Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, February 22, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 5Co/217/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7708203672
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Stolárová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7708203672.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Stolárovej a členiek
JUDr. Adriany Murínovej a JUDr. Slávky Zborovjanovej v spore žalobcov v 1. rade: A. B., bytom C. X,
zast.: JELENČÍK A PARTNERI advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Doležalova 7, Bratislava, IČO:
47 245 042, v 2. rade: D. B., bytom C. XX a v 3. rade: E. B., bytom C. X, obaja zast.: JUDr. Miloš Kaščák,
advokát, Kalinčiakova 10, Vranov nad Topľou, proti žalovaným v 1. rade: F. G., bytom H. I. XXX/XX, G.,

zast.: JUDr. Milan Slebodnik, advokát, Štúrova 20, Košice, v 2. rade: Dražby a reality PAMAŠA, s.r.o.,
so sídlom Kalvínske námestie 2, Levice, IČO: 36 706 655, zast.: JUDr. Ján Havlát, advokát, Rudnayovo
námestie 1, Bratislava a v 3. rade: GORE, družstvo, so sídlom Námestie SNP 41, Zvolen, IČO: 36 718
637, zast.: Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 37, Zvolen, IČO: 36 856 517, o určenie
neplatnostidražby,oodvolanížalovanýchprotirozsudkuOkresnéhosúduMichalovcezodňa19.januára
2022 v spojení s opravným uznesením zo dňa 14. marca 2022 č.k. 7C/35/2020-242

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku I.

II. P o t v r d z u j rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výrokoch II. a III. vo vzťahu medzi
žalobcami v 1. až 3. rade a žalovanými v 2. a 3. rade.
III. M e n í rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku II. vo vzťahu medzi žalobcami v 1.
až 3. rade a žalovaným v 1 rade tak, že žalobcom v 1. až 3. rade proti žalovanému v 1. rade náhradu

trov konania nepriznáva.
IV. M e n í rozsudok v spojení s opravným uznesením vo výroku III. vo vzťahu medzi žalobcami v 1.
až 3. rade a žalovaným v 1 rade tak, že žalobcom v 1. až 3. rade proti žalovanému v 1. rade náhradu
trov dovolacieho konania nepriznáva.
V. Žalobcom v 1. až 3. rade priznáva proti žalovaným v 2. a 3. rade náhradu trov odvolacieho konania
v plnom rozsahu.
VI. Vo vzťahu medzi žalobcami v 1. až 3. rade a žalovaným v 1 rade náhradu trov odvolacieho konania

stranám nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej aj súd prvej inštancie alebo aj súd) predmetným rozsudkom určil, že
dražba vykonaná dňa 17.3.2008 v Leviciach žalovaným v 2. rade ako dražobníkom na návrh žalovaného
v 3. rade ako záložného veriteľa, na ktorej žalovaný v 1. rade vydražil nehnuteľnosť, parc. č. XX/X -
zastavané plochy a nádvoria o výmere 600 m2 a na nej postavený rodinný dom, súp. č. 130, ktoré
nehnuteľnosti sú zapísané na LV č. XXX, katastrálne územie C. na mene žalobcov je neplatná (I.),

žalobcom v 1. až 3. rade priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1. až 3. rade v
plnom rozsahu (II.) a žalobcom v 1. až 3. tade priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči
žalovaným v 1. až 3. rade v plnom rozsahu (III.).2. Súd po vykonanom dokazovaní zistil skutkový stav nasledovne. Dňa 17.3.2008 vykonal žalovaný v 2.
rade dražbu nehnuteľností patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov, a to dražbu parcely

číslo 89/2-zastavané plochy a nádvoria o výmere 600m2 a domu na nej postaveného, č.s. 130, ktoré
sú zapísané na LV č. XXX k.ú. C.. Dražba bola vykonaná podľa zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných
dražbách. Nehnuteľnosti vydražil žalovaný v 1. rade za cenu 2.300.000 Sk a dražba bola vykonaná na
návrh žalovaného v 3. rade. Žalovaný v 3. rade nadobudol pohľadávku Zmluvou o postúpení pohľadávky
zo dňa 24.1.2007 od spoločnosti GFR, s.r.o., ktorá ju takisto Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa

7.1.2004 nadobudla od pôvodného veriteľa Všeobecnej úverovej banky a.s. Pohľadávka vznikla na
základeúverovejzmluvy,ktorúuzatvorilžalobcav1.radeA.B.dňa19.10.1995soVšeobecnouúverovou
bankou a.s. Predmetom zmluvy bol úver v sume 1.410.000 Sk pri úrokovej sadzbe 19% ročne, ktorý
bol dlžník povinný splácať štvrťročne v splátkach po 88.125 Sk od 20.1.1996 do 20.10.1999 a ktorý v
roku 1997 prestal splácať. Okresný súd Michalovce rozsudkom č.k. 17Cb/63/1999-62 zo dňa 21.8.2000
rozhodol, že žalobca v 1. rade A. B. je povinný zaplatiť Všeobecnej úverovej banke a.s. sumu 774.987

Sk, úroky z omeškania a trovy konania. Žalobca v 1. rade z pohľadávky uhradil iba časť, preto bol dňa
8.8.2001 podaný návrh na vykonanie exekúcie u súdnej exekútorky G. G. J. v G., ktoré konanie sa viedlo
na tunajšom súde pod sp.zn. 12Er/2834/2001. Exekútorka zvolila ako spôsob vykonania exekúcie predaj
nehnuteľností. Súd uznesením zo dňa 4.8.2005 zastavil exekúciu predajom nehnuteľností, pretože
nehnuteľnosti sa nepodarilo predať na opakovaných dražbách. Uznesením zo dňa 22.6.2006 bola

exekúcia zastavená na návrh oprávneného, ktorým sa na základe zmluvy o postúpení pohľadávky stala
spoločnosť GFR, s.r.o. Dražby ako dražiteľ sa zúčastnil žalovaný v 1. rade, pričom išlo o jediného
záujemcu, ktorý nehnuteľnosť vydražil za 2.300.000 Sk, pričom hodnota nehnuteľnosti podľa znaleckého
posudku bola 2.700.000 Sk. Tento skutkový stav nebol medzi účastníkmi sporný.

3. Prvostupňový súd prvým v poradí rozsudkom sp. zn. 20C/53/2008 zo dňa 12.2.2009 zamietol
žalobu žalobcov, nakoľko z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobcovia neuniesli
dôkazné bremeno týkajúce sa neplatnosti dražby, pretože nepreukázali, ktoré ustanovenia zákona
o dobrovoľných dražbách boli pri vykonaní dražby porušené. Predmetný rozsudok bol rozsudkom
Krajského súdu v Košiciach zo dňa 19.7.2010 sp. zn. 5Co/194/2009 potvrdený s tým, že v rámci

odvolacieho konania odvolací súd konal s právnym nástupcom po pôvodnom žalobcovi v 1. rade A.
B. nar. XX.X.XXXX, a to žalobcami v 1. a 2. rade. Na základe podaného odvolania zo strany žalobcu
v 1. rade, Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30. 10. 2012 sp. zn. 1Cdo/31/2011
rozsudok Krajského súdu v Košiciach v spojení s jeho opravným uznesením zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na ďalšie konanie, keď konštatoval, že povinnosťou odvolacieho súdu bolo, aby sa obrátil na

nástupcov pôvodného žalobcu s dopytom, či majú záujem pokračovať v odvolacom konaní alebo nie.
Následne Krajský súd v Košiciach zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie
uznesením zo dňa 18. februára 2014 č. k. 5Co/36/2013-413, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu
SR zo dňa 24.11.2015 sp. zn. 1Cdo/170/2014 zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie
z dôvodu, že odvolací súd nedostatočným odvodnením svojho rozhodnutia porušil právo žalovaného v 2.

rade (dovolateľ) na spravodlivý proces. Ďalším rozsudkom z 9.6.2016 č. k. 5Co/750/2015-256 Krajský
súd v Košiciach potvrdil rozsudok, voči ktorému žalobca v 1. rade podal dovolanie, o ktorom rozhodol
Najvyšší súd SR svojím zrušujúcim uznesením zo dňa 28.1.2020 sp. zn. 1Cdo/118/2017, keď zrušil tak
rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 9. júna 2016 sp. zn. 5Co/740/2015, tak rozsudok Okresného
súdu Michalovce z 12. februára 2009 č. k. 20C/53/2008-120 a vec vrátil Okresnému súdu Michalovce

na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prejednávanej veci má na základe vykonaného
dokazovania súd prvej inštancie, tiež odvolací súd jednoznačne vedomosť o tom, kde sa nachádza
rodinný dom (obec C., okres Michalovce), kde sa konala jeho dražba (mesto Levice), čo predstavuje

minimálnu vzdialenosť 336 km medzi miestom dražby a draženým rodinným domom, kde časť cesty
za ideálnych podmienok trvá 5 hodín, čo zásadným spôsobom obmedzuje možnosť účasti na dražbe
širokej časti potenciálnych záujemcov a tým znižuje aj potenciálny výnos z dražby. Okresný a krajský
súd právnu úpravu § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách na daný skutkový stav neaplikoval. V
tejto súvislosti bol súd povinný aplikovať právnu úpravu na skutkový stav, ktorý v konaní zistil a to aj v

