Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Friday, June 29, 2012

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/1/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5611200991
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2012:5611200991.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táni Rapčanovej
a sudcov JUDr. Oľgy Belkovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci navrhovateľa: U. L., nar. XX. XX.
XXXX,bytomD.P.,ul.B.F.č.XXX/X,zastúpenýsplnomocnenýmzástupcomJUDr.MilanomTrnovským,
advokátom so sídlom D. P., ul. B. Q. P. č. XXXX/X, proti odporcovi: P. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom D.
P., A. X. Y. XXXX/XX, zastúpená splnomocneným zástupcom JUDr. Martinom Tomasom, advokátom so

sídlom F., ul. X. č. XX, o zaplatenie sumy 1.023,82 eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti
rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš zo dňa 11. novembra 2011 č. k. 3C/51/2011-182, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu

vo výroku, ktorým súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 368,45 eur do 3 dní odo dňa
právoplatnosti rozsudku spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 368,45 eur od 01. 10. 2010
do zaplatenia z r u š u j e a konanie zastavuje

a vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu zamietol, p o t v r d z u j e .

Navrhovateľ je p o v i n n ý nahradiť odporkyni trovy prvostupňového a odvolacieho konania v
sume 500,88 eur k rukám JUDr. Martina Tomasa, advokáta so sídlom F., ul. X. č. XX a to do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Litovský Mikuláš rozsudkom zo dňa 11. 11. 2011 č. k. 3C/51/2011-182 odporkyňu zaviazal
zaplatiť navrhovateľovi 368,45 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku spolu s 9 % úrokom z
omeškania ročne zo sumy 368,45 eur od 01. 10. 2010 do zaplatenia. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
Odporkyni priznal náhradu trov konania vo výške 120,98 eur, ktoré je navrhovateľ povinný zaplatiť
odporkyni na účet jej právneho zástupcu do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.
Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že od
24. 05. 2010 navrhovateľ, hoci bol v pracovnom pomere s právnym predchodcom odporkyne, sa stal

zamestnancom iného zamestnávateľa - Ivo Zimáni Z+CH, miesto podnikania Nábrežie Aurela Stodolu
11833/5 Liptovský Mikuláš, IČO: 34 287 515, v prevádzke Záložňa na ulici Garbiarska - Podchod,
Liptovský Mikuláš (potvrdenie sociálnej poisťovne na č. l. 61 spisu a výpis zo živnostenského registra
Obvodného úradu Liptovský Mikuláš na č. l. 141 spisu). Navrhovateľ potvrdil, že za vykonanú prácu
mu nový zamestnávateľ (Ivo Zimáni Z+CH) riadne poskytoval mzdu. Tiež bolo výsluchom navrhovateľa
zistené, že tento fakticky vykonával rovnaký druh práce ako pre právneho predchodcu odporkyne,

v rovnakom čase a na rovnakom mieste. O tomto svedčí aj porovnanie dochádzky navrhovateľa u
Milan Pallo SAS a Ivo Zimáni Z+CH (č. l. 152 až 167 spisu). Navrhovateľ uviedol, že pre právneho
predchodcu odporkyne uzatváral záložné zmluvy, ohodnocoval predmety, drahé kovy, zlato, striebro,komunikoval so zákazníkmi, zaúčal brigádnikov, upratoval, čo je totožná pracovná náplň ako mal u
nového zamestnávateľa (č. l. 169 spisu).
Súd konštatoval, že zamestnanec je povinný osobne vykonávať prácu, ktorá je dohodnutá v pracovnej

zmluve na mieste, ktoré je dohodnuté ako miesto výkonu práce, podľa pokynov zamestnávateľa, a to
v pracovnom čase. Maximálnu dĺžku pracovného času upravuje ust. § 85 ods. 4 Zákonníka práce, a to
najviac 40 hodín týždenne. Priemerný týždenný pracovný čas zamestnanca, vrátane nadčasov, nesmie
prekročiť Zákonníkom práce stanovenú dobu 48 hodín. Zákonník práce v ust. 85 ods. 1 vymedzuje
pracovný čas ako časový úsek, v ktorom zamestnanec je k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu

a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.
Podľa súdu od 24. 05. 2010 už navrhovateľ pre právneho predchodcu odporkyne, na ktorú odporkyňu
v zmysle ust. § 30 Zákonníka práce ako dedičku prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov,
fakticky a osobne prácu nevykonával. Za žalované obdobie júl 2010 a pomerná časť mesiaca august
2010 mu preto mzda neprináleží.
Pokiaľ sa týka námietok navrhovateľa, že mu odporkyňa ako zamestnancovi neprideľovala prácu podľa

pracovnej zmluvy, bol to práve navrhovateľ, ktorý bez vedomia odporkyne uzavrel nový pracovnoprávny
vzťah na základe pracovnej zmluvy bez toho, aby pracovný vzťah s odporkyňou skončil spôsobom
upraveným v Zákonníku práce. Súd sa nemohol stotožniť s tvrdením navrhovateľa, že mu patrí mzda
z dôvodu, že mu odporkyňa uhrádzala povinné platby do fondov v príslušných poisťovniach, pretože
odporkyňa nemala vedomosť o tom, že navrhovateľ je zamestnaný u iného zamestnávateľa, ktorý si

túto povinnosť tiež plnil. Preto súd žalobu v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal zaplatenia mzdy ako
nedôvodnú zamietol.
Podanou žalobou si navrhovateľ uplatnil aj nárok na preplatenie nevyčerpanej dovolenky v rozsahu 32
dní, t. j. 15 dní za rok 2009 a pomernú časť roka 2010 do skončenia pracovného pomeru okamžitým
skončením zo strany zamestnávateľa vo výške 545,13 eur. Táto čiastka je uvedená na výplatnej páske, a

táto suma medzi účastníkmi konania nebola sporná. Služby spojené s vedením účtovníctva po nebohom
P.F.vykonávalasvedkyňaO..Tátovosvojejsvedeckejvýpovediuviedla,žezarok2010malnavrhovateľ
nárok na pomernú časť dovolenky 17 dní, čo prepočítala do konca júla 2011. Do 24. 05. 2010 by mal
navrhovateľ nárok na 10,5 dňa dovolenky (25 : 12 x 5). Súd preto ustálil, že navrhovateľ si nevyčerpal
dovolenku za rok 2009 v rozsahu 15 dní a za rok 2010 v rozsahu 10,5 dňa, čo spolu predstavuje 25,5

dňa. Po 24. 05. 2010 totiž navrhovateľovi vznikol nárok na dovolenku u iného zamestnávateľa. Pri
prepočtespôsobomakýpoužilaúčtovníčkaprivyrátanímzdypotompredstavujesuma434,40eurbrutto.
Z tejto sumy zamestnávateľ odviedol zdravotné, nemocenské, starobné, invalidné poistenie, poistenie v
nezamestnanosti a daň. Súd preto musel vyčísliť aká časť platieb do fondov a dane pripadá na súdom
priznanú sumu 434,40 eur brutto. V zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení a zákona

č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení, celková výška odvodov do fondov predstavuje 13,4 % (ktorá
skutočnosť napokon vyplýva aj z výplatnej pásky za obdobie august 2010 č. l. 9 spisu). Z celkového
hrubého príjmu 434,40 eur potom poistné predstavuje 58,21 eur a rozdiel predstavuje základ dane, t. j.
376,19 eur. Nezdaniteľná časť na daňovníka v roku 2010 predstavovala sumu 334,47 eur, teda rozdiel
40,70 eur sa zdaňuje daňou z príjmu fyzickej osoby vo výške 19 %. Teda daňová povinnosť predstavuje

7,74 eur. Z hrubého príjmu 434,40 eur súd odpočítal poistné 58,21 eur a daň 7,74 eur, pričom rozdiel
predstavuje 368,45 eur netto. Túto sumu súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi. Čistý
príjem bol súdom vypočítaný z toho dôvodu, že z hrubého príjmu si už zamestnávateľ splnil daňovú aj
odvodovú povinnosť.
Zároveň súd priznal navrhovateľovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne (§ 517 ods. 1, 2

Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú
niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka) od 01. 10. 2010 do zaplatenia, keď mzda je splatná
pozadu za mesačné obdobie, najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, keďže v
pracovnej zmluve nebolo dojednané inak. Úroky z omeškania z náhrady za nevyčerpanú dovolenku
si navrhovateľ uplatnil od 01. 10. 2010, kedy bola odporkyňa preukázateľne v omeškaní peňažného

záväzku.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O. s. p.“,
nakoľko účastníci konania mali vo veci úspech pomerný, a to navrhovateľ v časti čo do súdom priznanej
sumy 368,45 eur a odporca v časti, v ktorej súd žalobu zamietol. Úspech navrhovateľa predstavuje
36 %, úspech odporkyne 64 %, rozdiel predstavuje 28 % v prospech odporkyne. Súd preto zaviazal

navrhovateľa uhradiť odporkyni trovy konania z titulu zaplateného súdneho poplatku za podaný odpor
a trov právneho zastúpenia advokátom.Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý navrhol napadnutý rozsudok okresného súdu
zrušiť v zmysle ust. § 221 ods. 1 O. s. p. alebo podľa ust. § 220 O. s. p., aby odvolací súd vo veci rozhodol
a návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel, pričom mu priznal aj trovy konania.

Vytýkal súdu, že nesprávne rozhodol vo veci samej, pretože dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
V prvom rade považoval za nesprávne v súvislosti s nárokom na náhradu mzdy za nevyčerpanú
dovolenku, ktorá predstavuje 434,40 eur brutto (v počte 25,5 dní, t. j. 15 dní ako nevyčerpaná dovolenka

za rok 2009 a 10,5 dňa ako pomerná časť dovolenky za rok 2010 ku dňu 24. 05. 2010), že z tejto sumy
zamestnávateľ uhradil odvody na zdravotné, nemocenské, starobné, invalidné poistenie, poistenie v
nezamestnanosti a daň. Podľa navrhovateľa odporkyňa odviedla za navrhovateľa odvody do príslušných
inštitúcií len z hrubej mzdy za mesiac júl a august 2010, v ktorej nebola zahrnutá suma prislúchajúca za
náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku. Toto vyplýva z mesačného výkazu poistného a príspevkov za
obdobie júl 2010 a august 2010 založeného v spise. Navrhovateľ sa preto nestotožnil s názorom súdu,

ktorý použil pri výpočte nároku na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku.
Ďalej navrhovateľ nesúhlasil so záverom súdu, že prácu pre odporkyňu fakticky vykonával iba do 24.
05. 2010. Podľa neho z predloženej knihy dochádzky vyplýva, že prácu pre odporcu vykonával až do
okamžitého skončenia pracovného pomeru dňa 17. 08. 2010, teda osobne vykonával prácu, ktorá bola
dohodnutá v pracovnej zmluve, na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce a v pracovnom čase.

Absentovala tu však povinnosť odporkyne prideľovať navrhovateľovi prácu podľa pracovnej zmluvy.
Svedkyňa pani F. v zápisnici z pojednávania zo dňa 06. 10. 2011 uviedla, že prevádzku záložne, kde
navrhovateľ vykonával prácu, navštívili krátko po smrti pána F. so svojou dcérou ako zákonitou dedičkou
a následne ešte s istým pánom E.. Následne už však záložňu nenavštívili. Svedkyňa uviedla: „...Od tohto
dňa pre nás navrhovateľ ani nerobil...“. V zápisnici z pojednávania a výpovede svedkyne však nie je

zrejmé od akého dňa mal navrhovateľ pre odporkyňu prácu prestať vykonávať a kedy sa svedkyňa ako
zákonný zástupca skutočne dozvedela, že navrhovateľ pre nich prácu nevykonáva.
Navrhovateľ sa tiež nestotožnil s názorom súdu, že odporkyňa nemala vedomosť o tom, že je
zamestnaný u iného zamestnávateľa, a preto za neho uhradila odvody do príslušných inštitúcií za
obdobie júl 2010 a august 2010. Dôvodom je, že odporkyňa tieto platby uhradila až 04. 11. 2010, teda

