Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 24, 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Co/145/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1111216691
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1111216691.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom s predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov
senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: N.. Y. V., X. W. G.
XX, zastúpeného: JUDr. Elenou Ľalíkovou, advokátkou, so sídlom Podbrezovská 34, Bratislava, proti
žalovanému: Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom
Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a

žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 15. januára 2020, č.k. 5C/84/2011-263,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd vo výroku I., v časti určenia lehoty troch dní od právoplatnosti rozsudku, rozsudok súdu
prvej inštancie mení tak, že žalovanému určuje lehotu na plnenie 30 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti výroku I. a vo výroku III. rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

863,65 eur spolu s 8% úrokom z omeškania ročne od 10.5.2011 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 10 000 eur, vo zvyšku žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov
konania. Vychádzal zo zistenia, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Humennom
zo dňa 14.05.2007, ČVS:ORP-89/OEK-HE-2007 bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie, ako
obvineného pre trestný čin sprenevery podľa § 213 ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Okresný
prokurátor Okresnej prokuratúry v Humennom podal 20. júla 2007 pod sp. zn. 2T 118/07 proti žalobcovi

obžalobu pre skutok kvalifikovaný ako prečin sprenevery podľa § 213 ods.1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona, na čo Okresný súd v Humennom vydal v uvedenej trestnej veci trestný rozkaz, sp.
zn. 2T/118/2007-253, proti ktorému podal žalobca v postavení obžalovaného odpor. Trestné stíhanie
voči žalobcovi bolo skončené vydaním oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu v Humennom, sp.
zn. 2T/118/2007-445 zo dňa 25. novembra 2009, právoplatného dňa 06. mája 2010. Žalobca bol v
čase vedeného trestného stíhania samostatne zárobkovo činnou osobou, podnikateľom podnikajúcim
v oblasti stavebnej činnosti pod obchodným menom Ján Horváth, obchodno-stavebná činnosť, členom

Ľudovej strany - HZDS, v ktorej pôsobil vo funkcii predsedu okresnej organizácie strany v U., bol
členom republikového predstavenstva strany, vo voľbách v roku 2010 kandidoval za poslanca Národnej
rady Slovenskej republiky a za poslanca vyššieho územného celku. Bol ženatý a mal jedno dieťa.
Takto zistený skutkový stav po právnej stránke posúdil podľa § 27 ods. 1,2, § 3 ods.1,2, § 5 ods.
1, § 6 ods.1, 2, §15 ods.1, § 16 ods.1, § 17 ods.1,2,3,4, § 18 ods.1,3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.

Mal za preukázané, že žalobca si splnil zákonom uloženú povinnosť nárok predbežne prerokovať s
ústredným orgánom, keď zo žiadosti o predbežné prerokovanie prijatej Ministerstvom spravodlivosti SR
dňa 09.11.2010 vyplýva, že uplatnený nárok v žalovanom rozsahu uplatnil najskôr napríslušnom orgáne a na súd sa obrátil so svojím návrhom dňa 24.05.2011, teda až po uplynutí šesť
mesačnej lehoty. Z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že žalobcovi bola uznesením
o začatí trestného stíhania, následným trestným stíhaním, podaním obžaloby, ako aj vydaním trestného

rozkazu spôsobená škoda, za ktorú podľa príslušných ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. zodpovedá
žalovaná. Škoda bola žalobcovi spôsobená v príčinnej súvislosti s vydaním predmetného uznesenia,
ktorým bolo voči žalobcovi začaté trestné stíhanie pre trestný čin sprenevery, ako aj v súvislosti podaním
obžaloby okresným prokurátorom a vydaním trestného rozkazu Okresným súdom v Humennom. Pokiaľ
išlo o uplatnenú majetkovú škodu priznal žalobcovi právo na náhradu škody vzniknutej mu v príčinnej

súvislosti s rozhodnutím, ktoré nebolo v súlade so zákonom titulom vzniknutých nákladov na
trovy obhajoby, smerujúce k odstráneniu nežiaducich právnych dôsledkov na
obvineného (žalobcu), nakoľko uzavrel, že štát zodpovedá za takto vzniknutú škodu podľa ustanovenia
§ zákona č. 514 /2003 Z.z., a to bez ohľadu na skutočnosť, či v trestnom konaní bol obvinenému obhajca
ustanovený alebo či si ho zvolil sám . Pri posúdení nároku na náhradu škody vzniknutú vynaložením
nákladov na obhajobu v trestnom konaní, dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na náhradu

škody vo výške 863,65 eur. Stotožnil sa s námietkou žalovaného, týkajúcou sa výšky trov obhajoby, ako
vyúčtovaných nesprávne v rozpore s vyhláškou č. 655/2004 Z.z., nakoľko v prípade štyroch súdnych
pojednávaní pred Okresným súdom Humenné (konané v dňoch 09.02.2009, 16.04.2009, 22.06.2009
a 27.07.2009) tieto boli odročené bez meritórneho prejednania veci, čím vznikol právnemu zástupcovi
- obhajcovi žalobcu v trestnom konaní nárok len na odmenu vo výške 1/4 základnej sadzby tarifnej

odmeny. Podľa § 517 ods. 1 prvej vety a ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 16 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. priznal žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania. Za účelom ustálenia otázky
vzniku nároku na nemajetkovú ujmu v peniazoch vykonal výsluch žalobcu, výsluchy svedkov N. W. H.
Y. X., vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, pričom súd prihliadol na celý
obsah súdneho spisu a zvážil všetky skutočnosti v ňom uvedené v rozsahu potrebnom pre nesporné

ustálenie skutkového stavu veci. Uviedol, že pri určení miery, akou bola zásahom znížená dôstojnosť
alebo vážnosť osoby žalobcu v spoločnosti, treba vychádzať z následnej reakcie, ktorú zásah vyvolal
v jeho rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Túto mieru zisťoval dokazovaním a posúdil na základe
poznania a vyhodnotenia tejto reakcie. Mal za to, že sa dostatočne preukázala reakcia svedčiaca o
znížení dôstojnosti a vážnosti žalobcu v spoločnosti, preto žalobcovi priznal náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 10 000 eur. Podstatou priznania nemajetkovej
ujmy bolo preukázanie zníženia spoločenského postavenia žalobcu, ktoré sa v posudzovanom prípade
navonok prejavilo v pochybnostiach okolia o jeho bezúhonnosti, o jeho cti a charaktere, v obave zo
spolupráce. Uviedol, že závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy sa posudzuje aj so zreteľom na jej
intenzitu, rozsah a na jej ohlas, ako aj na dĺžku jej trvania. Trestné stíhanie žalobcu, predstavovalo svojím

rozsahom a intenzitou značný zásah do jeho osobnostných práv, ktorého negatívne následky pociťoval
žalobca v priebehu celého trestného stíhania. Z vykonaného dokazovania zrejmé, že žalobcovi, napriek
tomu, že bol právoplatne spod obžaloby oslobodený sa doposiaľ nikto za zásah do jeho osobnostných
práv neoprávneným trestným stíhaním neospravedlnil, ani inak neodstránil následky tohto zásahu v
takej miere, že by bolo možné zvažovať, že sa mu dostalo aspoň v minimálnom rozsahu primeraného