prípade, ak ho strany nenamietajú, pretože súd nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný
posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.5. Potom, čo súd vec právne posúdil podľa § 11 ods. 1, § 21 ods. 2 zák. č. 527/2002 Z.z. účinného
do 31.12.2008 (ďalej aj zákon o dražbách), § 137 písm. d) CSP a § 455 CSP, uviedol, že vykonaným
dokazovaním, oboznámením sa so žalobou, listinnými dôkazmi, vyjadreniami a prednesmi strán konania

mal za to, že žaloba je dôvodná. V konaní bolo preukázané a nebolo to sporné medzi stranami a zároveň
to konštatoval aj Najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn. 1 Cdo 118/2017 zo dňa 28. 1. 2020, že
rodinný dom v obci C. D. G., ktorý bol predmetom dražby sa nachádzal od miesta dražby, t. j. mesta
Levice vo vzdialenosti minimálne 336 km. Časť cesty za ideálnych podmienok z obce Kaluža do mesta
Levice trvá 5 hodín. Sporné bolo, či táto skutočnosť zásadným spôsobom obmedzuje možnosť účasti

na dražbe širokej časti potenciálnych záujemcov a tým znižuje aj potenciálny výnos z dražby. Najvyšší
súd v skôr uvedenom rozhodnutí konštatoval, že takto zvolené miesto dražby, na ktorom sa dohodli
žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade v zmluve o vykonaní dobrovoľnej dražby z 11. 2. 2008 (č.
l. VI. ods. 1) zásadným spôsobom obmedzuje možnosť účasti na dražbe širokej časti potenciálnych
záujemcov a tým znižuje aj potenciálny výnos z dražby, čo potvrdila dražba samotná tým, že tejto sa
zúčastnil iba jeden záujemca z okolia draženej nehnuteľnosti a to žalovaný v 1. rade, ktorý vydražil

rodinný dom za najnižšiu cenu. Táto skutočnosť a to vzdialenosť draženej nehnuteľnosti od miesta
dražby mala za následok porušenie § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách, čím bola obmedzená
možnosť účasti na dražbe. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo 58/2018 samotná
vzdialenosť z miesta konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti nemusí byť vždy dôvodom
vyslovenia neplatnosti dražby, ale dôvodom jej neplatnosti bude vždy vtedy, ak takáto vzdialenosť viedla,

prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv dražbou dotknutých osôb a to napríklad tak, že im
hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej dražbe, t. j. ak táto vzdialenosť bola neprimeraná od
draženej nehnuteľnosti. V danom prípade súd mal za to, že vzdialenosť 336 km medzi miestom dražby
a draženým rodinným domom bola neprimeraná, pričom aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 4
Cdo 100/2012 z 24. 10. 2013 je zrejmé, že za dôvod neplatnosti dražby je považované porušenie § 11

ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách, keď za miesto konania dražby sa určí vzdialená obec, čím
sa sťaží účasť dražiteľov z oblasti, v ktorej sa dala očakávať a tým aj sa obmedzí účasť na dražbe, čo
nepochybne má vplyv aj na dosiahnutý výťažok z dražby. Z uvedeného rozhodnutia vychádza judikát (R
138/2014), na ktorý poukázal aj Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania, v zmysle ktorého dobrovoľná
dražba má byť verejná z hľadiska účasti, z hľadiska prístupu do draženej miestnosti bez prekážok s tým,

že určenie miesta konania dražby v prípade draženia nehnuteľnosti určenej na bývanie je v rozpore s
požiadavkou primeranosti a vhodnosti podmienok dražby ak ide o neprimerane veľkú vzdialenosť miesta
konania dražby od draženej nehnuteľnosti, čo obmedzí možnosť účasti na dražbe záujemcov práve z
dôvodu skôr uvedenej vzdialenosti. Zároveň z rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 401/2014 zo
dňa 26. 6. 2016 je zrejmé, že porušením princípu kontradiktórnosti zo strany súdu nie je skutočnosť, ak

súd aplikuje právo na zistený skutkový stav. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 500/2021 zo
dňa 16. 9. 2021 na č. l. 86 - 88 spisu je zrejmé, že pokiaľ najvyšší súd svojim uznesením zrušil rozsudok
Krajského súdu v Košiciach z 9. 6. 2016 sp. zn. 5 Co 750/2015 a rozsudok Okresného súdu Michalovce
z 12. 2. 2009, č. k. 20C 53/2008-120, dovolací súd svojím rozhodnutím neporušil základné právo na
súdnu ochranu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd žalovaného v 2. rade ako sťažovateľa.
Rovnakým spôsobom rozhodol Ústavný súd o ústavnej sťažnosti žalovaného v 1. rade a to uznesením
sp. zn. I. ÚS 492/2020 zo dňa 27. 10. 2020.

