Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 30, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/188/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7220202133
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Pella

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7220202133.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Pellu, členov senátu

JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Natálie Štrkolcovej v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o, sídlo:
Mostová 2, 811 02 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpený advokátom:
Mgr. Tomáš Čentéš, PhD., sídlo: A. B. XX, XXX XX C. – mestská časť Nové Mesto, proti žalovanému:
Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, sídlo: Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpený
advokátskou kanceláriou: ALENA ZADÁKOVÁ - advokát s.r.o., sídlom: Kováčska 32, 040 01 Košice –
mestská časť Staré Mesto, IČO: 53 209 451, v konaní o 390.702,49 eur s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č.k. 33Cb/28/2020-301 zo dňa 31. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh žalobcu na prerušenie odvolacieho konania zamieta.

II. Mení rozsudok Okresného súdu Košice II, č.k. 33Cb/28/2020 – 301 zo dňa 31.mája 2022 v jeho výroku
II takto: Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 880,- eur titulom paušálnej náhrady nákladov spojených
s uplatnením pohľadávok.

III. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že vo výroku I žalovanému uložil povinnosť

zaplatiť žalobcovi 390.702,49 eur istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % z dlžných súm
ročne od vzniku omeškania so zaplatením jednotlivých pohľadávok žalobcu do ich zaplatenia, spolu s
kapitalizovanýmúrokomzomeškaniavsume29.463,10euratiežzaviazalžalovanéhozaplatiťžalobcovi
paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 40,- eur. Vo výroku II žalobu
v časti náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 880,- eur zamietol. Vo výroku
III ohľadom trov konania rozhodol tak, že žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na nahradenie trov
konania v rozsahu 100%.

2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil právom žalobcu na zaplatenie odplaty (za dodávku
vody z verejného vodovodu, odplaty za odvod odpadovej vody a odvod povrchovej vody) a tiež jeho
právom na zaplatenie kapitalizovaného úroku z omeškania. To všetko na základe viacerých zmluvných
vzťahov uzavretých žalovaným a Východoslovenskou vodárenskou spoločnosťou, a.s.. Nárok žalobcu
bol ďalej odôvodnený skutočnosťou, že Východoslovenská vodárenská spoločnosť, a.s. neskôr svoje
pohľadávky postúpila žalobcovi a to Zmluvou o postúpení pohľadávok č. 2019/09/14 zo dňa 28.10.2019.

Nároky žalobcu právne odôvodnil právom na splnenie záväzku (§ 488, § 489, § 494 Občianskeho
zákonníka), ďalej právom na zaplatenie úroku z omeškania z dôvodu vzniku omeškania (§ 365, § 369
Obchodného zákonníka a § 1 ods. 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z.) a tiež právom žalobcu
na zaplatenie paušálnej náhrady podľa § 369c Obchodného zákonníka. Právo žalobcu na nahradenietrov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 255 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„CSP“) a skutočnosťou, že bol žalobca v plnom rozsahu úspešný.

3. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku poukázal na skutočnosť, že nárok na zaplatenie
odplaty za dodávku vody a odvod odpadových a povrchových vôd spolu s príslušnými úrokmi
z omeškania (vrátane kapitalizovaného úroku z omeškania) nebol sporný. Sporný nárok na zaplatenie
uplatnených paušálnych nákladov spojených s uplatnením pohľadávok v tom zmysle, či má žalobca
nárok na zaplatenie tejto náhrady 40,- eur za každú uplatnenú faktúru jednotlivo alebo či sa má na

všetky faktúry uplatnené v jednom konaní nazerať ako na jeden celok (t.j. žalobcovi by prináležal iba
nárok na zaplatenie 40,- eur celkovo), súd prvej inštancie uzavrel tak, že tento nárok je opodstatnený iba
vjednorazovejvýške40,-eur.Totosvojerozhodnutiesúdprvejinštancieodôvodnilobsahompríslušného
zákonného ustanovenia (§ 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013
Z.z.). Z uvedeného dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie paušálnej náhrady
iba vo výške 40,- eur a vo výroku II rozsudku žalobu zamietol a to v časti o zaplatenie 880,- eur

paušálnych náhrad.

4. Žalobca v zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie. Odvolanie
konkrétne podal proti výroku II rozsudku, t.j. proti časti, ktorou súd prvej inštancie zamietol nárok žalobcu
na zaplatenie 880,- eur titulom práva na zaplatenie paušálnych náhrad. Žalobca vo svojom odvolaní

navrhol, aby odvolací súd výrok o zaplatení náhrady paušálnych nákladov zmenil tak, že žalovaného
zaviaže zaplatiť paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 920,- eur
(resp. že mu prizná súdom prvej inštancie zamietnutý nárok v sume 880,- eur).

5. Žalobca svoje odvolanie odôvodnil odvolacími dôvodmi danými v § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) CSP.