zadosťučinenia. Za danej situácie jedinou možnosťou ako zmierniť následky neoprávneného zásahu
do osobnostnej sféry žalobcu, považoval priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch. V tomto štádiu je
už nepostačujúcim zadosťučinením len forma napr. písomného ospravedlnenia sa žalobcovi, prípadne
samotná konštatácia porušenia práva, keď zásah v čase jeho uskutočnenia bol takej intenzity a rozsahu,
že výrazne negatívne ovplyvňoval česť a dôstojnosť žalobcu. Uzavrel, že v danom

prípade sú splnené predpoklady pre priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch aj z dôvodu, že vzhľadom
na doterajšiu absenciu akejkoľvek formy reparácie zo strany žalovanej, sa vzhľadom na odstup času
už nejaví za postačujúce poskytnutie iného zadosťučinenia. Podstatou priznania nemajetkovej ujmy
bolo preukázanie zníženia spoločenského postavenia žalobcu, ktoré sa navonok prejavilo v zásahu
do cti žalobcu ako podnikateľa, do jeho dôveryhodnosti v podnikateľskom zázemí, v ktorom pôsobil, v

poškodení jeho povesti, tak v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, ako aj politickou činnosťou, vo
vzniku jemu spoločensky nepríjemných situácií, v rodinnom živote, tým, že bol takmer tri roky vystavený
dôsledkom vedenia trestného konania, vplyvom udalostí bol nútený odísť z miesta svojho doterajšieho
podnikateľského pôsobenia, nakoľko stratil dôveru. Spomedzi okolností, za ktorých došlo k zásahu,
prihliadol predovšetkým na to, že predmetná vec zasiahla do mimoriadne citlivej oblasti života žalobcu,

jeho občianskej bezúhonnosti, cti a vážnosti v spoločnosti, najmä do vnímania jeho bezúhonnosti
ako podnikateľa okolím. Výšku nemajetkovej ujmy posúdil aj vo vzťahu k následkom, ktoré vznikli
žalobcovi v súkromnom živote alebo spoločenskom uplatnení. Z hľadiska skutočností potrebných pre
posúdenie následkov mal za preukázané, že žalobca od 01.07.2012 zastáva funkciu v štátnej správe(prednostu Lesného úradu v Bratislave), z čoho usúdil, že ujma, ktorá bola žalobcovi trestným stíhaním
spôsobená nevyvolala nepriaznivý následok v jeho budúcom spoločenskom uplatnení. Takýto následok
nepreukázalžalobcaanivsúkromnomživote.Sumarizujúcvšetkyuvedenéskutočnosti priznalžalobcovi

náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10 000 eur, nakoľko ju posúdil ako primeranú a zodpovedajúcu
miere následkov spôsobených žalobcovi vo všetkých zložkách právom chránených osobnostných práv
žalobcu. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. vzhľadom na čiastočný
úspech obidvoch strán sporu žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý sa domáhal jeho

zmeny tak, aby bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam vec nesprávne právne posúdil. Mal
za to, že rozsudkom bol porušený zákon. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nie je zistiteľné,
ktoré konkrétne rozhodnutie považoval súd za nezákonné, možno len dedukovať, že za nezákonné súd
prvej inštancie považoval tak uznesenie o začatí trestného stíhania, ako aj podanie obžaloby okresným
prokurátorom a vydanie trestného rozkazu Okresným súdom Humenné. Poukázal na to,

že uznesením o začatí trestného stíhania, vydaným pod č. ORP-1180/2-OSV-SV-2006 zo
dňa 14.12.2006 bolo začaté trestné stíhanie len "vo veci" (nebolo vedené voči konkrétnej osobe) a to
na podklade trestného oznámenia podaného na Úrade justičnej a kriminálnej polície v
Humennom zo strany Spoločenstva vlastníkov bytov na D.. W. Č.. XXX/X P. T., Z.S. Y. W..
Mala za to, že úkony orgánov činných v trestnom konaní, vykonané pred vznesením obvinenia

žalobcovi, nie sú svojou povahou spôsobilé vyvolať akékoľvek následky pre žalobcu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ však žalobca tvrdí, že mu v súvislosti s podaným trestným oznámením vznikla
nejaká škoda, resp. nemajetková ujma, je žalovaná toho názoru, že domáhať sa náhrady tejto škody
(nemajetkovej ujmy) by sa žalobca mal práve voči oznamovateľovi podozrenia zo spáchania trestného
činu. Totiž, pokiaľ bolo dňa 05.09.2006 zo strany Spoločenstva vlastníkov bytov na D.. W. Č.. XXX/X P.

T., Z.L. Y. W., podané na Úrade justičnej a kriminálnej polície v Humennom na žalobcu ako podozrivého
trestnéoznámenie,bolopovinnosťouorgánovčinnýchvtrestnomkonaníopodanomtrestnomoznámení
konať a rozhodnúť. Takéto konanie povereného príslušníka PZ o podanom trestnom oznámení, ktorým
začal trestné stíhanie podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku, nemožno považovať za nezákonné, ale
išlo o povinnosť orgánov činných v trestnom konaní vydať o podanom trestnom oznámení

rozhodnutie predpokladané Trestným poriadkom. Až následne, uznesením vyšetrovateľa OR PZ v
Humennom, č. ORP-89/OEKHE-2007, zo dňa 14.05.2007, bolo podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku
žalobcovi vznesené obvinenie pre prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona. Poukázal na § 206 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý stanovuje, za akých konkrétnych okolností
má byť rozhodnutie o vznesení obvinenia vydané (pokiaľ z trestného oznámenia alebo zistených

skutočností po začatí trestného stíhania vyplýva dostatočne odôvodnený záver o spáchaní trestného
činu určitou osobou). Tieto okolnosti je možno stručne označiť ako dôvodnosť vznesenia obvinenia.
Po zistení potrebnej miery pravdepodobnosti je teda povinnosťou vyšetrovateľa obvinenie konkrétnej
osobe vzniesť. Pokiaľ by súd prvej inštancie považoval za nezákonné rozhodnutie, zakladajúce nárok
žalobcu na náhradu škody uznesenie vyšetrovateľa OR PZ v Humennom č. ORP-89/OEK-HE-2007

zo dňa 14.05.2007, potom právna konštrukcia súdu prvej inštancie, spočívajúca v tom, že uznesenie
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia je nezákonné len s poukazom na tú skutočnosť, že počas trestného
konania bol žalobca spod obžaloby súdom oslobodený, nemá oporu v žiadnom z ustanovení zákona
č. 514/2003 Z.z. Tento zákon v žiadnom ustanovení neupravuje, čo i len rámcovo takúto konštrukciu
a nepriznáva jej status nezákonného rozhodnutia. S právnou koncepciou nezákonnosti uznesenia o

vznesení obvinenia s poukazom na neskorší výsledok trestného stíhania sa nestotožnil a poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 64/2008 zo dňa 30.09.2009. Vzhľadom
na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi príslušným orgánom nikdy zrušené, resp.
zmenené nebolo, nepreukázal žalobca už prvý predpoklad pre priznanie náhrady škody v režime
zákonač.514/2003Z.z.,t.j.samotnúnezákonnosťuzneseniaovzneseníobvineniažalobcovi.Rozsudok

