Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Sunday, November 27, 2022

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/273/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8717211249
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2022:8717211249.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Petríkovej

a členiek senátu JUDr. Márie Trubanovej, PhD. a Mgr. Renáty Gavalcovej, v spore žalobkyne H. U.,
bývajúcej v K., zastúpenej JUDr. Ivetou Pálfy Fabianovou, advokátkou, so sídlom v Spišskej Novej Vsi,
Štefánikovo námestie 5, proti žalovanej O. X., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. Jozefom Jaroščákom,
ml., advokátom, so sídlom v Bardejove, Radničné námestie 33, o určenie, že nehnuteľnosti patria do
dedičstva po neb. S. D. s prísl., vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 7C/65/2017, o dovolaní
žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. mája 2020 sp. zn. 20Co/12/2019, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 24. septembra
2018 č. k. 7C/65/2017-77, žalobu žalobkyne zamietol (výrok I.) a žalovanej voči žalobkyni priznal nárok
na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok II.). Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa
založila žalobu na skutkovom tvrdení, že poručiteľ S. D. nepodpísal darovaciu zmluvu o prevode
vlastníctva bytu, resp. notársku zápisnicu obsahujúcu daný právny úkon. Túto mala podpísať iná osoba,
pretože podpis poručiteľa na darovacej zmluve je značne odlišným od podpisu na prepúšťacej lekárskej
správe z rovnakého obdobia. V priebehu konania skutkové tvrdenia rozšírila o podozrenie z psychickej

nespôsobilosti poručiteľa uzatvoriť daný právny úkon vzhľadom k svojmu ochoreniu, možnému
ovplyvneniu liekmi, a pochybnosti, aký právny úkon mienil vlastne urobiť - darovaciu zmluvu alebo
závet. Z pripojeného trestného spisu, obsahu notárskej zápisnice, výpovede notára JUDr. Ľubomíra
Barabáša, ako aj výpovede svedkyne E. F. bolo nepochybne preukázané, že práve poručiteľ uzavrel 17.
februára 2017 darovaciu zmluvu a dohodu o zriadení vecného bremena práva doživotného bývania a
užívania nehnuteľnosti, ktorú pred notárom a svedkom v Nemocnici Poprad počas svojej hospitalizácie
podpísal. O obsahu prejavenej vôle poručiteľa súd rovnako nemal pochybnosť, pretože tento príslušnú

notársku zápisnicu, obsahom ktorej bol právny úkon darovania, podpísal. Poručiteľ v minulosti zriadil
závet vo forme notárskej zápisnice, preto musel mať vedomosť o rozdiele právneho úkonu závetu
od právneho úkonu darovacej zmluvy. Výrok poručiteľa, ktorý sa mal pred podpisom zápisnice podľa
vyjadrenia svedkyne F. vyjadriť, že zápisnica bude platná až po jeho smrti, nie je možné pri uzatvorení
aj zmluvy o práve doživotného bývania darcu stotožniť s prejavom vôle poručiteľa uzavrieť darovaciu
zmluvu, podľa ktorej by malo dôjsť k plneniu až po darcovej smrti. Iba pri preukázaní takejto vôle by
bolo možné uvažovať o neplatnosti darovacej zmluvy podľa § 628 ods. 3 OZ. K otázke spôsobilosti

na právne úkony uviedol, že dcéra žalobkyne (správne dcéra poručiteľa - pozn. dovolacieho súdu) v
trestnom oznámení nespochybnila duševné zdravie poručiteľa. Toto nebolo spochybnené žiadnym iným
dôkazom. Z lekárskej prepúšťacej správy, ktorá je obsahom trestného spisu, vyplýva, že pacient bol
prijatý do zdravotníckeho zariadenia pre problémy so srdcom, nie z dôvodu diagnostikovanej duševnejporuchy. V čase prijatia bol orientovaný v čase, priestore. Kontakt bol s ním dobrý. Prepúšťacia správa,
ktorú mala žalobkyňa k dispozícii, konštatuje dôvody uplatnenej liečby a použitú medikáciu počas
hospitalizácie. Žalobkyňa nešpecifikovala, ktoré z užívaných liečiv mohli u pacienta vyvolať taký stav

