Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Sunday, May 1, 2022

Súd: Okresný súd Dunajská Streda
Spisová značka: 17C/23/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2219202779
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 05. 2022
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Péter Nagy

ECLI: ECLI:SK:OSDS:2022:2219202779.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

OkresnýsúdDunajskáStredasudcom:JUDr.PéterNagyvprávnejvecižalobcu:U.U.,O..XX.XX.XXXX,

F. F. X. XXX, K. M., P. zast.: JUDr. Stanislav Jakubčík, advokát, so sídlom Trenčianska 57, Bratislava,
protižalovaným:1/I.M.,O..XX.XX.XXXX,V.O.Z.Ň.XXXX/XX,G.,Z..Č..X.Ú.,právnezast.:JUDr.Tibor
Bašista, advokát, so sídlom Štefánikova 8, Poprad, X/ U. P., O.. XX.XX.XXXX, V. O. Z. XXXX/XX, G.Č.,
právne zast.: JUDr. Eva Skačániová, advokátka, so sídlom Korzo Bélu Bartóka 789/3, Dunajská Streda,
3/ KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 31 595 545, so sídlom Štefánikova 17,
Bratislava, právne zast.: JUDr. Felix Neupauer, advokát, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava,
o náhradu škody a nemajetkovej ujmy v peniazoch, takto

r o z h o d o l :

I. Súd konanie v časti žaloby o zaplatenie sumy 799,- € z a s t a v u j e .

II. Žalovaný 1/ a žalovaný 3/ s ú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi sumu 13.663,88 € do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jedného z týchto žalovaných zaniká v rozsahu plnenia
aj povinnosť druhého žalovaného.

III. Súd žalobu vo zvyšnej časti vo vzťahu k žalovanému 1/ a k žalovanému 3/ z a m i e t a .

IV. Súd žalobu vo vzťahu k žalovanému 2/ v celom rozsahu z a m i e t a .

V. Súd žalobcovi, žalovanému 1/ a žalovanému 3/ nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

VI. Súd žalovanému 2/ p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.

O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,

samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa podanou žalobou z 10.07.2019 domáhal proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ zaplatenia náhrady
škody titulom úhrady nákladov spojených s pohrebom a nákladov na úpravu hrobu vo výške 4.799,-
€, ako aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vo výške 21.750 € s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Žalobca odôvodnil svoj
žalobu nasledovne:
Dňa 11.07.2017 v čase okolo 02:20 hod. došlo k usmrteniu X. F. zverenej do náhradnej osobnej

starostlivosti žalobcu pri dopravnej nehode spôsobenej žalovaným 1/ ako vodičom
motorového vozidla na ceste 2. triedy č. XXX X. F. K. Š. do obce M. X. D. Y. F.. Pasažieri sediaci v
čase dopravnej nehody vo vozidle na zadnom sedadle - F. P. R. X. F. utrpeli v dôsledku nehody
zranenia nezlučiteľné so životom, ktorým na mieste dopravnej nehody podľahli. V predmetnej veci bolovedené trestné konanie, v rámci ktorého si žalobca dňa 02.07.2018 uplatnil nárok na náhradu
škody voči žalovanému 1/ v totožnom rozsahu, pričom v čase podania žaloby Okresný súd Dunajská
Streda v predmetnej trestnej veci sp. zn. 18T/90/2018 ešte nerozhodol o vine a treste žalovaného

1/. Žalovaný 1/ zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil, keď ako vodič motorového vozidla pri jeho riadení
závažným spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky podľa § 4 ods. 1 písm. c), § 16 ods. 1 a § 137
ods. 1, ods. 2 písm. c), d) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a v priamej príčinnej
súvislosti s porušením vyššie citovaných ustanovení zákona došlo k následku smrti X. F.. Z uznesenia
OR PZ DS, ČVS: D.-XXX/X-X.-Y.-XXXX zo dňa 20.08.2018 vyplýva, že žalovaný 2/ bol vlastníkom

- prevádzkovateľom predmetného osobného motorového vozidla: W.: G. F. X.: X., K. E. U., v čase
dopravnej nehody. Jeho zodpovednosť za škodu je daná § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka,
pričom ide o objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov. Zo
záznamu dopravnej nehody, ktorý bol spísaný dňa 12.07.2017 na OR PZ Dunajská Streda v
predmetnej trestnej veci vyplýva, že motorové vozidlo žalovaného 2/ bolo povinne poistené na základe
zmluvy č. XXXXXXXXXX z 26.04.2017 u žalovaného 3/, preto sa žalobca domáhal náhrady škody podľa

ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkoumotorovéhovozidlaajvočižalovanému3/akopoisťovateľovi,ktorýjepovinnýzapoisteného
poskytnúť poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa ust. § 4 ods. 2 uvedeného zákona.
S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22.06.2016 sp. zn. 3Cdo/18/2016 žalobca
argumentoval, že z právnej úpravy, ktorú treba podľa vyššie uvedeného aplikovať na vzájomný vzťah

žalovaných nevyplýva, že by predmet tohto konania nemohol byť prejednaný a
rozhodnutý samostatne voči každému z nich, a teda platí, že medzi žalovanými v
prejednávanom spore ide o pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov, ktorých preto žalobca
navrhoval k žalovanému plneniu zaviazať tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť druhého /ostatných z nich.

Aktívna legitimácia žalobcu je daná tým, že nebohá X. F., O.. XX.XX.XXXX, bola rozsudkom Okresného
súdu Dunajská Streda sp. zn. 10P/25/2011 z 31.03.2014 zverená do náhradnej osobnej starostlivosti
žalobcu. Súd tak rozhodol na základe vykonaného šetrenia aj keď žalobca nebol biologickým otcom
X. F.. V rozsudku bol žalobca zaviazaný vykonávať osobnú starostlivosť v rovnakom rozsahu ako ju
vykonávajú rodičia. Vyššie uvedeným rozsudkom bola zároveň určená povinnosť rodičov X. F. platiť

výživné žalobcovi. Naviac z uznesenia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 11D/87/2017 vyplýva,
že dedičské konanie po zomrelej X. F. bolo zastavené, tzn. že po nebohej nie je iný dedič.
Žalobca zabezpečil a uhradil všetky náklady spojené s pohrebom X. F. vo výške 799,- €, ktoré
v žalobe zároveň aj zdokladoval.
Ďalej si žalobca uplatňoval nárok na náhradu nákladov na úpravu hrobu vo výške 4.000,- €, ktorý v

žalobe nebol bližšie popísaný.
Vo vzťahu k špecifikácii práv, do ktorých bolo zasiahnuté konaním žalovaného 1/ žalobca poukazoval na
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Cdo/89/1997, podľa ktorého je možné (nemajetkovú) ujmu, ktorá takýmto porušením vznikla, peňažne
len zmierniť, avšak v žiadnom prípade nie reparovať, a to s ohľadom na imateriálny charakter týchto

chránených práv (protiprávny zásah, ktorým došlo k porušeniu zdravia či cti fyzickej osoby, nie je možné
peniazmi, resp. peňažnou reparáciou napraviť, peňažná náhrada slúži len na prípadné zmiernenie
následkov takéhoto konania). V danej súvislosti žalobca upozornil na to, že X. F. mala v čase dopravnej
nehody necelých 18 rokov, pričom na mieste podľahla zraneniam, ktoré boli nezlučiteľné so životom.
X. F. bola zdravé dievča, ktoré bolo plné života a optimizmu. Vyrastala v domácnosti

spoločne so žalobcom a svojimi súrodencami. Navštevovala odborné učilište a pripravovala
sa na svoje budúce povolanie.
Žalovaný 1/ spôsobil svojim protiprávnym konaním dlhodobé zhoršenie kvality súkromného a rodinného
života žalobcu, pričom je predpoklad, že kvalita jeho života bude zhoršená dlhodobo aj v budúcnosti.
Zásah do osobnostných práv žalobcu bol náhly, neočakávaný a spôsobil mu psychickú ujmu. Žalovaný

1/ ako ten, kto zasiahol do práv na ochranu osobnosti žalobcu neprejavil žiadnu ľútosť a
ani snahu mimosúdne zabezpečiť žalobcovi konkrétnu satisfakciu v podobe dobrovoľného poskytnutia
náhradyškody,resp.nemajetkovejujmyvpeniazochčiinejformyzmiernenianásledkovzásahu.Takouto
satisfakciou nemôže byť ani potrestanie žalovaného 1/.
Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca poukazoval na potrebu aplikácie

princípu proporcionality porovnaním čiastok prisúdených v iných prípadoch, pričom na základe tohto
požadoval žalobca sumu 21.750,- € rovnajúcu sa päťdesiat násobku minimálnej mzdy za rok 2017 t.j.
50 x 435 €.2. Žalovaný 1/ sa k žalobe písomne nevyjadril.

3. Žalovaný 2/ ako vlastník vozidla, ktorým bola spôsobená nehoda, vo svojich písomných vyjadreniach

z 10.02.2020 a z 21.04.2020 namietal svoju pasívnu legitimáciu s poukazom na to, že ustanovenie §
427 ods. 2 Občianskeho zákonníka síce zakotvuje objektívnu zodpovednosť prevádzkovateľa za škodu
spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (bez ohľadu na zavinenie), avšak
za prevádzkovateľa sa zo zákona považuje aj osoba, ktorá zneužije dopravný prostriedok spôsobom
uvedeným v ust. § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka. V takomto prípade sa prenáša zodpovednosť

podľa 427 Občianskeho zákonníka na inú osobu a to počas doby, po ktorú nemohol prevádzkovateľ
fakticky s motorovým vozidlom disponovať.
Žalovaný 2/ v danej súvislosti výslovne uvádzal, že on kritickú jazdu žalovanému 1/ nepovolil, túto
žalovaný 1/ vykonal bez vedomia žalovaného 2/ a proti jeho vôli na súkromnú jazdu a nie na výkon
pracovnej činnosti. Za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku preto v danom prípade
nezodpovedá žalovaný 2/, ale výlučne žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s ním ako s priamym škodcom nie je

ani solidárne zodpovedný. Pre zodpovednosť žalovaného 1/ v zmysle § 430 ods.
1 Občianskeho zákonníka pritom postačuje splnenie len jednej z vyššie uvedených dvoch rovnocenne
daných podmienok neoprávnenosti použitia vozidla (bez vedomia; proti vôli prevádzkovateľa).