Okresného súdu v Humennom sp. zn. 2T/118/2007 zo dňa 25.11.2009, v spojení s uznesením Krajského
súdu v Prešove sp. zn. 1To 18/10 z 06.05.2010, ktorým bol žalobca právoplatne oslobodený spod
obžaloby, účinky zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi nenesie. Zvýraznil skutočnosť, že
podmienkyprepriznanieprávananáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímorgánuverejnej
moci, garantovaného v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ustanovuje zákon č. 514/2003 Z.z. (nie

uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.4MCdo 15/2009, ani akékoľvek iné rozhodnutie
súduSlovenskej,čiČeskejrepubliky),pričomtentozákonvust.§6ods.1definujeprepriznanietakéhoto
nároku jasné zákonné pravidlá. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.
II. ÚS 497/2016 zo dňa 15.06.2016 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp .zn. 3Cdo 201/2007 zo dňa 30.07.2008, ako aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
lej "ESĽP") vo veci I. proti Českej republike (sťažnosť č. 57404/08 z 20.06.2013),
ktorý vo svojom rozhodnutí konštatuje, že zlučiteľnosť zásahu pri vedení trestného konania voči určitej

osobe vyžaduje, aby zásah bol zákonný, bol vo všeobecnom záujme a bol primeraný. To znamená,
že musí predstavovať "spravodlivú rovnováhu" medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti
a požiadavkami na ochranu základných práv jednotlivca. Argumentoval, že nebola zistená žiadna
skutočnosť odôvodňujúca záver, že by príslušné ustanovenia, podľa ktorých orgány činné v trestnom
konaní konali, neboli dostupné, presné a predvídateľné. Vedením trestného konania voči žalobcovi bol

sledovaný legitímny cieľ riadneho vedenia trestného konania. V súvislosti s uvedeným dodal,
že Okresný súd Humenné ani Krajský súd v Prešove, hoci obžalovaného spod obžaloby oslobodili,
nekonštatovali porušenie ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku v trestnej veci vedenej
voči žalobcovi. Za nezákonné rozhodnutie možno teda považovať len také rozhodnutie, ktoré nemalo
zákonnýpodkladužvčasejehovydaniaanietakérozhodnutie,ktorébolovčasejehovydaniazákonným
rozhodnutím a ani neskôr nebolo pre nezákonnosť zrušené alebo zmenené, resp. jeho nezákonnosť

nebola žiadnym príslušným orgánom verejnej moci ani konštatovaná a len na základe dokazovania
vykonaného po jeho vydaní bol v trestnom konaní ustálený iný záver. Vydanie uznesenia o vznesení
obvinenia nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu, iba z dôvodu,
že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou
sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS

163/2013). Z pripojeného trestného spisu je pritom zrejmé, že skutočnosti odôvodňujúce vznesenia
obvinenia žalobcovi v čase jeho vydania existovali. Vyšetrovateľ v odôvodnení svojho uznesenia uviedol,
že dôvodnosť podozrenia o spáchaní trestného činu bola dostatočne zistená vypracovaným znaleckým
posudkom znalkyne N.. O. T.. Za takto v čase vznesenia obvinenia ustálenej dôkaznej situácie bolo
povinnosťou vyšetrovateľa, zákonodarcom imperatívne vyjadrenou v ustanovení § 206 ods. 1 Trestného

poriadku, vzniesť obvinenie žalobcovi. Za existencie takých dôkazov, aké boli v
danom čase zdokumentované vo vyšetrovacom spise, bolo jednoznačne splnené kritérium dostatočne
odôvodneného záveru o spáchaní trestného činu určitou osobou, vyžadovaného v ustanovení
§ 206 ods. 1 Trestného poriadku, teda ak by bolo naďalej vedené trestné stíhanie len "vo Uzneseniu o
vznesení obvinenia, ČVS: ORP-89/OEK-HE-2007, zo dňa 14.05.2007, z hľadiska zákonnosti,

nie je možné nič vytýkať a žalobca tak v konaní o náhrade škody v tomto smere neuniesol
dôkaznébremeno.Uznesenieovzneseníobvinenianiejenezákonnýmrozhodnutím,nebolataksplnená
základná podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody. Ak teda súd ako nezákonné okrem
iného vyhodnotil aj uznesenie o vznesení obvinenia vyšetrovateľa OR PZ v Humennom, vec nesprávne
právne posúdil. Pokiaľ súd prvej inštancie za "nezákonné" rozhodnutie považuje aj podanie obžaloby

prokurátorom okresnej prokuratúry v Humennom sp. zn. 2 Pv 118/2006 zo dňa 20.07.2007, konštatoval,
že obžaloba nemá povahu rozhodnutia. V danom prípade by bola náhrada škody nárokovateľná z titulu
neprávneho úradného postupu. V predmetnej veci boli vykonané všetky dostupné dôkazy, na základe
ktorých bola vo veci podaná obžaloba dôvodne a v súlade so zákonom. Orgány činné v trestnom konaní
nemohli v rámci prípravného konania postupovať v zmysle § 215 ods. 1 písm. a), resp. písm. b)

Trestného poriadku a konanie zastaviť. Napokon o dôvodnosti podania obžaloby svedčí
i tá skutočnosť, že súd trestné stíhanie voči žalobcovi v rámci predbežného prejednania obžaloby
nezastavil, naopak vo veci vydal trestný rozkaz č. k. 2T/118/2007-253 zo dňa 07.08.2007, ktorým
žalobcu uznal vinným zo spáchania prečinu sprenevery podľa § 213 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného
zákona. Možno preto uzavrieť, že na zastavenie trestného stíhania žalobcu prokurátorom neboli splnené

zákonné podmienky, a prokurátor preto nemohol postupovať inak, ako podať obžalobu, a teda
ani podanie obžaloby na súd nie je možné hodnotiť ako nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona
č. 514/2003 Z.z. Žalobca sa však náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom nikdy nedomáhal, preto mu ani teoreticky nárok na náhradu škody za nesprávny
úradný postup nesvedčí. Nesprávny úradný postup nebol predmetom predbežného prerokovania návrhu

žalobcu a ani počas civilného konania nedošlo v tomto smere k zmene podanej žaloby. Poukázal na to,
že označenie konkrétnych (nezákonných) rozhodnutí je povinnosťou žalobcu a nie orgánu konajúceho
za štát, ktorému bola žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody adresovaná,
a to s poukazom na znenie § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., podľa ktorého zo žiadosti
okrem iného musí byť zrejmý titul z ktorého sa osoba nároku na náhradu škody domáha, spôsob akým

škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha (rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 9Co134/2018).
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky teda preskúmalo nárok žalobcu na náhradu škody
spôsobenej pri výkone verejnej moci len v rozsahu namietanej rozhodovacej činnosti Okresného súdu
Humenné. Žalovaný nárok žalobcu, uplatnený titulom nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vzneseníobvinenia žalobcovi, tak nebol na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky (ani na žiadnom inom
príslušnom orgáne) nikdy predbežne prerokovaný. Riadne predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody spôsobnej pri výkone verejnej moci je pritom procesnou podmienkou pre podanie civilnej žaloby.

