Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, February 20, 2023

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 1To/114/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5620010106
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Liptáková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:5620010106.1

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Liptákovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Kuráka a Mgr. Anny Mihálikovej, na verejnom zasadnutí konanom 21. februára 2023 prejednal
odvolanie obžalovaného R. X.,
nar.XX.X.XXXX,protirozsudkuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš,sp.zn.3T/20/2020z8.6.2022atakto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného R. X. z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 3T/20/2020 z 8.6.2022 bol obžalovaný R. X.
uznaný za vinného, že:

dňa 31.7.2019 v čase o 15.20 hod. viedol osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz, ev. č. LM
918 CF po účelovej komunikácii z Račkovej doliny smerom na hlavnú cestu č. II/537, okres Liptovský

Mikuláš a v km 10,196 v križovatke s hlavnou cestou č. II/537,
v úmysle odbočiť vľavo smerom na Podbanské, nedal prednosť v jazde prichádzajúcemu osobnému
motorovému vozidlu Škoda Octavia, ev. č. 3SM6223, MPZ CZ, ktoré viedla N. H., nar. X.X.XXXX,
trvale bytom M. XXX, okres U. C., Česká republika, po hlavnej ceste smerom z Podbanského na obec
Pribylina, vošiel do križovatky a spôsobil tak zrážku vozidiel, pri ktorej spolujazdkyňa N. H. Ing. A. Z.,
nar. XX.X.XXXX, trvale bytom Q. C. K. XX, M., Nemecko, ktorá sedela

na pravom prednom sedadle v motorovom vozidle, utrpela zranenia - podvrtnutie krčnej chrbtice a
narazenie - kontúziu v tvárovej časti, ktoré si u nej vyžiadali dobu liečenia
a práceneschopnosti v dĺžke 4 až 5 týždňov a obžalovaný porušil ustanovenia § 3 ods. 1, ods. 2 písm.
a), § 4 ods. 1 písm. c) a § 21 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke v znení neskorších zmien
a doplnkov,

čím spáchal prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.

Za to bol podľa § 221 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 37 písm. h) Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr.
zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na súhrnný trest odňatia slobody
vo výmere 10 mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd výkon trestu odňatia slobody
podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Tr. zák. mu určil skúšobnú dobu v trvaní

20 mesiacov. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu súd uložil trest zákazu činnosti viesť všetky druhy
motorových vozidiel v trvaní 2 roky a 6 mesiacov. Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. súd zrušil výrok o treste
trestného rozkazu Okresného súdu Liptovský Mikuláš,
č.k. 3T/125/2020-128 zo dňa 31.12.2020, doručeného obžalovanému dňa 25.1.2021, právoplatného
dňa 9.3.2021, ktorým mu bol podľa § 221 ods. 1 Tr. zák. uložený trest odňatia slobody vo výmere 6
mesiacov s podmienečným odkladom a určením skúšobnej doby v trvaní 14 mesiacov, ako aj všetky

ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo
zrušením, stratili podklad. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému uložil povinnosť nahradiť škodupoškodenej Ing. A. Z. vo výške 121,69 eur. Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. poškodenú Ing. A. Z. so zvyškom
jej nároku na náhradu škody odkázal na civilný proces. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. poškodenú N. H. s
jej nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní z 8.6.2022 vyplýva, že po vyhlásení rozsudku,
po vysvetlení významu rozhodnutia súdu a poučení o opravnom prostriedku prokurátor uviedol, že
sa vzdáva práva na podanie odvolania. Hlavné pojednávanie sa za splnenia zákonných podmienok
vykonalo v neprítomnosti obžalovaného.

Dňa 11.10.2022 súdu prvého stupňa bolo doručené odvolanie obžalovaného, v ktorom uviedol
nasledovné argumenty:

„Týmto podávam odvolanie voči rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš, nakoľko nie som
stotožnený s rozhodnutím, že som celkom vinný. Vyjadrenie odborníka z cestnej dopravy, ktorý uviedol,

že auto poškodených išlo menej ako 100 km/hod, čo nie je možné. Výsledky sú nepresné a nemôžem
sa s tým stotožniť, nakoľko mojím úsilím bolo bezpečne odbočiť doľava, čo som nestihol, nakoľko druhé
vozidlo nešlo predpísanou rýchlosťou, určite nie takou, akou uvádza špecialista. Tento manéver, ktorý
bol vyhodnotený ako zlý alebo chybný, mi zachránil život a to zdôrazňujem, že ak je občan SR vinný za
to, že chce žiť, tak treba zmeniť znenie istých zákonov.. Navrhujem, aby bola v tomto prípade vykonaná

rekonštrukcia nehody a verím, že reálna skúška ukáže mieru zavinenia. Reálnou skúškou overené
merania rýchlosti v danom úseku dokážu moju nevinu, pretože som presvedčený, keby bola dodržaná
predpísaná rýchlosť, k nehode nepríde, vodička druhého vozidla nepochopiteľne točila doprava, kedy
narazila do môjho auta, pri normálnej rýchlosti pani vodička pribrzdí a pokračuje rovno na L. Hrádok a
nie tak, ako to urobila, spanikárila

zo svojej vysokej rýchlosti a točila na mňa, v prípade, ak neurobím potrebný manéver, toto odvolanie
už nepíšem. Skutočnosť a reálna situácia hrajú v môj prospech a to by sa dalo dokázať navrhovanou
rekonštrukciou, stále verím v spravodlivosť slovenských súdov...“
Súdny spis neobsahuje vyjadrenie príslušného prokurátora ani poškodených k odvolaniu obžalovaného
a k jeho odôvodneniu.

