Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, April 5, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 8Sa/34/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1023200506
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1023200506.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: I. H.

G., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník I. Y., bez dokladu totožnosti, aktuálne pobytom: A. policajného
zaistenia pre cudzincov I., zastúpený Centrom právnej pomoci so sídlom Račianska 1523/71, P.O.BOX
18, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky,
Bitúnková 8, 940 01 Nové Zámky o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 17. 03.2023,
podanej proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-70-024/2023-AV zo dňa 16. februára 2023,
takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Žalobou zo dňa 17.03.2023, procesne podriadenou ust. § 226 ods. 1 SSP, doručenou dňa 30.03.2023
Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa
ust. § 221 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) žalobca domáhal

zrušenia napadnutého rozhodnutia o predĺžení zaistenia, nariadenia jeho bezodkladného prepustenia
zo zaistenia a navrhol nepriznať nárok na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov. Právne svoje
dôvody založil na porušení ust. § 32 ods. 1, § 46 a § 47 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní (ďalej aj „Správny poriadok“), ust. § 88 ods. 4 písm. b/, zák.č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov
(ďalej aj „ZoPC“), pričom rozhodnutie žalovaného označil za nepreskúmateľné, keďže sa žalovaný
nedostatočne vysporiadal so všetkými náležitosťami použitého zaisťovacieho inštitútu, a s predlžením
zaistenia nesúhlasil, pretože za momentálneho skutkového stavu je neúčelné.

2. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 písm. b/ ZoPC namietol stanovenú dĺžku predĺženia doby zaistenia
na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.04.2023, pričom na podporu svojich námietok odkázal
na rozsudok NS SR sp.zn. 1Sža/26/2015 zo dňa 26.05.2015, v zmysle ktorého: „Vnútroštátne orgány
aplikácieprávasamajúvrámcisvojichprávomocívždyusilovaťoeurokomformnývýkladvnútroštátneho
práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa bez ohľadu na to, či
ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. S odkazom na uvedené bolo preto

potrebné v danom prípade v konaní o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia navrhovateľa skúmať aj
možnosť využitia v prípade „iných dostatočných, ale menej prísnych donucovacích opatrení“ tak, ako
to predpokladá čl. 15 ods. 1 Návratovej smernice. Pokiaľ tak správny orgán v prípade navrhovateľa
neurobil, bolo treba považovať jeho námietku v tomto smere za dôvodnú. Na tomto závere nemenínič ani skutočnosť, že zákon o pobyte cudzincov výslovne upravuje konkrétne alternatívne opatrenia k
zaisteniu iba v súvislosti s konaním o administratívnom vyhostení a v súvislosti so zaistením žiadateľa
o azyl v zmysle § 88a zákona, pretože konkrétna povinnosť skúmať možnosť účinného opatrenia

iných, miernejších alternatívnych donucovacích opatrení v súvislosti s konaním o odovzdaní podľa
predmetného ustanovenia Návratovej smernice vyplýva zo záväzku vykladať vnútroštátne právo - zákon
o pobyte cudzincov - eurokonformným spôsobom čo najviac v zmysle znenia a cieľov smernice, aby
sa dosiahol smernicou sledovaný výsledok a tejto povinnosti sa nemôže zbaviť ani s poukazom na
absentujúcu domácu úpravu, najmä ak druhy, charakter a obsah takých opatrení vnútroštátna úprava

cudzineckého práva pozná a prax využíva, aj keď v iných súvislostiach.“

3. Napadnutému rozhodnutiu žalobca vytkol nenáležité a nepostačujúce odôvodneniu dĺžky doby
zaistenia, nakoľko žalovaný náležite neodôvodnil, prečo stanovil predĺženie doby jeho zaistenia práve
do 17.04.2023, nepoukázal na žiadne konkrétne administratívne úkony, ktoré je potrebné v jeho prípade
vykonaťalezmienil ibadispozíciuinformácie,žezastupiteľskýúradzačalvystavovaťnáhradnécestovné

doklady. Žalovaný je povinný zaoberať sa každým prípadom individuálne a v tomto prípade to tak nebolo,
pretože dĺžka doby zaistenia bola stanovená len všeobecne, mechanicky predbežne ohraničená a
bez náležitého odôvodnenia. Z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, akým spôsobom skúmal žalovaný
použitie alternatívnych spôsobov zaistenia, nakoľko len vágne konštatuje, že alternatívne spôsoby
zaistenia skúmal, pričom žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohli byť uložené. Zaistenie

predstavuje výnimku zo základného práva na slobodu, a jej odňatie použitím inštitútu zaistenia, musí
byť v súlade v dôležitými zárukami. Zaistenie nesmie byť svojvoľné a musí byť riadne odôvodnené,
aké prekážky bránia v uložení miernejšieho opatrenia, ktoré tak výrazne nezasahuje do ľudských práv
a slobôd.

4. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 16.02.2023, č. PPZ-HCP-BA12-70-024/2023-AV, právne
odôvodneným ust. § 88 ods. 4, § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods.
1 pís. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv slobôd, žalovaný podľa ust. § 88 ods. 1 pís. b/ ZoPC,
predĺžil zaistenie žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia do 17.04.2023. V odôvodnení
rozhodnutia skonštatoval zadržanie žalobcu, ktorý nevedel hodnoverným spôsobom preukázať svoju

totožnosť, hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru dňa 17.12.2022 v čase o 13.50 hod. v
meste Šahy, jeho predvedenie k ďalším úkonom podľa zákona o pobyte cudzincov na Oddelenie
cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky a vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení
č. PPZ-HCP-BA12-1800-010/2022-AV z dôvodu, že má na území Slovenskej republiky neoprávnený
pobyt,pričomvpredmetnomrozhodnutínebolaurčenálehotanavycestovanie.Poukázaltiežna vydanie

rozhodnutia o zaistení č. PPZ-HCP-BA 12-1800- 015/2022-AV dňa 17.12.2022, ktorým bol žalobca
zaistený a umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov (ďalej aj „ÚPZC“) s dobou zaistenia
do 17.02.2023 a na žiadosť ÚPZC o predĺženie zaistenia žalobcu, ktorá bola žalovanému doručená dňa
13.02.2023, z ktorej vyplýva, že aj napriek vykonaným úkonom nebola potvrdená jeho pravá totožnosť
a z tohto dôvodu nebol zastupiteľským úradom vystavený náhradný cestovný doklad a že pracovníci

ÚPZC disponujú informáciou, že pre stotožnené zaistené osoby začal Zastupiteľský úrad Marockého
kráľovstva vystavovať náhradné cestovné doklady. Z uvedeného je preukázané, že žalovaný smeruje
k naplneniu účelu zaistenia.

5. S odkazom na ust. § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný uviedol, že lehotu zaistenia je

z dôvodu potreby zabezpečenia náhradného cestovného dokladu pre realizáciu výkonu rozhodnutia
o administratívnom vyhostení potrebné predĺžiť, pričom ide iba o predĺženie prvej 6 mesačnej lehoty a
nie o využitie inštitútu predĺženia lehoty zaistenia o možných 12 mesiacov. Dĺžku doby zaistenia stanovil
na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 17.04.2023, počas ktorého vykoná všetky úkony potrebné k
výkonu administratívneho vyhostenia. Presnú dĺžku potrebnú k reálnemu výkonu vyhostenia žalobcu nie

je možné presne určiť a je ju možné len odhadnúť z aplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia žalobcu závisí
od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí komunikácia medzi štátnymi orgánmi
Slovenskej republiky a Zastupiteľským úradom Marockého kráľovstva. Žalovaný uviedol, že skúmal aj
možnosť uloženia alternatívneho spôsobu zaistenia a konštatoval, že žalobca nespĺňa podmienky, za
ktorých by mu mohla byť alternatíva podľa ust. § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zák.č. 404/2011 Z.z. uložená.

Záverom konštatoval aj to, že predĺženie zaistenia žalobcu je plne v súlade s článkom 5 ods. 1 písm.
f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.
II.
Vyjadrenie6. Vo vyjadrení, ktoré žalovaný doručil k podanej správnej žalobe uviedol, že žalobca bol na
základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení, vedeného pod č. PPZ-HCP-

BA12-1800-010/2022-AV,ktorémubolodňa17.12.2022pretlmočenéaajdoručené. Tohoistéhodňabol
na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky zaistený do 17.02.2022.
Dňa 13.02.2023 doručil ÚPZC Medveďov správnemu orgánu žiadosť o predĺženie zaistenia žalobcu
z dôvodu, že oslovený zastupiteľský úrad i napriek jeho snahe nevystavil žalobcovi náhradný cestovný
doklad. Na základe tejto informácie vydal správny orgán dňa 16.02.2023 rozhodnutie o predĺžení

zaistenia vedené pod č. PPZ-HCP-BA12-70-024/2023-AV. Túto lehotu bolo predĺžiť opätovne, a to do
17.04.2023. Uvedené preukazuje, že zaistením žalobcu žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia,
ktorým je jeho reálne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia do 17.04.2023, je plne
v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, v ktorom je SMERNICA EURÓPSKEHO PARLAMENTU
A RADY 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov
na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území

plne implementovaná a napadnuté rozhodnutie o zaistení je plne súladné aj so zákonmi a inými
právnymi predpismi, Ústavou SR, zákonom o pobyte cudzincov, zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom
konaní, medzinárodnými zmluvami a dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná. Žalobu žiadal
zamietnuť.