4. Žalovaný 3/ vo svojom vyjadrení z 25.09.2019 k žalobe potvrdil, že bol poisťovateľom vozidla, ktoré

viedol žalovaný 1/ a ktorým bola spôsobená nehoda, a to podľa zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
(ďalej len „zákon o PZP“, „ZoPZP“). Žalovaný 3/ predmetný nárok žalobcu uplatnený voči nemu podľa §
4 ods. 2 a § 15 ods. 1 ZoPZP neuznával v celom rozsahu a považoval ho za neoprávnený a uplatňovaný
bez právneho základu (A čo do náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), ďalej za nepreukázaný (B čo

do náhrady škody vo výške 4.000,- EUR), a zároveň aj za premlčaný, pokiaľ by bola žaloba podaná po
uplynutí subjektívnej dvojročnej premlčacej doby. Za neoprávnený považoval žalovaný uplatnený nárok
A z dôvodu, že pod škodu vymedzenú zákonom o PZP v spojení s ust. § 442 a nasl. vrátane ust. § 444
Občianskeho zákonníka, nemožno subsumovať aj náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcu z
ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pokiaľ sa tak poistený s poisťovňou nadštandardne nedohodne

v poistnej zmluve. S poukazom na rozsudok ESD zo dňa 10.12.2015 vo veci C-350/14 Lazar,
v ktorom ESD v otázke ujmy pozostalých rodinných príslušníkov súvisiacej s úmrtím osoby pri
dopravnej nehode, považoval túto ujmu za nepriame následky nehody, žalovaný 3/ ďalej argumentoval,
že ani v prípade teoretického akceptovania premisy, podľa ktorej by bolo možné pod škodu na zdraví
extenzívnym výkladom zákona o PZP zahŕňať aj nemajetkovú ujmu pozostalých, by nebol

žalovaný 3/ povinný plniť za poisteného škodu (nemajetkovú ujmu), a to práve z dôvodu absencie jej
priamej príčinnej súvislosti s poistnou udalosťou, keďže žalobca nebol účastníkom dopravnej nehody.
Vo vzťahu B k nároku na náhradu škody vo výške 4.000,- € z dôvodu úpravy hrobu žalovaný
3/ namietal, že tento nie je žiadnym spôsobom preukázaný. Zároveň podotkol, že v zmysle § 2 ods.
2 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia

Občianskeho zákonníka, sa náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu
uhrádzajú do výšky 663,88 €.

5. Vo vyjadrení zo dňa 21.09.2020 vzal žalobca čiastočne späť svoju žalobu v časti úhrady nákladov
spojených s pohrebom vo výške 799,- eur, keďže tento nárok bol žalobcovi priznaný v trestnom konaní

rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 18T/90/2018-392 zo dňa 22.07.2019 v spojení s
uznesením Krajského súdu Trnava sp. zn. 3 T0/33/2020-429 zo dňa 30.6.2020. Uvedeným trestným
rozsudkom bol zároveň žalovaný 1/ uznaný vinným pri ním zapríčinenej dopravnej nehode z prečinu
usmrtenia podľa 149 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona a z prečinu ublíženia na zdraví podľa
158 Trestného zákona dvoch spolucestujúcich vrátane X. F.. Súd v trestnom konaní odkázal žalobcu

so zvyškom jeho nároku na náhradu škody na občianskoprávne konanie. Žalobca v danej súvislosti
argumentoval (vrátane jeho vyjadrenia z 09.12.2019), že zo spisu z ukončeného trestného konania
je možné určiť a preukázať porušenie povinnosti, vznik spôsobenej škody a jej rozsah, ako aj osobu
zodpovednú za spôsobenie škody a príčinnú súvislosť medzi porušením povinnosti a
vznikom škody. Povinnosť poskytnúť nemajetkovú ujmu v peniazoch je prioritne subjektívne spätá s tým,

kto sa neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život dopustil. Neoprávneného zásahu
sa dopustil vodič motorového vozidla, ktorý porušením pravidiel cestnej premávky zavinil smrteľnú
dopravnú nehodu.Vo vyjadrení z 09.12.2019 sa žalobcu vyjadroval k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 3/, pričom
poukázal na prelomové uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 11.10.2016 sp. zn. ÚS 666/2016
ohľadne nemajetkovej ujmy vo vzťahu k povinnému zmluvnému poisteniu. Podľa predmetného

uznesenia pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. o PZP je
ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu
podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom do maximálnej možnej
miery rešpektovať ciele relevantnej úniovej regulácie. Povedané jednoduchou rečou, povinné zmluvné
poistenie vinníka dopravnej nehody má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode. V tejto súvislosti žalobca tiež poukázal na
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 1/2016 zo dňa 31.7.2017, podľa ktorého škodou
pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. o PZP je aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Najvyšší súd
SR skonštatoval, že v spore o náhradu nemajetkovej ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná.
Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome aplikovať nesprávny, judikatúrou

už prekonaný názor. Nový právny názor je tak potrebné aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania.
Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho
pôsobenia právnych noriem.
V súvislosti s otázkou, komu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch žalobca poukázal na
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/265/2009 z 17. 02. 2011, z ktorého žalobca vyvodzuje,

že najvyšším súdom formulované všeobecné kritéria vedú k tomu, že okruh oprávnených osôb možno
rozšíriť a náhradu nemajetkovej ujmy možno priznať i v širšom bližšie nekonkretizovanom okruhu
príbuzných osôb. Pri posudzovaní, kto si môže uplatniť nemajetkovú ujmu bude rozhodujúci faktický
vzťah medzi oprávnenou osobou a zosnulou blízkou osobou. Faktický vzťah by mal byť dôležitejší
ako formálne príbuzenstvo. Oprávnenosť uplatneného nároku možno v prípade žalobcu zistiť aj

prostredníctvom popisu prejavov spoločného rodinného života žalobcu a zomrelej pred nehodou a
popisu zmeny týchto prejavov v živote žalobcu v dôsledku tragickej smrti zomrelej, pričom práve s
absenciou týchto prejavov rodinného života žalobcu je možné stotožniť ujmu, ktorú žalobca utrpel.
6. Súd predmetnú vec prejednal v prítomnosti všetkých strán sporu na ústnom pojednávaní, na ktorom
vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi a s podstatným obsahom spisu (spis sp. zn.

17C/23/2019: najmä žaloba s prílohami č. l. 1-50, vyjadrenie žalovaného 3/ k žalobe č. l. 75-80, trestný
rozsudok č. l. 87-89, 171-192, vyjadrenie žalobcu z 11.12.2019 č. l. 96-109, vyjadrenie
žalovaného 2/ z 12.02.2020 s prílohami a jeho doplnenie z 23.04.2020 č. l. 115-121,
135-142, čiastočné späťvzatie žaloby a vyjadrenie žalobcu z 21.09.2020 č. l. 202-206, vyjadrenie
žalovaného 2/ z 28.09.2020 č. l. 211-215, z 17.02.2021 č. l. 273-277, z 07.02.2022 č. l. 401-405, doklady

predkladané na pojednávaní 19.01.2022 č. l. 390-393; pripojený trestný spis Okresného súdu DS sp.
zn. 18T/90/2018: uznesenie o začatí trestného stíhania ČVS: ORP-XXX/X-X.-Y.-XXXX z 03.11.2017,
uznesenie o zamietnutí sťažnosti obvineného č. 1Pv 432/17/2201-12, zápisnica o výsluchu obvineného
č.l. 13-19 a svedka -poškodeného W. V. č.l. 29-35 a 46-60, uplatnenie nároku U. U. na náhradu škody s
prílohami č. l. 69-73, zápisnica o výsluchu svedka - poškodeného F. P. č. l. 74-80, znalecké posudky č.

l. 96-119, 120-153, 154-159, 162-227, 230-246, zápisnica, záznamy a fotodokumentácia č. l. 250-277,
uznesenie o vrátení vozidla + prílohy k vozidlu č. l. 280-287, obžaloba č. l. 332, zápisnica o hlavnom
pojednávaní č. l. 386-389, rozsudok OS DS č. k. 18T/90/2018-392 č. l. 392-394 a UZN KS
TT 3To/33/2020-429 z 30.06.2020), ako aj prednesmi strán (prostredníctvom ich právnych zástupcov -
podstatný obsah týchto prednesov je obsiahnutý v odsekoch 1-5 odôvodnenia tohto rozsudku) a ďalej

výsluchom žalobcu, žalovaného 1/, žalovaného 2/ a dvoch svedkov C. M. R. Z. Ž..

7. Z výpovede žalobcu (vrátane jeho odpovedí na položené otázky) vyplynulo, že X.W. F. mala 5
mesiacov keď ju k žalobcovi zobrala jej mama, pričom potom bola asi rok v detskom domove, inak celý
čas až do jej smrti žila a bývala spolu so žalobcom (a jeho deťmi - svojimi súrodencami). Odkedy jej

matka odišla z domu (stalo sa to pred 14 rokmi), žalobca ju vychovával sám. Oficiálne však bola
zverenádostarostlivostižalobcuvtedykeďmala15rokov.X.savtedyrozhodlaostaťbývaťsožalobcom,
a teda nechcela ísť za mamou. V škole (SOU v Š.) sa učila dobre, pričom aj veľa pomáhala doma a ako
študujúca kuchárka vedela do určitej miery aj variť. Žalobca ju mal rád tak ako svoje vlastné deti, pričom
sa vyjadril, že nie je dobré prežiť dieťa, X. mu chýba, je to bolesť, často chodieva za ňou na cintorín.

