Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, October 24, 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/62/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8011899397
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Edita Bakošová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:8011899397.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ N., bývajúceho v X., 2/ U., bývajúceho v X.,
zastúpených JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom v Bratislave, Trenčianska 57, 3/ Pozemkového
spoločenstva Slovenská Ves, so sídlom v Slovenskej Vsi 68, IČO: 37 878 841, proti žalovaným 1/ Obci
Slovenská Ves, so sídlom v Slovenskej Vsi 50, IČO: 00 326 500, zastúpenej JUDr. Jurajom Lukáčom,
advokátom v Poprade, Námestie sv. Egídia 11/6, 2/ Slovenskej republike, za ktorú koná Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné nám. 13, 3/ N., bývajúcemu v W., 4/
N., bývajúcej v X., 5/ N., bývajúcej v X., 6/ T., bývajúcej v U., a 7/ V., bývajúcej v U., (žalovaní 3/ až 7/
ako právni nástupcovia po G., naposledy bývajúcemu v U.), žalovaní 4/ až 7/ zastúpení N. - žalovaným
3/, o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, vedenom na Okresnom súde Poprad pod sp.
zn. 10 C 193/2004, o dovolaní žalobcov 1/ až 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 28. januára
2013 sp. zn. 18 Co 104/2011 a proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 28. augusta 2014 sp. zn.

2 Co 229/2013, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28. januára 2013 sp. zn. 18 Co 104/2011, uznesenie Krajského
súdu v Prešove z 28. augusta 2014 sp. zn. 2 Co 229/2013 a uznesenie Okresného súdu Poprad z 26.
apríla 2013 č. k. 10 C 193/2004-506 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie
konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Poprad rozsudkom z 30. marca 2011 č. k. 10 C 193/2004-448 žalobu žalobcov v celom
rozsahu zamietol a rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné rozhodnutie.
1.1. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 1 a § 27 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z.
o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov, § 1, § 3,
§ 4, § 9, § 10, § 20, § 22 a § 25 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom v znení neskorších predpisov, §

415, § 417 ods. 1 a § 420 Občianskeho zákonníka a § 139b ods. 15 písm. a/ zákona č. 50/1976 Zb. o
územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebného zákona) v znení neskorších predpisov, vecne
tým, že žalobu v časti určenia neplatnosti poznámky o nariadení predbežného opatrenia na základe
uznesenia Okresného súdu Kežmarok z 24. septembra 2001 č. k. Nc 507/01-10 zapísanej na LV č.
XXX pre kaz. úz. U. a uloženia povinnosti Správe katastra Kežmarok vykonať výmaz tejto poznámky
bolo potrebné ako bezpredmetnú a nedôvodnú zamietnuť, pretože rozhodnutie okresného súdu, na

základe ktorého bola táto poznámka zapísaná, bolo na odvolanie uznesením Krajského súdu v Prešove
zo 4. júna 2002 sp. zn. 3 Co 52/2002 zrušené a po schválení registra obnovenej evidencie pozemkov v
obci Slovenská Ves bol LV č. XXX zrušený a zápisy doterajších vlastníckych vzťahov boli vykonané na
nových LV č. XXXX a XXXX pre kat. úz. U., na ktorých sa uvedená poznámka nenachádza.
1.2. Ako nedôvodnú vyhodnotil tiež žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanej 1/ oznámiť žalobcovi
1/, že nemá námietky proti rekonštrukcii oplotenia medzi pozemkami parc. č. X/X a parc. č. XX/X

nachádzajúcich sa v kat. úz. U., pričom vychádzal z toho, že spoluvlastníčka pozemku parc. č. X/X v
kat. úz. U. T. nedala súhlas žalobcovi 1/ ako väčšinovému spoluvlastníkovi, aby sám disponoval s týmtopozemkom, a teda vzhľadom na okruh účastníkov je tu neúplná aktívna vecná legitimácia. Takisto zobral
do úvahy skutočnosť, že podľa stavebného zákona pri udržiavacích prácach, najmä pri oprave oplotenia
a výmeny jeho častí, ak sa tým nemení jeho trasa, nie je potrebné ohlásenie stavby ani stavebné

