Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 13, 2022

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/153/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7614217705
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Koščová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2022:7614217705.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Koščovej a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Andrey Galdunovej v spore žalobcu: N. M., T. XX.XX.XXXX, H. I. G.
T. D., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Budziková & JUDr. Dachová, s.r.o., so sídlom v
Poprade, nám. sv. Egídia 41/95, IČO: 47 257 113, proti žalovaným: 1/ J. M., T. XX.XX.XXXX, X/ D. Y.,
T. XX.XX.XXXX, X/ Z. K., T. XX.XX.XXXX, D. H. D. G.G. T. D., K. X, všetci zastúpení JUDr. Romanom
Škerlíkom, advokátom, so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná 61, o určenie vlastníckeho práva, o
odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. apríla 2022 sp. zn.
2C/283/2014

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. apríla 2022 č.k.
2C/283/2014-410.

Žalovaní 1/, 2/, 3/ majú nárok proti žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 29. apríla
2022 č.k. 2C/283/2014-410 žalobu zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žalovaní 1/, 2/ a 3/ majú nárok na
náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania vo výške 100 % s tým, že o
výšketejtonáhradybuderozhodnutésúdomprvejinštanciesamostatnýmrozhodnutímpoprávoplatnosti

tohto rozsudku (výrok II.).

2. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal určenia, že darovacia zmluva zo dňa 11.08.2009
o prevode vlastníckeho práva k bytu č. XX, nachádzajúcom sa v bytovom dome súpisné č. XXXX, spolu
so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločnom zariadení domu, ako aj k pozemku
parcela KN C č. 185 a parcela KN C č. 183 o veľkosti 627/10000, všetko zapísané na LV č. XXXX,
Y.. Ú.. G. T.Á. D. (ďalej len sporný byt) a ku chate súpisné č. XXXX, ako aj parcele KN C č. 9622,

všetko zapísané na LV č. XXXX, Y.. Ú.. G. T. D., (ďalej len sporná chata), uzavretá medzi žalobcom a
žalovanou 1/ J. M., zavkladovaná Správou katastra Spišská Nová Ves, V - 2066/09 je neplatná a aby
súd určil, že darovacia zmluva zo dňa 27.09.2012 o prevode vlastníckeho práva k spornému bytu č. 15,
a ku spornej chate súpisné č. 5904, uzavretá medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/, zavkladovaná
Správou katastra Spišská Nová Ves, V - 1899/2012 je neplatná. Uznesením súdu zo dňa 04.08.2020 č.k.
2C/283/2014-272 súd pripustil zmenu žaloby, a to tak, že určuje, že žalobca je vlastníkom nehnuteľností
- sporného bytu a spornej chaty vyššie špecifikovaných.

3. Vykonaným dokazovaním vzal za preukázané, že darovacou zmluvou zo dňa 11.08.2009 žalobca ako
darca previedol na žalovanú 1/ ako obdarovanú vlastnícke právo k spornému bytu č. XX, a k spornej
chate súpisné č. XXXX. Z LV č. XXXX, Y..Ú.. G. T. D., Obec Spišská Nová Ves, okres Spišská Nová Ves,na č.l. 20 vyplynulo, že žalovaná 2/ je vlastníčkou sporného bytu č. XX s príslušenstvom, na základe
darovacej zmluvy zo dňa 27.09.2012. Z LV č. XXXX C. Y..Ú.. G. T. D., Obec Spišská Nová Ves, okres
Spišská Nová Ves, na č.l. 20 vyplynulo, že žalovaný 3/ je vlastníkom spornej chaty súpisné č. 5904,

zapísane na LV č. XXXX.

4. Rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č.k. 2C/283/2014-316 zo dňa 02.12.2020 súd žalobu
zamietol a vyslovil, že žalovaní majú nárok na náhradu trov konania 100 % voči žalobcovi. Uznesením
Krajského súdu v Košiciach č.k. 6Co/33/2021-358 zo dňa 03.05.2021 odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd uviedol, že po
vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie posúdiť (ne)existenciu naliehavého právneho záujmu na
pozitívnej určovacej žalobe, ktorá je predmetom tohto konania, a teda vo vzťahu k žalobe na určenie
vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam, a preto súd opätovne posúdi, či žalobou s
daným určovacím petitom žalobca môže dosiahnuť odstránenie spornosti svojho práva alebo neistoty v
jeho právnom vzťahu. Zároveň mal súd opätovne posúdiť (ne)dôvodnosť žalobcom uplatneného nároku

na určenie, že je vlastníkom sporných nehnuteľností z popísaných v návrhu na pripustenie zmeny
žalobného petitu.

5. Právne vec posúdil podľa ust. § 137 CSP, § 34, § 37 ods. 1, § 39 Občianskeho zákonníka (ďalej
len OZ).

6. Súd konštatoval, že naliehavosť právneho záujmu žalobcu na určení vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam považuje za preukázanú, pretože bez tohto určenia by bolo právo žalobcu ohrozené a
jeho právne postavenie neisté a rovnako by bolo neisté i postavenie žalovaných, takže rozhodnutím o
žalobe sa definitívne odstráni spornosť ohľadne vlastníctva žalobcu. Zároveň však súd poukázal na to,

žežalobcaneuniesoldôkaznúpovinnosťapovinnosťtvrdenia.Zpredloženýchlistínmalsúdpreukázané
a sporovými stranami nesporované, že účastníkmi darovacej zmluvy zo dňa 11.08.2009 sú žalobca a
žalovaná 1/ a účastníkmi darovacej zmluvy zo dňa 27.09.2012 je žalovaná 1/ a žalovaní 2/ a 3/.

