Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, November 9, 2016

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Tdo/78/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6913010836
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Šišková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:6913010836.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Aleny Šiškovej a sudcov
JUDr. Jany Serbovej a JUDr. Martina Bargela na verejnom zasadnutí konanom v Bratislave 9. novembra
2016 v trestnej veci obvineného B. W., pre pokračovací zločin sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.
1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona, o dovolaní obvineného, ktoré podal prostredníctvom obhajcu JUDr.
Mariana Dzurošku, advokáta v Rimavskej Sobote, proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z

19. novembra 2014, sp. zn. 3To/90/2014, v spojení s rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota z
24. júla 2014, sp. zn. 4T/65/2013, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 392 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie obvineného B. W. sa z a m i e t a.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota zo 6. februára 2014, sp. zn. 4T/65/2013, bol obvinený
B. W. uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods.

1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na tom skutkovom základe, že :

1/ v presne nezistenom čase v mesiaci júl 2012 v kancelárii na ul. A. č. XXXX v P. sexuálne zneužil
maloletú J. G., nar. XX. U. XXXX tak, že ju zvalil na sedaciu súpravu, bozkával ju, vyzliekol jej ošatenie,
najskôr vnikol prstami ruky do jej pohlavného orgánu a následne položil svoj pohlavný orgán o jej
pohlavný orgán,

2/ v presne nezistenom čase v mesiaci september 2012 v kancelárii na ul. A. č. XXXX v P. sexuálne
zneužil maloletú J. G., nar. XX. U. XXXX tak, že ju najskôr bozkával, potom jej vyzliekol ošatenie a mal
s ňou pohlavný styk,

3/ v presne nezistenom čase v mesiaci október 2012 v lese v katastrálnom území obce Hrachovo, okres

Rimavská Sobota v osobnom motorovom vozidle zn. Lancia Delta e. č. P. sexuálne zneužil maloletú J.
G., nar. XX. U. XXXX tak, že najskôr ju bozkával, chytal za pohlavné orgány, potom jej vyzliekal ošatenie
a mal s ňou pohlavný styk,

4/ v presne nezistenom čase v mesiaci december 2012 pred Vianocami v byte na ul. A. č. XXXX v
P. sexuálne zneužil maloletú J. G., nar. XX. U. XXXX tak, že najskôr ju bozkával, potom jej vyzliekol

ošatenie a mal s ňou pohlavný styk,

5/vpresnenezistenomčaseodjanuára2013do25.júla2013pravidelnevrôznychčasovýchintervaloch
spravidla 1,2- krát za týždeň, resp. 1-krát za dva týždne v byte na ul. A. č. XXXX v P., ako aj v lese v
katastrálnom území obce Hrachovo, okres Rimavská Sobota v osobnom motorovom vozidle zn. Lancia
Delta e. č. P. sexuálne zneužil maloletú J. G., nar. XX. U. XXXX tak, že najskôr ju bozkával, potom jej

vyzliekol ošatenie a mal s ňou opakovaný pohlavný styk a 1-krát orálny styk.Za to súd obvinenému uložil podľa § 201 ods. 2 Trestného zákona; § 36 písm. j/ Trestného zákona, §
38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona; § 39 ods. 3 písm. d/ Trestného zákona trest odňatia slobody vo
výmere troch rokov.

Podľa§51ods.1Trestnéhozákonaspoužitím§49ods.1písm.a/Trestnéhozákonaobvinenémuvýkon
trestu odňatia slobody podmienečne odložil a zároveň mu uložil probačný dohľad nad jeho správaním
počas celej skúšobnej doby.

Podľa § 51 ods. 2 Trestného zákona mu určil skúšobnú dobu v trvaní štyroch rokov.

Podľa § 73 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona mu uložil aj ochranné opatrenie, a to ústavné sexuologické
liečenie.

Podľa § 5 ods. 1 Trestného poriadku prijal záruku záujmového združenia FK V. Z. na dovŕšenie nápravy

obvineného.

O uplatnených nárokoch na náhradu škody rozhodol podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku tak, že
poškodených Z.N., nar. XX. U. XXXX, bytom A. XX/XX, P., Q. G., nar. XX. B. XXXX, A. XX/XX, P. a B.
G., nar. XX. M. XXXX, bytom P., A. XX/XX, s ich nárokom na náhradu škody odkázal na občiansko-

súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie okresný prokurátor, obvinený B. W., prostredníctvom
obhajcu a poškodení mal. J. G., B. G. a Q. G. prostredníctvom splnomocnenca.

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 23. apríla 2014, sp. zn. 3To/36/2014, na neverejnom
zasadnutí podľa § 321 ods. 1 písm. b/, písm. c/, písm. d/ Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok
v celom rozsahu a podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku vec vrátil súdu prvého stupňa, aby ju v
potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota z 24. júla 2014, sp. zn. 4T/65/2013, bol obvinený B. W.
uznaný za vinného v bode 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ rozsudku z pokračovacieho zločinu sexuálneho zneužívania
podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona na vyššie uvedenom skutkovom základe, pričom
v bodoch 1/ až 5/ súd ustálil, že obvinený mal vedomosť o tom, že J. G. v čase spáchania skutkov
nedovŕšila fyzický vek 15 rokov.

Za to bol B. W. odsúdený podľa § 201 ods. 2 Trestného zákona s poukazom na § 36 písm. j/ Trestného
zákona, § 38 ods. 2, ods. 3, ods. 8 Trestného zákona, § 39 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Trestného zákona na
trest odňatia slobody vo výmere 42 (štyridsaťdva) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona bol pre výkon tohto trestu zaradený do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. b/ Trestného zákona mu súd uložil ústavné sexuologické liečenie.

