Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 22, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/85/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5710205980
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5710205980.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jána Burika a JUDr. Jozefa Turzu, v právnej veci
žalobkyne: Z. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. K., M. XX, zastúpená Lexpert s. r. o. v likvidácii so sídlom
Banská Bystrica, Javornícka 3, IČO: 45 976 856, zastúpenej ustanoveným zástupcom JUDr. Jurajom
Takáčom, advokátom so sídlom K. K., I. XX, proti žalovaným: 1/ eurodent MEDIMA, s. r. o., so sídlom
Martin, Priehradka 20, IČO: 36 398 101, zastúpený Mgr. Barborou Kleinovou - Bučkovou, advokátkou
so sídlom M., A. XX, 2/ Univerzitná nemocnica Martin, klinika stomatológie a maxilofociálnej chirurgie
so sídlom Martin, Kollárova 2, IČO: 00 365 327, zastúpená JUDr. Gabrielou Reichovou, advokátkou so

sídlom M., P. M. XX, za účasti intervenienta na strane žalovaného 2/ Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s.
so sídlom Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO: 00 151 700, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne a
žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Martin, č.k. 15C/165/2011-1256 zo dňa 28. 03. 2018, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadnej zo strán sporu, ani intervenientovi náhradu trov odvolacieho konania
n e p r i z n á v a .

Žalobkyni p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Martin zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala náhrady
škody na zdraví v súvislosti s liečebnou starostlivosťou poskytnutou žalovaným 1/ a 2/. Súd prvej
inštancie konštatoval, že skutkové tvrdenia preukázané zo strany žalobkyne neboli, naopak z listinných
dôkazov, výpisom zdravotnej dokumentácie a znaleckým posudkom bolo preukázané, že poskytnutá
zdravotná starostlivosť zo strany žalovaných 1/ a 2/ bola správna, vykonané boli bezodkladne všetky
zdravotnévýkonypotrebnénaurčeniesprávnejdiagnózyazabezpečenýbolsprávnypreventívnypostup

a liečebný proces. Na základe vykonaných dôkazov tak súd dospel k záveru, že nebolo preukázané
konaním žalovaného 1/ a 2/, že by následok bol v priamej súvislosti s poškodením zdravia žalobkyne
alebo trvalými následkami prejavujúcimi sa v jej zdravotnom stave. O trovách konania rozhodol súd tak,
že žalovanému 1/, 2/ a intervenientovi nárok na náhradu trov voči žalobkyni nepriznal. Taktiež nepriznal
štátu nárok na náhradu trov voči žalobkyni. Výroky o trovách konania zdôvodnil s poukazom na ust.
§ 257 CSP, keď vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré stranám úspešným v konaní
nárok na náhradu trov nepriznal. Ako dôvody uviedol skutočnosť, že v konaní bolo vykonané znalecké

dokazovanie, na výsledky ktorého súd prihliadal, ďalej postavenie žalobkyne ako slabšej strany sporu
vo vzťahu pacient verzus poskytovateľ lekárskej starostlivosti. Do úvahy zobral tiež zlý zdravotný stav
žalobkyne, hoci nie vyvolaný poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, jej majetkové a sociálne pomery.Súd priznal zároveň znaleckej organizácii znalečnú odmenu vo výške 493,18 eur, pričom k jej vyplateniu
zaviazal štát prostredníctvom Okresného súdu Martin.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa a čo do výroku o
trovách konania žalovaný 2/.
Žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie v súlade s ust. § 389 ods. 1 CSP. Žiadala tiež, aby súd zrušil uznesenia, ktorými
súd nepripustil zmenu žaloby v zmysle návrhu zo dňa 16. 02. 2017 a ktorým rozhodol, že znalecká

organizácia nie je vylúčená z vykonávania úkonov súvisiacich so znaleckým dokazovaním. Dôvodila
tým, že súd pochybil, keď nepripustil zmenu žaloby na pojednávaní dňa 24. 04. 2017, hoci na to
neexistovali dôvody. Takýmto nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zdôvodnenie
súdu, že vzhľadom na doterajšie dokazovanie a jeho výsledky by to nemohlo byť podkladom pre
konanie o zmenenej žalobe, nie sú správne. Takýto záver je svojvoľný a arbitrárny a nezodpovedá

skutočnosti.Navyšenavrhovanérozšíreniežalobyspočívalotakmervýlučnevuplatneníďalšíchnárokov
žalobkyne z tých istých skutkových okolností, ktoré sú predmetom žaloby a konania. Zmenou žaloby
žalobkyňa sledovala hospodárnosť a rýchlosť konania, v ktorom by bolo možné rozhodnúť o viacerých
nárokoch, ktoré skutkovo úzko súvisia. Samotné odôvodnenie nepripustenia zmeny žaloby bolo len
všeobecné a formálne. Tento navyše nesprávny postup súdu prvej inštancie spôsobí umelé navyšovanie

počtu konaní vo veciach, kde také navyšovanie nemá žiaden racionálny procesný dôvod a zároveň
vedie k poškodeniu na konaniach zúčastnených strán, keďže nárast súvisiacich konaní nutne vedie
k predĺženiu ich konania. Takýto spôsob je považovaný za „úradnícky výkon“ súdnictva, keď sa súd
odmietol zaoberať materiálnym predmetom sporu v celej jeho šírke a došlo k zbaveniu sa nárokov
vyplývajúcich z návrhu na pripustenie zmeny žaloby iba z formálnych dôvodov bez ohľadu na to,

