Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Sunday, April 23, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/25/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8516201201
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8516201201.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v súkromnoprávnom spore žalobcu: PM-Investment,
s.r.o., Hlavné námestie 96/45, 060 01 Kežmarok, IČO: 36 816 264, právne zastúpený Advokátska
kancelária JUDr. Martin Kováčik, s.r.o., so sídlom Tajovského 3, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 236
876, proti žalovanému: ARCH_SPACE, s.r.o., Mierová 1101/76, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 44 466
331, právne zastúpený JUDr. Slavomírom Firmentom, advokátom so sídlom 17. novembra 14, 064 01
Stará Ľubovňa, IČO: 42076986, v konaní o zaplatenie 4.500,- eur s príslušenstvom a o vzájomnej žalobe
žalovaného o zaplatenie 4.980,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného

súdu Stará Ľubovňa č.k. 3Cb/42/2016-416 z 15.11.2019, po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky uznesením sp.zn. 4Obdo/87/2021 z 3. septembra 2022 zhodou hlasov členov senátu, takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie.

Žalobcovi proti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Stará Ľubovňa napadnutým rozsudkom (v poradí jeho druhým v predmetnej veci)
rozhodol, že:

„I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi istinu 4.500,- eur s 9,05 % úrokom z omeškania ročne od
01.01.2016 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa právoplatnosti.

II. Súd z a m i e t a vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie istiny 4.980,- eur s príslušenstvom.

III. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 % s
tým, že ich výšku určí súd samostatným uznesením po právoplatnosti vo veci samej.“

2. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že :

2.1. Podanou žalobou žalobca proti žalovanému uplatňoval nárok na zaplatenie 4.500,- eur s prísl.
na tom skutkovom základe, že podľa uzavretej zmluvy o dielo na dodávku projektovej dokumentácie
pre stavebné povolenie Čerpacej stanice pohonných hmôt Lieskovská cesta Bratislava - Podunajské
Biskupicežalovanýjemuakoobjednávateľoviúčtovalcenudielaajfaktúrouč.11/2014zodňa14.5.2014.

Na plnenie ceny diela už bola poskytnutá podľa zálohovej faktúry suma 4.500,- eur, ďalej žalobca
poskytol žalovanému plnenie 2.6.2014 vo výške 3.960,- eur, 17.6.2014 sumu 7.000,- eur a 29.7.2014
sumu 9.000,- eur. Napriek tomu, že dohodnutá cena mala byť 19.960,- eur, žalovaný obdŕžal od žalobcu
sumu 24.460,- eur, preto na zaplatení ceny diela vznikol preplatok vo výške 4.500,- eur, ktorý žalobcahodnotí ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, preto žiada o vydanie tohto preplatku aj s
príslušenstvom.

2.2. Žalovaný sa v konaní proti podanej žalobe bránil tým, že sumu od žalobcu tak, ako to popísal
žalobca prijal, ale pre žalobcu realizoval aj ďalšie dielo, a to dodávku projektovej dokumentácie Čerpacej
stanice PHM (ďalej aj PD ČS PHM) Trstená a podľa ústnej dohody konateľov sporových strán suma,
ktorá bola prijatá podľa predtým vystavenej faktúry č. 11/2014 mala byť použitá ako záloha na dohodnutú
cenu diela za dodávku Projektovej dokumentácie Čerpacej stanice PHM TRSTENÁ. Žalovaný zároveň

poukázal na to, že žalovaným prijatá a žalobcom uplatňovaná suma 4.500,- eur bola započítaná na
úhradu jeho faktúry č. 3/2016, a tak pohľadávka uplatňovaná žalobcom zanikla. Pretože cena diela
na dodávke PD ČS PHM TRSTENÁ nebola v celom rozsahu zaplatená, vzájomným návrhom okrem
uvedeného započítania žalovaný proti žalobcovi uplatňuje zaplatenie sumy 4.980,- eur.

2.3. Rozsudkom č.k. 3Cb/42/2016-193 z 24.2.2017 súd návrhu žalobcu vyhovel a vzájomný návrh

žalovaného vylúčil na samostatné konanie. Žalovaný v zákonnej lehote podal odvolanie a Krajský súd
v Prešove uznesením sp. zn. 2Cob/12/2017 zo dňa 31.8.2017 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie
a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní je posúdiť
dôvodnosť kompenzačnej námietky vznesenej žalovaným z pohľadu, či táto neprivodila stav zániku
pohľadávky žalobcu uplatňovanej v tomto konaní. Poukázal na skutočnosť, že započítanie pohľadávky

je právne účinné iba proti reálne existujúcej vzájomnej pohľadávke na plnenie rovnakého druhu, preto
súd sa musí pred definitívnym vyhodnotením účinkov započítania prednostne zaoberať aj dôvodnosťou
práva žalovaného uplatneného v rámci kompenzačnej námietky. Vyriešenie základu tohto nároku má
potomvplyvajnaposúdenieúčinkovzapočítania,čizapočítacounámietkounezanikolajnárokuplatnený
žalobcom v predmetnom konaní. Súd prvej inštancie viazaný v ďalšom konaní právnym názorom

odvolacieho súdu v prvom rade spojil toto prebiehajúce konanie s vylúčeným nárokom žalovaného
uznesením sp. zn. 3Cb/34/2017 zo dňa 25.10.2017 tak, že konanie vedené pod sp. zn. 3Cb/42/2016 a
sp. zn. 3Cb/34/2017 sa bude viesť pod sp. zn. 3Cb/42/2016 a v predmetnej veci doplnil dokazovanie
dôkazmi, ktoré navrhli sporové strany.

2.4. Po popise obsahu vyjadrení, či podaní sporových strán, obsahu účastníckych výpovedí konateľov
sporových strán, obsahu svedeckých výpovedí A. B., C. D. E., F. G., obsahu správy z Daňového úradu
Prešov a po citácii ustanovení § 266 ods.1, 2, 3, § 536 ods. 1, 2, 3, § 546 ods.1, § 358 Obch. zák., §
147 ods.1, 2, 3, 4 CSP súd prvej inštancie zdôraznil, že:

2.4.1. Aby súd mohol objektívne rozhodnúť aj o nárokoch žalovanej strany, bolo prioritne úlohou súdu
vysporiadať sa s otázkou platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o dielo uzavretej medzi stranami sporu
týkajúcej sa zaplatenia ceny diela za projektovú dokumentáciu Čerpacej stanice PHM Trstená a až
následne posúdiť zákonnosť a existenciu nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.

2.4.2. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že po vzájomnom stretnutí malo dôjsť „ku uzavretiu
dohody“(poznámka odvolacieho súdu: citované z bodu 28 dôvodov napadnutého rozsudku) „zo strany
žalobcu, aby žalovaný vyhotovil pre jeho potreby projektovú dokumentáciu na Čerpaciu stanicu PHM
Trstená.“ Zástupcovia strán sporu, ako aj strany sporu od samého začiatku až do konca zotrvávali na
svojich tvrdeniach, resp. skutkových okolnostiach, kedy, kde a za akých okolností k takejto dohode malo

dôjsť, keďže zmluva mala byť uzavretá ústne za prítomnosti konateľov sporných strán a svedka p. B..

2.4.3. Ustanovenia Obchodného zákonníka pri zmluve o dielo majú dispozitívny charakter a pre platné
uzavretie takej zmluvy sa nevyžaduje písomná forma, teda pre platné uzavretie zmluvy takého druhu
postačuje, ak ju zmluvné strany dohodnú ústne. K podstatným náležitostiam takej zmluvy patrí určenie

zmluvných strán, dostatočné vymedzenie predmetu diela a určenie odmeny za jeho vykonanie. Vôľa
strán uzatvoriť zmluvu o dielo aj bez dohody o cene, resp. o spôsobe jej určenia, musí existovať v čase
vzniku, nielen počas príprav a rokovania o zmluve. Spornou v predmetnej veci bola práve otázka, s
ktorou sa súd musí vysporiadať v prvom rade, a to, či ústne uzavretá zmluva o dielo medzi stranami,
spĺňa všetky podstatné náležitosti, a teda, či je platná a nároky vyplývajúce z nej sú zákonné a dôvodné.

Spornou je v danom prípade otázka dohody o cene diela, pretože existujú rozporné tvrdenia, kde
konateľka žalovanej spoločnosti spolu so svojim obchodným partnerom tvrdia, že cena bola dohodnutá
vo forme zálohy 4.500,- eur, vyúčtovanej časti 3.720,- eur a doplatku na základe faktúry č. 3 a na druhej
strane konateľ žalujúcej spoločnosti popieral akúkoľvek dohodu o cene a na poslednom pojednávaníuviedol, že cena bola dohodnutá v takej výške, ako je aj zaplatená, teda 3.720,- eur. Z poslednej
výpovede svedka p. B. na pojednávaní dňa 15.10.2019, prítomného pri dojednávaní strán, je zrejmé,
že sa ani cenou zvlášť nezaoberali. Teda z týchto rozporných tvrdení možno vyvodiť záver, že medzi

stranami sporu nebola cena dohodnutá tak, ako ju má na mysli ustanovenie § 536 ods. 1 ObZ, a to nielen
cena za zhotovenie projektovej dokumentácie pre účely stavebného konania, ale ani cena za údajné
práce naviac, ktoré mal žalovaný vyhotoviť.

2.4.4. V zmysle § 536 ods. 3 ObZ je dohoda o cene podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. K dohode

o cene môže dôjsť troma spôsobmi, a to tak, že zmluvné strany sa dohodnú na určitej cene, zmluvné
strany sa dohodnú na spôsobe určenia ceny alebo prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez dohody o
cene. Žalovaný, ktorý sa svojho nároku v tomto konaní domáha vzájomnou žalobou síce tvrdí, že medzi
stranami bola dohoda o cene diela ako takého, ale žiaden konkrétny dôkaz o svojom tvrdení súdu
nepreukázal. K cene diela sú vo veci len rozporné tvrdenia strán. Podmienkou na vznik zmluvy je
výslovný prejav vôle účastníkov a nie opomenutie prejavu uviesť cenu alebo uzavrieť zmluvu bez dohody

o cene. Ak návrh zmluvy neobsahuje údaj o cene, tak aj v prípade, že bol v plnom rozsahu prijatý,
nemožno zmluvu považovať za platne uzavretú, lebo v nej nie je výslovný prejav vôle o cene alebo jej
neuvedení v zmluve.

2.4.5. V zmysle § 536 ods. 3 ObZ môže byť podmienka cenovej doložky v zmluve o dielo naplnená aj

výslovným prejavom zmluvných strán, že chcú uzatvoriť zmluvu bez dohody o cene, ale na platnosť
takého prejavu je nevyhnutné, aby ho zmluvné strany prejavili výslovne. Podmienkou na vznik zmluvy
je výslovný prejav vôle účastníkov zmluvného vzťahu nie opomenutie prejavu vôle uviesť cenu alebo
uzavrieť zmluvu bez dohody o cene. V súlade s rozhodnutím NS ČR sp. zn. 32Cdo/1745/2018 sa možno
stotožniť so závermi vyslovenými v tomto rozhodnutí, že medzi stranami dôjde k dohode o podstatných

častiach zmluvy len za predpokladu, že je súdu obsah takej dohody známy, pričom záver, že cena diela
bola určená dohodou strán, môže súd vysloviť len vtedy, ak je preukázaný obsah takejto dohody, vrátane
dojednanej výšky ceny. Ak súd nezistí výšku ceny diela, na ktorej sa strany sporu mali dohodnúť, a nejde
súčasne o prípad podľa § 536 ods. 3 ObZ, tak neprichádza do úvahy iný záver, ako ten, že dohoda o
takejto podstatnej časti nevznikla, a teda nedošlo ani ku vzniku zmluvy o dielo pre absenciu dohody o

podstatnej časti zmluvy.

2.4.6. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o dielo je vymedzenie jej predmetu. Žalovaný tvrdí,
že žalobca okrem pôvodnej objednávky na vyhotovenie projektovej dokumentácie na účel stavebného
konania si mal dodatočne objednávať ďalšie práce, ale aké konkrétne, v akej výške, kedy sa na týchto

prácach strany sporu dohodli, toto v konaní preukázané nebolo a žalovaný svoje tvrdenia nepredložil
žiadnym relevantným dôkazom a nepreukázal ani to, čo má tvoriť zvyšok fakturovanej sumy na základe
faktúry č. 3/2016 vo výške 4.980,- eur. Emailová komunikácia medzi realizátorom stavby a ďalšími
subjektmi nemôže byť dôkazom o dohodnutom predmete diela.

2.4.7. Podľa Čl. 8 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), strany sporu sú povinné označiť
skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s
princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

2.4.8. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť, ani právo upozorňovať strany sporu na nedostatočné

dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne
podporuje ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného článku
CSP, ale aj so zásadami rovnosti strán sporu. Dokazovanie je v civilnom konaní založené na prejednacej
zásade, ktorá je vyjadrená v citovanom Článku 8 CSP. Sporové konanie je ovládané touto zásadou a je
chápané tak, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy je vecou strán sporu. Zistený skutkový stav je tak

predovšetkým výsledkom dôkaznej aktivity strán sporu. Aby mohla strana sporu v konaní uspieť, musí
preto ku svojim skutkovým tvrdeniam navrhnúť také dôkazy, z ktorých by súd mohol pri ich vyhodnotení
dospieť k záveru, že má právo, ktorého uspokojenia sa vo veci domáha. Pri zisťovaní skutkového stavu
súd v zásade vychádza len z takých dôkazov, ktoré boli na návrh strán sporu vykonané. Ak strana sporu
potrebné dôkazy nepredloží, znamená to, že neuniesla dôkazné bremeno, následkom čoho súd nemôže

takému návrhu vyhovieť.

2.4.9. Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáha voči žalobcovi započítania časti jeho nároku vo výške
4.500,- eur. Započítanie je spôsob zániku záväzku. Ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky,ktorých plnenie je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorá zo strán
urobí voči druhej prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky
spôsobilé na započítanie.

2.4.10. Posúdenie prejavu žalovaného o započítaní má význam pre ďalší procesný postup súdu v
predmetnej veci. Posúdenie námietky, ktorá sa považuje len za procesnú obranu proti žalobe, súd rieši
ako prejudiciálnu otázku a zaoberá sa ňou len v odôvodnení rozsudku. Keďže započítanie pohľadávky
je právne účinné iba proti reálne existujúcej pohľadávke na plnenie rovnakého druhu, musí sa súd

prednostne zaoberať dôvodnosťou podanej žaloby. Ak je žalobcom uplatnený nárok dôvodný, vyhodnotí
súd započítací nárok žalovaného z hľadiska jeho hmotnoprávnej prípustnosti a právnych účinkov na
záväzkový vzťah, ktorý je predmetom sporového konania. Súd však za žiadnych okolností pri tejto
procesnej obrane osobitne nerozhoduje o pohľadávke uplatnenej žalovaným na započítanie.

