Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, March 27, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/119/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1713202379
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1713202379.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov

senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Krajčovej v spore žalobcov: 1/ S.. F.. Z. N., narodený
X.XX.XXXX, trvale bytom X. 3, X., 2/ VENUS PROJECT Slovakia, s. r. o., so sídlom Limbová 3, Limbach,
IČO: 31 342 841 proti žalovanému: Z.. S. H., narodený X.X.XXXX, bytom V. XXX, o určenie, že žalovaný
neposkytol žalobcovi kvalifikované a kompetentné právne služby, o zaplatenie pohľadávky 6 % ročne zo
sumy 631.567,22 Eur od 23.1.2006 do 21.4.2008 a o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 9.958,18 Eur,
o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo 6. novembra 2017, č. k. 10C 34/2013-328
v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 6. novembra 2017, č. k. 10C 34/2013-342 a opravným

uznesením z 29. novembra 2018, č. k. 10C 34/2013-394, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave napadnutý rozsudok Okresného súdu Pezinok zo 6. novembra 2017, č. k. 10C
34/2013-328 v spojení s opravným uznesením tohto súdu zo 6. novembra 2017, č. k. 10C 34/2013-342
a opravným uznesením z 29. novembra 2018, č. k. 10C 34/2013-394, p o t v r d z u j e.

Žalovanému n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozsudkom zo 6. novembra 2017, č. k. 10C

34/2013-328 v spojení s opravným uznesením zo 6. novembra 2017, č. k. 10C 34/2013-342 a opravným
uznesením z 29. novembra 2018, č. k. 10C 34/2013-394 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu
zamietol a žalobcom 1/, 2/ uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že v spore žalobcu Z.. S. H., nar. X.X.XXXX proti žalovanému S.. F..
Z. N., nar. X.XX.XXXX, v konaní o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, vedenom pod sp.
zn. 5C/813/2008, súd uznesením č. k. 5C/813/2008 - 402 zo dňa 4.2.2013 vylúčil vzájomný návrh

žalovaného (S.. F.. Z. N.), ktorý smeroval voči žalobcovi (Z.. S. H.) na samostatné konanie, ktoré sa v
súčasnostivediepodsp.zn.10C/34/2013.Žalobca1/(S..F..N.)žiadal,abysúdurčil,žežalovaný(Z..H.)
muneposkytolkvalifikovanéakompetentnéprávneslužby(nepodalnaOkresnýsúdBratislavaIII.žalobu
voči SR na náhradu škody vo výške 631.567,22 Eur s príslušenstvom, ku ktorej vypracovaniu a podaniu
prevzal zastupovanie dňa 12.12.2005, ďalej znehodnotil plnomocenstvo jemu vydané a vlastnoručne
podpísané žalobcom 1/ dňa 12.12.2005), ďalej žiadal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ nemajetkovú ujmu v sume 9.958,18 Eur a ako majetkovú ujmu (náhradu škody) úrok 6 % p.

a. zo sumy 631.567,22 Eur od 23.1.2006 do 21.4.2008. Súd uznesením č. k. 10C/34/2013-228 zo dňa
3.8.2015 pripustil, aby v časti uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 6 % p. a.
zo sumy 631.657,21 Eur od 23.1.2006 do 21.4.2008 namiesto žalobcu 1/ vstúpil žalobca 2/ (žalobca 1/
a žalobca 2/ spolu aj ako „žalobca“).3. Žalobca svoje nároky odôvodnil tým, že žalovaný počas obdobia zastupovania jeho samého aj
jeho manželky zneužil dobrú vieru v ním prezentované a predstierané údajne vysokokvalifikované a

vysokoprofesionálne služby právnej pomoci. Žalovaný sa tak mal dopustiť podvodného konania, keď
nevypracoval a nepodal žalobu voči Slovenskej republike (ďalej len „SR“) na sumu 631.579,17 Eur s
príslušenstvom,pričomnapodkladefiktívnychprávnychúkonovsivynucovalúhradufaktúryč.2006/1/56
na zaplatenie sumy 3.385,32 Eur s príslušenstvom (t. j. za služby spojené s podaním tejto žaloby). V
rozpore s ustanoveniami § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii teda fingoval vypracovanie a

následne aj podanie žaloby v jeho mene, pričom znehodnotil (resp. zodpovedá za znehodnotenie) ním
vydané plnomocenstvo k zastupovaniu zo dňa 12.12.2005 (v tom čase nemal žalobca vedomosť o jeho
pobyte a pobyte jeho koncipienta vo väzbe, ak by túto vedomosť mal, tak by mu žiadne plnomocenstvo
nevystavil), čo bolo odhalené a zdokumentované v uznesení vydanom Okresným súdom Bratislava III
(ďalej len „OS BA III“) č. k. 18C/25/2006-47 zo dňa 13.2.2017. Žalobca uviedol, že žalovaný sa voči jeho
osobe dopustil podvodu, pretože v danej veci založil do spisu znehodnotené/sfalšované plnomocenstvo

jemu vydané v dobrej viere a ním osobne podpísané dňa 12.12.2005 pre potreby zastupovania voči SR -
podľa názoru žalobcu žalovaný túto žalobu ani nemohol kvalifikovane podať. Žalovaný sa mal následne
pokúšať vyviniť tým, že obviňoval OS BA III z toho, že žalobu doručil súdu, že tejto nebola pridelená
spisová značka a iné krajne neetické a zákonu odporujúce konania s cieľom dokonať škody, ktoré mu
vedome spôsobil, a to nepodaním žaloby vo veci samej a založením sfalšovaného/znehodnoteného

plnomocenstva do spisu zn. 18C/25/2006 vedeného OS BA III, čím spôsobil škodu veľkého rozsahu
žalobcovi 2/ v sume 160.350,63 Eur. Žalovaný mal okrem toho žalobcu 1/ zastupovať v čase, kedy
žalobca 1/ trpel duševnou poruchou, o čom mal vedomosť od roku 2005, pričom tento stav zneužil
k poškodzovaniu jeho ústavných práv - žalovaný mal dokonca zneužiť tento stav k sfalšovaniu ním
vydaného plnomocenstva dňa 12.12.2005 - PN mala trvať do 8.12.2006 a choroba nasleduje aj v čase

podania tejto žaloby.

4. Žalovaný ďalej podľa tvrdenia žalobcu nepodal včas a kvalifikovane odvolanie vo veci sp. zn. 32Exre
16/2005 vedenej na Okresnom súde Bratislava I (ďalej len „OS BA I“), čím spôsobil prieťahy v konaní -
predĺženie stavu nezákonnej exekúcie na obchodný podiel žalobcu 2/, čím mu spôsobil škodu v sume

428.443,90 Eur. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný na podklade fiktívnych právnych úkonov, krajne
diletantských a krajne nekompetentných právnych služieb, ako aj predstieraných právnych úkonov si
vynucoval voči nemu a jeho manželke úhrady v objeme presahujúcom čiastku 59.749,05 Eur, a to aj
zasielaním listov do sídla žalobcu 2/ s cieľom hrubej a nenáležitej diskreditácie pred zamestnancami.
Zároveň mal žalovaný neoprávnene narušiť a zasiahnuť do jeho práva na súkromie, keď mu zasielal

nenáležité SMS správy, v dôsledku jednej z nich dňa 23.11.2006 jeho manželka stratila kojenecké mlieko
a tým ublížil i jeho synovi, v tom čase batoľaťu S. Podľa žalobcu žalovaný konal v rozpore s etickým
kódexom a povinnosťami advokáta.

5. Žalovaný mu ďalej odmietol vydať jemu zverené písomnosti vzťahujúce sa ku konkurznému konaniu

sp. zn. 8K 1/04 vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „KS BA“), týmto protiprávnym
konaním mu mal znemožniť kvalifikované podanie incidenčných žalôb v lehote do 13.4.2007. Listinné
dôkazy vo forme originálov mu žalovaný vydal poštou až dňa 21.4.2008. Ergo nimi teda neoprávnene
nakladal a zadržiaval jeho aktíva v sume 631.567,22 Eur (táto suma má predstavovať súčet všetkých
pohľadávok prihlásených do konkurzného konania spoločnosti LIVAK PLAST s. r. o. vedeného pred

KS BA pod sp. zn. 8 K 1/04) od 12.12.2005 do 21.4.2005. Žalobca sa dňa 11.4.2007 dostavil do sídla
žalovaného,ktorýmugrobianskymspôsobomodmietolvydaťpísomnostinímneoprávnenezadržiavané.
Bez vlastníctva dôkazného bremena neoprávnene zadržiavaného žalovaným žalobca nemohol podať
incidenčné žaloby voči správcovi konkurznej podstaty úpadcu LIVAK PLAST s. r. o. na podklade zmluvy
o postúpení pohľadávky a tieto aktíva v lehote do 31.12.2006 postúpiť spoločnosti SLOVMONTAN s.

r. o. za sumu 94.735,08 Eur. Teda dňom nasledujúcim po 13.4.2007 došlo vinou žalovaného k zániku
práva, nakoľko podľa § 23 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon
o konkurze“) pri zmeškaní lehoty nemožno na také pohľadávky prihliadať, ergo mu žalovaný týmto
vedomým protiprávnym konaním spôsobil škodu vo výške 631.567,22 Eur s príslušenstvom. V tejto
veci mu žalovaný plnomocenstvo nevypovedal, pretože vedel, že ho sfalšoval. Žalovaný sa na konci

jeho podania pri zhrnutí vrátil k opisovanému zadržiavaniu zverených listinných dôkazov zverených
žalovanému dňa 12.12.2005 a k uvedenému tentoraz uviedol, že tieto podklady mali byť k
vypracovaniu a podaniu žaloby proti SR na náhradu škody vo výške 631.567,22 Eur, žalovaný dňa
23.1.2006 nepodal žalobu na OS BA III a spôsobil škodu na majetku rovnajúcu sa úbytku na majetku vovýške 2 násobku základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska (3 % ku dňu 23.1.2006), pričom
mu zmaril nakladanie s týmito aktívami a ich rozmnoženie, resp. speňaženie tretej osobe - spoločnosti
SLOVMONTAN s. r. o. na podklade zmluvy zo dňa 21.5.2006, žalobcovi mala vzniknúť škoda vo výške

94.735,08 Eur titulom nemožnosti podpísania zmluvy o postúpení pohľadávky. Preto žalobca žiada,
aby súd žalovaného zaviazal s odkazom na ustanovenie § 415, § 420 a § 421 OZ k náhrade škody
rovnajúcej sa úroku vo výške 6 % zo sumy 631.567,22 Eur (hodnota vecí - aktív zverených žalovanému)
za obdobie od 23.1.2006 do 21.4.2008.

6. Žalovaný mal ďalej dňa 26.5.2007 o 17.25 z jeho emailu na dôvernú internetovú stránku BIVŠ a. s.
Praha (ďalej len „BIVŠ“), ktorej bol žalobca 1/ poslucháčom v období pred štátnicami (12.-14.6.2007),
zaslať nepravdivé tvrdenia vyvolávajúce verejné podozrenie o tom, že žalobca 1/ sfalšoval dokument
o praxi vykonávanej v advokátskej kancelárii žalovaného. Na uvedené ho mali upozorniť spolužiaci a
žiadali ho o vysvetlenie (S. S., F.. E. P., E. S.). Žalovaný ho mal týmto konaním vedome a krivo obviniť
z toho, že mu odcudzil rôzne listiny z jeho advokátskej kancelárie, že zneužil jeho razítko a podpis, a

teda konal v rozpore s § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), ako aj v rozpore
s etikou a dobrými mravmi. Zverejnením uvedeného sa mu mal mstiť za trestné stíhanie pre zločin z
krátenia dane a poistného, kde proti žalovanému vypovedal ako svedok, pričom vec dokonal zaslaním
listov a urgencii prorektorovi vysokej školy do G. G. - O.. F.. Z. S., U.., čo sa mal dozvedieť od S.. S. dňa
8.6.2007zaprítomnostisvedkaF..F.S.,O..S.malnáslednenariadiťšetrenie,pričomnariadilajzaistenie

originálu potvrdenia o praxi vydaného dňa 17.8.2006. Obdobne mal žalovaný žalobcu 1/ kriminalizovať
aj v liste zo dňa 23.11.2006 zaslanom jeho klientovi F.. S., pričom konal v rozpore s § 23 ods. 1 zákona
o advokácii, čím zapríčinil, že mu jeho spoločník, advokát Z.. Y. vypovedal plnomocenstvo.

7. Žalobca k nemajetkovej ujme zhrnul, že túto žiada s poukazom na § 13 OZ vo výške 9.958,18

Eur vzhľadom na intenzitu neoprávnených a opakovaných zásahov do jeho výsostne osobnostných
práv chránených ustanovením § 11 OZ (tento závadový stav má trvať aj ku dnešnému dňu, nebol zo
strany žalovaného odstránený) ako aj konania žalovaného v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 OZ).
Žalovaný mal zneužiť v danom čase jeho dobrú vieru a ním prezentované údajne vysokokvalifikované
a vysokoprofesionálne služby právnej pomoci, pričom sa ukázalo, že od začiatku nejednal svedomito

a čestne, nekonal s ním v súlade s etickým kódexom advokáta a Chartou práv klienta. Žalovaný mal
ďalej vedome a cielene porušiť zásadu mlčanlivosti zaslaním listu jeho klientovi F.. S. po odmietnutí
uhradiť mu výpalné 99.581,76 Eur a odhalení jeho nekalých konaní v spolupráci s jeho koncipientom
(znehodnotenie plnomocenstva, nevypracovanie a nepodanie žaloby, fakturácia fiktívnych právnych
úkonov, sprenevera jeho finančných prostriedkov) sa schýlil k šíreniu nepravdivých informácii na adresu

jeho osoby a jeho manželky, formou SMS-iek neoprávnene zasahoval do jeho práva na súkromie a
diskreditoval ho zneužitím internetu v radoch vedenia vysokej školy v čase pred štátnicami, a to hrubou
kriminalizáciou ním vymyslených a nepravdivých informácií.

8. Žalovaný navrhol žalobu (vzájomný návrh) zamietnuť. Uviedol, že sa jedná o ďalšie pokračovanie v

ohováraní jeho osoby, jedná sa o samé absurdné výmysly a polopravdy len s cieľom a úmyslom
spôsobiť ďalšiu morálnu a majetkovú ujmu žalovanému. Uviedol, že sa so žalobcom zoznámil v jeho
advokátskej kancelárii cestou realitnej kancelárie, ktorá bola poverená predajom jeho nehnuteľnosti,
kaštieľa v S. nad L. a o túto nehnuteľnosť prejavil záujem žalobca 1/ s manželkou. Aby preukázal, že
je solventný a má finančné prostriedky na kúpu nehnuteľnosti, požiadal ho o zastupovanie v rôznych

kauzách. Pri podpise zmluvy o predaji kaštieľa zložil zálohu vo výške 5.311,03 Eur, zvyšok kúpnej
ceny mal byť doplatený do 30.11.2005 s tým, že ak v tejto lehote nebude zvyšná suma zaplatená,
kúpna zmluva stráca platnosť. Dňa 6.10.2005 mal žalobca 1/ navštíviť žalovaného a žiadal, aby mu
vystavil doklad o zaplatení zbytku kúpnej ceny vo výške 100.909,51 Eur. Svoju žiadosť odôvodňoval
tým, že má zaistený bankový úver na predmetný kaštieľ, a aby ho mohol dostať, potrebuje, aby nebola

nehnuteľnosť zaťažená dlžobou, teda aby bola zaplatená kúpna cena - presvedčil ho, v ten istý deň
vystavil príjmový doklad, že si od neho požičal túto sumu. Do dnešného dňa túto sumu neuhradil,
nehnuteľnosť však previedol na seba a svoju manželku, v súčasnej dobe má prebiehať v tejto veci
trestné konanie na OR PZ v BA - okolie, UJKP pod ČVS: ORP-983/1-OEK-BH-2007 Hu vo veci trestného
činu podvodu, zároveň je vedené súdne konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy na OS Nové Zámky, sp. zn.