že sa takýmto postupom konanie nielen predlžuje, ale aj rozmnožuje o ďalšie spory. Pokiaľ by súd
pripustil zmenu žaloby, tak by tým vytvoril priestor pre spravodlivú a účinnú ochranu porušených práv
žalobkyne. Za nesprávny odvolateľka považovala tiež postup súdu prvej inštancie, keď zákonným
spôsobom nerozhodol o námietke zaujatosti vznesenej žalobkyňou vo vzťahu k znaleckej organizácii
Forensik.sk a nevylúčil ju z vykonávania úkonov súvisiacich so znaleckým dokazovaním. Aj týmto

postupom bolo porušené právo žalobkyne na spravodlivý proces. Súd podľa odvolateľky nemal možnosť
objektívne posúdiť zaujatosť osôb podieľajúcich sa na vypracovaní znaleckého posudku. Nedostatok
neutrality znalca narúša princíp rovnosti zbraní a v konečnom dôsledku aj princíp spravodlivého súdneho
konania. Odvolateľka mala za to, že súd prvej inštancie posudzoval námietku zaujatosti povrchne a
v rozpore so zákonom. Súd v uznesení v súvislosti s vyžiadaním si stanoviska osôb podieľajúcich sa

na podávaní znaleckého posudku konštatoval, že ide o sporové konanie a je povinnosťou žalobkyne
predložiť alebo uplatniť námietku zaujatosti a uviesť v nej všetky náležitosti. Žalobkyňa však nemá
podrobnú znalosť o vzťahoch medzi osobami podieľajúcimi sa na podávaní znaleckého posudku a
žalovanými, resp. ich predstaviteľmi. Žalobkyňa však vyslovila oporné body, ktoré by mohli zakladať
zaujatosť znalcov a tak si svoju povinnosť tvrdení splnila v potrebnom rozsahu. Predstaviteľ znaleckej

organizácieMUDr.Moravanskýlenvovšeobecnejrovineuviedol,žemuniesúznámežiadneprepojenia,
ktoré by mohli spochybniť závery znaleckého posudku. Za situácie, keď MUDr. Moravanský priamo
na pojednávaní nepopísal reálne vzťahy znalcov so žalovanými, tak by toto zahmlievanie malo byť
vykladané v prospech žalobkyne, a teda brať znalcov za zaujatých. Podporne poukázala na nestrannosť
sudcu, ktorá nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý,

ale aj v objektívnej úvahy, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Obdobne mal súd
posudzovať nezaujatosť znalcov. Ďalšie dôvody, pre ktoré žalobkyňa pokladala rozhodnutie súdu prvej
inštancie za nesprávne bolo to, že nezohľadnil viaceré podstatné argumenty ňou prednesené (napr.
predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k znaleckému dokazovaniu). Žalobkyňa nesúhlasila so závermi
znaleckého dokazovania napr. nebola zodpovedaná otázka, či žalovaný 1/ zbytočne neumŕtvil veľký

počet zubov, resp. či bola riadne ako pacientka poučená o rizikách liečby. Súd tiež poňal inštitút
informovaného súhlasu pacienta v neprospech slabšej strany sporu, keď si osvojil argumentáciu o
tzv. konkludentnom informovanom súhlase. V tomto spore žalobkyňa je nepochybne ako pacientka a
spotrebiteľka v znevýhodnenom postavení, na čo súd neprihliadol. Slabšie postavenie pacienta musí
byť kompenzované modifikáciou základnej konštrukcie bremena tvrdenia alebo dôkazného bremena,

a to napr. jeho sekundárnym prenesením na zdravotnícke zariadenie. Žalobkyňa v tejto súvislosti vo
viacerých podaniach žiadala o predĺženie lehoty na vyjadrenie sa k znaleckému dokazovaniu. Napriek
tomu súd v odôvodnení rozsudku konštatoval, že žalobkyňa sa k znaleckému dokazovaniu nevyjadrila.
Žalobkyňa podala na súd vyjadrenie zo dňa 15. 08. 2017, ktoré však súd v rámci odôvodnenia rozsudkunespomína. Žalobkyňa sa napriek tomu k znaleckému dokazovaniu vyjadrila vo svojej záverečnej reči,
kde poukázala na kolegialitu lekárov, vyhýbavé odpovede znalcov, resp. k jeho postupu pri liečbe v
súlade s lege artis. Žalobkyňa je presvedčená, že pri podávaní znaleckého posudku č. 64/2014 znalci

nevychádzali zo zdravotnej dokumentácie žalovaného 1/, ale z jeho dodatočných vyjadrení. Podľa nej
vyjadrenia MUDr. A. o poskytnutej zdravotnej starostlivosti sú nehodnoverné. Skôr to pôsobí tak, že
dodatočne MUDr. A. popisoval zdravotnú starostlivosť tak, aby sa javila byť v čo najlepšom svetle.
Žalobkyňa je presvedčená, že žalovaný 1/ pristúpil k aplikácii veľkého mostíka len z dôvodu snahy
o získanie vyššej odplaty, aj keď to nebolo v záujme zdravotného stavu žalobkyne. Bolo postačujúce