2.4.11. V ďalšom sa preto súd už zaoberal iba kompenzačnou námietkou žalovaného vo výške 4.500,-

eur, a teda tým, či na strane žalovaného existovala pohľadávka v tejto výške voči žalobcovi a či táto
pohľadávka môže byť predmetom započítacieho úkonu medzi stranami sporu. Ak teda žalovaný uplatní
kompenzačnú námietku, súd skúma, či tu existujú predpoklady započítania podľa hmotného práva, a to:
- vzájomnosť pohľadávok - musí ísť o záväzky medzi tými istými subjektmi,
- musí ísť o rovnaký druh plnenia - započítanie je možné prevažne pri peňažných pohľadávkach,

- spôsobilosť pohľadávky na započítanie (§ 581 OZ, prípadne § 358 - 364 ObZ),
- existencia relevantného právneho úkonu smerujúceho k započítaniu. Týmto úkonom je práve
kompenzačná námietka, ktorá ako úkon s hmotnoprávnou relevanciou je účinná voči ostatným
účastníkom od okamihu, keď sa o ňom v konaní dozvedeli. Týmto momentom dochádza k stretu
uvedených pohľadávok, a teda k zániku záväzku žalobcu v rovnakej výške, ako je plnenie vyjadrené

v žalobe.

2.4.12. Žalovaný sa od počiatku bráni tým, že zálohu si zmluvné strany účtovali aj v predchádzajúcich
zmluvných vzťahoch a ide o bežnú prax. Súd však poukazuje na ust. § 275 ods. 4 ObZ, že nie je
možné považovať za prax jeden záväzkový vzťah, ktorý predchádzal spornému záväzkovému vzťahu

(žiaden iný žalovaný nepreukázal) a takáto skutočnosť nemôže byť rozhodujúca v súdenej veci. Práve
opak tvrdenia žalovaného je pravdou. V obchodnom vzťahu, ktorý predchádzal prejednávanej veci, a
to na projektovú dokumentáciu, ktorú vyhotovil žalovaný pre Čerpaciu stanicu PHM Lieskovská cesta,
Bratislava - Podunajské Biskupice, bola záloha na dielo účtovaná žalovaným samostatnou zálohovou
faktúrou. Ak by išlo o obchodnú prax medzi stranami sporu, ako to tvrdí žalovaná, tak aj v tomto prípade

mala byť vystavená samostatná zálohová faktúra, ale k jej vystaveniu nedošlo.

2.4.13. Súd taktiež neuveril tvrdeniu žalovaného, že na poskytnutie zálohy sa dohodol so žalobcom
začiatkom júla. Žalovaný uhrádzal čiastku 9.000,- eur dňa 29.7.2014 (teda v čase po žalovanom
tvrdenom uzavretí dohody o zaplatení zálohy). Ak by bola časť tejto úhrady vyplácaná ako záloha, tak

by túto úhradu bol žalobca rozčlenil na časť doplatku ceny na už zrealizované dielo a zvyšok ako zálohu
na ďalšie dielo (keďže o dohode už mali podľa tvrdenia žalovaného sporové strany vedieť). Pri platení
tejto čiastky dal žalobca dostatočne najavo žalovanému, že ju uhrádza ako doplatok za predchádzajúce
dielo a nie zálohu. Žalovanému nič nebránilo v tom, aby si zálohu vyúčtoval vo faktúre č. 17/2014 dňa
15.8.2014 a tým by došlo ku naplneniu údajnej dohody. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalovaného,

že po prijatí úhrady 9.000,- eur v júli 2014 predpokladal, že časť 4.500,- eur je záloha, ani s ďalšou
jeho argumentáciou, že pre žalobcu bolo výhodnejšie zálohu mu neúčtovať. Podnikatelia sú povinní pri
výkone svojej činnosti sa riadiť platnou právnou úpravou, v danom prípade Zákonom o účtovníctve a
nie tým, čo je pre koho výhodnejšie. Podkladom pre uplatnenie kompenzačnej námietky je faktúra č.
3/2016 doručená žalovaným žalobcovi dňa 16.2.2016, ktorú žalobca neuznal a nevedie ju vo svojom

účtovníctve, čoho dôkazom je potvrdenie Daňového úradu Prešov.

2.4.14. Podľa žalovaného ku zániku pohľadávok malo dôjsť doručením faktúry (16.2.2016). Toto jeho
tvrdenie je v rozpore s rozhodnutím NS SR sp. zn. 4MCdo/14/2011, v zmysle ktorého prejavom
smerujúcim k započítaniu (§ 580 Občianskeho zákonníka) nie je samo predloženie faktúry druhej strane

právneho vzťahu, a to ani v prípade, že táto strana uzná fakturovanú sumu čo do dôvodu a výšky. Pre
platnosť je nevyhnutný právny úkon, z ktorého prejav vôle započítania je zrejmý, čo v danom prípade
absentuje.2.4.15. Vzájomnú žalobu žalovaný vo výške 4.980,- eur nijakým spôsobom nepreukázal. Súd pripúšťa,
že mohli byť vykonané aj iné práce, ako sú žalobcom zaplatené, ale bolo povinnosťou žalovaného ich
zmluvné dojednanie so žalobcom jednoznačne preukázať.

2.4.16. S poukazom na vyššie uvedené súd dospel k záveru, že medzi stranami sporu nedošlo k
platnému uzavretiu zmluvy o dielo ústnou formou, pretože pre platnosť takejto dohody je nevyhnutné,
aby strany sporu sa dohodli na všetkých jej podstatných náležitostiach tak, ako to bolo vyššie
konštatované, teda, aby obom stranám sporu bol jasný predmet plnenia a cena, za ktorú je dielo

nevyhnutné vyhotoviť.

2.4.17. Nárok žalobcu je zákonný a dôvodný v súlade s ust. § 451 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Žalobca mal uhradiť na celkovú cenu diela za projektovú dokumentáciu Lieskovská cesta
Bratislava - Podunajské Biskupice sumu 19.960,- eur na základe faktúry č. 11/2014, ale v skutočnosti
zaplatil 24.460,- eur postupnými splátkami. Z toho je zrejmé, že preplatil celkovú cenu prác o sumu

4.500,- eur. Toto medzi stranami sporu nie je sporné. Rozpor spočíva v tvrdení žalovaného, že táto
čiastka má tvoriť zálohu na ďalšie dielo, ktoré si medzitým strany sporu dohodli. Súd po vykonanom
dokazovaní dospel k presvedčeniu, že tvrdenie žalovaného je nepravdivé a nepreukázané žiadnym
dôkazom. Žalovaný faktúru č. 11/2014 vystavil v máji 2014 a určil deň splatnosti 21.5.2014. Teda v čase
vystavenia faktúry nemohol ešte predpokladať, že žalobca bude mať dôvod uhrádzať zálohu na ďalšie

dielo. Z toho možno jednoznačne usúdiť, že v čase vystavenia faktúry záväzok žalobcu neexistoval
a jeho existenciu žalovaná strana nepreukázala ani v priebehu konania. Tvrdenia prezentované
žalovaným boli rozporné, nejednoznačné, podľa názoru súdu nedošlo ku dohode ohľadom ceny diela
a keďže neexistuje povinnosť doplatiť cenu diela, nemožno akceptovať ani návrh žalovaného na
započítanie,prípadnenavyhovenievzájomnejžaloby,pretožefaktúra,ktorámátvoriťpodkladvzájomnej

žaloby, bola vyhotovená ako reakcia na predžalobnú upomienku žalobcu pred podaním tejto žaloby.

2.4.18. Preto súd žalobe vyhovel a vzájomnú žalobu zamietol.

2.4.19. Výrok o priznaní úrokov z omeškania, uplatnených žalobou, odôvodnil aplikáciou ust. § § 365

ods. 1, § 369 ods. 1, 2 ObZ, § 1 ods. 1 nar. vl. SR č. 21/2013 Z. z. a tým, že súd mal v predmetnom konaní
za preukázané, žalovaný sa dostal do omeškania s vrátením bezdôvodného obohatenia v žalovanej
výške a preto má žalobca nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy. Tie neboli medzi zmluvnými
stranami osobitne dojednané, preto žalobca má nárok na úroky z omeškania, t.j. 9 % bola základná
úroková sadzba ECB pre hlavné refinančné operácie 0,05 %, a teda žalobca má nárok na zaplatenie

úrokov z omeškania vo výške 9,05 % ročne.

2.4.20. Výrok o priznaní náhrady trov konania súd prvej inštancie právne posúdil aplikáciou ust. § 255
ods. 1, § 262 ods. 1, 2 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100
% s tým, že podľa výsledku konania žaloba bola podaná dôvodne, preto žalovaný je povinný žalobcovi

nahradiť vzniknuté trovy konania vo výške, ako o nej po právoplatnosti tohto rozhodnutia rozhodne
samostatným uznesením vyšší súdny úradník.

3. Proti tomuto rozsudku, proti všetkým jeho výrokom, včas podal odvolanie žalovaný. Považuje
rozsudok prvoinštančného súdu za nesprávny a nezákonný. Namieta, že rozhodnutie súdu prvej

inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), rovnako, že
súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f)
CSP) a tiež že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b)
CSP). Tieto uplatnené odvolacie dôvody v obsahu odvolania konkretizuje tak, že:

3.1. Rozhodnou skutočnosťou vo vzťahu k predmetu konania, od ktorej bezprostredne závisí výsledok
konania, je v prvom rade posúdenie splnenia podmienok na platné uzavretie zmluvy o dielo ústnou
formou a následne existencia predpokladov započítania podľa hmotného práva, osobitne relevantného
právneho úkonu smerujúceho k započítaniu. Žalovaný má za to, že súd pri rozhodovaní o žalobe zaujal

práve v tomto nesprávne stanoviská a v nadväznosti na ne potom dospel k nesprávnym právnym
záverom, t. j. nesprávne vec právne posúdil.3.2. Žalovaný od samotného počiatku súdneho konania i v celom jeho priebehu konzistentne uvádza, že
suma 9.000,- eur pripísaná na jeho účet 10.9.2014 predstavovala úhradu doplatku do faktúry č. 11/2014
v rozsahu 4.500,- eur, a súčasne aj dojednanú zálohovú platbu vo výške 4.500,- eur na ďalšie dielo,

ktoré si žalobca u žalovaného objednal, a ktoré v tom čase pre neho žalovaný začal realizovať, a to diela
- projektová dokumentácia Čerpacia stanica PHM Trstená (ďalej v texte len „PD ČS Trstená“). Žalovaný
odmieta tvrdenie, že platba v rozsahu 4.500,- eur, t.j. nad rámec zostatku pohľadávky z fkt. č. 11/2014,
uplatnená žalobou je mylnou platbou a že jej prijatím sa bezdôvodne obohatil. V konaní nikdy netvrdil, že
v čase vystavenia fkt. č. 11/2014 predpokladal, alebo mohol predpokladať, že žalobca bude mať dôvod

uhrádzať zálohu na ďalšie dielo, tak ako pri odôvodňovaní rozhodnutia uviedol súd.

3.3. So žalobcom sa na realizácii diela PD ČS Trstená ústne dohodli v úvode mesiaca júl 2014 na
osobnomstretnutívHoteliHviezdoslavkonateliasporovýchstránza prítomnostip.A.B..Obomstranám,
aj s poukazom na predchádzajúce realizácie PD žalovaným pre žalobcu bolo zrejmé, čo je predmetom
dojednania, aká bude cena za dodanie, a tiež aká záloha má byť zaplatená. Konateľ žalobcu najskôr v

konaní úplne negoval stretnutie so žalovaným v Hoteli Hviezdoslav, neskôr pripustil, keď tvrdil, že toto
stretnutie bolo, ale oveľa neskôr, ako to uvádza žalovaný, a po oboznámení s e-mailom zo dňa 6.7.2014
pripustil, že k stretnutiu muselo dôjsť skôr. Na poslednom pojednávaní už konateľ žalobcu uviedol, že
medzi nimi vtedy došlo aj k dohode, ale že dohodnutá cena bola 3.720,- eur, a tú aj zaplatil. Takéto
vyjadrenia konateľa žalobcu sú teda rozporuplné, prispôsobujúce sa dôkaznej situácii a popierajúce

skutočný obsah dojednania medzi stranami.

3.4.Jenepochybné,žekrealizáciiPDČSTrstenážalovanýmprežalobcudošlo,PDbolaodovzdanáana
základe nej stavba ČS Trstená preukázateľne bola postavená. Po predložení dodatočne (po zrealizovaní
a ukončení výstavby ČS Trstená) vyhotovenej projektovej dokumentácie „novým“ projektantom žalobcu,

je evidentné, že táto nová PD je len prekopírovaním dokumentácie už predtým elektronicky priebežne
zasielanej žalovanému, resp. realizátorovi stavby a s poukazom na vyjadrenie svedka A. D. E. na
poslednom pojednávaní je evidentné tiež to, že dielo v čase, kedy „novú“ projektovú dokumentáciu
vyhotovil iný projektant, už bolo postavené, takže realizácia výstavby bola vykonaná iba podľa PD
vyhotovenej žalovanou.

3.5. V kontexte so žalovaným do súdneho spisu predloženou projektovou dokumentáciou, pripravenou
na odovzdanie už v mesiaci august 2015 (tak ako to vyplýva z e-mailovej korešpondencie medzi
svedkom F. G. a A. B., zo dňa 10.8.2015 a 12.8.2015), a v spojení s vyjadrením svedka A. D. E.
na poslednom pojednávaní, kde uviedol, že PD ČS Trstená sa nemenila od začatia stavby, a s jeho

vyjadrením, že s požiadavkami na riešenie vzniknutých problémov sa obracal na A. B., zástupcu
žalovaného, spolu so žalovaným do konania predloženom e-mailovou korešpondenciou, je podľa
žalovaného jednoznačne preukázané aký bol rozsah žalobcom objednaných a žalovaným realizovaných
prác, t. j. to, čo bolo dojednané na úvodnom stretnutí v mesiaci júl 2014, a tiež čo neskôr vyplynulo v
priebehu výstavby na jednotlivých kontrolných dňoch.

3.6. S poukazom na e-mail zo dňa 6.7.2014, adresovaný žalovaným žalobcovi, a tiež e-mail zo dňa
12.7.2014 adresovaný F. G. a A. H. je možné dospieť k záveru, čo bolo predmetom dojednania medzi
zmluvnými stranami a s istotou tiež to, že predmetom prvotného dojednania nebola stanica LPG, ktorá
bola doobjednaná až dodatočne, a ktorá práca (doplnenie LPG) bola fakturovaná až v záverečnej faktúre

č. 03/2016 zo dňa 16.2.2016, podobne ako ďalšie neskôr objednané práce, o ktorých žalobca tvrdí, že
boli len odstránením vád diela.

3.7. Z vystavenej faktúry č. 11/2014 zo dňa 14.5.2014 za PD pre ČS PHM Podunajské Biskupice vyplýva,
že dojednaná cena za realizáciu obdobnej projektovej dokumentácie bola 15.000,- eur + DPH, t.j. spolu

18.000,- eur, táto skutočnosť sporná nie je. Rovnako tak nie je a ani v konaní nebola sporná, t.j. nebolo
nutné preukazovať ani predchádzajúcu spoluprácu medzi spornými stranami, ktorú spoluprácu sám
potvrdil konateľ žalobcu pri svojej výpovedi na pojednávaní, pričom uviedol, že vždy bola problémová.
Okrem PD ČS Trstená a PD ČS Podunajské Biskupice realizovala žalovaná pre žalobcu v roku 2013 -
2014 ešte aj PD ČS Hodonínska cesta za cenu 30.000,- eur s DPH.