povolenie, a preto nie je potrebné, aby žalovaná 1/ dávala písomné oznámenie, že proti rekonštrukcii
existujúceho oplotenia nemá námietky.
1.3. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi
1/ sumu 1 225 000,- Sk (40 662,55 eur) s príslušenstvom z titulu ušlého dojednaného nájomného
podľa zmluvy o nájme nebytových priestorov uzavretej 15. decembra 1999 medzi žalobcom 1/ ako

prenajímateľom a pôvodným žalobcom 2/ spoločnosťou AES spol. s r.o. ako nájomcom, a povinnosti
žalovanej 2/ zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 2 905 607,- Sk (11 617,87 eur) s príslušenstvom z titulu
ušlého zisku za skončenie prevádzky výroby reziva a prevádzkovania píly v prevádzkarni Slovenská
Ves č. 68 u pôvodného žalobcu 2/ spoločnosti AES spol. s r.o. Uvedenú zmluvu o nájme nebytových
priestorov považoval za neplatnú z dôvodu, že žalobca 1/ nebol sám výlučným vlastníkom prenajatých
nehnuteľností a zmluvu uzavrel bez predchádzajúceho súhlasu druhej spoluvlastníčky nehnuteľností T..

Pokiaľ išlo o škodu, ktorá mala pôvodnému žalobcovi 2/ vzniknúť zrušením prevádzky výroby reziva
a prevádzkovania píly, mal preukázané, že uvedené bolo zrušené a zrušenie v živnostenskom registri
vyznačené na základe písomného oznámenia pôvodného žalobcu 2/ AES spol. s r.o. z 27. septembra
2002, a to z dôvodu veternej kalamity a lykožrútovej kalamity lesa s následným požiarom lesa, čím bola
žalobcovi 3/ zamedzená možnosť vykonávať ťažbu dreva v ňom a spracúvať ho v zrušenej prevádzkarni

patriacej pôvodnému žalobcovi 2/. Z týchto dôvodov neobstojí argumentácia žalobcu, že mu bolo
znemožnené ďalej pokračovať v nájme nehnuteľností, ťažbe dreva a jeho spracúvaní len v dôsledku
nariadenia predbežného opatrenia Okresným súdom Kežmarok. Vecne mu škodu nikto zo žalovaných
nespôsobil, ale išlo uňho o dôsledok vlastného rozhodnutia o zrušení prevádzkarne a o zodpovednosť
za riziko podnikania. Keďže okresný súd nevydal rozhodnutie, ktorým by zasahoval alebo obmedzoval

práva žalobcov, a v konaní nebolo preukázané, že by pôvodnému žalobcovi 2/ zakázal výrobu reziva a
prevádzkovanie píly príslušný orgán na úseku živnostenského podnikania, absentuje tu právny titul pre
priznanie náhrady škody podľa zákona č. 58/1969 Zb.
1.4. Nárok žalobcu 1/ na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 350 000,- Sk (11 617,87 eur) ročne
od 1. júla 2004 až do oznámenia žalovanej 1/, že nemá námietky proti rekonštrukcii oplotenia, s

príslušenstvom zamietol s odkazom na vyššie uvedené dôvody týkajúce sa druhého petitu žaloby
(nedostatok úplnej aktívnej vecnej legitimácie žalobcu 1/ a skutočnosť, že na vykonanie udržiavacích
prác, najmä pri oprave oplotenia a výmeny jeho častí, ak sa tým nemení jeho trasa, nie je potrebné
ohlásenie stavby ani stavebné povolenie) a dodal, že ak si žalobca 1/ uplatnil tento nárok podľa teraz
platného zákona č. 514/2003 Z.z., hoci žiadosť podal 7. októbra 2002 za účinnosti predchádzajúceho

zákona č. 58/1969 Zb., išlo by o porušenie zásady zákazu retroaktivity, pretože nový zákon nemožno
použiť na vzťahy, resp. postupy alebo údajné nezákonné rozhodnutia orgánov, ku ktorým došlo pred
1. júlom 2004.
1.5. Súd prvej inštancie ako nedôvodnú vyhodnotil žalobu v časti o zaplatenie sumy 2 008 672,-
Sk (66 675,70 eur) s príslušenstvom, ktorej sa žalobca 3/ domáhal proti žalovaným 2/ až 7/ z titulu

