Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, November 29, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/5/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6106214372
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Terézia Mecelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:6106214372.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne Z. C., trvale bytom v A. A., C. B. XXXX/XX,
zastúpenej splnomocnenkyňou AK Pekár, s.r.o., so sídlom v Banskej Bystrici, Kukučínova 24, IČO:
47 233 940, proti žalovanému Y. X., trvale bytom v A., časť W. S., R. XXXX/XX, zastúpenému JUDr.
Stanislavom Rešutíkom, advokátom v Brezne, Nám. M. R. Štefánika 29/36, o neplatnosť právnych
úkonov, vedenom na Okresnom súde Brezno pod sp. zn. 4C/69/2012, o dovolaní žalobkyne proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júna 2019 sp. zn. 16Co/434/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom
prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou došlou Okresnému súdu Brezno (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo
„prvoinštančný súd“) 31. augusta 2016 domáhala určenia, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi
žalobkyňou ako dlžníčkou a žalovaným ako veriteľom 14. mája 2002 (ďalej len „zmluva o pôžičke“) a
záložná zmluva uzavretá medzi stranami sporu toho istého dňa (ďalej len „záložná zmluva“ a spolu so
zmluvou o pôžičke len „zmluvy“) sú neplatné. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným uzatvorila zmluvu
o pôžičke, na základe ktorej jej žalovaný požičal 800.000 Sk (vtedy platná mena). Súčasne toho istého

dňa so žalovaným uzatvorila záložnú zmluvu, na základe ktorej žalovanému ako záložnému veriteľovi
dala do zálohu nehnuteľnosť v jej výlučnom vlastníctve. Žalobkyňa predmetné zmluvy síce podpísala,
ale k ich podpisu bola donútená bývalým druhom V., ktorý je otcom jej syna N.. Peniaze nikdy od veriteľa
neprevzala, ale tieto peniaze prevzal a použil pre svoje potreby V.. Neskôr žalobkyňa poukázala na
neplatnosť zmluvy o pôžičke aj z dôvodu neprimerane vysokých úrokov z omeškania (3% mesačne zo
sumy 800.000 Sk).

2. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí tretím) z 27. októbra 2017 č. k. 4C/69/2012-604 I. určil, že
zmluva o pôžičke v čl. III, podľa ktorého dlžník je povinný zaplatiť 3% mesačne zo sumy 800.000 Sk,
je v časti presahujúcej úrok z omeškania vo výške 16% ročne neplatná; II. vo zvyšku žalobu zamietol
a III. žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,14%. Rozsudok
právne zdôvodnil ust. § 37 ods. 1, § 39, § 41, § 517 ods. 2, § 657 a § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964

Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej tiež „Občiansky zákonník“).
Vecne dôvodil, že považoval za preukázané uzavretie zmlúv medzi stranami sporu. Na základe zmluvy
o pôžičke žalovaný poskytol žalovanej 800.000 Sk na dobu od 14. mája 2002 do 14. novembra 2002.
V zmysle čl. III. zmluvy o pôžičke (označeného ako úrok z omeškania) sa strany dohodli, že žalobkyňa
zaplatí úrok vo výške 3% mesačne z požičanej sumy v prípade, že pôžičku nesplatí do 14. novembra
2002. Po tomto termíne je veriteľ oprávnený uplatniť si záložné právo voči dlžníkovi. Podľa čl. IV bod 1

zmluvy o pôžičke žalobkyňa potvrdila, že dňom podpísania zmluvy prevzala pôžičku vo výške 800.000
Sk. Na zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa (žalovaného) v sume 800.000 Sk z titulu pôžičkyzáložca (žalobkyňa) dal do zálohu svoju nehnuteľnosť. Obe zmluvy obsahujú klauzulu, že účastníci si
zmluvu prečítali, jej obsahu porozumeli, vyjadruje ich slobodnú a vážnu vôľu, neuzatvárajú ju v tiesni
ani za nápadne nevýhodných podmienok, na znak čoho ju predpísaným spôsobom podpísali. Podpis

