Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, March 28, 2022

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17CoP/6/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121509465
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 03. 2022

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2022:6121509465.1

Uznesenie

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity
Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v právnej veci
navrhovateľa D. M. F. W., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan E. republiky, trvale bytom O.. XXXX/X, XXX
XX V. 2, E. republika, zastúpený Advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS / ADVOKÁTI
s.r.o., so sídlom Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, proti

osobe, ktorá podľa navrhovateľa porušuje právo (matka maloletého dieťaťa) U. W., nar. XX.XX.XXXX,
bytom Q.. Y. XXXX/XX, XXX XX G., zastúpená Advokátska kancelária Mrázovský & partners, s. r. o., so
sídlom Mariánske námestie 2, 010 01 Žilina, IČO: 36 855 278, za účasti maloletého dieťaťa A. H. W., nar.
XX.XX.XXXX, bytom M. Y. XXXX/XX, XXX XX G., štátny občan W. republiky a E. republiky, zastúpenej
opatrovníkom Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, v konaní o návrat maloletej do cudziny pri
neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní o odvolaní navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu

Banská Bystrica č. k. 37P/125/2021-145 z 12.11.2021, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie súdu prvej inštancie zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrh navrhovateľa (otca maloletej) na navrátenie maloletej A. H. W. (ďalej len „maloletá") do krajiny
obvyklého pobytu do E. republiky súd prvej inštancie zamietol, rozhodol, že trovy tlmočenia znáša štát
a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.

1.1 Návrh otca maloletej posúdil súd prvej inštancie podľa Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch
medzinárodných únosov detí z 5. októbra 1980 (správne z 25. októbra 1980 prijatého v Haagu -
poznámka odvolacieho súdu) uverejneného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 119/2001
Z. z., [ďalej aj „Haagsky dohovor o únosoch"), pre účely odlíšenia od Haagskeho dohovoru z 19.
októbra 1996 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone a spolupráci v oblasti rodičovských
práv a povinností a opatrení na ochranu dieťaťa], Nariadenia rady (ES) č. 220/2003 z 27.11.2003

(správne č. 2201/2003 z 27.11.2003 - poznámka odvolacieho súdu) o súdnej právomoci a uznávaní
a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým
sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej aj nariadenie Brusel IIa) a ustanovení zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej aj „C. m. p."). Skutočný stav veci rozhodný pre
posúdenie dôvodnosti návrhu otca na navrátenie maloletej do krajiny obvyklého pobytu zisťoval súd
prvej inštancie z listinných dôkazov predložených navrhovateľom, matkou, výsluchom navrhovateľa,

matky maloletej, aj maloletej. Z dôkazov vykonaných v konaní súd prvej inštancie zistil, že rodičia
maloletej uzavreli manželstvo dňa 11. septembra 2010 vo E. republike. Z tohto vzťahu sa narodili dve
maloleté deti F. D. M. W. dňa 16.01.2010 a maloletá A. H. W. (podľa Rodinnej knižky vydanej vo
E. republike sa meno maloletej píše „A.", podľa rodného listu vydaného v E. republike „A., rovnako
aj podľa záznamu v Registri obyvateľov v Slovenskej republike - poznámka odvolacieho súdu) dňa
25.01.2014. Manželstvo rodičov maloletých detí bolo rozvedené rozsudkom Obvodního soudu pro

Prahu 2 z 05.09.2017 sp. zn. 26C/287/2016, ktorý nadobudol právoplatnosť 09.10.2017. Rozhodnutiu
o rozvode predchádzalo zverenie maloletých detí F. a A. na čas po rozvode manželstva do osobnejstarostlivosti matky rozsudkom Obvodního soudu pro Prahu 2 sp. zn. 16Nt/42/2016 (správne sp.
zn. 16Nc/42/2016 - poznámka odvolacieho súdu) z 27.02.2017, právoplatným 10.04.2017. Rodičia
maloletých detí žili spolu do konca školského roka 2016. Z dôvodu nového partnerského vzťahu sa

matka s obidvomi maloletými deťmi začiatkom školského roka 2018/2019 odsťahovala do mesta P. S.
a z dôvodu zmeny v partnerských vzťahoch matky sa táto opätovne začiatkom roku 2019 navrátila
spolu s deťmi do V.. V roku 2019 nadviazala matka nový vzťah s partnerom, ktorým v súčasnosti žije
v meste G. na Slovensku od 9. februára 2020, kedy sa matka spolu s maloletou A. presťahovala na
územie W. republiky. Maloletý F. odmietol ísť s matkou na W. a zostal bývať s otcom v V.. Maloletý

F. bol uznesením Obvodního soudu pro Prahu 2 sp. zn. 16P/220/2017 z 11.12.2020 (správne sp.
zn. 16P/20/2017 z 11.12.2020 - poznámka odvolacieho súdu) o nariadení predbežného opatrenia
odovzdaný do starostlivosti otca. O zverení maloletého F. do osobnej starostlivosti otca rozhodol
Obvodní soud pro Prahu 2 rozsudkom sp. zn. 16P/20/2014 zo 17.03.2021 (správne rozsudkom sp.
zn. 16P/20/2017 zo 17.03.2021 - poznámka odvolacieho súdu) a matke bola voči maloletému F.
určená vyživovacia povinnosť. Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže v Bratislave

(ďalej aj „Centrum" alebo „CIPC") - ústredný orgán určený Haagskym dohovorom o únosoch na
vykonávanie povinností, ktoré dohovor ukladá takýmto orgánom v správe z 11.11.2021 súdu prvej
inštancie oznámilo, že dňa 08.06.2020 prijali od ústredného orgánu Českej republiky UMPOD v Brne
(ďalej aj „UMPOD") oficiálnu žiadosť o návrat dieťaťa podľa Haagskeho dohovoru o únosoch, na ktorý
sa otec vo veci premiestnenia maloletej na W. obrátil dňa 11.05.2020. Žiadosť o návrat maloletej na

územie E. republiky bola Centru zaslaná 04.06.2021 (zrejme ide o chybný dátum, správne 04.06.2020 -
poznámkaodvolaciehosúdu)adňa08.06.2020Centrumzaslalomatkenaadresu,ktorúuviedolUMPOD
žiadosť o dobrovoľný návrat maloletej na územie Českej republiky, matke bola ponúknutá možnosť
spoločného poradensko-psychologického stretnutia s otcom za účasti odborníkov. Matka v podaní zo
16.06.2020 uviedla, že so žiadosťou o návrat maloletej na územie E. republiky nesúhlasí a tvrdila, že

otca o presťahovaní maloletej informovala a otec s premiestnením maloletej vyslovil ústny súhlas. Na
Obvodnom súde pre Prahu 2 prebieha pod sp. zn. 16P/20/2017, 16 P a Nc 100/2021 konanie o návrhu
matky na úpravu styku s maloletým F.. V súvislosti s týmto konaním požiadal UMPOD o vykonanie
šetrenia v domácnosti otca Odbor humanitní, oddělení sociálně právní ochrany dětí mestské částí Praha
2, súčasťou ktorého bol aj pohovor s otcom a maloletým F.. Otec uviedol, že matka bez jeho súhlasu

odišla s maloletou A. na W., nebolo to prvýkrát, kedy matka svojvoľne zmenila bydlisko maloletých detí
bez jeho súhlasu, matka to urobí vždy, keď si nájde nového priateľa. Deti žili asi pol roka v P. S.. Otec
udával obmedzený styk s maloletou, čo aj telefonický a vyjadril ľútosť nad tým, že súrodenci nežijú
spolu. Pred týmto orgánom vypovedal maloletý F. o svojom vzťahu s matkou a sestrou, s ktorou sa chce
kontaktovať, ale má obmedzené možnosti iba cez telefón matky, o kontakt s matkou bez sestry nestojí.

1.2 Otec odôvodňoval podanie návrhu na nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého
pobytu dlhodobo neuzavretou právnou situáciou ohľadne maloletého F., ktorý bol až dňa 02.06.2021
právoplatne zverený do jeho výlučnej starostlivosti, čím sa mu vytvoril konečne priestor plne sa sústrediť
na presadenie svojich nárokov vo vzťahu k maloletej A.. Otec predložil konajúcemu súdu kópiu svojho
vyhláseniauskutočnenéhoprednotáromsosídlomvE.republikedňa6.marca2020otom,žematkabez

jehovedomiaopustilahraniceE.republikyanesúhlasí,abydieťamaloletáA.bolaprijatádoakéhokoľvek
školského zariadenia na území W. republiky. Jeho rodičovské práva nie sú obmedzené, je zákonným
zástupcom dieťaťa bez ohľadu na to, že dohodou rodičov bola maloletá zverená do starostlivosti matky.
Dňa 09.03.2020 zaslal otec mestu G., odboru školstva oznámenie o svojom nesúhlase s prijatím
maloletej A. do školského zariadenia na území W. republiky. V súvislosti s premiestnením maloletej A. na

územie W. republiky sa obrátil otec aj na políciu E. republiky s trestným oznámením, ktoré však neviedlo
k zahájeniu trestného stíhania matky. Ako dôkaz o jeho nesúhlase s premiestnením maloletej A. na
územie W. predložil otec kópiu SMS komunikácie s matkou a rozhodnutia českých súdov preukazujúce
jeho záujem o zmenu rozhodnutia o výkone rodičovských práv a povinností k obom maloletým deťom
a zadržanie matky s maloletými deťmi v E. republike. Návrh na začatie konania o zverenie oboch

maloletých detí do jeho osobnej starostlivosti pre jeho nesúhlas s tým, aby maloleté deti boli od seba
oddelené a návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým by matke bol uložený zákaz vycestovať
s maloletými deťmi F. a A. z územia E. republiky vzal otec späť z dôvodu zásadnej zmeny pomerov
a rozhodujúcich okolností spočívajúcich v tom, že F. sa už nachádzal v osobnej starostlivosti otca a
maloletá A. už bola proti vôli otca odvezená do W. republiky.