9C/23/07. V priebehu roka 2005 a 2006 do doby vypovedania plnomocenstiev cca v 60 prípadoch, t. j.
v októbri a novembri 2006 z dôvodu neposkytnutia súčinnosti a straty dôvery žalobca 1/ jeho kanceláriu
navštevoval minimálne 2x týždenne, kde sa oboznamoval so stavom zastupovaných vecí a bol s ním
prejednávaný ďalší postup zastupovania, tak, aby bolo postupované podľa jeho dispozícii, neustálesľuboval, že doplatí kúpnu cenu, doloží originály podkladov k žalobám, v ktorých ho zastupoval, že zloží
zálohu za poskytované právne služby. V priebehu zastupovania žalobcu 1/ a spol. v žiadnom prípade
neboli poskytnuté originály listín k zastupovaniu, vždy originál ak vôbec existoval, doniesol do AK len k

nahliadnutiu. Žalovaný v priebehu zastupovania dospel k záveru, že sú doložené listiny nedôveryhodné,
žiadal o originály a riadne objasnenie veci, čo sa nestalo, plnomocenstvo bolo vypovedané. Poskytnuté
právne služby boli vyúčtované a faktúry poslané žalobcovi. Nedoplatok kúpnej ceny, pôžička žalobcu
1/ je riešená na OS Pezinok, sp. zn. 6C/56/2009. Čo sa týka vypracovania žalobného návrhu v mene
subjektu žalobcu 1/, tento bol spracovaný, odoslaný podľa dispozícii a pokynov žalobcu na príslušný

súd, ktorý potvrdil, že zásielku prijal, ale žalobný návrh nebol dohľadaný. Žalobca bol viackrát vyzvaný
k prevzatiu ním poskytnutých materiálov po ukončení zastupovania, ale nemal záujem si veci prevziať.
K výstupu žalobcu 1/ dňa 11.4.2007 uviedol len to, že sa jedná len o výmysel žalobcu 1/, tento sa
v skutočnosti snažil násilím za použitia hrubých urážok odcudziť spisovú agendu z jeho advokátskej
kancelárie, samozrejme svoj úmysel navštíviť jeho advokátsku kanceláriu neavizoval, asi len aby sa
mohol vyhrážať a vydierať. Podarilo sa mu pritom odcudziť jeden šanón, ktorý obsahoval spisovú

agendu klienta Ing. N., v ktorom boli tiež opečiatkované čisté listy podpísané žalovaným v počte 5 ks,
plnomocenstvá a pod. To, že má čisté, žalovaným podpísané a opečiatkované listy potvrdil svojim listom
zo dňa 19.4.2007. Podľa názoru žalovaného žalobca 1/ ďalej pokračuje vo svojej trestnej činnosti, za
ktorú bol prvostupňovým súdom BA III odsúdený aj za trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej
listiny sp. zn. 1T 56/03. Žalovaný tvrdí, že žalobcov 1/ ďalším falzifikátom je údajná zmluva o pôžičke

žalovanému na sumu 331.939,19 Eur zo dňa 14.12.2005, kedy mala byť suma vyplatená, avšak vtedy
bol žalovaný preukázateľne mimo územia SR, viď potvrdenie podpísané konateľom spol. Post. Jihlaca,
s. r. o. a riaditeľkou spoločnosti ŽS Collection, s. r. o.. Žalovaný žiadnu pôžičku od žalobcu 1/ nedostal,
vzniká otázka, prečo by mu žalovaný dával pôžičku, keď nesplatil doplatok kúpnej ceny za predaj
nehnuteľnosti. Podľa tvrdenia žalovaného ďalšia falšovateľská činnosť žalobcu 1/ je aj údajné potvrdenie

zo dňa 7.6.2006, kedy žalovaný mal od neho obdržať sumu 165.969,59 Eur pre potreby zastavenia
trestného stíhania žalobcu 1/ vedeného v UJKP v Košiciach, nič také sa podľa žalovaného neudialo.
Žalovaný odmietol aj to, že by žalobca 1/ u neho vykonával prax, potvrdenie považuje za falšovateľský
výtvor žalobcu, k uvedenému doložil list 1Pn 699/07-9 od OP Bratislava II zo dňa 11.10.2007, kde je
uvedené, že „falzifikát potvrdenia o praxi“. Ďalším falšovateľským výtvorom podľa názoru žalovaného je

údajná výzva zo dňa 4.2.2009 adresovaná žalobcovi 1/, že žalovaný bol donútený svedčiť v neprospech
žalobcu 1/ vo veci, kde je stíhaný pod ČVS: PPZ-102/BPK-S-2007, Prezídiom PZ SR, Úradu boja proti
korupcii Banská Bystrica pre zločin podvodu a marenia spravodlivosti. Žalovaný doložil do spisu list GP
SR č. IV/1 Gn 3101/06-20 zo dňa 11.7.2007, kde je popísaná situácia ohľadne nezaplatenia kúpnej
ceny žalobcom 1/ za kaštieľ. V liste Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR č. VII/1 Gn 2426/06-7 zo dňa

12.12.2006 je mimo iného uvedené, že „podávanie trestných oznámení obvineným (žalobcom 1/) je
pravdepodobne spôsob vedenia jeho obhajoby a postupne ich podáva na každého, kto jeho návrhom
nevyhovie.“

9. Súd prvej inštancie po oboznámení sa so všetkými listinnými dôkazmi založenými v spise

podotkol, že žalobca formuloval svoj procesný útok krajne nekonzistentným a rozporným spôsobom,
pričom do spisu predkladal enormné množstvo dôkazov, ktoré zjavne nesúviseli so žalovanými nárokmi.
Poukázal na to, že je zjavné, že spory medzi stranami sú dlhodobého charakteru a evidentne nie sú
vymedzené predmetom tohto konania, taktiež nie všetky tvrdenia prezentované zo strany žalovaného
korešpondovali so žalobnými nárokmi. Taktiež argumentácia zo strany žalovaného vo veľkej časti

nesúvisela s meritom veci, žalovaný sa najmä odvolával na okolnosti vzniknuté pri predaji kaštieľa v S.
nad L.. Z obsahu súdneho spisu je nesporné, že vzťahy medzi stranami sú vážnym spôsobom narušené
a v minulosti prebiehajúce trestné stíhania/súdne konania boli v prevažnej väčšine
výsledkom práve ich vzájomných sporov, dôkazom čoho je aj vzájomná písomná komunikácia medzi
stranami založená v súdnom spise, obsahom ktorej sú pokusy o zmier, výzvy na úhradu pohľadávok,

výzvy na náhradu škody a pod. Momentálne, ako súd zistil z vykonaných lustrácii, nemá ani jedna zo
strán záznam v Registri trestov.

10. Súd na základe listinných dôkazov založených v spise a zhodných tvrdení strán následne ustálil
nasledovný skutkový stav:

Žalobca 1/ udelil žalovanému dňa 12.12.2005 plnomocenstvo, žalobca mu zveril listiny týkajúce sa
súdnych sporov, tieto mu žalovaný doručil až v apríli 2008. Ešte predtým sa žalobca dňa 11.4.2007
dostavil do sídla žalovaného a chcel si tieto spisy prevziať, žalovaný mu však tieto nevydal, a tak sižalobca zobral len jeden spis, ktorý sa však netýkal jeho prípadov. Žalovaný dňa 26.5.2007 zaslal do
emailovej schránky pobox podnet na prešetrenie žalobcu.

Žalobca sa domáhal určenia, že žalovaný mu neposkytol kvalifikované a kompetentné právne služby aj
keď sa tým prezentoval, a to z dôvodu že:

i/ tento nepodal žalobu na OS BA III proti SR o náhradu škody v sume 631.567,22 Eur s
príslušenstvom na základe plnomocenstva zo dňa 12.12.2005 /v rámci toho istého podania zo

dňa 9.1.2009 žalobca uviedol, že žalovaný túto žalobu ani nemohol kvalifikovane podať, pretože
nedisponoval plnomocenstvom;

ii/ tento znehodnotil plnomocenstvo zo dňa 12.12.2005 a založil ho do súdneho spisu vedeného OS BA
III sp. zn. 18C/25/2006;

iii/ žalovaný mu zatajil pobyt vo väzbe;

iv/ zastupoval ho v čase, keď žalobca 1/ trpel duševnou poruchou, o čom žalovaný vedel, žalobca 1/
ňou trpí dodnes;

v/ žalovaný nepodal včas a kvalifikovane odvolanie vo veci sp. zn. 32Exre 16/2005 vedenom na OS BA
I, čím spôsobil prieťahy v konaní a majetkovú škodu v sume 428.443,90 Eur.

Žalobca sa ďalej domáhal od žalovaného povinnosti zaplatiť mu nemajetkovú ujmu v sume 9.958,18
Eur, a to z dôvodu zásahu do jeho osobnostných práv následkom:

i/ vynucovania si úhrad fiktívnych faktúr od žalobcu 1/ a jeho manželky, a to i pred jeho zamestnancami;

ii/ zásahu do súkromia zasielaním nenáležitých SMS správ v dôsledku jednej z nich zo dňa 23.11.2006
jeho manželka stratila kojenecké mlieko;

iii/ zaslania nepravdivých tvrdení zo strany žalovaného ohľadom praxe v jeho advokátskej kancelárii na
dôvernú internetovú stránku BIVŠ;

iv/ kriminalizácie jeho osoby prostredníctvom listu zo dňa 23.11.2006 adresovanom jeho klientovi

Ing. S., čím zapríčinil vypovedanie plnomocenstva zo strany Z.. Y. (v spise založené vypovedanie
plnomocenstva zo dňa 1.12.2006). Žalobca má pritom za to, že zásahy do jeho osobnostných práv stále
trvajú.

Napokon žalobca (žalobca 2/) sa ďalej domáhal zaplatenia úroku vo výške 6 % p. a. zo sumy 631.567,22

Eur od 23.1.2006 do 21.4.2008, a to z dôvodu, že žalovaný mu odmietol vydať jemu zverené písomnosti,
týkajúce sa konkurzného konania sp. zn. 8K 1/04 vedenom na KS BA, čím mu znemožnil podanie
incidenčných žalôb, pričom tieto mu vydal až dňa 21.4.2008. Žalobca mal za to, že žalovaný mu takto
zadržiaval aktíva v sume 631.567,22 Eur (súčet pohľadávok prihlásených do konkurzného konania).
Žalobca následne uviedol, že táto škoda mu mala vzniknúť následkom zadržiavania dokumentov, nie

však vo vzťahu ku konkurzu vedeného na KS BA, ale ku vzťahu k už prezentovanej (nepodanej) žalobe
proti SR na náhradu škody vo výške 631.567,22 Eur. Tým, že žalovaný nepodal žalobu na OS BA III, mal
spôsobiť škodu rovnajúcu sa úbytku na majetku vo výške 2 násobku základnej úrokovej sadzby NBS,
pričom zároveň zmaril nakladanie s týmito aktívami (postúpenie spoločnosti SLOVMONTAN s. r. o.), z
tohto dôvodu žalobca žiadal od žalovaného náhradu škody rovnajúcu sa úroku vo výške 6 % zo sumy

631.567,22 Eur (hodnota vecí - aktív zverených žalovanému) za obdobie od 23.1.2006 do 21.4.2008
(obdobie, v ktorom mu mala byť zo strany žalovaného zadržiavaná dokumentácia).

11. Súd prvej inštancie vec prejednal bez prítomnosti žalovaného s poukazom na § 180 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), a dospel k záveru, že žaloba (vzájomný

návrh) nie je dôvodná. Súd mal za to, že uvedeným postupom nebola žalovanému odňatá možnosť
konať pred súdom, pretože žalovaný bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný - prvé pojednávanie
súd odročil na jeho žiadosť z dôvodu zdravotných problémov, druhé pojednávanie však už s poukazom
na § 183 ods. 1 CSP odročené nebolo, pretože žalovaný bol vyzvaný na oznámenie jeho zástupcu,tohto však neustanovil (neoznámil), a ani neospravedlnil svoju neprítomnosť vážnymi okolnosťami.
Súd poznamenal, že na odročenie pojednávania musia byť splnené dve základné podmienky a to:
existencia dôležitého dôvodu a nemožnosť zastúpenia, čo však v prípade žalovaného splnené nebolo.

Súd podotkol, že žalobca navrhoval výsluch žalovaného a súd opakovane predvolal žalovaného na
výsluch, tento sa však nedostavil. Súd návrhu žalobcu na výsluch žalovaného vyhovel, pretože však
prítomnosť žalovaného žalobca nezabezpečil a uvedené sa nepodarilo uskutočniť ani súdu, súd upustil
odvýsluchužalovaného.Súdmalzato,žespoukazomnaformuláciužalobyalistinnédôkazyzaloženév
spise neuskutočnením výsluchu strany nebolo porušené právo na spravodlivé súdne konanie ani jednej

zo strán, pretože ani z vyjadrení samotného žalobcu nevyplynuli okolnosti, ktoré by zakladali dôvodnosť
žalovaného nároku.

12. Súd vec právne posúdil podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1, 2, 3 Ústavy SR, § 11 ods. 1, § 13 ods. 1,
2, 3, § 16, § § 420 ods. 1 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 26 ods. 1 zákona o advokácii. Dospel k
záveru, že žaloba je v celom rozsahu nedôvodná, pričom k vykonanému dokazovaniu, s poukazom na

enormné množstvo nesúvisiacich dôkazov založených do spisu a množstvo rozporných tvrdení žalobcu,
podotkol, že podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa súd v odôvodnení nemusí
vysporiadať so všetkými námietkami strany, ale len s tými, ktoré sú právne relevantné s prejednávanou
vecou (Georgidias proti Grécku z 29. mája 1997, Higgins proti Francúzsku z 19. februára 1998).

13. Súd sa potom najskôr zaoberal otázkou možného zásahu do osobnostných práv žalobcu následkom
konania žalovaného. Poukázal na to, že obsahom právnej ochrany osobnosti je zákaz akéhokoľvek
zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv demonštratívne vymedzených v §
11 OZ. Predpokladom úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je existencia neoprávneného
zásahuafakt,žetentozásahbolobjektívnespôsobilýprivodiťujmunaprávachchránenýchustanovením

§ 11 a nasl. OZ. Medzi výrazné stránky osobnosti človeka - fyzickej osoby patrí právo na ochranu
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, česť fyzickej osoby patrí k významným právnym hodnotám,
pretože má dôležitý význam pre vzťah fyzickej osoby k iným fyzickým osobám a ostatným účastníkom
občianskoprávnych vzťahov, čím značne ovplyvňuje aj postavenie fyzickej osoby v
spoločnosti. Zákon pritom poskytuje občianskoprávnu ochranu len v prípadoch závažnejšieho porušenia

cti vo sfére občianskoprávnych vzťahov, ktoré predstavujú zásah do osobnosti občana, OZ poskytuje
túto ochranu len proti takým konaniam, ktoré sa dotýkajú osobnosti občana tým, že znižujú jeho
dôstojnosť, česť a vážnosť z hľadiska jeho vzťahu k spoluobčanom a ohrozujú jeho postavenie a
uplatnenie v spoločnosti. Za tejto podmienky chránia ustanovenia § 11 a nasl. OZ občana najmä
proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení - porušenie práva na česť však môže byť spôsobené len

takými skutkovými tvrdeniami, ktoré sú objektívne spôsobilé privodiť ujmu na cti dotknutého subjektu
v očiach ostatných fyzických osôb, a teda pôsobiť difamačne. Nie každý neoprávnený zásah, najmä
do práva na ochranu občianskej cti, bude objektívne spôsobilý túto náležitosť spĺňať, bude záležať
najmä na prostredí, v ktorom došlo k zásahu, na subjekte zásahu, objekte zásahu, na jeho
obsahu, pokiaľ spočíval v skutkových tvrdeniach, na intenzite a na ostatných okolnostiach, za ktorý

bol vykonaný. Difamačné tvrdenia treba posúdiť nielen podľa použitých výrazov a formulácii, ale podľa
celkovéhodojmusprihliadnutímnavšetkysúvislostiokolností,zaktorýchdošlokpredmetnémutvrdeniu.
Pravdiváinformáciaspravidlanezasahujedoprávanaochranuosobnosti.Kporušeniuprávanaochranu
osobnostivšakmôžedôjsťvtedy,aksúajpravdivétvrdeniauvedenétakouformou,vtakýchsúvislostiach
alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu, čím pôsobia hanlivo, resp.

sa jedná o tak intímnu informáciu, že jej zverejnenie odporuje právu na ochranu súkromia a ľudskej
dôstojnosti. Rovnako je tomu v prípade, keď za okolností, za ktorých došlo k uvedeniu hanlivých tvrdení,
vyplýva, že dotknutý subjekt má oprávnený záujem na tom, aby takéto tvrdenia neboli uvádzané vôbec
a kde tento záujem prevažuje záujem konajúceho na ich uvedení. Ak chce ktokoľvek zverejniť o inej
osobe informáciu hanlivého charakteru, nemožno jeho konanie považovať za rozumné alebo legitímne,

ak nepreukáže, že mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť informácie, ktorú šíril, a ďalej, ak
preukáže, že podnikol riadne dostupné kroky na overenie pravdivosti takejto informácie, a to v rozsahu
a intenzite, v ktorej mu bolo overenie informácie prístupné, a nakoniec, ak sám nemal dôvod neveriť,
že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné
aj vtedy, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť dotazom u osoby, ktorej sa informácia týka, a

nezverejní i jej stanovisko s výnimkou nemožnosti takéhoto postupu alebo tam, kde to zjavne nebolo
potrebné. Ďalším dôležitým osobnostným právom, ktorého porušenie zo strany žalovaného namietal
žalobca, je právo na ochranu súkromia, ktoré spočíva najmä v ochrane vnútornej intímnej sféry fyzickej
osoby, do ktorej patrí okruh jej minulých a prítomných prežitkov a zážitkov, súčasťou je (vo vzťahu kprejednávanému prípadu) najmä rodinný život zahŕňajúci vzťahy medzi blízkymi príbuznými, v tomto
práve je taktiež obsiahnuté právo nadväzovať a rozvíjať vzťahy s inými ľudskými bytosťami a s okolitým
svetom.