dlžníka (žalobkyne) na zmluve bol notársky osvedčený. Napriek tomu, že zo zmluvy o pôžičke vyplýva,
že žalobkyňa prevzala sumu 800.000 Sk, tvrdila, že uvedenú sumu neprevzala a ďalej, že zmluvy
uzavrela pod nátlakom, ktorý bol na ňu vyvíjaný zo strany jej vtedajšieho druha. Odovzdanie finančných
prostriedkov zo zmluvy o pôžičke žalobkyni bolo preukázané svedeckou výpoveďou V., ktorý uviedol,
že bol so žalovaným na notárskom úrade v A.i, kde boli zmluvy podpísané, pričom osobne videl, ako

žalovaný peniaze odovzdal žalobkyni. Zároveň bolo preukázané, že V. u notára nebol prítomný. Pokiaľ
V. tvrdil, že peniaze zo zmluvy o pôžičke prevzal od žalovaného on sám na vedľajšom parkovisku Správy
katastra A. vzhľadom k tomu, že taktiež mal od žalovaného osobne požičané peniaze, toto jeho tvrdenie
ohľadom osobného prevzatia peňazí súd prvej inštancie vyhodnotil tak, že mohlo ísť o prevzatie peňazí
z úplne iného právneho vzťahu so žalovaným a takéto tvrdenie V. nie je preukazom toho, že by žalovaný
peniaze neodovzdal priamo žalobkyni. Tvrdenie žalobkyne, že osobne neprevzala peniaze zo zmluvy o

pôžičke bolo spochybnené samotnou žalobkyňou, keď na jednej strane tvrdila, že si nepamätá ani len
to, kde boli zmluvy podpísané (hoci preukázateľne boli podpísané pred notárom), no na druhej strane
tvrdila, že peniaze v tom istom čase a na tom istom mieste neprevzala. Ani doplneným dokazovaním
(po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“)
nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne, že peniaze od žalovaného neprevzala. Pokiaľ ide o svedka Q.,

tento vypovedal k okolnostiam prípravy sporných zmlúv. S istotou potvrdil, že tieto zmluvy vypracoval
(to napokon medzi stranami ani nebolo sporné). Pokiaľ však išlo o bližšie okolnosti vypracovania zmlúv,
nevedel si na ne s odstupom času spomenúť. Nevedel sa vyjadriť k otázke, či žalobkyňa participovala pri
príprave zmlúv, ani k otázke prítomnosti klientov pri podpise zmlúv. Vykonaným dokazovaním súd prvej
inštancie nepovažoval za preukázané ani tvrdenie žalobkyne, že zmluvy uzavrela pod nátlakom (nátlak

nebol prítomný ani pri samotnom uzatvorení sporných zmlúv, t. j. v čase prípravy a podpisu zmlúv u
advokáta a notára). V čase uzatvárania zmlúv neboli vzťahy medzi žalobkyňou a jej druhom narušené.
Výpoveď maloletého syna žalobkyne vo veku 14 rokov pokladal súd prvej inštancie za nevierohodnú
okrem iného aj z dôvodu, že bola v rozpore so zisteniami Okresného súdu Banská Bystrica v konaní
vedenom pod sp. zn. 32P/182/2002 (úprava práv a povinností k maloletému N.). Súd prvej inštancie

teda dospel k záveru, že peniaze zo zmluvy o pôžičke boli vyplatené žalobkyni a žalobkyňa zmluvy
neuzavrela pod nátlakom, preto obe sú platné. Súd prvej inštancie však určil čiastočnú neplatnosť
zmluvy o pôžičke (§ 39 Občianskeho zákonníka) tak, ako vyplýva z výroku jeho rozsudku. Rozhodnutie
o trovách konania bolo súdom prvej inštancie odôvodnené právne ust. § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1 a 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších zákonov (ďalej tiež len „C.

s. p.“) a vecne pomerným úspechom žalovaného v konaní v rozsahu 53,14%.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej tiež len „odvolací súd“ a spolu so súdom prvej inštancie tiež len
„nižšie súdy“) na odvolania žalobkyne aj žalovaného rozsudkom z 13. júna 2019 sp. zn. 16Co/434/2017

