Rozsudok ,
Zrušujúce Judgement was issued on Tuesday, July 5, 2022

Súd: Najvyšší správny súd SR
Spisová značka: 9Sžsk/37/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200380
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 07. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Michal Novotný

ECLI: ECLI:SK:NSSSR:2022:2017200380.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Michala Novotného

(sudca spravodajca) a členiek JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Jany Martinčekovej vo veci
žalobkyne: A.. W. K., nar. X. L. XXXX, Z. XXX, I. E. J., zastúpenej: Michal Mrva - advokátska kancelária,
s. r. o., IČO: 50 145 860, Trenčianska 38, Bratislava, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul.
29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 2. novembra 2017
č. 31356-2/2017-BA, o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 43
Sa 35/2017-111 z 19. novembra 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 43 Sa

35/2017-111 z 19. novembra 2018 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom
1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že žalobkyňa na základe povolenia z 29. novembra
2006 poskytovala zdravotnú starostlivosť v zdravotníckom zariadení v odbore všeobecné lekárstvo.
Slovenská lekárska komora jej ešte 23. januára 2006 vydala licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe č. L1A/TT/0548/06. Na žiadosť žalobkyne jej Trnavský samosprávny kraj 27. júna 2013 s
účinnosťou k 1. júlu 2013 zrušil skoršie povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia.

Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe jej však zostala v platnosti aj po tomto dni. Napriek
tomu sa žalobkyňa u žalovanej uplynutím 2. júla 2013 odhlásila z povinného nemocenského poistenia
a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby.

2. Po zistení, že žalobkyňa bola aj naďalej (po 2. júli 2013) držiteľkou licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe a zároveň bola registrovaná na daň z príjmu fyzickej osoby podľa § 6 ods. 1
a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení účinnom do 31. decembra 2013, pobočka

žalovanej v Trnave rozhodnutím z 13. januára 2017 č. 255-5/2017-TT vyslovila, že povinné nemocenské
poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni nezaniklo 2. júla 2013, ale zaniklo až 2. septembra
2013. Pobočka vyšla z toho, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na
vykonávanie činnosti podľa § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.
decembra2013,vdôsledkučohobolažalobkyňaajpo2.júli2013samostatnezárobkovočinnouosobou.
Navyše z výpisu daňového priznania žalobkyne k dani z príjmov pobočka zistila, že jej príjem za rok
2012 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu podľa § 21 ods. 1 cit. zák. a bol vyšší ako 12-násobok

vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5 cit. zák. Jej povinné nemocenské a dôchodkové
poistenie, tak podľa § 21 ods. 1 cit. zák. mohlo zaniknúť až 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho
po kalendárnom roku, kedy jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti nepresiaholtúto hranicu, alebo podľa § 21 ods. 4 cit. zák. dňom zrušenia registrácie na účely dani z príjmu fyzickej
osoby podľa § 67 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z.

3. Napriek odvolaniu žalobkyne žalovaná toto rozhodnutie potvrdila svojím rozhodnutím z 2. novembra
2017 č. 31356-2/2017-BA. Do odôvodnenia prevzala odôvodnenie rozhodnutia pobočky, ktoré
považovala správne. Zdôraznila, že podľa § 3 ods. 4 písm. c) a § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách
v zdravotníctve v znení neskorších predpisov sa zdravotnícke povolanie lekár mohlo vykonávať aj na

základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Licencia L1A tak bola oprávnením podľa
§ 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom od 1. januára 2011,
ktoré zakladalo žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby. Tiež uviedla, že v zmysle
novelizovaného § 5 cit. zák. žalobkyňa nadobudla postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby,
nakoľko splnila podmienku veku a tiež bola registrovaná na daň z príjmu fyzických osôb. Keďže pobočka
žalovanej zistila, že dátum zániku povinného poistenia v odhláške je sporný podľa § 178 ods. 1 písm. a)

cit. zák. vydala rozhodnutie o zániku povinného poistenia žalobkyne ku dňu zrušenia jej registrácie na
daňovom úrade. Rozhodnutie pobočky bolo vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci spĺňajúc náležitosti v zmysle § 209 cit. zák.

