Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 6Cdo/24/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712221999
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Machyniak
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:1712221999.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu R.. S.. J. T., nar. X. XX. XXXX, bývajúceho v K., K.
XXX/X, proti žalovanej S.. R. H., nar. XX. X. XXXX, bývajúcej v P., Š. XXXX/XX, v dovolacom konaní
zastúpenej Advokátskou kanceláriou Advokáti Heinrich s. r. o., so sídlom v Nitre, Skautská 12, IČO:
36 865 966, o ochranu osobnosti, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 4C/349/2012, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 13. júna 2018 sp. zn. 15Co/1/2018, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej náhradu trov dovolacieho konania, o výške ktorej bude rozhodnuté
samostatným uznesením súdom prvej inštancie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Pezinok rozsudkom z 20. apríla 2017 sp. zn. 4 C 349/2012 zamietol žalobu, ktorou sa
žalobca domáhal voči žalovanej ochrany osobnosti a ktorou žiadal uložiť žalovanej povinnosť do 15 dní

od právoplatnosti rozsudku doručiť okresnému súdu list, v ktorom požadoval jej ospravedlnenie za to,
že obsahom listov z 29. 12. 2011 a z 24. 1. 2012 opakovane Okresnému súdu Pezinok do konania č. k.
5C 305/2008 uviedla nepravdivé a pravdu skresľujúce informácie týkajúce sa jeho osoby o tom, že jej
neumožnil vykonať ohliadku nehnuteľnosti v dvoch stanovených termínoch, a to dňa 13. 12. 2011 a dňa
13. 1. 2012 (vinou žalovanej je v označenom konaní súdom šikanovaný, hrozí mu ťažká ujma v podobe
pokuty v príčinnej súvislosti s bezbrehým preberaním opakovaných nepravdivých tvrdení žalovanej na

jeho adresu). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že bolo procesnou povinnosťou žalobcu preukázať
samotnú existenciu v žalobe označených listov, ktoré žalovaná v pozícii znalkyne adresovala súdu,
a obsahom ktorých mu mala spôsobiť zásah do jeho osobnostných práv. Žalobca dôkazné bremeno
o skutkovom tvrdení, že práve listami žalovanej došlo k neoprávnenému zásahu, a že tento zásah
bol objektívne spôsobilý privodiť mu ujmu do jeho osobnostných práv, neuniesol. Žalobu preto ako
nedôvodnú zamietol. Za tejto situácie považoval vykonanie ďalších dôkazov navrhnutých žalobcom za

nadbytočné a nehospodárne. V prípade, ak by žalobca zmenil žalobný petit, poukázal na uznesenie
Ústavného súdu SR z 23. 1. 1997 sp. zn. I. ÚS 6/1997, podľa záverov ktorého „postup súdneho orgánu,
ktorýkonávsúladesprocesnoprávnymiahmotnoprávnymipredpismikonaniavobčianskoprávnejalebo
trestnoprávnej veci nie je možné považovať za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 Ústavy
SR“. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a ods. 2
C. s. p.

2. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 13. júna 2018 sp. zn. 15Co/1/2018 na odvolanie žalobcu
rozsudok okresného súdu potvrdil a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. Potvrdenie rozsudku
odôvodnil jeho vecnou správnosťou, pričom sa stotožnil aj s jeho odôvodnením. Uviedol, že žalobca
síce formálne uplatnil všetky odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 C. s. p., obsahovo vymedzil
len odvolací dôvod uvedený pod písmenom b) citovaného ustanovenia. Ostatné uplatnené odvolacie

dôvody žalobca žiadnymi konkrétnymi pre túto vec rozhodujúcimi právnymi skutočnosťami nevymedzil
a preto neboli spôsobilé žalobcovi privodiť úspech v odvolacom konaní. Pokiaľ odvolací dôvod v zmysle§ 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. mal podľa žalobcu spočívať v tom, že písomné vyjadrenie žalovanej
z 13. 4. 2017 mu bolo doručené na jeho e-mailovú adresu až 19. 4. 2017, t. j. v nedostatočnom
časovom predstihu a v nečitateľnej podobe a preto sa nemal možnosť náležite sa k nemu vyjadriť