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd odkázal poškodených B. G., Q. G. a J. G., všetci bytom P.,
A. XX s celým nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie obvinený B. W., ihneď po jeho vyhlásení do zápisnice o hlavnom
pojednávaní 24. júla 2014 a následne prostredníctvom obhajcu písomne 5. augusta 2014. Poškodení

G. podali odvolanie prostredníctvom splnomocneného zástupcu písomne 29. júla 2014, ktoré odôvodnili
13. augusta 2014.

Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 19. novembra 2014, sp. zn. 3To/90/2014 rozhodol tak, že
podľa § 321 ods. 1 písm. f/, ods. 3 Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok okresného súdu vo

výroku o náhrade škody, týkajúceho sa poškodenej J. G., ktorá bola s celým nárokom na náhradu škody
odkázaná na občianske súdne konanie. Rozhodol sám na základe § 322 ods. 3 Trestného poriadku
tak, že obvinený B. W. je povinný podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku nahradiť škodu spôsobenútrestným činom poškodenej J. G., nar. XX. U. XXXX, trvale bytom P., A. XX, v sume 3 377 eur z titulu
nemajetkovej ujmy.

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolania obvineného B. W. a poškodených B. G. a Q. G. zamietol.

ProtirozsudkuKrajskéhosúduvBanskejBystrici,sp.zn.3To/90/2014,vspojenísrozsudkomOkresného
súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 4T/65/2013, podal obvinený B. W. prostredníctvom obhajcu dňa 12.
januára 2015 dovolanie, z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c,/ písm. d/, písm. g/, písm. i/

Trestného poriadku, ktoré 1. júla 2015 doplnil o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. e/ a písm.
g/ Trestného poriadku.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/ Trestného poriadku obvinený citoval §
34 ods. 1 Trestného poriadku o právach obvineného na osobnú obhajobu. Podľa názoru obvineného
súdy nemali ako dôkaz akceptovať výpoveď poškodenej J. G. zo 16. augusta 2013, preto že v rozpore

s ustanovením § 135 Trestného poriadku sa ho zúčastnila sestra poškodenej Z. G. a psychiatrička
MUDr. V. R. - Z.. K takémuto úkonu mal byť prizvaný psychológ. Následne bola MUDr. V. R. Z.
uznesením vyšetrovateľky Policajného zboru z 26. septembra 2013 pribratá do konania aj ako znalkyňa,
na vyšetrenie duševného stavu poškodenej J. G. a na vyšetrenie duševného stavu obvineného B. W..
Napriek námietke obhajoby, k zmene znalca v súvislosti s vyšetrením duševného stavu poškodenej G.

nedošlo a akceptovaný bol znalecký posudok Dr. R..

Obvinený namietal rozhodnutie súdu, že výsluchu poškodenej J. G. 16. augusta 2013 sa nemohol
zúčastniť pôvodný obhajca obvineného JUDr. O. K. preto, aby pri výsluchu neboli osoby mužského
pohlavia. Súd rozhodol na základe odporučenia namietanej znalkyne Dr. R., ktorá však v čase výsluchu

poškodenej G. nebola v procesnom postavení znalkyne a navyše svoje odporučenie nemohla mať
ani exaktne podložené, keďže vyšetrenie nerealizovala a ani nemohla. Takéto obmedzenie práva
na obhajobu je podľa obvineného neprípustné a nezákonné. Podľa obvineného je „zaujímavé“, že
poškodenej G., ale ani orgánom činným v trestnom konaní mužská prítomnosť pri úkone 15. októbra
2013 (previerka výpovede) vôbec neprekážala. Tohto úkonu sa zúčastnilo okrem dvoch žien až šesť

mužov.

Z uvedeného vyplýva, že znalecký posudok vypracovaný MUDr. V. R. Z. o vyšetrení duševného stavu
poškodenej J. G. nemali súdy akceptovať, lebo bol evidentne realizovaný v rozpore s ustanoveniami §
145 ods. 1, § 135 ods. 1 a § 151 ods. 2 Trestného poriadku. Z uvedených ustanovení vyplýva, že Dr. R.

by mohla znalecký posudok vypracovať len v prípade, ak by sa výsluchu poškodenej G. zúčastnila už
v postavení znalkyne v zmysle § 145 ods. 1 písm. h/ Trestného poriadku. Pokiaľ sa však tohto úkonu
zúčastnila v režime ustanovenia § 135 ods. 1 Trestného poriadku, potom ďalej ako znalkyňa nemohla
vystupovať. Mohla by byť len v postavení konzultantky a jej pribratie do konania ako znalkyne by bolo
v rozpore s ustanovením § 151 ods. 2 Trestného poriadku (kto pôsobí ako konzultant, nemôže byť v tej

istej veci znalcom a nemôže podať ani písomné vyjadrenie).

Uvedeným konaním súdov došlo k zásadnému porušeniu práva obvineného na obhajobu a rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdmi vykonané zákonným spôsobom.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/, písm. d/ Trestného poriadku obvinený uviedol, že
za nezákonný je potrebné považovať aj výsluch poškodenej J. G. na hlavnom pojednávaní konanom
24. júla 2014. K realizácii výsluchu súd pristúpil napriek tomu, že vhodnosť tohto výsluchu nepodložil
stanoviskom predvolaného znalca - psychológa PhDr. N. Y. a to vzhľadom na citované závery jeho
znaleckéhoposudku,vktoromvýsluchmaloletejneodporučil.Súdneumožnilúčasťobvinenéhonatomto

úkone a tak mu znemožnil uplatniť právo na osobnú obhajobu v zmysle § 34 ods. 1 Trestného poriadku.
Pokiaľ súd bez splnenia zákonných podmienok neumožnil obvinenému B. W. účasť čo len na časti
hlavného pojednávania, je to podľa neho dovolací dôvod podľa § 271 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku
(správne má byť § 371 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku).