4. Správny súd tu napadnutým rozsudkom vyhovel správnej žalobe a zrušil toto rozhodnutie žalovanej

podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP. Nestotožnil sa s jej názorom, že pre účasť na povinnom
sociálnom poistení postačuje len držba licencie L1A, bez ohľadu na to či žalobkyňa licenciu využívala
a mala z nej príjmy. Z § 14 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. nevyplýva, že by postačovala len
formálna držba oprávnenia na podnikanie podľa zákona č. 578/2004 Z. z., hoci sa na jeho základe
posudzovaný príjem vôbec nedosahoval. Ďalej uviedol, že cit. zák. explicitne neupravuje situáciu, keď

fyzická osoba disponovala viacerými oprávneniami na výkon činnosti a príjem mala výlučne na základe
toho oprávnenia, ktoré zaniklo. Preto prijal záver, že len formálna držba licencie nezakladá žalobkyni
účasť na povinnom poistení a príjmy z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti, dosiahnuté
na základe viacerých oprávnení, je potrebné posudzovať samostatne. To vyplýva aj z § 10 ods. 1 a 2
zákona č. 578/2004 Z. z., čím sa však žalovaná riadne nezaoberala. Vytkol jej, že porušila procesné

práva žalobkyne, pretože jej ako účastníčke neoznámila začatie konania. Tým jej nebolo umožnené
vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, hoci podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., by malo
ísť o sporný prípad. Prvostupňové rozhodnutie vydané po takmer štyroch rokoch od prijatia odhlášky
považoval za nepredvídateľné, navyše nezodpovedajúce požiadavkám § 209 ods. 3 cit. zák., nakoľko
vo výroku absentovalo uvedenie hmotnoprávneho ustanovenia, na základe ktorého bolo o povinnom

poistení žalobkyne rozhodnuté. Záverom zdôraznil, že pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický
význam ustanovení zákona č. 461/2003 Z. z., ale aj jeho účel, ktorý vzhľadom na konštatovaný časový
odstup vydania rozhodnutia zjavne nebol sledovaný.

II.

Kasačná sťažnosť a vyjadrenia k nej
5. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaná domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na
ďalšie konanie. Zdôraznila, že postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby je podľa § 5 v spojení s §
3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. naviazané na
oprávnenie vykonávať určitú činnosť, nie na jej skutočnú realizáciu. Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004

Z. z. je také oprávnenie spojené aj s licenciou na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Jej držiteľ
môže vykonávať zdravotnícke povolanie a dosahovať príjmy podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003
Z. z. Ustanovenie § 21 ods. 1 cit. zák. neupravuje bližšiu špecifikáciu dosiahnutých príjmov vo vzťahu
ku každému oprávneniu zvlášť. Navyše novelizáciou § 5 zákona č. 461/2003 Z. z. s účinnosťou od 1.
januára 2011 do 30. júna 2014 v zmysle prechodného ustanovenia § 293cu musí fyzická osoba spĺňať

podmienku dovŕšenia 18 rokov veku a byť registrovaná na daňovom úrade v súvislosti so zárobkovou
činnosťou, ktorá zakladá dosahovanie príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti.
Keďže žalobkyňa bola registrovaná v registri daňových subjektov až do 2. septembra 2013 a jej príjem
bol vyšší ako zákonom stanovená hranica, splnila všetky zákonné podmienky samostatne zárobkovo
činnej osoby. Podotkla, že ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. sa aplikujú rovnako na všetky slobodné

povolania a ani lekárov z nich nemožno vynímať. Žalobkyňa mala možnosť hájiť svoje práva v rámci
odvolacieho konania. Jej rozhodnutie, ako aj rozhodnutie pobočky, spĺňa náležitosti uvedené v § 209
ods. 4 cit. zák.6. Žalobkyňa navrhla kasačnú sťažnosť zamietnuť. Obdobne ako v správnej žalobe namietala, že
licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A nezakladá postavenie samostatne zárobkovo
činnej osoby. To, že nemohla na základe tejto licencie dosahovať príjmy potvrdzuje aj to, že nemala

ambulanciu, zrušila registráciu na účely dane z príjmu a tiež sa odhlásila z povinného poistenia ako
samostatne zárobkovo činná osoba u žalovanej, v zdravotnej poisťovni, ako aj na Štatistickom úrade
Slovenskej republiky. Poukázala na svoj príjem z roku 2013 a zdôraznila, že súdy majú vykladať právo
s ohľadom na spravodlivosť, k čomu odkázala na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a
nemeckého Spolkového ústavného súdu.