14. Žalobca mal za to, že žalovaný zasiahol do jeho osobnostných práv i/vynucovaním si úhrad
fiktívnych faktúr od žalobcu 1/ a jeho manželky, a to i pred jeho zamestnancami; ii/ zásahom do
súkromia zasielaním nenáležitých SMS správ, pričom v dôsledku jednej z nich zo dňa 23.11.2006 jeho
manželka stratila kojenecké mlieko; iii/ zaslaním nepravdivých tvrdení zo strany žalovaného ohľadom

praxe v jeho advokátskej kancelárii na dôvernú internetovú stránku BIVŠ; iv/ kriminalizáciou jeho osoby
prostredníctvom listu zo dňa 23.11.2006 adresovanom jeho klientovi Ing. S., čím zapríčinil vypovedanie
plnomocenstva zo strany JUDr. Y.. Žalobca mal pritom za to, že zásahy do jeho osobnostných práv stále
trvajú. Súd potom poukázal na to, že žalobca len tvrdil, že tieto zásahy trvajú, žiadnym spôsobom však
neopísal, akým spôsobom a akou intenzitou sa tak malo do prejednania veci diať a ani nežiadal, aby sa
žalovaný zdržal konkrétnych neoprávnených zásahov. Nemajetkovú ujmu, ktorú žiadal žalobca pritom

možno priznať len za predpokladu, že ostatné sankcie vymedzené v OZ nie sú pre konkrétny zásah do
osobnostných práv postačujúce (v zmysle zásady primeranosti možno sankcie aplikovať len v poradí,
v akom ich uvádza zákon, bez ohľadu na to, akej sankcie sa domáha dotknutá osoba) a zároveň, že
skutočne mal osobnostný zásah nepriaznivý následok, t. j. nebol len spôsobilý takýto následok privodiť.

K vyzývaniu žalobcu na úhradu faktúr (konkrétne faktúra č. 2006/1/56 zo dňa 2.11.2006), či iných
záväzkovžalobcu(napr.pokusozmierzodňa20.10.2006),čiužpísomnealeboformouSMS-správ,súd
potomuviedol,ževzmyslekonštantnejjudikatúrynemôžeísťoneoprávnenýzásahdoosobnostifyzickej
osoby tam, kde k nemu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, príp. keď iný
subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu uložil zákon, pričom pod tento výkon iného subjektívneho práva

stanoveného zákonom je potrebné zaradiť aj výkon činnosti advokáta pri obhajovaní práv a oprávnených
záujmov svojho klienta (pokiaľ sa jedná o vymáhanie úhrad za advokátsku činnosť žalovaného). Navyše
súd uviedol, že po preskúmaní obsahu výziev zaslaných žalobcovi (či už na adresu žalobcu 1/ alebo
žalobcu2/)súdnezistilžiadnyexcesvovýkoneprávaadvokátavymáhaťfinančnúodmenuzaposkytnuté
služby. Takisto ani SMS, ktorú mal žalovaný zaslať žalobcovi dňa 9.10.2006, a ktorú žalobca citoval

v pokuse o zmier zo dňa 1.2.2007 „Doporucuji, aby jste vyplatil, tez co mne je dluzny za provedene
prace a verte, ze budu strasne spokojeny, ze si nase AK nebude kazit jmeno na vami vymyslenych a
neprofesionalnych zalobach (súd podotkol, že s poukazom na citáciu tejto SMS len zo strany žalobcu
je jej skutočný obsah bez ostatných podporných dôkazov nepreukázateľný) nemožno špecifikovať ako
výpalnícku, žalovaný len žiadal o zaplatenie dlžnej sumy s tým, že v súkromnej správe (teda pomocou

prostriedku samého o sebe nespôsobilého sprístupniť údaje tretím osobám) vyjadril osobný názor na
žalobné aktivity žalobcu. Súd taktiež podotkol, že ak by aj táto SMS (resp. ostatné výzvy žalovaného)
bola vyhodnotená ako exces z advokátskej činnosti žalovaného (a teda by ňou eventuálne bol možný
zásah do osobnostných práv žalobcu) táto sa žiadnym spôsobom nevymyká v demokratickej spoločnosti
akceptovateľnej forme komunikácie medzi osobami, ktoré spolu spolupracujú dlhší čas a momentálne

nemajú priateľské vzťahy. Otázka, či žalovaný poskytol alebo neposkytol fakturované služby, žiadnym
priamymspôsobomnesúvisiasotázkouexistencie,čineexistenciezásahudoosobnostnýchpráv.Pokiaľ
sa jednalo o stratu kojeneckého mlieka, žalobca nielenže neuviedol, na základe akej konkrétnej SMS by
mala jeho manželka stratiť kojenecké mlieko, avšak ani túto skutočnosť žiadnym spôsobom nepreukázal
(napr. potvrdenie od lekára) a ani nešpecifikoval, akým konkrétnym spôsobom táto skutočnosť zasiahla

do jeho súkromia. Súd okrajovo uviedol, že syn žalobcu 1/ S. (ktorý mal byť v čase straty kojeneckého
mlieka kojencom) je v súčasnosti úspešným športovcom, ktorý reprezentuje SR na medzinárodných
súťažiach (ako sám oznamoval žalobca 1/ súdu, najmä v súvislosti s prezentovaním dôvodov
na odročenie pojednávania). L. teda ani nenaznačil, že by prezentovaným zásahom do jeho rodinného
života (sms-kou na základe ktorej mala jeho manželka stratiť kojenecké mlieko) žalovaný privodil

nenapraviteľnú ujmu niektorému členovi jeho rodiny. Manželstvo žalobcu zostalo zachované, manželia
žijú naďalej spoločne, žalobca neuviedol, že by sa deťom nedarilo alebo že by musel absolvovať
psychologickú terapiu.

Vo vzťahu k zaslaniu podľa žalobcu nepravdivých tvrdení na dôvernú internetovú stránku BIVŠ súd

uviedol, že sa nejednalo o dôvernú internetovú stránku, ale (podľa dôkazov predložených žalobcom) o
spoločnú emailovú schránku študentov jedného ročníka BIVŠ, do ktorej si posielali materiály do školy
a iné potrebné informácie. Žalobca uviedol, že u žalovaného vykonával prax a teda žalovaný zaslal do
spoločnej schránky nepravdivé tvrdenie difamačného charakteru, v ktorom obvinil žalobcu z falšovaniapotvrdenia o praxi, následkom čoho bola znížená jeho dôstojnosť u ostatných spolužiakov. Znenie textu
zaslanej správy: Vec: Podnět. Zdvořile si Vás dovoluji požádat o přešetrení, zda Váš stident F.. Z. N.,
bytem X., X. X nezneužil razítko a následne i podpis můj, Z.. S. H., advokáta, AK H.-Y.-E., Z. XX, G..

Podle informací, které jsem dostal, měl uvedený student předložiť potvrdzení, že v naší kanceláři měl být
na praxi. Uvedený pán nikdy v naší AK na praxi nebyl, pokud existuje doklad podobného znění, jedná se
o falzifikát. Jmenovaný odcidzil různé listiny z naší kanceláře, bylo podané oznámení příslušné součásti
PZ, která pověřuje jeho jednání, které podle našich vědomostí není ojedinělé. Zdvořile Vás žádame o
prověření našeho podnetu a podáni zprávy jak byl podnět vyřešený. Děkujeme. Súd k

uvedenému uviedol, že v prípadoch, ktoré sa týkajú cti a dôstojnosti súdna prax pripúšťa, aby sa
žalovaný zbavil zodpovednosti tzv. dôkazom pravdy. Judikatúra zastáva v tejto súvislosti názor, že ak je
neoprávneným zásahom uvedenie nepravdivých tvrdení alebo obvinení o fyzickej osobe, potom zásah
nebol spravidla neoprávnený, ak jeho obsah zodpovedal pravde (ak sa nejednalo o zásah do intímnej
sféry občana). Súd mal za to, že žalovaný sa už len charakterom údajne nepravdivého tvrdenia zbavil
zodpovednosti, pretože sa jednalo o potvrdenie o praxi žalobcu 1/, ktoré mal vydať on sám a teda

nie je pravdepodobné, že jeho tvrdenie sprostredkované inštitúcii, v ktorej sa žalobca 1/ prezentoval
potvrdením, ktoré mal vydať on sám, by bolo nepravdivé. Súd podotkol, že predmetné potvrdenie zo
dňa 17.8.2006 nemalo dostatočnú výpovednú hodnotu, jej obsahom bola jedná veta - potvrdenie, že
žalobca bol „u nás“ na praxi od 15.7.2006 do 17.8.2006 a spracoval prácu zameranú na postavenie
konateľa v s. r. o., nebolo písané spôsobom štandardným pre advokátske kancelárie a vôbec v

ňom nebolo uvedené, v čom de facto spočívala prax žalobcu a okrem toho, o tejto praxi neexistuje
u ostatných inštitúcii (Sociálna poisťovňa, SAK) žiaden záznam (napr. výkon koncipientskej praxe,
prax právneho asistenta atď.) Spísanie seminárnej práce zo strany žalobcu 1/ žiadnym spôsobom
nepodporuje výkon praxe u advokáta/žalovaného, okrem toho súd podotkol, že seminárna práca (podľa
prvej strany, ktorú predložil žalobca) bola datovaná dňom 17.8.2006, t. j. dátumom totožným s dátumom

vydania potvrdenia. Žalobca nepredložil súdu celú seminárnu prácu preukázateľne odovzdanú v škole,
ktorej obsah by preukazoval, že naozaj poznatky v nej obsiahnuté boli získané uvedenou praxou. Súd po
oboznámení sa s obsahom a formou potvrdenia o praxi dospel k záveru, že tento dôkaz je i s poukazom
na ostatné okolnosti prípadu nevierohodný a i z tohto dôvodu mal za to, že vo vzťahu k zaslanému emailu
prevažoval záujem žalovaného uviesť toto tvrdenie nad záujmom žalobcu. Súd teda vyhodnotil, že na

strane žalovaného existovala konkrétna okolnosť vylučujúca neoprávnenosť zásahu, ako ustálila súdna
prax, neoprávneným zásahom do práv chránených ustanoveniami § 11 a nasl. nie sú prejavy, ktoré
podľa obsahu, formy a cieľa možno považovať za upozornenia, podnety na riešenie alebo žiadosti na
objasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak boli prednesené pred príslušnou inštitúciou. Z uvedeného
dôvodu bol žalovaný oprávnený podať podnet na prešetrenie celej záležitosti aj prorektorovi doc. S.

pričom z predložených dôkazov mal súd za to, že by bolo nadbytočné vykonať vo vzťahu k uvedenému
akékoľvek ďalšie dokazovanie (žalobca navrhol aj grafologické skúmanie podpisu na potvrdení), pretože
ak aj bolo konané šetrenie, jednalo sa o šetrenie interné a žalobca 1/ ani neuviedol žiadne dôsledky,
ktoré mali následným šetrením vzniknúť a tak zasiahnuť do jeho osobnostných práv. Súd mal za to,
že email zaslaný do spoločnej schránky študentov ročníka BIVŠ žiadnym spôsobom nevybočil z rámca

akceptovateľného v demokratickej spoločnosti a teda konanie žalovaného nemožno charakterizovať ako
nepravdivé obvinenie z nečestného konania, ktoré by mohlo mať za následok zásah do osobnostných
práv žalobcu 1/. Z uvedeného dôvodu (i s poukazom na už prezentovaný dôkaz pravdy) súd nepripustil
vykonanie dokazovania výsluchom spoluštudentov žalobcu: S. S., E. P., E. S., E. I., takisto ani dôkaz
výsluchom protektora S. (a ani p. S., ktorý mal byť pri tom, keď sa žalobca dozvedel o šetrení) a takisto

ani dôkaz predložený žalobcom na pojednávaní dňa 6.11.2017, t. j. email zo dňa 10.7.2007 zaslaný z
adresy [email protected] na adresu žalobcu, prílohou ktorého je menný zoznam študentov, t. j.
spolužiakov žalovaného.

Pokiaľ sa malo jednať o kriminalizáciu osoby žalobcu 1/ prostredníctvom listu žalovaného zo dňa

23.11.2006adresovanomjehoklientoviF..S.,čímmalodôjsťkzapríčineniuvypovedaniaplnomocenstva
zo strany Z.. Y., súd uviedol, že okrem toho, že žalobca neozrejmil, z akých dôvodov by malo súvisieť
vypovedanie plnomocenstva s týmto listom, podľa výpisu z Obchodného registra OS BA I vložka č.
74919/B bol žalovaný a Z.. Y. spoločníkmi v advokátskej kancelárii, t. j. partnermi, a je teda pochopiteľné,
že obchodné aktivity oboch partnerov majú byť súladné a strata dôvery s klientom jedného z

partnerov ovplyvňuje aj druhého partnera. Okrem toho, skutočnosť, že určité správanie fyzickej osoby
bolo predmetom trestného konania alebo iného občianskoprávneho konania nebráni tomu, aby sa
následná reakcia iných osôb na toto správanie stala podnetom konania o ochranu osobnosti podľa §
11 a nasl. OZ, avšak len za predpokladu dosiahnutia žiadanej intenzity, ktorá však v tomto prípadenenastala. Ako súd zistil zo sporného listu zo dňa 23.11.2006 adresovaného p. S. od žalovaného,
žalovaný len reagoval na vypovedanie plnomocenstva zo strany p. S., pričom sa evidentne vyjadroval
ku skutočnostiam uvádzaným v predmetnom vypovedaní plnomocenstva, ktoré žalobca nepredložil.

