Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Wednesday, April 27, 2023

Súd: Okresný súd Banská Bystrica
Spisová značka: 20Ek/30/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123202346
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Zdechovanová
ECLI: ECLI:SK:OSBB:2023:6123202346.2

Uznesenie

OkresnýsúdBanskáBystricavexekučnejvecioprávneného:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlomPribinova
25, 811 09 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 35 807 598, právne zastúp.: JUDr. Katarína Hegedüšová,
advokátka so sídlom Majerníkova 3/A, 841 05 Bratislava-Karlova Ves, proti povinnému: W. V., nar.
XX.X.XXXX, trvale bytom XXX XX O. Teplice, o vymoženie 80,32 Eur s príslušenstvom, o sťažnosti
oprávnenéhoprotiuzneseniuOkresnéhosúduBanskáBystricasp.zn.20Ek/30/2023zodňa24.03.2023,

takto

r o z h o d o l :

I. Sťažnosť oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Ek/30/2023 zo dňa
24.03.2023 z a m i e t a .

II. Oprávnený n e m á nárok na náhradu trov sťažnostného konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20Ek/30/2023 zo dňa 24.03.2023 vyššia súdna
úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v zmysle ustanovenia § 53 ods. 3 písm. f) bod 1
zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zamietla, keď dospela k záveru, že rozhodnutie predložené v tomto exekučnom konaní ako exekučný
titul nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc vo
vecikonaťarozhodovať.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanieexekúcieajehoprílohexekučný

považovala za nesporné, že oprávnený navrhuje vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského
rozsudku vydaného v spotrebiteľskom spore, pretože predmetom rozhodcovského konania bol spor
zo Zmluvy o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný dňa 29.06.2005 a ktorú vyhodnotila ako
zmluvu spotrebiteľskú. Poukázala na to, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí
za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu vydaného v spotrebiteľskom spore, je exekučný súd
oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku či sú kumulatívne splnené všetky podmienky ustanovené

v § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku, t.j. či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca zapísaný
v zozname rozhodcov oprávnených rozhodovať spotrebiteľské spory, či rozhodcovský rozsudok bol
vydaný pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý v čase spotrebiteľského rozhodcovského konania
mal povolenie rozhodovať spotrebiteľské spory, ako aj to, či spotrebiteľská rozhodcovská zmluva a
rozhodcovský rozsudok spĺňajú podmienky podľa osobitných predpisov, a či rozhodcovské rozhodnutie
je vykonateľné. Ak súd dospeje k záveru, že nie je splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok,

návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietne. Táto preskúmavacia fáza exekučného súdu
spočíva v tom, že v prípade, ak sa exekúcia má vykonať na podklade rozhodcovského rozhodnutia
vydaného v spotrebiteľskom spore, exekučný súd má zákonnú povinnosť preskúmať náležitosti
spotrebiteľskejrozhodcovskejzmluvypodľaosobitnýchpredpisov(najmäpodľazákonač.224/2002Z.z.
o rozhodcovskom konaní v prípade rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej pred 01. 01. 2015 a neskôr podľa
zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní) a či spotrebiteľský rozhodcovský

rozsudok bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie. Vzhľadom na uvedené a po preskúmaní
veci vyššia súdna úradníčka ďalej konštatovala, že keďže rozhodcovská doložka mala byť uzavretá dňa29.06.2005 (ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere), v zmysle prechodného ustanovenia § 73 ods. 3 zákona
č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa rozhodcovská zmluva uzavretá pred 1.
januárom 2015 spravuje predpismi účinnými v čase jej uzavretia, exekučný súd tak posudzoval platnosť

rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného do 31. 12.
2014. V zmysle citovaných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní je zrejmé,
že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je potrebné splniť okrem iných, podmienku písomnej
formy, pričom písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente
podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutá telefaxom

alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej
zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli. Úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o
úprave formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna
podmienka písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola (porovnaj uznesenie Najvyššieho súd
SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010 zo dňa 30. 11. 2011). Vzhľadom na to, že v danom prípade nebola
rozhodcovská doložka platne uzatvorená, pretože nebolo preukázané jej písomné dojednanie. Písomná

forma by bola zachovaná len v prípade, ak by rozhodcovská zmluva resp. doložka bola obsiahnutá
v dokumente podpísanom oboma zmluvnými stranami. Z predložených Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“), ktorých obsahom bola aj rozhodcovská doložka, však nevyplýva
či práve predložené VPPÚboli platné v čase uzavretia zmluvy o úvere, nakoľko z nepodpísaného a
dátumom neoznačeného dokumentu to nie je možné vyvodiť. Zároveň oprávnený nepreukázal, že s

