Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 14, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Tdo/67/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6117010896
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Farkaš
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:6117010896.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Pavla Farkaša a sudkýň
JUDr. Martiny Zeleňakovej a JUDr. Dany Wänkeovej v trestnej veci proti obvinenému PhDr. H. T. pre
prečin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, na neverejnom zasadnutí
konanom 14. januára 2020 v Bratislave o dovolaní obvineného PhDr. H. T. proti rozsudku Krajského
súdu v Banskej Bystrici z 27. septembra 2018, sp. zn. 4To/60/2018, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného PhDr. H. T. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd") rozsudkom z 13. marca 2018, sp. zn. 1T/83/2017,
uznal obvineného PhDr. H. T. vinným z prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného
zákona, na tom skutkovom základe, že

1. októbra 2016 v čase od 17:11 hod. do 18:18 hod. prišiel do rodinného domu č. XX v obci J. okres O. O.,
ktorýsiodomkolvlastnýmikľúčmi,pričomnezistenýmspôsobomporozbíjalinteriérazariadenievizbách,
v dvoch WC, v dvoch kúpeľniach, v špajzy, na chodbe, schodisku, v kuchyni, čím takto spolumajiteľke
U. J., trvale bytom V. XXXX/XX, O. S. spôsobil škodu v celkovej výške 2 141 eur.

Za to mu okresný súd uložil podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného

zákona,§38ods.2,ods.3aods.8Trestnéhozákona,§56ods.2Trestnéhozákona,peňažnýtrest600,-
eur a pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, mu ustanovil náhradný
trest odňatia slobody vo výmere dvoch mesiacov. Zároveň podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil
povinnosť nahradiť poškodenej Ing. U. J. škodu vo výške 2.141,- eur a podľa § 288 ods. 2 Trestného
poriadku odkázal poškodenú so zvyškom svojho nároku na náhradu škody na civilný proces.

Obvinený, prokurátor a poškodená napadli uvedený rozsudok okresného súdu odvolaniami, ktorý
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd") rozsudkom z 27. septembra 2018, sp. zn.
4To/60/2018, podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f), ods. 3 Trestného poriadku zrušil
a podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sám rozhodol tak, že uznal obvineného PhDr. H. T. vinným z
prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že

1.októbra2016včaseod17:11hod.do18:18hod.prišieldorodinnéhodomuč.XX vobciJ.okresO.O.,
ktorýsiodomkolvlastnýmikľúčmi,pričomnezistenýmspôsobomporozbíjalinteriérazariadenievizbách,
v dvoch WC, v dvoch kúpeľniach, v špajzy, na chodbe, schodisku, v kuchyni, čím takto spolumajiteľke
U. J., trvale bytom V. XXXX/XX, O. S. spôsobil škodu v celkovej výške 2.411,41 Eur.

Za to mu krajský súd uložil podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 36 písm. j) Trestného

zákona, § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 6 mesiacov, ktorého
výkon podmienečne odložil a podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona krajský súd určil skúšobnú dobu vovýmere 1 rok a podľa § 50 ods. 2 Trestného zákona, s poukazom na § 51 ods. 4 písm. c) Trestného
zákona uložil povinnosť spočívajúcu v príkaze nahradiť v skúšobnej dobe spôsobenú škodu. Zároveň
podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku uložil povinnosť nahradiť poškodenej Ing. U. J. škodu vo výške

2.411,41 eur a podľa § 288 ods. 2 Trestného poriadku odkázal poškodenú so zvyškom svojho nároku
na náhradu škody na civilný proces. Súčasne krajský súd zamietol odvolanie obvineného podľa § 319
Trestného poriadku ako nedôvodné.

Proti rozsudku krajského súdu, ktoré bolo obvinenému doručené 24. novembra 2018 a jeho obhajcovi

15. októbra 2018, podal obvinený prostredníctvom obhajcu JUDr. Jána Gerega dovolanie - a to výlučne
z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku.

V odôvodnení tohto mimoriadneho opravného prostriedku obvinený uviedol, že si je plne vedomý, že
v zmysle § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sa neskúma správnosť zistenia skutku a tento stav
sa ani nemôže skúmať a meniť. Obvinený zdôraznil, že nesprávnosť správneho posúdenia vidí v tom,

že ustaľovanie viny bez ohľadu na rozsah vykonaného dokazovania, a teda aj právne posúdenie jeho
konania je toto právne posúdenie vyhodnotené domnienkou o súhrne vykonaných nepriamych dôkazov
tak, aby tieto postačovali na vyvodenie bezpečného záveru, že skutku sa dopustil práve on. K tejto
argumentácii odkázal na jednoduchý dôvod spočívajúci v tom, že inkriminovaný skutok sa mal stať 1.
októbra 2016, pričom poškodená vstúpila v J. do rodičovského domu, ktorého je spoluvlastníkom, dňa