Žalobca si pamätal, že X. sa so F. P. R. I. M. stretávali už aj cez víkend, ktorý predchádzal dopravnej
nehode a aj sa spolu fotili. Podľa žalobcu I. M. predmetné auto používal furt, a to vrátane spomenutého
víkendu pred nehodou. V deň nehody o 13:00 hod. prišli pre dievčatá dvaja chalani, a to I. M. R. F. P..
Išli sa potom kúpať. V ten deň oni nepracovali. Celý čas až do času nehody boli preč. Cez deň boli v F..8. Z výpovede žalovaného 1/ (vrátane jeho odpovedí na položené otázky) vyplynulo, že
po ukončení trestného konania žalovaný 1/ neurobil voči žalobcovi žiadny úkon resp. žiadny prejav. aa)

Predmetné auto používal on, teda on na ňom jazdil do práce, ale aj do obchodov, po zábavách a taktiež
aj domov do G.. Kľúče boli vždy buď u žalovaného 2/ alebo na stolíku, ktorý bol na izbe žalovaného 2/.
Bežne sa tie kľúče nechávali aj u osoby, ktorá auto používala cez pracovný deň, a to vrátane žalovaného
1/, a teda ab) keď on mal od auta kľúče a on na ňom jazdil do práce a späť tak si zvykol aj on ponechať
kľúče u seba. Dňa 10.07.2017 prišla partia z práce na ubytovňu o pol siedmej a všetci

išli do svojich izieb. Žalovaný 1/ býval na ubytovni v izbe spolu s nebohým F. P. a žalovaný 2/ býval
spolu s bratom žalovaného 1/ C. M.. C. M. prišiel za žalovaným 1/ a poprosil ho aby skočil s autom do
obchodu pre pivo. O tomto vedel aj žalovaný 2/. ac) Po tom ako žalovaný 1/ odišiel
do obchodu a doniesol pivo už ostali kľúče uňho a auto už ďalej neriešili (podľa doplnenia výpovede
žalovaného 1/ k tejto okolnosti: Po návrate z obchodu žalovaný 1/ neriešil kľúče a nepamätal si, či
ich vrátil žalovanému 2/ alebo nie, avšak v noci videl, že sú na jeho stolíku, pričom však nevie ako sa

tam dostali). Žalovaný 1/ a F. P. mali ešte v pláne ísť pre dievčatá do K. M.. O tomto ich pláne presne v
ten deň žalovaný 2/ asi nevedel. ad) (v doplnení výpovede žalovaný 1/ potvrdil, že žalovaný 2/ po jeho
návrate z obchodu mu vytýkal, že kde tak dlho bol s autom, vytkol mu, že keď niekam chce ísť s autom
okrem obchodu tak sa ho na to má spýtať a pýtať si od neho povolenie). ae) Keď žalovaný 1/ inokedy
poprosil žalovaného 2/, aby mu auto požičal za takým účelom, tak žalovaný 2/ s tým väčšinou súhlasil.

Počas obdobia cca 1 mesiaca pred nehodou žalovaný 1/ požiadal žalovaného 2/ o auto za účelom ísť s
ním pre dievčatá raz alebo dvakrát ešte pred predmetným prípadom. af) V predmetnom treťom prípade,
t.j. 10.07.2017 žalovaný 1/ nepožiadal žalovaného 2/ o súhlas (podľa doplnenia výpovede žalovaného
1/ k tejto okolnosti: Žalovaný 1/ dňa 10.07.2017 večer pri pozeraní TV zaspal. O 2:00 hod. v noci sa
zobudil a už nechcel žalovaného 2/ vyrušiť a bez jeho súhlasu si požičal jeho auto na odvoz dievčat

domov). Pred týmto dňom sa nestalo, že by žalovaný 1/ odišiel s autom pre dievčatá tak, že by o tom
žalovaný 1/ nevedel. ag) Pred nehodou boli síce aj také prípady, keď žalovaný 1/ použil auto žalovaného
2/ bez jeho vedomia, avšak to boli vždy len cesty do obchodu. V iných prípadoch vždy požiadal o súhlas
žalovaného 2/. Nikdy sa pritom nestalo, že by žalovanému 2/ ukradol kľúče.

9. Z výpovede žalovaného 2/ (vrátane jeho odpovedí na položené otázky) vyplynulo, že ba)
s jeho súhlasom používal jeho auto na cestu do práce aj žalovaný 1/. Kľúče odovzdával žalovanému 2/
po pracovnom dni vždy ten kto cez pracovný deň šoféroval. Žalovaný 2/ dával kľúče buď pod vankúš,
alebo na stolík alebo niekedy aj do okna. Keď dňa 10.07.2017 prišla partia z práce tak boli kľúče od
auta odovzdané žalovanému 2/ tak ako zvyčajne, pričom následne on dal kľúče žalovanému 1/, aby

išiel s jeho vedomím do obchodu pre pivo. bb) Keď sa žalovaný 1/ vrátil z obchodného domu a zo K.
M. ako sa to následne žalovaný 2/ dozvedel, hneď odovzdal kľúče žalovanému 2/, ktorý ich
dal buď na stolík alebo na okno. Dievčatá, ktoré zobral žalovaný 1/ zo K. M., asi tak za pol hodinu po
návrate žalovaného 1/ prišli samé na ubytovňu. Dievčatá tam prišli prvý krát, žalovaný 2/ ich nepoznal.
bc) Žalovaný 2/ sa ohradil a vytkol žalovanému 1/, že prečo bol aj za dievčatami, keďže on na to nedal

súhlas. Žalovaný 1/ mu sľúbil, že už sa to neopakuje. Okolo 21:00 hod. večer išli žalovaný 2/ ako aj jeho
spolubývajúci C. M. R. Z. Ž. spať. Dvere nemali zamknuté, boli tam iba oni partia, teda žiadni cudzí ľudia
sa na ubytovni nenachádzali. Ráno vstali a nebolo tam ani auto žalovaného 2/ a ani žalovaný 1/ a F. P..
bd) Žalovaný 2/ nevie kto zobral kľúče v noci. be) Žalovaný 1/ žalovaného 2/ nikdy nepožiadal o to, aby
mohol použiť auto za účelom ísť s ním pre priateľky. bf) So súhlasom žalovaného 2/ chodil

žalovaný 1/ do obchodu, čo bolo bežné, avšak nikam inam nemohol s jeho autom ísť bez jeho súhlasu.
bg) Pred inkriminovaným dňom nebol žiadny prípad, kedy by žalovaný 1/ išiel niekam okrem obchodu
s autom žalovaného 2/ bez jeho vedomia a súhlasu. Žalovaný si pamätal, že požičal auto žalovanému
1/ aj na iný účel, avšak presne nevedel na aký účel ho ide použiť, keby žalovaný 2/ vedel, že chce ísť
za priateľkami, tak by mu to auto nepožičal. V tom jedinom prípade pred inkriminovaným dňom to bolo

tak, že si žalovaný 1/ pýtal auto na 10-15 minút.

10. Z výpovede svedka C. M. - brata žalovaného 1/ (vrátane jeho odpovedí na položené otázky)
vyplynulo, že býval na jednej izbe so žalovaným 2/ a s Z. Ž.. Keď sa v deň havárie vrátili na ubytovňu,
každý išiel do svojej izby sa prezliecť. Žalovaný 1/ kľúče nemusel odovzdávať, keďže on na tom aute

jazdil a kľúče vždy zostali uňho. ca) Žalovaný 1/ ako šofér mal dovolené okrem cesty do práce
a z práce používať auto aj na také cesty, kde ho ostatní z partie poslali. cb) On sám od seba nesmel odísť
s autom, musel si vypýtať súhlas od žalovaného 2/ keď chcel odísť niekam inam. V deň havárie keď
žalovaný 1/ prišiel z obchodu položil pivá a išiel do svojej izby. cc) On kľúče nikomu nedal. Iba majiteľoviby vydal kľúče keby ho o to požiadal. V tomto prípade ho však majiteľ nepožiadal, nebolo prečo, keďže
ráno mali ísť spolu do roboty. Svedok konkrétne nevidel kľúče od auta, keďže kľúče neboli na ich izbe.
Svedok vie, že kľúče boli u žalovaného 1/ do času kým on išiel spať. V noci už nič nezaregistroval.

11. Z výpovede svedka Z. Ž. (vrátane jeho odpovedí na položené otázky) vyplynulo, že býval na jednej
izbe so žalovaným 2/ a s C. M.. Keď v deň havárie prišli na ubytovňu žalovaný 1/ vrátil kľúče majiteľovi
auta - žalovanému 2/. Žalovaný 1/ potom zobral kľúče, lebo skočil pre pivo. da) Keď sa žalovaný 1/ vrátil
s pivami, svedok ho už nevidel. Keďže neprišiel do ich izby tak má za to, že žalovaný 1/ si tie kľúče potom

nechal u seba. Svedok už potom tie kľúče nikde nevidel. V noci už nič nezaregistroval. db) Žalovaný
1/ nemal dovolené používať auto na iné účely než na cesty do a z práce, pričom svedok nevedel, či
žalovaný 1/ niekedy bez vedomia alebo bez povolenia žalovaného 2/ niekam odišiel s autom.

12. Súd po takto vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci predovšetkým podľa §
11, § 13, § 16, § 415, § 420 ods. 1, § 427 ods. 2, § 430 ods. 1 Občianskeho

zákonníka (ďalej len OZ ), ako
aj podľa § 4 ods. 1 ,
, § 15 ods. 1 zákona o
PZP , zistil nasledovný
skutkový a právny stav veci: Žalovaný 1/ zapríčinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej došlo k

úmrtiu (aj) X. F., nar. 25.07.1999, za čo bol žalovaný 1/ právoplatným rozsudkom Okresného súdu
Dunajská Streda č.k. 18T/90/2018-392 zo dňa 22.07.2019 (č.l. 171-177 spisu) uznaný vinným z prečinu
usmrteniaaprečinuublíženianazdravívzmysle§149ods.1, 3 a § 158 Trestného zákona. Zodpovednosť žalovaného
1/ je tak daná podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 137 ods. 1, ods. 2 písm.

