Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, June 14, 2018

Súd: Okresný súd Žilina
Spisová značka: 18Cb/1/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118200016
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 06. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Panáková

ECLI: ECLI:SK:OSZA:2018:5118200016.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred sudkyňou JUDr. Gabrielou Panákovou v právnej veci žalobcu:

EKOBAL, s.r.o., so sídlom 260, Dolný Lieskov 018 21, IČO: 36 015 776, zast. JUDr. Daniel Kostolanský,
advokát, so sídlom Štúrova 4, 921 01 Piešťany, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so
sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, o zaplatenie 12.605,62 Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 12.605,62 Eur spolu s úrokmi z omeškania
vo výške 8% ročne zo sumy 12.605,62 Eur od 15.02.2018 do zaplatenia, a to v lehote do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku.

Súd žalobu vo zvyšnej časti zamieta.

Žalobcovi sa priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o
výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

o d ô v o d n e n i e :

1. Dňa 02.01.2018 bola Okresnému súdu Žilina doručená žaloba, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia
sumy v celkovej 12.605,62 Eur s príslušenstvom. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca je výrobcom
elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného. Žalobca zaplatil žalovanému na základe
vystavených faktúr sumu v celkovej výške 12.605,62 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa

zariadenia žalobcu za obdobie 2014-2017 na mesačnej báze a to napriek tomu, že žalobca s ním nemá
uzavretú zmluvu o prístupe. Platby bez platne uzatvorenej zmluvy sú s poukazom na nález ÚS SR Pl ÚS
17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 protiústavné a tak došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného na
úkor žalobcu. Zároveň považuje Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa výrobcu NN do distribučnej
sústavy T a Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa výrobcu NN do distribučnej sústavy T zo dňa
20.12.2011, za neplatné pre rozpor s dobrými mravmi, pre nemožnosť plnenia a pre rozpor so zákonom,
resp. jeho obchádzanie, nakoľko daná zmluva neupravuje distribúciu elektriny, plnenie zo Zmluvy o

pripojeníbolovčasejejuzavretiafakticky,ajprávnenemožnéazmluvaopripojeníakonaniežalovaného
je v rozpore s dobrými mravmi.

2. Následne súd po vykonaní procesných úkonov v zmysle CSP nariadil pojednávanie, na ktorom
vykonal dokazovanie a zistil nasledovný skutkový stav:

3. Súd mal zistené, že žalobca je výrobcom elektriny pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného v

zariadení na výrobu elektriny. Dané skutočnosti medzi stranami konania boli nesporné.4. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému na základe vystavených faktúr sumu
12.605,62 Eur za prístup do distribučnej sústavy týkajúce sa zariadenia žalobcu v roku 2014-2017.
Žalovaný to výslovne pred súdom potvrdil.

5. Žalobca poukázal na to, že žalovaný mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy na
základe § 26 vyhl. č. 221/2013 Z.z. ÚRSO, ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike,
a to napriek tomu, že žalobca s ním nemal uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy.
Poukázal na nález ÚS SR PL. ÚS 17/2014 z 22.06.2016, podľa ktorého časť daného ustanovenia nie

je v súlade s Ústavou SR. Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť
platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná a ani sa
zmluvnenezaviazalizatakýtoprístupplatiť.Platbyzatietoslužby,vzhľadomnaneexistenciuuzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a žalovaným, nemajú
právny dôvod. Žalobca so žalovaným neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny (zmluvný typ je upravený ustanovením § 26 ods.2 zákona o energetike), na základe ktorej by

sa zaviazal zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Preto má za to, že žalovaný
sa bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu vo výške 12.605,62 Eur.

6. Podľa § 451 Občianskeho zákonníka
(1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

(2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením
z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový
prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

7. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

8. Podľa § 458 Občianskeho zákonníka
(1) Musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä
preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

(2) S predmetom bezdôvodného obohatenia sa musia vydať aj úžitky z neho, pokiaľ ten, kto obohatenie
získal, nekonal dobromyseľne.
(3) Ten, kto predmet bezdôvodného obohatenia vydáva, má právo na náhradu potrebných nákladov,
ktoré na vec vynaložil.

9. Žalovaný trval na tom, že pre žalobcu zabezpečuje požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a
zabezpečuje mu prístup do distribučnej sústavy a že existuje medzi nimi zmluvný vzťah prístupu do
distribučnej sústavy a k využívaniu kapacity vraj aj skutočne dochádza, čo vyplýva z predloženého
znaleckéhoposudku,čitechnickéhoposúdenia.Poukázalnato,žežalobcajejednakodberateľelektriny,
aj ako výrobca vystupuje. Trvá na tom, že žalobca využíva distribučnú sústavu, pričom nie je potrebná

písomná zmluva. Vyhlásil, že v zmysle Zmluvy o pripojení bola medzi stranami konania dohodnutá
maximálna rezervovaná kapacita, ktorú žalovaný žalobcovi vyhradí a v rámci ktorej žalobca môže
dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, pričom toto dodávanie elektriny do distribučnej sústavy je
využívaním distribučnej sústavy. Keďže žalobca dodáva elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza
z jeho strany k faktickému využívaniu distribučnej sústavy práve v rozsahu dohodnutej maximálnej

rezervovanej kapacity.

10. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví vydal Vyhlášku, ktorou od 01.01.2014 zaviedol pre výrobcov
elektriny novú platbu s názvom - platba za prístup do distribučnej sústavy“ (tzv. G-komponent). Túto
platbu mali povinnosť uhrádzať všetci výrobcovia elektriny bez ohľadu na to, či prístup do distribučnej

sústavy využívajú, alebo nie, resp. bez ohľadu na to, či uzatvorili so žalovaným zmluvu o prístupe do
distribučnej sústavy alebo nie. Výšku platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje prostredníctvom
cenového rozhodnutia Úradu, a to z hodnoty 12-mesačnej rezervovanej kapacity. Takéto cenové
rozhodnutie vydáva Úrad pre každý kalendárny rok. V zmysle Vyhlášky URSO č. 221/2013 Z.z. mal
každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného (t.j. prevádzkovateľa regionálnej

distribučnej sústavy) povinnosť uhrádzať platbu za prístup, a to aj vtedy, keď žiaden prístup do
distribučnej sústavy nevyužíval, resp. aj vtedy, ak neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „zmluva o prístupe“). /V zmysle § 26 ods. 23 Vyhlášky platba
za prístup do distribučnej sústavy sa uhrádza prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (...)na základe faktúry vystavenej prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a to aj v prípade, ak
takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o
pripojení alebo zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny./ Dňa 22.06.2016 Ústavný

súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 vyslovil že taká právna úprava je neústavná (v zvýraznenej
časti citovaného ustanovenia).

11. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, právna úprava
platby za prístup do distribučnej sústavy je neústavná. Podľa Ústavného súdu SR povinnosť výrobcov

elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy môže vzniknúť len na základe uzatvorenej
zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nebol splnomocnený
na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by ustanovil výrobcom elektriny povinnosť
platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe
do distribučnej sústavy. Toto rozhodnutie bolo dňa 21.07.2016 publikované v Zbierke zákonov, čím
sa stálo všeobecne záväzným. Ústavný súd SR v konaní o súlade predpisu dňa 22.6.2016 nálezom

rozhodol tak, že vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s čl. 13 ods. 1 písm.
a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky a v
spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Na základe rozhodnutia Ústavného súdu SR, ustanovenie § 26 ods. 23 Vyhlášky stratilo účinnosť v
časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej

sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.“ Podľa odôvodnenia
rozhodnutia Ústavného súdu SR „21.5 Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za
prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) Zákona
o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom
distribučnej sústavy. Uzatvorenie tejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou

možnosťou (právom) výrobcu elektriny [na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy,
uzatvorenie ktorej je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods. 2 písm. a) zákona o energetike].
Iné povinnosti výrobcov elektriny, čo sa týka platenia cien za prístup do distribučnej sústavy alebo
iných poplatkov či platieb mimo záväzku uhrádzať tieto ceny na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe
do distribučnej sústavy, nie sú v zákone o energetike explicitne upravené.“ Zákon o regulácii v § 40

