Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, January 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/574/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612207137
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612207137.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa U. S., nar. X. X. XXXX, bytom Q.
X. XXX, zastúpeného JUDr. Jozefom Beňom, PhD., Beňo & partners advokátska kancelária, s.r.o., so
sídlom v Poprade, Nám. Sv. Egídia 93 proti odporkyni T. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom D. M., Q. C. XX/
XX, zastúpenej JUDr. Dušanom Jančim, advokátom so sídlom v D. P., L. XXX, v konaní o vypratanie
bytu a o zaplatenie 500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie účastníkov proti rozsudku Okresného súdu

Liptovský Mikuláš, č.k. 10C/139/2012-117 zo dňa 24. 6. 2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu navrhovateľa, ktorou sa domáhal vypratania bytu a
zaplatenia 500,- Eur, zamietol ako nedôvodnú, odporkyni náhradu trov konania nepriznal.
Z výsledkov vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že navrhovateľ vlastnícke právo k

bytu, vypratania ktorého sa vo vzťahu k odporkyni domáhal, nadobudol kúpnou zmluvou uzatvorenou s
odporkyňou 21. 2. 2011. Ako predbežnú otázku riešil otázku platnosti kúpnej zmluvy, ktorou navrhovateľ
vlastnícke právo k bytu nadobudol, pričom z výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané,
že medzi navrhovateľom a odporkyňou nebola platne uzatvorená kúpna zmluva, nakoľko u odporkyne
nebola daná vôľa smerujúca k uzatvoreniu kúpnej zmluvy. Odporkyňa od začiatku konania tvrdila, že
nikdy nehodlala byt navrhovateľovi predať, nakoľko nemala iný spôsob bývania zabezpečený a doposiaľ

ani nemá. Súhlasila len s tým, aby byt bol založený v prospech navrhovateľa do času, kým jej syn splatí
svoj dlh voči nemu. K tvrdeniam odporkyne sa priklonili aj svedkovia H. P. a Q. P., ktorí boli prítomní
pri jednaní medzi navrhovateľom a odporkyňou. Zhodne uviedli, že odporkyňa byt nikdy nezamýšľala
predať. Pôvodne nesúhlasila ani s použitím bytu na zabezpečenie dlhu svojho syna. Za nie bez významu
tiež považoval, že odporkyňa síce kúpnu zmluvu podpísala, avšak pred jej podpisom si ju neprečítala,
nakoľko mala za to, že sa jedná o zmluvu o zabezpečení dlhu a tiež chcela mať od navrhovateľa pokoj,

nakoľko s ním mala negatívne skúsenosti z predchádzajúcich stretnutí. Súd naviac v konaní nemal
preukázaný žiaden skutkový dôvod, pre ktorý by odporkyňa byt chcela predať navrhovateľovi a i keď
navrhovateľ poprel existenciu akejkoľvek pohľadávky, či už jeho alebo jeho syna voči synovi odporkyne,
z príjmového dokladu vystaveného navrhovateľom bola existencia dlhu ku dňu 1. 6. 2010 minimálne
vo výške 1 218,93 Eur preukázaná. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť kúpnej zmluvy uzatvorenej
medzi účastníkmi súd vyslovil nadväzne neplatnosť zmluvy o nájme bytu zo dňa 21. 2. 2012 s tým, že

navrhovateľ nebol oprávnený s predmetným bytom nakladať.

Proti rozsudku okresného súdu, v zákonnej lehote, doručil odvolanie navrhovateľ i odporkyňa.
Navrhovateľ v podanom odvolaní vytýkal okresnému súdu, že nevzal do úvahy ust.
§ 35 ods. 2 OZ. Namiesto toho použil výklad právneho úkonu, ktorý nemá oporu v hmotnom práve.
Uviedol, že medzi procesnými stranami existoval počas celého konania rozpor ohľadom prejavu

odporkyne vo vzťahu k danému právnemu úkonu. Súd prvého stupňa mal nepochybne právo na
základe vykonaných dôkazov rozhodnúť v prospech toho účastníka konania, ktorého verziu vyhodnotilako pravdepodobnejšiu, no nemohol sa zbaviť povinnosti konfrontovať túto verziu s jazykovým
vyjadrením právneho úkonu, ktorý mal od začiatku konania k dispozícii. Inými slovami, ak dospel
k záveru, že vôľa odporkyne bola dosiahnuť právne následky zabezpečenia pohľadávky namiesto