7. Žalobca repliku k vyjadreniu žalovaného nepodal.

III.
Konanie na správnom súde

8. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3
SSP) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy SSP, v rozsahu a medziach dôvodov
podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. § 228 SSP, do siedmich pracovných dní nariadil vo
veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu
náležitostí a dôvodov podanej žaloby (§ 226 SSP) dospel bez vypočutia účastníkov konania a zástupcu

žalobcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti
k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (§ 206 ods.
3 SSP) nie je dôvodná, podľa ust. § 229 SSP ju zamietol.

9. Podľa § 206 ods. 3, 4, 5 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom

rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej
správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa
podstatne zmenili okolnosti veci.
10. Podľa § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej

žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.
11. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o
zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo
určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený.

12. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia
vykonaného podľa osobitného predpisu.
13. Podľa § 225 ods. 1, 2 SSP, správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich
dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení
lehoty zaistenia. Správna žaloba podľa § 221 ods. 2 môže byť podaná kedykoľvek počas trvania

zaistenia a to aj opakovane. Ak správny súd rozhodol o zamietnutí žaloby, možno ďalšiu správnu žalobu
bez uvedenia nových dôvodov podať až po uplynutí lehoty 30 dní odo dňa keď rozhodnutie správneho
súdu o predchádzajúcej správnej žalobe nadobudlo právoplatnosť.

14. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom

ju zamietne.

15. Podľa § 230 ods. 1 pís. a/ SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby
podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutieo predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi bezodkladné prepustenie
žalobcu zo zaistenia.

16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho
príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

17. Podľa ust. § 84 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon
rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ak policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení

neurčil lehotu na vycestovanie,
18. Podľa § 84 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o
administratívnom vyhostení, ak štátny príslušník tretej krajiny nemôže vycestovať, pretože nemá platný
cestovný doklad alebo prostriedky na vycestovanie.
19. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie
štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat, nie je dôvodom na prepustenie

zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením
štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.
20. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na
čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie

presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon
administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon
predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu
zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar
rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty

zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi
alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
21. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/, b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci
zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia
pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

22. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku
1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto
povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov. O
uložení povinnosti podľa odseku 1 písm. b/ môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho
príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať.

23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý
čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

24. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že
„zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha

vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať
aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to
pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava
požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená,
že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia,

vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o
ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú
slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno
rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia.“ V náleze Ústavný
súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. 1As

12/2006-61 a rozsudok č.k. 2As 80/2009-66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi
zaistením a jeho účelom.

25. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o

spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín,
ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt
bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje rizikopre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia
lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

26. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý
má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich
prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné
pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby,
proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

27. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie
správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu
predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať
dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci
(úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného

dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má
v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť
žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa
na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné

pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

28. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie
cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou učinené
úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobcovi bola doba pôvodného zaistenia do

17.02.2023 predĺžená o dva mesiace, na čas do 17.04.2023. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8
ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca,
ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je
možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem
iného patrí zdravotný stav zaisteného cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi

orgánmiSlovenskejrepublikyaostatnýmištátmi,ktorýchsanútenýnávratcudzinca týka,tiež vybavenie
všetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami,
ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu predĺženia zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. § 88
ods. 4 ZoPC na tri mesiace, nakoľko ako sám žalobca v žalobe uviedol, žalovaný s ním koná ako s
príslušníkom Marockého kráľovstva, avšak zastupiteľský orgán v pôvodne určenej lehote zaistenia do

17.02.2023 nevystavil žalobcovi náhradný cestovný doklad, bez dispozície, s ktorým nie je možné jeho
administratívne vyhostenie realizovať, jeho osobu stotožniť, nakoľko pri neznalosti pomerov, z ktorých
prichádza a tiež jeho eventuálnej trestnej minulosti, ide o úkon absolútne obligátny.