c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke, keď žalovaný 1/ ako vodič motorového
vozidla hrubo a závažne porušil predpisy o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky podľa § 4 ods.
1 písm. c), § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a to spôsobom a za okolností,
ktoré sú bližšie popísané v skutkovej vete / skutkovom opise smrteľnej dopravnej nehody v uvedenom
trestnom rozsudku súdu. Podľa § 420 ods. 1 OZ predpokladom vzniku tzv. všeobecnej občianskoprávnej zodpovednosti
je protiprávny úkon, spôsobenie škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a
zavinenie s tým, že uvedené predpoklady musia byť splnené kumulatívne. Pre vznik zodpovednosti
za neoprávnený zásah do práva na ochranu súkromia podľa § 11 OZ sa vyžaduje, aby konanie
pôvodcu bolo protiprávne, aby bolo objektívne spôsobilé do práva na ochranu osobnosti zasiahnuť a

aby existovala príčinná súvislosť medzi protiprávnym zásahom do osobnosti fyzickej osoby objektívne
spôsobilým vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby,
a vznikom nemajetkovej ujmy. Súd vychádzal z ust. § 193 C.s.p., podľa ktorého je súd v civilnom sporovom konaní viazaný
okrem iných rozhodnutí aj rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal. Zo spisu

z ukončeného trestného konania je možné jednoznačne ustáliť porušenie právnej povinnosti žalovaným
1/ tak ako to bolo popísané vyššie v tomto odseku odôvodnenia rozsudku, ako aj jeho zavinenie formou
nedbanlivostného konania (viď odôvodnenie trestného rozsudku s poukazom na ust. § 149 ods. 1, 3
Trestného zákona). Uvedené protiprávne konanie žalovaného 1/ bolo objektívne spôsobilé zasiahnuť
a aj skutočne zasiahol do osobnostných práv žalobcu (práva na súkromie a rodinný život) tým, že

usmrtením došlo k deštrukcii blízkych vzťahov medzi žalobcom a zomrelou, ktoré v rámci súkromného
života žalobcu dosahovali určitú intenzitu a vykazovali určité ďalšie charakteristiky, pričom tento zásah
bol tiež objektívne spôsobilý spôsobiť žalobcovi škodu podľa ust. § 449 ods. 2 OZ a nemajetkovú
ujmu podľa ust. § 13 ods. 2, 3 OZ. Ako to vyplýva z nasledujúcich odsekov odôvodnenia tohto
rozsudku, táto škoda a nemajetková ujma aj skutočne vznikli v podobe potreby uhradiť potrebné

náklady na úpravu hrobu X. F. a v podobe trvalého pretrhnutia väzieb a vzťahov medzi zomrelou a
žalobcom (objektívna povaha vzniknutej ujmy, ktorá je priamym dôsledkom protiprávneho konania a
s tým spojeného zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti). Existenciu nemajetkovej ujmy teda
súd po vykonanom dokazovaní jednoznačne ustálil a zároveň v tomto rozsudku určil výšku jej náhrady
v peniazoch. Zároveň tu nepochybne existuje aj príčinná súvislosť medzi uvedeným protiprávnym

konaním žalovaného 1/ a s tým spojeným zásahom do osobnosti žalobcu, ktorý vyvolal u žalobcu
nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, a vznikom
nemajetkovej ujmy, resp. škody podľa ust. § 449 ods. 2 OZ, na náhradu ktorých je oprávnený žalobca.13. Žalobca ako osoba blízka zomrelej X. F. (ktorá mu bola zverená do náhradnej
osobnej starostlivosti) si v konaní uplatňoval nárok na úhradu nákladov spojených s
pohrebom podľa ust. § 449 ods. 2 OZ, ktoré vynaložil, resp. mieni vynaložiť, a nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a § 13 ods. 2, 3 OZ. Ustanovenie § 11 a nasl. OZ
poskytuje právny základ
nároku na náhradu imateriálnej ujmy spôsobenej jednotlivcovi neoprávneným zásahom do jeho práva
na súkromný a rodinný život vrátane usmrtenia jeho blízkej osoby. Treba zdôrazniť, že žalobca si v
konaní neuplatňuje nároky na náhradu škody na zdraví, ktorá by uňho bola vyvolaná úmrtím

blízkej osoby, kedy by bolo prijateľné tvrdenie žalovaného 3/, že ide o zásah sprostredkovaný. Domáha
sa však nárokov za priamy zásah do jeho osobnostných práv, za trvalé obmedzenie
jeho súkromného a rodinného života (objektívna povaha zásahu v dôsledku smrti blízkej osoby), k
čomu došlo nečakaným a šokujúcim úmrtím blízkej osoby s tým, že
následok tohto zásahu je trvalý a nenapraviteľný. Súd v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou
zapríčinenou žalovaným 1/ odkazuje na konštantnú judikatúru a prax súdov, ktorá v príčinnej

súvislosti s prevádzkou motorového vozidla ustálila aj vznik nemajetkovej ujmy pozostalým podľa ust.
§ 11 a § 13 OZ (viď rozhodnutia
NS SR napr. sp. zn. 6Cdo/216/2017 z 27.2.2018, sp. zn. 2Cdo 164/2011, sp. zn. 1Cdo 523/2015,
sp. zn. 3Cdo/228/2012).

V súvislosti s otázkou, komu patrí náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle ust. § 11 a §
13 ods. 2, 3 Občianskeho zákonníka súd poukazuje na to, že pri nárokoch za objektívny
zásah do osobnostných práv a za trvalé obmedzenie súkromného a rodinného života v dôsledku smrti
blízkej osoby (pojem blízka osoba používa tak judikatúra najvyšších súdnych autorít, ako aj judikatúra
Súdneho dvora Európskej únie podľa odseku 16 odôvodnenia tohto rozsudku) je rozhodujúci faktický

vzťah medzi oprávnenou osobou a zosnulou blízkou osobou, pričom rodinný / príbuzenský pomer, resp.
pomer obdobný rodinnému, resp. príbuzenskému pomeru tu treba skúmať so zreteľom na skutočnosť,
ktorá určuje vznik vzťahu medzi týmito osobami (v tomto prípade vzťah osoby, ktorej bolo dieťa zverené
do osobnej starostlivosti, k tomuto dieťaťu), ako aj na to, či jedna osoba ujmu, ktorú utrpela druhá osoba
v tomto vzťahu, dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu (primerane podľa § 116 OZ). Záver o uvedenom je

vecou posúdenia konkrétneho prípadu a nedá sa to úplne zovšeobecniť. V danom prípade bol faktický
blízky vzťah žalobcu a X. F. daný tým, že X. F. žila od malička v spoločnej domácnosti so žalobcom, ktorý
sa o ňu sústavne staral, riadne ju vychovával a vyživoval (v konaní zostala táto skutočnosť nespornou a
vyplýva to aj z rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 10P/25/2011 z 31.03.2014) a vo veku
15(resp.súčinnosťouodroku2010)mubolaajoficiálnezverenádoosobnejstarostlivosti.Tentofaktický

stav preto súd považoval za taký stav, ktorý je plne porovnateľný s príbuzenským vzťahom (rodinným
pomerom) na účely uplatnenia nároku podľa § 11 a § 13 OZ, keďže oprávnená osoba tu nepochybne
dôvodne pociťovala ujmu, ktorú utrpela druhá osoba zverená do jej osobnej starostlivosti, ako vlastnú
ujmu. Týmto mal súd preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní.

14. Pokiaľ však ide o výšku uplatňovaných nárokov žalobcu, súd za primeranú zisteným okolnostiam
predmetného prípadu považoval A/ pri úhrade nákladov spojených s pohrebom sumu 663,88 € a B/ pri
náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 13.000,- €.
A/NakoľkospôsobenieškodynazdravíviedlokusmrteniuX.F., Občianskyzákonníkvust.§449ods.
2 v takom prípade priznáva oprávnenej osobe (tu žalobcovi) aj náhradu primeraných nákladov

spojených s pohrebom, za ktoré sa považujú aj náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule,
resp. náklady na úpravu hrobu. Náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu
sa však uhrádzajú len do maximálneho limitu podľa § 2 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995
Z.z. v znení nariadenia vlády č. 568/2008 Z.z. (ktorým sa vykonáva uvedené ustanovenie 449 ods. 2
OZ), platného pre oprávnené osoby v príslušnom kalendárnom roku. Príslušným kalendárnym rokom

je na tieto účely rok, v ktorom boli náklady vynaložené. Pripúšťa sa, že takýmto obdobím môže
byť aj obdobie nasledujúce po roku uskutočnenia pohrebu, ak zriadenie pomníka alebo náhrobnej tabule
nebolo možné uskutočniť okamžite po pohrebe poškodeného. Súd v prípade predmetných nákladov
vychádzal z nespornej skutočnosti, že pre nepriaznivú finančnú a majetkovú situáciu žalobcu a jeho
rodiny dosiaľ objektívne nemohlo dôjsť ku skutočnému vynaloženiu predmetných nákladov na pomník,

resp. úpravu hrobu, avšak na druhej strane mal súd dostatočne osvedčené, že v danom smere už
boli žalobcom nepochybne objednané príslušné služby u tretej osoby - v Kamenárstve LUSSY, IČO: 52
072 622 (č.l. 420-421 spisu), čo v zmysle právnej teórie (pozri Češka, Z. a kol. Občanský zákoník.
Komentář. Díl II. Praha: Panorama, 1987, s. 568) a s poukazom na vyššie uvedené konkrétne okolnostidaného prípadu (nepriaznivá finančná a majetková situácia žalobcu) považoval súd za postačujúce na
vznik nároku na náhradu nákladov na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu,
a to v limitovanom rozsahu podľa ust. § 2 ods. 2 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. účinného od

01.01.2009 až doteraz vo výške 663,88 €. Túto sumu teda súd žalobcovi priznal na účely jej vynaloženia
v zmysle uvedenej objednávky služieb.
B/ Ustanovenia § 11 a § 13 ods. 2, 3 OZ nevymedzujú hranicu pre určenie výšky relutárnej formy
náhrady za nemateriálnu ujmu. Základnými kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch v
dôsledku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, sú závažnosť vzniknutej ujmy, ako i

okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (ktoré môžu byť významné tak u osoby postihnutej osoby,
ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah spôsobila). V dôsledku neoprávneného zásahu osoby, ktorá
dopravnú nehodu spôsobila došlo v danom prípade k náhlemu a nečakanému násilnému pretrhnutiu
rodinných a citových väzieb, vyplývajúcich predovšetkým z intenzity vzťahu so zomrelou. Je
nepochybné, že smrťou nevlastnej dcéry, t.j. osoby, ktorá so žalobcom žila od malička v spoločnej
domácnosti, bol žalobcovi spôsobený závažný a neodstrániteľný (nezvratný) zásah do jeho súkromného

a rodinného života, ktoré patria medzi osobitne chránené práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd . Strata
blízkej osoby je pre väčšinu ľudí tou najväčšou stratou, s ktorou sa môžu vo svojom živote stretnúť
(nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 2844/14 z 22.12.2015). Strata nevlastnej dcéry pre
žalobcu predstavovala nenávratnú deštrukciu medziľudských vzťahov, vytvárajúcich základ rodinného