scudzenia nehnuteľnosti, mal v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť aj to, ako tento jeho názor
zodpovedápísomnémuobsahukúpnejzmluvy,tedanazákladečohoodporkyňanamiestozabezpečenia
pohľadávky uzavrela kúpnu zmluvu. Tvrdenie odporkyne, že nechcela uzavrieť kúpnu zmluvu, ale i
napriek tomu ju uzavrela a podpísala úradne overeným podpisom, označil za absurdné. Odôvodnenie
súdu, že vôľa odporkyne nebola uzavrieť kúpnu zmluvu bez toho, aby uviedol, aká bola podľa jeho

názoru skutočná vôľa odporkyne, považoval za nedostačujúce. Zaoberal sa výlučne otázkou, čo
odporkyňa nechcela daným úkonom dosiahnuť, opomenul však ustáliť skutkový stav aj v otázke toho,
čo dosiahnuť chcela. Tak odporkyňa, ako i vypočutí svedkovia zamýšľaný úkon označujú rozdielne,
a teda ktorý zo zabezpečovacích inštitútov mal navrhovateľ navrhnúť a ktorý odporkyňa akceptovala,
súd neustálil. Za podstatnejšie však považoval, že z odôvodnenia rozsudku nie je možné zistiť, z
akého právneho dôvodu odporkyňa konajúca v úmysle vykonať hociktorý z uvedených zabezpečovacích

právnych úkonov napokon uzavrela kúpnu zmluvu, ktorá sa podľa obsahu nedá so žiadnym z týchto
inštitútov zameniť. Uvedené tvrdenie by mohlo podľa neho obstáť iba v prípade duševnej nespôsobilosti
odporkyne, prípadne vykonania právneho úkonu v omyle alebo v tiesni. Súd však ani jeden z týchto
dôvodov neuviedol. Súd je pri hodnotení dokazovania povinný hodnotiť dôkazy, ktoré sú v prospech, aj v
neprospechobochprocesnýchstrán.Vdanomprípadesúdvyhodnotilibadôkazyvprospechodporkyne,

nijako sa však sa nevysporiadal s dôkazmi v prospech navrhovateľa, teda existenciou písomne
právne perfektnej kúpnej zmluvy, neexistenciou akéhokoľvek zabezpečovacieho právneho úkonu,
nepopieraným dobrým duševným stavom odporkyne, overením podpisu odporkyne na úradnom mieste,
uzavretím nájomnej zmluvy, ktorou odporkyňa riešila svoje ďalšie bývanie. Zdôraznil, že dôvodom, pre
ktorý sa zmluvy vyhotovujú písomne, je to, aby nebola pochybnosť o vôli ich účastníkov. Ustaľovať

vôľu účastníkov odlišne od písomného jazykového vyjadrenia umožňuje svojvoľné zneužívanie práva. V
nadväznosti na uvedené žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu a rozhodol v zmysle
žalobného návrhu.
Odporkyňa v odvolaní proti rozsudku okresného súdu nesúhlasila s rozhodnutím vo výroku o náhrade
trov konania medzi účastníkmi. Uviedla, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu v stanovenej

lehote 25. 6. 2013 podala na okresnom súde vyčíslenie trov konania a trov právneho zastúpenia, a
preto neobstojí konštatácia okresného súdu o tom, že trovy právneho zastúpenia jej z dôvodu, že
ich nevyčíslila v zákonnej lehote, nepriznal. Žiadala rozsudok okresného súdu vo výroku o trovách
prvostupňového konania zmeniť a ňou uplatnené trovy prvostupňového konania jej priznať.

Vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadala rozsudok okresného súdu ako správny potvrdiť s tým,
že je vydaný na základe objektívne zisteného skutkového stavu, je preskúmateľný, zrozumiteľný, z jeho
odôvodnenia je zrejmé, ktoré dôkazy prvostupňový súd vzal do úvahy a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval a ako vec právne posúdil podľa ustanovení, ktoré použil. Zároveň si uplatnila náhradu
trov odvolacieho konania za vyjadrenie k odvolaniu navrhovateľa, ktoré vyčíslila.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a postupom bez
nariadenia pojednávania podľa § 214 O.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie.

Po preskúmaní veci krajský súd dospel k záveru, že okresný súd nevykonal vo veci dostatočné
dokazovanie na prijatie ním ustálených skutkových záverov, následne ani neposúdil vec právne správne.