7. Súd konštatoval, že žalobca ako darca uzatvoril so žalovanou 1/ darovaciu zmluvu dňa 11.08.2009,

ktorej predmetom boli sporné nehnuteľnosti, t.j. byt a chata. Týmto prevodom vlastníckeho práva k
nehnuteľnostiam mal žalobca v úmysle predísť zaťaženiu nehnuteľností v rámci exekučných konaní,
ktoré sa viedli proti jeho osobe ako povinnej osobe. Bol to sám žalobca, kto navrhol uzavretie darovacej
zmluvy so žalovanou 1/, žalobcovi bolo doručené aj rozhodnutie o povolení vkladu vlastníckeho práva
a ani vtedy nevznášal žiadne námietky voči tomu, že sa žalovaná 1/ stala výlučnou vlastníčkou

predmetných nehnuteľností. Podpis žalobcu na darovacej zmluve bol úradne osvedčený, teda žalobca
darovaciu zmluvu podpísal. Je vylúčené, že by žalobca nemal vážnu a slobodnú vôľu uzavrieť túto
predmetnú darovaciu zmluvu v jej znení. Taktiež sa nepodarilo ustáliť moment, kedy by mala žalovaná
1/ prevedené nehnuteľnosti v budúcnosti vrátiť. Pokiaľ by bolo tvrdenie, že sa žalobca dohodol so
žalovanou 1/ na vrátení predmetov darovacej zmluvy, potom sa toto tvrdenie žalobcu rozchádza a

odporuje tomu, že nemal vážnu vôľu previesť nehnuteľnosti do vlastníctva žalovanej 1/. V spore sp.
zn. 16C/35/2014 vedenom na tamojšom súde, žalobca a žalovaná 1/ vedú spor, predmetom ktorého
je vrátenie nehnuteľností, ktoré žalobca žalovanej 1/ daroval. V tomto konaní o vrátenie daru opiera
svoj nárok o danú darovaciu zmluvu a v tomto konaní tvrdí, že tá istá darovacia zmluva je neplatná. Na
základe týchto skutočností mal súd za to, že sa nejedná o simulovaný právny úkon a ani o právny úkon

urobený s vnútornou výhradou. K právnemu úkonu - darovacej zmluve zo dňa 27.09.2012 uzavretej
medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ súd uviedol, že žalobca a ani iné osoby nespochybňovali
vlastnícke právo žalovanej 1/. Tieto nehnuteľnosti previedla žalovaná 1/ dobromyseľne, pričom takýto
prevod akceptoval fakticky stav, keďže žalovaný 2/ býval v chate a žalovaná 3/ v byte na Gorazdovej ulici
v Spišskej Novej Vsi. Súd teda uzavrel, že vykonaným dokazovaním sa nepodarilo žalobcovi preukázať,

ževovzťahuknemujeprávnyúkonvcelomrozsahuneplatný,pokiaľideonevážnosťvôle.Zuvedeného
dôvodu súd žalobu zamietol.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, § 396 ods. 1, 3 a keďže žalovaní mali
vo veci plný úspech, súd im priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel
v celom rozsahu a priznal žalobcovi náhradu trov konania.10. Žalobca podal odvolanie z dôvodu, že nesúhlasí s názorom súdu, ktorý je v zásadnom rozpore so
všetkými dohodnutými skutočnosťami a podmienkami, za ktorých došlo k prevodu vlastníckeho práva.

Žalobca argumentoval tým, že považuje darovaciu zmluvu za neplatnú z dôvodu absencie slobody a
vážnosti vôle, a to nielen na jeho strane, ale na strane žalovanej 1/. Žalobca už od počiatku tvrdil,
že obe nehnuteľnosti daroval žalovanej 1/ z dôvodu exekúcií, kedy chcel pred exekútorom skryť svoj
majetok. Zhodne s týmto tvrdením skutočnosť potvrdila aj svedkyňa I. K.. Pokiaľ žalovaní sa snažili
spochybniť výpoveď svedkyne I. K. porovnaním jej výpovedí v tomto konaní a v konaní 16C/35/2014,

nemožno toto jej tvrdenie neakceptovať s poukazom na to, že aj žalovaní potvrdili, že dôvodom, prečo
došlo k darovaniu sporných nehnuteľností boli exekúcie vedené voči žalobcovi. Vyplynulo to z ich
výpovedí na pojednávaniach. Je teda nepochybné, že vôľa na strane žalobcu nebola slobodná v úmysle
obdarovať žalovanú 1/ s vedomím, že stráca dosah na tento majetok, a teda tak, ako je nevyhnutné
podľa práva spojené s prevodom vlastníckeho práva titulom darovania. Zároveň žalobca poukázal na
to, že z výpovedí v tomto konaní vyplynuli dohody medzi žalobcom a žalovanou 1/, ktoré súviseli s

dočasným prevodom vlastníctva na žalovanú. Správanie žalobcu jednoznačne potvrdilo, že žalobca aj
po tom, čo prestal byť oficiálnym vlastníkom nehnuteľností sa o tieto staral a zveľaďoval, teda správal sa
akoby vlastník. Súd však tieto skutočnosti vo svojom rozhodnutí opomenul. Zároveň žalobca poukázal
na to, že z odôvodnenia súdu nie je možné zistiť obsah úvahy súdu, ktorý na jednej strane konštatoval,
že vykonané dôkazy zhodnotil podľa svojej úvahy, a to jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti,