obsahom VPPÚpovinného aj skutočne oboznámil (najmä s možnosťou neprijať návrh na uzatvorenie
rozhodcovskej doložky). Pokiaľ zmluva o úvere obsahovala predtlačené vyhlásenie povinného o tom,
že sa oboznámil so VPPÚ, súhlasí s ich obsahom, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich
dodržiavať, uvedené podľa názoru exekučného súdu nie je dostatočné na preukázanie toho, že povinný
mal skutočnú vedomosť o tom, že obsahom VPPÚ je aj rozhodcovská doložka. Naopak mala postup

oprávneného za neštandardný, keď rozhodcovskú doložku zahrnul do VPPÚ bez toho, aby v zmluve
o úvere uviedol aspoň odkaz na toto zmluvné dojednanie. V prípade sporu platí, že predpokladanú
znalosť obchodných podmienok treba preukázať, pričom dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka,
ktorý sa znalosti týchto podmienok dovoláva. Podľa právneho názoru vyjadreného vyššou súdnou
úradníčkou by v danej veci rozhodcovská doložka neobstála ani z pohľadu právnej úpravy neprijateľných

zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách obsiahnutej v § 53 a nasl. Občianskeho zákonníka.
Za neprijateľné súd považuje to, že rozhodcovská doložka bola obsiahnutá vo VPPÚ, ktoré majú povahu
univerzálnych podmienok. Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na
výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo VPPÚ, mohol len zmluvu
ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému

konaniu, ak ho vyvolal dodávateľ. Poukazom na vyššie uvedené skutočnosti vyššia súdna úradníčka
dospela k právnemu záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer
v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a treba ju
označiť za neprijateľnú v zmysle generálnej klauzuly obsiahnutej v § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Vyššia súdna úradníčka napokon konštatovala, že exekučný titul nie je spôsobilým exekučným titulom

v zmysle § 45 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku a návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, v
zmysle § 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného poriadku preto zamietla.

2. Proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na vykonanie exekúcie podal oprávnený v zákonnej lehote
sťažnosť a žiadal, aby Okresný súd Banská Bystrica napadnuté uznesenie zrušil. Sťažnosť odôvodnil

tým, že napadnuté uznesenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Oprávnený v postavení
veriteľa uzavrel s povinným v postavení dlžníka dňa 29.06.2005 zmluvu o úvere č. XXXXXXX, na
základe ktorej sa Oprávnený zaviazal Povinnému poskytnúť úver vo výške 5.000 Sk (t.j. 165,97 Eur) a
Povinný sa zaviazal vrátiť túto sumu zvýšenú o príslušný poplatok vo výške 1.320 Sk (43,82 Eur), t. j.
celkovo zaplatiť čiastku vo výške 6.320 Sk (209,79 Eur). Zmluva bola uzavretá podľa ustanovení § 497

a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Obchodný
zákonník“). V zmysle § 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka má Zmluva povahu absolútneho
obchodu. Aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná, nakoľko právny vzťah
medzi Oprávneným a Povinným, s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským.
Oprávnený má za to, že sa dodatočne nemožno dovolávať inej kvalifikácie právnej povahy zmluvy,

keďže jej uzavretie v uvedenej forme (zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka) sám svojim
konaním Povinný vyvolal a inicioval. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na základe akého zákona
sa ich zmluvné vzťahy v budúcnosti budú spravovať. Rovnako k danému prípadu došlo v predmetom
spore. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru sa zmluvné strany dohodli na tom, že ichvzťahy sa budú spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zmluva sa uzatvorila v zmysle §
497 a nasl. Obchodného zákonníka, z čoho jasne vyplýva, že iný zákon ani na daný zmluvný vzťah
nie je možné aplikovať. Pokiaľ by sa súd nestotožnil s vyššie uvedenou argumentáciou oprávneného a

napriek tomu posúdil predmetnú zmluvu o úvere ako zmluvu spotrebiteľskú, oprávnený si ďalej poukázal
na to, že oprávnený uzavrel s povinným zmluvu o úvere ktorej neoddeliteľnou súčasťou sú všeobecné
podmienky poskytnutia úveru (ďalej len „VPPÚ“). Priamo na prednej strany zmluvy o úvere sa uvádza
nasledovné: „Dlžník vyhlasuje, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú
neoddeliteľnousúčasťoutejtozmluvy,nemáknimžiadnevýhradyazaväzujesaichdodržiavať.Súčasne

potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy)
a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú
skutočnosti.“ Tak ako vyplýva z vyššie uvedeného znenia zmluvy o úvere, VPPÚ sú neoddeliteľnou
súčasťou zmluvy o úvere, a to nie len z formálneho hľadiska, ale aj z hľadiska ich materiálneho
prevedenia, t. j. zmluva o úvere a VPPÚ sú vyhotovené na spojenom hárku papiera, resp. obojstranne.
Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že dlžník podpisom zmluvy o úvere jednoznačne prejavuje

svoju vôľu byť viazaný aj VPPÚ. Z uvedeného vyplýva, že uzavretie zmluvy o úvere samostatne bez
toho,abyprejavvôlezahŕňalajvôľubyťviazanýVPPÚneprichádzadoúvahy.Oprávnenýsipredložením
zmluvy o úvere, ako aj VPPÚ splnil na jednej strane svoju informačnú povinnosť vo vzťahu k dlžníkovi a
na strane druhej bola splnená podmienka písomnej formy zmluvy o úvere. Rozhodcovská doložka bola
dojednaná v bode 17. VPPÚ a je písaná prehľadne, čitateľným písmom, pričom z nej už na prvý pohľad

vyplýva alternatívna možnosť riešenia sporov medzi klientom a veriteľom pred rozhodcovským súdom
alebo pred všeobecným súdom. Pokiaľ by súd nevyhovel argumentácii oprávneného, znamenalo by to
pre neho znemožnenie využitia rozhodcovského konania, pričom zo zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník (ďalej len ,,Občiansky zákonník“) v čase uzatvorenia zmluvy o úvere v žiadnom prípade
nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ani ho obmedziť. Podľa názoru

Oprávneného rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú a neplatnú zmluvnú podmienku, ktorá
v neprospech spotrebiteľa spôsobuje značnú nerovnováhu a v ich právach a povinnostiach. Uvedené
potvrdzujeifakt,žesaodklientanevyžadujeabysapodriadilvýlučnerozhodcovskémukonaniu.Povinný
má teda kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Platnosť
právneho úkonu naviac treba hodnotiť v čase jeho uzavretia a bez hypotetického zvažovania okolností,

ktoré môžu, ale nemusia, nastať po jeho uzavretí. V závere oprávnený odkazuje na rozhodovaciu
činnosť súdov v Českej republike, kde bola súdmi judikovaná prípustnosť rozhodcovskej doložky v
spotrebiteľských sporoch. Oprávnený má z uvedeného dôvodu preukázateľne za to, že predmetná
rozhodcovská doložka bola dojednaná v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v čase
uzatvorenia zmluvy o úvere a z toho dôvodu nemožno mať žiadne pochybnosti o jej legitímnosti.

Na základe uvedeného má za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje neprijateľnú zmluvnú
podmienku, nakoľko nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach spotrebiteľa a ani od neho
nevyžaduje, aby sa podriadil výlučne rozhodcovskému konaniu. Povinný si bol vedomý svojich záväzkov
vyplývajúcich z predmetnej zmluvy o úvere ako aj VPPÚ. Na základe uvedeného má oprávnený za
to, že Rozhodcovskou doložkou bola platne založená právomoc Rozhodcovského súdu, a preto aj

rozhodnutie, ktoré bolo výsledkom rozhodcovského konania má povahu Exekučného titulu (nadobudlo
právoplatnosť aj vykonateľnosť).

3. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje,
ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho

súdneho úradníka.

4. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného
sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku,
prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.

5. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalejlen„CSP“),protiuzneseniusúduprvejinštancievydanémusúdnymúradníkom,ktorétrebadoručiť,
je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.

6. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.

7. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.8. V dôsledku podanej sťažnosti zo strany oprávneného súd prvej inštancie vec prejednal v
medziach daných ustanoveniami §§ 239 a nasl. CSP, preskúmal napadnuté uznesenie a dospel k
záveru, že sťažnosť nebola podaná dôvodne, a preto ju zamietol.

9. Súd prvej inštancie sa v plnom rozsahu stotožnil s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení,
pre ktoré vyššia súdna úradníčka návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zamietla, a preto naň v
podrobnostiachodkazuje.Odôvodnenienapadnutéhouzneseniapovažujezapresvedčivé,dostatočnéa
jasné, pričom vyššia súdna úradníčka sa vysporiadala so všetkými, pre rozhodnutie vo veci relevantnými

skutočnosťami.

10. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššej súdnej úradníčky súd prvej inštancie nad rámec dopĺňa,
že zákonom č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“) dal zákonodarca možnosť oprávnenému aj v prípade, že dôjde
k zastaveniu starej exekúcie, domáhať sa od povinného vymoženia pohľadávky, a to prostredníctvom

opätovného návrhu. Preto oprávnený môže podať opätovný návrh na vykonanie exekúcie, pokiaľ
bolo predchádzajúce exekučné konanie ukončené jedným zo spôsobov stanovených v ZoUNEK-
u a nebola vymožená pohľadávka oprávneného, pričom § 9 ods. 2 ZoUNEK zároveň uvádza, že
pohľadávka oprávneného vymáhaná v starej exekúcii sa po skončení exekučného konania nepremlčí
skôr ako ubehne rok. Je potrebné ale zdôrazniť, že hoci sa jedná o opätovný návrh na vykonanie

exekúcie, exekučný súd aj v tomto „novom“ exekučnom konaní začatom na základe opätovného návrhu
oprávneného musí skúmať formálnu a materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu zo svojej úradnej
povinnosti,atoeštepredvydanímpoverenianavykonanieexekúciekonkrétnemusúdnemuexekútorovi,
t.j. pred začatím exekúcie (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo/164/1996),
kde jednou z podmienok formálnej stránky vykonateľnosti exekučného titulu je aj právomoc, orgánu,

ktorý exekučný titul vydal (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. IV.ÚS 78/2011-17
zo dňa 17. 03. 2011 č.k. III. ÚS 86/2010-19 zo dňa 18.02.2010; č. k. II. ÚS 545/2010-15 zo dňa 09.
12. 2010; č.k. III. ÚS 125/2011-17 zo dňa 29.03.2011; č.k. I. ÚS 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011;
č.k. I. ÚS 379/2012-19 zo dňa 22.08.2012, sp. zn. IV. ÚS 104/2019 zo dňa 05. 11. 2019, uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997; 3 MCdo 20/2008 zo dňa 22.

04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn. 4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1
MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013). Rovnako tak z ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít vyplýva, že predpokladom pre vedenie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia. Ide
o predpoklad, na ktorý súd prihliada z úradnej povinnosti. Exekučný súd je oprávnený a zároveň
povinný skúmať či exekučný titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto

rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a
hľadí sa naň tak, akoby neexistoval (R 56/1995, R 58/1997, R 70/1998, R 72/1998). Pokiaľ teda
oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu,
je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe
uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či
rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný
súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd (R 46/2012). Exekučný súd je však povinný
zamietnuť návrh na vykonanie exekúcie, ak pri jeho posudzovaní vyjde najavo existencia relevantnej
okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

11. S poukazom na vyššie uvedenú ustálenú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít možno
jednoznačne konštatovať, že ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená
na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z
príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.

Rozhodcovský rozsudok je totiž explicitne normovaný ako predmet prieskumu zo strany exekučného
súdu (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku) a za nevykonateľný sa považuje aj rozhodcovský
rozsudok vychádzajúci z neplatnej (vrátane neprijateľnej) rozhodcovskej zmluvy, pričom samotná
rozhodcovská zmluva má byť pritom predmetom prieskumu (§ 53 ods. 3 písm. f) bod 1 Exekučného
poriadku). Súd po preskúmaní sťažnosťou napadnutého uznesenia vyššej súdnej úradníčky konštatuje,

že táto náležite vykonala prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorý predložený exekučný titul
vydal a v rámci tohto prieskumu bolo učinené zadosť ustálenej rozhodovacej praxi vyšších súdnych
autorít, v súlade s ktorou vyššia súdna úradníčka dospela správne k právnemu záveru, že rozhodcovská
doložka, od ktorej právomoc odvodzoval rozhodcovský súd, nebola platne uzatvorená, pretoženebolo preukázané jej písomné dojednanie, keďže z predložených VPPÚ, ktorých obsahom bola aj
rozhodcovská doložka, je zrejmé, že tento dokument nebol zmluvnými stranami podpísaný a súčasne
neplatnosť rozhodcovskej doložky bola daná i tým, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku v

dôsledku toho, že nebola s povinným individuálne dojednaná.