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, že rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení skutku uvedeného v bode 5/ výrokovej časti rozsudku a vo vzťahu k
celému konaniu pre nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia § 138 písm. b/ Trestného zákona
obvinený uviedol, že pokiaľ ide o skutok pod bodom 5/ rozsudku, absentuje vo výpovediach poškodenejakákoľvek bližšia konkretizácia konania z hľadiska času, spôsobu a miesta. Súd na rozdiel od skutkov
uvedených v bode 1/ až 4/ rozsudku pri bode 5/ vôbec nedisponoval dôkazom - komunikáciou na
sociálnej sieti, či prostredníctvom SMS správ. Z uvedeného vyplýva, že ku skutku uvedenom v bode

5/ rozsudku nedošlo. Dôkaznú núdzu sa nepodarilo súdom odstrániť ani výsluchom poškodenej na
hlavnom pojednávaní, preto mal byť obvinený podľa § 285 písm. a/ Trestného poriadku spod obžaloby
oslobodený.

Obvinený ďalej uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe, podľa ustanovenia § 138 písm. b/ Trestného

zákona, je trestný čin spáchaný po dlhší čas po dobu aspoň dvoch rokov. Je potrebné prihliadať aj
na intenzitu, s akou páchateľ v tomto časovom období konal. Podľa názoru obvineného súd mal za
preukázané, že v období od septembra do decembra 2012 mal s mal. J. G. trikrát pohlavný styk a v
júli 2012 ju inak pohlavne zneužil. Preto pre aplikovanie § 138 písm. b/ Trestného zákona neboli dané
zákonné podmienky a to nielen z hľadiska pojmového znaku „po dlhší čas“, ale ani z hľadiska intenzity
konania. Doba necelého polroka, po ktorú v dlhších časových intervaloch došlo k štyrom stretnutiam s

cieľom pohlavného styku, nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania.

V doplnenom dovolaní z 1. júla 2015 obvinený B. W. uviedol, že v posudzovanej veci uznesením,
sp. zn. SKIS-231/OISS - V-2013, z 8. augusta 2013 podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku začal
trestné stíhanie vyšetrovateľ Policajného zboru Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie kontroly

a inšpekčnej služby, úradu inšpekčnej služby, odboru inšpekčnej služby stred Banská Bystrica, a ten
istý vyšetrovateľ 15. augusta 2013 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol obvinenie pre zločin
sexuálnehozneužívaniapodľa§201ods.1Trestnéhozákonaapodalnávrhnapodanieobžaloby.Vtejto
súvislosti obvinený poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 To 1/2015,
z 29. mája 2015 a na verejnom zasadnutí v rámci dovolacieho konania aj na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2TdoV 16/2014, podľa ktorých Sekcia kontroly a inšpekčnej služby
MinisterstvavnútraSlovenskejrepublikynemákompetenciuzačínaťtrestnéstíhanie,vznášaťobvinenie,
podávať návrh na podanie obžaloby a ani na ďalšie procesné úkony vrátane zabezpečenia internetovej
komunikácie v zmysle Trestného poriadku. Sekcia kontroly a inšpekčnej služby, úrad inšpekčnej služby,
odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky totiž nie je súčasťou Policajného zboru

a teda nemôže vykonávať vyšetrovanie o trestných činoch a preverovať oznámenia o skutočnostiach
nasvedčujúcichtomu,žebolspáchanýtrestnýčin,ikeďideopolicajta.Ničnatomnemenískutočnosť,že
natýchtorozhodnutiachjepodpispríslušnejosobyakovyšetrovateľaPolicajnéhozboru,lebovzáhlavíje
ako štátny orgán uvedené Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, sekcia kontroly a inšpekčnej služby,
úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby stred (teda nie Policajný zbor) a v závere je okrúhla

pečiatka Ministerstva vnútra Slovenskej republiky.

Podľa názoru obvineného trestné stíhanie viedol neoprávnený orgán, bez kompetencií v zmysle
Trestného poriadku i zákona o Policajnom zbore. Preto ním realizované úkony a to vrátane úkonov
zrealizovaných na základe žiadosti uvedenej sekcie v danej trestnej veci sú nezákonné, teda od samého

začiatku nulitné. Nezákonné je aj získanie a následné použitie ako dôkazu internetovej komunikácie z č.
l. 255 - 291 trestného spisu, ktorá bola získaná na základe žiadosti Sekcie kontroly a inšpekčnej služby
Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. V tejto súvislosti obvinený poukázal na nález Ústavného súdu,
sp. zn. PL-ÚS 10/2014-78, z 29. apríla 2015.

Tým je podľa obvineného daný aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku,
keďže vo veci konal orgán, ktorý na takéto konanie nebol oprávnený a teda z konania mal byť vylúčený.
Naplnený je aj dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku, lebo rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom a ktoré súdy napriek tomu
akceptovali.

Obvinený B. W. navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 386 ods. 1 Trestného poriadku
vyslovil porušenie zákona v jeho neprospech. Podľa § 386 ods. 2 Trestného poriadku napadnuté
rozsudky Krajského súdu v Banskej Bystrici, sp. zn. 3To/90/2014, z 19. novembra 2014 a Okresného
súdu Rimavská Sobota, sp. zn. 4T/65/2013, z 24. júla 2014 zrušil a podľa § 388 ods. 1 Trestného

poriadku prikázal Krajskému súdu v Banskej Bystrici, aby vec v potrebnom rozsahu prerokoval a
rozhodol. Zároveň navrhol prepustiť obvineného B. W. z výkonu trestu odňatia slobody.K dovolaniu obvineného sa vyjadrila prokurátorka Okresnej prokuratúry Banská Bystrica (ďalej
„prokurátorka“). Vo vyjadrení z 22. januára 2015 uviedla, že s rozhodnutiami okresného a krajského
súdu sa v plnom rozsahu stotožňuje. Výsluch mal. J. G. v prípravnom konaní zo 16. augusta 2014 bol

realizovaný v prítomnosti obhajcu obvineného, ktorý sa nachádzal vo vedľajšej miestnosti a z úkonu mu
bol zabezpečený obrazovo-zvukový záznam. O spôsobe vykonania výsluchu rozhodla vyšetrovateľka.
Maloletá žiadala, aby pri výsluchu nebol prítomný jej otec ani iná osoba mužského pohlavia, ale jej
sestra Z. ako morálna podpora. Táto bola v prípravnom konaní vypočutá ako svedkyňa, ale súd na túto
výpoveď neprihliadol.

