Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Judgement was issued on Wednesday, February 23, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 12Co/13/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6610202779
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Martin Štubniak

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6610202779.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Martina Štubniaka a sudkýň

Mgr. Kataríny Katkovej a JUDr. Amy Odalošovej, v spore žalobcov 1/ Mgr. Z. K., C.., narodeného XX.
XX. XXXX, 2/ I.. Z. K., narodenej XX. XX. XXXX, obaja bytom N. XXX/X, XXX XX Q., žalobca 1/ v konaní
právne zastúpený JUDr. PhDr. Jaroslavou Balážiovou, advokátkou, so sídlom Paulínska 17, 917 01
Trnava, proti žalovanému C. R., narodenému XX. XX. XXXX, bytom M. II/XX, W., právne zastúpenému
JUDr. Róbertom Gombalom, advokátom, so sídlom Ulica P. Rádayho č. 14/A, 984 01 Lučenec, o
zaplatenie 5.548,46 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu
Lučenec č. k. 6C/38/2010-498 z 21. septembra 2021, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok okresného súdu v časti I. výroku m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom 1/ a
2/ spoločne a nerozdielne sumu 165,97 Eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej
časti I. výrok p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovia 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanému náhradu trov
prvoinštančného konania v rozsahu 93,36 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške.

III. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne náhradu trov tohto
odvolacieho konania v rozsahu 51,5 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej
inštancie rozhodne o ich výške.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Lučenec (ďalej aj „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“)
napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) zamietol žalobu v časti o zaplatenie sumy 219,09 Eur s
príslušenstvom (I. výrok). Žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania
v rozsahu 99,34 % do 3 dní od právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania (II. výrok).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že jeho prvé rozhodnutie vo veci bolo
čiastočne zrušené uznesením odvolacieho súdu zo dňa 19. 11. 2020, pričom reprodukujúc potom
vyjadrenia sporových strán a citujúc následne ust. § 35 ods. 1, 2 a 3, § 37 ods. 1, § 40 ods. 2, § 46 ods.
1 a 2 a § 686 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) dospel súd prvej inštancie k záveru,
že strany sporu síce uzavreli bližšie neurčeného dňa roku 2006 zmluvu o nájme a dodatok k nej zo dňa
14. 07. 2006 „bez podpisu nájomcu“, avšak v zmysle ust. § 686 ods. 1 OZ je podstatnou náležitosťou

zmluvy o nájme bytu tiež dojednanie o spôsobe výpočtu úhrady za služby spojené s užívaním bytu
alebo dohoda „o jej výške“ a v predmetnej nájomnej zmluve bolo dohodnuté len platenie nájmu vo výške
4.000,- Sk, čo pokrývalo zálohu ÚK (ohrev TÚV, vodu, výťah, osvetlenie spoločných priestorov, odvoz
smetí, merače vody, povrchová voda a fond opráv) a výdavky spojené so spotrebou elektriny a plynusi mal nájomca hradiť sám a v dodatku k nájomnej zmluve je uvedené, že dochádza len k zvýšeniu
ceny prenájmu zo 4.000,- Sk na mesiac na 4.600,- Sk na mesiac. Na základe uvedeného nebolo možné
určiť výšku mesačných zálohových platieb za plnenia spojené s užívaním bytu, lebo nebolo stanovené

„akú alikvotnú časť nákladov má nájomca z faktúr dodávateľovi uhradiť.“ Neurčitosť tohto dojednania
nebolo možné odstrániť ani výkladom v zmysle § 35 ods. 2 OZ. Nakoľko nebolo v zmluve určené „čo je
nájomné a čo úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu“, ide o neplatnú nájomnú zmluvu o nájme bytu,
ktorá musí obsahovať uvedené parametre a ak chýba niektorý z nich, má to za následok neplatnosť
nájomnej zmluvy podľa § 39 OZ. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy a jej dodatku

súd prvej inštancie potom zamietol žalobu žalobcov ohľadne sumy 39,84 Eur ako rozdielu na zvýšenom
nájomnom, sumy 152,69 Eur za nájomné za mesiac december 2006 a sumy 26,56 Eur ako úhrade za
plyn a elektrickú energiu za mesiac november 2006. Následne súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov konania aplikujúc ust. § 255 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vzhľadom na
úspech žalobcov v rozsahu 0,33 % a žalovaného v rozsahu 99,67 %, z čoho rozdiel predstavuje 99,34
%-ný úspech v prospech žalovaného. Súčasne súd prvej inštancie vysvetlil dôvody, pre ktoré nezistil

podmienky na nepriznanie náhrady trov konania žalovanému v zmysle § 257 CSP.

