Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, April 18, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/70/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4120202410
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Vacková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4120202410.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Vackovej a sudkýň JUDr. Lýdie

Gálisovej a JUDr. Márie Malíkovej v spore žalobcu: T.. M. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. X, XXX XX G.,
zastúpeného: JUDr. Andrej Gara, advokát so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, proti žalovanej:
T.. B. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX M. R. XX, zastúpenej: JUDr. Mária Jakubíková, advokátka
so sídlom Fraňa Mojtu 43, 949 01 Nitra, o zaplatenie sumy 18 035,83 eura s príslušenstvom, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 8. februára 2022 č.k. 25C/19/2020-410, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) o d
m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej žalobu zamietol (výrok II.) a v časti trov konania (výrok
III.) p o t v r d z u j e .

III. Žalovaná má nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3 483,27 eura s
5 % ročným úrokom z omeškania od 25.08.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vo zvyšku návrh zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu
61,38 %. Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 115, § 136, § 137,
§ 139, § 143, § 144, § 148a ods. 2, § 149 ods. 1, 4, § 150, § 511 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka.
1.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že v konaní nebolo sporné, že žalobca a žalovaná boli od
30.10.2004 manželia a počas jeho trvania nadobudli do bezpodielového spoluvlastníctva manželov
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, okres G., obec G., katastrálne územie
M. V., a to pozemok parcelné číslo KN-C XX/XX, druh pozemku zastavaná plocha a nádvoria vo

výmere 1157 m2, pozemok parcelné číslo KN-C 64/239, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie
vo výmere 284 m2 a rodinný dom bez súpisného čísla stojaci na pozemku parcelné číslo KN-C
64/239, ktoré boli financované z finančných prostriedkov poskytnutých na základe úverových zmlúv
od VOLKSBANK Slovensko, a.s. č. 317187 zo dňa 09.11.2010 vo výške 200 000 eur a Sberbank
Slovensko a.s. č. 707755 zo dňa 17.07.2013 vo výške 48 000 eur. Strany konania zhodne uvádzali,
že počas trvania manželstva sa žalovaná starala o domácnosť a deti a žalobca zabezpečoval rodinu
po finančnej stránke a uhrádzal náklady úverov a spoločného bývania. Tieto skutočnosti strany v

konaní preukázali predloženými listinnými dôkazmi. Ďalej bolo nesporné a preukázané, že rozsudkom
Okresného súdu Nitra sp.zn. 15C/205/2013 zo dňa 27.06.2013, právoplatným dňa 27.06.2013, bolo
zrušené bezpodielové spoluvlastníctvo manželov za trvania ich manželstva bez jeho vyporiadania v
zákonnej lehote troch rokov od jeho zrušenia. Na základe zákonnej fikcie sa stali žalobca a žalovanápodielovýmispoluvlastníkmipredmetnýchnehnuteľnostíkaždývpodiele1kcelku.Manželstvostránbolo
rozvedené dňa 08.07.2019 rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 24P/263/2018-116 zo dňa 09.05.2019.
Vzájomná žaloba o zrušenie podielového spoluvlastníctva bola uznesením zo dňa 02.12.2020 vylúčená

na samostatné konanie. V priebehu konania dňa 30.11.2021 strany uzavreli dohodu o zrušení a
vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, pričom sa nesporne dohodli, že žalobca sa stal výlučným
vlastníkom predmetných nehnuteľností sa zaviazal vyplatiť vyrovnávajúci podiel vo výške 111 500 eur.
Žalovaná nárok žalobcu za časové obdobie po rozvode manželstva, kedy plnil spoločný dlh, uznala čo
do dôvodu a výšky a strany počas konania zhodne uviedli, že nie je sporné, že nárok žalobcu za toto

obdobie od júla 2019 do januára 2020 je v sume 3 483,27 eura.
1.3. Súd prvej inštancie považoval za potrebné skúmať okolnosti za akých dlh vznikol, vzájomné
vzťahy strán po zániku BSM, a okolnosti a čas kedy došlo k vyporiadaniu podielového spoluvlastníctva.
Konštatoval, že po zániku BSM, z dôvodu podnikateľskej činnosti jedného z manželov, nebolo úmyslom
strán rozdeľovať ich pravidelné výdavky, medzi ktoré úhrada mesačných splátok úveru patrí. Nebolo
preukázané, že by žalobca so žalovanou o tomto diskutoval, alebo že by ju pred podaním žaloby žiadal o

podieľanie sa na splácaní úveru. S poukazom na rozsudok o rozvode uviedol, že do rozvodu manželstva
strany žili v spoločnej domácnosti, hoci v návrhu na rozvod bolo uvedené, že spoločne nehospodária,
ani v návrhu ani v rozsudku nebol uvedený presný termín od kedy. V bode 10 odôvodnenia boli citované
spoločné náklady, ktoré tá ktorá strana sporu uhrádzala aj počas rozvodového konania. Podľa vyjadrení
žalovanej a ňou predložených dokladov aj v tomto období po zrušení BSM spoločne hospodárili. Sama

žalovaná nepopierala, že náklady si nedelili v rovnakom pomere. Žalobca tvrdil, že všetky náklady hradil
len on, toto tvrdenie však nepreukázal. Na doklady predložené dňa 08.02.2022 súd prvej inštancie v
zmysle § 153 CSP neprihliadal, dodal však, že tieto ani nevyvracali včas predložené dôkazy žalovanej o
podieľaní sa na spoločných nákladoch. Konštatoval, že do právoplatnosti rozvodu išlo medzi stranami o
blízke spolubývajúce osoby. Hoci na základe rozhodnutia o zrušení BSM počas manželstva bolo možné

po právnej stránke presne určiť, kedy k tomu dochádza, bolo potrebné zaoberať naplnením faktickej
stránky tejto skutočnosti. Od zániku BSM by sa podľa zákona mali manželia podieľať na všetkom v
rovnakej výške, od splátky úveru až po kúpu chleba. Reálne sa však takýto scenár nenapĺňa, a to ani
u spolu žijúcich osôb v partnerskom vzťahu, bez uzavretia manželstva.
1.4. Súd prvej inštancie poukázal na zistený skutkový stav, z ktorého vplývalo, že po zániku BSM do

rozvodumanželstvasistranynijakonerefundovalivzájomnénáklady,aniohľadnepredmetnéhoúveru.O
vyššom nároku, než zodpovedá podiel žalobcu na danom úvere, mal žalovanú bez zbytočného odkladu
upovedomiť, čo sa nestalo, resp. žalobca to nepreukázal. V priebehu konania prišlo k vyporiadaniu
podielového spoluvlastníctva, bez zohľadnenia splatenej časti úveru po zrušení BSM a iných položiek
ktoré predstavovali pravidelné uhradené náklady od zrušenia BSM do rozvodu manželstva. Konštatoval,