Prokurátorka námietku obvineného vzťahujúcu sa na účasť MUDr. R. Z. na úkone považuje za
neopodstatnenú. Z ustanovenia § 135 ods. 1 Trestného poriadku taxatívne nevyplýva, ktoré osoby
môžu byť prítomné pri výsluchu maloletej. Toto ustanovenie je potrebné vykladať širšie. MUDr. R. Z.
sa výsluchu zúčastnila v postavení psychiatra - sexuológa s tým, že bude následne po vydaní príkazu
súdu, pribratá do konania ako znalkyňa za účelom posúdenia, či maloletá trestnou činnosťou utrpela

psychotraumu.

Podľa názoru prokurátorky, keďže v danom prípade sa jednalo o trestnú činnosť sexuálneho charakteru,
mohla práve ona prispieť k správnemu vedeniu výsluchu maloletej lepšie ako psychológ. Znalecký
posudok vypracovala spolu s ďalšou znalkyňou.

Vykonanie výsluchu maloletej nariadil krajský súd aj napriek neodporúčaniu psychológa PhDr. Y..
Výsluch bol vykonaný v neprítomnosti obvineného B. W., ktorý bol následne s obsahom výsluchu
oboznámený a nemal k nemu žiadne pripomienky. Pri výsluchu bol prítomný obhajca obvineného, ktorý
maloletej položil doplňujúce otázky.

K námietkam obvineného, týkajúcich sa absencie internetovej komunikácie obvineného s maloletou
od októbra 2012 do júla 2013, prokurátorka uviedla, že v súčasnej dobe je obvinený W. trestne
stíhaný pre sexuálne zneužívanie ďalších maloletých dievčat a pre rozširovanie a prechovávanie detskej
pornografie. Kontakt medzi ním a maloletou prebiehal len prostredníctvom sociálnej siete Facebook a

AZET,nakoľkomaloletásivytvorilanovýnicksnázvomV.asiXXX,čovyplývazjejvýpovede.Spoločnosť
Facebook sídli v USA, právna pomoc ohľadne získania údajov z jej databázy trvá neprimerane dlho. Vec
bola riešená väzobne. V prípade podania žiadosti o justičnú právnu pomoc ohľadne získania údajov z
jej databázy by došlo k neprimeraným prieťahom a neboli by dodržané lehoty väzby. Preto prokurátorka
rozhodla, že žiadosť o právnu pomoc justičného orgánu USA nebude podaná, nakoľko boli zabezpečené

aj iné dôkazy, ktoré B. W. zo skutku v bode 5/ usvedčovali. Spoločnosť AZET, a.s. Žilina nick uvedený
maloletou neeviduje, preto sa v spise nenachádza (Maloletá pri výsluchu uviedla len názov nicku, nie
jeho numerickú časť).

Podľa názoru prokurátorky namietaná právna kvalifikácia je správna (§ 201 ods. 2 písm. a/ Trestného

zákona), nakoľko skutky boli spáchané od júla 2012 do 25. júla 2013, teda po dobu jedného roka, čo
súdna prax, ale aj Trestný zákon považujú za dlhší čas, v zmysle ustanovenia § 138 písm. b/ Trestného
zákona. Obdobie jedného roka je omnoho dlhšie, než je pri takomto trestnom čine v priemere bežné
a jednotlivé čiastkové útoky boli páchané v pravidelnom slede 12 mesiacov, s pravidelnosťou vždy po
niekoľkých týždňoch, resp. dňoch.

Spoukazomnauvedenédôvodyprokurátorkanavrhla,abydovolacísúdpodľa§382Trestnéhoporiadku
dovolanie odmietol.

Najvyšší súd o dovolaní už rozhodoval pod sp. zn. 3Tdo/7/2015, kedy uznesením z 28. októbra 2015,

dovolanie B. W. odmietol podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku.

Obvinený B. W. podal na Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť, v ktorej namietal porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní pod sp. zn. 3Tdo/7/2015.

V sťažnosti uviedol, že najvyšší súd sa nezaoberal doplnením jeho dovolania, a tiež je toho
názoru, že nebolo možné odmietnuť doplnenie dokazovania skúmaním komunikácie na sociálnej sietiprostredníctvom medzinárodného dožiadania len preto, že jeho vec sa riešila väzobne a že by to
znamenalo predĺženie prípravného konania.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 23. marca 2016, sp. zn. II. ÚS 262/2016-25, sťažnosť
B. W. v časti namietaného porušenia č. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj
čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 3Tdo/ 7/2015, z 28. októbra 2015 prijal na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť
odmietol. Zároveň konštatoval, že na rozhodnutie o tých častiach sťažnosti, ktoré smerujú proti postupu

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4T/65/2013, a jeho rozsudku z 24. júla 2014, ako aj proti
postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3To/90/2014, a jeho uzneseniu z 19. novembra
2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nálezom z 15. júna 2016, sp. zn. II. ÚS 262/2016 -48,
že Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3Tdo/7/2015, ako aj

uznesením z 28. októbra 2015 porušil základné právo B. W. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Napadnuté uznesenie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3Tdo/7/2015, z 28. októbra 2015 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Ústavný súd vytkol najvyššiemu súdu dve porušenia, jedno týkajúce sa neprerokovania doplnenia

dovolania (1. júla 2015), týkajúce sa inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a druhé, týkajúce
sa odôvodnenia nevykonania dôkazu - zabezpečenia internetovej komunikácie medzi obvineným a
poškodenou.

Podľa § 362b ods. 1 Trestného poriadku po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené

rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v
trestnom konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu
zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom
konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci
ústavný súd.

