Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 14, 2022

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/58/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118206412
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 06. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Kotrčová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2022:5118206412.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej

a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, v spore žalobcu: Ing. M. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom: H. XXXX/XX, R., právne zastúpený: ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so
sídlom Žilina, Závodská cesta 3911/24, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: Slovenská republika,
zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o zaplatenie 12.801,01 eur
titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, na odvolanie žalovaného proti rozsudku
Okresného súdu Žilina č.k. 4C/25/2018-288 zo dňa 12.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku II., IV. a V. p o t v r d z u j e .

Vo výrokoch I. a III., ako odvolaním strán sporu nenapadnutých, ponecháva rozsudok prvoinštančného
súdu nedotknutý.

Žalobcovi vo vzťahu k žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd konanie v časti o zaplatenie nároku na zaplatenie sumy
293,97 eur s príslušným úrokom z omeškania zastavil. Žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 4.5030,45

eur s príslušným úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 4.530,45 eur od 25.01.2018 do zaplatenia
v lehote troch dní od nadobudnutia právoplatnosti, vo zvyšnej časti, čo do uplatneného nároku na
zaplatenie majetkovej ujmy, žalobu zamietol. Žalovanému uložil zaplatiť žalobcovi 7.500,- eur titulom
nemajetkovej ujmy v lehote do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobcovi
priznal vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86,70 %.

2. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že vyšetrovateľ Prezídia Policajného zboru, Úrad

boja proti korupcii, Odbor boja proti korupcii Stred - Banská Bystrica uznesením sp. zn. ČVS:PPZ-104/
BPK-S-2011 zo dňa 14.12.2011 začal trestné stíhanie a súčasne vzniesol obvinenie voči žalobcovi
pre spolupáchateľstvo na zločine poškodzovania finančných záujmov Európskych spoločenstiev podľa
§ 20 k § 261 ods. 1, 3 Trestného zákona a pre spolupáchateľstvo na zločine subvenčného podvodu
podľa § 20 k § 225 ods. 1, ods. 4 písm. a/ Trestného zákona. Sťažnosť žalobcu proti predmetnému
uzneseniu bola uznesením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálneho prokuratúry SR sp.
zn. VII/1 Gv 233/11-5 zo dňa 07.02.2012 zamietnutá ako nedôvodná. Rozsudkom Špecializovaného

trestného súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica, sp. zn. BB-47T 57/2013 zo dňa 26.05.2014
bol žalobca oslobodený spod obžaloby s odôvodnením, že skutok nie je trestným činom. Uznesením
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6To 9/2014 zo dňa 04.05.2016 bolo odvolanie prokurátora zamietnuté.
Žalobca si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. nárok na náhraduškody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vopred predbežne prerokovať s príslušným orgánom
podľa § 4 a § 11 u žalovaného. Žalovaný návrh žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody odmietol. S poukazom na rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, najmä na uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo/15/2009 prvoinštančný súd považoval základ nároku na náhradu
škody za odôvodnený s tým, že náhradu majetkovej škody a jej rozsah ustálil v zmysle § 17 ods.
1 v spojitosti s § 18 ods. 1 a 3 zákona v podobe náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom
konaní. Pri skúmaní účelnosti uplatňovania majetkovej škody prepočítal trovy právneho zastúpenia
za jednotlivé úkony vykonané advokátom v priebehu trestného konania, po zohľadnení náhrady za

stratu času, cestovných výdavkov, uhradených súdnych poplatkov s pripočítaním 20 % DPH. Žalobcovi
priznal právo na zaplatenie majetkovej ujmy vo výške 4.530,45 eur. Pokiaľ sa žalobca po čiastočnom
späťvzatí žaloby domáhal zaplatenia sumy 5.007,04 eur, vo zvyšnej časti uplatneného nároku, ktorý si
žalobca uplatnil na základe nesprávneho vyúčtovania zaplatených právnych služieb, žalobu zamietol.
Pokiaľ sa týkalo uplatneného úroku z omeškania ustálil, že lehota omeškania začala príslušnému
orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia doručeného právnemu zástupcovi žalobcovi 24.01.2018, že

