Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 17, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 31Cob/61/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2318207226
Dátum vydania rozhodnutia: 18. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Tischlerová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2318207226.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a členov senátu

Mgr. Lucie Mizerovej a JUDr. Ľubomíra Bundzela, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
B. XXXX/XX, C., zastúpeného splnomocnencom: VIA LEGE, s.r.o., so sídlom Veterná 1093, Pata, IČO:
36 866 415, proti žalovanému: COOP Jednota Galanta, spotrebné družstvo, so sídlom Revolučná štvrť
953, Galanta, IČO: 00 168 840, o zaplatenie 847,15 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Galanta z 10. januára 2022 č. k. 35Cb/25/2018-126, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku I. v časti úroku
z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.164,76 eura od 8.9.2015 do 4.12.2018 p o t v r d z u j e

a vo zvyšku m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 847,15 eura spolu s úrokom
z omeškania vo výške 8 % ročne od 5.12.2018 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie výrokom I. žalobu v časti sumy 847,15
eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 2.164,76 eura od 8.9.2015 do 4.12.2018
a 8 % ročne zo sumy 847,15 eura od 5.12.2018 do zaplatenia zamietol, výrokom II. uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania prvej inštancie v rozsahu 22 % s tým, že o výške tejto

náhrady bude rozhodnuté samostatným uznesením a výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude
rozhodnuté samostatným uznesením.

2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 46 ods. 3, 4, § 243b ods. 2, 13 zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), § 451 ods. 1, 2, § 563 zákona č. 40/1964 Zb.

Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“), § 369 ods. 1, 2, § 397 zákona č.
513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“ alebo „ObZ“), § 1 ods. 1 Nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného
zákonníka (ďalej len „nariadenie“).

3. Vecne dôvodil, že žalobca si v konaní uplatňuje nárok na peňažné plnenie voči žalovanému z
titulu vydania bezdôvodného obohatenia, keď žalovaný mal bezdôvodný majetkový prospech získať v

súvislosti s exekúciou prebiehajúcou na uspokojenie pohľadávky žalovaného, priznanej vykonateľným
rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn. 10C/92/1995 z 18.11.1996. Pôvodná pohľadávka vznikla
z titulu Zmluvy o prenechaní majetku družstva do dočasného užívania v zmysle ust. § 71 a § 348
Hospodárskeho zákonníka účinného do 1.1.1992 uzatvorenej medzi žalobcom ako podnikateľom ažalovaným v nadväznosti na oprávnenie žalobcu k podnikateľskej činnosti. V konaní nebolo sporné,
že po právoplatnosti a vykonateľnosti uvedeného rozsudku nedošlo zo strany žalobcu k dobrovoľnému
plneniu, v dôsledku čoho sa žalovaný domáhal splnenia vymožením pohľadávky v exekúcii. V konaní

bolo na základe listinných dôkazov predložených žalobcom preukázané, že žalobca s pôvodne
povereným súdnym exekútorom JUDr. Gabrielom Szénásim uzavrel dohodu o splátkovom kalendári,
na základe ktorej plnil exekútorovi na splatenie pohľadávky žalovaného a jej príslušenstva nasledovne:
1.3.2000 sumu 3.000,- Sk, 6.3.2000 sumu 5.000,- Sk, 11.4.2000 sumu 5.000,- Sk, 16.5.2000 sumu
5.000,- Sk, 12.6.2000 sumu 5.000,- Sk, 12.7.2000 sumu 5.000,- Sk, 14.8.2000 sumu 5.000,- Sk,

25.9.2000 sumu 7.929,78 Sk. Celkovo teda uhradil k rukám súdneho exekútora JUDr. Gabriela
Szénásiho sumu 40.929,78 Sk (1.358,62 eura).

4. Zásadnou otázkou, s ktorou sa súd prvej inštancie musel vysporiadať bol problém platobného miesta,
teda aké má plnenie povinného exekútorovi účinky a za čo ho považovať. Súd v tejto súvislosti odkázal
na znenie § 46 ods.3 Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.11.2013 a prechodné ustanovenia

Exekučného poriadku k úpravám účinným od 1.11.2013, konkrétne § 243 ods. 2. Z nich vyplýva, že
plnenie exekútorovi má rovnaké účinky, ako keby povinný plnil oprávnenému, pričom táto úprava sa
použije aj na konania začaté pred 1.11.2013. Čiže plnenia, ktoré boli poskytnuté exekútorovi v priebehu
exekučných konaní, ktoré dovtedy neboli skončené, je potrebné považovať za plnenia ako keby boli
poskytnuté oprávnenému. Túto argumentáciu podporuje aj znenie § 243b ods. 13 Exekučného poriadku,

podľaktoréhoakexekútorpodľadovtedyplatnýchprávnychpredpisovprijalalebovymoholodpovinného
plnenie, bol povinný podľa § 46 ods. 4 a 5 poukázať oprávnenému najneskôr do 15.11.2013. Predmetné
ustanovenie zároveň stanovuje poradie uspokojovania jednotlivých nárokov s doteraz prijatých plnení
odkazom na ustanovenie § 46 ods. 4 Exekučného poriadku účinného od 1.11.2013.