v čase keď už podľa názoru navrhovateľa mala vedomosť o skutočnosti, že navrhovateľ vykonával v
rozhodnom období prácu pre iný podnikateľský subjekt.
Za nesprávne navrhovateľ považoval aplikovanie ust. § 50 Zákonníka práce na prejednávanú
vec, nakoľko toto sa vzťahuje len na skutočnosť, keď jeden zamestnávateľ uzatvorí s tým istým
zamestnancom viac pracovných pomerov. V prejednávanej veci však ide o dva rôzne podnikateľské

subjekty, a preto aj nárok na náhradu mzdy sa musí posudzovať u každého z nich samostatne. Ust. §
50 Zákonníka práce nemožno analogicky, ani subsidiárne aplikovať.
Ďalej navrhovateľ mal za to, že sa mohol dopustiť len porušenia ust. § 83 Zákonníka práce. To síce môže
zakladať dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa v zmysle ust. §
68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, avšak nezakladá dôvod,

aby zamestnávateľ nevyplatil zamestnancovi splatnú mzdu, nakoľko tento nárok má zamestnanec aj
pri okamžitom skončení pracovného pomeru a keď svoju prácu v zmysle pracovnej zmluvy skutočne
vykonával.
Napokon navrhovateľ vytýkal súdu, že sa vo svojom odôvodnení nevyporiadal so skutočnosťou, že
sa mal dopustiť porušenia pracovnoprávnych predpisov z toho dôvodu, že bez predchádzajúceho

písomného súhlasu odporcu vykonával prácu pre iný podnikateľský subjekt, ale vychádzal zo
skutočnosti, že súbežné pracovné pomery možno uzatvárať na činnosti spočívajúce v prácach iného
druhu. Považoval preto rozhodnutie prvostupňového súdu za nepreskúmateľné.

Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhla rozsudok okresného súdu potvrdiť a zároveň

si uplatnila trovy odvolacieho konania.
Opätovne poukázala na to, že z pojmového vymedzenia pracovného pomeru vyplýva, že ide o osobný
výkon práce, ktorý zamestnanec vykonáva pre iného (zamestnávateľa), to znamená že ide o prácu,
ktorú zamestnanec musí vykonávať osobne a pre zamestnávateľa. V súvislosti s tým kládla otázku
pre koho navrhovateľ vykonával prácu, keď od 24. 05. 2010 mal uzatvorený pracovný pomer s pánom

N.. Navrhovateľ síce osobne vykonával prácu na mieste dohodnutom ako miesto výkonu práce a
v pracovnom čase, ale pre iného zamestnávateľa - konkrétne pre pána N., ktorý si v priestoroch
prevádzky prihlásil svoju prevádzku dňa 11. 05. 2010 bez vedomia odporkyne ako jedinej dedičkenebohého P. F.. Ďalej poukázala na ďalší podstatný znak pracovného pomeru, a tým je vykonávanie
práce zamestnancom podľa pokynov zamestnávateľa.
Tiež podľa odporkyne konanie navrhovateľa možno posudzovať ako konanie, ktoré je v rozpore s

dobrými mravmi (to znamená so zásadami slušného správania), a takisto že navrhovateľ zneužil svoje
postavenie na škodu druhého účastníka.
K predloženej knihe dochádzky sa odporkyňa, resp. v tom čase jej zákonná zástupkyňa nemali možnosť
dostať, skontrolovať ju a dohliadať na dochádzku „ich“ zamestnanca, nakoľko to navrhovateľ neumožnil,
rovnako im neumožnil ani nahliadnuť do písomností a účtovných dokladov v prevádzke záložne Milan

Pallo SAS. Po druhej osobnej návšteve odporkyňu, resp. v tom čase jej zákonnú zástupkyňu, do
prevádzky odmietol pustiť, a tak ako to odporkyňa už uviedla tvrdil, že už to všetko patrí pánovi N. a
majú komunikovať len s ním. Takže o absencii prideľovania práce, ako tvrdí navrhovateľ, nemožno v
žiadnom prípade uvažovať. Dokonca navrhovateľ na pojednávaní dňa 06. 10. 2011 uviedol, že pre pána
P. F. po 24. 05. 2011 neuzatvoril žiadnu záložnú zmluvu a za mesiac júl až august 2010 dostal výplatu
od pána N.. Aj z toho vyplýva, že skutočne od 24. 05. 2011 nevykonával prácu pre nebohého P. F., resp.