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa ustanovenia § 387 ods. 1 C. s. p. a
žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku súdu prvej
inštancie odôvodnil jeho vecnou správnosťou. Uviedol, že naliehavý právny záujem na požadovanom
určení vyplýva v danej veci z rozhodnutia najvyššieho súdu v predmetnej veci z 31. januára 2012 sp.
zn. 1 MCdo 10/2010. Ani po doplnení dokazovania neboli preukázané tvrdenia žalobkyne ohľadom

nátlaku, reálneho nepožičania a neprevzatia si peňazí, preto odvolací súd konštatoval správnosť
skutkových záverov súdu prvej inštancie uvedených v podrobnom odôvodnení jeho rozsudku. Odvolací
súd zdôraznil celkovú situáciu v danej veci. Dodal, že nemožno uveriť tvrdeniam žalobkyne, že už v
roku 2002 boli vzťahy medzi ňou a jej druhom tak vážne narušené, že možno čo i len predpokladať
uzavretie zmlúv pod nátlakom, bez slobodnej vôle žalobkyne (uvedenému nenasvedčujú žiadne listinné

dôkazy, ani svedecké výpovede). Tvrdenia žalobkyne spochybňujú i okolnosti súvisiace s dražbou
založenej nehnuteľnosti, keď po jej vykonaní sama súhlasila s tým, že sa z bytu dobrovoľne vysťahuje do
konca augusta 2006 a odovzdá byt dražiteľovi. Napriek tomu v tom čase neplatnosť dražby nenapadla.
Žalobu v tejto veci teda žalobkyňa podala po uplynutí viac ako 4 rokov od uzavretia zmluvy o pôžičke
a záložnej zmluvy, ktoré okolnosti mohli mať vplyv na unesenie dôkazného bremena, v ktorom rozsahu

sa žalobkyňa dostala do dôkaznej núdze. Záver súdu prvej inštancie nespochybňuje ani rozporuplnosť
tvrdenížalovanéhovinomkonaní,atotrestnomkonaní,akvkonaníbolopreukázané,žedruhžalobkyne
V. mal obchodné vzťahy so žalovaným a aj na tomto skutkovom základe preto neprijal argumentáciu
spočívajúcu v tom, že k prevzatiu finančných prostriedkov druhom žalobkyne od žalovaného došlo naparkovisku pri B. práve z titulu zmluvy o pôžičke, ktorá bola predmetom tohto sporu. Rozhodnutie súdu
prvej inštancie pokladal odvolací súd za vecne správne aj v časti náhrady trov konania. Rozhodnutie
o trovách odvolacieho konania bolo odvolacím súdom právne odôvodnené ust. § 255 ods. 1 C. s. p.

(nezistiac dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 C. s. p.) a vecne tým, že obe strany boli
v odvolacom konaní neúspešné.

4. Proti tomuto potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“)
dovolanie. Dovolanie odôvodnila ust. § 420 písm. f/ C. s. p. (súd nesprávnym procesným postupom

znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces) a § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p., t. j. nesprávnym právnym posúdením veci
odvolacím súdom v otázke doteraz nevyriešenej v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu. Navrhla, aby
dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že určí neplatnosť predmetných zmlúv. Porušenie
práva na spravodlivý proces žalobkyňa vidí v tom, že v rozsudkoch nižších súdov absentuje zmienka
o vykonaní dôkazu - svedeckej výpovede Jolany Rubinovej, hoci bola ako svedkyňa vypočutá na

pojednávaní súdom prvej inštancie 25. januára 2008. Nižšie súdy nesprávne a nedostatočne odôvodnili,
z akých dôvodov vyhodnotili svedeckú výpoveď syna žalobkyne A. za nevierohodnú. Nepresvedčivosť
napadnutého odôvodnenia je daná tým, že svedok bol priamo prítomný pri tom, ako na žalobkyňu V.
vyvíjal nátlak, aby podpísala zmluvu o pôžičke. Nemohlo teda ísť o akési zdieľanie obáv, či osvojovanie
si tvrdení matky o nátlaku. Súd prvej inštancie konštatoval nedôveryhodnosť maloletého svedka ako