5. Pokiaľ je teda potrebné plnenia prijaté do 1.11.2013 považovať za plnenia oprávnenému, došlo
v súvislosti s v tom čase neskončeným exekučným konaním, k postupnému splneniu podľa poradia
pohľadávok v zmysle ust. § 46 ods. 4 Exekučného poriadku. Trovy exekúcie (§ 46 ods. 4 písm. a/) vo
výške6.580,-Sk(podľaupovedomeniaozačatíexekúciez11.2.2000)bolizaplatenéúhradouz1.3.2000
vo výške 3.000,- Sk a úhradou zo 6.3.2000 vo výške 3.580,- Sk (zostatok úhrady 5.000 - 3.580 = 1.420,-

Sk). Istina vymáhanej pohľadávky (§ 46 ods. 4 písm. b/) vo výške 14.865,89 Sk bola zaplatená úhradami
zo6.3.2000vovýškezostatku1.420,-Sk,z11.4.2000vovýške5.000,-Sk,zo16.5.2000vovýške5.000,-
Sk, z 12.6.2000 vo výške 3.445,89 Sk (zostatok úhrady 5.000 - 3.445,89 = 1.554,11). Úroky v celkovej
výške 14.009,20 Sk boli zaplatené úhradami z 12.6.2000 vo výške zostatku 1.554,11 Sk, z 12.7.2000 vo
výške 5.000,- Sk, zo 14.8.2000 vo výške 5.000,- Sk a 25.9.2000 vo výške 2.455,09 Sk (zostatok úhrady

7.929,78 - 2.455,09 = 5.474,69 Sk). Trovy oprávneného (§ 46 ods. 4 písm. d/) vo výške 4.646,- Sk boli
zaplatené úhradou z 25.9.2000.

6. Zmenou Exekučného zákonníka k 1.11.2013 tak došlo k tomu, že plnenia povinného vykonané v
prospech exekútora mali rovnaký účinok ako keby bolo plnené oprávnenému a dôsledku toho došlo k

splneniu pohľadávky v celom rozsahu. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že celkový
vzniknutý nárok žalovaného, ktorý mu mal byť ako oprávnenému v exekúcii vyplatený bol vo výške
istiny 14.865,89 Sk, úrokov 14.009,20 Sk a trov oprávneného 4.646,- Sk, spolu 33.521,09 Sk (1.112,70
eura). Vyplatené mu boli v auguste 2000 suma 265,55 eura a 8.9.2015 suma 2.164,76 eura, teda spolu
2.430,31 eura. Reálny majetkový prospech, ktorý získal žalovaný na úkor žalobcu bez právneho dôvodu

predstavuje rozdiel medzi týmito sumami vo výške 1.317,61 eura, ktorý nárok bol priznaný pôvodným
rozsudkom z 18.9.2019 spolu s úrokmi z omeškania.

7. Na základe zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu zostala predmetom konania časť nároku
uplatnená vo výške sumy 847,15 eura s príslušenstvom, predstavujúca plnenia, ktoré exekútor

vymohol nad rámec existujúceho exekučného nároku žalovaného ako oprávneného. Nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia však možno uplatňovať len v rozsahu toho, čo ten komu bolo bezdôvodne
plnené, skutočne prijal. Ak osoba, ktorej bola rozhodnutím súdu uložená nejaká povinnosť (povinný),
túto svoju povinnosť dobrovoľne v určenom čase nesplní, môže sa osoba oprávnená (tá, ktorej sa malo
plniť) domáhať núteného výkonu takéhoto súdneho rozhodnutia cestou súdnej exekúcie. V exekúcii

súdny exekútor poverený na jej vykonanie súdom, vymôže od povinnej osoby plnenie vyplývajúce zo
súdneho rozhodnutia (exekučného titulu), ako aj svoje trovy exekúcie a trovy exekučného konania, ktoré
vznikli oprávnenému. Ak súdny exekútor z nejakého dôvodu vymôže v exekúcii viac ako oprávnenému
priznáva exekučný titul spolu s trovami exekučného konania oprávneného a trovami exekúcie súdnehoexekútora, je povinný túto naviac vymoženú peňažnú sumu povinnému vrátiť. Ak by si takéto naviac
vymožené peňažné plnenie ponechal, vzniká mu tzv. bezdôvodné obohatenie, keďže prijal plnenie
bez právneho dôvodu (§ 451 a nasl. Občianskeho zákonníka). V prípade, že by súdny exekútor

takéto naviac vymožené peňažné plnenie ďalej poukázal oprávnenému, vznikla by povinnosť vrátiť toto
plnenie ako bezdôvodné obohatenie oprávnenému, z rovnakého dôvodu (prijatie plnenia bez právneho
dôvodu). Právo žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia má potom ten, na koho úkor bolo bezdôvodné
obohatenie získané (§ 456 Občianskeho zákonníka); k tomu súd prvej inštancie poukázal na rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/43/2020 z 23.9.2020.

8. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva) na strane žalobcu alebo
pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti) na strane žalovaného je imanentnou súčasťou súdneho sporu
(rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009). V tomto spore súd prvej
inštancie skúmal, či je na strane žalovaného daná pasívna legitimácia, a teda či mu svedčí povinnosť
vydať bezdôvodné obohatenie v rozsahu nároku vo výške 847,15 eura s príslušenstvom.

9. Súd dospel k záveru, že ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, a teda fikciu, že plnenia poskytnuté
exekútorovi sa považujú za plnenia oprávnenému, možno aplikovať len v rozsahu vymoženého plnenia,
ktoré exekútor vymohol na základe exekučného titulu, t.j. v rozsahu nútene vymáhanej pohľadávky,
jej príslušenstva, trov konania a trov exekúcie na základe súdneho rozhodnutia. V konaní však bolo

preukázané, že exekútor vymohol peňažnú čiastku prevyšujúcu uvedené nároky, pričom časť takto
vymožených peňazí si ponechal a časť poukázal žalovanému ako oprávnenému. Takéto peňažné
plnenie napĺňa skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia prijatého bez právneho dôvodu (ako
súd konštatoval aj v pôvodnom rozhodnutí v bode 24. posledná veta) v zmysle § 451 ods. 2 OZ.
Pretože aplikácia ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku je podľa názoru súdu prvej inštancie v rozsahu

plnení prijatých nad rámec existujúcej exekučnej pohľadávky vylúčená, povinnosť vydať takéto peňažné
plnenie vzniká tomu, kto ho reálne prijal. Teda v rozsahu plnenia poukázaného exekútorom žalovanému
v sume 1.317,61 eura, táto povinnosť vznikla žalovanému (a uložená bola v pôvodnom rozsudku v
časti, ktorá nebola napadnutá odvolaním). Vo zvyšnej časti nároku na vydanie sumy 847,15 eura však
v konaní nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia,

keďže tomuto zo strany exekútora uvedená čiastka poukázaná nebola. Z uvedeného dôvodu súd žalobu
v časti nároku na zaplatenie sumy 847,15 eura s príslušným úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne
zo sumy 847,15 eura od 8.9.2015 do zaplatenia zamietol.