1.3 Potvrdeniami o návšteve školy a krúžkov matka preukázala, že maloletá od 1. marca 2020
navštevovala materskú školu v G., v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bola žiačkou druhej triedy
Základnej školy s materskou školou, so sídlom B. XX, G., kde navštevuje školský klub. Maloletá v
školskom roku 2021/2022 každý pondelok navštevuje baletný kurz Baletnej školy V., v školskom roku2021/2022 navštevuje aj kurz francúzskeho jazyka v Jazykovej škole so sídlom B. R. XX, G.. V školskom
roku 2021/2022 navštevuje lezecký krúžok v lezeckom centre J. klubu LA W., so sídlom W. 1, G..
Zdravotnú starostlivosť maloletej poskytuje praktická lekárka pre deti a dorast Q.. J. E. z U., s. r. o. G.

od 01.06.2021.
1.4 Ku svojim pomerom otec maloletej uviedol, že hoci je francúzsky občan, v E. republike žije od
roku 2005, má vlastný kadernícky salón, v súčasnosti býva v štvorizbovom byte v V. v nájme spolu so
svojou priateľkou a synom. Po presťahovaní maloletej na W. sa osobný kontakt s maloletou výrazne
obmedzil,telefonickýkontaktjesporadický,súrodencisinavzájomtelefonujúziniciatívyF.,vE.republike

inú rodinu ako syna nemá. Svoj vzťah s maloletou označil za „fantastický", od syna vie, že raz ho
maloletá nazvala krstným menom namiesto oslovenia otec. Matka oznámila, že spolu s maloletou a
svojím súčasným partnerom žije v rodinnom dome vo vlastníctve jej partnera (bez uvedenia mena alebo
iných identifikačných údajov), každý druhý víkend prichádza do tejto domácnosti aj 16 ročná dcéra
jej partnera. Vyučovanie maloletej od septembra 2020 prebiehalo prezenčne asi mesiac, následne 6
týždňov sa vzdelávala dištančne, v druhom polroku bolo opätovne dištančné vzdelávanie a prezenčná

výučba začala niekedy v apríli 2021. Dištančné vzdelávanie pokračovalo aj na jeseň 2021. Ku svojim
rodinným väzbám matka uvádzala, že v G. nemá žiadnu rodinu. Jej matka žije v O., otca už nemá,
sestra býva v K. G., netere sú 25 ročné, bývajú v O.. Matka je zamestnaná v spoločnosti A., nejedná
sa o spoločnosť jej súčasného partnera.
1.5 Na pojednávaní dňa 12.11.2021 vypočul súd prvej inštancie maloletú, ktorá uviedla, že o predmete

výsluchu ju informovala matka. Maloletá vypovedala, že kým nemali dom v G., bývali v V. s ockom,
maminkou a bratom. Veľmi sa jej tam páčilo, s bratom vychádza dobre, brat po slovensky nevie, aj
ona už len „niečo vie po francúzsky", pretože dlho nebola u ocina. V dome v G. sa jej páči, býva tam
s maminou, druhým ocinom a dvomi psami, starkú má v O., u nej u dávnejšie neboli, sesternice ani
bratrancov nemá, s babkou a dedkom z ocinovej strany sa veľmi nerozprávala, lebo sa francúzštinu iba

učí. Kamarátky mala aj v V., má ich aj v G., s ocom si telefonujú. Nechcela by sa vrátiť do E., „lebo tam by
už nemala takých kamarátov ako má tu", dobre jej bolo v E. aj na W., v E. chodila do škôlky, teraz sa jej
viac páči škola, ktorú navštevuje, nevie si predstaviť, že by teraz chodila do školy a učila by sa v českom
jazyku. Na otázku súdu (položenú sudkyňou v znení: „Čo bude robiť, kde teraz pôjde zo súdu" maloletá
uviedla, že pôjde domov a na ďalšiu otázku zo strany súdu „Kde je to domov" - zistené zo zápisnice o

pojednávaní odvolacím súdom) maloletá uviedla, že nevie kde presne je „domov".
1.6 Súd prvej inštancie poukázal na ciele Haagskeho dohovoru o únosoch a nariadenia Brusel
IIa - obnoviť pôvodný stav spôsobený medzinárodným únosom, za ktorý sa považuje neoprávnené
premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa jedným z jeho rodičov do inej krajiny než krajiny obvyklého
pobytu, čím dochádza k porušeniu práv druhého rodiča. Za obvyklý pobyt maloletej považoval súd prvej

inštancie E. republiku, kde sa maloletá A. narodila a po narodení žila spoločne s rodičmi a bratom až
do jej premiestnenia na územie W. republiky dňom 09.02.2020, tu navštevovala predškolské zariadenie,
bola jej poskytovaná zdravotná starostlivosť a nadväzovala prostredníctvom rodičov sociálne väzby a
upozornil, že ak sa medzinárodný únos týka členských štátov Európskej únie, nariadenie Brusel IIa
sa prednostne aplikuje pred Haagskym dohovorom o únosoch, ktorý nariadenie Brusel IIa v určitých

ustanoveniach modifikuje. Za relevantné ustanovenia nariadenia Brusel IIa označil súd prvej inštancie
článok 2 ods. 11 vymedzujúci pojem neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa, článok 2
ods. 9 vysvetľujúci pojem „opatrovnícke právo", článok 11 ods. 2, ktorý vyžaduje pri uplatňovaní článkov
12 a 13 Haagskeho dohovoru o únosoch poskytnúť dieťaťu možnosť vyjadriť sa v konaní, ak sa to
s ohľadom na jeho vek alebo stupeň vyspelosti nejaví nevhodné. Z Haagskeho dohovoru o únosoch

aplikoval prvoinštančný súd článok 3, ktorý totožne s článkom 2 ods. 11 nariadenia Brusel IIa vysvetľuje
pojem neoprávnené premiestnenie alebo zadržanie dieťaťa, spôsob nadobudnutia opatrovníckeho
práva a článok 12 a článok 13 o povinnosti súdu nariadiť okamžitý návrat dieťaťa v prípade, ak odo
dňa neoprávneného premiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka a výnimkách z tejto
povinnosti v prípade, ak osoba, inštitúcia alebo právnická osoba, ktorá nesúhlasí s vrátením dieťaťa

preukáže, že osoba, inštitúcia alebo iná právnická osoba, ktorá mala dieťa v osobnej starostlivosti, v
čase premiestnenia alebo zadržania opatrovnícke právo skutočne nevykonávala alebo že súhlasila, či
následne sa zmierila s premiestnením alebo zadržaním, alebo existuje vážne nebezpečenstvo, že návrat
by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie; justičný
alebo správny orgán môže odmietnuť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom, a

ak dosiahlo vek a stupeň vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.
1.7 Súd prvej inštancie skúmal, či navrhovateľ vykonával opatrovnícke práva vo vzťahu k maloletej.
Podľa judikatúry Súdneho dvora Európskej únie nariadenie Brusel IIa neurčuje, kto je osoba, ktorá
má mať opatrovnícke právo k dieťaťu. Pojem opatrovnícke právo je autonómnym pojmom vo vzťahu kprávu členských štátov EÚ. Ak obvyklým pobytom maloletej bola E. republika, pre posúdenie výkonu
opatrovníckeho práva navrhovateľa bolo potrebné podľa názoru súdu prvej inštancie aplikovať českú
právnu úpravu. Z verejne dostupného európskeho portálu elektronickej justície (e-justice.europa.eu)

ohľadne rodičovskej zodpovednosti, opatrovníckeho práva a práva na styk s dieťaťom v E. republike súd
prvej inštancie vyvodil, že rodičovské práva a povinnosti vznikajú obidvom rodičom narodením dieťaťa
a zanikajú, keď dieťa dosiahne spôsobilosť na právne úkony v plnom rozsahu. Rodičovské práva a
povinnosti prislúchajú rovnako obom rodičom a má ich každý rodič s výnimkou prípadu, keď ich bol
zbavený. Nie je podstatné, či sú rodičia manželmi a či sa dieťa narodilo v manželstve alebo mimo

neho. Rodičia sa musia dohodnúť na záležitostiach vo vzťahu k deťom a ak sa nedohodnú v záležitosti,
ktorá je pre dieťa dôležitá, rozhodne na návrh rodiča súd. To platí aj vtedy, ak jeden rodič vylúčil z
rozhodovania o významnej záležitosti dieťaťa druhého rodiča. Za významnú záležitosť sa považuje aj
určenie miesta bydliska. Súd prvej inštancie ustálil, že rodičia maloletej vykonávali rodičovské práva
spoločne; bez ohľadu na to, že ich manželstvo bolo rozvedené a že maloletá bola zverená do výlučnej
osobnej starostlivosti matky, otcovi naďalej zostalo oprávnenie rozhodovať o podstatnej veci maloletého

dieťaťa. Otec nebol pozbavený výkonu rodičovských práv a povinností. Otec si svoje rodičovské práva aj
riadne vykonával, s maloletou sa stretával a plnil si aj vyživovaciu povinnosť voči maloletej, čo v konaní
rozporované nebolo.
1.8 V súlade s § 123 C. m. p. súd prvej inštancie skúmal, či premiestnenie alebo zadržanie maloletej
bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletej. Po zistení, že otec

súhlas na zmenu bydliska maloletej matke neudelil, či už výslovný alebo konkludentný, súd uzavrel, že
vo veci maloletej došlo k medzinárodnému únosu a v zmysle Haagskeho dohovoru o únosoch vzniká
povinnosť maloleté dieťa navrátiť do krajiny obvyklého pobytu. Nesúhlas a nezmierenie otca s bydliskom
maloletejvSlovenskejrepublikepotvrdzujúpodľanázorusúduprvejinštanciejehokrokyuskutočnenépo
premiestnení maloletej do W. republiky dňom 09.02.2020 a to niekoľkonásobné podania na súd, formou

ktorých sa snažil zabrániť matke opustiť E. republiku, otcova žiadosť adresovaná UMPOD na navrátenie
dieťaťa, trestné oznámenie voči matke podané v súvislosti s únosom maloletej. S poukazom na
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP") iba všeobecne okresný súd vysvetľoval,
že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je automatický, pretože Haagsky dohovor o únosoch
obsahuje výnimky z povinnosti nariadiť okamžitý návrat dieťaťa, ktoré od orgánov, ktorý konal vo veci

