Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, April 26, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/65/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6822200102
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šabla

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6822200102.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra

Šablu a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcov:
1/ X. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. I. XXXX/X, XXX XX X., 2/ X. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale
bytom J. I. XXXX/X, XXX XX X. a 3/ K. C. S., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom E. XXXX/XX, XXX XX
I., všetci žalobcovia právne zastúpení Mgr. Petrom Mešencom, advokátom, Advokátska kancelária so
sídlom Prievozská 1314/39, 821 09 Bratislava, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna
Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, v konaní o náhradu
nemajetkovejujmyvovýške73000,-Eur,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresnéhosúduRevúca

č. k. 6C/1/2022 - 67 zo dňa 03. mája 2022 ako súdu prvej inštancie, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o čiastočnom vyhovení žalobe m e n í tak, že žalovaný
j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20 000,- Eur, žalobcovi 2/ sumu 16 000,- Eur a žalobkyni
3/ sumu 24 000,- Eur, všetko v lehote troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti, t.j.
v časti sumy 6 208,- Eur žalobu z a m i e t a.

II. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobcom 1/ - 3/ trovy konania v plnom rozsahu z prisúdenej

sumy do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi 1/ 20 000,- Eur, žalobcovi 2/ 20 000,- Eur, a žalobkyni 3/ 26 208,- Eur, v lehote troch dní
od právoplatnosti rozsudku (prvý výrok); v prevyšujúcej časti žalobu, ktorou sa žalovaná 3/ domáhala
náhrady nemajetkovej ujmy až vo výške 33 000,- Eur, t.j. v časti 6 792,- Eur zamietol (druhý výrok) a
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom 1/ - 3/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % (tretí výrok).

2. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplynulo, že dňa 12.07.2020

cca o 17.15 hod. na ceste II/532 v km 39,9 v smere Muránska Dlhá Lúka - Revúca žalovaný viedol
ako vodič osobné motorové vozidlo značky K. F. C.: I. XXX T. rýchlosťou najmenej 106 km/h, kde pred
vykonaním predbiehajúceho manévru nemal dostatočný rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná
na bezpečné predchádzanie a začal predchádzať pomalšie vozidlo, pričom sa pred neho nemohol
bezpečne zaradiť, ako to vyžadujú pravidlá cestnej premávky podľa § 15 ods. 5 písm. a), b) zákona
č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a počas takto nesprávne vykonávaného predbiehacieho manévru
v dôsledku nesprávnej techniky jazdy stratilo jeho vozidlo smerovú stabilitu, prešlo do protismerného

jazdného pruhu priamo do koridoru jazdy vozidla značky T. AX, C.: X. XXX W., ktoré v tom čase viedol
otec žalobcov X. S., nar. XX.XX.XXXX, v dôsledku čoho došlo k zrážke oboch vozidiel a spôsobil tak
X. S. mnohopočetné zranenia, ktorým tento po prevoze do nemocnice v Revúcej podľahol, čím O. M.
ako vodič závažným spôsobom porušil pravidlá cestnej premávky podľa § 137 ods. 2 písm. c) zákona č.8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Týmto nedbanlivostným konaním vodič vozidla naplnil znaky skutkovej
podstaty prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Trestného zákona, za čo bol trestným
rozkazom Okresného súdu Revúca sp. zn. 2T/199/2020 zo dňa 04.01.2021 uznaný vinným a bol mu

uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní
štyri roky a trest zákazu činnosti viesť všetky druhy motorových vozidiel na dobu šesť rokov pri súčasnom
uložení povinnosti nahradiť poškodenej strane - žalobcovi 1/ škodu vo výške 1 121,62 Eur a zo zvyškom
nároku na náhradu škody bola poškodená strana odkázaná na civilný proces. Vodič vozidla žalobcov
nekontaktoval, doposiaľ sa im nijako neospravedlnil, ani im neposkytol žiadnu satisfakciu.

3. Žalobcovia 1/ a 2/ po rozvode manželstva ich rodičov nežili s otcom v spoločnej domácnosti. Stretávali
sa s otcom viackrát do týždňa, trávili spolu veľa času aj nad rámec úpravy styku, ktorá bola stanovená
súdom.Otecobochžalobcov1/a2/odmaličkapodporoval,chodievalispolučastodoprírody,nachalupu,
na výlety a turistiku. Veľmi dobré vzťahy žalobcovia 1/ a 2/ mali aj s mladšou sestrou, s ktorou sa často
stretávali, a stále sú spolu v kontakte.

4. Žalobcu 1/ otec priviedol k športu, hrával volejbal a bol aj súčasťou reprezentácie, študoval na
športovom gymnáziu v Trenčíne, počas štúdia ho otec podporoval. Po štúdiu sa žalobca 1/ vrátil do
Revúcej, kde tiež hrával volejbal, aj tu ho otec podporoval, fotil tím a podobne. So svojím otcom žalobca
1/ žil v spoločnej domácnosti až do roku 2020, kedy sa osamostatnil. O smrti otca sa žalobca 1/ dozvedel

od dopravného inšpektora, ktorý mu volal do roboty. Prišiel potom aj na miesto dopravnej nehody, ale
otca medzitým previezli do nemocnice, kde po príchode žalobca 1/ zistil, že otec je na operačnej sále
a asi po 15 minútach mu potom volal lekár, že otec na následky nehody zomrel, čo žalobcu 1/ hlboko
zasiahlo a doteraz z toho prežíva psychickú traumu, neriešil to však so psychológom alebo psychiatrom.
Keďže pracuje, každý deň chodí okolo miesta dopravnej nehody a bude mať z toho psychickú traumu

na celý život. Často sa mu s otcom sníva.

5. Žalobcu 2/ otec podporoval aj finančne, aj psychicky, nielen počas štúdia na strednej škole, ale aj v
náročnom štúdiu na vysokej škole. Žalobca 2/ dlhodobo študuje v zahraničí, z tohto dôvodu sa preto s
otcom v poslednej dobe stretávali menej - asi tak štyrikrát do roka, najčastejšie na sviatky a väčšinou v

lete, kedy žalobca 2/ vždy najskôr vyhľadal mamu a následne otca. S otcom však boli stále v kontakte
na sociálnych sieťach, volali si. O smrti otca sa žalobca 2/ dozvedel od svojej mamy, keď bol v Prahe,
kde študuje. Bol to pre neho šok, až dodnes to stále spracováva a bude to asi spracovávať až do konca
života, odbornú zdravotnú a psychologickú pomoc nevyhľadal, snažil sa s tým zmieriť sám.

6. Žalobkyňa 3/ sa narodila X. S., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, z ďalšieho vzťahu po rozvode
jeho prvého manželstva, jej otec bol aj pri jej pôrode a mali spolu s dcérou veľmi dobrý intenzívny vzťah,
hoci neskôr sa s matkou dieťaťa rozišli a on sa odsťahoval do Revúcej. Žalobkyňa 3/ bola v tom období
ešte veľmi maličká, jej matka ju však napriek tomu vozila za otcom do Revúcej, pretože ju veľmi miloval a
chcelibyťčastospolu.Otecsaodcérustaralveľmiintenzívne,ajpokiaľbolachorá,vedelsaodcéruvždy

riadne postarať. Stretávali sa pravidelne takmer každý druhý víkend, keď to niekedy nevyšlo, zobral si
ju potom dva víkendy po sebe. Vždy keď sa jej stala nejaká pozitívna alebo negatívna udalosť, ako prvé
volala svojmu otcovi. Otec sa dcére intenzívne venoval, podporoval ju osobne aj finančne, zúčastňoval
sa napr. besiedok v škôlke, chodili spolu korčuľovať, plávať, na turistiku, na rôzne výlety a podobne. Aj
pár dní pred smrťou sa jej otec zúčastnil besiedky v škole a potom si pre ňu mal prísť, vziať si ju na

prázdniny.Žalobkyňa3/trávilauotcaveľkúčasťprázdninasviatkov,bolispoluajsnevlastnýmibratmina
dovolenkách v Grécku, na Cypre. Otec poberal invalidný dôchodok a neodišiel pracovať do zahraničia,
hoci mal takú možnosť, pretože sa chcel starať o svoju dcéru a byť pri nej blízko. Žalobkyňa 3/ udržiavala
kontakt aj so svojimi bratmi, ktorí k nim chodievali na návštevu. O nehode sa žalobkyňa 3/ dozvedela
za okolností, že jej otec bol práve na ceste za ňou, chcel zobrať dcéru na spomínané prázdniny, bola

pripravená, zbalená a čakali ho s matkou, keď im telefonovali, že sa stala nehoda. Žalobkyňa 3/ si vyčíta,
že jej otec zomrel práve na ceste za ňou. Nevyhľadala, resp. nepotrebovala psychologickú pomoc. Jej
matka si vzala dovolenku a zostala s dcérou nejakú dobu doma. Žalobkyňa 3/ v súčasnosti už má 12
rokov, ale na svoj vek je veľmi utiahnutá, vážna, spracováva doteraz v sebe správu o smrti otca. Doteraz
mánapríkladvizbefotkyaobrázky,ktorémalapripravenépreotca.Odsmrtiotcaježalobkyňa3/smutná,

málo sa usmieva, zavrie sa do izby a vyčíta si, že keby nešiel otec vtedy pre ňu, tak by sa to nestalo.