10. V pôvodnom rozhodnutí súd prvej inštancie zamietol aj nárok žalobcu na úroky z omeškania, a

to nielen prislúchajúce k zamietnutej istine 847,15 eura, ale aj v rozsahu úrokov z omeškania z celej
pôvodne uplatnenej sumy 2.164,76 eura od 8.9.2015 do 4.12.2018 (847,15 eura + 1.317,61 eura).
Hoci odvolanie v tejto časti proti výroku nesmerovalo a odvolací súd sa touto otázkou v odôvodnení
rozhodnutia ani nezaoberal, pretože zrušil celý zamietajúci výrok, súd prvej inštancie v tejto časti
opakovane rozhodol. Zotrval na svojej pôvodnej argumentácii, že pokiaľ ide o splnenie dlhu, Obchodný

zákonník upravuje len lehoty na plnenie zo vzniknutých záväzkových vzťahov. Pre stanovenie času
povinnosti plniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať Občiansky zákonník,
keďže Obchodný zákonník samostatnú úpravu neobsahuje. V tomto prípade čas splnenia nie je
dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, preto je dlžník povinný splniť dlh
prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal v zmysle § 563 OZ. Keďže žalobca v konaní netvrdil

ani nepreukázal inak, pri stanovení času, kedy bol žalovaný povinný plniť a v tej súvislosti stanovení
momentu, kedy sa dostal do omeškania, súd vychádzal z výzvy, ktorá bola žalovanému adresovaná až
vo forme žaloby podanej na súd. Žaloba bola žalovanému doručená 3.12.2018, plniť bol prvýkrát povinný
nasledujúci deň 4.12.2018 a do omeškania sa dostal 5.12.2018. Súd prvej inštancie preto nepriznal
žalobcovinároknaúrokyzomeškaniavzmysleust.Obchodnéhozákonníkaavykonávaciehopredpisuv

sadzbe 8 % ročne (platnej ku dňu vzniku omeškania) zo sumy 1.317,61 eura od 5.12.2018 do 4.12.2018.
Celkovo tak nárok na úroky z omeškania bol zamietnutý vo výške 8 % ročne zo sumy 2.164,76 eura
(847,15 eura + 1.317,61 eura) od 8.9.2015 do 4.12.2018 a vo výške 8 % ročne zo sumy 847,15 eura
od 5.12.2018 do zaplatenia.

11. V časti o trovách konania súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1,
§ 396 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne tým, že celková
výška uplatneného nároku bola 2.164,76 eura, pričom žalobca bol v konaní pred súdom prvej inštancie
úspešný v časti uplatnenej istiny 1.317,61 eura (61 %) a žalovaný vo zvyšnej časti (39 %), na základečoho žalobcovi vzniklo právo na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 22 %. Súd pri stanovení miery
úspechu vychádzal z ust. § 255 ods. 2 CSP a náhradu trov konania pomerne rozdelil. Výsledný úspech
žalobcu 22% je teda pomerom úspechu žalobcu 61 % k úspechu žalovaného 39 %. Pokiaľ ide o náhradu

trov odvolacieho konania, súd prvej inštancie žalobcovi ako v plnom rozsahu úspešnej strane sporu
priznal náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalovaný s návrhom na jeho zrušenie. Odvolanie
odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Zdôraznil, že suma 847,15 eura bola určená ako

rozdiel pôvodne žalovanej sumy 2.164,76 eura a výrokom I. právoplatného (a už aj splneného)
rozsudku Okresného súdu Galanta sp. zn. 35Cb/28/2018-61 z 18.9.2019, ktorým bol priznaný nárok
na zaplatenie sumy 1.317,61 eura. Ide tu o rovnaký právny základ, a teda nie je dôvodné žalovanú
sumu rozdeľovať, pretože v celosti predstavuje bezdôvodné obohatenie reálne prijaté v roku 2015
žalovaným na úkor žalobcu, pričom išlo o duplicitné plnenie dlhu, ktorý už zanikol splnením v celosti
v roku 2000. Zároveň keď v pôvodnom rozsudku súd prvej inštancie v tejto veci priznal úrok z

omeškania od žalovaného dátumu a žalovaný toto nenamietal, nie je dôvod, aby nebol priznaný
úrok z omeškania rovnako aj vo vzťahu k zvyšku žalovanej sumy na rovnakom právnom základe.
Momentom uspokojenia pohľadávky žalovaného voči žalobcovi k rukám exekútora Szénásiho zanikla
pohľadávka žalovaného voči žalobcovi a bola nahradená pohľadávkou žalovaného ako oprávneného
voči exekútorovi Szénásimu, aby žalovanému exekútor toto vymožené plnenie poukázal. Žalobca už