V prvom rade namietal odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j., že súd prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadom nároku na paušálne náhrady nákladov
spojených s uplatnením pohľadávok. Odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP odôvodnil
nedostatočným odôvodnením rozsudku v jeho napadnutej časti, čím bolo porušené právo žalobcu na
spravodlivý proces, nakoľko odôvodnenie rozsudku trpí vadou nepreskúmateľnosti. Konkrétne dôvody

odvolania sú uvedené v nasledujúcich odsekoch 6 až 7 tohto odôvodnenia.

6. Žalobca nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, že v prípade 1 žaloby na zaplatenie viacerých
faktúr (pohľadávok) existuje nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov súvisiacich s uplatnením
pohľadávky v celkovej výške iba 40,- eur. Podľa žalobcu je paušálna náhrada nákladov spojená ešte

s predsúdnym vymáhaním pohľadávok a preto je irelevantné vo vzťahu k výške nároku žalobcu na
paušálnu náhradu, či sa pohľadávky uplatňujú jednou spoločnou alebo 23 samostatnými žalobami.

7. K právnemu názoru prezentovanému odvolacím súdom v jeho senáte 4Cob žalobca poukázal na
existenciu iného rozhodnutia odvolacieho súdu, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. 2Cob/57/2019, v ktorom odvolací súd potvrdil nárok žalobcu na zaplatenie paušálnych náhrad
v celkovej sume 1.120,- eur za 28 žalovaných pohľadávok v jednom konaní. Žalobca tiež argumentoval
aj rozhodovacou praxou v Českej republike, ktorá ohľadom predmetných paušálnych náhrad zastáva
rovnaký názor ako žalobca. V tejto súvislosti žalobca dodal, že český právny poriadok v tomto smere
implementoval nárok na paušálne náhrady práve podľa Smernice Európskeho parlamentu a rady č.

2011/7/EU, na základe ktorej bola prijatá aj naša právna úprava. Zároveň žalobca uviedol aj to, že súdy
nemajú žiadnu moderačnú právomoc, podľa ktorej by mohli znížiť výšku paušálnych náhrad.

8. Žalobca zároveň navrhol, aby odvolací súd prerušil svoje konanie a to až do skončenia konania
o dovolaní žalobcu na dovolacom súde vedenom pod sp. značkou 2Obdo/59/2021. Bližšie dôvody

stanoviska žalobcu v tomto odvolacom konaní sú uvedené v nasledujúcom odseku 9 tohto odôvodnenia.

9. Návrh na prerušenie odvolacieho konania žalobca odôvodnil skutočnosťou, že na Najvyššom súde
SR ako na dovolacom súde prebieha dovolacie konanie pod sp. zn. 2Obdo/59/2021 o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/52/2020 zo dňa 5.8.2020, ktorým bol zmenený

rozsudok Okresného súdu Košice II sp. zn. 36Cb/126/2018 zo dňa 10.3.2020. Žalobca uviedol, že
v rámci tohto dovolacieho konania sa rieši zásadná právna otázka podstatná pre rozhodnutie aj
v tejto veci a to konkrétne, či má žalobca nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov súvisiacichs uplatnením pohľadávky 40,- eur za každú uplatnenú faktúru jednotlivo alebo či sa má na všetky faktúry
uplatnené v jednom konaní nazerať ako na jeden celok.

10. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril tak, že rozsudok považuje v jeho napadnutej časti za
vecne správny. V súvislosti s odvolaním žalobcu poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach
zo dňa 26.5.2022 pod č.k. 4Cob/118/2021, z obsahu ktorého vyplýva, že záver súdu prvej inštancie
ohľadom nároku na zaplatenie paušálnych náhrad je správny. Z uvedeného dôvodu žalovaný navrhol
napadnutý rozsudok potvrdiť a žalobcu zaviazať na nahradenie odvolacích trov konania žalovaného

v plnom rozsahu. K návrhu žalobcu na prerušenie konania sa žalovaný vyjadril tak, že s ním nesúhlasí,
pretože ho nepovažuje za hospodárny, nakoľko odvolací súd má dostatok skúseností, aby vo veci
odvolania rozhodol.

11. Žalobca sa k stanovisku žalovaného v odvolacom konaní vyjadril tak, že nesúhlasí s obsahom
citovaného rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 4Cob/118/2021 zo dňa 26.5.2022. Poukázal

na skutočnosť, že výšku príslušných paušálnych nákladov nie je potrebné nijako preukázať, preto
nerozumie konštatácii súdu v tom zmysle, že žalobca predžalobnú komunikáciu so žalovaným nijako
nepreukázal. K náznaku súdu v tom zmysle, že s ohľadom na obsah bodov 19 a 25 preambuly smernice
2011/7/EÚ je potrebné špeciálne zohľadňovať nárok na paušálnu náhradu voči poskytovateľom
zdravotníckej starostlivosti sa žalobca vyjadril tak, že z obsahu týchto častí príslušnej smernice takýto

závernijakonevyplýva,aleibaupravujeobdobiesplatnostizáväzkovtýchtosubjektovstým,ženamiesto
30 dňovej lehoty splatnosti odporúča 60 dňovú lehotu splatnosti.

