Rozsudok Judgement was issued on Thursday, September 25, 2019

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 1Co/364/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7213207522
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Cakoci

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2019:7213207522.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu JUDr. Ladislava Cakociho a členov senátu

JUDr. Petra Tutka a JUDr. Adriany Murínovej v spore žalobcu E.. Y. R., X.. X.X.XXXX, L. Y. F.,
Y. Č.. X, zastúpeného JUDr. Jozefom Mišlinom, advokátom, advokátskej kancelárie so sídlom v
Košiciach, Južná trieda č. 9 proti žalovanému: Stavebnému bytovému družstvu II. Košice, so sídlom
v Košiciach, Bardejovská 3, IČO: 00 171 204, zastúpenému JUDr. Gabrielou Jablonskou, advokátkou,
advokátskej kancelárie so sídlom v Košiciach, Letná č. 47, o uloženie povinnosti a o priznaní náhrady
za finančnú ujmu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 27.4.2018 č.k.
16C/39/2013-518 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

M e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume
10.000,- eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej zamietavej časti rozsudok p o t v r d z u j e.

Žalobcovi p r i z n á v a plnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal plnú náhradu trov
konania. Zároveň priznal štátu náhradu preddavkovaných trov a to vo vzťahu k žalobcovi.

2. Týmto rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol o nároku žalobcu, ktorým sa domáhal uložiť
žalovanému povinnosť zdržať sa prijímania nových členov - žiadateľov o byt a to až do uspokojenia
doterajších členov SBD II. Košice - žiadateľov o byt. Zároveň sa domáhal zaplatenia nemajetkovej ujmy
v sume 11.451,90 eur (435.000,- Sk).

3. Žalobca sa tohto nároku domáhal na základe tvrdenia, že je členom bytového družstva - žalovaného

od XX.X.XXXX, kedy bol zároveň zaradený do poradníka na pridelenie družstevného bytu. Poukázal
na to, že žalovaný od r. 1996 prideľoval byty aj nečlenom bytového družstva a to bez akýchkoľvek
kritérií, čím bol on ako člen bytového družstva poškodený na svojich právach a znevýhodnený oproti
iným, ktorým boli byty pridelené bez akýchkoľvek kritérií. Mal za to, že takýmto konaním žalovaného
bol diskriminovaný. Počas konania žalobca svoj nárok odôvodňoval taktiež tvrdením, že byty ktoré
boli žalovaným prideľované po neplatičoch boli v užívaniaschopnom stave a nesúhlasil s tvrdením
žalovaného, že tieto byty neboli v užívaniaschopnom stave. Na výzvu súdu konkretizoval, že obdobie,

za ktoré malo dochádzať k jeho diskriminácii je od 1.7.2004, kedy nadobudol účinnosť Antidiskriminačný
zákon zák. č. 365/2004 Z.z. s tým, že aj od uvedeného dňa žalovaný prideľoval byty po neplatičoch bez
akýchkoľvek kritérií a nezohľadnil vo svojich interných predpisoch, t.j. v Zásadách o prideľovaní bytov
po neplatičoch tento antidiskriminačný zákon. Diskrimináciu videl v rozdielnom prístupe žalovaného kosobám v tej istej situácií, keď nezohľadnil, že niekto už bol členom družstva, napriek tomu prijímal
nových členov a nezohľadnil postavenie starých a dlhodobých členov družstva. Žalovaný rovnako
nezohľadňoval ani existujúci ním vyhotovený poradovník žiadateľov o byt po neplatičoch a tvrdil, že

tento nemal na prideľovanie bytov po neplatičoch žiadne kritéria, keď byty prideľoval aj zamestnancom
žalovaného, resp. ich príbuzným, ako aj iným osobám, ktoré neboli členmi bytového družstva.

4. Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie tým, že na základe vykonaného dokazovania nemal za
preukázané, že žalovaný pri prideľovaní bytov po neplatičoch (bytov nachádzajúcich sa v dezolátnom

a neužívaniaschopnom stave) by bol postupoval tým spôsobom, aby kritériom na pridelenie takého
bytu bolo to, či je žiadateľ o taký byt členom alebo nečlenom družstva, resp. či je dlhodobým
alebo krátkodobým členom družstva. Ani uplatňovanie a ani existenciu žiadneho takého kritéria „člen
družstva - nečlen družstva“ žalovaným, resp. u žalovaného pri prideľovaní bytov po neplatičoch súd
nezistil. Kritériá prideľovania bytov po neplatičoch vychádzali z filozofie žalovaným prijatej Koncepcie
prideľovania náhradných bytov pre neplatičov a následne boli premietnuté a zakotvené do stanov

bytového družstva (žalovaného). Boli prijaté najvyšším orgánom družstva - zhromaždením delegátov,
ktoré takú zmenu stanov odsúhlasilo. Podľa prijatej koncepcie a podľa čl. 32 ods. 6 stanov sa uvoľnené
byty po neplatičoch (na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu o vyprataní bytu)
prideľovali mimo poradovníka osobám, ktoré o pridelenie takéhoto bytu (po neplatičovi) požiadali, t.j. bez
ohľadu na členstvo v družstve, a súhlasili jednak zaplatiť dlh, ktorý na byte po jeho predchádzajúcich

nájomcoch - neplatičoch viazol a jednak prevziať tento byt v stave, v akom sa nachádzal. Žalovaný
viedol evidenciu žiadateľov o pridelenie bytu po neplatičoch, do ktorej žiadateľov zapisoval podľa
dátumu podania žiadosti a podľa toho o koľko izbový byt požiadali. Jednalo sa o evidenciu odlišnú
od poradovníka na pridelenie družstevného bytu členov družstva. Aj žalobca podaním žiadosti dňa
X.X.XXXX požiadal o pridelenie 2-izbového bytu po neplatičovi a bol zaradený do evidencie žalovaného.