že Občiansky zákonník podrobnejšie v naznačenom smere vec nerieši. Určitú analógiu videl vo
vyporiadaní BSM po rozvode manželstva v tom zmysle, že až po rozvode strany prestávajú spoločne
hospodáriť, teda všeobecne k vyporiadaniu dochádza ohľadne spoločných nákladov platených až
po rozvode manželstva. Hoci v tomto prípade nastal tento dátum právoplatnosťou rozhodnutia o
zrušení BSM počas manželstva, bolo preukázané, že aj po tomto termíne boli oboma stranami

hradené spoločné náklady. Preto sa uvedený termín logicky posúva na dátum právoplatnosti rozvodu
manželstva. Nevylúčil možnosť, aby bol týmto termínom dátum zrušenia BSM počas manželstva,
ale v takom prípade bolo potrebné podrobne a nespochybniteľne dokladovať všetky možné výlučné
prostriedky zaplatené jedným z manželov na spoločné náklady tak, aby ich bolo možné všetky
zohľadniť. V tomto smere žalobca dôkazné bremeno neuniesol. Bez riadneho uplatnenia a zohľadnenia

ďalších nákladov možno konštatovať, že do rozvodu manželstva nemal ani žalobca úmysel si dané
náklady uplatňovať. To potvrdzuje aj skutočnosť, že strany tieto platby nezahrnuli ani do vyporiadania
podielového spoluvlastníctva.
1.5. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie priznal žalobcovi subrogačný regres až za obdobie od
zániku manželstva, ako zrozumiteľného termínu zániku spoločného hospodárenia, v sume 3 483,27

eura za obdobie od júla 2019 (splátka za júl bola až po právoplatnosti rozvodu) do januára 2020 (lehota
uplatnená v žalobe) s 5 % úrokom z omeškania v zmysle § 517 OZ a nariadenia vlády 87/1995 Z.z.
od 25.08.2020, teda odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, keďže skôr si žalobca v zmysle § 511
OZ nárok voči žalovanej neuplatnil. Výška tejto sumy za dané obdobie nebola sporná. Uviedol, že ak
by posudzoval vec v zmysle ustanovenia § 454 OZ ako bezdôvodné obohatenie (niektoré rozhodnutia

súdov sa prikláňajú k nároku z bezdôvodného obohatenia), na právnom zdôvodnení by to nič nezmenilo
a len by zopakoval uvedené zdôvodnenie. Vo zvyšku ohľadne sumy 14 552,56 eura a úroku z omeškania
pred dátumom 25.08.2020 z uvedených dôvodov zamietol. Dlžnú sumu nepovolil žalovanej splácať
v splátkach v zmysle § 232 CSP, keďže žalovaná tento návrh nedostatočne zdôvodnila. To že sumuz vyporiadania podielového spoluvlastníctva minula na zabezpečenie bytovej otázky nedostatočne
dokladuje nemožnosť žalovanej uhradiť dlh jednorazovo.
1.6. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 2 CSP tak, že žalovanej voči

žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 61,38 %, keďže strany boli v spore pomerne
úspešné. Z celkovej žalovanej sumy 18 035,83 eura, priznaná suma bola 3 483,27 eura, čo prestavuje
19,31 %, a zamietnutá bola žaloba v sume 14 552,56 eura, čo je 80,69 %. Žalovaná (v odôvodnení
nesprávne uvedené žalobca) tak bola prevažne úspešnejšia v rozsahu 61,38% (80,69 - 19,31).
2.1. Žalobca podal v celom rozsahu (vo výrokoch I., II., III.) v zákonnej lehote odvolanie a navrhoval, aby

odvolací súdu rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Žiadal
priznať náhradu trov odvolacieho konania. Dôvodil § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) CSP, lebo:
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.2. Namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval právny vzťah medzi stranami sporu ako
vyporiadanie BSM. Domáhal vyplatenia bezdôvodného obohatenia, teda nie subrogačného regresu,
ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie, a to z dôvodu, že žalovaná ako podielová spoluvlastníčka a

zároveň solidárna spoludlžníčka neplnila na spoločný záväzok účastníkov svoj podiel, pričom celú výšku
spoločného záväzku plnil výlučne žalobca, čo žalovaná nerozporovala. Zopakoval skutkové okolnosti
uvedené v žalobe. Tvrdil, že k zrušeniu BSM došlo z dôvodu, že obaja v tom čase podnikali, pričom
sa rozhodli, že sa nedohodnú na spôsobe vyporiadania svojho BSM a toto sa vyporiadalo zmysle
zákona. Namietal, že súd prvej inštancie si účelovo vykladal zásady vyporiadania BSM, v súvislosti

s vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, pričom v tomto konaní sa podielové spoluvlastníctvo
nevyporiadavalo, ale bol uplatňovaný nárok z bezdôvodného obohatenia. Hoci od roku 2016 boli
stále manželia a žili v jednej domácnosti, boli zároveň podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, v
ktorej spolu žili, a tiež podielovými spoluvlastníkmi bankových úverov. To znamená, že boli solidárnymi
spoludlžníkmi voči veriteľovi.

2.3. Namietal voči tvrdeniu súdu prvej inštancie, že manželia sú bezpodielovými spoluvlastníkmi
až kým neprestanú byť manželmi, respektíve až keď spolu nežijú v jednej domácnosti. Súd prvej
inštancie odôvodnení rozsudku nesprávne pomiešal zásady upravené v Občianskom zákonníku pre
podielových spoluvlastníkov a solidárnych spoludlžníkov so zásadami upravenými pre bezpodielových
spoluvlastníkov manželov, čím vytvoril novú kategóriu manželov, ktorí popri tom, že sú manželmi,

nemôžu byť aj podielovými spoluvlastníkmi, respektíve aj môžu byť podielovými spoluvlastníkmi,
ale nevzťahujú sa na nich ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce vzťahy podielových
spoluvlastníkov. Skutočnosť, že žalovaná bola jeho manželka, a žila a hospodárila s ním v jednej
domácnosti, bola irelevantná, keďže žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že za
žalovanú ako solidárnu spoludlžníčku plnil ich spoločný záväzok. Hoci žalovaná preukázala, súdu svoje