jedinú dedičku P. F..
Odporkyňa poprela tvrdenie navrhovateľa, že prevádzku záložne už nenavštívili. Prvýkrát to bolo dňa
06. 05. 2010, následne v priebehu nasledujúcich dní (dôkaz snímka z kamery umiestnenej v podchode
na ulici Garbiarskej), taktiež dňa 10. 05. 2010 a do skončenia pracovného pomeru navrhovateľa ešte
minimálne 3x. Vždy bol navrhovateľ vyzvaný odovzdať účtovné podklady, čo tento odmietol.

Pokiaľ ide o nepredloženie mesačného výkazu poistného a príspevkov za obdobie júl a august 2010 pre
sociálnu poisťovňu, toto sa dozvedela od navrhovateľa. O skutočnosti, že navrhovateľ je zamestnaný
(má pracovnú zmluvu) aj u pána N. sa dozvedela až dňa 28. 10. 2010 pri telefonickom rozhovore so
zamestnancom sociálnej poisťovne.
Navrhovateľ teda podľa odporkyne nielenže postupoval v rozpore s dobrými mravmi, ale aj v rozpore

so zákonom, a to konkrétne ust. § 83 ods. 1 Zákonníka práce s tým, že popri svojom zamestnaní
vykonávanom v pracovnom pomere vykonával inú zárobkovú činnosť (ako zamestnanec pána N.),
ktorá bola a je zhodná s predmetom činnosti zamestnávateľa (P. F.) bez predchádzajúceho písomného
súhlasu. Uvedené potvrdil aj na pojednávaní dňa 06. 10. 2011. Tiež konal v rozpore s oprávnenými
záujmami zamestnávateľa, o čom svedčí aj to, že umožnil cudziemu človeku manipulovať s pokladňou

a odhlásiť (dňa 17. 05. 2010) ju bez vedomia odporkyne, manipulovať s účtovnými dokladmi firmy,
finančnými prostriedkami a celým majetkom firmy Milan Pallo SAS.
Napokon odporkyňa uviedla, že navrhovateľ keďže už pre firmu Milan Pallo SAS odo dňa odhlásenia
registračnej pokladne nepracoval, nemá vedomosti na akom základe mu bola, z akého dôvodu pánom
N. vyplatená mzda za mesiac máj 2010 a jún 2010, opäť bez vedomia odporkyne.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom

rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu vo výroku,
ktorým súd zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 368,45 eur od 01. 10. 2010 do zaplatenia
zrušil a konanie zastavil (§ 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p.) a vo výroku, ktorým vo zvyšnej časti žalobu
zamietol, potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).

V preskúmavanej veci sa navrhovateľ na odporkyni domáhal zaplatenia sumy 1.023,82 eur s 9 % p. a.
úrokom z omeškania zo sumy 383,17 eur počnúc dňom 01. 09. 2010 do zaplatenia, s 9 % p. a. úrokom
z omeškania zo sumy 640,65 eur počnúc dňom 01. 10. 2010 do zaplatenia z titulu nevyplatenej mzdy
za mesiac júl 2010 vo výške 383,17 eur a mzdy za mesiac august 2010 vo výške 640,65 eur nakoľko
pre odporkyňu vykonával prácu do 17. 08. 2010, kedy pracovný pomer s ním bol skončený zo strany

odporkyne okamžite. Odporkyňa sa v konaní bránila tým, že navrhovateľ pre ňu nevykonával prácu
nakoľko 20. 05. 2010 uzavrel pracovnú zmluvu s nástupom 24. 05. 2010.