na druhej strane už len konštatoval záver o tom, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Z obsahu
doručeného rozsudku však nie je možné zistiť, ako súd dospel k týmto záverom. Žalobca poukázal na
povinnosť náležite odôvodniť súdne rozhodnutie, ktoré je odrazom práva strany sporu na dostatočné
a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Žalobca konštatoval, že otázka, či úkon bol urobený
vážne je predovšetkým skutkovou otázkou, a teda je potrebné posúdiť okolnosti, za ktorých bol úkon

urobený, teda či konajúci sledoval vyvolanie takých účinkov, ktoré s prejavom právny poriadok spája.
Na existenciu vážnej vôle k právnemu úkonu možno usúdiť z objektívnych skutočností, za ktorých
bola urobená, najmä, ak bola urobená spôsobom a za okolností, ktoré nevyvolávajú pochybnosti, že
subjekt prejavujúci vôľu, zamýšľal privodiť právne účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája.
Žalobca zastáva názor, že v priebehu konania bolo nepochybne preukázané, že jeho rozhodnutie

previesť bezodplatne vlastníctvo na žalovanú nebolo slobodné ani vážne. Chcel totiž ochrániť svoj
majetok, čo potvrdila aj žalovaná 1/ a nebol zistený žiaden iný dôvod, pre ktorý došlo k prevodu
vlastníctva. V tomto prípade bola darovacia zmluva uzavretá za účelom dočasne ukryť majetok darcu
- žalobcu pred exekútormi. Teda jeho snahou bolo ochrániť majetok. Jeho vôľou v žiadnom prípade
nebolo sa navždy zbaviť vlastníctva a stratiť dispozíciu s predmetným nehnuteľným majetkom. Navonok

deklarovaná vôľa previesť vlastníctvo v prospech žalovanej 1/ nebola pokrytá skutočnou vôľou žalobcu.
Rovnako tak na druhej strane vôľa vlastniť predmetný nehnuteľný majetok bola prijatá s vedomím
dočasnosti tohto vlastníctva a dohodnutou podmienkou vrátenia predmetu daru. Avšak z dôvodu, že
povinnosť vrátiť dar vo forme dobrovoľného spätného prevodu vlastníctva nie je právne vynútiteľná a
obtiažne preukázateľná, žalovaná s darom naložila tak, že previedla vlastníctvo na svoje deti s právom

doživotného bývania v oboch nehnuteľnostiach. Žalovaná aj napriek tomu, že vedela, že nehnuteľnosti
prijala s inými podmienkami, tieto v rozpore s dohodou posunula mimo právnej dispozičnej sféry, a
to zjavne s úmyslom, aby žalobca už nemal žiaden dosah na tento majetok. Predmetné skutočnosti
sa pomerne zložito dokazujú, hlavne, ak skutočná pravda je zakrytá formálnymi krokmi žalobcu ako
prevodcu. Ak bola darovacia zmluva uzavretá a táto neobsahuje žiadne právne vynútiteľné povinnosti

nehnuteľnosti vrátiť, je úspešnosť spätného nadobudnutia vlastníctva minimálna a z tejto pozície zjavne
ťaží žalovaná. Žalobca previedol na svoju bývalú manželku, s ktorou v čase prevodu vlastníctva býval v
spoločnej domácnosti, všetok svoj nehnuteľný majetok. Spravidla človek robí takéto vážne rozhodnutia
z určitých dôvodov - pohnútok, pričom ide o uvážený krok. Uvážený krok v zmysle, že o tomto kroku
urobil úvahu, že si to premyslel. V tomto prípade si žalobca vec rozumovo premyslel, ale nedocenil

právnu stránku veci, a to zjavne z dôvodu neznalosti práva. Je pravdou, že neznalosť zákona nikoho
neospravedlňuje, ale právo v podobe zákonov postihuje tieto situácie osobitnou ochranou v podobe
absolútnej neplatnosti, na ktorú súd je povinný prihliadať z úradnej povinnosti a ktorá spôsobuje, že
právny úkon je neplatný od počiatku s následným právnym účinkom dovolania sa neplatnosti voči
všetkým. Zo strany žalobcu išlo o konanie na oko, pretože sa obával, že o svoje vlastníctvo príde.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti nemožno urobiť iný záver ako ten, že vôľa žalobcu pri
darovaní nehnuteľnosti nebola slobodná a nebola vážna. Pokiaľ by tento nemal exekúcie, nikdy by
nepreviedol vlastníctvo ku všetkému svojmu nehnuteľnému majetku na tretiu osobu a rovnako tak
možno konštatovať, že jeho vôľa nebola vážna. Žalobca navonok konal tak, že podpísal darovaciuzmluvu, ale jeho vonkajší prejav bol po celý čas v rozpore s jeho skutočnou vôľou. Tento záver súdu
nemá svoje logické odôvodnenie. Toto vyhodnotenie súdu je zjavným nepochopením. V celom kontexte
potom argumentácia súdu vyznieva tak, že je jednostranne zameraná na ochranu práv žalovaných

bez prihliadnutia na procesnú obranu žalobcu. Čo sa týka dobromyseľnosti žalovanej 1/, táto nemôže
byť dobromyseľná vo svojom konaní. Súd priznal ochranu žalovaným 2/ a 3/ s tým, že uznal ich
dobromyseľnosť pri nadobudnutí vlastníctva nehnuteľností, pričom ale súd vôbec nevysvetlil, ako
nadobudol presvedčenie, že sú tu podmienky na to, aby vyhlásenie o dobromyseľnosti bolo dôvodné.
Poukázal zároveň na rozhodnutie Veľkého senátu obchodnoprávneho kolégia zo dňa 27.04.2021 sp.zn.