života. Stratil človeka, ku ktorému mal kladný emocionálny vzťah, a ktorý bol základným článkom
rodiny žalobcu (vrátane jeho ostatných detí - súrodencov zomrelej). Žili v spoločnej domácnosti,
žalobca od malička zabezpečoval výchovu i výživu zomrelej a jej smrť pochopiteľne prežíva(l) ťažko.
Súdom priznaná suma 13.000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch na jednej strane
zohľadňuje (aj s poukazom na vyššie uvedené) všetky žalobcom v konaní prednesené skutočnosti

a argumenty v zmysle odsekov 1, 5 a 7 odôvodnenia tohto rozsudku, ktoré všeobecne a objektívne
v prípade straty blízkej osoby zakladajú ujmu nemajetkovej povahy, pričom však na druhej strane
táto suma prihliada aj na osobitosti tohto prípadu, a to na konkrétne životné okolnosti prítomné u
žalobcu pri prežívaní a prekonávaní negatívnych následkov neoprávneného zásahu. Pri zachovaní
proporcionality totiž výška peňažnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom bezdôvodného obohatenia

a pôsobiť na škodcu likvidačne. Rozhodujúcim je preto zvažovanie individuálnych okolností prípadu.
Výška náhrady nemajetkovej ujmy musí tiež odrážať všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti.
Judikatúra súdov v oblasti ochrany osobnosti sa zhoduje na primárnom význame vyrovnávacieho
charakteru náhrady nemajetkovej ujmy, resp. zmiernení nepriaznivého následku neoprávneného zásahu
(keďže nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom slova zmysle

ani nedá odškodniť a rozsah vzniknutej nemajetkovej ujmy nemožno exaktne kvantifikovať a vyčísliť).
Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14 sformuloval aj kritériá pre určovanie výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. Za okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane poškodeného, sú
považované najmä: a) intenzita vzťahu poškodeného žalobcu so zomrelým, b) vek zomrelého
a pozostalého, c) otázka hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe, d) prípadné poskytnutie

inej satisfakcie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vzťah medzi žalobcom a X. F. bol vzťahom
porovnateľným so štandardným rodičovským vzťahom s tým, že oficiálne bola X. F. zverená do osobnej
starostlivosti žalobcu až vtedy, keď mala 15 rokov (s účinnosťou od roku 2010). Okolnosti, za ktorých
k porušeniu práva došlo, intenzita zásahu, ako aj jeho dopad a dôsledky odôvodňujú všeobecný záver o
vzniku značnej ujmy u žalobcu. V danej súvislosti pritom nie sú rozhodujúce len subjektívne pocity (viď

vyjadrenia žalobcu v odsekoch 1, 5 a 7 odôvodnenia tohto rozsudku), ale aj objektívne hľadisko, teda
to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a v čase (v tej istej situácii, prípadne v tom
istom spoločenskom postavení) podobne vnímala aj každá iná fyzická osoba (porovnaj v tomto smere
judikát R 53/2010 ).

15. Vychádzajúc aj z porovnania čiastok náhrad priznaných súdmi v obdobných prípadoch napr.
Okresným súdom Revúca v rozhodnutí sp. zn. 6C/89/2016 vo výške 30.000,- eur a 20.000,- eur pri
smrteľnej dopravnej nehode dcéry (v prípade náhrady priznanej rodičom) a sestry (v prípade náhrady
priznanej bratovi nebohej), ďalej Krajským súdom v Nitre v rozhodnutí sp. zn. 7Co/286/2017 vo výške
10.000,- eur pri dopravnej nehode plnoletého brata spôsobenej nedbanlivostným protiprávnym konaním

(v prípade náhrady priznanej plnoletej sestre), ďalej Krajským súdom v Košiciach v rozhodnutí sp. zn.
9Co/462/2016 vo výške 10.000,- eur pri smrti brata spôsobenej pri dopravnej nehode nedbanlivostným
protiprávnym konaním vodiča (v prípade náhrady priznanej plnoletým súrodencom, ktorí nežili so
zomrelým v spoločnej domácnosti), hodnotiac však predovšetkým individuálne okolnosti tohto prípadu,dospel súd k záveru, že objektívne daná značná závažnosť vzniknutej ujmy u žalobcu a konkrétne
okolnosti tohto prípadu opodstatňujú priznanie výšky náhrady v rozsahu 13.000,- €. Stratou blízkej
osoby zapríčinená negatívna zmena v prejavoch spoločného rodinného života zomrelej a žalobcu

(vrátane jeho ostatných detí) mala štandardnú - objektívne predstaviteľnú primeranú intenzitu. Nakoľko
v konaní nevyšiel najavo opak, súd vychádzal z toho, že intenzita vzťahu a naviazanosti medzi
zomrelou a žalobcom dosahovala, avšak neprekračovala tzv. neutrálnu mieru vzťahu vyplývajúceho
zo sústavného zabezpečovania osobnej starostlivosti a výživy medzi blízkymi osobami v bežných
prípadoch. Vzhľadom na vek X. F., ktorá zomrela tesne pred dovŕšením dospelosti a na dôvodné

očakávanie jej osamostatnenia sa po dosiahnutí primeraného vzdelania na SOU v Šamoríne v odbore
kuchárka a získaní schopnosti samostatne sa živiť v priebehu pár rokov, ako aj vzhľadom na vysoký
predpoklad následného riešenia otázky založenia novej rodiny z jej strany (t.j. aj reálnej možnosti
ukončenia spolužitia so žalobcom v priebehu nadchádzajúcich rokov), možno uzavrieť, že intenzita
spomenutých prejavov spoločného rodinného života žalobcu a zomrelej by zrejme bola v
dôsledku týchto objektívnych faktorov v dohľadnej budúcnosti prirodzene oslabená aj bez predmetnej

tragickej udalosti. Pokiaľ ide o otázku (vzájomnej) odkázanosti tak súd poukazuje na ust. § 47
ods. 1 písm. a) zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine, podľa ktorého náhradná osobná starostlivosť zaniká
dosiahnutím plnoletosti dieťaťa, pričom na druhej strane nakoľko X. F. nebola biologickou dcérou
žalobcu, tak nebola zo zákona (podľa § 66 zákona o rodine) povinná zabezpečovať žalobcovi primeranú
výživu v prípade jeho odkázanosti, napr. v starobe (samozrejme uvedené nevylučovalo budúcu možnosť

poskytovania dobrovoľných plnení X. F. v prospech žalobcu v čase, kedy by už bol žalobca odkázaný
na ňu).
Prejavenie ľútosti škodcom - žalovaným 1/, t.j. poskytnutie aj inej formy satisfakcie než peňažnej,
síce samo osebe nemohlo byť v tomto konkrétnom prípade dostačujúce (vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti), súd však jeho význam posúdil v spojitosti so všeobecnou požiadavkou

zachovania pravidla, podľa ktorého by výška peňažnej náhrady nemala na škodcu (pôvodcu) pôsobiť
likvidačne. Žalovaný 1/ sa totiž nachádza vo výkone trestu odňatia slobody s objektívne obmedzenými a
sťaženými zárobkovými možnosťami, čo tiež ovplyvnilo určenie výšky náhrady. Priznaná výška náhrady
predstavuje základné štandardné kompenzovanie zmiernenia ujmy žalobcu v prípade, kedy navrátenie
do pôvodného stavu neprichádza do úvahy. Na druhej strane však súd konštatuje, že len uložený trest by

sám osebe neplnil žiadnu z funkcií civilnoprávnej sankcie za neoprávnený zásah do ochrany osobnosti,
a preto bolo potrebné za spôsobenú škodu vyvodiť voči vinníkovi dopravnej nehody aj občianskoprávnu
zodpovednosť, bez ohľadu na jeho celkové zárobkové a majetkové pomery.
Zároveň je potrebné konštatovať, že nároky uplatnené v konaní sú v plnom rozsahu kryté povinným
zmluvným poistením u žalovaného 3/. Rozsah prípadnej regresnej náhrady a spôsob

jej úhrady bude zrejme predmetom riešenia vo vzťahu medzi žalovanými 1/ a 3/. Pokiaľ ide o ďalšie
okolnosti, ktoré na strane žalovaného 1/ treba vyhodnocovať, súd konštatuje, že v
súvislosti s dopravnou nehodou nebola konštatovaná žiadna spoluúčasť nebohej, v dôsledku čoho nie je
opodstatnené zaoberať sa mierou zavinenia. Súd nepochybuje o tom, že nehoda mohla negatívne
zasiahnuť aj žalovaného 1/ a jej prípadné následky by mohli mať dopad na jeho finančnú situáciu, avšak

v konaní neboli preukázané akékoľvek trvalé negatívne následky na ňom. Z uvedených dôvodov podľa
názoru súdu neboli na strane žalovaného 1/ preukázané také okolnosti, ktoré by bolo treba vo väčšej
miere zohľadniť pri rozhodovaní o výške nároku na nemajetkovú ujmu voči nemu.

16. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu žalovaného 3/, podľa názoru súdu táto vyplýva z ust. §

15 ods. 1 zákona o PZP. Z poistenia zodpovednosti má poistený právo, aby poisťovateľ za
neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP. Zásah do
osobnostných práv žalobcu (do jeho práva na súkromný a rodinný život), v dôsledku ktorého utrpel
psychickú ujmu, bol spôsobený prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo povinné
zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu uzavreté žalovaným 2/ (nesporná skutočnosť potvrdená aj

vykonaným dokazovaním listinami podľa odsekov 1 a 6 odôvodnenia tohto rozsudku). Preto žalobcovi
prislúcha právo, aby mu tento poisťovateľ nahradil (ako poškodenému subjektu) žalobou uplatňovaný
nárok. Pojem škoda, ktorý je použitý v zákone o PZP je potrebné vykladať extenzívne v tom zmysle,
že náhrada škody zahŕňa aj náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv pozostalých,
a síce do práva na súkromný a rodinný život, spôsobený usmrtením blízkej osoby pri

prevádzke dopravných prostriedkov. Účelom poistenia zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou
dopravných prostriedkov je zmierniť dôsledky škôd, ku ktorým došlo v súvislosti s
touto prevádzkou, pričom je nepochybné, že usmrtenie pri dopravnej nehode
je najzávažnejším dôsledkom tejto udalosti. Ak usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielenobčianskoprávnuzodpovednosťzaškodu,aleajobčianskoprávnuzodpovednosťzaneoprávnenýzásah
do osobnostných práv, musí byť aj táto zodpovednosť predmetom poistného krytia. Iba pri gramatickom
výklade pojmu „škoda“ v ustanovení § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP by sa strácal zmysel