Tento predložil len podnet p. S. SAK zo dňa 15.12.2006, v ktorom tento uviedol, že žalobca mal
náborovať klientov pre žalovaného s tým, že tento bude vykonávať služby pro bono, čomu on uveril
a najal si žalovaného s tým, že tento mu sľúbil, že od neho nebude požadovať žiadne platby aj
napriek tomu, že podpísal plnomocenstvo, v ktorom bola dohodnutá odmena za služby advokáta. Súd
k uvedenému uviedol, že vo vzťahu k tomuto dôkazu nielenže chýbala logická súvislosť s vypovedaním

plnomocenstva zo strany Z.. Y., ale i vierohodnosť obsahu samotného listinného dôkazu bola minimálne
nepravdepodobná. List p. S. zo dňa 27.12.2006 adresovaný žalobcovi nemal taktiež žiadnu výpovednú
hodnotu (potvrdenie, že nevie o jeho odsúdení za trestný čin, a teda že ho mohol zastupovať Z.. Y.)
a skôr nasvedčoval blízkemu vzťahu medzi žalobcom a p. S., ktorý by i z toho dôvodu (odhliadnuc od
nadbytočnosti jeho výsluchu s poukazom na absentujúce logické súvislosti) nemohol byť posudzovaný
ako osoba, ktorá objektívne vnímala okolnosti vzniknuté medzi stranami. Z dôvodov vyššie uvedených

súd nepripustil dôkaz výsluchom Z.. Y., nakoľko mal za to, že vykonaním tohto dôkazu by nebolo možné
zistiť žiadne skutočnosti, ktoré by súviseli s meritom veci tak ako ho vymedzil žalobca v žalobe.
15. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca nepreukázal existenciu zásahu do jeho osobnostných
práv a už vôbec nie vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi zásahom do osobnostných práv
zostranyžalovanéhoavznikomnemajetkovejujmy.Podmienkoupriznanianáhradynemajetkovejujmyz

titulu neoprávneného zásahu do osobnostnej sféry žalobcu je potrebné, aby intenzita a okolnosti takého
zásahuodôvodňovalipriznaniefinančnéhozadosťučinenia,keďbysainánemateriálnaformasatisfakcie
javila ako nedostatočná. K vzniku nemajetkovej ujmy nenavrhol žalobca vykonať prakticky žiadne
dôkazy. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch môže súd podľa § 13 ods. 2 OZ priznať len vtedy, ak by
sa morálna satisfakcia nezdala postačujúca, najmä, ak bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej

osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
(t. j. materiálnej satisfakcie) je vždy - v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu -
existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať takú, ktorú fyzická osoba vzhľadom na
okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a následky
považuje za ujmu značnú. Pritom nie sú rozhodujúce subjektívne pocity žalobcu, ale objektívne hľadisko,

teda to, či predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne v spoločenskom
postavení a podobne) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Zadosťučinenie v peniazoch predstavuje
inštitút, ktorý nemožno použiť na vyváženie a zmiernenie bežnej, či len celkom krátkodobo pôsobiacej
nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej osoby. Zákonom predpokladaná ujma spočívajúca v znížení
dôstojnosti alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere vzniká väčšinou v dôsledku neoprávnených

zásahov uskutočnených v hromadných informačných prostriedkoch, nie prostredníctvom emailu či
podnetu na šetrenie skutočností, ktoré sa javia oznamovateľovi ako pravdivé (pretože sám oznamovateľ
mal byť pôvodcom potvrdenia). Na priznanie odškodnenia nestačí len možnosť zníženia dôstojnosti
alebo vážnosti fyzickej v značnej miere, súd musí bezpečne zistiť, že k takému zníženiu skutočne
došlo, dôkazné bremeno je pritom na žalobcovi - tento však žiaden takýto zásah netvrdil, poukazoval

len na to, že to „mohlo“ ohroziť jeho štátnice a že mu to bolo nepríjemné vo vzťahu k spolužiakom.
Uvedené tvrdenia potom nezakladali dôvod na vykonanie ďalšieho dokazovania, toto by bolo neúčelným
a nehospodárnym. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným
zásahom do osobnosti fyzickej osoby musí byť okrem toho splnený aj zákonný predpoklad existencie
príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou, ktorú žalobca de facto ani netvrdil. Za procesnej

situácie, že žalobca v konaní o zásahu do osobnostných práv a o náhradu nemajetkovej ujmy neuniesol
svoje dôkazné bremeno o skutkovom tvrdení, že práve konaním žalovaného mu mal byť spôsobený
zásah do jeho osobnostných práv zákonom predpokladanej intenzity, bolo potrebné žalobu v tejto časti
zamietnuť.

16. Pokiaľ išlo o určovací petit žalobcu, podľa ktorého mal súd určiť, že žalovaný neposkytol žalobcovi
kvalifikované a kompetentné právne služby, čo malo vyplývať okrem vyjadrení žalobcu aj z listov OS BA
III Spr. 2040/08, Spr. 2171/2007 zo dňa 14.9.2007, listu vo veci 18C/25/2006 - 47 zo dňa 13.2.2007 a
taktiež listu KS BA Spr. 2274/07 zo dňa 19.11.2007 a 2S 321/2005, súd uviedol, že prípustnou formou
ochrany osobnosti môže byť aj žaloba na určenie, že sa určitým spôsobom neoprávneným zasiahlo do

osobnostnej sféry žalobcu. S poukazom na konštantnú judikatúru, podľa ktorej o neoprávnený zásah do
osobnosti fyzickej osoby nejde tam, kde k nemu došlo pri výkone advokátskej činnosti, bol však určovací
petit žalobcu neprípustný, a to bez ohľadu na to, či by sa mal alebo nemal preukazovať naliehavý
právny záujem na tomto určení. Z uvedeného dôvodu súd žalobu v časti uvedeného určovaciehopetitu zamietol. Súd, odhliadnuc od neprípustnosti určovacieho petitu, považoval za potrebné tiež
uviesť, že tvrdenie žalobcu ohľadom nekvalifikovaného a oneskoreného podania vo veci vedenej pred
OS BA I pod sp. zn. 22Exre 16/2005-94 bolo zavádzajúce, pretože ako zjavne vyplýva z uznesenia

KS BA č. k. 3Cob/389/2006-140 zo dňa 19.2.2007, dôvodom zastavenia exekučného konania bolo
späťvzatie exekučného príkazu zo strany súdneho exekútora a žalobca (aj prostredníctvom žalovaného)
sa odvolal len proti výroku o náhrade trov konania, ktorý však plne korešpondoval s kogentnou právnou
úpravou, a teda odvolanie kvalifikované či nekvalifikované, podané včas či oneskorene, nemohlo
žiadnym spôsobom ovplyvniť dĺžku exekučného konania. Pokiaľ sa jednalo o tvrdenie žalobcu, že

žalovaný zatajil jeho trestné stíhania, či pobyt vo väzení, súd uviedol, že zo žiadneho právneho predpisu
nevyplýva, že by bol žalovaný povinný oznamovať svojim klientom prípadné trestné stíhanie, čo súvisí
aj s ústavnou zásadou prezumpcie neviny. Okrem toho súd podotkol, že žalovaný nemá v súčasnosti
žiaden záznam v registri trestov, čo korešponduje aj s dôkazmi predloženými žalobcom: uznesenie ÚŠP
č. VII Gv 150/04-1180 zo dňa 15.5.2006 (zastavenie trestného stíhania, pretože skutok, ktorý spáchal
koncipient žalovaného nie je trestným činom) - súd len podotkol, že vo vzťahu k uvedenému bolo

nadbytočné vykonať výsluch špeciálnej prokurátorky Z.. Y., či vyžiadať si tento spis za účelom zistenia,
či bol žalovaný spôsobilý po prepustení z väzby vykonávať advokátsku činnosť, pretože prokurátor
uvedené záležitosti nemal v kompetencii posudzovať. Z totožných dôvodov súd nepripustil ani vykonanie
dokazovania výsluchom vyšetrovateľov p. H. a p. S., či oboznamovanie sa s trestnými
spismi žalovaného, keďže podľa názoru súdu bolo nadbytočné zisťovať okolnosti pobytu žalovaného

vo väzení, pretože z vykonaného dokazovania a ani zo samotných tvrdení žalobcu nevyplynulo, že by
malo uvedené akýkoľvek súvis s meritom veci. Súd nepripustil ani vykonanie dôkazu - oboznámenie
sa so spisom ÚS sp. zn. IV. ÚS 194/2014, sp. zn. II. ÚS. 904/2016 a ostatnými spismi vedenými
Ústavným súdom z dôvodu, že sťažnosti žalovaného, ktorými namietal porušenie svojich základných
práv v trestnom konaní, žiadnym spôsobom nesúviseli s meritom veci, z uvedeného dôvodu súd

nepripustil ani dôkaz výsluchom vyšetrovateľa konajúceho v konaní ČVS: PPZ-500/NKA-FP-ZA-2013.
Taktiež tvrdenia žalobcu, že žalovaný trpí duševnou poruchou možno považovať za rozporné, najmä vo
vzťahu k jeho tvrdeniu, že práve žalovaný využil duševné ochorenie žalobcu (ktorým podľa jeho samého
trpí doteraz) na poskytovanie nekvalitných a nekompetentných právnych služieb. Súd nepripustil dôkaz,
ktorý žalobca predložil na poslednom pojednávaní, t. j. dôkaz oboznámením sa s listinou - potvrdením

Neštátneho zdravotníckeho zariadenia, psychiatrická a protidrogová ambulancia, v ktorom bola uvedená
diagnóza žalovaného - súd s poukazom na neprípustnosť určovacieho petitu mal za to, že dokazovanie
v tomto smere by bolo nadbytočné, okrem toho sa jednalo o časť súkromnej zdravotnej dokumentácie
žalovaného, resp. potvrdenie o jeho PN.

17. Vo vzťahu k žalovanému nároku zaplatiť úrok vo výške 6 % p. a. zo sumy 631.567,22 Eur od
23.1.2006 do 21.4.2008 súd uviedol, že tvrdenia žalobcu boli v tomto smere rozporné - na jednej strane
tvrdil, že majetková ujma mu vznikla zadržaním dokumentácie ku konkurznému konaniu vedenom na KS
BA (suma 631.567,22 Eur mala predstavovať súčet pohľadávok prihlásených do konkurzného konania),
na druhej strane tú istú sumu spájal so žalobou (ne)podanou na OS BA III proti SR, resp. s postúpením

pohľadávok spoločnosti SLOVMONTAN s. r. o.. Pretože výkonom advokácie nemožno zasiahnuť do
osobnostných práv jednotlivca (ktorý môže byť okrem toho len fyzickou osobou a oprávnenou osobou
má byť v tomto prípade žabca 2/), nemožno aplikovať § 16 OZ, ale všeobecné ustanovenia OZ
o náhrade škody (§ 420 a nasl. OZ) a príslušné ustanovenia zákona o advokácii. Zodpovednosť
advokáta za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna zodpovednosť

(bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto zodpovednosť je založená na súčasnom
(kumulatívnom) splnení troch predpokladov: a/ činnosť súvisiaca s výkonom advokácie, b/
vznik škody, c/ príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom
škody. Splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané;
dôkaznú povinnosť má v tomto smere poškodený, t. j. v tomto prípade žalobca (žalobca 2/). Nie každé

zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok vznik jeho
zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie. Samo pochybenie
advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Zodpovednosť advokáta ani nie je
daná v každom prípade, keď ním zastupovaný (obhajovaný) klient nebol v určitom konaní úspešný.
Zodpovednosť advokáta nastupuje len vtedy, keď neúspech klienta je priamym dôsledkom porušenia

povinností advokáta v súvislosti s výkonom advokácie. Vzťah príčinnej súvislosti medzi výkonom
advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie a škodou
klienta vzťah príčiny a následku, ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť advokáta
nenastáva.Prizisťovanípríčinnejsúvislostijenutnéškoduizolovaťodvšeobecnýchsúvislostíazisťovať,konkrétne ktorá príčina ju vyvolala, atribútom príčinnej súvislosti je pritom „priamosť“ pôsobenia príčiny
na následok, pri ktorej príčina bezprostredne predchádza následku a vyvoláva ho. Nepostačuje iba
pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba

vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej
rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo
opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol.

18. Súd potom posudzoval kauzálny nexus vo vzťahu k spornému plnomocenstvu zo 12.12.2005.

Žalobca na jednej strane tvrdil, že mu vznikla ujma nepodaním žaloby na OS BA III voči SR, ktorú
mal žalovaný podať na základe tohto plnomocenstva, na druhej strane v tomto konaní i pred OS BA III
uviedol, že toto plnomocenstvo nie je platné, je sfalšované a teda žalovaný žalobu nemal ani podať. Už
len v tomto smere boli tvrdenia žalobcu krajne rozporné. Ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, na
OS BA III bolo v predmetnej veci vedené konanie pod sp. zn. 18C 25/2006, ktoré bolo dňa 8.3.2007
uznesením č. k. 18C/25/06-47 právoplatne zastavené z dôvodu, že predložené plnomocenstvo bolo

udelené iným subjektom ako je žalobca. Z predmetného uznesenia ďalej súd zistil, že konanie o náhradu
škody v sume 160.350,63 Eur proti SR bolo zastavené na podnet samotného žalobcu (žalobcu 2/), ktorý
súdu tvrdil, že toto plnomocenstvo žalovaný nepodal v mene spoločnosti (žalobca 2/), ale v mene jeho
osoby ako živnostníka. Pokiaľ sa jednalo o druhú, (ne)podanú žalobu zo dňa 23.1.2006 na náhradu
škody v sume 631.567,22 Eur, ako súd zistil z odpovede OS BA III na sťažnosť Spr. 2171/2007 zo

dňa 14.9.2007 (potvrdené ďalšou odpoveďou KS BA Spr. 2274/07 zo dňa 19.11.2007), súd evidoval
zásielku žalovaného s číslom rekomanda 2758191, ktorú prevzal dňa 20.1.2006, avšak v tento deň už
nebol zaevidovaný žiadny ďalší návrh, kde by ako strany vystupovali žalobca a SR. Súd k navrhovaným
dôkazom vypočuť ako svedkov sudcov, ktorí vypracovali uvedené odpovede (Z.. W. a Z.. S.), uviedol, že
takéto dokazovanie by bolo s poukazom na existenciu listinných dôkazov a agendu sudcov vybavujúcich

sťažnosti nadbytočné a nehospodárne, z tohto dôvodu súd výkon týchto dôkazov nepripustil. Žalobca
následne listom zo dňa 26.3.2008 žiadal OS BA III o prešetrenie podanej žaloby proti SR na náhradu
škody v sume 631.567,22 Eur, tento mu odpísal, že žiadna takáto žaloba podaná nebola (Spr. 2040/08
zo dňa 17.9.2008).

19. Vychádzajúc z vykonaných dôkazov a i zo samotných vyjadrení žalobcu (posudzovaných v súvislosti
s predloženými dôkazmi) súd nemal za preukázané, že žaloba zo dňa 23.1.2006 skutočne podaná
nebola, konajúci súd potvrdil, že mu bola doručená zásielka, ktorá by mohla byť touto žalobou, táto
však nebola zaevidovaná. Okrem toho žalobca nepreukázal, že by bol v tomto spore mohol byť
úspešný (a uvedené de facto nepodložil žiadnymi relevantnými tvrdeniami a ani dôkazmi) a teda, že

mu preukázateľne vznikla škoda na majetku. Ku zmluve o uzatvorení budúcej zmluvy o postúpení
pohľadávok zo dňa 21.5.2006 a záznamu zo dňa 31.12.2006 (postupníkom mala byť pritom spoločnosť
v mene ktorej koná p. S.) súd uviedol, že táto bola vo vzťahu k tomuto konaniu bezpredmetná, pretože
žalobca v nej postupoval neexistujúce pohľadávky, t. j. sumy žalované z titulu náhrady škody, o ktorých
dosiaľ nebolo rozhodnuté (resp. ani neboli predmetom súdneho konania, najmä pokiaľ sa jedná o spornú

sumu 631.567,22 Eur).

20. Pokiaľ išlo o konkurzné konanie vedené na KS BA pod sp. zn. 8K 1/04, už z
predložených dôkazov zo strany žalobcu bolo pravdepodobné, že tento by v konkurznom konaní nebol
úspešný, podľa zoznamu konkurzných pohľadávok vo veci úpadcu LIVAK PLAST, s. r. o. boli všetky

pohľadávky uplatnené zo strany žalobcu (ktorý bol navrhovateľom konkurzu, ako vyplývalo zo zápisnice
o pojednávaní zo dňa 12.3.2007) popreté z dôvodu, že k týmto pohľadávkam chýbali podklady, právny
dôvod, jednalo sa už o uplatnenú pohľadávku, platobný rozkaz nebol doručený a úpadca pohľadávku
neevidoval a pod.. Okrem toho, ako súd zistil z Obchodného vestníka č. 158B/2009, uznesením
KS v BA č. k. 8K 1/2004-702 zo dňa 10.8.2009 bol konkurz na majetok úpadcu zrušený, a teda

žalobca by nemohol byť z jeho majetku uspokojený ani v prípade, keby boli jeho pohľadávky uznané.
Akékoľvek dokazovanie v tomto smere by bolo bezpredmetné a nehospodárne (napr. oboznámenie sa s
konkurznýmspisomakožiadalžalobca),atedasúdďalšiedôkazyvovzťahukuvedenémukonkurznému
konaniu nepripustil.