návratu dieťaťa vyžadujú, aby objektívne posúdil situáciu konkrétneho dieťaťa a konkrétne okolnosti.
V konaní o návrat je potrebné aplikovať zásadu najlepšieho záujmu dieťaťa a to aj pri posudzovaní
existencie výnimiek z povinnosti nariadiť návrat dieťaťa, ktoré sú taxatívne uvedené v Haagskom
dohovoreoúnosoch.Vovzťahuklehoteustanovenejvčlánku12Haagskehodohovoruoúnosoch(jeden
rok odo dňa neoprávneného premiestnenia) súd prvej inštancie konštatoval, že navrhovateľ podal návrh

na nariadenie návratu maloletej po uplynutí tejto lehoty. K neoprávnenému premiestneniu maloletej
došlo už 09.02.2020 a návrh na Okresný súd Banská Bystrica na nariadenie návratu maloletej do
krajiny obvyklého pobytu bol podaný až 22.10.2021, t. j. 18 mesiacov od neoprávneného premiestnenia
dieťaťa. Za významné súd považoval, že otec, aj keď sa v máji 2020 obrátil na UMPOD a vo veci
medzinárodného únosu v júni 2020 konal aj CIPC a otec mal vedomosť o tom, že matka odmieta

dobrovoľný návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu, otec dňa 24.08.2020 pred UMPOD uviedol, že
nemieni iniciovať návratové konanie vo vzťahu k maloletej. Táto skutočnosť je uvedená v odôvodnení
rozsudku Obvodního soudu pro Prahu 2 sp. zn. 16P/20/2017 zo 17.03.2021. K obrane otca, že návrh na
nariadenie návratu maloletej nepodal v lehote jedného roka odo dňa jej neoprávneného premiestnenia
na územie W. republiky z dôvodu, že v prvom rade chcel riešiť úpravu výkonu rodičovských práv a

povinností vo vzťahu k maloletému F. v E. republike súd prvej inštancie uviedol, že obidve maloleté deti
A. i F. sú rovnocenné vo vzťahu k výkonu rodičovských práv a povinností zo strany obidvoch rodičov.
Pokiaľ mal otec skutočne úprimný záujem o návrat maloletej A. do krajiny obvyklého pobytu, mohol tak
urobiť súčasne popri konaniach, v ktorých riešil úpravu výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu
k maloletému F., nakoľko mu v tom nebránila žiadna objektívna skutočnosť. Vzhľadom na uplynutý čas

od neoprávneného premiestnenia dieťaťa na W. súd prvej inštancie skúmal, či sa maloletá zžila s novým
prostredím v W. republike. V minulosti nadviazané sociálne väzby maloletej v E. republike nepovažoval
súd za smerodajné vo vzťahu k posudzovaniu najlepšieho záujmu maloletej v súčasnosti, ktorá sa na
území W. republiky nachádza viac ako 18 mesiacov „pričom súd mal preukázané, že došlo už k jej zžitiu
sa s tunajším prostredím, čomu výrazne svojím nekonaním v súvislosti s návratovým konaním v roku

2020 prispel aj otec maloletej. Vzhľadom na už vytvorený stupeň zázemia, socializácie maloletej v W.
republike má súd za to, že v prípade nariadenia návratu do krajiny obvyklého pobytu, do E. republiky, by
mohla byť maloletá vystavená hrozbe opätovnej destabilizácie jej výchovného prostredia, čo nie je podľa
názoru súdu v záujme maloletej". Pri rozhodnutí o nevrátení maloletej do cudziny prihliadol súd prvejinštancie aj na výpoveď maloletej vzhľadom na jej vek 7 rokov a rozumovú vyspelosť, ktorú vyhodnotil
prvoinštančnýsúd,žemaloletájeschopnávyjadriťsvojnázor,svojepocity,iprežívanie.Maloletáuviedla,
že v súčasnosti na terajšej situácii nechce nič meniť, aj keď má rada obidve krajiny, chce ostať žiť

na W., navštevovať tu základnú školu z dôvodu, že tu má veľa kamarátov a nechce sa vzdelávať v
českom jazyku. Pred súdom vypovedala plynule v slovenskom jazyku. Pokiaľ maloletá nevedela uviesť,
kde je jej domov, uvedené považoval súd za nedostatok vedomostí maloletej ohľadne presnej adresy
bydliska, nie ohľadom skutočnosti, že maloletá nevie, či je jej domov na W. alebo v E. republike. K
námietkam otca, že odlúčenie maloletej má za následok ochladzovanie citovaných väzieb medzi otcom

a dcérou súd prvej inštancie uviedol, že skúmanie príčin takéhoto konania maloletej nie je predmetom
prebiehajúceho súdneho konania o nariadenie návratu maloletej do krajiny obvyklého pobytu otca. Súd
prvej inštancie upozornil, že zmeny výchovného prostredia vo vzťahu k maloletej sa môže domáhať na
miestne príslušnom súde W. republiky z dôvodu, že sa už maloletá zžila s prostredím, v ktorom žije.
1.9 Podľa § 155 ods. 3 C. m. p. súd prvej inštancie rozhodol tak, že trovy tlmočenia bude znášať štát
a podľa § 52 C. m. p., že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania s odôvodnením, že

dôvody pre iné rozhodnutie o trovách konania nezistil.

2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal odvolanie navrhovateľ vytýkajúc súdu prvej inštancie
neúplne zistený skutočný stav veci podľa § 62 ods. 1 C. m. p. a z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.") uplatnil odvolací dôvod pod písm.

d) - konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, pod písm. e) -
prvostupňový súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa
písm. f) - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a podľa písm. h) - rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
2.1 Súhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že návrh otca maloletej bolo potrebné posúdiť podľa

Haagskeho dohovoru o únosoch a nariadenia Brusel IIa a hoci dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie bolo v súlade s § 123 ods. 2 C. m. p. zamerané na zistenie rozhodujúcich skutočností
nevyhnutných pre rozhodnutie súdu, ktoré sa v návratovom konaní týkajú výlučne riešenia otázok, či
premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávneného a či je daný niektorý z dôvodov na
nenariadenie návratu maloletého, nebolo toto dokazovanie natoľko komplexné, aby bol zistený skutočný

stav veci. V rozpore s článkom 3 Dohovoru o právach dieťaťa súd prvej inštancie neposkytol potrebnú
ochranu záujmom maloletého dieťaťa. Pri vyhodnotení skutočností relevantných pre rozhodnutie v
konaní, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia sa súd prvej inštancie násilne snažil o
ich subsumovanie pod články Haagskeho dohovoru o únosoch umožňujúce výnimočné nenariadenie
návratu maloletého dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Podľa názoru navrhovateľa takéto skutočnosti

umožňujúce nenariadenie návratu maloletého dieťaťa v predmetnom prípade prítomné a objektívne
zistené neboli.
2.2 Prvoinštančný súd postupoval v konaní v súlade s článkom 11 bod 3 nariadenia Brusel IIa. V
rámci poskytnutého časového priestoru 6 týždňov od podania žiadosti mal zisťovať najvýznamnejšie
skutočnosti dôležité pre jeho rozhodnutie nielen z dôkazov ponúknutých účastníkmi konania, ale

využívajúc svoje oprávnenie, prípadne až povinnosť „vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci,
ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci" mal zisťovať skutočný stav veci v rozsahu
určenom ustanovením § 153 ods. 2 C. m. p. Vyhľadávacia zásada zakotvená v článku 6 C. m. p.
sa uplatňuje aj v konaniach o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo
zadržaní. Prvoinštančný súd kvalifikoval čin matky z 09.02.2020 ako cezhraničný únos. Z dôvodov

rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že navrhovateľ uniesol dôkazné bremeno o skutočnostiach
odôvodňujúcich určenie E. republiky za miesto obvyklého pobytu maloletej, o existencii a výkone svojho
opatrovníckeho práva vo vzťahu k maloletej a o chýbajúcom súhlase otca s premiestnením maloletej
na územie W. republiky. Napriek uvedenému súd prvej inštancie odobril zotrvanie maloletej A. v W.
republike a tým zároveň aj nezákonný stav vzniknutý porušením medzinárodnoprávnych predpisov a

na ne nadväzujúcich vnútroštátnych implementačných noriem. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie nie je navrhovateľovi známe, čo presvedčilo prvoinštančný súd o tom, že nie je vhodné
maloletú A. navrátiť do E. republiky. Za dôvody nevrátenia maloletej do krajiny obvyklého pobytu
označil súd prvej inštancie „zžitie sa maloletého dieťaťa s prostredím" a „nesúhlas dieťaťa s návratom".
Zžitie sa maloletej A. s novým prostredím v W. republike dával súd prvej inštancie do spojitosti so

skutočnosťou, že otec maloletej neinicioval včas konanie o navrátenie maloletej do E. republiky, čo
podľa názoru súdu prvej inštancie spochybňuje jeho skutočne úprimný záujem o návrat maloletej do
krajiny jej obvyklého pobytu. Táto skutočnosť sama o sebe je podľa názoru otca bez relevancie pre
založenie dôvodu nenariadenia návratu a nemôže byť použitá v neprospech otca maloletého ako obrazjeho nezáujmu o maloletú A.. Otec inicioval konanie o návrat maloletej o 6 mesiacov neskôr než je
jednoročná lehota od únosu, čím len umožnil aplikáciu článku 12 veta druhá Haagskeho dohovoru o
únosoch na jeho prípad. Ak by Haagsky dohovor o únosoch považoval zmeškanie jednoročnej lehoty

od únosu za neospravedlniteľný prejav nezáujmu o unesené maloleté dieťa, neumožňoval by návratové
konanie po tomto čase. Otec už na pojednávaní pred súdom prvej inštancie upozorňoval, že počet
mesiacov prezenčnej školskej dochádzky maloletej A. počas prvého ročníka základnej školy v školskom
roku 2019/2020 bol pre opatrenia proti šíreniu ochorenia COVID-19 zásadne zredukovaný. Škola je
prirodzeným prostredím pre vytváranie sociálnych väzieb maloletého dieťaťa, ale takéto väzby maloletá