nemal byť ďalej povinný plniť pôvodne exekvovanú pohľadávku, lebo už ju splnil. Súd prvej inštancie
správne konštatoval, že plnenie žalobcu ako povinného v exekučnom konaní vyplatené k rukám
exekútora (Szénásiho) malo a má rovnaké právne účinky, akoby bolo plnené priamo žalovanému
ako oprávnenému, avšak tieto účinky mu v rozsudku nepriznáva. Súd prvej inštancie konštatoval, že
bezdôvodné obohatenie je len to, čo reálne fyzicky žalovaný prijal, ale nie to, čo prijal pre neho exekútor,

avšak opomína, že pohľadávka zanikla splnením k rukám exekútora Szénásiho. Preto vymožená
pohľadávka exekútorom Ivančíkom už predstavovala bezdôvodné obohatenie, čo aj exekútor Ivančík
uznal, keď trovy exekúcie, ktoré si vymohol pre seba, vrátil žalobcovi. V časti poukázanej žalovanému už
bolo toto plnenie v rukách (dispozícii) žalovaného, a preto ten bol a je povinný ho vydať žalobcovi. Úvahy
súdu prvej inštancie, kde úplne popiera účinky plnenia k rukám exekútora ako plnenia pre oprávneného,

predstavujú podľa žalobcu nesprávne právne posúdenie. Žalovaný prijal v duplicitnej exekúcii vedenej
exekútorom Ivančíkom proti žalobcovi žalovanú sumu a prijal ju bez právneho dôvodu, lebo išlo o plnenie
dlhu, ktorý už predtým zanikol splnením – platbou žalobcu k rukám exekútora. Na veci nič nemení
skutočnosť, že žalovaný reálne peniaze od exekútora Szénásiho nedostal, ale žalovaný ich dostal od
žalobcu, pričom je irelevantné, že nie priamo k svojim rukám. Preto si mal žalovaný uvedenú sumu

vymáhať od exekútora Szénásiho, ale nie opakovane od žalobcu.

13. Za nesprávne skutkové zistenie súdu na základe vykonaných dôkazov, považoval žalobca
konštatovanie súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia, keďže tomuto zo strany exekútora uvedená čiastka poukázaná nebola.

Z predložených dôkazov aj zhodných tvrdení strán v spore je zrejmé, že exekútor Ivančík (v roku
2015) vymoženú tu žalovanú sumu 2.164,76 eura vymohol od žalobcu pre žalovaného a poukázal
ju žalovanému a žalovaný ju obdržal. Preto je daná pasívna legitimácia žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia. Išlo totiž o duplicitné plnenie už zaniknutej pohľadávky splnením, ktorá
zanikla splnením zo strany žalobcu k rukám exekútora Szénásiho v roku 2000, avšak v rozpore so

zákonom nedošlo (v dôsledku porušenia povinností exekútora Szénásiho) k ukončeniu exekúcie.

14. Splnenie dlhu žalobcom v roku 2000 ešte nepredstavovalo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu,
ale riadne plnenie, na ktoré bol žalobca voči žalovanému povinný a ktoré riadne splnil k rukám exekútora.
Exekútor Szénási sa následne dopustil bezdôvodného obohatenia na úkor žalovaného, keď si plnenie

od žalobcu patriace žalovanému ponechal. Tu bol na riešenie aktívne legitimovaný žalovaný a pasívne
exekútor Szénási. Avšak splnenie už neexistujúceho dlhu v roku 2015, v rámci stále súdom nariadenej
exekúcie, predstavovalo bezdôvodné obohatenie na úkor žalobcu, pričom toto plnenie bolo poukázané
exekútorom Ivančíkom žalovanému a žalovaný ho prijal. Preto žalobca súhlasil so záverom súdu, že
v prípade, že ak by súdny exekútor takéto naviac vymožené plnenie ďalej poukázal oprávnenému,

vznikla by povinnosť vrátiť toto plnenie ako bezdôvodné obohatenie oprávnenému, z rovnakého dôvodu
(prijatie plnenia bez právneho dôvodu), pretože toto sa stalo v danom prípade. Exekútor Ivančík vymohol
plnenie naviac (duplicitne) a ďalej ho poukázal žalovanému (v exekúcii oprávnenému), preto vzniklaoprávnenému (žalovanému) povinnosť toto plnenie (žalovanú sumu) vrátiť tomu, na úkor koho sa získalo
(žalobcovi).

15. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Nesúhlasil s tvrdeniami žalobcu v odvolaní, mal ta zo, že neexistuje právny dôvod, aby ho
súd zaviazal k zaplateniu sumy 847,15 eura s príslušenstvom. Suma 847,15 eura mu nebola zo strany
exekútora poukázaná, teda z jeho strany nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu.

16. Žalobca sa v odvolacej replike pridržal podaného odvolania.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom – zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§
359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1
CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ

použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.
2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385

ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel
k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné čiastočne zmeniť.

18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnené odvolacie dôvody a na

odôvodneniepreskúmavanéhorozsudkuboloposúdiť,čisúdprvejinštancienazákladenímvykonaného
dokazovania a realizovaného právneho posúdenia veci rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobu žalobcu
domáhajúceho sa zaplatenia sumy 847,15 eura s príslušenstvom (titulom vydania bezdôvodného
obohatenia) zamietol, keď dospel k záveru, že ust. § 46 ods. 3 Exekučného poriadku, a teda fikciu, že
plnenia poskytnuté exekútorovi sa považujú za plnenia oprávnenému, možno aplikovať len v rozsahu

vymoženého plnenia, ktoré exekútor vymohol na základe exekučného titulu, t.j. v rozsahu nútene
vymáhanej pohľadávky, jej príslušenstva, trov konania a trov exekúcie na základe súdneho rozhodnutia.
Súd prvej inštancie mal za to, že v rozsahu plnenia poukázaného exekútorom žalovanému v sume
1.317,61 eura, táto povinnosť vznikla žalovanému (a uložená bola v pôvodnom rozsudku v časti,
ktorá nebola napadnutá odvolaním), pričom vo zvyšnej časti nároku na zaplatenie sumy 847,15 eura

v konaní nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia,
keďže tomuto zo strany exekútora uvedená čiastka poukázaná nebola.