3.8. Žalovaný pre žalobcu realizoval predmetnú projektovú dokumentáciu ako v poradí už jeho tretiu PD
(po PD na ČS Podunajské Biskupice a PD ČS Hodonínska čo medzi stranami nebolo nikdy sporné). S
prihliadnutím na skúsenosti žalobcu pri výstavbe ČS, keďže je vlastníkom min. 12 čerpacích staníc PHMna území Slovenska, cenu za PD pre stavebné povolenie ako cenu za PD pre účely realizácie stavby
žalobca nepochybne pozná, pozná aj rozdiel medzi týmito PD, preto nie je možné uveriť jeho účelovým
tvrdeniam, že medzi stranami bola za taký rozsah PD, ako bol odovzdaný žalobcovi priamo alebo cez

realizátora stavby žalovanou, dohodnutá cena 3.100,- eur + DPH, t.j. 3.720,- eur. Ide o nereálnu odmenu
architekta poukazujúc na predpokladanú výšku nákladov stavby 500.000,- eur, ktorá je v rozpore s
cenou, ktorá sa obvykle platí za porovnateľné dielo v čase uzavretia zmluvy za obdobných obchodných
podmienok, viď napr. výpočet honoráru architekta na stránke www.honorar.sk.

3.9. Z faktúry č. 17/2014 zo dňa 15.8.2014 zjavne vyplýva, že nie je faktúrou konečnou za všetky práce
vykonané žalovaným pre žalobcu, ale že ide iba o refakturáciu dovtedy realizovanej časti diela. Žalovaný
v konaní vysvetlil, čo bolo predmetom tejto čiastkovej fakturácie za projektovú dokumentáciu (že sa
jednalo o Realizačný projekt Statika refiže a tvar základových pätiek, objednanú priamo žalobcom u
subdodávateľa BAUER & ROSINA CONSULTING, s.r.o., ako aj projektov - zdravotechnika, voda a
kanalizácia kiosk, odvodnenie spevnených plôch, projekt dopravy, t. j. nevyhnutné projekty na stavebné

povolenie), súd však túto argumentáciu do úvahy nevzal.

3.10. Z predloženej mnohostrannej e-mailovej korešpondencie vyplynulo, že aj po splatnosti tejto
faktúry ďalej prebiehala komunikácia medzi žalobcom a žalovaným a žalobca si v nadväznosti na
závery kontrolného dňa uskutočneného dňa 4.9.2014, priamo na tomto kontrolnom dni objednal ďalšie

služby, konkrétne: príprava teplej vody a jej rozvodov, LPG - základy, projekt pre spevnené plochy aj s
odvodnením, projekt protipožiarnej steny. Neskôr, t. j. po kontrolnom dni, si objednal ešte projekt refiže
- množstvo železa. Tieto služby neboli predmetom dojednania v Hoteli Hviezdoslav, ale sa jednalo o
rozšírenie diela z pôvodne dojednaného rozsahu - projektová dokumentácia na stavebné konanie, na
rozsah - realizačná projektová dokumentácia stavby. Toto rozšírenie dojednal ústne p. C. I. a zástupca

realizačnej firmy Cestné stavby Žilina priamo na kontrolnom dni, príp. neskôr; objednanie a následná
realizácia rozšíreného diela je preukázaná okrem korešpondencie najmä tým, že na základe plnenia zo
strany žalovaného (odovzdanie PD) došlo reálne k postaveniu stavby ČS Trstená, čo potvrdil aj svedok
A. D. E. na poslednom pojednávaní na prvoinštančnom súde. Jeho výpoveď je nepresne zapísaná do
zápisnice o pojednávaní, čo sa dá overiť aj prehratím zvukového záznamu z pojednávania. Odvolateľ

poukazuje pritom na ním označené časové údaje týkajúce sa záznamu zvuku z pojednávania.

3.11. Žalovaný sa nestotožňuje s názorom súdu, že e-mailová komunikácia medzi realizátorom stavby
a ďalšími subjektmi nemôže byť dôkazom o dohodnutom predmete diela. Ak súd má zato, že za takýto
rozsah plnenia má žalobca zaplatiť pre nedostatok písomného dojednania žalovanému len cenu 3.100,-

eur + DPH, t. j. 3.720,- eur, tak potom sa evidentne žalobca bezdôvodne obohatí na úkor žalovaného.

3.12. Konanie žalobcu, keď proti žalovanému uplatňuje nárok na vydanie údajného bezdôvodné
obohatenie na strane jeho obchodného partnera, ktorý pre neho v tom čase realizoval ďalšie dielo, a
ktorému do dnešného dňa za toto dielo nedoplatil zostatok fakturovanej sumy, považuje žalovaný za

rozporné so zásadami poctivého obchodného styku, za zneužitie práva tzv. šikanu, t. j. snahu výkonom
práva znevýhodniť ho a spôsobiť mu ujmu. Vzhľadom k tomu, že ObZ v ust. § 265 nepriznáva takémuto
výkonu práva právnu ochranu, súd by v takomto prípade výkon práva mal odmietnuť.

3.13. Túto situáciu spôsobil samotný žalobca, keď v auguste 2015 prostredníctvom F. G. odmietol

zaplatenie doplatku vo výške 2.130,- eur bez DPH za dielo, čím de facto sám zmaril odovzdanie PD k
ČS Trstená v tlačenej forme.

3.14. Výpoveď svedka F. G., označuje za účelovú a nevierohodnú. Svedok poprel prakticky všetko, čo
vyplýva z písomnej korešpondencie. Nespomenul si prakticky na nič vo vzťahu k plneniu, tvrdil, že na

realizácii sa nepodieľal, nebola mu predložená PD, nevidel ju, s p. B. sa v súvislosti s ČS Trstená nebavil,
komunikáciu s A. B. spochybnil a nevedel o tom, že nejaký projekt od neho žiadal, záverom sa vyjadril,
že s „Trstenou nemal nič“. Z e-mailovej korešpondencie vyplýva, že sa aktívne na realizácii zúčastňoval.

3.15. Vo vyjadrení právneho zástupcu žalobcu, doručenom súdu dňa 11.11.2016, bolo uvedené, že

„Paradoxom je tá skutočnosť, že žalobca uhradil žalovanému faktúru č. 17/2014 v celom rozsahu aj
napriek skutočnosti, že zo strany žalovaného neboli dodané riadne a včas všetky práce, ktoré si u neho
žalobca objednal.“3.16. Odvolateľ potvrdzuje, že je paradoxom, keď zmluvný partner zaplatí a to napriek tomu, že dielo
(ako tvrdí) nie je odovzdané v takom rozsahu v akom bolo dohodnuté a navyše v čase, keď z účtovníctva
žalovaného muselo byť, resp. malo byť zrejmé, že v čase úhrady sumy 3.720,- eur dňa 15.8.2014, t. j.

necelý kalendárny mesiac po predchádzajúcej úhrade čiastky 9.000,- eur, ku ktorej došlo dňa 10.9.2014,
je na účte evidovaný preplatok voči tomu istému subjektu vo výške - 4.500,- eur.

3.17. Prvoinštančný súd sa už v pôvodnom rozsudku zo dňa 24.2.2017 pri svojej úvahe o tom, že ide
o „nedopatrenie v učtárni žalobcu“ vôbec nezaoberal tým, prečo keď žalovaný vystavil refakturačnú

faktúru č. 17/2014 zo dňa 15.8.2014 na sumu 3.720,- eur, nezapočítal žalobca „omylom vyplatenú“ sumu
4.500,- eur voči svojmu záväzku vyplývajúcemu z refakturácie, ale sumu 3.720,- eur zaplatil prevodom
zo svojho účtu a bola pripísaná na účet žalovaného dňa 10.9.2014. Nevyhodnotil, prečo sa už vtedy
učtáreň žalobcu nedomáhala kompenzácie, keď z podvojného účtovníctva muselo byť v tom čase zjavné
(ak to mal žalobca vôbec takto zaúčtované), že je tam evidovaný preplatok a ani to prečo sa žalobca
nedomáhal vrátenia spornej sumy, ani po dobu ďalšej prebiehajúcej obchodnej spolupráce medzi ním

a žalovaným, ale sa jej začal domáhať až potom, čo sa dostal so žalovaným do sporu (v súvislosti so
žalovaným dňa 10.8.2015 e-mailom požadovaným doplatkom vo výške 2.130,- eur bez DPH za dielo
ČS PHM Trstená), konkrétne až záverom mesiaca december 2015, t. j. po uplynutí jedného roka a bez
mála šiestich mesiacov odo dňa „chybnej úhrady“. Žalobca po celé toto obdobie ani len nenaznačil
žalovanému, že eviduje nejaký preplatok voči nemu. Otázkou je preto z akého dôvodu súd bez ďalších

úvah uveril účelovým tvrdeniam žalobcu o „nedopatrení v učtárni žalobcu“.

3.18. Súd uviedol v odôvodnení na str. 10, bod. 32, že „neuveril tvrdeniu žalovaného, že na poskytnutí
zálohy sa dohodol so žalobcom začiatkom júla, pretože v čase, keď žalovaný uhrádzal čiastku 9.000,-
eur dňa 29.7.2014, a ak by bola časť tejto úhrady vyplácaná ako záloha, tak by túto úhradu bol rozčlenil

na časť doplatku a zvyšok ako zálohu na ďalšie dielo, keďže o dohode už mali podľa tvrdenia žalovaného
sporové strany vedieť, ale pri platení tejto čiastky dal žalobca dostatočne najavo žalovanému, že ju
uhrádza ako doplatok za predchádzajúce dielo a nie zálohu.“ Bolo by ideálnym riešením, ak by to
žalobca riešil tak, že by platbu rozdelil. Bohužiaľ sa tak nestalo a žalovaný na rozčlenení ani netrval,
predpokladajúc, že sa v časti 4.500,- eur jedná o dohodnutú zálohu, pričom v svojom účtovníctve si

platbu 4.500,- eur priradil k plneniu za PD ČS Trstená.

3.19. Bolo by ideálnym riešením, ak by medzi stranami bola uzatvorená písomná zmluva, ale ani to sa
nestalo, keďže na tom ani jedna zo strán, poznajúc sa z predchádzajúcich realizácií netrvala; na strane
druhej však skutkové okolnosti preukazujú, že zmluva bola platne uzavretá v ústnej forme, PD bola

odovzdaná a na jej základe bola stavba ČS Trstená aj reálne postavená.

3.20. Podľa žalovaného, ak mal súd zato, že zmluva platne uzavretá nebola, mal sa alternatívne
zaoberať aj tým, či žalovanému nevznikol nárok voči žalobcovi z iného právneho dôvodu, napr. titulom
bezdôvodného obohatenia, keďže cena 3.100,- eur + DPH, t. j. 3.720,- eur, evidentne nie je obvyklou

cenou (v ponímaní ust. § 536 ods. 3 ObZ), ktorá suma 3.720,- eur, v prípade aplikácie právneho názoru
súdu o neplatnosti dohody, by bola konečnou odmenou za žalovaným dodané dielo PD ČS Trstená so
všetkými naviac prácami, pri predpokladanej výške nákladov stavby 500.000,- eur.

3.21. Žalovaný sa nestotožňuje ani s odôvodnením a postupom prvoinštančného súdu vo vzťahu

k započítaniu, aplikujúc rozhodnutie NS SR sp. zn. 4MCdo/14/2011, v zmysle ktorého prejavom
smerujúcim k započítaniu (§ 580 Občianskeho zákonníka) „nie je samo predloženie faktúry druhej strane
právneho vzťahu, a to ani v prípade, že táto strana uzná fakturovanú sumu čo do dôvodu a výšky, ale,
že pre platnosť je nevyhnutný právny úkon, z ktorého prejav vôle započítania je zrejmý, čo v danom
prípade absentuje.“ Žalovaný má zato, že aplikácia uvedeného právneho názoru by bola dôvodná v

prípade, ak by bola vystavená klasická faktúra na zaplatenie za určité plnenie a táto by bola doručená
obchodnému partnerovi za účelom úhrady celej fakturovanej sumy; na tento prípad však aplikácia vyššie
uvedeného rozhodnutia nie je dôvodná, keďže faktúra 03/2016 nie je typickou faktúrou a z jej textovej
časti započítací prejav žalovaného vyplýva; tento vyplýva aj z textu sprievodného listu zo dňa 16.2.2016.

3.22. Vo faktúre je totiž jednak uvedená položka zálohová platba vo výške 4.500,- eur, ktorá v tom
čase už bola zaplatená a z textovej časti vyplýva, že ju žalovaný považuje za uhradenú „z prijatej
zálohovej platby z 30.7.2014“, a teda ak si žalobca v tejto faktúre uplatňuje na zaplatenie čiastku 4.980,-
eur, je nepochybné, že čiastku 4.500,- eur z celkovej fakturovanej sumy vo výške 9.480,- eur takýmtospôsobom započítava voči čiastke 4.500,- eur zaplatenej žalobcom žalovanému dňa 30.7.2014, pričom
následne od zmluvného partnera požaduje iba doplatenie zostatku fakturovanej sumy. Doručenie tejto
faktúry je prejavom k započítaniu adresovaným druhému účastníkovi, zároveň keďže boli splnené všetky

podmienky (vzájomnosť pohľadávok, rovnaký druh plnenia, spôsobilosť pohľadávok k započítaniu), k
započítaniu podľa jeho názoru došlo v nadväznosti na tento prejav momentom jeho doručenia druhej
zmluvnej strane.

3.23. Prejav k započítaniu možno urobiť aj v priebehu súdneho konania ako obranu proti žalobe. Ak mal

súd iný názor na úkon započítania ako samotný žalobca, do úvahy prichádza aj iný započítací prejav, a
to podanie zo dňa 30.12.2016, doručené súdu dňa 2.1.2017 (žalobcovi súdom dňa 11.1.2017) označené
ako vzájomná žaloba, ktorou si žalovaný v súdnom konaní uplatnil na započítanie svoju pohľadávku
vyplývajúcu z faktúry č. 03/2016, a to v rozsahu sporných 4.500,- eur, t.j. aj z tohto podania je zrejmé,
aká pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje k započítaniu proti pohľadávke veriteľa. Týmto úkonom ako
započítacím prejavom sa však súd vôbec nezaoberal a do úvahy ho nevzal.

3.24. Pohľadávka, ktorá zanikla v dôsledku započítania nemôže byť znova rozhodnutím súdu priznaná
titulom bezdôvodného obohatenia.

3.25. Žalovaný namieta aj to, že prvoinštančný súd, tým že neprimerane zasahoval do otázok kladených

konateľkou žalovaného svedkovi A. D. E. a neumožnil niektoré z nich položiť (ktorá po zásahu súdu od
kladenia otázok upustila) nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

3.26. Uvádzané skutočnosti, považuje žalovaný za rozhodné pre zrušenie prvoinštančného rozsudku

odvolacím súdom.