preukázateľne nadobudla aj v E. republike počas navštevovania predškolských zariadení. Zmena
školského kolektívu dieťaťa aj v rámci jedného mesta predstavuje podstatnú zmenu v dovtedajších
sociálnych väzbách. Tieto sú však podružné oproti pokrvným rodinným väzbám, ktoré sú jedinečné a
neopakovateľné vo svojej nenahraditeľnosti, sú nemenné od narodenia až po smrť človeka a zasahujú
nielen jednotlivca, ale aj jeho potomkov. Pri optimálnom nastavení spoločenského fungovania je záujem
jednotlivca všeobecne prioritne stotožňovaný s funkčnosťou a stabilitou týchto jedinečných väzieb, do

centra pozornosti sa stavia ich podpora, stabilizácia a ochrana. Prvoinštančný súd nevenoval dostatočný
pozornosť vzájomnej väzbe maloletého F. a maloletej A.. Za rozhodujúce rodinné a sociálne väzby
maloletej A. označil súd jej väzby na nový školský kolektív, matku a jej partnera. Súd zdôraznil, že matka
má rodinu na W., i keď matka vypovedala, že v G. nežije nikto z jej rodiny a žijú vo vzdialenejších
mestách, s ktorými sa maloletá často nestretáva. Napojenie maloletej na zdravotný systém na W. je

bez relevancie pre založenie dôvodu nenariadenia návratu maloletej do E. republiky, v ktorej nebude
problém napojiť maloletú na funkčný zdravotný systém, ako tomu bolo do momentu jej nezákonného
cezhraničného únosu.
2.3 Z bodu 31 odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie nie je otcovi zrejmé, či dôvodom nevrátenia
maloletej bol aj jej nesúhlas v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o únosoch. Samotný

prvostupňový súd uvedomujúc si, že hoci dieťa má už schopnosť vyjadriť svoj názor, pocity a prežívanie,
nie je zrelé na priamu otázku umožňujúcu zistiť, či dieťa súhlasí alebo nesúhlasí s návratom a preto
takúto otázku maloletej A. nepoložil. Maloletá nevyslovila v konaní výslovný nesúhlas k svojmu návratu
do E. republiky ani relevantné námietky voči návratu. Jej výpoveď bola poznačená vplyvom matky, s
ktorou je v každodennom kontakte. Do únosu hovorila maloletá bez ťažkostí českým jazykom so svojím

otcom, aj maloletým bratom. Otec tvrdí, že vek 7 rokov a 10 mesiacov maloletej A. v čase prijatia
napadnutého uznesenia by ani v prípade priamej otázky prvoinštančného súdu a priamej nesúhlasnej
odpovede maloletej A. k jej návratu na územie E. republiky neumožnil tento jej súhlas vykladať ako
zakladajúci výnimku v zmysle článku 13 písm. b) druhá veta Haagskeho dohovoru o únosoch vzhľadom
na to, že pre nízky vek maloletá A. nedosiahla taký stupeň vyspelosti, kedy by bolo vhodné jej názor

ohľadne návratu do krajiny obvyklého pobytu či zotrvania v novej krajine zohľadniť.
2.4 Rozhodujúce skutočnosti, ktoré napomáhajú určiť, či je v záujme maloletého dieťaťa jeho návrat
do obvyklého miesta pobytu alebo nie vymenoval prvoinštančný súd v bode 27 odôvodnenia. Na ich
základeurčilE.republikuzakrajinuobvykléhopobytumaloletej.Vnapadnutomrozhodnutínebolizáujmy
maloletej dostatočne zohľadnené. Haagsky dohovor o únosoch je potrebné vykladať a aplikovať v

kontexte ďalších medzinárodnoprávnych predpisov. Hoci je súd povinný prioritne prihliadať na záujmy
maloletého dieťaťa, musí brať do úvahy aj právo na súkromný a rodinný život rodičov. V článku 41 Ústavy
Slovenskej republiky je zakotvené základné právo na rodičovstvo a rodinu. Právo na rešpektovanie
rodinného života vyplýva aj z článku 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Ak aj dieťa vo veku takmer 8 rokov vyjadruje preferenciu pre miesto súčasného pobytu neznamená to,

že vie posúdiť, ktoré hodnoty majú pre jeho budúcnosť kľúčový význam. Narušenie väzieb voči svojim
najbližším pokrvným príbuzným môže dieťa ochudobniť na celý život. Otec upozornil súd, že matka
nadviazala viaceré neúspešné partnerské vzťahy a súčasný partnerský vzťah udržiava len od roku 2019.
Súd poznal vyjadrenia maloletého F., ktorý objektívne vníma vzniknutú rodinnú situáciu a vyjadril túžbu
byť v styku s maloletou A..

2.5 Súd prvej inštancie podcenil význam konania o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom
premiestnení alebo zadržaní. V právnych záveroch prvoinštančného súdu nachádza otec chybne a
nevhodne (nepriamo) aplikovanú požiadavku stálosti výchovného prostredia, hoci zásadná zmena
v rodine maloletej sa udiala práve jej nezákonným únosom matkou vo februári 2020. Vo vzťahu k
otcovi nebola zistená skutočnosť, ktorá by ho stavala do negatívneho svetla ako rodiča pri plnení jeho

rodičovských povinností, napriek tomu prvoinštančný súd nepristúpil k úkonu, ktorým by sa urýchlene
zabránilo hroziacemu citovému odcudzeniu otca maloletej, brata maloletej a maloletej A.. Prvoinštančný
súd stavia nariadenie návratu maloletej A. do polohy mimoriadnej úpravy až „odmeny" pre rodiča, ak
preukáže, že má mimoriadne dôvody pre toto nariadenie. Matka porušila práva maloletej A. aj otcamaloletej Postupovala proti výroku českého súdu, keď zrealizovala presídlenie maloletej A. na územie
W. republiky. Možno teda predpokladať, že otec maloletej bude úspešný v prípadnom konaní zahájenom
voči W. republike na Európskom súde pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu, ak jeho právam nebude

slovenskými súdmi poskytnutá v tomto konaní náležitá ochrana. Je pravda, že jednoročnú lehotu na
zahájenie konania o návrat maloletého do cudziny otec zmeškal, avšak z dôvodov právneho doriešenia
otázok starostlivosti o maloletého syna, ktorý bol zverený do jeho výlučnej starostlivosti a za veľmi
drastických covid protiopatrení, ktoré na mnoho mesiacov ochromili fungovanie spoločnosti v dotknutých
krajinách Európy a sveta. Trvať na zachovaní jednoročnej lehoty za takejto situácie, ktorú svet dovtedy

nezažil nie je v podmienkach právneho štátu správne ani odôvodniteľné.
2.6 Nesprávne zistenie a vyhodnotenie skutkového stavu súdom prvej inštancie viedlo k nesprávnemu
právnemu posúdeniu veci. Z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky aj Európskeho súdu pre
ľudsképrávavyplývajednoznačnýzáver,žeprvoradývkonaníonávratmaloletéhodocudzinyjenajlepší
záujem dieťaťa. Pre otca maloletej nie je pri jeho citových väzbách na maloletú A. a maloletého F.
možné akceptovať nový stav ich vzdialenostného odlúčenia. Matka sa dopustila medzinárodného únosu

maloletého dieťaťa, neuvážene, nezodpovedne priorizovala svoje záujmy bez zohľadnenia skutočností,
že výchova a starostlivosť poskytovaná maloletým deťom v ich domovskom prostredí so zabezpečením
kontaktu s oboma rodičmi a kontaktu medzi súrodencami navzájom by mali byť na prvom mieste
v záujme ich zdravého vývoja. Relevantná súdna prax zdôrazňuje, že v najlepšom záujme dieťaťa
je zachovať jeho väzby s rodinou, vývoj dieťaťa sa má zabezpečiť v zdravom prostredí a ani rodič

nemá právo prijať také opatrenia, ktoré by ublížili zdraviu a ďalšiemu vývoju dieťaťa. Ústavný súd
Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 132/2018 zo 17.07.2018 sa vyjadril k zmeškaniu lehoty
navrhovateľom na nariadenie návratu maloletého dieťaťa tak, že (v okolnostiach danej veci) nemá
táto skutočnosť závažný dopad vo vzťahu k plynutiu času a možnosti zžitia sa maloletého so svojim
prostredím,pretožedieťavovekumaloletéhojeschopnésinaprostredie,vktoromsamuvenujenáležitá

starostlivosť a pozornosť, rýchlo zvyknúť a citovo sa naviazať na osobu, ktorá sa o neho stará, a to či by
sťažovateľ návrh podal deň pred uplynutím lehoty jedného roka alebo dva a pol mesiaca po nej už nie
je spôsobilé túto väzbu závažne zvrátiť. Podľa uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 304/2018
je v prípade skúmania názoru dieťaťa na návrat potrebné uistiť sa, že dieťa chápe, že nejde o návrat
do starostlivosti druhého rodiča, ale o návrat do štátu pôvodného obvyklého pobytu. V uznesení sp.

zn. III. ÚS 178/2018 z 2. mája 2018 Ústavný súd SR upozornil, že judikatúra ESĽP porušenie práv v
návratovom konaní subsumuje pod článok 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Povinnosti štátov Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podľa článku 8 tohto dohovoru
v oblasti medzinárodných únosov sa musia vykladať vo svetle požiadaviek Haagskeho dohovoru o
únosoch a Dohovoru o právach dieťaťa. Tento prístup si vyžaduje kombinovanú a harmonickú aplikáciu

medzinárodných nástrojov s ohľadom na ich význam a dopad na ochranu práv detí a rodičov. Výnimky
v zmysle článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o únosoch treba vykladať reštriktívne (už len z toho
dôvodu, že vo svojej podstate idú proti hlavným cieľom Haagskeho dohovoru o únosoch).
2.7 Otec maloletej navrhuje, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že
jeho návrhu vyhovie a nariadi okamžitý návrat maloletej A. do E. republiky, v ktorej malo dieťa obvyklý

pobyt bezprostredne pred jeho neoprávneným premiestnením.