1 VObdo/2/2020. Záverom žalobca uviedol, že tu ide o dôležitú vec, ktorá podstatným spôsobom
ovplyvnilajehoďalšíživot,keďtentosavdôsledkusvojejneopatrnostiadôverčivosti,stalbezdomovcom.
Prišiel nielen o majetok, ale aj o domov a o rodinné spomienky a väzby, keď jeho ďalší súrodenci sa
nemajú kam vracať. Na druhej strane je tu rodina, ktorá zneužila dôverčivosť a neznalosť žalobcu a bez
práce a bez vynaloženia finančných prostriedkov prišla k majetku, ktorý im nepatrí, právne a ani morálne.

11. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedli, že s ním nesúhlasia a napadnutý rozsudok
považujú za správny. Odvolanie žalobcu považujú len za účelové a nedôvodné. Žalobca v odvolaní v
podstate tvrdí, že on síce chcel darovať nehnuteľnosti žalovanej 1/, ale následkom takéhoto darovania
mal byť len dočasný prevod vlastníckeho práva, nie trvalý prevod, teda žalobca potvrdzuje, že chcel
uzatvoriť darovaciu zmluvu so žalovanou 1/, ale namieta následok takéhoto úkonu, t.j. trvalý prevod

vlastníctva na žalovanú 1/. Žalovaní uviedli, že k tejto otázke sa už odvolací vyjadril v zrušujúcom
uznesení zo dňa 03.05.2021, a to v tom zmysle, že na vnútornú výhradu pri posudzovaní platnosti
právneho úkonu sa neprihliada. Konštatovali, že ak by boli pravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že nechcel
previesť vlastnícke právo natrvalo, ale len dočasne, čo namietajú, išlo by o právny úkon s vnútornou
výhradou, na ktorú sa pri posudzovaní platnosti právneho úkonu neprihliada a takýto právny úkon sa

považuje za platný, akoby vnútorná výhrada neexistovala. Medzi stranami nebol sporný typ uzavretej
zmluvy, t.j. že išlo o darovaciu zmluvu, ktorej znakom je bezodplatnosť. Žalobca aj žalovaná 1/ zhodne
potvrdili, že financie získané predajom bytu žalovanej, nepredstavovali akúsi skrytú kúpnu cenu za
prevod nehnuteľnosti. Vôľa strán bola jasne definovaná v darovacej zmluve a ani žalobca netvrdil, že by
malvúmyslenehnuteľnostivskutočnostižalovanej1/predať.To,žezmluvabolanepochybnedarovacou

zmluvou v jej pravom význame, potvrdil žalobca aj svojou odpoveďou na otázku, ako by sa malo podľa
neho vrátiť žalobcovi vlastnícke právo. Uviedol, že by bola uzatvorená ďalšia darovacia zmluva, kde
by bola žalovaná 1/ darkyňou a žalobca obdarovaným, čo potvrdzuje, že za prevod nehnuteľností
zo žalobcu na žalovanú, nebolo dohodnuté žiadne protiplnenie. Žalovaní poukázali na to, že žalobca
nepreukázal ani len naliehavý právny záujem na podanej žalobe, pretože zo skutkových okolností

prejednávanej veci, ktoré vymedzil žalobca tak, že chcel darovať žalovanej nehnuteľnosti len dočasne,
aj keď takto vymedzený skutkový dej je nepravdivý a účelovo tvrdený, skutočnosť, že takto žalobca
vymedzilsvojužalobuskutkovýmitvrdeniami,vylučujeprípustnosťžalobynaurčenievlastníckehopráva,
pričom žalobca mal žalovať na splnenie povinností žalobou na uzatvorenie darovacej zmluvy medzi
žalovanou 1/ ako darkyňou a žalobcom ako obdarovaným. Z uvedeného dôvodu žaloba žalobcu nie je

správnymprocesnýmnástrojomochranynárokužalobcutak,akotovymedzilžalobcasvojimiskutkovými
tvrdeniami. Zároveň žalovaní trvajú na tom, že pri uzatvorení darovacej zmluvy medzi stranami,
neexistovali žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o vážnosti vôle žalobcu darovaciu zmluvu
uzavrieť. Žalobca mal reálnu predstavu o obsahu úkonu, ktorého bol účastný. Dôkazné bremeno o
nevážnosti právneho úkonu bolo na žalobcovi, ktorý tvrdil, že právny úkon nebol vykonaný vážne.