uviedol, že žalobca tvrdenie o nečitateľnosti vyjadrenia ničím nepreukázal. Ani len netvrdil, aké nové
právne skutočnosti vyjadrenie žalovanej z 13. 4. 2017 obsahuje a aký vzťah má vyjadrenie k podstate
jeho nároku. Poukázal na to, že žaloba bola zamietnutá z dôvodu nesplnenia si základnej povinnosti
tvrdenia žalobcu o rozhodujúcich skutočnostiach vo vzťahu k dvom listom žalovanej a ich následkoch
do jeho osobnostných práv a nie na základe skutočností, ktoré boli obsahom podania žalovanej z 13.

4. 2017. Žalobca v podstate mal možnosť namietať skutočnosti uvádzané žalovanou aj v odvolaní, čo
však nevyužil. Žalovaná sa k žalobe písomne vyjadrila už v podaní z 2. 4. 2013, ktoré bolo žalobcovi
riadne doručené, a teda obe strany mali reálnu možnosť vyjadrovať sa, prednášať prostriedky procesnej
obrany a procesného útoku na pojednávaniach vo veci samej. Riadil sa úvahou, že ak súd prvej
inštancie v rámci rozhodnutia vo veci samej nezohľadnil vyjadrenie žalovanej z 13. 4. 2017, čo mu zákon
umožňoval, nekonal v rozpore so zákonom, ak neposkytol žalobcovi ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa k

tomutopodaniužalovanej.Zároveňzdôraznil,žežalobcamalmožnosťknemuzaujaťstanoviskovďalšej
odvolacej lehote, ktorú možnosť nevyužil. Dospel preto k záveru, že žalobcovi nebolo znemožnené, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
súdny proces. Pre úplnosť dodal, že aj keby považoval postup súdu prvej inštancie za pochybenie, nešlo
o pochybenie takej intenzity, ktoré by malo vplyv na zákonnosť samotného rozhodnutia súdu vo veci

samej. Poukázal na to, že zrušenie rozhodnutia nemá za cieľ, aby sa odstránili formálne vady, a aby sa
formálne zopakoval procesný postup, ktorý by aj tak neviedol k inému, pre odvolateľa výhodnejšiemu
meritórnemu rozhodnutiu. Za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalobcu o porušení zásady rovností
zbraní a rovnakého postavenia, keď súd prvej inštancie obom stranám sporu dal rovnaké zákonné
poučenie a ani jeho tvrdenie o nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie neobstojí. Podľa

odvolaciehosúduodôvodnenierozsudkuspĺňakritériá§220C.s.p.Žalobcatakneopodstatneneuplatnil
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C. s. p. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania
odôvodnil poukazom na ustanovenie §§ 262 ods. 1, 255 ods. 1 a 396 ods. 1 C. s. p.

3. Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal včas dovolanie žalobca, v ktorom uplatnil dovolací dôvod

podľa § 420 písm. e) a písm. f) C. s. p. a podľa § 421 C. s. p. K porušeniu práva na spravodlivý proces
uviedol, že spočíva v porušení zásady rovností zbraní, keď mu tak okresný súd a ani odvolací súd
neposkytli primeranú lehotu na vyjadrenie sa k písomnému podaniu žalovanej z 13. 4. 2017, ktoré mu
bolo doručené elektronicky až 19. 4. 2017, t. j. jeden deň pred pojednávaním a navyše v nečitateľnej
podobe. Okresný súd ho ani nepoučil v zmysle § 167 ods. 3 C. s. p. Okrem toho namietal, že mu súdom

neboli doručené a teda, že mu súd neumožnil oboznámiť sa a vyjadriť sa k oznámeniu Slovenskej pošty
a. s. z 2. 10. 2013, k listinným dokumentom doručeným žalovanou okresnému súdu listom z 28. 5. 2016
a listom z 10. 10. 2016. Za vadu v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. považoval aj to, že rozsudok odvolacieho
súdu nie je riadne a presvedčivo odôvodnený a že odvolací súd ho neupovedomil elektronicky o mieste a
časevyhláseniarozsudku.Vytýkalodvolaciemusúdu,žesadôslednenevyporiadalsporušenímprincípu