3. Matka maloletej vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa označila ním podané odvolanie za
neopodstatnené, keď konajúci súd v odôvodnení rozhodnutia chronologicky, jasne a zrozumiteľne
vysvetlil hmotnoprávny aj procesnoprávny aspekt konania, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie, ktoré

považuje matka za správne, spravodlivé a logické, ale najmä v záujme maloletej A.. Zopakovala, že o
úmysle matky žiť s maloletou A. na W. mal navrhovateľ priamu vedomosť od matky v rámci verbálnej
dohody o tom, že ona s maloletou A. odíde žiť na W.. Vytrhnutie maloletej z tohto stabilného prostredia
by nebolo v jej záujme. Maloletá si vytvára väzby s okolím, socializuje sa, osvojuje si učebnú metodiku a
osnovy aplikované v školstve v W. republike, je tu šťastná. Poukázala na rozsudok Obvodního soudu pro

Prahu 2 z 27.02.2017, ktorým bola schválená dohoda rodičov o výkone rodičovských práv a povinností
k obom maloletým deťom. Otec prestal uznávať úlohu a dôležitosť matky pri výchove dcéry. Osvojuje
si práva na rozhodovanie o tom, čo je alebo nie je v najlepšom záujme ich spoločného dieťaťa. Matka
nebráni maloletej A., aby sa stretávala s otcom, pretože uznáva úlohu druhého rodiča a hlavne záujem
maloletých detí, čo deklaruje zmeňujúci rozsudok Obvodního soudu pro Prahu 2 sp. zn. 16P/20/2017 zo

17. marca 2021 vo vzťahu k maloletému synovi. Maloletá je aj občianskou W. republiky. Otec maloletej
deklaruje ako dátum premiestnenia maloletej A. deň 09.02.2020. Návrh na navrátenie maloletej do
krajiny obvyklého pobytu podal 22.10.2021. Ak by mu skutočne išlo o záujem maloletej a to z pohľadu
zákona, mohol aplikovať článok 12 Haagskeho dohovoru o únosoch spolu s článkom 3 Dohovoru oprávach dieťaťa a domáhať sa navrátenia maloletej A. v lehote jedného roka pred otcom domnievaného
neoprávneného premiestnenia, kedy musí súd rozhodnúť o návrate okamžite, avšak otec maloletej tak
neučinil. Maloletá sa zžila s novým prostredím. Maloletá navštevuje druhý ročník základnej školy, na

ktorej sa vedie vyučovanie v slovenskom jazyku a musí sa aj pripravovať na vyučovanie, čo s otcom
nedokážezdôvodu,žetentoposlovenskynevie.Matkanavrhujevzáujmemaloletejpotvrdiťrozhodnutie
súdu prvej inštancie.

4. Krajský súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní otca podľa § 34 C. s. p. prejednal vec bez nariadenia

odvolacieho pojednávania z dôvodu, že zákonné podmienky pre jeho nariadenie podľa § 385 ods. 1 C.
s. p. splnené neboli. Postup súdu prvej inštancie a správnosť jeho rozhodnutia napadnutým uznesením
skúmal odvolací súd nielen z hľadiska odvolateľom vymedzených dôvodov, ale komplexne, keďže podľa
§ 66 C. m. p. nie je viazaný odvolacími dôvodmi. Navrhovateľ vzniesol výslovné námietky len proti
rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej (prvý výrok o zamietnutí jeho návrhu), čo však nebránilo
vecnému prieskumu celého rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolacím súdom, keď druhý a tretí výrok

uznesenia súdu prvej inštancie o trovách konania sú výrokmi závislými na rozhodnutí o veci samej v
zmysle § 379 písm. a) Civilného sporového poriadku. Po prejednaní veci bez nariadenia odvolacieho
pojednávania dospel odvolací súd k názoru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné a uznesenie súdu
prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) Civilného sporového poriadku zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

5. I keď súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí neodkazuje na ustanovenie § 123 a nasledujúce
Civilného mimosporového poriadku, z obsahu spisu a spôsobu konania súdu prvej inštancie je zrejmé,
že v konaní postupoval podľa týchto procesných ustanovení a svoj postup podriadil ustanoveniu §
134 C. m. p. ukladajúce súdu vydať rozhodnutie spravidla do 6 týždňov od začatia konania. Práve

snaha súdu prvej inštancie dodržať zákonom určenú lehotu na vydanie rozhodnutia viedla k vydaniu
predčasného rozhodnutia bez zistenia skutočného stavu veci. Lehota 6 týždňov na vydanie rozhodnutia
v tzv. návratovom konaní ustanovená v článku 11 Haagskeho dohovoru o únosoch, v článku 11 ods.
3 nariadenia Brusel IIa a v § 134 ods. 1 C. m. p. je lehotou procesnou, účelom ktorej je naplniť ciele
v konaní o nariadenie návratu maloletého dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo sa

neoprávnene zadržiava mimo krajiny obvyklého pobytu, ktorým je čo najrýchlejšie navrátenie dieťaťa do
krajiny obvyklého pobytu, ktorej prekročenie je prípustné, ak zistenie skutočného stavu veci a dôsledné
posúdenie všetkých relevantných skutočností presiahne tento časový úsek. Súd konajúci o návrhu
na nariadenie návratu maloletého dieťaťa v takom prípade musí zdôvodniť dĺžku súdneho konania
prekračujúceho ustanovenú lehotu 6 týždňov na vydanie rozhodnutia.

6. Navrhovateľ v odvolaní citoval päť zákonných odvolacích dôvodov, z ktorých za dôvodne uplatnené
považuje odvolací súd odvolací dôvod podľa § 62 ods. 1 C. m. p. o neúplnom zistení skutočného stavu
veci a podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci.
6.1 Podstatou odvolania navrhovateľa je tvrdenie, že neexistujú dôvody vymedzené v článku 13

Haagskeho dohovoru o únosoch pre nevrátenie maloletej A. do krajiny obvyklého pobytu. Nesprávne
právne posúdenie veci spočíva podľa odvolateľa v nesprávnej aplikácii Haagskeho dohovoru o únosoch
a nariadenia Brusel IIa.

7. V konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní podľa

osobitného predpisu alebo medzinárodnej zmluvy, ktorou je W. republika viazaná, súd rozhoduje,
či premiestnenie alebo zadržanie maloletého bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov
na nariadenie návratu maloletého. Súd vykonáva dokazovanie len v rozsahu potrebnom na zistenie
skutočností podľa ods. 1 (§ 123 C. m. p.).

8. Medzinárodnou zmluvou a osobitným predpisom, na ktoré odkazuje ustanovenie § 123 ods. 1 C. m.
p. sú ako správne identifikoval aj súd prvej inštancie Haagsky dohovor o únosoch a nariadenie Brusel
IIa, ktoré v článku 60 vyjadruje vzťah nariadenia Rady ES č. 2201/2003 k niektorým mnohostranným
dohovorom, medzi iným aj k Haagskemu dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných
únosov detí z 25. októbra 1980 tak, že vo vzťahoch medzi členskými štátmi (Európskej únie, okrem

Dánska) má toto nariadenie prednosť pred týmito dohovormi v rozsahu, v ktorom sa týka otázok
upravených týmto nariadením. Ku vzťahu nariadenia Brusel IIa k Haagskemu dohovoru o únosoch sa
vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 12. júna 2008 sp. zn. I. ÚS 114/2008 tak, že v rámciEurópskej únie sa prednostne použije „Brusel II bis" pre rovnaký okruh otázok, ktoré rieši aj Dohovor
č. 119/2001 Z. z.

9. Európsky súd pre ľudské práva vo veci X proti Lotyšsku č. 27853/09 z 26. novembra 2013 konštatoval,
že Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v kontexte nariadenia návratu maloletého
dieťaťadokrajinyobvykléhopobytuaDohovoroobčianskoprávnychaspektochmedzinárodnýchúnosov
detí musia byť interpretované v súlade a bez vzájomného konfliktu, pričom rozhodujúci je najlepší
záujem dieťaťa. V zmysle tohto rozhodnutia ESĽP rozsah skúmania najlepšieho záujmu dieťaťa v

konaní o návrate nemá byť totožný s rozsahom skúmania v prípade konania vo veci starostlivosti o
maloleté dieťa. Najlepší záujem dieťaťa musí byť pre účely návratového konania interpretovaný v rámci
výnimiek obsiahnutých v článku 12, 13 a 20 Haagskeho dohovoru o únosoch, ktoré musia byť vykladané
reštriktívne. Súdom rozhodujúcim o návrate dieťaťa neprináleží skúmať, v ktorej krajine by bolo alebo
mohlo byť dieťa spokojnejšie alebo šťastnejšie, či v krajine únoscu alebo v krajine obvyklého pobytu.
Iba súdom v mieste obvyklého pobytu dieťaťa prináleží právo skúmať rodinnú situáciu. Rovnaký názor

je vyjadrený aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky, napr. uznesenie z 5. septembra 2018
sp. zn. I. ÚS 304/2018, nález Ústavného súdu SR zo 7. augusta 2018 sp. zn. II. ÚS 736/2017, uznesenie
zo 7. novembra 2019 sp. zn. II. ÚS 322/2019, nález zo 14. februára 2018 sp. zn. II. ÚS 223/2017.

10. Skutkový stav, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal a na ktorom založil svoje rozhodnutie

o nevrátení maloletej do krajiny obvyklého pobytu popísaný v bode 1 tohto rozhodnutia účastníci
nerozporujú a podľa zistenia odvolacieho súdu zodpovedajú skutkové zistenia okresného súdu listinným
dôkazom tvoriacim obsah spisu a doplneným dôkazom výsluchmi účastníkov. Dátum premiestnenia
maloletejmatkounaúzemieW.republikydňom9.februára2020bolnespornezistený.Nespochybniteľný
je aj dátum podania návrhu na nariadenie návratu maloletej do cudziny otcom dňom 22.10.2021.

11. Článok 11 nariadenia Brusel IIa v konaní o návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu odkazuje
na články 12 a 13 Haagskeho dohovoru o únosoch.
11.1 Podľa článku 12 Haagskeho dohovoru o únosoch, ak bolo dieťa neoprávnene premiestnené
alebo zadržané podľa článku 3 a v deň začatia konania pred justičným alebo správnym orgánom

zmluvného štátu, v ktorom sa dieťa nachádza neuplynula odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo
zadržania lehota jedného roka, nariadi príslušný orgán okamžite návrat dieťaťa. Justičný alebo správny
orgán nariadi návrat dieťaťa, aj keď sa konanie začalo po uplynutí lehoty jedného roka uvedenej v
predchádzajúcom odseku, okrem prípadu, že sa preukáže, že dieťa sa už zžilo s novým prostredím.

12. Podstatou argumentácie matky aj súdu prvej inštancie, prečo dieťa nemôže byť navrátené do krajiny
obvyklého pobytu je, že v rámci plynutia času od premiestnenia dieťaťa na územie W. republiky do
rozhodnutia súdu prvej inštancie sa dieťa zžilo s novým prostredím. Dĺžku pobytu odo dňa premiestnenia
do prípadného návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu spôsobil podľa názoru súdu prvej inštancie
otec svojou nečinnosťou, keď s podaním návrhu na začatie návratového konania otáľal a napriek

informácii zo strany ústredného orgánu E. republiky UMPOD o možnosti zahájenia návratového konania
na W., otec vo svojom e-mailu z 24.08.2020 adresovaného UMPOD oznámil, že zatiaľ takéto konanie
zahajovať nebude (táto informácia je obsahom odôvodnenia rozsudku Obvodního soudu pro Prahu 2
č. k. 16P/20/2017-335 zo 17. marca 2021 na č. l. 18 spisu, kde český súd okomentoval konanie otca
tak, že nezahájením návratového konania otec de facto legalizoval pobyt matky s dcérou na W., resp.

si podstatne sťažil prípadnú možnosť úspechu v eventuálnom návratovom konaní. Súd prvej inštancie
si tento text rozhodnutia českého súdu zvýraznil červenou farbou).
12.1 Správny je názor navrhovateľa, že nedodržanie jednoročnej lehoty na zahájenie konania o
nariadenie návratu maloletého do krajiny obvyklého pobytu nemá za následok zánik práva podať návrh
na začatie tzv. návratového konania, jej uplynutie má vplyv iba na rozsah potrebného dokazovania v

konaní o navrátenie maloletého, keď v prípade podania návrhu do jedného roka od neoprávneného
premiestnenia alebo zadržania dieťaťa musí súd okamžite nariadiť návrat dieťaťa (čo neznamená, že
by musel opomenúť skúmanie dôvodov pre nenavrátenie dieťaťa podľa článku 13 písm. b/ Haagskeho
dohovoru o únosoch) a v prípade, ak konanie o nariadenie návratu bolo začaté po uplynutí doby jedného
roka od premiestnenia dieťaťa, je potrebné sa podrobnejšie zaoberať tým, či sa počas tejto doby dieťa

adaptovalo na nové prostredie (slovami dohovoru a nariadenia „zžilo s novým prostredím") a preto
navrátenie dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu nie je v jeho najlepšom záujme.
12.2 Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 132/2018 zo 17. júla 2018 nepovažoval
skutočnosť, že sťažovateľ (navrhovateľ v návratovom konaní) podal návrh na nariadenie návratu dvaa pol mesiaca po uplynutí lehoty jedného roka (v okolnostiach prejednávanej veci) za taký závažný
dopad do vzťahu k plynutiu času a možnosti zžitia sa maloletého so svojím prostredím, ktorý by
vylúčil možnosť nariadiť návrat dieťaťa kedykoľvek. Výklad ustanovení Haagskeho dohovoru o únosoch

prezentovaný krajským súdom v posudzovanej veci ústavným súdom, v zmysle ktorého dokazovanie
okolností vylučujúcich návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu vyplývajúce z článku 13, prípadne
článku20dohovorupripadádoúvahylenvprípade,akvdeňzačatiakonaniaonávratmaloletéhodieťaťa
od jeho neoprávneného premiestnenia alebo zadržania neuplynula lehota jedného roka, alebo síce táto
lehota uplynula a zároveň nebolo preukázané, že dieťa sa s novým prostredím zžilo, označil ústavný súd

za príliš zjednodušený s upozornením, že konanie o nariadenie návratu dieťaťa má byť vždy ovládané
záujmom dieťaťa ako základným princípom celého konania, ktorý je vyjadrený aj v ustanovení článku 1
písm.a)Haagskehodohovoruoúnosoch.Naprotitomuvuznesenísp.zn.I.ÚS304/2018z5.septembra
2018 ústavný súd uviedol: „Len v prípade, že k začatiu konania o návrat došlo po uplynutí jedného roka
od neoprávneného premiestnenia alebo zadržania, má súd v konaní o návrat povinnosť skúmať, či sa
dieťazžilosnovýmprostredím(článok12ods.2Haagskehodohovoru)".Vnálezesp.zn.II.ÚS736/2017

zo 7. augusta 2018 ústavný súd uviedol: „Zžitie sa s novým prostredím možno zohľadniť v prípade, ak
návrh na nariadenie návratu bol podaný po uplynutí jedného roka od neoprávneného premiestnenia".
12.3 Jednoročná lehota ustanovená v článku 12 Haagskeho dohovoru o únosoch na podanie návrhu
na začatie konania o návrat maloletého do krajiny obvyklého pobytu je podľa názoru odvolacieho súdu
významná len z hľadiska rozsahu dokazovania, ktoré má súd rozhodujúci v tzv. návratovom konaní

vykonať za účelom zistenia, či navráteniu dieťaťa nebránia skutočnosti uvedené v článku 13 Haagskeho
dohovoru o únosoch. Ak by súd rozhodujúci o návrhu na nariadenie návratu maloletého dieťaťa do
cudziny zistil dôvody brániace návratu dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu podľa článku 13 písm.
b) Haagskeho dohovoru o únosoch, nemohol by takémuto návrhu vyhovieť ani v prípade, že návrh
na začatie konania bol podaný v lehote jedného roka odo dňa neoprávneného premiestnenia alebo

zadržania dieťaťa. Zmeškanie jednoročnej lehoty na podanie návrhu na začatie konania neznamená
zánik možnosti iniciovať tzv. návratové konanie, iba sťaženie pozície navrhovateľa dosiahnuť okamžitý
návrat dieťaťa, pretože podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o únosoch musí súd štátu,
do ktorého bolo dieťa unesené v prípade tvrdenia únoscu o existencii vážneho nebezpečenstva, že
návrat by dieťa vystavil fyzickej alebo duševnej ujme alebo ho inak priviedol do neznesiteľnej situácie,

existenciu takýchto okolností starostlivosti preskúmať. Odvolací súd súhlasí s názorom navrhovateľa,
že celosvetová mimoriadna situácia vyvolaná pandémiou ochorenia COVID-19 mala byť zohľadnená
pri posudzovaní včasnosti jeho konania a opravdivého záujmu o návrat maloletej. Z dôvodu pandémie
ochorenia COVID-19 bol v E. republike, aj W. republike opakovane vyhlásený núdzový stav (v E.
republiky prvýkrát 12. marca 2020, v W. republiky prvýkrát 16. marca 2020), ktorý mal vplyv nielen na

súkromný život občanov oboch republík, ale aj na riešenie právnych vzťahov. Vláda Slovenskej republiky
považovalasťaženúsituáciuvyvolanúochorenímCOVID-19zatakvýznamnú,žezákonomč.62/2020Z.
z.oniektorýchmimoriadnychopatreniachvsúvislostisošírenímnebezpečnejnákazlivejľudskejchoroby
COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony pozastavila plynutie lehôt, uplynutím
ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva. Uvedený zákon sa konkrétne na prípad podania

návrhu na nariadenie návratu maloletého do cudziny konkrétne nevzťahuje z dôvodu, že uplynutie lehoty
jedného roka ustanovenej v článku 12 Haagskeho dohovoru o únosoch nemá za následok premlčanie
alebo zánik práva na začatie súdneho konania o návrat maloletého do cudziny; odvolací súd poukazuje
na prijatie tohto zákona len v súvislosti s argumentáciou otca (s ktorou súhlasí), že v mimoriadnej
situácii vyvolanej pandémiou nemožno zmeškanie jednoročnej lehoty otcom dieťaťa si vykladať ako

jeho nezáujem návrat maloletej do krajiny obvyklého pobytu. Nie je namieste ani výčitka súdu prvej
inštancie,žezvýšenúpozornosťvenovalotecdetízlegalizovaniujehoosobnejstarostlivostiomaloletého
F., keď na riadny výkon osobnej starostlivosti (v zmysle preukazovať sa pred úradmi pri vybavovaní
záležitostítýkajúcichsamaloletého)potrebovalotecsúdnerozhodnutieozmenevýchovnéhoprostredia,
ktoré podľa rozhodnutia Obvodního soudu pro Prahu 2 sp. zn. 16Nc/42/2016 z 27.02.2017 vo vzťahu k

maloletému F. svedčalo v prospech matky, ktorá opustila E. republiku bez maloletého F. a bez toho, aby
usporiadala právne vzťahy rodičov k maloletému F.. Kópie rozhodnutí českého súdu založené v súdnom
spise preukazujú, že otec musel vyvinúť značné úsilie, aby zverenie maloletého F. do svojej osobnej
starostlivosti dosiahol a to nie pre nesúhlas matky alebo závadné prostredie na strane otca, ale dĺžku
súdnych konaní zahájených za týmto účelom.