19. Zo zisteného skutkového stavu, ktorý nebol medzi stranami sporný, vyplýva, že v prospech
žalovaného ako oprávneného proti žalobcovi ako povinnému sa viedla exekúcia na vymoženie

pohľadávky žalovaného, priznanej vykonateľným rozsudkom Okresného súdu Galanta sp. zn.
10C/92/1995 z 18.11.1996. Pôvodná pohľadávka vznikla z titulu Zmluvy o prenechaní majetku
družstva do dočasného užívania v zmysle ust. § 71 a § 348 Hospodárskeho zákonníka účinného do
1.1.1992 uzatvorenej medzi žalobcom ako podnikateľom a žalovaným v nadväznosti na oprávnenie
žalobu k podnikateľskej činnosti. Po právoplatnosti a vykonateľnosti uvedeného rozsudku nedošlo zo

strany žalobcu k dobrovoľnému plneniu, v dôsledku čoho sa žalovaný domáhal splnenia vymožením
pohľadávky v exekúcii. Žalobca ako povinný uzavrel s pôvodne povereným súdnym exekútorom JUDr.
GabrielomSzénásimdohoduosplátkovomkalendári,nazákladektorejcelkovouhradilkrukámsúdneho
exekútora JUDr. Gabriela Szénásiho sumu 1.358,62 eura (40.929,78 Sk) s tým, celkový dlh žalovaného
ako povinného v exekučnom konaní (vrátane trov oprávneného v exekučnom konaní a trov exekúcie)

bol uhradený dňa 25.9.2000. Nástupca exekútora JUDr. Szénásiho, exekútor JUDr. Jozef Ivančík, v
exekučnom konaní proti povinnému pokračoval a dňa 19.8.2015 vydal exekučný príkaz prikázaním
pohľadávky z účtu v banke a žalobcovi bola z jeho bankového účtu odpísaná suma 2.760,16 eura, z
ktorej bola žalovanému poukázaná dňa 8.9.2015 suma 2.164,76 eura na uspokojenie jeho pohľadávky
v zmysle exekučného titulu a zvyšok vo výške 595,40 eura (odmena a hotové výdavky exekútora)

následne vrátil exekútor JUDr. Ivančík žalobcovi. Celkový nárok žalovaného, ktorý mu mal byť ako
oprávnenémuvexekúciivyplatenýbolvovýške1.112,70eura(33.521,09Sk),pričomvauguste2000mu
bola vyplatená suma 265,55 eura a 8.9.2015 suma 2.164,76 eura, teda spolu 2.430,31 eura. Rozsudkom
č.k. 35Cb/25/2018-61 z 18.9.2019 (v poradí prvým) súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosťzaplatiť žalobcovi sumu 1.317,61 eura (ako rozdiel medzi tým, čo žalovaný ako oprávnený v exekúcií
mal dostať /1.112,70 eura/ a tým, čo reálne dostal /2.430,31 eura/) spolu s úrokom z omeškania vo
výške 8 % ročne zo sumy 1.317,61 eura od 5.12.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti

rozhodnutia (výrok I.), vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanému uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 22 % (výrok III.). Proti rozsudku v časti, v ktorej bola
žaloba zamietnutá, podal žalobca odvolanie. Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 31Cob/25/2020
z 30.4.2021 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej (výrok II.)
a v časti trov konania (výrok III.) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného

odôvodnenia zvyškovo zamietajúceho výroku. V poradí druhým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol
vo výsledku rovnako ako v poradí prvom rozsudku, pričom dôvodil, že v časti nároku na vydanie sumy
847,15 eura nebola preukázaná pasívna legitimácia žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia,
keďže žalovaný túto sumu zo strany exekútora reálne neobdržal.

20. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie, ktorý

mal za to, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom duplicitného plnenia už zaniknutého
dlhu exekútorovi v rámci súdom nariadenej exekúcie možno uplatňovať voči oprávnenému len rozsahu,
v akom bolo oprávnenému toto plnenie exekútorom skutočne poukázané.

21. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nevstupoval do procesu modifikácie skutkového stavu, na ktorom

je napadnuté rozhodnutie založené a ide o prejednanie právnej otázky (nie otázky skutkovej), nebol
daný zákonný dôvod na doplnenie alebo zopakovanie dokazovania podľa § 385 ods. 1 CSP (a teda
ani na nariadenie pojednávania odvolacím súdom). Odvolací súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré
vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov strán v konaní pred súdom prvej inštancie. Možnosť
odvolacieho súdu rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia odvolacieho pojednávania prevzal aj CSP.

Nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem, ktorého existencia nebola v danom
prípade daná.

22. Na výzvu odvolacieho súdu (§ 382 CSP) k možnej aplikácii na danú vec i ustanovenia § 562
Občianskeho zákonníka, strany sporu zotrvali na vyjadreniach prezentovaných v priebehu konania.