21. Pokiaľ išlo o neprevzatú dokumentáciu, z predložených dôkazov vyplynulo, že dokumentácia bola
zo strany žalovaného žalobcovi zaslaná na dobierku, podľa pečiatky pošty a listu s názvom „zaslanie
spisu“ dňa 1.4.2008. Súd podotkol, že prevzatie tejto dobierky dňom 21.4.2008 žalobca nepreukázal,
pretože tento dátum je na obálke napísaný len rukou súkromnej osoby, údaje neboli potvrdené zostrany pošty. Z predložených dôkazov (výzva žalovaného 953/06/KM zo dňa 5.10.2006, 1322/06/
KM zo dňa 14.12.2006, 1239/06/KM zo dňa 27.11.2006, 1137/06/KM zo dňa 10.11.2006, ) a i z
nekonzistentnej argumentácie žalobcu vyplynulo, že žalobca si aj napriek výzvam žalovaného neprevzal

včas dokumentáciu, taktiež nepreukázal, že žalovaný mal k dispozícii originály, a čo bolo v tomto konaní
najpodstatnejšie, žalobca nepreukázal pravdepodobnosť úspešnosti v namietaných súdnych sporoch (či
už vkonaníonáhraduškodyalebovkonkurznomkonaní).Akozhodneuviedliobestrany,žalovaný
si prišiel osobne prevziať dokumentáciu dňa 11.4.2007 spoločne s p. W., podľa čestného prehlásenia p.
N. a čestného prehlásenia p. Y. správanie žalobcu, ktorý si nakoniec prevzal len jeden spis (ktorý sa ho

údajne netýkal), nebolo primerané. Pretože uvedená udalosť nesúvisela s ohraničením doby, po ktorú
mal žalovaný zadržiavať spisy, súd ďalšie dokazovanie (výsluch p. W.) v tomto smere nepripustil.

22. Súd preto dospel k záveru, že žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal žalovaný nárok na náhradu
majetkovej ujmy. Súd odhliadnuc od prezentovaných záverov vyplývajúcich z dokazovania na
okrajuviedol,žeaniprípadnýneúspechvsporesámosebenespôsobujevzniknárokunanáhraduškody

voči advokátovi. V rámci prejednania tejto predbežnej otázky - či by bol žalobca 2/ v spore úspešný, ak
by nedošlo k tvrdenému pochybeniu advokáta, súd dospel k záveru, že z tohto pochybenia, ktoré
okrem toho zostalo podľa názoru súdu nepreukázané (nepodanie žaloby, zadržiavanie dokumentácie),
nemožno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku (ktorý taktiež nebol preukázaný
ani vo vzťahu k jeho prípadnej výške vo finančnom vyjadrení). V konaní nebola preukázaná nielen

samotná škoda, ale ani príčinná súvislosť medzi výkonom advokácie žalovaného a vznikom škody.
Nárok na náhradu škody nemožno odvíjať od potenciálneho výsledku a úspechu, resp. neúspechu v
konaní. Nebolo preukázané, že práve konanie, resp. opomenutie advokáta bolo tou okolnosťou, bez
existencie ktorej by k vzniku škody /neúspechu v spore/ došlo. Absentuje teda preukázanie vzniku škody
a predovšetkým príčinná súvislosť konania advokáta a tejto prípadnej škody. Za daných okolností bolo

potom potrebné konštatovať, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, a teda bolo nutné
žalobu i v tejto časti ako nedôvodnú zamietnuť. Súd podotkol, že príčinná súvislosť musí byť nielen
tvrdená, domnelá, ale musí byť i bezpečne preukázaná, pričom povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia,
dôkazná povinnosť a dôkazné bremeno, týkajúce sa príčinnej súvislosti v civilnom procese, zaťažuje v
zásade tú stranu, ktorej tvrdenie má byť preukázané, teda žalobcu.

23. S poukazom na vykonané dokazovanie súd konštatoval, že žaloba bola v celom rozsahu nedôvodná.
Pokiaľ sa jednalo o zásah do osobnostných práv, z dokazovania a ani zo samotných tvrdení žalobcu
nevyplynulo,žebyktorýkoľvekzozásahovžalovanéhopresiahol vkonkrétnomprípadeurčitú
prípustnú intenzitu do takej miery, ktorú nemožno tolerovať v demokratickej spoločnosti. Žalobca

nepreukázal,žebydošlokzásahudojehoosobnostnýchpráv,následkomuvedenéhoaninemohlinastať
následky, ktoré predpokladá § 13 ods. 2 OZ, v konaní sa nepodarilo preukázať, že by žalovaný
zásahomdoprávanaochranuosobnostispôsobilškodu.Súdtaktieždospelkzáveru,ževkonanínebolo
preukázané, že by žalovaný porušil svoje právne povinnosti, vyplývajúce mu zo zákona o advokácii, a
teda že došlo k naplneniu jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Vo vzťahu k

určovaciemu petitu súd uviedol, že tento bol s poukazom na nemožnosť zásahu do osobnostných práv
žalobcu advokátskou činnosťou neprípustný.

24. Záverom súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa ustálenej právnej teórie a súdnej praxe je
sporové konanie ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na

ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu. Teória procesného práva podmieňuje úspech strany v
spore unesením dvoch bremien, a to jednak bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho
úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať (§ 132 CSP). Následky spojené s ich
nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila.
Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba.

Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy.
Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní neboli
preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech.
Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy
neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci. Strana,

ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe
takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu, zisteného na základe vykonaných
dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení,
no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosťtýchto skutkových tvrdení. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za
výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania.

Súd v zmysle uvedenej zásady vyhodnotil celý procesný útok žalobcu ako perfídny, žalobca uvádzal
rozporné tvrdenia, neuviedol súvislosti, čo ktorý dôkaz má dokazovať, odvolával sa na obsahy súdnych
spisov, avšak nepredložil všetky relevantné dôkazy aj napriek tomu, že v týchto konaniach vystupoval
ako strana, a v priebehu celého konania uvádzal i skutočnosti, ktoré vôbec nesúviseli s predmetom
sporu. V konaní o ochranu osobnosti má žalobca bremeno tvrdenia v tom, že žalovaný zasiahol

do jeho osobnosti, a že zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na chránených osobnostných
právach; pokiaľ sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí v rámci svojich tvrdení uviesť, aká ujma
mu vznikla. Z tohto bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno preukázať skutočnosti
svedčiace o existencii zásahu; v prípade, že sa domáha aj náhrady nemajetkovej ujmy, musí na
konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že zásah nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal
následnú reakciu (následné reakcie) napríklad v jeho rodinnom, pracovnom či inom prostredí. Len ak sú

tieto skutočnosti preukázané, môže súd konštatovať, že žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj
bremenodôkazu.Súddospelkzáveru,žežalobcaanivovzťahukjednémužalobnémunárokuneuniesol
bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazu, k uvedenému účelu preukázania skutkového stavu by nemohlo
napomôcť ani vykonanie navrhnutých dôkazov, ktoré súd s poukazom na dôvody uvádzané
v rozhodnutí nepripustil.

25. Súd s poukazom na enormné množstvo predložených a navrhnutých dôkazov zo strany žalobcu
považoval za potrebné dodať, že nepripustil ani vykonanie dôkazov, ktoré nemali žiaden súvis s
prejednávanou vecou. Súd s poukazom na záver súdu, že výkonom advokátskej činnosti nie je možné
zasiahnuť do osobnostných práv, nepripustil dôkazy týkajúce sa disciplinárnych konaní žalovaného:

uznesenie Okresnej prokuratúry BA III č. 1Pn 1166/07-3 zo dňa 30.11.2007, uznesenie OR PZ v BA I
ČVS: ORP-583/1-OVK-B1-2007VG zo dňa 1.2.2008, oznámenie revíznej komisie SAK zo dňa 8.8.2007,
oznámenie SAK žalobcovi zo dňa 7.2.2007 a zo dňa 8.12.2015. Súd podotkol (vo vzťahu k nároku
žalobcu na náhradu škody), že v konaní nebol preukázaný disciplinárny postih žalovaného v súvislosti
s právnym zastupovaním žalobcu (disciplinárne konania boli začaté najmä na podnet žalobcu - napr.

podanie žalobcu adresované SAK zo dňa 4.5.2007, vyrozumenie SAK zo dňa 11.6.2008), od ktorého
by bolo možné eventuálne odvíjať existenciu zavinenia žalovaného vo vzťahu k
pochybeniam v zastupovaní žalobcu (uvedené však tiež nie je v tomto konaní s poukazom na objektívnu
zodpovednosť advokátov za škodu v zmysle zákona o advokácii smerodajné). S poukazom
na uvedené by bolo nadbytočné vykonať výsluch prezidenta (predsedu) SAK, ako navrhoval žalobca.

Taktiež súd vyhodnotil ako absolútne nesúvisiace s meritom veci dôkaz: predvolanie Daňového úradu
Senec zo dňa 24.9.2007 na výsluch žalobcovi v daňovej veci žalovaného (nesúvisí s predmetom
konania, naznačuje len nepreukázateľné domnienku, že sa žalovaný chce mstiť žalobcovi). Taktiež
súd osobitne nevyhodnocoval ani dôkazy predložené stranami, v ktorých preukazovali trestné stíhania
protistrany, a ktoré boli začaté len na podnet jednej zo strán, a teda vyjadrenia v nich obsiahnuté

(ktoré citujú znenie trestného oznámenia) nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, pretože sa jedná len o
jednostranné vyhlásenia strán. Čestné vyhlásenie p. N. zo dňa 9.7.2007 sa týka správania žalobcu,
nesúvisípriamosmeritomveci.Ostatnélistinnédôkazy,ktorésúdnevymenúvalvtomtorozsudkuaktoré
strany predložili súdu súd nevyhodnocoval, pretože strany neuviedli, akým spôsobom by mali súvisieť s
meritom veci, a uvedené nebolo možné žiadnym spôsobom zistiť ani z ich obsahu (resp. sa týkali iných

sporov na iných súdoch). Z uvedeného dôvodu súd nepripustil ani výsluch Z.. N., žalobca neuviedol, z
akých dôvodov by tento mal byť vypočutý, resp. akým spôsobom by mal jeho výsluch súvisieť s meritom
veci.

26. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.

27. Proti tomuto rozsudku podali žalobcovia odvolanie a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvej inštancie porušil ich
práva na spravodlivé súdne konanie, keď svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo neodôvodnil, nesplnil
si voči nim všeobecnú poučovaciu povinnosť podľa § 160 ods. 1, 2 CSP, nepoučil ich o povinnosti

pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu, ako aj o tom,
že ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, musí uviesť tvrdenia o
predmetnýchskutkovýchokolnostiach,inakjepopretieneúčinné,keďžekonanievdanejvecizačaloešte
za účinnosti OSP. Za nedôvodné považujú závery súdu, že „výkonom advokátskej činnosti nie je možnézasiahnuť do osobnostných práv“. Súd v dôsledku tendenčného konania a bez objektivizácie skutkového
stavu veci vypočutím súdu navrhovaných svedkov žalobcami, ako aj ostatných svedkov na preukázanie
neoprávneného zásahu do ich osobnostných a majetkových práv, tieto návrhy dôkazov odignoroval,

hoci vedel, že tým znemožnil žalobcom úspech v danej veci. Napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný
pre nedostatok dôvodov a nie je vecne správny. Súd neumožnil žalobcovi 1/ preukázanie vzniku
ním tvrdenej ujmy, jeho poškodenie v radoch spoluobčanov, ako aj intenzity neoprávneného zásahu.
Súd nevykonal ani test proporcionality, hoci pre správne zistenie skutkového stavu veci, aj správne
právne posúdenie, bol v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu a Ústavného

súdu povinný tento test vykonať. Súd nerešpektoval rozhodovaciu prax Ústavného súdu a Najvyššieho
súdu, keďže pre potreby objektivizácie skutkového stavu veci sa nevysporiadal dôsledne s tým, že
dôkazné bremeno bolo a je na strane žalovaného, ktorý dôkazné bremeno neuniesol, hoci ako advokát
vedel a musel vedieť, že v konaní na ochranu osobnosti je povinný uniesť dôkazné bremeno. Súd sa
dôsledne nevysporiadal so žiadosťou, aby bola súdom zabezpečená účasť žalovaného na pojednávaní.
Ustanovenia civilného sporového poriadku totiž žalobcovi neukladajú povinnosť zabezpečiť prítomnosť

žalovaného na pojednávaní. Neúčasťou žalovaného na pojednávaní boli zmarené práva žalobcov na
kontradiktórne vypočutie žalovaného, bolo im znemožnené klásť mu otázky, teda vinou súdu došlo k
porušeniu práva žalobcov na spravodlivé súdne konanie. Navyše konajúca sudkyňa vo veci rozhodla
napriek tomu, že strany poučila o možnosti namietať jej osobu v lehote 7 dní, pričom táto lehota ešte
neuplynula.

28. Žalovaný navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť.

29. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a §
380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, nakoľko pre

nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené
zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie), pričom dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne
správny, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 CSP). Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28.3.2023. O termíne
verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, upovedomené zákonným spôsobom.

30. Rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože ho považoval za vecne správny,
a keďže sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého rozsudku ako správnymi, rozsudok
odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. 1, 2 CSP).

31. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že podľa § 380
ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný. Uvedené znamená, že odvolací súd teda
preskúmava napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, ktoré odvolateľ uvádza vo svojom odvolaní. Za
obsahové vymedzenie odvolania je vždy zodpovedný odvolateľ. Z úradnej povinnosti odvolací súd
skúma iba vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, t. j. prihliada na tieto vady, aj keď odvolateľom

uplatnené neboli. Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda, môže odvolateľ meniť,
modifikovať a dopĺňať, toto právo však môže využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím
lehoty na odvolanie možnosť odvolateľa dopĺňať dôvody odvolania zaniká. Iba uvedenie všeobecných
odvolacích dôvodov v odvolaní nie je postačujúce na to, aby odvolací súd mohol o odvolaní rozhodnúť,
resp. uvedením len všeobecných odvolacích dôvodov v odvolaní bez bližšej špecifikácie konkrétnych

okolností prípadu nie je splnená zákonom stanovená náležitosť odvolania spočívajúca v povinnosti
uviesť v odvolaní „odvolacie dôvody“. Relevantná právna úprava neumožňuje súdu vyzvať stranu sporu
na doplnenie chýbajúcej náležitosti odvolania spočívajúcej v absencii konkretizácie odvolacieho dôvodu
a zároveň neumožňuje strane sporu meniť a dopĺňať odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
po uplynutí lehoty na podanie odvolania (uznesenie Ústavného súdu SR z 5.11.2019, sp. zn. IV. ÚS

90/2019). Treba rozlišovať medzi dopĺňaním odvolacích dôvodov v zmysle § 365 ods. 3 CSP a
dopĺňaním odvolania o chýbajúce náležitosti v zmysle § 373 ods. l CSP. Kým zmena alebo dopĺňanie
odvolacích dôvodov prichádza do úvahy len u odvolania spĺňajúceho túto náležitosť (teda pokiaľ ide
o túto náležitosť u tzv. „bezvadného odvolania“, ktoré obsahuje odvolacie dôvody), pretože nemožno
meniť,resp.dopĺňať(rozširovať)niečo,čovôbecnieje(porovnajnálezÚSČRsp.zn.II.ÚS217/98,),ato

len do uplynutia odvolacej lehoty, doplnenie odvolania o chýbajúce odvolacie dôvody je odstraňovaním
vady odvolania. Pre odstraňovanie takejto vady platí, že súd naň nevyzýva (§ 373 ods. 1 veta druhá
CSP). Pre odvolateľa to znamená procesné riziko, že súd prvej inštancie bez toho, aby ho vyzýval na
odstránenie uvedenej vady, môže po uplynutí lehoty na podanie odvolania bezodkladne predložiť vecodvolaciemu súdu a ten môže bezodkladne rozhodnúť o odmietnutí odvolania podľa § 386 písm. d) CSP.
Nevyzývanie na odstránenie označenej vady však neznamená, že odvolateľ ju nemôže odstrániť sám z
vlastnej iniciatívy, a to prípadne aj po uplynutí lehoty na podanie odvolania do rozhodnutia o odvolaní. Zo

žiadneho ustanovenia CSP nevyplýva zákaz, resp. nemožnosť strany takto postupovať. Neprípustnosť
odstránenia vady odvolania z vlastnej iniciatívy nemožno vyvodiť ani z § 365 ods. 3 CSP, pretože, ako
už bolo uvedené, toto ustanovenie na procesnú situáciu vadného odvolania nedopadá. Nemožno ho
vyvodiť ani z ustanovenia § 380 ods. 1 CSP o viazanosti odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi, lebo
táto viazanosť prichádza do úvahy, len keď odvolanie obsahuje odvolacie dôvody, prípadne, ak je vada,

spočívajúca v ich absencii, odstránená (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2019, sp. zn. 6 Cdo
119/2018). Z týchto dôvodov odvolací súd preskúmal postup a závery súdu prvej inštancie iba z hľadiska
žalobcami vymedzených odvolacích dôvodov.