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových prostriedkov, ktorým je podľa
názoru súdu pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. V súvislosti s
eurokonformným výkladom a za účelom zabezpečenia reálneho účinku smernice bez ohľadu na to, či
ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok súd poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie vo veci Haasová č. C-22/12 zo dňa 24.10.2013, v ktorom tento rozhodol, že článok

3 ods. 1 smernice
Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti,
článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa

poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS
zo 14. mája 1990 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel, sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe
zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
Nakoľko slovenské vnútroštátne právo (§ 11, § 13 ods. 2 a 3 OZ ) umožňuje rodinným príslušníkom obete dopravnej nehody, resp. jej blízkym osobám
požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, súd má za to, že náhrada tejto ujmy musí byť
krytá povinným poistením motorového vozidla. Nakoľko ZoPZP bol výsledkom transpozície smerníc
Európskejúnie,ktorébolinahradenéterazplatnouSmernicouEurópskehoparlamentuaRady2009/103/

ES zo 16. septembra 2009 o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti
poistenia tejto zodpovednosti, je pri výklade pojmu škoda pre účely ZoPZP potrebné vychádzať z
chápania pojmu „škoda" v komunitárnom práve. Uvedená smernica síce nedefinuje pojem „škoda“,
avšak z jej textu je zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp.

používa slovné spojenie utrpenie „ujmy alebo škody", či používa termíny „akákoľvek ujma alebo škoda“
alebo „akákoľvek škoda“. Komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú ujmu,
resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu (viď napr. rozsudok Súdneho dvora
zo 6. mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair SA). S použitím eurokonformného
a ústavne konformného výkladu pojmu „náhrada škody na zdraví“ v § 4 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods.

4 a § 15 ods. 1 ZoPZP, ako aj s prihliadnutím k samotnému účelu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, z hľadiska zodpovednosti za
neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorových vozidiel, sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody
ako poškodeným, za ktorú možno priznať náhradu v peňažnej forme podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ

, a ktorú v širšom ponímaní treba
považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a) ZoPZP. Náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch
podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ
preto podľa názoru súdu
spadá do rozsahu povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla podľa ZoPZP, a preto je tu daná aj pasívna legitimácia žalovanej 3/ na náhradu tejto
nemajetkovej ujmy, pričom vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo poškodeného na výplatu plnenia
za poisteného škodcu vo výške a v rozsahu v akom za škodu zodpovedá poistený škodca.

17. Súd pritom v súlade so závermi rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

31. augusta 2010 sp. zn. 4Cdo/54/2009 vychádzal z toho, že v zmysle ust. § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorýchzákonov treba za poistenú považovať každú osobu za predpokladu, že je daná jej zodpovednosť za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; nie je pritom rozhodujúce, či ide o
zodpovednosť objektívnu (objektívna zodpovednosť by tu mohla byť daná u žalovaného 2/ ako

poistníka a vlastníka (prevádzkovateľa) vozidla v zmysle ust. § 427 OZ) alebo na základe zavinenia
(zodpovednosť na základe zavinenia je tu daná u žalovaného 1/ v zmysle ust. § 420 ods. 1 OZ ako
vodičamotorovéhovozidla,prevádzkouktoréhobolaspôsobenáškodavpodobeusmrteniaX.F.).Zákon
výslovne nevymedzuje okruh osôb, ktoré treba považovať za osoby poistené. Úmyslom zákonodarcu
však bolo vymedziť okruh osôb, ktorých zodpovednosti sa poistenie týka, čo najširšie

(viď text dôvodovej správy k návrhu zákona k § 2 ). Tomu zodpovedá aj samotné znenie ustanovenia § 4 ods. 1
zákona č. 381/2001
Z.z. , obsahom ktorého nie je
taxatívny výpočet osôb, na ktoré sa vzťahuje povinné zmluvné poistenie. Okruh týchto subjektov je
tu určený univerzálne tak, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každú osobu za predpokladu,

že je daná jej zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Žiadnu výnimku z
okruhu osôb v závislosti na tom, či niektorá osoba zodpovedá na základe objektívnej zodpovednosti
podľa § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka alebo zodpovednosti založenej na zavinení v zmysle § 420 Občianskeho zákonníka,

zákon neupravuje. To znamená, že poisteným podľa tohto zákona,
a teda na účely ust. § 2 písm. f/ v spojení s § 4 ods. 1 ZoPZP je nielen prevádzkovateľ a ďalšie osoby zodpovedajúce za škodu podľa § 427
anasl.Občianskeho

zákonníka, ale aj osoby zodpovedajúce za škodu za podmienok uvedených v ustanovení
§ 420 Občianskeho
zákonníka, ktorou môže byť napr. aj vodič vozidla. Súd v tomto prípade vychádzal zo skutkových
zistení, že žalovaný 1/ ako vodič motorového vozidla zavinil predmetnú dopravnú nehodu a spôsobil pri
nej škodu na zdraví (v širšom zmysle slova podľa vyššie uvedeného) tretím osobám, resp. dve osoby

(vrátane X. F.) usmrtil, za čo zodpovedá v zmysle § 420 ods. 1 OZ (správnosť týchto zistení a z nich vyplývajúceho záveru
žalovaný 1/ počas konania nenamietal). Žalovaný 1/ je teda osobou, na ktorú sa vzťahuje poistenie
zodpovednosti v zmysle § 2 písm. f/ v spojení s § 4 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. Žalobca ako poškodená blízka osoba obete dopravnej nehody bol pritom oprávnený
uplatniť svoj nárok na náhradu škody (aj) priamo proti poisťovateľovi (§ 823 OZ v spojení s ust. § 15
ods. 1 ZoPZP) /k tomuto odseku viď rozhodnutie NS SR z 31.08.2010 sp. zn. 4Cdo/54/2009/.

18. Z uvedených dôvodov súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalovaný 1/ ako
priamy škodca a pôvodca (vodič motorového vozidla) zodpovedný podľa § 420 ods. 1 OZ (a tiež
zodpovedný aj v dôsledku prechodu zodpovednosti naňho podľa ust. § 427 ods. 2 a § 430 ods.1
OZ - viď nasledujúce odseky odôvodnenia tohto rozsudku) a žalovaný 3/ ako poisťovateľ motorového
vozidla (ktorým bola spôsobená škoda), proti ktorému bol uplatnený priamy nárok žalobcu ako

poškodeného podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 1 ZoPZP (pri existencii zodpovednosti tak žalovaného 1/ ako vinníka
smrteľnej dopravnej nehody, ako aj žalovaného 2/ ako prevádzkovateľa motorového vozidla, ktorého
zodpovednosť za škodu však v zmysle ust. § 427 ods. 2 a § 430 ods. 1 OZ prešla na žalovaného
1/ na základe záverov súdu podľa nasledujúcich odsekov odôvodnenia tohto rozsudku) sú povinní

zaplatiťžalobcovititulomnákladovnazriadeniepomníkaalebonáhrobnejdoskyanaúpravuhrobusumu
663,88 € a titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 13.000,- €, t.j. spolu sumu 13.663,88
€ s tým, že plnením jedného z týchto žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
žalovaného (súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že medzi žalovanými v prejednávanom spore bolo
vytvorené pasívne spoločenstvo samostatných spoločníkov). Súd len pre úplnosť konštatuje, že žaloba

bola podaná dňom 10.07.2019, t.j. nepochybne ešte pred uplynutím premlčacej lehoty v zmysle ust. §
15 ods. 2 ZoPZP v spojení s ust. § 106 OZ. Vo zvyšnej časti uplatnených nárokov súd žalobu z vyššie
uvedených dôvodov voči žalovaným 1/ a 3/ zamietol (výroky II a III). Vyjadrením zo dňa 21.09.2020
vzal žalobca čiastočne späť svoju žalobu v časti úhrady pôvodne uplatňovaných nákladov spojených spohrebom vo výške 799,- eur, keďže tento nárok bol žalobcovi priznaný v trestnom konaní rozsudkom
Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 18T/90/2018-392 zo dňa 22.07.2019 v spojení s uznesením
Krajského súdu Trnava sp. zn. 3To/33/2020-429 zo dňa 30.6.2020. Súd preto konanie v tejto časti v

zmysle ust. § 145 ods. 2 a § 146 C.s.p. za nesporného a nepochybného súhlasu žalovaných čiastočne
zastavil (výrok I).

19. O nároku na náhradu trov konania vo vzájomnom vzťahu žalobcu na jednej strane a žalovaného 1/,
žalovaného 3/ na druhej strane rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 2 C.s.p.,

pričom vyslovil, že na náhradu trov konania v danom prípade nemá nárok ani jedna z týchto sporových
strán, keďže žalobca, ako aj žalovaní 1/ a 3/ mali v konaní voči protistrane úspech aj neúspech v takmer
rovnakej výške (rozsahu) vychádzajúc z pôvodne uplatňovanej celkovej pohľadávky vo výške 26.549,-
€. Do neúspechu žalobcu sa pritom započítavala aj časť konania, v ktorej bola žaloba čiastočne vzatá
späťzdôvoduduplicitnéhouplatňovanianároku,začonesieprocesnúzodpovednosťžalobca(čiastočné
zastavenie konania v tejto časti procesne zavinil žalobca svojim čiastočným späťvzatím žaloby), aj keď

sa to stalo z pochopiteľného dôvodu procesnej opatrnosti z jeho strany. Hoci v konaní bol jednoznačne
uznaný základ nároku voči žalovaným 1/ a 3/ s tým, že od úvahy súdu tu vo veľkom závisela práve výška
tohto nároku, súd predsa musel rovnako zohľadniť aj to, že táto výška škody mala byť vzhľadom na
všetky žalobcovi známe okolnosti prípadu už ním v žalobe stanovovaná oveľa bližšie k napokon súdom
priznanej sume oprávnenej náhrady škody a nemajetkovej ujmy (žalobca požadoval v žalobe takmer

dvojnásobnú sumu). Preto tu súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by mal pri určovaní úspechu a neúspechu
vo vzájomnom vzťahu uvedených strán sporu vychádzať (len) z prisúdenej sumy.

20. Pokiaľ ide o žalovaného 2/ ako nepochybného vlastníka a prevádzkovateľa predmetného vozidla
(nesporná skutočnosť potvrdená aj vykonaným dokazovaním listinami podľa odsekov 1 a 6

odôvodnenia tohto rozsudku), ktorý zároveň nebol zamestnávateľom žalovaného1/ (t.j.
predmetnéautoneboloslužobnýmautom),súduvádza,žeust.§427ods.2OZsícezakotvujeobjektívnu
zodpovednosť takého prevádzkovateľa za škodu spôsobenú prevádzkou dopravného prostriedku (bez
ohľadu na zavinenie), avšak zároveň ust. § 430 ods. 1 OZ vo vymedzených prípadoch prenáša
túto zodpovednosť na iné subjekty namiesto prevádzkovateľa. Zákonodarca takto vymedzil situácie, v

ktorýchbynebolovsúladesozásadouspravodlivostiuložiťzodpovednosť(resp.výlučnúzodpovednosť)
so všetkými následkami jej objektívnej povahy prevádzkovateľovi dopravného prostriedku z dôvodu, že
dopravný prostriedok sa dostal mimo sféry pôsobnosti a kontroly prevádzkovateľa tým, že ho iná osoba
použilanedovolenýmspôsobom(bezjehovedomiaaleboprotijehovôli).Zodpovednýmsubjektomsana
základe právneho prenesenia zodpovednosti z prevádzkovateľa dopravného prostriedku stáva osoba,

ktorá dopravný prostriedok použila bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa. Uvedené ustanovenie
nezakladá samostatnú skutkovú podstatu zodpovednosti za škodu, táto sa aj v prípade prenesenia
zodpovednosti z prevádzkovateľa na iný subjekt posúdi v súlade s § 427 a nasl. OZ na objektívnom
princípe.
Použitie dopravného prostriedku bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa predstavuje dva

alternatívne stanovené spôsoby použitia dopravného prostriedku, pričom na vznik zodpovednosti iného
subjektu ako prevádzkovateľa stačí splnenie jednej z týchto podmienok (R 3/1984). Keďže v praxi je
nie vždy celkom možné oddeliť tieto spôsoby nedovoleného použitia, právne následky spočívajúce
v prenesení zodpovednosti z prevádzkovateľa na iný subjekt sú
rovnaké bez ohľadu na intenzitu rozporu konania iného subjektu s vôľou prevádzkovateľa (bez vedomia,

resp. proti vôli). Použitím dopravného prostriedku bez vedomia prevádzkovateľa možno označiť také
konanie iného subjektu, kedy prevádzkovateľ o použití dopravného prostriedku spôsobom, ktorý je
jeho prevádzkou, nevedel vôbec, alebo aj takú situáciu, kedy síce samotné použitie dopravného
prostriedku bolo prevádzkovateľom schválené, avšak v konečnom dôsledku bol dopravný prostriedok
použitý takým spôsobom, ktorý prevádzkovateľ nemohol predpokladať, a nemal teda o takomto

použití vedomosť. V druhom menovanom prípade pôjde najmä o situácie neoprávneného použitia
služobného vozidla zamestnancom takým spôsobom, ktorý nezodpovedá určenému spôsobu jeho
použitia zamestnávateľom. Či v konkrétnom prípade pôjde pri použití dopravného prostriedku o exces,
závisí od posúdenia relevantných okolností daného prípadu. Rozlišovacím kritériom by mala byť
skutočnosť, či použitie dopravného prostriedku vecne, časovo a miestne súvisí s plnením úloh a s

činnosťou zamestnávateľa alebo bol tento rámec samotného plnenia úloh a súvislosti s plnením úloh
prekročený, v dôsledku čoho možno dané použitie dopravného prostriedku vyhodnotiť ako exces, t. j.
použitie vo svojom vlastnom záujme („čierna jazda“).Použitie dopravného prostriedku proti vôli prevádzkovateľa je charakterizované a viazané na zákaz
prevádzkovateľa so samotným použitím dopravného prostriedku alebo na zákaz s jeho použitím určitým
spôsobom. Zákaz ako určitý prejav vôle prevádzkovateľa môže byť vyjadrený výslovne alebo vyplýva z

povahy veci konkludentne (napr. pri odcudzení dopravného prostriedku), môže byť adresovaný určitej
osobe alebo skupine osôb, prípadne nemusí byť adresovaný vôbec. O použitie dopravného prostriedku
bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa nejde (a k prechodu zodpovednosti nedochádza) vtedy,
ak prevádzkovateľ na použitie dopravného prostriedku na príslušný účel udelil danej osobe
súhlas,atobuďvopredaleboajdodatočne.Súhlasnemusíbyťdanývýslovne,stačíajjehokonkludentné

udelenie.

21. Vzhľadom na uvedené je možné po vykonaní dokazovania v tejto veci uzavrieť, že v danom
prípade mal žalovaný 1/ od žalovaného 2/ dopredu udelený súhlas na používanie jeho auta výlučne
na účely každodenného vozenia pracovníkov tvoriacich jednu stavebnú partiu (vrátane ich samých)
na aktuálne miesto výkonu prác a na krátkodobé cesty do obchodu (s potravinami) v

súvislosti so zabezpečením bežných potrieb týchto pracovníkov (aj na požiadanie inej osoby z partie,
nielenžalovaného2/akotomuboloajpoukončeníprác vinkriminovanýdeň-prineseniepivaz
obchodu). Vyplýva to z jednoznačných vyjadrení vypočutých zainteresovaných osôb /viď časti výpovede
žalovaného 1/ - aa), žalovaného 2/ - ba), bf) a dvoch svedkov ako ďalších pracovníkov z partie - ca), cb),
db)/, ktorí boli ubytovaní na jednej izbe so žalovaným 2/). Vypočuté osoby pritom jednoznačne potvrdili

tak existenciu tohto vopred daného súhlasu a povolenia, ako aj jeho obmedzenie len na uvedené účely
s tým že na základe zhodného vyjadrenia vypočutých osôb bolo potrebné keď žalovaný 1/ chcel auto
použiť na iný účel, aby žalovaný 1/ osobitne a jednotlivo v každom jednom prípade požiadal žalovaného
2/ o udelenie súhlasu a o povolenie jazdy s autom na taký (akýkoľvek) iný účel. Výpovede žalovaného 1/
a žalovaného 2/ sa síce do určitej miery odchýlili v tom, či a koľkokrát mal žalovaný 1/ predmetné auto v

období pred inkriminovaným dňom použiť na iný účel /viď konkrétne časti výpovedí žalovaného 1/ - ae),
ag) a žalovaného 2/ - be), bg)/, podľa týchto výpovedí však k použitiu vozidla ani raz nemalo dôjsť bez
toho že by si žalovaný 1/ pred tým vozidlo od žalovaného 2/ vypýtal (minimálne v rozsahu povolených
ciest tak mohol urobiť), aj keď následne auto s veľkou pravdepodobnosťou v jednom, resp. v pár
prípadoch pred inkriminovaným dňom a v inkriminovaný deň po ukončení prác v podvečerných hodinách

s takmer istotou použil (aj) na iný účel, a to bez toho, že by o tom žalovaný 2/ vopred vedel, resp. aby s
tým vopred súhlasil. Na uvedenom pritom nič nezmení ani prípadné dodatočné nadobudnutie vedomosti
o takej jazde žalovaným 2/ v niektorom prípade (v niektorých prípadoch), keďže to neovplyvňuje mieru
jehovedomostiotakejjazdevčasejejvykonania, resp.nenahradzujeakýkoľvekjehosúhlasnapoužitie
auta na iný účel, pričom ako to vyplýva z výpovedí žalovaného 1/ a žalovaného 2/ /viď konkrétne

časti výpovedí žalovaného 1/ - ad) a žalovaného 2/ - bc)/, v prípade jazdy v inkriminovaný deň po
ukončení prác bolo použitie auta (aj) na iný účel žalovanému 1/ po jeho návrate na ubytovňu rozhodne
vytknuté zo strany žalovaného 2/, čo svedčí o tom, že tu zároveň neexistoval ani žiadny žalovaným
2/ hoci aj konkludentne rešpektovaný / tolerovaný (všeobecný) mechanizmus schvaľovania používania
auta (aj) na iný účel, ktorý by mohol žalovaný 1/ v určitých prípadoch využiť, resp. zneužiťNa základe

výsledkov vykonaného dokazovania pritom niet dôvodných pochýb o tom, že v inkriminovaný
deň uprostred noci, kedy žalovaný 1/ a žalovaný 2/ neboli vopred dohodnutí ohľadom uskutočnenia
akejkoľvek jazdy žalovaného 1/ za účelom spätného odvozu dievčat do K. M., a kedy žalovaný 2/ spolu
so svojimi spolubývajúcimi - 2 svedkami už dávno /podľa ich zhodného vyjadrenia cca od 21-22:00
hod. večer/ spali v druhej izbe (obidve uvedené skutočnosti vyplývajú zo zhodných výpovedí vypočutých

osôb), žalovaný 1/ si nepýtal od žalovaného 2/ súhlas, resp. povolenie na uskutočnenie inkriminovanej
cesty (jazdy) 11.07.2017 v noci okolo 02:00 hod. /viď konkrétne časti výpovedí žalovaného 1/ - af)
a žalovaného 2/ - bd)/ a ani ho nemohol pýtať bez zobudenia žalovaného 2/, čo však žalovaný 1/
ako aj žalovaný 2/ vo svojich výpovediach jednoznačne vylúčili. Podľa uvedeného teda súd mal za
to, že inkriminovaná cesta (jazda) pri odvoze dievčat domov bola žalovaným 1/ vykonaná nepochybne

bez vedomia žalovaného 2/ a bez jeho súhlasu, pričom jednoznačne nešlo o takú cestu, t.j. jazdu za
takým účelom, na ktorý účel by mal žalovaný 1/ vopred daný súhlas žalovaného 2/ na používanie auta /
každodenné vozenie pracovníkov tvoriacich jednu stavebnú partiu (vrátane samotných žalovaných 1/
a 2/) na aktuálne miesto výkonu prác a na krátkodobé cesty do obchodu (s potravinami) v súvislosti
so zabezpečením bežných potrieb týchto pracovníkov/. Existencia vopred daného súhlasu žalovaného