12. K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia charakteru zmluvy o úvere uzatvorenej dňa
29.06.2005, ktorá založila právny vzťah medzi oprávneným a povinným, musí sťažnostný súd uviesť,
že v žiadnom prípade nemožno súhlasiť s právnym názorom prezentovaným oprávneným v podanej

sťažnosti, že sa nejedná o zmluvu spotrebiteľskú, pretože niet pochybností o tom, že zmluvný vzťah
medzi oprávneným a povinným je vzťahom spotrebiteľským. Pri posúdení charakteru zmluvy podľa
občianskeho práva upravujúceho spotrebiteľské zmluvy vyššia súdna úradníčka správne vychádzala z
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu podpísania zmluvy, teda v znení účinnom
do 31. 10. 2008. Jej právne posúdenie bolo vyčerpávajúce, a preto sťažnostný súd v podrobnostiach
naň odkazuje. Právny názor oprávneného, ktorý argumentuje tým, že v prípade dotknutej zmluvy o

úvere nešlo súčasne o zmluvu spotrebiteľskú, pretože zmluva o úvere sa spravuje len ustanoveniami
Obchodného zákonníka, tak nemá oporu v Občianskom zákonníku a ani v ustálenej rozhodovacej
praxi. Sťažnostný súd nepopiera charakter zmluvy o úvere ako absolútneho obchodu, ktorý sa
spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Aplikácia Obchodného zákonníka by však znamenala
spochybnenie režimu ochrany práv spotrebiteľa obsiahnutého v Občianskom zákonníku (§ 52 a nasl.) a

v osobitných predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa, ktoré sú voči Obchodnému zákonníku osobitnou
prednostne použiteľnou právnou úpravou (lex specialis). Zároveň, sťažnostný súd poukazuje za právnu
úpravu v § 52 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. 10. 2008, ktorý už v tom čase v §
52 ods. 1 výslovne upravoval, že „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu
formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“ a súčasne v § 52 ods. 2 uvádzal, že: „Ustanovenia o

spotrebiteľských zmluvách,ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom
je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné
zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,
sú neplatné.“ Vychádzajúc z uvedeného tak treba jednoznačne konštatovať, že pre posúdenie zmluvy
o úvere bolo nevyhnutné prednostne použiť ustanovenia Občianskeho zákonníka a ďalších právnych

predpisov upravujúcich spotrebiteľské vzťahy, a nie ustanovenia Obchodného zákonníka. Keďže právny
vzťahzaloženýzmluvouoúverebolsprávneposúdenýakovzťahspotrebiteľský,vyššiasúdnaúradníčka
správne postupovala v zmysle právnej úpravy zaručujúcej povinnému ako spotrebiteľovi ochranu jeho
práv.

13. K námietke ohľadom právneho posúdenia rozhodcovskej doložky sťažnostný súd uvádza, že
z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, účinných v čase uzatvárania
spotrebiteľskej zmluvy, z ktorých vyššia súdna úradníčka pri právnom posúdení návrhu na vykonanie
exekúcie oprávneného správne vychádzala, je zrejmé, že na platnú existenciu rozhodcovskej doložky je
potrebné splniť okrem iných aj podmienku jej písomnej formy. Písomná forma predmetnej rozhodcovskej

doložky obsiahnutej vo VPPÚ však splnená nie je. Základná podmienka pre konštatovanie existencie
rozhodcovskej zmluvy vo forme rozhodcovskej doložky k zmluve je totiž písomná forma. Písomná forma
je zachovaná, ak je obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami. Na základe VPPÚ
bolo preto potrebné ustáliť, či možno považovať uvedené VPPÚ za platnú rozhodcovskú doložku k
zmluve. Sťažnostný súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s právnym názorom vysloveným v napadnutom

uznesení, ktorý pojednáva o tom, že úprava obsiahnutá v zákone o rozhodcovskom konaní o úprave
formy rozhodcovskej zmluvy v § 4 je striktná bez možnosti extenzívneho výkladu a formálna podmienka
písomnej formy v danom prípade dodržaná nebola. Ako vyplýva z obsahu zmluvy o úvere a z pripojených
VPPÚ, je zrejmé, že nespĺňajú náležitosti, ktoré vyžaduje zákon, teda že by došlo k podpisu uvedených
VPPÚ obidvoma zmluvnými stranami, čím by založili rozhodcovskú doložku. Práve absencia podpisov

