Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32Cob/31/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6120244059
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:6120244059.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členov: JUDr.
Daniel Ilavský a Mgr. Monika Hrašnová v sporovej veci žalobcu: SPOLTEX spol. s r.o., id. č.: 148 66
293, Tanvaldská 345, Liberec, Česká republika, zast.: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA SZARSZOI, s.r.o.,
IČO: 47 254 491, Bakossova 14464/3C, Banská Bystrica, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C.
B. XXX, zast.: Advokátska kancelária FARDOUS PARTNERS s.r.o., IČO: 47 241 543, Hlavná 6, Šaľa,

o 7.576,15 € s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 25.01.2022,
č. k. 15Cb/7/2020-181, takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok sa zrušuje a vec sa vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyslovil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi

7.616,15 € s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 80,91 € od 14.09.2016 do zaplatenia, zo
sumy 1.356,44 € od 19.10.2016 do zaplatenia, zo sumy 1.577,41 € od 24.11.2016 do zaplatenia, zo
sumy 42,32 € od 08.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 820,10 € od 30.12.2016 do zaplatenia, zo sumy
670,34 € od 20.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 4,90 € od 23.12.2016 do zaplatenia, zo sumy 2.586,69
€ od 17.01.2017 do zaplatenia, zo sumy 437,04 € od 25.01.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I) a žalobcovi priznal nárok na náhradu 100 % trov konania (výrok

II).

2. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil (v rozsahu
potrebnom na účely odvolacieho konania) tento skutkový stav:

3. Žalobca a spoločnosť SZUTEP, s.r.o., IČO: 36 241 687 (ďalej len „SZUTEP“) spolu uzatvorili

obchodnoprávny záväzkový vzťah, na základe ktorého dochádzalo ku komisionálnemu predaju
výrobkov, ktoré žalobca dodával spoločnosti SZUTEP. Žalobca v tejto súvislosti vystavil spoločnosti
SZUTEP faktúry v celkovej sume 8.164,56 €, z ktorej bolo uhradených len 588,41 €. Prevzatie
tovaru spoločnosť SZUTEP potvrdila na dodacích listoch patriacich k jednotlivým faktúram. Žalovaný
predmetnú pohľadávku žalobcu nespochybňoval. Žalovaný bol do 19.01.2017 jediným spoločníkom a
konateľom spoločnosti SZUTEP. Z účtovných uzávierok spoločnosti SZUTEP vyplýva, že v roku 2013

mala vlastné imanie vo výške – 27.716 €, v roku 2014 – 38.397 € a v roku 2015 – 56.737 €. Kúpnou
zmluvou z 21.07.2016 spoločnosť SZUTEP previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vedeným na
liste vlastníctva č. XXXXX pre katastrálne územie D., a to stavbu so súp. č. XXXX – adm. budova a bud.
Zd., postavená na parcele registra KN „C“ č. 3888/2, pozemok parcely registra KN „C“ č. 3882/3, druh
pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 238 m2, pozemok parcely registra KN „C“ č. 3882/4,
druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 315 m2, pozemok parcely registra KN „C“ č.

3888/2, druh pozemku – zastavané plochy a nádvoria vo výmere 668 m2, pozemok parcely registra
D. „E.“ F. 3891, druh pozemku – ostatné plochy vo výmere 2040 m2, na nového vlastníka, spoločnosťCOM-KLIMA, s.r.o. za kúpnu cenu 310.000 €. Keďže spoločnosť SZUTEP svoj dlh vyplývajúci z vyššie
uvedených faktúr žalobcovi neuhradil, žalobca ju predžalobnou výzvou z 01.04.2019 vyzval na úhradu
jej dlhu v celkovej výške 7.576,15 € do 7 dní od doručenia výzvy. Výzvou zo 01.04.2019 žalobca

vyzval aj žalovaného ako ručiteľa spoločnosti SZUTEP, aby v lehote do 7 dní zaplatil dlh spoločnosti
voči žalobcovi vo výške tejto výške. Žalobca považuje žalovaného za ručiteľa spoločnosti SZUTEP z
dôvodu, že plnenie, ktoré žalovaný ako konateľ predmetnej spoločnosti zrealizoval dňa 19.08.2016, a
to prevodom finančnej čiastky vo výške 150.000 € na svoj bankový účet, bolo vykonané v rozpore so
zákonom.