V prípade, že nárok na náhradu škody spôsobnej pri výkone verejnej moci nebol s príslušným orgánom
predbežne prerokovaný, nie je možné tento následne úspešne uplatniť na súde. Mal za to, že žalobca
vo vzťahu k tvrdenému rozsahu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy neuniesol dôkazné bremeno. Pre
prípadný úspech žalobcu v prebiehajúcom konaní bolo jeho povinnosťou dôkazne preukázať vznik
škody (nemajetkovej ujmy) v konkrétnej výške v priamej príčinnej súvislosti s konkrétnym

právnym titulom. Žalobou uplatnený nárok je čo do výšky spôsobenej škody (nemajetkovej ujmy)
považoval za nejasný, zmätočný a ako taký nedôvodný. Z odôvodnenia rozsudku v časti priznania
náhrady nemajetkovej ujmy však žiadnym spôsobom nevyplýva, ktoré skutočnosti týkajúce sa vzniku
nemajetkovej ujmy uvádzané žalobcom považuje súd za preukázané a ktoré nie, a z ktorých dôkazov
pri ustálení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (a jej výšky) vychádzal. Odôvodnenie vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy a jeho výšky nepovažoval za presvedčivé, založené na výsledkoch

vykonaného dokazovania. Žalobca v konaní žiadnym spôsobom následky, ktorými v žalobnom návrhu
a vo svojej výpovedi odôvodnil vznik nemajetkovej ujmy, resp. skutočnosť, že tvrdené následky boli
vyvolané začatím a následným vedením trestného stíhania, z ktorého dôvodu sú v priamej príčinnej
súvislosti s namietaným uznesením o vznesení obvinenia, nepreukázal. Pokiaľ ide o tvrdený
zásah do cti žalobcu ako podnikateľa, jeho dôveryhodnosti a poškodenie povesti, tento nebol žiadnym

spôsobom preukázaný, pričom podľa žalobcom predložených Výkazov o príjmoch a výdavkoch z rokov
2005-2008príjmyžalobcuzvykonávanejčinnostikontinuálnenarastali,čonesvedčí o
zhoršení postavenia žalobcu ako podnikateľa. Žalobca do konania predložil taktiež niekoľko výtlačkov
regionálnej tlače, obsahujúcich ospravedlnenie Spoločenstva vlastníkov bytov na D.. W.É. P. T., čo
síce môže preukazovať skutočnosť, že došlo k zásahu do dobrého mena žalobcu ako podnikateľa,

avšak v dôsledku konania iných subjektov, nie vo vzťahu k činnosti orgánov činných v trestnom
konaní. Žalobca pritom v konaní nepredložil žiaden dôkaz, že by jeho trestné stíhanie bolo objektívne
známou skutočnosťou. Článok zo dňa 21.05.2007 obsahuje všeobecnú informáciu o začatí trestného
stíhania proti osobe, stotožnenej vekom a miestom bydliska, ktorá nie je identifikovaná ani iniciálami.
Nepreukazuje tak, že by sa jeho prostredníctvom mohlo širšie okolie oboznámiť so skutočnosťou, že

uvedené trestné stíhanie bolo začaté práve voči žalobcovi. Podľa tvrdení žalobcu sa tento musel v
dôsledku prebiehajúceho trestného stíhania a vzniknutej situácie odsťahovať z miesta svojho bydliska,
k tomu však došlo až v júni 2011, teda rok po právoplatnom oslobodení žalobcu spod podanej obžaloby.
Nebol preukázaný ani zásah do politickej činnosti žalobcu, vyvolaný v dôsledku trestného stíhania,
nakoľko tento bol politicky činný počas celej doby trvania trestného stíhania. Funkcie, ktoré zastával,

ako i členstva v strane, sa vzdal sám na základe svojho rozhodnutia vo februári 2010,
teda tri roky po vznesení obvinenia a tiež už po tom, ako bol vo veci vynesený i druhý oslobodzujúci
rozsudok zo dňa 25.11.2009. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že jeho trestné stíhanie bolo prekážkou
pre jeho vymenovanie za riaditeľa NP L., poukázal na skutočnosť, že ním predložená listina je právne
nezáväzným dokumentom, obsahujúcim len návrh personálneho obsadenia tam uvedených pozícií,

nepreukazuje dôvod, pre ktorých k vymenovaniu žalobcu do tejto pozície nedošlo, a predovšetkým z nej
nie je zrejmé, v akom období sa o tam uvedených personálnych nomináciách malo rozhodovať, keďže
nie je datovaná. Nie je tak možné určiť časovú súvislosť s prebiehajúcim trestným konaním. Žalobca
zastáva funkciu v štátnej správe (prednosta Lesného úradu), nie je tak preukázaná ani
skutočnosť, že by jeho trestné stíhanie malo nepriaznivý vplyv na jeho ďalšie spoločenské uplatnenie.

Uviedol, že horná hranica nemajetkovej ujmy, ktorú mohol súd prvej inštancie v čase vynesenia
prvého rozsudku dňa 05.04.2013 priznať, bola s poukazom na § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z.
a § 7 v tom čase účinného zákona č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi 16.900,- eur (päťdesiatnásobok minimálnej mzdy pre rok 2013, ktorá bola v suma 338,-
eur). Na odškodnenie v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy mali však nárok len poškodení pri

najzávažnejšom zásahu, teda ak bola trestným činom spôsobená smrť. Z uvedeného je zrejmé, že
žalobcovi bola priznaná nemajetková ujma v hornej polovici zákonného rozpätia, bez toho,
aby takto priznanú nemajetkovú ujmu súd dostatočne zdôvodnil. Mal za to, že pre zachovanie zásady
právnej istoty je na mieste, aby výška nároku nemajetkovej ujmy bola určená aj z hľadiska využitia
komparačnej metódy vo vzťahu k iným obdobným prípadom (rozsudok Krajského súdu v Banskej

Bystrici, sp. zn. 3 Co 80/2019) napr. rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 16 Co 19/2016
(za 6 rokov trvajúce trestné stíhanie priznaná nemajetková ujma 2.500,- eur) alebo rozsudok Krajského
súdu v Prešove, sp. zn. 3 Co 118/2018 (za 8 rokov trvajúce trestné stíhanie priznaná nemajetková ujma
2.000,- eur). Žalobca doposiaľ v konaní nepredložil žiadny dôkaz preukazujúci zhoršenie (či likvidáciu)jeho podnikateľských aktivít, tobôž nie skutočnosť, že by sa tak malo udiať v priamej príčinnej súvislosti
s trestným stíhaním. Z vykonaného dokazovania nebola zistená žiadna medializácia trestného stíhania.
Prípadná škoda spôsobená likvidáciou podnikateľských aktivít žalobcu nemá charakter nemajetkovej

ujmy, ale charakter škody v podobe ušlého zisku. Žalobcom predložené ospravedlnenia publikované v
rôznych médiách nie sú spôsobilé preukázať príčinnú súvislosť medzi trestným stíhaním a spôsobením
škody žalobcovi. Vo všetkých ospravedlneniach sa odkazuje na poškodenie dobrého mena podnikateľa
Y. V. - Obch. - stavebná spol., ktoré vzniklo žalovaním už bývalého predsedu SVB. Dané ospravedlnenie
je za žalovanie (odkazuje na obchodnoprávny spor) nie za trestné oznámenie (trestné stíhanie). Navyše