13. Správne sú zistenia a názory súdu prvej inštancie, že obvyklým pobytom maloletej A. pred jej
premiestnenímnaúzemieW.republikybolaE.republikaažeotecmaloletejskutočneopatrovníckeprávo
svedčiace mu podľa práva platného na území E. republiky aj skutočne vykonával. Tieto skutkové zisteniasúdu prvej inštancie účastníci konania nerozporujú, odvolací súd ich považuje za správne a v tejto časti
v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie. Premiestnenie maloletej A. matkou
na územie W. republiky dňa 9. februára 2020 je potrebné jednoznačne kvalifikovať ako medzinárodný

únos maloletého z dôvodu, že matka súhlas otca s premiestnením dieťaťa na územie W. republiky
nepreukázala.
13.1 Matka tvrdí a súd prvej inštancie jej argumentáciu prijal, že opätovné premiestnenie maloletej
do iného prostredia nie je v jej záujme vzhľadom na to, že sa adaptovala na prostredie, v ktorom od
februára 2020 žije a v prípade nariadenia návratu do krajiny obvyklého pobytu do E. republiky by mohla

byť maloletá vystavená hrozbe opätovnej destabilizácie jej výchovného prostredia. Súd prvej inštancie
opomenul vyhodnotiť následky konania matky, ktorá v minulosti premiestnila obe maloleté len z dôvodu
nadviazania partnerského vzťahu s iným mužom do iného mesta na území E. republiky a po ukončení
vzťahu sa znovu navrátila do V. a o rok na to len na základe vlastného rozhodnutia opätovne sledujúc
vlastný záujem žiť v spoločnej domácnosti s novým partnerom zmenila prostredie, v ktorom maloletá
vyrastala a to aj za cenu, že sa odlúči od syna F., ktorý už vzhľadom na svoj vek vyjadril jednoznačný

názor nesťahovať sa. Odvolací súd lustráciou v Registri obyvateľov zisťoval, či partner matky sa stal jej
manželom. Zo správy REGOB zo dňa 24.03.2022 bolo zistené, že matka maloletej nezmenila priezvisko
a v Registri obyvateľov nemá záznam o tom, že by sa muž nazývaný maloletou A. druhým otcom stal jej
manželom. Súd prvej inštancie neskúmal stálosť tohto partnerského vzťahu matky, nezisťoval, s kým žije
maloletá v jednej domácnosti, hoci tieto skutočnosti môžu výrazne ovplyvniť názor na najlepší záujem

maloletej, ktorý musí byť sledovaný aj v tzv. návratovom konaní.

14. Dohovor o právach dieťaťa (uverejnený v Zbierke zákonov SR pod č. 104/1991 Zb.) v článku 3 ods.
1 ustanovuje, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa
detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi,

správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

15. Najlepší záujem dieťaťa sa musí sledovať v každom konaní, ktoré sa ho týka aj podľa článku 5
zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine, ktorý iba príkladmo uvádza kritériá, ktoré sa zohľadňujú pri určovaní a
posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa. Pojem „najlepší záujem dieťaťa" nie je definovaný v žiadnom

zákone a to z dôvodu, že interpretácia tohto pojmu je jedinečná v každom konkrétnom prípade a treba
ju prispôsobiť konkrétnej situácii dotknutého dieťaťa. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho
súdu neskúmal záujem maloletej A. v tomto konaní komplexne, keď sa vôbec nevenoval otázke
zdôrazňovanej aj navrhovateľom, že dieťa nemá byť oddelené od rodičov a má právo na zachovanie
pokrvných rodinných zväzkov, ktoré sú najvýznamnejšie a sprevádzajú dieťa po celý jeho život.

16. Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že súd viazaný Haagskym dohovorom o únosoch a
Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej
republiky pod č. 209/1992 Zb.) je povinný pri výklade príslušných ustanovení medzinárodných
zmlúv postupovať tak, aby sa nedostali do vzájomnej kolízie. Vo výsledku musí byť na jednej

strane rešpektovaný účel Haagskeho dohovoru o únosoch a na druhej strane požiadavky, ktoré na
rozhodovanie súdov kladie Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a príslušná judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 736/2017
zo 7. augusta 2018, nález sp. zn. II. ÚS 223/2017 zo 14. februára 2018) a upozorňuje, že Haagsky
dohovor o únosoch vychádza z vyvrátiteľnej domnienky, že návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu

je pri neoprávnenom premiestnení dieťaťa alebo jeho neoprávnenom zadržaní v krajine únosu v
najlepšom záujme dieťaťa, keďže miestom obvyklého pobytu dieťaťa je miesto, kde má dieťa rodinné,
sociálne, osobnostné a kultúrne zázemie a väzby. Výnimku z uvedeného pravidla predstavujú prípady
uvedené v článku 12, 13 a v článku 20 Haagskeho dohovoru o únosoch. Z povahy článku 13 písm.
b) Haagskeho dohovoru o únosoch, ktoré je koncipované ako výnimka z pravidla (nariadenie návratu

dieťaťa) vyplýva, že musí byť vykladané reštriktívne. Tento záver potvrdzuje okrem iného aj výkladová
správa k Haagskemu dohovoru, či prax zahraničných súdov a napokon aj judikatúra ESĽP. Pri aplikácii
relevantnýchustanoveníHaagskehodohovoruoúnosochnesmúvšeobecnésúdyignorovaťanizáväzky
vyplývajúce z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, predovšetkým z jeho článku 8,
ktorý poskytuje obdobné garancie ako článok 19 ods. 2 Ústavy SR prikazuje štátnym orgánom zdržať sa

zásahov do práva na súkromný a rodinný život, ale tiež zakladá aj pozitívny záväzok štátu zabezpečiť
účinný rešpekt k nim. (porovnaj nález Ústavného súdu SR zo 7. augusta 2018 sp. zn. II. ÚS 736/2017).
V uznesení zo 7. novembra 2019 sp. zn. II. ÚS 322/2019 Ústavný súd Slovenskej republiky dôvodil,
že v konaní o návrate dieťaťa sú všeobecné súdy príslušné na rozhodnutie o návrate dieťaťa podľaHaagskeho dohovoru o únosoch pri posudzovaní existencie dôvodov na nenariadenie návratu dieťaťa
podľa článku 12, článku 13 alebo článku 20 Haagskeho dohovoru o únosoch vedené snahou o ochranu
najlepšieho záujmu dieťaťa v spojení s princípmi práva na súkromný a rodinný život podľa článku 8

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj ústavnými právami garantovanými
ústavným poriadkom konkrétneho štátu (v W. republike ide najmä o článok 19 ods. 2 Ústavy SR).
Účelom Haagskeho dohovoru o únosoch nie je len ochrana práv dieťaťa a jeho okamžitý návrat do
krajiny obvyklého pobytu (do pôsobnosti jeho zákonného sudcu), ale aj ochrana práv toho z rodičov,
ktorému sa neoprávneným premiestnením dieťaťa porušili jeho opatrovnícke práva. Každá zmena

sociálneho a kultúrneho prostredia pri návrate do inej krajiny (aj keď krajiny obvyklého pobytu dieťaťa)
predstavujeurčitérizikovznikusociálnychakultúrnychzáťažípredieťa,avšaktotorizikojenevyhnutným
a prirodzeným dôsledkom napätej situácie medzi rodičmi súvisiacej s neoprávneným premiestnením
dieťaťa z vôle len jedného rodiča. S poukazom na svoje skoršie rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 282/2017, II.
ÚS 445/2018 opätovne pripomenul, že formulácia článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o únosoch
pripúšťa nenariadiť návrat dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu len v prípade existencie vážneho

nebezpečenstva (nie všeobecného, potencionálneho alebo prirodzene vyplývajúceho zo vzniknutej
situácie v rodine), fyzickej alebo duševnej ujmy (relevantnej intenzity) alebo privedenia dieťaťa do
neznesiteľnej situácie (ide o situáciu, ktorá má reálny potenciál ohroziť mravný vývoj dieťaťa alebo
ktorá vystavuje dieťa reálnemu strádaniu po stránke nedostatku pre život nevyhnutných predpokladov
- strava, ošatenie, bývanie, vzdelanie a pod.). Ústavný súd osobitne zdôraznil, že eliminujúce dôvody

návratu maloletého dieťaťa do štátu, na ktorého území malo svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním, podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o únosoch musia byť
vnútroštátnymi súdmi zistené a objasnené natoľko dostatočne, aby hrozba vážneho nebezpečenstva
fyzickej alebo duševnej ujmy, prípadne neznesiteľná situácia z prikázaného návratu boli s čo najvyššou
mierou pravdepodobnosti vylúčené. Existencia vážneho nebezpečenstva podľa článku 13 písm. b)

Haagskeho dohovoru o únosoch pritom nezahŕňa všetky nepríjemnosti spojené s nariadením návratu
ale len tie, ktoré nemožno požadovať od dieťaťa, aby ich rozumne vznieslo (podľa rozsudku ESĽP
vo veci P.E a R.F. proti Portugalsku z 05.02.2015, ako aj rozsudok ESĽP vo veci K. J. proti Poľsku
z 01.03.2016). Výnimky na nariadenie návratu podľa Haagskeho dohovoru o únosoch musia byť
uplatňované striktne (reštriktívne). Ujma, na ktorú poukazuje článok 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o

únosoch nemôže vzniknúť len z odlúčenia dieťaťa od rodiča, ktorý dieťa uniesol alebo ho neoprávnene
zadržiava. Odlúčenie nech je pre dieťa akokoľvek zložité, automaticky nespĺňa test existencie vážneho
nebezpečenstva (rozsudok ESĽP vo veci G. N. proti Poľsku z 19.07.2016).