Žalobca neuniesol dôkazné bremeno, kedy nepreukázal, že by okolnosti daného prípadu čo i len
nasvedčovali tomu, že by nemal vážnu vôľu nehnuteľnosti na žalovanú previesť. Žalobca svoje námietky
ohľadne vážnosti vôle začal vznášať až žalobou podanou na súd 16.10.2014, dovtedy nikdy netvrdil,
že by darovaciu zmluvu nechcel uzavrieť. Dokonca predtým podal žalobu o vrátenie daru, ktorá je
vedená na tamojšom okresnom súde pod č. 16C/35/2014 a dané konanie je stále živé, žalobca trvá na

žalobe aj vo veci o vrátenie daru, kde zakladá svoj nárok na vrátenie daru na darovacej zmluve, ktorej
platnosť v tomto konaní súbežne napáda. Žalovaní popreli tvrdenie žalobcu, že by mu žalovaná mala
prevedené nehnuteľnosti v budúcnosti vrátiť. Poukázali na to, že žalobca podal predmetnú žalobu až
po zhoršení vzťahu so žalovanou 1/, pričom najprv podal žalobu o vrátenie daru, v ktorej opieral nárok
o tú istú darovaciu zmluvu, ako v tomto konaní. Žalobca vedie dve súdne konania súvisiace s tou istou

darovacou zmluvou, kde v jednom konaní o vrátenie daru opiera svoj nárok o danú darovaciu zmluvu
a súbežne vedie druhé konanie o neplatnosť zmluvy, resp. o určenie vlastníctva, kde tvrdí, že tá istá
darovacia zmluva je neplatná. Takýto postoj žalobcu jednoznačne preukazuje účelovosť jeho tvrdení.
Účelovosť tvrdení žalobcu je zjavná aj z rozporov vo výpovedi žalobcu oproti jeho skorším vyjadreniamv konaní o vrátenie daru. Sestra žalobcu p. Gajdošová vo svojej svedeckej výpovedi v konaní o vrátenie
daru vyslovene poprela, že by sa žalobca pred darovaním nehnuteľnosti žalovanej 1/ obrátil na ňu s
ponukou darovania. Rovnako to poprel aj syn žalobcu v jeho svedeckej výpovedi v konaní o vrátenie

daru. V tomto konaní žalobca tvrdí, že sa na sestru a syna vopred obrátil s ponukou na darovanie
nehnuteľností a títo to odmietli. Žalobca svojim správaním po prevode nehnuteľností na žalovanú
1/ jednoznačne potvrdil, že akceptoval vlastnícke právo žalovanej k darovaným nehnuteľnostiam a
tento prevod nespochybňoval. Tvrdenie žalobcu, že sa cítil byť vlastníkom nehnuteľností neobstojí,
nakoľko vedel o darovacej zmluve, keďže ju sám navrhol a taktiež vedel aj o zápise v katastri

nehnuteľností, čo zdupľoval žalobca ním vypracovaným návrhom na výmaz vecného bremena po smrti
svojej matky. Tvrdenia žalobcu o vynaložených investíciách do nehnuteľností nepreukazujú vlastnícke
právo žalobcu. Žalobca v nehnuteľnosti - chate býval, a pokiaľ sa nejako podieľal na jej rekonštrukcii,
urobil tak z dôvodu, že tam býval. Svoje tvrdenia o vynaložených nákladoch na opravu chaty ani
riadne nepreukázal a čo sa týka rekonštrukcie bytu na K. O., žalobca dokonca prijal od žalovanej 3/
vrátenie nákladov vynaložených na rekonštrukciu bytu, teda byt na K. O. bol v konečnom dôsledku

zrekonštruovaný na náklady žalovanej 3/. V tejto súvislosti žalovaní poukázali na nález Ústavného súdu
SR z 25.11.2015 sp.zn. III. ÚS 288/2015, v ktorom súd uviedol: „poskytnutie peňažných prostriedkov
tretej osobe na nadobudnutie nehnuteľnosti, prípadne zhodnocovanie nehnuteľnosti tretej osoby je
zásadne považované za investíciu do cudzieho majetku a môže byť právnym titulom na prípadné
vymáhanie poskytnutých prostriedkov ako bezdôvodného obohatenia, v zásade však samo o sebe

nepredstavuje právny titul na nadobudnutie spoluvlastníctva k nehnuteľnosti.“ Žalobca svoje tvrdenie
o nedostatku vážnosti vôle nepreukázal, naopak, v konaní bolo zistené extrémne vysoké množstvo
fabulácií, neprávd, zavádzaní a nelogických tvrdení zo strany žalobcu. Čo sa týka neplatnosti darovacej
zmluvy uzavretej medzi žalovanou 1/ a žalovanými 2/ a 3/ žalovaní uviedli, že žalobca ani iné osoby v
čase prevodu nehnuteľností nespochybňoval vlastnícke právo žalovanej 1/. Teda, ak aj žalobca nemal

vážnu vôľu previesť nehnuteľnosti na žalovanú 1/, nemali o tom žalovaní 2/ a 3/ odkiaľ vedieť, keďže
v čase prevodu nehnuteľnosti na nich, žalobca svoje výhrady voči darovacej zmluve neuvádzal ani len
žalovanej 1/. Žalobca sa dokonca po zistení, že došlo k prevodu nehnuteľností na žalovaných 2/ a
3/ domáhal až s odstupom viac ako jedného roka od takéhoto zistenia vrátenia daru od žalovanej 1/,
čím len potvrdil, že jej vlastníctvo akceptuje. Žalovaná 1/ previedla nehnuteľnosti na žalovaných 2/ a 3/

dobromyseľne v snahe usporiadať svoje majetkové pomery za života, pričom takýto prevod akceptoval
fakticky stav, keďže žalovaný 2/ býval v chate a žalovaná 3/ v byte na Gorazdovej ulici.

12. Vyjadrenie žalovaných k odvolaniu žalobcu bolo žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu
doručené dňa 10.08.2022. Ďalšie vyjadrenia v spore doručené neboli.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP)
prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je
odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích

dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. b/, f/, h/ CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Rozsudok je vo výroku vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1
CSP v tomto rozsahu potvrdil.

15. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 13.12.2022 o 9.15 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 202, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia
rozhodnutia boli zverejnené dňa 6.12.2022 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ustanovenia § 219 ods. 1, 3 CSP, § 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

16. Žalobca namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, t. j. že súd
nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t. j. že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods.

1 písm. h/ CSP, t. j., že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.

17. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.18. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani

nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými
dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok
jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, §
193 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo
použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ustanovenia §
191 ods. 1,2 CSP. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového
stavu vyvodil aj správny právny záver, viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v

uznesení č.k. 6Co/33/2021-358 zo dňa 03. mája 2021, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto
odvolací súd jeho rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

20. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa
odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv
na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

21. Žalobca vo svojom odvolaní (v jeho podstatnej časti) len zopakoval a podrobnejšie rozviedol svoje
námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení svojho

rozhodnutia súd prvej inštancie dôsledne vyporiadal aj s tým, prečo na ne neprihliadol.

22. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
v spore a nepreukázal nedostatok vážnosti vôle pri uzavretí darovacej zmluvy zo dňa 11.08.2009, v
dôsledku čoho by mala byť darovacia zmluva neplatná.

23. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k
vyššie uvedeným záverom s poukazom na zistený skutkový stav a príslušné zákonné ustanovenia, ktoré
aplikoval v prejednávanej veci a odôvodnenie rozsudku dáva odpoveď na všetky odvolacie námietky
žalobcu, keďže boli už uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie.

24.Nazdôraznenievecnejsprávnostinapadnutéhorozsudkuakodvolacímnámietkamžalobcuodvolací
súd uvádza nasledovné:

25. Žaloba o určenie vlastníckeho práva žalobcu k sporným nehnuteľnostiam presne popísaným v

návrhu na pripustenie zmeny žalobného petitu (čl. 267) je žalobou podľa ust. § 137 písm. c/ CSP, a preto
bolo nevyhnutné v prvom rade skúmať, či žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

26. Podľa ust. § 137 písm. c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu
právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné

preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.

27. Citované zákonné ustanovenie pripúšťa žalobu smerujúcu k určeniu, či tu právo je, alebo nie je,
len za podmienky, že na takomto určení je naliehavý právny záujem. Právny záujem ako podmienka
úspešnosti žaloby o určenie musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu

môže dosiahnuť odstránenie právnej neistoty (spornosti) a ochranu práv a oprávnených záujmov práve
navrhovaným určením. Vo všeobecnosti platí, že ak žaloba na určenie neslúži potrebám praktického
života (neistej situácie sa vôbec netýka alebo ju nerieši), alebo ak má žalobca inú možnosť, ako odstrániť
vzniknutú neistú situáciu právneho vzťahu strán sporu, nie je takáto žaloba spravidla účelná a procesné
prípustná. V niektorých prípadoch možno však (najmä so zreteľom na individuálne okolnosti daného

právneho vzťahu) žalobu na určenie považovať za procesne prípustnú aj napriek existencii možnosti
žalobcudomáhaťsaochranyprávinak.Medziinýmideoprípadyreálnostipredpokladu,žepožadovaným
súdnym určením sa predíde súdnym sporom v ďalších veciach. Určovacia žaloba je spravidla prípustná
v prípade spornosti v právnych vzťahoch evidovaných katastrom nehnuteľností.28. Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný
a prvoradý dôvod pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia

žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci
(otázkami aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania).

29. Naliehavý právny záujem na určení je daný hlavne tam, kde by sa bez tohto určenia žalobcovo

právne postavenie stalo neistým alebo kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu. Ak
žalobca navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy
naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do
katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu (zhody) medzi právnym stavom a
stavom zapísaným (evidovaným) v katastri nehnuteľností.

30. Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. sa viaže na konkrétny určovací petit (to čoho
sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom
môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu. Záver
súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná
určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje

a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné konanie (rozsudok NS
SR sp.zn. 3Cdo/112/2004).

31.Naliehavýprávnyzáujempodľa§80písm.c/O.s.p.jedanývtedy,akexistujeaktuálnystavobjektívne
právnej neistoty medzi navrhovateľom a odporcom, ktorý je ohrozeným navrhovateľovho právneho

postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nie je pritom rozhodujúce ako táto
neistota vznikla. Po obnovení katastra nehnuteľnosti žaloby na určenie vlastníckeho práva, či určenie
neplatnosti kúpnych alebo darovacích zmlúv, nadobudli veľký význam pri ochrane vlastníckeho práva. V
praxi totiž prevláda názor, že zmeny v katastri nehnuteľností možno vykonávať len na základe rozsudkov
procesne upravených v ust. § 80 písm. c/ O.s.p. Súdne rozhodnutie o určení vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti je vždy podkladom na vykonanie zmien v zápisom katastra nehnuteľností (rozsudok NS
SR sp.zn. 2Cdo/163/2005 z 01.05.2009).

32. Naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku nie je daný, ak
sa petit žaloby, jej skutkové tvrdenia a právne hodnotenie neviažu na odstránenie konkrétnej spornosti

žalobcom uplatneného práva (rozsudok NS SR z 28. septembra 2016 sp. zn. 5 Cdo 548/2015)

33.VychádzajúczcitovanéhozákonnéhoustanoveniaaustálenejrozhodovacejpraxeNajvyššiehosúdu
SR odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom spore žalobca osvedčil existenciu naliehavého
právneho záujmu na určení, že je vlastníkom sporných nehnuteľností.