urobiť mostík na štyri zuby a nebolo potrebné to, aby žalovaný 1/ pristúpil k umŕtvovaniu toľkých
zubov. Posudzovanie dôkazného bremena v medicínskych sporoch vyžaduje odlišný prístup, pretože
požiadavka jednoznačného preukázania príčinnej súvislosti bez možnosti pripustenia určitej rozumnej
miery neistoty je v štandardnom type dôkazného silogizmu neprimeraná, pretože narúša spravodlivú
rovnováhu medzi dotknutými stranami. Podľa odvolateľky je potrebné, aby v ďalšom priebehu konania
súd prvej inštancie upustil od požiadavky 100 % preukázania príčinnej súvislosti medzi zdravotnými

problémami žalobkyne a lekárskou starostlivosťou zo strany žalovaných. Aktuálny stav žalobkyne je
taký, že sa neustále borí so zdravotnými problémami spôsobenými žalovanými, čo preukazuje priložená
správa MUDr. O. a MUDr. C..
Žalovaný 2/ odvolanie zdôvodnil s poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Podľa jeho názoru
neboli dané dôvody pre použitie ust. § 257 CSP pri rozhodovaní o trovách konania. Súd mal aplikovať

ust. § 255 CSP s prihliadnutím na úspech strán v konaní. Pokiaľ súd poukázal na vykonané znalecké
dokazovanie v konaní pri náhrade škody na zdraví spravidla je riešená problematika, na ktoré sú
potrebné odborné medicínske znalosti. Takéto konanie však nemôže byť z pohľadu ust. § 257 CSP takou
situáciou, ktorá by sama o sebe odôvodnila úvahu súdu o výnimočných okolnostiach prejednávanej veci.
Súd tiež zohľadnil osobitné postavenie žalobkyne ako slabšej strany sporu, resp. majetkové a sociálne

pomery. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na výklad ust. § 150 O. s. p. daný Ústavným súdom Českej
republiky (I. ÚS 2862/07), keď takéto ustanovenie neslúži k zmierňovaniu majetkových rozdielov medzi
procesnými stranami, ale k riešeniu situácie, v ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne hájil svoje
porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy obdržal náhradu nákladov, ktoré pri
tejto činnosti účelne vynaložil. Z odôvodnenia súdu prvej inštancie je zrejmé určité zovšeobecnenie, že

žalobkyňa ako osoba bez príjmu z pravidelnej pracovnej činnosti, ktorá je poberateľkou dávok v hmotnej
núdzi, je osobou, na ktorú dopadá bez ďalšieho ust. § 257 CSP. S takýmto záverom sa nie je možné
stotožniť. Navyše z rozhodnutia nevyplýva, z akých dôkazov a skutočností mal súd takéto nepriaznivé
pomery preukázané. Tiež je potrebné prihliadať aj na to, že žalobkyňa pôvodný žalobný návrh priebežne
menila a dopĺňala čo do rozsahu uplatnených nárokov, aj okruhu sporových strán, a to tak, že hoci sa

najskôr domáhala nárokov na ochranu osobnosti, neskôr žalobu zmenila, že sa domáhala nárokov na
náhradu škody a následne sa dožadovala ďalšieho pripustenia zmeny žaloby rozšírením aj o nároky
z titulu ochrany osobnosti. V tejto časti odvolateľ podotkol možnosť čiastočnej moderácie rozhodnutia
o trovách konania, kedy súd určí, v akej časti (za súčasnej existencie dôvodov hodných osobitného
zreteľa)náhradutrovkonaniainakúspešnejstraneneprizná.Zuvedenýchdôvodovodvolateľžiadal,aby

rozsudok prvoinštančného súdu v časti výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania žalovaného
2/ voči žalobkyni zrušil a vrátil na ďalšie konanie.

3. K podaným odvolaniam sa vyjadril žalovaný 1/, ktorý odvolanie žalobkyne považoval za nedôvodné.
Podľa neho samotná žalobkyňa sa nesprávne domáhala požadovaných nárokov, keď žiadala zaplatiť

titulom bolestného, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a liečebných nákladov sumu 265
000,- eur spoločne a nerozdielne voči obom žalovaným. Nie je zrejmé, na základe akého zákonného
ustanovenia by títo mali byť zaviazaní zaplatiť škodu spoločne a nerozdielne. Solidárny záväzok
prichádza do úvahy jedine vtedy, ak by viac škodcov spôsobilo škodu, tu však hovoriť o spoločnej
škode ani spoločnej zodpovednosti nemožno. Žalobkyňa navyše v zmysle ust. § 444 Občianskeho

zákonníka nešpecifikovala jednotlivé zložky náhrady škody, kde je potrebné presne určiť, akú sumu
požadujetitulombolestného,sťaženiaspoločenskéhouplatnenia,prípadneostatnýchnárokov.Žalovaný
1/ poukázal tiež na zmenu procesného predpisu od 01. 07. 2016, v zmysle ktorého súd vykoná len
tie dôkazy, ktoré strany navrhli s výnimkou sporov so slabším prvkom. V tomto konaní však nejde o
spor s ochranou slabšej strany, a teda sa musí uplatniť zásada formálnej pravdy a dodržiavať princíp

kontradiktórnosti. Súd by nemal vykonať tie dôkazy, ktoré strany nenavrhli. Do dnešného dňa súdu
nebol predložený doklad zo strany žalobkyne, na základe ktorého by mohol priznať bolestné, náhradu
spoločenského uplatnenia v akejkoľvek výške. Tiež pri prejednaní nárokov z titulu úhrady liečebných
nákladov neboli predložené žiadne dôkazy. Zo záverov znaleckého posudku podaného znaleckouorganizáciou (č. 64/2014) jednoznačne vyplynulo, že všetky liečebné postupy boli v súlade s lege artis a
zostranyžalovanýchnedošlokžiadnemupochybeniupriposkytovanízdravotnejstarostlivostižalobkyni.
V tejto súvislosti potom nemohol žalobkyni vzniknúť žiadny nárok na zaplatenie bolestného, ani na

zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, prípadne náhrady liečebných nákladov.
Dokiaľ žalobkyňa v odvolaní namietala nesprávny procesný postup súdu, keď zamietol zmenu žaloby,
v tejto spojitosti žalovaný 1/ uviedol, že predmetné konanie sa začalo v roku 2010 a je skutočne v
rozpore so zásadou hospodárnosti, aby po 7 rokoch učinila na súde žalobkyňa procesný úkon, ktorým
je zmena návrhu na začatie konania. Žalobkyňa uviedla, že sa domáha náhrady bolestného, sťaženia

spoločenského uplatnenia a náhrady liečebných nákladov, hoci sa pôvodne domáhala práv titulom
ochrany osobnosti, pričom následne súd mal opätovne sa zaoberať aj pôvodnou (zmenenou) žalobou).
Pokiaľ sa má vyjadriť k nesprávnemu postupu pri nevylúčení z dôvodu zaujatosti znaleckej organizácie,
žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz, ani neuviedla žiadne tvrdenia, ktoré by mohli byť dôvodom na
vylúčenie tejto organizácie z vykonávania znaleckých úkonov. Námietku zaujatosti podala výlučne z
toho dôvodu, že znalecký posudok nepreukazuje tvrdenia, ktoré v súdnom konaní uvádzala samotná

žalobkyňa. Skutočnosť, že konateľ žalovaného 1/ je členom predstavenstva slovenskej spoločnosti pre
parodontológiu a implantológiu, je všeobecne známa a žalobkyňa však námietku uplatnila až po tom,
keď súd vo veci vypočul MUDr. Y. a MUDr. M., pričom námietku uplatnila po vypočutí znalcov, keď ich
výpovede nepreukázali tvrdenia uvádzané žalobkyňou. Vo vyjadrení uviedol, že rozsudok súdu prvej
inštancie považuje za vecne správny, žiadal tento potvrdiť.

4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že so závermi vyplývajúcimi z odvolania nie
je možné súhlasiť. Je potrebné uviesť, že v tomto prípade ide o spor z nároku na náhradu škody a je
na žalobcovi, aby existenciu uplatneného nároku nielen tvrdil, ale najmä preukázal, a to pokiaľ ide o
všetky predpoklady existencie vzniku zodpovednosti jednotlivých žalovaných za spôsobenú škodu. V

konaní však nebol preukázaný žiadny z predpokladov zodpovednosti za škodu, žalobkyňa nepreukázala
nielen protiprávne konanie niektorého žalovaného, ale ani výšku ňou presne vyčíslenej tvrdenej škody.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie, v tomto smere rešpektujúc zásadu kontradiktórnosti, vychádza plne
zo zisteného skutkového stavu a je následne náležite a dostatočne vecne odôvodnené. Pokiaľ ide o
námietky, keď súd nepripustil navrhovanú zmenu žaloby, je zrejmé, že žalobkyňa sa pôvodnou žalobou

zo dňa 30. 06. 2010 domáhala náhrady nemajetkovej ujmy za zásah do jej osobnostných práv, ale už
podaním zo dňa 08. 10. 2010 navrhla zmenu žaloby, keď sa domáhala namiesto pôvodne uplatnených
nárokov, nároku na náhradu škody. Navrhovanou zmenou žaloby v roku 2017 sa žalobkyňa mienila
domáhať opäť aj nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, t. j. iného nároku ako dovtedy uplatneného na
náhradu škody. Je logické, že výsledky dovtedajšieho konania o nároku na náhradu škody nemohli byť

podkladom pre iný nárok. V tejto súvislosti žalovaný 2/ poukázal na odôvodnenie odvolacieho súdu zo
dňa 16. 01. 2018 vo veci 5Co/377/2017, kde je uvedené, že žalobkyni nič nebráni, aby ochranu práv,
ktorých sa domáha prostredníctvom návrhu na zmenu žaloby, uplatnila samostatnou ďalšou žalobou,
nakoľko ide nie o doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v pôvodnej žalobe, ale uplatnenie
iného práva povedľa doposiaľ uplatnených nárokov. V kontexte uvedeného má žalovaný 2/ za to, že

uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie nemôže založiť spôsobilý odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2
CSP. Obdobne takýto dôvod neexistuje ani vo vzťahu k námietke zaujatosti, ktorú podľa presvedčenia
žalobkyne súd posudzoval povrchne. MUDr. Moravanský jednoznačne uviedol, že z dotknutých znalcov
nikto nemá žiadny priamy vzťah, ani nepriamy vzťah, ani príbuzenský, či obdobný k akejkoľvek strane
konania. Toto vyjadrenie bolo dostatočným podkladom pre rozhodnutie súdu v tejto otázke. Nie je potom

potrebné vyžadovať ďalší popis skutočných vzájomných vzťahov navyše za situácie, keď žiadne podľa
vyjadrenia znaleckej organizácie neexistujú. Námietka zaujatosti bola žalobkyňou vznesená účelovo až
po vypočutí znalcov na pojednávaní, keď zotrvali na záveroch svojho písomného posudku.

5. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného 2/ uviedla, že pokiaľ by odvolací súd potvrdil výrok o

zamietnutí žaloby, v tomto prípade výroky o nepriznaní náhrady trov konania proti žalobkyni považuje za
vecne správne. Na dôvody hodné osobitného zreteľa upozornil zástupca žalobkyne v rámci záverečnej
reči pred vyhlásením rozsudku, pričom v následnej reči žalovaného 2/ neboli vo vzťahu k tomuto dané
sporné vyjadrenia.

6. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 26. 09. 2019 tak, že rozsudok okresného súdu
potvrdil a žiadnej zo strán sporu, ani intervenientovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Proti
tomuto rozsudku bolo podané dovolanie, pričom Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. 4Cdo/182/2020
zo dňa 23. 03. 2022 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolacísúd vytkol nedostatočnosť dôvodov a ich zdôvodnenie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Odvolací
súd sa dôkladne nevysporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v konaní pred odvolacím súdom,
pričom podľa názoru dovolacieho súdu sa jednalo o podstatné a relevantné argumenty súvisiace s

prejednávanou vecou a zároveň boli takej povahy, že bez náležitého nevysporiadania sa s nimi v
odôvodnení rozhodnutia možno dospieť k záveru, že postupom odvolacieho súdu došlo k porušeniu
procesných práv dovolateľky v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pokiaľ
sa aj jednalo o skrátené odôvodnenie, je potrebné, aby aj v tomto prípade odvolací súd zaujal jasné
stanovisko k podstatným vyjadreniam strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie, pokiaľ sa s

nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. V ďalšom konaní uložil odvolaciemu
súdu povinnosť opätovne vec prejednať a rozhodnúť o odvolaní žalobkyne a v súlade s náležitosťami
odôvodnenia vyplývajúcimi z ust. § 393 ods. 2, 3 CSP rozhodnutie presvedčivo a riadne odôvodniť.
Týmto vysloveným právnym názorom je odvolací súd viazaný.

7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 až § 381 CSP a

postupom podľa § 385 CSP rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny
potvrdil.

8. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolaní, zo spisového
materiálu, ako aj zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, resp. zo záverov uznesenia

Najvyššieho súdu SR. V konaní sa riešila otázka náhrady škody v súvislosti s nesprávne poskytnutou
liečebnou starostlivosťou zo strany žalovaných 1/ a 2/. Žalobkyňa žiadala priznať náhradu škody
spočívajúcu v náhrade bolestného, sťaženia spoločenského uplatnenia a náhrady liečebných nákladov.
Hoci predmetné nároky bližšie špecifikované neboli, súd prvej inštancie sa zaoberal v prvom rade tým,
či je vôbec daný nárok vo vzťahu k označeným žalovaným 1/ a 2/. V tejto súvislosti skúmal, či došlo

k porušeniu povinností ich ako poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, resp. či boli splnené aj ďalšie
základné predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu. Týmito sú porušenie právnej povinnosti, samotná
existencia škody, príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou, resp. zavinením. V
tomto prípade z predložených listinných dôkazov, zdravotnej dokumentácie a najmä záverov znaleckého
dokazovania nevyplynulo, že by poskytnutá zdravotná starostlivosť zo strany žalovaného 1/ alebo

žalovaného 2/ bola nie lege artis. Nijakým spôsobom neboli preukázané tvrdenia žalobkyne, ktorá
svojou žalobou (aj so zmenami) vymedzila skutkový stav, z ktorého vychádzal aj súd prvej inštancie
pri skúmaní, či boli splnené predpoklady pre priznanie náhrady škody, resp. či žalobkyňa osvedčila
ňou tvrdené skutočnosti. Pokiaľ by súd aj prihliadal na skutočnosť, že vo vzťahu pacient - zdravotnícke
zariadenie je slabšou stranou, je však nevyhnutné minimálne osvedčiť požadovaný nárok, čo v tomto

prípade zo strany žalobkyne vykonané nebolo. Pokiaľ odvolateľka namietala nesprávny procesný postup
súdu v súvislosti so zamietnutím pripustenia zmeny žaloby, s týmto sa odvolací súd nestotožnil. Zo
spisu vyplynulo, že prvotná žaloba vychádzala z opisu rozhodných skutočností a opísaného skutkového
stavu tak, že na tomto základe žalobkyňa požadovala priznanie nemajetkovej ujmy v zmysle § 11
Občianskehozákonníka.Následnesarozhodlapožiadaťsúdozmenužaloby,čosúduznesenímpripustil

a požadovanú sumu žiadala priznať ako náhradu škody v súvislosti s ublížením na zdraví. Ďalší návrh na
zmenu žaloby bol vykonaný za účinnosti CSP. Tieto dispozičné procesné úkony žalobkyne sú upravené
v ust. § 139 až § 143 CSP.

9. V zmysle § 140 ods. 1, 2 CSP zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa

uplatňuje iné právo. Zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností
tvrdených v žalobe.

10. V zmysle § 143 CSP súd nepripustí zmenu žaloby, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom na konanie o zmenenej žalobe.