6. októbra 2016. Obvinený tvrdil, že pre právne posúdenie jeho konania nie sú dané nepriame dôkazy,
pretože o nepriame dôkazy môže súd opierať výrok o vine len za predpokladu, že tieto vytvárajú vo
svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu nepriamych dôkazov. Podľa obvineného
nepostačujú len domnienky bez opory v priamom dôkaze, alebo inom nepochybne uzavretom kruhu
nepriamych. Ďalej zdôraznil, že nie je povinný dokazovať svoju nevinu, ale vina mu musí byť dokázaná,

a to spôsobom nevzbudzujúcim žiadne pochybnosti. Obvinený má za to, že aj keď nemožno napadnúť
spôsob hodnotenia dôkazu súdom a proces dokazovania je ovládaný zásadou voľného hodnotenia
dôkazov, bola opomenutá zásada in dubio pro reo a v tejto nadväznosti došlo aj k porušeniu základnej
zásady vyjadrenej v § 2 ods. 10 Trestného poriadku.

V ďalšej časti nenamietal spôsob vykonania dôkazov a ich hodnotenie, ale právne posúdenie
nepriamych dôkazov. V celom dokazovaní podľa obvineného niet okolnosti, ktorá by vylučovala možnosť
akéhokoľvek iného záveru. Ustálenie právneho posúdenia podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona
jeho konania ako konania úmyselného z pohľadu existencie vyhodnotenia nepriamych dôkazov, bolo
podľa neho u súdov nižších stupňov predčasné. Ďalej dodal, že v čase spáchania skutku nebol

zisťovaný spoluvlastnícky podiel k hnuteľným veciam, a teda k objektu chránenému príslušným
ustanovením Trestného zákona, pretože podľa obvineného tento stav nemožno odvodiť automaticky
od spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnosti. Obvinený uviedol, že neúplnosť dokazovania vykonaná
v rozpore s § 2 ods. 10 Trestného poriadku mala nepochybne dopad na zistenie, čo je cudzou vecou,
takže potom následne aj vyhodnotenie dôkaznej situácie úvahou o nepriamych dôkazoch je v rozpore

s právom na spravodlivý proces.

Z týchto dôvodov obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky vyslovil porušenie zákona
v ustanovení § 2 ods. 10 Trestného poriadku a § 245 ods. 1 Trestného zákona zrušil napadnuté
rozhodnutia a prikázal súdu prvého stupňa, aby vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Príslušný okresný prokurátor v písomnom vyjadrení k dovolaniu obvineného uviedol, že vzhľadom na
vykonané dokazovanie, a to či už v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, má za to, že
vykonané dôkazy jednoznačne preukazujú vinu obvineného. Na rozdiel od dovolateľa je toho názoru, že
odvolací súd sa dôsledne vysporiadal so zisteným skutkovým stavom. Vzhľadom k tomu má prokurátor

zato,žedoúvahyneprichádzadovolacídôvodvzmysle§371ods.1písm.i)Trestnéhoporiadku,apreto
navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením
bez preskúmania veci podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol dovolanie z dôvodu, že nie sú
splnené dôvody dovolania v zmysle § 371 Trestného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd") ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku)
posúdil vec v zmysle § 382 Trestného poriadku a zistil, že dovolanie bolo podané obvineným PhDr. H.
T. ako oprávnenou osobou podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku, prostredníctvom obhajcu
(§ 373 ods. 1 Trestného poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné [§ 368 ods. 2 písm. h)Trestného poriadku], v zákonnej lehote uvedenej v § 370 ods. 1 Trestného poriadku, potom ako dovolateľ
využil svoje zákonné právo podať riadny opravný prostriedok (odvolanie), o ktorom bolo rozhodnuté (§
372 ods. 1 Trestného poriadku), s obsahovými náležitosťami podľa § 374 ods. 1 Trestného poriadku a

s uvedením dôvodu dovolania podľa odseku 2 tohto ustanovenia.

Dovolací súd ale zároveň zistil, že obvineným uplatnený dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku nie je v posudzovanej veci zjavne splnený.

Úvodom považuje najvyšší súd za potrebné najprv vo všeobecnej rovine pripomenúť, že z konštrukcie
a štruktúry jednotlivých dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. a) až n) Trestného
poriadku vyplýva, že dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok proti právoplatnému rozhodnutiu
súdu je určené na nápravu výslovne uvedených procesných a hmotnoprávnych chýb. Dovolanie nie
je prostriedkom určeným na revíziu skutkových zistení, ktoré urobili súdy prvého a druhého stupňa
[primerane pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky (ďalej len „Zbierka") pod č. 57/2007]. Povedané inými slovami,
dovolaním podaným z niektorého z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku sa
nemožno domáhať preskúmania skutkových zistení, na ktorých je založené napadnuté alebo jemu
predchádzajúce rozhodnutie, a ani prehodnotenia vykonaného dokazovania. Pritom platí, že obsah
konkrétne uplatnených námietok, tvrdení a právnych názorov, o ktoré sa v dovolaní opiera existencia

určitého dovolacieho dôvodu, musí skutočne vecne zodpovedať zákonnému vymedzeniu takéhoto
dovolacieho dôvodu podľa § 371 Trestného poriadku. Nestačí, ak podané dovolanie len formálne
odkazuje na príslušné ustanovenie upravujúce dôvody dovolania, pokiaľ v skutočnosti obsahuje
argumenty stojace mimo uplatneného dovolacieho dôvodu (pozri napr. rozhodnutie najvyššieho súdu
zverejnené v Zbierke pod č. 51/2014).