V preskúmavanej veci okresný súd i napriek tomu, že navrhovateľ sa ochrany svojho vlastníckeho
práva domáhal ako vlastník na podklade ním uzatvorenej kúpnej zmluvy s odporkyňou zo dňa 21. 2.

2011, ktorej pravosť podpisu bola osvedčená Mestom Liptovský Hrádok a ktorá bola odvkladovaná pod
V466/2011 dňa 30. 3. 2011, nezohľadňoval vôľu odporkyne podľa toho, ako ju v písomne uzatvorenej
kúpnej zmluve prejavila, ale podľa toho, ako ju prezentovala na pojednávaniach pred okresným súdom.
Okresný súd v rámci dokazovania úplne opomenul, že súčasťou spisu vedeného Správou katastra
Liptovský Mikuláš bolo i splnomocnenie odporkyne udelené navrhovateľovi na to, aby doplnil údaje na

Správe katastra Liptovský Mikuláš ohľadne kúpnej zmluvy o prevode bytu a tiež vyhlásenie BYP, s.r.o.,
Hviezdoslavova 141, Liptovský Hrádok zo dňa 21. 2. 2011, ktoré bolo adresované odporkyni a bolo
vydané priamo na jej žiadosť. Absolútne ako dôkaz nezohľadnil zmluvu o prenájme bytu uzatvorenú
medzi účastníkmi 21. 2. 2011, na ktorej boli matričným úradom osvedčené podpisy obidvoch účastníkov,predmetom ktorej bol prenájom sporného bytu, v ktorom bol nájom bytu dojednaný na dobu určitú do
30. júna 2011.

Podľa § 46 ods. 1 OZ písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy,
pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov.

Podľa § 46 ods. 2 OZ pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a
k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľností, musia byť prejavy účastníkov na

tej istej listine.

Podľa § 40 ods. 3 OZ písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou osobou; ak právny úkon
robia viaceré osoby, nemusia byť ich podpisy na tej istej listine, ibaže právny predpis ustanovuje inak.

Písomná forma právneho úkonu má význam najmä z hľadiska sprístupnenia prejavu vôle jeho

účastníkov tretím osobám (informačná funkcia) a z hľadiska preukázania obsahu tejto vôle (dôkazná
funkcia). Dôkazná funkcia listiny, na ktorej je zobrazený obsah právneho úkonu, je posilnená tým, že
listina zakladá domnienku pravdivosti a úplnosti právneho úkonu.

Osobitný význam pri písomnom právnom úkone má podpis konajúceho. Podpis samotný priestorovo

a obsahovo uzaviera nielen listinu, ale i samotný písomný právny úkon. Možno povedať, že podpis
identifikuje konajúcu osobu a súčasne verifikuje obsah jeho prejavu vôle, pričom nemožno opomenúť
ani skutočnosť, že podpis preukazuje pravosť listiny, na ktorej sa nachádza.

Základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred

takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený
a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená
spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou.
V rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z čl. 1 ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy
preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom

neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

V preskúmavanej veci nemožno teda opomenúť, že účastníci uzatvorili dva písomné právne úkony, v
ktorých odporkyňa najskôr prejavila vôľu previesť byt, vypratania ktorého sa navrhovateľ v tomto konaní
domáha, na navrhovateľa a v druhom navrhovateľ i odporkyňa prejavili vôľu prenechať byt odporkyni do

nájmu s tým, že ho bude táto ako nájomkyňa ďalej užívať po stanovený čas a bude uhrádzať dohodnuté
nájomné.

Právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv a povinností, ktoré
právne predpisy s takýmto prejavom spájajú (§ 34 OZ).

Právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný (§ 37 ods. 1 OZ).

Ako vyplýva z ust. § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je určovaný (definovaný) prejavom vôle,
zameraním tohto prejavu vôle a vznikom, zmenou alebo zánikom práv a povinností alebo k vyvolaniu

iných právnych následkov, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Z uvedených definičných
znakov právneho úkonu má rozhodujúci význam znak uvedený ako prvý, spočívajúci v jednote vôle
a jej prejavu. Pokiaľ by totiž neexistovala vôľa (napr. z dôvodu fyzického donútenia), nebol by ani
právny úkon, právny úkon by však nebol ani vtedy, ak by nedošlo k prejavu vôle. Z uvedeného je
zrejmé, že nevyhnutným pojmovým predpokladom vzniku právneho úkonu je vôľa ako psychický vzťah