11. Úvaha o tom, či výsledky konania, ku ktorým sa dospelo pred žalobcom požadovanou zmenou
žaloby, nemôžu byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe, súvisí s predbežným hodnotením
dôkazov a výsledkom vnútorného presvedčenia sudcu a jeho myšlienkového postupu. Táto úvaha preto
patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Výsledky dovtedajšieho konania

nebudú môcť byť podkladom na konanie o zmenenej žalobe vtedy, ak by si žalobca uplatnil iný nárok.
V tomto prípade žalobca požadoval zmenou žaloby rozhodovať o inom uplatnenom nároku, a teda nie
o náhrade škody z titulu ublíženia na zdraví, ale o náhrade nemajetkovej ujmy (hoci pôvodne takto bola
žaloba aj koncipovaná). Pokiaľ teda súd nepripustil zmenu žaloby, s takýmito závermi sa stotožnil ajodvolací súd. Navyše, v takomto prípade nie je ohrozené právo žalobcu, keď o iných nárokoch môže
podať osobitnú žalobu, ktorou by sa súd zaoberal a o ktorej by rozhodol. Odvolací súd má za to, že
takýmto postupom súdu prvej inštancie nemohlo dôjsť k takému nesprávnemu procesnému postupu,

ktorého výsledok by mohol zmeniť konečné rozhodnutie súdu.

12. Odvolateľka tiež namietala, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval pri vznesení námietky
zaujatosti voči znaleckej organizácii. Ani s týmto názorom sa odvolací súd nestotožnil. O znaleckom
dokazovaní rozhodol súd v roku 2013, pričom v priebehu dokazovania (žalobkyni bolo zrejmé,

ktorá organizácia bude znalecký posudok podávať), nedošlo k vzneseniu námietok, ktorými by bola
spochybnená nezaujatosť znaleckého dokazovania. Námietky zo strany žalobkyne boli vznesené až
po podaní znaleckého posudku, keď bola oboznámená s jeho závermi. Súd posudkom samotným
nie je viazaný, hodnotí ho voľne ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom hodnotí najmä presvedčivosť
posudku, jeho úplnosť vo vzťahu k zadaniu, k zásadám logického myslenia a jeho súlad s ostatnými
vykonanými dôkazmi. V danom konaní súd poukázal aj na ďalší znalecký posudok, ktorý bol podaný v

trestnom konaní, kde sa preveroval postup žalovaného 1/, resp. či jeho konaním neboli naplnené znaky
protiprávneho konania. Uvedenú námietku zaujatosti posudzoval tiež súd v čase platnosti a účinnosti
Civilného sporového poriadku.

13. V zmysle § 59 CSP na vylúčenie súdneho úradníka, iných zamestnancov súdu, znalca, prekladateľa,

alebo tlmočníka sa primerane použijú ustanovenia o vylúčení sudcov. O vylúčení týchto osôb rozhoduje
súd, ktorý spor prejednáva a rozhoduje.

14. Súd teda primerane použil ust. § 52, § 53 CSP, pričom okrem iného v námietke musí byť uvedené,
proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť znalec (sudca) vylúčený, kedy sa strana uplatňujúca si

námietku o dôvode vylúčenia dozvedela a dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, ktorých povaha to
pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti podľa
prvej vety, súd neprihliada. Námietku zaujatosti je potrebné uplatniť najneskôr do siedmich dní, od kedy
sa strana dozvedela o dôvode, pre ktorý je znalec (sudca) vylúčený. Na neskôr uplatnenú námietku
zaujatosti súd neprihliada. V danom prípade súd znalecké dokazovanie nariadil uznesením zo dňa 08.

10. 2013. Znalecká organizácia vypracovala posudok dňa 06. 05. 2014 a znalecký posudok bol doručený
zástupcovi žalobkyne dňa 22. 05. 2014. Minimálne od tejto doby žalobkyni potom bolo známe, kto a
akým spôsobom vypracoval a predložil znalecký posudok. Samotnú námietku zaujatosti vo vzťahu k
znaleckej organizácii vzniesla žalobkyňa až dňa 24. 04. 2017. Vzhľadom na vyššie uvedené zákonné
ustanovenia na takto vznesenú námietku nebolo možné prihliadať (v námietke nebolo uvedené, kedy

sa o dôvodoch vylúčenia žalobkyňa dozvedela, resp. na preukázanie tvrdení nedoložila žiadne dôkazy).
Tiež je zrejmé, že námietka nebola uplatnená najneskôr v lehote do siedmich dní, od kedy sa strana
dozvedela o dôvodoch vylúčenia. Pokiaľ teda opätovne v odvolaní žalobkyňa uviedla, že postupom súdu
prvej inštancie bola poškodená, s týmto záverom sa odvolací súd nestotožnil. Pokiaľ súd prvej inštancie
aj o vznesenej námietke zaujatosti rozhodol a znaleckú organizáciu nevylúčil z vykonávania úkonov,

vychádzal z tvrdenia organizácie z toho, že z vymenovaných znalcov, ktorí sa podieľali na znaleckom
posudku, nemá žiaden z nich priamy, ani nepriamy vzťah, ani príbuzenský, ani nijaký obdobný vzťah
k akejkoľvek strane konania. Samotná žalobkyňa neuviedla konkrétne skutočnosti (nie len dohady) o
tom, že by z nejakého dôvodu znalci, ktorí sa podieľali na vypracovaní znaleckého posudku, mali byť vo
vzťahu k žalovaným, resp. k nej zaujatí. V tejto súvislosti ešte podotýka odvolací súd, že každý znalec

je viazaný sľubom znalca a s vedomím, že v prípade nepravdivého znaleckého posudku by sa vystavil
prípadnému trestnoprávnemu postihu.