nárok žalobcu neuspokojí. V ďalšom poukázal na ustálenú prax najvyšších súdnych autorít, konkrétne
rozhodnutia Najvyššieho, prípadne Ústavného súdu SR, ČR, dokazovanie vykonané oboznámením
čestných prehlásení syna žalobcu O. O. a manželky žalobcu Ing. M. O., výsluch svedkyne Ing. M. O.,
z ktorých jednoznačne vyplynulo, že po začatí trestného stíhania žalobca obmedzil kontakty s rodinou
na minimum, uzatvoril sa do seba, kontaktom sa vyhýbal, nezaujímal sa o rodinné záležitosti ani o veci

bežného života, všetku energiu a čas venoval príprave svojej obhajoby, dôsledkom boli časté manželské
konflikty, bolo tak zasiahnuté do súkromnej a rodinnej sféry žalobcu, došlo k zníženiu kvality jeho života
vrátane narušeniu rodinných väzieb, zároveň došlo k ohrozeniu jeho vážnosti na verejnosti v kruhu
jeho známych, priateľov, zažil psychickú traumu, aj keď netvrdil, že by bol atakovaný svojim okolím
otázkami. Došlo aj k medializácii predmetného trestného stíhania zverejnením viacerých článkov na

internete, v novinách, v regionálnom časopise. Zároveň sa negatívny vplyv trestného stíhania prejavil
aj v oblasti pracovného života. Tento vplyv bol nezvratný. Z potvrdenia Slovenskej komory stavebných
inžinierov zo dňa 08.01.2013 a z výpisu zo stránky Slovenskej komory stavebných inžinierov mal súd za
preukázané, že od 01.01.2013 na základe žiadosti žalobcu a uznesenia č. 4/2 autorizačnej komisie SKSI
bol žalobca vyčiarknutý zo zoznamu Autorizovaných stavebných inžinierov, v ktorom bol evidovaný pod

konkrétnym číslom v konkrétnej kategórii. Od 12.03.2002 žalobca bol nútený ukončiť svoje dlhoročné
členstvo SKSI pre spochybnenie jeho bezúhonnosti prebiehajúcim trestným konaním. Dôvodom na
ukončenie členstva bolo výlučne začatie neopodstatneného trestného konania a ani ukončenie členstva
v dôchodkovom veku žalobcu nenaznačuje, že by žalobca z dôvodu svojho veku (68 rokov) mienil
ukončiť svoju aktívnu činnosť v jeho profesionálnej oblasti. Bol tak nútený ukončiť svoje pôsobenie ako

autorizovaný inžinier predčasne a po ukončení trestného konania trvajúceho 4,5 roka už svoje členstvo
vo veku 72 rokov viac neobnovil. Ukončenie profesionálnej činnosti žalobcu počas jeho aktívneho
profesionálneho života teda bezprostredne súviselo s jeho trestným stíhaním, namiesto toho, aby sa
realizoval na profesionálnom poli bol nútený v atmosfére stresu sprevádzajúcej trestné konanie si
pripravovať svoju obhajobu. V ďalšom súd poukázal, že primerané zadosťučinenie je v prvom rade

satisfakčnýprostriedok,pretosapriňomvzásadeneberúdoúvahyprvky,ktorémajúmateriálnupovahu,
slúži na reparáciu i materiálnej ujmy. Rozhodujúca je imateriálna stránka satisfakcie. Prebiehajúce
trestné stíhanie malo negatívny dopad i na zdravotný stav žalobcu, ktorý trpel permanentným stresom,
mal poruchy spánku, trpel nechutenstvom, výraznejšie sa mu začal zhoršovať sluch. Vychádzajúc z
uvedeného a ustálenej súdnej praxe, zohľadnením výsledkov vykonaného dokazovania, zdôraznením,