tvrdenie,žesapodieľalanaspoločnýchnákladoch,tieto niesúpredmetomkonania.Pretonereagovalna
výzvusúdu,abybankovýmivýpismipreukázalvakejmieresaonspolupodieľalnaspoločnejdomácnosti,
ale ich priniesol až na pojednávanie. Tým preukázal, koľko peňazí v sledovanom období zaslal on zo
svojich účtov žalovanej na jej účty a koľko jej dal v hotovosti, čím vyšlo najavo, že pomer spoločného
podieľania sa na nákladoch domácnosti bol cca 1:20 v jeho prospech. Súd prvej inštancie sa rozhodol

na tieto dôkazy neprihliadať, čo však v zásade bolo irelevantné. Doteraz súdna prax nepreukázala,
že by nemohli existovať manželia, ktorí majú zrušené a vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo a
zároveň sú aj podielovými spoluvlastníkmi alternatívne solidárnymi spoludlžníkmi, žijúcimi v spoločnej
domácnosti, pričom sa na takýchto manželov má stále hľadieť ako na bezpodielových spoluvlastníkov
a ustanovenia o podielovom spoluvlastníctve sa na nich nemajú vzťahovať. Takýto výklad práva je v

rozpore so zákonnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.
2.4. Namietal ako súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k tomu, aký úmysel
mali strany pri spoločnom hospodárení po zániku BSM, čo považoval za arbitrárne. Ďalej voči
skutkovému zisteniu, že nebolo preukázané, že by so žalovanou diskutoval a pred podaním žaloby ju
žiadal o podieľanie sa na splácaní úveru, ktorá sporná otázka nemala vplyv na jeho nárok. Tiež voči

záveru, že spolu hospodárili až do rozvodu manželstva, napriek tvrdeniu žalovanej v návrhu na rozvod,
že spolu dva roky nehospodárili, a tvrdil, že minimálne ku dňu podania návrhu na rozvod manželstva už
spolu nehospodárili. Keďže žalovaná preukázala platby aj po rozvode, nie je zrejmé z čoho súd prvej
inštancie usúdil, že koniec spoločného hospodárenia, bol k dátumu rozvodu manželstva. Uzavrel, žespoločné hospodárenie bolo pre merito veci irelevatné. Zopakoval, že za žalovanú plnil z ich spoločného
záväzku ako jej solidárny spoludlžník a podielový spoluvlastník ich spoločnému veriteľovi. Tvrdil, že
podľa záveru súdu prvej inštancie solidárni spoludlžníci nesmú byť manželia a keď manželmi sú, tak

nie sú solidárnymi spoludlžníkmi vo vzťahu voči sebe navzájom, ale len voči veriteľovi. Tvrdil, že nebolo
rozhodujúce, či žalovanú upovedomil o vyššom nároku než zodpovedá jeho podiel na danom úvere.
Tvrdil, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vyporiadanie podielového spoluvlastníctva strán
sporu v priebehu konania, pretože výšku splátok, ktoré po celý čas (aj v období, ktoré si neuplatňuje
žalobou), splácal výlučne sám, zahrnuli do vyporiadania v prospech žalovanej, ktorá nebola ochotná,

ustúpiť v podmienkach dohody.
2.5. Odôvodnenie rozsudku považoval za vnútorne rozporné, nepresvedčivé, arbitrárne a
nezohľadňujúce vykonané dokazovanie, nerešpektujúce zákonné ustanovenia Občianskeho zákonníka
vzťahujúce sa podielové spoluvlastníctvo, resp. ustanovenia upravujúce zrušenie BSM za trvania
manželstva. Súd prvej inštancie svojvoľne využil analógiu za stavu, v ktorom na daný prípad existujú
v právnom poriadku jasné ustanovenia zákona a nastavené pravidlá, čo je prejavom svojvôle. V

odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie nevykladá a ani neodkazuje na zákonné ustanovenia, ktoré sa
nadanúvecvzťahujú,pričomvyužívavýklad,ktorýjevpriamomrozporesozákonomasúdnapraxhoani
nepozná. Ústavnoprávna povinnosť súdu dostatočne odôvodniť súdne rozhodnutie vyplýva z Dohovoru,
Ústavy SR aj Listiny základných práv a slobôd. Poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu W. P. v. Z. a
I. v. W. a Ústavného súdu SR I. ÚS 108/07, II. ÚS 410/06, III. ÚS 311/07, II. US 200/09, II. ÚS 410/06.

3.1. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne
a navrhovala ho potvrdiť v celom rozsahu a priznať je náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100
%. Mala zato, že medzi nimi ako manželmi bola v dôsledku absencie BSM dohoda podľa § 2 ods.
3 OZ, podľa ktorej uhrádzali spoločne náklady na spoločnú domácnosť a rodinu. Preto, ak by malo
byť žalobcovi izolovane od tejto dohody a iných skutočností priznané právo na vydanie bezdôvodného

obohatenia z titulu platenia úveru, bolo by to v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ. Preto súd prvej
inštanciepostupovalsprávne,akvýkonutakéhotoprávaneposkytolprávnuochranuvsúlades čl.5CSP.
3.2. Tvrdila, že v súčasnosti bežne spolu trvalo žijú ako partneri muž a žena, ktorí spoločne vychovávajú
deti v spoločnej domácnosti, bez toho, aby uzatvorili manželstvo. Táto spoločná domácnosť je spravidla
v spoločnom byte - dome, ktorého kúpa bola financovaná zo spoločného bankového úveru oboch

partnerov. Títo partneri, ktorí nie sú manželmi, sú spravidla dohodnutí, rovnako ako v manželstve,
že jeden z partnerov finančne zabezpečuje chod spoločnej domácnosti a druhý sa podieľa na chode
spoločnej domácnosti formou starostlivosti o mal. deti a domácnosť. V prípade skončenia takéhoto
spolužitia dvoch partnerov, súčasná úprava umožňuje tomu partnerovi, ktorý platil úver, žiadať od
partnera, ktorý sa staral o rodinu to, o čo sa obohatil, keď druhý partner platil spoločný úver sám. Súd

prvej inštancie, opierajúc sa aj o úpravu v BSM, zjavne akceptoval, že takýto prístup nie je správny a
je potrebné prihliadnuť aj na iné skutočnosti.
3.3. Nesúhlasila s argumentáciou žalobcu, že dôkazy, hoc aj ich považuje za nezmyselné, predloží po
niekoľkých mesiacoch, a aj to až na pojednávaní s tým, že ide o stratégiu vedenia sporu, keďže je
to v rozpore s koncentračnou zásadou CSP. Spoločné hospodárenie sporových strán bolo predmetom