ide o ospravedlnenie subjektu, ktorý civilnú žalobu, resp. trestné oznámenie podal, preto je na mieste
domáhania sa náhrady škody na tomto subjekte. Poprel tvrdenie žalobcu o zhoršení jeho zdravotného
stavu v súvislosti s trestným stíhaním a o negatívnom dopade vedeného trestného stíhania
na zdravotný stav členov jeho rodiny. Žalobca v konaní nepredložil súdu žiadny dôkaz preukazujúci
zhoršenie zdravotného stavu jeho osoby alebo člena jeho rodiny. Žalobca doposiaľ v konaní nepredložil
žiadny dôkaz, ktorý by preukazoval vynútenie jeho odchodu z politickej strany HZDS. Žalobca tvrdil, že

bol opakovane dopytovaný zo strany tajomníčky HZDS k dôvodom jeho trestného stíhania, tajomníčka
HZDS (svedkyňa W.) však uviedla, že sa o trestnom stíhaní žalobcu dozvedela až v roku 2010. Listinné
dôkazy pri tom preukazujú, že nie trestné stíhanie, ale rodinné a zdravotné dôvody boli príčinou, pre
ktorú sa žalobca vzdal členstva v strane, ako aj kandidatúry na poslanca NR SR. Žalobca
bol pri tom trestne stíhaný od roku 2007, po celú dobu troch rokov trestného stíhania zastával rôzne

politické funkcie v strane, pričom bol dokonca nominovaný aj ako kandidát na poslanca NR SR, z čoho
je evidentné, že trestné stíhanie nebolo prekážkou jeho postavenia alebo pôsobenia v strane. Vyvrátené
bolo aj tvrdenie žalobcu, že do NR SR, resp. VÚC nemôže kandidovať niekto, kto je trestne stíhaný.
Uvedené tvrdenie nemá zákonný podklad, Ústava Slovenskej republiky ani vykonávacie predpisy k
voľbám prebiehajúce trestné stíhanie ako objektívnu prekážku kandidatúry neupravujú. Rovnako bolo

vyvrátené tvrdenie žalobcu, že takáto nominácia by bola v rozpore so stanovami strany HZDS, keďže
so samotných stanov je zrejmé, že takáto vylučujúca podmienka sa tam nenachádza. Za vyvrátené
považoval aj tvrdenie žalobcu, že "žiadna politická strana nebude maž na listine niekoho, kto je treste
stíhaný". Do NR SR pravidelne kandidujú trestne stíhané osoby, viď posledné parlamentné voľby (R., W.,
W., X. a ďalší). Poprel tvrdenie žalobcu, že dôsledkom trestného stíhania bol žalobca nútený odsťahovať

sazmestaU.Z.dôvodu,ženeuzatváralžiadnezákazkyaprischlamunálepkapodvodníka.Tototvrdenie
nebolo žiadnym vykonaným dôkazom objektivizované, pričom k tomuto presťahovaniu došlo
až v júni 2011, teda po vyše roku od právoplatného skončenia trestného stíhania žalobcu. Poukázal
na to, že preštudovaním si vyšetrovacieho spisu je zistiteľné, že trestným rozkazom Okresného súdu
Humenné č.k. 2T/118/2007-253 zo dňa 30.07.2007 prvostupňový súd zistil priťažujúcu okolnosť v

zmysle § 37 písm. m) Trestného zákona (bol už za trestný čin odsúdený), takisto z odpisu registra trestov
žalobcu, nachádzajúcom sa v oboznámenom vyšetrovacom spise, je zrejmé, že rozsudkom Okresného
súdu Humenné sp. zn. 4T/11/2005 zo dňa 04.07.2005, právoplatným dňa 24.11.2005, bol žalobca
právoplatne uznaný vinným z úmyselného trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice a
prevádzačstva podľa § 171a ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 140/1961 Zb. Daným rozsudkom bol

žalobcovi uložený peňažný trest vo výške 14.000,- Sk so stanovením náhradného trestu odňatia slobody
vo výmere 6 mesiacov, ktorý žalobca uhradil dňa 08.02.2006 a podmienečný trest odňatia slobody
na 2 roky, so stanovením skúšobnej doby v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, plynúcej od 25.11.2005 do
24.5.2008. Argumentácia žalobcu, od ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odvodzoval, t.j., že
v dôsledku vedeného trestného stíhania bol morálne, spoločensky, občiansky a rodinne degradovaný,

že bol vylúčený z možností účastí na verejných súťažiach a tendroch, a že trestné stíhanie v ňom
vyvolalo dojem, že je kriminálnik, je tak v rozpore s objektívnymi skutočnosťami zistenými vykonaným
dokazovaním. Z vykonaného dokazovanie totiž nesporne vyplýva, že žalobca v tomto čase už
bol právoplatne odsúdený za iný úmyselný trestný čin. Uvedená skutočnosť zároveň vyvracia tvrdenia
žalobcu o tom, že by v dôsledku vedeného trestného stíhania prišiel o zákazky, možnosť zárobku v

podnikaní a nutnosti odsťahovať sa z mesta U.. Len ťažko pochopiteľné je v tomto smere tvrdenie
žalobcu, že k týmto zásahom do osobnostnej sféry žalobcu došlo práve v dôsledku vedeného trestného
stíhania, ak skoršie právoplatné odsúdenie žalobcu za úmyselný trestný čin žiadne takéto následky
zjavnenespôsobilo.Rovnakobolovyvrátenétvrdeniežalobcu,ženapolitickúaktivitusavyžadovalajeho
bezúhonnosť, pričom strane nechcel škodiť svojím trestným stíhaním. Skoršie právoplatné odsúdenie za

úmyselný trestný čin totiž žalobca počas svojho pôsobenia v strane evidentne ako hrozbu jej poškodenia
nevnímal. Ak potom súd prvej inštancie konštatoval, ako východiskový princíp pre priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy žalobcovi, že podstatou priznania nemajetkovej ujmy bolo preukázanie zníženia
spoločenského postavenia žalobcu, ktoré sa navonok prejavilo v pochybnostiach okoliao jeho bezúhonnosti, o jeho cti a charaktere a v obave zo spolupráce, zdôraznil, že žalobca nebol v
období, za ktoré si náhradu škody vo forme nemajetkovej ujmy nárokuje, bezúhonnou osobou, keďže bol
právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, ktorý v tom čase nebol zahladený. Záverom uviedol, že

dôkazné bremeno preukázania príčinnej súvislosti ťaží žalobcu. Tento však v konaní nepredložil žiadne
dôkazy, ktoré by jeho tvrdenie o príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a vedeným trestným stíhaním
preukázali. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v konaní nebola preukázaná ani príčinná súvislosť
medzi trestným stíhaním žalobcu a tvrdenou škodou, z ktorého dôvodu mal súd prvej inštancie žalobu
zamietnuť.