23. Žalobca uviedol, že ako dlžník plnil dlh, ktorý mal voči žalovanému, k rukám exekútora JUDr.
Szénásiho, ktorý bol súdom poverený na vymoženie predmetného dlhu a ktorý sa preukázal príslušným
poverením zo súdu. Navyše daného exekútora si vybral žalovaný, pričom potvrdenie (splnomocnenie)
tiež exekútor preukázal žalobcovi. Žalobca takto splatil celý dlh voči žalovanému splátkami k rukám

exekútora v roku 2000, poslednou splátkou k 25.9.2000, ktorá skutočnosť nie je medzi stranami sporná.
V danom čase plnenia dlhu nebolo pochýb o tom, že ako na základe osobitného zákona (Exekučného
poriadku), tak aj na základe oprávnenia od žalovaného, bol daný exekútor oprávnený prijať plnenie dlhu
od žalobcu pre žalovaného. Preto ani žalobca nevedel a nemal ako vedieť, že by tento exekútor nebol
oprávnený na prijatie plnenia dlhu od žalobcu pre žalovaného. V roku 2015 došlo k situácii, že žalobcovi

bolipeňažnéprostriedkybezjehovedomiaabezjehosúhlasuzablokovanéaodrátanézjehobankového
účtu. Išlo pritom o plnenie zaniknutého dlhu, ktoré takto vymohol druhý exekútor JUDr. Ivančík, ktorý
podľajehotvrdenianemalvedomosťopredchádzajúcomsplnenídlhu.Keďžeexekúcianebolaformálno-
právne ukončená, nemohol a ani žalobca nevedel, že by plnil niekomu, kto nie je oprávnený plnenie
prijať.

24. Žalovaný v nadväznosti na výzvu odvolacieho súdu mal za to, že § 562 OZ je potrebné v tomto
prípade aplikovať prípadne spolu s § 46 ods. 3, § 243 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom
od 1.1.2013. Uviedol, že v zmysle § 243b ods. 13 Exekučného poriadku, ak exekútor podľa dovtedy
platných právnych predpisov prijal alebo vymohol od povinného plnenie, bol povinný podľa § 46 ods.

4 a 5 poukázať plnenie oprávnenému najneskôr do 15.11.2013, teda ak exekútor Szénási prijal od
žalobcuplnenienaúhradudlhu,bolpovinnýhopoukázaťžalovanému,čovšakneurobil,atedaexekučné
konanie, ktoré medzitým prebral exekútor JUDr. Ivančík, prebiehalo až do roku 2015. Ďalej v zhode
so súdom prvej inštancie poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/43/2020 z
23.9.2020.

25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej, ak súd nepoužil správny (náležitý) právnypredpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval alebo ak zo
správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

26. Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho
dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako
aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

27. Skutková podstata bezdôvodného obohatenia získaného plnením bez právneho dôvodu, dopadá
na tie prípady, ak sa niekomu poskytlo plnenie bez právneho dôvodu a uplatní vždy vtedy, ak bolo
poskytnuté plnenie na úhradu dlhu, avšak dlh nebol uhradený, pretože napr. neexistoval. Otázka, na
základe čoho, teda z akého dôvodu dlh vyplýval, je irelevantná. Rovnako tak bezvýznamná je okolnosť, z
akého dôvodu údajný dlh neexistoval alebo prečo inak nebol dosiahnutý účel plnenia. V danom prípade
môže oprávnený požadovať vrátenie plnenia poskytnutého druhej strane, ak tento plnil bez toho, aby

tu existoval právny dôvod. Spravidla ide o situáciu, keď právny dôvod na plnenie od začiatku vôbec
neexistoval. Pri plnení bez právneho dôvodu vzniká nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia tomu,
kto plnil, voči tomu, komu sa plnilo.

28. K bezdôvodnému obohateniu dochádza v okamihu, keď obohatený prijal plnenie, hoci na to nebol

žiadny právny dôvod. Podľa § 451 OZ je „obohatením“ aj obohatenie získané plnením bez právneho
dôvodu. Na povinnosť toho, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, nemá vplyv, čo sa s predmetom
bezdôvodného obohatenia stalo po tom, čo ho obohatený získal, či ho napr. zničil, a nezáleží ani na tom,
či v čase rozhodovania súdu a príp. v akom rozsahu obohatenému ešte nejaký prospech zostal (por.
rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 18.10.2005, sp. zn. 25 Cdo 2145/2004).

29. Podľa § 324 ods. 1 ObZ záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.

30. Podľa § 333 ods. 1, 2 ObZ ak plnenie preberá priamo veriteľ, je dlžník oprávnený požadovať od
neho potvrdenie o predmete a rozsahu plnenia a odoprieť ho, dokiaľ sa mu potvrdenie súčasne nevydá.

Ak dlžník poskytne plnenie osobe, ktorá predloží potvrdenie veriteľa o prijatí plnenia, má plnenie účinky,
ako keby dlžník plnil veriteľovi.

31. Podľa § 562 OZ dlžník splní dlh aj vtedy, ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného
zákona plnenie, alebo tomu, kto predloží veriteľovo potvrdenie o tom, že je oprávnený prijať plnenie; to

však neplatí, ak dlžník vedel, že ten, kto potvrdenie predložil, nie je oprávnený plnenie prijať.

32. Právna úprava zániku obchodných záväzkových vzťahov, tak ako aj právna úprava obchodných
záväzkových vzťahov všeobecne sa nachádza nielen v Obchodnom zákonníku, ale aj v Občianskom
zákonníku. V tomto vzťahu má Občiansky zákonník povahu subsidiárneho právneho predpisu a

Obchodný zákonník povahu špeciálneho predpisu. To znamená, že Občiansky zákonník sa použije
subsidiárne, t.j. vtedy, keď konkrétnu otázku Obchodný zákonník neupravuje.