duševnej poruchy, ktorá by ho robila k uzavretiu právneho úkonu neschopným z dôvodu, že pod ich
vplyvom by nevedel posúdiť následky svojho úkonu alebo svoje jednanie ovládať. Z výpovede notára
a obsahu zápisnice je zrejmé, že poručiteľ konal pri plnom vedomí. V prejednávanej veci žalobkyňa
ničím právne významným nepreukázala, aby poručiteľ uzavrel darovaciu zmluvu ako osoba, ktorá
nemala spôsobilosť na právne úkony, resp. aby konala v duševnej poruche, ktorá by ju robila pre

tento právny úkon neschopnou. Súd s prihliadnutím k hospodárnosti konania vzhľadom k vykonaným
dôkazom, tieto pokladal za dostačujúce pre rozhodnutie vo veci. Preto nevyhovel návrhom žalobkyne na
vykonanie ďalších dôkazov týkajúcich sa znaleckého preskúmania podpisu poručiteľa a vypočutia osôb
realizujúcich jeho liečbu v zdravotníckom zariadení a v čase uzatvárania právneho úkonu. Jej návrhy
na doplnenie dokazovania ako neúčelné zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 255 Civilného
sporového poriadku č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „CSP“).

2. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) na odvolanie žalobkyne
rozsudkom z 28. mája 2020 sp. zn. 2Co/12/2019 rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP) a stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo podľa zásad
upravených v CSP a zistil, že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené. Odvolací súd vo vzťahu k

hodnoteniu dôkazov poukázal na to, že hodnotenie dôkazov môže robiť len súd, ktorý ich vykonal.
Základom hodnotiaceho postupu sudcu by okrem ľudských a odborných skúseností mali byť pravidlá
logického myslenia, ktoré tradičná logika formuluje do základných logických zásad. Daná právna vec je
nepochybne vec sporová, v ktorej sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana sporu má jednak povinnosť
tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého

rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia,
a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnutie vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného

bremena je umožniť súdu rozhodnúť vo veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané
určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, či už z dôvodu nečinnosti
strany sporu, ktorá nesplnila povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, alebo preto, že
takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú
povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej

normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah
dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré museli byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného
bremena. Vo vzťahu ku koncentrácii konania uviedol, že táto má podľa zákonodarcu predstavovať
efektívny nástroj racionálneho a odôvodneného zrýchlenia sporového konania. Sudca so znalosťou
konkrétnejveciviepodľazákonodarcunajlepšieposúdiťadekvátnosťavčasnosťuplatneniaprostriedkov

procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany. V súvislosti s odvolacími námietkami odvolateľky
odvolací súd poukázal na ustanovenie § 209 CSP a inštitút súkromného znaleckého posudku. S
odkazom na § 210 CSP poukázal na súčinnosť strán a tretích osôb v priebehu znaleckého dokazovania.
Poukázal, že v súvislosti so znaleckým dokazovaním, a to či už súdom nariadeným alebo súkromným,
môže súd uložiť povinnosť nielen strane sporu, svedkom, ale aj inej osobe, aby túto súčinnosť poskytla,

pričom neuposlúchnutie príkazu súdu môže byť sankcionované poriadkovou pokutou. Odvolací súd
vyslovil, že ak si odvolateľka v priebehu prvoinštančného konania nedala vyhotoviť súkromný znalecký
posudok na pravosť podpisu právneho predchodcu žalobkyne, potom možno súhlasiť so záverom
súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena. To isté platí aj pre zistenie duševného stavu
poručiteľa v čase podpisu darovacej zmluvy. Ak nebol žiadnym iným dôkazom spochybnený zdravotný

stav poručiteľa, potom odvolací súd súhlasil so záverom súdu prvej inštancie o nevyhovení návrhu
na vykonanie ďalších dôkazov týkajúcich sa znaleckého preskúmania podpisu poručiteľa a vypočutia
osôb realizujúcich jeho liečbu v zdravotníckom zariadení v čase uzatvárania právneho úkonu, z dôvodu,
že tieto považoval za nehospodárne. Navyše výsluchom svedkov podľa názoru odvolacieho súdu ani
nebolo možné preukázať, či poručiteľ v čase podpisu darovacej zmluvy mal spôsobilosť na tento právny