29. Článok 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 399/2016, ktorým sa ustanovuje Kódex

schengenskýchhraníc, vyžadujepreplánovanýpobytnaúzemíčlenskýchštátovplatnýcestovnýdoklad
oprávňujúci držiteľa prekročiť hranicu, pričom jeho platnosť musí byť najmenej o tri mesiace dlhšia,
ako je zamýšľaný dátum odchodu z územia členských štátov (od tejto podmienky možno upustiť v
odôvodnenej núdzovej situácii) a musel byť vydaný počas posledných 10 rokov. Platné vízum, ak sa
podľa nariadenia Rady (ES) č. 539/2001 vyžaduje, s výnimkou prípadu, ak sú cudzinci držiteľmi platného

povolenia na pobyt alebo platného dlhodobého víza; zdôvodnenie účelu a podmienky plánovaného
pobytuadostatočnéprostriedkynaživobytienadĺžkuplánovanéhopobytuananávratdokrajinypôvodu,
alebo na tranzit do tretej krajiny, v ktorej ich určite prijmú, alebo sú schopní získať takéto prostriedky
zákonným spôsobom; nejde o osoby, na ktoré bolo v SIS vydané upozornenie na účely odopretia
vstupu; nepokladajú sa za hrozbu pre verejný poriadok, vnútornú bezpečnosť, verejné zdravie alebo

medzinárodné vzťahy ktoréhokoľvek členského štátu a najmä na nich z takéhoto dôvodu nebolo vo
vnútroštátnych databázach členských štátov vydané upozornenie na účely odopretia vstupu.

30. V rozhodnutí žalovaný explicitne konštatoval nutnosť predĺženia zaistenia za účelom stotožnenia
osobyžalobcuanáslednéhovystavenianáhradnéhocestovnéhodokladunevyhnutnéhokzabezpečeniu

samotnej realizácie výkonu vyhostenia, s konzumáciou času potrebného na realizáciu jednotlivých
úkonov cez Zastupiteľský úrad Marockého kráľovstva. V tomto smere správny súd konštatuje, že každý
z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä
v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu je problematické presnejšieodhadnúť a dopĺňa, že žalovaný nemá možnosť skrátiť ani urýchliť vykonanie obligatórnych úkonov,
napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny.

31. Konajúci súd zastáva názor, že časové rozpätie predĺženia zaistenia žalobcu nie je účelové
ani nedôvodné, neprekračujúce šesť, ani dvanásť mesačnú lehotu, akceptovanú ust. § 88 ods. 4
zák.č. 404/2011 Z.z. a namietané riadne neodôvodnenie tohto rozpätia sa vzhľadom k množstvu a
nepredvídateľnosti počtu nevyhnutných úkonov i s ohľadom na celkový profil žalobcu, súdu javí ako
prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade je doba zaistenia predĺžená o dva mesiace

preukázateľne nevyhnutná a súčasne primeraná a postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k
naplneniuvýkonuadministratívnehovyhosteniabezprekážok,naúzemieMarockéhokráľovstva, pričom
súdpoznamenáva,ženámietkyžalobcubyboliopodstatnenými,kebysprávnyorgánprekročilminimálne
hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola
žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením § 88 ods. 4
veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 17.04.2023, a to do

doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj
odôvodnil.

32. V kontexte uvedeného je teda bez akejkoľvek relevancie námietka žalobcu o neodôvodnení dĺžky
doby zaistenia konkrétnymi úkonmi, resp. nezaoberania sa účelnosťou a efektívnosťou zaistenia v

dostatočnej miere. Aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, vyplýva,
že „limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom
konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1
písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie.
Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť

vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal
aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je
viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver
týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať
zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie

previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej
slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.“

33. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne,
môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby,

ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú
dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie
schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a
zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo
svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle

čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu
pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie,
či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo
osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody
oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné,

pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o
oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

34. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je
obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase

rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvod, o ktoré sa opiera správne
rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno
uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd
konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, je v
súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym

poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. § 32 Správneho
poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, riadne sú odôvodnené aj žalobcom
namietané nedostatky, rozhodnutie obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti podľa ust. § 47
Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z nehozrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov a ako použil správnu úvahu pri
použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú
podľa § 229 SSP zamietol.

35. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. § 167 SSP s poukazom na výsledok konania,
keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný.

36. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. m/ a ods. 3 zák.

č. 71/1992 Zb.), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Rozsudok krajského súdu vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty sedem dní od
doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145
ods. 3 SSP).
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej

vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenie (§ 446 ods.
2 písm. d/ SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak: a/ sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440; b/ sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred krajským súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol; c/ smeruje len proti dôvodom rozhodnutia krajského súdu (§ 439

ods. 3 SSP).
Podľa § 440 SSP:
1. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e / vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,

f / nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo

j / podanie bolo nezákonne odmietnuté.

2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g/ až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto
právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje

podania pred krajským súdom.

Kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Lehota na podanie
kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§
444 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a/ označenie napadnutého rozhodnutia, b/ údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi
doručené, c/ opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov
podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) d/ návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné
body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a/ má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolsképrávnické vzdelanie druhého stupňa; b/ ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ ;
c/ je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).