Byt mu pridelený nebol. Žalobca v tom, súčasne tvrdiac, že boli byty pridelené nečlenom družstva, videl
svoju diskrimináciu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že nečlenom družstva boli prideľované
len byty po neplatičoch. Zo všetkých predložených záznamov o technickom stave odovzdaných bytov
po neplatičoch vyplynulo, že tieto byty boli v opotrebenom až dezolátnom stave vyžadujúcom pred
ich ďalším užívaním komplexnú rekonštrukciu. Potvrdili to aj svedecké výpovede všetkých vypočutých

svedkov, že im pridelené byty po neplatičoch boli zdevastované v stave, ktorý v čase po ich pridelení
neumožňoval bez rekonštrukcie a opráv ich užívanie na bývanie a svedkovia ak prenajatý byt chceli
užívať, museli ho najskôr na vlastné náklady uviesť do užívaniaschopného stavu. Okrem toho každý z
nich vypovedal, že na vyrovnanie dlhov viaznucich na pridelenom byte zaplatil rádovo niekoľko stotisíc
korún. Žalobca nepreukázal, že by bol nečlenom družstva pridelený byt v riadnom užívaniaschopnom

stave. Námietky žalobcu, že tieto byty (aj napriek ich neužívaniaschopnému stavu) nestratili charakter
bytu, pretože o tom nerozhodol stavebný úrad, mal súd pre tento prípad za právne irelevantné. Mal
za dostatočne preukázané svedeckými výpoveďami jednotlivých svedkov v akom stave im pridelené
byty pri ich pridelení boli (porozbíjané okná, dvere, špinavé a plesnivé steny, príp. postrhávané tapety,
poškodené podlahy, chýbajúce zariadenie bytu - umývadlá, toaletné misy, kuchynské linky ...). Byt

pridelený do nájmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka musí byť bytom užívania schopným. Z
vykonaného dokazovania vyplynulo, že byty, ktoré im boli pridelené, boli byty po neplatičoch, ktoré v
žiadnom prípade neboli bytmi v užívaniaschopnom stave a teda nemohli byť spôsobilým predmetom ich
prenájmu žalovaným ako prenajímateľom členom družstva - záujemcom o nájom bytu. Pred prenájmom
bolo potrebné uviesť ich do riadneho užívaniaschopného stavu, čo žalovaný mohol zrealizovať len na

vlastný účet a teda aj účet všetkých členov družstva. Preto žalovaný z dôvodov ekonomických (aby byty
neuvádzal do riadneho stavu na účet všetkých členov družstva a aby družstvu nezostal neuhradený
dlh po neplatičovi, ktorý neplatič reálne by tento dlh nebol nikdy splatil, resp. určite nie v dohľadnej
dobe) prijal koncepciu nakladania s takýmito bytmi, prijal zmenu stanov a vytvoril osobitnú evidenciu
záujemcov o pridelenie takého bytu. Vyplynulo to z výpovedí štatutárnych zástupcov žalovaného A.. H.

C. J.. R.. Preto s takými bytmi družstvo (žalovaný) nakladalo podľa čl. 32.6. Stanov, v tzv. osobitnom
režime. Jednalo sa o postup v súlade so stanovami družstva a odsúhlasený jeho najvyšším orgánom.
Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že je potrebné mať na zreteli, že družstvo je predovšetkým
podnikateľským subjektom (§ 221 Obchodného zákonníka) a v súlade s takýmto poňatím družstva musí
sa na trhu správať najmä ekonomicky. Vykonaným dokazovaním bola preukázaná obrana žalovaného,

že kritériom pre prideľovanie bytov po neplatičoch nebolo to, či žiadateľ o pridelenie takéhoto bytu
bol alebo nebol členom družstva (keďže žalovaný aj viedol osobitnú evidenciu týchto žiadateľov bez
ohľadu na členstvo v družstve), ale kritériom bolo to, či žiadateľ zaplatil všetky dlhy viažuce sa na
tento byt a súhlasil s tým, aby mu družstvo (žalovaný) pridelilo byt, ktorý nebol v užívaniaschopnomstave. Toto potvrdili výpovede všetkých svedkov. Súd prvej inštancie nemal za preukázané, že by
žalovaný pri prideľovaní bytov po neplatičoch bol diskriminoval žalobcu z dôvodu, že bol členom
družstva oproti nečlenom, pretože to, či bol žiadateľ o taký byt dlhoročným členom družstva alebo

členom nebol, nebolo významné pri postupe prideľovania bytov po neplatičoch. Neplatič sa stal členom
družstva s splnil všetky s tým súvisiace povinnosti pri pridelení bytu. Jednalo sa o osobitný režim,
postup podľa čl. 32.6. Stanov družstva. V konaní neboli preukázané ani ďalšie tvrdenia žalobcu,
že žalovaný prideľoval byty bez akýchkoľvek kritérií, ľubovoľne len podľa svojej vôle, resp. podľa
žalobcu uprednostňoval svojich príbuzných a známych. Kritéria už boli uvedené, boli dané, súd ich mal

preukázané. Pokiaľ sa týka uprednostňovania príbuzných a známych, žalovaný ako právnická osoba ani
žiadnych príbuzných nemá, ale nebolo preukázané ani akékoľvek uprednostňovanie známych. Žalobca
uviedol počas konania nie celkom konkrétne tvrdenie o pridelení bytov šoférom družstva. Neboli však
uvedené žiadne konkrétnosti, či sa malo jednať o pridelenie bytu, príp. bytov po neplatičoch a kedy.
Z bytov pridelených vo vymedzenom období, v ktorom malo dôjsť k diskriminácii žalovaného, žiaden
zo svedkov, ktorým boli vo vymedzenom období byty pridelené, nebol zamestnancom žalovaného. Z

výpovedí jednotlivých svedkov však vyplynulo, že sa aktívne zaujímali (telefonovali žalovanému, osobne
sa zaujímali) v r. 2005 o pridelenie bytu po neplatičovi, chcejúc riešiť svoju bytovú otázku. Jedine
svedkyňa J.. R., ktorej bol pridelený byt po neplatičovi bola členkou predstavenstva žalovaného, ktorej
bol pridelený 1-izbový byt asi po siedmych rokoch od podania žiadosti v r. 1998, t.z. rok 2005. Keďže jej
bolpridelený1-izbovýbyt,nemohlabyťuprednostnenápredžalobcom,keďžežalobcažiadalopridelenie

bytu po neplatičovi 2-izbového. Zároveň nebol bytom 2-izbovým o aký mal záujem žalobca, ani jeden
z bytov, ktoré boli pridelené vo vymedzenom období od 1.7.2004, a teda ani ich pridelením nemohlo
dôjsť k uprednostneniu tých, ktorým boli pridelené, pred žalobcom. Okrem toho určitá výnimka pri
prideľovaní bytov bola zakotvená aj v čl. 32 ods. 2 Stanov a predstavenstvo mohlo prideliť byt mimo
poradovníka v prípadoch hodných osobitného zreteľa, najmä z dôvodov dôležitých potrieb bytového

družstva. Ročne bolo možné takto prideliť iba jeden byt. V konaní však ani nebol preukázaný postup
žalovaného podľa tohto ustanovenia, aby nekonkrétne tvrdenie žalobcu mohlo byť pravdivé. Aj keď
žalobca mal za to, že antidiskriminačným zákonom v jeho pôvodnom znení, tak ako zákon nadobudol
účinnosť dňa 1. júla 2004, bola zakázaná diskriminácia z akéhokoľvek dôvodu, poukazujúc pri tom
na znenie § 2 ods. 1 antidiskriminačného zákona, súd sa s jeho názorom nestotožnil. Ustanovenie

§ 2 antidiskriminačného zákona je jeho všeobecným ustanovením, ktoré vymedzuje základné pojmy,
ustanovenie § 3 odsek 1 v spojitosti s ustanovením oblastí v § 5 a 6 a následne § 3 odsek 2
antidiskriminačného zákona predstavujú vymedzenie pôsobnosti tohto zákona. Antidiskriminačný zákon
neupravujezásadurovnakéhozaobchádzaniavšeobecne,vovšetkýchoblastiachspoločenskéhoživota,
ale zameriava sa len na oblasti v zákone priamo stanovené a len v spojení s právami osôb ustanovenými

osobitnými zákonmi (jedná sa vo vzťahu antidiskriminačného zákona a osobitných zákonov, na ktoré
odkazuje, o vzťah lex generali k lex specialis). Výpoveďou štatutárneho zástupcu žalovaného Ing.
Vojtecha Molnára bolo zdôraznené, že v prípade bytov po neplatičoch sa jedná o úplne inú technicko
- ekonomickú kategóriu bytov (zdevastovaných a s vysokým dlhom nájomcov - neplatičov za užívanie
bytu), nespĺňajúcu atribúty bytu, na pridelenie akého a následné uzavretie zmluvy o nájme akého vzniká

právo členovi družstva po zaplatení členského podielu. Poukázal na to, že pridelením takého bytu
po neplatičovi, v stave v akom sa byt nachádza, členovi družstva po zaplatení členského podielu by
dochádzalo zo strany družstva porušovaniu Stanov, keďže člen družstva je povinný uzavrieť nájomnú
zmluvu len na byt, ktorý je spôsobilý na užívanie. Napokon podľa zistení súdu, zo žiadneho ustanovenia
Stanov, ako základného dokumentu žalovaného, nevyplýva pre žalovaného povinnosť prideliť žalobcovi