17. Odvolateľ dôvodne vyčíta súdu prvej inštancie, že pre aplikáciu článku 13 písm. b) Haagskeho

dohovoru o únosoch neboli preskúmané všetky relevantné skutočnosti v dostatočnej miere a matkou
maloletej ponúkané dôkazy a vysvetlenia neodôvodňujú záver, že sa maloletá s prostredím, v ktorom
sa po neoprávnenom premiestnení na územie Slovenskej republiky nachádza zžila natoľko, že je
dôvodné návrhu otca na nariadenie návratu maloletej nevyhovieť. Z návštevy predškolského zariadenia
školy a záujmových krúžkov a s tým súvisiacich väzieb maloletej na rovesníkov v kontexte aj s jej

výpoveďou pred súdom prvej inštancie nie je možné vyvodiť, že strata týchto väzieb by ju tak vážne a
neznesiteľne zasiahla, že nie je možné od dieťaťa požadovať, aby túto situáciu znieslo. Maloletá pred
súdom vypovedala, že keď žila v V. v komplexnej rodine, veľmi sa jej tam páčilo, aj tam mala kamarátky,
na ktoré si aj po uplynutí dlhšieho času spomína. Schopnosť adaptácie maloletej na zmenu prostredia
bolo potrebné skúmať aj vzhľadom na minulé úkony matky majúce za následok zmenu životného aj

školskéhoprostrediamaloletýchdetí,čitátozmenavzhľadomnablízkosťaspoňjednéhorodičasadotkla
nejakým spôsobom psychickej sféry maloletých detí a či maloletá A. vzhľadom na svoj vek, ktorá sa
nepriečila presťahovaniu s matkou na W. sa dokáže vyrovnať s týmito zmenami bez ohrozenia vzniku
vážnej ujmy.
17.1 Q. premiestnila maloletú A. do prostredia, v ktorom sa okrem nej nenachádza žiadne jej

príbuzenstvo. Uniesla ju do úplne cudzieho prostredia, avšak maloletá pred súdom výhrady k vzniknutej
situácii nevzniesla, čo napovedá o vysokej adaptabilite dieťaťa.

18. Dôvodom pre nenariadenie návratu maloletej nemôže byť obsah jej vyjadrenia pred súdom
prvej inštancie, že by sa nechcela vrátiť do E., lebo tam by už nemala takých kamarátov ako má

tu. Súd prvej inštancie nie je odborníkom, ktorý by vedel u tak maloletého dieťaťa posúdiť jeho
rozumovú vyspelosť, ktorá sa mala podľa názoru odvolacieho súdu zisťovať spoločne s názorom dieťaťa
presvedčivejším spôsobom, napríklad prostredníctvom psychologického vyšetrenia alebo minimálne
výsluchom psychológa, s ktorým spolupracuje každý úrad práce, sociálnych vecí a rodiny zastupujúcizáujmy maloletých v súdnom konaní. Odvolací súd si vypočul zvukový záznam z pojednávania zo dňa
12.11.2021. B. maloletej A. nie je zachytená v celom rozsahu, preto odvolací súd nedokáže posúdiť, či
bola do zápisnice o pojednávaní zaznamená v súlade s jej obsahom.

19. Podľa článku 13 Haagskeho dohovoru o únosoch môže justičný alebo správny orgán odmietnuť
nariadiť návrat dieťaťa aj vtedy, ak zistí, že dieťa nesúhlasí s návratom a ak dosiahlo vek a stupeň
vyspelosti, v ktorom je vhodné zohľadniť jeho názory.

20. Otec opodstatnene namieta, že dieťa vo veku maloletej A. v čase jej výsluchu pred súdom prvej
inštancie zrejme nevie domyslieť dôsledky odlúčenia od svojho otca a brata do ďalekej budúcnosti. Je
možné súhlasiť s navrhovateľom aj v názore, že dieťa vypovedalo spôsobom a obsahom tak z dôvodu,
že žije v súčasnosti výlučne s matkou a styk s otcom bol výrazne obmedzený a maloletá do prostredia,
v ktorom otec v súčasnosti žije, pre nesúhlas matky s takýmto spôsobom styku otca a maloletej A. sa
nevrátila. V priebehu odvolacieho konania Okresný súd Žilina uznesením sp. zn. 21P/256/2021 zo dňa

14. januára 2022 upravil styk otca s maloletou jedenkrát mesačne v rozsahu 3 dní s tým, že styk s
maloletou nie je obmedzený na územie W. republiky. Ak otec bude realizovať styk s maloletou a čo
i len na krátky čas vezme maloletú do prostredia, v ktorom pred premiestnením na W. žila, možno si
maloletá spomenie aj na český jazyk a sociálne väzby naviazané pred jej premiestnením na W., čo
môže výrazne ovplyvniť jej vyjadrenie k otázke navrátenia do krajiny obvyklého pobytu v E. republike.

Je potrebné zdôrazniť, že maloletému pred výsluchom k tak dôležitej otázke ako je návrat do krajiny
obvyklého pobytu je potrebné vysvetliť, že súdy nerozhodujú o jeho návrate do starostlivosti druhého
rodiča, iba o návrate do štátu pôvodného obvyklého pobytu (či v sprievode matky alebo bez nej záleží len
od matky dieťaťa). Na nenariadenie návratu maloletého dieťaťa nestačí obyčajné preferovanie pobytu
v štáte únosu dieťaťom; možnosť nenariadiť návrat má súd len vtedy, ak sa preukáže, že dieťa má

relevantné dôvody na svoje námietky a jeho názor nie je ovplyvnený treťou osobou alebo únoscom
(porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 304/2018 z 5. septembra 2018
a v ňom citovanú judikatúru medzinárodných súdnych orgánov).

21.Nesprávneprávneposúdenievecisúdomprvejinštanciespočívavprílišextenzívnomvýkladečlánku

13 Haagskeho dohovoru o únosoch vo vzťahu k dôvodom nenariadenia návratu maloletého dieťaťa a
príliš zužujúceho výkladu cieľov Haagskeho dohovoru o únosoch a v neskúmaní výluky pre odmietnutie
návratu dieťaťa podľa článku 13 písm. b) Haagskeho dohovoru o únosoch podľa článku 11 ods. 4
nariadenia Brusel IIa, podľa ktorého súd nemôže odmietnuť návrat dieťaťa podľa článku 13 písm. b)
Haagskeho dohovoru z roku 1980, ak sa preukáže, že sa vykonali primerané opatrenia na zabezpečenie

ochrany dieťaťa po jeho návrate.

22. Podľa § 391 ods. 3 C. s. p. odvolací súd pre účely ďalšieho konania súdom prvej inštancie
uvádza, že vzhľadom na doteraz zistený skutkový stav a námietky účastníkov konania je potrebné
zamerať dokazovanie len na prípadnú existenciu dôvodov pre nenariadenie návratu podľa článku 13

Haagskeho dohovoru o únosoch. Súdom ustanovený opatrovník by sa mal zamerať na zisťovanie
okolností tvrdeného zžitia sa maloletej s novým prostredím v širšom rozsahu, aby mohol podať súdu
komplexnú správu o tom, ako maloletá žije v novom prostredí, s kým sa stretáva, ako vníma súčasnú
situáciu, z akého dôvodu vyslovila maloletá A. preferenciu žitia na území W. republiky. Zo spisu vyplýva,
že súdom ustanovený opatrovník mal snahu vykonať pohovor s maloletou, ktorá sa pred ním odmietla k

veci vyjadriť. Okresný súd nezisťoval dôvody zmeny postoja maloletej, či k výpovedi s určitým obsahom
nebola maloletá navedená matkou. Rozumovú vyspelosť maloletej je potrebné ustáliť za pomoci
odborníkov a dieťa opätovne vypočuť po tom, ako mu bude vysvetlené, čo znamená nariadenie návratu
dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu. Súd prvej inštancie zistí, či styk podľa rozhodnutia Okresného
súdu Žilina s maloletou prebieha a či realizuje matka styk s maloletým F. podľa rozhodnutia Obvodního

soudu pro Prahu 2 pod sp. zn. 16P/20/2017, 16 P a Nc 100/2021, akým spôsobom a na akom mieste
sa styk rodičov s deťmi navzájom realizuje, aký vplyv to má na vzťah medzi súrodencami (pozitívny,
negatívny, nezmenený). Pre vyhodnotenie najlepšieho záujmu maloletej v tomto konaní sa nevyhne súd
prvej inštancie otázkam, s kým rodičia maloletej žijú v jednej domácnosti, ako si rodičia predstavujú život,
ak by súd návrhu na nariadenie návratu vyhovel, či matka uvažuje o návrate do krajiny obvyklého pobytu

maloletej spolu s ňou, či otec takéto rozhodnutie zo strany matky očakáva alebo má záujem vykonávať
osobnú starostlivosť o maloletú aj bez matky, pretože len tak môže posúdiť, či je v záujme maloletej, aby
sa navrátila do krajiny obvyklého pobytu alebo zostala žiť na území W. republiky. V novom rozhodnutímusí súd zvážiť všetky zistené skutočnosti a pre prípad kladného rozhodnutia o návrhu musí jeho výrok
zodpovedať ustanoveniu § 130 ods. 1 C. m. p.

23. Podľa § 396 ods. 3 C. s. p., ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

24. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní

proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej

inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať účastník konania, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné
alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného

premiestnenia alebo zadržania (§ 76 C.m.p.).

Proti právoplatnému rozhodnutiu súdu v konaní podľa tohto zákona je prípustné dovolanie generálneho
prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor"), ak to vyžaduje verejný záujem alebo
ochranaprávaaknápravunemožnovčasepodaniadovolaniagenerálnehoprokurátoradosiahnuťinými

právnymiprostriedkami(§78ods.1C.m.p.).Dovolaniegenerálnehoprokurátorajeprípustné,akpotreba
zrušiť alebo zmeniť právoplatné rozhodnutie prevyšuje nad záujmom zachovania jeho nezmeniteľnosti
a nad princípom právnej istoty (§ 78 ods. 2 C.m.p.).

Generálny prokurátor podá dovolanie iba na základe podnetu účastníka alebo osoby dotknutej

právoplatným rozhodnutím súdu. Generálny prokurátor nie je viazaný rozsahom podnetu v prípadoch, v
ktorých ani dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolania (§ 80 ods. 1 C.m.p.). Generálny prokurátor
môže podať dovolanie aj bez podnetu vo veciach, v ktorých môže prokurátor do konania vstúpiť, a to aj
vtedy, ak prokurátor do konania nevstúpil (§ 80 ods. 2 C.m.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie
(§ 379 ods. 1 a 2 C.m.p.), môže mu súd uložiť pokutu do 1.000,- € (§ 382 ods. 1 C.m.p.), rozhodnúť
o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383
ods. 1 C.m.p.) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho
odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo

na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného
alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 C.m.p.) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2
C.m.p.).