právnej istoty a jeho legitímneho očakávania, keď on disponuje so zrušujúcim uznesením Krajského
súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/10/2017, v ktorej veci je prístup krajského súdu v totožných procesných
pochybeniach tej istej sudkyne rozdielny. Vadu konania v zmysle § 420 písm. e) C. s. p. odôvodnil tým,
že na krajskom súde konala a rozhodovala predsedníčka senátu JUDr. Mária Hajdinová, hoci v inej veci
vedenej Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2Co/88/2015 bola uznesením Najvyššieho súdu SR

z 18. mája 2016 sp. zn. 1 Nc/5/2016 vylúčená z prejednávania a rozhodovania. Porušenie práva na
zákonného sudcu videl aj v tom, že v konaní pred okresným súdom sa vystriedali celkom štyria sudcovia
okresného súdu bez toho, aby bol riadne poučený podľa § 5 ods. 1 O. s. p. o jeho procesných právach a
povinnostiach, že má právo k osobe sudcu sa vyjadriť, prípadne namietať jeho zaujatosť. Žiadal preto,
aby dovolací súd zrušil rozsudok krajského a tiež okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že jej podanie z 13. 4. 2017 bolo žalobcovi riadne doručené
mailom dňa 19. 4. 2017, pričom jeho tvrdenie o nečitateľnosti nebolo ničím preukázané. Žalobca mal
možnosť k tomuto podaniu sa vyjadriť priamo na pojednávaní konanom dňa 20. 4. 2017 a tiež aj v

odvolaní, čo neurobil. Odkaz žalobcu na porušenie § 167 ods. 3 C. s. p. je nesprávny, lebo žalovaná
sa k žalobe písomne vyjadrila podaním z 25. 3. 2013, ktoré mal žalobca k dispozícii. Poukazovala
na to, že súd prvej inštancie na toto jej podanie ani neprihliadol a z tohto dôvodu bolo nadbytočné
žalobcovi poskytovať lehotu, aby sa k jej podaniu vyjadril. Za účelové považovala tvrdenie žalobcuo nepreskúmateľnosti rozsudku odvolacieho súdu, keď bližšie nekonkretizoval, v čom má táto vada
spočívať. Nestotožnila sa ani s tvrdením žalobcu o nedodržaní postupu odvolacím súdom pri oznámení
času a miesta vyhlásenia rozsudku. Uviedla, že súd má povinnosť v zmysle § 219 ods. 3 C. s. p. len

vtedy, ak strana výslovne požiada, aby jej táto informácia bola oznámená elektronickými prostriedkami,
čo sa v danom prípade nestalo. Dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) C. s. p. nie je preto daný. Podľa
žalovanej nie je daný ani žalobcom uplatnený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. e) C. s. p., lebo
okolnosť, že v inom konaní bola predsedníčka senátu JUDr. Mária Hajdinová vylúčená z rozhodovania
veci,niejerelevantnounámietkouzaujatosti,naktorúbysúdmalprihliadnuť.Navrhlapreto,abydovolací

súd dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietol.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) po zistení, že
dovolanie podala v stanovenej lehote strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s.
p.), zaoberal sa bez nariadenia pojednávania skúmaním procesných podmienok a jeho prípustnosťou
a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť. Dovolací súd na stručné odôvodnenie

(§ 451 ods. 3 C. s. p.) uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon
pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v
ustanoveniach § 420 a § 421 C. s. p.

7. V preskúmavanej veci žalobca uplatnil prípustnosť ním podaného dovolania podľa § 420 písm. e) a
písm. f) C. s. p. a podľa § 421 ods. 1 C. s. p.

8. Podľa § 420 písm. f) C. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo

veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces je treba rozumieť taký nesprávny postup súdu,
ktorý sa prejavuje v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, vymykajúcich sa nielen zo
zákonného,aleajzústavnoprávnehorámca.Podstatoutohtoprávajezabezpečiťfyzickýmaprávnickým

osobám možnosť domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky
právne inštitúty, ktoré im právny poriadok priznáva.