Okresný súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že navrhovateľ už od 24. 05. 2010 pre odporkyňu, na
ktorú v zmysle ust. § 30 Zákonníka práce ako dedičku prešli práva a povinnosti z pracovnoprávnych

vzťahov, fakticky a osobne prácu nevykonával. Za žalované obdobie júl 2010 a pomerná časť mesiaca
august 2010 mu preto mzda neprináleží. Navrhovateľovi však priznal nárok na nevyčerpanú dovolenku
za r. 2009 a pomernej časti r. 2010 v sume 368,45 eur s prísl.Navrhovateľ vytýkal súdu v odvolaní, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a podľa neho
okresnýsúdvdostatočnomrozsahuzistilskutočnostirozhodnépreposúdeniedanejveci,vecnesprávne
rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. V plnom rozsahu
sa preto stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového súdu ohľadom nevyplatenej mzdy.

Podľa ust. § 47 ods. 1 Zákonníka práce, odo dňa, keď vznikol pracovný pomer a/ zamestnávateľ je
povinný prideľovať zamestnancovi prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu,
utvárať podmienky na plnenie pracovných úloha a dodržiavať ostatné pracovné podmienky ustanovené
právnymi predpismi, kolektívnou zmluvou a pracovnou zmluvou, b/ zamestnanec je povinný podľa
pokynov zamestnávateľa vykonávať práce osobne podľa pracovnej zmluvy v určenom pracovnom čase
a dodržiavať pracovnú disciplínu.

Podľa ust. § 118 ods. 1, 2 vety druhej Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný poskytovať
zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu. Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty
(naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu.

Aj podľa odvolacieho súdu v danom prípade, keď si navrhovateľ od odporkyne uplatňoval nevyplatenú
mzdu za mesiace júl 2010 (suma 383,17 eur) a august 2010 (suma 640,65 eur), bolo rozhodujúce či
navrhovateľ vykonával v uvedenom čase prácu pre odporkyňu.
V tejto súvislosti mal preukázané, že navrhovateľ vedel o úmrtí jeho predchádzajúceho zamestnávateľa
- Milan Pallo - SAS. Smrťou právneho predchodcu odporkyne ako živnostníka pracovný pomer

navrhovateľa vzniknutý 01. 02. 2002 nezanikol (§ 59 ods. 4 Zákonníka práce) a pokračovateľom v
živnosti sa stala odporkyňa. Taktiež mal navrhovateľ vedomosti o odporkyni ako právnej nástupkyni
pôvodného zamestnávateľa (č. l. 126 spisu - výpoveď svedkyne PhDr. G. F.). Odporkyňa s
navrhovateľom skončila pracovný pomer okamžite dňa 17. 08. 2010. Navrhovateľ však pre ňu do tohto
času nevykonával prácu nakoľko dňa 20. 05. 2010 uzavrel pracovnú zmluvu s nástupom práce od 24.

05. 2010 u živnostníka - Ivo Zimáni Z+Ch (IČO: 34287575) s rovnakým druhom práce (predavač), v
rovnakompracovnomčaseanarovnakommieste(Záložňa,ul.Garbiarska-podchodLiptovskýMikuláš),
ktoré vykonával predtým pre právneho predchodcu odporkyne (Milan Pallo - SAS). Z pracovnej zmluvy i
výsluchu navrhovateľa ako účastníka konania (č.l. 24 spisu) keď uviedol, že po tom ako bola odovzdaná
registračná pokladnica (k odovzdaniu došlo 17. 05. 2010) vykonával práce pre G. N. tak jednoznačne

vyplynulo, že prácu vykonával pre iný subjekt, ktorý na tom istom mieste ako bolo predtým dohodnuté
miesto výkonu práce navrhovateľa prihlásil prevádzku na svoje meno dňa 11. 05. 2010 a to v rovnakom
pracovnom čase a rovnaký druh práce. Od tohto subjektu dostal za mesiace júl - august 2010 aj plat.
Taktiež aj za mesiace máj a jún 2010, ktoré si však neuplatňoval. Nový zamestnávateľ poukázal za neho
aj odvody do jednotlivých fondov.