4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 409 ods. 1, § 67a ods. 1 účinného do 31.12.2016, §
67c ods. 1 účinného do 31.12.2016, § 67c ods. 2 písm. a) účinného do 31.12.2016, § 67f ods. 1 až 3
účinného do 31.12.2016, § 369 ods. 1 a 2, § 369c ods. 1, § 397 Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“)
a § 1 a § 2 nariadenia č. 21/2013 Z. z. účinného v čase omeškania takto:

5. Keďže žalovaný pohľadávku žalobcu nespochybňoval, súd prvej inštancie pristúpil len ku skúmaniu,
či vzniklo zákonné ručenie žalovaného za záväzky spoločnosti SZUTEP. Súd prvej inštancie po
preskúmaní účtovných uzávierok z roku 2013, 2014 a 2015 spoločnosti SZUTEP dospel k záveru, že
uvedená spoločnosť bola minimálne od roku 2013 v kríze, keďže jej vlastné imanie bolo v záporných
číslach, a v dôsledku toho pomer jej vlastného imania a záväzkov bol menej ako 8 ku 100. Keďže

ďalšie účtovné závierky predmetnej spoločnosti neboli podané, súd prvej inštancie vychádzal z toho,
že spoločnosť SZUTEP bola naďalej v kríze aj v nasledujúcich rokoch. Nič na tom nemení ani tvrdenie
žalovaného, že spoločnosť SZUTEP nebola v roku 2016 v kríze, a to práve z dôvodu, že došlo k
predaju nehnuteľnosti za 310.000 €. Žalovaný totiž skutočnosť, že spoločnosť SZUTEP v roku 2016 už
nebolavkríze,nedokázalpreukázaťžiadnymdôkaznýmprostriedkomakonapr.účtovnázávierka.Samo

osebe totiž nadobudnutie sumy vo výške 310.000 € nepreukazuje, že sa spoločnosť dostala z krízy,
keďže súdu prvej inštancie nie sú známe záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP zo sporného obdobia.
Žalovaný taktiež nepreukázal, akým spôsobom bolo so zvyšnými získanými finančnými prostriedkami
naložené. Z toho dôvodu zastáva súd prvej inštancie názor, že spoločnosť SZUTEP bola v kríze aj
v roku 2016 a následne aj v roku 2017. Nič na tom nemení ani tvrdenie žalovaného, že spoločnosť

SZUTEP, s.r.o. nebola v roku 2016 v kríze, a to práve z dôvodu, že došlo k predaju nehnuteľnosti za
310.000,- Eur. Žalovaný totiž skutočnosť, že spoločnosť SZUTEP, s.r.o. v roku 2016 už nebola v kríze
nedokázal preukázať žiadnym dôkazným prostriedkom ako napr. účtovná závierka. Samo osebe totiž
nadobudnutie sumy vo výške 310.000,- Eur nepreukazuje, že sa spoločnosť dostala z krízy, nakoľko
súdu nie sú známe záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP, s.r.o. zo sporného obdobia. Žalovaný taktiež

nepreukázal akým spôsobom bolo so zvyšnými získanými finančnými prostriedkami naložené. Z toho
dôvodu súd je toho názoru, že spoločnosť SZUTEP, s.r.o. bola v kríze aj v roku 2016 a následne aj v
roku 2017. Keďže súd prvej inštancie považoval spoločnosť SZUTEP za spoločnosť v kríze, pôžička
poskytnutá tejto spoločnosti žalovaným ako konateľom spoločnosti sa považuje v zmysle § 67c ods.
2 písm. a) OBZ za plnenie nahradzujúce vlastné zdroje a v zmysle § 67f ods. 1 OBZ sa žalovaný