zmluvnýchstránnaVPPÚobsahujúcichrozhodcovskúdoložkumátakzanásledok,žezVPPÚnemožno
vyvodiť jednoznačný záver, že obsahujú nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy o úvere, že sú s
ňou oboznámení a súhlasia s VPPÚ. Uvedené podľa názoru sťažnostného súdu v žiadnom prípade
nenahrádza ani vyhlásenie povinného v zmluve o úvere o tom, že sa s obsahom VPPÚ oboznámil a
súhlasí s nimi, pretože toto vyhlásenie je nevýrazne uvedené v texte zmluvy, a teda sťažnostný súd

nadobudol pochybnosti o tom či si povinný bol skutočne vedomý toho, čo je obsahom VPPÚ. Vzhľadom
na uvedené námietka oprávneného spočívajúca v tom, že rozhodcovská doložka je údajne prejavom
vôle zmluvných strán, je tak len v rovine tvrdení, a to bez skutočného preukázania existencie vôle
zmluvných strán byť predmetnou rozhodcovskou doložkou viazaní.14. Sťažnostný súd rovnako súhlasí so záverom prezentovaným vyššou súdnou úradníčkou v
napadnutom uznesení, že v prípade predmetnej rozhodcovskej doložky sa jedná o neprijateľnú, a

teda neplatnú zmluvnú podmienku podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Zmluvná podmienka,
ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s
dodávateľom riešil v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský
rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom a tým aj podkladom pre vykonávanie
exekúcie. Sťažnostný súd nepopiera, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní je alternatívnou

možnosťou k súdnemu konaniu, avšak ak je spotrebiteľ nútený podrobiť sa v zmysle rozhodcovskej
doložky rozhodnutiu vopred veriteľom vo formulári predtlačenej zmluvy určeného rozhodcovského súdu,
nemožnohovoriťoindividuálnedojednanejpodmienkespotrebiteľskejzmluvy.Individuálnosťvyjednania
spočíva v preukázanej možnosti spotrebiteľa ovplyvniť znenie formulárovej zmluvy, predkladanej mu
dodávateľom. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012 zo
dňa 16. 01. 2013, rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná

ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán, pričom
slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom,
čo tá ktorá voľba konkrétne znamená. Občiansky zákonník v ustanovení § 53 ods. 2 za individuálne
dojednané zmluvné ustanovenia nepovažuje také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred
podpisomzmluvy,aknemoholovplyvniťichobsah.Vprípadenepreukázaniaopakuzostranydodávateľa

zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne
dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Predpokladom pre záver, že nejde o individuálne
vyjednanú zmluvnú podmienku je teda stav, ak zmluvné podmienky v rozhodcovskej zmluve boli vopred
pripravené a nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad.

15. V danom prípade, vyššia súdna úradníčka v napadnutom uznesení správne poukázala na to, že
rozhodcovská doložka bola obsiahnutá v rámci VPPÚ, ktoré majú povahu univerzálnych podmienok.
Spotrebiteľ si tak rozhodcovskú doložku osobitne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami v VPPÚ, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť
alebo podrobiť sa všetkým zmluvným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu, ak ho vyvolal

dodávateľ.Vzmysle§53ods.3Občianskehozákonníkajezakotvenávyvrátiteľnáprávnadomnienka,že
zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom v rámci spotrebiteľského vzťahu
sa nepovažujú za individuálne dojednané, ak dodávateľ nepreukáže opak. Bolo tak úlohou oprávneného
ako dodávateľa preukázať, že rozhodcovská doložka ako zmluvné ustanovenie bola medzi ním a
povinným individuálne dojednaná, pretože právnu domnienku v zmysle uvedeného ustanovenia nie je

povinnývyvracaťspotrebiteľanisúd,aleprávedodávateľ.Vychádzajúczpodanéhonávrhunavykonanie
exekúcie, podanej sťažnosti ako i predloženej rozhodcovskej doložky však súd prvej inštancie musí
konštatovať, že oprávnený bez pochybností nepreukázal individuálne dojednanie rozhodcovskej zmluvy,
a preto s poukazom na § 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie musel prijať záver o tom,
že v zmluvnom vzťahu medzi účastníkmi konania k individuálnemu dojednaniu rozhodcovskej zmluvy

nedošlo.