3. V zákonnej lehote podali proti rozsudku prvoinštančného súdu odvolanie žalobcovia 1/ a 2/. V
odvolaní poukázali na predchádzajúce zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu a na skutočnosť, že
prvoinštančný súd v súlade s ním nepostupoval, pretože sa predloženými dôkazmi a nimi tvrdenými

skutočnosťami riadne nezaoberal. Doklad o úhrade nájmu za december 2006 je totiž sfalšovaný v
dátumu aj v podpise, ako to vyplynulo z výpovede matky žalobcu 1/. Súčasne sa prvoinštančný súd
vzhľadom na neplatnosť nájomnej zmluvy nezoberal otázkou bezdôvodného obohatenia ako na to
poukázal odvolací súd. Žalobcovia nesúhlasili ani s výrokom o trovách konania, ktorý označili za
nespravodlivý argumentujúc tým, že aj oni síce pochybili, ale hlavným spúšťačom pochybení bol

žalovaný. Namiesto rozumnej dohody sa nezhody stupňovali a skončilo to dvoma súdnymi spormi s
tým, že aj toto súdne konanie sa neprimerane a bezdôvodne predlžovalo a okresný súd sa nevyhol
pochybeniam-napríkladopomenulskúmaťplatnosťnájomnejzmluvyakonajzákladnejšiuvec,ignoroval
mnohé výpovede, resp. príliš dlho čakal na výsledok sporu sp. zn. 6C/102/2008, z ktorého síce boli
použité niektoré výpovede, ale aj tak táto prejednávaná vec trvá už neuveriteľne dlho. Znášanie trov

konania a úrokov z omeškania je preto podľa žalobcov nedôvodné a trovy konania by mali byť buď
úmerne rozdelené, resp. by o nich nemalo byť rozhodnuté. Spor mohol a mal byť vyriešený hneď na
začiatku, hoc aj v ich neprospech. Napokon žalobcovia poukázali na to, že rozsiahlosť poškodení ich
bytu sa prejavila neskôr ako v januári 2007, odkedy súd stanovil začiatok plynutia premlčacej doby.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov 1/ a 2/ navrhol rozsudok potvrdiť a priznať mu plnú
náhradu trov odvolacieho konania. Poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie žalobu ohľadne sumy
219,09 Eur s príslušenstvom zamietol kvôli absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy a preto je nenáležitá
odvolacia námietka žalobcov, že dňa 22. 11. 2016 nemohlo dôjsť k zaplateniu nájomného za december
2006. Žalobcovia totiž iba tvrdili, ale nepreukázali, že potvrdenie podpísané XX.K. zo dňa 22. 11. 2006

bolo sfalšované. Menovaná pritom nedala vypnúť elektrickú energiu v byte kvôli tomu, že za byt nebolo
zaplatené, ale kvôli kontroverzii s ním, čo potvrdzuje aj následná skutočnosť, že žalobcovia, resp. nimi
poverené osoby byt svojvoľne vypratali a preto inými dokladmi nedisponuje. Vo vzťahu k trovám konania
žalovaný uviedol, že sa s rozhodnutím prvoinštančného súdu v tejto časti plne stotožňuje. Súd musí
zo zákona vždy rozhodnúť o trovách konania, pričom o nich bolo rozhodnuté ako žiadali žalobcovia -

úmerne. Prípadné pochybenia súdu pritom nemôžu ísť na jeho vrub a navyše nemá žiaden podiel na
trvaní konania, v ktorom sa bránil podanej žalobe a námietku premlčania rozhodujúcej časti žalovaného
nároku vzniesol hneď na začiatku konania. Žalobcovia boli celý čas zastúpení advokátom a tak bolo
dôvodné, aby aj on mal advokáta. Podľa neho by bolo krajne nespravodlivé práve to, ak by pri takmer
plnom úspechu v spore mal znášať trovy konania sám.

5. Ďalšie písomné vyjadrenia podané neboli.

6. Na základe odvolania žalobcov 1/ a 2/ krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v
rozsahu určenom ustanoveniami § 379 a § 380 CSP, pričom podľa ust. § 385 ods. 1 CSP nariadil na

prejednanie odvolania pojednávanie, na ktorom zopakoval dokazovanie a na základe toho rozsudok
súdu prvej inštancie podľa ust. § 388 CSP čiastočne zmenil a podľa § 387 ods. 1 CSP čiastočne potvrdil.
V nadväznosti na to rozhodol v zmysle ust. § 396 ods. 1 CSP aj o náhrade trov konania na súde prvej
inštancie a v tomto odvolacom konaní.7. V prejednávanom prípade sa žalobcovia 1/ a 2/ domáhali od žalovaného zaplatenia sumy 5.548,46
Eur s príslušenstvom.

8. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 13. 12. 2018 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom
1/ a 2/ sumu 18,16 Eur s poplatkom z omeškania 2,5 promile za každý deň omeškania od 23. 01.
2010 do troch dní od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok), konanie v časti zaplatenia sumy 93,14 Eur s
príslušenstvom zastavil (druhý výrok) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretí výrok). Žalovanému

priznal voči žalobcom 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 99,34 %.