2/ resp. jeho povolenia výlučne na vyššie uvedené účely používania auta a napriek tomu uskutočnené
použitie auta žalovaným 1/ v prejednávanom prípade na iný účel, predstavuje situáciu plne porovnateľnú
so situáciou, keď zamestnanec použije nemu zverené služobné auto na iné účely ako na povolený účel
pracovnej cesty, t.j. na súkromné účely, a to bez vedomia a bez súhlasu zamestnávateľa. V takomprípade ide o prípad excesu pri konaní konkrétneho zamestnanca, a teda aj v tomto konkrétnom prípade
je potrebné použitie dopravného prostriedku dňa 11.07.2017 v nočných hodinách (cca o 02:00 hod.)
za uvedeným účelom považovať za cestu (jazdu) žalovaného 1/, ktorá vecne, časovo a miestne nijako

nesúvisela s plnením zo strany žalovaného 2/ povoleného účelu používania auta, t.j. za cestu, ktorá
tento žalovanému 1/ povolený rámec jednoznačne prekročila. V dôsledku toho je nutné dané použitie
dopravného prostriedku vyhodnotiť ako exces, t. j. použitie auta žalovaným 1/ v jeho vlastnom záujme
a na jeho súkromné účely v rozpore s povolením vlastníka a prevádzkovateľa auta (žalovaného 2/).
Po vykonanom dokazovaní teda súd dospel k záveru, že žalovaný 2/ kritickú jazdu žalovanému 1/

nepovolil, túto žalovaný 1/ vykonal bez vedomia žalovaného 2/ a proti jeho vôli na súkromné
účely a nie na iné žalovaným 1/ dopredu povolené účely súvisiace s pracovnou činnosťou žalovaných
1/, 2/ a ostatných pracovníkov z partie a so zabezpečením ich bežných potrieb. Za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravného prostriedku preto v danom prípade nezodpovedá (aj) žalovaný 2/, a to z dôvodu
presunu (prechodu) jeho zodpovednosti na žalovaného 1/ ako vodiča auta a vinníka dopravnej
nehody v zmysle ust. § 430 OZ.

22. Taktiež je potrebné v daných súvislostiach zdôrazniť, že v danom prípade nejde o
použitie dopravného prostriedku bez vedomia alebo proti vôli prevádzkovateľa, ktoré by bolo umožnené
nedbalosťou prevádzkovateľa (kedy by nedochádzalo k výlučnému prechodu zodpovednosti na inú
osobu). Vykonaným dokazovaním totiž nebolo zistené žiadne zavinené protiprávne konanie žalovaného

2/, ktorým by tento porušoval svoje povinnosti prevádzkovateľa ustanovené právnymi predpismi
regulujúcimi alebo súvisiacimi s prevádzkou daného dopravného prostriedku (R 3/184) a taktiež nebolo
uňho zistené ani žiadne také konanie alebo opomenutie prevádzkovateľa podľa § 415 OZ, ktorým by
mohol naplniť predpoklady nedbanlivostného konania, t.j. kedy by jeho psychický vzťah k zákonom
predvídanému následku, ktorým je možnosť zneužitia jeho dopravného prostriedku, charakterizovalo

to, že ako prevádzkovateľ by vedome a chtiac umožnil, aby bol dopravný prostriedok
zneužitý, resp. že by nepochybne vedel, že spôsob jeho zabezpečenia, ktorý zvolil, nie je dostačujúci
a umožňuje zneužitie dopravného prostriedku. Vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu je možné
konštatovať, že bežné ponechávanie kľúčov u žalovaného 1/ ako šoféra po ukončení prác v jednotlivých
pracovných dňoch s ohľadom na každodenné používanie auta z jeho strany na žalovaným 2/ povolené

účely, samo osebe neumožňuje prijať akýkoľvek záver o nedbanlivostnom konaní žalovaného 2/, ktorý v
žiadnomprípadeneinicioval,neschvaľovalaaniinakneovplyvňovalsubjektívnerozhodnutiežalovaného
1/ použiť predmetné auto v danom prípade na nepovolený účel bez vedomia a súhlasu žalovaného 2/, a
to spôsobom, ktorý sa hrubo prieči pravidlám cestnej premávky a napĺňa i znaky hrubého protiprávneho
konania, a to trestných činov bližšie špecifikovaných v trestnom rozsudku vydanom vo veci sp. zn.

18T/90/2018. Možnosť tak závažného protiprávneho konania, resp. možnosť vzniku tak závažného
následku protiprávneho konania nevyplývala z doterajšieho správania žalovaného 1/ a zo vzájomných
pomerov pracovníkov stavebnej partie, preto sa to ani nedalo dôvodne predpokladať. Súd tu poukazuje
na výpovede, podľa ktorých pracovníci z tej istej stavebnej partie bývali na ubytovni sami, takže za týchto
okolností nie je možné žalovanému 2/ vytknúť ani to, že v inkriminovaný večer nezamkol izbu, keď zaspal

so svojimi spolubývajúcimi. V konaní pritom zostalo sporné /keďže boli výpovede v tejto otázke rôzne
v ich častiach: ab), ac), bb), cc), da), kde sa v inkriminovaný večer nachádzali kľúče od auta, t.j.
či ich žalovaný odovzdal žalovanému 2/ po príchode z obchodu a zo K. M. alebo si ich už ponechal
u seba v rámci povoleného rámca používania auta, čo bolo preňho zvyčajne dovolené. Uvedené však
nemá relevantný vplyv na vyššie prijaté, v tomto konkrétnom prípade rozhodujúce závery súdu. Súd v

danej súvislosti považoval za nehospodárne a neúčelné (aj s poukazom na § 153 C.s.p.) vypočuť vo
veci ako svedkyňu W. V., ktorej výsluch bol žalobcom navrhnutý tesne pred skončením dokazovania,
keďže táto svedkyňa síce bola (popri nebohej X. F. a U. P.) v jednej spoločnosti so žalovaným 1/ v
inkriminovaný večer a aj pri jeho inkriminovanej ceste (jazde) s autom žalovaného 2/, avšak jej výsluch
by objektívne nemohol byť autentickým a priamym zdrojom poznatkov o vzájomných vzťahoch medzi

žalovanými 1/ a 2/ ohľadom vyššie popisovaných rozhodujúcich otázok pri používaní auta žalovaným
1/ (vrátane žalovaným 2/ povolených účelov jázd a riešenia prípadov, keď žalovaný 1/ nemal tieto účely
dodržať), a preto doplnenie svedectiev priamych účastníkov daného vzťahu v konaní aj svedectvom
tejto (nepriamej) svedkyne už súd nepovolil. Pokiaľ ide o žalobcom naznačené okolnosti vzťahujúce
sa na časový úsek dňa 10.07.2017 spred inkriminovaným večerom a na víkend, ktorý predchádzal

tomuto dátumu (viď záverečnú reč právneho zástupcu žalobcu), súd nepovažoval za potrebné doplniť
dokazovanieuvedenýmvýsluchomsvedkyne W.V.anivsúvislostistýmitookolnosťami,keďže
v uvedených časoch sa žalovaný 2/ podľa vyjadrenia žalobcu nemal spolu zdržiavať so žalovaným 1/,
X. F., U. P. R. W. V., a teda opäť by nebolo možné z uvedenej výpovede svedkyne zistiť skutočný postojžalovaného 2/ k vyššie popisovaným rozhodujúcim otázkam a situáciám pri používaní auta žalovaným 1/
(vrátane žalobcom uvádzaných časových úsekov) a len reprodukcia prípadných žalovaným 1/ W. V. pri
ichstretnutiachoznamovanýchinformáciívpredmetnomsmerebynebolaspôsobilázmeniťzávery,ktoré

súd prijal na základe výpovedí v konaní pod prísahou vypovedajúcich priamo zainteresovaných osôb.
Výpovede týchto osôb pritom súd považoval za dostatočne dôveryhodné v ich podstatných častiach (viď
konkrétne označené časti v odseku 21 odôvodnenia tohto rozsudku), ktoré navzájom korešpondovali
a súd nemal dôvod pochybovať o ich pravdivosti v týchto častiach (aj keď súd zároveň konštatuje
nepochybne dané rodinné a priateľské vzťahy medzi nimi). Súd uvedený návrh žalobcu na doplnenie

dokazovania preto zamietol.
23.Zuvedenýchdôvodovsúdžalobuvovzťahukžalovanému2/vcelomrozsahu (počiastočnom
späťvzatí žaloby) zamietol (výrok IV). O nároku na náhradu trov konania vo vzťahu žalobcu a žalovaného
2/ rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a žalovanému 2/ priznal nárok
na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %, keďže žalovaný 2/ mal vo veci plný úspech.
Do úspechu žalovaného 2/ sa pritom započítavala aj časť konania, v ktorej bola žaloba čiastočne vzatá

späťzdôvoduduplicitnéhouplatňovanianároku,začonesieprocesnúzodpovednosťžalobca(čiastočné
zastavenie konania v tejto časti procesne zavinil žalobca svojim čiastočným späťvzatím žaloby), aj keď
sa to stalo z pochopiteľného dôvodu procesnej opatrnosti z jeho strany. O výške tejto náhrady bude
rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa
konanie končí (výrok VI).

24. Záverom súd poznamenáva, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania
predostreté najmä na nariadenom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania, súd už nepripustil,
pretože buď na ich vykonaní strany sporu netrvali alebo ich vykonanie už súd nepovažoval za potrebné
prezistenierozhodujúcichskutočnostípresvojerozhodnutievoveci (vpredchádzajúcichodsekoch

odôvodnenia rozsudku sú dôvody nepripustenia týchto dôkazov aj bližšie zdôvodnené pri niektorých
konkrétnych návrhoch) a mal za to, že v konečnom dôsledku by len spôsobili predlžovanie konania a
spôsobili by len oddialenie meritórneho rozhodnutia. Ďalšie argumenty strán sporu už súd nepovažoval
za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa s nimi ani osobitne nevysporiadal. I podľa už
konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu.
Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany
sporu, ktorá ju nastolila. Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných
detailov, nespôsobilú ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto súd nepovažoval za potrebné reagovať

špecifickou odpoveďou (k predošlým častiam odôvodnenia viď najmä komentáre nakladateľstiev WK
a C-H-BECK k príslušným zákonným ustanoveniam, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn.
23Co/25/2020 zo dňa 30.11.2020).

Poučenie:

Protitomutorozsudkujemožnépodaťodvolanievlehotedo15dníododňajehodoručenianaOkresnom

súde Dunajská Streda (§ 355 ods. 1 CSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania, a síce ktorému súdu je určené, kto ho robí,
ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania (§ 127 ods. 1 CSP) uviesť, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať
návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona (zák. č. 233/1995 Z.z.).