33. Najčastejším dôvodom zániku dlhu je jeho splnenie. Splnením dlh zanikne v zmysle § 559 odsek
1 Občianskeho zákonníka, kým Obchodný zákonník vymedzuje zánik záväzku, ak sa veriteľovi splní

včas a riadne (§ 324 ods. 1 ObZ). V oboch prípadoch však splnenie predpokladá právny úkon dlžníka,
prípadne inej oprávnenej osoby, adresovaný veriteľovi, ktorým sa poskytuje plnenie s úmyslom splniť
dlh. Aj v prípade, že splnenie uloženej povinnosti je vymožené vo vykonávacom konaní, dlh zaniká, a to
splnením. Ide tu o nie ojedinelý prípad, keď je na základe zákona vôľa povinného nahradzovaná vôľou
inej osoby (toho, kto rozhodnutie vykonáva), v právnej rovine je však táto vôľa pripisovaná povinnému.

Táto konštrukcia obstojí všade tam, kde platné právo umožňuje, aby niekto konal menom druhého, hoci
aj proti jeho vôli. Osoba, ktorá v súlade s právom vykonáva rozhodnutie, tak koná na účet povinného,
ktorého vôľa je ex lege nahradená vôľou vykonávajúceho, ktorému je pripisované konanie iného. Ak
je teda vo vykonávacom konaní zaplatený dlh, ktorý existoval, je splnený a zaniká. Ak ide o plnenie
na „nedlh“ vzniká oprávnenému bezdôvodné obohatenie na úkor povinného. Ak teda žalovaný, či už

dobrovoľne alebo vykonávacom konaní, splní na základe právoplatného rozsudku uloženú povinnosť,
potom táto povinnosť zaniká splnením (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 31
Cdo 3309/2011).34. Obchodný zákonník ust. obdobné § 562 OZ, pokiaľ ide o plnenie dlžníka tomu, kto je oprávnený prijať
podľa osobitného zákona plnenie, neobsahuje (por. § 333 ObZ, ktorý upravuje len potvrdenie o splnení
dlhu). Subsidiárne preto prichádza do úvahy použitie § 562 OZ, podľa ktorého dlžník splní dlh aj vtedy,

ak plní tomu, kto je oprávnený prijať podľa osobitného zákona (v tomto prípade Exekučného poriadku)
plnenie. Vo všeobecnosti platí, že plnenie inej osobe ako veriteľovi nemá bez ďalšieho za následok
splnenie dlhu, avšak právny poriadok však umožňuje, aby dlžník plnil aj inej osobe ako veriteľovi,
ktorá je s ním záväzkom právnom vzťahu. Je to možné iba vtedy, ak sa takéto plnenie uskutoční na
základe zákona alebo dohody zmluvných strán záväzkového vzťahu. Oprávnenie prijať plnenie zmysle

§ 562 OZ je treba chápať ako právnu úpravu, ktorá iba rozširuje a zjednodušuje možnosti dané inými
ustanoveniami právnej úpravy. Platba exekútorovi vykonaná v rámci nariadenej exekúcie je plnením
vymáhanej pohľadávky, pretože exekútor prijíma plnenia ako osoba oprávnená plnenie menom veriteľa
prijať. To má teda ten dôsledok, že zaplatením dlhu dlžníkom na účet (k rukám) exekútora, dlh dlžníka
voči veriteľovi zaniká a prípadné omeškanie exekútora s odovzdaním vymoženej sumy oprávnenému,
je potom vecou vnútorného vzťahu medzi nimi (t.j. medzi exekútorom a oprávneným), nemôže však

ísť na ťarchu povinného, ktorý dlh splnil (por. napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32 Cdo
3594/2007, sp. zn. 20 Cdo 4267/2007, sp. zn. 32 Cdo 3594/2007). Judikatúra tiež ustálila, že ak dlžník
zaplatil v rámci exekučného konania do rúk súdneho exekútora časť dlhu, nemá veriteľ právo na úroky z
omeškania zo zaplatenej čiastky (R 66/2007). Ak dlžníkov veriteľ dostane potom, čo dlh zanikol splnením
ďalšie plnenie na tento dlh, ide o majetkový prospech, ktorý získal plnením bez právneho dôvodu (§ 451

ods. 1 OZ) a toto bezdôvodné obohatenie je povinný v zmysle § 456 ods. 1 vety prvej vydať tomu, na
úkor koho sa takto obohatil (tomu, kto takéto plnenie poskytol). Všeobecne pritom platí, že dlh zanikne
splnením, ak plní dlžník veriteľovi, prípadne osobe oprávnenej prijať plnenie namiesto veriteľa (§ 562
OZ) (por. rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29 Odo 289/2001).

35. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec
nesprávne právne posúdil. Žalovaný ako povinný uhradil v exekúcii svoj dlh vyplývajúci z exekučného
titulu v celosti (vrátane trov exekučného konania oprávneného a trov exekúcie) dňa 25.9.2000 k rukám
povereného exekútora v zmysle splátkového kalendára dojednaného medzi povinným a exekútorom.
Jeho dlh voči žalovanému (ako oprávnenému v exekučnom konaní) teda v celom rozsahu zanikol

splnením dňa 25.9.2000 k rukám pôvodne povereného exekútora, ako osobe v zmysle Občianskeho
zákonníka a Exekučného poriadku oprávnenej prijať plnenie namiesto žalovaného (ako oprávneného;
veriteľa). Ak potom nástupca pôvodného súdneho exekútora v exekúcii pokračoval a vymohol opätovne
od žalobcu celú dlžnú sumu, išlo v celom rozsahu o plnenie v tom čase už neexistujúceho dlhu, a teda
o plnenie bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že pôvodný exekútor vymoženú sumu od žalobcu ako

povinného žalovanému ako oprávnenému nepoukázal (a zrejme si ju ponechal, a teda spreneveril),
v žiadnom prípade nemôže ísť na ťarchu žalobcu (ako povinného) a nemá žiadny vplyv na rozsah
povinnosti žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie žalobcovi. Prípadné omeškanie exekútora s
odovzdaním vymoženej sumy oprávnenému, je potom vecou vnútorného vzťahu medzi nimi (t.j. medzi
exekútorom a oprávneným).