32. V danej veci žalobcovia v odvolaní namietali (ako odvolacie dôvody vymedzili) to, že súd prvej
inštancie im nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovali im patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/
CSP), ďalej že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a vec nesprávne právne posúdil
(§ 365 ods. 1 písm. e/, f/, g/, h/ CSP). Za porušenie procesných práv žalobcov označili to, že súd
ich riadne nepoučil podľa § 160 ods. 2, § 150 ods. 1, § 151 ods. 1, 2 CSP, ďalej že súd vo veci
konal a rozhodol napriek plynutiu lehoty na podanie námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni, ako aj

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ išlo o nedostatočne zistený skutkový stav, tento v
odvolaní napadli len vo všeobecnosti (bez bližšej konkretizácie, v čom mal byť súdom prvej inštancie
zistený nedostatočne alebo nesprávne a k akým skutkovým záverom mal potom súd podľa žalobcov
správne dospieť), pričom namietali, že súd nevyhovel ich dôkazným návrhom (predovšetkým nevypočul
nimi navrhnutých svedkov na preukázanie neoprávneného zásahu do osobnostných práv a nimi tvrdenej

ujmy), nevykonal test proporcionality a za nesprávne právne posúdenie označili len právny záver súdu,
že ......výkonom advokátskej činnosti nemožno zasiahnuť do osobnostných práv .......

33. K jednotlivým odvolacím dôvodom potom odvolací súd uvádza nasledovné:

V danej veci ide o konanie, ktoré začalo pred účinnosťou CSP (skončilo po nadobudnutí účinnosti CSP),
pričom podľa § 470 ods. 1 CSP platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon (CSP) aj na
konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Ide o prípad tzv. okamžitej aplikovateľnosti
procesnoprávnych noriem, ktorý znamená, že nová procesná úprava sa použije na všetky konania, a
to aj na konania začaté pred dňom účinnosti Civilného sporového poriadku (teda aj na toto konanie).

Keďže v zmysle § 160 ods. 1, 2 CSP súd poskytuje stranám poučenia o ich procesných právach a
povinnostiach v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, pričom súd vždy poučí strany o ich práve zvoliť
si advokáta a o možnosti obrátiť sa na Centrum právnej pomoci, odvolací preskúmal (vzhľadom na
odvolaciu námietku žalobcov, že si súd túto povinnosť nesplnil), či po nadobudnutí účinnosti CSP boli
v konaní riadne poučení. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobcovia boli riadne poučení tak o

právach podľa § 160 ods. 2, ako aj podľa § 149 až 154 CSP, keď im bolo písomné poučenie o týchto
právach opakovane riadne doručené v súlade s § 111 ods. 3 CSP (viď napr. č. l. 277, 304, 312). Je síce
pravdou,žepridoručovaníprvéhopoučeniaoprocesnýchprávachapovinnostiach(č.l.277),sazásielka
vrátila súdu s poznámkou „adresát nezastihnutý“ s ručne dopísaným textom (zrejme doručovateľom) na
zadnej strane zásielky (teda nie na samotnej doručenke, iba ktorá má potom povahu verejnej listiny)

„odcestovaný do konca augusta“, avšak žiadnym dôkazom táto skutočnosť (odcestovanie) zo strany
žalobcov preukázaná nebola (nevedno ani to, ako doručovateľ vôbec zistil, že by mali byť žalobcovia
odcestovaní do konca augusta, keď už v čase doručovania 1.8.2016 nemali byť na adrese doručovania
ani prítomní). Navyše odcestovanie u právnickej osoby (ktorou je žalobca 2/) je aj pojmovo vylúčené.

Pokiaľ išlo o poučenie podľa § 160 ods. 2 CSP, toto bolo súčasťou každého písomného predvolania na
pojednávanie (pokiaľ išlo o povinnosti strán podľa § 150 až § 153 CSP k týmto sa všeobecná poučovacia
povinnosť súdu nevzťahuje - podľa § 160 ods. 1 CSP totiž súd poskytuje stranám poučenia o ich
procesných právach a povinnostiach iba v rozsahu ustanovenom týmto zákonom, pričom z ustanovení
§ 150 až § 153 CSP nevyplýva poučovacia povinnosť súdu). K rozsahu poučovacej povinnosti súdu

treba tiež uviesť, že nejde o poučovaciu povinnosť neohraničenú, a teda že by súd napríklad na
začiatku konania oboznámil strany sporu so všetkými mysliteľnými procesnými právami a povinnosťami,
bez ohľadu na to, či procesná situácia, v ktorej by mohol svoje procesné práva v konaní realizovať,
vôbec nastane, a bez ohľadu na to, či strana prejavuje vôľu smerujúcu k realizácii procesného práva.Podstatné je, aby bola strana poučená v čase, kedy je to podľa stavu konania pre ňu potrebné
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 19. júna 2008, sp. zn. 21 Cdo 3676/2007). V danej veci súd v
konaní neuplatnil sudcovskú koncentráciu konania, ani ustanovenie § 151 CSP (popretie skutkových

tvrdení protistrany), keďže tu platilo, že „ak sa Civilný sporový poriadok použije na konania začaté pred
dňom nadobudnutia jeho účinnosti (čo bol i posudzovaný prípad), nemožno uplatňovať ustanovenia
Civilného sporového poriadku o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a
sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany (§ 470 ods. 2 CSP)“. Keďže súd v danej
veci nepristúpil k uplatneniu sudcovskej koncentrácie konania, ani k aplikácii ust. § 151 CSP, nebol ani

povinný žalobcov osobitne poučovať podľa § 151 a § 153 CSP. Odvolacia námietka žalobcov, že neboli
po nadobudnutí účinnosti CSP v konaní poučení o právach im z neho vyplývajúcich, preto dôvodnou
nebola.

34. Nedôvodnou bola i námietka žalobcov, že súd vo veci konal a rozhodol napriek tomu, že im plynula
7 dňová lehota na vznesenie námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni. V tomto smere odvolací

súd predovšetkým uvádza, že žalobcovia zaujatosť konajúcej sudkyne nenamietali (neurobili tak ani v
podanom odvolaní). Z obsahu zápisnice z pojednávania zo dňa 6.11.2017 rovnako vyplýva, že zákonná
sudkyňa Z.. G. žalobcov na tomto pojednávaní riadne poučila, že sú oprávnení namietať jej zaujatosť
najneskôrdosiedmichdní,odkedysadozvediaodôvode,prektorýjesudcavylúčenýstým,ženaneskôr
uplatnenú námietku zaujatosti súd neprihliada. Podľa § 57 CSP, uplatnenie námietky zaujatosti nebráni

súdu vec prejednať alebo vykonať iné úkony. Pred rozhodnutím o námietke zaujatosti súd nemôže vydať
rozhodnutievovecisamejaleborozhodnutie,ktorýmsakonaniekončí.Zcit.ustanoveniapotomvyplýva,
žesúdprvejinštanciebynemoholvydaťrozhodnutievovecisamejaleborozhodnutie,ktorýmsakonanie
končí, len v prípade, ak by žalobcovia skutočne vzniesli voči konajúcej sudkyni námietku zaujatosti, a
to až do rozhodnutia o nej. Inak povedané, iba dôvodne a včas uplatnená námietka zaujatosti bráni

súdu vydať rozhodnutie v merite veci (vo veci samej), resp. iné rozhodnutie, ktorým sa konanie končí,
a to až do času kým sa o nej nerozhodne (nebráni však súdu vec prejednať alebo vykonať iné úkony).
Keďže v danom prípade žalobcovia (riadne súdom poučení o možnosti vzniesť námietku zaujatosti)
námietku zaujatosti nevzniesli (ani v podanom odvolaní nenamietali, že by vo veci rozhodol zaujatý
sudca), táto odvolacia argumentácia nebola rovnako dôvodnou, napriek tomu, že súd prvej inštancie

ešte počas plynutia lehoty na podanie námietky zaujatosti vo veci rozhodol. Nakoľko teda žalobcovia po
poučení o možnosti vzniesť takúto námietku na samotnom pojednávaní, túto nevzniesli, a nevzniesli ju
ani v lehote 7 dní (ani v odvolaní zaujatosť sudkyne nenamietali), nebol dôvod kvôli plynutiu 7 dňovej
lehoty pojednávanie odročovať. Iná by bola situácia, ak by žalobcovia na danom pojednávaní zaujatosť
sudkyne namietali a táto by napriek tomu, že by nebolo o takejto námietke ešte rozhodnuté, rozhodla vec

samu (k uvedenému však nedošlo). Vzhľadom na uvedené odvolací súd i túto odvolaciu argumentáciu
žalobcov vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko tu nenastal stav, že by súd vo veci rozhodol i napriek
podanej námietke zaujatosti, o ktorej by nebolo rozhodnuté. Ako už bolo uvedené, zaujatosť konajúcej
sudkyne žalobcovia nenamietli doposiaľ.

35.Napokonnedôvodnoubolainámietkaonepreskúmateľnostinapadnutéhorozsudku.Vtejtosúvislosti
odvolací súd uvádza, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že
súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia,
že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody
pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s

ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska
v. Švajčiarsko).

Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava") vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (napr.

III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jehorozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí
dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07, I.
ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).
Aj Najvyšší súd SR už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý

proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberávšetkýmiprávnerelevantnýmidôvodmiuplatnenejžaloby,akoajšpecifickýminámietkamistrany
sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej
sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom)

odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia
prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ CSP.

36. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 365 ods.
1 písm. b/ CSP. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie popísal obsah podstatných
skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako
ich vyhodnotil, zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje

právnezávery.Odôvodneniesúduprvejinštanciesavyporadúvasovšetkýmipodstatnýmirozhodujúcimi
skutočnosťami. Jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne
vysvetlený nielen s poukazom na všetky rozhodujúce skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním,
ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že žalobu (vzájomný návrh) súd zamietol, nakoľko pokiaľ išlo o tvrdený zásah do

osobnostných práv žalobcov, z dokazovania a ani zo samotných tvrdení žalobcov nevyplynulo, že by
ktorýkoľvek zo zásahov žalovaného presiahol v konkrétnom prípade určitú prípustnú intenzitu do takej
miery, ktorú nemožno tolerovať v demokratickej spoločnosti. Žalobca nepreukázal, že by
došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, následkom uvedeného ani nemohli nastať následky ktoré
predpokladá § 13 ods. 2 OZ, v konaní sa nepodarilo preukázať, že by žalovaný zásahom do práva

na ochranu osobnosti spôsobil škodu. Súd taktiež dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že
by žalovaný porušil svoje právne povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o advokácii, a teda že došlo k
naplneniu jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Vo vzťahu k určovaciemu petitu súd
uviedol, že tento bol s poukazom na nemožnosť zásahu do osobnostných práv žalobcu advokátskou
činnosťou neprípustný (a rovnako nebol ani preukázaný). Súd svoje závery pritom veľmi podrobne

zhodnotil a odôvodnil (a so všetkými uplatnenými nárokmi sa riadne vysporiadal a ich zamietnutie aj
náležite zdôvodnil). Na základe uvedeného možno konštatovať, že súd prvej inštancie pri hodnotení
skutkových zistení a skutkových záverov neopomenul vziať do úvahy žiadnu z namietaných skutočností,
či skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, z uvedeného je zrejmé, ako a z akých dôvodov súd rozhodol
a podľa názoru odvolacieho súdu má odôvodnenie napadnutého rozhodnutia všetky náležitosti v zmysle

§ 220 ods. 2 CSP. Za procesnú vadu konania podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b/ CSP nemožno
považovať to, že žalobcovia sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie nestotožňujú a že súd prvej inštancie
neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa ich predstáv. Samotná skutočnosť, že odvolatelia so skutkovými
a právnymi závermi vyjadrenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie (ktoré ani patrične v
odvolaní nekonkretizovali) nesúhlasia a nestotožňujú sa s nimi, nemôže sama osebe viesť k

založeniu dôvodnosti odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože do práva na spravodlivý
proces nepatrí právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ním predkladaným
výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jeho vôľou a požiadavkami, ale ani
právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa

ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 98/97,
II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).37.Odvolacísúdzdôrazňuje,ževšeobecnýsúdnemusídaťodpoveďnavšetkyotázkynastolenéstranou
sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia (čo súd prvej inštancie splnil). Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného

súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z
tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

38. Pokiaľ súd prvej inštancie postupom podľa § 180, § 183 ods. 1 CSP konal a rozhodol v neprítomnosti
žalovaného, postupoval správne, nakoľko ako sám uviedol „ žalovaný bol na pojednávanie riadne a

včas predvolaný, svoju neprítomnosť neospravedlnil vážnymi okolnosťami, žalovaný bol vyzvaný na
oznámenie jeho zástupcu, tohto však neustanovil (neoznámil)“, pričom výsluch žalovaného navrhoval
len žalobca, a hoci bol súdom viackrát predvolávaný, na pojednávania sa nedostavil (jeho účasť
nezabezpečil ani žalobca). Súd napokon upustil od výsluchu žalovaného, nakoľko s ohľadom na
formuláciu žaloby a predložené listinné dôkazy, jeho výsluch nepovažoval za potrebný, nakoľko ani z
vyjadrení žalobcu nevyplynuli okolnosti, ktoré by zakladali dôvodnosť žalovaného nároku. Inými slovami,

súd nepovažoval výsluch žalovaného (pre ustálenie skutkového stavu potrebného na rozhodnutie)
za potrebný. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že súd iba okrajovo uviedol, že prítomnosť
žalovaného na pojednávaní nezabezpečil ani samotný žalobca, ktorý jeho výsluch navrhoval. V tomto
smere odvolací súd dodáva, že právo vypovedať v konaní ako strana je právom (nie povinnosťou) a
keď sa strana sporu rozhodne toto svoje právo nevyužiť, ide to na jej ťarchu (t. j. v prvom rade by

teda iba žalovaný mohol namietať prípadné porušenie jeho procesných práv, t. j. že nebol súdom v
konaní vypočutý). Na druhej strane podľa § 195 ods. 1 CSP platí, že „na návrh môže súd nariadiť
výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak;
ustanovenie § 150 ods. 2 tým nie je dotknuté“. Z cit ustanovenia potom vyplýva, že výsluch strany je
štandardným dôkazným prostriedkom, ktorý slúži na náležité objasnenie, resp. preukázanie tvrdených

skutočností, ktoré v konaní vyšli najavo, ale len za splnenia podmienky, že ich nie je možné preukázať
inak (najmä listinami či inými dôkaznými prostriedkami). Súd nariadi výsluch strany len na návrh, teda
žalobca alebo žalovaný musia navrhnúť nariadenie výsluchu strany o tvrdených skutočnostiach, pričom
je na úvahe súdu, či takýto dôkaz vykoná; pozri § 185 ods. 1 CSP. Možno teda uzavrieť, že nakoľko súd
pre ustálenie skutkového stavu potrebného pre rozhodnutie vo veci nepovažoval výsluch žalovaného

za potrebný, pričom bolo len na jeho úvahe, či takýto dôkaz vykoná (§ 185 ods. 1 CSP), hoci vykonanie
tohto dôkazu navrhol žalobca, súd nebol povinný mu za daného stavu vyhovieť (ako už bolo uvedené,
súd nariadi výsluch strany len vtedy, ak by v konaní vyšli najavo také skutočnosti, ktoré by nebolo možné
preukázať inak, než výsluchom strany - čo v danej veci nenastalo). Súd sa nevykonaním výsluchu
žalovaného teda nedopustil žiadneho procesného pochybenia, a to ani konštatovaním (iba okrajovo),

že jeho prítomnosť na pojednávaní nezabezpečil ani samotný žalobca (ako už bolo uvedené, dôvodom
nevypočutia žalovaného bolo predovšetkým to, že súd takýto dôkaz považoval za nadbytočný).