úkon alebo táto spôsobilosť bola obmedzená. Kľúčovým dôkazom pre preukázanie týchto okolností
by bol znalecký posudok - súkromný znalecký posudok, ktorý si však žalobkyňa vyhotoviť v priebehu
prvoinštančného konania nedala, a preto neuniesla dôkazné bremeno. O trovách konania odvolací súd
rozhodol podľa § 396 s prihliadnutím na § 255 CSP.3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie podľa § 420
písm. f/ a § 421 ods. 1 a/, b/, c/ CSP. K namietanej vade podľa § 420 písm. f/ CSP dovolateľka uviedla,
že v konaní došlo k vadám spočívajúcim v porušení práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ako

odvolacieho súdu, tak súdu prvej inštancie, k porušeniu práva na predvídateľnosť rozhodnutia
a práva na relevantné konanie spojené so zákazom svojvoľného postupu. Dovolateľka považuje
nepoužitie inštitútu predbežného prejednania sporu okresným súdom za vadu konania, ktorá mohla mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, čím došlo k porušeniu princípu právnej istoty. Okresný súd
rozhodol predčasne, a tým aj nesprávne, keď nevyhovel návrhu žalobkyne na vykonanie ďalších

dôkazov týkajúcich sa navrhovaného znaleckého preskúmania podpisu poručiteľa a vypočutia osôb
realizujúcich jeho liečbu v zdravotníckom zariadení v čase uzatvárania právneho úkonu odôvodňujúc to
ich neúčelnosťou a uspokojil sa len vykonaním dôkazov, a to najmä no nielen, pripojeným trestným
spisom, notárskou zápisnicou, výpoveďou notára a svedkyne E. F.. Zamietnutie jej návrhu na doplnenie
dokazovania a zamietnutie jej žaloby považuje dovolateľka za prekvapivé súdne rozhodnutia, ktoré sú v
rozpore s princípom právnej istoty. Opätovne poukazuje na to, že pochybnosti o skutočnej vôli poručiteľa

previesť na žalovanú predmetné nehnuteľnosti vyvstali u žalobkyne z tých skutočností, že: 1/
k prevodu vlastníctva z poručiteľa na žalovanú došlo v čase jeho ťažkej onkologickej choroby, v čase
keď bol hospitalizovaný, tesne pred jeho smrťou; 2/ k prevodu vlastníctva z poručiteľa na žalovanú došlo
napriek tomu, že poručiteľ závetom prejavil svoju vôľu, aby všetok jeho majetok po jeho smrti nadobudla
jeho vnučka - žalobkyňa. Žalobkyňa sa preto domnieva, že bolo viac ako účelné vykonať navrhované

znalecké dokazovanie a rovnako aj iné ňou navrhované dôkazy výsluchom svedkov. K znaleckému
dokazovaniu dovolateľka uviedla, že mohla predložiť aj vlastný súkromný znalecký posudok, avšak v
tomto prípade ho dovolateľka nemohla predložiť nie z vlastnej viny. Dovolateľka nemala a nemá prístup
k dokumentom, písomnostiam, listinám, na ktorých by bol podpis poručiteľa, a ktoré poručiteľ
podpísal v poslednom období života, resp. v období blízkom obdobiu podpísania spornej listiny, a to v

ich origináli, ktorý práve originál sa vyžaduje na porovnanie pravosti podpisu. Žalobkyňa je toho názoru,
že samotné výpovede troch svedkov, ktoré osoby boli zároveň osobami zainteresovanými na tomto
úkone, pre spravodlivé rozhodnutie nie je postačujúce, a je v rozpore s princípom právnej istoty
žalobkyne, aj keď sa zo strany tunajšieho súdu javí z hľadiska princípu zrejme hospodárnosti pre
rozhodnutie vo veci za postačujúce. Žalobkyňa poukazuje na to, že sa nestotožňuje s vyjadrením súdu