9. Žalobca porušenie práva na spravodlivý proces videl predovšetkým v tom, že konajúce súdy mu
neposkytli primeranú lehotu, aby sa mohol vyjadriť k argumentácii žalovanej uvedenej v podaní z 13.

4. 2017.

10. Súdna prax vychádza z názoru, že v súlade s princípom rovnosti zbraní každá procesná strana musí
mať rovnakú možnosť hájiť svoje záujmy a žiadna z nich nesmie mať podstatnú výhodu voči protistrane.
V súlade s právom na kontradiktórne konanie musia mať procesné strany príležitosť nielen predložiť

všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i oboznámiť sa so všetkými ďalšími dôkazmi a
pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim. Zároveň
platízáver,žesamotnástranasporumusímaťmožnosťposúdiť,čiadoakejmieryjepísomnévyjadrenie
protistrany právne významné, či obsahuje také skutkové a právne dôvody, na ktoré je potrebné z jej
strany reagovať alebo inak je vhodné k nemu sa vyjadriť; nezáleží pritom, aký je jeho skutočný účinok

na súdne rozhodnutie. Z požiadavky kontradiktórnosti konania v podstate nezáleží alebo len málo záleží
na skutočnom obsahu a význame informácie alebo argumentov predložených súdu (pozri R 8/2016,
nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 168/2012). Pokiaľ ide o lehoty na urobenie úkonu v sporovom
konaní Civilný sporový poriadok rozlišuje jednak zákonné lehoty, kedy časový úsek na vykonanie úkonu
je určený priamo zákonom a sudcovské lehoty, keď lehotu určuje súd, a to v rámci svojej úvahy. Táto

úvaha môže byť v niektorých prípadoch zákonom limitovaná napríklad tak, že zákon určuje minimálnu
dĺžku tejto lehoty. Na rozdiel od zákonných lehôt, sudcovské lehoty môže súd dodatočne na návrh
oprávneného subjektu predĺžiť.

11. Podľa dovolacieho súdu v danej veci nedošlo tým, že súd prvej inštancie odmietol poskytnúť

žalobcovi dlhšiu lehotu na vykonanie úkonu, v tomto prípade vyjadriť sa k opakovanému písomnému
podaniu žalovanej z 13. 4. 2017, k jeho vylúčeniu realizovať procesné práva v takej intenzite, že došlo
k porušeniu práva na spravodlivý proces. Predovšetkým treba uviesť, že uvedené podanie žalovanej
došlo na súd prvej inštancie až dňa 19. 4. 2017, t. j. deň pred nariadením pojednávania. Niet pochýbo tom, že žalovaná mohla toto podanie predložiť aj skôr. Odvolaciemu súdu treba prisvedčiť v tom, že
súd prvej inštancie v skutočnosti na uvedené písomné vyjadrenie žalovanej neprihliadol, čo evidentne
vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku. Za základ zamietnutia žaloby totiž vzal také skutočnosti a právnu

argumentáciu,ktoréneboliobsahompodaniažalovanejz13.4.2017,pričomnaskutočnostiaargumenty
uvedené v tomto jej podaní vôbec nereagoval. Treba zdôrazniť, že takýto procesný postup súdu Civilný
sporový poriadok predpokladá (§ 153 C. s. p. a v prípade žalovanej strany § 167 ods. 4 C. s. p.). Ak teda
súd prvej inštancie na procesnú obranu žalovanej uvedenú v podaní z 13. 4. 2017 neprihliadol, nebol
žiaden dôvod určovať žalobcovi lehotu na vykonanie úkonu, v tomto prípade lehotu na vyjadrenie sa k

obsahu podania žalovanej. Bolo by nelogické a aj neefektívne, takto postupovať a pojednávanie znova
odročiť, ak súd na písomné vyjadrenie protistrany neprihliada.