dokazovania, nie za účelom popretia inštitútu regresného nároku solidárneho dlžníka voči ostatným
dlžníkom, ale malo potvrdiť, a aj potvrdilo, dohodu strán sporu, v zmysle ktorej bolo nevyhnuté právny
vzťah, od ktorého žalobca odvodzuje svoj právny nárok v tomto konaní vykladať podľa § 3 ods. 1 v
spojení § 2 ods. 3 OZ. Uplatnenie takéhoto nároku, kde manžel žiada od manželky vrátenie časti splátok
úveru na dom, v ktorom žil so svojou rodinou, je nemravné a zarážajúce, a je nepochybné, že takémuto

právu nemožno poskytnúť súdom právnu ochranu, a to aj za pomoci tých najjednoduchších princípov
a zásad občianskeho práva.
3.4. Tvrdila, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zrušením BSM nenastali žiadne zmeny
v spoločnom hospodárení účastníkov, ako manželov, v spoločnej domácnosti. Svedčí o tom fakt, že
BSM bolo vyporiadané mimo vôle manželov, prostredníctvom tzv. fikcie a hospodárenie manželov

prebiehalo rovnako ako pred, aj po zrušení BSM. Z návrhu na rozvod manželstva, ani z rozvodového
rozsudku, vyplýva, že manželia sa nevedeli zhodnúť na tom, kto, čo, v akej výške bude platiť,
alebo by platiť mal, čo bolo v konečnom dôsledku jedným z dôvodov rozpadu manželstva, ale tieto
listiny nedokazujú, že sporové strany spoločne nehospodárili. Nespochybnila, že žalobca prispieval
finančne viac ako on, avšak určite nebolo v konaní preukázané, že žalobca uhrádzal všetko výlučne

sám. Navyše tvrdenie v návrhu na rozvod manželstva je len formálnym tvrdením na účely rozvodu
manželstva. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že po zrušení BSM by sa mali bývalí manželia v režime
podielového spoluvlastníctva na nákladoch domácnosti podieľať každý rovnakým dielom, nevylučuje
dohodu spoluvlastníkov podľa § 2 ods. 3 OZ, ktorá je odchylná od úpravy podielového spoluvlastníctva,resp. právnej úpravy podielu, kde podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastník podieľa na právach
a povinnostiach. Pokiaľ súd prvej inštancie v rozhodnutí konštatuje, že z vykonaného dokazovania je
zrejmé, že žalobca žalovanú nevyzýval na plnenie alikvotnej finančnej čiastky tak, ako to žiada zákon

v § 511 ods. 2 OZ, žalobca túto skutočnosť považuje za samozrejmú, nakoľko žili v manželstve, a aj
keď tvrdil, že žalovanú žiadal o platenie úveru, nijako to nepreukázal. Z uvedeného možno mať za
preukázané, že v uvedenom období žalobca ani len nepomýšľal na náhradu za splácanie spoločného
úveru. K tomuto uchýlil až po rozvode manželstva, keď zistil, že pri izolovanom výklade aktuálnej
právnej úpravy pasívnej solidarity dlžníkov pri zrušenom BSM by si mohol uplatniť nárok voči nej.

Uplatnenie obdobného nároku bolo už judikované súdmi v ČR, pričom toto rozhodnutie sa nachádza
už v súdnom spise. Súd prvej inštancie nepoužil analógiu, ale jednalo sa o úvahu, ktorou sa riadil
keď riešil právne vzťahy síce právne upravené, avšak skutkový stav neumožňoval túto úpravu aplikovať
izolovane, od iných a preukázaných skutočností. Súd prvej inštancie ani netvrdil, že vyporiadava
podielovéspoluvlastníctvaúčastníkovpodľazásadnavyporiadanieBSM,totvrdillenžalobca.Podielové
spoluvlastníctvo účastníkov k nehnuteľnostiam, ako aj k úveru bolo vyporiadané medzi účastníkmi

dohodou, pričom táto dohoda „ konkludentne„ konzumovala aj dovtedy platený bankový úver. Súd prvej
inštancie vykonal rozsiahle a náležité dokazovanie v rozsahu dôkazných návrhov strán sporu, potrebné
nazistenierozhodujúcichskutočnostídôležitýchprerozhodnutievovecisamejazhodnotenímvýsledkov
vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým i právnym záverom, pričom rozhodnutie súdu
prvej inštancie možno považovať za ústavne konformné a pochybnosti o tomto neobstoja.

4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou
sporu v zákonom stanovenej lehote na podanie odvolania (§ 359, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa
náležitosti § 363 CSP, viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 379, § 380 CSP), viazaný skutkovým
stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 385 ods. 1 CSP) vec prejednal s verejným vyhlásením rozhodnutia (§ 219 ods. 3 CSP). Dospel k

záveru, že odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I.) bolo podané
neoprávnenou osobou, preto ho podľa § 386 písm. b) CSP odmietol. Vo vzťahu k zamietajúcej časti
(výrok II.) a časti trov konania (výrok III.) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok
súdu prvej inštancie v týchto častiach podľa § 387 ods. 1 CSP, ako vecne správny, potvrdil.
5. Podľa § 386 písm. b) CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

6. Podľa § 359 CSP, odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
7. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku prvým výrokom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 3 483,27 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 25.08.2020 do zaplatenia do 3
dní od právoplatnosti rozhodnutia, čím čiastočne žalobe vyhovel. Žalobca doručil súdu prvej inštancie v
zákonnej lehote odvolanie, v ktorom uviedol že odvolanie podáva voči rozsudku v celom rozsahu (proti

prvému, druhému aj tretiemu výroku).
8. Odvolací súd posudzujúc odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie
(výrok I.) dospel k záveru, že žalobca nie je osobou oprávnenou podať odvolanie voči tejto časti.
Výrokom I. rozsudku súdu prvej inštancie nebolo rozhodnuté v neprospech žalobcu, naopak žalobe bolo
čiastočne vyhovené. V dôsledku uvedeného odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu

prvej inštancie (výrok I.) muselo byť podľa § 386 písm. b) CSP odmietnuté.
9.1. Žalobca v odvolaní namietal vadu konania spočívajúcu v nesprávnom procesnom postupe
súdu prvej inštancie, ktorý mu znemožnil, aby uskutočňoval svoje procesné práva do takej miery,
že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP). K uvedenej
námietkeargumentoval,žehocižalovanápreukázalasúdusvojetvrdenie,žesapodieľalanaspoločných