notorietu, ktorú netreba dokazovať. Na druhej strane svedeckú výpoveď V., synovca žalovaného,
ktorý je osobou s kriminálnym pozadím, nižšie súdy považovali za dôveryhodnú. Nepresvedčivé
bolo aj odôvodnenie nedôveryhodnosti výpovede D. pretože aj tretia osoba je schopná počuť obsah
konverzácie z mobilného telefónu. Spochybnenie svedeckých výpovedí bolo úlohou žalovaného a
jeho procesnej aktivity (nie súdu). Z rozsudku súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z akého dôvodu

svedkyňa Mária Šupková nemohla mať vedomosť ohľadne toho, čoho sa jej svedecká výpoveď mala
týkať. Nižšie súdy sa opomenuli vysporiadať s tým, že žalovaný počas konania evidentne účelovo
menil výpoveď. Nevysporiadanie sa s rozpormi v tvrdeniach žalovaného je závažným porušením práva
žalobkyne na spravodlivý proces. Nižšie súdy sa pri hodnotení výpovede V. vôbec nevysporiadali s
tou časťou výpovede, kde svedok uviedol, že požiadal žalobkyňu, aby si vzala pôžičku a založila

svoj byt. Súd prvej inštancie skonštatoval, že prevzatie peňazí sa mohlo týkať iného zmluvného
vzťahu a odvolací súd síce skonštatoval, že peniaze V. prevzal so súhlasom žalobkyne, avšak
splnomocnenie udelené žalobkyňou na prevzatie peňazí z vykonaného dokazovania nevyplýva a jeho
existenciu by musel tvrdiť žalovaný v rámci jeho dôkazného bremena. Rozsudok odvolacieho súdu
preto považuje za nezrozumiteľný a arbitrárny. Poukázala na negatívnu dôkaznú teóriu (v tomto smere

poukázala na nesprávne právne posúdenie), a teda od nikoho nemožno žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti (žalovaná nemala preukazovať, že peniaze neprevzala). V tejto
súvislosti označila rozhodnutia najvyššieho súdu (i Najvyššieho súdu Českej republiky). Navrhla odložiť
právoplatnosť napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

5. Žalovaný navrhol dovolanie zamietnuť. Dovolanie žalobkyne je neadresné, nedôvodné a
nereflektujúce na vykonané dokazovanie. Žalobkyňa v podanom dovolaní neprodukuje žiadne dôkazy
odôvodňujúce zmenu napadnutého rozsudku odvolacieho súdu.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§
427 ods. 1 C. s. p.) strana, v ktorej neprospech bolo vydané napadnuté rozhodnutie (§ 424 C. s. p.),
za splnenia tiež podmienok zastúpenia takejto strany a spísania jej dovolania v súlade so zákonom (§
429 ods. 1 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou C. s. p.) dospel
k záveru, že dovolanie je potrebné podľa § 447 písm. c/ C. s. p. odmietnuť.

7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna
úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie
prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti
tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť

dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.8. Podľa § 420 C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť

samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný
opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od
vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je
dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

10. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a §
421 ods. 1 písm. b/ C. s. p. (hoci podľa obsahu dovolania správne malo byť uvedené § 421 ods. 1
písm. a/ C. s. p., bližšie k tomu odsek 22 tohto uznesenia). Dovolací súd, vychádzajúci z konštrukcie
dovolacieho konania v podmienkach aktuálnej právnej úpravy civilného sporového procesu a tiež z

ostatnéhozáveruveľkéhosenátuobčianskoprávnehokolégianajvyššiehosúduoprípustnostikumulácie
dovolacích dôvodov podľa § 420 a § 421 C. s. p. (v tejto súvislosti porovnaj uznesenie najvyššieho súdu
z 21. marca 2018 sp. zn. 1 VCdo 1/2018), preto pristúpil ku skúmaniu existencie dovolacích dôvodov (a
tiež dôvodov prípustnosti dovolania), uplatnených dovolaním v tejto veci, podľa chronológie priradenej
im ustanoveniami zákona, ktorého sú súčasťou.

11. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p. nie je významný subjektívny názor
dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je
výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (1 Cdo 42/2017, 2
Cdo 20/2017, 3 Cdo 41/2017, 4 Cdo 131/2017, 7 Cdo 113/ 2017, 8 Cdo 73/2017). Dovolací súd preto

posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ňou
tvrdenej vade zmätočnosti.

12. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f/ C. s. p. je, že k
nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej

patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem
„procesnýpostup“bolvysvetlenýužvoviacerýchrozhodnutiachnajvyššiehosúdutak,žesanímrozumie
faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama
procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (skôr a dnes ešte
v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca

možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu por. R 129/1999 a 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo 162/2017, 3
Cdo 22/2018, 4 Cdo 87/2017, 5 Cdo 112/2018, 7 Cdo 202/2017 a 8 Cdo 85/2018). Podstatou práva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.

13. Žalobkyňa dovolaním namietala, že v rozsudkoch nižších súdov absentuje zmienka o vykonaní
dôkazu - svedeckej výpovede Q.. Ďalej uviedla, že nižšie súdy nesprávne a nedostatočne odôvodnili, z
akých dôvodov vyhodnotili svedecké výpovede syna žalobkyne A. a D. za nevierohodné. S rozhodnutím

nesúhlasila ani v časti hodnotenia výpovede svedkyne V.. Nižšie súdy sa opomenuli vysporiadať s tým,
že žalovaný počas konania evidentne účelovo menil výpoveď.

14. V zmysle zjednocujúceho stanoviska najvyššieho súdu (R 2/2016) prijatého ešte za skoršej právnej
úpravy občianskeho súdneho konania „nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v

zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje
zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.“. Zmeny v právnej úprave dovolania a
dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska- pokiaľ ide o jeho druhú vetu, hovoriacu o nedostatku dôvodov rozhodnutia ako o postupe súdu
odnímajúcom účastníkom konania možnosť konať pred súdom - nedotkli, preto ho v tomto smere (pokiaľ
ide o jeho druhú vetu) treba považovať naďalej za aktuálne (1 Cdo 228/2017, 2 Cdo 101/2017, 3 Cdo

92/2018, 4 Cdo 59/2017, 5 Cdo 45/2018, 7 Cdo 141/2017, 8 Cdo 49/2017).

15. Pokiaľ žalobkyňa poukázala na to, že v rozhodnutiach nižších súdov absentuje zmienka o
vykonaní dôkazu - svedeckej výpovede Q. tu treba uviesť, že uvedená svedkyňa bola vypočutá na
pojednávaní 25. januára 2008 (č. l. 149 a nasl. spisu) a vypovedala ohľadom žalobkyňou tvrdeného

nátlaku. Súd prvej inštancie vo svojom rozsudku zhrnul zistený skutkový stav a hoci v odôvodnení
rozhodnutia nie je výslovne uvedené meno tejto svedkyne, konštatoval, že výpovede svedkov, ktoré mali
preukazovať psychický nátlak V. na žalobkyňu pri podpisovaní zmlúv nepovažoval za vierohodné (odsek
16.6 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Navyše uvedená námietka nebola ani predmetom
odvolania. Námietka žalobkyne preto nie je dôvodná.

16. Súd prvej inštancie podrobne uviedol v odsekoch 11 až 39 odôvodnenia svojho rozsudku z akých
vykonaných dôkazov zistil skutkový stav a ako vec potom právne posúdil (hodnotiac podrobne i
vykonané výsluchy svedkov). V posudzovanom prípade odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej
inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C. s. p. Z odôvodnení rozhodnutí týchto súdov,
chápaných v ich organickej jednote ako celok (I. ÚS 259/2018), je dostatočne zrejmé, z ktorých

skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd, ako ich posudzoval
odvolací súd a aké závery zaujal k jeho právnemu posúdeniu. Odvolací súd a pred ním súd prvej
inštancie odôvodnili svoje rozhodnutia podrobne, spôsobom zodpovedajúcim zákonu. S potrebnou
presvedčivosťou vysvetlili tak všeobecné právne úvahy, ktoré mali na zreteli pri rozhodovaní, ako aj
individuálneokolnostipreskúmavanéhoprípadu,ktorébolipreukázanédokazovanímvykonanýmsúdom

prvej inštancie.

