napriek procesnej nečinnosti žalovaného, žalobca neuniesol bremeno tvrdenia preukazujúce
odôvodnenosť podanej žaloby. Žalobca smeroval svoje rozhodujúce skutkové tvrdenia k aplikácii §
58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia. V zmysle § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného
zdravia náklady, ktoré fyzickým a právnickým osobám vzniknú pri plnení povinností ustanovených

týmto zákonom a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného
zdravia, uhrádza ten, kto je povinný tieto povinnosti plniť. Podľa názoru žalobcu to znamená, že pokiaľ
sa žalovanému uložila izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra SR, je povinný uhradiť
náklady, ktoré mu v súvislosti s plnením tejto povinnosti vznikli.

7. Z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva, že náklady, ktoré
má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia
alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi
aktami. Súd preto zameral svoje posudzovanie nároku na otázku, či žalobca plnil povinnosti uloženému zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase
vydania opatrenia, podľa ktorého: „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení
sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení,

zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“

8. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021 (ktorým došlo k derogácii časti
predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou) v bode 109 a 110 nálezu uviedol: „Hoci
samotný § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia neustanovuje žiadne povinnosti ani

neumožňuje štátnym orgánom ukladanie opatrení, a teda sám osebe žiadnym spôsobom nezasahuje do
osobnej slobody jednotlivca, je potrebné ho posudzovať v spojení s § 5 ods. 4 písm. k) zákona o ochrane
verejného zdravia, ktorý zveruje úradu verejného zdravotníctva nariaďovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam podľa § 12, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho
úradu verejného zdravotníctva, resp. s § 6 ods. 3 písm. e) zákona o ochrane verejného zdravia, ktorý
zveruje nariaďovanie rovnakých opatrení regionálnemu úradu verejného zdravotníctva v rámci jeho

územnej pôsobnosti. Rovnako je § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia aplikovateľný
aj v spojení s § 48 ods. 4, a to nielen z dôvodu formulácie § 5 ods. 4 písm. k) a § 6 ods. 3 písm. e), ktorá
zahŕňa odkaz na § 12, ako aj na § 48 ods. 4, ale aj výslovným prepojením § 48 ods. 4 písm. n) na §
12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia či použitím identickej terminológie v § 48 ods. 4
písm. u) a § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia.

Z tohto dôvodu a napriek tomu, že § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia v časti
o izolácii v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, ako aj v časti o karanténnych
opatreniach (tak ako je to ďalej odôvodnené) obsahuje iba vymenovanie opatrení na predchádzanie
ochoreniam a sám osebe nemá priame právne účinky, šírka jeho formulácie spojená s absenciou
legálnych definícií, ktoré by svojou presnosťou a ohraničenosťou zohľadnili mieru obmedzenia osobnej

slobody, vytvára pri využití kompetencie podľa § 5 ods. 4 a § 6 ods. 3 a nadväzne aj podľa § 48
ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia riziko zásahov do osobnej slobody, ktoré sa síce môžu
javiť ako formálne súladné so zákonom, no v dôsledku použitia nedostatočne legálne definovaných, a
tým neurčitých pojmov sa môžu stať nekontrolovateľnými. Navyše sa týmto prístupom zákonodarca v
prospech exekutívy významne zbavuje výlučného oprávnenia legalizovať i legitimizovať vážne zásahy

do ľudských práv v kontexte čl. 13 ods. 1 a 2 ústavy. Preto situácia, v ktorej § 5 ods. 4 zákona
o ochrane verejného zdravia zahŕňa oprávnenie úradu nariadiť aj iné opatrenia podľa § 12 ods.
2 zákona o ochrane verejného zdravia, vo vzťahu ku ktorým takéto pochybnosti v dôsledku ich
formulácie nevznikajú, dostatočne odôvodňuje postup navrhovateľky smerujúci k preskúmaniu ústavnej
súladnosti iba časti normy obsiahnutej v písmene f) predmetného ustanovenia. Problematickým sa v

tejto súvislosti ústavnému súdu nejaví zverenie kompetencie nariaďovať tieto opatrenia úradu verejného
zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva (PL. ÚS 8/2021), ale ustanovenie limitov
tejto kompetencie zákonodarcom.“

9. Z uvedeného vyplýva, že v § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia síce nie

sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na
predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, však tie nastávajú v prípade,
ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 zákona o
ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu v súvislosti s právnym názorom Ústavného súdu SR
potom vyplýva, že žalovaný mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na

právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia
v Zbierke zákonov.

10. Podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia bolo účelom zákonodarcu, aby osoby,
ktoré sú povinné plniť povinnosti podľa zákona a ktoré im boli nariadené v rozhodnom čase opatrením

UVZ znášali náklady s tým spojené. Podľa názoru súdu (rovnako aj Ústavného súdu SR v bode 157
nálezu PL. ÚS 4/2021) ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej
osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska
rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je
fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností,

nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj
povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady
dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Aj z argumentácie Ústavného
súdu SR v plenárnom náleze vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdraviamá výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaný nemá nárok na náhradu nákladov,
ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá
možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou

povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2
zákona o ochrane verejného zdravia upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý
tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanému) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým
spojené.

11. Ako vyplýva už z citovaného nálezu Ústavného súdu SR (bod 158) uvedené ustanovenia dopadá
na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli. Ide napríklad o náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov,
dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanému poskytnutá. Náklady s
tým súvisiace však žalovanému vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu,
ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade
povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného

zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu
povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej
ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2 zákona o
ochrane verejného zdravia. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky
spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali

podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi
zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú službu dodala. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal,
že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom tohto
zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo
domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Rovnako nepreukázal ani sekundárny

právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu
(zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola
karanténa poskytnutá, náklady na stravu (žalovaného), ktoré prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. V
tom prípade by nárok žalobcu mohol súd subsumovať pod ustanovenie § 454 Občianskeho zákonníka,
t. j. žalobca plnil za žalovaného to, čo mal podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia plniť

sám. Zo žaloby však len vyplýva, že žalovanému bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas
nariadenej izolácie. V argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom
tohto zariadenia, že mu z toho dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného.
Faktúraakotakániejeprávnyúkon,alelenúčtovnýdokladpodľaosobitnéhopredpisu,ktorýautomaticky
bez ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia za účelom možnej

identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil. Z toho dôvodu súd
podanú žalobu zamietol.

12. Na ďalšie objasnenie súd poukazuje na to, že v období, v ktorom bol žalovaný v karanténnom
zariadení,t.j.od29.04.2020-06.05.2020,faktúrabolavystavenádňa19.08.2020,nebolaúčinnáprávna

úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa
ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. znení nariadenia vlády č.
228/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo
účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie
krízového riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť

až po tom, ako žalovaný bol v izolácii.

13. Žalovaný bol v spore úspešný v celom rozsahu, pretože súd žalobu zamietol. Súd preto podľa § 255
ods. 1 CSP rozhodol o trovách konania podľa pomeru úspechu vo veci. Keďže však z obsahu spisu
nezistil na strane žalovanej trovy konania, rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na ich náhradu.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n é podať odvolanie v lehote 15 dní
odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Okresného súdu Lučenec na Krajský súd v Banskej Bystrici,
písomne vo vyhotovení trojmo.V odvolaní musí byť uvedené, ktorému súdu je určené, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, kto ho robí
- odvolateľ, ktorej veci sa týka, v akom rozsahu odvolateľ napáda rozhodnutie, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody), čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh),

odvolanie musí byť podpísané (§ 363 v spojení s § 127 C. s. p.). Odvolanie treba
predložiť v troch rovnopisoch, inak súd zhotoví kópie na trovy odvolateľa.

Odvolanie možno odôvodniť (odvolacie dôvody) len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C. s. p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej

inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C. s. p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa Zák. č. 233/95 Z.z. a noviel - Exekučný poriadok.