Na verejnom zasadnutí v konaní pred odvolacím súdom prokurátor navrhol podľa § 319 Tr.
por. odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť, pretože rozhodnutie okresného súdu považuje
za zákonné. Verejné zasadnutie sa za splnenia zákonných podmienok vykonalo v neprítomnosti
obžalovaného

Krajský súd ako súd odvolací, predtým, ako začal plniť svoju preskúmavaciu povinnosť podľa § 317 Tr.
por. zistil, že odvolanie obžalovaného bolo podané včas, v lehote stanovenej § 309 Tr. por., odvolanie
bolo podané oprávnenou osobou v súlade s § 307 ods. 1 písm. b) Tr. por., odvolanie spĺňa náležitosti
§ 311 ods. 1, ods. 2 Tr. por. a nedošlo k vzdaniu sa práva na podanie odvolania alebo k späťvzatiu

podaného odvolania v zmysle § 312 Tr. por., a preto odvolací súd nepostupoval podľa § 316 Tr. por.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na

chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 Tr. por.

Odvolací súd zistil, že vo vzťahu ku skutkovým zisteniam tvoriacim podstatu súdeného trestného činu
(prečin ublíženia na zdraví podľa § 158 Tr. zák.) je napadnutý rozsudok výsledkom konania, v ktorom sa

postupovalo podľa Trestného poriadku a v ktorom nedošlo k žiadnym chybám, ktoré by mohli mať vplyv
na objasnenie skutkového stavu veci. Skutkové zistenia prvostupňového súdu, tak ako sú vyjadrené v
napadnutom rozsudku, sú správne a úplné, lebo zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonávaného
na hlavnom pojednávaní. Vzhľadom na to odvolací súd v otázke skutkových zistení odkazuje na veľmi
podrobne rozvedené dôvody rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorými sa v plnom rozsahu aj stotožnil.

Súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie a vyvodil z neho správne
skutkové zistenia.Obžalovaný R. X. odvolanie v podstate založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v
konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho námietkami, skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa
v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo

na odvolacom súde.

Vina obžalovanému musí byť dokázaná na základe dôkazov vykonaných v súlade s Trestným
poriadkom. Podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd postupoval pri hodnotení dôkazov
dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., teda hodnotil ich na základe vnútorného presvedčenia založeného

na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky
odôvodneným skutkovým zisteniam.

Skutočnosť, že odvolateľ sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v
napadnutom rozsudku, nemôže sama osebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti záverov vyslovených súdom prvého stupňa.

Súd prvého stupňa veľmi podrobne rozviedol dôkazy, ktoré usvedčujú obžalovaného zo spáchania
žalovaného skutku, a jeho správne právne závery majú dostatočný skutkový základ v riadne vykonanom
dokazovaní na hlavnom pojednávaní.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo
argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o
odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v
dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je

nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu
prvého stupňa.

V posudzovanej veci uplatnené odvolacie námietky obžalovaného smerujú primárne do oblasti
skutkových zistení. Z jeho strany ide o výhrady voči skutkovým zisteniam, spôsobu hodnotenia dôkazov

vykonaných súdom nižšej inštancie a zároveň polemizuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého
stupňa. V podstate sa obžalovaný takýmto spôsobom snaží presadiť vlastnú (pre neho priaznivú a od
skutkových zistení súdu prvého stupňa inú) verziu skutkového stavu veci. Až následne z uvedených
skutkových (procesných) výhrad vyvodzuje záver o nesprávnom právnom posúdení skutku, resp. o inom
nesprávnom hmotnoprávnom posúdení.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie namietaného rozsudku predstavuje dostatočný základ pre
jeho výrok, lebo súd prvého stupňa v potrebnej miere vysvetlil,
na základe akých právnych úvah rozhodol a jasne odôvodnil svoje skutkové zistenia a závery.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia
rozsudku súdu prvého stupňa:

„Hoci obžalovaný vo svojej výpovedi poukazoval na to, že pred vjazdom
do križovatky zastal tak, aby mal náležitý rozhľad, po vojdení do križovatky zbadal prichádzať motorové

vozidlo, ktoré išlo veľmi rýchlo, nadhadzovalo ho na koľajach
na vozovke, podľa jeho odhadu vodička vozidla mohla ísť rýchlosťou 120-150 km/hod., rútila sa
priamo na jeho vozidlo, na dvere vodiča. V dôsledku toho tvrdil, že dopravnú nehodu zavinila vodička
motorového vozidla zn. Škoda Octavia, poškodená N. H. tým, že šla príliš vysokou rýchlosťou na to, aby
mohol on správne zareagovať a zrážke vozidiel zabrániť. Vykonaným dokazovaním bol však preukázaný

opak.Osobapodávajúcaodbornévyjadreniepovažovalaztechnickéhohľadiskavýpoveďobžalovaného
o tom, že
po spozorovaní OMV zn. Škoda vo vzdialenosti 50-60 metrov, za 2 sekundy, zareagoval tak, že svoje
vozidlo pribrzdil, zaradil spiatočku a začal cúvať, za neprijateľnú. Pri hodnotení dôkazov vykonaných na
hlavných pojednávaniach, najmä odborného vyjadrenia z odboru cestnej dopravy súd ustálil skutkový

priebeh a dej dopravnej nehody tak, ako je uvedený v podanej obžalobe. Zo záverov odborného
vyjadrenia, ktoré vypracovala osoba s odbornými znalosťami, zapísaná aj ako znalec v zozname
znalcov, v odbore cestná doprava, odvetvie nehody v cestnej doprave a výpoveďou osoby podávajúcej
odborné vyjadrenie Ing. K. L. na hlavnom pojednávaní mal súd preukázané, že primárnu príčinunehodovej udalosti je potrebné vidieť v nesprávnom spôsobe používania komunikácie (technike jazdy)
obžalovaného, a to, že neuskutočnil vjazd do križovatky z technického hľadiska bez nebezpečenstva,
a to nielen vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti vozidla zn. Škoda Octavia, ale aj vo vzťahu k rýchlosti

vozidiel pre daný úsek predpísanej, obžalovaný teda vytvoril kolíznu situáciu, pretože vošiel so svojím
motorovým vozidlom zn. Mercedes-Benz do koridoru pohybu motorového vozidla zn. Škoda Octavia.
Veľmi dôležitým je zároveň zistenie, že aj keby vodička N. H. jazdila v čase jej pôvodnej reakcie
rýchlosťou na úrovni 40-50 km/h., obžalovaný by ju aj v takom prípade ohrozil kritickým spôsobom.
Ako vyplynulo z odborného vyjadrenia poškodená N. H., teda vodička motorového vozidla zn. Škoda

Octavia, síce v danom úseku jazdila vyššou rýchlosťou (cca 72 km/h.) než bolo stanovené dopravnou
značkou, ktorá upravila najvyššiu povolenú rýchlosť
na danom úseku na 40 km/h., avšak úprava povolenej rýchlosti zo 70 km/h. na 40 km/h. sa nachádza
len 15 metrov pred miestom stretu vozidiel, z výpovedí oboch poškodených pritom vyplýva, že vodička
N. H. na daný príkaz značky ihneď reagovala a taktiež musela reagovať na náhlu prekážku v cestnej
premávke, ktorú jej svojím konaním vytvoril obžalovaný. Z podaného odborného vyjadrenia jednoznačne

vyplýva, že aj napriek tomu, že vo vzťahu k prekročeniu povolenej rýchlosti v danom úseku technika
vodičky nebola správna, avšak podstatnou je skutočnosť, že svojím konaním nevyvolávala kolíznu
situáciu vzhľadom na ostatných účastníkov cestnej premávky, pokiaľ oni vykonávali jazdu podľa
predpísanej legislatívy, aj jej technika jazdy aj po rozpoznaní kolíznej situácie bola odborníkom v
cestnej doprave vyhodnotená ako správna a z hľadiska bezpečnosti nevyhnutná. Preto súd považuje za

absolútne vyvrátené tvrdenie obžalovaného o tom, že mala poškodená N. H. jazdiť rýchlosťou možno
aj 120-150 km/h., čím zapríčinila situáciu, ktorá by viedla k vzniku kolíznej situácie a tým k zrážke.
Preukázaným faktom je, že jej možnosti zabránenia vzniku dopravnej nehody boli výrazne obmedzené,
resp. neboli žiadne. Uvedené úvahy vyplývajú
zo záverov odborného vyjadrenia, podľa ktorých jediným relevantným zabránením nehode

zo strany vodiča OMV zn. Mercedes-Benz bolo vykonávať jazdu v danom úseku správnou technikou
jazdy, zároveň dôsledne predvídať možnú dopravnú situáciu na pridruženom úseku hlavnej cesty. Ak
situácia na hlavnej ceste, prípadne vytvorený priestor zakrytého výhľadu vyžaduje zastaviť vozidlo na
mieste dostatočného rozhľadu, obžalovaný to mal realizovať a vjazd do priestoru komunikácie hlavnej
cesty vykonať až v bezpečnej situácii vzhľadom

na polohu a rýchlosť vozidiel bezpečné. Hoci vodička OMV zn. Škoda N. H. v danom úseku
preukázateľne prekročila povolenú rýchlosť, aj keď nemožno hovoriť
o „neprimeranej rýchlosti“ (miesto reakcie na kolíznu situáciu bolo v mieste počiatku obmedzenia
rýchlosti na 40 km/h.), aj v prípade, keby malo OMV zn. Škoda v danom úseku, v čase a priestore
pôvodnej reakcie vodičky OMV zn. Škoda na kolíznu situáciu rýchlosť povolenú v danom úseku 50 km/