nákladoch, tieto nie sú predmetom konania. Preto nereagoval na výzvu súdu, aby bankovými výpismi
preukázal, v akej miere sa spolupodieľal na spoločnej domácnosti, ale ich priniesol až na pojednávanie.
Tým preukázal, koľko peňazí v sledovanom období zaslal zo svojich účtov žalovanej na jej účty a koľko
jej dal v hotovosti, čím vyšlo najavo, že pomer spoločného podieľania sa na nákladoch domácnosti bol
cca 1:20 v jeho prospech. Súd prvej inštancie sa rozhodol na tieto dôkazy neprihliadať, čo však v zásade

bolo irelevantné.
9.2. Odvolací dôvod vymedzený v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí právo na prístup
k súdu, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie
o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k
nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní,zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa zo všetkými relevantnými
skutočnosťami súdom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.
Hociporušeniektoréhokoľvekčiastkovéhoprávastranysporupredstavujepochybeniesúdu,onaplnenie

tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci realizáciu procesných práv strany
sporu dosiahne takú mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
9.3. Povinnosť strany sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas stanovuje
ustanovenie § 153 ods. 1 CSP, ktoré zároveň definuje, kedy včas uplatnené nie sú. V odseku 2 § 153 je

upravená právomoc súdu posúdiť, či na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré strana
sporu nepredložila včas, prihliadne. Ide o sudcovskú koncentráciu konania, ktorej účelom je zabrániť,
aby strany sporu predkladali skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy až na pojednávaní, najmä ak by to
zmarilo nariadené pojednávanie, alebo by si to vyžiadalo nariadenie ďalšieho pojednávania. Výnimku
tvoria procesné úkony, ktoré sú bezprostrednou reakciou strany na nové skutočnosti vyplývajúce z
vykonaného dokazovania. Súd posudzuje procesné úkony strán sporu pri prejednávaní veci, a aj v

prípade, že dospeje k záveru, že neboli vykonané včas, má možnosť buď na ne prihliadnuť, alebo nie.
Pritom posudzuje okolnosti prejednávanej veci z hľadiska jej právnej alebo skutkovej zložitosti, alebo z
hľadiska subjektívnej schopnosti strany sporu preukázať určité tvrdené skutočnosti. Podľa Uznesenia
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 83/2019 z 23. mája 2019 „Zmyslom a účelom
princípu kontradiktórnosti je, aby strana mala možnosť vyvrátiť, resp. spochybniť konkrétne vyjadrenie.

Na druhej strane je však potrebné konštatovať, že úlohou súdu je posúdiť a odôvodniť rozumnú hranicu
konfrontácie a ukončenie cirkulácie procesných podaní v určitom bode.“.
9.4. V danej veci bolo pojednávanie konané dňa 13.07.2021 odročené na neurčito s tým, že strany
svoje tvrdenia preukážu v lehote 30 dní náklady na spoločnú domácnosť, alebo nevedenie spoločného
hospodárenia, a PZ žalobcu preukáže preplácanie úveru žalovanej. Právna zástupkyňa žalovanej

podaním doručeným dňa 06.08.2021 predložila súdu prvej inštancie dôkazy vyžiadané na pojednávaní
dňa 13.07.2021, a na výzvu súdu z 03.09.2021, podaním doručeným dňa 04.10.2021 predložené
dôkazy špecifikovala. Právny zástupca žalobcu v lehote určenej súdom prvej inštancie žiadne dôkazy
nepredložil. Podanie žalovanej bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu na vyjadrenie a zároveň
bol opakovane vyzvaný na dokladovanie tvrdení žalobcu z pojednávania dňa 13.07.2021 pod hrozbou

pokuty v lehote 30 dní odo dňa doručenia výzvy. Výzva bola právnemu zástupcovi žalobcu doručená dňa
18.10.2021. Právny zástupca žalobcu sa k podaniu protistrany nevyjadril, ani žiadne doklady súdu prvej
inštancie nepredložil. Súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 08.02.2022, na ktorom právny
zástupca žalobcu predložil dohodu o vyporiadaní spoluvlastníctva, tabuľku nákladov žalobcu, prehľad
splátky úverov a výpisy z účtov žalobcu. Súd na doklady predložené právnym zástupcom žalobcu na

pojednávaní dňa 08.02.2022 podľa § 153 CSP neprihliadal, čo zdôvodnil v rozsudku v bode 12.
9.5. Posudzujúc predmetné konanie z hľadiska uvedených skutočností a úvah dospel odvolací súd
k záveru, že súd prvej inštancie neodňal žalobcovi právo na spravodlivý proces tým, že neprihliadal
na doklady predložené jeho právnym zástupcom na pojednávaní dňa 08.02.2022, naopak postupoval
správne a v súlade so zásadou kontradiktórnosti, keď po poučení podľa § 153 a § 154 CSP, neprihliadal

na dôkazy predložené žalobcom (jeho právnym zástupcom) na pojednávaní dňa 08.02.2022, na ktorom
vo veci meritórne rozhodol.
10.1. Z obsahu odvolania tiež vyplýva námietka žalobcu, že odôvodnenie rozsudku je vnútorne
rozporné, nepresvedčivé, arbitrárne a nezohľadňujúce vykonané dokazovanie, nerešpektujúce zákonné
ustanovenia Občianskeho zákonníka vzťahujúce sa podielové spoluvlastníctvo, resp. ustanovenia

upravujúce zrušenie BSM za trvania manželstva. Tvrdil, že súd prvej inštancie využil analógiu za stavu,
v ktorom na daný prípad existujú v právnom poriadku jasné ustanovenia zákona a nastavené pravidlá,
čo je prejavom svojvôle a využil výklad, ktorý je v priamom rozpore so zákonom a súdna prax ho ani
nepozná. Namietal ako súd prvej inštancie vyhodnotil vykonané dokazovanie vo vzťahu k tomu, aký
úmysel mali strany pri spoločnom hospodárení po zániku BSM, čo považoval za arbitrárne. Uvedená

argumentácia svedčí tomu, že žalobca namietal vadu konania podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
10.2. Vada konania vymedzená v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) CSP je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručuje
v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj článok 46 a nasl. Ústavy SR
a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Oznámenie Ministerstva

zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť
fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať
všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva
je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS

252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). Požiadavky na riadne zdôvodnenie rozsudku
súdu stanovuje ustanovenie § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa neho v odôvodnení
rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké
prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej
obrany použil. Jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty

strán, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov
vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil,
prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Výkladom citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku pritom treba dospieť k záveru, že s
tam uvedenými požiadavkami je v rozpore úplný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, existencia
extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, prípad, keď právne

závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú, a len všeobecné súhrnné
zistenia špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené. Odvolací súd po
preskúmaní rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodnutie obsahuje skutkové zistenia,
súdom prvej inštancie aplikované právne normy a právne závery, pre ktoré nemožno konštatovať, že
napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribúty riadne odôvodneného súdneho rozhodnutia. Ani skutočnosť, že

súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu a nevyhodnotil vykonané dôkazy podľa jeho
predstav, nemá za následok porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.
11. Keďže obsahu spisu odvolací súd nezistil procesný postup súdu prvej inštancie, ktorým by bolo
žalobcovi znemožnené, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, ani nedostatok dôvodov, pre ktoré by bolo možné konštatovať

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku a tým inú vadu konania majúcu za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, v dôsledku ktorých by bolo potrebné napadnutý rozsudok zrušiť, pristúpil k
meritórnemu prejednaniu veci.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

13.1. V danej veci sa žalobca domáhal voči žalovanej zaplatenia sumy 18 035,83 eura spolu s
úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 20.02.2020 do zaplatenia dôvodiac, že po zrušení
bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom za trvania manželstva, sa BSM vyporiadalo podľa §
149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, strany konania sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností
nadobudnutých za trvania manželstva v pomere 1, a boli povinní podieľať sa rovnakou mierou na úhrade

všetkých nákladov súvisiacich s predmetnými nehnuteľnosťami, vrátane povinnosti rovnakým dielom
uhrádzať splátky úverov. Žiadal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť polovicu toho, čo na splátky úverov
za obdobie od 01/2017 do 01/2020 uhradil sám.
13.2. Žalovaná namietala, že bezpodielové spoluvlastníctvo bolo zrušené zo špekulatívnych dôvodov,
naďalej však spolu hospodárili v spoločnej domácnosti a do 08.07.2019 boli manželia. Bez ohľadu

na zrušené BSM tvorili rodinu a obaja podľa svojich možností a schopností zabezpečovali chod
spoločnej domácnosti. Ona zabezpečovala starostlivosť o ich 3 maloleté deti a žalobca pracoval v K.
a zabezpečoval rodinu predovšetkým materiálne. Nedohodli sa, že budú výdavky spojené s bývaním
uhrádzané žalobcom vo výške 1 predstavovať jej dlh voči nemu. Takýto nárok by bol v hrubol rozpore s
dobrými mravmi a so zákonom, ktorý považuje starostlivosť o maloleté deti a domácnosť za rovnocennú

s uspokojovaním potrieb prostredníctvom poberania mzdy. Z uvedených dôvodov nárok žalobcu uznala
len po rozvode manželstva.
13.3. Súd prvej inštancie žalobe čiastočne vyhovel a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
3 483,27 eura s 5 % ročným úrokom z omeškania od 25.08.2020 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti
rozhodnutia. Vo zvyšku žalobu zamietol. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov

konania v rozsahu 61,38 %. Na základe odvolania žalobcu je rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v
ktorej žalobu zamietol (výrok II.) a v časti trov konania (výrok III.) predmetom prieskumu odvolacím
súdom.
14. Podľa § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka, občianskoprávne vzťahy vznikajú z právnych úkonov
alebo z iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája.

15. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.16. Podľa § 115 Občianskeho zákonníka, domácnosť tvoria fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a
spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.
17. Podľa § 136 Občianskeho zákonníka, vec môže byť v spoluvlastníctve viacerých vlastníkov.

Spoluvlastníctvo je podielové alebo bezpodielové. Bezpodielové spoluvlastníctvo môže vzniknúť len
medzi manželmi.
18. Podľa § 137 Občianskeho zákonníka, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na
právachapovinnostiachvyplývajúcichzospoluvlastníctvakspoločnejveci.Akniejeprávnympredpisom
ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

19. Podľa § 139 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú
oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.
20. Podľa § 148a ods. 2 Občianskeho zákonníka, súd na návrh zruší bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov v prípade, že jeden z manželov získal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Návrh môže
podať ten z manželov, ktorý nezískal oprávnenie na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ toto oprávnenie majú
obaja manželia, môže návrh podať ktorýkoľvek z nich.

21. Podľa § 149 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa
vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150.
22. Podľa § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka, ak do troch rokov od zániku bezpodielového
spoluvlastníctva manželov nedošlo k jeho vyporiadaniu dohodou alebo ak bezpodielové spoluvlastníctvo
manželov nebolo na návrh podaný do troch rokov od jeho zániku vyporiadané rozhodnutím súdu,

platí, pokiaľ ide o hnuteľné veci, že sa manželia vyporiadali podľa stavu, v akom každý z nich
veci z bezpodielového spoluvlastníctva pre potrebu svoju, svojej rodiny a domácnosti výlučne ako
vlastník užíva. O ostatných hnuteľných veciach a o nehnuteľných veciach platí, že sú v podielovom
spoluvlastníctve a že podiely oboch spoluvlastníkov sú rovnaké. To isté platí primerane o ostatných
majetkových právach, ktoré sú pre manželov spoločné.

23. Podľa § 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak právnym predpisom alebo rozhodnutím súdu nie
je ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely na dlhu všetkých dlžníkov vo vzájomnom
pomererovnaké.Dlžník,protiktorémuboluplatnenýnárokvyšší,nežzodpovedájehopodielu,jepovinný
bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov a dať im príležitosť, aby uplatnili svoje
námietky proti pohľadávke. Môže od nich požadovať, aby dlh podľa podielov na nich pripadajúcich splnili

alebo aby ho v tomto rozsahu dlhu inak zbavili.
24. Podľa § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splnil,
je oprávnený požadovať náhradu od ostatných podľa ich podielov. Pokiaľ nemôže niektorý z dlžníkov
svoj podiel splniť, rozvrhne sa tento podiel rovnakým dielom na všetkých ostatných.
25. Odvolací súd posudzujúc rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti z hľadiska súdom prvej inštancie

zisteného skutkového stavu, citovaných zákonných ustanovení a odvolacích dôvodov dospel k záveru,
že súd prvej inštancie vykonal vo veci v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné pre zistenie
rozhodujúcich skutočností a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver. Súd prvej
inštancie považoval v danej veci za rozhodujúce, že po zániku BSM, do rozvodu manželstva, si strany
nijako nerefundovali vzájomné náklady, ani náklady na úver, a žalobca nepreukázal, že žalovanú