6. Vzhľadom na skôr vyslovený právny názor Najvyššieho súdu SR v zmysle dovolacieho konania v

uznesení sp. zn. 1 Cdo 118/2017 zo dňa 28. 1. 2020, ktorým bol prvostupňový súd viazaný podľa §
455 CSP súd mal za to, že vzdialenosť draženého rodinného domu v obci C. od miesta dražby v meste
Levice predstavujúca 336 km, časovo v trvaní cca 5 hodín zásadným spôsobom obmedzila možnosť
účasti na dražbe širokej časti potenciálnych záujemcov a tým znížila aj potenciálny výnos z dražby. Táto
skutočnosť bola preukázaná tým, že dražby sa reálne zúčastnil len jeden záujemca z okolia draženej

nehnuteľnosti a to samotný žalovaný v 1. rade, ktorý úspešne vydražil dražený rodinný dom za najnižšiu
cenu. Takto zistený skutkový stav založil neplatnosť dobrovoľnej dražby z dôvodu uvedeného § 11 ods. 1
Zákona o dobrovoľných dražbách a z uvedeného dôvodu súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku
I. tohto rozsudku.

7. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď úspešným žalobcom v 1. až 3. rade
priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v plnom rozsahu. O trovách dovolacieho konania
rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 453 ods. 3 CSP a úspešným v spore žalobcom priznal
nárok na náhradu trov dovolacieho konania voči žalovaným v plnom rozsahu.8.OkresnýsúdMichalovceuznesenímzodňa14.marca2022č.k.7C/35/2020-242opravilodôvodnenie
rozsudku Okresného súdu Michalovce č. k. 7C/35/2020-199 zo dňa 19. januára 2020 v odseku 51. tak,

že namiesto obce Klokočov má správne byť obec C..

9. Proti predmetnému rozsudku podal v zákonnej lehote žalovaný v 2. rade z odvolacích dôvodov,
podľa ktorých súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vo vzťahu k prvému odvolaciemu
dôvodu odcitoval § 220 ods. 2 a § 387 ods. 4 CSP konštatujúc, že rozsudok zákonné požiadavky na
obsah odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP nespĺňa. Po odcitovaní bodov 49., 50. a 51. napadnutého
rozsudku mal za to, že prezentovaný právny názor súdu trpí objektívnym nedostatkom odôvodnenia,
konkrétne vysporiadaním sa s dôkazmi, ako aj vecnou a právnou argumentáciou, ktorú žalovaný v 2.

rade obsiahol v prednese na pojednávaní dňa 19.1.2022 doplnenom písomným vyjadrením zo dňa
18.1.2022, ako aj zisteným skutkovým stavom. Súd prvej inštancie v rozsudku žiadnym spôsobom
neodôvodnil, na základe akých záverov mal dostatočne osvedčené naplnenie všetkých troch podmienok
na určenie neplatnosti dražby, neuviedol, ako vyhodnotil všetky osvedčené skutočnosti jednotlivo a vo
vzájomnej súvislosti najmä žalovaným v 2. rade predloženú dražobnú prax, ktorá vychádza z reality

a nie z nepotvrdených všeobecných predpokladov, opakované (päťkrát) neúspešné speňažovanie
nehnuteľnosti exekútorom v Michalovciach, vyhrážanie sa pôvodného žalobcu pri obhliadkach so
záujemcami, že dražený dom nesprístupní a po predaji na dražbe neodovzdá. Súd vybavil vec bez
toho, aby zohľadnil a konfrontoval relevantné dôkazy a argumentáciu žalovaného v 2. rade s ustálenou
rozhodovacou praxou. V kontexte uvedeného odcitoval tiež časti rozhodnutí Najvyššieho súdu SR

a Ústavného súdu Slovenskej republiky zaoberajúcimi sa otázkou arbitrárnosti súdnych rozhodnutí
z hľadiska ich odôvodnenia ( sp. zn. III.ÚS/36/2010, sp. zn. 6Cdo/8/2017, sp. zn. II.ÚS/410/06 a iné).
Vo vzťahu k druhému v poradí uplatnenému odvolaciemu dôvodu poukázal na to, že neplatnosť dražby
podľa § 21 ods. 2 ZoDD možno určiť len v prípade, ak žalobcovia v konaní osvedčia porušenie
ustanovenia ZoDD v konkrétnej rovine ujmu, ktorá im týmto porušením vznikla a príčinnú súvislosť