12. Za postup v rozpore so zákonom nebolo možné za tohto stavu považovať ani skutočnosť, že súd
prvej inštancie nedal poučenie o následkoch sudcovskej koncentrácie konania (§ 167 ods. 3 a ods. 4
C. s. p.). V tejto súvislosti treba doplniť, že táto skutočnosť bez ďalšieho nezakladá vadu zmätočnosti

v zmysle § 420 písm. f) C. s. p. Následkom nesplnenia tejto zákonom stanovenej povinnosti je, že súd
na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ak aj neboli stranou včas predložené, musí vždy
prihliadať (samozrejme za predpokladu, že boli uplatnené najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým
sa dokazovanie končí).

13. Navyše, žalobca mal možnosť vyjadriť sa k podaniu žalovanej z 13. 4. 2017 ústne priamo na
pojednávaní pred súdom prvej inštancie konanom dňa 20. 4. 2017, na ktorom bol osobne prítomný,
čo odmietol s tým, že sa vyjadrí dodatočne elektronicky. Žalobca pritom nespochybňoval, že uvedené
podanie mu bolo doručené elektronickými prostriedkami 19. 4. 2017 a že mu súd oznámil, že
pojednávanie nariadené na deň 20. 4. 2017 bude zadržané a súd ho odročovať nebude. Naopak,

jeho tvrdenie o tom, že vyjadrenie žalovanej mu bolo doručené v nečitateľnej podobe, nebolo ničím
podložené. Okrem toho, nič nebránilo žalobcovi zaujať k obsahu podania žalovanej z 13. 4. 2017
náležité stanovisko v odvolaní, ktoré podal proti rozsudku súdu prvej inštancie, a tak uplatniť svoj
vplyv na výsledok sporu (pozri R 39/1993). Tu treba pripomenúť, že účinky koncentrácie konania
nebránia strane popierať správnosť tvrdenia protistrany o skutočnostiach významných pre rozhodnutie

vo veci samej, vyjadrovať sa k skutkovej a právnej stránke veci, spochybňovať právnu argumentáciu
protistrany a vyslovovať svoj názor, akým spôsobom má byť vec rozhodnutá. Žalobca však napriek
dostatočnému časovému priestoru, túto možnosť nevyužil. Rovnako nereagoval ani na prvé písomné
vyjadrenie žalovanej z 2. 4. 2013 k jeho žalobe, ktoré mu bolo riadne doručené 27. 8. 2013 (viď č. l. 24
spisu), hoci uplatnený nárok v celom rozsahu neuznala. Neurobil tak ani formou písomnej repliky a ani

ústne na pojednávaniach pred súdom prvej inštancie, kde len zotrval na tom, čo uviedol v žalobe. Aj
tieto skutočnosti potvrdzujú, že „záujem“ žalobcu reagovať po vecnej stránke na vyjadrenia protistrany,
bol vyslovene účelový.

14. Napokon, treba súhlasiť s odvolacím súdom aj v tom, že zrušenie rozhodnutia nemá za cieľ, aby

sa odstránili formálne vady, a aby sa formálne zopakoval procesný postup, ktorý by aj tak neviedol
k inému, pre odvolateľa výhodnejšiemu meritórnemu rozhodnutiu. Uvedené platí o to viac, ak žaloba
je úplne bezzákladná a zjavne nedôvodná, ako tomu je v danom prípade. Obsah listov, v ktorých
žalovaná v pozícii znalkyne ustanovenej súdom v spore vedenom pod sp. zn. 5C 305/2008 oznamuje
súdu, že „dňa 13. 12. 2011 sa mala uskutočniť ohliadka predmetnej nehnuteľnosti avšak nikto zo

zúčastnených sa nezúčastnil“, resp., že „ani v termíne dňa 13. 1. 2012 žalovaný (v tomto spore žalobca)
neumožnil vykonať ohliadku predmetnej nehnuteľnosti“, nemožno totiž za žiadnych okolností považovať
za neoprávnený zásah, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť žalobcovi ujmu na jeho právach
chránených ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