7. Na základe takto vykonaného dokazovania s poukazom na ust. § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 16, §
441 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej aj „OZ"), § 4 ods. 2, 3, § 15ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej aj
„zákon č. 381/2001 Z.z."), § 3 ods. 1, 2 písm. a), § 15 ods. 5 písm. a), § 16 ods. 1 a 2, § 137 ods. 1 a 2

písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom
znení (ďalej aj „zákon č. 8/2009 Z.z."), po podrobnom zhrnutí obsahu právnej úpravy a záverov súdnej
praxe ohľadne vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do súkromia a rodinného
života v dôsledku úmrtia rodinného príslušníka zavineného treťou osobou (škodcom) súd prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobcov 1/, 2/ a 3/ smrť otca intenzívne zasiahla, vznikol im nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy. Za rozhodujúce kritériá pre určenie výšky náhradu nemajetkovej ujmy považoval v
zmysle § 13 ods. 3 OZ závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a veľmi široko chápané okolnosti, za
ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo tak na strane pôvodcu zásahu, ako
aj postihnutej osoby a v zmysle záverov súdnej praxe najmä súdov Českej republiky za okolnosti, ktoré je
potrebné skúmať na strane poškodeného, najmä intenzitu vzťahu žalobcu so zomrelým, vek zomrelého
a pozostalých, otázku hmotnej závislosti pozostalého na usmrtenej osobe a prípadné poskytnutie inej

satisfakcie a okolnosti, ktoré je potrebné skúmať na strane pôvodcu zásahu (za predpokladu, ak majú
zároveň vplyv na vnímanie ujmy oprávnenými poškodenými osobami) najmä postoj žalovaného (ľútosť,
náhrada škody, ospravedlnenie a pod.), dopad udalosti do duševnej sféry pôvodcu - fyzickej osoby, jeho
majetkové pomery, miera zavinenia škodcu eventuálne miera spoluzavinenia usmrtenej osoby. Zároveň
však opätovne s poukazom na českú judikatúru zdôraznil, že majetkové pomery vodiča vozidla majú

význam len vo výnimočných prípadoch, ak by celková výška odškodnenia predstavovala pre škodcu
likvidačné dôsledky, kedy možno výšku náhrady zmierniť; výška priznanej náhrady teda musí byť taká,
aby žalovanému umožnila v budúcnosti uhradiť vzniknutú ujmu pri súčasnom zachovaní možnosti viesť
znesiteľný a dôstojný život. Z toho zároveň nemožno vyvodiť opačný záver, že by výnimočne dobrý
majetkový stav škodcu alebo poisťovateľa mal byť dôvodom pre vyššie plnenie, neplatí teda vzťah

priamej úmery medzi finančnými pomermi škodcu, resp. poisťovateľa a výškou nároku poškodeného.
Majetkové a iné pomery vodiča vozidla nie sú relevantné najmä v prípade, ak namiesto škodcu plní
náhradu tretí subjekt, najmä poisťovňa, pretože v tomto prípade priznaná výška náhrady nezasiahne
do škodcových majetkových pomerov, zmyslom poistenia je práve garantovať uspokojenie aj takých
náhrad, ktoré presahujú vlastné finančné možnosti škodcu.

8. Na základe takto stanovených kritérií zhodnotil súd prvej inštancie vykonané dokazovanie tak, že
všetci žalobcovia mali k svojmu otcovi veľmi silný intenzívny vzťah. Obaja žalobcovia 1/ a 2/ aj napriek
tomu, že už sú dospelí, sa pravidelne so svojím otcom stretávali a udržiavali pravidelný a častý kontakt.
Žalobca1/žilsosvojímotcomvspoločnejdomácnostiaždoroku2020,žalobca2/kvôlištúdiuvzahraničí

bol v osobnom kontakte s otcom menej, ale zostali v kontakte na sociálnych sieťach a volali si. Preto
je ľudsky pochopiteľné, že oboch žalobcov 1/ a 2/ smrť ich otca hlboko zasiahla. Najťažšie následky
smrť otca zanechala na žalobkyni 3/, s ktorou otec aj napriek vzdialenosti bydliska bol v pravidelnom
intenzívnom kontakte, zaujímal sa o ňu, táto u neho trávila pravidelne víkendy ako aj veľkú časť prázdnin
a sviatkov. Hmotne odkázaná na svojho otca bola len žalobkyňa 3/ a sčasti žalobca 2/, ktorý ešte

stále študuje na vysokej škole. Žalobkyňa 3/ je ešte maloletá, pričom už v detskom veku stratila osobu
povinnú plniť si k nej vyživovaciu povinnosť. Súd prvej inštancie poukázal na to, že peňažné plnenie
výživného je síce kompenzované sirotským dôchodkom, ale potrebné je prihliadať aj na to, že k smrti
jej otca došlo práve na ceste za ňou, čo u žalobkyne 3/ zvýrazňuje prežívanie pocitov smútku a bolesti.
Priamym svedkom dopravnej nehody nebol žiadny zo žalobcov, nikto z nich odbornú psychologickú

alebo zdravotnícku pomoc nevyhľadal a nepotreboval.

9. Za relevantné okolnosti na strane pôvodcu zásahu - vodiča vozidla považoval súd prvej inštancie
neospravedlnenie sa žalobcom, neposkytnutie satisfakcie v inej forme a neprejavenie ľútosti nad svojím
konaním. Vyjadrenie obvineného v trestnom konaní, že ku skutku sa priznáva a svoje konanie ľutuje,

je podľa názoru súdu prvej inštancie len procesným úkonom obvineného, ktoré vo vzťahu k žalobcom
žiadnu satisfakčnú funkciu nemá. Súd prvej inštancie sa osobitne nezaoberal majetkovou a inou
situáciou vodiča vozidla s odkazom na českú judikatúru a majúc za to, že miera subjektívne prežívaných
duševných útrap pozostalých nie je nijako závislá od majetkových pomerov pôvodcu zásahu, ale od
následkov týmto neoprávneným zásahom spôsobených. Na strane pôvodcu zásahu - vodiča vozidla

neboli okrem absencie ospravedlnenia, resp. prejavu ľútosti zistené žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by
mohli mať vplyv na úpravu výšky nemajetkovej ujmy. Skutok bol vodičom vozidla zavinený neutrálne len
vo forme bežnej nedbanlivosti, nie hrubou nedbanlivosťou alebo dokonca úmyselne. Súd prvej inštanciepreto vychádzal zo záveru, že na strane vodiča vozidla akékoľvek iné relevantné okolnosti, majúce čo
i len potenciálne vplyv na výšku priznanej náhrady, neexistujú.

10. Súd prvej inštancie konštatoval, že prípadné spoluzavinenie otca žalobcov na výsledku dopravnej
nehody tvrdené v konaní nebolo, pričom už aj z formulácie skutkovej vety v trestnom rozkaze vyplýva,
že dopravná nehoda bola spôsobená výlučne vodičom protiidúceho vozidla bez akéhokoľvek podielu
viny na strane otca žalobcov.

11. Súd prvej inštancie pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že
stanovenie podobného následku v podobných prípadoch je základnou úlohou judikatúry, preto je
potrebné vychádzať z výšky náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá bola priznaná pozostalým poškodeným
v podobných prípadoch. V tejto súvislosti poukázal na odbornú právnickú literatúru ((Šorl. R., Náhrada
nemajetkovej ujmy (bolestné za smútok) pozostalého príbuzného, Stav a východiská, Bulletin slovenskej
advokácie č. 9/2017 s. 10-12) podávajúcu základný prehľad rozhodnutí slovenských súdov určujúcich

náhradu nemajetkovej ujmy, z ktorého vyplýva, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
smrťou príbuzného majú blízke osoby v prvom stupni (rodičia, manžel alebo druh, deti), iné osoby
s podmienkou preukázaného blízkeho vzťahu (najmä osoby v druhom a vyššom stupni príbuzenstva
spravidla za predpokladu pretrvávajúceho spolužitia v spoločnej domácnosti v čase smrti), ktoré z
tohto dôvodu majú bližší kontakt s osobou, ktorá zomrela. Rozhodnutia v prípadoch smrti príbuzného

spôsobenej dopravnou nehodou zavinenou z nedbanlivosti stanovujú výšku náhrady nemajetkovej
ujmy pre deti v rozpätí od extrémne nízkych hodnôt 4 000 - 6 000,- Eur, cez priemernú hodnotu
okolo 10 000,- Eur, až po extrémne vysoké sumy 22 000 - 33 500 Eur. Vyššia ako uvedená náhrada
nemajetkovej ujmy je dôvodná iba výnimočne, a to pri smrti blízkej osoby zavinenej úmyselne alebo
ak je smrť osoby spôsobená porušením povinnosti pri prevádzkovej činnosti (najčastejšie pri porušení

pravidiel poskytovania zdravotnej starostlivosti v nemocniciach alebo pri pracovných úrazoch a pod.),
čo je odôvodnené tým, že takáto strata blízkej osoby býva prežívaná často intenzívnejšie a tiež vyššie
stanovenými kritériami na strane pôvodcu zásahu. Pri zavinení smrti osoby z nedbanlivosti potom už aj
vzhľadom na kritériá vymedzené vyššie nie je dôvod na to, aby suma stanoveného odškodnenia bola
extrémne vysoká.

12. Súd prvej inštancie zároveň v záujme dosiahnutia porovnateľnej výšky odškodnenia nemajetkovej
ujmy v podobných prípadoch argumentoval v prospech zavedenia paušálneho základného odškodnenia
v sume, ktorá by zodpovedala pravidelným štandardným následkom, a ktorá by ďalej mohla byť v
určitom rozpätí upravovaná s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu podľa toho, či vzniknuté

následky sú ťažšie alebo ľahšie ako štandardný prípad, alebo podľa toho, či sú zistené aj iné
okolnosti, ktoré treba vziať do úvahy. To nevylučuje výnimočné zvýšenie základnej čiastky o viac než
len o desiatky percent v prípade existencie okolností zvláštneho zreteľa hodných v zmysle § 2957
nového českého Občianskeho zákonníka. Pri úprave (zvyšovaní alebo znižovaní) takto stanovenej
základnej hodnoty náhrady s ohľadom na kritériá vymedzené vyššie potom váha každého zo štyroch

kritérií na strane poškodeného ako aj váha každého zo štyroch kritérií na strane pôvodcu zásahu
(škodu) môže predstavovať zhruba 10 % základnej hodnoty. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že
pri najbližších príbuzných v prvom stupni príbuzenstva by takáto základná hodnota jednorazového
odčinenia duševných útrap plynúcich z narušeného rodinného a sociálneho vzťahu k najbližšiemu
príbuznému charakterizovaného úzkou väzbou a intenzívnym citovým putom avšak bez následkov, ktoré

by bolo možné kvalifikovať ako ťažšie, než štandardné, teda pri neutrálnom vyhodnotení rozhodujúcich
kritérií vymedzených vyššie, mohla byť stanovená sumou zodpovedajúcou 1000 - násobku sumy
bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z.
a to práve s ohľadom na blízkosť obsahom a účelom podobných vzťahov pri náhrade škody na zdraví.
Všetky tieto nároky majú základ v § 11 Občianskeho zákonníka, teda sú to druhovo podobné nároky

odlíšené len inou stránkou ľudskej osobnosti (súkromný a rodinný život vs. fyzická resp. psychická
integrita a zdravie), preto princíp určovania výšky náhrady škody na zdraví je vhodným vzorom pre
analogicképoužitie.Ajsamotnánáhradaškodynazdravívoformebolestnéhoasťaženiaspoločenského
uplatnenia napokon tiež nie je vo svojej podstate kvantifikovateľne merateľná fyzikálnymi alebo inými
veličinami, ale je predmetom určitej paušalizácie vo forme bodového hodnotenia. Mal za to, že takto