náhrady ušlého zisku za nevyťažené a nespracované drevo z lesa, ku ktorému malo dôjsť nariadením
predbežného opatrenia na základe uznesenia Okresného súdu Kežmarok z 24. septembra 2001 č. k.
Nc 507/01-10, vydaného na návrh právneho predchodcu žalovaných 3/ až 7/ v konaní o zrušenie a
vyporiadanie podielového spoluvlastníctva, ktorým súd uložil žalovaným spoluvlastníkom Y., P., Y., T.,
R., T., N. a žalobcovi 1/ zdržať sa akéhokoľvek konania súvisiaceho s obhospodarovaním predmetných

lesných pozemkov. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že uvedené uznesenie bolo na
odvolanie zrušené a týkalo sa len konkrétnych spoluvlastníkov predmetných lesných pozemkov a nie
žalobcu 3/. Žalobu v tejto časti teda bolo potrebné zamietnuť pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
zrušeným predbežným opatrením vo vzťahu k žalobcovi 3/. Navyše, právny predchodca žalovaných
3/ až 7/ len využil svoje právo spoluvlastníka podať žalobu o zrušenie a vyporiadanie podielového

spoluvlastníctva a v rámci začatého súdneho konania požiadať o dočasnú úpravu práv a povinností
medzi niektorými spoluvlastníkmi, preto nemôže byť daná jeho zodpovednosť za škodu. Zodpovednosť
za uvedenú škodu nemôže niesť ani žalovaná 2/, pretože okresný súd ani iný príslušný štátny orgán
nevydali žiadne rozhodnutie, ktorým by zasiahli alebo obmedzili práva žalobcu 3/, a škoda bola
spôsobená na základe objektívnych skutočností - vis maior.

1.6. Súd zamietol žalobu aj v časti o uloženie povinnosti žalovanej 2/ zaplatiť nemajetkovú ujmu spolu vo
výške 2 008 672,- Sk (66 675,70 eur) s príslušenstvom, ktorá mala vzniknúť Y., P., Y., T., R. a žalobcovi
1/, z dôvodu nedostatku aktívnej legitimácie podielových spoluvlastníkov, ktorí nie sú účastníkmi tohto
konania, a tiež vecnej neopodstatnenosti tohto nároku vyhodnotenej pri piatom petite žaloby. Na záversúd prvej inštancie dodal, že nároky uplatnené tretím až šiestym petitom žaloby proti žalovanej 1/ sú
nedôvodné, pretože vznikli za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., ktorý neupravoval náhradu škody voči
obci, resp. zodpovednosť orgánu územnej samosprávy pri výkone samosprávy. Nároky smerujúce proti

žalovanej 2/ sú neopodstatnené pre absenciu príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom
škody, ktoré napokon v konaní ani neboli preukázané. Takisto neopodstatnené sú proti žalovaným 3/ až
7/, ktorí žalobcom žiadnu škodu svojim zavineným konaním nespôsobili.

2. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ rozsudkom z 28. januára 2013 sp. zn. 18

Co 104/2011 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods.
1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len
„O.s.p.“). V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie
v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil
a v odôvodnení rozsudku sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami pre rozhodnutie o
všetkých žalobcami uplatnených nárokoch uvedených v žalobných petitoch 1 až 6. Skutkové zistenia

zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistenom skutkovom
stave, pričom na týchto správnych skutkových zisteniach sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho
konania. Odvolací súd sa s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k prvému, druhému a
štvrtému petitu v celom rozsahu stotožnil a skonštatoval jeho správnosť. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu
prvej inštancie o žalobných petitoch uvedených v bode 3, 5 a 6 sa nestotožnil s právnym záverom o

nedostatku aktívnej vecnej legitimácie a o neplatnosti nájomnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom 1/ a
pôvodným žalobcom 2/, avšak dodal, že tieto závery nemajú zásadný vplyv na správnosť rozhodnutia
v uvedenej časti, pretože podstatnou skutočnosťou pre zamietnutie uplatnených nárokov žalobcov bola
nepreukázaná príčinná súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
moci, za ktorú by štát a žalovaní 3/ až 7/ niesli zodpovednosť. Za správny považoval záver súdu prvej

inštancie, že vo vzťahu k uplatnenej náhrade škody a nemajetkovej ujmy pri jednotlivých žalobných
petitoch zákon č. 514/2003 Z.z. nemožno aplikovať.