9. Na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ odvolací súd rozsudkom zo dňa 19. 11. 2020 potvrdil rozsudok
prvoinštančného súdu v časti tretieho výroku o zamietnutí žaloby ohľadne sumy 5.218,08 Eur s
príslušenstvom. V časti tretieho výroku o zamietnutí žaloby ohľadne sumy 219,09 Eur s príslušenstvom a
vzávislomvýrokuotrováchkonaniaodvolacísúdrozsudokprvoinštančnéhosúduzrušilavecmuvtomto

rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že bolo
vecnesprávnymrozhodnutieprvoinštančnéhosúduvtejčasti,vktorejzdôvodužalovanýmnamietaného
premlčania zamietol žalobcami uplatnené škodové nároky (aj s ich príslušenstvom) v celkovej sume
5.218,08 Eur, pretože aj podľa odvolacieho súdu ich žalobcovia uplatnili na súde po uplynutí dvojročnej
subjektívnej premlčacej doby. Okrem toho ale odvolací súd skonštatoval, že prvoinštančný súd vec

nesprávne právne posúdil ohľadne nárokov uplatňovaných žalobcami v sume 39,84 Eur ako rozdiel na
zvýšenom nájomnom, v sume 152,69 Eur za nájomné za mesiac december 2006 a v sume 26,56 Eur
ako úhradu za plyn a elektrickú energiu za mesiac november 2006. Prvoinštančný súd sa totiž zameral
iba na platnosť dodatku k nájomnej zmluve, ale nezaoberal sa tým, či samotná zmluva o nájme bytu
je platným právnym úkonom z hľadiska dodržania všetkých zákonných náležitostí stanovených v § 686

ods. 1 OZ, hoci vznik, resp. dôvodnosť úhrady uvedených nárokov bola závislá od platnosti nájomnej
zmluvy. Odvolací súd uviedol, že tým nie je dotknuté právo na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa
§ 451 a nasl. OZ v prípade, ak k plneniu došlo na základe neplatného právneho úkonu. Odvolací súd
preto usmernil súd prvej inštancie, aby sa v prvom rade zaoberal otázkou platnosti uzavretej nájomnej
zmluvy a v tej súvislosti i tým, či žalobcom 1/ a 2/ vzniklo právo na „zvýšené“ nájomné, resp. na nájomné

vôbec a tiež na úhradu nedoplatku za plyn a elektrinu, pričom ak ani výkladom zmluvy podľa § 35 OZ
nebude možné zistiť, v akej výške strany dojednali nájomné a v akej výške úhrady za plnenia spojené s
užívaním bytu, bude možné konštatovať absolútnu neplatnosť zmluvy, lebo len takýto postup zodpovedá
zásade preferencie platnosti právnych úkonov (t. j. neplatnosť právneho úkonu má byť výnimkou a nie
pravidlom). Okrem toho mal súd prvej inštancie v zmysle § 191 CSP riadne vyhodnotiť aj dôkazy, ktoré

vykonal v súvislosti s platbou dokladovanou príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 22. 11. 2006 a
svoje nové rozhodnutie zdôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 CSP.

10. V nadväznosti na uvedené odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie po vrátení veci síce
v ďalšom konaní postupoval v zmysle pokynov odvolacieho súdu, keď najskôr vyhodnotil platnosť

stranami uzavretej nájomnej zmluvy, avšak jeho následný postup nebol dôsledný. Ako na to správne
poukázali žalobcovia v podanom odvolaní, súd prvej inštancie po skonštatovaní absolútnej neplatnosti
nájomnej zmluvy ignoroval bez akéhokoľvek vysvetlenia usmernenie odvolacieho súdu, že v prípade
neplatnosti predmetnej zmluvy je potrebné posúdiť nároky, ktoré zostali predmetom sporu i z hľadiska
ust. § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení a v tej súvislosti sa vôbec nezoberal dôkazmi týkajúcimi

sa žalovaným tvrdenej platby nájomného za december 2006. Odvolací súd len dodáva, že súd prvej
inštancie nezdôvodnil presvedčivo (§ 220 ods. 2 CSP) ani svoje nové rozhodnutie, v ktorom zbytočne
opisoval doslovné vyjadrenia sporových strán, ktoré odzneli na ostatnom nariadenom pojednávaní a
citoval potom aj ustanovenia právnych predpisov, ktoré v konečnom dôsledku vôbec neaplikoval (resp.
dôvod ich citácie neuviedol), t. j. § 35 ods. 3, § 37 ods. 1, § 40 ods. 2, § 46 ods. 1 a 2 a § 686 ods. 2 OZ.