h., prípadne nižšiu, pričom pohybový stav a trajektória pohybu OMV zn. Škoda by zostal nezmenený,
je zrejmé, že k nehode by v takom prípade nedošlo a došlo by k priestorovému zabráneniu dopravnej
nehody.AkbyOMVzn.Škodazachovalopôvodnýpohybovýstav,pričomjenutné,abyajvtomtoprípade
vodička OMV
zn. Škoda strhla riadenie vpravo, OMV zn. Mercedes-Benz by včas opustilo koridor pohybu OMV zn.

Škoda. Technika jazdy vodiča OMV zn. Mercedes-Benz bola nesprávna a vysoko riziková, aj keby
vodička OMV zn. Škoda dodržala povolenú rýchlosť, lebo jej technika jazdy by aj v takom prípade
vyžadovala jej okamžitú reakciu s následným intenzívnym brzdením. Obžalovaný by aj v tomto prípade
ohrozil vodičku N. H. kritickým spôsobom. Technickou príčinou dopravnej nehody bola nesprávna
technika jazdy vodiča OMV

zn. Mercedes-Benz, ktorý uskutočnil vjazd z vedľajšej komunikácie na hlavnú cestnú komunikáciu
vzhľadom na skutočnú, ale aj povolenú rýchlosť prichádzajúceho OMV
zn. Škoda technicky nesprávnym spôsobom, čím vytvoril potenciálnu kolíznu situáciu, ktorá vyústila k
zrážke zúčastnených motorových vozidiel.
Z tohto vyplýva, že to bol práve obžalovaný, kto svojím správaním v cestnej premávke zapríčinil vznik

zrážky motorových vozidiel. Súd pri vyhodnotení dôkazov nemôže opomenúť ani skutočnosť, na ktorú
vo svojich výpovediach poukazovali poškodené, a síce, že obžalovaný v čase zrážky vozidiel mal obutú
„plážovú“ obuv, ktorú možno považovať
za nestabilnú a nevhodnú na bezpečné vedenie motorového vozidla, čo taktiež mohlo prispieť k
nesprávnej technike jeho jazdy. Táto skutočnosť nevyplýva len z výpovedí poškodených, ale bola

potvrdenáajfotodokumentáciou,pretoženafotografiič.43vyhotovenejpoverenýmpríslušníkomPZdňa
31.7.2019 o 16:31 hod. v rámci obhliadky miesta dopravnej nehody je zachytená osoba obžalovaného
v krátkych nohaviciach a šľapkách tak, ako to popisovali obe poškodené.Zranenia,ktorévdôsledkudopravnejnehodyutrpelapoškodenáIng.A.Z.amierupoškodeniajejzdravia
v príčinnej súvislosti s nehodou mal súd preukázanú jednak výpoveďou poškodenej, ale aj prečítanými
lekárskymi správami a znaleckým dokazovaním. Znalec z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie

úrazovej chirurgie sa jednoznačne vyjadril, že najzávažnejším utrpeným zranením bolo podvrtnutie
krčnej chrbtice, ktoré poškodená utrpela aj napriek tomu, že mala zapnutý bezpečnostný pás, pričom
v dôsledku toho zranenia bola nútená podstúpiť ošetrenie v nemocnici v Liptovskom Mikuláši, následne
po prepustení do domácej liečby podstúpila vyšetrenia a ošetrenia v mieste svojho bydliska, bola
obmedzená bolesťami, imobilizáciou (štandardnú dobu imobilizácie znalec určil na dva až tri týždne),

nosením krčného goliera, užívaním liekov proti bolesti, poruchami spánku, výrazným obmedzením
svojím doterajších pracovných a pohybových aktivít. Obmedzenie obvyklého spôsobu života podľa
znalca zodpovedá dobe 4 až 5 týždňov aj s dlhšou rehabilitáciou. Ako vyplýva zo znaleckého posudku,
najmä u pripútaných jedincov pri frontálnom strete (náraz prednej ľavej časti OMV zn. Škoda Octavia
do bočnej ľavej časti OMV zn. Mercedes-Benz) dochádza k prudkému pohybu hlavy dopredu a tým k
hyperflexii, teda nekoordinovanému pohybu chrbtice dopredu, čím dochádza k poškodeniam vzhľadom

na prudkosť a silu nárazu, uvedený mechanizmus vzniku zranenia podľa znalca zodpovedá popisovanej
dopravnej nehode zo dňa 31.7.2019. Zo znaleckého posudku taktiež vyplynulo, že symptomatika
zranenia nastupuje aj s odstupom 12-24 hodín, z týchto dôvodov absolútne nie je dôvodná obrana
obžalovaného, že ide o špekulantstvo zo strany vodičky a spolujazdkyne, pretože podľa neho ku
žiadnym zraneniam pri dopravnej nehode nedošlo, ani jedna sa nesťažovala na bolesti, nedržali sa

za krk, ani nikde, nič im nebolo a po približne 30-45 minútach zavolali na miesto sanitku, pretože
si zmysleli, že ju zrazu chcú privolať. S poukazom na výsledky znaleckého dokazovania a
výpoveď znalca MUDr. Seleckého z odboru zdravotníctva, odvetvie úrazová chirurgia, je takáto obrana
obžalovaného bezpečne vyvrátená. Súd mal napokon preukázané, že všetci účastníci dopravnej nehody
boli pripútaní bezpečnostnými pásmi, inak by aj zranenie poškodenej mohlo mať závažnejší charakter.