3. Proti výroku o náhrade trov konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa
domáhal jeho zmeny tak, aby mu bola priznaná náhrada všetkých trov konania. Poukázal na to, že pri
rozhodovaní o finančnom zadosťučinení neexistuje žiadna exaktná metóda, ktorou by sa mala stanoviť
primeraná nemajetková ujma, preto za nie celkom priliehavý odhad výšky budúceho priznaného nároku,
nemôže byť žalobca štátom v rámci náhrady trov konania sankcionovaný, či postihnutý. Preto súd
nesmie len mechanickým posudzovaním výsledku sporu, bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v

merite veci a materiálnej spravodlivosti, rozhodovať o náhrade trov konania podľa § 255
ods. 2 C. s.p. Súd mal postupovať podľa § 255 ods. 1 C.s.p. a z hľadiska materiálnej spravodlivosti
mal priznať trovy konania ako pri plnom úspechu z prisúdenej istiny.
4. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že predmetom konania nebol len
žalobcom uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ale tiež nárok na náhradu skutočnej škody,

v rámci ktorého nesie procesný úspech žalovaný. Odvolaním žalobcu napadnutý výrok rozsudku súdu
prvej inštancie tak odráža procesný výsledok sporových strán pred súdom prvej inštancie, keďže úspech
vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej žiadosti a výroku rozhodnutia, ktorým sa vo veci rozhodol. Z
uvedených dôvodov navrhol rozsudok vo výroku o náhrade trov konania potvrdiť .
5. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že judikatúra súdov sa už dávno

uzniesla na názore, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje
ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Každé trestné stíhanie dramaticky
ovplyvňuje osobný život stíhaného, a to bez ohľadu na jeho výsledok po piatich rokoch jeho trvania,
keď excesívne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti,
tak, že je objektívne spôsobilé vyvolať vznik nemateriálnej ujmy. Nemajetková ujma sa nepreukazuje,

lebo vzniká samotným porušením základných práv a slobôd obete nezákonne stíhanej. Žalovaný
nerešpektuje skutočnosť, že v čase začatia konania nebol ešte vydaný zákon číslo 412/2012 Z.z., ku
ktorému pomeruje priznanú náhradu a nerešpektuje ani ústavný príkaz z článku 152 ods. 4 ústavy
a ignoruje článok 50 ods. 2 ústavy o prezumpcii neviny. Navrhol preto rozsudok okresného súdu v
napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť.

6. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v medziach
uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario v spojení s § 219 ods. 3
C.s.p.) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu ani žalovaného nie je dôvodné.

7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie posúdil žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody a
nemajetkovej ujmy; ktorý mu mal vzniknúť nezákonným rozhodnutím orgánu štátu; z hľadiska všetkých
relevantných prostriedkov procesného útoku, ktoré žalobca predložil na preukázanie dôvodnosti
podanej žaloby, ako aj z hľadiska opodstatnenosti prostriedkov procesnej obrany žalovaného, jeho
skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov vyplynuli a prihliadol na všetko ostatné, čo v konaní
vyšlo inak najavo, vrátane toho, čo uviedli strany, a zo skutkového stavu ustáleného na základe
výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny záver, že žalobca preukázal splnenie základných
predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú nezákonným uznesením o
vznesení obvinenia. Súd prvej inštancie správne oprel tieto svoje závery o relevantné ustanovenia

zákona č. 514/2003 Z.z., náležite tieto na zistený skutkový stav aplikoval a v súlade s
ustálenou súdnou praxou a konštantnou judikatúrou ich aj vyložil, a svoje úvahy vedúce k
priznaniu žalovanej pohľadávky dôkladne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôsledne vysvetlil s
poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, a tiež s poukazom
na prijaté právne závery, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil

ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke, dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi
sporových strán a dal potrebné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné námietky strán
sporu súvisiace s predmetom konania. Obsah odvolania žalovaného nie je; z hľadiskaním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; spôsobilý spochybniť správnosť
záverov súdu prvej inštancie. Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je z hľadiska prijatých
záverov dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, proti týmto záverom

súdu prvej inštancie mohol žalovaný náležite skutkovo a právne argumentovať, a preto v tejto súvislosti
bolo zachované jeho právo na spravodlivý súdny proces, nebola mu odňatá možnosť konať pred súdom
len z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá jeho predstavám a očakávaniam, a preto
žalovaným uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení o nepresvedčivosti rozhodnutia nemôže
obstáť.

8. K právnej otázke, či štát zodpovedá za škodu spôsobenú v trestnom konaní obvinenému, ktorý
bol spod obžaloby oslobodený, aj vtedy, keď vznesenie obvinenia (ako právny titul náhrady škody)
bolo v čase jeho vydania dôvodné a zákonné, alebo či v prípadoch, keď
vznesenie obvinenia bolo dôvodné a zákonné (v súlade so všetkými zásadami trestného konania)
štát za škodu nezodpovedá, sa naposledy vyjadril Najvyšší súd SR v uznesení zo dňa 26.01.2019
sp.zn. 8Cdo/177/2017 (predtým napr. v uznesení zo dňa 25.04.2018 sp.zn. 3Cdo/181/2017) tak, že

relevantné pre jej zodpovedanie je jeho rozhodnutie sp. zn. 4 MCdo 15/2009 publikované v Zbierke
stanovísk NS a súdov SR pod R č. 37/2014, v súlade so závermi ktorého bola
uvedená otázka posudzovaná napríklad aj v rozhodnutiach z 30. marca 2011 sp.zn.
3Cdo/194/2010, z 30. januára 2011 sp.zn. 4Cdo/54/2011, z 12. decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011,
z 19. júna 2013 sp.zn. 7Cdo/87/2012 a z 19. februára 2014 sp.zn. 7MCdo/27/2012. Tieto rozhodnutia

spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí zo
7. júla 2016 sp.zn. I. ÚS 320/2016 konštatoval, že "nárok na náhradu škody spôsobenej začatím
trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.
Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší
výsledok trestného konania", a ktorý k tomu v ďalšej časti svojho rozhodnutia dodal, že "pre posúdenie

nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako
orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom
konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z
dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie, nestal, že skutok nie je trestným činom,
resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj

záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo obvinenie vznesené na základe pokynu
prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných práv jednotlivca". Od publikovania judikátu
R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila (nie je rozdielna) v tom, že vtedy, keď došlo
k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby (prejednávaný prípad), treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné

stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom zákonnosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.
Vzhľadom na uvedené je potom bez významu, že v danej veci nebolo uznesenie o vznesení obvinenia
žalobcovi zrušené ani zmenené, že skutočnosti odôvodňujúce vznesenie obvinenia v čase jeho vydania

existovali, že konajúce súdy, hoci obžalovaného spod obžaloby oslobodili, nekonštatovali porušenie
trestného zákona a trestného poriadku v trestnej veci vedenej proti žalobcovi.
9. So zreteľom na uvedené je nedôvodná obrana žalovaného, že uznesenie o vznesení obvinenia nie je
možné považovať za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 5 zákona č. 514/2003 Z.z. Pokiaľ
žalovaný poukazoval na rozhodnutie ESĽP vo veci I. proti Českej republike vedeného pod č.57404/08,

tento sa týkal prepadnutia peňažnej záruky za väzbu a riešil relevanciu zbavenia viny pre rozhodnutie o
prepadnutí peňažnej záruky. Pokiaľ aj z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že oslobodenie spod obžaloby
samo osebe neznamená, že trestné stíhanie bolo nezákonné, nie je to významný dôvod, pre ktorý by
sa mal súd v danej veci odchýliť od zásad prezentovaných vyššie citovanou judikatúrou.