explicitne nesplnomocňuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví na vydanie všeobecne záväzného
predpisu, ktorým by bol Úrad pre reguláciu sieťových odvetví oprávnený ustanoviť povinnosť výrobcov
elektriny platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy aj v prípade, že títo nemajú uzatvorenú
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy.“ Pokiaľ potom časť
ustanovení § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu

za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej
distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť
ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia
poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za

prístup do distribučných sústav.“ Popísaný stav nekorešponduje s dikciou čl. 123 Ústavy SR, keďže
Úrad pre reguláciu sieťových odvetví nepostupoval pri prijímaní sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky
o cenovej regulácii na základe zákonov (zákona o energetike a zákona o regulácii), a v ich medziach.
Zároveň tieto časti § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii ukladajú povinnosti výrobcov elektriny, o
ktorých nemožno vyhlásiť, že by boli ukladané zákonom alebo na základe zákona (zákona o energetike

a zákona o regulácii), čím sa dostávajú do kontradikcie s čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy. Úrad pre reguláciu
sieťových odvetví prijatím sporných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii navyše nekonal v
rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, teda nekonal v súlade s princípom legality vyjadreným v
čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorý tvorí integrálnu súčasť princípov právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.
Nemožno taktiež opomenúť, že aplikáciou neústavných častí § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii

dochádza k odčerpaniu časti majetku tých výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú zmluvu o prístupe
doregionálnejdistribučnejsústavy,čímdochádzakneústavnémuzásahudozákladnéhoprávavýrobcov
elektriny ako podnikateľských subjektov vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl.
1 dodatkového protokolu.“ Čo sa týka ostatných častí napadnutého § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej
regulácii a napadnutého § 26 ods. 24, 25 a 26 a § 29 ods. 3 vyhlášky o cenovej regulácii, ústavný súd

konštatuje, že ide zväčša o technické právne normy, respektíve právne normy, ktorých základ je daný
zákonom o energetike a zákonom o regulácii (...).“ Pre výrobcov elektriny, ktorí majú uzatvorenú zmluvu
o prístupe do distribučnej sústavy, znamenajú právne normy § 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii v
praxi len stanovenie spôsobu výpočtu výšky poplatku, k úhrade ktorého sa zaviazali uzatvorením zmluvyo prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy na základe §
26 ods. 5 zákona o energetike. Pre výrobcov elektriny, ktorí nemajú uzatvorenú s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, znamená časť ustanovenia

§ 26 ods. 23 vyhlášky o cenovej regulácii, ktorú ústavný súd bodom 1 výroku vyhlásil na nesúladnú
s tam uvedenými ústavnými normami, upravenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej
sústavy, ktorá, ako už ústavný súd deklaroval, nemá oporu v zákone o energetike, alebo inom zákone.“
Na základe vyššie uvedeného Ústavný súd SR jednoznačne konštatoval, že je neústavné, aby výrobca
elektriny bol povinný platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy v prípade ak nemá uzatvorenú

zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy. Ústavný súd SR rovnako konštatoval, že na zavedenie takejto
platby Úrad nebol oprávnený.

12. Podľa bodu 21.7 nálezu - povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v
prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do
regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov

elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako
aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o
regulácii upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.

13. Podľa bodu 21.5 nálezu Ústavného súdu SR jednoznačne ÚS SR uvádza, že bez zmluvy o

prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektrickej energie nie je možné tento poplatok uplatňovať
a žiadať, pričom ide o zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý stanovuje povinné
obsahové náležitosti, bez ktorých táto zmluva uzatvorená nemôže byť. Nemôže ju nahrádzať žiadna
zmluva o prístupe, ani iná zmluva, ktorá sa povinne uzatvára. Ústavný súd sa vyjadruje o tejto
zmluve, o konkrétnom zmluvnom type, ktorý upravuje zákon o energetike v § 26 ods. 5. ÚS SR sa

vyjadril jednoznačne, že pokiaľ táto zmluva medzi prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a
výrobcom elektrickej energie uzatvorená nie je, čo v danom prípade nie je, tak nie je možné uplatňovať
túto platbu, resp. ju žiadať a z tohto dôvodu sa bez pochýb jedná o bezdôvodné obohatenie.

14. Z uvedeného vyplýva, že rozhodnutie Ústavného súdu SR potvrdilo, že ten, kto nemal uzatvorenú

zmluvu o prístupe, nemal povinnosť uhrádzať platbu za prístup.

15. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR účinky jeho rozhodnutia o nesúlade právneho
predpisu pôsobia spätne (t.j. ex tunc) aj na situácie, ktoré predchádzali jeho vydaniu. Nie je prípustné,
aby všeobecný súd v súdnom spore aplikoval právnu normu, ktorá bola medzičasom Ústavným súdom

označená za neústavnú. (PLz. ÚS 1/06-4) Rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je možné aplikovať len
na situácie po jeho publikácii v Zbierke zákonov. Ak Ústavný súd SR konštatuje neústavnosť právneho
predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným od už momentu jeho platnosti.
Rozhodnutie Ústavného súdu SR o nesúlade právneho predpisu je nutné aplikovať aj na situácie, ktoré
predchádzalijehovydaniu.Niejeprípustné,abyvšeobecnýsúdvsúdnomsporeaplikovalprávnunormu,

ktorá bola medzičasom Ústavným súdom označená za neústavnú. Všeobecný súd je viazaný názorom
Ústavného súdu SR o ústavnosti/neústavnosti právnych predpisov a preto je v čase rozhodovania
povinný aplikovať len tie predpisy, ktoré Ústavný súd SR neoznačil za protiústavné. Uvedené vychádza
z rozhodnutí Ústavného súdu SR, ktorého plénum sa k účinkom rozhodnutia vyjadrilo v zjednocujúcom
stanovisku prijatom pod sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, v ktorom ÚS SR vyriešil rozpor medzi rozhodovacou

praxou tretieho senátu s rozhodovacou praxou prvého a druhého senátu. Podstatou tohto rozporu bolo,
či rozhodnutie ÚS SR o nesúlade právnych predpisov má účinky len od jeho vydania, t.j. ex nunc (názor
tretieho senátu), alebo či tieto účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním rozhodnutia
Ústavného súdu, a teda toto rozhodnutie má účinky ex tunc (názor prvého a druhého senátu).

16. Teda Ústavný súd SR nálezom sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016 konštatoval, že ust.
§ 26 ods. 23 vyhl. č. 221/2013 Z.z. je v časti - „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá
s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo zmluvu o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny“ v zásadnom rozpore s čl. 13 ods.1 písm. a) v
spojení s čl. 1 ods.1, čl. 2 ods.2, čl. 20 ods.1 a čl. 123 Ústavy SR a v spojení s čl.1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa uznesenia ÚS SR sp.zn. I. ÚS 51/06
zo dňa 08.06.206, ktoré bolo potvrdené aj v zjednocujúcom stanovisku pléna ÚS SR, sp.zn. PLz. ÚS
1/06 - „hoci ústava a zákon o ústavnom súde nemajú výslovné ustanovenie o hmotnoprávnych účinkochnálezu o nesúlade, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto veciach nastávajú hmotnoprávne
účinky pre všetkých účastníkov ex tunc.“

17. V zmysle vyššie citovaného nálezu ÚS SR, sp.zn. I. ÚS 17/2014-132 zo dňa 22.06.2016, je poplatok
za prístup do distribučnej sústavy (G-komponent), ktorý bol stanovený v rámci údajnej pôsobnosti Úradu
vo vyhláške č. 221/2013 Z.z. a ktorý si žalovaný v zmysle § 26 ods.23 vyhl.č. 221/2013 Z.z. od žalobcu
uplatňoval, protiústavný.