11. Odvolací súd preto na nariadenom pojednávaní zopakoval dokazovanie a po vykonaní dôkazov,
ktoré hodnotil v zmysle § 191 ods. 1 CSP dospel rovnako ako prvoinštančný súd k záveru o absolútnej
neplatnosti stranami uzavretej nájomnej zmluvy. V tej súvislosti sa však zaoberal aj posúdením vzniku
prípadného bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného s čím bola spojená aj nutnosť vyriešenia

otázky platby týkajúcej sa užívania bytu za mesiac december 2006, ktorá bola zo strany žalovaného
preukazovaná príjmovým pokladničným dokladom.12. Odvolací súd z predloženej zmluvy zistil, že žalobcovia 1/ a 2/ ako prenajímatelia a žalovaný ako
nájomca uzavreli bližšie neurčeného dňa roku 2006 zmluvu o nájme, ktorej predmetom bol byt žalobcov
č. 10 nachádzajúci sa v Lučenci na adrese M. II č. XX zapísaný na LV č. XXXX k. ú. W.. Zmluva uvádza,

že prenajímateľ prenecháva byt do užívania nájomcovi na dobu určitú s účinnosťou od 01. 02. 2006 do
31. 12. 2006. Okrem toho je v zmluve uvedené, že prenajímateľ a nájomca sa dohodli na nájomnom
4.000,- Sk a toto pokrýva zálohu ÚK, ohrev TÚV, vodu, výťah, osvetlenie spoločných priestorov, odvoz
smetí, merače vody, povrchová voda a fond opráv. V zmluve sa ďalej uvádza splatnosť nájomného,
spôsob jeho platenia, že výdavky spojené so spotrebou elektriny a plynu si hradí nájomca sám a že aj

prípadné nedoplatky za elektrinu a vodu si nájomca bude hradiť sám. Zmluva obsahuje aj ustanovenie
o tom, že v prípade zvýšenia nákladov (ÚK, TÚV, atď.) má prenajímateľ nárok na adekvátne zvýšenie
nájomného počas trvania zmluvy formou písomného dodatku k zmluve.

13. Z uvedených zmluvných dojednaní vyplýva, že zmluvné strany si nedohodli osobitne výšku
nájomného a osobitne výšku úhrad za plnenia spojené s užívaním bytu, ktoré boli predmetom zmluvy

(kúrenie, voda, ohrev TÚV, atď.). Zmluvné strany nepostupovali ani tak, že by v zmluve dojednali spôsob
ich výpočtu umožňujúci určenie, aká je výška nájomného a aká je zasa výška úhrad za plnenia spojené
s užívaním bytu. V zmluve sa uvádza len jedna celková suma 4.000,- Sk označená ako nájomné, ktoré
však zahŕňa aj niektoré zálohové platby za plnenia spojené s užívaním bytu (kúrenie, voda, atď.) a okrem
toho mal žalovaný ako nájomca hradiť sám spotrebu elektrickej energie a plynu. Zo stranami uzavretej

zmluvy teda nie je zrejmá výška nájomného a okrem toho výška úhrad za plnenia spojené s užívaním
bytu, t. j. nie je možné zo zmluvy zistiť, koľko zo sumy 4.000,- Sk tvorilo nájomné a koľko úhrady za
plnenia spojené s užívaním bytu. Tento nedostatok pritom nie je možné v danom prípade odstrániť ani
výkladom obsahu zmluvy v zmysle § 35 ods. 2 OZ, ktorým nie je možné obsah právneho úkonu meniť,
resp. doplňovať. Súd prvej inštancie v dôsledku toho dospel k správnemu záveru, že pokiaľ v predmetnej

nájomnej zmluve chýba určenie (resp. spôsob určenia) toho, čo tvorí nájomné a čo úhrady za plnenia
spojené s užívaním bytu, ide o absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 OZ pre rozpor s ust. § 686
ods. 1 OZ, podľa ktorého platí, že ohľadne bytu musí nájomná zmluva obsahovať označenie predmetu
a rozsahu užívania, výšku nájomného a výšku úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob
ich výpočtu. Tieto dva parametre v stranami uzavretej nájomnej zmluve chýbajú, neboli určené osobitne

a nemožno ich samostatné určenie vyvodiť zo zmluvy ani jej výkladom.

14. Následne odvolací súd z dodatku k zmluve o nájme (datovaného dňom 14. 07. 2006) zistil, že ním
malo dôjsť k zvýšeniu „ceny prenájmu“ zo 4.000,- Sk mesačne na sumu 4.600,- Sk mesačne z dôvodu
zvýšenia nákladov. Tento dodatok ale podpísali iba žalobcovia 1/ a 2/ ako prenajímatelia, žalovaný ako

nájomca ho nepodpísal.