10. Odvolací súd je zhodne so súdom prvej inštancie názoru, že žalobca si splnil povinnosť
predbežného prerokovania nároku pred tým, ako sa obrátil žalobou na súd. Právna úprava do
01.01.2013 nevyžadovala v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku uviesť titul, z ktorého sa osoba
nároku na náhradu škody domáha. V danej veci ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do
pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci vzhľadom na rôzne pôsobnosti orgánov činných v trestnom

konaní, a preto bolo Ministerstvo spravodlivosti SR príslušným orgánom na prerokovanie aj náhrady
škody spôsobenej vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, pretože u neho
bola žalobcom podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku. Žalovaný tak nedôvodne namieta vpodanom odvolaní, že nárok uplatnený titulom uznesenia o vznesení obvinenia nebol riadne predbežne
prerokovaný.
11. Každé trestné stíhanie negatívne ovplyvňuje spoločenský, pracovný a osobný život stíhaného, a

to bez ohľadu na jeho výsledok, teda aj je spôsobilé bez ďalšieho vyvolať vznik nemajetkovej ujmy
najmä v takom prípade, ak sa preukáže, že bolo od začiatku nezákonné; ide o zodpovednosť absolútne
objektívnu a za výsledok trestného konania vo veci samej, čím je založená zodpovednosť štátu za
škodu obvineného spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia. Pri odškodňovaní nemajetkovej ujmy
za nezákonné trestné stíhanie každej fyzickej osoby sudcom nesvedčí bagatelizovanie závažnosti

ujmy priznávaním neprimerane nízkych, resp. žiadnych náhrad; také rozhodovanie treba považovať
za obchádzanie zákona i jeho účelu a pôsobí mnohokrát veľmi cynicky, bez citu pre elementárnu
spravodlivosť, alebo absencie postupu podľa pravidla, podľa ktorého "nerob druhému to, čo nechceš,
aby robili tebe". Za situácie, kedy žalobca nie je schopný presne určiť a preukázať výšku škody
spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pričom však preukáže a odôvodní, že mu taká škoda vznikla,
nemôže odvolací súd rozhodnúť, že mu preto škoda nebude vôbec priznaná, alebo že medzi

protiprávnym konaním žalovaného a vzniknutou škodou nie je príčinná súvislosť. V takejto situácii má
určiť výšku vzniknutej škody podľa spravodlivého uváženia a jednotlivých okolností prípadu (uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019, sp. zn. 4Cdo/125/2019)
12. V danom prípade pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy bolo potrebné vziať na zreteľ, že
žalobca bol tri roky vystavený strachu o budúcnosť v súvislosti s hrozbou uloženia nepodmienečného

trestu odňatia slobody jeden až päť rokov, išlo o osobu bezúhonnú, podnikateľa, ktorý bol trestne stíhaný
za závažný trestný čin v súvislosti s výkonom jeho podnikateľskej činnosti, s čím
bol nepochybne spojený strach žalobcu o jeho ďalšie uplatnenie a tým aj o jeho živobytie v dôsledku
úbytku zákaziek. V tejto súvislosti vznikli pochybnosti o bezúhonnosti žalobcu a nedôvera zo strany jeho
obchodných partnerov. Nebolo možné však prihliadnuť na ekonomický dopad straty zákaziek, keďže

tento sa prejavil v ušlom zisku a taktiež nebolo preukázané, že by žalobca úplne stratil možnosť ďalšej
podnikateľskej činnosti. Žalobca sa politicky angažoval vo svojom regióne, verejnosťou bol pozitívne
vnímaný, zastával ako člen politickej strany rôzne stranícke funkcie, kandidoval do verejných funkcií a v
súvislosti s vedením trestného stíhania utlmil svoju politickú činnosť. Všetky tieto skutočnosti, v spojení
s regionálnou publicitou prípadu, mali za následok závažný zásah do ľudskej dôstojnosti, cit, vážnosti

a dôveryhodnosti žalobcu v jeho profesionálnom živote.
13. Nové prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené
pred súdom prvej inštancie, sú spôsobilým odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1, písm. g/ C.s.p.
za splnenia podmienok podľa ust. § 366 C.s.p., za predpokladu, že sú právne významné z hľadiska
rozhodnutia vo veci samej a v ich dôsledku súdom prvej inštancie zistený skutkový stav nemôže obstáť.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný nemal pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa dokazovanie
pred súdom prvej inštancie končí, žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. So zreteľom na uvedené
dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným v odvolaní uvádzané nové skutočnosti; predchádzajúce
odsúdenie žalobcu vyvracajúce jeho bezúhonnosť; sú novými skutočnosťami, ktoré ním neboli riadne
a včas uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie; a za stavu, keď žalovaný neuviedol žiaden z

predpokladov ich prípustnosti v odvolacom konaní v zmysle § 366 C.s.p., nie sú spôsobilé
založiť odvolací dôvod podľa § 365 ods.1, písm. g/ C.s.p. Odvolací súd preto nemohol na
tieto oneskorene žalovaným tvrdené skutočnosti prihliadnuť a v odvolacom konaní preto vychádzal zo
skutkového stavu ustáleného súdom prvej inštancie na základe tých vykonaných dôkazov, ktoré boli
stranami navrhnuté riadne a včas.

15. Výšku konkrétnej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné exaktne matematicky stanoviť,
nie je možné ani mechanicky (automaticky) prevziať peňažné sumy priznávané rozhodnutiami súdov
ako odškodnenie nemajetkovej ujmy v iných prípadoch, nakoľko nejde o paušálne peňažné sumy. Výšku
náhrady nemajetkovej ujmy totiž stanovuje súd v každom jednotlivom prípade na základe voľnej úvahy
a je tak výsledkom individuálneho posúdenia všetkých konkrétnych okolností každého jednotlivého

prípadu s tým, že konečná výška musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať
všeobecnej predstave spravodlivosti a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi
stranami. Vždy je potrebné mať na zreteli prvoradú satisfakčnú funkciu priznávanej peňažnej čiastky,
ktorou je zabezpečiť primerané zmiernenie a vyváženie vzniknutej nemajetkovej ujmy, v opačnom
prípade by neprimeraná výška odškodnenia vo svojich dôsledkoch viedla k bezdôvodnému

obohacovaniu. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným
vodítkom aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného
zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Peňažná náhrada tak musí
byť výsledkom aplikácie zodpovedajúcej právnej úpravy na konkrétny skutkový stav zistený v každomindividuálnom prípade vykonaným dokazovaním. Výška priznanej náhrady tak musí byť objektivizovaná
výsledkami vykonaného dokazovania a v odôvodnení rozhodnutia racionálne vysvetlená so zreteľom
na použitú právnu úpravu.