III.
Posúdenie veci kasačným súdom
7. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), na ktorý od 1.
augusta 2021 prešiel výkon súdnictva z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (§ 101e ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov), preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu

(§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§
455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP).

8. V prerokúvanej veci žalovaná pobočka ako organizačná zložka verejnoprávnej inštitúcie zriadenej na
výkon sociálneho poistenia podľa § 120 zákona č. 461/2003 Z. z. konala a rozhodovala v rámci svojej

právomoci o otázke zániku poistenia, ktorý považovala za sporný. Toto rozhodovanie je podľa § 172 ods.
5 cit. zák. predmetom nedávkového konania, ktoré sa spravuje treťou časťou (§ 172 až 225) zákona
č. 461/2003 Z. z.

9. Nedávkové konanie sa podľa § 184 ods. 8 cit. zák. začína okrem iného z podnetu organizačnej

zložky Sociálnej poisťovne. Také konanie je podľa § 185 ods. 4 cit. zák. začaté odo dňa, keď príslušná
organizačná zložka urobila voči účastníkovi prvý úkon. Podľa § 195 ods. 1 cit. zák. organizačná zložka
Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav
veci, a na ten účel obstará podklady na rozhodnutie. Podľa § 209 ods. 1 cit. zák. sa rozhodnutie
organizačnej zložky vydáva písomne, ak zákon neustanovuje inak. Rozhodnutie musí byť v súlade so

všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 210 ods. 2 cit. zák. sú organizačné zložky povinné
rozhodnúť (okrem iného) vo veci zániku poistenia v sporných prípadoch najneskôr do 60 dní od začatia
konania, resp. v mimoriadne zložitých prípadoch najneskôr do 120 dní od začatia konania.

10. Z citovaných § 184 ods. 8 a § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. tak predovšetkým vyplýva, že
okamihomzačatianedávkovéhokonanianapodnetorganizačnejzložkyjedeň,kedybolvočiúčastníkovi
urobený prvý úkon. Inak povedané, konanie je začaté vtedy, keď organizačná zložka voči účastníkovi
(navonok) prejavila, že voči nemu vedie určité nedávkové konanie. Takýmto prvým úkonom podľa
judikatúry môže byť aj samo vydanie písomného rozhodnutia (§ 209 cit. zák.), keďže aj z neho je

celkom zrejmé, že sa voči účastníkovi vedie určité konanie s určitým predmetom. Zákon č. 461/2003
Z. z. na rozdiel od napríklad zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov neobsahuje všeobecné ustanovenie o tom, že účastníkov treba o začatí konania
upovedomiť a dať im možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia pred jeho vydaním (§ 33 ods. 2
Spr. por.). To samozrejme nezbavuje žalovanú povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho

oprávnení,ktorésúkonkretizáciouzákladnéhoprávanainúprávnuochranuvzmyslečl.46ods.1Ústavy
Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (porov. uznesenie najvyššieho súdu sp.zn. 1 Vs 1/2019).

11. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP však možno zrušiť preskúmavané rozhodnutie, len ak porušenie

ustanovení o konaní bolo podstatné a ak mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia
vo veci samej. Z citovaného ustanovenia tak celkom zreteľne vyplýva, že pre zrušenie rozhodnutia
nepostačuje samo zistenie, že boli porušené ustanovenia o konaní, ale toto porušenie musí byť
podstatné a muselo byť spôsobilé negatívne sa prejaviť na obsahu vydaného rozhodnutia. Ak
organizačná zložka pred vydaním prvostupňového rozhodnutia nedá účastníkovi konania možnosť

vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, môže sa týmto postupom pripraviť o určité dôležité poznatky
(dôkazy),atýmspôsobiť,žejejrozhodnutienebudevychádzaťzospoľahlivozistenéhoskutkovéhostavu
(cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.), teda bude nezákonné. To, či sa tak stalo, treba hodnotiťvždy v konkrétnej veci s ohľadom na to, z akého podkladu organizačná zložka pri svojom rozhodovaní
vychádzala a čo pri svojom rozhodovaní nezohľadnila.

12. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia z 13. januára 2017 vyplýva, že pobočka pri jeho vydaní
vychádzalazinformáciíposkytnutýchSlovenskoulekárskoukomorou,žežalobkyňajedržiteľkoulicencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A/TT/0548/06 z 23. januára (s právoplatnosťou od 15.
februára) 2006. Ďalej vychádzala z údajov z registra daňových subjektov, z ktorého zistila, že žalobkyňa
bola registrovaná na daňovom úrade do 2. septembra 2013. Žalobkyňa mohla uplatniť svoje práva podľa

čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy podaním odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Odvolanie podala a
namietala v ňom takmer rovnaké argumenty ako v neskorších podaniach. Hoci uviedla, že registráciu na
daň z príjmu fyzickej osoby zrušila k spomínanému dátumu, v súvislosti so zánikom statusu samostatne
zárobkovo činnej osoby to nepovažovala za relevantné. Tiež nijakým spôsobom nespochybnila skutkový
stav v súvislosti s držbou licencie L1A a s výškou príjmu za rok 2012. Z uvedeného vyplýva, že žalobkyni
bola daná primeraná možnosť, aby uplatňovala svoje právo vyjadriť sa ku skutkovému stavu rozhodnutia

a navrhovať vykonanie dôkazov. Za daných okolností tak nemožno uzavrieť, že by bolo ustanovenie o
konaní porušené natoľko podstatným spôsobom, aby to zakladalo dôvod na zrušenie preskúmavaného
rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP.

13. Kasačný súd nesúhlasí s argumentáciou správneho súdu, že prvostupňové rozhodnutie má

nesprávny výrok. Podľa § 209 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. musí rozhodnutie obsahovať výrok,
odôvodnenie a poučenie o odvolaní. Podľa odseku 3 cit. paragrafu výrok obsahuje rozhodnutie vo
veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo. Citované ustanovenie
bližšie neustanovuje, aké ustanovenie má byť vo výroku uvedené. V prerokúvanej veci sa výrokom
prvostupňového rozhodnutia z 13. januára 2017 rozhodovalo o tom, že k 2. júlu 2013 neboli naplnené

podmienky, za ktorých podľa § 21 ods. 1 a 4 zákona č. 461/2003 Z. z. malo zaniknúť povinné poistenie
žalobkyne a splnenie týchto podmienok nastalo až 2. septembra 2013. Citovať vo výroku ustanovenia,
z ktorých vyplýva, kedy sociálne poistenie zaniká, no nie, kedy nezaniká, by tak mohlo pôsobiť mätúco
práve vo vzťahu nenaplneniu zákonných podmienok. Žalovaná tak nepochybila podstatným spôsobom,
ak vo výroku odkázala len na všeobecné ustanovenie § 178 ods. 1 písm. a) cit. zák., ktoré jej dovoľuje

o tejto spornej otázke rozhodnúť a až v odôvodnení rozhodnutia konkretizovala použitie ustanovení
právnych predpisov, na základe ktorých vo veci žalobkyne rozhodla.

14. Názor žalobkyne, že prijatie odhlášky žalovanou predstavuje rozhodnutie o zániku poistenia, nemá
oporu v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení. Podľa cit. § 209 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.

sa totiž rozhodnutie vydáva písomne, ak tento zákon neustanovuje inak. Pod pojmom „ustanovuje inak“
treba rozumieť ustanovenie, v ktorom je výslovne dovolené vydať rozhodnutie ústne alebo vyznačením
v spise (napr. § 194 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z.). Nemožno však z neho vyvodiť, že za rozhodnutie
možno považovať každý akt, ktorým organizačná zložka niečo vyznačila v spise alebo informačnom
systéme.Podľa§228ods.1cit.zák.vzneníúčinnomdo31.decembra2013bolasamostatnezárobkovo