3. Okresný súd Poprad uznesením z 26. apríla 2013 č. k. 10 C 193/2004-506 uložil žalobcom 1/ až
3/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalovanej 1/ náhradu trov konania vo výške 3 783,84

eur na účet jej zástupcu do 15 dní od právoplatnosti uznesenia, žalovaným 2/ až 7/ proti žalobcom
1/ až 3/ nepriznal náhradu trov konania a stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje
rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 142 ods. 1, § 149 ods. 1, § 151 ods. 1, 3 a 8 a § 224
ods. 1 O.s.p. a § 10 ods. 1, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republikyč.655/2004Z.z.oodmenáchanáhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužiebvznení

neskorších predpisov, vecne tým, že žalovaná 1/ mala vo veci plný úspech proti neúspešným žalobcom,
preto jej vzniklo právo na náhradu trov konania, ktorú jej priznal vo vyčíslenej výške, s výnimkou odmeny
za úkon - ďalšiu poradu s klientom dňa 1. decembra 2010, ktorú vyhodnotil ako nedôvodnú. Náhradu
trov konania na súde prvej inštancie úspešným žalovaným 2/ až 7/ a náhradu trov odvolacieho konania
všetkým žalovaným nepriznal z dôvodu jej neuplatnenia v konaní.

4. Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ a žalovanej 1/ uznesením z 28. augusta 2014
sp. zn. 2 Co 299/2013 rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách medzi žalobcami
a žalovanou 1/ zmenil tak, že žalobcom 1/ až 3/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť náhradu
trov konania žalovanej 1/ vo výške 3 304,57 eur na účet jej zástupcu do troch dní od právoplatnosti

uznesenia, a stranám nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že odvolanie žalovanej 1/ nepovažoval za dôvodné, pretože trovy odvolacieho konania, ktoré
jej vznikli, boli zahrnuté do trov prvoinštančného konania, a teda nebola na svojich právach ukrátená.
Odvolanie žalobcov vyhodnotil ako sčasti dôvodné, preto napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie
podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, že žalovanej 1/ priznal náhradu trov len za úkony potrebné na účelné

bránenie práva, a to v celkovej výške 3 304,57 eur. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa §
224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p.

5. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu z 28. januára 2013 sp. zn. 18 Co 104/2011 podali

žalobcovia 1/ až 3/ dovolanie, ktorého prípustnosť aj dôvodnosť vyvodzovali z ustanovenia § 237 písm.
f/ O.s.p. Podľa ich názoru súdy oboch nižších inštancií im odmietli prístup k súdu a ich nesprávnym
postupom im odňali možnosť konať pred súdom tým, že sa vo svojich rozhodnutiach nevyjadrili k väčšine
dôvodov, ktorými odôvodňovali žalobou uplatnené nároky, nerozhodli o všetkých žalobou uplatnenýchprocesných nárokoch, nevykonali nimi predložené dôkazy a vec nesprávne právne posúdili, pretože
dôvodnosť ich žaloby spočíva v prekročení právomoci Okresného súdu Kežmarok, ktorý rozhodol o
hospodárení v lese napriek tomu, že túto právomoc zákon o lesoch zveruje do výlučnej kompetencie

lesným úradom. Ďalej namietali, že súdy im nedoručili vyjadrenie žalovanej 1/ k ich odvolaniu a vec
rozhodli bez toho, aby im umožnili na toto vyjadrenie primerane reagovať. Odvolaciemu súdu zároveň
vytýkali, že o odvolaní rozhodol bez nariadenia pojednávania napriek tomu, že vykonal dokazovanie,
ktorým zmenil resp. doplnil právne a skutkové zistenia súdu prvej inštancie a k týmto záverom im
neumožnil vyjadriť sa a navrhnúť dôkazy na ich vyvrátenie alebo spochybnenie. Navrhli, aby dovolací

súd rozhodnutia oboch súdov nižších inštancií zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Zároveň navrhli odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