18. Z právnej argumentácie a záverov obsiahnutých v náleze ÚS SR - ÚS 17/2014-132 zo dňa
22.06.2016, ktorý bol publikovaný dňa 21.07.2016 pod č. 220/2016 v Z.z., nie je možné polemizovať
nad povinnosťou žalobcu platiť akýkoľvek poplatok alebo sumu za prístup do distribučnej sústavy za
dodanú el.energiu v prípade, kedy výrobu elektrickej energie, v tomto prípade aj žalobca, nemá s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú príslušnú zmluvu o prístupe do sústavy. Uzatvorenie
takej zmluvy je právom žalobcu a tento výslovne uviedol, že nikdy toto svoje právo nevyužil, teda nemá

uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v žiadnej forme.

19. Pokiaľ ide o platby, ktoré boli vyberané a fakturované za obdobie ešte pred týmto rozhodnutím PL.
ÚS 17/2014-132, súd poukazuje, že čo sa týka rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 19/98
zo dňa 17.2.1999, závery tohto rozhodnutia už boli dávno prekonané. V tejto súvislosti súd opakovane

poukazuje na zjednocujúce stanovisko pléna Ústavného súdu SR, sp. zn. PLz. ÚS 1/06-4, ktoré otázku
účinkov rozhodnutia ústavného súdu vyriešilo. Toto stanovisko je rozhodovacou praxou Ústavného súdu
SR rešpektované a neexistuje žiadne neskoršie rozhodnutie, ktoré by jeho právne závery spochybnilo.
Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že Ústavný súd SR porovnával právne názory troch senátov
Ústavného súdu SR len a výlučne tých, ktoré súviseli s nálezom PL. ÚS 38/03-89. Táto námietka

nijakým spôsobom nespochybňuje správnosť právneho názoru, ktorý Ústavný súd SR vyslovil. ÚS SR
v konaniach o súlade právnych predpisov vždy posudzuje konkrétny právny predpis a konkrétne právne
problémy ktoré sa s jeho znením spájajú. Právne názory ÚS SR ako najvyššej právnej autority, sú
však vždy rešpektované a aplikované všeobecnými súdmi aj v iných súdnych sporoch. Ústavný súd
SR vo výroku Zjednocujúceho stanoviska k danej právnej otázke jasne uviedol, že „hmotnoprávne

účinky nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. PL. ÚS 38/03-89 (...) nastávajú pre všetkých
účastníkov tohto konania ex tunc.“ Preto názor žalovaného je nesprávny.

20. Súd má za potrebné uviesť k účinkom nálezov ÚS SR, že za výnimku zo zásady, podľa ktorej výklad
zákonov prislúcha predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona

NárodnejradySlovenskejrepublikyč.38/1993Z.z.oorganizáciiÚstavnéhosúduSlovenskejrepubliky,o
konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov. Ide najmä o tie ustanovenia, z
ktorých možno vyvodiť právne účinky nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky vydaných v konaní
o súlade právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych
veciach. Hoci Ústava Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z.z. o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov nemajú výslovné ustanovenia o hmotnoprávnych účinkoch nálezu o nesúlade
vydaného pred právoplatným skončením konania, treba dôjsť k jednoznačnému záveru, že v týchto
veciach nastávajú hmotnoprávne účinky pre všetkých účastníkov konania ex tunc. Ak sa totiž tieto účinky
prejavujú ex tunc vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori to

musí tak byť vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný
výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním
princípu právnej istoty (Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 51/06, sp.zn. I. ÚS
60/06 z 08. júna 2006, sp.zn. I. ÚS 195/06 zo 17. októbra 2006 a sp.zn. I. ÚS 320/06 zo 6. decembra
2006).

21. Je nepochybné, že dňa 11.07.2013 Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len „Úrad“) vydal
vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike (ďalej len
„Vyhláška“). Vyhláška pre výrobcov elektriny zaviedla novú platbu za prístup do distribučnej sústavy (tzv.
G-komponent), ktorá sa uplatňuje od 01.01.2014 (ďalej len „platba za prístup“).

22. Je nepochybné, že žalobca uvedené platby za prístup uhradil v celkovej výške 12.6062 eur, a to
spôsobom zápočtu zo strany žalovaného, pričom žalobca tvrdil, že nikdy nemal uzatvorenú zmluvu o
prístupe so žalovaným. Žalovaný výslovne potvrdil úhrady formou zápočtu.23. Žalobca zotrval na tom, že so žalovaným má uzavretú iba Zmluvu o pripojení, pričom v žalobe
považoval danú zmluvu za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi, pre nemožnosť plnenia a

pre rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie, nakoľko daná zmluva neupravuje distribúciu elektriny,
plnenie zo Zmluvy o pripojení bolo v čase jej uzavretia fakticky, aj právne nemožné a zmluva o pripojení
a konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi. Následne pred súdom trval na tom, že zmluvu o
pripojení nemožno spájať s prístupom, už netrval na neplatnosti zmluvy.

24. Súd mal preukázané, že žalobca so žalovaným uzavreli Zmluvu o pripojení zariadenia odberateľa
- výrobcu do NN distribučnej sústav zariadenia odberateľa - výrobcu do NN distribučnej sústavy dňa
20.12.2011 (l.č. 28 obsahu spisu), pričom podľa bodu 1.1 Zmluvy žalovaný sa zaväzuje zabezpečiť a
umožniť odberateľovi za podmienok dohodnutých v tejto zmluve pripojenie zariadenia odberateľa do
distribučnej sústavy žalovaného. V prílohe č.1 danej zmluvy bola dohodnutá maximálna rezervovaná
kapacita 73,6 kW. V tejto súvislosti súd poukazuje na prechodné ustanovenie - § 96 ods.10 zák.č.

251/2012 Z.z., v zmysle ktorého každý, kto má už pripojené zariadenie, tak už má zákonom garantovanú
kapacitu rezervovanú.

25. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný umožňuje žalobcovi fyzické pripojenie do distribučnej siete a
zabezpečuje mu potrebnú kapacitu na pripojenie do distribučnej siete a v zmysle platnej právnej úpravy

o podpore výroby vlastnej energie, obnoviteľných zdrojov energie má žalobca vlastne právo na to, aby
žalovaný odoberal od žalobcu vyrobenú energiu, pričom žalovaný má túto povinnosť s tým, že žalobca
nepotrebuje prístup do distribučnej siete, ale prístup je neoddeliteľne spätý s distribúciou a žalobca
nedistribuuje energie, odovzdáva ju len na rozhraní distribučnej siete žalovanému, ktorý preberá túto
energiu, čiže vlastne žiadna zmluva o prístupe ani o distribúcii nikdy uzavretá nebola a žalobca prístup

do distribučnej siete nepotrebuje. Preto neexistuje právny základ na to, aby žalovaný vyberal platby za
prístup.

26. Pokiaľ žalobca v žalobe pôvodne trval na absolútnej neplatnosti Zmluvy o pripojení, súd sa s týmto
nestotožňuje, nakoľko nezistil žiadny dôvod pre posúdenie absolútnej neplatnosti, pričom následne

žalobca už netrval na neplatnosti. V zmluve o pripojení bola prejavená vôľa strán konania s riadne
špecifikovaným predmetom zmluvy, pričom zmluva bola uzavretá v zmysle platných právnych predpisov.
Zmluvu o pripojení však nemožno stotožňovať so zmluvou o prístupe, ide o dve odlišné zmluvy s rôznym
vymedzením predmetu zmlúv. Súd nezistil ani rozpor s dobrými mravmi, ani nemožnosť plnenia, keďže
v zmluve bol riadne špecifikovaný predmet plnenia v zmysle zák.č. 656/2004 Z.z. a súd nezistil ani

rozpor so zákonom, resp. jeho obchádzanie. Daná zmluva ukladala žalovanému zabezpečiť pripojenie
zariadenia odberateľa, t.j. žalobcu do distribučnej sústavy, avšak nejednalo sa o prístup v zmysle Zmluvy
o prístupe. Pod danú Zmluvu o pripojení, ktorú posúdil súd za platne uzavretú, nemožno subsumovať
Zmluvu o prístupe, ktorá nikdy nebola uzavretá.
- Súd však zdôrazňuje, že predmetom tohto konania nie je Zmluva o pripojení, ako , ani jej predmet a

základ sporu nevychádza zo Zmluvy o pripojení, preto posudzovanie jej platnosti, či neplatnosti je nad
rámce tohto konania. Prípadná neplatnosť zmluvy o pripojení, nemá vplyv pre toto konanie.