Objektivizovaná bola aj dĺžka práceneschopnosti poškodenej, ktorú znalec považoval
za opodstatnenú dobu v čase od 1.8.2019 do 16.8.2019 a od 3.9.2019 do 6.9.2019, a objektivizovaný
bol aj rozsah obmedzenia v obvyklom spôsobe života poškodenej A. Z., ktoré znalec ustálil na dobu 4
až 5 týždňov. Ublížením na zdraví sa pritom rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne
vyžiadalo lekárske vyšetrenie, ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas - doba

približne 7 dní - sťažený obvyklý spôsob života poškodeného. Uvedené následky na zdraví poškodenej
spĺňajú pojem ublíženia na zdraví podľa § 123 ods. 2 Trestného zákona. Obžalovaný uvedený následok
na zdraví poškodenej zavinil vo vedomej nedbanlivosti, pretože vedel, že porušením pravidiel v cestnej
premávke môže inému účastníkovi cestnej premávky spôsobiť poruchu zdravia, ale bez primeraných
dôvodov sa spoliehal, že jeho konaním ku takémuto následku nedôjde. Zároveň mal súd preukázané,

že medzi nedbanlivostným konaním obžalovaného a spôsobeným následkom (ublížením na zdraví
poškodenej) je príčinná súvislosť.
Obžalovaný ako zodpovedný subjekt počas vedenia motorového vozidla nejazdil spôsobom
disciplinovaným a ohľaduplným tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky,
neprispôsobil svoje správanie dopravno-technickému stavu cesty a situácii v cestnej premávke,

nevenoval sa plne vedeniu vozidla a nesledoval situáciu v cestnej premávke, taktiež pri vchádzaní na
cestu z účelovej komunikácie, porušil povinnosť dať prednosť v jazde vozidlu idúcemu po ceste, čím
pri vchádzaní z vedľajšej cesty smerom doľava do priestoru hlavnej cesty, odkiaľ prichádzalo osobné
motorové vozidlo vedené poškodenou, vodičkou N. H., spôsobil stret vozidiel, ktorý mal za následok
spôsobenie ujmy na zdraví inému účastníkovi cestnej premávky poškodenej, spolujazdkyni A. Z.. Ako

vodič preto konal v rozpore s ustanoveniami § 3 ods. 1, ods. 2 písm. a/, § 4 ods. 1 písm. c/ a § 21 ods.
1 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, preto je porušením dôležitej povinnosti uloženej vodičovi
zákonom, lebo v danom okamihu ide o bezprostredné ohrozenie druhého účastníka cestnej premávky.
V priamej príčinnej súvislosti s porušením citovaných ustanovení došlo k vzniku nehodovej udalosti
a škodlivému následku. Je nepochybné, že vzhľadom na osobu obžalovaného, ktorý sa prechodne

dlhodobo zdržiaval v meste F. D., cesty v okolí mesta sú mu známe, je dôvodné predpokladať, že bol
uzrozumený s tým, po akej komunikácii sa s vozidlom pohybuje, v akých podmienkach a ako vodič bol
povinný tomu prispôsobiť svoje správanie v cestnej premávke.
Výpovedeobochpoškodenýchsúdvyhodnotilakosúladnésovšetkýmivykonanýmidôkazmiodôvodoch
vzniku a priebehu dopravnej nehody, ktoré vyplynuli najmä na podklade odborného vyjadrenia z odboru

cestnej dopravy a záverov znaleckého posudku z odvetvia úrazovej chirurgie, ale aj s listinnými
a vecnými dôkazmi, ktoré boli prečítané a oboznámené na hlavnom pojednávaní. Súd vyhodnotil
závery, ku ktorým dospel znalec spracovaním znaleckého posudku z odboru zdravotníctva k utrpeným
zraneniam poškodenej A. Z. a k mechanizmu ich vzniku, ako aj k dobe obmedzenia obvyklého spôsobuživota a odborné vyjadrenie z odboru cestnej dopravy, nehody v cestnej doprave, k okolnostiach majúcim
vplyv na určenie vzniku, priebehu a následkov dopravnej nehody, ako zhodné. Každý z odborníkov
(znalec a osoba podávajúca odborné vyjadrenie) zaujal konkrétne stanovisko ku všetkým podstatným