6. Žalobcovia 1/ až 3/ dovolaním napadli tiež uznesenie odvolacieho súdu z 28. augusta 2014 sp. zn. 2
Co 299/2013 o trovách konania. Súdom oboch nižších inštancií vytýkali, že ich postupom im bola odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ktorá vada mala spočívať v tom, že odvolací súd sa

nevysporiadal s tvrdenými odvolacími dôvodmi vo veci určenia náhrady trov konania a vec nesprávne
právne posúdil, ak pri rozhodovaní nevzal do úvahy § 150 ods. 1 O.s.p. a ak priznal náhradu trov konania
za úkony žalovanej 1/, ktoré im neboli doručené a ktoré neboli potrebné pre účelné bránenie práva.
Navrhli,abydovolacísúdrozhodnutiaobochsúdovnižšíchinštanciízrušilavecvrátilsúduprvejinštancie
na ďalšie konanie. Zároveň navrhli odložiť vykonateľnosť napadnutých rozhodnutí.

7. Žalovaná 1/ vo svojom vyjadrení k dovolaniam žalobcov uviedla, že dovolanie proti rozsudku
odvolacieho súdu nie je podľa § 238 O.s.p. prípustné a nie sú naplnené ani dovolateľmi formálne
deklarované dôvody prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Za procesne neprípustné považovala
aj dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu o trovách konania, pretože podľa jej názoru dovolatelia

dovolacie dôvody v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. namietajú neopodstatnene. Z uvedených dôvodov
navrhla dovolania odmietnuť resp. zamietnuť.

8. Žalovaní 2/ až 7/ sa k dovolaniam žalobcov nevyjadrili.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie podmienok pre odloženie vykonateľnosti
dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 243 O.s.p. (teraz § 444 ods. 1 zákona č.
160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov - ďalej len „C.s.p.“) a v súlade
s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

10. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p., ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie
je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia prvej vety, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo
dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie
podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpená
v súlade so zákonom [žalobcovia 1/ a 2/ zastúpení advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), za žalobcu
3/ koná jeho zamestnanec s právnickým vzdelaním (§ 429 ods. 2 písm. b/ C.s.p.)], bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.), skúmal najskôr, či sú dané procesné predpoklady pre to, aby

uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozsudku odvolacieho súdu a konania, ktoré mu
predchádzalo, a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu treba zrušiť.

12. Vzhľadom k tomu, že dovolanie žalobcov bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p.,

podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto
zákona, zostávajú zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť
rešpektovania základných princípov civilného procesného práva o spravodlivosti ochrany porušených
práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty, vrátane naplnenia

legitímnych očakávaní účastníkov dovolacieho konania, ktoré začalo, avšak neskončilo za účinnosti
skoršej úpravy procesného práva (čl. 2 ods. 1 a 2 C.s.p.), ako aj o potrebe ústavne konformného
i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (čl. 3 ods. 1 C.s.p.). Opačný záver by bol
porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platnýa účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný (por. tiež závery vyjadrené v rozhodnutí
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/1995).

13. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (por. § 236 ods. 1 O.s.p.).

14. V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p.
je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom
sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho
súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po
právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

15. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozsudku, ktorý nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v
§ 238 ods. 1 a 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

16. So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. sa dovolací súd neobmedzil len na

skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je
prípustné podľa § 237 ods. 1 O.s.p. (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,
nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania,
prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či
súdom nesprávne obsadeným). Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je
predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (por. R 117/1999, R
34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a

č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1
O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v
tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade
skutočne došlo.

17. Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdili a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.

18. Vychádzajúc z obsahu dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie otázky, či postupom
alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

ods. 1 písm. f/ O.s.p.

19. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesne nesprávny postup súdu,
ktorý má za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu
poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní

postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a
týmto postupom odňal účastníkovi jeho procesné práva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania,
robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a
povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo
na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie

vyjadrenia k odvolaniu a pod.). Takáto vada konania znamená porušenie základného práva účastníka
súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku
Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

20. Dovolatelia namietajú, že nedoručením vyjadrenia žalovanej 1/ k ich odvolaniu im bola odňatá
možnosť konať pred súdom. V preskúmavanej veci je z obsahu spisu zrejmé, že odvolanie žalobcov
1/ až 3/ proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo doručené žalovanej 1/. Žalovaná 1/ sa k odvolaniu
žalobcom písomne vyjadrila. Hoci jej vyjadrenie bolo formulované ako skutková a právna argumentácia,nebolo žalobcom doručené v odvolacom konaní. Žalobcovia teda nemali v odvolacom konaní možnosť
dozvedieť sa o tomto vyjadrení a prípadne sa k nemu vyjadriť, pretože súd prvej inštancie ani odvolací
súd im toto vyjadrenie žalovanej 1/ nedoručil v štádiu odvolacieho konania.

21. Európsky súd pre ľudské práva vydal 13. januára 2015 rozsudok vo veci Trančíková proti Slovenskej
republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel k názoru, že aj keď vyjadrenie k
odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už

nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na
rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhej procesnej strane daná možnosť oboznámiť sa s ním,
ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej
strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods.
1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

22. Vychádzajúc z uvedeného bolo v preskúmavanej veci potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej 1/
(č. l. 478) k odvolaniu žalobcov 1/ až 3/ (č. l. 465) bolo formulované ako právna a skutková argumentácia
a žalobcom mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto
možnosť nebola žalobcom vytvorená, preto opodstatnene tvrdia, že im tým bola odňatá možnosť pred
súdom konať (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

23. Vzhľadom na to, že v konaní bola dovolateľom odňatá možnosť pred súdom konať, je ich dovolanie
nielenprípustné(§237ods.1písm.f/O.s.p.),aleajopodstatnené(§241ods.2písm.a/O.s.p.).Najvyšší
súd Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove z 28. januára 2013 sp.
zn. 18 Co 104/2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 a § 450 C.s.p.). S prihliadnutím

na dôvod zrušenia napadnutého uznesenia sa nezaoberal ďalšími, v dovolaní namietanými vadami.

24. V prejednávanej veci žalobcovia 1/ až 3/ dovolaním napadli tiež uznesenie Krajského súdu v Prešove
z 28. augusta 2014 sp. zn. 2 Co 229/2013, ktorým bolo rozhodnuté o trovách konania. Dovolací súd
v tejto súvislosti poznamenáva, že vydanie rozhodnutia o trovách konania je jednostranne závislé od

existencie rozhodnutia vo veci samej. Závislosť výrokov od seba vyplýva z charakteru konkrétneho
právneho vzťahu. Vo všeobecnosti možno o závislosti hovoriť vtedy, ak medzi výrokmi existuje istý
vzťah prejudiciality. Zrušením rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej uznesenie o trovách konania
ako závislé rozhodnutie stráca svoj podklad. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ustálila,
že závislým výrokom môže byť nielen (opravným prostriedkom nedotknutý) výrok tvoriaci súčasť

napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia v danej veci
(R 73/2004).

25.Sozreteľomnauvedenévprejednávanejvecibolonevyhnutnézrušiťokremdovolanímnapadnutého
rozsudku odvolacieho súdu aj naň nadväzujúce uznesenie Krajského súdu v Prešove z 28. augusta

2014 sp. zn. 2 Co 229/2013 ako aj uznesenie Okresného súdu Poprad z 26. apríla 2013 č. k. 10 C
193/2004-506, týkajúce sa trov konania, a to bez ohľadu na prípustnosť a dôvodnosť dovolania žalobcov
smerujúceho proti týmto rozhodnutiam, pretože ide o výrok (rozhodnutie) závislý od rozhodnutia o
výroku, ktorý bol napadnutý dovolaním (§ 439 písm. a/ C.s.p.); v opačnom prípade by tieto rozhodnutia
o trovách konania bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené) rozhodnutie vo veci samej zostali

osamotené a strácali by rozumný zmysel, čo by odporovalo princípu právnej istoty (I. ÚS 549/2015).

26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C.s.p.).

27. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
453 ods. 3 C.s.p.).

28. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.