konajúceho človeka (fyzickej osoby) k zamýšľanému, chcenému následku. Na existenciu vôle sa pri jej
prejave usudzuje predovšetkým na základe objektívnych skutočností, t.j. okolností, za ktorých bola vôľa
prejavená, pričom osobitný zreteľ sa kladie na dobromyseľnosť adresáta úkonu. Neprihliada sa však na
motív (vnútornú pohnútku) prejavenej vôle, okrem prípadu, ak by bol právnym úkonom prejavený, a tým
sa stal jeho súčasťou. Pokiaľ ide o prejav vôle, je ním akákoľvek forma jej vonkajšieho manifestovania

poznateľná inými osobami, pričom nie je podstatné, akými prostriedkami sa táto poznateľnosť dosiahne.

Právny úkon nie je urobený slobodne, ak prejav vôle konajúceho subjektu bol ovplyvnený nedovoleným
nátlakom zo strany druhého účastníka zmluvy alebo tretej osoby, a to buď priamym - fyzickým donútenímalebo bezprávnou vyhrážkou. Právny úkon nie je urobený vážne ani vtedy, keď je z okolností zrejmé, že
konajúci subjekt nechcel svojím prejavom vôle spôsobiť právne účinky, ktoré s takýmto prejavom vôle
právne predpisy spájajú.

Podľa ust. § 35 ods. 2 OZ právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového
vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s
jazykovým prejavom.

V danom prípade podľa záverov vyslovených zo strany okresného súdu vôľa odporkyne bola úplne
v rozpore s jazykovým prejavom a ňou vlastnoručne podpísanými právnymi úkonmi, od ktorých
navrhovateľ v predmetnom konaní odvodzoval ochranu svojho práva, či už ako vlastník alebo
prenajímateľ.

Okresný súd svoj záver o tom, že odporkyňou prejavená vôľa v písomných právnych úkonoch nebola

urobená slobodne a vážne, vyvodil najmä z vyjadrenia samotnej odporkyne a svedeckých výpovedí jej
syna a bývalej nevesty. Vychádzal pritom tiež z vyjadrenia odporkyne o tom, že si písomné právne úkony
pred podpísaním ani neprečítala, a teda sa neoboznámila s ich obsahom.

Uvedené skutočnosti by bolo možné pričítať na ťarchu navrhovateľa iba v tom prípade, ak by úplne

odoprel, resp. zmaril možnosť odporkyne oboznámiť sa pred podpisom s ňou podpísanými právnymi
úkonmi, resp. že by ju ubezpečoval o inom obsahu, ako bol v skutočnosti v písomných právnych úkonoch
obsiahnutý, zachytený, čo v danom prípade z vykonaného dokazovania nevyplynulo. Okresný súd svoj
záver postavil iba na výpovedi odporkyne, jej syna a bývalej nevesty o tom, že jej syn mal údajne dlhovať
nejaké peniaze synovi navrhovateľa, na podklade čoho navrhovateľ vyvíjal nátlak na odporkyňu, aby mu

dala predmetný byt do zábezpeky a následne aby mu byt odpredala.

Okresný súd bez toho, aby odstránil rozpor vo výpovedi navrhovateľa, odporkyne a svedkov, o tom,
či vôbec syn odporkyne dlhoval nejaké peniaze navrhovateľovi, prípadne jeho synovi, ak áno, v akej
výške, s akou lehotou splatnosti a kedy malo dôjsť k úhrade dlhu zo strany syna odporkyne, uveril

obrane odporkyne bez toho, aby sa vysporiadal s listinnými dôkazmi, nasvedčujúcimi i podľa obsahu
katastrálneho spisu tomu, že odporkyňa v súvislosti s odpredajom bytu sama zabezpečovala na vlastnú
žiadosť vyhlásenie správcu bytu potrebné k uskutočneniu predaja bytu na navrhovateľa.

Okresný súd vôbec neskúmal, či navrhovateľ ako vlastník bytu uzatvoril zmluvu o správe bytu s

príslušným správcom bytu, či došlo k prevodu energií na nového vlastníka, či odporkyňa poskytla v tomto
smere navrhovateľovi potrebnú súčinnosť, či sa odporkyňa odhlásila u dodávateľa energií (elektrina,
plyn, voda a iné) a navrhovateľ ako kupujúci sa prihlásil k ich odberu. Taktiež zo strany okresného súdu
zostalo nepovšimnuté, prečo odporkyňa hneď potom, ako sa dozvedela o prevode bytu na navrhovateľa,
nepodala návrh na určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorou na navrhovateľa mala byt odpredať, resp.

inak nespochybňovala existenciu a platnosť tejto zmluvy a tiež nezisťoval či a v prospech koho si plnila
svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o prenájme bytu.