15. V dôsledku uvedeného odvolací súd konštatuje, že k platnému uzavretiu dodatku k nájomnej zmluve
nedošlo.Dodatokmajúcipísomnúformutotižnebolpodpísanýžalovanýmakodruhouzmluvnoustranou,
hoci ust. § 40 ods. 3 prvej vety OZ určuje, že písomný právny úkon je platný, ak je podpísaný konajúcou

osobou. V konečnom dôsledku však ide o neplatný dodatok kvôli tomu, že samotná zmluva o nájme bytu
ktorej sa dodatok týka, je absolútne neplatným právnym úkonom. Žalobcom 1/ a 2/ preto nevznikol nárok
voči žalovanému na zaplatenie sumy 39,84 Eur s príslušenstvom ako rozdielu na zvýšenom nájomnom
oproti pôvodne dohodnutej výške nájomného. Preto prvoinštančný súd rozhodol správne, pokiaľ žalobu
žalobcov 1/ a 2/ v tejto časti zamietol.

16. V nadväznosti na uvedené sa odvolací súd zaoberal tým, či vzhľadom na absolútnu neplatnosť
stranami uzavretej nájomnej zmluvy nedošlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu sa na
úkor žalobcov 1/ a 2/.

17.Vtomtosmerenebolovkonanísporným,žežalovanýužívalbytžalobcov1/a2/,ktorýbolpredmetom
(absolútne neplatnej) nájomnej zmluvy až do konca roku 2006, t. j. aj v mesiacoch november a december
2006, kedy súčasne aj z vyjadrení sporových strán a takisto aj zo svedeckej výpovede Z. K. vyplynulo,
že užívanie bytu žalovaným bolo ukončené niekedy v januári roku 2007. Odvolací súd len dodáva, že
pre rozhodnutie v súdenej veci nemali právny význam okolnosti, za ktorých žalovaný v uvedenom čase

s užívaním bytu skončil.

18. Ust. § 451 ods. 2 OZ v takýchto prípadoch určuje, že majetkový prospech získaný plnením z
neplatného právneho úkonu predstavuje bezdôvodné obohatenie. Podľa § 451 ods. 1 OZ platí, že ktosa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Podľa § 456 prvej vety OZ sa predmet
bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Podľa § 457 OZ, ak je zmluva
neplatná, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal s tým, že podľa §

458 ods. 1 OZ sa musí vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením a ak to nie je dobre
možné (najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch), musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

19. V prejednávanej veci žalovaný z neplatnej nájomnej zmluvy získal majetkový prospech spočívajúci
v prisvojovaní si úžitkovej hodnoty (obývaní) bytu žalobcov. Žalovaný vzhľadom na takúto povahu

prijatého plnenia ho podľa § 457 OZ nemôže vrátiť žalobcom 1/ a 2/ „in natura“ a je preto podľa
§ 458 ods. 1 OZ povinný vydať bezdôvodné obohatenie formou peňažnej náhrady. Pretože účelom
inštitútu bezdôvodného obohatenia je odčerpať prostriedky toho, kto sa bezdôvodne obohatil na úkor
iného, je potrebné výšku peňažnej náhrady za užívanie cudzieho majetku (v tomto prípade bytu)
odvodzovať od prospechu, ktorý získal obohatený. Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka,
ktorú by za obvyklých okolností musel bezdôvodne sa obohacujúci vynaložiť v danom mieste a čase za

porovnateľné užívanie veci, inými slovami táto čiastka predstavuje tzv. trhové nájomné.

20. Z dôkazov, ktoré boli počas konania vykonané (ďalšie dôkazy sporové strany vykonať nenavrhli)
nevyplynula hodnota trhového nájomného za užívanie obdobného bytu v roku 2006 nachádzajúceho sa
v mieste, kde je situovaný aj byt žalobcov. Ako už bolo uvedené, ani zo stranami uzavretej nájomnej

zmluvy nie je možné vyvodiť výšku dohodnutého nájomného, keďže toto zahŕňalo aj niektoré s bytom
súvisiace platby za plnenia spojené s jeho užívaním. Odvolací súd preto túto otázku vyriešil tak, že
prihliadal na žalujúcou stranou nepopreté vyjadrenie prezentované právnym zástupcom žalovaného na
pojednávaní okresného súdu dňa 21. 09. 2021, podľa ktorého čiastka 4.200,- Sk (t. j. 139,41 Eur) platená
žalovaným v ním akceptovanej výške sa dá považovať za objektívnu sumu bezdôvodného obohatenia.

Odvolací súd tak za trhové nájomné považoval čiastku 139,41 Eur, ktorú je žalovaný povinný uhradiť
žalobcom 1/ a 2/ z titulu bezdôvodného obohatenia v súvislosti s užívaním bytu za mesiac december
2006.

21. Okrem toho zostalo predmetom sporu aj zaplatenie čiastky 26,56 Eur s príslušenstvom ako úhrady

za plyn a elektrickú energiu za mesiac november 2006. Táto platba predstavovala mesačné preddavky
na plyn a elektrinu v byte ako to vyplýva aj z dokladu SIPO za mesiac 11/2006 (č. l. 69 spisu), pričom
nebolo sporné, že žalobcovia 1/ a 2/ ju dodávateľom uvedených médií uhradili. Žalovaný sa pritom v
nájomnej zmluve zaviazal, že výdavky spojené so spotrebou plynu a elektrickej energie si bude hradiť
sám. Vzhľadom na absolútnu neplatnosť uzavretej nájomnej zmluvy je preto žalovaný povinný uhradiť

žalobcom 1/ a 2/ podľa § 451 ods. 1 a 2 OZ a § 457 OZ aj uvedenú čiastku, o ktorú sa na úkor žalobcov
bezdôvodne obohatil, keďže získal majetkový prospech z neplatného právneho úkonu. Odvolací súd len
opakuje, že účelom inštitútu bezdôvodného obohatenia je odčerpať prostriedky toho, kto sa bezdôvodne
obohatil na úkor iného a teda išlo tu o prijatie plnenia z neplatného právneho úkonu žalovaným napriek
tomu, že túto platbu priamo žalobcovia neuhrádzali žalovanému, ale uhrádzali ju dodávateľom plynu a

elektrickej energie v jeho prospech ako vtedajšieho užívateľa bytu.

22. Žalovaný je teda povinný zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 OZ) z titulu
bezdôvodného obohatenia čiastku 165,97 Eur (139,41 Eur + 26,56 Eur).

23. Žalovaný predložil príjmový pokladničný doklad na sumu 5.000,- Sk (t. j. 165,97 Eur) tvrdiac, že
uvedenú sumu predstavujúcu platbu za plyn a elektrickú energiu za mesiac november 2006 a nájomné
za mesiac december 2006 žalobcom uhradil prostredníctvom matky žalobcu 1/ Z. K.. Žalobcovia 1/ a 2/
ale zaplatenie uvedenej sumy žalovaným popierali argumentujúc aj tým, že by predsa nedali ku dňu 19.
12. 2006 vypnúť elektrickú energiu v byte, ak by žalovaný už dňa 22. 11. 2006 nájomné za december

uhradil.

24. Podľa predloženého príjmového pokladničného dokladu mala matka žalobcu 1/ Z. K. prijať od
žalovaného čiastku 5.000,- Sk za účelom úhrady nájmu a elektriny za december 2006. Doklad pritom
obsahuje rukou napísaný dátum, v ktorom je prepisované číselné označenie mesiaca takým spôsobom,

že nemožno jasne určiť, či ide o dátumu 22. 11. 2006 alebo o dátum 22. 12. 2006 a okrem toho je
na doklade dopisované v rubrike účel platby slovo „december“ označujúce obdobie, ktorého sa má
predmetná platba týkať. Na doklade sa nachádzajú dva podpisy. Žalovaný uviedol, že jeden z podpisov
je jeho a druhý podpis patrí Z. K.. Táto však vo svojej svedeckej výpovedi uviedla, že síce prvý podpismôže byť jej, ale žiadne peniaze od žalovaného dňa 22. 12. 2006 neprevzala a nemohla ich prevziať ani
dňa 22. 11. 2006, nakoľko v tom čase nebola v Lučenci, ale u syna v Častej. Z jej výpovede vyplynulo,
že v podstate ona vybavovala záležitosti týkajúce sa predmetného bytu z dôvodu, že žila v susedstve

a žalobcovia bývali v inom meste. Uviedla, že žalovaný od septembra 2006 za byt neplatil pravidelne
a preto ho upozornila, že nájomná zmluva nebude môcť byť predĺžená. Dňa 03. 11. 2006 doniesla
žalovanému písomnú výpoveď z bytu, na čo jej povedal, že si tým nenechá kaziť sviatky a do mesiaca sa
vysťahuje. Následne sa s ním nedalo skontaktovať a nakoľko nevedela čo s tým robiť, dala 18. 12. 2006
vypnúť v byte elektrinu. Skutočnosť, že dodávka elektrickej energie do bytu bola na žiadosť odberateľa

ukončená dňom 18. 12. 2006 vyplýva aj z potvrdenia o ukončení zmluvy o dodávke vystaveného SSE
a.s. (č. l. 8 spisu). Svedkyňa tiež uviedla, že si presne pamätá, kedy naposledy žalovaný zaplatil za byt,
bolo to 03. 11., čo bolo po sviatku všetkých svätých, kedy uhradil plyn a elektrinu za október 2006 a
nájomné za november 2006. Odvtedy ale nezaplatil nič, nestretli sa, komunikovali len telefonicky a tak
zostal dlžný za plyn a elektrinu za november 2006 a nájomné za december 2006.

25.Odvolacísúdhodnotiacuvedenédôkazyvzmysle§191ods.1CSPuverilsvedkyniZ.K.,žežalovaný
neuhradil preddavok za plyn a elektrinu za november 2006 ani nájomné za december 2006. Odvolací
súd poukazuje predovšetkým na nedôveryhodnosť žalovaným predloženého pokladničného dokladu,
ktorý je pochybný nielen čo do dátumu jeho vystavenia, keďže je prepisovaný, ale aj čo do samotného
obsahu, v ktorom je dopisované označením mesiaca „december“ obdobie, na ktoré sa mala daná platba

vzťahovať.Zatohtostavupretovyjadreniemenovanejsvedkyneotom,žepodpisnadoklademôžepatriť
jej (čo môže zodpovedať skutočnosti), nemožno hodnotiť ako potvrdenie prijatia platby, lebo z dokladu
samotného nie je zrejmé, čo bolo vlastne jeho skutočným obsahom v čase podpisu, pokiaľ ide o to, kedy
bol vystavený a platbu, za ktoré obdobie má potvrdzovať. Hlavne však v týchto súvislostiach svedkyňa
presvedčivo a vierohodne opísala dôvody, pre ktoré nemohla prijať predmetnú platbu dňa 22. 11. 2006,

resp.22.12.2006odžalovaného,vysvetlilakedynaposledyačožalovanýuhradil,pričomskutočnosť,že
žalovaný predmetnú platbu nerealizoval potvrdzuje aj následný postup svedkyne, ktorá nevediac čo má
robiť, vzhľadom na neplatenie za byt zo strany žalovaného dala v byte vypnúť elektrickú energiu dňa 18.
12. 2006. Odvolací súd považuje za logické, že by predsa svedkyňa nemala dôvod pristúpiť k takémuto
kroku, ak by za byt bolo v tom čase zo strany žalovaného riadne zaplatené. Pokiaľ žalovaný poukazoval

na skutočnosť, že dôvodom vypnutia elektriny v byte bola kontroverzia medzi svedkyňou a ním a nie
neplateniezabyt,takodvolacísúdkonštatuje,žedôvodomkontroverziebolopráveneuhrádzanieplatieb
za užívanie bytu žalovaným. Naostatok odvolací súd poukazuje na to, že ak sám žalovaný uvádzal, že
vzhľadom na vypratanie bytu žalobcami sa mu okrem predmetného príjmového pokladničného dokladu
nezachoval žiaden iný, tak svedkyňa potom mohla teoreticky tvrdiť (a vymýšľať si), že žalovaný neuhradil

platby za byt ani za iné mesiace, čo však neurobila, ale jasne a presvedčivo uviedla, že 03. 11. 2006 po
sviatku všetkých svätých jej žalovaný zaplatil plyn a elektrinu za október 2006 a nájomné za november
2006 a odvtedy nič. Odvolací súd preto uzavrel, že predmetnú čiastku 5.000,- Sk, čo je 165,97 Eur
žalovaný žalobcom 1/ a 2/ neuhradil a preto jeho povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ a 2/ uvedenú sumu z
titulu bezdôvodného obohatenia nezanikla.

26. Z týchto dôvodov odvolací súd podľa § 388 CSP čiastočne zmenil rozsudok prvoinštančného súdu
a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť sumu 165,97 Eur žalobcom do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku (§ 232 ods. 3 prvá veta CSP) a vo zvyšnej časti, v ktorej bola žaloba žalobcov
zamietnutá rozsudok prvoinštančného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil z dôvodu vecnej správnosti

takéhoto výroku, a to aj pokiaľ ide o zamietnutie žaloby ohľadne žalobcami požadovaného príslušenstva.
Nebolo totiž možné priznať žalobcom 1/ a 2/ uplatnený poplatok z omeškania z prisúdenej sumy kvôli
tomu, že ust. § 517 ods. 2 OZ viaže na omeškanie dlžníka s platením peňažného dlhu povinnosť
platiť úroky z omeškania a len v zákonom určených prípadoch je povinnosťou dlžníka platiť namiesto
úrokov z omeškania poplatok z omeškania. V prípade omeškania s vydaním bezdôvodného obohatenia

Občianskyzákonníkneurčujepovinnosťdlžníkaplatiťpoplatokzomeškania,čoznamená,žeomeškanie
dlžníka s vydaním bezdôvodného obohatenia má za následok vznik jeho povinnosti platiť úroky z
omeškania a tieto žalobcovia v tomto spore neuplatnili.

27. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok prvoinštančného súdu, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2

CSP rozhodnúť o trovách celého konania. Odvolací súd aplikoval ust. § 255 ods. 2 CSP, ktoré určuje,
že ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žalobcovia sa domáhali zaplatenia
čiastky 5.548,46 Eur s príslušenstvom, úspešní boli v rozsahu sumy 184,13 Eur. Ich percentuálnyúspech tak predstavuje po zaokrúhlení 3,32 %, zvyšok je úspechom žalovaného, t. j. 96,68 %. Čistý
úspech žalovaného potom predstavuje rozdiel uvedených hodnôt, čo je 93,36 %, v ktorom rozsahu má
žalovaný nárok na náhradu trov konania voči žalobcom, pokiaľ ide o trovy prvoinštančného (vrátane