4. Žalovaný v odvolacom návrhu navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak,
že návrh žalobcu o zaplatenie 4.500,- eur zamietne a že žalobcovi uloží povinnosť zaplatiť žalovanému
4.980,- eur s 9,05 %-ným úrokom z omeškania ročne od 24.2.2016 do zaplatenia, paušálnu náhradu

nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že v rámci vyjadrenia považuje za potrebné
zhodnotiť fakty, ktoré vyplynuli z doteraz vykonaného dokazovania:
- žalobca uhradil žalovanému dňa 29.7.2014 sumu vo výške v sume 9.000,- eur pod variabilným

symbolom 112014, čím dal dostatočne najavo, že nemal v úmysle uhrádzať žiadnu zálohu na
ďalšie dielo. Žalovaná spoločnosť túto úhradu pod týmto variabilným symbolom nijakým spôsobom
nenamietala.
-žalobcavčaseúhradyprevyšujúcejsumy4.500,-eurnemalžiadnyinýzáväzokvočižalovanémuokrem
záväzku vyplývajúcemu z faktúry č. 11/2014, a preto jasne a zrozumiteľne dal uvedením variabilného

symbolu 112014 najavo, čo je predmetom úhrady,
- žalovaná spoločnosť nevystavila žalobcovi zálohovú faktúru po prijatí na podľa jej tvrdenia takto
dojednanej zálohy vo výške 4.500,- eur,
- žalobcom preplatená suma 4.500,- eur, ktorá podľa vyjadrení žalovaného predstavuje zálohu na ďalšie
dielo, nebola žalovaným zúčtovaná ani pri najbližšej fakturácii žalovaného a to vo faktúre č. 17/2014 zo

dňa 15.8.2014. Žalovaným podľa neho bola zúčtovaná faktúrou č. 03/2016 až po uplynutí 18 mesiacov,
a to po zaslaní predžalobnej upomienky žalobcu zo dňa 22.12.2015.
- žalobca si objednal u žalovaného dielo PD Trstená a dohodol si so žalovaným cenu tohto diela. Cena
dohodnutá medzi žalobcom a žalovaným bola žalovaným fakturovaná faktúrou č. 17/2014, vystavenou
dňa 15.8.2014 a v plnom rozsahu žalobcom zaplatená.

5.1. Žalobca ďalej poukazuje na to, že sa stotožňuje so žalovaným v tom, že rozhodnou skutočnosťou
vo vzťahu k predmetu konania je posúdenie splnenia podmienok na platné uzavretie zmluvy o dielo a
následne existencia predpokladov započítania pohľadávok. Nesúhlasí však s názorom žalovaného, že
súd prvej inštancie nemohol dospieť k záverom, že nedošlo ku platnému uzavretiu zmluvy o dielo ústnou

formou. Z poslednej výpovede štatutárnej zástupkyne žalovaného a najmä svedeckej výpovede svedka
p. B.. ktorého navrhol žalovaný, vyplýva, že sa účastníci stretnutia na ktorom mala byť uzavretá zmluva o
dielo, cenou nezaoberali. Súd prvej inštancie správne v dôvodoch rozhodnutia uviedol, že z rozporných
tvrdení možno vyvodiť záver, že medzi stranami sporu nebola cena dohodnutá tak, ako ju má na mysliustanovenie § 536 ods. 1 Obch. zák., a to nielen cena za zhotovenie projektovej dokumentácie pre účely
stavebného konania, ale ani cena za údajné práce naviac. ktoré mal žalovaný vyhotoviť. V zmysle §
536 ods. 1 ObZ je dohoda o cene podstatnou náležitosťou zmluvy o dielo. K dohode o cene môže dôjsť

troma spôsobmi, a to tak, že zmluvné strany sa dohodnú na určitej cene. zmluvné strany sa dohodnú
na spôsobe určenia ceny alebo prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez dohody o cene. Žalovaný svoje
tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazom, ktorým by preukázal dohodu o cene diela. Ak návrh zmluvy
neobsahuje údaj o cene. tak aj v prípade, že bol v plnom rozsahu prijatý, nemožno zmluvu považovať za
platne uzavretú, lebo v nej nie je výslovný prejav vôle o cene. Aj s ohľadom na rozhodnutie NS ČR sp. zn.

32Cdo/1745/2018. na ktorý odkazuje aj súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia vyplýva,
že medzi stranami dôjde k dohode o podstatných častiach zmluvy len za predpokladu, že je súdu obsah
takej dohody známy, pričom záver, že cena diela bola určená dohodou strán, môže súd vysloviť len
vtedy, ak je preukázaný obsah takejto dohody, vrátane dojednanej výšky ceny. Aj po podanom odvolaní
je ale nesporné, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno spočívajúce v preukázaní ceny diela, a teda
existencie zmluvy o dielo. Ak súd nezisti výšku ceny diela, na ktorej sa strany sporu mali dohodnúť, a

nejde súčasne o prípad podľa § 536 ods. 3 ObZ, tak neprichádza do úvahy iný záver, ako ten, že dohoda
o takejto podstatnej náležitosti nevznikla a teda nedošlo ani ku vzniku zmluvy o dielo pre absenciu
dohody o podstatnej časti zmluvy.

5.2. Žalobca vo vyjadrení zaujíma stanovisko aj k odvolacím námietkam týkajúcim sa započítania.

Poukazuje na to, že žalovaný ohľadne započítania aj v podanom odvolaní uvádza, že k započítaniu
malo dôjsť momentom doručenia faktúry, pričom nesúhlasí s aplikáciou rozhodnutia NS SR sp. zn.
4MCdo/14/2011. ktoré vo svojom odôvodnení uviedol súd prvej inštancie. Naproti tomu na podporu
svojich tvrdení neuvádza žiadne ďalšie rozhodnutie súdu, v ktorom by bola opora jeho tvrdení, pričom
argumentuje, že „faktúra 03/2016 nie je typickou faktúrou”. Tvrdenia žalovaného aj s ohľadom na vyššie

uvedenú protichodnosť vyjadrení strán sporu žalobca v rámci konania viac krát logickým sledom udalostí
dôvodne spochybnil. Aj s ohľadom na uvedené je naďalej zrejmé, že okrem nepreukázania dohody
zmluvnýchstránnacenediela,žalovanýneuniesoldôkaznébremenoaničodorozsahudiela,minimálne
v rozsahu naviac prác.

5.3. S ohľadom na judikatúru súdov (okrem rozhodnutia 31Cdo/1745/2018 rovnako tiež rozhodnutie NS
ČR sp. zn. Cdo/2295/2008) je podľa žalobcu zrejmé, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
mohol a aj správne dospel k záverom obsiahnutých v napadnutom rozhodnutí a to vo vzťahu ku
uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia i vo vzťahu k zamietnutiu vzájomnej žaloby.

5.4. Žalobca namieta použitie ustanovenia § 265 ObZ na prejednávaný prípad. Z rozhodovacej činnosti
súdov vyplýva, že použitie ustanovenia § 265 ObZ je namieste vo výnimočných situáciách, najmä v
prípade neprimeranej výšky úrokov z omeškania alebo zmluvnej pokuty. V súdenom prípade žalobca
uplatňuje bezdôvodné obohatenie, nakoľko sa domáha vrátenia finančnej sumy, o ktorú omylom preplatil
faktúru, ktorý vystavil žalovaný. Nejde zo strany žalobcu o šikanózny výkon práva, ale len sa domáha

vrátenia finančnej sumy, ktorá žalobcovi nepatrí.

5.5. Podľa žalobcu rovnako nie je možné akceptovať námietku žalovaného, že malo dôjsť k porušeniu
jeho práva na spravodlivý proces v podobe nemožnosti kladenia otázok štatutárnej zástupkyni
žalovaného na svedka A. D. E.. Súd prvej inštancie opakovane ponúkol stranám sporu vyjadriť sa

k vykonanému dokazovaniu, ako aj poskytol možnosť kladenia otázok, pričom na pojednávaní dňa
15.10.2019 žiadna podobná námietka zo strany žalovaného vznesená nebola. Aj s ohľadom na uvedené
má žalobca odôvodnene za to, že zo strany žalovaného ide vznesenými námietkami a podaným
odvolaním o obštrukčné konanie v snahe vyhnúť sa svojej povinnosti vydať žalobcovi bezdôvodné
obohatenie.

5.6. Žalobca ďalej uvádza, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníka konania, či s navrhovaním a hodnotením dôkazov. Procesný postoj účastníka konania
zásadne nemožno bez ďalšieho dokazovania implikovať s povinnosťou súdu akceptovať jeho návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodnúť podľa nich. Súd je však povinný na tieto

procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade
s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník
konania uplatňuje svoje nároky, alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 7Cdo/26/2014 zo dňa 24.3.2015 s odkazom
na uznesenie ÚS SR IV.ÚS 329/04.

5.7. Žalobca nepopiera právo žalovaného na podanie riadnych opravných prostriedkov voči rozhodnutiu
súdu prvej inštancie, rovnako tiež žalobca nerozporuje jeho právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.
Aj s ohľadom na podané odvolanie je ale zrejmé, že súd prvej inštancie reagoval na všetky sporné otázky
v danom konaní, týkajúce sa otázky existencie zmluvy o dielo, ako aj otázky započítania pohľadávok
a projektovej dokumentácie a bezpochyby ich zodpovedal v zmysle rozsudku NS SR zrozumiteľným,

ústavne akceptovateľným spôsobom.

6. Podľa názoru žalobcu je rozhodnutie súdu prvej inštancie vecne správne. Napadnuté rozhodnutie
súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní. Navrhuje, aby odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil
napadnuté prvoinštančné rozhodnutie a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v
rozsahu 100 %.

7. Pred vecným prejednaním podaného odvolania odvolací súd vo výzve č.k. 2Cob/3/2020-453 z
8.6.2020 upovedomil sporové strany, že vychádzajúc zo skutkových a právnych záverov realizovaných
súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku i z obsahu prostriedkov procesného útoku a procesnej
obrany pred vecným prejednaním podaného odvolania dospel k záveru, že pre rozhodnutie o podanom

opravnom prostriedku je žiaducim, aby pri realizovanom plnení žalovaného pre žalobcu na dodávke
projektovej dokumentácie pre ČS PHM TRSTENÁ (pri alternatíve plnenia bez právneho dôvodu, ku
ktorému dospel súd prvej inštancie pre absenciu dohody o cene) je žiaducim, aby sa sporové strany
vyjadrili pre účely rozhodovania o vzájomnej žalobe a o započítacej námietke žalovaného aj k aplikácii
ust. § 451 a § 458 Obč. zák. a pri aplikácii čl. 2 ods. 2 CSP aj k záverom z ustálenej rozhodovacej

praxe vyplývajúcim z:

- Judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

„V prípade, že zmluva o dielo bola uzavretá neplatne a neprichádzal by do úvahy ani iný zmluvný vzťah

medzi účastníkmi konania, potom plnením žalobcu v prospech žalovaného (vykonaním stavebných
prác) na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu (viď napr. aj rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. septembra 2001, sp.zn. Obdo v 31/2000)“

- Vybraných rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR

NS ČR 29Cdo/200/2000: „Bezdůvodným obohacením je mj. prospěch získaný plněním bez právního
důvodu (§ 451 odst. 2 Obč. zákoníku), např. tehdy, bylo-li plněno na základě smlouvy o dílo, která
nevznikla.“
NS ČR 32Cdo/5550/2017 k aplikácii ust. § 451 a § 458 zák. č. 40/1964 Zb. - Obč. zák. podľa, ktorého

„....... Nejvyšší soud ve své ustálené rozhodovací praxi prosazuje názor, že v případě plnění bez
právního důvodu, které není dobře možné vrátit, je obohacený povinen poskytnout tomu, na jehož
úkor bezdůvodné obohacení získal, peněžitou náhradu odpovídající hodnotě, za jaké bylo obdobné
plnění obvykle poskytováno v daném místě a čase a za obdobných podmínek. ....................... (srov.
např. rozsudek ze dne 29.1.2009, sp. zn. 23Odo/954/2006, a předchozí rozhodnutí v něm citovaná).

Ustanovení § 458 odst. 1 Obč. zák. nelze vykládat tak, že peněžitá náhrada odpovídá výši plnění,
jež by byl obohacený povinen poskytnout v případě platně uzavřené smlouvy, nýbrž je třeba vyjít z
obvyklé ceny vynakládané v daném místě a čase za služby téhož druhu; pouze tímto způsobem je
plně respektován objektivní charakter bezdůvodného obohacení, jehož vydání směřuje k odčerpání
neoprávněně nabytého prospěchu na straně obohaceného (srov. např. rozsudek ze dne 30.11.2011, sp.

zn. 30Cdo/5086/2009)“.
NS ČR 32Odo/1754/2006 „Majetkovým vyjádřením bezdůvodného obohacení není částka, která
odpovídá částce vynaložené na zhotovení díla, ale peněžitá náhrada odpovídající skutečnému
majetkovému prospěchu zákazníka - objednatele díla.“

8. Preto vyzval v zmysle ustanovenia § 382 CSP, aby sa sporové strany písomne vyjadrili k aplikácii
označenýchustanovenívšeobecnezáväznýchprávnychpredpisovikzáveromzustálenejrozhodovacej
praxe.9. Na výzvu odvolacieho súdu reagoval žalobca písomným podaním zo dňa 16.6.2020, v ktorom odkázal
na jeho predchádzajúce stanoviská v konaní, týkajúce sa uzavretej zmluvy o dielo a samotného plnenia
pri zhotovení projektovej dokumentácie pre Čerpaciu stanicu Bratislava - Podunajské Biskupice. Opisuje

stav, akým spôsobom bola zaplatená zálohová faktúra, akým spôsobom boli účtované ďalšie práce
faktúrou č. 11/2004, i to, akým spôsobom bola táto faktúra zaplatená a preplatená o sumu 4.500,- eur.
Zdôrazňuje, že z jeho strany nebol žiadny dôvod na vrátenie faktúry č. 11/2004 žalovanému, pretože
táto bola vystavená správne na celkovú sumu za vykonanie diela vo výške 19.960,- eur a po odrátaní
zálohy správne vyúčtovaná na sumu k úhrade vo výške 15.460,- eur. Žalobca však uhradil omylom

sumu aj s tým, že do plnenia započítal aj to, čo už bolo uhradené na základe zálohovej faktúry vo výške
4.500,- eur. Plnenie vo výške 9.000,- eur zo dňa 29.7.2014 bolo označené aj príslušným variabilným
symbolom. Pokiaľ sa týka dodávok projektovej dokumentácie na ďalšom diele, a to Čerpacej stanici
PHM Trstená, žalobca zotrváva na svojom stanovisku, že objednané práce u žalovaného na tomto diele
boli žalobcom na základe faktúry č. 17/2014 zo dňa 15.08.2014 zaplatené. Žiadne ďalšie naviac práce
nad rámec prác zaplatených na základe tejto faktúry objednané žalobcom, ale ani dodané žalovaným

neboli, a preto ani suma 4.500,- eur nemohla byť preddavkom na ďalšiu odmenu. Uvedené vyplýva aj z
napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že v konaní nemá ani len preukázané,
žeby vôbec boli žalobcom objednané dodatočne ďalšie práce a nieto, že ešte boli žalovaným vykonané
a dodané žalobcovi. Medzi žalobcom a žalovaným nebola uzavretá ďalšia zmluva o dielo a žalovaný
nad rámec pôvodnej objednávky neplnil žalobcovi nič. Niet dôvodu na použitie ustanovení § 457 alebo §

458 Občianskeho zákonníka a uvažovať o bezdôvodnom obohatení na strane žalobcu. Navrhuje preto,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a priznal mu proti žalovanému nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

10. Žalovaný v odpovedi na výzvu odvolacieho súdu uviedol tiež, že zotrváva na svojich námietkach,

ktoré už uviedol v podanom odvolaní. Podľa jeho názoru je zrejmé a nepochybné, že k realizácii
projektovej dokumentácie na Čerpaciu stanicu Trstená žalovaným pre žalobcu došlo. Čerpacia
stanica bola preukázateľne postavená. Projektová dokumentácia, ktorá mala byť zhotovená novým
projektantom pre žalobcu je evidentne len prekopírovaním dokumentácie už predtým elektronicky
priebežne zasielanej žalovanému, resp. realizátorovi stavby a s poukazom na vyjadrenie svedka A. D. E.

na poslednom pojednávaní je evidentným tiež to, že dielo v čase, kedy „novú“ projektovú dokumentáciu
vyhotovil iný projektant už bolo postavené, takže realizácia výstavby bola vykonaná iba podľa projektovej
dokumentácie vyhotovenej žalovanou. Pre alternatívu aplikácie ustanovenie o inštitúte bezdôvodného
obohatenia podľa § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka predkladá odvolaciemu súdu dôkazy o tzv.
obvyklej cene vynakladanej na danom mieste a čase za služby rovnakého druhu. Poukazuje na výpočet

honoráru architekta, na podklady výpočtu projektovej dokumentácie ČS PHM Trstená, na výňatok zo
sadzobníka pre navrhovanie ponukových cien projektových prác a inžinierskych činností UNIKA z roku
2013 a podklady k výpočtu ceny projektovej dokumentácie - výpočet predpokladaných nákladov podľa
UNIKA z roku 2013. Zdôrazňuje, že bez ohľadu na spôsob výpočtu je zrejmé, že skutočný majetkový
prospech žalobcu by v prípade plnenia bez právneho dôvodu bol podstatne vyšší ako žalovaným

uplatňovaný nárok vyplývajúci z faktúry 03/2016. Napriek uvedenému žalovaný trvá iba na vyplatení
toho, čo uplatňoval voči žalobcovi v konaní doposiaľ. Zotrval na odvolacom petite obsiahnutom v ňom
podanom odvolaní. Žiada priznať aj náhradu trov odvolacieho konania.

11. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP - zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový

poriadok, účinný od 1.7.2016 - ďalej len „CSP“) následne na prejednanie podaného odvolania nariadil
pojednávanie a po zopakovaní a doplnení dokazovania na nariadenom odvolacom pojednávaní dňa
24.9.2020 dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody odôvodňujú čiastočnú zmenu napadnutého
rozhodnutia prvoinštančného súdu. Odvolací súd na nariadenom odvolacom pojednávaní oboznámil
listiny o fakturácii plnení medzi jednotlivými stranami, e-mailovú komunikáciu tak, ako je obsahom spisu,

oboznámením protokolu o určení vonkajších vplyvov i vyjadrením sporových strán. Rozsudkom č.k.
2Cob/3/2020-482 zo dňa 24.9.2020 zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu i vzájomnú
žalobu zamietol. Konštatoval najmä, že:

11.1. Vecne bol záver súdu prvej inštancie o zamietnutí vzájomného návrhu správny, ale súd prvej

inštancie vychádzal z iných skutkových i právnych záverov ako odvolací súd, preto volil alternatívu
zmeny aj tejto časti rozhodnutia. Poukázal na závery predchádzajúceho jeho rozhodnutia v predmetnej
veci - uznesenia zo dňa 31.8.2017 č.k. 2Cob/12/2017-214 v ktorom konštatoval, že z obsahu spisu
vyplýva, že medzi sporovými stranami nie je sporným to, že titulom preplatku ceny za dielo podľafaktúry č. 11/2014 žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Na
tomto sa nič nezmenilo ani v ďalšom priebehu konania pred súdom prvej inštancie a ani v priebehu
tohto odvolacieho konania. Podobne ani po zopakovanom dokazovaní odvolacím súdom na nariadenom

odvolacom pojednávaní 24.9.2020 niet dôvodu na zmenu právneho názoru vysloveného v označenom
predchádzajúcom rozhodnutí založenom na tom, že ak žalovaný má proti žalobcovi aj svoj vlastný
kompenzabilný nárok, je oprávnený i v prebiehajúcom súdnom spore uplatniť započítaciu námietku.
Ak žalovaný v sporovom konaní účinne uplatní svoju kompenzabilnú pohľadávku na započítanie proti
pohľadávke žalobcu, dochádza tým k zániku oboch záväzkov v rozsahu, v akom sa vzájomne kryjú

(§ 580 Obč. zák.). Z procesného hľadiska tak platí, že námietka započítania zo strany žalovaného
je možná aj v sporovom konaní a takto sa aj z hľadiska prostriedkov procesnej obrany posudzuje. V
predmetnej veci žalovaný svojimi prostriedkami procesnej obrany uplatnil započítaciu námietku proti
žalobcom uplatnenej pohľadávke na zaplatenie 4.500,- eur a naviac po uplatnenej započítacej námietke
od žalobcu požaduje zaplatenie sumy 4.980,- eur. Z procesného hľadiska v zmysle citovaného ust. § 147
ods. 2 CSP je za vzájomnú žalobu treba považovať uplatnenie pohľadávky žalovaného v prevyšujúcej

častipouplatnenejzapočítacejpohľadávke,tedačoprevyšujepohľadávkužalobcu.Dovýškyžalobcovej
pohľadávky ide o prostriedok procesnej obrany. Súd prvej inštancie záver o neakceptovaní uplatnenej
započítacej námietky i záver o nevyhovení vzájomnej žalobe vyvodil z toho, že zmluva o dielo
nebola platne uzavretá, pretože absentovala dohoda o cene, resp. dohoda strán prejavujúca vôľu
uzavrieť zmluvu o dielo aj bez dohodnutia ceny. Naviac súd prvej inštancie konštatoval, že nebolo

preukázané, že by plnenie zo strany žalovaného v prospech žalobcu bolo realizované. Odvolací súd
ešte pred nariadeným pojednávaním vo veci upovedomil strany o možnom právnom posúdení nárokov
uplatňovaných žalovaným podľa § 451 a § 458 Obč. zák. i s aplikáciou Čl. 2 ods. 2 CSP vo vzťahu
k záverom z ustálenej právnej praxe. Aj v zmysle týchto ustanovení Obč. zák. a uvedenej judikatúry
odvolací súd konštatoval, že relevantným pre zodpovedanie otázky účinkov uplatnenej započítacej

námietky v rozsahu 4.500,- eur, ale i pre rozhodnutie o podanej vzájomnej žalobe, aj pri uvažovanej
alternatíve neplatnosti zmluvy o dielo pre absenciu dohody o cene, bolo v zásade určujúcim, či žalovaný
a v akom rozsahu žalobcovi plnil a akú obvyklú hodnotu malo plnenie v danom mieste a čase.

11.2. Skutkovým základom každého súdneho rozhodnutia je v zmysle ust. § 215 ods. 1, 2 CSP

súhrn skutkových zistení, ku ktorým súd dospel v priebehu súdneho konania. K skutkovým zisteniam
súd dospieva posúdením (vyhodnotením) skutkových poznatkov. Skutkové poznatky súd získava v
sporovom procese predovšetkým dokazovaním. Pre súd je rozhodujúcim to, aký skutkový stav vyplynul
zo zhromaždených prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v čase, keď dochádza k
rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností

svedčiacich v prospech strany sporu sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať,
resp. dosiahnuť to, aby ich súd vyhodnotil v jej prospech. Toto sa žiada opakovane zdôrazniť aj v
súvislostisodvolacíminámietkamitýkajúcimisanesprávnychskutkovýchzistení.Predmetomzisťovania
v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho
vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania súdu vo veci samej. Základné

obmedzenie rozsahu zisťovania skutkového stavu predstavuje relevancia tej ktorej skutočnosti pre
konanie a rozhodovanie súdu o konkrétnej žalobe.

11.3. Poukázal na zásady týkajúce sa dôkazného bremena tak, ako plynuli z tam citovaných rozhodnutí
dovolacieho súdu. Žalovaný v konaní tvrdil, že pre žalobcu realizoval plnenie (dodávku projektovej

dokumentácie pre stavebné konanie a pre realizáciu stavby) a hodnotu tohto plnenia proti žalobcovi
uplatňuje čiastočne v rámci započítacej námietky na sumu 4.500,- eur a čiastočne uplatňovaním nároku,
ktorý žiada priznať rozhodnutím o jeho vzájomnej žalobe (prisúdením sumy 4.980,- eur s prísl.). Dôkazné
bremeno (produkovať rozhodujúce skutočnosti a dôkazy o nich) bolo preto na strane žalovaného v tom,
aby preukázal, že takéto plnenie pre žalobcu realizoval, a že jeho hodnota bola v ním uvádzanej výške, a

že účinne zároveň realizoval aj právny úkon o započítaní pohľadávok. Aj pri tejto alternatíve dôkazného
bremena poukázal na to čo plynie z rozsudku najvyššieho súdu z 11. apríla 2017, sp. zn. 3Cdo/2/2016,
keď Najvyšší súd SR prijal názor, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje toho
účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky;
ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. V niektorých prípadoch však

strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá a nemôže mať k dispozícii informácie o
skutočnostiach, významných pre rozhodnutie v spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii.
V prípade, že strana zaťažená dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového
stavu a zvýši tak pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti má za následok hodnotenie dôkazu v neprospech strany,
ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí, že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“
nemožno zamieňať s obrátením dôkazného tvrdenia. Z uvedeného v podmienkach danej veci primerane

vyplýva, že vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o požiadavkách žalobcu (alebo hlavného dodávateľa
stavby) na dodávky jednotlivých častí projektovej dokumentácie (vyplývajúcich okrem iného aj z e-
mailovej komunikácie, ktorá je obsahom spisu - ktorej autentickosť nebola spochybňovaná stranami
ani v odvolacom konaní), či o dôvode účasti zástupcu žalovaného A. B. na jednotlivých jednaniach s
dodávateľom stavby za prítomnosti zástupcu žalobcu, či na kontrolných dňoch alebo aj o komunikácii

konateľa žalobcu alebo ním poverených pracovníkov s A. B. o požiadavkách na dodávku projektovej
dokumentácie, bolo žiaducim, aby vysvetlenie o nich poskytol aj žalobca. Žalobca, či už slovami svojho
konateľa pred súdom prvej inštancie (viď zápisnica o pojednávaní na č.l. 143 spisu), alebo slovami
ním navrhnutých svedkov (Kľučár, Švejda), alebo aj slovami splnomocneného zástupcu na odvolacom
pojednávaní takéto vysvetlenie súdu neposkytol. Odpovede týchto na dôvod a účel prítomnosti A. B. na
týchto jednaniach alebo na dôvod a účel komunikácie žiadajúcej ďalšie časti projektovej dokumentácie

(vo význame „neviem“, „neviem poskytnúť vysvetlenie“, „nie som oprávnený na zodpovedanie takejto
otázky“ a pod.) významným spôsobom spochybnili obranu žalobcu o tom, že žalovaný mu neposkytol
ďalšie plnenia okrem tých, ktoré boli vyúčtované faktúrou č. 17/2014 na sumu 3.720,- eur, ktorú žalobca
žalovanému zaplatil 3.9.2014. V tejto súvislosti pozornosti odvolacieho súdu neušlo ani to, že plnenie
faktúry č. 11/2014 vo výške 9.000,- eur bolo realizované už dňa 29.7.2014. Žalobca plnenie vo výške

3.720,- eur realizoval napriek tomu, že už mal vedomosť (resp. predpokladá sa, že musel mať vedomosť
ako účtovná jednotka účtujúca v systéme podvojného účtovníctve), že na cene za plnenie poskytnuté za
projektovú dokumentáciu na ČS PHM Lieskovská cesta, vyúčtovanej faktúrou 11/2014, zaplatil o 4.500,-
eur viac. Až prakticky do záveru kalendárneho roka 2015 od žalovaného nepožadoval vrátenie sumy
4.500,- eur. Žalovaný aj podľa samotného žalobcu plnil pre žalobcu dodávku projektovej dokumentácie

na ČS Trstená, ale podľa žalovaného bolo toto plnenie len v rozsahu toho, čo bolo vyúčtované faktúrou
č. 17/2014. Ak významným spôsobom sám a ani nimi navrhnutými dôkazmi nevysvetlil dôvod jeho
komunikácie so žalovaným ohľadom dodávok ďalších častí projektovej dokumentácie, alebo prítomnosť
zástupcu žalovaného na kontrolných dňoch alebo rokovaniach s dodávateľom stavby aj po dátume
vystavenia a zaplatenia faktúry č. 17/2014 a sám od žalovaného v roku 2014 ani v podstatnej časti roku

2015 nežiadal „vrátenie“ preplatku faktúry č. 11/2014, nemožno uveriť jeho obrane, že žalovaný pre neho
nič už viac neplnil a že mu preto nemá ani nič zaplatiť. Aj v konaní pred odvolacím súdom obe strany
neuviedli skutočnosti o tom, že by mali byť na poskytnuté plnenia žalovaným pre žalobcu realizované
právne úkony týkajúce sa prípadných nárokov zo zodpovednosti za vady plnenia.

11.4. Z citovaného ustanovenia § 150 ods.1 CSP vyplýva, že strana sporu má povinnosť predložiť
skutkové tvrdenia pravdivo a úplne. Povinnosť tvrdiť „úplne“ je logickým doplnením povinnosti tvrdiť
„pravdivo“. Znamená, že strana nesmie zamlčať skutkové tvrdenia, o ktorých vie. Porušenie povinnosti
tvrdiť pravdivo a úplne má za následok prehru sporu. V tejto súvislosti nie je rozhodné, či strana sporu
úmyselne klamala (tvrdenia boli nepravdivé objektívne aj subjektívne), alebo či bola presvedčená o

pravdivosti toho, čo tvrdila (tvrdenia boli nepravdivé objektívne). Predkladanie nepravdivých tvrdení či
ich vedome zamlčovanie vyúsťuje do toho, že súd pri hodnotení dôkazov zohľadní nízku vierohodnosť
strany sporu tak, že nebude vychádzať z takých jej tvrdení, ktoré sa javia ako nepravdivé či zjavne
zamlčujúce také skutočnosti, ktoré pri aplikácii ust. § 150 ods. 1 CSP mala strana sporu povinnosť
pravdivo a úplne uviesť.

11.5. Súd vychádza pri záveroch o skutkovom stave z aplikácie ustanovenia § 215 ods. 1, 2 CSP. Súd
nie je vyšetrovateľom a nerealizuje také dokazovanie, ktoré strany v konaní neprodukovali. Na zistenie
skutočnej hodnoty plnenia žalovaného pre žalobcu sa žiadalo ešte pred súdom prvej inštancie realizovať
dokazovanie. Ak toto nebolo realizované a žalovaný sa mobilizoval až v podstate pred odvolacím

súdom v reakcii na výzvu odvolacieho súdu podľa § 382 CSP, na ním predložené dôkazy o obvyklej
hodnote plnenia produkované až v odvolacom konaní, nemohol odvolací súd pri aplikácii ustanovenia
§ 366 CSP prihliadať. Takto produkované skutočnosti a dôkazy o cene projektových prác predložené
až odvolaciemu súdu mohol žalovaný bez akejkoľvek prekážky predložiť už pred súdom prvej inštancie.
Za takéhoto stavu vyvstala pre odvolací súd potreba zodpovedania otázky, v akom rozsahu je cena

žalovaným poskytnutého plnenia na projektovej dokumentácii pre Čerpaciu stanicu Trstená.