Nakoľko nárok na mzdu vzniká až po vykonaní práce, navrhovateľ aj podľa odvolacieho súdu
nepreukázal, že za uplatňovaný čas (júl 2010 a august 2010) vykonával prácu pre odporkyňu.
Navrhovateľ prestal vykonávať prácu pre odporkyňu z vlastnej vôle čo prejavil uzavretím pracovnej
zmluvy s novým zamestnávateľom a vykonávaním práce pre neho napriek tomu, že dovtedajší pracovný

pomer neskončil ani on samotný. K poukazovaniu navrhovateľa v odvolaní na to, že absentovala
povinnosť odporkyne prideľovať mu prácu podľa pracovnej zmluvy treba uviesť, že aj keď je povinnosťou
zamestnávateľa (§ 47 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce) odo dňa, keď vznikol pracovný pomer prideľovať
zamestnancom prácu podľa pracovnej zmluvy, navrhovateľovi za stavu, že prevádzka bola v dispozícii
iného subjektu, nič nebránilo prestať chodiť do práce a vyzvať odporkyňu k plneniu jej povinností ako

zamestnávateľa prideľovať mu prácu. Nešlo by z jeho strany o porušenie pracovnej disciplíny. Za tohto
stavu by mal nárok na náhradu mzdy a to pre prekážku na strane zamestnávateľa podľa § 142 ods. 3
Zákonníka práce. Nemohol však vykonávať rovnakú prácu, na rovnakom mieste a v rovnakom čase pre
dva subjekty a prevziať od oboch aj plat.

Pokiaľ okresný súd rozhodnutím zaviazal odporkyňu nahradiť navrhovateľovi náhradu za nevyčerpanú
dovolenku za rok 2009 a pomernú časť za rok 2010, odvolací súd z obsahu spisu nezistil, že by si
navrhovateľ, ktorý je jedine oprávnený disponovať predmetom konania, takýto nárok a teda viac ako
uplatňoval v pôvodnom návrhu, výslovne žiadal. Okresný súd totiž po výsluchu účtovníčky zistil, ženebola navrhovateľovi táto náhrada vyplatená a tak mu ju priznal avšak podľa odvolacieho súdu bez
návrhu.

Podľa ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p., súd rozhodnutie zruší, len ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný. Ak odvolací súd zruší rozhodnutie môže podľa povahy veci,
vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, prerušiť konanie, zastaviť konanie alebo postúpiť vec
orgánu, do právomoci, ktorého vec patrí (§ 221 ods. 2 O. s. p.).

O vadu podľa ust. § 221 ods. 1 písm. e/ O. s. p. ide vtedy, ak súd začal konanie aj bez návrhu napriek
tomu, že išlo o konanie, ktoré sa mohlo začať iba na návrh účastníka (§ 82 ods. 1 O. s. p.). Pre
preukázanie tejto vady bol odvolací súd povinný rozhodnutie okresného súdu vo výroku, ktorým súd
zaviazal odporkyňu zaplatiť navrhovateľovi sumu 368,45 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku
spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 368,45 eur od 01. 10. 2010 do zaplatenia zrušiť a
konanie zastaviť.

Vo výroku, ktorým okresný súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol, odvolací súd rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdil.

O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 2 v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s.

p. tak, že odporkyni ako úspešnej účastníčke konania právo na ich náhradu bolo priznané. Odporkyňa
si uplatňovala trovy konania z titulu súdneho poplatku za podaný odpor v sume 61 eur a právneho
zastupovania advokátom:
- prevzatie a príprava zastúpenia - 61,41 eur, režijný paušál - 7,41 eur,
- účasť na pojednávaní dňa 06. 10. 2011 - 61,41 eur, režijný paušál - 7,41 eur, cestovné - 32,90 eur,

náhrada za stratu času - 49,40 eur,
- účasť na pojednávaní dňa 21. 10. 2011 - 61,41 eur, režijný paušál - 7,41 eur, cestovné - 32,90 eur,
náhrada za stratu času - 49,40 eur,
- vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 06.- 12. 2011 - 61,41 eur, režijný paušál - 7,41 eur.
Odvolací súd priznal odporkyni celkove sumu 500,88 eur (61 eur + 439,88 eur). Pri rozhodnutí vychádzal

z ust. § 1 ods. 1, 3, § 10 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/, b/, c/, § 15 písm. a/, b/, § 16 ods. 3, § 17 vyhlášky.
Priznanú sumu zaviazal navrhovateľa nahradiť odporcovi k rukám advokáta, ktorý ju zastupoval (§ 149
ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .