Uznesenie ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Monday, February 27, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/144/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5621203735
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erik Varga
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5621203735.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Erika Vargu a
členov senátu - sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Róberta Urbana, v spore žalobkyne: U. L.,
nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T. XX, W., právne zastúpená JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou
so sídlom H. XX, W., proti žalovanému: S. L., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom X. J. XXX/XX, D. U.,
právne zastúpený Mgr. Samuelom Dorociakom, advokátom so sídlom X. P. XXX/XX, D. P., o určenie,

že žalobkyňa je závetnou dedičkou, na základe odvolania žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č.k. 11C/43/2021-58 zo dňa 21. júna 2022, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie p o n e c h á v a n e d o t k n u t ý m vo výroku I. o zamietnutí žaloby.

Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í vo výroku (II.) o trovách prvoinštančného konania tak, že
žalovanému voči žalobkyni n e p r i z n á v anárok na náhradu trov prvoinštančného konania.

Žalobkyňa m á voči žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

.Napadnutým rozsudkom okresný súd (ďalej ako súd prvej inštancie) zamietol (výrok I.) žalobu, ktorou
sa žalobkyňa domáhala určenia, že je závetnou dedičkou po poručiteľovi S. L. nar.XX.X.XXXX, ktorý
zomrel XX.X.XXXX, nakoľko žalovaný - jej vnuk, nepriznal v dedičskom konaní po smrti svojho otca -

syna žalobkyne, závet, o ktorom vedel od žalobkyne a od strýka.

2.Súd prvej inštancie skutkovo ustálil, že v zmysle uznesenia o dedičstve Okresného súdu Liptovský
Mikulášsp.zn.5D/385/2018zodňa23.10.2018,jejedinýmdedičom(poS.L.nar.XX.X.XXXX)zozákona
v 1. dedičskej skupine podľa § 473 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) syn poručiteľa - žalovaný,
ktorý nadobudol dedičstvo v plnom rozsahu.

3.1.Následne okresný súd argumentoval, že predložené plnomocenstvo zo dňa 29.4.1993, najmä jeho
časť týkajúca sa vôle poručiteľa pre prípad smrti, nespĺňa zákonné náležitosti závetu podľa ustanovenia
§ 476b OZ, keď na ňom absentujú podpisy a označenia dvoch svedkov, ako aj výslovné uvedenie, že
táto listina obsahuje jeho poslednú vôľu.
3.2.Z listiny označenej ako „Záveť“ je síce možné vyvodiť, že poručiteľ týmto chcel urobiť poriadok s

časťou majetku v katastrálnom území Q. pre prípad smrti, avšak ani z tohto listinného dôkazu podľa
názoruokresnéhosúdunevyplývato,žežalobkyňabymalabyťpodľaposlednejvôleporučiteľazávetnou
dedičkou popri synovi poručiteľa. V uvedenej listine poručiteľ celkom určito a zrozumiteľne uviedol,
že pre prípad smrti má byť jediným závetným dedičom nehnuteľností v katastrálnom území Q. práve
len žalovaný. Pokiaľ poručiteľ „požiadal“, aby sa dohodou žalovaný vyporiadal s matkou poručiteľa a
to vo výške minimálne 30 % z ceny nehnuteľností, ide o podmienku pripojenú k závetu, ktorá však

podľa ustanovenia § 478 OZ nemá žiadne právne následky. Na druhej strane, závetnému dedičovi
však nič nebráni naložiť s dedičstvom nakoniec tak, ako si to želal poručiteľ. V predmetnej listineneustanovil poručiteľ viacerých dedičov, ale len jedného a tým je žalovaný. Poručiteľom požadovanú
dohodu závetného dediča s jeho matkou nie je možné považovať za ustanovenie matky za závetnú
dedičku, čo nakoniec podporuje aj vôľa poručiteľa, ktorý žiadal, aby bola za správcu dedičstva určená

žalobkyňa. Pokiaľ by ju mienil poručiteľ zahrnúť do závetu, nadobudla by okamihom jeho smrti dedičstvo
podľa podielov určených poručiteľom a teda by bolo nelogické, aby poručiteľ zároveň navrhoval, aby
spravovala aj časť svojho majetku nadobudnutého dedičstvom.
3.3.Okresný súd uzavrel, že zákon síce priamo neustanovuje, akým spôsobom má byť v závete
vyjadrené ustanovenie závetného dediča, zo závetu však vždy musí byť nespochybniteľne zistiteľné,

komu má odkázaný majetok pripadnúť. V predmetnej veci sa závet týka len časti majetku poručiteľa,
ktorý určito, jasne a zrozumiteľne uviedol, že tento odkazuje výlučne svojmu synovi, čiže žalovanému.
Právne úkony vyjadrené slovami sa vykladajú nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež
podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. Žiadnym výkladom nie je možné uzavrieť, že poručiteľ mienil
označiť žalobkyňu za závetnú dedičku. Nakoľko žalobkyňa nie je oprávnenou dedičkou, považoval za
nadbytočné osobitne sa zaoberať procesnou obranou žalovaného v nadväznosti na ustanovenie § 485

OZ.

4.O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal
ich náhradu v rozsahu 100 %, keď v posudzovanej veci nezistil danosť dôvodov hodných osobitného
zreteľa odôvodňujúcich aplikáciu ustanovenia § 257 CSP.

5.Proti tomuto rozsudku, čo do výroku II. o trovách konania, podala odvolanie žalobkyňa a domáhala
sa jeho zmeny v podobe nepriznania náhrady trov konania žiadnej zo sporových strán, alternatívne
zrušenia napadnutého výroku a vrátenia veci v zrušenom rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
6.S poukazom na charakter ustanovenia § 257 CSP, podľa ktorého súd výnimočne neprizná náhradu

trov konania, ak existujú dôvody vhodné osobitného zreteľa, odvolateľka namietala, že v danom prípade
existujú dôvody vhodné osobitného zreteľa, a to predovšetkým jej vek - 89 rokov a jej majetkové pomery,
keďže je starobnou dôchodkyňou, jej mesačný príjem je starobný dôchodok vo výške 565,80 € a okrem
bytu v X. (LV č. XXXX, k.ú. X.) nie je vlastníckou žiadneho hnuteľného alebo nehnuteľného majetku
vyššej hodnoty.

7.Žalobkyňa vytýkala okresnému súdu, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania neskúmal riadne
otázku aplikácie ustanovenie § 257 CSP. V tejto spojitosti zdôraznila, že po tom, čo zistila, že žalovaný
v dedičskom konaní po poručiteľovi S. L., zomrelom XX.X.XXXX nepredložil notárke závet poručiteľa
napísaný vlastnou rukou dňa 1.11.1997, nemala inú možnosť, ako podať žalobu na súd a domáhať sa
určenia, že je oprávnená dediť z titulu tejto závete, pretože mimosúdne sa ani po uplynutí takmer 3

rokov od dedičského konania so svojim vnukom (synom poručiteľa) nevedela o poslednej vôli poručiteľa
dohodnúť. Právny nárok na podanie tejto žaloby jej teda vznikol prejavom vôle poručiteľa z dôvodu, že
dedič bol úmyselne nečinný.
8.Napriek výsledku súdneho konania - zamietnutie žaloby vo veci samej má odvolateľka za to, že z
morálneho hľadiska jej prislúchalo právo na podanie predmetnej žaloby a už samotný výklad súdu

ohľadom „slušnosti" závetného dediča naložiť s dedičstvom tak, ako si to želal poručiteľ, by mohol
byť postačujúci na to, aby závetný dedič (syn poručiteľa) uzavrel so žalobkyňou (matkou poručiteľa)
požadovanú dohodu. Žalobkyňa (89 ročná stará matka žalovaného) nemala inú možnosť ako sa domôcť
prejavu vôle poručiteľa a slušnosti svojho vnuka, ako podaním predmetnej žaloby, ktorú spísala sama,
bez právneho zastúpenia. Následne, až po výzve súdu na doplnenie podania, požiadala o právne

zastúpenie, mala záujem byť naďalej aktívna v súdnom konaní, avšak pojednávania vo veci samej dňa
21.6.2022 sa zo zdravotných dôvodov nemohla zúčastniť, čo ju veľmi mrzí, pretože dúfala, že svojou
osobnou účasťou pri prejednaní danej veci pred sudcom žalovaný pochopí situáciu a svoj doterajší
postoj zmení a vôľu poručiteľa splní uzavretím dohody.
9.Záverom žalobkyňa poukázala na požiadavku prihliadnuť pri rozhodovaní o trovách konania aj na

spravodlivé riešenie vzťahov medzi stranami sporu, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou materiálneho
prístupu k výkonu súdnictva (Nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 147/08 zo dňa 31.7.2008). Ústavný súd SR totiž
už vyslovil, že pomerovať úspech a neúspech vo veci nemožno len tým, ako bolo o konkrétnom návrhu
rozhodnuté, ale treba ich posudzovať v širších súvislostiach. Rozhodovanie o trovách konania nesmie
byť len mechanickým posudzovaním výsledkov sporu bez komplexného zhodnotenia rozhodnutia v

merite veci. So zreteľom na rozmanitosť prípadov je treba riešiť každú vec individuálne, s prihliadnutím
na celý priebeh konania a postup strán, ako aj vzhľadom na to, do akej miery sú jednotlivé strany
dotknuté vo svojich záujmoch vyhlásenými rozhodnutiami. Rozhodnutie o náhrade trov konania teda má
byť logickým ukončením celého súdneho konania.10.Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

