Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/69/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021200256
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:0021200256.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek

JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcu: Rozhlas a televízia Slovenska,
Mlynská dolina, Bratislava, IČO: 47 232 480, proti žalovanému: A. B. C. D., B. E. F. XXXX/XX, G.,
IČO: XX XXX XXX, o zaplatenie 229,08 Eur s príslušenstvom, o odvolaní strán sporu proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce zo dňa 26. novembra 2021 č.k. 19C/1/2021-90

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I.

II. M e n í rozsudok vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 55,68 Eur v lehote do

3 dní od právoplatnosti rozsudku.

III. Žalobcovi priznáva proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) napadnutým rozsudkom zaviazal
žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi 174,90 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (I.),
žalobu o zaplatenie 55,68 Eur zamietol (II.) a žalobcovi priznal náhradu trov konania v pomere 51,70 %
(III.). Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 229,08 Eur
s príslušenstvom titulom úhrad podľa zák. č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti.

2. Vec právne posúdil podľa § 1, § 3 písm. b), § 6 ods. 2 až 4, § 5 písm. a), § 7 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1, 5,
7 písm. a), 10, § 10 ods. 1, 2, 4, § 11 ods. 1 a 2 zák. č. 340/2012 Z.z., pričom dôvodil, že žalobca si voči
žalovanému uplatňoval zaplatenie sumy 196,08 Eur ako úhradu za služby verejnosti, pokutu 33 Eur a
poštové sadzby 1,50 Eur podľa zák. č. 340/2012 Z.z., spolu 230,58 Eur. Súd sa v prvom rade zaoberal
žalovaným vznesenou námietkou premlčania, ktorú považoval za dôvodnú čiastočne. V danom prípade
mal za to, že uplatnený nárok je potrebné posudzovať podľa predpisov občianskeho práva, pretože

napriek tomu, že žalovaný je fyzická osoba - podnikateľ, záväzok vznikajúci na základe zák. č. 340/2012
Z.z. nemá charakter záväzku vznikajúceho z podnikateľskej činnosti, ale ide o povinnosť vyplývajúcu zo
zákona a právny vzťah medzi stranami sporu z hľadiska hmotného práva nie je možné subsumovať pod
§ 261 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Poukázal na § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka
zhodnotiac, že z predloženého prehľadu predpisov a platieb vyplýva, že žalobca si uplatnil nárok na
zaplatenie úhrad za služby verejnosti za obdobie od mesiaca január 2017 do mesiaca jún 2020. Žaloba
bola podaná na súde 18.1.2021, preto všetky úhrady, ktorých povinnosť platenia žalovaného zaväzovala

pred 18.1.2018, teda pred viac ako tromi rokmi pred podaním žaloby, sú premlčané. Premlčané sú preto
splátky uplatnené žalobcom za mesiace január až december 2017 vychádzajúc z § 7 ods. 2 zákona,
podľa ktorého úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa
príslušného kalendárneho mesiaca. Premlčaných je tak 12 mesačných platieb po 4,64 Eur, spolu 55,68Eur, v ktorej časti žalovaný úspešne vzniesol námietku premlčania a súd nárok žalobcovi v tejto časti
nemohol priznať.

3. K námietke žalovaného, že mu nebola doručená výzva z 1.6.2020 a podľa sledovania zásielok
bola vrátená 26.6.2020 žalobcovi, resp. že doručovanie zásielky mal žalobca vykonať do elektronickej
schránky podľa zák. č. 305/2013 Z.z. uviedol, že výzva vyberateľa úhrady sa podľa zák. č. 340/2012 Z.z.
(ďalej aj citovaného zákona) platiteľovi doručuje na adresu sídla alebo miesta podnikania platiteľa. Ak
nebol platiteľ zastihnutý na adrese, uloží sa výzva na pošte a platiteľ sa vhodným spôsobom upovedomí

o jej uložení na pošte. Výzva sa považuje za doručenú prevzatím výzvy platiteľom, vrátením výzvy
vyberateľovi úhrady po uplynutí odbernej lehoty, vrátením výzvy vyberateľovi úhrady ako nedoručiteľnej
alebo bezdôvodným odmietnutím prevzatia výzvy platiteľom. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nie je
povinný doručovať výzvy do elektronickej schránky. Súčasne v konaní je preukázané, že žalobca výzvu
zo dňa 1.6.2020 doručoval žalovanému poštou na adresu sídla podnikania, o čom svedčí predložený
podací hárok. Sám žalovaný potvrdil, že podľa sledovania zásielok sa táto ako nedoručená vrátila

26.6.2020 žalobcovi. V súlade s § 11 ods. 2 citovaného zákona preto platí fikcia doručenia zásielky
vrátením žalobcovi dňa 26.6.2020.