prvej inštancie v odôvodnení, že keď „dcéra žalobcu (správne dcéra poručiteľa - pozn. dovolacieho
súdu) v trestnom oznámení nespochybnila duševné zdravie poručiteľa a toto duševné zdravie nebolo
spochybnené žiadnym iným dôkazom v tomto konaní, konal poručiteľ slobodne a vážne a bez
akejkoľvek duševnej poruchy, ktorá by ho robila v takomto prípade neschopným na predmetný
právny úkon, akým bola darovacia zmluva a dohoda o zriadení vecného bremena.“ Žalobkyňa duševné

zdravie spochybňovala v tomto konaní a za týmto účelom chcela a navrhovala vykonať aj iné dôkazy
než tie, ktorá mohla sama okresnému súdu spolu so žalobou predložiť a v tomto konaní takto uplatniť.
Žalobkyňa rovnako poukazuje na to, že okresný súd jej vytýkal, že bližšie nešpecifikovala, ktoré
z užívaných liečiv mohli u poručiteľa vyvolať stav duševnej poruchy, ktorá by ho robila k uzavretiu
právneho úkonu neschopným. K uvedenému žalobkyňa uviedla, že tieto nemohla špecifikovať,

nakoľko nedisponovala prepúšťacou správou a ani zdravotnou dokumentáciou poručiteľa a
práve z tohto dôvodu navrhovala vykonať dôkaz výsluchmi osôb realizujúcich jeho liečbu
v zdravotníckom zariadení a v čase uzatvárania právneho úkonu. Žalobkyňa sa nestotožňuje ani s
rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý jej odvolacie dôvody nevzal do úvahy konštatujúc neunesenie
dôkazného bremena. Toto dôkazné bremeno nemohla uniesť, pretože súd prvej inštancie nevyhovel

návrhu nielen na vykonanie znaleckého dokazovania ohľadom pravosti podpisu poručiteľa na darovacej
zmluve, na ktoré sa vyžaduje porovnanie jeho podpisu na iných listinách, v čase blízkom jeho smrti
a to ich origináloch, z dôvodu „neúčelnosti“. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu je nelogické,
zmätočné, vychádzajúce zo svojvoľného hodnotenia dôkazov, ktoré je ústavne neakceptovateľným
hodnotením dôkazov a vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom.

Navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
4. Žalovaná v písomnom vyjadrení k dovolaniu žalobkyne uviedla, že sa nestotožňuje s dovolacími
dôvodmi a tvrdeniami žalobkyne. Navrhla dovolanie žalobkyne odmietnuť, nakoľko neobsahuje
obligatórne náležitosti dovolania, alebo alternatívne, dovolanie ako nedôvodné zamietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo
napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú
splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti.6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to
zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.

7. Podľa § 420 písm. f/ CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
8. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah

súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane,abysvojouprocesnouaktivitouuskutočňovalajejpatriaceprocesnéoprávnenia.Podstatoupráva
na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na
nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym
poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne
konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami
(pozri rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS
97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa
ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Pod
porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci
predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo
zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie
ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva.

9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
10. Dovolateľka vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP opiera o to, že súd prvej inštancie
nenariadil v konaní predbežné prejednanie sporu, že súdy nižších inštancií na základe nesprávne

zisteného skutkového stavu dospeli k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, keď dôkazy hodnotili
svojvoľne a nevykonali ňou navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
pričom rozhodnutie tak odvolacieho súdu ako aj súdu prvej inštancie nie je riadne odôvodnené
(nepreskúmateľnosť rozhodnutia).
11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať

sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce súdne konanie. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného
ustanovenia treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom
porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z

ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených
procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci
za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne
odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní,
na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne

uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
12. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto

požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).
13. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne

korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránkyrozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.

ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
14. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.
15. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho

rozhodnutiamusívysporiadaťsovšetkýmirozhodujúcimiskutočnosťamiajehomyšlienkovýpostupmusí
byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu
môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu

vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav.
16. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad
pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu

nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f/ CSP. V danom prípade súd prvej inštancie
žalobu žalobkyne o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi zamietol a odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 CSP. Treba
mať na pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí z hľadiska jeho
predmetu jeden celok (m. m. IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09) a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho

súdu s potvrdzovaným rozsudkom súdu prvej inštancie vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu.
Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s odôvodnením dovolaním napadnutého
rozsudku odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho súdu všetky zákonom vyžadované náležitosti
v zmysle ustanovenia § 393 CSP. Dovolací súd nezistil, že by v danej veci išlo o takýto prípad vybočenia
z medzí ustanovenia § 393 ods. 2 CSP, ktorým by došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý

proces. Odvolací súd odôvodnil potvrdzujúci výrok svojho rozhodnutia spôsobom zodpovedajúcim
zákonu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, ako vo veci rozhodol súd prvej inštancie, obsah
odvolania dovolateľky, zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov strán sporu,
jasne a zrozumiteľne vysvetľuje, prečo rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne, k
čomu na zdôraznenie jeho správnosti doplnil aj ďalšie dôvody, najmä v reakcii a za účelom vysporiadania

sa s podstatnými odvolacími námietkami žalobkyne (§ 387 ods. 2 CSP). Z odôvodnenia rozhodnutia
odvolacieho súdu (body 10. až 25.), ako aj rozhodnutia súdu prvej inštancie (body 3. až 13.), nevyplýva
rozpornosť, nepresvedčivosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odôvodnenie odvolacieho súdu sa
vyporadúva so všetkými podstatnými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup odvolacieho

súdu je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal (§ 220 ods. 2 CSP).
17. Dovolací súd z obsahu dovolania (§ 124 CSP) navyše nezistil, z akého konkrétneho dôvodu
dovolateľka namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutí súdov nižších inštancií. Súd v opravnom konanínemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
(podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom

konaní (II. ÚS 78/05). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia dostatočne vysporiadal
s otázkou (ne)unesenia dôkazného bremena žalobkyňou a ako vyplýva z judikatúry ústavného
súdu, len samotná skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
(napr. I. ÚS 188/06).

18. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľa, ale len to, že ho neodôvodnil objektívne
uspokojivým spôsobom, čo nie je daný prípad. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II.
ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, IV. ÚS 324/2011) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu
ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať
v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania (strán sporu) vrátane ich dôvodov a

námietok.Samotnéodôvodnenierozhodnutiavšeobecnéhosúdu,ktoréstručneajasneobjasnískutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo
účastníka na spravodlivé súdne konanie (IV. ÚS 112/05, IV. ÚS 324/2011). Dovolací súd neakceptoval
opodstatnenosť dôvodov, ktoré žalobkyňa uvádzala v dovolaní o zmätočnosti napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu, trpiaceho nedostatkom riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia, pretože uvedené

nezistil. Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva, že pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne
odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej zmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP
správnosť právnych záverov, ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo prípadné nesprávne
právne posúdenie veci túto vadu zmätočnosti nezakladá (R 24/2017); tento právny záver považuje za
ústavnoprávne akceptovateľný i ústavný súd (I. ÚS 61/2019).

19. Pokiaľ dovolateľka namieta, že súd prvej inštancie neaplikoval inštitút predbežného prejednania
sporu (§ 168 CSP), ktorý má slúžiť aj na zabránenie tzv. prekvapivých súdnych rozhodnutí, keďže jeho
výsledkom by malo byť vyjasnenie predmetu sporu, otázok dôkazného práva i právneho posúdenia
veci, v dôsledku čoho súd prvej inštancie vo veci nesprávne rozhodol, dovolací súd uvádza, že nakoľko
sa jedná o fakultatívny inštitút, súd nie je povinný pred prvým pojednávaním nariaďovať predbežné