otázkam ohľadne utrpených zranení, ich vzniku a dobe liečenia, ako aj príčin, vzniku, priebehu a
následkomdopravnejnehody,vichzáverochnevznikližiadnepochybnostizásadnéhocharakteru,najmä
o príčinách vzniku dôvodov dopravnej nehody (nesprávna technika jazdy obžalovaného), ktoré boli
v priamej príčinnej súvislosti so zraneniami poškodenej A. Z., a ktoré by mohli viesť k akémukoľvek
spochybneniu viny obžalovaného za žalovaný skutok. Ich závery sú jasné, presvedčivé, súd nemá

dôvod im neveriť a o ich odbornej fundovanosti a objektívnosti súd nemá žiadne pochybnosti. Z týchto
dôvodov ani námietky obžalovaného voči znaleckým posudkom
a odborným záverom, ku ktorým dospel znalec MUDr. Selecký a osoba podávajúca odborné vyjadrenie
Ing. L., považuje súd za nedôvodné a neopodstatnené a zároveň ničím nepreukázané a súd nemá dôvod
pochybovať o odbornej úrovni záverov, ku ktorým znalec a osoba podávajúca odborné vyjadrenie svojou
odbornou činnosťou dospeli. Napokon obžalovaný na hlavnom pojednávaní uviedol, že si zabezpečí

znalecký posudok z odboru dopravy, ktorý súdu predloží, na čo má v zmysle § 119 ods. 3 Trestného
poriadku nepochybne právo, avšak do dňa vyhlásenia dokazovania za skončené aj napriek tomu, že od
jeho ním prezentovaného úmyslu ubehli takmer dva roky, tak neučinil.
Na základe takto vykonaného dokazovania súd ustálil, že obžalovaný R. X. dňa 31.7.2019 v čase o
15.20 hod. viedol osobné motorové vozidlo značky Mercedes - Benz, ev. č. LM 918 CF po účelovej

komunikácii z Račkovej doliny smerom na hlavnú cestu
č. II/537, okres Liptovský Mikuláš, pričom v km 10,196 v križovatke s hlavnou cestou
č. II/537, v úmysle odbočiť vľavo smerom na Podbanské, nedal prednosť v jazde prichádzajúcemu
osobnému motorovému vozidlu Škoda Octavia, ev. č. 3SM6223, MPZ ČR, ktoré viedla N. H. po hlavnej
ceste smerom z Podbanského na obec Pribylina, obžalovaný vošiel do križovatky a spôsobil zrážku

vozidiel, pri ktorej spolujazdkyňa N. H. Ing. A. Z., sediaca na pravom prednom sedadle, utrpela zranenia
- podvrtnutie krčnej chrbtice a narazenie - kontúziu v tvárovej časti, ktoré si u nej vyžiadali dobu liečenia
a práceneschopnosti v dĺžke 4 až 5 týždňov, po ktoré bola rovnako aj obmedzená v obvyklom spôsobe
života, pričom R. X. svojím konaním porušil ustanovenia zákona NR SR č. 8/2009 Z. z. o cestnej
premávke v znení neskorších predpisov, konkrétne § 3 ods. 1, ods. 2 písm. a/, pretože účastník cestnej

premávky je povinný dodržiavať pravidlá cestnej premávky ustanovené v tomto zákone, správať sa
disciplinovane
a ohľaduplne tak, aby neohrozil bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky, pritom je povinný
prispôsobiť svoje správanie najmä stavebnému, dopravno-technickému stavu cesty, situácii v cestnej
premávke, poveternostným podmienkam a svojim schopnostiam, § 4 ods. 1 písm. c/, pretože je povinný

venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke, a § 21 ods. 1, podľa ktorého je
vodičpovinnýprivchádzanínacestuzpozemkuležiacehovedľacesty,areálusobmedzenýmprístupom,
oploteného objektu, garáže, parkoviska, obratiska električiek a podobných miest, z poľnej cesty, z lesnej
cesty, z cestičky pre cyklistov, z obytnej zóny alebo z pešej zóny, dať prednosť v jazde vozidlu idúcemu
po ceste, čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty prečinu ublíženia na zdraví v zmysle

§ 158 Trestného zákona, preto ho súd uznal vinným. Súd dôkazmi vykonanými na hlavnom pojednávaní
považoval za preukázanú príčinnú súvislosť medzi porušením povinností obžalovaným upravených
zákonom o cestnej premávke a následkom na zdraví poškodenej. Na základe takto zisteného
skutkového stavu a vyhodnotenia dôkazov, súd uznal obžalovaného vinným zo spáchania prečinu
ublíženia na zdraví podľa § 158 Trestného zákona.“

Argumentácia okresného súdu je výstižná, presvedčivá a dostatočne odôvodňuje spáchanie skutku
obžalovaným.