Najvyšší súd ako súd dovolací opätovne skúmal, či má podané dovolanie všetky obsahové a formálne
náležitosti, či je prípustné, a či bolo podané oprávnenou osobou a pritom dospel k nasledujúcim
záverom :

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolaním možno napadnúť len právoplatné rozhodnutie súdu,
ktorým bola vec právoplatne skončená. V posudzovanom prípade je napadnuté rozhodnutie Krajského
súdu v Banskej Bystrici v spojení s rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota. Proti takémuto druhu
rozhodnutia je dovolanie prípustné. Dovolanie bolo podané obvineným B. W. prostredníctvom obhajcu,
teda osobou oprávnenou podľa § 369 ods. 2 písm. b/, § 373 Trestného poriadku na Okresnom súde

Rimavská Sobota, t.j. na mieste predpokladanom v ustanovení § 370 Trestného poriadku, a v zákonnej
trojročnej lehote. Dovolanie obvineného nie je dôvodné.

V rámci ospravedlnenia sa na verejné zasadnutie určené najvyšším súdom na 9. novembra 2016
obvinený B. W. žiadal dovolací súd vykonať dôkaz, a to oboznámenie s rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, sp. zn. 2TdoV 16/2014, ktorý podľa názoru obvineného dokazuje nezákonnosť
inšpekcie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a je právne záväzný na rozdiel od stanoviska
trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 62/2015.

Dovolací súd skúmal najskôr naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 371 ods. 1 písm.

c/ Trestného poriadku, t.j. či zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia
chápe ako vytvorenie podmienok pre úplné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu
a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého

obhajovacieho práva.

Toto právo spočíva aj v navrhovaní dôkazov v zmysle § 34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku a
zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkaznýmnávrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť,
resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. 2Tdo/45/2009, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky pod. č. 7/2011).

Zo spisového materiálu vyplýva, že obvinený B. W. v prípravnom konaní ako aj v konaní pred okresným
i krajským súdom dôsledne využil právo na obhajobu, ktoré patrí k základným atribútom spravodlivého
procesu. Obvinený si sám zvolil obhajcu v osobe JUDr. Pavla Baloga, advokáta so sídlom v Rimavskej

Sobote (plná moc na č. l. 35, odvolanie plnej moci na č. l. 36) a obhajcu JUDr. Mariana Dzurošku,
advokáta so sídlom v Rimavskej Sobote (plná moc na č. l. 42). Obhajcovia, ako vyplýva z trestného spisu
sa zúčastňovali v prípravnom konaní i v konaní pred súdom riadne všetkých úkonov trestného konania.

V súvislosti s námietkou obvineného, že obhajca sa nemohol zúčastniť výsluchu poškodenej J. G.,
dovolací súd uvádza. Výsluch maloletej J. G. v prípravnom konaní 16. augusta 2014 bol vykonaný za

prítomnosti obhajcu obvineného a v súlade s § 135 ods. 1 Trestného poriadku. Obhajca sa nachádzal vo
vedľajšej miestnosti, z ktorej mohol sledovať obrazovo zvukový záznam a mal možnosť klásť svedkyni
otázky(č.l.98).Taktiežneobstojínámietkaobvineného,žeprivýsluchubolaprítomnásestrapoškodenej
a psychiatrička, hoci podľa jeho názoru mal byť k takémuto úkonu prizvaný psychológ.

Ustanovenie § 135 ods. 1 Trestného poriadku rešpektuje rozumovú, duševnú a mravnú úroveň svedkov
mladších ako 18 rokov. Predpísaný postup nie je určený na každý výsluch svedka mladšieho ako 18
rokov, ale len na prípady, kedy je táto osoba vypočúvaná o okolnostiach, ktorých oživovanie v pamäti by
vzhľadom na jej vek mohlo nepriaznivo ovplyvňovať jej duševný a mravný vývoj. Treba brať ohľad na to,
aby výsluch takej osoby bol obzvlášť ohľaduplný a po obsahovej stránke čo najúplnejší, aby takú osobu

nebolo potrebné opätovne predvolávať, a tým jej pripomínať udalosti, ktoré veľmi často nepriaznivo
ovplyvnili jej psychický vývoj. Pribratie pedagóga, inej osoby majúcej skúsenosti s výchovou mládeže
alebo znalca je obligatórne. Za inú osobu majúcu skúsenosti s výchovou mládeže treba považovať
predovšetkým detského psychiatra alebo detského psychológa. Pribratá osoba musí byť prítomná pri
celom výsluchu svedka. Pribratá osoba môže byť vypočúvaná len k spôsobu, akým bol výsluch svedka

vykonávaný, resp. k spôsobu, ktorým vypočúvaná osoba vypovedala, alebo k správnosti a úplnosti
zápisnice o výsluchu, nie však k iným skutočnostiam; nemôže teda nahradzovať obsah svedeckej
výpovede osoby maloletej ani ho doplňovať.

Cieľom pribratia niektorej z uvedených osôb je, aby prispela k správnemu vedeniu výsluchu, a to

z hľadiska všetkých skutočností, ktoré môžu mať vplyv na vyslúchanú maloletú osobu. Zároveň je
prizvaný odborník schopný konkretizovať stupeň duševného a mravného vývoja takejto osoby. Nič
nebránitomu,abytuuvedenáosoba(pedagóg,psychiater)bolazároveňvoveciznalcompribratýmnapr.
k psychologickému vyšetreniu maloletého svedka. Tým je daná aj odpoveď na námietku obvineného
(dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku), že MUDr. V. R. - Z. bola uznesením

vyšetrovateľky Policajného zboru z 26. septembra 2013 pribratá na vypracovanie znaleckého posudku
ohľadne vyšetrenia duševného stavu poškodenej J. G..

V posudzovanej veci o spôsobe výsluchu a prítomnosti osôb pri výsluchu maloletej rešpektujúc citované
ustanovenie a žiadosť maloletej rozhodla vyšetrovateľka. Maloletá žiadala, aby pri výsluchu nebol

prítomný jej otec, ani iná osoba mužského pohlavia, ale jej sestra Z. ako morálna podpora. V tejto
súvislosti zákon nebol porušený.

Aj dovolací súd sa stotožnil s námietkou obvineného, že sestra poškodenej bola v rozpore so zákonom
vypočutá v prípravnom konaní ako svedkyňa (R 38/70). Dokazovanie sa predovšetkým vykonáva

na hlavnom pojednávaní. Súd pri vykonávaní dokazovania na tento dôkaz neprihliadol, preto zákon
porušený nebol.