Pri posudzovaní veci je tiež potrebné vychádzať z toho, že odporkyňa je plne spôsobilá k právnym
úkonom, a teda z jej strany je nutné súdu predložiť také dôkazy, ktorými jednoznačne súd presvedčí o

tom, že pri podpise tak kúpnej zmluvy, ako i zmluvy o prenájme bytu, konala pod psychickým nátlakom,
resp. pod hrozbou bezprostredného fyzického násilia, teda že na nej protiprávne bolo vynucované niečo,
čo takto vynucovať nemožno, vzbudilo to u nej dôvodnú obavu z úkonu toho, kto hrozil, a teda že
takáto bezprávna vyhrážka bola priamo adresovaná a smerovala voči nej. Iba tak môže preukázať, že
v skutočnosti prejavila vôľu, ktorá neexistovala a ktorá bola u nej vyvolaná bezprávnou vyhrážkou zo

strany navrhovateľa.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov

leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu tvrdenia. Účastník má teda
povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania.
Účastníci sú povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä tým, že pravdivo a úplne opíšuvšetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky, sú povinní označiť dôkazy na preukázanie
svojich tvrdení.

V danom prípade odporkyňa svoje tvrdenia podložila iba svedeckými výpoveďami svojho syna a
bývalej nevesty, avšak iné dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o tom, že zmluvy podpísala pod
nátlakom (akým) zo strany navrhovateľa nepreukázala. Neuviedla, akým konkrétnym spôsobom jej
navrhovateľ hrozil, ani to, či jeho hrozby mohli u nej vzbudiť dôvodnú obavu, že ich uskutoční, prečo
sa nedomáhala ochrany na polícii a pod.. Tiež o existencii dlhu svojho syna u navrhovateľa, resp. jeho

syna sa vyjadrovala tak ona, ako i svedkovia veľmi neurčito, a teda bude potrebné v tomto smere
doplniť dokazovanie na zistenie, či nimi uvádzané skutočnosti sú vôbec pravdivé a či v skutočnosti syn
odporkyne dlhoval nejaké peniaze (aké, v akej výške) synovi navrhovateľa, v akom období, či ich splácal
a či je možné odpredaj bytu spájať s existenciou určitého konkrétneho dlhu a pod.. Tiež je potrebné
doplniť dokazovanie o vyjadrenie odporkyne, z akého dôvodu zabezpečovala písomné podklady k
prevodubytunanavrhovateľa,keďtvrdila,žebytvskutočnostipreviesťnechcela,aniotomneuvažovala.

Za nie bez významu tiež krajský súd považoval, že pokiaľ i agresivitu, resp. nevhodnosť správania
navrhovateľa odporkyňa preukazovala prostredníctvom priestupkového spisu č. 358/2012, je potrebné
uviesť, že uvedený incident sa odohral až následne po podpise kúpnej zmluvy a zmluvy o prenájme bytu.
V danom prípade je potrebné zo strany odporkyne preukazovať nevhodnosť správania sa navrhovateľa

k jej osobe, z ktorého by mohla u nej vzniknúť dôvodná obava, že úkon, ktorým jej hrozí, uskutoční, teda
či už vo forme fyzického alebo psychického násilia, časovo pred uzatvorením kúpnej zmluvy a zmluvy o
prenájme bytu. Len tak bude možné vyvodiť, že vôľa odpredať byt, ktorú v skutočnosti v kúpnej zmluve
prejavila, u nej neexistovala, resp. existovala v inej kvalite, než ju prejavila.

Nakoľko skutkové zistenia okresného súdu neboli podložené výsledkami vykonaného dokazovania,
vzniknuté rozpory medzi výpoveďami účastníkov a svedkov neboli odstránené a obrana odporkyne
zostala iba v rovine tvrdenia, krajský súd rozsudok okresného súdu ako predčasný zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie za účelom doplnenia dokazovania v intenciách zrušujúceho uznesenia krajského
súdu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie prípustné n i e j e .