12. Žalobca ďalej uviedol, že Európska komisia dňa 6.4.2016 prijala k smernici EÚ č. 2011/7/EU
interpretačné stanovisko, z obsahu ktorého okrem iného jednoznačne vyplýva, že nárok na 40,- eur

vzniká vo vzťahu ku každej neuhradenej faktúre (v prípade žalobcu ku každej jednotlivej pohľadávke
tvoriacej súbor pohľadávok uplatnených žalobou).

13.Vsúvislostisproblematikoupaušálnychnáhradžalobcaopätovnepoukázalnaprávoplatnýrozsudok
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18.10.2019 sp. zn. 2Cob/57/2019, ktorým odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvej inštancie, pričom týmto rozsudkom bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
paušálnu náhradu nákladov vo výške 1.120,- eur za omeškanie s uhradením 28 faktúr (pohľadávok).

14. K návrhu žalobcu na prerušenie odvolacieho konania odvolací súd v nasledujúcich odsekoch 15 - 17
vysvetľuje prečo tento návrh žalobcu na prerušenie zamietol.

15. Žalobca svoj návrh odôvodnil možnosťou podľa § 164 CSP a skutočnosťou, že na Najvyššom súde
SR prebieha dovolacie konanie, v rámci ktorého sa rieši právna otázka majúca zásadný význam pre
rozhodnutie aj v tejto veci. Žalobca počas odvolacieho konania doručil súdu ROZSUDOK SÚDNEHO
DVORA(tretiakomora)z20.októbra2022,ktorýmbolorozhodnutévoveciC-585/20onávrhunazačatie

prejudiciálneho konania ohľadom Smernice 2011/7/EÚ (Boj proti oneskoreným platbám v obchodných
transakciách) okrem iného aj o náhrade nákladov, ktoré veriteľ vynaložil na vymáhanie v prípade
oneskorenej platby dlžníka (Článok 6 – Minimálna paušálna suma vo výške 40 eur).

16. Predmetom vyššie uvedeného prejudiciálneho konania vedeného podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní

Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) na Súdnom dvore bolo vyriešenie výkladu smernice v súvislosti
s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky (v našom právnom poriadku § 369c
Obchodného zákonníka), t.j. v tomto konaní Súdny dvor zodpovedal práve spornú právnu otázku (viď
ods.3), ktorá je podstatnou pre rozhodnutie vo veci odvolania žalobcu.

17. Súdny dvor vo svojom vyššie uvedenom rozhodnutí po právnej stránke dostatočne jednoznačne
zodpovedal na problematiku výkladu príslušnej smernice, t.j. pre rozhodnutie vo veci odvolania žalobcu
už nie je potrebné konanie prerušiť do skončenia príslušného dovolacieho konania, v ktorom sa vlastne
rieši totožná právna otázka. Z uvedeného dôvodu by bolo prerušenie konania nehospodárne a zbytočné,
preto súd návrh žalobcu na prerušenie konania vo výroku I tohto rozsudku ako nedôvodný zamietol.

18. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej
lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania, pretože nejde o také odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebnénariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 CSP. Odvolanie prejednal podľa § 379 až § 385
CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.

19. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

20. Podľa § 365 (Odvolacie dôvody) ods. 1 písm. b), d), a h) CSP: „Odvolanie možno odôvodniť len tým,
že: b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, d) konanie má inú vadu, ktorá
mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.“

21. Podľa § 388 CSP: „Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.“

22. Odvolací súd na základe odvolania žalobcu preskúmal ním tvrdené odvolacie dôvody. Zásadným
pre rozhodnutie odvolacieho súdu bolo zistenie, že bol daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
h) CSP. T.j. súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia
veci (otázka výkladu ustanovenia § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR

č. 21/2013 Z.z.).

23. Nesprávne právne posúdenie v tomto prípade predstavuje záver súdu prvej inštancie uvedený
v odseku 3 tohto odôvodnenia, t.j. konkrétne záver, že žalobca má nárok na zaplatenie paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok iba v jednorazovej výške 40,- eur. Bližšie dôvody

nesprávnosti právneho záveru súdu prvej inštancie sú uvedené v nasledovných odsekoch 24 až 29 tohto
odôvodnenia.

24. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie ohľadom nároku žalobcu na zaplatenie paušálnych náhrad
podľa § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. po právnej

stránke neuzavrel správne, čo jednoznačne vyplýva z obsahu ROZSUDKU SÚDNEHO DVORA (tretia
komora) z 20. októbra 2022 vo veci C-585/20.