mal zdržať konania, ktorým dňa 19.08.2016 previedol sumu 150.000 € z účtu spoločnosti na svoj
osobný účet titulom vrátenia pôžičky, ktorú mal žalovaný poskytnúť spoločnosti SZUTEP. Preto po
tomto prevode bol v zmysle § 67f ods. 2 OBZ, žalovaný povinný vrátiť predmetné plnenie spoločnosti
SZUTEP. Keďže však žalovaný predmetnú sumu spoločnosti v kríze nevrátil, stal sa ručiteľom za
záväzky spoločnosti aj voči veriteľom spoločnosti v zmysle § 67f ods. 2 a 3 OBZ, pretože bol v čase

prevodu peňažných prostriedkov konateľom spoločnosti. Boli splnené všetky zákonom požadované
podmienky vzniku zákonného ručenia žalovaného voči veriteľom spoločnosti SZUTEP a žalovanému
sa nepodarilo preukázať, že toto zákonné ručenie nevzniklo. Na základe toho súd prvej inštancie
žalobe vyhovel, a keďže spoločnosť SZUTEP je splnením svojho dlhu v omeškaní, súd prvej inštancie
žalovanému ako ručiteľovi uložil povinnosť zaplatiť s dlžnou istinou aj úroky z omeškania, a to odo dňa

nasledujúceho splatnosti tej-ktorej faktúry, ako aj paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky vo výške 40 €. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj s námietkou premlčania, ktorú vzniesol
žalovaný. V predmetnom konaní ide o obchodnoprávny vzťah a z toho dôvodu premlčacia doba v
zmysle § 397 OBZ je štvorročná. Splatnosť najstaršej faktúry (faktúra č. 72601364) nastala 13.09.2016,
čo znamená, že premlčacia doba, v rámci ktorej si mal žalobca svoju pohľadávku uplatniť na súde,

uplynula dňa 13.09.2020. Zo spisového materiálu však vyplýva, že návrh na vydanie platobného rozkazu
upomínaciemu súdu bol doručený 24.02.2020, čiže pred uplynutím premlčacej doby. Na základe toho
nie sú premlčané ani pohľadávky z faktúr, ktorých splatnosť nastal neskorším dátumom. Z toho dôvodu
je námietka premlčania žalovaného nedôvodná. Argumentácia žalovaného, že časť týchto záväzkov sastala splatnou až v čase, keď žalovaný už nebol konateľom spoločnosti SZUTEP, je irelevantná, keďže
citované ustanovenia OBZ nerozlišujú záväzky podľa ich vzniku, teda či ich splatnosť nastala v čase,
keď ručiteľ bol ešte štatutárnym orgánom spoločnosti v kríze alebo nie. Dôležité je, že tieto záväzky

existovali už v čase, keď žalovanému vznikol ručiteľský vzťah voči veriteľom spoločnosti SZUTEP, aj
keď ich splatnosť ešte nenastala. Žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, vzniklo v zmysle ust. § 255
ods. 1 CSP právo na plnú náhradu trov konania potrebných na účelné uplatnenie svojho nároku voči
žalovanému.

6. Včasným odvolaním sa žalovaný domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie alebo jeho zmeny tak, že sa žaloba zamietne. Napadnutý
rozsudok je arbitrárny a v celom rozsahu nepreskúmateľný. Pre účely posúdenia nároku žalobcu bolo
potrebné prejudiciálne posúdiť, či spoločnosť SZUTEP bola v roku 2016 v kríze, lenže v čase vrátenia
pôžičky spoločnosť SZUTEP nebola v kríze a nemala žiadne záväzky. Inštitút spoločnosti v kríze bol
zavedený počnúc 01.01.2016 (porov. zák. č. 87/2015 Z. z.), takže konštatovanie súdu prvej inštancie

o tom, že spoločnosť SZUTEP bola po preskúmaní účtovných závierok z roku 2013, 2014 a 2015 v
kríze (bod 30 odôvodnenia rozsudku) je arbitrárne. Ustanovenia o spoločnosti v kríze nemožno aplikovať
spätnenaobdobiepred01.01.2016.Niejezrejmé,nazákladeakýchskutočnostíaakýchdôkazovdospel
súd prvej inštancie ku konštatovaniu, že spoločnosť SZUTEP sa v roku 2016 nachádzala v kríze, ak sám
konštatoval, že za obdobie roku 2016 nebola v súdnom konaní predložená žalobcom a ani žalovaným