16. Súd prvej inštancie vzal za základ svojej voľnej úvahy kritériá vyplývajúce z § 17 ods. 3 zákona
514/2003 Z.z. a po zohľadnení všetkých relevantných skutočností, ktoré mali vplyv na výšku náhrady
nemajetkovej ujmy priznal konkrétnu výšku peňažnej náhrady s ohľadom na individuálne
okolnosti daného prípadu, a preto mu nemožno z hľadiska právneho posúdenia veci vytknúť žiadne

pochybenie. V danom prípade nie je možné dospieť k záveru, že by priznaná výška súdom prvej
inštancie bola založená na jeho ľubovôli a že by tak bola svojvoľne priznaná bez zreteľa na skutkový
stav zistený vykonaným dokazovaním v danej veci a bez ohľadu na zodpovedajúcu právnu
úpravu. Výška priznanej náhrady je v rozhodnutí súdu prvej inštancie objektivizovaná
výsledkami vykonaného dokazovania a priznanie sumy súdom prvej inštancie je v odôvodnení
jeho rozhodnutia racionálne vysvetlené s poukazom na relevantnú právnu úpravu.

17. Priznaná výška odškodnenia nemajetkovej ujmy za 3 roky trvajúce trestné stíhanie žalobcu
predstavuje cca 3.333 eur ročne t.j. cca 277 eur mesačne. Celková priznaná výška odškodnenia
nemajetkovej ujmy 10.000 eur je podľa názoru odvolacieho súdu potrebná na vyváženie, resp.
zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným trestným stíhaním, nevymyká sa z
medzí predstáv spravodlivosti a slušnosti a zohľadňuje aj fakt, že žalobcovi sa nedostalo primeraného

zadosťučinenia v inej ako peňažnej forme, a vzhľadom na značný odstup času, na jej reparovanie už
nie je postačujúce len samotné konštatovanie porušenia práva.
18. Z okolností prejednávanej veci nemožno vyvodiť, že by účelom priznanej peňažnej satisfakcie
nemalo byť vyváženie, resp. zmiernenie následkov ujmy vzniknutej žalobcovi nezákonným
trestným stíhaním, nakoľko výsledná suma je založená súdom prvej inštancie na relevantných a

preskúmateľných hľadiskách, ktoré vychádzajú zo skutkového stavu ustáleného na základe riadne a
dostatočne vykonaného dokazovania zameraného na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých
oblastiach spoločenského a pracovného života žalobcu s prihliadnutím na jeho osobu, doterajší život,
prostredie, v ktorom žije a pracuje a individuálne okolnosti za ktorých došlo ku vzniku ujmy.
19. Výškanemajetkovejujmyjetakvdanomprípadeodrazomzávažnostivzniknutejujmyaokolností,za

ktorých k jej vzniku došlo. Trestné stíhanie predstavovalo značný zásah do osobnostných práv žalobcu,
ktorý bol vystavovaný počas celej doby trestného stíhania vyšetrovacím úkonom orgánov činných v
trestnom konaní. Negatívne následky spojené s trestným stíhaním by tak pociťoval ako
závažnú ujmu každý na jeho mieste a v jeho postavení.
20. Z hľadiska primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy môže byť smerodajným vodítkom

aj rozhodnutie súdu v inej skutkovo porovnateľnej veci, nakoľko výška priznaného peňažného
zadosťučinenia v obdobných prípadoch by sa nemala výrazne odlišovať. Na porovnanie odvolací súd
poukazuje na to, že sumu 620 eur mesačne nepovažoval ústavný súd za neprimeranú za odškodnenie
trestného stíhania vo veci, v ktorej boli preukázané v súvislosti s trestným stíhaním
negatívne následky v rodinnom živote poškodeného (rozpad rodiny a manželstva), v jeho zdravotnom

stave (srdcový kolaps a PN) a v sťaženom pracovnom uplatnení (nález č.k. III. ÚS 754/2016-42).
21. Z hľadiska porovnania s finančnými kompenzáciami priznávanými podľa zákona č.
215/2006 Z.z. nepovažoval odvolací súd priznanú výšku náhrady nemajetkovej ujmy; vzhľadom na
individuálne okolnosti prípadu; za prehnanú. Pokiaľ žalovaný poukazoval na to, že suma 16.350 eur
predstavuje odškodnenie nemajetkovej ujmy v prípade ak bola trestným činom spôsobená smrť, tak v

danom prípade celková výška odškodnenia predstavuje cca 61 % tejto sumy, a preto ju
nemožno považovať za neprimerane vysokú či dokonca premrštenú.
22. Odvolací súd zastáva názor, že z hľadiska proporcionality pri určovaní výšky odškodnenia
nemajetkovej ujmy možno zákon č. 215/2006 Z.z. použiť len podporne, keďže podľa nálezu Ústavného
súdu SR sp.zn. III. ÚS 754/2016, je nenáležité limitovať výšku náhrady porovnávaním výšky

odškodňovania iných zákonom stanovených prípadov, ako sú odškodnenia bolesti, SSÚ a obetí
trestných činov. Vzhľadom na uvedené priznanú sumu považuje odvolací súd za primeranú aj z hľadiska
komparácie s odškodneniami obetí trestných činov, ktoré sú priznávané za telesné zranenia a násilné
trestné činy, resp. pozostalým obetí trestných činov.
23. Tomu, že odškodnenie obetí trestných činov je len čiastočnou a nie úplnou kompenzáciou, svedčí

právna úprava odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v zákone č. 437/2004 Z.z.,
podľa ktorej prílohy č. 1 možno SSÚ ohodnotiť maximálne počtom 8000 bodov (položka 60), čo pri sume
16,10 eur za 1 bod (v roku 2013) činí náhrada 128.800 eur.24. Aplikácia zásady úspechu pri priznávaní náhrady trov v situáciách, keď rozhodnutie o výške
nároku závisí od úvahy súdu, musí mať svoje vnútorné limity, pretože ináč by bolo v rozpore s
rozumnýmusporiadanímprocesnýchvzťahov,abyzasituáciezjavnebezúspešnéhouplatňovaniapráva,

nie síce v jeho základe, ale v podobe jeho neprimeranej a zjavne nadsadenej výšky vo vzťahu k
tej, ktorá v obdobných veciach vyplýva napríklad z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov, bola žalobcovi priznaná ochrana v podobe zachovania jeho práva na plnú náhradu
trov konania proti žalovanému len preto, lebo bol úspešný v základe svojho nároku, ktorého výška však
bola oproti žalobnému nároku súdom priznaná s výrazným obmedzením (nález Ústavného súdu SR sp.

zn. IV. ÚS 652/2018 z 13.02.2020).
25. Súd prvej inštancie nepochybil ani pri rozhodovaní o náhrade trov konania, keď nepriznal žiadnej
zo strán nárok na náhradu trov konania vzhľadom na čiastočný úspech každej z nich v spore. V súlade
so závermi vyplývajúcimi z vyššie cit. nálezu odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci si žalobca
uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000 eur, ktorý je zjavne neprimeraný
vo vzťahu k náhradám priznávanými v obdobných prípadoch rozhodnutiami súdov, ktorých

znalosť právnym zástupcom žalobcu bolo možné predpokladať.
26. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním
odvolacích námietok žalovaného už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po
dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou súdnou
praxou. Žalovaný len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval a ktoré odprezentoval aj pred súdom

prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto
skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. Z uvedených dôvodov odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a v časti lehoty na plnenie odvolací súd vyhovel žiadosti žalovaného a určil
mu na plnenie lehotu 30 dní.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v odvolacom konaní neúspech len nepatrný (v časti
trov konania), priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v
plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods.
2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok

odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a)ab).Naurčenievýškyminimálnejmzdyvprípadochuvedenýchvodseku1jerozhodujúcideňpodania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).