11.6. S prihliadnutím na čas, kedy bola zaplatená faktúra 17/2014, ktorá bola vyúčtovaním čiastočnej
ceny za projektovú dokumentáciu a aj na to, že následne aj po vystavení tejto faktúry žalovanýžalobcovi nesporne plnil a prakticky do konca kalendárneho roka 2015 žalobca nerozporoval plnenie
v rozsahu 4.500,- eur (nedomáhal sa jeho vrátenia), ktoré bolo preplatením faktúry 11/2014 a žalobca
presvedčivým spôsobom nevysvetlil dôvod komunikácie medzi ním a zástupcom žalovaného (e-mailová

komunikácia,čiúčasťA.B.najednotlivýchstretnutiachsdodávateľomstavby)nemožnoprijaťzhľadiska
skutkového záver, že žalovaný už pre žalobcu neplnil na dodávke projektovej dokumentácie nič nad to,
čo bolo uhradené faktúrou 17/2014.

11.7. Do konania obe sporové strany na svoje tvrdenia predložili projektové dokumentácie, ktoré sa

týkajú predmetnej stavby ČS PHM Trstená. V konaní strany neprodukovali taký dôkaz, ktorý by umožnil
súdu verifikovateľným spôsobom zodpovedať otázky o autorskom práve na dielo a ani o tom, čo (aká
suma) by pri realizovanom plnení žalovaného pre žalobcu malo zodpovedať obvyklej cene v danom
mieste a čase.

11.8. Ak žalovaný bez akýchkoľvek pochybností plnil pre žalobcu aj viac (vo väčšom rozsahu) než bolo

vyúčtované faktúrou č. 17/2014 zo dňa 15.8.2014 (č.l. 27 spisu, zaplatenou 3.9.2014) a toto plnenie
realizoval aj po 3.9.2014 s vedomím, že má už najneskôr 29.7.2014 zaplatenú žalobcom i sumu 4.500,-
eur (preplatok ceny vyúčtovanej fa 11/2014), ktorej vrátenie žalobca nielen do konca roka 2014, ale ani
v priebehu roka 2015 nežiadal, niet prekážky preto, aby sa hodnota plnenia poskytnutého žalovaným
(aj pri akceptovaní právneho posúdenia plnenia žalovaného s aplikáciou ustanovení o bezdôvodnom

obohatení uvedených vo výzve odvolacieho súdu podľa § 382 CSP) v rozsahu 4.500,- eur nezapočítala
proti nároku žalobcu na vrátenie preplatku faktúry č. 11/2014.

11.9. Plnenie sumy 4.500,- eur žalobcom žalovanému prakticky bolo v roku 2015 akceptované obomi
stranami. Niet preto dôvodu, aby nebola započítaná na plnenie, ktoré poskytol žalovaný na dodávku

projektovej dokumentácie pre Čerpaciu stanicu PHM Trstená. Ak žalovaný realizoval účinne prejav
vôle o započítaní pohľadávky na túto hodnotu plnenia, ktoré poskytol oproti pohľadávke žalobcu na
vrátenie preplatenej ceny podľa faktúry č. 11/2014, je odvolací súd toho názoru, že nárok, ktorý si
žalobca uplatňuje v tomto konaní započítacou námietkou zanikol. Za takéhoto stavu nebolo možné
žalobnému návrhu žalobcu vyhovieť. Na strane druhej so zdôraznením vyššie uvedených dôkazných

povinností žalovaného na produkovaní skutočností o hodnote ním poskytnutého plnenia, nebolo možné
vzájomnému žalobnému návrhu vo výške 4.980,- eur s prísl. vyhovieť.

11.10. Odvolací súd, ktorý preskúmaval celý rozsudok súdu prvej inštancie za takéhoto stavu dospel
k záveru, že je podľa § 388 CSP dôvodným rozhodnutie súdu prvej inštancie zmeniť, pretože neboli

splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie, a preto rozhodnutie zmenil tak, že žalobný
návrh, aj vzájomný žalobný návrh zamietol.

12. Na dovolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 2Cob/3/2020-482 z 24.
septembra 2020 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na

ďalšie konanie. Uzavrel, že:

12.1. Dovolacia námietka o nedostatočnom a nepresvedčivom odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu
je dôvodná. Rozhodnutie je v jednotlivých častiach vzájomne si odporujúce, nedávajúce odpoveď
na otázky, akým plnením žalovaného mal byť kompenzovaný nárok žalobcu vo výške 4.500,- eur a

ktorým konkrétnym úkonom žalovaný započítal vzájomné pohľadávky strán sporu. Povinnosť súdu
svoje rozhodnutie náležite odôvodniť je jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý
proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd. Štruktúra práva na odôvodnenie súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená v
§ 220 ods. 2 CSP, pričom táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 378 ods. 2 CSP). Požiadavka

úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia je na odvolacom súde nutná najmä vtedy,
ak odvolací súd mení rozsudok súdu prvej inštancie. V takomto prípade odvolací súd musí podať výklad
opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom.
V odôvodnení svojho rozhodnutia sa musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
jeho myšlienkový postup musí byť dostatočne vysvetlený a poukázať na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním a na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho súdu môžu byť
dostatočne preskúmateľné len za predpokladu, že odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisuvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, resp. nepodriadil zistený
skutkový stav (viď uznesenie NS SR sp. zn. 3Cdo/179/2018).

12.2. V predmetnom konaní súd prvej inštancie rozsudkom č. k. 3Cb/42/2016-416 zo dňa 15.11.2019
vyhovel žalobe žalobcu, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 4.500,- eur s 9,05
% úrokom z omeškania ročne od 1.1.2016 do zaplatenia. Vzájomnú žalobu žalovaného o zaplatenie
istiny 4.980,--eur s príslušenstvom zamietol. Na odvolanie žalovaného, odvolací súd rozsudkom č. k.
2Cob/3/2020-482 zo dňa 24.9.2020, podľa § 388 CSP, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že

žalobu žalobcu i vzájomnú žalobu žalovaného zamietol. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd pred
samotným prejednaním odvolania, výzvou zo dňa 8.6.2020 (č. l. 452) postupom podľa § 382 CSP, vyzval
sporové strany, aby sa pre účely rozhodovania o vzájomnej žalobe a o započítacej námietke žalovaného,
vyjadrili k možnej aplikácii ustanovení § 451 a § 458 OZ a aj k záverom vo výzve citovanej judikatúry
Najvyššieho súdu SR i Najvyššieho súdu ČR.

12.3. Z obsahu rozsudku odvolacieho súdu (body 21. a 22.) vyplýva, že dôkazné bremeno produkovať
rozhodujúce skutočnosti a dôkazy na preukázanie realizácie plnenia a hodnoty tohto plnenia pre
žalobcu, ktorými okolnosťami žalovaný odôvodňoval jednak svoju započítaciu námietku na sumu 4.500,-
eur a jednak svoj nárok voči žalobcovi uplatňovaný vzájomnou žalobou o zaplatenie 4.980,- eur s
príslušenstvom, bolo na strane žalovaného. Napriek uvedenému, stotožniac sa s dovolacou námietkou

žalobcu, je nutné konštatovať, že z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, akým plnením
mal byť kompenzovaný nárok žalobcu vo výške 4.500,- eur, či malo ísť o plnenie založené na zmluvnom
základe, kedy by mala byť z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia zrejmá dohoda o predmete a cene
za vykonané dielo, alebo či malo ísť o plnenie, ktorého sa žalovaný v odvolacom konaní domáhal
titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je

tiež zrejmé, ktorým konkrétnym úkonom žalovaný započítal vzájomné pohľadávky sporových strán. Hoci
odvolací súd na viacerých miestach svojho rozhodnutia používa termín plnenie žalovaného, ktorým mal
byť medzi stranami sporu kompenzovaný nárok žalobcu vo výške 4.500,- eur, vo svojom rozsudku
odvolací súd bližšie nedefinuje, o aké plnenie čo do hmotného práva malo ísť. Z odôvodnenia rozsudku
odvolacieho súdu nevyplýva, či predmetné plnenie posúdil ako plnenie na zmluvnom základe alebo

či ho posúdil ako bezdôvodné obohatenie. Odvolací súd v bode 31. rozsudku síce konštatoval, že
nárok, ktorý si žalobca v konaní uplatňoval, zanikol započítacou námietkou žalovaného, v odôvodnení
však absentuje definícia konkrétneho úkonu žalovaného, ktorým k započítaniu, a teda k zániku nároku
žalobcu, malo dôjsť.

12.4. Započítanie [(kompenzácia), § 580 OZ] je zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok patriacich
vzájomne veriteľovi a dlžníkovi, ktorých plnenie je rovnakého druhu, ak niektorý z účastníkov i bez
súhlasu, prípadne i proti vôli druhého účastníka, urobí prejav smerujúci k započítaniu. Musí ísť pritom
o pohľadávky spôsobilé na započítanie (započítateľné pohľadávky), t.j. také, ktorých započítanie nie
je vylúčené dohodou účastníkov alebo zákonom. Zánik vzájomne sa kryjúcich pohľadávok nastane

okamihom, keď sa pohľadávky spôsobilé na započítanie stretnú. Stretnutie vzájomných pohľadávok
však právne účinky samo osebe ešte nemá, tie nastávajú až kompenzačným prejavom, a to ex tunc,
t. j. ku dňu stretnutia pohľadávok.

12.5. Z obsahu dovolaním napadnutého rozsudku však konkrétny započítací úkon nevyplýva, nevyplýva

z neho, kedy k stretu vzájomne sa kryjúcich pohľadávok došlo a v akej výške, a teda v tomto smere
dovolaním napadnutý rozsudok nie je náležite odôvodnený. Odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu
neobsahuje ani odkaz na príslušné zákonné ustanovenia, režimom ktorých sa pri svojom rozhodovaní
odvolací súd riadil.

12.6. Okrem vyššie uvedeného, rozsudok odvolacieho súdu je aj vnútorne rozporný, keď na jednej
strane (konkrétne v bode 26.) odkazom na ust. § 366 CSP (upravujúce tzv. novoty v odvolacom
konaní - pozn. dovolacieho súdu) tvrdil nemožnosť prihliadať na dôkazy týkajúce sa obvyklej hodnoty
plnenia, produkované žalovaným až v odvolacom konaní a vzápätí (v bode 30. rozsudku) konštatoval,
že „...niet prekážky preto, aby sa hodnota plnenia poskytnutého žalovaným (aj pri akceptovaní právneho

posúdenia plnenia žalovaného s aplikáciou ustanovení o bezdôvodnom obohatení uvedených vo výzve
odvolacieho súdu podľa § 382 CSP) v rozsahu 4.500,- eur nezapočítala proti nároku žalobcu na vrátenie
preplatku faktúry č. 11/2014.“ Dovolací súd sa stotožňuje s dôvodnosťou námietky žalobcu spočívajúcou
v tvrdení o tom, že rozsudok odvolacieho súdu si v jednotlivých častiach vzájomne odporuje, keď najednej strane konštatuje, že nemôže prihliadať na novoty v odvolacom konaní týkajúce sa preukazovania
bezdôvodného obohatenia žalobcu žalovaným a na strane druhej pripúšťa, že k zániku nároku žalobcu
došlo započítaním nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia.

12.7. V danom prípade dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno považovať za
presvedčivý, súčasne v dôsledku absencie vysvetlenia, resp. zdôvodnenia relevantných okolností
je nepreskúmateľný. Nemožno ho preto považovať za zodpovedajúci zákonným požiadavkám
vyplývajúcim z ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v spojení s § 387 ods. 2 CSP, čím došlo k porušeniu

práva žalobcu na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP. Dovolanie žalobcu je preto v zmysle
citovaného ustanovenia prípustné a zároveň aj dôvodné.

12.8. Dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu č. k. 2Cob/3/2020-482 zo dňa 24.9.2020 podľa § 449
ods. 1 CSP, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 CSP). Zdôraznil, že v ďalšom konaní je
odvolací súd právnym názorom dovolacieho súdu viazaný (§ 455 CSP). V novom rozhodnutí rozhodne

odvolací súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).

13. Okresný súd Stará Ľubovňa po rozhodnutí dovolacieho súdu predložil predmetnú vec odvolaciemu
súdu 21.11.2022. Vec podľa špecifických pravidiel upravených v rozvrhu práce bola pridelená do senátu,
v ktorom pôsobí sudca spravodajca z pôvodného senátu, ktorého vec bola zrušená dovolacím súdom.

RešpektovalasaskutočnosťplynúcazozánikuvýkonufunkciesudcuusudkynepôvodnéhosenátuJUD.
V. Zoľákovej. Bola tak pridelená do súdneho oddelenia a senátu 2Cob, ktorý v tom čase pôsobil v zložení
z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka (zároveň sudca spravodajca v predmetnej veci) a členov
senátu JUDr. Andreja Radomského a Doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD.. Z dôvodu personálnych zmien
v obsadení tunajšieho súdu sudcami Dodatkom č.1 k Rozvrhu práce Krajského súdu v Prešove na rok

2023saupravilonovézloženiesenátu2Cobajstým,ženerozhodnutéveci,ktorénapadli(bolipridelené)
do súdneho oddelenia 2Cob do dňa 31.12.2022 sa prejednajú v zložení senátu upravenom týmto
rozvrhom práce v znení jeho dodatku č.1 (vrátane pravidiel zastúpenia). Predmetnú vec tak prejednal
a rozhodol senát uvedený v úvodnej časti tohto rozhodnutia (viď úradný záznam v spise z 2.1.2023 aj
s časťou dodatku upravujúceho zloženie senátu a zastupujúcich sudcov v súdnom oddelení 2Cob – č.l.

574).

13.1. Po opätovnom predložení veci odvolaciemu súdu pre ďalší postup v predmetnej veci bolo a je
relevantným to, že odvolací súd v zmysle ustanovenia § 455 CSP je viazaný právnym názorom
dovolacieho súdu. Pri tejto viazanosti právnym názorom dovolacieho súdu pre rozhodnutie o podanom

odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie považoval odvolací súd za žiadúce v predmetnej veci
poskytnúť pred svojim novým rozhodnutím stranám priestor na vyjadrenie k tým skutočnostiam, ktoré
vo vzťahu k nepresvedčivosti a neúplnosti dôvodov predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu
uviedol dovolací súd (viď body vyššie 12.1., 12.3. až 12.6.). Preto vo výzve zo dňa 11.1.2023 č.k.
2Cob/25/2022-577 podľa § 150 ods. 2 v spojení s ustanovením § 378 ods. 1 CSP vyzval sporové

strany, aby svoje doterajšie tvrdenia doplnili presnou, jasnou a určitou konkretizáciou tých skutočností
(zodpovedajúco povinnosti substancovane tvrdiť), ktorých relevanciu pre rozhodnutie vo veci zdôraznil
dovolací súd (najmä v tých častiach, ktoré vo výzve boli zvýraznené citáciou textov z rozhodnutia
dovolacieho súdu).