že mediálne informácie o trestnej činnosti obvinených osôb mnohokrát súčasne vedú k morálnemu lynču
obvinených bez uvedomenia si, že je potrebné predovšetkým aplikovať zásadu prezumpcie neviny. V
nadväznostinatosumu144,23eurzakaždýmesiactrestnéhostíhaniapovažovalzarozumneprimeranú
okolnostiam prípadu a vzniknutým následkom v jednotlivých sférach súkromného života, dlhodobému
strádaniu v priebehu trestného stíhania ako i v následnom spoločenskom uplatnení. Priznaná suma nie

je ani zjavne nedostatočná, symbolická, na druhej strane nie je nadhodnotená a zodpovedá závažnosti
následkov vzniknutých z dôvodu trestného stíhania. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
súd vychádzal z ust. § 255 ods. 2 CSP, keď spomeroval pomer úspechu a neúspechu strán v spore.

3. Proti rozsudku prvoinštančného súdu v zákonnej lehote doručil odvolanie žalovaný, čo do výrokov

II., IV. a V. odvolaním napadnutého rozsudku. Poukázal na znenie ust. § 6 ods. 1 zák. č. 514/2003
Z.z., podľa ktorého nezákonným rozhodnutím je IBA právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené alebo
zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Poukázal na nález Ústavného súdu II.ÚS 163/2013
zo dňa 13.11.2013 s tým, že iný záver ako vyslovený v predmetnom náleze by nepochybne viedol kpopretiu základnej ústavnej zásady o prezumpcii neviny, popretiu účelu samotného trestného konania,
resp. jeho časti, t. j. prípravného konania, ktoré by de facto stratilo svoj význam a viedlo by k záveru o
tom,žestíhaťmožnolenosoby,ktorýchvinajevčasevzneseniaobvineniabezakýchkoľvekpochybností

preukázaná. Uznesenie o vznesení obvinenia nie je nezákonné len preto, že bol obžalovaný spod
obžaloby oslobodený. Nezákonným rozhodnutím je iba právoplatné rozhodnutie, ktoré bolo zrušené
alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom, čo sa v danom prípade nestalo. Poukázal na
ust. § 3 OZ, zotrval na nesúhlasnom stanovisku so záverom súdu o tom, že uznesenie o vznesení
obvinenia treba považovať za nezákonné z dôvodu, že žalobca bol oslobodený spod obžaloby. V čase

vznesenia obvinenia žalobcovi nešlo o žiadny svojvoľný postup orgánov činných v trestnom konaní,
ale o jediný možný a zákonný postup pre zistenie trestno-právnej zodpovednosti vo vzťahu ku skutku,
ktorý sa stal. Zotrval na predchádzajúcich vyjadreniach adresovaných súdu. Poprel skutkové tvrdenie
žalobcu v tom smere, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, že bola v značnej miere znížená
jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na priznanie
peňažnej náhrady žalobca nepreukázal. Nebol produkovaný žiaden dôkaz o takomto zásahu, poukázal

na početnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR s tým, že k preukázanému zásahu do zdravotného
stavužalobcu,jehopsychiky,bolopotrebnévykonaťznaleckédokazovanie.Malzato,žetrestnéstíhanie
nemalo vplyv na jeho zamestnanecký pomer, nedošlo k rozvratu jeho manželského, rodinného života.
Žiadal preto zmeniť rozsudok okresného súdu a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal rozsudok prvoinštančného súdu ako vecne
správny potvrdiť a priznať nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Poukázal na
argumentáciu prezentovanú v písomných i ústnych vyjadreniach v priebehu prvoinštančného konania.
Poukazoval na princíp právnej istoty, rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, z ktorej vyplýva, že
zák. č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu, ktorej sa nemôže zbaviť. Neposudzuje

sa teda správnosť rozhodnutia jeho orgánu. Rozhodujúcim kritériom zákonnosti konania vedeného
orgánomverejnejmocijevýsledoktohtokonania.Zvykonanéhodokazovaniajednoznačnevyplynulo,že
žalobcovi bola spôsobená ujma v takej intenzite práve v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím,
že samotné konštatovanie porušenia práva nebolo možné považovať za dostatočné zadosťučinenie. Bol
vo veľkej miere preukázaný rozsah a dopad následkov trestného stíhania, ktoré odôvodňujú priznanie

náhrady nemajetkovej ujmy vo výške priznanej súdom. V tejto súvislosti poukázal i na článok uverejnený
v Justičnej revue 66/2014, č. 10, strana 1169-1196. Dal do pozornosti, že trestné stíhanie žalobcu
trvalo takmer 4,5 roka, pričom neprimeraná dĺžka trestného konania je považovaná za skutočnosť
spôsobujúcu morálnu ujmu nielen z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ale i
z hľadiska rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít Českej republiky ako i Ústavného súdu