Zároveň treba uviesť, že viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v
zmysle § 385 ods. 1 Trestného poriadku, sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania,
ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku), a nie právnych dôvodov dovolania uvedených
v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich hodnotenia podľa § 371 Trestného

poriadku[rozhodnutienajvyššiehosúduzverejnenévZbierkepodč.120/2012].Povedanéinýmislovami,
pri zisťovaní dôvodov dovolania dovolacím súdom je rozhodujúca ich vecná špecifikácia dovolateľom a
nie ich označenie podľa § 371 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku, v rámci ktorého obvinený

PhDr. H. T. v podstate nenamieta spôsob vykonania dôkazov a ich hodnotenie, ale právne posúdenie
nepriamych dôkazov; je potrebné ešte vo všeobecnosti uviesť, že najvyšší súd hodnotí skutkový stav
len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne právne posúdené.
Predmetom tohto dovolacieho dôvodu tak môže byť len nesprávne právne posúdenie v skutkovej vete
rozhodnutia ustáleného skutku, ale nikdy samotné skutkové zistenia, ktoré sú jej obsahom a ktoré

nie je možné akokoľvek dopĺňať a meniť (pozri tiež rozhodnutie najvyššieho súdu a stanovisko jeho
trestnoprávneho kolégia zverejnené v Zbierke pod č. 47/2008 a 3/2011).

Treba pritom zdôrazniť, že súhrn nepriamych dôkazov na preukázanie viny obvineného musí vytvárať
vo svojom súhrne logickú, ničím nenarušenú a uzatvorenú sústavu nepriamych dôkazov (nestačí

preto jeden nepriamy dôkaz) vzájomne sa dopĺňajúcich a na seba nadväzujúcich, ktoré vo svojom
celku zhodne a spoľahlivo dokazujú skutočnosť alebo skutočnosti, ktoré sú v takom príčinnom
vzťahu k dokazovanej skutočnosti, že z nich je možné urobiť len jediný záver a súčasne vylúčiť
možnosť akéhokoľvek iného záveru. Povedané inými slovami, nepriame dôkazy musia vytvárať ucelenú
informačnú štruktúru s dostatočnou presvedčivosťou.

Pre dovolací súd sú v konečnom dôsledku rozhodujúce skutkové zistenia, podľa ktorých obvinený PhDr.
H. T. spáchal skutok tak, ako je uvedený v rozsudku odvolacieho súdu; inak povedané, že použitú
právnu kvalifikáciu odôvodňujú všetky skutkové okolnosti, ktoré sú v popise skutku zahrnuté a ktoré
vyjadrujú naplnenie príslušných znakov skutkovej podstaty označeného trestného činu a majú tomu

zodpovedajúci odraz v právnej vete a tomu zodpovedá právny záver vyjadrený v posúdení skutku ako
prečinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 Trestného zákona.V danej veci zo skutkových zistení vyplýva, že jedinými osobami, ktoré disponovali kľúčmi od predmetnej
nehnuteľnosti boli práve obvinený PhDr. H. T. a poškodená Ing. U. J.. Vykonaným dokazovaním
nebolo preukázané žiadne násilné vniknutie do nehnuteľnosti a zároveň prvostupňový súd hodnotiac

vykonané dôkazy v súlade s princípmi logického úsudku správne konštatoval, že poškodená ako
spoluvlastníčka nehnuteľnosti, ktorá do nej investovala finančné prostriedky, nemala žiadny motív
predmetné veci zničiť alebo ich inak úmyselne poškodiť. Aj samotný obvinený v dovolaní uviedol, že v
celom dokazovaní niet okolnosti, ktorá by vylučovala možnosť akéhokoľvek iného záveru. K námietke
obvineného spochybňujúcej spoluvlastnícky podiel k poškodeným veciam dovolací súd vo všeobecnosti

uvádza, že cudzou vecou sa rozumie taká vec, ktorá nepatrí páchateľovi vôbec alebo nepatrí mu
výlučne, ktorú navyše páchateľ nemá vo svojej dispozícii. Páchateľ sa teda môže dopustiť protiprávneho
konania na spoluvlastníckom podiele, nie však na veci, ktorá je v podielovom spoluvlastníctve manželov.
Vychádzajúc z uvedeného nejde o veci výlučne patriace obvinenému, nakoľko sú v spoluvlastníctve tak
obvineného, ako aj poškodenej.

Nakoľko teda najvyšší súd nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu označeného obvineným v podanom
dovolaní najvyšší súd dovolanie obvineného PhDr. H. T. podľa § 382 písm. c) Tr. por. na neverejnom
zasadnutí odmietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.