predchádzajúceho odvolacieho) konania. Pokiaľ ide o trovy tohto odvolacieho konania, jeho predmetom
bolo už iba zaplatenie sumy 219,09 Eur. Žalobcovia boli v tomto odvolacom konaní úspešní v rozsahu
sumy 165,97 Eur, čo predstavuje ich úspech v rozsahu 75,75 %, zvyšok je úspechom žalovaného, t. j.
24,25 %. Čistý úspech žalobcov v tomto odvolacom konaní tak predstavuje rozdiel uvedených hodnôt,
čo je 51,5 %, v ktorom rozsahu majú žalobcovia nárok na náhradu trov konania voči žalovanému. O

výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

28. Žalobcovia v odvolaní požadovali, aby trovy konania boli úmerne rozdelené medzi obidve sporové
strany, prípadne aby nebolo o trovách konania rozhodnuté. Odvolací súd uvádza, že v zmysle § 262 ods.
1 CSP je povinnosťou súdu rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania (aj bez návrhu) v rozhodnutí,

ktorým sa konanie končí a preto nebolo možné v rozhodnutí o podanom odvolaní nerozhodnúť o trovách
konania. Odvolací súd pritom rozhodol o nároku na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 2 CSP,
t. j. podľa pomeru percentuálneho úspechu oboch sporových strán, ako to v zásade navrhovali samotní
žalobcovia.

29. Pokiaľ tiež žalobcovia cestou právnej zástupkyne poukazovali na skutočnosti, pre ktoré z ich pohľadu
nie je spravodlivé priznať žalovanému nárok na náhradu trov konania, odvolací súd konštatuje, že v
týchto dôvodoch nevzhliadol naplnenie podmienok na aplikáciu ust. § 257 CSP.

30. Ust. § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za

zavinenie, kedy súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa. To znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, hoc
by ich inak mala znášať. Ide o právnu úpravu, ktorá umožňuje súdu zmierniť dôsledky právnych noriem
upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného práva. Je to výraz skutočnosti, že zákon
nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky situácie, ktoré sa v praxi môžu vyskytnúť a preto

poskytuje súdu priestor na to, aby urobil za dosť spravodlivosti aj v prípadoch, že zákonné znenie
riešenia otázky trov konania smeruje k inému výsledku. Aplikácia ust. § 257 CSP prichádza do úvahy
v prípadoch, keď sú inak naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd
dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré inak procesne úspešnej strane
sporu náhradu trov konania celkom alebo sčasti neprizná. Musí však ísť o celkom výnimočný prípad,

ktorýjepotrebnévrozhodnutínáležiteodôvodniť.Výnimočnosťmôžespočívaťvokolnostiachdanejveci,
ale aj v okolnostiach na strane strán sporu. Pod dôvody hodné osobitného zreteľa sa spravidla zahŕňa
neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha okolností sporu, zložitosť
doposiaľ neriešenej právnej problematiky, či zložitosť prípadu v súvislosti s výkladom medzinárodnej
zmluvy, osobné pomery strany sporu, resp. nízky príjem.

31. Vzhľadom na uvedené je potrebné zdôrazniť, že ust. § 257 CSP je korektívom pre nepriznanie
náhrady trov konania sporovej strane, ktorá by inak (či už vzhľadom na svoj úspech v spore alebo
vzhľadom na zavinenie protistrany na zastavení konania) mala nárok na náhradu trov konania, avšak
v súvislosti s daným sporom existujú okolnosti, pre ktoré nie je spravodlivým priznať jej náhradu trov

konania. Ide teda o právnu úpravu riešiacu situácie, v ktorých by nebolo spravodlivým, aby ten, kto
dôvodne bránil svoje právo dostal náhradu účelne vynaložených trov konania.

32. Ako už odvolací súd uviedol, v prejednávanom prípade nepovažoval žalobcami prezentované
okolnosti za dôvody hodné osobitného zreteľa, a to ani jednotlivo ani v ich súhrne. Odvolací súd

nezistil, že by žalovaný mal nejaký podiel na vzniku tohto sporu, ktorý bol reakciou žalobcov na skôr
žalovaným iniciované konanie Okresného súdu Lučenec sp. zn. 6C/102/2008. Ani trvanie sporu (resp.
jeho priebeh) nezavinil svojim správaním žalovaný, ktorý hneď v začiatkoch konania (dôvodne) vzniesol
námietku premlčania, nešlo o zvlášť skutkovo či právne zložitý spor, ktorý by sa týkal neriešenej právnej
problematiky a rovnako ani osobné pomery sporových strán nie sú ničím výnimočné. Za dôvody hodné

osobitného zreteľa relevantné pre nepriznanie náhrady trov konania pritom podľa odvolacieho súdu
nemožno považovať postup súdu pri rozhodovaní, resp. dĺžku súdneho konania, či skutočnosť, že
súvisiace konanie sp. zn. 6C/102/2008 skončilo zmierom a či a ako sa strany v tej súvislosti dohodli na
náhrade trov konania.33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho,
pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné

alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania (§ 76 CMP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za neho koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).