Z analýzy odôvodnenia odvolania obžalovaného vyplýva, že v podstate obžalovaný len opakuje,

prípadnečiastočnemodifikujesvojuobhajobupoužitúvtrestnomkonaní.Odvolacísúdvšakrovnakoako
súd prvého stupňa po dôkladnom preštudovaní predloženého spisového materiálu dospel k právnemu
záveru, že skutok tak, ako je uvedený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku, sa stal, napĺňa všetky
znaky skutkovej podstaty stíhaného trestného činu a dopustil sa ho obžalovaný. Svoje úvahy súd
prvého stupňa teda správne založil predovšetkým na vyššie uvedených usvedčujúcich dôkazoch, ktoré

boli potvrdené a podporené ďalšími vykonanými dôkazmi. Všetky vykonané dôkazy a okolnosti z nich
vyplývajúce vo svojom súhrne (na ktoré poukázal prvostupňový súd) odôvodňujú záver, že zavinenie
obžalovaného na spáchaní skutku je bez akýchkoľvek dôvodných pochybností preukázané a vyvracajú
obranu obžalovaného produkovanú v priebehu celého trestného konania.Na preukázanie viny obžalovaného musí súhrn priamych a nepriamych dôkazov tvoriť logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktorá

vo svojom celku nielen spoľahlivo preukazuje všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčuje z jeho
spáchania obžalovaného, ale súčasne vylučuje možnosť akéhokoľvek iného záveru.

V predmetnej mase dôkazov, ktoré usvedčujú obžalovaného z predmetného skutku, neboli zistené
také nedostatky, ktoré by spochybňovali ich hodnovernosť do takej miery, aby umožňovali aplikáciu

procesného pravidla in dubio pro reo (ktoré vychádza z ústavnej zásady prezumpcie neviny) a
oslobodiť obžalovaného spod obžaloby preto, že by nebolo dokázané, že obžalovaný sa dopustil skutku
popísaného vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne podľa § 2 ods. 12 Tr. por., t.j. že ich
hodnotil na základe vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností

prípadu jednotlivo aj v ich súhrne a dospel k logicky odôvodneným skutkovým zisteniam, odvolací súd
podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. nemôže napadnutý rozsudok zrušiť len preto, že sám na základe
svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takom
prípadetotižniejemožnénapadnutémurozsudkuvytknúťžiadnuvaduvzmysleuvedenéhoustanovenia
(R 53/1992). V prejednávanej veci odvolací súd ani sám na základe svojho presvedčenia nehodnotil

tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom, ako tieto dôkazy hodnotil súd prvého
stupňa. Odvolateľ primárne namieta v odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá
odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z
dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa si ale
odvolací súd v plnom rozsahu osvojil a v podrobnostiach naň poukazuje.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si

neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne
záväzných právnych predpisov.

Čo sa týka časti písomných odvolacích námietok obžalovaného v podanom odvolaní, tento v podstate
namieta správnosť podaného odborného vyjadrenia a vinu na žalovanom skutku pripisuje poškodenej.

Aj na tomto mieste krajský súd odkazuje na veľmi podrobné a logické dôvody uvedené v písomnom
vyhotovení napadnutého rozsudku. Okresný súd sa vierohodnosťou odborného vyjadrenia dostatočným
spôsobom zaoberal a krajský súd nepovažuje za potrebné opakovať jeho správne právne závery.

Pri absencii ďalších odvolacích námietok obžalovaného proti výroku o druhu a výmere trestu, ktorý bol

obžalovanému uložený súdom prvého stupňa, odvolací súd vykonal všeobecný prieskum uloženého
trestu obžalovanému z hľadiska jeho zákonnosti a primeranosti. Krajský súd zistil, že súd prvého stupňa
správne aplikoval ustanovenia hmotného práva rozhodujúce v okolnostiach prípadu pre uloženie trestu
odňatia slobody a trestu zákazu činnosti viesť všetky druhy vozidiel obžalovanému R. X.. Z odôvodenia
rozsudku súdu prvého stupňa vyplýva, že tento si zadovážil dostatočný skutkový podklad k rozhodnutiu

o druhu a výmere trestu, ktorý obžalovanému v konečnom dôsledku uložil.

Argumentáciu obžalovaného, smerujúcu proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vine, odvolací súd
neuznal a logicky potom nemohol považovať za dôvodné jeho odvolanie proti výroku o treste.

Treba uviesť, že trest je právnym následkom trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému
trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu) a je jedným z prostriedkov
na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v tých smeroch, v ktorých má
pôsobiť zákon, t.j. na ochranu spoločnosti a na výchovu páchateľa a ostatných občanov. Ochrana
spoločnosti sa uskutočňuje dvoma prvkami, a to prvkom donútenia (represia) a prvkom výchovy. Oba

prvky sa uplatňujú zásadne súčasne v každom treste.