15. Za zavádzajúce a vyslovene účelové treba považovať tvrdenie žalobcu, že mu súd prvej inštancie
neumožnil oboznámiť sa a vyjadriť sa k oznámeniu Slovenskej pošty a. s. z 2. 10. 2013 a k listinným
dokumentom doručeným žalovanou okresnému súdu listami z 28. 5. 2016 a z 10. 10. 2016. V súdnom
spise sa totiž na č. l. 167 nachádza úradný záznam z 30. 11. 2016, z ktorého vyplýva, že žalobca sa
uvedeného dňa dostavil do informačného centra okresného súdu za účelom nahliadnutia do spisu, a že

mu na jeho žiadosť boli vyhotovené fotokópie práve vyššie označeného oznámenia Slovenskej pošty
a. s. (okrem toho na pojednávaní 24. 5. 2016 bolo toto oznámenie oboznámené doslovným čítaním -
viď č. l. 66) a tiež listinné dokumenty doručené žalovanou spolu s označenými listami. V tejto súvislosti
dovolací súd pripomína, že zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva pre súdpovinnosť, doručovať stranám všetky listinné dôkazy zabezpečené súdom, prípadne listinné dokumenty
založené do súdneho spisu stranami sporu. Ani táto námietka žalobcu preto neobstojí.

16. Žalobca k tvrdenej nepreskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu neuviedol bližšie
dôvody, nekonkretizoval, ktoré obsahové náležitosti v dôvodoch rozsudku chýbajú, prípadne aké
konkrétnenedostatkyodôvodnenierozhodnutiavykazuje.Ustanovenie§431ods.2C.s.p.alepožaduje
vymedzenie dovolacieho dôvodu podľa § 420 C. s. p. tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto
vada. Takéto vymedzenie dovolacieho dôvodu v dovolaní žalobcu absentuje, čo je zákonným dôvodom

pre odmietnutie dovolania (§ 447 písm. f) C. s. p.). Pokiaľ žalobca vytýka odvolaciemu súdu, že sa
dôsledne nevyporiadal s porušením princípu právnej istoty a jeho legitímneho očakávania, keď má k
dispozícii zrušujúce uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Co/10/2017, v ktorej veci je prístup
krajskéhosúduvtotožnýchprocesnýchpochybeniachtejistejsudkynerozdielnytrebauviesť,žežalobca
v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie na označené rozhodnutie krajského súdu neodkazoval.
Odvolací súd nemal preto dôvod sa k záverom uvedeným v tomto rozhodnutí osobitne vyjadrovať.

17. Nakoniec dovolací súd dopĺňa, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu spĺňa zákonné
požiadavky vyplývajúce z ustanovenia § 387 ods. 2 a ods. 3 C. s. p., keď odvolací súd sa zaoberal
a vyporiadal s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalobcu. To, že žalobca sa s dôvodmi
rozsudku odvolacieho súdu nestotožňuje ešte neznamená, že rozsudok nie je náležite odôvodnený.

18. Dovolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu o porušení § 219 ods. 3 C. s. p., keď
odvolací súd mu neoznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami.
Predpokladom tejto povinnosti súdu totiž je, že strana v žalobe alebo aj v priebehu konania výslovne
požiada, aby jej súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami.

Takáto výslovná žiadosť nebola žalobcom uplatnená ani v žalobe a ani v priebehu samotného konania.
Ak preto odvolací súd neoznámil žalobcovi tieto skutočnosti aj elektronickými prostriedkami, nešlo o
nesprávny procesný postup, ktorý by bol v rozpore s § 219 ods. 3 C. s. p.

19. Napokon za zavádzajúce treba považovať tvrdenie žalobcu, že nebol v konaní pred súdom prvej

inštanciepoučenýpodľa§5O.s.p.opráveuplatniťnámietkuzaujatostivočisudcovi.Obsahomsúdneho
spisu na č. l. 64 je doručenka, z ktorej je zrejmé, že žalobcovi sa doručuje predvolanie na pojednávanie
(na deň 24. 5. 2016) a osobitne poučenie o procesných právach a povinnostiach účastníka konania, v
ktorom sa hneď na jeho začiatku nachádza práve poučenie v zmysle § 15a ods. 1 až ods. 5 O. s. p.
Táto písomnosť mu bola doručovaná do vlastných rúk, pričom žalobca potvrdil jej prevzatie dňa 17. 5.