Zo záznamu o preštudovaní vyšetrovacieho spisu na č. l. 1098 - 1100 vyplýva, že návrhy obvineného
na doplnenie vyšetrovania a to zmena kvalifikácie skutku podľa § 201 ods. 1 Trestného zákona a

vypracovanie nového znaleckého posudku na vyšetrenie duševného stavu mal. J. G. vyšetrovateľka
Policajného zboru zamietla.Pokiaľ ide o konanie pred súdom na hlavnom pojednávaní 17. júla 2014 na č. l. 1235, bolo súdom
zaznamenané, že nie sú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súdy obidvoch stupňov pri vykonávaní
dokazovania v bodoch 1/ až 4 / rozsudku postupovali v súlade so zákonom a v tomto smere im nie je
čo vytknúť (Obvinený B. W. sa k spáchaniu týchto skutkov priznal).

V bode 5/ rozsudku ústavný súd konštatoval porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v súvislosti s odôvodnením nevyžiadania údajov z databázy sociálnej siete Facebook a Azet.

Ústavný súd Slovenskej republiky vyhovel tej časti ústavnej sťažnosti obvineného, v ktorej obvinený
podradil nevykonanie tohto dôkazu pod ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Obvinený
B. W. namietal, že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení skutku uvedeného v

bode 5/ rozsudku a vo vzťahu k celému konaniu pre nesprávne použitie hmotnoprávneho ustanovenia
uvedeného v § 138 písm. b/ Trestného zákona. Ďalej uviedol, že vo výrokovej časti rozsudku pod
bodom 5/, absentuje vo výpovediach poškodenej akákoľvek bližšia konkretizácia konania z hľadiska
času, spôsobu a miesta, absenciu dôkazu - komunikácie obvineného a poškodenej na sociálnej sieti,
či prostredníctvom SMS správ. Súd na rozdiel od skutkov uvedených v bode 1/ až 4/ rozsudku, pri

bode 5/ vôbec nedisponoval dôkazom - komunikáciou obvineného s poškodenou na sociálnej sieti, či
prostredníctvom SMS správ.

Podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, dovolanie možno podať, ak rozhodnutie je založené na
nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho

ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť.

Toto ustanovenie teda slúži výlučne na nápravu hmotnoprávnych chýb. Svojou dikciou za bodkočiarkou
vylučuje skutkové námietky, tzn. nie je prípustné právne účinne namietať, že skutok tak, ako bol zistený
súdmi prvého a druhého stupňa (tak ako to konštatoval aj ústavný súd), bol zistený nesprávne a neúplne

a tiež hodnotenie vykonaných dôkazov, pretože určitý skutkový stav je vždy výsledkom hodnotiaceho
procesu.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený
skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané
zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení
všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné
v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Proces dokazovania (a to nielen z hľadiska hodnotenia obsahu jednotlivých dôkazov, ale aj z hľadiska
rozsahu dokazovania), je ovládaný zásadou voľného hodnotenia, kedy po vykonaní logických úsudkov
v kontexte všetkých, vo veci vykonaných dôkazov, dochádza k vydaniu meritórneho rozhodnutia.
Zákon pritom neurčuje a ani nemôže určiť konkrétne pravidlá, podľa ktorých by sa malo vychádzať
v konkrétnom prípade pri určení rozsahu dokazovania alebo pri hodnotení obsahu dôkazov, prípadne

ich vzájomnej súvislosti. Jediným všeobecným pravidlom určujúcim rozsah dokazovania je zásada
vyjadrená v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie.

Súd môže návrhy na vykonanie dôkazov, zamietnuť, avšak iba vtedy, ak má dostatok dôkazov, ktoré

preukazujú, že dôkazy navrhované obvineným nemôžu privodiť zmenu dôkazného stavu a smerujú
napríklad k účelovému vyvineniu. Náročnosť vykonania dôkazu nebráni tomu, aby tento dôkaz bol
vykonaný (väzobná vec a hrozba neprimeraných prieťahov v konaní).V posudzovanej veci mal súd dostatok dôkazov, ktoré usvedčili obvineného zo spáchania skutku v
bode 5/ rozsudku. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje na výpoveď poškodenej J. G. na hlavnom
pojednávaní, z ktorej vyplýva, že s obvineným W. mali pohlavné styky aj v čase od januára 2013 do júla

2013, a to dva až trikrát do týždňa. Tieto skutočnosti potvrdil aj obvinený pri jeho výsluchu, konaného
2. decembra 2013 (č. l. 84 - 94). Výpoveď poškodenej podporilo aj znalecké dokazovanie, kde znalec z
odboruzdravotníctva-psychológie,PhDr.N.Y.vrámcipodanýchvysvetlenívkonanípredsúdomnezistil
u poškodenej sklony ku konfabuláciám. Krajský súd sa námietkou obvineného podrobne zaoberal aj v
odvolacom konaní (str. 5 rozsudku), s ktorými závermi sa aj dovolací súd stotožňuje.

Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným k náprave výslovne uvedených pochybení,
pričommábyťlenskutočnevýnimočnýmprielomomdoinštitútuprávoplatnosti,ktorýjedôležitouzárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania musia byť preto obmedzené,
aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia opravná
inštancia.

Citované zákonné ustanovenie doposiaľ nebolo vyhlásené ústavným súdom za protiústavné.

Nie je možné s poukazom na tento dovolací dôvod domáhať sa preskúmania skutkových zistení, na
ktorých je rozhodnutie založené, s výnimkou uvedenou v ustanovení § 371 ods. 3 Trestného poriadku.