účtovná závierka. Zároveň je arbitrárnym a nepreskúmateľným konštatovanie súdu o tom, že vlastné
imanie spoločnosti SZUTEP bolo v záporných číslach, a preto pomer jej vlastného imania a záväzkov
bol menej ako 8 ku 100 (z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé o aké rozhodné obdobie
ide, ktoré malo byť predmetom posúdenia a z akých konkrétnych údajov pri posúdení pomeru vlastného
imania a záväzkov súd prvej inštancie vychádzal). V roku 2016 platil pomer vlastného imania a záväzkov

4 ku 100 a pomer vlastného imania a záväzkov 8 ku 100 sa prvýkrát aplikoval až v roku 2018 [porov. §
768n písm. a) OBZ]. Pokiaľ súd prvej inštancie nevedel a objektívne nemohol posúdiť pomer vlastného
imania a záväzkov v roku 2016 bez akýchkoľvek účtovných dokladov, keďže iba pri posúdení tohto
roku je možné aplikovať ustanovenia o spoločnosti v kríze, potom je jediný správny záver, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno pri preukazovaní jeho nároku a tvrdenie žalovaného o tom, že spoločnosť

SZUTEP sa v roku 2016 nenachádzala v kríze je nesporné, keďže žalobca nepredložil žiaden dôkaz
napr. účtovnú závierku za rok 2016, že spoločnosť SZUTEP bola v kríze. Súd prvej inštancie opakovane
svojím nesprávnym procesným postupom dokonca prenáša dôkazne bremeno na žalovaného, aby
preukazoval negatívnu skutočnosť. Zároveň si odporuje, ak na jednej strane vychádza z toho, že
spoločnosť SZUTEP v roku 2016 bola v kríze, a na druhej strane potvrdzuje, že mu nie sú známe

záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP zo sporného obdobia, t. j. rok 2016. Žalovaný si kladie otázku, ako
súd prvej inštancie dospel k záveru, že spoločnosť SZUTEP bola v roku 2016 v kríze, ak nemal ani
len vedomosť o tom, aké boli záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP v roku 2016. Konštatovanie krízy
spoločnosti SZUTEP v roku 2016 súdom prvej inštancie je arbitrárne a nemá podklad vo vykonanom
dokazovaní a ani v skutkových zisteniach. Spoločnosť SZUTEP s.r.o. v roku 2016 nebola v kríze a táto

skutočnosť nebola zo strany žalobcu žiadnym spôsobom vyvrátená, preto sa na žalovaného nemohol
vzťahovať zákaz vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje a ani vznik zákonného ručenia. Navyše
z § 67f ods. 3 OBZ vyplýva, že zákonné ručenie podľa § 67f ods. 2 OBZ vzniká (po vyplatení plnenia) voči
(existujúcim) veriteľom spoločnosti. Podľa žaloby aj podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku (bod 33)
bola najstaršia faktúra č. 72601364 splatná dňa 13.09.2016, t. j. po tom, ako došlo k vráteniu plnenia

nahradzujúceho vlastné zdroje (19.08.2016). Žalobca tak v čase vykonania tohto úkonu nebol veriteľom
spoločnosti SZUTEP, teda nie je v konaní preukázaná ani aktívna vecná legitimácia žalobcu.

7. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a
odvolacímidôvodmi(§380ods.1CSP),preskúmalnapadnutýrozsudok,akoajpredchádzajúcekonanie

pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP)
bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru,
že odvolanie žalovaného je dôvodné.