4. K namietanému, že žalobca požaduje dvojnásobne náhradu, pretože úhrady za služby verejnosti
platí už ako fyzická osoba nepodnikateľ súd uviedol, že povinnosť platiť úhrady za služby verejnosti

vzniká každej fyzickej osobe, ktorá je evidovaná ako odberateľ elektriny v domácnosti, ako aj každému
zamestnávateľovi, ktorý zamestnáva aspoň troch zamestnancov. Výhodu platiť iba raz aj za viac
odberných miest má iba fyzická osoba ako odberateľ elektriny v domácnosti, nie zamestnávateľ (§ 6
ods. 2 citovaného zákona). Žalobca si proti žalovanému uplatňuje nárok ako proti zamestnávateľovi (§ 3
písm. b) citovaného zákona), nie ako proti fyzickej osobe, a preto žalovaný je povinný úhradu za služby

verejnosti ako zamestnávateľ zaplatiť. Žalovaný tak má povinnosť platiť úhrady za služby verejnosti aj
ako fyzická osoba (§ 3 písm. a) citovaného zákona), ale aj ako zamestnávateľ (§ 3 písm. b) citovaného
zákona).

5. Žalovaný ďalej uvádzal, že RTVS si má zistiť, kto je platiteľom a oznámiť mu povinnosť platiť s

uvedením údajov potrebných na platenie (suma, platobné miesto, VS, ŠS a pod.) a žiadal, aby žalobca
predložil doklad zo Sociálnej poisťovne, na základe ktorého bol zaradený do zoznamu platiteľov a aby
preukázal, akým spôsobom ho vyzval na platenie služieb verejnosti. K uvedenému súd uviedol, že
povinnosť platiť úhrady za služby verejnosti ako záväzok voči žalobcovi, vzniká priamo zo zákona, preto
žalobca nie je povinný vyzývať žalovaného na platenie úhrad, ani mu oznamovať údaje potrebné pre

platenie. Ak žalobca nemal k dispozícii údaje potrebné pre platenie, tieto sa mohol dozvedieť najneskôr
z výziev žalobcu, ktoré mu zasielal 27.12.2018, 1.6.2020, ako aj 10.9.2020, pretože výzvy obsahovali
číslo účtu, variabilný symbol, aj výšku nedoplatkov. Potrebné údaje je možné zistiť aj na webovej stránke
žalobcu.

6. Žalovaný ďalej uvádzal, že od 1.2.2020 neeviduje troch a viac zamestnancov a pred 1.2.2020 mal
dvoch zamestnancov na plný pracovný úväzok a zvyšných na štvrtinový, resp. jedného na plný úväzok
a ostatných na štvrtinový a od 13.1.2019 nemá žiadneho zamestnanca, že zamestnanec so skráteným
pracovným úväzkom sa do počtu zamestnancov nezapočítava, jeden zamestnanec bol na invalidnom
dôchodku a taký platiteľ je oslobodený od poplatku. Ani táto námietka žalovaného neobstojí. Ako uvádzal

žalobca, pri určovaní výšky úhrad vychádza z údajov Sociálnej poisťovne, ktorá je povinná poskytnúť
žalobcovi súčinnosť. Povinnosť platiť úhrady za služby verejnosti, resp. výška úhrady, je závislá v
prípade zamestnávateľov od počtu zamestnancov. Z Prehľadu predpisov platieb predložených žalobcom
mal súd preukázané, že žalobca evidoval žalovaného na základe oznámenia Sociálnej poisťovne v
rozmedzí počtu zamestnancov 3-9. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že z dôvodu enormného počtu

platiteľov žalobca vedie evidenciu platiteľov v elektronickej podobe. Výstupom z tejto evidencie je k
žalobe priložený prehľad predpisov a platieb a zákon mu ani neumožňuje nárok preukazovať iným
spôsobom. Súd poukázal na ustanovenie § 9 ods. 7 písm. a) cit. zákona, podľa ktorého je zamestnávateľ
povinný písomne oznamovať žalobcovi všetky údaje majúce za následok zmenu v povinnostiach
vyplývajúcich zo zákona č. 340/2012 Z.z. Žalovaný v konaní nepreukázal, aby si takúto povinnosť vo

vzťahu k žalobcovi splnil. Rovnako nie je namieste obrana žalovaného, že zamestnával zamestnanca na
invalidnom dôchodku, preto bol oslobodený od povinnosti platiť úhradu. Oslobodenie od platenia úhrady
za služby verejnosti sa podľa § 5 ods. 1 cit. zákona za tam splnených podmienok vzťahuje iba na fyzické
osoby, nie na zamestnávateľov. Preto okolnosť, že žalovaný zamestnával invalidného dôchodcu, nemána vyžadovanú povinnosť žiadny vplyv. Na počet zamestnancov pre účely platenia úhrady nemá vplyv
ani dĺžka ich pracovného úväzku. Zamestnanci s tzv. riadnym pracovným úväzkom, ako aj so skráteným
pracovným úväzkom sa do počtu zamestnancov započítavajú. Do počtu zamestnancov sa podľa § 6

ods. 4 cit. zákona nezapočítavajú iba zamestnanci pracujúci na základe niektorej z dohôd o prácach
vykonávaných mimo pracovného pomeru. Napokon v súvislosti s námietkou žalovaného o tom, že mu
bola poskytnutá dočasná ochrana podľa zák. č. 62/2020 Z.z., ktorá mu bola predĺžená do 31.1.2021,
súd odkázal na § 16 ods. 1 zák. č. 421/2020 Z.z., podľa ktorého zánikom dočasnej ochrany zanikajú
aj jej účinky.

7. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný je zo zákona osobou povinnou platiť
úhradu za služby verejnosti poskytované žalobcom ako zamestnávateľ podľa § 3 písm. b) citovaného
zákona. Súčasne ide o zamestnávateľa, ktorý v rozhodnom období zamestnával troch zamestnancov,
a preto bol povinný platiť mesačnú úhradu 4,64 Eur podľa § 6 ods. 3 písm. a) citovaného zákona.
Rozhodným obdobím bolo obdobie január 2017 do júna 2020, preto po posúdení časti nároku ako

premlčaného – za rok 2017, žalovaný dlhuje žalobcovi úhrady za 12 mesiacov v rokoch 2018 a 2019 a
za 6 mesiacov v roku 2020, spolu za 30 mesiacov, čo spolu činí sumu 139,20 Eur. Okrem toho mal súd
preukázané,žežalobcavyzývalžalovanéhonaúhradudlžnejsumylistomzodňa1.6.2020,apretopodľa
§ 10 ods. 2 citovaného zákona mu patrí aj úhrada poštovného vo výške 1,50 Eur a za výzvu 27.12.2018
poštovné 1,20 Eur, spolu 2,70 Eur. Žalovaný úhrady za služby verejnosti doposiaľ nezaplatil, preto podľa

§ 10 ods. 4 písm. a) citovaného zákona je povinný zaplatiť žalobcovi aj pokutu vo výške 33 Eur.

8. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žalobcovi priznal podľa pomeru úspechu
v konaní náhradu trov konania v rozsahu 51,70 %.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z odvolacieho dôvodu podľa § 365
ods. 1 písm. h) CSP v rozsahu výrokov II. a III., keď mal za to, že súd nesprávne právne posúdil otázku
premlčania. Nesúhlasil s argumentáciou súdu o tom, že v prejednávanom prípade je potrebné nárok
posudzovať podľa predpisov občianskeho práva a naopak bol presvedčený o tom, že vzťah strán sporu
a na to nadväzujúcu otázku premlčania je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka, pretože

na strany sporu sa vzťahuje § 261 ObZ. Uvedený názor podporuje aj rozhodovacia prax súdov, ktorú
súčasne označil, okrem iného rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 3Cob/26/2019, ktorým
odvolací súd vyslovil právny názor, podľa ktorého vzťah medzi žalobcom a žalovaným bolo potrebné
definovať ako obchodno-záväzkový vzťah (vzťah medzi žalobcom ako verejnoprávnou inštitúciou
zriadenouzákonomažalovanýmpodnikateľom),nazákladečohosanatentovzťahmalipoužiťpríslušné

ustanovenia Obchodného zákonníka, a teda aj otázku premlčania a jej dĺžky bolo potrebné posúdiť
podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Na základe uvedeného považoval napadnutý rozsudok za
prejav nepredvídateľnosti rozhodnutia súdu a za rozhodnutie porušujúce princíp právnej istoty a doktríny
legitímnych očakávaní žalobcu. Pokiaľ by súd otázku premlčania posúdil správne, musel by dospieť
k záveru, že je potrebné vychádzať zo 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 ObZ, a teda, že nie je

premlčanáčasťnárokuzaobdobiekalendárnehoroku2017.Nazákladetohopotomsúdmalžalovaného
zaviazať k úhrade sumy 230,58 Eur pozostávajúcej z mesačných predpisov za obdobie od 01/2017 do
06/2020, t.j. 196,08 Eur + poštovné za výzvu 12/2018 vo výške 1,20 Eur a pokutu vo výške 33 Eur,
poštovú sadzbu vo výške 1,50 Eur podľa § 10 ods. 2 citovaného zákona. V kontexte uvedeného navrhol
zmeniť napadnutý rozsudok tak, že žalovaného súd zaviaže na zaplatenie sumy 55,68 Eur a výrok

o trovách konania zmení tak, že žalobcovi prizná právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,
eventuálne napadnuté výroky II. a III. rozsudku zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie tiež žalovaný, keď napadnutý rozsudok v rozsahu
jeho všetkých troch výrokoch považoval za nesprávny, vydaný predčasne bez podrobného skúmania

veci, kedy sa súd stotožnil iba s argumentáciou žalobcu, nezohľadňujúc stav podstatný pre spravodlivé
rozhodovanie. Poukázal na bod 15. rozsudku s odkazom na znenie § 9 ods. 1 zák. č. 340/2012 Z.z. (ďalej
aj citovaný zákon) a uviedol, že súd sa uspokojil iba s tvrdením žalobcu, že vedie evidenciu elektronicky,
ktorú predložil v žalobnom návrhu. Podľa jeho názoru práve evidencia vyžadovaná citovaným zákonom
v § 9 ods. 1 vyžaduje od žalobcu s odbornou starostlivosťou zabezpečiť si údaje platiteľov tak, aby

bol splnený účel tohto zákona. Pokiaľ zákon určuje evidovať adresu na doručovanie písomností, to
neznamená, že sa jedná o adresu trvalého bydliska. Pokiaľ sa vyžaduje adresa elektronickej pošty, tak
tam musí nejaká adresa byť uvedená. Iba pre úplnosť uviedol, že so Sociálnou poisťovňou rovnako
komunikuje o.i. aj elektronickou poštou, ako aj telefonicky. Aj z toho dôvodu požadoval od súduzabezpečiť komunikáciu medzi žalobcom a Sociálnou poisťovňou pri plnení § 9 ods. 5 citovaného
zákona, ktorú si však súd nevyžiadal a uspokojil sa s tvrdením žalobcu a ním predloženým elektronickým
zoznamom. V ďalšom uviedol, že pokiaľ zákon stanovuje povinnosť na strane jednej – žalobcu, tak podľa

jeho názoru nemôže súd v bode 22. rozsudku zdôvodniť neoznámenie platobných a identifikačných
údajov pre žalovaného zo strany žalobcu povinnosťou žalovaného ich vyhľadávaním na webovej stránke
žalobcu. V rámci argumentácie ohľadom oznámenia platobných údajov na zasielanie úhrady platiteľmi
poukázal na platiteľov podľa § 3 ods. a) citovaného zákona. Pokiaľ súd poukázal, že žalovaný sa mohol
dozvedieť o údajoch potrebných na zaplatenie najneskôr z výziev zasielaných žalobcom 27.12.2018,

1.6.2020, 10.9.2020, podľa jeho názoru v tomto prípade nebola splnená podmienka § 11 ods. 2 cit.
zákona, keď sa výzva uložila na pošte a platiteľ sa vhodným spôsobom upovedomí o jej uložení.
Namietal, že o uložení zásielky nebol vhodným spôsobom upovedomený a pokiaľ súčasne má za
to, že žalobca má povinnosť viesť evidenciu platiteľov podľa § 9 ods. 1 citovaného zákona, potom
upovedomenie vhodným spôsobom je napr. zaslaním oznámenia do elektronickej schránky žalovaného,
prípadne telefonicky. Navyše žalovanému je neznáme, na základe čoho žalobca usúdil, že žalovaný má

totožnú adresu pre doručovanie písomností ako je sídlo firmy. V znení § 7 ods. 4 citovaného zákona je
vyberateľ úhrady povinný túto vrátiť do 60 dní odo dňa zistenia skutočností, že bola vykonaná úhrada
bez právneho dôvodu. Skutočnosť, že počnúc dňom 1.2.2020 žalovaný nespĺňa podmienku na platenie
úhrady, bola prezentovaná žalovaným v priebehu súdneho konania, čím bola splnená podmienka
zistenia tejto skutočnosti vyberateľom úhrady. Priznanie nároku súdom v prospech žalobcu, úhrady za

obdobie od 1.2.2020 do 30.6.2020 vo výške 23,20 Eur je nesprávne a v rozpore s dikciou zákona. Okrem
toho poukázal na to, že premlčacia doba pre vrátenie úhrady alebo jej časti podľa ods. 4 § 7 citovaného
zákona zanikne uplynutím dvoch rokov nasledujúcich po roku, v ktorom bola úhrada vyberateľovi úhrady
zaplatená. Mal preto za to, že žalobca mal svoj návrh o zistenú skutočnosť v priebehu konania upraviť,
keďže chýba právny dôvod výberu úhrady. Rozhodnutie súdu priznaním spomenutej čiastky 23,20 Eur

je v rozpore s účelnosťou a hospodárnosťou konania, keďže po zaplatení úhrady by žalovaný požadoval
od žalobcu vrátenie úhrady bez právneho dôvodu späť. A napokon rozporoval tiež rozhodnutie o trovách
konania, keď mal za to, že tieto sú nesprávne vypočítané. Navrhol odvolaciemu súdu zmeniť rozsudok
tak, že súd žalobu zamietne, alternatívne odvolací súd napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu na
ďalšie konanie.

11. Žalobca k odvolaniu žalovaného uviedol, že nie je subjektom, ktorý by mal zo zákona
povinnosť elektronickej komunikácie s podnikateľskými subjektmi; nie je orgánom verejnej moci,
advokátom, súdnym exekútorom, notárom a ani správcom a na túto skutočnosť poukázal už vo
svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Nepovažoval za relevantné tvrdenie žalovaného o tom, že nebol

upozornenýnapovinnosťplatiťúhradyzaslužbyverejnostiposkytovanéRTVSažemunebolioznámené
platobné údaje a v kontexte uvedeného vyjadril súhlas s argumentáciou súdu v bode 22. rozsudku.
Žalovaný bol ako platiteľ povinný podľa § 9 ods. 6 písm. a) cit. zákona účinného do 30.6.2021 oznámiť
vyberateľovi úhrady do 30 dní odo dňa, keď došlo k skutočnosti, vznik, zmenu alebo zánik povinnosti
platiť úhradu a zároveň túto skutočnosť preukázať. Žalovanému vzniká povinnosť platiť úhrady za služby

verejnostiposkytovanéRTVSpriamozozákonaažalobcaniejepovinnýžalovanéhovyzývaťnaplatenie
úhradaanimuoznamovaťúdajepotrebnépreplatenieavtomtosmeremalzato,žepostupovalvsúlade
so zákonom. Aj v súvislosti so znením § 11 ods. 1 citovaného zákona zopakoval, že postupoval v súlade
so zákonom, výzvu žalovanému adresoval na adresu sídla podnikania a bola naplnená fikcia doručenia
podľa § 11 ods. 2 citovaného zákona. Súčasne mal za to, že žalovaný neuviedol žiadne nové skutočnosti

a s odkazom na svoje doterajšie vyjadrenia považoval jeho odvolanie za nedôvodné.

12. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalobcu a žalovaného ako podané
včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 CSP

a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že zatiaľ čo odvolanie žalobcu je
dôvodné, odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

13. Predmetom konania je žaloba o peňažné plnenie, ktorú si žalobca uplatnil voči žalovanému
ako platiteľovi úhrad za služby verejnosti podľa zák. č. 340/2012 Z.z., o ktorej žalobe rozhodol

súd napadnutým rozsudkom tak, že žalovaného zaviazal k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu
174,90 Eur a súčasne, keď v prevyšujúcej časti žalobu zamietol, pričom zamietajúci výrok odôvodnil
čiastočne dôvodne vznesenou námietkou premlčania vychádzajúc z právneho názoru o tom, žev prejednávanom prípade právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným je potrebné posudzovať podľa
predpisov občianskeho práva.

14. Podstatou odvolania žalobcu podaného výlučne voči rozsudku v jeho zamietavej časti a výroku
o trovách konania ako závislého výroku je názor odvolateľa o tom, že súd otázku premlčania nesprávne
právne posúdil, pretože na daný právny vzťah strán sporu a na to nadväzujúcu otázku premlčania je
potrebné aplikovať Obchodný zákonník.

15. Odvolací súd predmetnú odvolaciu námietku žalobcu považuje za dôvodnú.

16. Je nesporné, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol záväzkový vzťah, z ktorého si žalobca
uplatňuje voči žalovanému právo na plnenie na základe osobitného zák. č. 340/2012 Z.z. upravujúceho
platenie, vyberanie a vymáhanie úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom ako verejnoprávnou
inštitúciou zriadenou zák. č. 532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska. V prejednávanom prípade

žalovaný je platiteľom v postavení zamestnávateľa, ktorý v pracovnom pomere alebo v obdobnom
pracovnom vzťahu zamestnáva aspoň troch zamestnancov.

17. Žalovaný teda v zmysle § 3 písm. b) tohto osobitného zákona vystupoval v záväzkovom vzťahu so
žalobcomakozamestnávateľ,zčohovyplýva,žedozáväzkovéhovzťahuvstúpilakopodnikateľprisvojej

podnikateľskej činnosti podľa § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka a žalobca v tomto záväzkovom
vzťahu vystupoval ako právnická osoba zriadená zák. č. 532/2010 Z.z. ako verejnoprávna, národná,
nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti podľa tohto
osobitného zákona, disponujúca príspevkom zo štátneho rozpočtu.

18. Podľa § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, touto časťou zákona sa spravujú takisto záväzkové
vzťahy medzi subjektom verejného práva, ak sa týkajú zabezpečovania verejných potrieb alebo vlastnej
prevádzky a podnikateľmi pri ich podnikateľskej činnosti.

19. Na základe uvedeného preto bolo potrebné tento zo zákona vzniknutý záväzkový vzťah medzi

stranami sporu definovať ako obchodno-záväzkový vzťah (vzťah medzi žalobcom ako verejnoprávnou
inštitúciou zriadenou zákonom a žalovaným ako podnikateľom), na ktorý sa z tohto dôvodu mali použiť
príslušné ustanovenia Obchodného zákonníka, a teda aj otázku premlčania a jej dĺžky bolo potrebné
posúdiť podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.

20. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

21. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že zamietavý výrok sa týka uplatneného nároku na
zaplatenie úhrad za služby verejnosti za obdobie od mesiaca január 2017 do mesiaca jún 2020 s tým, že

žaloba bola podaná na súde 18.1.2021 a súd úhrady, ktorých povinnosť platenia žalovaného zaväzovala
pred18.1.2018,tedapredviacakotromirokmipredpodanímžaloby,považovalzapremlčané,t.j.splátky
uplatnené žalobcom za mesiace január až december 2017, spolu vo výške 55,68 Eur. Nakoľko odvolací
súd zhodne s odvolacou námietkou žalobcu dospel k právnemu záveru o tom, že v prejednávanom
prípade je potrebné vychádzať zo 4-ročnej premlčacej doby podľa § 397 Obchodného zákonníka, potom

v tejto časti žalobou uplatnený nárok, t.j. za obdobie od 01/2017 do 12/2017 nie je premlčaný.

22. Odvolací súd vo vzťahu k odvolaniu žalovaného uvádza nasledovné.

23. Žalovaný odvolaním uplatnil v zásade námietky, ktorými sa bránil už v priebehu konania a s ktorými

sa súd prvej inštancie náležite vysporiadal, pričom odvolací súd sa stotožňuje v tomto rozsahu
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (v jeho vyhovujúcej časti), konštatuje správnosť jeho dôvodov
anazdôrazneniesprávnostinapadnutéhorozhodnutiavjehovyhovujúcejčastiakodvolacímnámietkam
žalovaného dopĺňa nasledovné.

24. Relevantným pre posúdenie dôvodnosti žalobou uplatneného nároku (čo do jeho základu) bolo
rozhodnutie súdu prvej inštancie o tom, že:
- žalovaný je zo zákona osobou povinnou platiť úhrady za služby verejnosti poskytované žalobcom ako
zamestnávateľ podľa § 3 písm. b) cit. zákona,- žalovaný v rozhodnom období zamestnával troch zamestnancov, a preto bol povinný platiť mesačnú
úhradu 4,64 Eur podľa § 6 ods. 3 písm. a) cit. zákona,
- rozhodným obdobím je obdobie od januára 2017 do júna 2020.

25. Ako súčasne vyplýva z § 7 ods. 1 cit. zákona, povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom
stým,žepokiaľjeplatiteľvomeškanísozaplatenímúhrady,vzmysle§10ods.4nastupujejehoprípadná
povinnosť zaplatiť pokutu 33 Eur a tiež poštové sadzby súvisiace s odoslaním výzvy na zaplatenie

úhrady.

26. Z uvedeného vyplýva, že zatiaľ čo nárok žalobcu na zaplatenie úhrady podľa § 3 písm. b) v spojení
s § 7 ods. 1 vzniká priamo zo zákona, nárok žalobcu na zaplatenie pokuty 33 Eur a poštových sadzieb
súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady vzniká a je viazaný na predchádzajúcu výzvu
žalobcu podľa § 10.

27. Odvolateľ sa už v priebehu konania na súde prvej inštancie bránil tým, že výzva žalobcu zo
dňa 1.6.2020, ktorou ho mal žalobca vyzvať na zaplatenie požadovanej sumy, mu nebola doručená,
keď mal za to, že žalobca mal realizovať doručenie výzvy (a ďalších zásielok) elektronickou formou,
namiesto toho žalobca predložil k doručeniu výzvy ako doklad hromadný podací hárok a podľa informácií

o sledovaní zásielok bola zásielka vrátená späť odosielateľovi dňa 26.6.2020.

28. Súd prvej inštancie sa s predmetnou obranou žalovaného vysporiadal tak, ako uvedené vyplýva
z bodu 20. odôvodnenia rozsudku, keď ozrejmil, že v konaní je preukázané, že žalobca výzvu zo dňa
1.6.2020 doručoval žalovanému poštou na adresu sídla podnikania, o čom svedčí predložený podací

hárok H., a preto v súlade s § 11 ods. 2 zák. č. 340/2020 Z.z. platí fikcia doručenia zásielky vrátením
žalobcovi dňa 26.6.2020.

29. Žalovaný v podanom odvolaní takto súdom ustálený skutkový stav nespochybnil, preto je správny
záver súdu o tom, že podľa § 11 ods. 2 tohto zákona platí fikcia doručenia zásielky vrátením žalobcovi

dňa 26.6.2020.

30. Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní namietal, že nebola splnená podmienka § 11 ods. 2 tohto
zákona,predmetnúodvolaciunámietkuzaložilnaargumenteotom,žeouloženízásielkynebolvhodným
spôsobom upovedomený. Odvolací súd považuje túto odvolaciu námietku za neprípustnú odvolaciu

novotu, pretože odvolateľ predmetnú obranu použil prvýkrát až v podanom odvolaní.

31. Podľa § 366 CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

32. Odvolací súd konštatuje, že ohľadne predmetnej odvolacej námietky o tom, že žalovaný nebol
o uložení zásielky vhodným spôsobom upovedomený, nenastal ani jeden z prípadov predpokladaných
§ 366 CSP. Predmetná argumentácia ako prostriedok procesnej obrany:
- nebola uplatnená v konaní pred súdom prvej inštancie,
- netýka sa procesných podmienok,

- netýka sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
- nepreukazuje sa ňou, aby v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci
- a napokon nejde o argumentáciu, ktorú by odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred
súdom prvej inštancie.

33. Odvolateľovi sa nepodarilo podaným odvolaním spochybniť správnosť napadnutého rozsudku (v
jeho vyhovujúcej časti) ani opätovným nesúhlasným stanoviskom o tom, že žalobca bol povinný s nímkomunikovať elektronicky a v kontexte uvedeného je právne bez významu, akým spôsobom s ním
komunikuje napríklad Sociálna poisťovňa.

34. Pokiaľ odvolateľ namietal, že neúspešne požadoval, aby si súd komunikáciu so Slovenskou
poisťovňou vyžiadal, ani táto jeho odvolacia námietka nie je opodstatnená.

35. Ako vyplýva z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/205/2019, v súlade s judikatúrou
ústavného súdu dovolací súd už v uznesení sp.zn. 4Cdo/100/2018 poukázal na to, že procesnému právu

účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch)
rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov
tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým
je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez
relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti
tvrdenúskutočnosť,čiževoväzbenatototvrdenienedisponujevypovedacoupotenciou. Nakoniectretím

argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t.j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu
alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené
alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná
vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre

nedostatok dôvodov, ale súčasne aj jeho protiústavnosť.

36. Z predmetného odvolania je síce zrejmé, k čomu odvolateľ navrhol vykonať predmetný dôkaz,
navrhovanému dôkazu nebolo zo strany súdu vyhovené, čo súd odôvodnil v bode 22. napadnutého
rozsudku a navyše išlo o dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania.

37. Napokon odvolateľ nedôvodne namietal, že úhrady za obdobie od 1.2.2020 do 30.6.2020 sú
nesprávne a v rozpore so zákonom.

38. V súvislosti s predmetnou odvolacou námietkou odvolateľ opomenul na znenie § 6 ods. 7 tohto

zákona, podľa ktorého písm. a), ak sa zníži počet zamestnancov rozhodujúci na určenie sadzby úhrady
podľa ods. 5, nárok platiť nižšiu sadzbu úhrady vzniká platiteľovi podľa § 3 písm. b) po oznámení
a preukázaní zmeny povinnosti platiť úhradu podľa § 9 ods. 6 písm. a) od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po oznámení a preukázaní tejto zmeny, ak sa platí úhrada mesačne.

39. Z uvedeného vyplýva, že hoci žalovaný v priebehu konania prezentoval žalobcovi okolnosť, že
počnúc dňom 1.2.2020 do 30.6.2020 neevidoval troch a viac zamestnancov, uvedené nemalo vplyv na
jeho povinnosť úhrady aj za dané rozhodné obdobie ako dobu minulú, pretože žalovaný bol povinný
jednak prezentovanú okolnosť preukázať, súčasne mu nárok platiť nižšiu sadzbu mohol vzniknúť iba vo
vzťahu k obdobiu nasledujúcom po oznámení tejto zmeny (ktoré ale nie je predmetom tohto konania).

40. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie na základe
podaných odvolaní tak žalobcu, ako aj žalovaného potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP v jeho výroku I.
ako vecne správny a súčasne zmenil vo výroku II. tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 55,68
Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku, pretože v tejto časti neboli splnené podmienky na

potvrdenie a ani na zrušenie rozsudku (§ 388 CSP).

41. Podľa § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol o nároku
na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a na odvolacom súde jedným výrokom tak, že žalobcovi
ako plne úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2
posledná veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427

ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).