upovedomil o vyššom nároku, než zodpovedá jeho podielu na úvere. Súd prvej inštancie vychádzal z
toho, že aj po zrušení BSM počas manželstva strán sporu, bolo preukázané, že spoločné náklady boli
hradené oboma stranami. Preto považoval za logické, aby sa termín vyporiadania spoločných nákladov
posunulažnadátumprávoplatnostirozvodumanželstva.Vopačnomprípadebybolopotrebnépodrobne
a nespochybniteľne dokladovať všetky výlučné prostriedky zaplatené jedným z manželov na spoločné

náklady tak, aby ich bolo možné všetky zohľadniť, v ktorom smere žalobca dôkazné bremeno neuniesol.
Bez riadneho uplatnenia a zohľadnenia ďalších nákladov konštatoval, že do rozvodu manželstva
nemal ani žalobca úmysel si dané náklady uplatňovať. Na základe uvedeného dospel k záveru, že
žalobca má voči žalovanej nárok na subrogačný regres až za obdobie od zániku manželstva, ako
zrozumiteľného termínu zániku spoločného hospodárenia, a v ostatnej časti žalobu zamietol. Odvolací

súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie stotožnil. Správny bol aj výrok o trovách konania,
keďže žalovaná bola v spore pomerne úspešná, pričom správne vypočítal aj rozsah úspechu žalovanej.
26. Na zdôraznenie správnosti rozsudku prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti odvolací súd
dodáva, že pasívnu solidaritu všeobecne upravuje ustanovenie § 511 Občianskeho zákonníka a vzniká,
ak viac dlžníkov má tomu istému veriteľovi plniť dlh spoločne a nerozdielne a veriteľ je oprávnený

požadovať plnenie od ktoréhokoľvek z nich, pričom ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných
dlžníkov zanikne priamo zo zákona. Odsek 2 uvedeného ustanovenia upravuje výšku podielov spoločne
anerozdielnezodpovednýchdlžníkov.Austanovenie§511ods.3Občianskehozákonníkarieširegresné
vzťahy vo vnútri spoločenstva. Podľa neho v zásade platí, že pokiaľ niektorý zo solidárnych dlžníkovsplnícelýdlhsám,prípadnesplníviac,nežnanehovovzájomnomvnútornomvzťahupripadá,vznikámu
následný regres voči ostatným dlžníkom. Avšak podstatný vplyv na posúdenie vzniku tohto následného
regresného nároku majú vnútorné vzťahy (pomery) medzi dlžníkmi navzájom, ktoré podľa § 511 ods.

2 Občianskeho zákonníka môžu byť ovplyvnené okrem právnych predpisov, či rozhodnutia súdu, aj ich
vzájomnoudohodou.Vdanejvecizobsahuspisuvyplýva,žestranysporunaďalejzotrvalivmanželskom
zväzku aj po zrušení BSM rozhodnutím súdu. Okrem toho, že boli stále manželia, však spolu aj žili,
vychovávali tri maloleté deti, viedli spoločnú domácnosť a spoločne hospodárili. Zo zistených skutkových
okolností súdom prvej inštancie vyplýva, že žalovaná sa v tomto období väčšou mierou podieľala na

starostlivosti o domácnosť a maloleté deti, a to s časti aj finančne, pričom platila najmä bežné výdavky
domácnosti a bežné potreby detí, a žalobca pracoval v K. a zabezpečoval rodinu hlavne materiálne,
pričom platil okrem iného aj pravidelné mesačné splátky úverov. Z uvedených skutočností je potrebné
vyvodiť záver, podľa ktorého sa strany sporu v danom období konkludentne dohodli na takomto spôsobe
hospodárenia, čo zároveň vylučuje následný regresný nárok žalobcu uplatnený za rovnaké obdobie voči
žalovanej. Z uvedených dôvodov odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že

za uplatnené obdobie od 01/2017 do 06/2019 žalobcovi regresný nárok za zaplatené splátky úveru voči
žalovanej nevznikol.
27.1. Odvolací súd v zmysle § 387 ods. 3 CSP sa pri posudzovaní danej veci zaoberal podstatnými
námietkami žalobcu uvedených v odvolaní. S namietanými vadami konania podľa § 365 ods. 1 písm. b)
a d) CSP sa odvolací súd vyporiadal v bodoch 9., 10. a 11.

27.2. Pokiaľ žalobca namietal, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval právny vzťah medzi
stranami sporu ako vyporiadanie BSM, pričom on sa domáhal vyplatenia bezdôvodného obohatenia,
teda nie subrogačného regresu, uvedenú námietku odvolací súd nepovažuje za dôvodnú. Súd
prvej inštancie v danej veci aplikoval viaceré ustanovenia Občianskeho zákonníka, okrem iného aj
ustanovenie týkajúce sa vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov (§ 149 a § 150), to

však neznamená, že nárok priznal titulom vyporiadania BSM. Z dôvodov uvedených v bode 27. rozsudku
jednoznačne vyplýva, že uplatnený nárok právne posúdil podľa ustanovenia § 511 Občianskeho
zákonníka,pričomokolnostivznikupredmetnéhodlhu,vzájomnévzťahystránpozánikuBSMaokolnosti
a čas vyporiadania podielového spoluvlastníctva posudzoval aj v zmysle § 3, § 115, § 149 a § 150
Občianskeho zákonníka, keďže považoval tieto okolnosti za významné pri posudzovaní uplatneného

nároku.
27.3. Žalobca v odvolaní zopakoval skutkové okolnosti uvedené v žalobe, pričom opakovane akcentoval
najmä právny dôvod uplatnenia svojho nároku, ako nárok z bezdôvodného obohatenia. Z tohto hľadiska
v odvolaní opakovane namietal, že predmetom sporu nebolo vyporiadanie BSM ani vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva, čo odvolací súd nespochybňuje. Pokiaľ však žalobca považoval za

podstatnú len skutočnosť, že strany sporu boli od roku 2016 podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti
a solidárnymi spoludlžníkmi voči veriteľovi, a za nepodstatné to, že boli stále manželia, ktorí žili v
jednej domácnosti, nachádzajúcej sa práve v tejto nehnuteľnosti, a spoločne hospodárili, s uvedenými
konštrukciami sa odvolací súd nemôže stotožniť. Okolnosti, podľa ktorých strany sporu viedli spoločnú
domácnosť a spoločne hospodárili, podľa názoru odvolacieho súdu, bolo potrebné vziať do úvahy pri