34. Žalobca sa predmetnou žalobou domáhal určenia svojho vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam na tom skutkovom základe, že nebolo jeho skutočnou vôľou previesť nehnuteľnosti
darovacou zmluvou natrvalo na žalovanú 1/, malo sa jednať o dočasné riešenie a z toho dôvodu je
darovacia zmluva neplatná.

35. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu odvolací súd zastáva názor, že petit žaloby,
skutkové tvrdenia žalobcu a právne hodnotenie sú spôsobilé odstrániť konkrétnu spornosť žalobcom
uplatneného práva a súdne rozhodnutie o určení jeho vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam
môže byť podkladom na vykonanie zmien v katastri nehnuteľností, čím je daný jeho naliehavý právny

záujem na požadovanom určení.

36. Čo sa týka dôvodnosti samotného nároku žalobcu, odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom
súdu prvej inštancie, že sporná darovacia zmluva nie je absolútne neplatnou zmluvou.

37. Podľa § 34 OZ, právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene alebo zániku tých práv
alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.38. Podľa § 37 ods. 1 OZ, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak
je neplatný.

39. Právny poriadok definuje právny úkon v ust. § 34 OZ. Z tejto definície právneho úkonu je zrejmé,
že pojmovým znakom právneho úkonu je 1/ prejav vôle, 2/ prejav vôle smeruje k vzniku, zmene alebo
zániku práv a povinností, 3/ prejav vôle právny poriadok uznáva, 4/ právny poriadok s právnym úkonom
spája tie následky, ktoré konajúci chcel.

40. Na to, aby bol úkon platný a vyvolal právne následky, je nevyhnutné, aby vôľa bola bezvadná,
teda mala zákonom požadovanú kvalitu v podobe jej slobody, vážnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Vôľa
konajúceho subjektu musí zahŕňať nielen rozhodnutie k učineniu právneho úkonu, ale aj predstavu o
reálnom obsahu tohto úkonu vrátane jeho právnych následkov. Iba v takom prípade možno hovoriť o
znaku ,,vážnosti" vôle konajúceho subjektu.

41. Prejav vôle sa skladá z dvoch vzájomne spätých základných prvkov, ktoré musia tvoriť jednotu, a to
z vôle a prejavu vôle. Vôľa má právny význam iba vtedy, ak je vážna a slobodná. Vôľa nie je vážna, ak
konajúci nesledoval právne dôsledky, ktoré by z jeho prejavu inak nastali. Bez ohľadu na spôsob prejavu
je nevyhnutné, aby prejav vôle vyjadroval skutočnú vôľu konajúceho.

42. O vadu vôle ide vtedy, ak vôľa nie je skutočne daná, vážna, omylu prostá, určitá a slobodná. Ak
subjektu chýba vôľa, ide o právny úkon absolútne neplatný. V tomto prípade právny úkon z hľadiska
práva vôbec nevznikne, nakoľko mu chýba podstatný pojmový znak právneho úkonu. Otázka, či úkon
bol urobený vážne je predovšetkým skutkovou otázkou, a to zistením okolností, za ktorých bol úkon
urobený,tedačikonajúcisledovalvyvolanietakýchúčinkov,ktorésprejavomvôlespájaprávnyporiadok.

K vnútornej výhrade konajúceho sa pri posudzovaní platnosti právneho úkonu z pohľadu vážnosti vôle
neprihliada.

43. Pri posudzovaní vážnosti vôle pritom treba vychádzať predovšetkým z princípu právnej istoty a
princípu ochrany dobrej viery účastníka zmluvného vzťahu. Princíp právnej istoty vyžaduje, aby sa

pochybnosti o vážnosti vôle konajúceho, ktorý konal len na ,,oko" teda úkon nemienil vážne, pričítali na
ťarchu konajúceho v prospech platnosti úkonu. Princíp ochrany dobrej viery adresáta právneho úkonu
potom poskytuje ochranu druhého účastníka právneho úkonu, za predpokladu, že mu nemohlo byť
subjektívne alebo z objektívnych okolností, za ktorých bol úkon urobený, známe, že právny úkon nie
je mienený vážne.

44. Vzhľadom na to, že vôľu nie je možné objektívne skúmať, o jej obsahu svedčí len jej vonkajšia
manifestácia, teda jej prejav, ktorým konajúci subjekt urobí svoju vôľu rozpoznateľnú pre okolie. Vonkajší
prejav vôle potom v súhrne s konkrétnymi okolnosťami, za ktorých bol urobený, dáva v prípade
pochybností odpoveď na otázku, či úkon bol urobený vážne a či konajúca osoba skutočne chcela vyvolať

účinky, ktoré zákon s takýmto prejavom vôle spája. Pre spochybnenie vážnosti vôle však nepostačuje
subjektívne presvedčenie konajúceho subjektu, že sú tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa
nebola vážna, ale existencia takých okolností, z ktorých druhá strana musela rozpoznať, že vôľa
konajúceho nie je vážna. O nedostatok vážnosti vôle by teda nešlo, aj keby konajúci subjekt skutočne
nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti právneho

úkonu neprihliada.

45. Ten, kto sa domáha zodpovednostných dôsledkov z neplatného právneho úkonu, má dôkazné
bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať, že zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom,
pričom môže ísť aj o okolnosť spočívajúcu na žalovanej strane.