11.Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie podala subjektívne legitimovaná
(neúspešná) strana sporu (§ 359 CSP), v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal
vec v rozsahu danom v ustanovení § 379 - 380 CSP (z tohto titulu nedotknutým ponechal odvolaním
nenapadnutý meritórny výrok) a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (postupom podľa § 219 ods.
3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

časti zmenil podľa § 388 CSP tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

12. Východiská (bod 9 tohto odôvodnenia), ktoré vo vzťahu k použiteľnosti § 257 CSP odvolateľka
predostrela, krajský súd štandardne vo svojej rozhodovacej činnosti aplikuje. Predmetné ustanovenie
totiž skutočne umožňuje súdu výnimočne nepriznať náhradu trov konania strane, ktorej by inak tento
procesný nárok patril v dôsledku jej procesného úspechu - tu na strane žalovaného. Predmetná

úprava neuvádza ani rámcové vymedzenie, čo je možné zahrnúť/rozumieť pod dôvodmi hodnými
osobitného zreteľa, ktoré umožňujú odôvodniť takúto úvahu súdu. Medzi takéto okolnosti je však
nepochybne potrebné zaradiť (predovšetkým) širšie súvislosti (toho-ktorého) prípadu, hoci (prípadne) v
rámci posúdenia merita veci neviedli k úspechu.

13.Nadväzne je určujúce posúdenie/zistenie, či aj v osobitostiach posudzovanej veci existujú okolnosti
výnimočného charakteru odôvodňujúce takýto postup súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu z takto
vymedzeného pohľadu v konkrétnostiach súdenej veci zásadne rezonuje skutočnosť, že z (oboch)
listinných dôkazov, na ktorých žalobkyňa založila svoj pred súdom uplatnený nárok, celkom jednoznačne
vyplýva úvaha, že by sa mala podieľať na majetku po vyššie označenom poručiteľovi, čo napokon

konštatoval aj (samotný) súd prvej inštancie. Nakoľko však žalovaný jej nárok dobrovoľne neuznal,
žalobkyňa skutočne nemala inú možnosť, než podať žalobu na súd. V dôsledku toho, že odvolateľka
nespochybnila záver okresného súdu vo veci samej, ten je aktuálne záväzný a vyznieva v neprospech
žalobkyne. Základom procesného neúspechu žalobkyne tak bola „len“ okolnosť, že súd prvej
inštancie odlišne (od žalobkyne) vyhodnotil právne účinky prejavu vôle poručiteľa (nesporne/objektívne

učineného), ktorý výslovne mienil časť svojho majetku zanechať aj žalobkyni ako svojej matke. Táto
(žalobkyňa) sa preto mohla dôvodne domnievať o opodstatnenosti svojho nároku a práve s dôverou v
posudzovaný prejav (prejavy) vôle, o ktorom mala vedomosť, sa obrátila súd, ktorý ale svoje zamietavé
rozhodnutie založil na formálnych nedostatkoch právnych úkonov (žalobkyňou predložených listín), t.j.
nie na konštatovaní absencie vôle (resp. omyle žalobkyne o existencii takejto vôle) poručiteľa prenechať

časť svojho majetku i žalobkyni.
14.Opísané (pochopiteľne) neznamená, že akékoľvek nenáležité právne vyhodnotenie pred súdom
uplatneného nároku automaticky smeruje pri neúspechu v konaní k aplikácii moderačného práva
(ohľadne trov) v prospech žalobcu. Práve a len rozoberané osobitosti súdenej veci vo svojom súhrne
viedli odvolací súd k zmene napadnutého výroku v podobe nepriznania náhrady trov procesne úspešnej

sporovej strane na základe aplikácie § 257 CSP.

15. O trovách odvolacieho konania (o nároku na ich náhradu; § 262 ods. 1 CSP) rozhodol krajský súd
podľa § 255 ods. 1 v spojení s 396 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v štádiu odvolacieho konania úspešná,
preto jej voči protistrane vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O konečnej/konkrétnej

výške týchto trov (po ich posúdení v zmysle hľadísk uvedených v § 251 CSP) rozhodne v zmysle § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie.

16.Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku j e p r í p u s t n é dovolanie z dôvodov vymedzených v § 420 a § 421 ods. 1 CSP.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, v lehote dvoch mesiacov
od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom a dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených v § 429 ods. 2 CSP.