8. Žalovaný napadnutému rozsudku v podstate vytýka, že je nedostatočne odôvodnený. Právo na

dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý
proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR
implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej
súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je topredovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má
skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných
opravných prostriedkov. Podľa ustálenej judikatúry €ópskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) súdy musia

v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, zaoberať sa
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie
týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko). Rovnako
podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a
zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou všeobecného súdu je
uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť
a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III.

ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (I. ÚS
243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení koherentný, t. j. jeho
rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne musí

dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí,
rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I. ÚS 243/07,
I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08). Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve
pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného

procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne
aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a
vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je
totiž odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu,
ktorý sa zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými

námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu
na strane druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu
v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

9. Základné náležitosti odôvodnenia rozsudku upravuje Civilný sporový poriadok v § 220 ods. 2, ktorý
o. i. vyžaduje, aby súd jasne a výstižne vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne
argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil. Dôraz sa kladie aj na presvedčivosť odôvodnenia rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia

sa teda súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen odkazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným
dokazovaním, ale tiež na právne závery, ktoré prijal. Právne závery súdu môžu byť dostatočne
preskúmateľné len vtedy, ak súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný
výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval a

prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený skutkový stav.

10. Napadnutý rozsudok však požiadavkám § 220 ods. 2 CSP nevyhovuje. V preskúmavanej veci došlo
podľa názoru odvolacieho súdu postupom a rozhodnutím súdu prvej inštancie k naplneniu odvolacieho
dôvodu podľa § 365 písm. b) CSP, ktorý spočíva v nedostatočnom až nezrozumiteľnom odôvodnení

rozsudku súdu prvej inštancie v podstatných otázkach, od zodpovedania ktorých záviselo správne
rozhodnutie veci.

11. Aby bolo možné záver súdu o tom, že je žaloba dôvodná, považovať za preskúmateľný, musí
byť z odôvodnenia rozhodnutia zrejmé, ako ustálil skutkový stav, aké právne predpisy súd použil, ako

ich vyložil a ako ich uplatnil na prejednávanú vec. Ak to tak nie je, stranám, ale i odvolaciemu súd
sa znemožňuje overiť, či je postup a rozhodnutie súdu správne. Napadnutý rozsudok trpí takýmito
nedostatkami.12. Na účely posúdenia, či člen štatutárneho orgánu ručí (§ 67f ods. 2 tretia veta OBZ) za to, aby sa
hodnota plnenia poskytnutého v rozpore so zákazom vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje
vrátila spoločnosti, je v prvom rade nevyhnutné ustáliť, či v čase vrátenia plnenia nahradzujúceho vlastné

zdroje bola spoločnosť v kríze alebo či by sa v dôsledku tohto plnenia do krízy dostala (§ 67f ods. 1
OBZ). To, či je spoločnosť v kríze, je otázka právna, ktorú treba riešiť podľa pravidiel upravujúcich krízu
(§ 67a OBZ a nasl. v znení účinnom do 01.10.2020). Zákon charakterizuje spoločnosť ako v kríze vtedy,
keď je v úpadku alebo jej úpadok hrozí (§67a ods. 1 OBZ v znení účinnom do 01.10.2020). Spoločnosti
hrozí úpadok, ak pomer vlastného imania a záväzkov je menej ako 8 ku 100 (§ 67a ods. 2 OBZ). Ak si

veriteľ uplatňuje práva zo zákonného ručenia podľa § 67f ods. 2 OBZ, je to on, kto musí tieto predpoklady
tvrdiť a dokázať.