prejednanie sporu, ale má možnosť nariadiť priamo pojednávanie podľa § 177 CSP. V danom prípade
teda nemožno hovoriť o porušení práva na spravodlivý proces, keď sa súd prvej inštancie rozhodol
nariadiť pojednávanie (pozri napr. uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obdo/50/2020). Ak súd prvej
inštancie neustálil, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné a ktoré sú nesporné, ktoré dôkazy
vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, najvyšší súd k uvedenému uvádza, že náprava prípadného

nesprávneho postupu súdu prvej inštancie v tomto smere bola daná tiež možnosťou podania
odvolania ako riadneho opravného prostriedku, ktorý dovolateľka v predmetnej veci aj využila. Bolo
by neefektívne, ba až nezmyselné, považovať prípadné nedodržanie § 181 ods. 2 CSP súdom prvej
inštancie za tzv. zmätočnostnú vadu v zmysle § 420 písm. f/ CSP a z tohto dôvodu zrušovať v dovolacom
konanírozhodnutiasúdovvzákladnomkonaníavecvracaťnaďalšiekonanie,hociúčastníkkonaniamal

možnosť namietať nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie v opravnom konaní a hoci mal možnosť
dozvedieťsaoskutkovýchaprávnychzáverochsúdovvzákladnomkonanízodôvodneníichrozhodnutí.
Preto uvedená námietka, aj keby bola dôvodná, nebola by spôsobilá mať za následok tzv. zmätočnostnú
vadu, t. j. porušenie základných zásad súdneho konania, a teda porušenia práva na spravodlivý proces
(pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 124/2019, 3 Cdo 236/2010, 6 Cdo 417/2015, 6 Cdo

17/2017).
20. Pokiaľ dovolateľka vytýka nesprávne zistený skutkový stav veci, resp. nesúhlasí so skutkovými
zisteniami, ich hodnotením a nevykonaním ňou navrhnutých dôkazov, dovolací súdu poukazuje
na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, podľa ktorej je ustálený názor, že nedostatočné zistenie
skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie

niektorého dôkazu nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 41/2017,
2 Cdo 232/2017, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 56/2017, 5 Cdo 90/2017, 7 Cdo 11/2017, 8 Cdo 187/2017).
Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky posudzoval ústavný súd, nedospel však k
záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020).
20.1. Najvyšší súd tiež pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorej si súd vytvára

poznatkypotrebnénarozhodnutievoveci.Právomockonaťoveci,ktorejsatýkažaloba,vsebeobsahuje
i právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom
sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný
návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Súdynižšej inštancie neboli povinné vykonať všetky navrhnuté dôkazy, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy
budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie stranám (§ 185 ods. 1 CSP). Ak sa súd rozhodne, že určité
dôkazy nevykoná (napr. preto, že sú podľa jeho názoru pre vec nevýznamné alebo nadbytočné) alebo

vykoná iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať za vadu zmätočnosti
(viď R 125/1999). Procesnému právu strany sporu navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen
o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí
odôvodniť, prečo, z akých dôvodov tak neurobil.
20.2. Napokon dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie

nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať
nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení
už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu
prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, je
viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil odvolací súd (§ 442 CSP). Dovolaním sa preto nemožno
úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi nižšej inštancie, ani prieskumu nimi

vykonaného dokazovania. Inými slovami, na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového
stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorého
prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu
súdu pri procese jeho zisťovania (porovnaj I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má
možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní

(tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či
konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle,
ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), čím by mohlo dôjsť k
vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, avšak tieto vady v súdenej veci dovolací súd nezistil.
20.3. Podľa názoru dovolacieho súdu doposiaľ vykonané dokazovanie dostatočne odôvodňuje

skutkové i právne závery prijaté súdmi nižšej inštancie (súdom prvej inštancie, aj súdom odvolacím).
Dovolateľkou namietané nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov pritom odvolací súd odôvodnil, keď
otázke dokazovania venoval podstatnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku.
21. Pokiaľ dovolateľka zamietnutie jej návrhu na doplnenie dokazovania a zamietnutie jej žaloby
považovala za prekvapivé súdne rozhodnutie, ktoré je v rozpore s princípom právnej istoty,