39. Pokiaľ išlo o námietku žalobcov, že súd nevykonal test proporcionality, odvolací súd uvádza, že
tento nebol v danej veci potrebný. Platí, že v sporoch o ochranu osobnosti musí byť zohľadnená

aj sloboda prejavu, ak sú na to splnené podmienky. Ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane
osobnosti teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať v súlade s Ústavou Slovenskej
republiky. Pri strete práva na ochranu osobnosti so slobodou prejavu je nutné v zásade skúmať KTO,
O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO hovorí, pričom na základe odpovedí na dané otázky možno pomocou
testu proporcionality určiť, ktorá sloboda má byť uprednostnená. Z ústavnej definície vyplýva, že právo

na informácie zaručené v čl. 26 ústavy má tri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie
informácií. Ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne
zisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú,
aké a kde sa nachádzajú. Prijímanie informácií je získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry
tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie

informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými orgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami,
akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové, ako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek
iným spôsobom. Rozširovanie informácií je akýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu
subjektu, resp. ďalším subjektom. Ústavný súd SR vyslovil, že obmedzenie práva na informácie v súlade
s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne materiálne

podmienky. Formálna podmienka znamená, že obmedzenie prijme Národná rada Slovenskej republiky
v právnom predpise so silou zákona. Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie
slúžilo na ochranu práv a slobôd iných, alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok,
verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existenciejedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou je podmienka nevyhnutnosti prijatia
obmedzenia. Obdobné kritériá na obmedzenie slobody prejavu a práva na informácie obsahuje aj
judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 10 dohovoru. Inými slovami, orgány verejnej moci

môžu zasiahnuť do tohto práva za súčasného splnenia troch podmienok: zásah je ustanovený zákonom,
zodpovedá niektorému legitímnemu cieľu ustanovenému v ústave (čl. 26 ods. 4), resp. dohovore (čl.
10 ods. 2), a je nevyhnutný v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j.
ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah
medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom. Možno teda uzavrieť, že testom proporcionality sa

posudzuje, ktoré právo (právo na slobodu prejavu alebo právo na ochranu osobnosti) má v
okolnostiach konkrétneho prípadu väčšiu váhu, a teda prednosť. Test proporcionality predstavuje
vodítko, ktoré súdom pomáha rozhodovať vo veciach konfliktu medzi slobodou prejavu a ochranou
osobnostných práv.

40. V danej veci nešlo o prípad stretu práva na ochranu osobnosti (žalobcov) s právom na slobodou

prejavu (žalovaného), ale žalobca sa ochrany osobnostných práv domáhal titulom neoprávneného
(protiprávneho) konania žalovaného, ktorým si mal tento: a) vynucovať úhradu fiktívnych faktúr od
žalobcu 1/ a jeho manželky, a to i pred jeho zamestnancami; b) zasielať nenáležité SMS správy v
dôsledku jednej z nich zo dňa 23.11.2006 mala jeho manželka stratiť kojenecké mlieko; c) zaslať
nepravdivé tvrdenia ohľadom praxe žalobcu v jeho advokátskej kancelárii na dôvernú internetovú

stránku BIVŠ; d) kriminalizovať jeho osobu prostredníctvom listu zo dňa 23.11.2006 adresovanom
jeho klientovi Ing. S., čím mal zapríčiniť vypovedanie plnomocenstva zo strany Z.. Y.. Takéto konanie
žalovaného potom nemožno subsumovať pod právo na slobodu prejavu, ale ide o konkrétne konania,
ktoré podľa žalobcu majú vykazovať znaky protiprávneho konania (priameho rozporu so zákonom,
napr. advokátskym kódexom a pod.). V takomto prípade sa nevykonáva test proporcionality, ale sa

posudzuje samotná protiprávnosť tohto konania (jeho prípadný rozpor s právnymi predpismi). Inými
slovami,anižalobcanetvrdí,žetudošlokukolíziidvochústavnýchrovnocennýchpráv(právanaochranu
osobnosti a slobody prejavu), a teda, že by sa malo posudzovať, ktorému z nich by sa mala dať prednosť
prostredníctvom testu proporcionality, t. j . žalobca netvrdí, že obe tieto práva by boli v samostatnom
ponímaní oprávnené, ale tvrdí, že žalovaný sa dopustil protiprávneho konania, ktorým zasiahol do

jeho osobnostných práv (preto tu nemožno zisťovať, ktorému z dvoch oprávnených práv sa malo dať
prednosť). Žalobca teda netvrdí, že žalovaný vyššie označenými konaniami realizoval svoje právo na
slobodu prejavu (práve naopak tvrdí, že postupoval protiprávne, neuznáva, že by žalovaný svojím
konaním realizoval svoje právo na slobodu prejavu). Z uvedených dôvodov bola potom nedôvodnou
námietka žalobcov, že súd vo veci nevykonal test proporcionality (keďže ho nebol ani povinný vykonať).

41. Pokiaľ išlo o námietku, že súd nevykonal žalobcami navrhované dokazovanie (výsluchom
označených svedkov), ani táto nebola dôvodnou, nakoľko dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Hodnotením dôkazov je činnosť

súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti
pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom,
ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada
voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd

nepatrí právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne
sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd vykonanie
dôkazu podmieňuje predovšetkým jeho nevyhnutnosťou pre rozhodnutie vo veci. Je na súde, aby v
každom konkrétnom prípade posúdil, či vykoná všetky dôkazy, ako navrhujú strany, ak je ich vykonanie
nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie

návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je
vždy vecou súdu, a nie sporových strán. Ak súd teda v priebehu konania nevykoná všetky navrhované
dôkazy, resp. vykoná iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nezakladá to vadu konania, lebo to
nemožno považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a za znemožnenie uplatnenia procesných
práv, ktoré strany mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčení.

42. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi dôvodmi. Prvým je argument,
podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvrátitvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec
tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo
vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo

vyvrátené. V danej veci súd (v prípade svedkov navrhovaných stranami, ale aj ďalších v rozsudku
označených dôkazov, k vykonaniu ktorých nepristúpil) mal pri týchto návrhoch dôkazov za splnené
všetky tieto tri vyššie uvedené podmienky (s postupom súdu prvej inštancie sa v tomto smere v
celom rozsahu stotožnil aj odvolací súd - v podrobnostiach, prečo súd prvej inštancie týmto návrhom
nevyhovel,odvolacísúdodkazujenapodrobnézdôvodnenievnapadnutomrozsudku).Žiadenzdôkazov

navrhnutý stranami, ktoré súd v konaní nevykonal (a tento svoj postup riadne zdôvodnil) totiž nemal
preukazovať takú, medzi stranami konania spornú skutkovú okolnosť, ktorá by bola pre meritórne
posúdeniežalobnéhonárokuvýznamná,čidokoncarozhodujúca(anižalobcoviavodvolanínevymedzili,
čo konkrétne malo z týchto dôkazov vyplývať, okrem všeobecného tvrdenia, že sa nimi mal preukázať
neoprávnený zásah do jeho osobnostného práva). Práve naopak v prevažnej miere išlo o dôkazy s
meritom veci nesúvisiace, ich vykonaním by nebolo možné zistiť žiadne skutočnosti, ktoré by súviseli

s meritom veci tak ako ho vymedzil žalobca v žalobe, a mnohé z nich boli dôkazmi neúčelnými,
nehospodárnymi a nadbytočnými (k podrobnostiam pozri odôvodnenie ich nevykonania súdom prvej
inštancie v napadnutom rozsudku, s dôvodmi ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje). Navyše
súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním (s dostatočným množstvom použitých a vykonaných
dôkazov) jednoznačne ustálil, že do osobnostných práv žalobcu konaním žalovaného neoprávnene

zasiahnuté nebolo (preto tu ani nevystala potreba dokazovať zníženie vážnosti a dôstojnosti žalobcu
v spoločenskom postavení). Pokiaľ ide o samotné dôkazné bremeno, toto by v konaní zaťažovalo
žalovaného, avšak len v prípade, ak by v konaní vyšlo najavo, že žalovaný o žalobcoch verejne tvrdil
nepravdivé (difamujúce) skutkové tvrdenia (v takomto prípade ich pravdivosť by musel preukazovať
žalovaný). Žalobcoviavkonanínetvrdili,žebyžalovanýdoichosobnostnýchprávzasiaholnepravdivými

(difamujúcimi) skutkovými tvrdeniami (žalobcovia ochranu osobnosti odvíjali predovšetkým od iných
zásahov žalovaného), resp. v niektorých prípadoch bolo konanie žalovaného súdom posúdené aj
ako oprávnený výkon práv vylučujúci neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv, príp. súd nezistil
žiadny exces vo výkone práva advokáta, nepravdivosť a neoprávnenosť iných tvrdení takisto nebola
preukázaná.

43. Napokon pokiaľ žalobcovia namietali svojvoľnosť opravného uznesenia, ktorým súd prvej inštancie
opravil výrok o trovách konania tak, že namiesto pôvodného označenia „žalobca“ je povinný.....opravil na
„žalobcovia 1/ a 2/“ sú povinní....., odvolací súd uvádza, že ani táto námietka nebola dôvodná. Odvolací
súd poukazuje na to, že postupom podľa § 224 CSP možno opraviť ktorúkoľvek časť rozhodnutia

kedykoľvek, teda aj po právoplatnosti rozsudku. Účelom zakotvenia daného ustanovenia bolo
napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd pri písomnom vyhotovovaní rozhodnutia. Obmedzením
vo vyhotovení možnej opravy je skutočnosť, že súd takýmto spôsobom nemôže opraviť vecnú vadu
žaloby ani taký nedostatok podania sporovej strany, ktorý spôsobuje nesprávnosť samotnej podstaty
rozsudku. Keďže v danom spore nebola pochybnosť, že na strane žalobcu vystupovali 2 subjekty,

nemožno daný nedostatok považovať za natoľko závažný, že by spôsobil nesprávnosť celého rozsudku.
Je totiž nepochybné, že vydaním opravného uznesenia išlo len o opravu zrejmej nesprávnosti. Súd prvej
inštancie pri tejto oprave nepostupoval arbitrárne, ale využil zákonom vymedzený priestor zakotvený
v § 224 CSP. Opraviť tak možno ktorúkoľvek časť rozhodnutia kedykoľvek, teda aj po právoplatnosti
rozsudku. Účelom zakotvenia daného ustanovenia bolo napravenie pochybení, ktorých sa dopustil súd

tým, že vo výroku o trovách namiesto označenia „žalobcovia 1/, 2/“ použil len pojem „žalobca“. Navyše
išlo o výrok o trovách konania, ktorý má vždy charakter uznesenia, aj keď je pojmovo zahrnutý v
samotnom rozsudku. Nebolo preto potrebné opravné uznesenie vyhlasovať verejne na pojednávaní, tak
ako v prípade rozsudku vo veci samej.

44. Pokiaľ ide o vec samu, ako už bolo uvedené, žalobcovia v odvolaní iba vo všeobecnosti (v rovine
všeobecného tvrdenia) namietali nesprávnosť skutkových zistení súdu (avšak bez toho, aby uviedli, aké
konkrétne skutkové závery mali teda byť správne, resp. neoznačili, ktoré konkrétne skutkové závery
považujú za nesprávne) a preto s poukazom na argumentáciu v bode 28 tohto rozhodnutia, odvolací
súd nemohol ex offo prehodnocovať (preskúmavať) všetky skutkové závery súdu prvej inštancie (za

obsahové vymedzenie odvolania je vždy zodpovedný odvolateľ). Napriek tomu, odvolací súd mal za to,
že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dostatočné dokazovanie v rozsahu
potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcov
a následným zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom.Súd prvej inštancie mal potom za to, že pokiaľ sa jednalo o zásah do osobnostných práv, z
dokazovania a ani zo samotných tvrdení žalobcu nevyplynulo, že by ktorýkoľvek zo zásahov žalovaného
presiahol v konkrétnom prípade určitú prípustnú intenzitu do takej miery, ktorú nemožno tolerovať v

demokratickej spoločnosti. Žalobca tiež nepreukázal, že by došlo k zásahu do jeho osobnostných práv,
následkom uvedeného ani nemohli nastať následky, ktoré predpokladá § 13 ods. 2 OZ, v konaní sa
nepodarilo preukázať, že by žalovaný zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobil škodu. Súd
taktiež dospel k záveru, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaný porušil svoje právne povinnosti
vyplývajúce mu zo zákona o advokácii a teda že došlo k naplneniu jedného z predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu.

Súd prvej inštancie potom svoj právny záver o nedôvodnosti žalovaných nárokov (pokiaľ išlo o žalovanú
majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu), oprel o výsledky ním vykonaného dokazovania, keď ustálil, že
žalobca v konaní nepreukázal (iba tvrdil), že zásahy do jeho osobnostných práv naďalej trvajú, hoci
žiadny spôsobom neopísal, akým spôsobom a akou intenzitou sa tak malo do prejednania veci diať a

ani nežiadal, aby sa žalovaný zdržal konkrétnych neoprávnených zásahov (pričom nemajetkovú ujmu
pritom možno priznať len za predpokladu, že ostatné sankcie vymedzené v OZ nie sú pre konkrétny
zásah do osobnostných práv postačujúce). Pokiaľ išlo o konanie žalovaného, ktorým žiadal žalobcu
o úhradu faktúr č. 2006/1/56 zo dňa 2.11.2006, či iných záväzkov, či už písomne alebo formou SMS
- správ, tu súd uzavrel, že nemôže ísť o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby tam, kde k

nemu došlo pri výkone iného subjektívneho práva stanoveného zákonom, príp. keď iný subjekt plnil
právnupovinnosť,ktorúmuuložilzákon,pričompodtentovýkoninéhosubjektívnehoprávastanoveného
zákonom je potrebné zaradiť aj výkon činnosti advokáta pri obhajovaní práv a oprávnených záujmov
svojho klienta. Z obsahu predmetných výziev súd nezistil žiadny exces vo výkone práva advokáta
vymáhať finančnú odmenu za poskytnuté služby (ani SMS, ktorú mal žalovaný zaslať žalobcovi dňa

9.10.2006 nebolo možné považovať za „výpalnícku“ , keďže ňou žalovaný len žiadal o zaplatenie
dlžnej sumy s tým, že v súkromnej správe (teda pomocou prostriedku samého o sebe nespôsobilého
sprístupniť údaje tretím osobám) vyjadril osobný názor na žalobné aktivity žalobcu). Uviedol, že ak
by aj táto SMS (resp. ostatné výzvy žalovaného) bola vyhodnotená ako exces z advokátskej činnosti
žalovaného (a teda by ňou eventuálne bol možný zásah do osobnostných práv žalobcu), táto sa žiadnym

spôsobom nevymykala v demokratickej spoločnosti akceptovateľnej forme komunikácie medzi osobami,
ktoréspoluspolupracujúdlhšíčasamomentálnenemajúpriateľskévzťahy.Otázka,čižalovanýskutočne
poskytol alebo neposkytol fakturované služby, potom žiadnym priamym spôsobom nesúvisela s otázkou
existencie, či neexistencie zásahu do osobnostných práv. Pokiaľ išlo o žalobcom tvrdenú skutočnosť,
že jeho manželka z uvedeného dôvodu stratila kojenecké mlieko, táto taktiež nebola ničím preukázaná