2016 vlastnoručným podpisom.

20. K žalobcom uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. e) C. s. p. dovolací súd uvádza,
že sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom na jeho pomer k sporu, k
stranám, k ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní možno mať odôvodnené pochybnosti

o jeho nezaujatosti. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v procesnom postupe
sudcu a v jeho rozhodovacej činnosti (§ 49 ods. 2 a ods. 3 C. s. p. ). Súčasťou práva na súdnu ochranu
(čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky) je aj právo na to, aby vec prejednal a rozhodol nezávislý a nestranný
sudca. Zároveň toto ústavne právo na súdnu ochranu na strane druhej zahŕňa aj právo na to, aby
právna vec účastníka (resp. strany konania) nebola odňatá zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 ústavy).

Keďže inštitút vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci predstavuje výnimku z ústavnej
zásady, podľa ktorej nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi, vylúčiť sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci preto možno len výnimočne a zo skutočne závažných dôvodov, ktoré mu zjavne
bránia rozhodnúť nezaujato a nestranne. Pri posudzovaní dôvodnosti námietky žalobcu, ktorý zaujatosť
predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdinovej odôvodnil tým, že v inej veci vedenej Krajským súdom v

Bratislave pod sp. zn. 2Co/88/2015 bola uznesením Najvyššieho súdu SR z 18. mája 2016 sp. zn. 1
Nc/5/2016 vylúčená z prejednávania a rozhodovania, dovolací súd vychádzal zo zákonnej prezumpcie
nestrannosti sudcu a z toho, že výnimky z tejto prezumpcie stanovuje iba zákon. Podľa dovolacieho súdu
žalobcom uvedený dôvod námietky zaujatosti, bez ďalšieho nezakladá zákonný dôvod pre vylúčenie
sudcu (platí to aj vtedy, ak ako strana v oboch sporoch vystupuje tá istá osoba). Žalobca žiadne

bližšie skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že dôvody vylúčenia predsedníčky senátu JUDr. Hajdinovej
najvyšším súdom sú aktuálne aj v tejto veci, neuviedol. Dovolací súd z uznesenia Najvyššieho súdu
SR z 18. mája 2016 sp. zn. 1 Nc/5/2016 zistil, že dôvodom pre jej vylúčenie bola skutočnosť, že mala
ako členka senátu rozhodovať o odvolaní strany sporu proti rozsudku súdu prvej inštancie vydanom vspore, ktorý prejednávala a rozhodla JUDr. Jeanetta Hajdinová, dcéra predsedníčky senátu. V danej
veci sa ale o takýto prípad nejedná. Žalobcom uvedená skutočnosť nie je preto v tomto spore spôsobilá
vyvolať odôvodnené pochybnosti o nezaujatosti namietanej predsedníčky senátu. Dovolací súd dospel

k záveru, že tu nie je daný dovolací dôvod podľa § 420 písm. e) C. s. p.

21. Porušenie práva na zákonného sudcu nespôsobuje ani skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej
inštancie sa „vystriedali“ celkom štyria sudcovia.

22. Napokon k žalobcom uplatnenému dovolaciemu dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci
treba uviesť, že žalobca síce formálne uplatnil i tento dovolací dôvod, no v dovolaní úplne absentuje
jeho vymedzenie spôsobom, ktorý predpokladá ustanovenie § 432 ods. 2 C. s. p. Dovolanie žalobcu
v tejto časti tak nespĺňa zákonné požiadavky, čo je dôvodom pre odmietnutie dovolania podľa § 447
písm. f) C. s. p.

23. So zreteľom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c)
a písm. f) C. s. p. ako neprípustné, resp. nesprávne vymedzené, odmietol.

24. O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255
ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanej úspešnej v dovolacom konaní priznal ich plnú náhradu, a to uložením

povinnosti žalobcovi zaplatiť náhradu týchto trov s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods. 1 a 2 C. s. p.).

25. Toto uznesenie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.