16. Ďalej neuniklo pozornosti sťažnostného súdu, že hoci zo znenia rozhodcovskej doložky vyplýva,
že spory medzi účastníkmi zmluvného vzťahu nemusia byť riešené len v rozhodcovskom konaní, ale
aj v súdnom konaní, ide ale len o zdanlivú alternatívu, pretože výber spočíva na žalobcovi, ktorým je

vo väčšine prípadov práve dodávateľ, ako veriteľ. Ten sleduje riešenie sporov práve v rozhodcovskom
konaní, čo je aj dôvod, pre ktorý rozhodcovskú doložku naformuloval. O doložku, ktorá vyžaduje,
aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa
nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť

sa rozhodcovskému konaniu. Dôsledkom rozhodcovskej doložky, ktorá je svojou podstatou taktiež
spotrebiteľskou zmluvou je, že spotrebiteľovi je odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom vo všetkých prípadoch, ak dodávateľ podá voči spotrebiteľovi žalobu na ním vopred vybranom
rozhodcovskom súde. Tu súd prvej inštancie zdôrazňuje, že znenie rozhodcovskej doložky neodporuje
síce doslovnému zneniu zákonného ustanovenia, avšak svojimi dôsledkami sleduje ten cieľ, aby

predmetné ustanovenie dodržané nebolo, teda zákon obchádza (in fraudem legis).

17. V prejednávanom prípade je rozhodcovská doložka koncipovaná tak, že síce dáva žalobcovi
na výber medzi rozhodcovským a všeobecným súdom, avšak súd je toho názoru, že aj taktokoncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Podľa názoru súdu
požadovanú rovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov spotrebiteľskej zmluvy nie je spôsobilé
zaručiť dojednanie obsiahnuté v rozhodcovskej doložke, ktoré právo výberu spôsobu riešenia sporu

a aj subjektu majúceho vyriešiť prípadný spor účastníkov hmotnoprávneho vzťahu zveruje žalobcovi
(iniciátorovi konania) a to tak, že tento si môže vybrať pre prejednanie a rozhodnutie sporu jednak
rozhodcu, ako i všeobecný súd. Iniciovanie sporu zo spotrebiteľskej zmluvy aj spotrebiteľom podľa
názoru súdu treba považovať za skôr teoretické až nepravdepodobné, nakoľko okruh možných
požiadaviek spotrebiteľa nesplnených druhou zmluvnou stranou je na prvý pohľad v značnej miere

obmedzený, s tým, že do tohto okruhu nemožno zaradiť žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
keďže to predpokladá prvotné prejednanie a tiež rozhodnutie sporu zvoleným rozhodcom. Vo svetle
neprijateľnej zmluvnej podmienky sa javí už riziko, že spotrebiteľovi jeho zmluvný partner prakticky
nanúti podrobenie sa právomoci rozhodcu v dôsledku výberu (medzi viacerými, v tomto prípade inak
len dvoma, resp. troma do úvahy prichádzajúcimi spôsobmi riešenia sporu) vykonaného zmluvným
partnerom spotrebiteľa a už takáto možnosť spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rovnako stále platí, že túto nerovnováhu nie je spôsobilé
eliminovať ustanovenie, ktoré prakticky rovnocennú možnosť výberu poskytuje spotrebiteľovi, avšak len
pre prípad záujmu jeho samotného viesť spor (teda len v tom prípade, ak sa spotrebiteľ rozhodne sám
stať žalobcom a niečo od svojho zmluvného partnera požadovať ako prvý, aby tak vylúčil uplatnenie
rozhodcovskej doložky druhou stranou vzťahu, nesúce so sebou vlastný záväzok podriadiť sa takto

vykonanej voľbe). Súd musí konštatovať, že ustanovenia zmluvy ako zmluvy formulárovej, vyhotovenej
na predtlači sú koncipované predovšetkým v záujme dodávateľa.

18. Je potrebné zdôrazniť, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvolá nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ však je zmluvná podmienka až v hrubom

nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý je právnou teóriou aj praxou navyše označený za fakticky nerovný a
nevyvážený, nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobým
mravom. V tomto smere aj Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 55/2011 z 24. 02. 2011
konštatoval, že: „zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej rovnosti, pretože na absolútne

neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví
o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou
bola samotná rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takom prípade ide o výkon práv v rozpore
s dobrými mravmi. Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský
rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu. Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice

- postarať sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí
nezaťažovali“. Súd nechráni spotrebiteľa do tej miery, aby neplnil záväzok, ktorý uzavrel, súd poskytuje
ochranu spotrebiteľovi ako už bolo uvedené, iba pokiaľ ide o neprijateľné zmluvné podmienky, nie všetky
zmluvné podmienky.