46. Pre spochybnenie vážnosti vôle účastníka právneho úkonu nepostačuje subjektívne presvedčenie
konajúceho subjektu, že sú tu okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa nebola vážna, ale existencia
takých okolností, z ktorých druhá strana musela rozpoznať, že vôľa konajúceho nie je vážna. O
nedostatokvážnostivôlenepôjdevprípade,kebykonajúcisubjektskutočnenechcelúkonurobiť,pretože

k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti právneho úkonu neprihliada. (rozsudok
NS SR zo dňa 31.05.2016 sp. zn. 5Cdo/429/2014)47. Vychádzajúc z týchto teoretických východísk odvolací súd dospel k záveru, že darovacia zmluva
uzavretá dňa 11.08.2009 medzi žalobcom a žalovanou 1/ nie je absolútne neplatná v zmysle § 37 ods.
1 OZ.

48. Žalobca v odvolaní zotrval na svojej argumentácii o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodu absencie
slobody a vážnosti vôle a na tvrdení, že nehnuteľnosti daroval žalovanej 1/ z dôvodu, aby ochránil svoj
majetok pred exekútorom. Aby však jeho argumentácia bola právne relevantná, museli by okolnosti
uzatvárania zmluvy vyvolávať pochybnosti o vážnosti jeho skutočnej vôle zmluvu uzavrieť. Zo zisteného

skutkovéhostavuvšaktakétookolnostinevyplývajú.Predovšetkým,užlenzosamotnejzmluvyjezrejmé,
že bola riadne a zreteľným spôsobom označená ako darovacia zmluva a samotný žalobca potvrdil, že
chcel darovať sporné nehnuteľnosti žalovanej 1/, ibaže darovanie malo byť dočasné. Žalobca teda mal
reálnu predstavu o obsahu úkonu, ktorého bol účastný. V darovacej zmluve sa tiež uvádza, že účastníci
zmluvy prehlásili, že prejav ich vôle je slobodný, vážny, určitý a zrozumiteľný, že s obsahom zmluvy
súhlasia a na znak tohto súhlasu ju vlastnoručne podpisujú.

49. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie zastáva názor, že žalobca mal vôľu sporné
nehnuteľnosti previesť (za účelom ich ochrany pred exekútorom), teda vedel, že sa sporné nehnuteľnosti
budú prevádzať, preto mal vedieť, že tým dôjde k zmene vlastníckeho práva, a nejedná sa o dočasné
riešenie. Podmienka dočasného stavu prevodu vlastníctva totiž nerobí právny úkon neplatným. Navyše

vôľa o tom, že sa jedná o dočasné riešenie, na strane žalovanej 1/ zo strany žalobcu ani preukázaná
nebola.

50. Pre spochybnenie vážnosti vôle nepostačuje iba subjektívne presvedčenie žalobcu, že sú tu
okolnosti, z ktorých je zrejmé, že jeho vôľa nebola vážna. Nedostatok vážnosti vôle žalobcu nebol

dostatočne preukázaný, nakoľko to tvrdil iba žalobca. V neprospech žalobcu svedčí aj fakt, že o vrátenie
sporných nehnuteľností začal žiadať žalovanú 1/ až vtedy, keď sa zhoršili vzťahy medzi nimi, pričom
ohľadne vrátenia sporných nehnuteľností sa vedie samostatné konanie (sp. zn. 16C35/2014). Keďže
v spore neboli predložené dôkazy podporujúce tvrdenia žalobcu o pochybnostiach vážnosti vôle, súd
s prihliadnutím na princíp právnej istoty, pochybnosti o vážnosti vôle konajúceho pričítal na ťarchu

konajúceho v prospech platnosti úkonu.

51. Odvolací súd opakovane zdôrazňuje, že o nedostatok vážnosti vôle nejde, aj keby konajúci subjekt
skutočne nechcel úkon urobiť, pretože k vnútornej výhrade sa pri posudzovaní vážnosti vôle a platnosti
právneho úkonu neprihliada.

52. K odvolacej námietke žalobcu, že jeho skutočná vôľa previesť iba dočasne vlastnícke právo k
spornýmnehnuteľnostiambolapreukázanáajtým,žesaotietonehnuteľnostinaďalejstaralakovlastník,
odvolací súd poznamenáva, že skutočnosť, že žalobca investoval a zveľaďoval sporné nehnuteľnosti
nesvedčí o tom, aká bola jeho skutočná vôľa. O nehnuteľnosti sa staráme (by sme sa mali starať) z

rôznych dôvodov, nielen z titulu, že sme ich vlastníkom, aj nájomcovia sa starajú o predmet nájmu, a
nezakladá to ich vlastnícke právo k predmetu nájmu.

53. Čo sa týka namietanej dobromyseľnosti žalovaných 2/, 3/ pri nadobudnutí sporných nehnuteľnosti
odvolací sú iba záverom dopĺňa, že nakoľko nebola preukázaná neplatnosť darovacej zmluvy zo

dňa 11.08.2009, nič nebránilo žalovanej 1/, aby ako vlastníčka predmetných nehnuteľností realizovala
dispozičné právo so svojim majetkom a tento darovala svojim blízkym osobám.

54. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako
vecne správny potvrdil.

55. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení
s ust. § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP.

56. Žalovaní 1/, 2/, 3/ boli v odvolacom konaní plne úspešní, preto majú nárok na plnú náhradu trov

odvolacieho konania proti neúspešnému žalobcovi. O výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie
po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2
CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251 CSP.57. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).