13. Medzi pravidlá rozhodujúce pre prejednávanú vec teda nepochybne patrí práve definícia spoločnosti
v kríze vychádzajúca z porovnania pomeru vlastného imania a záväzkov spoločnosti. Toto pravidlo je
upravené v už spomínanom § 67a ods. 1 OBZ, ale aj v § 768n písm. a) OBZ, ktorému sa súd prvej

inštancie vôbec nevenoval. Podstatnejšie ale, než určiť, aké konkrétne pomerové číslo mal súd prvej
inštancie použiť (4:100, 6:100 alebo 8:100), je podstata, na ktorej sa citované pravidlo zakladá, a tou
je porovnávanie vlastného imania so záväzkami spoločnosti. Aby mohol súd vôbec pristúpiť k použitiu
správneho pomerového čísla, musí mať v prvom rade ustálené, aké mala spoločnosť v rozhodujúcom
okamihu vlastné imanie a aké mala záväzky. To sú dva základné skutkové údaje, bez ktorých nemožno

citované ustanovenie ani uplatniť, pretože niet čo porovnávať. Ako odvolací súd naznačil vyššie, je na
veriteľovi, aby tvrdil a preukázal, že aké mala spoločnosť vlastné imanie a aké mala záväzky. Je to tak
preto, lebo z týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky – preukázanie splnenia
podmienok na to, aby sa spoločnosť považovala za spoločnosť v kríze (pozri v tomto zmysle uznesenie
Najvyššieho súdu SR z 24.06.2010, sp. zn. 5Obo/52/2010).

14. Na úvod musí odvolací súd teda konštatovať, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil rozloženie
bremena tvrdenia a bremena dôkazu, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodujúce pre použitie pravidiel
určujúcich právny režim spoločnosti. V prejednávanej veci to nebol žalovaný, kto mal povinnosť
preukazovať pomer vlastného imanie a záväzkov spoločnosti SZUTEP. Súd prvej inštancie bremenom

tvrdenia a dôkazným bremenom zaťažil práve jeho a neopodstatnene uzavrel, že žalovaný nepreukázal,
že spoločnosť nebola v kríze (resp. že pomer vlastného imania a záväzkov nebol vyhovujúci – odvolací
súd zdôrazňuje, že záver o „kríze“ je právnym posúdením, ktoré nasleduje po zistení relevantných
skutočností). Táto vada v konaní viedla potom k zmätočným úvahám súdu prvej inštancie v časti
vyhodnotenia dokazovania a uplatnenia relevantných právnych predpisov na jeho výsledky.

15. Odôvodnenie napadnutého rozsudku trpí zmätočnosťou v časti skutkového stavu, pokiaľ ide
o zistenie vlastného imania a záväzkov spoločnosti SZUTEP v čase, keď mal byť zákaz vrátenia
plnenia nahradzujúceho vlastné zdroje porušený, teda v roku 2016. V bode 30 učinil prvoinštančný
súd na základe účtovných závierok za roky 2013 až 2015 skutkové zistenie, že v rokoch 2013 až

2015 mala spoločnosť SZUTEP záporné vlastné imanie. Následne konštatoval, že za nasledujúce roky
(vrátane rozhodujúceho roku 2016) ďalšie účtovné závierky neboli predložené. To potvrdzuje aj výpočet
dôkazov, s ktorými súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a ktorý žiaden taký dôkaz nespomína (bod 8
napadnutého rozsudku). Čo sa teda týka roku 2016, odôvodnenie rozsudku neobsahuje žiadny podklad,
čiužvpodobenespornéhoskutkovéhotvrdeniaalebodôkazu,ktorýbypriamosúviselsvlastnýmimaním

a záväzkami spoločnosti SZUTEP v roku 2016. Napriek tomu však súd prvej inštancie už v bode 30
napadnutého rozsudku dospieva k právnemu záveru, že spoločnosť SZUTEP bola v roku 2016 v kríze.
Súd prvej inštancie vôbec nevysvetľuje, či toto právne posúdenie vychádza z pravidla, že spoločnosť
bola v úpadku (§ 67a ods. 1 OBZ) alebo z pravidla, že jej úpadok hrozil (§ 67a ods. 2 OBZ). Vzhľadom
na to, že za roky 2013 až 2015 usúdil, že spoločnosť bola v kríze pre záporné vlastné imanie, odvolací