SR. Zdôraznil, že žalovaným uvádzané tvrdenia sú vytrhávané z celkového kontextu dokazovania a
poukazuje výlučne na jemu konvenujúce časti jednotlivých dôkazov. Uvedené označil za absolútne
neprijateľné ako i jeho názor o tom, že skutkové závery rozhodnutia nevyplývajú z vykonaného
dokazovania. Vnútorné pocity krivdy a bezmocnosti, ktorým je jednotlivec v pozícii obvinenia vystavený,
sú nepochybne hodné odškodnenia. Prakticky je však problematické dokazovanie ich rozsahu. Je preto

nevyhnutné, aby miera dôkaznej povinnosti kladená na žalobcu pre unesenie dôkazného bremena bola
prakticky splniteľná a prípadné ďalšie dokazovanie by bolo len ďalším neprimeraným a neúmerným
zaťažovaním žalobcu.

5. Žalovaný k vyjadreniu žalobcu zotrval na dôvodoch podaného odvolania, na argumentoch a

skutočnostiach v ňom uvedených.

6. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP) súc viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania
(§ 379, § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP a contrario odvolaním
napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu ako správne postupom podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým
zisteniam, vyvodil správny právny záver, svoje rozhodnutie podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom
odôvodnil. S jednotlivými námietkami žalovaného sa vysporiadal nielen s poukazom na príslušné

zákonné ustanovenia, ale i rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a judikatúru ESĽP.

8. Už v priebehu prvoinštančného konania žalovaný namietal, že v prejednávanej veci nie je daný
základ nároku, spochybňoval existenciu nezákonného rozhodnutia ako základnej podmienky pre vznikzodpovednosti štátu za škodu, pričom s jeho námietkami sa prvoinštančný súd podrobne vysporiadal
v odôvodnení rozhodnutia na strane 35, odsek 168. až strana 38 odsek 182. Dal jasnú a presvedčivú
odpoveď na podklade akých skutočností dospel k záveru, že základný predpoklad pre existenciu

zodpovednosti štátu za škodu, a to nezákonné rozhodnutie bol splnený.

9. V ďalšom sa prvoinštančný súd podrobne zaoberal vznikom škody, a to tak v jej majetkovej ako i
nemajetkovej podobe. Vysvetlil dôvody, pre ktoré krátil žalobcom uplatnenú náhradu majetkovej škody,
pre ktoré priznal uplatnenú škodu vo výške ustálenej v odvolaní napadnutom rozhodnutí a spôsob,

akýmurčilpočiatokomeškaniažalovanéhososplnenímsvojhopeňažnéhozáväzkuvpodobeuplatnenej
materiálnej škody.

10. Od strany 50 odsek 214. prvoinštančný súd poukázal na právnu úpravu, konkrétne rozhodnutia
Ústavného súdu SR, ČR, Najvyššieho súdu ČR, jednotlivé články, literatúru, dokazovaním zistený
skutkovýstavveciasprihliadnutímnajmänadĺžkutrestnéhostíhania,rozširovanieinformáciíotrestnom

stíhaní žalobcu na verejnosti, dopad na rodinný, súkromný život žalobcu, spoločenské aktivity, dopad
na oblasť pracovného života a samozrejme aj zdravotný stav vysvetlil, na podklade akých skutočností
pristúpil k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a zároveň i k ustáleniu jej výšky. Porovnal
ujmu spôsobenú žalobcovi v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote nezákonným postupom
orgánov činných v trestnom konaní s ujmou spôsobenou obetiam násilných trestných činov v zmysle

zákona č. 215/2006 Z.z. Zohľadniac všetky aspekty vyplývajúce z konkrétnych rozhodnutí Najvyššieho
súdu, judikatúry ESĽP, Ústavného súdu ČR za každý jeden kalendárny mesiac z celkového času trvania
trestného stíhania priznal žalobcovi sumu 144,23 eur ako rozumne primeranú okolnostiam prípadu vo
vzťahu k následkom vo všetkých sférach života žalobcu.

11. Pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní namietal, že žalobca nepreukázal skutočnosti umožňujúce
priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že už
samotné vznesenie obvinenia, vedenie trestného stíhania predstavuje vážny zásah do osobnej slobody
jednotlivca, ovplyvňuje jeho osobný život a jeho životný osud. Je logické, že po dobu prebiehajúceho
trestného stíhania nie je jednotlivec schopný viesť obvyklý spôsob života. Je vystavený dlhodobému

stresu, psychickému napätiu, strachu, pričom v prípade žalobcu je potrebné zohľadňovať i závažnosť
trestného činu, ktorý mu bol kladený za vinu a uvedomovanie si výšky trestného postihu, ktorý mu v
prípade preukázania viny hrozí. Prvoinštančný súd sa dostatočne vysporiadal s podstatnými hľadiskami
pre určenie výšky nemajetkovej ujmy. Prihliadol na osobu žalobcu, jeho doterajší život, závažnosť
vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k nej došlo. Je všeobecne známe, že už samotný fakt trestného

stíhania je záťažou pre každého obvineného. Výrazne zasahuje do jeho súkromného a osobného života,
pracovného života, do jeho osobnej cti, dobrej povesti, a to tým skôr, ak ide o obvinenie založené na
nedôveryhodných podkladoch a medializáciou sú verejnosti podsúvané informácie popierajúce zásadu
prezumpcie neviny.

12. Najvyšší súd SR už vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil, že treba mať na pamäti, že
konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť
rozsudkuodvolaciehosúduspotvrdzovanýmrozsudkomvytváraichorganickú(kompletizujúcu)jednotu.
Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v
odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie

veci; rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku
súdu prvej inštancie.

13. Dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na
rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, ktorej sa týka žaloba, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to,

či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho
vykonanie. Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a
nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Rozhodnutie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov
budú v rámci dokazovania vykonané, je vecou súdu, nie procesných strán.

14. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia výstižne a zreteľne poukázal na konkrétne
aspekty, ktoré pri ustálení výšky náhrady nemajetkovej ujmy zohľadňoval, vysvetlil myšlienkové postupy,
ktorými sa pri rozhodovaní riadil. I podľa názoru odvolacieho súdu prvoinštančným súdom priznaná
náhrada je primeraná a zodpovedajúca rozsahu odškodnenia i v iných obdobných veciach.15. Pokiaľ i žalovaná navrhovala v podanom odvolaní vykonanie znaleckého dokazovania preukázaním
zásahu do zdravotného stavu žalobcu, jeho psychiky, je potrebné uviesť, že v danom prípade si

neuplatňoval žalobca nárok na náhradu škody na zdraví, ktorá by mu eventuálne vznikla v príčinnej
súvislosti s trestným stíhaním, ani netvrdil, že by mu v súvislosti s trestným stíhaním vzniklo nejaké
psychiatrické ochorenie a v tejto súvislosti by sa podroboval liečbe.

16. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2

sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd považoval námietku žalovaného a jeho požiadavku za
nezodpovedajúcu nároku, ktorý si žalobca v konaní uplatnil a ktorý bol predmetom posudzovania zo
strany súdu.

18. Vo väzbe na uvedené v ostatnom sa stotožniac s odôvodnením rozhodnutia prvoinštančného súdu,

odvolací súd toto ako správne postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.

19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol postupom podľa § 396 ods. 1, § 255 ods.
1, § 262 ods. 1 CSP.

20. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému

rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)