stanovená suma zodpovedá „strednému priemeru doteraz priznaných nárokov na náhradu nemajetkovej
ujmy v podobných prípadoch a zároveň predstavovala vrchnú hranicu odporúčanú Najvyšším súdom
ČR v rozsudku sp. zn. 4Tdo 1402/2015 zo dňa 12.04.2016 s prihliadnutím k novej právnej úprave
- Občianskemu zákonníku z roku 2012, dovtedajšej judikatúre, cenovému vývoju i zahraničnýmskúsenostiam, ktorý odporučil súdom stanoviť výšku náhrady nemajetkovej ujmy v rozpätí 240 000 - 500
000 Kč v typovom prípade najbližších osôb (manžel, rodičia a deti), ak sú stanovené kritériá neutrálne.
Preto podľa súdu prvej inštancie pri prispôsobení tejto sumy odlišným ekonomickým podmienkam

na Slovensku spočívajúcim v rozdiele v životnej úrovni, možno vychádzať zo sumy 500.000,- Sk, čo
činí cca 16 597,- Eur, kým priamy prepočet sumy 500 000,- Kč predstavoval cca 18 500,- Eur. Ďalej
súd prvej inštancie poukázal na rozsudok NS ČR sp. zn. 25 Cdo 894/2018 zo dňa 19.09.2018, podľa
ktorého za základnú čiastku náhrady, modifikovateľnú použitím zákonných a judikatúrou odvodených
kritérií, možno považovať v prípade najbližších osôb (manžel, rodičia, deti) dvadsaťnásobok priemernej

hrubejmesačnejnominálnejmzdynaprepočítanépočtyzamestnancovvnárodnomhospodárstvezarok
predchádzajúci smrti poškodeného (t.j. v roku 2019 výška takejto náhrady predstavuje v ekonomických
podmienkach Českej republiky hodnotu 20 x 34 120,- Kč = 682 400,- Kč, t.j. cca 26 858,- Eur
a v roku 2020 už 20 x 35 611,- Kč = 712 220,- Kč, t.j. cca 29 158,- Eur). Uvedený 20-násobok
priemernej mzdy je zhodný s hodnotou zodpovedajúcou 1000-násobku jedného bodu odvodeného od
2 % priemernej mzdy (v oboch prípadoch za predchádzajúci kalendárny rok). Hodnota jedného bodu

náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia pre rok 2020 bola stanovená v sume 21,84 Eur
(opatrenieMZSRz20.05.2020č.S08817-2020-OL,vestníkMZSR7-8/2020s.34),pretoakoprimeranú
výšku základnej hodnoty náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobcom 1/-3/ nedbanlivosťou vodiča
vozidla zavinenou smrťou ich otca súd prvej inštancie stanovil sumu 21 840,- Eur. Zdôraznil, že túto
sumu nemožno deliť medzi jednotlivé sekundárne obete na časti podľa počtu obetí, pretože by to bolo

v rozpore so všeobecným princípom ekvivalencie plnenia (ak je viac poškodených, odškodniť treba
každého, ak poškodený nie je nikto, náhrada škody nikomu nepatrí).

13. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku historickou a komparatívnou metódou
dospel k záveru, že vybrané právne poriadky nerozlišujú náhradu nemateriálnych druhov škôd ako

osobitnú kategóriu odlišnú od práva na náhradu škody, ale za škodu považujú všetky formy negatívnych
následkov nedovolených konaní, t.j. ujmu na majetku (veciach a iných právach), ako aj ujmu na osobách.
Na druhej strane poukázal na to, že tradičné a súčasné právne myslenie na Slovensku vychádza z pojmu
škoda ako ujmy, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná
všeobecným ekvivalentom, t.j. peniazmi, keď v tomto ponímaní škodou nie je nemajetková ujma, t.j. taká

ujma, ku ktorej došlo v dôsledku porušenia právnej povinnosti v inej ako majetkovej sfére poškodenej
fyzickej osoby. Podľa názoru súdu prvej inštancie takéto oddeľovanie je potrebné principiálne odmietnuť,
pretože nemajetková ujma nie je samostatným nárokom vyhraneným voči škode, ale je to iba jeden z
druhov škody.

14. Podľa súdu prvej inštancie účelom zákona č. 381/2001 Z. z. je zabezpečiť prostredníctvom
povinného zmluvného poistenia náhradu všetkých škôd, ktoré môžu byť dopravnou nehodou spôsobené
v celom rozsahu, nie je žiadny rozumný dôvod pre odlišné posudzovanie nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy a iných typov a druhov škôd, a to najmä s ohľadom na systematické súvislosti
a princíp bezrozpornosti právneho poriadku ako logického a konzistentného celku vrátane jeho

teleologického a axiologického pozadia (účelov, hodnôt a právnych princípov). Výslovné neuvedenie
náhrady nemajetkovej ujmy v zákone č. 381/2001 Z. z. predstavuje podľa súdu prvej inštancie otvorenú
medzeru v písanom práve, ktorej dôsledkom je zjavný hodnotový rozpor, pretože pre niektoré druhy
a formy škôd zo zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva určitý následok (uspokojenie z rozsahu povinného
zmluvného poistenia), kým pre časť nemateriálnej formy škody, t.j. nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy takýto následok písané právo priamo nestanovuje. Všetky druhy a formy škôd, nemajetkovú ujmu
nevynímajúc, by pritom z hľadiska rozsahu uspokojenia nárokov z povinného zmluvného poistenia mali
byť posudzované rovnako vzhľadom na ich rovnakú reparačnú a reštitučnú povahu; riešenie vylučujúce
akýkoľvek reparačný nárok z rozsahu nárokov uspokojených z povinného zmluvného poistenia by
podľa názoru súdu prvej inštancie neprešlo ústavným testom proporcionality. Preto medzi nároky

uspokojované podľa § 4 zákona č. 381/2001 Z.z. z povinného zmluvného poistenia je potrebné zaradiť
na základe analógie aj nemajetkovú ujmu, hoci výslovne v tomto ustanovení uvedená nie je. K tzv.
eurokonformnému výkladu súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie C-22/12 povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej

nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo,
preto ak náš právny poriadok uznáva pravidlo, že osoba, ktorá zavinila dopravnú nehodu, je povinná
okrem nárokov upravených v § 420 a nasledujúce OZ zaplatiť aj nemajetkovú ujmu podľa § 13 OZ,
potom takýto nárok musí byť tiež uspokojený z povinného zmluvného poistenia. Predmetné rozhodnutiesúdneho dvora vyjadruje len toľko, že nemajetková ujma z hľadiska svojho účelu a funkcie patrí do
rozsahu pojmu náhrada škody a medzi nároky, ktoré prostredníctvom povinného zmluvného poistenia
majú byť uspokojené a slovným spojením „ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za

škodu upravuje vnútroštátne právo" nemal súdny dvor na mysli § 4 zákona č. 381/2001 Z.z., ale § 11
a nasledujúce OZ. Súd prvej inštancie na základe týchto úvah dospel k záveru, že nakoľko nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v rámci zodpovednosti žalovaného 1/ ako poisteného (súd prvej inštancie
mal zrejme na mysli škodcu, resp. osobu zodpovednú za vznik nemajetkovej umy - vodiča vozidla, keďže
žalovaný je v tomto konaní len jeden, a to poisťovňa) v našom vnútroštátnom poriadku upravený je (§ 11

a nasledujúce OZ), preto v prípade jeho vzniku musí byť uspokojený z povinného zmluvného poistenia.

15. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie uzavrel, že keďže vodič vozidla svojim
nedbanlivostným konaním zavinil dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej zomrel otec žalobcov, zasiahol
do osobnostných práv žalobcov, ktorí sú jeho najbližšími príbuznými v prvom rade - deťmi zomrelého.
Za vodiča vozidla je povinný vzniknutú nemajetkovú ujmu zaplatiť žalovaný ako jeho poisťovateľ

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, ktorým bola dopravná nehoda
spôsobená v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. Žalobcovia 1/ a 2/ sú už dospelí, avšak nemajú
ešte založenú vlastnú rodinu, so svojim otcom sa pravidelne stretávali a podľa možností udržiavali stále
aktívny vzťah, pričom svojho otca stratili vo veku 24, resp. 22 rokov. U žiadneho zo žalobcov neboli
zistené žiadne vážnejšie následky na zdraví s potrebou trvalej alebo aspoň dlhodobej medikamentóznej

liečby, alebo dokonca hospitalizácie. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie vychádzajúc zo
základnej hodnoty 21 840,- Eur priznal žalobcom 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy v nimi požadovanej
výške súc viazaný ich žalobným návrhom.

16. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že najzávažnejšie následky boli zistené u žalobkyne 3/, pre

ktorú vzhľadom k jej nízkemu veku je nenahraditeľnou strata otca, s ktorým mali blízky intenzívny
vzájomný vzťah. Aj vo všeobecnosti pritom platí, že ujma spôsobená stratou rodiča je vnímaná a
prežívaná dieťaťom útleho veku intenzívnejšie a bolestnejšie než dieťaťom už dospelým, hoci aj malo s
rodičom blízky vzťah. Z toho dôvodu súd prvej inštancie základnú hodnotu výšky náhrady nemajetkovej
ujmyprežalobkyňu3/zvýšilo10%.Oďalších10%juzvýšilzdôvodu,ževodičvozidlaO.M.sažalobcom

nijako neospravedlnil, keďže absencia vážne mieneného prejavu ľútosti je podľa súdu prvej inštancie
jednou z okolností na strane pôvodcu zásahu, ktorá vedie k zvýšeniu náhrady nemajetkovej ujmy. O
žalobe vo vzťahu k žalobkyni 3/ preto súd prvej inštancie rozhodol tak, že uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni 3/ sumu 26 208,- Eur a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

17. O lehote na plnenie súd prvej inštancie rozhodol podľa § 232 ods. 3 CSP tak, že žalovanému
uložil povinnosť zaplatiť dlh v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd len pre úplnosť
podotýka, že táto časť odôvodnenia nezodpovedá výrokovej časti napadnutého rozsudku, v ktorej sa
(konkrétne v treťom výroku o nároku strán sporu na náhradu trov konania) žiadna lehota na plnenie
náhrady trov neuvádza.

18. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP") podľa pomeru úspechu žalobcov a žalovaného vo veci. Mal za to, že z
hľadiska uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy boli žalobcovia 1/- 3/ úspešní v konaní v
celom rozsahu, aj keď v prípade žalobkyne 3/ bola žaloba sčasti zamietnutá, pretože rozhodnutie vo veci

záviselo od úvahy súdu. Podľa súdu prvej inštancie torzovitú a neúplnú konštrukciu CSP, ktorá na tento
prípad nepamätá, je potrebné vyplniť pravidlom pôvodne obsiahnutým v § 142 ods. 3 zákona č. 99/1963
Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov. Všetkým žalobcom 1/-3/ tak vzniklo právo
na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 CSP uviedol, že o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie

končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

19. Proti prvému výroku rozsudku súdu prvej inštancie o čiastočnom vyhovení žalobe a závislému
tretiemu výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný.
Rozhodnutie súdu prvej inštancie označil za nesprávne z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), f)

a h) CSP, t.j. z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.20. Žalovaný nesúhlasil s výškou súdom prvej inštancie priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, považoval ju za neprimerane vysokú, nezodpovedajúcu zisteným okolnostiam tohto prípadu, ani

rozhodovacej praxi súdov v Slovenskej republike v obdobných sporoch. Podľa žalovaného súd prvej
inštancie pri určovaní súm náhrady nemajetkovej ujmy nielen nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy,
ale jeho rozhodnutie trpí tiež vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Považoval za neprípustné,
že súd prvej inštancie namiesto adekvátneho zohľadnenia rozhodovacej praxe všeobecných súdov
Slovenskej republiky v obdobných sporoch (ktorú opomenul) sa opieral výhradne o rozhodovaciu

prax súdov Českej republiky. Napriek rozsiahlosti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ho žalovaný
považoval vo viacerých smeroch za nedostatočne odôvodnené a nepreskúmateľné, nedávajúce
odpovede na viacero jeho argumentov v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom obsahuje množstvo
irelevantných statí, týkajúcich sa komparatívneho historického rozboru rímskeho práva, uhorského
práva, nemeckého BGB, rakúskeho ABGB, či práva Českej republiky. Podľa názoru žalovaného súd
prvej inštancie preto nevydal vecne správne rozhodnutie, v ktorom by sa jasne, zrozumiteľne a logickým

spôsobom vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými a právnymi aspektami veci.

21. Žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie náležite neprihliadol na jediné všeobecné kritéria pre
stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy uvedené v ust. § 13 ods. 3 OZ, ktorými sú závažnosť
vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušenia práva došlo. Keďže v dôsledku takto široko

koncipovaných zákonných kritérií a neurčenia zákonného limitu pre výšku náhrady nemajetkovej ujmy
je táto takmer úplne ponechaná na voľnú úvahu súdu, je podľa žalovaného o to dôležitejšie, aby
súdy pri určovaní konkrétnej výšky náhrady prihliadali na rozhodovaciu prax iných súdov Slovenskej
republiky v obdobných sporoch. Nepochybne priznanie nemajetkovej ujmy nie je reparáciou a nesmie
byť prostriedkom obohacovania. Jej cieľom je zmiernenie následkov, ktoré nastali v dôsledku zásahu

do osobnostnej sféry žalobcov. Je to práve atribút primeranosti, ktorý je vodiacim parametrom
proporcionálnespravodlivéhozadosťučinenia,pričomvýškanáhradynemajetkovejujmymusíodrážaťaj
všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti. Podľa žalovaného uvedené sa neodrazilo v rozhodnutí
súdu prvej inštancie, ktorý rozhodovaciu prax súdov iného štátu považoval za kľúčovú na rozdiel od
rozhodovacej praxe súdov Slovenskej republiky v obdobných sporoch, ktorú odignoroval.

22. Žalovaný považoval za nesprávne tiež určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy paušálnou
sumou analogickou aplikáciou bodového ohodnotenia bolestného, resp. sťaženia spoločenského
uplatnenia podľa zákona č. 437/2004 Z. z., ktoré podľa žalovaného nemožno vôbec pri určovaní výšky
náhrady nemajetkovej ujmy použiť, aj keď žalovaný ocenil ambíciu súdu prvej inštancie stanoviť vo

všeobecnej rovine základné kvalifikačné kritéria, na ktoré je potrebné v sporoch o náhradu nemajetkovej
ujmy prihliadať.

23. Žalovaný súdu prvej inštancie vyčítal, že sa nevysporiadal s jeho argumentáciou, že pri stanovení
primeranej a spravodlivej výšky náhrady nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadať aj na výšku

odškodnenia, ktoré je poskytované pozostalým v súvislosti s úmrtím ich blízkej osoby v dôsledku
úmyselnéhonásilnéhotrestnéhočinuspoukazomnarozhodnutiaslovenskýchsúdov,ktorévobdobných
sporoch tento zákon aplikovali. Žalovaný poukazoval na ustanovenia § 12 ods. 2 a § 13 zákona č.
274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Odškodnenie, ktoré
priznal súd prvej inštancie celkovo v sume 66 208,- Eur je viac ako dvojnásobne vyššie, než aké by

bolo poskytnuté pozostalým v súvislosti s úmrtím ich blízkej osoby v dôsledku úmyselného násilného
trestného činu, ktorí častokrát musia ďalej žiť s vedomím, že ich blízka osoba pred smrťou zažívala
mučivé pocity, bolesť a strach.

24. Žalovaný bol názoru, že súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní o výške náhrady

nemajetkovej ujmy žalobcov viaceré dôležité okolnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania vo
veci a ktoré mali mať relevanciu pri určovaní jej výšky a zároveň bral do úvahy také skutočnosti, ktoré
tento význam mať nemali. Súd prvej inštancie nezohľadnil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú plnoletí, pričom
dlhodobo nežili so svojim otcom v spoločnej domácnosti (žalovaný 2/ žil dlhodobo v zahraničí). Taktiež
neboli odkázaní na jeho osobnú starostlivosť. Žalobkyňa 3/ dokonca od narodenia nežila v spoločnej

domácnosti s nebohým otcom, pričom takisto nebola odkázaná na jeho osobnú starostlivosť. Faktor
absencie spoločnej domácnosti je podľa žalovaného v tomto spore podstatný, nakoľko je v rozhodovacej
praxi súdov bežne zaužívané, že najvyššie náhrady sú priznávané tým pozostalým, ktorí žili s primárnou
obeťou v spoločnej domácnosti.25. Súd prvej inštancie síce konštatoval, že u žiadneho zo žalobcov neboli zistené žiadne
vážnejšie následky na zdraví s potrebou trvalej alebo aspoň dlhodobej medikamentóznej liečby, resp.

hospitalizácie, avšak tieto skutočnosti nebral do úvahy pri svojom rozhodovaní. Rovnako to podľa
žalovanéhoplatíotom,žesúdprvejinštanciesisícebolvedomý,žestratarodičajevnímanáaprežívaná
dieťaťom útleho veku intenzívnejšie než už dospelým dieťaťom, avšak u žalobcov 1/ a 2/ uvedené pri
stanovení sumy odškodnenia nezohľadnil.

26. Podľa žalovaného je mätúci aj nesprávny postup súdu prvej inštancie, ktorý výhradne u žalobkyne 3/
priznanú základnú sumu odškodnenia nemajetkovej ujmy navýšil o 10% pre absenciu vážne mieneného
prejavu ľútosti, hoci v rozsudku na inom mieste tiež konštatoval, že ospravedlnenie žalobcu môže
mať za následok zníženie peňažnej náhrady. Na jednej strane teda súd prvej pripúšťa, že v praxi sa
môžu vyskytnúť aj také prípady, pri ktorých bude poskytnutá iná forma satisfakcie ako peňažná zo
strany pôvodcu zásahu relevantná pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy pozitívnym spôsobom

(znížením jej výšky), avšak na strane druhej, keď ospravedlnenie pôvodcu zásahu chýba, viedlo to súd
prvej inštancie ku automatickému zvýšeniu sumy priznanej nemajetkovej ujmy, aj to však z neznámych
dôvodov len u žalobkyne 3/, hoci sa vodič neospravedlnil ani žalobcom 1/ a 2/. Z napadnutého rozsudku
nevyplývajú okolnosti, pre ktoré samotná skutočnosť, že sa maloletej žalobkyni 3/ vodič neospravedlnil
mámaťrelevanciuvsporepriurčovanívýškynáhradyujmy.Žalovanýuviedol,ževovšeobecnostimožno

konštatovať, že postoj škodcu možno vnímať v dvoch smeroch. Buď je na strane škodcu prejavená
snaha zmierniť prežívané utrpenie pozostalých, resp. snaha nejakou formou zjednodušiť im spôsobené
životnékomplikáciespôsobenésmrťouichpríbuzného,alebojetunaopakprítomnýnecitlivýaarogantný
postojškodcu,ktorýmôžemaťzanásledokzintenzívnenieprežívaniaujmypozostalých,resp.prehĺbenie
ich negatívnych pocitov. Podotkol, že z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by sa škodca voči

žalobcom správal arogantne, bezcitne či cynicky, uvedené ani žalobcovia netvrdili. Iba pri existencii
výslovne krajne negatívnych prejavov na strane škodcu, majúcich reálny potenciál prehĺbiť ešte viac
spôsobenú ujmu pozostalým, by bolo legitímne, aby súd pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy
na to prihliadal. Podľa žalovaného je teda zohľadňovanie postoja škodcu pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovejujmy,čiužpozitívnymspôsobom-jejznížením(napr.úprimnáľútosťspojenásmateriálnou

alebo finančnou výpomocou) alebo negatívnym spôsobom - jej zvýšením (napr. bezcitný postoj, prejavy
arogancie) uplatňované súdmi iba pri výskyte výnimočných situácii, a nie v prípadoch „bežnej" absencie
ospravedlneniasaškodcupozostalýmalebo„bežného"prejaveniaľútostičiospravedlneniasa.Žalovaný
nespochybňoval, že vyjadrenie ľútosti či ospravedlnenia sa škodcu v takýchto prípadoch je prejavom
ľudskej slušnosti, pokiaľ však k tomu nedošlo, čo je aj tento prípad, nebolo vôbec dôvodné a ani právne

korektné bez opory vo vykonanom dokazovaní automaticky pristúpiť ku zvyšovaniu priznanej náhrady
nemajetkovej ujmy žalobkyne 3/, dokonca až o 10%, resp. vôbec akokoľvek na to prihliadať pri určovaní
výšky ujmy. Podľa žalovaného je navyše otázne, či by vôbec takéto ospravedlnenie plnilo u maloletej
žalobkyne 3/ účel a nespôsobilo jej ešte väčšiu traumu pri konfrontácii so škodcom.

27. Za náležite neodôvodnené považoval žalovaný aj ďalšie navýšenie náhrady nemajetkovej ujmy u
maloletej žalobkyne 3/ o 10%. Podľa žalovaného je nielen nepostačujúce, ale aj nepreskúmateľné, aby
súdprvejinštancieuviedolakodôvodzvýšeniavýhradnejejnižšívekapotrebuprimeraneviacodškodniť
peniazmi stratu jej otca.

28. Žalovaný poukázal na to, že existenčná závislosť sekundárnej obete (t. j. žalobcov) od primárnej
obete (t. j. ich usmrteného otca) je v praxi vnímaná v dvoch rovinách. Je to jednak závislosť materiálna
ako aj závislosť nemateriálna - miera odkázanosti v každodennom živote pozostalej osoby. Priznaním
nemajetkovej ujmy sa však nemá sledovať materiálny význam tejto existenčnej závislosti prejavujúci sa
v majetkovej sfére pozostalého. Opačný výklad by podľa žalovaného viedol ku duplicitnej náhrade tej

istej sumy, ktorá sa kompenzuje cez ustanovenie § 448 OZ ako samostatný právny inštitút peňažného
dôchodku pre pozostalých. Z rozsudku súdu prvej inštancie nie je jasné, či si správne vyložil uvedenú
existenčnú závislosť, keď konštatoval len hmotnú odkázanosť žalobkyne 3/ na svojho otca a čiastočnú
odkázanosť žalobcu 2/.

29. Žalovaný nesúhlasil ani s konštatovaním súdu prvej inštancie, že by z vykonaného dokazovania
(výsluchu žalobcov) bol preukázaný veľmi silný intenzívny vzťah žalobcov 1/ a 2/ ku svojmu otcovi,
alebo ich častý kontakt s otcom. Žalovaný opätovne poznamenal, že žalobca 2/ žil dlhodobo v zahraničí,
pričom pri svojom výsluchu na pojednávaní uviedol, že sa v poslednej dobe stretávali s otcom menej -uviedol frekvenciu chodievania domov asi tak štyri krát do roka. Uvedené súd prvej inštancie evidentne
nebral do úvahy. Žalobca 1/ pri svojom výsluchu na pojednávaní neuviedol, že by do roku 2020 žil s
otcom v spoločnej domácnosti, žalobca 1/ na pojednávaní výslovne povedal, že s otcom v spoločnej

domácnosti nežil asi od roku 2003.

30. Vzhľadom na vyššie uvedené s poukazom na judikatúru Ústavného súdu SR a Európskeho súdu
pre ľudské práva žalovaný vyčítal súdu prvej inštancie nepresvedčivosť, nedostatok dôvodov a tým
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku, čím podľa žalovaného bolo porušené právo na spravodlivý

proces, ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, t.j. také odôvodnenie, ktoré
jasne a zrozumíteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Podotkol,
že enormný rozsah odôvodnenia rozsudku automaticky neznamená, že musí ísť o kvalitné a právne
korektné odôvodnenie rozsudku, plne súladné so zákonom. Žalovaný vyššie poukázal na konkrétne
viacnásobné závažné pochybenia súdu, ktoré majú za následok prítomnosť odvolacích vád, pre ktoré

žalovaný spochybňuje správnosť ako aj zákonnosť napadnutého rozsudku.

31. Nesprávnosť III. výroku rozsudku súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania žalovaný
v odvolaní odôvodnil tým, že nakoľko je nesprávny výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým priznal
žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy, je nesprávny aj závislý výrok o priznaní nároku na náhradu trov

konania žalobcom v rozsahu 100%.

32. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

33. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhli
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správne potvrdiť. Mali za to, súd
prvej inštancie vec správne právne posúdil, komplexne a v širších súvislostiach zdôvodnil priznanie
výšky náhrady nemajetkovej ujmy so zreteľom na viaceré kritéria (závažnosť vzniknutej ujmy, prax
slovenských aj českých súdov, funkciu a účel náhrady nemajetkovej ujmy, ústavnoprávne kritériá na

strane poškodeného aj škodcu, všeobecné zdieľané predstavy o spravodlivosti). O tejto skutočnosti
svedčí aj rozsah písomného vyhotovenia súdneho rozhodnutia na 25 stranách. Znalosť súdu prvého
stupňa ohľadom rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu ČR sa podľa žalobcov neprejavuje na úrovni
kvalityodôvodneniasúdnehorozhodnutia(zrejmemalinamysli,žesaprejavuje-poznámkaodvolacieho
súdu).

34. Podľa názoru žalobcov napadnutý rozsudok spĺňa požiadavky na riadne odôvodnenie. V tejto
súvislosti poukázali na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. júla
2003, podľa ktorého: „Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.". Žalobcovia mali za to, že súd prvého
stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom

opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného
dokazovania a citoval právne predpisy a rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, ktoré aplikoval na
prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.
Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení
všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodnutí najvyšší súdnych autorít, ktorá by bola popretím

ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie dostatočným spôsobom odôvodnil výšku priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy, svoje úvahy, ktorými sa pri tom spravoval uviedol v bodoch 9 až 16
odôvodnenia napadnutého rozsudku a v bodoch 17 až 23 nad rámec nevyhnutného odôvodnenia
uviedol, akým spôsobom upravovalo (upravuje) rímske právo, uhorské právo, nemecké právo, rakúske
právoačesképrávozáväzkyknáhradenemajetkovejškody.Stručnýhistoricko-komparatívnehoprehľad

úpravy nemajetkovej ujmy svedčí o širších znalostiach konajúceho súdu o danej problematike, čo možno
vnímať len ako pridanú hodnotu odôvodnenia súdneho rozhodnutia.35. S poukazom na body 9, 10, 11, 14, 15, 16 odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa žalobcov súd
prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na zákonné kritériá pre jej
priznanie; funkciu primeranej náhrady nemajetkovej ujmy; kritériá určenia výšky náhrady nemajetkovej

ujmy na strane poškodeného a škodcu ustálené Ústavným súdom ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 2844/14
zo dňa 22.12.2015, ktoré sú podľa žalobcov štandardne podporne zaužívané aj slovenskými súdmi pri
určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy; prihliadol na všeobecne zdieľané predstavy o spravodlivosti
zohľadnením čiastok priznaných v iných porovnateľných prípadoch, pretože objektívne podobná ujma
vyžaduje vyváženie porovnateľnou čiastkou; aj na rozhodovaciu činnosť slovenských súdov s poukazom

na odbornú právnickú literatúru; priemernú mzdu SR odzrkadľujúcu životnú úroveň a valorizáciu nároku;
rozhodovaciu činnosť NS ČR, najmä rozsudok sp. zn. 25 Cdo 894/2018 z 19.09.2018 a ekvivalenciu
plnenia (náhrady nemajetkovej ujmy) pri viacerých pozostalých.

36. Argumentáciu žalovaného, že súd prvej inštancie mal pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy
prihliadať na limitáciu odškodnenia obete násilnej trestnej činnosti podľa zákona č. 274/2017 Z.z.

považovali žalobcovia síce za pochopiteľnú, mali však za to, že s poukazom na dôvodovú správu
k zákonu č. 215/2016 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi (ďalej aj
„zákon č. 215/2016 Z.z."), judikatúru Ústavného súd SR, judikatúru Súdneho dvora Európskej únie
k transponovanej smernici, judikatúru Najvyššieho súdu ČR, krajských súdov SR, či rozhodnutie
jedného okresného súdu v SR neobstojí, pretože štát zabezpečuje podľa dôvodovej správy k zákonu

č. 215/2016 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi ako normy verejného
práva (zrušenému zákonom č. 274/2017 Z.z. - poznámka odvolacieho súdu) len minimálne štandardy
odškodnenia; žalovaný si účelovo vybral normu verejného práva, ktorá mu vyhovuje, vychádza z
maximálnej výšky odškodnenia (minimálna mzda) pre účely tohto zákona, avšak už sa pochopiteľne
nezaoberá účelom zákona o odškodňovaní obetí násilnej trestnej činnosti, štát nie je v zmluvnom

vzťahu s pôvodcom neoprávneného zásahu, kým poisťovateľ v prípade poisteného pôvodcu áno. Podľa
žalobcov preto zákon o odškodňovaní obete násilnej trestnej činnosti nemôže byť podkladom úvahy
súdu pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Práve iný účel zákona o odškodňovaní obetí násilnej
trestnej činnosti (minimálne štandardy odškodnenia) znemožňuje použiť tento zákon v rámci analógie
práva pri určení výšky uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy.

37. Žalobcovia považovali súdom prvej inštancie určenú výšku náhrady nemajetkovej ujmy za primeranú
a zodpovedajúcu rozhodnutiam súdov v porovnateľných prípadoch, najmä s poukazom na rozsudok NS
ČR sp. zn. 25 Cdo 894/2018 z 19.09.2018. Mali dokonca za to, že vzhľadom na priemernú nominálnu
mesačnú mzdu zamestnanca v hospodárstve SR v roku 2020 vo výške 1 133,- Eur základná náhrada

nemajetkovej ujmy vychádzajúc z tejto judikatúry predstavuje sumu 22 660,- Eur pre každé dieťa.
Poukázali na to, že otec detí mal v čase smrti 49 rokov, zomrel v prediktívnom veku (zrejme mali na mysli
v produktívnom veku - poznámka odvolacieho súdu). Žalobca 1/ mal v čase úmrtia svojho otca 23 rokov,
žalobca 2/ 22 rokov a ako študent vysokej školy bol čiastočne odkázaný na zosnulého otca a žalobkyňa
3/ - maloletá dcéra mala v čase úmrtia otca len 10 rokov, bola hmotne odkázaná na biologického otca.

Prežívané pocity smútku a bolesti u dcéry sú zintenzívnené skutočnosťou, že k usmrtenou otca došlo,
keď bol na ceste za ňou. Intenzita a kvalita vzťahu pozostalých k zosnulému, rovnako ako hmotná
odkázanosť žalobcov 2/ a 3/ je uvedená v bode 5, 6 a 12 napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššiu
hmotnú závislosť maloletého dieťaťa na zosnulom (oproti plnoletému dieťaťu), nízky vek maloletej dcéry
je logické a odôvodnené, aby náhrada nemajetkovej ujmy u maloletého dieťaťa bola prirodzene vyššia

ako u plnoletého dieťaťa, ktoré môže mať napríklad už založenú vlastnú rodinu a nemusí byť finančne,
hmotne či inak odkázané na biologického rodiča, a pri ktorom už biologický rodič splnil svoju výchovnú
funkciu.

38. Ohľadne námietky žalovaného, že súd pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol

na skutočnosť, že žalobcovia v čase úmrtia ich otca s ním nezdieľali spoločnú domácnosť žalobcovia
poukázalinarozhodnutieKrajskéhosúduvKošiciachsp.zn.9Co/462/2016,kdesauvádza:„Mimoriadnu
závažnosť vzniknutej ujmy na strane rodičov nemôže spochybniť ani to, že ich syn nebohý sa odsťahoval
zo spoločnej domácnosti, najmä za situácie, keď svojich rodičov pravidelne navštevoval a zaujímal sa
o nich, teda viedli riadny rodinný život."., ako aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Berrhab proti Holandsku z 21.06.1988, podľa ktorého: „Z pojmu rodina, na ktorom je založený článok 8,
vyplýva, že dieťa narodené z takéhoto zväzku je ipso iure súčasťou tohto vzťahu. Z tohto dôvodu existuje
od momentu narodenia dieťaťa a už vzhľadom na samotnú existenciu tejto skutočnosti medzi dieťaťom
a jeho rodičmi zväzok rovnajúci sa „rodinnému životu", dokonca aj vtedy, keď už rodičia neskôr spolunežijú. Podstatou rodinného života je oprávnenie fyzickej osoby utvárať, udržiavať a rozvíjať vzťahy
medzi členmi rodiny založené na silných citových väzbách.".

39. Žalobcovia argumentujúc primeranosťou priznanej sumy náhrady nemajetkovej ujmy oproti iným
obdobným prípadom napokon poukázali aj na 10 rozhodnutí krajských súdov v SR z časového obdobia
rokov 2016 až 2020, z ktorých vyplýva, že maximálna výška odškodnenia priznaná plnoletému dieťaťu,
a to i v prípade, že malo založenú už vlastnú rodinu aj s deťmi a nezdieľalo spoločnú domácnosť so
zosnulým bola suma 20 000,- Eur, následne boli priznávané sumy 17 000,- Eur, 8 x 15 000,- Eur, 13

000,- Eur, minimálna suma náhrady nemajetkovej ujmy pre plnoleté dieťa 2 x 12 000,- Eur. Vychádzajúc
z priznaných súm podľa žalobcov tak priemerná výška nemajetkovej ujmy pre plnoleté dieťa je 15 000,-
Eur.

40. Žalovaný sa v odvolacej replike nestotožnil s argumentáciou žalobcov uvedenou vo vyjadrení k jeho
odvolaniu, na podanom odvolaní trval a odkázal naň.

41. Krajský súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného podľa § 34 CSP preskúmal
vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, len v rozsahu odvolania
podľa § 379 CSP, len z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa § 380 ods. 1 CSP a mimo nich v rozsahu
vád týkajúcich sa procesných podmienok v zmysle § 380 ods. 2 CSP, ktoré vady nezistil a dospel k

názoru, že I. výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej je potrebné podľa § 388 CSP zmeniť,
pretože nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani zrušenie z nasledovných dôvodov:

42. Žalovaný v odvolaní namieta výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Za nesprávne považuje
určovať sumu nemajetkovej ujmy cez paušálnu sumu spôsobom učineným súdom prvej inštancie

vychádzajúcim z hodnoty bodu bolestného, resp. sťaženia spoločenského uplatnenia podľa zákona
číslo 437/2004 Zz. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že Ústavný súd Českej republiky vo svojom
náleze spisová značka IV. ÚS 2578/19 zo dňa 31.03.2020 na jednej strane kritizuje postup Najvyššieho
súdu Českej republiky, že sa svojou judikatúrou vo forme metodiky snaží pri relatívne neurčitej právnej
norme (norme s relatívne neurčitou hypotézou, akou § 2959 OZ je) nastaviť základné východiská a

zjednocuje rozhodovaciu prax všeobecných súdov, nakoľko prijatím súkromnoprávnej úpravy účinnej
od 01.01.2014 (nového českého Občianskeho zákonníka č. 89/2012 Zb. - poznámka odvolacieho
súdu) český zákonodarca prejavil snahu (s ktorou sa ústavný súd plne stotožňuje) zbaviť súdne
rozhodovanie daných algoritmov, tabuliek, násobkov či iných výpočtov tak, aby nezávislý sudca v
konkrétnej súdenej kauze pri rozhodnutí starostlivo a s citom pre vec zhodnotil jej individuálne okolnosti

a vykonané dôkazy podľa zásady voľného hodnotenia a „neopisoval metodiky", či nedoplňoval vopred
dané veličiny do stanovených „šablón". Ústavný súd ČR uvádza, že zo súdneho rozhodovania sa
nesmie stať mechanická činnosť, musí zostať činnosťou jedinečnou a nezávislou. Preto bude aj v
budúcnosti (rovnako ako doposiaľ) kritický k snahám unifikovať súdne rozhodovanie o výške odčinenia
nemateriálnej ujmy - v tejto súvislosti možno vidieť priestor pre jeho prípadný kasačný zásah. Ústavný

súd dohliada, aby sa súdy vyvarovali nežiadúcej paušalizácie a nerezignovali pri vedomí nastavených
objektivizačných kritérií na individuálne posúdenie každého prípadu s prihliadnutím na jeho jedinečné
okolnosti a aby postupovali nezávisle, neexcesívne a predvídateľne.

43. Na druhej strane Ústavný súd Českej republiky zdôraznil, že ako neopodstatnenú v minulosti

odmietol uznesením sp. zn. IV. ÚS 4156/18 ústavnú sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho súdu ČR č. k.
25 Cdo 894/2018-239, pretože v danom prípade všeobecné súdy naplnili uvedené požiadavky (podobne
viď tiež rozsudok Najvyššieho súdu č. k. 25 Cdo 3111/2018 - 178 zo dňa 29.05.2019 a nadväzujúce
uznesenie Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 2997/19 zo dňa 05.11.2019). Ústavný súd ČR nevylúčil,
že ak všeobecné súdy síce pracujú s „metodikou" Najvyššieho súdu ČR (idúcou do istej miery proti

zámeruzákonodarcuvyjadrenémuvnovomObčianskomzákonníku)akospúhymzákladomprevýpočet
odškodnenia imateriálnej ujmy - vodítkom, od ktorého sa „odrazia" a ak starostlivo zvažujú, či konkrétny
prípad neodôvodňuje odchýlku od základu (či už smerom nahor alebo aj nadol, pretože oboje je možné),
pričom svoje rozhodnutia riadne odôvodnia - zrozumiteľne vyložia, ako sa vymedzené kritériá premietajú
do kontextu súdenej veci - potom naplnia ústavnoprávne požiadavky na spravodlivé rozhodnutie vo veci

a neposkytujú ústavnému súdu dôvod na zásah do ich nezávislej rozhodovacej činnosti.

44. Z uvedených úvah Ústavného súdu Českej republiky parafrázovaných odvolacím súdom z
bodov 23 až 25 predmetného nálezu podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že stanovenie výškynáhrady nemajetkovej ujmy na základe zákonom, či bližšie judikatúrou stanovených kritérií (na strane
poškodeného aj pôvodcu neoprávneného zásahu) má byť naďalej predovšetkým vecou voľnej úvahy
súdu, avšak nie je ústavnoprávne neakceptovateľné, ak všeobecný súd dospeje k jej výške cestou

určitej metodiky za súčasného splnenia požiadavky, že pri rozhodovaní prihliadne vždy na individuálne
okolnosti toho ktorého prípadu. Inak povedané k danej výške by bolo možné vzhľadom na starostlivé
uváženie individuálnych okolností prípadu dospieť voľnou úvahou aj bez tejto metodiky (ktorá plní len
úlohu pomôcky), nakoľko práve tieto individuálne okolnosti jednotlivého prípadu umožňujú stanoviť
konečnú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo vyššej, ale aj nižšej výške oproti metodike.

45. Pokiaľ žalovaný súdu prvej inštancie vyčíta, že odškodnenie ním priznané v celkovej sume 66 208,-
Eur je viac ako dvojnásobne vyššie, než aké by bolo poskytnuté pozostalým v súvislosti s úmrtím ich
blízkej osoby v dôsledku úmyselného násilného trestného činu (s poukazom na § 12 ods. 2 a § 13
zákona č. 274/2017 Z.z. o obetiach trestných činov), ktorí častokrát musia ďalej žiť s vedomím, že
ich blízka osoba pred smrťou zažívala mučivé pocity, bolesť a strach, odvolací súd v tejto súvislosti

zhodne zo žalobcami poukazuje na v ich vyjadrení uvedený nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 754/2016 zo dňa 24.01.2017, v ktorom sa (aj keď v súvislosti s náhradou nemajetkovej
ujmy spôsobenej v konečnom dôsledku nezákonnou väzbou, resp. trestným stíhaním podľa zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom) uvádza: „Všeobecné súdy disponujú pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania (obzvlášť v prípadoch, ak nezákonné rozhodnutie bolo
vydané ešte za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.) širokou mierou uváženia a ich úvahy nemožno limitovať
mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v iných právnych normách.
Je to tak jednak preto, že vždy v týchto prípadoch je nevyhnutné vychádzať z osobitných okolností
vecí, a jednak preto, že v prípade mechanického prenášania limitov právnej úpravy iných prípadov

odškodnenia by to muselo znamenať predchádzajúce posúdenie tam stanovenej výšky odškodnenia z
hľadiska spoločenskej spravodlivosti (nemožno limitovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy za trestné
stíhanie porovnávaním odškodňovania bolesti obetí trestných činov, pokiaľ všeobecnému súdu nepatrí
právomoc posúdiť takúto zákonnú úpravu z hľadiska spoločenskej spravodlivosti). Významným je však
i to, že z hľadiska ústavnoprávneho je zodpovednosť štátu v týchto prípadoch konštruovaná ako

objektívna absolútna zodpovednosť (štát sa jej nemôže zbaviť). Tieto závery sú osobitne významné
pre prípady rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom (orgánov) štátu, ktorý na druhej strane sám ako zákonodarca
formuluje kritériá stanovenia ich výšky, a dokonca v dnes účinnom znení právnej úpravy stanovil
zákonom ich hornú hranicu (§ 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. - poznámka odvolacieho súdu). Z tohto

dôvodu musí byť poskytnutý všeobecným súdom ako osobitnej a nezávislej zložke štátnej moci široký
autonómny priestor na realizáciu voľnej úvahy. Pokiaľ majú potom závery takejto úvahy striktnú oporu
vo vykonanom dokazovaní a úvaha všeobecného súdu je vyjadrená v podobe dostatočne, logicky a
zrozumiteľne odôvodneného rozhodnutia, iba takýmto postupom môže dôjsť k nastoleniu spravodlivej
rovnováhy medzi štátom ako škodcom a na druhej strane fyzickou osobou poškodenou jeho konaním na

základných právach. Ak má každý právo na náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím
štátneho orgánu zaručené v čl. 46 ods. 3 ústavy, potom toto právo nie je možné v konkrétnom prípade
zákonom obmedziť, či celkom vylúčiť. Opačný prístup by nerešpektoval princíp minimalizácie zásahov
dozákladnýchprávvpodobeichprípadnéhoobmedzeniaaprincípmaximalizáciezachovaniaobsahovej
podstaty základného práva (obdobne napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 165/02

z 19. decembra 2002, obdobne nález sp. zn. II. ÚS 136/02 zo 17. júla 2002, resp. nález sp. zn. II.
ÚS 42/01 zo 17. júla 2002 alebo nález sp. zn. III. ÚS 165/02 z 19. decembra 2002). Z rovnakých
dôvodov nie je ústavne prípustné vyžadovať aplikáciu takejto limitácie od všeobecných súdov „skrytým"
aplikovaním hraníc stanovených inými právnymi predpismi vo veci sťažovateľky. Na druhej strane však
ani ústavný súd nespochybňuje potrebu zjednotenia rozhodovania o výške náhrady nemajetkovej ujmy v

týchto prípadoch. Toto zjednotenie môže byť však realizované iba dôsledným aplikovaním (okrem iného
aj) naznačených kritérií, smerujúc k porovnateľnosti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v prípadoch
skutkovo obdobných.". Odvolací súd v tejto súvislosti zhodne so súdom prvej inštancie a judikatúrou
ním uvedenou podotýka, že výška náhrady nemajetkovej ujmy v rámci ochrany osobnosti podľa § 11
a nasl. OZ nie je limitovaná.

46. Taktiež zhodne so žalobcami odvolací súd poukazuje na body 58 - 60 a bod 64 rozsudku Súdneho
dvora EÚ C-129/19 zo dňa 16.07.2020, kde sa uvádza: „Vzhľadom na to, že smernica 2004/80
neobsahuje nijaký údaj o výške náhrady, ktorá by mala zodpovedať „spravodlivému a primeranému"odškodneniu v zmysle článku 12 ods. 2 tejto smernice, ani o spôsobe určenia takéhoto odškodnenia,
treba prijať záver, že toto ustanovenie priznáva členským štátom na tento účel určitú mieru voľnej úvahy.
V tejto súvislosti treba konštatovať, že odškodnenie uvedené v článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 nemá

vyplatiť samotný páchateľ dotknutých násilností, ale príslušný orgán členského štátu, na ktorého území
bol trestný čin spáchaný, v súlade s článkom 2 tejto smernice, a to prostredníctvom vnútroštátneho
systému odškodňovania, ktorého finančnú životaschopnosť je potrebné zabezpečiť s cieľom zaručiť
spravodlivé a primerané odškodnenie každej obete úmyselných násilných trestných činov spáchaných
na území dotknutého členského štátu. Preto treba konštatovať, rovnako ako konštatoval generálny

advokát v bodoch 137 až 139 svojich návrhov, že „spravodlivé a primerané" odškodnenie uvedené v
článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 nemusí nevyhnutne zodpovedať náhrade škody, ktorá môže byť na
ťarchu páchateľa úmyselného násilného trestného činu priznaná obeti tohto trestného činu. V dôsledku
toho táto náhrada nemusí nevyhnutne zabezpečiť úplnú náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú
táto obeť utrpela... V zmysle článku 12 ods. 2 smernice 2004/80 totiž odškodnenie priznané takýmto
obetiam predstavuje príspevok k náhrade majetkovej a nemajetkovej ujmy, ktorú tieto obete utrpeli.

Takýto príspevok možno považovať za „spravodlivý a primeraný", ak primerane kompenzuje utrpenie,
ktorému boli vystavené.".

47. Napokon aj v odbornej právnickej literatúre sa možno stretnúť s názorom, že: „Zákon o
obetiach TČ ustanovuje pevnou sumou výšku odškodnenia v prípade spôsobenia smrti v dôsledku

trestného činu na 50-násobok minimálnej mzdy (§ 12 ods. 2 zákona o obetiach TČ), ktorú možno z
osobitných dôvodov primerane znížiť (§ 14 zákona o obetiach TČ). Odvíjať rýdzo súkromnoprávne
nároky od verejnoprávnych predpisov, ktorými na seba štát dobrovoľne preberá záväzok odškodnenia
pri najzávažnejších zásahoch do osobnej a telesnej integrity (a ktorého výška závisí výlučne od
"nastavených parametrov sociálneho štátu"), nie je presvedčivé. Vzhľadom na to, že v zákone o obetiach

TČnasebaštátpreberázáväzokkompenzovaťdôsledkyspôsobenétrestnoučinnosťouinýchsubjektov,
tu, podľa nášho názoru, nie sú prítomné také spoločné znaky, ktoré by zdôvodňovali analogickú aplikáciu
tejto maximálnej výšky odškodnenia na rýdzo súkromnoprávne vzťahy medzi sekundárnou obeťou
a pôvodcom protiprávneho zásahu. Navyše, záväzok štátu uhradiť obetiam trestných činov určitú
peňažnú čiastku je len podporným mechanizmom a nevylučuje súkromnoprávny nárok na náhradu voči

skutočnému páchateľovi ako pôvodcovi zásahu v rozsahu, v akom nebol pokrytý poskytnutou sumou zo
strany štátu. Poškodenej osobe preto zákon o obetiach TČ nebráni uplatniť si zvyšnú sumu náhrady za
nemajetkovú ujmu priamo voči porušiteľovi. Považovať tak sumu odškodnenia v zákone o obetiach TČ
za akýsi horný limit nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti nemožno považovať za správne. Vzťah medzi
sekundárnou obeťou a škodcom by sa mal spravovať iba súkromnoprávnymi pravidlami určenými k jeho

regulácii a výška náhrady by mala byť ustanovená podľa zákonných kritérií vykladaných spôsobom, aby
bolčonajviacdosiahnutýcieľtýchtozákonnýchnoriem."(článok„Určovanievýškynáhradynemajetkovej
ujmy sekundárnych obetí" od autorky Mgr. K. J., PhD. uverejnený v (online) časopise S. Z.. X/XXXX).

48. Odvolací súd navyše podporne a len pre úplnosť poukazuje na to, že ak by bol len jeden

pozostalý po obeti násilnej trestnej činnosti, ktorý by bol odkázaný výživou na zomretého, má nárok na
vyplatenieodškodneniavovýškepäťdesiatnásobkusumymesačnejminimálnejmzdyplatnejnaobdobie
kalendárneho roka, v ktorom došlo k spáchaniu trestného činu, t.j. v roku 2020 táto suma činila 29
000,- Eur (50 x 580,- Eur). Výživou odkázanou na zomrelého otca boli žalobcovia 2/ a 3/. Súd prvej
inštancie odôvodnil ekvivalenciou plnení, prečo pri stanovovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy túto

nemožno medzi pozostalých deliť. Nie je rozhodujúce, že štát v rámci predpisu, ktorý sa na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 a 3 OZ neaplikuje z dôvodov uvedených vyššie stanovil kritérium
nižšieho odškodnenia - vo výške dvadsaťpäťnásobku, ak je pozostalých sekundárnych obetí násilného
trestného činu viac.

49. Aj keď možno konštatovať, že nedaním odpovede, resp. nevyjadrením sa k pre rozhodnutie vo
veci samej relevantnej námietke žalovaného vznesenej už vo vyjadrení k žalobe, akou je vplyv zákona
č. 274/2017 Z.z. na určovanie výšky náhrady nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie porušil právo
žalovaného na spravodlivý proces, ktorého súčasťou je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia,
nebol dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku v zmysle § 389 ods. 1 písm. b) CSP, keďže s týmito

námietkami sa vysporiadal odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 3 CSP, t.j. došlo k náprave v
odvolacom konaní.50. K samotným okolnostiam posudzovaným súdom prvej inštancie pri určovaní výšky náhrady
nemajetkovej ujmy a ich zhodnoteniu napádanému žalovaným odvolací súd uvádza:

51. K námietke žalovaného, že ani jeden zo žalobcov nežil so otcom v spoločnej domácnosti v čas
jeho smrti, pričom najvyššie náhrady sú priznávané práve pozostalým, ktorý žili s primárnou obeťou v
spoločnej domácnosti, nepotrebovali medikamentóznu liečbu, resp. hospitalizáciu odvolací súd uvádza,
že súdom prvej inštancie priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy sa nevymyká priznaným výškam
v obdobných prípadoch. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje napr. na uznesenie Najvyššieho

súdu SR sp. zn. 2Cdo/280/2019 zo dňa 27.08.2020, ktorým bolo odmietnuté dovolanie proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9Co/434/2015 z 10. mája 2018, kde sa uvádza: „Krajský súd v
Bratislave (ďalej ako „odvolací súd") rozsudkom z 10. mája 2018 sp. zn. 9Co/434/2015... vo výroku III.
napadnutý vyhovujúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie o povinnosti zaplatiť sumu 50.000 eur titulom
nemajetkovej ujmy zmenil tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 20.000 eur... Čo sa týka
nemajetkovej ujmy odvolací súd konštatoval, že vzal na zreteľ výšky priznaných náhrad nemajetkovej

ujmy v iných obdobných prípadoch, kedy súdy tieto priznávali vo výrazne nižších finančných čiastkach.
Okrem súm spomenutých v odvolaní žalovanou poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 10Co/566/2015, v ktorom bola pozostalému manželovi a trom deťom priznaná náhrada nemajetkovej
ujmy každému po 8.000 eur titulom nemajetkovej ujmy za smrť matky a manželky otca detí, pri dopravnej
nehode; Okresný súd Bratislava IV v konaní sp. zn. 12C/385/2008 priznal sumu 23.000 eur manželovi

za smrť manželky a syna pri dopravnej nehode. S ohľadom na uvedené ustálil odvolací súd výšku
primeranej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne (za smrť jej matky - poznámka odvolacieho súdu) v
sume 20.000 eur." , či zhodne so žalobcami poukazuje napr. na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp.
zn. 21Co/137/2017 zo dňa 12.06.2018, ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Poprad sp. zn.
9C/45/2011 zo dňa 22.11.2016 okrem iného o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 20 000,-

Eur žalobcovi 2/ - plnoletému synovi s vlastnou rodinou, ktorý nežil so zomrelým otcom v čase dopravnej
nehody v spoločnej domácnosti a nepotreboval odbornú pomoc na vysporiadanie sa s náhlou smrťou
otca. Na druhej strane žalovaný v odvolaní neuviedol príkladmo súdne rozhodnutie potvrdzujúce jeho
tvrdenie, že výška súdom prvej inštancie priznanej náhrady nezodpovedá rozhodovacej praxi súdov v
Slovenskej republike v obdobných prípadoch.

52. Taktiež sa odvolací súd nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že súd prvej inštancie (hoci si bol toho
vedomý) nezohľadnil u žalobcov 1/ a 2/, že strata rodiča je vnímaná a prežívaná dieťaťom útleho veku
intenzívnejšie než už dospelým dieťaťom. Žalobkyni 3/ ako maloletej, ktorá mala v čase smrti otca 10
rokov aj z toho dôvodu priznal vyššiu peňažnú náhradu ako žalobcom 1/ a 2/. Napokon sám žalovaný

vo svojom odvolaní vzápätí argumentuje tým, že súd prvej inštancie pri určovaní výšky nemajetkovej
ujmy žalobkyni 3/ prihliadal na absenciu vážne mieneného prejavu ľútosti zo strany vodiča vozidla ako
aj na jej nižší vek.

53. Odvolací súd má však za to, že žalovaný správne vyčíta súdu prvej inštancie, že ako jeden z dôvodov

priznania vyššej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni 3/ uviedol absenciu ospravedlnenia
sa, či skutočne prejavenej ľútosti nad spáchaním trestného činu. Aj v zmysle českej judikatúry je
dôvodom zvýšenia náhrady „oproti základu" len excesívne vybočenie v správaní škodcu spočívajúce
napr. v arogantnom postoji. Odvolací súd poukazuje napr. na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 25 Cdo 2109/2018 zo dňa 28.11.2019: „Je sice pravdou, že v obecné rovině může být do výše

náhrady nemajetkové újmy promítnut i negativní postoj škůdce, např. nevhodné chování k pozůstalým,
přezíravost či arogance, na druhou stranu ovšem ani případné popírání viny škůdcem v trestním řízení,
které je standardním způsobem obhajoby, neprohlubuje samo o sobě míru utrpení pozůstalých, a
přihlížet je tak možno jen k excesivnímu vybočení (pozůstalé zraňující postoje či projevy).". Argumentum
a maiori ad minus (od väčšieho k menšiemu), ak dôvodom na zvýšenie náhrady nemajetkovej ujmy

nie je ani popieranie viny v trestnom konaní, tým skôr ním nemôže byť prejavenie (hoc aj podľa súdu
prvej inštancie len formálnej) ľútosti nad spáchaním trestného činu, či neospravedlnenie sa. Naopak
ústretový prístup škodcu spočívajúci v poskytnutí inej satisfakcie spočívajúcej napr. v ospravedlnení sa
pozostalým môže byť dôvodom na zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy (viď napr. uznesenie NS
ČR sp. zn. 4 Tdo 1295/2016 zo dňa 23.11.2016 odkazujúce na rozsudok NS ČR sp. zn. 4 Tdo 1402/2015

zo dňa 12.04.2016).

54. Nie je však dôvodná námietka žalovaného, že okolnosť, či sa vinník dopravnej nehody ospravedlnil
pozostalým súd prvej inštancie zohľadnil len pri žalobkyni 3/. Nebol totiž dôvod zaoberať sa toutookolnosťou pri žalobcoch 1/ a 2/, ak sám žalovaný uznáva, že ospravedlnenie škodcu odôvodňujúce
zníženie náhrady v tomto prípade absentuje a ak mal súd prvej inštancie za to, že základnou hodnotou,
z ktorej pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal, bola suma 21 840,- Eur a súc viazaný

ich žalobným návrhom im nemohol priznať viac, ako nimi požadovaných po 20 000,- Eur.

55. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie
ako dôvod ďalšieho zvýšenia náhrady u žalobkyne 3/ považoval výhradne jej nízky vek. Z obsahu
odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že tým dôvodom nebol len sám osebe nižší vek ako u

žalobcov 1/ a 2/, ale skutočnosť, že ujma spôsobená stratou rodiča je vnímaná a prežívaná dieťaťom
útleho veku intenzívnejšie a bolestnejšie než dieťaťom už dospelým, hoci aj malo s rodičom blízky vzťah,
v spojení s traumou prežívanou o to intenzívnejšie z toho, že otec tragicky zahynul na ceste za maloletou
žalobkyňou 3/ za účelom spoločného trávenia prázdnin, čo si žalobkyňa vyčíta, kladie za vinu, čo je aj
podľa názoru odvolacieho súdu dôvodom zvýšenia náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 2/ z dôvodu
väčších duševných útrap oproti žalobcom 1/ a 2/.

56. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd znížil výšku náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyne 3/
na sumu 24 000,- Eur (nakoľko absenciu ospravedlnenia pôvodcu neoprávneného zásahu nevyhodnotil
ako dôvod pre jej zvýšenie oproti náhrade priznanej žalobcom 1/ a 2/). Keďže súd určuje výšku náhrady
voľnou úvahou, odhadom, nie je dôvod na jej vyčísľovanie na jednotlivé eurá, či desiatky eur presne.

Preto odvolací súd žalobu vo vzťahu k nároku uplatnenému žalobkyňou 3/ v spojení s právoplatným II.
výrokom rozsudku súd prvej inštancie, ktorý nebol odvolaním dotknutý a ktorým bola žaloba už sčasti
zamietnutá, zamietol aj v časti sumy 2 208,- Eur.

57. Vo vzťahu k žalobcom 1/ a 2/ možno za dôvodné uznať odvolacie námietky žalovaného,

že existenčnú závislosť pozostalého dieťaťa od zomrelého rodiča nemožno zamieňať s hmotnou
závislosťou aj s poukazom na ust. § 448 OZ, podľa ktorého pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu,
formou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti
povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým,
čo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať, ak

by k usmrteniu nebolo došlo, a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z rovnakého dôvodu.

58. Pod existenčnou závislosťou treba chápať odkázanosť na osobnú starostlivosť, či potrebu stretávať
sa a pod. Aj v už niekoľkokrát spomínanom rozsudku NS ČR sp. zn. 4 Tdo 1402/2015 zo dňa
12.04.2016 sa uvádza, že „faktor hmotnej závislosti tak, ako o ňom hovorí napr. Ústavný súd - však

nemožno obmedzovať iba na výživu, resp. zaopatrenie pozostalého z hľadiska ekonomického, lebo
taký postup by bol na mieste skôr pri odškodnení v zmysle § 2966 OZ (náhrada nákladov na výživu
pozostalým). Na závislosť na účely posudzovania nemajetkovej ujmy je tak vhodnejšie pozerať ako
na existenčnú matériu, keď pozostalý stráca nielen niekoho, kto mu poskytuje finančnú podporu, ale
komplexnú starostlivosť, podporu a ochranu.".

59. Za dôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalovaného ohľadne hodnotenia vzťahu najmä
žalobcu 2/ s otcom ako veľmi silného intenzívneho vzťahu zo strany súdu prvej inštancie a ohľadne
častého kontaktu, keď žalobca 2/ dlhodobo žil za účelom štúdia v zahraničí a sám pri svojom výsluchu na
pojednávanívypovedal,žesavposlednejdobestretávalisotcommenej-uviedolfrekvenciuchodievania

domov asi tak štyri krát do roka, čo súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Prípadný telefonický kontakt, či
kontakt cez sociálne siete nie je podľa odvolacieho súdu porovnateľný s intenzitou osobného kontaktu
(aj keď možno nie až tak častého) v prípade žalobcu 1/ žijúceho v tom istom malom meste (akým je
Revúca) ako jeho otec.

60. S prihliadnutím na absenciu, resp. menšiu mieru existenčnej závislosti a osobných kontaktov s otcom
u žalobcu 2/, dospel odvolací súd voľnou úvahou k záveru, že na rozdiel od žalobcu 1/, u ktorého boli
tieto okolnosti (existenčná závislosť a osobné kontakty) pred smrťou otca prítomné vo väčšej miere, je
primeranou výškou náhrady nemajetkovej ujmy žalobcu 2/ suma 16 000,- Eur. Preto žalobu vo vzťahu
k nároku uplatnenému žalobcom 2/ zamietol v časti sumy 4 000,- Eur.

61. Vzhľadom na uvedené individuálne okolnosti prípadu, za ktorých došlo k zásahu do práva žalobcov
na súkromný a rodinný život a intenzitu tohto zásahu, považuje odvolací súd za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy pre žalobcu 1/ vo výške 20 000,- Eur, pre žalobcu 2/ vo výške 16 000,- Eur a prežalobkyňu 3/ vo výške 24 000,- Eur, preto realizujúc voľnú úvahu pri stanovení jej výšky pristúpil k zmene
prvého výroku rozsudku súdu prvej inštancie.

62. Odvolací súd rozhodol aj bez návrhu v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a
§ 255 ods. 1 a 2 CSP o nároku strán sporu na náhradu trov konania ako celku (t.j. prvoinštančného i
odvolacieho),pretožezmenilprvoinštančnérozhodnutie(§396ods.2CSP).Sprihliadnutímnacharakter
nárokov uplatnených žalobou odvolací súd priznal žalobcom voči žalovanému nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu z prisúdenej sumy, pretože výška plnenia závisela od úvahy súdu (porovnaj

uznesenie Ústavného súdu SR č. k. I. ÚS 56/2017 - 12 zo dňa 08. 02. 2017, podľa ktorého aj keď CSP
nemá obsahovo podobné ustanovenie ustanoveniu § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, ani
nová právna úprava nevylučuje osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu
trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, a to z hľadiska
výsledku v zásade zhodne ako podľa doterajšej úpravy). Podľa názoru odvolacieho súdu je potrebné
to zohľadniť v rozsahu úspechu strany sporu vyššie uvedeným spôsobom, o ktorom rozhoduje sudca v

rozhodnutí vo veci samej, pretože súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP pri vyčíslení výšky náhrady
trov z tohto rozsahu vychádza. Pri vyjadrení rozsahu náhrady - v plnom rozsahu, by súdny úradník mal
určovať výšku trov zo žalobou uplatneného nároku, preto je nevyhnutné zdôrazniť už vo vymedzení
rozsahu náhrady trov, že ich výška (aj keď nekrátená pomerom úspechu žalobcu a úspechu žalovaného)
sa má počítať z prisúdenej sumy. V dôsledku priznávania výšky náhrady trov konania z prisúdenej sumy,

je zohľadnená aj čiastočná dôvodnosť odvolania žalovaného, ktorý ním dosiahol jej poníženie, a tým aj
poníženie výšky náhrady trov konania.

63. Nakoľko o výške a prijímateľovi náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne v zmysle § 262
ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným

uznesením, ktoré vydá súdny úradník, určil odvolací súd začiatok lehoty na plnenie podľa § 232 ods. 2
CSP od právoplatnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie o výške náhrady trov konania.

64. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 ods.u 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v ods.u 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods.
1 CSP); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej

veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,

a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,
d) čo sa ním sleduje a
e) podpis

(§ 127 ods. 1 CSP).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky
tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania
lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11
ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP); povinnosť podľa ods.u 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 CSP, resp. dovolanie má vady podľa § 429 CSP napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 CSP v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) CSP v spojení s § 436
ods. 1 CSP).