(žalobca dokonca ani neuviedol, na základe akej konkrétnej SMS mala jeho manželka stratiť kojenecké
mlieko), žalobca tiež nešpecifikoval, akým konkrétnym spôsobom mala táto skutočnosť zasiahnuť do
jeho súkromia (súd zároveň poukázal na to, že syn žalobcu (ktorý mal byť v čase straty kojeneckého
mlieka kojencom) je v súčasnosti úspešným športovcom, ktorý reprezentuje SR na medzinárodných
súťažiach). Pokiaľ išlo o „nepravdivé“ tvrdenia ohľadne vykonávanej praxe žalobcu u žalovaného

(žalovaným oznámené na dôvernej internetovej stránke BIVŠ) tu súd uviedol, že ak je neoprávneným
zásahom uvedenie nepravdivých tvrdení alebo obvinení o fyzickej osobe, potom zásah nebol spravidla
neoprávnený, ak jeho obsah zodpovedal pravde (ak sa nejedná o zásah do intímnej sféry občana). Súd
mal potom za to, že žalovaný sa už len charakterom údajne nepravdivého tvrdenia zbavil zodpovednosti,
pretože sa jednalo o potvrdenie o praxi žalobcu 1/, ktoré mal vydať on sám a teda nie je pravdepodobné,

že jeho tvrdenie sprostredkované inštitúcii, v ktorej sa žalobca 1/ prezentoval potvrdením, ktoré mal
vydať on sám, by bolo nepravdivé. Navyše súd, po oboznámení sa s obsahom a formou potvrdenia o
praxi, dospel tiež k záveru, že tento dôkaz je i s poukazom na ostatné okolnosti prípadu nevierohodný a
i z tohto dôvodu mal za to, že vo vzťahu k zaslanému emailu prevažoval záujem žalovaného uviesť
toto tvrdenie nad záujmom žalobcu. Súd teda vyhodnotil, že na strane žalovaného existovala konkrétna

okolnosť vylučujúca neoprávnenosť zásahu, nakoľko neoprávneným zásahom do práv chránených
ustanoveniami § 11 a nasl. nie sú prejavy, ktoré podľa obsahu, formy a cieľa možno považovať za
upozornenia, podnety na riešenie alebo žiadosti na objasnenie a prešetrenie určitých okolností, ak
boli prednesené pred príslušnou inštitúciou. Napokon email zaslaný do spoločnej schránky študentov
ročníka BIVŠ žiadnym spôsobom nevybočil z rámca akceptovateľného v demokratickej spoločnosti

a teda konanie žalovaného nebolo možné charakterizovať ako nepravdivé obvinenie z nečestného
konania, ktoré by mohlo mať za následok zásah do osobnostných práv žalobcu 1/. Pokiaľ sa malo jednať
o kriminalizáciu osoby žalobcu 1/ prostredníctvom listu žalovaného zo dňa 23.11.2006 adresovanom
jeho klientovi Ing. S., čím malo dôjsť k zapríčineniu vypovedania plnomocenstva zo strany Z.. Y.,súd uviedol, že okrem toho, že žalobca neozrejmil, z akých dôvodov by malo súvisieť vypovedanie
plnomocenstva s týmto listom, boli žalovaný a Z.. Y. spoločníkmi v advokátskej kancelárii, t. j. partnermi a
je teda pochopiteľné, že obchodné aktivity oboch partnerov majú byť súladné a strata dôvery s klientom

jedného z partnerov ovplyvňuje aj druhého partnera. Okrem toho, skutočnosť, že určité
správanie fyzickej osoby bolo predmetom trestného konania alebo iného občianskoprávneho konania
nebránilotomu,abysanáslednáreakciainýchosôbnatotosprávaniestalapodnetomkonaniaoochranu
osobnosti podľa § 11 a nasl. OZ, avšak len za predpokladu dosiahnutia žiadanej intenzity, ktorá však v
tomto prípade nenastala. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že žalobca nepreukázal existenciu zásahu

do jeho osobnostných práv a už vôbec nie vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi zásahom
do osobnostných práv zo strany žalovaného a vznikom nemajetkovej ujmy.

Vo vzťahu k žalovanému úroku vo výške 6 % p. a. zo sumy 631.567,22 Eur od 23.1.2006 do
21.4.2008 súd poukázal na rozporné tvrdenia samotného žalobcu, keď tento na jednej strane tvrdil,
že majetková ujma mu vznikla zadržaním dokumentácie ku konkurznému konaniu vedenom na KS BA

(suma 631.567,22 Eur mala predstavovať súčet pohľadávok prihlásených do konkurzného konania), na
druhej strane tú istú sumu spájal so žalobou (ne)podanou na OS BA III proti SR, resp. s postúpením
pohľadávok spoločnosti SLOVMONTAN s. r. o.. Súd potom vyhodnotil, že zodpovednosť advokáta
za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie je objektívna
zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť. Táto je založená na súčasnom

(kumulatívnom)splnenítrochpredpokladov:a/činnosťsúvisiacasvýkonomadvokácie,b/vznikškody,c/
príčinná súvislosť medzi činnosťou advokáta súvisiacou s výkonom advokácie a vznikom škody, pričom
splnenie uvedených predpokladov zodpovednosti musí byť v konaní jednoznačne preukázané; dôkaznú
povinnosť má v tomto smere poškodený, t. j. v tomto prípade žalobca (žalobca 2/). Súd zároveň uviedol,
že nie každé zanedbanie, porušenie alebo nedostatočné plnenie povinností advokáta má za následok

vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú klientovi v súvislosti s výkonom advokácie, pričom samo
pochybenie advokáta neznamená automaticky vznik škody na strane klienta. Vzťah príčinnej súvislosti
medzi výkonom advokácie a škodou spôsobenou klientovi je daný vtedy, ak je medzi výkonom advokácie
a škodou klienta vzťah príčiny a následku, ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
advokáta nenastáva. Súd potom na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že

žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal žalovaný nárok na náhradu majetkovej ujmy. Okrajovo tiež
uviedol, že ani prípadný neúspech v spore sám o sebe nespôsobuje vznik nároku na náhradu škody
voči advokátovi. V rámci prejednania tejto predbežnej otázky - či by bol žalobca 2/ v spore úspešný,
ak by nedošlo k tvrdenému pochybeniu advokáta, súd dospel k záveru, že z tohto pochybenia, ktoré
okrem toho zostalo podľa názoru súdu nepreukázané (nepodanie žaloby, zadržiavanie dokumentácie),

nemožno vyvodiť vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku (ktorý taktiež nebol preukázaný ani
vo vzťahu k jeho prípadnej výške vo finančnom vyjadrení). V konaní teda nebola preukázaná
nielensamotnáškoda,aleanipríčinnásúvislosťmedzivýkonomadvokáciežalovanéhoavznikomškody.
Nárok na náhradu škody nemožno odvíjať od potenciálneho výsledku a úspechu, resp. neúspechu v
konaní. Nebolo preukázané, že práve konanie, resp. opomenutie advokáta bolo tou okolnosťou, bez

existencie ktorej by k vzniku škody /neúspechu v spore/ došlo. Absentuje teda preukázanie vzniku škody
a predovšetkým príčinná súvislosť konania advokáta a tejto prípadnej škody. Za daných okolností súd
skonštatoval, že žalobca v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, a teda bolo nutné žalobu i v tejto
časti ako nedôvodnú zamietnuť.

45. Ako už bolo uvedené, žalobcovia v podanom odvolaní žiaden z vyššie konkrétne uvedených (či
už skutkových alebo právnych) záverov súdu prvej inštancie nenamietli (neoznačili za nesprávny), a
teda v tomto smere v ich odvolaní absentuje riadne vymedzenie odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. e/, f/, g/, h/ CSP. Súd potom nemohol ex offo (iba na základe všeobecného tvrdenia, že
súd vo veci nesprávne a nedostatočne zistil skutkový stav veci a vec nesprávne právne posúdil, bez

riadneho vymedzenia, v čom mal byť nesprávne zistený skutkový stav, v čom súd mal vec nesprávne
právne posúdiť) preskúmavať vecnú správnosť všetkých skutkových a právnych záverov, ktoré súd
zaujal v napadnutom rozsudku. Žalobcovia v odvolaní napr. nenamietali záver súdu o tom, že konaniami
žalovaného, ktoré žalobcovia označili v žalobe ako neoprávnené, nemohlo dôjsť k zásahu do ich
osobnostných práv, resp. že tieto neoprávnenými vôbec neboli, ani záver, že žalobca nepreukázal

nielen vznik majetkovej škody ale ani to, že mu táto mala vzniknúť v priamej príčinnej súvislosti s
poskytovaním advokátskych služieb žalovaným. Žalobcovia v podanom odvolaní teda nevymedzili,
v čom konkrétne sa súd v tomto smere mýlil, čo konkrétne vyhodnotil nesprávne a v čom sú jeho
právne závery nesprávne. Žalobcovia v podstate namietali skutkové závery súdu prvej inštancie lens ohľadom na to, že súd odmietol v konaní vykonať nimi navrhnuté dokazovanie (najmä výsluchom
svedkov) a tým mal nedostatočne zistiť skutkový stav. K tomuto sa odvolací súd už vyjadril v bode 38,
39 tohto rozhodnutia, pričom zvýrazňuje, že súd mal dostatok iných dôkazov na to, aby náležite zistil

skutkový stav v rozsahu, aby vec mohol i právne posúdiť. Súd prvej inštancie potom náležite vysvetlil
prečo nevykonal aj ďalšie dôkazy navrhované žalobcami (najmä pre ich nehospodárnosť, neúčelnosť,
alebo nesúvis s meritom veci). Navyše žalobcovia sa snažili navrhovanými dôkazmi preukazovať
predovšetkým až dopady konania žalovaného v ich spoločenskom (a inom) uplatnení, avšak súd v
konaní žalovaného nevzhliadol už samotný neoprávnený zásah, bez ktorého predpokladu nemožno

vôbec hovoriť o nárokoch z ochrany osobnosti. Žalobcovia sa teda mali v konaní (aj v odvolaní) zamerať
predovšetkým na stránku samotnej neoprávnenosti týchto zásahov. Na to, aby súd vyhodnocoval
oprávnenosť/neoprávnenosť konaní žalovaného mal v spise založených dostatok dôkazov. Uvedené
potom obdobne platí aj o majetkovej ujme, kedy súd nemal za preukázanú nielen samotnú škodu, ale ani
príčinnú súvislosť jej vzniku práve s poskytovaním advokátskej činnosti žalovaným, pričom žalobcovia
tieto závery v odvolaní nijako (konkrétne) nespochybnili a nenamietali.

46. Jedinou námietkou, ktorú žalobcovia v odvolaní konkretizovali bola námietka (aj to iba jednou
vetou) nesprávneho právneho posúdenia veci súdom v tom, že tento konštatoval, že ......výkonom
advokátskej činnosti nemožno zasiahnuť do osobnostných práv ....... V ďalšom už žalobcovia vo
svojom odvolaní tento „nesprávny“ právny záver súdu, nedávajú do súvisu s konkrétnymi nárokmi a ich

posúdením a vyhodnotením súdom prvej inštancie (teda rovnako tu relevantne nevymedzujú odvolací
dôvod). S uvedeným názorom žalobcov sa síce možno (vo všeobecnosti) stotožniť (aj odvolací súd
má za to, že i výkonom činnosti advokáta možno zasiahnuť do osobnostných práv, najmä ak by išlo
o také neoprávnené konanie advokáta, ktorým by došlo k zásahu do osobnostných práv klienta, t. j.
vo všeobecnosti advokát teda môže svojim konaním pri poskytovaní služieb spôsobiť klientovi nielen

materiálnu škodu, ale aj zasiahnuť do jeho osobnostných práv), ale rozhodujúcim bol i záver súdu (ktorý
potom žalobcovia vo svojom odvolaní už nenamietali), že v danom prípade žalovaný svojim konaním
(nekvalifikovanýmvýkonomadvokátskejčinnosti)nielenžedoosobnostnýchprávžalobcovneoprávnene
nezasiahol, ale ani im nespôsobil žalovanú škodu (k týmto záverom potom žalobcovia odvolací dôvod
nevymedzili a tieto závery odvolaním nijako nenapadli). Teda aj pokiaľ išlo o žalované určenie, že

žalovaný neposkytol žalobcovi kvalifikované a kompetentné právne služby, odhliadnuc od nesprávneho
záveru súdu prvej inštancie (t. j. všeobecného záveru, že „o neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej
osoby nejde tam, kde k nemu došlo pri výkone advokátskej činnosti“), súd tento nárok vyhodnotil ako
nedôvodný aj preto, že napr. tvrdenie žalobcu ohľadom nekvalifikovaného a oneskoreného podania
vo veci vedenej pred OS BA I pod sp. zn. 22Exre 16/2005-94 bolo zavádzajúce, pretože ako zjavne

vyplývalo z uznesenia KS BA č. k. 3Cob/389/2006-140 zo dňa 19.2.2007, dôvodom
zastavenia exekučného konania bolo späťvzatie exekučného príkazu zo strany súdneho exekútora a
žalobca (aj prostredníctvom žalovaného) sa odvolal len proti výroku o náhrade trov konania, ktorý však
plne korešpondoval s kogentnou právnou úpravou, a teda odvolanie kvalifikované či nekvalifikované,
podané včas či oneskorene, nemohlo žiadnym spôsobom ovplyvniť dĺžku exekučného konania. Pokiaľ

sa jednalo o tvrdenie žalobcu, že žalovaný zatajil jeho trestné stíhania, či pobyt vo väzení, súd uviedol,
že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by bol žalovaný povinný oznamovať svojim klientom
prípadne trestné stíhanie, čo súvisí aj s ústavnou zásadou prezumpcie neviny. Súd prvej inštancie teda
ani v tomto smere (pokiaľ išlo o určovací petit) v konaní žalovaného (spočívajúcom v neposkytnutí
kvalifikovaných právnych služieb žalobcovi 1/) nevzhliadol neoprávnený zásah do osobnostných práv

(ani spôsobenie škody). Žalobcovia potom v odvolaní síce dôvodne namietali právny záver súdu o
tom, že „aj výkonom advokátskej činnosti je možné zasiahnuť do osobnostných práv klienta“, avšak
v ďalšom už v odvolaní nekonkretizovali, v čom konkrétne súd pochybil, keď súčasne konštatoval, že
konanie žalovaného pri poskytovaní týchto právnych služieb ani nemohlo vyvolať neoprávnený zásah
do osobnostných práv žalobcov (predovšetkým žalobcu 1/), ani im spôsobiť škodu. Pri absencii riadneho

vymedzenia odvolacieho dôvodu, nemohol potom odvolací súd podrobiť podrobnejšiemu prieskumu
tieto závery súdu prvej inštancie. Samotné konštatovanie, že aj pri poskytovaní advokátskych služieb
možno zasiahnuť do osobnostných práv, ešte neznamená, že k nemu aj v tomto prípade skutočne došlo
a že boli v tomto smere závery súdu prvej inštancie nesprávne. Na to, aby súd vyhovel takémuto
určovaciemu petitu bolo potom potrebné preukázať nielen to, že žalovaný neposkytol žalobcovi 1/

kvalifikované a kompetentné právne služby (nepodal na Okresný súd Bratislava III. žalobu voči SR na
náhradu škody vo výške 631.567,22 eur s príslušenstvom, ku ktorej vypracovaniu a podaniu prevzal
zastupovanie dňa 12.12.2005, ďalej znehodnotil plnomocenstvo jemu vydané a vlastnoručne podpísané
žalobcom 1/ dňa 12.12.2005), ale i to, že týmto konaním neoprávnene zasiahol do jeho osobnostnýchpráv príp. mu tým spôsobil škodu. Samotné porušenie práva (neoprávnenosť konania) nestačí na vznik
nárokov z osobnostných práv (príp. škody), ale musí súčasne ísť o taký zásah (takej intenzity), že ním
dôjde k ohrozeniu alebo porušeniu konkrétnych osobnostných práv, alebo k vzniku škody (čo v konaní

preukázané nebolo a v tomto smere žalobcovia ani riadne nevymedzili odvolacie dôvody).

47. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako
vecne správny, potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.).

48. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255
ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému, úspešnému v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal, pretože mu
v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli.

49. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ODS. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej

obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).