15. Čo sa týka námietky o predĺžení lehoty na podanie vyjadrenia k záverom znaleckého posudku, ako
uviedol súd už vyššie, tento bol k dispozícii žalovanej, resp. jej zástupcovi už v roku 2014. Napriek tomu

súd na pojednávaní dňa 24. 04. 2017 predĺžil stranám lehotu o päť dní na vyjadrenie sa k znaleckému
dokazovaniu, napriek tomu, že zástupcovi žalobkyne bola doručená aj zápisnica dňa 10. 05. 2017, sa v
stanovenej lehote nevyjadril. Následne síce žalobkyňa označila výhrady voči znaleckému dokazovaniu,
avšakdokonanianebolodoloženéinéodbornévyjadreniealeboznaleckýposudok,ktorýmbyžalobkyňa
vyvrátilazáveryznaleckéhoposudkuspoločnostiForensik.sk.Vtomtoprípadesaodvolacísúdstotožnils

postupomsúduprvejinštancie,ktorýneprijalnávrhžalobkyne,abynariadilvkonaníďalšienovéznalecké
dokazovanie.16. Čo sa týka námietky, že žalobkyňa nebola informovaná o spôsobe liečby a jednotlivých zákrokoch,
s týmto sa podrobne vysporiadal súd prvej inštancie aj s poukazom na vtedy platnú zákonnú úpravu -
zákon č. 576/2004 Z. z. V zmysle § 6, prípadne ďalších ustanovení súd ustálil záver, že informovaný

súhlas sa nevyžadoval, resp. mohlo ísť aj o tzv. konkludentný informovaný súhlas. Navyše, k tomuto
odvolacísúddodáva,žejednotlivéliečebnépostupyjejbolizrejmé,pretožetietosavykonávaliprivedomí
(okrem operácie vykonanej v anestéze) a je rozpoznateľné, keď lekár - zubár ošetruje konkrétny zub,
resp. tento brúsi, prípadne ho extrahuje. Pokiaľ by s konkrétnym ošetrením alebo postupom nesúhlasila,
bolo možné takýto nesúhlas vyjadriť priamo v tom momente v zdravotníckom zariadení. Aj z tohto

sa potom javí, že konkludentný súhlas na jednotlivé zákroky, resp. informovanosť o tom, čo ide lekár
vykonať, bol zo strany žalobkyne daný.

17. Pokiaľ vo svojom odvolaní žalobkyňa poukazovala na skutočnosť, že je slabšou stranou v spore,
nepoukázala na konkrétnu situáciu alebo konanie súdu, kedy by v súvislosti s týmto a akým konkrétnym
spôsobom mala byť poškodená. Nie je preto zrejmé, aké konkrétne konanie z toho vyplývajúce mohlo

mať vplyv na nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie alebo na nesprávny procesný postup
prvoinštančného súdu.

18. Odvolací súd tak na základe vyššie uvedených skutočností, ako aj záverov súdu prvej inštancie
dospel k tomu, že tento v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal

dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 195 CSP a vo veci samej dospel k skutkovým a právnym
záverom, s ktorými sa odvolací súd stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol zistený skutkový stav,
primeraným spôsobom opísal stanoviská procesných strán, pričom závery primeraným a dostatočným
spôsobom v súlade s § 220 CSP zdôvodnil.

19. V danom prípade je teda zrejmé, že súd prvej inštancie rozhodoval o tom, či došlo zo strany
žalovaného 1/ a 2/ k porušeniu povinností, ktoré by mali za následok škodu na zdraví u žalobkyne,
resp. trvalé poškodenie zdravia. Tak ako aj súd prvej inštancie, aj odvolací súd dospel k záveru, že
neboli preukázané podmienky potrebné pre posúdenie nároku na vznik škody. Už zo samotného opisu

udalostí, tak ako ich vnímala žalobkyňa a popísala v žalobe, je zrejmé, že ešte predtým ako navštívila
zdravotnícke zariadenia, ktoré vystupovali ako žalovaní v spore, u nej dlhodobo pretrvávali zdravotné
potiaže. Pretože nebola spokojná s dovtedajšou liečbou, požiadala o diagnostiku žalovaného 2/, resp.
následne o jednotlivé zdravotnícke zákroky žalovaného 1/. Ako sama tvrdila, ani po týchto vyšetreniach
a zdravotných zákrokoch k zlepšeniu jej zdravotného stavu nedošlo. Pokiaľ teda naďalej pretrvávajú u

nej zdravotné problémy, nie je možné jednoznačne uviesť, že pred poskytnutím zdravotnej starostlivosti
zo strany žalovaného 1/ alebo 2/ bol jej zdravotný stav perfektný a tento sa zhoršil len následkom liečby
žalovaných. Už tu je spochybnená príčinná súvislosť medzi súčasným zdravotným stavom žalobkyne a
konaním, resp. nekonaním žalovaných 1/, 2/. Navyše, v tomto prípade samotný súd prvej inštancie na
posúdenie odborných otázok nariadil znalecké dokazovanie, z ktorého záverov jednoznačne vyplynulo,

že zdravotná starostlivosť zo strany žalovaných bola poskytnutá v súlade s lege artis, teda so všetkými
známymi dostupnými poznatkami vedy a technických prostriedkov v čase, keď táto starostlivosť bola
poskytovaná. Navyše, v tomto prípade sa viedlo aj trestné konanie, kde bola posudzovaná trestnoprávna
zodpovednosť žalovaného 1/, resp. konkrétneho lekára, ktorý v mene zariadenia poskytoval zdravotnú
starostlivosť, a to MUDr. A.. Trestné konanie bolo zastavené, pričom podkladom pre závery orgánov