byt, hoci podľa ust. čl. 12 ods. 1 písm. e/ a f/ má žalovaný po zaplatení členského podielu právo na
pridelenie určitého konkrétneho bytu a na následné uzavretie nájomnej zmluvy na tento byt. Nedošlo
preto v danom prípade k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania aj z dôvodu, že uvedená zásada
sa uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi a žalobca neuviedol a ani
nepreukázal, že by bolo ustanovené osobitným zákonom právo člena bytového družstva na pridelenie

bytu po neplatičovi. Nedá sa opomenúť ani ďalšia skutočnosť a to, že žalobca bol členom družstva,
ktoré v zmysle ust. 221 ods. 1 Obchodného zákonníka, je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb
založeným za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb
svojich členov. Podľa ust. § 223 ods. 2 vety prvá, druhá a tretia Obchodného zákonníka, členský
podiel predstavuje mieru účasti člena na družstve. Jeho výška sa určuje podľa pomeru členského

vkladu k základnému imaniu družstva, ak stanovy neurčujú inak. Každý člen môže mať v družstve len
jeden členský podiel. Vzájomný vzťah družstva - žalovaného a jeho člena - žalobcu je preto sa riadil
podľa Obchodného zákonníka a stanovami družstva. Podľa ust. § 242 veta prvá ods. 2 Obchodného
zákonníka, na návrh člena vysloví súd neplatnosť uznesenia členskej schôdze, pokiaľ uznesenie je vrozpore s právnymi predpismi alebo stanovami družstva. Koncepcia prideľovania náhradných bytov pre
neplatičov a v dôsledku toho zmena stanov, konkrétne doplnenie odseku 6 do čl. 32 Stanov boli prijaté
najvyšším orgánom družstva, ale žalobca ako člen družstva nenapadol návrhom na súde neplatnosť

prijatého uznesenia, ale až v tunajšom konaní tvrdí, že samotná prijatá koncepcia je diskriminujúca.... V
priamom rozpore s ust. § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka je aj žalobný petit formulovaný žalobcom. S
poukázaním na vyššie citované ust. § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka o právnom postavení družstva
ako spoločenstva neuzavretého počtu osôb založeného za účelom podnikania, bolo by v rozpore so
zákonom, ak by súd (ak by aj mal zistené podmienky diskriminácie žalobcu) vyhovel petitu žalobcu,

ktorýmžiadalzakázaťžalovanémuprijímaťnovýchčlenovaždouspokojeniadoterajšíchčlenovdružstva
(zrejmeichbytovýchpotrieb),keďaniObchodnýzákonník aanistanovyneurčujúpovinnosťžalovanému
prideliť svojmu členovi byt.

5. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, ktorý označil postup žalovaného pri prideľovaní bytov za výkon
práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi s odôvodnením, že prideľoval byty bez jasných kritérií,

súd prvej inštancie uviedol, že bolo preukázané, že žalovaný nepostupoval bez akýchkoľvek kritérií pri
prideľovaní bytov po neplatičoch a ani tento postup nebol v rozpore s dobrými mravmi a to s poukazom
na to, že postupoval podľa schválených pravidiel a teda nie na úkor iných osôb. Ďalej uviedol, že
oboznámiac sa s presným znením čl. 1 Protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd pojednávajúcom o ochrane majetku, nemal tvrdenie žalobcu za preukázané. Súd prvej inštancie

nedospel k záveru, aby v prípade postupu žalovaného išlo o jeho svojvôľu. Vyvodiac záver, že súd
nemal za preukázané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, žalobu zamietol bez toho, aby
považoval za potrebné osobitne sa zaoberať nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy. Rozhodnutie o
trovách konania založil na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnému žalovanému priznal plnú náhradu trov
konania. S poukazom na výsledok konania zaviazal na náhradu preddavkovaných trov štátu vyplatením

svedočného žalobcu vzhľadom na jeho neúspech v konaní.

6. Proti rozsudku podal včas odvolanie žalobca. Tento žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie zakladal na tvrdení, že rozhodnutie súdu prvej inštancie,
ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej má vadu, ktorá mala vplyv na rozhodnutie vo veci

samej. Súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že má za to, že rozsudkom súdu prvej
inštancie a konaním, ktoré mu predchádzalo došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1 prvej vety, ods. 2, čl. 13

ods. 3, čl. 20, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, čl. 6
ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd, čl. 21 ods. 1 Charty základných
práv Európskej únie v spojení s ust. § 11 ods. 2, § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1, 2, 3, § 5 ods. 1 zák. č.
365/2004 Z.z. (Antidiskriminačný zákona) vo verzii účinnej od 1.7.2004 do 1.4.2008. Rozsudok súdu
prvej inštancie považuje za arbitrárny aj vzhľadom k tomu, že tento rozhodol v rozpore s namietanou

judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu SR. Poukázal na to, že súdu
predložil návrh na prerušenie konania s tým, aby podľa § 162 ods. 1 písm. b/ C.s.p. podal návrh
ústavnému súdu na začatie konania o súlade právnych predpisov a konanie podľa § 162 ods. 1 C.s.p.
prerušil, alebo upustil od aplikácie ust. § 9 ods. 3 Antidiskriminačného zákona bez toho, aby musel
požadovať alebo čakať na jeho predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným

ústavným postupom, pretože ust. § 9 ods. 3 cit. zákona je v rozpore s ust. čl. 6 o Medzinárodnom
dohovore o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie, čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, čl. 21 ods. 1 Charty základných práv Európskej únie v spojení s
čl. 15 Smernice 2000/43 a čl. 17 Smernice 2000/78. Je toho názoru, že súd prvej inštancie nemohol
rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania uznesením, ale rozsudkom a to spolu s rozhodnutím vo

veci samej a to s poukazom na úpravu § 162 ods. 3 C.s.p.. Má za to, že takýmto postupom mu
súd odňal právo podať proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie. V odvolaní
ďalej súdu prvej inštancie vytýka porušenie ust. § 11 zák. č. 365/2004 Z. z.. Mal za to, že z tohto
ustanovenia vyplýva prenesenie dôkazného bremena na žalovaného na preukázanie, že neporušil
zásadu rovnakého zaobchádzania v prípade, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno

dôvodneusudzovať,žekporušeniuzásadyrovnakéhozaobchádzaniadošlo.Vkonanípredložildostatok
dôkazov o porušení zásady rovnakého zaobchádzania a z toho vyplýval presun dôkazného bremena na
žalovaného, ktorého zaťažilo dôkazné bremeno preukázať, že k priamej alebo nepriamej diskriminácii
z jeho strany nedošlo. Má za to, že žalovaný v konaní toto svoje dôkazné bremeno neuniesol, keďnepreukázal,žedodržalzásadurovnakéhozaobchádzaniapriprideľovaníbytov.Nepovažujezasprávny
záver súdu prvej inštancie o tom, že bola preukázaná obrana žalovaného, že kritériom pre prideľovanie
bytov po neplatičoch nebolo to, či žiadateľ' o pridelenie takéhoto bytu bol alebo nebol členom družstva,

ale kritériom bolo to, či žiadateľ' zaplatil všetky dlhy viažuce sa na tento byt a súhlasil s tým, aby
mu družstvo pridelilo byt, ktorý nebol v užívaniaschopnom stave. Takýto záver považuje žalobca s
poukazom na judikatúru ESĽP za arbitrárny. Má za to, že princíp nediskriminácie a princíp rovnosti sú
úzko prepojené. Princíp rovnosti vyžaduje, aby sa v rovnakých situáciách postupovalo rovnako, a v
nerovnakých situáciách odlišne. Každý iný postup, ak preň neexistuje objektívny a primeraný dôvod, sa

rovná diskriminácii. Rovnosť v právach je potrebné chápať tak, že ide právne rozlišovanie v prístupe k
určitým právam, ktoré nesmie byť prejavom ľubovôle. Súdu prvej inštancie taktiež vyčíta, že nevykonal
vo veci diskriminačný test podľa metodológie ESĽP. Má za to, že súd prvej inštancie sa nesprávne
vyporiadal s jeho tvrdením, že samotná Koncepcia prideľovania bytov po neplatičoch u žalovaného
bola diskriminujúca. Poukázal na to, že z tejto koncepcie vyplýva, že žiadateľmi o byt po neplatičoch
mohli byť fyzické osoby, zamestnanci družstva, funkcionári družstva, pričom Žiadateľ' nemusel byť ani

členom družstva. Tak prideľovaním bytov v zmysle takejto koncepcie po neplatičoch, nečlenom družstva,
funkcionárom a zamestnancom a iným osobám mimo poradovníka bez akýchkoľvek kritérií, žalovaný
zvýhodnil určité osoby, pričom nepristúpil odlišne k dlhodobým členom družstva, ktorí už mali právo na
pridelenie bytu zakotvené v stanovách. Ide o svojvôľu odporcu, ktorá je neprípustnou. Závery súdu
prvej inštancie o tom, že nemal za preukázané porušenie zásady rovnakého zaobchádzania je v rozpore

s nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II ÚS 471/2011-66, ktorým v predmetnej veci vyslovil názor,
že účinnosťou antidiskriminačného zákona od 1.7.2004 až do poslednej novelizácie, ktorá nadobudla
účinnosť 1. apríla 2008, ust. § 2 ods. 1 zakazovalo diskrimináciu z akéhokoľvek dôvodu. V náväznosti
na to žalobca tvrdí, že predmetnom prípade sa s ním ako členom bytového družstva ako členom
stavebného bytového družstva zaobchádzalo rozdielne ako s osobami ktorým bol byt pridelený, hoci

medzi ním a skupinou osôb ktorým bol byt pridelený neboli rozdiely takého druhu a takej závažnosti,
ktoré by odôvodňovali takéto rozdielne zaobchádzanie a je bezvýznamné či dôvody, ktoré k nej viedli,
vychádzali zo skutočnosti alebo z mylnej domnienky. Ďalej súdu prvej inštancie vytýka, že sa neriadil
dôvodmi v uvedenom náleze Ústavného súdu, v ktorom uložil povinnosť pri riešení otázky právnej
kvalifikácie vysporiadať sa aj s ďalšími jeho námietkami. Súd prvej inštancie sa s tými námietkami však

nevyporiadal.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie vo veci náležite zistil skutkový stav
a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z dokazovania vyplynuli. Toto následne

vyhodnotil podľa stanovených zásad C.s.p., citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný
prípad a z nich vyvodil aj svoje právne závery.