14.Žalobcavodpovedinavýzvuodvolaciehosúduuviedol,žezotrvávanasvojomstanoviskuuvedenom
vo vyjadrení k podanému odvolaniu. Je toho názoru, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní
správne dospel k záverom obsiahnutým v jeho rozhodnutí, spočívajúcim v tom, že pôvodne žalobcom
uplatnený nárok nebol v súdnom konaní sporný, ale v konaní nebol žalovaným preukázaný ním tvrdený
nárok, ktorým mal započítať protižalobou uplatnenej pohľadávke a ani právny úkon, ktorým malo

dôjsť k započítaniu. Na strane žalovaného bolo dôkazné bremeno produkovať rozhodujúce skutočnosti
a dôkazy o realizácii plnenia pre žalobcu, ktorý odôvodňoval započítaciu námietku vo výške 4.500,- eur
a čiastočne aj uplatňovaný nárok, ktorý žiadal priznať vzájomnou žalobou. Aj dovolací súd konštatoval,
že nie je zrejmé, akým plnením mal byť kompenzovaný nárok žalobcu vo výške 4.500,- eur, teda, či malo
ísť o plnenie postavené na zmluvnom základe alebo plnenie, ktorého sa žalovaný v odvolacom konaní

začal domáhať titulom bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu a ktorým konkrétnym úkonom
žalovaný započítal vzájomné pohľadávky strán sporu. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že nebolo
v konaní preukázané a že by si mal žalobca okrem pôvodnej objednávky objednávať dodatočne ďalšie
práce nad tie, čo boli uhradené faktúrou 17/2014. Ak by malo ísť o plnenie, ktorého sa žalovaný domáhaltitulom bezdôvodného obohatenia, na preukázanie ktorého odvolací súd dopĺňal dokazovanie výzvou
zo dňa 8.6.2020 a následne nariadením pojednávania na deň 24.9.2020, žalobca zdôrazňuje, že bolo
povinnosťou žalovaného za dodržania zásady koncentrácie preukázať prvý predpoklad bezdôvodného

obohatenia, a to objektívnu fakticitu vzniku majetkovej výhody, či prospechu. Pred súdom prvej inštancie
ani pred súdom odvolacím nebolo preukázané, že by žalovaný niečo plnil nad rámec prác, ktoré boli
zaplatené faktúrou 17/2014. Nebola preukázaná ani hodnota alebo výška bezdôvodného obohatenia.
Žalovaný pred súdom prvej inštancie neprodukoval vyjadrenia ani dôkazy na preukázanie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Súd pritom nemôže prihliadať na dôkazy a tvrdenia, ktoré

neboli produkované pred súdom prvej inštancie. Na novoty súd prihliadať nemôže. V konaní nebol ani
preukázaný úkon o započítaní vzájomných nárokov. Nepostačuje k započítaniu len doručenie faktúry.
Musí byť zrejmý aj prejav vôle smerujúci ku započítaniu. Podľa názoru žalobcu s prihliadnutím na
aktuálnu procesnú situáciu a koncentráciu konania to nie je aktuálne v tomto stave konania ani už
možné preukázať. Navrhuje preto, aby odvolací súd potvrdil odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

15. Žalovaný v odpovedi na výzvu odvolacieho súdu uviedol, že zotrváva na dôvodoch podaného
odvolania zo dňa 29.11.2019. S poukazom na obsah výzvy Krajského súdu v Prešove zo dňa 8.6.2020
má za to, že nárok žalobcu vo výške 4.500,- eur bol odvolacím súdom kompenzovaný s nárokom
žalovaného v rovnakej výške z titulu bezdôvodného obohatenia, a to predpokladajúc, že krajský

súd sa stotožnil so záverom okresného súdu o neplatnosti zmluvy o dielo. Vychádzajúc z dôvodov
rozhodnutia odvolacieho súdu poukazuje na predchádzajúci obchodný kontakt žalovaného so žalobcom
pri riešeniach ČS PHM Lieskovská cesta Bratislava – Podunajské Biskupice, či ČS PHM Hodonínska
cesta. Na tieto skutočnosti bolo možné prihliadať. Vychádzali z praxe, ktorú strany medzi sebou mali.
Nič na tom nemení ani úvaha odvolacieho súdu v predchádzajúcom jeho rozhodnutí o nemožnosti

akceptovať v odvolacom konaní predložené dôkazy o obvyklej hodnote plnenia, ktoré predložili
formou výpočtu honorára architekta, vrátane výpočtu podielu honorára k jednotlivým výkonovým fázam
profesných výkonov, a to podľa stránky www.honorar.sk a podľa UNIKA ročník 2013. Žalovaný dopĺňa,
že napriek tomu, že v prvoinštančnom konaní svoj nárok nešpecifikoval ako bezdôvodné obohatenie,
má za to, že je s poukazom na zásadu iura novit curia toho názoru, že právna kvalifikácia je vecou

súdu tak, ako to uviedol už vo svojom vyjadrení z 18.6.2020. Trvá však na tom, že došlo vo vzťahu
k zhotoveniu projektovej dokumentácie na ČS PHM Trstená k platnému uzavretiu zmluvy o dielo ústnou
formou a o zánik spornej istiny uplatňovanej žalobcom započítaním s pohľadávkou žalovaného na
zaplatenie zálohy zákonným spôsobom a v prípade, že krajský súd dospeje k záveru, že pre rozhodnutie
o podanom opravnom prostriedku je žiadúcim, aby pri realizovanom plnení žalovaného pre žalobcu je

potrebné použiť kvalifikáciu nároku na bezdôvodné obohatenie, nemá voči tomuto výhrady a s použitím
týchto ustanovení aj súhlasí. Poukazuje tiež na to, že faktúra 03/2016 okrem vyúčtovania ceny plnenia
obsahuje aj údaj o tom, aký nárok sa započítava. Z dôvodu, že žalovaný nedokáže predvídať, akým
spôsobom odvolací súd posúdi splnenie podmienok započítania uvedenou faktúrou, z opatrnosti uvádza
aj to, že prejav o započítaní možno urobiť aj v priebehu súdneho konania ako obranu proti žalobe, a preto

do úvahy prichádza aj iný úkon, a to podanie zo dňa 30.12.2016, doručené súdu 2.1.2017 a žalobcovi
súdom 11.1.2017, v ktorom si žalovaný v súdnom konaní uplatnil hmotnoprávnu námietku in eventum, t.j.
na započítanie započítacou námietkou svoju pohľadávku vyplývajúcu z faktúry 03/2016, a to v rozsahu
sporných4.500,-eurprisúčasnomneuznanídôvodnostinárokužalobcunazaplatenie4.500,-eurtitulom
bezdôvodného obohatenia. V prípade, že súd dospeje k záveru, že až týmto úkonom došlo k započítaniu

nárokov strán a k účinkom započítania došlo spätne ku dňu, keď sa vzájomne započítané pohľadávky
stretli, bolo to ku dňu 23.2.2016. Pohľadávka, ktorá zanikla v dôsledku započítania nemôže byť znova
rozhodnutím súdu priznaná titulom bezdôvodného obohatenia.

16. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu uviedol, že s týmto vyjadrením a s právnym názorom

žalobcu nesúhlasí. Zotrváva na jeho vyjadrení zaslanom súdu dňa 23.1.2023. V reakcii na tvrdenia
žalobcu uvádza, že nie je pravdou, že pôvodne uplatnený nárok nebol v súdnom konaní sporným.
Nespornou bola iba tá skutočnosť, že čiastka 4.500,- eur bola dňa 30.7.2014 na účet žalovaného
pripísaná. Žalovaný už argumentáciou v odpore proti vydanému platobnému rozkazu a konzistentne
na to aj v priebehu celého konania uvádza, že suma 9.000,- eur predstavovala úhradu doplatku do

faktúry č. 11/2014 v rozsahu 4.500,- eur a súčasne aj dojednanú zálohovú platbu vo výške 4.500,-
eur na ďalšie dielo, ktoré si žalobca u žalovaného objednal a ktoré v tom čase pre neho žalovaný
začal realizovať, a to diela Čerpacia stanica PHM Trstená. Žalovaný odmietal a doposiaľ odmieta
tvrdenie, že platba v rozsahu 4.500,- eur, t.j. nad rámec zostatku záväzku z faktúry č. 11/2014, uplatnenážalobou, je mylnou platbou žalobcu a že jej prijatím sa žalovaný bezdôvodne obohatil. Toto bolo od
počiatku medzi stranami jednoznačne sporné. Nesúhlasí ani s názorom žalobcu, že nebolo v konaní
preukázané, že by žalovaný niečo plnil nad rámec prác, ktoré boli uhradené faktúrou č. 17/2014.

Zpredloženýchdôkazovvpodobee-mailovejkorešpondenciezobdobiapotermínevystaveniauvedenej
faktúry a tiež z finálnej projektovej dokumentácie ČS PHM Trstená je nepochybné, že faktúra č. 17/2014
bola iba refakturačnou faktúrou za konkrétne poddodávateľmi realizované čiastočné plnenia, bližšie
uvedené v podaní zo dňa 31.12.2016 a tiež v odvolaní zo dňa 29.11.2019. Po splatnosti tejto faktúry
si žalobca v nadväznosti na závery kontrolného dňa, uskutočneného dňa 4.9.2014, objednal ďalšie

služby. Predložená projektová dokumentácia, pripravená na odovzdanie už v mesiaci august 2015
(tak, ako to vyplýva z e-mailovej korešpondencie medzi svedkom F. G. a A. B. zo dňa 10.8.2015
a 12.8.2015 v spojení s vyjadrením svedka A. D. E. a s jeho vyjadrením nadväzujúcim na predloženú
e-mailovú korešpondenciu), jednoznačne preukazuje rozsah žalobcom objednaných a žalovaným
realizovaných prác, t.j. to, čo bolo dojednané na úvodnom stretnutí v mesiac júl 2014 a tiež, čo neskôr
v priebehu výstavby na jednotlivých kontrolných dňoch bolo požadované. Zotrváva na tom, že právne

posúdenie veci je vecou súdu. Nesúhlasí s tým, že neprodukoval dôkazy na preukázanie nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Už v prvoinštančnom konaní uvádzal rozhodné skutočnosti,
ktoré umožňovali aj prvoinštančnému súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne
kvalifikoval správne a z dôkazov bolo možné vyvodiť záver, alternatívne aj v prípade, že sa súd s
právnou kvalifikáciou o preukázaní dohody o predmete diela nestotožnil, o dôvodnosti jeho nároku

titulom bezdôvodného obohatenia. K realizácii PD ČS Trstená žalovaným pre žalobcu došlo, projektová
dokumentácia bola odovzdaná v elektronickej podobe a na základe nej stavba Čerpacej stanice Trstená
preukázateľne bola postavená. Nebolo v konaní sporným aj to, aké ceny boli za predchádzajúce
dodané projektové dokumentácie na predchádzajúce stavby, či už PD pre ČS Podunajské Biskupice,
či PD na ČS Hodonínska cesta. Aj v prípade, ak odvolací súd bude mať naďalej za to, že nemôže

akceptovať v odvolacom konaní predložené výpočty honoráru architekta, vrátane výpočtu podielov
honoráru k jednotlivým výkonovým fázam profesných výkonov podľa stránky www.honorar.sk a podľa
UNIKA ročník 2013 (z dôvodu, že neboli predložené v prvoinštančnom konaní), žalovaný poukazuje na
skutočnosť, že uplatňuje proti žalobcovi iba to, čo medzi ním a žalobcom bolo dohodnuté a hodnotu
toho, čo žalovaný pre žalobcu realizoval, je možné podľa predchádzajúcej obchodnej spolupráce

pri zhotovovaní projektových dokumentácii čerpacích staníc považovať za obvyklú a v konaní za
preukázanú. Preto je dôvodné rozhodnúť o zamietnutí žaloby žalobcu a zároveň o určení povinnosti
žalobcu zaplatiť žalovanému ním uplatňovaný nárok vzájomnou žalobou vo výške 4.980,- eur s prísl.
Opakovane dáva do pozornosti predchádzajúcu spoluprácu sporových strán a zdôrazňuje, že suma
3.100,- eur, s DPH celkom 3.720,- eur za ČS Trstená je nereálnou odmenou architekta. Ak by žalobca

nedoplatil zostatok ceny, bolo by to v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Pre lepšiu
prehľadnosť a časovú sústredenosť jednotlivých fáz fakturácie a platenia pri realizovaní projektových
dokumentácií ČS Trstená a ČS Podunajské Biskupice zasiela žalovaný grafické znázornenie v prílohe.

17. Uvedené podanie aj s prílohou bolo doručené žalobcovi, ktorý na toto podanie a jeho prílohu už

nereagoval.

18. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č.
160/2015 Z.z. – Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané
v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), po realizácii vyššie

uvedených úkonov po rozhodnutí dovolacieho súdu, preskúmal opätovne napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 389
a § 380 CSP, bez nariadenia ďalšieho pojednávania vo veci (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto
a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a aj na webovej stránke Krajského
súdu v Prešove (ale tiež upovedomil sporové strany). Odvolací súd tak, ako je už vyššie zdôrazňované,

vzmysleustanovenia§455CSPbolviazanýprávnymnázoromdovolaciehosúdu.Vzmysleustanovenia
§ 455 CSP je totiž súd, ktorému vec bola vrátená na ďalšie konanie, povinný riadiť sa právnym názorom
vysloveným dovolacím súdom v zrušujúcom rozhodnutí. Odvolací súd v konaní nasledujúcom po
zrušujúcom rozhodnutí dovolacieho súdu musí rešpektovať v ňom zaujatý právny názor a bezvýhradne
sa mu podriadiť (viď aj uznesenie NS SR 3Cdo/12/2016). Výnimočne, napríklad ak nastala zmena

skutkových zistení, ktoré tvorili základ zrušujúceho aj zrušovaného rozhodnutia, alebo zmena právnej
úpravy, ku ktorej došlo po zrušovacom rozhodnutí alebo pred opätovným rozhodnutím odvolacieho súdu
aleboakdošlokzásadnémujudikatórnemuposunu(reflektujúcemuniektorérozhodnutieSúdnehodvora
EÚ alebo ESĽP alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovaniadovolacieho súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená, sa odvolací súd nemusí riadiť kasačnou
záväznosťou zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu.

19. Platí teda, že právny záver dovolacieho súdu vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí je pre súdy
záväzný, pokiaľ nedošlo po zrušení veci v súdnom konaní k zmene skutkových zistení, ktoré sú odlišné
od pôvodných výsledkov dokazovania. Ak dôjde v ďalšom konaní k zmene skutkového základu vo veci,
zktoréhovychádzaldovolacísúd,nemôžesazáväznosťjehoprávnehonázoruuplatniť.Vtakomprípade
je viazanosť názorom dovolacieho súdu obmedzená alebo úplne zaniká.

20. Je neprípustné, aby odvolací súd, ktorému bola vec vrátená na ďalšie konanie, posudzoval vecnú
správnosť postupu dovolacieho súdu alebo jeho zrušujúceho rozhodnutia a na výsledku tohto posúdenia
založil svoje ďalšie rozhodnutie.

21. Tak, ako je už uvedené vyššie, v dôvodoch tohto rozhodnutia dovolací súd privodil kasačné

rozhodnutie vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu, predovšetkým z dôvodu
nepresvedčivosti, neúplnosti a vnútornej rozpornosti rozhodnutia odvolacieho súdu (viď obsah textu
vyššie pod bodmi 12., 12.1. – 12.7.). Zrušený bol rozsudok odvolacieho súdu v celom jeho rozsahu, teda
aj v tej časti, ktorou bol zamietnutý vzájomný návrh žalovaného uplatňujúci nárok na zaplatenie sumy
4.980,- eur s príslušenstvom.

22. Odvolací súd mal tak povinnosť opätovne prejednať odvolanie podané žalovaným proti rozsudku
súdu prvej inštancie z 15.11.2019 č.k. 3Cb/42/2016-416 z 15.11.2019, ktorým bolo vyhovené žalobe
žalobcu a vzájomný návrh žalovaného bol zamietnutý. Pre viazanosť rozsahom a odvolacími dôvodmi
odvolací súd poukazuje na text uvedený pod bodom 18. vyššie.