činných v trestnom konaní bol tiež lekársky posudok znalca, ktorý tiež vylúčil, že by konaním žalovaného
1/, resp. jeho vykonávateľa (konkrétneho lekára) došlo k poskytnutiu zdravotnej starostlivosti nie v
súlade s lege artis. Žalovaná síce spochybňovala závery znaleckého dokazovania, avšak nijakým iným
spôsobom nepreukázala, že jej tvrdenia ohľadom poškodenia zdravia a následkov sú v súvislosti so
zdravotnou starostlivosťou poskytnutou žalovaným 1/ alebo 2/. Z týchto dôvodov preto odvolací súd

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

20. Čo sa týka posúdenia nárokov jednotlivých strán na náhradu trov konania, je zrejmé, že v tomto
prípade žalobkyňa nebola úspešná a v zmysle § 255 CSP by vzhľadom na úspech v konaní náhrada trov
prináležala žalovaným 1/ a 2/, prípadne intervenientovi. Súd prvej inštancie aplikoval ust. § 257 CSP,

ktoré výnimočne umožňuje súdu nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. Účelom tohto ustanovenia je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych noriem upravujúcich
náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. CSP vyžaduje pre realizáciu tohto
ustanovenia, aby v danom prípade išlo o výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa.Jedným z dôvodov je posudzovanie osobných, majetkových a zárobkových prípadne iných pomerov
oboch strán. Je zrejmé, že žalobkyňa je vzhľadom na pretrvávajúce zdravotné problémy osobou bez
príjmu z pracovnej činnosti odkázaná na sociálne dávky. Tieto skutočnosti vyplynuli z rozhodnutia

centra právnej pomoci, ktoré rozhoduje o tom, či žiadateľ o právnu pomoc je osobou v hmotnej núdzi.
V prípade žalovaných 1/, 2/ sa jedná o právnické osoby - poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, u
ktorých nepriznanie trov súdneho konania nebude mať taký nepriaznivý vplyv na nimi vykonávanú
činnosť ako by to bolo v prípade žalobkyne, keby ju súd zaviazal k zaplateniu trov konania. Navyše,
tak ako na to prihliadal aj súd prvej inštancie, v tomto prípade posúdenie nárokov bolo naviazané aj

na výsledky znaleckého dokazovania, keď tieto výsledky vzhľadom na mieru a schopnosť posúdenia
zložitosti jednotlivých medicínskych oblastí nie je možné od pacienta žiadať, aby vedel dopredu aspoň
predvídať výsledok znaleckého dokazovania. Samotné rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania
sa v tomto prípade nejaví ako neprimeraná tvrdosť voči subjektom, resp. neodporuje dobrým mravom.
Odvolací súd preto aj výrok o trovách konania vo vzťahu k žalovanému 2/ ako vecne správny potvrdil.

21. Pretože prvoinštančný súd sa vo svojom rozhodnutí zaoberal všetkými otázkami nastolenými
v odvolacom konaní, odvolatelia tak neuviedli žiadne skutočnosti, ktoré by neposudzoval súd prvej
inštancie a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom. Z týchto
dôvodov potom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

22. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 CSP v spojení
s § 255 CSP, resp. za použitia ust. § 257 CSP a žiadnej zo strán sporu, ani intervenientovi náhradu
trov odvolacieho konania nepriznal. V tomto prípade žalobkyňa s odvolaním vo veci samej úspešná
nebola,ztohtodôvodubynáhradatrovprináležalažalovaným,súdvšakobdobneakosúdprvejinštancie
aplikoval ust. § 257 CSP, keď pri existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa výnimočne náhradu

trov konania procesne úspešnej strane neprizná. Tak ako súd prvej inštancie, aj odvolací súd prihliadal
na osobné, majetkové, zárobkové prípadne iné pomery oboch strán, keď žalobkyňa s prihliadnutím na
jej zlý zdravotný stav nie je schopná dosahovať pravidelnú zárobkovú činnosť, odkázaná je na sociálne
dávky, resp. dávky v hmotnej núdzi, pričom na podanie žaloby, resp. subjektívne presvedčenie o jej
poškodení zdravia žalovanými mohlo mať aj rozhodnutie úradu nad dohľadom zdravotnej starostlivosti,

čo mohlo viesť aj k podaniu samotnej žaloby, aj keď vo veci samej sa žalobkyňou tvrdené skutočnosti
o škode, ktorá jej vznikla a príčinnej súvislosti s poskytovanou zdravotnou starostlivosťou žalovanými
nepreukázali. Z týchto dôvodov súd uvedené ustanovenie § 257 CSP aplikoval aj na trovy odvolacieho
konania.

23. O trovách dovolacieho konania rozhodol súd v zmysle § 453 ods. 3 CSP. Tieto trovy posudzoval
odvolací súd ako trovy samostatného dovolacieho konania, v ktorom bola úspešná žalobkyňa a žalovaní
1/, 2/ úspešní neboli. Z týchto dôvodov potom odvolací súd o trovách dovolacieho konania rozhodol tak,
že priznal ich náhradu žalobkyni v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa končí konanie, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 CSP).

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha

(dovolací návrh) (§ 428 CSP).