27. Súd mal nepochybne preukázané a medzi stranami bolo nesporné, že žalovaný vystavil žalobcovi
faktúry za poplatok za prístup, ktorý bol uhradený formou zápočtu vo výške 12.605,62 Eur, hoci žalobca

so žalovaným nikdy neuzatvoril žiadnu zmluvu o prístupe. Súd však dané platby, resp. fakturáciu
za prístup, považuje za protiústavné a bez právneho základu, nakoľko boli na základe neústavného
právneho predpisu. a celý čas mu bola platba za prístup fakturovaná len na základe ustanovenia
Vyhlášky, a to bez akéhokoľvek zmluvného základu. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému
obohateniu z dôvodu plnenia bez právneho dôvodu, a to vo výške 12.605,62 Eur.

28. Súd poukazuje na rozdielnosť pojmu pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Zákon č. 251/2012
Z.z. o energetike (ako aj zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko
účinnej kombinovanej výroby v znení neskorších predpisov) striktne rozlišujú medzi pripojením a
prístupom do distribučnej sústavy. Ide o dve úplne odlišné záležitosti. Súd vzhľadom na uvedené

skutočnosti sa preto zaoberal uvedenými pojmami, ako aj obsahom zmluvy, nakoľko zmluvu je nutné
posudzovať podľa obsahu a nie podľa názvu a zároveň sa zaoberal aj vôľou zmluvných strán. Je nutné
rozlišovať pojmy - pripojenie a prístup, medzi ktorými je v zmysle zákonných definícií diametrálny rozdiel.
Aj ÚS SR rozlišuje medzi danými pojmami a konštatuje rozdiel a ich rozdielnu podstatu. V dôsledku tohoje nutné rozlišovať aj predmet daných zmlúv a nemožno ich zamieňať, resp. subsumovať jednu pod
druhú. Pokiaľ nebola dohodnutá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nemôže žalovaný požadovať
platby od žalobcu. Ak žalovaný poskytoval, nebolo to zmluvne dojednaná. Pokiaľ požaduje platby za

prístup, resp. mal záujem taký prístup fakturovať, bolo v jeho záujme, aby si to zmluvne dojednal. Zmluva
je 2-stranný právny úkon, v rámci ktorého dochádza k prejavu vôle zmluvných strán, teda ak sa má
konštatovať zmluvný vzťah ohľadom prístupu, v žiadnom prípade nemôže jedna strana jednostranne
umožňovať, ukladať,... bez prejavu vôle druhej strany, v danom prípade žalobcu. Z uvedeného je
zrejmé, že zo Zmluvy o pripojení nevyplýva aj dojednanie prístupu a Zmluvu o prístupe do DS nemožno

subsumovať pod Zmluvu o pripojení.

29. Podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na
základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej
sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej
kapacity.“ Dané ustanovenie upravuje, že prístupom je využívanie distribučnej sústavy prevádzkovateľa

distribučnej sústavy. Zákon zároveň vyžaduje, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b) bodu 4 Zákona
o energetike rozumie „preprava elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia na účel
jej prepravy odberateľom elektriny. Zo zákonnej definície prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutej v
citovanomustanoveníjezrejmé,žesarealizujevýlučnepodľakonkrétnehotypuzmluvy,ktoroujezmluva

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Je evidentné, že nebola dohodnutá distribučná
kapacita tak, ako sa vyžaduje pre prístup.

30. Podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu,

umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo
obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy,
a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

31. ÚS SR vychádza z definície prístupu do distribučnej sústavy, ktorú upravuje samotný Zákon o

energetike, keď v bode 21.1 svojho rozhodnutia konštatoval, že samotný prístup do distribučnej sústavy
je „právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom,
resp. iným účastníkom trhu.“ Je zrejmé, že výrobca elektriny, pri uzatvorení zmluvy o prístupe si dohodne
to, že môže elektrinu vpúšťať, ako aj to, že táto elektrina bude distribuovaná (prepravená) odberateľom
alebo iným účastníkom trhu. V prípade žalobcu však k ničomu takému nedošlo. Výrobca elektrinu len

dodá distribučnej spoločnosti, a tá si s touto elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Potom, ako
distribučná spoločnosť odoberie elektrinu, žalobca nad ňou nemá žiadnu moc a nijako nemôže ovplyvniť
jej distribúciu.

32.Súdmázato,žežalovanýúčelovovychádzalenzprvejčastipodstatyprístupuuvedenejvdotknutom

rozhodnutí ÚS SR, a to práva „vpustiť elektrinu“. Prehliada však druhú podstatnú vec, a to, že zmluva o
prístupe v sebe musí zahŕňať aj dohodu o tom, že vyrobená elektrina má byť distribuovaná (prepravená)
do stanoveného miesta. Uvedené vyplýva ako z definície prístupu podľa § 2 písm. a) bodu 12 Zákona
o energetike, tak aj z definície zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 Zákona o energetike a rovnako aj z
dotknutého rozhodnutia Ústavného súdu SR. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že vymedzenia

pojmu prístup do distribučnej sústavy, ktoré vo svojich vyjadreniach uvádza žalovaný, nekorešpondujú
so zákonnou definíciou prístupu do distribučnej sústavy a rovnako ani s právnym názorom ÚS SR, ktorý
je uvedený v predmetnom náleze. Žalovaný svojimi tvrdeniami vytvára bez opory v právnej úprave akýsi
vlastný inštitút „prístupu“, ktorý považuje za nevyhnutný predpoklad pre výrobu elektriny a jej dodávku
na základe zmluvy o výkupe elektriny na straty zo strany žalobcu.

33. Žalovaný predložil technickú odbornú analýzu s názvom „Technicko - odborné posouzení využívaní
kapacity distribuční soustavy výrobci elektriny. Žalovaný sa touto analýzou usiloval preukázať, že
dodávka elektriny žalobcom je akýmsi využívaním kapacity distribučnej sústavy. Z tohto žalovaný
odvodzuje, že sa jedná o prístup. Žalovaný uvedeným postupom však mieša technické a právne otázky

a zároveň sa vyhýba záväznej právnej úprave. Dodávka je však odlišný pojem ako distribúcia, čo však
žalovaný zamieňa. Jediným právnym základom pre uhrádzanie platieb za prístup do distribučnej sústavy
je podľa zákona o energetike a Nálezu ÚS SR zo dňa 26.6.2016, sp. zn.: PL. ÚS 17/2016, platne
uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. (l.č. 196)34. Žalovaný predložil ako prílohu aj znalecký posudok č.XX/XXXX vo veci posúdenia využívania
distribučnej sústavy výrobcami elektriny vypracovaný Y. (l.č. 257) Posudok bol vypracovaný dňa

31.05.2018, pričom neobsahuje náležitosti súkromného znaleckého posudku v zmysle § 209 CSP,
keďže neobsahuje znaleckú doložku podľa § 209 ods.1 CSP, preto nemožno daný posudok považovať
akoby išlo o posudok súdom ustanoveného znalca. Podľa záverov znaleckého posudku výrobca využíva
distribučnú sústavu a jej kapacitu.
- súd poukazuje na to, že znalecký posudok je vypracovaný vo všeobecnej rovine, nevyjadruje sa

konkrétne k žalobcovi, pričom vyjadruje sa k technickým otázkam. Znalecký posudok nie je vyhotovený
vo vzťahu k žalobcovi, ale všeobecne k výrobcom, čo však neznamená, že ho možno automaticky
aplikovať aj pre žalobcu. Súd má za to, že ide o právne posúdenie a nie technické, preto závery
znaleckého posudku pre posúdenie danej veci sú irelevantné.

35. Súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ znalec uviedol, že výrobca využíva distribučnú sústavu

a kapacitu, toto predsa vyplýva zo samotnej Zmluvy o pripojení, v rámci ktorej bola aj rezervovaná
kapacita. Zmluvu o prístupe však v žiadnom prípade nemožno subsumovať pod Zmluvu o pripojení, je
nutné rozlišovať prístup a pripojenie a taktiež kapacitu v zmysle Zmluvy o pripojení.

36. Súd zdôrazňuje, že Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcie elektriny je samostatný

zmluvný typ podľa § 26 ods. 5. zákona o energetike. Táto zmluva je uzatváraná zo strany distribučných
spoločností. Nemôže byť nahradená zmluvami inými alebo akýmisi nešpecifikovanými ústnymi alebo
nepísomnými dohodami alebo dokonca zmluvou o pripojení. Táto zmluva má tri povinné obsahové
náležitosti podľa § 26 ods. 5 cit.zák. - 1/ záväzok rezervovať dohodnutú kapacitu, 2/ umožniť prístup a
3/ záväzok žalovaného prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou, ktorej množstvo je obmedzené výškou

rezervovanej kapacity, elektrinu. Tento tretí záväzok nikdy v žiadnej jednej zmluve uzatvorenej medzi
stranami konania nebol zakontrahovaný v akejkoľvek forme, či písomnej alebo ústnej. Nález ÚS SR
jednoznačne konštatuje, že vyhláška č. 221/2013 je v rozpore v časti: „A to aj v prípade, ak takýto
výrobca nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení alebo
zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR teda jednoznačne vyslovil, že

na to, aby bola možnosť uplatňovať poplatok za G-komponent, musí byť medzi účastníkmi, t.j. medzi
prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy a výrobcom elektriny, uzatvorená zmluva o prístupe
do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny ako konkrétny zmluvný typ, ktorý je upravený v § 26 ods.
5 zákona o energetike a pokiaľ táto zmluva uzatvorená nie je, nie je možné tento poplatok uplatňovať.
Rezervovaná kapacita, na ktorú poukazoval žalovaný, je právom výrobcu, ktoré vyplýva zo zmluvy o

pripojení a za túto bol zaplatený jednorazový poplatok v rámci zmluvy o pripojení. Z praxe je zrejmé, že
žiadny výrobca elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov, ktorý má právo na podporu, minimálne do
r. 2016 nevyužíval žiadnu distribučnú službu v zmysle toho, že by žiadal prevádzkovateľa regionálnej
distribučnej sústavy, aby prepravil elektrickú energiu ku koncovému odberateľovi. A nerobil to preto,
pretože mal garantovanú cenu na straty. Tá cena na straty v kombinácii s cenou podpory, s cenou

doplatku,muvždydávalagarantovanúcenuna15rokov.Takžetonedávaloprenehožiadnyekonomický
zmysel. Teda jediné, čo výrobcovia elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov robili, bolo, že dodávali
a odovzdávali v odovzdávacom mieste na začiatku sústavy, odovzdávali prevádzkovateľovi regionálnej
distribučnej sústavy vyrobenú elektrickú energiu a prevádzkovateľ je povinný ju prevziať a zaplatiť za ňu.
Čiže oni mali odber garantovaný a nebol dôvod využívať a nikto ju ani nevyužíval tú distribučnú službu.

Je nespochybniteľné, že v prípade, ak nie je uzatvorená medzi účastníkmi písomná zmluva podľa §
26 ods. 5 cit.zák., ani žiadna iná (inominátna, ústna a už vôbec nie zmluva o pripojení), tak v takomto
prípade táto platba nemala byť nikdy uplatňovaná. To jednoznačne vyplýva z nálezu ústavného súdu a
akýkoľvek iný výklad je v priamom rozpore s týmto nálezom ústavného súdu a je výkladom účelovým
a tendenčným.

37. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, distribúcii elektriny je konkrétny zmluvný typ podľa § 26
ods. 5 zákona o energetike. Ústavný súd SR vyslovil, že keď táto zmluva uzatvorená nie je s distribučnou
spoločnosťou, nemá byť platený G-komponent. Žalobca takú zmluvu uzatvorenú nemá. Táto zmluva
má konkrétny obsahový rámec a má tri podstatné obsahové náležitosti, ktoré nie sú v žiadnej inej

zmluve medzi stranami tohto konania, ani nikde neboli žiadnou, ani konkludentnou, ani ústnou formou
uzatvorené.38. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť,
ktorá sa zaoberá distribúciou. To je jej činnosť a vykonáva prenos od výrobcu k niekomu inému. Žalobca
od roku 2011 funguje na trhu, je teda pripojený, pričom všetko platil odberateľ a hoci v právnej úprave,

či v zmluvnom vzťahu sa nič nezmenilo, od januára 2014 žalovaný začal účtovať poplatok za prístup s
odôvodnením, že URSO vydalo cenové rozhodnutie a zaviedol poplatok za G-komponent a neskôr, že to
nie je poplatok, ale cena za nejakú službu. Avšak medzi súkromnými osobami pokiaľ je záväzkový vzťah,
takmusízáväzokvyplývaťznejakéhozmluvnéhovzťahuaodroku2011saničnezmenilo,žiadnazmluva
nová sa neuzatvorila, napriek tomu sa od januára 2014 začal účtovať daný poplatok, hoci neexistuje

zmluvný podklad pre takýto záväzok. Ak ÚS SR konštatoval vo svojom rozhodnutí, že URSO nemalo
právo takýto poplatok zaviesť a pokiaľ by to aj nebol poplatok, ale nejaká cena za služby, tak musí to z
niečoho vyplývať, ale URSO nemôže robiť samostatne nejaké úvahy. Žalobca potvrdil, že zmluvný vzťah
má so žalovaným, ale nie o prístupe a platná právna úprava toto rozlišuje. Nie je možné subsumovať
nejakú inú zmluvu pod zmluvu o prístupe a naopak.

39. Žalovaný trval na tom, že z technického hľadiska je využívanie distribučnej sústavy žalobcom
nesporné, čo vraj vyplýva aj z predloženej odbornej analýzy, ako aj zo znaleckého posudku. Žalobca
dané tvrdenie popieral. V tejto súvislosti s poukazom na vyjadrenie žalovaného súd uvádza, že jeho
tvrdenie a dohady nemajú žiaden základ v skutkovom stave, ani v príslušnej právnej úprave. Zmluva
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nemôže byť zamieňaná za zmluvu o pripojení,

ani nie je obsiahnutá v tejto zmluve. Jedná sa o dve rôzne zmluvy, ktoré sú jasne odlíšené, a to nielen
svojím predmetom, ale aj zákonnou definíciou.

40.Vzhľadomnauvedenésúdopätovnepoukazujenabod1.Zmluvyopripojení,podľaktoréhožalovaný
sa zaväzuje zabezpečiť a umožniť pripojenie zariadenia odberateľa do distribučnej sústavy SSE-D.

Vychádzajúc z citovaného ustanovenia je zrejmé, že predmetom Zmluvy o pripojení je výlučne pripojenie
žalobcovho zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy žalovaného, a nie dohoda o prístupe
žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného. Prístup je možné dohodnúť len v Zmluve o prístupe do
distribučnejsústavyadistribúciielektriny.Obsah,akoajpodstatnénáležitostizmluvyopripojeníazmluvy
o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, sú odlišné. /Súd poznamenáva, že aj zákon

č. 656/2004 Z.z. o energetike, v znení účinnom od 01.01.2011 do 31.07.2012 (ďalej len „Starý zákon
o energetike“) rozlišoval medzi pripojením do distribučnej sústavy a prístupom do distribučnej sústavy.
Starý zákon o energetike (rovnako ako v súčasnosti platný Zákon o energetike), taktiež obsahoval
zákonnú definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Podľa § 2 písm. a), bodu 23.2. Starého zákona
o energetike sa prístupom do sústavy rozumie „prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny. Je nepochybné, že aj predchádzajúca právna úprava jednoznačne
vyžadovala, aby bol prístup dohodnutý v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny.
Distribúciou elektriny sa podľa § 2 písm. b), bodu 7. „starého“ zákona o energetike rozumie „preprava
elektriny distribučnou sústavou na časti vymedzeného územia“. Z uvedených ustanovení vyplýva,
že aj podľa predchádzajúceho znenia zákona o energetike sa zmluvou o prístupe do distribučnej

sústavy a distribúcii elektriny zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy, a to výlučne len pre účely
prepravy elektriny distribučnou sústavou prevádzkovateľom na časti vymedzeného územia, tzn. na účely
distribúcie elektriny (o tom svedčí kumulatívna spojka „a“ ako definičný znak zmluvy o prístupe do
distribučnej sústavy a distribúcii elektriny)./

41. V zmysle vyššie uvedeného vyplýva, že aj predchádzajúca právna úprava záväzne definovala
pojem prístup a vyžadovala, aby prístup bol dohodnutý na základe zmluvy o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny a zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií umožňovala
výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu, a teda upravovala
podmienky takéhoto využívania a distribúcie. Zhrňujúc vyššie uvedené podľa predchádzajúceho zákona

o energetike k pripojeniu síce dochádzalo na základe „zmluvy o prístupe a pripojení“, ktorú bol výrobca
elektriny podľa § 21 ods. 2 písm. a) povinný uzatvoriť s prevádzkovateľom distribučnej sústavy,
avšak jej predmetom bolo výlučne fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného
elektrickéhozariadeniadosústavy.Napokonajzmluvaopripojení,ktorúuzatvorilžalobcasožalovaným,
obsahuje výlučne dohodu o pripojení žalobcových zariadení na výrobu elektriny do distribučnej sústavy.

Z uvedeného je zrejmé, že právo prístupu do distribučnej sústavy bolo aj podľa tzv. starého zákona
o energetike výlučne predmetom zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Aj
z uvedených dôvodov (pojmových nejasností) došlo Zákonom o energetike k spresneniu zákonných
definícií prístupu do distribučnej sústavy a pripojenia do distribučnej sústavy. Dôvodová správa k §2 Zákona o energetike v tejto súvislosti uvádza, že „Zmena reaguje na skutočnosť, že v aplikačnej
praxi dochádza často k zámene pojmov pripojenie a prístup.“ Tvrdenia žalovaného ohľadom toho,
že má zabezpečený zmluvný vzťah prístupu do distribučnej sústavy na základe Zmluvy o pripojení,

nenachádzajú oporu v hmotnom práve a v konečnom dôsledku ani v samotnom predmete Zmluvy o
pripojení.

42. Strany predložili viaceré zmluvy, ktoré však nepreukazujú relevantný stav. Pokiaľ predložili Zmluvu
o distribúcii elektriny, či Rámcovú distribučnú zmluvu, či inú zmluvu než zmluvu o prístupe, tieto sa

týkajú výlučne zmluvného vzťahu medzi inými zmluvnými stranami, teda nejde o vzťah sporných strán.
Predložené zmluvy sa netýkajú predmetu sporu a vôbec nesúvisia s predmetom konania. Predložené
listiny nepreukazujú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi žalobcom a
žalovaným. Taktiež za Zmluvu o prístupe nemožno považovať ani predloženú Zmluvu o výkupe elektriny
na krytie strát a Zmluvu o doplatku. Právna úprava v spojitosti s vysloveným názorom Ústavného súdu
SR jednoznačne stanovuje uzavretie Zmluvy o prístupe, avšak súd nemal preukázané jej uzavretie

v žiadnej forme. Predložené zmluvy nie sú zmluvami o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny. Predložená zmluva o distribúcii elektriny je uzavretá medzi žalovaným a tretím subjektom,
ktorým nie je žalobca. Taktiež aj predložená Rámcová distribučná zmluva nie je zmluvou so žalobcom.
Súd poukazuje, že keby aj bola uzavretá Zmluva o dodávke a distribúcii elektriny pred účinnosťou
novelizovaného právneho predpisu, tá sa po účinnosti súčasného Zákona o energetike považuje za

zmluvu o združenej dodávke elektriny a predmetná zmluva nie je zmluvou o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny. Je zrejmé, že zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii
elektriny môže uzatvoriť len žalovaný ako prevádzkovateľ distribučnej sústavy (§ 26 ods. 5 Zákona
o energetike). Podľa názoru súdu je absurdné, že v prípade postavenia žalobcu ako odberateľa, sa
žalovaný snaží preukázať využívanie prístupu a umožnenie prístupe a teda existenciu zmluvy o prístupe

tak, že odkazuje na iný druh zmluvy, ktorú navyše so žalobcom uzatvoril úplne iný subjekt ako žalovaný.
Žalobca od začiatku tvrdí, že nemá so žalovaným uzatvorenú žiadnu zmluvu o prístupe do distribučnej
sústavy a distribúcii elektriny, a to ani ako odberateľ a opak jeho tvrdenia nebol preukázaný, ako ani vôľa
žalobcu uzavrieť takú zmluvu. Súd nemal preukázaný žiadny úmysel žalobcu prejaviť vôľu smerujúcu
uzavrieť zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy v zmysle § 266 Obchodného zákonníka.

43.Podľa§151ods.1CSP,podľaktoréhoskutkovétvrdeniastrany,ktoréprotistranavýslovnenepoprela,
sa považujú za nesporné.

44. S poukazom na uvedené skutočnosti súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený z dôvodu

neuzavretia zmluvy o prístupe, a preto uhradený poplatok za prístup je žalovaný povinný vrátiť žalobcovi.
Keďže zmluva o prístupe nebola uzavretá, žalobca nebol povinný platiť, jeho povinnosť z ničoho
zákonného nevyplýva a predsa vyhláška nemôže stanovovať dané povinnosti, čo konštatoval aj Ústavný
súd SR.

45. S poukazom na uvedené skutočnosti je zrejmé, že predmetom tohto sporu je výlučne právna
otázka, a to, či medzi žalobcom a žalovaným existuje obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o
prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny alebo nie. Predložená technická analýza, ako ani
schéma, či grafy, žiadnym spôsobom nedáva odpoveď na túto právnu otázku. Táto analýza, posúdenie
nepreukazuje existenciu obchodno-právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným založeným zmluvou

o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorá je jediným právnym základom pre
uhrádzanie platby za prístup. Predmetný listinný dôkaz je tak irelevantný a žiadnym spôsobom
nespochybňuje legitímny nárok žalobcu na vrátenie uhradených platieb za prístup do distribučnej
sústavy, resp. nárok na doplatenie vystavených faktúr za doplatok. Technicko-odborné posúdenie
využívania kapacity je pre danú vec irelevantné, nakoľko podstatou je právne posúdenie a technické

otázky a odpovede sú pre právne posúdenie s poukazom na zákonné definície sporných pojmov a
rozhodnutia ÚS SR, irelevantné. Výklad žalovaného by mal za následok, že Úrad môže kedykoľvek
vymyslieť akúkoľvek platbu, ktorú budú distribučné spoločnosti od výrobcov elektriny vyberať, títo
sa ale nikdy nedomôžu spravodlivostí a návratu týchto platieb. Takýto stav nemožno označiť za
ústavnokonformný, ani za napĺňajúci princíp právnej istoty. Ak totiž má byť zachovaný princíp právnej

istoty, jeho nevyhnutným predpokladom je, že nová právna úprava nebude neústavne zasahovať do
práv subjektov. K takémuto zásahu však došlo zavedením neústavnej platby za prístup, čím bola jasne
zasiahnutá právna istota výrobcov elektriny. V právnom štáte je nevyhnutné, aby v prípade neústavného
zásahu došlo následne aj k spravodlivej náprave. Pokiaľ žalovaný namieta, že aplikáciou nálezu ÚSSR by v tomto spore boli neproporcionálne postihnuté jeho práva, toto tvrdenie nie je pravdivé a nemá
žiaden argumentačný základ. V prvom rade totiž poškodeným subjektom je žalobca, nie žalovaný. Nie je
dôvod, prečo by práva žalovaného, ktorý poberal neústavné platby, mali prevážiť nad právami žalobcu,

ktorý tieto platby bol nútený uhrádzať. Žalobca zdôraznil, že k neproporcionálnemu zásahu by došlo
jedine v prípade, ak by žalobcovi ani po rozhodnutí ÚS SR, neboli tieto platby vrátené a že predsa
žalobcasanedomáhažiadnejnáhradyškody,žalobcasadomáhalentoho,čobolobezprávnehodôvodu
uhradené žalovanému. Je v absolútnom rozpore s elementárnou spravodlivosťou, aby sa výrobca
elektriny nemohol domôcť vrátenia platieb, ktoré bol neústavným predpisom roky nútený uhrádzať. Tieto

platbynavyšeuhrádzalžalovanému„zanič“.Prístuptotižžalobcanikdynevyužíval,aninechcelvyužívať.
Nemožno chrániť subjekty profitujúce na neústavnej právnej úprave na úkor poškodených subjektov.

46. Z vykonaného dokazovania, ako aj z právneho posúdenia vzhľadom na citované zákonné
ustanovenia vyplýva, že je potrebné odlišovať medzi zmluvou o pripojení a medzi zmluvou o prístupe
do distribučnej sústavy. Súd mal preukázané iba uzatvorenie zmluvy o pripojení stranami v konaní ako

zmluvnými stranami. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy je fakultatívnou možnosťou
(právom) výrobcu elektriny (na rozdiel od zmluvy o pripojení do distribučnej sústavy, uzatvorenie ktorej
je povinnosťou výrobcu elektriny v zmysle § 27 ods.2 a) zák. o energ.). Úrad pre reguláciu sieťových
odvetví vydal vyhlášku č. 221/2013 Z.z., ktorá zaviedla platbu za prístup do distribučnej sústavy, ktorá sa
uplatňovalaod01.01.2014,pričomplatbazaprístupbolamožnálennazákladezmluvnéhozáväzkového

vzťahu. V tejto súvislosti bolo nutné posúdiť, či medzi stranami sporu bola vôľa uzatvoriť aj zmluvu o
prístupe.

47. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka právny úkon je prejav vôle smerujúci najmä k vzniku, zmene
alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú.

48. Podľa § 266 ods.1 Obchodného zákonníka prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby,
ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.

49. Podľa § 269 ods.2 Obchodného zákonníka účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je

upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie
je uzavretá.

50. Súd nemal preukázané, že by žalobca prejavil vôľu takú zmluvu o prístupe uzavrieť. Súd
skonštatoval, že žalobca nikdy neuzavrel predmetnú zmluvu a taká zmluva nie je ani obsiahnutá v

uzavretej zmluve o pripojení, nakoľko neobsahuje náležitosti zmluvy o prístupe, ako bolo vyššie uvedené
v odôvodnení tohto rozhodnutia. Predmet zmluvy bol jednoznačne stanovený a špecifikovaný v zmluve
a z ničoho nevyplýva, že by táto zmluva zahŕňala aj zmluvu o prístupe. Z ničoho nevyplýva uzavretie
danej zmluvy aj v ústnej forme. Súd teda skonštatoval, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna
zmluvaoprístupe.Pokiaľžalovanýpoukazovalajnanejakúrámcovúzmluvu,tátonebolauzavretámedzi

stranamikonania,tedanejdeozáväzkovývzťahmedzistranamikonaniaakozmluvnýmistranami.Pokiaľ
žalovaný poukazoval na údaj obsiahnutý v prílohe č.1 zmluvy o pripojení - rezervovaná kapacita, ide o
náležitosť zmluvy o pripojení, nebola preukázaná vôľa oboch zmluvných strán na uzavretie aj zmluvy o
prístupe, zo zmluvy o pripojení jednoznačne vyplýva predmet týkajúci sa pripojenia a nie prístupu. Súd
mal preukázané, že strany konania uzavreli zmluvu o pripojení, v rámci ktorej bola určená rezervovaná

kapacita, čo nemožno považovať za dojednanie aj prístupu.

51. Súd mal za potreby vyjadriť sa aj k účinkom rozhodnutia ÚS SR. ÚS SR jednoznačne vyslovil
účinky svojho rozhodnutia - ex tunc, teda účinky sa vzťahujú aj na situácie, ktoré vznikli pred vydaním
rozhodnutia ÚS SR, prednosť má princíp ústavnosti. ÚS SR vo svojom zdôvodnení rozlíšil pripojenie

a prístup do distribučnej sústavy tak, že pripojenie je zabezpečenie potrebnej kapacity v distribučnej
sústave a fyzické pripojenie zariadenia. Uzavretie zmluvy o pripojení je povinnosťou výrobcu. (V prípade
obnoviteľných zdrojov energie je tiež dôležité uviesť, že dodávka elektriny distribučnej spoločnosti a
poskytovaniedoplatkuniesúvzákoneviazanénaprístup,alelennapripojenie)Prístupjeprávovyužívať
distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. V zmluve o prístupe a distribúcii

sa distribútor zaväzuje rezervovať distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť vyrobenú
elektrinu podľa dohodnutej kapacity. Keďže ide o právo, výrobca sa môže rozhodnúť, či chce distribuovať
elektrinu cez sústavu. ÚS SR posúdil platby za prístup za opodstatnené, avšak je nutné zdôrazniť, žeiba v tom prípade, že je uzavretá zmluva o prístupe. Súd v tomto konaní posúdil, že zmluva o prístupe,
ktorá by zakladala právo na platby za prístup do distribučnej sústavy, uzavretá nebola.

52. Súd poukazuje na to, že žalovaný nepreukázal žiadny prejav vôle takú zmluvu o prístupe uzavrieť,
nepreukázalanito,žezmluvaopripojeníobsahujenáležitostizmluvyoprístupeaanizosamotnejzmluvy
nevyplýva, že by obsahovala aj zmluvu o prístupe. Jeho tvrdenia sú teda len účelovou a špekulatívnou
obranou s cieľom vyhnúť sa vráteniu fakturovaných úhrad, ktoré s poukazom na vyššie uvedené boli
fakturované neoprávnene a v rozpore so zákonom.

53. Keďže žalobca sa domáha vrátenia už uhradenej platby za prístup, nie je možné odmietnuť
žalobcovi priznať jeho nároky opierajúc sa o neústavné právne normy, ktoré vyberanie platby za prístup
umožňovali. Vykonaným dokazovaním súd posúdil nárok žalobcu za opodstatnený tak, ako to vyplýva
z vyššie uvedeného. Zároveň mal za to, že prípadné ďalšie dokazovanie by bolo nehospodárne a
nadbytočné, keďže dostatočným dokazovaním a vyjadrením sa strán bolo nepochybne preukázané, že

zmluva o prístupe nebola uzavretá, nevyplýva zo Zmluvy o pripojení, ani zo žiadnej inej a nevyplýva
ani žiadny prejav vôle zo strany žalobcu takú zmluvu uzavrieť, ako ani samotný prístup do distribučnej
sústavy nebol preukázaný a teda ak boli fakturované dané platby, v spojitosti s rozhodnutím ÚS SR
vystavenie takých faktúr bolo nedôvodné a v rozpore s právnymi predpismi. Keďže došlo k úhrade, je
povinnosťou žalovaného dané úhrady vrátiť. Čo sa týka vyjadrenia A., jedná sa o technické vyjadrenie,

o technické posúdenie, avšak podstatou sporu bola skutočnosť, či došlo k uzavretiu zmluvy o prístupe
a teda či platby boli opodstatnené, na čo súd skonštatoval, že neboli opodstatnené ani platby, a preto
je povinnosťou žalovaného ich vrátiť v celom rozsahu.