25. Vyššie citovaným rozsudkom Súdny dvor Európskej únie podľa čl. 267 ZFEÚ v rámci tzv.
prejudiciálneho konania prijal výklad ohľadom Smernice 2011/7/EÚ (Boj proti oneskoreným platbám

v obchodných transakciách) v súvislosti s náhradou nákladov, ktoré veriteľ vynaložil na vymáhanie v
prípade oneskorenej platby dlžníka (Článok 6 – Minimálna paušálna suma vo výške 40 eur). Práve
na základe tejto smernice bolo neskôr podľa práva Európskej únie do slovenského právneho poriadku
implementované ustanovenie § 369c Obchodného zákonníka.

26. K uvedenému prejudiciálnemu konaniu odvolací súd poznamenáva, že konanie bolo iniciované
španielskou obchodnou spoločnosťou v rámci sporu medzi spoločnosťou BFF Finance Iberia SAU (ďalej
len „BFF“) na jednej strane a Gerencia regional de Salud de la Junta de Castilla y León (Regionálny úrad
pre zdravotnú starostlivosť Castilla y Léon, Španielsko, ďalej len „regionálny úrad“) na druhej strane vo
veci vymáhania pohľadávok spoločnosťou BFF od tohto úradu, ktoré zodpovedajú odplatám, ktoré sa

malizaplatiťzadodanýtovaraposkytnutéslužby21podnikmizdravotníckymzariadeniampodliehajúcim
uvedenému úradu.

27. Predmetom citovaného prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie bola teda
rovnaká právna otázka ako je sporná otázka aj v tomto súdnom konaní, t.j. či má mať žalobca (veriteľ)

nárok na zaplatenie paušálnej náhrady výdavkov spojených s vymáhaním pohľadávky 40,- eur za každú
jednu uplatnenú faktúru jednotlivo alebo či sa má na všetky faktúry uplatnené v jednom konaní nazerať
ako na jeden celok a preto žalobcovi (veriteľovi) prináleží iba nárok na zaplatenie 40,- eur celkovo.

28. Súdny dvor Európskej únie v bode 42 svojho rozsudku prijal výklad článku 6 príslušnej smernice

nasledovne: „Článok 6 smernice 2011/7 sa má vykladať v tom zmysle, že minimálna paušálna suma
vo výške 40 eur ako náhrada nákladov veriteľa na vymáhanie vzniknutých v dôsledku oneskorenej
platby dlžníka je splatná za každú obchodnú transakciu nezaplatenú po termíne splatnosti a uvedenú nafaktúre, vrátane prípadu, keď je táto faktúra spomedzi ďalších faktúr predmetom jednej administratívnej
sťažnosti alebo žaloby.“

29. Vychádzajúc zo záverov vyššie uvedeného prejudiciálneho konania na Súdnom dvore Európskej
únie odvolací súd na doposiaľ spornú otázku ohľadom nároku na zaplatenie paušálnych náhrad
spojených s uplatnením pohľadávky zodpovedal tak, že žalobcovi (veriteľovi) patrí nárok na zaplatenie
40,- eur titulom príslušnej paušálnej náhrady za omeškania s uhradením každej jednej uplatnenej
faktúry (pohľadávky). T.j. súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď žalobcovi podľa § 369c

Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. priznal nárok na zaplatenie
paušálnych náhrad v celkovej sume iba 40,- eur, pretože oprávnený nárok žalobcu v tomto prípade
predstavuje sumu vo výške 920,- eur (23 faktúr x 40,- eur paušálna náhrada).

30. K odvolacím dôvodom deklarovaným žalobcom podľa § 365 ods. 1 písm. b) a d) CSP odvolací súd
dodáva, že s ohľadom na zistenie existencie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP

a s tým súvisiacu zmenu rozsudku v prospech žalobcu (odvolateľa) je bližšie a podrobné skúmanie
existencie týchto dôvodov právne nepodstatné.

31. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd podľa § 388 CSP rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho výroku II zmenil. T.j. žalobcovi voči žalovanému priznal právo na zaplatenie pohľadávky

vo výške 880,- eur titulom jeho práva na zaplatenie paušálnych náhrad spojených s uplatnením
pohľadávok podľa § 369c Obchodného zákonníka v spojení s § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z..
Súdom (resp. prvostupňovým a odvolacím súdom) priznaný nárok na zaplatenie paušálnych náhrad
teda predstavuje celkovú sumu vo výške 920,- eur ako paušálnu náhradu za omeškanie s uhradením
23 faktúr (pohľadávok) veriteľa.

32. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný,
priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný žalovaný. O výške
trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným

uznesením.
33.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,
tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia

byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd
dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).