činná osoba povinná odhlásiť sa z povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového
poistenia do ôsmich dní od jeho zániku. Citované ustanovenie, ani iné ustanovenia neustanovovali
nič o tom, že by na základe tejto odhlášky mala žalovaná vydať rozhodnutie o zániku vyznačením v
spise. Odhláška bola teda len evidenčným úkonom poistenca, ktorým oznamoval žalovanej skutočnosti,
kvôli ktorým mu - podľa jeho názoru - zaniklo povinné poistenie. Žalovaná mohla údaje v odhláške bez

ďalšieho akceptovať, táto akceptácia však nemá povahu právoplatného rozhodnutia o zániku sociálneho
poistenia. Ak žalovaná považovala údaje v odhláške alebo jej účinky za sporné, mohla v nedávkovom
konaní podľa § 172 ods. 5 cit. zák. rozhodnúť o zániku povinného poistenia inak než bolo uvedené v
odhláške.

15. Poslednou, najzásadnejšou otázkou, na ktorej správny súd postavil svoj zrušujúci rozsudok a ktorej
sa v prevažnej miere venuje aj kasačná sťažnosť, je však otázka, či držba licencie na výkon samostatnej
zdravotníckej praxe (L1A) zakladala žalobkyni povinné nemocenské a dôchodkové poistenie. Táto
kľúčováprávnaotázkabolamedzičasompredmetomrozpornýchrozhodnutíveľkéhosenátunajvyššieho
súdu sp. zn. 1 Vs 1/2019 a 1 Vs 3/2019. Podľa § 466 ods. 3 SSP je právny názor vyjadrený v rozhodnutí

veľkého senátu pre senáty záväzný, no možno sa od neho odchýliť len tým, že sa vec znova postúpi na
prejednanie veľkému senátu. Takéto nové rozhodnutie veľkého senátu sa potom znova stáva záväzným
prevšetkysenáty.Tovšaklogickypredpokladá,ževydanímnovéhorozhodnutiaveľkéhosenátuzanikajú
účinky záväznosti právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí veľkého senátu v tom rozsahu, vakom právny názorvyjadrený v neskoršom rozhodnutí nemôže obstáť popri skoršom rozhodnutí veľkého
senátu. Podľa kasačného súdu, tak v súčasnosti treba pri riešení otázky účinkov licencie L1A vychádzať
z neskoršieho rozsudku veľkého senátu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Vs 3/2019.

16. V ňom veľký senát formuloval právny názor, že licenciu L1A (na výkon samostatnej zdravotníckej
praxe) ako samostatné oprávnenie na výkon zdravotníckeho povolania podľa § 3 ods. 4 písm. c) zákona
č. 578/2004 Z. z. treba považovať za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu
v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. [pozn. s účinnosťou od 1. januára 2011 v zmysle § 5

v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. a § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z.],
na základe ktorého je lekár - držiteľ licencie L1A považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu na
účely sociálneho poistenia. Vykonávanie zdravotníckeho povolania v pracovnoprávnom vzťahu lekárom,
ktorý je držiteľom licencie L1B a ktorý je súčasne stále držiteľom licencie L1A, nie je prekážkou možnosti
poskytovať zdravotnú starostlivosť aj na základe licencie L1A, a teda nie je dôvodom, aby držiteľ licencie
L1A nebol považovaný za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa citovaného ustanovenia. Sociálna

poisťovňa neposudzuje príjem takého lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A a teda nie je povinná
skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú
príjmami lekára, považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona č.
461/2003 Z. z. Ak taký lekár v daňovom priznaní priznal príjmy, považované za príjem z podnikania a
z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu alebo výnos súvisiaci s podnikaním

a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou (§ 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov), ide vždy
o príjem samostatne zárobkovo činnej osoby a nie je právne významné, či tento príjem fyzická osoba
dosiahla z titulu jej postavenia podľa § 5 písm. c) alebo aj podľa iných písmen v § 5 zákona č. 461/2003
Z. z. Rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu bolo napadnuté aj ústavnou sťažnosťou podľa čl.
127 ústavy. Ústavný súd Slovenskej republiky ju však uznesením sp. zn. IV. ÚS 610/2021 odmietol,

pretože vyslovené právny závery nepovažoval za ústavne neudržateľné.