23. Odvolací súd pre prejednanie podaného odvolania realizoval výzvy stranám sporu najskôr zo
dňa 8.6.2020 č.k. 2Cob/3/2020-453 a po rozhodnutí dovolacieho súdu i zo dňa 11.1.2023 č.k.
2Cob/25/2022-577 (viď aj text vyššie pod bodmi 7. a 13.). Realizoval aj pojednávanie dňa 24.9.2020.
Po rozhodnutí dovolacieho súdu dospel k záveru, že nie je pre rozhodnutie vo veci potrebné nariaďovať

ďalšie pojednávanie (viď aj bod 18. vyššie).

24. Z hľadiska skutkového odvolací súd nemá ani aktuálne dôvod na zmenu ním vysloveného názoru,
vyjadreného už v uznesení zo dňa 31.8.2017 č.k. 2Cob/12/2017-214, že titulom plnení na úhradu
vyúčtovanej ceny diela podľa faktúry č. 11/2014 žalobca žalovanému zaplatil o 4.500,- eur viac. Žalobca

mal zaplatiť na celkovú cenu diela za projektovú dokumentáciu ČS PHM Bratislava – Podunajské
Biskupice podľa faktúry č. 11/2014, vystavenej v máji 2014, splatnej 21.5.2014, sumu 19.960,- eur,
v skutočnosti plnil 24.460,- eur, z čoho je zrejmé, že na úhradu vyúčtovanej ceny zaplatil o 4.500,-
eur viac. Na tomto sa nič nezmenilo ani v priebehu ďalšieho konania. Odvolací súd sa stotožňuje so
súdom prvej inštancie v tom, že z prostriedkov procesného útoku, ale najmä z prostriedkov procesnej

obrany žalovaného nevyplynulo uzavretie dohody strán, podľa ktorej sa suma 4.500,- eur, o ktorú bola
preplatená a vyúčtovaná cena faktúrou č. 11/2014, použije ako záloha na cenu ďalšieho diela – plnenie
spočívajúce v dodávke projektovej dokumentácie pre ČS PHM Trstená. V čase vystavenia tejto faktúry
nemal ani podľa samotného žalovaného byť jestvujúci záväzok žalobcu na plnenie zálohy na ďalšie dielo
(dohoda mala byť na dodávku projektovej dokumentácie podľa jeho vyjadrení uzavretá neskôr) a tak,

ako bude uvedené ďalej, v konaní nebolo preukázané, aby podľa platne uzavretej zmluvy strán sa tento
preplatok ceny diela použil ako záloha na cenu iného diela.

25.Plneniepreplatkucenydielatakspĺňakvalifikačnépodmienkyplneniabezprávnehodôvoduvzmysle
ustanovenia § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a teda žalovaný sa prijatím tejto platby bezdôvodne

obohatil, čím je daná jeho povinnosť v zmysle ustanovenia § 451 ods. 1, § 456 Občianskeho zákonníka
vydať toto bezdôvodné obohatenie tomu, na úkor koho sa žalovaný obohatil, t.j. žalobcovi.

26. Zamietnutie žaloby uplatňujúcej tento nárok je za takéhoto stavu možné len za predpokladu,
že došlo k zániku tohto záväzku niektorým zo zákonných dôvodov. Jedným z nich je aj vzájomné

započítanie nárokov. Ak žalovaný má proti žalobcovi aj svoj vlastný kompenzabilný nárok, je oprávnený
i v prebiehajúcom súdnom spore uplatniť započítaciu námietku. Je oprávnený teda túto kompenzačnú
námietkuuplatniťvtedy,akmápohľadávku,ktorúmožnojednostrannezapočítaťprotižalobouuplatnenej
pohľadávke podľa predpisov hmotného práva, teda v zmysle ustanovenia § 580 a § 581 Občianskehozákonníka a § 358 až § 363 Obchodného zákonníka. Započítanie pohľadávok je totiž jedným zo
zákonných spôsobov zániku záväzku a z povahy veci vyplýva, že osoba uskutočňujúca započítací
úkon nepopiera pohľadávku, proti ktorej započítanie smeruje. Pokiaľ žalovaný, ktorý inak nárok žalobcu

nepopiera, vznesie v sporom konaní kompenzačnú námietku súd je povinný ju posúdiť podľa predpisov
hmotného práva. Samotná kompenzačná námietka je hmotnoprávnou námietkou v zmysle § 152 CSP,
ktorú zákon zaraďuje medzi prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP). V súlade s § 124 ods. 2 CSP
je hmotnoprávny úkon strany voči súdu účinný okamihom doručenia a voči ostatným subjektom od
okamihu, keď sa o ňom dozvedeli. Účinky započítania nastávajú v súlade s hmotným právom spätne ku

dňu, kedy sa vzájomne započítané pohľadávky stretli.

27. Podmienkou započítania je však existencia vlastného kompenzabilného nároku.

28. Ak sa žalovaný bráni tým, že mal a má nárok z uzavretej zmluvy o dielo na dodávku projektovej
dokumentácie pre ČS PHM Trstená, tak aj v tom sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie, že

z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie (vrátane zopakovaného dokazovania odvolacím
súdom na pojednávaní dňa 24.9.2020) nevyplynul záver o tom, že by strany tohto konania na dodávku
projektovej dokumentácie pre ČS PHM Trstená (okrem plnenia vyúčtovaného faktúrou č. 17/2014 na
sumu 3.720,- eur) uzatvorili dohodu, v ktorej by si upravili aj podmienky tzv. cenovej doložky, t.j. dohody
o cene alebo dohody s výslovným prejavom vôle zmluvných strán, že chcú uzatvoriť zmluvu bez dohody

o cene. Súd prvej inštancie správne v tomto poukázal na to, že podmienkou na vznik zmluvy o dielo
v zmysle ustanovenia § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka je to, aby obsahovala výslovný prejav
vôle účastníkov zmluvného vzťahu a nie opomenutie prejavu vôle uviesť cenu alebo uzavrieť zmluvu
bez dohody o cene. Správne v tomto súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp.zn. 32Cdo/1745/2018, z ktorého plynie, že medzi stranami dôjde k dohode o podstatných

náležitostiach zmluvy o dielo len za predpokladu, že je súdu obsah takej dohody známy, pričom záver, že
cena diela bola určená dohodou strán, môže byť súdom prijatý len vtedy, ak je preukázaný obsah takejto
dohody, vrátane dojednanej výšky ceny. Ak súd nezistí výšku ceny diela, na ktorej sa strany sporu mali
dohodnúť a nejde súčasne o prípad podľa § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka, potom neprichádza do
úvahy iný záver ako ten, že dohoda o takejto podstatnej časti nevznikla, a teda ani nedošlo k vzniku

platnej zmluvy o dielo pre absenciu dohody o podstatnej časti zmluvy.

29. Pri skutkovom závere o nepreukázaní uzavretia dohody, s uvedenou podstatnou náležitosťou
obsahu zmluvy o dielo, potom prichádzalo pri plneniach, ktoré žalovaný prípadne poskytol žalobcovi,
len posúdenie týchto nárokov v zmysle ustanovenia § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka ako nárokov

titulom bezdôvodného obohatenia. Korešponduje to aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR z 27.9.2001
sp.zn. ObdoV/31/2000, z ktorého plynie aj záver, že v prípade, že zmluva o dielo bola uzavretá neplatne
a neprichádzal by do úvahy ani iný zmluvný vzťah medzi účastníkmi konania, potom plnením žalovaného
v prospech žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu.

30. Pre možnosti aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení v súvislosti
s plnením žalovaného v prospech žalobcu na dodávkach projektovej dokumentácie na ČS PHM Trstená,
dal odvolací súd stranám priestor na vyjadrenie po výzve, ktorú realizoval ešte pred predchádzajúcim
svojím rozhodnutím, ktoré bolo dovolacím súdom zrušené.

31. Prípadné plnenia, ktoré poskytol žalovaný žalobcovi na dodávkach projektovej dokumentácie na
ČS PHM Trstená bez platne uzavretej zmluvy, môžu byť teda právne posúdené len ako nároky
z bezdôvodného obohatenia. Aj tu treba odkázať na závery, ktoré plynú z vybraných rozhodnutí
NajvyššiehosúduČR,ktoréodvolacísúduviedolvovýzveč.k.2Cob/3/2020-453z8.6.2020.Majetkovým
vyjadrením bezdôvodného obohatenia nie je preto suma, ktorá zodpovedá sume vynaloženej na

zhotovenia diela, ale peňažitá náhrada zodpovedajúca skutočnému majetkovému prospechu zákazníka
(objednávateľa diela) – viď bod 7. dôvodov tohto rozhodnutia.

32. Prípadné plnenia, ktoré poskytoval žalovaný žalobcovi na dodávkach projektovej dokumentácie pre
ČS PHM Trstená (nad rámec plnenia vyúčtovaného faktúrou č. 17/2014 z 15.8.2014), nie sú založené

teda na zmluvnom základe a ak išlo o plnenie, ktoré môže byť právne kvalifikované ako plnenie titulom
bezdôvodného obohatenia, bolo povinnosťou žalovaného, aj pri rešpektovaní vyššie uvedených záverov
dovolacieho súdu, konkretizovať plnenia (aká projektová dokumentácia, ktoré jej časti a v akej výške
majetkového prospechu), ktorými mal byť kompenzovaný nárok žalobcu vo výške 4.500,- eur a tiež ajplnenia, ktoré by odôvodňovali vyhovenie vzájomnému návrhu vo výške 4.980,- eur. Úspech obrany
i útoku žalovaného bol tak založený na tom, že preukáže konkrétne aké plnenia (okrem tých, čo boli
vyúčtované fa č. 17/2014) poskytol žalobcovi a aká bola aj ich obvyklá cena. Toto mal žalovaný splniť

už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie.

33. Odvolací súd pri záveroch o skutkovom stave vychádza z aplikácie ustanovenia § 215 ods.
1, 2 CSP so zdôraznením, že nie je vyšetrovateľom a nerealizuje také dokazovanie, ktoré strany
v konaní neprodukovali. Na zistenie skutočnej hodnoty plnenia žalovaného pre žalobcu sa žiadalo

ešte pred súdom prvej inštancie z procesnej iniciatívy žalovaného realizovať dokazovanie. Ak toto
nebolo realizované a žalovaný sa v podstate mobilizoval až pred odvolacím súdom, v reakcii na výzvu
odvolacieho súdu podľa § 382 CSP, na ním predložené dôkazy o obvyklej hodnote plnenia produkované
až v odvolacom konaní nemohol odvolací súd pri aplikácii ustanovenia § 366 CSP prihliadať. Takto
produkované skutočnosti a dôkazy o cene projektových práce, predložené až odvolaciemu súdu, mohol
žalovaný bez akejkoľvek prekážky predložiť pred súdom prvej inštancie.

34. V rozhodnutí z 24.9.2020 č.k. 2Cob/3/2020-482 odvolací súd privodil záver o tom, že ak žalobca
nerozporoval do konca kalendárneho roku 2015 plnenie 4.500,- eur, ktoré bolo preplatením faktúry č.
11/2004 a z konania bolo zrejmým, že nejaké plnenia pre žalobcu boli realizované aj po úhrade faktúry
č. 17/2004 a žalobca presvedčivým spôsobom nevysvetlil dôvod komunikácie medzi ním a zástupcom

žalovaného, možno na plnenie dodávky projektovej dokumentácie akceptovať túto sumu, ktorá nebola
žiadaná žalobcom do konca roku 2015 titulom vrátenia preplatku.

35. Pri rešpektovaní záverov dovolacieho súdu, odvolací súd je si vedomý toho, že podmienkou úspechu
obrany žalovaného i úspechu v časti ním uplatňovaného nároku vzájomnou žalobou, bolo potrebné

konkrétne a jasne definovať a špecifikovať presné plnenia, ktoré žalovaný žalobcovi poskytol tak,
aby bez akýchkoľvek pochybností boli odstránené rozporné tvrdenia strán týkajúce sa poskytnutého
plnenia (resp. neplnenia) a s tým aj zodpovedané otázky o obvyklej cene plnenia, ktoré mohlo
byť poskytnuté. V konaní strany neprodukovali taký dôkaz, ktorý by umožnil súdu verifikovateľným
spôsobom zodpovedať otázky o autorskom práve na dielo (ku projektovým dokumentáciám, ktoré strany

predložili a ktoré podľa ich tvrdení mali byť použité pre realizáciu predmetnej stavby) a ani o tom,
akému konkrétnemu realizovanému plneniu (akej časti projektovej dokumentácie odlišnej od plnenia
vyúčtovaného faktúrou č. 17/2014) žalovaného mala zodpovedať obvyklá cena v danom mieste a čase.
Žalobca sa bránil tým, že mal projektové dokumentácie pre účely ČS PHM Trstená od iného dodávateľa.
Toto v konaní zostalo medzi stranami sporným.

36. Ani po výzve odvolacieho súdu, po rozhodnutí dovolacieho súdu na splnenie povinnosti
substancovane tvrdiť, žalovaný nereagoval podaním, ktorým by pre účely tohto konania presne popísal
ním realizované plnenie (obsah tohto plnenia, aký druh projektovej dokumentácie, či iné a v akých
obvyklých hodnotách bolo realizované). Za takéhoto stavu s opakovane zdôrazňovaným názorom

dovolacieho súdu, je odvolací súd toho názoru, že obrana žalovaného (založená na zániku záväzku
započítaním) i ním produkované procesné prostriedky týkajúce sa jeho vzájomného návrhu nemohla
byť úspešnou. Žalovaný nepreukázal existenciu jeho vlastného kompenzabilného nároku (vrátane jeho
číselného vyjadrenia). Ak aj aplikoval úkony o započítaní (viď obsah faktúry č. 03/2016 obsahujúcej
aj úkon o započítaní, či podanie žalovaného doručené súdu 2.1.2017) nepreukázal v konaní vlastný

kompenzabilný nárok v príslušnej kvantifikovanej podobe. Ani na výzvu odvolacieho súdu po rozhodnutí
dovolacieho súdu nepredložil súdu substancované tvrdenie, v ktorom by konkretizoval, (presne a určite)
ním poskytnuté (či ním tvrdené) plnenie projektovej dokumentácie, ktoré by aj s vyčíslením hodnoty
bezdôvodného obohatenia bolo kompenzované s nárokom žalobcu na zaplatenie 4.500,- eur a čo by
malo v takomto zmysle byť plnením, za ktoré žiada prisúdiť vzájomným návrhom sumu 4.980,- eur.

37. Za takéhoto stavu odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie o vyhovení
žalobnému návrhu a o zamietnutí vzájomného návrhu žalovaného je vecne správne. Uplatnené
odvolacie dôvody žalovaným nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozhodnutia súdu prvej
inštancie. Pri aplikácii ustanovenia § 387 ods. 1 CSP odvolací súd preto toto rozhodnutie súdu prvej

inštancie potvrdil.

38. Procesnému výsledku konania zodpovedá aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie o priznaní
nároku na náhradu trov konania žalobcovi, preto aj pri aplikácii ustanovenia § 255 ods. 1, 2 v spojenís ustanovením § 262 ods. 1 CSP súd prvej inštancie správne rozhodol o priznaní týchto nárokov,
a preto odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP aj v tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
V odvolacom konaní bol úspešný žalobca, preto pri aplikácii ustanovenia § 396 ods. 1 v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho
konania.

39. Uvedené rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).