súd sa môže len domnievať, že stav spoločnosti v roku 2016 posudzoval na základe rovnakého pravidla,
teda porovnaním vlastných zdrojov so záväzkami. Odôvodnenie napadnutého rozsudku tomu ale príliš
nezodpovedá, pretože neoznačuje žiadne nesporné tvrdenie (žalobcu, či žalovaného) o vlastných
zdrojoch,anizáväzkochspoločnostiSZUTEPzarok2016aneoznačujevtomtosmereanižiadendôkaz,
ktorýbyozrejmilprípadnéspornétvrdenia.Dokoncasúdprvejinštanciesámuznáva,žemuniesúznáme

záväzky a dlhy spoločnosti SZUTEP z tohto obdobia (bod 31 napadnutého rozsudku). Napriek tomu
všetkému ale nakoniec uzatvára, že spoločnosť bola v kríze v roku 2016 a dokonca (!) aj v roku 2017.16. Zmätočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku v skutkovej oblasti umocňuje aj to, že k vyššie
uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie po konštatovaní, že žalovaný nepreukázal, ako naložil
so získanými finančnými prostriedkami. Nie je vôbec zrejmé, akými úvahami sa súd prvej inštancie

riadil, keď túto skutočnosť považoval za podstatnú z hľadiska kritérií, ktoré sú dôležité na určenie, či
spoločnosť je v kríze (§ 67a ods. 1 a 2 OBZ). Súd prvej inštancie síce odcitoval ustanovenia týkajúce
sa krízy, čo ale z hľadiska preskúmateľnosti odôvodnenia rozsudku nestačí; súd musí právny predpis
aj zrozumiteľne uplatniť. Čo sa týka v odôvodnení spomenutých ustanovení § 67a a § 67c OBZ, bolo
preto nanajvýš žiaduce, aby súd prvej inštancie ozrejmil výklad, z ktorého by vyplývala súvislosť medzi

použitím sporných finančných prostriedkov a znakmi spoločnosti v kríze.

17. Odvolací súd musí konštatovať, že v odôvodnení napadnutého rozsudku zreteľne badať dotváranie
skutkového stavu nad rámec vykonaného dokazovania (a je otázne, či v správnom smere – pozri nižšie),
čo je dôsledkom toho, že súd prvej inštancie vychádzal v rozhodujúcej otázke (vlastné imanie a záväzky)
z domnienok, ktoré zákon v tejto súvislosti nepredpokladá. Je pravda, že právna úprava vyvažuje

niektoré situácie v právnych vzťahoch fikciami, či vyvrátiteľnými alebo nevyvrátiteľnými domnienkami,
ale v tomto prípade to tak nie je. Súd v prejednávanej veci nemá zákonné zmocnenie na to, aby pre
chýbajúce dôkazy (napríklad účtovnej závierky za dotknuté obdobie) považoval pomer vlastného imania
a záväzkov spoločnosti za nevyhovujúci ustanoveniu § 67a ods. 2 OBZ. Rovnako chýba zákonná fikcia
alebo domnienka, ktorá by zakladala takýto záver na údajoch z predchádzajúcich účtovných období.

Skutkový záver súdu prvej inštancie vychádzajúci z minulých účtovných období a pritom nezohľadňujúci
ďalšie rozhodujúce okolnosti, najmä tie, ktoré tvrdil žalovaný a ktoré vyplývajú z obsahu spisu, nebol
prijatý v súlade s § 191 ods. 1 CSP a pravidlami formálnej logiky, a je preto nepreskúmateľný.