54. Súd opakovane poukazuje na to, že toho času je tu záväzný nález ÚS SR, ktorý uvádza, že bez

zmluvy podľa § 26 ods. 5 je táto platba požadovaná žalovaným neoprávnená a pokiaľ ide o prístup, nejde
o prístup, ktorý bol fakturovaný žalovaným na základe zmluvy o prístupe do DS a to z dôvodov vyššie
uvedených. Keby sa pripustila argumentácia žalovaného, tak by nález ÚS SR nemal žiaden význam,
lebo všetci výrobcovia sú do distribučnej sústavy pripojení, takže potom by sa netýkal nikoho, pričom ÚS
SR rozlišoval medzi subjektmi, ktoré tú zmluvu majú, a ktoré nemajú. Prístup musí mať každý výrobca

v odovzdávacom mieste a to bolo zabezpečené práve zmluvou o pripojení. Avšak nejde o prístup do
distribučnej sústavy, ktorá je predmetom konania, pretože podstatou zmluvy o prístupe je iný záväzok,
než v zmluve o pripojení. Podstatné je to, že je tam záväzok žalovaného umožniť prepravu elektrickej
energie ku koncovému užívateľovi, ale nikdy takýto záväzok nebol dohodnutý, ani nikdy oň žalobca
nemal žiadny záujem.

55. Súd vykonané dokazovanie hodnotil v zmysle § 191 CSP podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a na
zákonné ustanovenia súd posúdil skutkovú a právnu dôvodnosť žaloby tak, ako vyplýva z výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Súd záverom zdôrazňuje, že nemal preukázaný prístup, za ktorý bola žalobcovi

vystavená faktúra, ani žiadna zmluva nebola uzavretá. Nie je sporné, že výrobca musí byť na niečo
pripojený a žalovaný je špecializovaná spoločnosť, ktorá sa zaoberá distribúciou. Avšak je nesporné,
že nejde o prístup do DS tak, ako to vyplýva z platnej právnej úpravy, nie je ani žiadny zmluvný vzťah
medzi stranami ohľadom prístupu do DS. Súd po vykonanom dokazovaní posúdil, že nárok žalobcu je
opodstatnený a žalovaný je povinný vrátiť poskytnuté plnenie.

56. Žalobca si uplatnil aj úroky z omeškania od nasledujúceho dňa po tom, ako sa jednotlivé úhrady
dostali do dispozičnej sféry žalovaného.

57. Podľa § 369 Obchodného zákonníka: (1) Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku

alebo jeho časti, vzniká veriteľovi, ktorý si splnil svoje zákonné a zmluvné povinnosti, právo požadovať
z nezaplatenej sumy úroky z omeškania vo výške dohodnutej v zmluve, a to bez potreby osobitného
upozornenia. (2) Ak výška úrokov z omeškania nebola dohodnutá, dlžník je povinný platiť úroky z
omeškania v sadzbe, ktorú ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením. (3) Ak záväzok vznikol zo
spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky

ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva.

58. Podľa § 1 ods.1 nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. sadzba úrokov z omeškania sa rovná základnej
úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu príslušného kalendárneho polrokaomeškania zvýšenej o osem percentuálnych bodov; takto určená sadzba úrokov z omeškania sa použije
počas celého tohto kalendárneho polroka omeškania.

59. Ak má byť bezdôvodné obohatenie vydané v peniazoch a dlžník nesplní svoju povinnosť riadne a
včas, veriteľ má právo požadovať aj úroky z omeškania. Ak sa dlžník dostane s plnením tohto dlhu do
omeškania, žalobca ako veriteľ si nárok na úhradu úrokov z omeškania uplatňuje dôvodne a v súlade
s ustanovením § 517 Občianskeho zákonníka. (R5/2002) (judikát sa uplatní aj obchodných vzťahoch,
avšak podľa úpravy Obchodného zákonníka) Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o obchodno-

záväzkový vzťah, pre bezdôvodné obohatenie sa aplikujú ustanovenia Občianskeho zákonníka, avšak
na úroky z omeškania sa aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka podľa § 262 Obchodného
zákonníka. Teda všetko ostatné (úroky z omeškania,...) sa spravujú ustanoveniami Obchodného
zákonníka, pokiaľ to upravuje, čo v danom prípade upravuje. Ide o vzťah medzi podnikateľmi, preto je
neopodstatnené aplikovať právnu úpravu úrokov z omeškania podľa Občianskeho zákonníka. Pri výške
súd postupoval podľa nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., v zmysle čoho úroková sadzba v rozhodnom

období je vo výške uvedenej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

60. Súd mal preukázané, že žalobca nevyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia
listom, čo výslovne pred súdom potvrdil. Súd sa nestotožnil s názorom žalobcu ohľadom vzniku
omeškania, t.j. od momentu, kedy sa plnenia žalobcu dostali do dispozičnej sféry žalovaného, keďže

išlo o bezdôvodné obohatenie. Súd posúdil omeškanie žalovaného až od 15.02.2018, nakoľko žaloba
bola žalovanému doručená dňa 14.02.2018. Keďže nebola preukázaná žiadna predchádzajúca výzva
žalobcu na zaplatenie, v zmysle ustálenej súdnej praxe žaloba nahrádza takú výzvu a teda žalovaný sa
dostal do omeškania nasledujúcim dňom po doručení takej výzvy, t.j. žaloby, teda od 15.02.2018. Súd
teda priznal úroky z omeškania až od 15.02.2018, a to vo výške 8% ročne, čo je výška stanovená od

daného obdobia, pričom súd danú výšku osobitne nedokazoval v súlade s ustanoveniami CSP, daná
výška je primeraná a je známa z činnosti súdu a verejne známa, preto ju nebolo potrebné osobitne
dokazovať v zmysle CSP. Keďže žalobca si uplatnil úroky z jednotlivých súm od jednotlivých období
vo výške aj nad 8% ročne, súd žalobu v danej časti, t.j. úroky z omeškania prevyšujúce 8% a úroky z
omeškania do 14.02.2018 z jednotlivých požadovaných súm, zamietol a priznal iba úroky z omeškania

vo výške 8% od 15.02.2018 z celkovej sumy 12.605,62 Eur.

61. Podľa § 255 CSP
(1) Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
(2) Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

62. Podľa § 262 ods.1 a ods.2 CSP
(1)Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.
2) O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

63. Podľa čl. 4 CSP
(1) Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona,
právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do

obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.
(2) Ak takého ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by
bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

64. V zmysle citovaných zákonných ustanovení súd priznal náhradu trov žalobcovi v rozsahu 100%, a to
aj napriek tomu, že v časti uplatnených úrokov z omeškania za obdobie do 14.02.2018 a prevyšujúcich
nad8%ročne,zamietol.Súdhocirozhodovalpodľapomeruúspechuaneúspechu,posúdil,ženeúspech
žalobcu sa týka iba časti úrokov z omeškania, teda iba príslušenstva, a teda taký neúspech považuje

súd za nepatrný. Preto súd v zmysle zaužívanej súdnej praxe v spojitosti s článkom 4 CSP rozhodol
tak, že priznal žalobcovi náhradu trov voči žalovanému v rozsahu 100 %, pričom súd má za to, že za
týchto okolností je vhodné a spravodlivé aplikovať čl. 4 CSP a posúdil, že ide len o nepatrný úspech
žalovaného,čineúspechžalobcuspočívajúciibavpríslušenstve,pretoneboldôvodpomernerozdeľovaťtrovy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle § 262 CSP po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

65. Na základe uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom
podpísaného súdu ku Krajskému súdu v Žiline.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§127 CSP), t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí,

ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, musí byť podpísané, uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 363 CSP)
Podľa § 365 CSP
1) Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

(2) Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu
prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto
vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
(3) Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal
na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný
počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh
na súdny výkon rozhodnutia.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková

povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdneho konania, ktoré vznikli štátu, vedie sa výkon rozhodnutia z úradnej moci (zákon č. 65/2001 Z.z.
o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).