dovolací súd k uvedenému uvádza, že v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu o tzv. prekvapivé
rozhodnutie ide predovšetkým vtedy, ak odvolací súd založí svoje rozhodnutie vo veci na iných
právnych záveroch ako súd prvej inštancie, za súčasného naplnenia tej okolnosti, že proti týmto iným
(odlišným) právnym záverom odvolacieho súdu, nemá strana konania možnosť vyjadrovať sa, právne
argumentovať, prípadne predkladať nové dôkazy, ktoré sa z hľadiska doterajších právnych záverov

súdu prvej inštancie nejavili ako významné (pozri uznesenie najvyššieho súdu z 21. marca 2018, sp.
zn. 7 Cdo 1/2018). V danom prípade ale rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu
prvej inštancie nevyznieva ani prekvapujúco, ani nečakane, keď súdy oboch inštancií založili svoje
rozhodnutia na rovnakých skutkových záveroch pri aplikácii rovnakých právnych noriem. So zreteľom
na vyššie uvedené nebolo rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie

ani prekvapujúce, a ani nečakané.
22. Zhrnúc vyššie uvedené dovolací súd uzavrel, že žalobkyňa neopodstatnene namietala nesprávny
procesný postup odvolacieho súdu, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných práv v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f/ CSP). Dovolací súd preto
dovolanie žalobkyne v tejto časti ako nedôvodné v zmysle § 448 CSP zamietol.

23. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 421 ods. 1 CSP dovolací súd uvádza nasledovné:
23.1.Pokiaľideodovolaniepodľa§421ods.1CSP,jedovolanieprípustnéprotirozhodnutiuodvolacieho
súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho
súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej
rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
23.2. Pre všetky tri procesné situácie, v ktorých § 421 ods. 1 CSP pripúšťa dovolanie, má mimoriadny
význam obsah pojmu „právna otázka“ a to, ako dovolateľ túto otázku zadefinuje a špecifikuje v dovolaní.
Otázkou relevantnou z hľadiska § 421 ods. 1 CSP môže byť len otázka právna, nie skutková otázka. Zo
zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu,

ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka
práce, Zákona o rodine, ako aj o otázku procesnoprávnu, ktorej riešenie záviselo na aplikácii a
interpretácii procesných ustanovení. Musí ísť o právnu otázku, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení
založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. Právna otázka, na vyriešení ktorej nespočívalo rozhodnutieodvolacieho súdu (vyriešenie ktorej neviedlo k záverom vyjadreným v rozhodnutí odvolacieho súdu), i
keby bola prípadne v priebehu konania súdmi posudzovaná, nemôže byť považovaná za významnú z
hľadiska tohto ustanovenia. Otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 CSP musí byť procesnou stranou

nastolená v dovolaní (a to jasným, určitým a zrozumiteľným spôsobom).
24. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

25. Nevyhnutným predpokladom pre posúdenie prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP
je riadne vymedzenie tohto dovolacieho dôvodu z hľadiska § 432 ods. 2 CSP s akcentom na
konkrétne označenie právnej otázky, ktorú podľa dovolateľa riešil odvolací súd nesprávne, čo umožňuje
dovolaciemu súdu posúdiť, či ide skutočne o otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu
a či sa pri jej riešení odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421
ods. 1 písm. a/ CSP), ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (§ 421 ods.

1 písm. b/ CSP), alebo ktorá je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená rozdielne (§ 421 ods.
1 písm. c/ CSP).
26. Žalobkyňa v súvislosti s uvádzaným dovolacím dôvodom podľa § 421 CSP však neformulovala
žiadnu právnu otázku (vo svojom dovolaní iba formálne odkázala na ustanovenie § 421 CSP vyjadrujúc
svoj nesúhlas s právnym posúdením veci súdmi nižších inštancií). Z obsahu dovolania vyplýva, že

dovolateľka „len“ nesúhlasí s názorom súdov nižších inštancií v súvislosti s posúdením darovacej
zmluvy o prevode vlastníctva bytu, resp. notárskej zápisnice obsahujúcej daný právny úkon, ako aj
s posúdením spôsobilosti poručiteľa na daný právny úkon; avšak tak robí bez konkrétneho vymedzenia
právnej otázky, vo vzťahu ku ktorej sa mal odvolací súd odkloniť od ustálenej súdnej praxe dovolacieho
súdu a bez uvedenia konkrétnych rozhodnutí dovolacieho súdu, od ktorých sa mal odvolací súd odkloniť,

resp. ktorá nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte vyriešená, prípadne vo vzťahu ku
ktorej rozhoduje dovolací súd rozdielne a bez uvedenia rozdielnych rozhodnutí dovolacieho súdu. Z
dovolania tak nie je zrejmé, aké konkrétne právne otázky chcela dovolateľka riešiť, keď tieto jasne
nekonkretizovala, a tak následne ani dovolací súd nemohol vyhodnotiť, či tieto právne otázky už boli
dovolacím súdom vyriešené alebo nie, resp. riešené rozdielne.

27. Ako už bolo uvedené, otázka relevantná v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP musí byť
procesnou stranou vymedzená v dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje
posúdiť prípustnosť (prípadne aj dôvodnosť) dovolania. Pokiaľ dovolateľ v dovolaní nevymedzí právnu
otázku, od ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, resp. ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho
súdu ešte nebola vyriešená, príp. bola riešená rozdielne, dovolací súd nemôže svoje rozhodnutie

založiť na domnienkach (predpokladoch) o tom, ktorú právnu otázku mal dovolateľ na mysli. V prípade
absencie uvedeného dovolací súd nemôže pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych
a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešil prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým ani
rozhodnúť o tom, či ide o právnu otázku, ktorá doposiaľ nebola riešená (príp. bola riešená rozdielne)
a z tohto pohľadu rozhodnúť o prípustnosti dovolania; v opačnom prípade by uskutočnil dovolací súd

prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho
konania zvolenej v Civilnom sporovom poriadku, ale aj (konkrétne) cieľu sledovanému ustanovením §
421 ods. 1 CSP (pozri Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič
M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK, str. 1382 a rozhodnutia dovolacieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 6/2017, 3 Cdo 28/2017).

28. Iba samotné namietanie nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom, bez vymedzenia
konkrétnej právnej otázky, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a odvolací súd
sa pri jej riešení odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, alebo ktorá ešte nebola
rozhodovacou praxou dovolacieho súdu vyriešená, príp. je rozhodovacou praxou dovolacieho súdu
riešená rozdielne, na prípustnosť dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/, c/ CSP nepostačuje.

Polemika dovolateľa s právnymi závermi odvolacieho súdu, či vyhodnotením skutkového stavu, prosté
spochybňovanie správnosti jeho rozhodnutia alebo len kritika toho, ako odvolací súd pristupoval k
riešeniu skutkovej alebo právnej otázky, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v § 421 ods. 1
písm. a/, b/, c/ CSP (porovnaj sp. zn. 1 Cdo 36/2017, 2 Cdo 5/2017, 3 Cdo 74/2017, 4 Cdo 95/2017, 5
Cdo 87/2017). V tejto časti preto nemožno dovolanie žalobkyne považovať za procesne prípustné.

29. Dovolací súd konštatuje, že dovolanie žalobkyne v časti namietajúcej vadu podľa § 420 písm. f/ CSP
je síce prípustné, ale nie je dôvodné a v časti namietajúcej nesprávne právne posúdenie veci v zmysle
§ 421 ods. 1 CSP je neprípustné, pretože dovolacie dôvody neboli vymedzené spôsobom uvedeným vustanoveniach § 431 až § 435 CSP. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dovolanie ako celok zamietol
(§ 448 CSP).
30. Žalovaná bola v dovolacom konaní úspešná, preto jej dovolací súd na základe ustanovenia § 453

ods. 1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalobkyni
v plnom rozsahu.
31. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.