18. Odvolací súd pripomína, že súd má pri hodnotení dokazovania povinnosť starostlivo prihliadať na

všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP veta za bodkočiarkou). V prejednávanej veci
ale prvoinštančný súd takto nepostupoval, pretože spis obsahuje viaceré údaje, ktoré by mohli mať vplyv
na skutkový záver súdu o nevyhovujúcom pomere vlastného imania a záväzkov spoločnosti SZUTEP.
Súd nevenoval žiadnu pozornosť napríklad kúpnej zmluve, podľa ktorej spoločnosť SZUTEP kúpila
administratívnu budovu s priľahlými pozemkami ešte v roku 2005 za 4.150.000 býv. Sk, t. j. 137.754 € (č.

l. 175 a 176), či účtovným závierkam z rokov 2013 až 2015 v časti, v ktorej sa vykazujú stavby v hodnote
187.929€(č.l.57rub,č.l.63rubač.l.69rub),atonajmävsúvislostisosamotnýmtvrdenímžalovaného
(podporeným kúpnou zmluvou z júla 2016 – č. l. 54 až 56) o tom, že spoločnosť SZUTEP nadobudla za
predaj svojej administratívnej budovy a priľahlých pozemkov sumu 310.000 €. Napriek tomu, že všetky
tieto údaje sú súčasťou súdneho spisu, súd prvej inštancie ich pri zisťovaní vlastného imania spoločnosti

SZUTEP nevzal do úvahy, čím rezignoval na svoju povinnosť vyplývajúcu z § 191 ods. 1 CSP. Za týchto
okolností nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku vyhodnotiť inak, než ako arbitrárne.

19. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie si povinnosti,
ktoré mu ukladá § 220 ods. 2 CSP riadne nesplnil. Tým znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval jemu

patriace procesné práva (právo účinne sa proti rozsudku brániť vecnou argumentáciou v odvolaní).
Takéto pochybenie súdu dosahuje už v zmysle citovanej judikatúry takú intenzitu, že ním zároveň
dochádza k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, ako to aj dôvodne namietal v odvolaní [§
365 ods. 1 písm. b) CSP].

20. Vzhľadom na povahu pochybení súdu prvej inštancie nebolo možné, aby odvolací súd naprával
nedostatkydoterajšiehokonaniaažvodvolacomkonaní,vdôsledkučohobolonevyhnutné,abyodvolací
súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok zrušil a vec podľa § 391 ods. 3 CSP vrátil
súdu prvej inštancie na nové konanie a nové rozhodnutie (výrok).

21. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyslovených právnych
názorov odvolacieho súdu, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie súdnych rozhodnutí. Predovšetkým
vytvorí stranám priestor na doplnenie ďalších skutkových tvrdení (§ 150 ods. 2 CSP), najmä z hľadiska
vlastného imania a záväzkov spoločnosti SZUTEP v roku 2016, preskúmateľným spôsobom zhodnotí
všetky vykonané dôkazy v ich jednotlivosti, ale aj vo vzájomnej súvislosti (§ 191 ods. 1 CSP), a v spojení

s nespornými skutkovými tvrdeniami strán (§ 151 ods. 1 CSP), o ktorých nemá dôvodné pochybnosti
(§ 186 ods. 2 CSP), ustáli rozhodný skutkový stav, v rámci ktorého aj objasní, ako vyhodnotil vplyv
pohľadávky z titulu kúpnej ceny prijatej spoločnosťou SZUTEP za predaj jej administratívnej budovy
a priľahlých pozemkov na jej vlastné imanie v roku 2016. Takto zistený skutkový stav následne podrobínovému právnemu posúdeniu, najmä podľa § 67a ods. 1 a 2 OBZ, ale aj podľa § 768n písm. a) OBZ a
znova vo veci rozhodne. Svoje závery v novom rozsudku odôvodní spôsobom súladným s § 220 ods. 2
CSP, teda zrozumiteľne vysvetlí, či bola spoločnosť v rozhodnom čase v kríze a či žalovanému vznikla

povinnosť zaplatiť žalobcovi žalovanú sumu z titulu ručenia podľa § 67f ods. 2 tretej vety OBZ. Zároveň
rozhodne aj o trovách prvoinštančného aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

22. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu dovolanie nie je prípustné.