Dovolací súd hodnotí skutkový stav pri rozhodovaní o dovolaní, ktoré sa opiera o dôvod dovolania
podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku len z toho hľadiska, či skutok, z ktorého bol obvinený
uznaný za vinného, bol v skutkovej vete rozsudku vymedzený tak, aby zodpovedal znakom skutkovej
podstaty príslušného trestného činu. Podstatou správnej právnej kvalifikácie teda je, že skutok ustálený

súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v
Trestnom zákone, pričom len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie citovaného
dovolacieho dôvodu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd konštatuje, že v posudzovanej veci dovolací

dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku nebol naplnený, pretože skutková veta tak,
ako bola ustálená, obsahuje všetky zákonné znaky trestného činu, z ktorého bol obvinený B. W.
právoplatne uznaný za vinného a jeho konanie bolo správne právne posúdené v súlade s príslušnými
ustanoveniami hmotného práva. Zistený skutkový stav bol správne právne kvalifikovaný, pretože
obvinený svojím konaním naplnil všetky zákonné znaky skutkovej podstaty pokračovacieho zločinu

sexuálneho zneužívania podľa § 201 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na
ustanovenie § 138 písm. b/ Trestného zákona.

Podľa § 385 ods. 1 Trestného poriadku dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené.

Vo vzťahu k vyššie spomínanej viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom
uvedené, treba ešte poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených
v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného

poriadku.

Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1
Trestného poriadku nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného
poriadku, ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku alebo zamietne podľa § 392 ods. 1
Trestného poriadku, bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by
zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Trestného
poriadku.

Akaledovolacísúdzistíchyburozhodnutiaalebokonania,vecnešpecifikovanúdovolateľompodľa§374
ods. 1 Trestného poriadku, ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný dôvod
dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle §
374 ods. 2 Trestného poriadku, dovolací súd vyhovie dovolaniu postupom podľa § 386 a nasledujúcichustanovení Trestného poriadku a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod
zodpovedajúci zákonu (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp.
zn. 2 Tdo 30/2011, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod č. 120/2012).

V posudzovanej veci je zrejmé, že dovolateľ nevykonanie dôkazu (nevyžiadanie údajov z databázy
sociálnej siete Facebook a Azet) podradil pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného
poriadku, hoci ide o dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.

Dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku vyžaduje, aby bolo zásadným
spôsobom porušené právo na obhajobu. Nie je ním len všeobecné právo obvineného zvoliť si obhajcu a
radiť sa s ním počas úkonov vykonávaných orgánom činným v trestnom konaní a súdom (§ 34 Trestného
poriadku), ale aj právo na navrhovanie dôkazov priamo obvineným alebo prostredníctvom obhajcu (§
34 ods. 1, § 44 ods. 2 Trestného poriadku). Ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva aj v navrhovaní

dôkazov, zodpovedá mu povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým
dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho
odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku) alebo rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú
(§ 274 ods. 2 Trestného poriadku).

Pokiaľ ide o konanie pred súdom na hlavnom pojednávaní zo 17. júla 2014 na č. l. 1235, bolo súdom
zaznamenané, že nie sú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Na hlavnom pojednávaní 6. februára
2014 súd vyhlásil dokazovanie za skončené.

Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze

súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia
dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným
prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich
berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom, nemožno považovať za porušenie práva
na obhajobu zásadným spôsobom (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 8/2014).

Čo sa týka námietky obvineného k závažnejšiemu spôsobu konania (§ 138 písm. b/ Trestného zákona),
dovolací súd dáva do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Tdo/6/2012,
kde sa konštatuje, že v prípade, ak pôjde o trestný čin s vyššou trestnou sadzbou bude „dlhší čas“
kratší ako pri trestnom čine s nižšou trestnou sadzbou a všeobecne sa za dlhší čas považuje doba 6

mesiacov. V posudzovanom prípade boli skutky spáchané v období od júla 2012 do 25. júla 2013, teda
po dobu 1 roka, čo súdna prax považuje za dlhší čas. Obdobie jedného roka je omnoho dlhšie, než je
pri takomto trestnom činne v priemere bežné a jednotlivé čiastkové útoky boli v pravidelnom slede 12
mesiacov s pravidelnosťou vždy po niekoľkých týždňoch. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje na
výsluch obvineného (č. l. 84 - 94) a poškodenej (č. l. 95 - 110).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku
ohľadne skutku 5/ rozsudku nebol naplnený.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ a d/ Trestného poriadku obvinený uviedol, že výsluch

poškodenejJ.G.nahlavnompojednávanídňa24.júla2014jepotrebnépovažovaťzanezákonný,keďže
ho neodporučil psychológ.

K tomu najvyšší súd uvádza, že výsluch mal. J. nebol vykonaný na hlavnom pojednávaní 24. júla 2014,
ale na predchádzajúcom pojednávaní 17. júla 2014. Tento výsluch nariadil Krajský súd v Banskej Bystrici

v zrušujúcom rozsudku z 23. apríla 2014 (č. l. 1227) v súlade s § 135 ods. 2 Trestného poriadku.
Výsluch bol realizovaný v neprítomnosti obvineného vzhľadom k osobe maloletej, ako aj k predmetu
výsluchu, čo je v súlade s Trestným poriadkom. S obsahom výsluchu bol obvinený oboznámený a nemal
k nemu žiadne pripomienky. Pri výsluchu bol prítomný obhajca obvineného, ktorý maloletej svedkyni
dával doplňujúce otázky.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ani tieto dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. d/ a g/ Trestného
poriadku naplnené neboli.Ústavný súd Slovenskej republiky nariadil dovolaciemu súdu zaoberať sa doplnením dovolania
obvineným z 1. júla 2015, v ktorom obvinený namietal naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods.
1 písm. e/ a písm. g/ Trestného poriadku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že dovolací súd sa v

pôvodnom konaní zaoberal doplnením dovolania s následným vypracovaním rozhodnutia (28. októbra
2015), iba administratívnou chybou sa stalo, že sťažovateľovi bolo doručené rozhodnutie, vypracované
pôvodne na termín neverejného zasadnutia určeného na 24. jún 2015, ktoré bolo odročené.

Podľa § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak vo veci konal alebo rozhodol

orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov
trestného konania.

Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu videl obvinený v tom, že vyšetrovanie vykonával nezákonný orgán
- Sekcia kontroly a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, preto aj ním vykonané
dôkazy považoval za nezákonné (§ 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku).

V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. septembra 2015, sp. zn. Tpj 62/2015. Podľa tohto stanoviska okolnosť, že
inšpekčná služba Policajného zboru je nariadením Ministra vnútra Slovenskej republiky zaradená aj
do organizačnej štruktúry ministerstva vnútra ako úrad inšpekčnej služby ministerstva vnútra v rámci

sekcie kontroly a inšpekčnej služby ministerstva vnútra, je výrazom podriadenosti Policajného zboru
ministrovi vnútra Slovenskej republiky (§ 6 ods. 1 zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení
neskorších predpisov a možnosti ministra vnútra určiť, že službu alebo útvar Policajného zboru nebude
riadiť prezident Policajného zboru, ale bude riadená „inak“ (§ 6 ods. 2 cit. zákona) také zaradenie nič
nemení na tom, že inšpekčná služba je súčasťou Policajného zboru ako služba aj útvar tohto zboru (§

4 ods. 1, ods. 2 zákona o Policajnom zbore) a pri činnosti inšpekčnej služby ide o výkon pôsobnosti
(plnenie úloh) Policajného zboru pri odhaľovaní a vyšetrovaní trestných činov (§ 2 ods. 1 písm. b/ a d/
zákona o Policajnom zbore), a to prostredníctvom policajtov (§ 7 ods. 1 zákona o Policajnom zbore).

Vyšetrovateľ Policajného zboru, služobne zaradený do inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10

ods. 8 písm. a/ Trestného poriadku a poverený príslušník Policajného zboru, služobne zaradený do
inšpekčnej služby, je policajtom v zmysle § 10 ods. 8 písm. c/ Trestného poriadku.

Žiadosť o súhlas s používaním informačno-technických prostriedkov podľa zákona o ochrane súkromia
pred odpočúvaním (zák. č. 166/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov), podávaná prostredníctvom

inšpekčnej služby, je podávaná Policajným zborom, a ak je jej vyhovené, informačno-technický
prostriedok je používaný Policajným zborom (§ 2 ods. 2, § 4 ods. 4 cit. zákona.).

Trestné stíhanie v posudzovanom prípade viedol oprávnený orgán, preto ním realizované úkony boli
zákonné.

Čo sa týka nálezu ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 10/2014, z 29. apríla 2015, ktorý citoval obvinený B.
W. v dovolaní v súvislosti s vydaním príkazu podľa § 116 Trestného poriadku, najvyšší súd uvádza.

Ústavný súd citovaným nálezom rozhodol tak, že ustanovenia § 58 ods. 5 až ods. 7 a § 63 ods. 6 zák.

č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách a ustanovenie § 116 Trestného poriadku a § 76a ods.
3 zákona č. 171/1993 Z. z. o policajnom zbore nie sú v súlade s čl. 13 ods. 4, čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods.
2 a 3 a čl. 22 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 7 ods. 1, čl. 10 ods. 2 a 3 a čl. 13 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Vzhľadom na uvedené stratilo ustanovenie § 116 Trestného poriadku účinnosť dňom vyhlásenia
nálezu v Zbierke zákonov. Tu však treba pripomenúť, že účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky smerujú do budúcnosti, t.j. dôkazy, ktoré boli pred rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej
republiky získané v súlade s ustanovením § 116 Trestného poriadku a osobitnými predpismi sú
zákonnými dôkazmi a je možné z nich vychádzať pri ustaľovaní skutkového stavu veci nevyhnutného

na rozhodnutie.

V posudzovanej veci bol daný príkaz na zistenie a oznámenie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej
prevádzke (§ 116 ods. 1, ods. 2 Trestného poriadku) 2. septembra 2013 (č. l. 657 - 659). Na podkladetohto príkazu boli získané údaje z uskutočnenej telekomunikačnej prevádzky, ide o zákonne získaný
dôkaz.

V súvislosti so svojím ospravedlnením na verejné zasadnutie, konané 9. novembra 2016 obvinený B. W.
žiadal oboznámiť rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2TdoV 16/2014, ktoré by
podľa jeho názoru mal súd vo svojom rozhodnutí rešpektovať, na rozdiel od stanoviska trestnoprávneho
kolégia, sp. zn. Tpj 62/2015, pretože trestnoprávne kolégium nie je súdom.

V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v súlade so zákonom o súdoch (zák. 757/2004 Z. z.)
jedine Najvyšší súd Slovenskej republiky dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a
iných všeobecne záväzných právnych predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma
stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.
Návrh na prijatie stanoviska k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných
právnych predpisov pritom podáva predseda kolégia, predsedu Najvyššieho súdu alebo minister

spravodlivosti. Pred prijatím stanoviska môže Najvyšší súd požiadať o vyjadrenie aj generálneho
prokurátora, Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, iné orgány verejnej moci alebo aj vedecké
inštitúcie a vysoké školy. Jednotlivé stanoviská Najvyššieho súdu sú zverejňované v Zbierke stanovísk
najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. V rámci zjednotenia rozhodovacej činnosti,
jednotlivé senáty najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní, by sa mali riadiť stanoviskom

trestnoprávneho kolégia. Obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú
právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr.
ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí
byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej ako aj
v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,

ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne
odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej
skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.
ÚS 209/2010, m.m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných
súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť
identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú
k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS
49/06, III. ÚS 300/06).

Vzhľadom na vyššie uvedené ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. e/ ani písm. g/ Trestného
poriadku naplnený nebol.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že nie sú
naplnené dôvody dovolania predpokladané ustanovením § 371 ods. 1 písm. c/, písm. d/, písm. g/, písm.

i/, písm. e/ Trestného poriadku, preto dovolanie obvineného B. W. na verejnom zasadnutí zamietol.

V súvislosti so žiadosťou obvineného o prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, najvyšší súd zistil,
že obvinený B. W. bol 6. júna 2016 podmienečne prepustený na slobodu.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.