8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. na nariadenom
odvolacom pojednávaní v zmysle ust. § 385 ods. 1 C.s.p. zopakoval dôkazy vykonané súdom prvej

inštancie a to oboznámením sa s obsahom nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 471/2011-60 zo dňa
13.3.2002, Stanovami SBD II Košice (č.l. 60), obsahom Koncepcie riešenia prideľovania náhradných
bytov po neplatičoch (č.l. 89), evidenčnými listami o pridelení bytov po neplatičoch za obdobie od r.
2004 do r. 2006 (č.l. 108-118) a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Súd
prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutkových záveroch, ktoré nemajú oporu vo vykonanom

dokazovaní, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia spočívajúceho v tom, že
správny hmotnoprávny predpis nesprávne aplikoval na ustálený skutkový stav.

9. Z obsahu žaloby, ako aj z prednesov žalobcu počas doterajšieho konania je nesporné, že tento svoj
nárok zakladá na tvrdení, že ako člen bytového družstva uchádzajúci sa o pridelenie bytu bol zo strany

bytového družstva diskriminovaný a to tým, že jemu ako členovi bytového družstva nebol pridelený byt
a ani mu nebol ponúknutý byt získaný bytovým družstvom po neplatičoch a to napriek tomu, že takéto
byty boli pridelené aj osobám, ktoré neboli členmi uvedeného bytového družstva.

10. Žalobca po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí nálezom Ústavného súdu SR vyšpecifikoval

obdobie, za ktoré malo dochádzať k jeho diskriminácii a to obdobím od nadobudnutia účinnosti zák. č.
365/2004Z.z.(Antidiskriminačnýzákon)do31.8.2007,kedyjehonovelizácioudošlokúpravepôsobnosti
tohto zákona. S poukazom na závery Ústavného súdu SR vyslovené v jeho citovanom náleze sp.zn. II.
ÚS 471/2011-60 zo dňa 13.3.2012, v ktorom tento zaujal názor, že právnu kvalifikáciu nároku žalobcuje potrebné vykonať podľa znenia citovaného Antidiskriminačného zákona, ktoré bolo účinné v čase,
kedy podľa skutkových tvrdení žalobcu malo dochádzať k jeho diskriminácii, ako aj s prihliadnutím na
jeho záver o tom, že zákaz diskriminácie sa vzťahuje aj na obchodnoprávne vzťahy, teda aj na vzťahy

medzi členom družstva a družstvom ako podnikateľským subjektom, možno konštatovať, že súd prvej
inštancie založil svoje právne závery na správnom hmotnoprávnom predpise, ak citoval ustanovenia
zákona č. 365/2004 Z.z. v znení účinnom za žalobcom označené obdobie diskriminácie. Tieto správne
hmotnoprávne ustanovenia však nesprávne aplikoval na ustálený skutkový stav. Odvolací súd v tomto
smere poukazuje na to, že právne postavenie žalovaného je upravené v ust. § 221 a nasl. Obchodného

zákonníka.

11. Podľa § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb
založeným za účelom podnikania alebo zabezpečenia hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb
svojich členov. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že družstvo je právnickou osobou,
korporáciou, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku spoločne s obchodnými spoločnosťami.

Osobitosť družstva tkvie najmä v samospráve, v princípoch družstevnej demokracie. Na rozdiel od iných
obchodných spoločností zaoberajúcich sa prevažne podnikateľskou činnosťou za účelom dosiahnutia
zisku, družstvá historicky vznikali ako tzv. svojpomocné spoločenstvá zabezpečujúce určité spoločné
hospodárske a sociálne záujmy svojich členov. Družstvo teda vždy sleduje cieľ uspokojiť záujmy
svojich členov a v záujme toho môže organizovať určitú činnosť hospodárskeho charakteru. V prípade

bytového družstva je prioritným poslaním tejto právnickej osoby riešenie a zabezpečenie bytových
otázok svojich členov. V takomto rámci je potrebné posudzovať aj právny vzťah medzi žalobcom ako
členom bytového družstva a žalovaným ako touto formou právnickej osoby. Splnením podmienok pre
členstvo v bytovom družstve vznikajú jednotlivým členom práva a povinnosti vo vzťahu k bytovému
družstvu,ktorémajúobchodnoprávnycharakter,anitentovšaktietovzťahynevyčleňujezprávnejúpravy

Antidiskriminačného zákona, ktorého účelom je predchádzať princípom nerovnakého zaobchádzania s
jednotlivými členmi bytového družstva. Z takto vymedzeného zákonného rámca družstevných vzťahov
družstvo nemôže vystúpiť ani prijatými vlastnými vnútrodružstevnými úpravami. Odvolací súd po
zopakovaní dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie a to oboznámením sa s Koncepciou
riešenia prideľovania náhradných bytov pre neplatičov, ktoré bolo prijaté dňa X.X.XXXX konštatuje, že

toto vo svojom závere obsahuje aj „pravidlá prideľovania uvoľnených bytov po neplatičoch“. Podľa tejto
úpravy sa jedná o prideľovanie bytov mimo poradovníka v súlade s čl. 32 ods. 2 a ods. 6 Stanov družstva.
Byty prideľuje predstavenstvo družstva na základe odporúčania BK. Byty sa prideľujú pre žiadateľov,
ktorí predložili žiadosť o pridelenie bytu mimo poradovníka po neplatičoch. Žiadateľmi môžu byť fyzické
osoby, zamestnanci družstva, funkcionári družstva. Žiadateľ nemusí byť členom družstva. V nadväznosti

na to sú uvedené aj kritériá pre pridelenie takéhoto bytu, podľa ktorých
1/ žiadateľ uhradí k termínu pridelenia bytu družstvom vyčíslené pohľadávky,
2/ žiadateľ uvedie byt do užívaniaschopného stavu s vykonaním všetkých opráv a údržby na vlastné
náklady a
3/ žiadateľ zabezpečí pre neplatiča náhradný byt alebo náhradné ubytovanie.

12. Podľa čl. 32 ods. 6 Stanov bytového družstva mimo poradovníka pridelí predstavenstvo uvoľnený
byt po neplatičovi na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku súdu o vyprataní bytu. Byt
pridelí predstavenstvo so zreteľom na uspokojenie pohľadávok evidovaných na byte k termínu nového
pridelenia bytu v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

13. Z citovaných vnútrodružstevných úprav odvolací súd konštatuje, že žalovaný mal v čl. 32 ods. 1
svojich stanov upravenú zásadu prideľovania bytov a to tak, že tieto prideľuje predstavenstvo členom
podľa ich poradia v poradovníku, pokiaľ ďalej nie je ustanovené inak. V ods. 2 až 6 citovaného čl. 32
sú uvedené výnimky, podľa ktorých môže predstavenstvo prideliť byt aj mimo poradovníka inej osobe.

U všetkých týchto výnimiek pridelenie bytu mimo poradia v poradovníku však platí, že takto možno byt
prideliť iba členovi družstva. Táto zásada platí aj pre ods. 6. Z tohto pohľadu teda vnútrodružstevná
úprava označená ako Koncepcia riešenia prideľovania náhradných bytov pre neplatičov je v rozpore
s čl. 32 stanov bytového družstva, keďže táto umožňuje prideliť byt po neplatičovi nielen členovi
bytového družstva mimo poradovníka čakateľov o byt, ale aj nečlenom bytového družstva. Táto úprava

sa teda zjavne vymyká z rámca vymedzeného úpravou členských vzťahov medzi členom družstva a
bytovým družstvom. Žalovaný takouto úpravou prideľovaním bytov nečlenom družstva zjavne konal
v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania, ide teda zjavne o nepriamu formu diskrimináciu
upravenú v § 2 ods. 4 zákona č. 365/2004 Z.z., keďže rozhodnutie žalovaného označené akoKoncepcia riešenia prideľovania náhradných bytov pre neplatičov znevýhodňuje okruh osôb, ktorými
sú členovia tohto bytového družstva, medzi nimi aj osobu žalobcu v porovnaní s inými osobami,
teda s nečlenmi bytového družstva pri prideľovaní konkrétnych bytov, pritom nebolo z vykonaného

dokazovania zrejmé, aby uvedené rozhodnutie alebo prax žalovaného boli objektívne odôvodnené
sledovaním jeho oprávneného záujmu. Žalovaný totiž v konaní nepreukázal, aby byty nadobudnuté
po neplatičoch ponúkol za obdobných podmienok prioritne svojim členom a aby napriek tomu žiaden
z členov bytového družstva o takýto byt za ponúkaných podmienok nemal záujem. Z uvedeného
možno vyvodiť záver o postupe žalovaného nesúceho znaky diskriminácie a to v rozsahu práv

zakotvených v zákone č. 365/2004 Z.z. Týmto postupom došlo k rôznemu zaobchádzaniu, ktorým boli
poškodené, teda diskriminované osoby členov bytového družstva v situácii s inou skupinou osôb a
to nečlenmi bytového družstva, ktorí individuálne podali žiadosť o pridelenie bytu. Neexistuje pritom
objektívne a rozumné zdôvodnenie takéhoto rôzneho zaobchádzania, teda existencia legitímneho
cieľa a primeranosti prostriedkov zvolených na jeho dosiahnutie. Vzhľadom k tomu, že zo stanoviska
žalovaného vyplýva, že tento nepopieral, že postupoval v súlade s takto prijatými zásadami na

prideľovanie bytov po neplatičoch, že teda tieto byty pridelil aj nečlenom bytového družstva, z čoho
vyplýva, že nielen že existovala takáto jeho diskriminačná úprava, ale tento v rámci tejto úpravy aj konal
a za žalobcom označené obdobie pridelil takéto byty aj nečlenom bytového družstva. Z tohto dôvodu
nepovažoval už odvolací súd za potrebné opakovať ďalšie dôkazy a to výsluchmi svedkov - osôb, ktorým
ako nečlenom družstva boli takýmto postupom pridelené byty. Možno totiž konštatovať, že v tomto

smere išlo o skutočnosť, ktorá medzi stranami nebola spornou. Na základe toho odvolací súd uzavrel
v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, že základ nároku je preukázaný. Pri posudzovaní žalobcom
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy odvolací súd tento nárok právne posudzoval podľa
ust. § 9 ods. 1 až 3 citovaného zákona a v tomto smere dospel k záveru, že zo skutkových okolností
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania tak súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho súdu je zrejmé,

že v dôsledku diskriminačného konania žalovaného bol žalobca poškodený na svojich právach člena
bytového družstva, v dôsledku čoho bolo v podstatnom rozsahu obmedzené jeho základné právo a
dôvod, pre ktorý sa stal členom bytového družstva a to možnosť získania práva nájmu k družstevnému
bytu. Z tohto pohľadu teda nemožno považovať za primerané zadosťučinenie iba v jeho práve domáhať
sa voči žalovanému, aby upustil od svojho konania a za dôvodný preto možno považovať jeho nároku

na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Vyhodnotiac konkrétne okolnosti vzhľadom na charakter práva
žalobcu, ktoré bolo diskrimináciou dotknuté a to jeho práva na bývanie s prihliadnutím na dĺžku obdobia,
počas ktorého dochádzalo k diskriminácii vyhodnotil ako primeraný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
do výšky 10.000,- eur. Z tohto dôvodu tomuto nároku do takejto výšky vyhovel a v prevyšujúcej časti
potvrdil zamietavý výrok.

14. Za nedôvodné považuje odvolací súd odvolanie žalobcu vo vzťahu k zamietavému výroku jeho
ďalšieho nároku a to uložiť žalovanému zákaz prijímať nových členov. Takýto nárok totiž je v rozpore
s právnou úpravou členstva v družstve v zmysle ust. § 221 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého
vyplýva, že družstvo je spoločenstvom neuzavretého počtu osôb. Z uvedeného je zrejmé, že samotné

prijímanie nových členov je konanie v súlade s takouto právnou úpravou a na druhej strane takto
formulovaný nárok nerieši diskrimináciu žalobcu vo vzťahu k ním označenému spôsobu prideľovania
bytov, keďže toto diskriminačné konanie spočíva práve v prideľovaní bytov nečlenom bytového družstva.
S poukazom na tieto dôvody odvolací súd zamietavý výrok ohľadne tohto nároku potvrdil ako vecne
správny podľa ust. § 387 ods. 1 C.s.p..

15. Rozhodnutie o trovách konania sa zakladá na ust. § 396 ods. 1 a 2 C.s.p. v spojení s § 255 ods.
1 C.s.p.. Keďže odvolací súd menil rozsudok súdu prvej inštancie, bolo jeho povinnosťou rozhodnúť
aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie. Pri posudzovaní úspechu v konaní
odvolací súd prihliadol na skutočnosť, že aj keď žalobca v konaní uplatnil dva nároky, obsahovo je

zrejmé, že takto formulovaným petitom žaloby sa snažil dosiahnuť rovnaký výsledok a to priznať mu
odškodnenie za diskrimináciu zo strany žalovaného. Z tohto hľadiska preto formulácia petitu spočívajúca
v zákaze prijímania nových členov možno kvalifikovať ako nárok vyplývajúci z ust. § 9 ods. 2 zákona č.
365/2004 Z.z. smerujúca k upusteniu diskriminačného konania. Keďže nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy v zmysle ods. 3 citovaného § nadväzuje na nárok vyplývajúci z ods. 2 možno konštatovať, že

ho tento zároveň aj subsumuje a preto vyhovením nároku na náhradu nemajetkovej ujmy možno
kvalifikovať ako plný úspech žalobcu. Na záver súdu o plnom úspechu žalobcu v konaní nemá vplyv
ani skutočnosť, že jeho rozsudkom bola potvrdená časť zamietavého nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy. Tu odvolací súd vychádzal zo zásady úspechu vo veci, ktorú je potrebné uplatniť aj na konania,ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo). V takomto prípade totiž nemožno hovoriť
o procesne neúspešnom žalobcovi, ak mu bola priznaná časť žalobou uplatneného nároku. Tohto totiž
nemožno ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy

súdu. Má za to, že pri rozhodovaní o náhrade trov konania v takomto prípade je treba rozlíšiť, čo je
základné a čo je sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo
zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Pre potrebu rozhodovania o
výške takto priznaných trov konania považuje odvolací súd za vhodné riešenie v tom, že žalobcovi bude
priznaná síce plná náhrada trov konania, avšak výlučne iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej).

Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy je v takomto prípade zdôvodniteľné cez
interpretáciu pojmu „úspech vo veci“, keďže ten, ako je uvedené vo výške sa skúma, čo do právneho
základu a nie čo do výšky priznaného nároku.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).