17. Senát najvyššieho správneho súdu je podľa § 466 ods. 3 SSP uvedenými právnymi názormi
viazaný a nevidí žiaden dôvod, aby sa od nich podľa citovaného ustanovenia odkláňal. Právny názor
vyslovený v správnej žalobe, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sama neoprávňuje

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, odporuje jasnému zneniu § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004
Z. z. Podľa tohto ustanovenia totiž možno ako samostatnú zdravotnícku prax poskytovať zdravotnú
starostlivosť buď v zariadení iného poskytovateľa alebo na inom mieste ako v zdravotníctvom zariadení.
Predpokladom využívania licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak nie je existencia
zdravotníckeho zariadenia. Táto licencia podľa citovaného ustanovenia umožňuje poskytovať zdravotnú

starostlivosť v zásade na akomkoľvek mieste. Lekár, ktorý poskytoval zdravotnú starostlivosť na
základe tejto licencie, bol dokonca podľa § 119 ods. 1 písm. a) zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a
zdravotníckych pomôckach v znení účinnom do 30. septembra 2013 oprávnený predpisovať aj lieky,
a to aj keď samostatnú zdravotnícku prax vykonával na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.
Licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe tak zakladala plnohodnotné oprávnenie lekára na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti bez viazanosti na určité zdravotnícke zariadenie. Tomuto záveru
svedčí okrem ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z. aj ustanovenie § 4 písm. b) cit. zák., podľa
ktorého je fyzická osoba, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe takejto licencie, rovnakým
poskytovateľom ako osoba, ktorá ju poskytuje na základe povolenia podľa § 11 cit. zák.

18. Z uvedených dôvodov senát najvyššieho správneho súdu nevidí ani dôvod odkláňať sa od právneho
záveru, že držba licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe je oprávnením na vykonávanie
činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 v spojení s § 3 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. s
účinnosťou od 1. januára 2011. Lekár, ktorý je držiteľom takejto licencie, je podľa citovaného ustanovenia
samostatne zárobkovo činnou osobou, ktorej účasť na povinnom nemocenskom a dôchodkovom

poistení môže podľa § 21 ods. 1 a ods. 4 cit. zák. zaniknúť buď zánikom tejto licencie alebo tým, že
jeho príjem z podnikania a inej zárobkovej činnosti poklesne pod 12-násobok vymeriavacieho základu
podľa § 138 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. a tiež aj v zmysle § 21 ods. 4 cit. zák. dňom zrušenia
registrácie na účely dani z príjmu fyzickej osoby podľa § 67 ods. 9 zákona č. 563/2009 Z. z. Z citovaných
ustanovení však nijako nevyplýva, že by žalovaná mala skúmať, či príjem podľa § 3 ods. 1 písm. b) cit.

zák. žalobkyňa dosahovala len z činnosti vykonávanej na základe tejto licencie alebo či ho prípadne
dosahovala na základe akéhokoľvek iného (hoci aj skôr zaniknutého) oprávnenia.19. Na základe vyššie uvedeného, tak žalobkyni nemohlo povinné nemocenské a povinné dôchodkové
poistenie zaniknúť k 2. júlu 2013, keďže jej príjem z podnikania a inej samostatnej zárobkovej činnosti za
rok 2012 neklesol pod zákonom stanovenú hranicu a zároveň až do 2. septembra 2013 bola registrovaná

na príslušnom daňovom úrade. Za daných okolností, tak žalovaná správne rozhodla, že žalobkyňa
splnila všetky zákonné predpoklady a povinné nemocenské a dôchodkové poistenie žalobkyni zaniklo
až zrušením jej registrácie na daň z príjmu fyzickej osoby k 2. septembru 2013.

IV.

Záver
20. Správny súd, tak nepostupoval správne, keď dospel k právnemu záveru, že preskúmavané
rozhodnutie trpí nedostatkami podľa § 191 ods. 1 písm. e) a g) SSP, a preto jeho rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci [§ 440 ods. 1 písm. g) SSP]. Kasačná sťažnosť je tak v tomto
sťažnostnom bode dôvodná, v dôsledku čoho kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. Správny súd o správnej žalobe rozhodne znova,

viazaný právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku (§ 469 SSP).

21. Trovy konania o tejto kasačnej sťažnosti sú súčasťou trov konania, o ktorých podľa § 467 ods. 3
SSP rozhodne správny súd v novom konečnom rozhodnutí.

22. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.