17. Dovolací súd považuje za potrebné ešte poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď
na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV.
ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom
prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní
a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je

predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

18. Za procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f/ C. s. p. nemožno považovať ani to, že odvolací
súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa. Prípustnosť dovolania teda z § 420 písm.
f/ C. s. p. vyvodiť nemožno.

19. Najvyšší súd ďalej pripomína, že nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých
navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu nie je v rozhodovacej praxi
dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. (1
Cdo 41/2017, 2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8

Cdo 187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č.
460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov) posudzoval ústavný súd, nedospel však k záveru
o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017).

20. Námietky žalobkyne po materiálnej stránke smerujú k spochybneniu procesu hodnotenia dôkazov v

konaní a správnosti záverov, ku ktorým dospeli súdy. K záveru o tom, či strana sporu uniesla dôkazné
bremeno, teda bremeno procesnej zodpovednosti totiž súd dospeje v rámci hodnotenia dôkazov, v
súvislosti s čím je potrebné zdôrazniť, že dovolací súd nie je oprávnený prehodnocovať vykonané
dôkazy.

21. Dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri
ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové
závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len ztoho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej
inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie - porovnaj
ustanovenie § 442 C. s. p., v zmysle ktorého dovolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil

odvolací súd. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených
súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní
(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,

ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p., avšak dovolací súd takúto vadu v posudzovanom
spore nezistil.

22. V danom prípade žalobkyňa vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1
písm. b/ C. s. p., pričom však vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 C. s. p.) v podstate namieta

odklon od rozhodnutí dovolacieho súdu (4 Cdo 13/2009 a 6 Cdo 81/2010) o negatívnej dôkaznej teórii,
a teda správne ide o ust. § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

23.Vzmyslezáverovžalobkyňouoznačenýchrozhodnutínajvyššiehosúdubremenotvrdeniaadôkazné
bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda

môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého
účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho)
majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby
preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad od žalobcu nemožno požadovať,
aby preukazoval, že mu žalovaný ešte nevrátil požičané peniaze. V takomto alebo podobnom prípade

je na žalovanom, aby tvrdil a preukazoval, že pôžičku už vrátil.

24. Odvolací súd (a pred ním súd prvej inštancie) sa rozsudkom napadnutým dovolaním v prejednávanej
veci od takýchto rozhodnutí dovolacieho súdu neodklonil, keď žalobkyňou ostali zrejme nepochopené

závery nižších súdov. Nakoľko zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon
vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi (porovnaj rozsudok najvyššieho
súdu z 15. decembra 2009 sp. zn. 2 Cdo 293/2008). Nižšie súdy si v prvom rade vyriešili otázku
odovzdania peňazí a až následne skúmali platnosť zmluvy/zmlúv v súvislosti s tvrdeným nátlakom
pri uzatváraní zmluvy/zmlúv, resp. hodnotili i to, či žalobkyňa logicky spochybnila dôkazy, z ktorých

odovzdanie peňazí mali za preukázané.

25. Dovolateľka vzhľadom na uvedené nepreukázala splnenie zákonného predpokladu prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.

26. Najvyšší súd preto dovolanie žalobkyne podľa ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p. (ako neprípustné)
odmietol.

27. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 C. s. p.) a vznikol mu
voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania. O nároku na náhradu trov dovolacieho konania rozhodol

najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C. s. p. O výške náhrady
trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

28. Podľa § 444 ods. 2 C. s. p. ak nejde o rozhodnutie, ktoré ukladá povinnosť plniť, dovolací súd môže

na návrh odložiť jeho právoplatnosť, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa; ustanovenie § 230
tým nie je dotknuté. Najvyšší súd nezistil splnenie podmienok pre odloženie právoplatnosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 2 C. s. p. a v súlade s ustálenou predchádzajúcou praxou
o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.