19. Pokiaľ oprávnený poukazoval na viaceré české rozhodnutia, sťažnostný súd predovšetkým
zdôrazňuje, že týmito rozhodnutiami nie je v žiadnom prípade viazaný. Podľa čl.144 ods. 1 Ústavy SR
sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom,
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom. V tomto ustanovení sú vymedzené pramene
práva, ktoré je povinný suda rešpektovať. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu

SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto
vymenovaných prameňov práva je sudca pri rozhodovaní v konkrétnej veci viazaný aj právnym názorom
Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125
ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu v
konkrétnej veci. Sťažnostný súd ďalej poukazuje na to, že aj v podmienkach Slovenskej republiky

existuje rozsiahla rozhodovacia činnosť súdov v exekučných veciach v oblasti ochrany spotrebiteľa,
ktorá sa postupne vyvíjala, pričom postupný vývoj bol reflexiou danej doby, a následne aj reflexiou
prijatých legislatívnych zmien. Bez ohľadu však na logický a kontinuálny vývoj právneho názoru
súdov a ich posudzovania spotrebiteľských práv, sťažnosťou napadnuté uznesenie vyššej súdnej
úradníčky vychádza z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ktorá je nielen rozhodovacou

praxou aktuálnou, ale vzhľadom na jej vývoj a legislatíve zmeny aj rozhodovacou praxou stabilnou.
Inými slovami povedané, záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo VPPÚ, na ktorých
absentuje podpis zmluvných strán, a teda jednoznačne deklarovaný (práve podpisom) prejav ich vôlebyť danou rozhodcovskou doložkou viazaný, je záverom právne správnym a rešpektovaným najvyššími
súdnymi autoritami v ich vlastnej rozhodovacej činnosti.

20. V súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti oprávneného sťažnostný súd považuje ešte raz za potrebné
dodať, že vyššia súdna úradníčka dala jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, ktoré oprávnenému vyplývajú z predloženého
exekučného titulu. Vyššia súdna úradníčka pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie a jeho príloh
neponechala bez povšimnutia žiadne relevantné skutočnosti, ktoré majú pre vec podstatný význam, a

sťažnosťou napadnuté uznesenie preto spĺňa všetky požiadavky vyplývajúce zo základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
vo vzťahu k odôvodneniu súdneho rozhodnutia a jeho prípadnej arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti. V
súvislosti s uvedeným súd ešte poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.
ÚS 78/05 zo 16. marca 2005, v zmysle ktorého odôvodnenie súdneho rozhodnutia nemá odpovedať na
každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam

pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Rovnako ustálená judikatúra ESĽP nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č.

303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c.
Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

21. Vzhľadom na vyššie prijaté právne závery, exekučný súd nemôže akceptovať ako exekučný titul
rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola daná právomoc rozhodcovského súdu, nakoľko

táto bola nesprávne odvodzovaná od neplatnej rozhodcovskej doložky. Exekučný titul vydaný orgánom,
ktorý nemal právomoc na jeho vydanie totiž považuje právna teória i súdna prax za rozhodnutie zdanlivé,
ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho nezaväzujúce. Na nulitný akt
sa hľadí tak, akoby neexistoval. Takýto exekučný titul je potom v rozpore s ustanoveniami Exekučného
poriadku(vykonateľnýexekučnýtitulvzmysle§45ods.2písm.d)Exekučnéhoporiadku),apretonávrhu

na vykonanie exekúcie, ktorým sa navrhuje vykonanie exekúcie na základe nespôsobilého exekučného
titulu nebolo možné vyhovieť a sťažnosť oprávneného bolo potrebné ako nedôvodnú zamietnuť.

22. O trovách konania v časti rozhodovania o podanej sťažnosti oprávneného rozhodol súd podľa
§ 262 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP za použitia čl. 4 ods. 2 CSP tak, že v konaní o

oprávneným podanej sťažnosti neúspešný oprávnený nemá nárok na ich náhradu, keď jeho sťažnosť
bola v celom rozsahu zamietnutá. Nárok na náhradu trov konania nebolo možné priznať povinnému,
pretože do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods.
1 Exekučného poriadku) a navyše o podanej sťažnosti povinný nemal ani vedomosť. S poukazom na
všetko konštatované rozhodol sú prvej inštancie tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného
poriadku).

Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods.

4 Exekučného poriadku).

V Banskej Bystrici dňa 28. apríla 2023

JUDr. Katarína Zdechovanová
sudkyňa