36. Pre úplnosť, vo vzťahu k argumentácii súdu prvej inštancie, podľa ktorej ak súdny exekútor
vymôže v exekúcii viac ako oprávnenému priznáva exekučný titul spolu s trovami exekučného konania
oprávneného a trovami exekúcie súdneho exekútora a ak si takéto naviac vymožené peňažné plnenie
ponechá, vzniká mu tzv. bezdôvodné obohatenie, keďže prijal plnenie bez právneho dôvodu (§ 451

a nasl. Občianskeho zákonníka) a právo žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia má potom ten,
na koho úkor bolo bezdôvodné obohatenie získané (§ 456 OZ), odvolací súd poukazuje na ustálenú
judikatúru, konkrétne R 67/2013. Z nej vyplýva, že exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy
štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným
poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom. Právny vzťah súdneho exekútora a účastníka

exekučného konania sa nemôže považovať za súkromnoprávny vzťah. Na strane súdneho exekútora
nemôžedôjsťkbezdôvodnémuobohateniuvzmysle§451Občianskehozákonníkatým,žepozastavení
exekučného konania oprávnenému nevyúčtoval, ani nevrátil preddavky na odmenu a náhradu jeho
hotových výdavkov, ktoré mu oprávnený zaplatil. Zodpovednosť exekútora za škodu ním spôsobenú
alebo jeho zamestnancami v súvislosti s vykonávaním exekučnej činnosti podľa Exekučného poriadku je

upravená ako objektívna zodpovednosť bez ohľadu na jeho zavinenie. Exekútor sa zbaví zodpovednosti
ak preukáže, že škode nemohol zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré od neho možno
požadovať. Predpokladmi zodpovednosti súdneho exekútora je vznik škody, protiprávne konanie alebo
opomenutie exekútora, prípadne jeho zamestnanca, súvisiace s činnosťou podľa Exekučného poriadku,príčinná súvislosť medzi týmto konaním (alebo opomenutím) a vznikom škody. Predpoklady vzniku
zodpovednosti musí preukázať poškodený. Súdny exekútor sa nemôže zodpovednosti zbaviť, t.j.
neexistuje žiadny deliberačný dôvod, ktorý by vylúčil zodpovednosť, ak sú splnené predpoklady jej

vzniku.

37. Tiež je potrebné uviesť, že povinný, ktorý splnil dlh k rukám exekútora, nemá žiadny dosah na to,
ako s vymoženým plnením exekútor naloží. Naopak oprávnený, ktorý si sám zvolí súdneho exekútora
a môže taktiež podať návrh na jeho zmenu, môže dopytovať exekútora na stav exekúcie, prípadne

oznámenie prekážok brániacich vymoženiu dlžnej sumy. V prejednávanej veci však oprávnený zjavne
svoje oprávnenia riadne nevyužil, o svoje majetkové práva sa dôsledne nezaujímal. Táto skutočnosť
však nemôže ísť na ťarchu povinného, ktorý svoj dlh splnil k rukám osoby oprávnenej prijať plnenie
namiesto oprávneného. Ak exekútor nepoukázal vymožené plnenie k rukám oprávneného, a teda
spôsobil pri výkone exekučnej činnosti škodu, táto škoda vznikla oprávnenému a ten je aj aktívne
legitimovaný na jej uplatnenie.

38.Bezdôvodnéobohateniepredstavujezáväzkovýprávnyvzťah,zktoréhopohľadávkavznikátomu,na
koho úkor sa iný bezdôvodne obohatil, a dlh tomu, kto obohatenie získal. Ak tento dlh (povinnosť vydať
bezdôvodné obohatenie) nespočíva v povinnosti vydať vec, ale v platobnej povinnosti, je nepochybné,
že ide o peňažný dlh, s ktorého riadnym a včasným nesplnením spája ustanovenie § 517 OZ nepriaznivý

dôsledok vzniku omeškania na strane dlžníka s právom veriteľa požadovať okrem plnenia aj úroky z
omeškania (porov. Rc 5/2002 alebo aj rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR z 29.3.2001 sp. zn. 25 Cdo
2895/99).

39. Keďže splatnosť pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia zákon neustanovuje, za deň

splatnosti sa považuje deň po tom, čo bol dlžník veriteľom vyzvaný na plnenie (§ 563 OZ).
V prejednávanej veci nebolo preukázané, že by žalobca pred podaním žaloby vyzval žalovaného na
plnenie, preto odvolací súd zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania z priznanej sumy
istiny od 5.12.2018 do zaplatenia, t.j. odo dňa nasledujúceho potom, čo bol žalovaný plniť na základe
žalobydoručenejmudňa3.12.2018(splatnosťpohľadávkyztitulubezdôvodnéhoobohateniataknastala

dňa 4.12.2018 a do omeškania sa žalovaný dostal 5.12.2018). Z týchto dôvodov súčasne odvolací
súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou zamietol žalobu žalobcu o zaplatenie úrokov
z omeškania zo sumy 2.164,76 eura od 8.9.2015 do 4.12.2018.

40. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti úrokov z

omeškania zo sumy 2.164,76 eura od 8.9.2015 do 4.12.2018 ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP
potvrdil a vo zvyšku podľa § 388 CSP zmenil tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku, pretože
v tejto časti neboli splnené podmienky pre jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.

41. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú

námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej
strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti

objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

42. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 CSP odvolaciemu súdu povinnosť
rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného, ako aj odvolacieho. Tento nárok tvorí jeden
celok. V celom rozsahu úspešnému žalobcovi preto odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369

ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov celého konania proti žalovanému v plnom rozsahu. O výške
náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

43. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie
môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do
konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).