hodnotení uplatneného nároku, a to najmä z dôvodu, že tieto nasvedčovali ich konkludentnej dohode
ohľadom splácania ich spoločného záväzku.
27.4. K námietke žalobcu voči tvrdeniu súdu prvej inštancie, že manželia sú bezpodielovými
spoluvlastníkmi až kým neprestanú byť manželmi, respektíve až keď spolu nežijú v jednej domácnosti,
odvolací súd uvádza, že takýto záver z rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva. Rovnako nie je

možné prisvedčiť tvrdeniu žalobcu, podľa ktorého súd prvej inštancie vytvoril novú kategóriu manželov,
ktorí popri tom, že sú manželmi, nemôžu byť aj podielovými spoluvlastníkmi, respektíve aj môžu byť
podielovými spoluvlastníkmi, ale nevzťahujú sa na nich ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce
vzťahy podielových spoluvlastníkov. Uvedené tvrdenia žalobca založil na závere, že trvanie manželstva,
žitie v spoločnej domácnosti a spoločné hospodárenie, je vo vzťahu k uplatnenému nároku irelevantné,

pričom zopakoval, že žiadal o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré vzniklo tým, že za žalovanú
ako solidárnu spoludlžníčku plnil ich spoločný záväzok. Odvolací súd však považuje za potrebné uviesť,
že všetky záväzky, ktoré mali strany sporu nielen voči svojim veriteľom, ale aj voči svojim maloletým
deťom, boli spoločné. A zásade je jedno, či to bola splátka úveru, platba za energie a vodu, vývoz
odpadu, platby v škôlke, nákup potrieb do domácnosti, potravín, či uspokojovanie potrieb ich spoločných

maloletýchdetí.Keďžežilivspoločnejdomácnostivšetkynákladynaspoločnúdomácnosťmaliuhrádzať
spoločne. Avšak pri manželoch nie je možné neprihliadať aj na skutočnosť, že žalovaná venovala
spoločnej domácnosti a spoločným maloletým deťom aj osobnú starostlivosť. Pokiaľ žalobca tvrdil
(avšak nepreukázal), že pomer spoločného podieľania sa na nákladoch domácnosti bol cca 1:20 vjeho prospech, je zrejmé, že osobnú starostlivosť žalovanej o spoločnú domácnosť a tri maloleté
deti vôbec nebral do úvahy. Ak žalovaný tvrdil, že doteraz súdna prax nepreukázala, že by nemohli
existovať manželia, ktorí majú zrušené a vyporiadané bezpodielové spoluvlastníctvo a zároveň sú aj

podielovými spoluvlastníkmi alternatívne solidárnymi spoludlžníkmi, žijúcimi v spoločnej domácnosti,
pričom sa na takýchto manželov má stále hľadieť ako na bezpodielových spoluvlastníkov a ustanovenia
o podielovom spoluvlastníctve sa na nich nemajú vzťahovať, uvedené tvrdenie považuje odvolací súd
za pokus žalobcu dehonestovať či dokonca zosmiešniť rozhodnutie súdu prvej inštancie v danej veci.
Odvolací súd nemá vedomosť o tom, či sa súdy v minulosti zaoberali podobným, či dokonca totožným

nárokom uplatneným za obdobných skutkových okolností. Je však otázne, či tak tomu nie je preto, že vo
všeobecnosti sa manželia so zrušeným bezpodielovým spoluvlastníctvom, na ďalšom fungovaní svojho
manželstva dokážu dohodnúť.
27.5. Pokiaľ žalobca namietal voči skutkovému zisteniu súdu prvej inštancie, podľa ktorého nebolo
preukázané, že by so žalovanou diskutoval a pred podaním žaloby ju žiadal o podieľanie sa na splácaní
úveru, ktorá sporná otázka nemala vplyv na jeho nárok, odvolací súd sa s uvedenou námietkou

nestotožňuje. Povinnosť dlžníka, voči ktorému bol uplatnený vyšší nárok, než aký zodpovedá jeho
podielu, bez zbytočného odkladu upovedomiť o tom ostatných dlžníkov, vyplýva z ustanovenia § 511
ods. 2 Občianskeho zákonníka. Hoci v danej veci neprichádzalo do úvahy, aby žalovaná uplatnila voči
pohľadávke nejaké námietky, minimálne by bolo medzi stranami sporu okamžite jasné, že ich predstavy
o spolužití a spoločnom hospodárení sa diametrálne rozchádzajú. Skutočnosť, že tak žalobca neurobil,

nasvedčuje záveru, že strany sporu sa konkludentne dohodli na takom spôsobe hospodárenia, podľa
ktorého obaja podľa svojich možností a schopností zabezpečovali chod spoločnej domácnosti, vrátane
platenia splátok úveru. Hoci žalobca tiež namietal voči záveru, že spolu hospodárili až do rozvodu
manželstva, sám potvrdil, že žalovaná hradila niektoré platby aj po rozvode manželstva. Keďže však
žalobca považoval spoločné hospodárenie strán sporu pre merito veci za irelevatné, odvolací súd sa

s uvedeným tvrdením ďalej nezaoberal. Rovnako sa odvolací súd nezaoberal s ostatnými tvrdeniami v
odvolaní, ktoré boli v podstate zopakovaním predchádzajúcej argumentácia v odvolaní, a v konaní pred
súdom prvej inštancie.
28. Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobcu voči vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej
inštancie(výrokI.)akopodanéneoprávnenouosoboupodľa§386písm.b)CSPodmietol,avnapadnutej

zamietajúcej časti (výrok II.) a časti trov konania (výrok III.) rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387
ods. 1 CSP, ako vecne správny, potvrdil.
29. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s
ustanovením § 396 ods. 1 CSP. Vo vzťahu k odmietnutiu odvolania žalobcu voči vyhovujúcej časti
postupoval podľa s článku 4 ods. 1 s použitím § 256 ods. 1 CSP a priznal žalovanej nárok na náhradu

trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalobca podaním odvolania
voči vyhovujúcemu výroku zavinil, že jeho odvolanie muselo byť odmietnuté. Podľa názoru odvolacieho
súdu odmietnutie odvolania má obdobné následky ako zastavenie konania, kde sa uplatňuje zásada
procesnej zodpovednosti za zavinenie. Vo vzťahu k zamietajúcej časti odvolací súd o trovách konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči

žalobcovi v rozsahu 100 % z dôvodu, že žalovaná bola v odvolacom konaní úspešná. O výške trov
odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym
úradníkom podľa § 262 ods. 2 CSP.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).