Všeobecne treba uviesť, že Trestný zákon vychádza zo zásady, že základným účelom a cieľom trestu
je ochrana spoločnosti pred trestnými činmi a ich páchateľmi. Zmysel existencie a prípadnej aplikácienoriem trestného práva je predovšetkým v tom, aby sa trestné činy buď vôbec nepáchali, alebo páchali v
čonajmenšejmiere.Ochranaspoločnostipredpáchateľmitrestnýchčinovvrátaneochranyprávaslobôd
jednotlivých občanov robí tak z trestu prostriedok sebaobrany spoločnosti pred trestnými činmi. Trest

má však okrem toho pôsobiť výchovne, a to nielen na páchateľa, ale aj na ostatných členov spoločnosti.
Pritom generálna prevencia sa má uskutočňovať prostredníctvom individuálnej prevencie. Ak sa teda
páchateľovi zabráni v ďalšej trestnej činnosti, dáva sa tým najavo aj ostatným členom spoločnosti,
ktoré správanie je nežiaduce, proti čomu je namierený Trestný zákon a takýmto spôsobom možno
ovplyvňovať pozitívnu hodnotovú orientáciu občanov spoločnosti. Trest súčasne vyjadruje morálne

odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Z hľadiska týchto úvah odvolacieho súdu možno potom dospieť k
záveru, že účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. tvorí jednotu, lebo sa musí vzájomne doplňovať.
Záver súdu o možnosti nápravy páchateľa musí byť vždy v plnom súlade s ochranou, ktorú súd uloženým
trestom poskytuje chráneným záujmom spoločnosti, štátu a občanom pred útokmi páchateľov trestných
činov.

Individuálna prevencia spočíva vo vytvorení podmienok na výchovu odsúdeného k tomu, aby viedol
riadny život. Generálna prevencia má zabezpečiť nielen odradenie ostatných potenciálnych páchateľov
od páchania trestných činov, ale i utvrdenie pocitu právnej istoty a spravodlivosti u ostatných členov
spoločnosti. Spravodlivé a včasné uloženie trestu dáva ostatným členom spoločnosti najavo, že konanie,
za ktoré bol uložený trest, je protiprávne a nežiaduce, varuje ich pred páchaním trestnej činnosti

a posilňuje pocit právnej istoty a právneho štátu. Trestný zákon vychádza z jednoty individuálnej a
generálnej prevencie, pričom obe tieto zložky sa navzájom dopĺňajú a podmieňujú. Disproporcia medzi
jednotlivými druhmi prevencie v zásade vedie k nedostatočnému výchovnému pôsobeniu trestu tak na
páchateľa trestného činu, ako i na ostatných členov spoločnosti.

Treba dodať, že záver o primeranosti trestu je daný vtedy, ak sa opiera o rozumnú väzbu medzi
legitímnym cieľom a zvoleným prostriedkom jeho realizácie. Možno konštatovať, že páchateľa môže
so spravodlivosťou, a teda aj so spoločnosťou zmieriť len spravodlivý trest. Trest sa musí rovnať
spôsobenému bezpráviu, z toho vyplýva, že v prípade ak bude trest, resp. odplata obsiahnutá v
treste prísnejšia ako bezprávie spôsobené trestným činom, nedôjde len k negácii tohto bezprávia,

ale zároveň uloženým trestom vznikne nové bezprávie - bezprávie voči neprimerane potrestanému
páchateľovi trestného činu. Trest, ktorým štát a spoločnosť reaguje na spáchaný trestný čin ako na
nespravodlivé konanie, by mal nespravodlivosť spôsobenú trestným činom napraviť, a nie ešte viac
rozmnožiť. Neprimeraný trest nemožno považovať za spravodlivý. Spravodlivý je vždy len primeraný
trest. Požiadavka primeranosti trestu a jeho individualizácie núti súd prihliadať na okolnosti konkrétneho

prípadu, na jeho zvláštnosti, a teda bráni mechanickému postupovaniu súdu pri rozhodovaní o treste.

Okresný súd správne aplikoval pri úvahách týkajúcich sa ukladania trestu ustanovenie § 34 ods.
4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na

osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu
nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží
mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým
ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako

samostatný.

Súd prvého stupňa správne aplikoval všetky hmotnoprávne ustanovenia rozhodujúce pre uloženie druhu
a výmery trestu, vrátane správneho zistenia absencie poľahčujúcich okolností, správneho zistenia jednej
priťažujúcej okolnosti (§ 37 písm. h/ Tr. zák.), keďže obžalovaný spáchal viac trestných činov, správnej

aplikácie ustanovení § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zák., § 41 ods. 1 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. a § 61 ods.
1, ods. 2 Tr. zák. Krajský súd uzatvára, že okresným súdom uložený súhrnný trest odňatia slobody vo
výmere 10 mesiacov, výkon ktorého podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní 20 mesiacov,
a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel v trvaní 2 roky a 6 mesiacov, považuje
za zákonný, primeraný a spravodlivý.

Reálne garantovanie a uplatnenie základného práva na súdnu ochranu aj v súdnom konaní trestnom
neznamená, aby všeobecné súdy preberali skutkové a právne názory strany konania, ktoré v
okolnostiach konkrétneho prípadu súvisia s uloženými druhmi a výmerami trestov.Rovnako preskúmal nadriadený súd aj správnosť výrokov rozsudku okresného súdu
o náhrade škody a rovnako zistil, že aj tieto výroky zodpovedajú stavu veci a zákonu.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku obžalovaným,
a nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por. alebo § 371 ods. 3 Tr. por.

Na základe týchto skutočností potom krajský súd, ako súd odvolací, odvolanie obžalovaného R. X. podľa
§ 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.