medzi porušením ZoDD a ujmou spôsobenou týmto porušením. Právna veda sa k podmienkam určenia
neplatnosti dražby vyjadruje nasledovne: „Súd určí neplatnosť dražby v prípade, ak porušenie bolo
vtakomrozsahu,žemalovplyvnavydraženiepredmetudražby.“(Valová,K.akol.Zákonodobrovoľných
dražbách. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C.H.BECK, 2018, s. 267). „Je však potrebné spresniť, že
nepostačí akékoľvek porušenie ustanovenia zákona, ale musí ísť o také porušenie, ktorým je zároveň

osoba namietajúca porušenie, aj reálne dotknutá na svojich právach. To znamená, že musí existovať
príčinnásúvislosťmedziporušenímniektoréhozustanoveníZoDDavznikomujmynaprávachžalujúcich
osoby.“ (Valová, K. a kol. Zákon o dobrovoľných dražbách. Komentár. 3. vydanie. Bratislava: C.H.BECK,
2018, s. 271). Totožný názor zastávajú aj odvolacie súdy Slovenskej republiky, napríklad pokiaľ ide
o rozhodnutie KS KE 2Co/28/2016, KS ZA 13Cob/170/2016, KS PO 8Co/5/2013. Aj Najvyšší súd SR

v bode 20. svojho uznesenia sp. zn. 6Cdo/66/2019 zverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 1/2021 pod č. rozhodnutia R-9/2021 uvádza: „K
úspešnosti žaloby o určenie neplatnosti dražby ale nepostačuje len zistenie, že došlo k porušeniu
ustanovení zákona. Predpokladom úspechu takejto žaloby je, že musí ísť o také jeho porušenie,
ktorým je zároveň žalujúca osoba aj reálne dotknutá na svojich právach. Medzi porušením niektorého

ustanovenia zákona a vznikom ujmy na právach žalujúcich osoby musí existovať príčinná súvislosť.
To znamená, že pre úspešnosť žaloby o určení neplatnosti dražby v zmysle citovaného zákonného
ustanovenia musia byť kumulatívne splnené dva predpoklady, a to, že boli porušené ustanovenia tohto
zákona, a že žalujúca osoba bola práve porušením týchto ustanovení fakticky dotknutá na svojich
právach. Povinnosť tvrdenia a dôkazné bremeno v spore o neplatnosť dražby zaťažuje žalobca.“ Za

predpokladu, že by bol právny názor o porušení § 11 ods. 1 ZoDD vyjadrený v zrušujúcom uznesení
Najvyššieho súdu SR, pre okresný súd záväzný, v konaní neboli osvedčené ďalšie dve podmienky
pre určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby, teda reálna ujma na právach žalobcov a príčinná súvislosť
medzi porušením ZoDD a ujmou žalobcov. Okresný súd neodôvodnil splnenie všetkých podmienok
určenia neplatnosti dražby, pretože sa vysporiadal iba s prvou podmienkou – porušením § 11 ods. 1

ZoDD. V ďalšom uviedol, že súd nesprávne interpretoval § 11 ods. 1 ZoDD, čo spôsobilo jeho nesprávne
právne posúdenie veci, a to najmä z dôvodu nedostatok kasačnej záväznosti zrušujúceho uznesenia
Najvyššieho súdu SR a z dôvodu krajne nespravodlivého retrospektívneho pôsobenia rozhodovacej
praxe Najvyššieho súdu SR s ohľadom na vzdelanosť miesta konania dražby na daný prípad. Vyslovilnázor, že nižší súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu len za predpokladu, že sa po
zrušení napadnutého rozhodnutia nezmení skutkový stav natoľko, že je vylúčená aplikácia právneho
názoru dovolacieho súdu. Súčasne vyslovil názor, že došlo k podstatnej zmene zisteného skutkového

stavu, keď poukázal na zistené skutočnosti, ktoré dovolací súd pri svojom rozhodovaní opomenul,
resp. ich relevanciu nijakým spôsobom nenegoval (opakované konanie exekučných dražieb), preukázal
skutočnú dražobnú prax predloženými prezenčnými listinami, vylúčil príčinnú súvislosť medzi odradením
záujemcov a vzdialenosťou miesta konania dražby a preukázal aj to, že najväčší záujem nemusia vždy
mať záujemcovia z regiónu nehnuteľností a s poukazom na skutočnosť, že nie vzdialenosť miesta

konania dražby, ale ochota vlastníka draženej nehnuteľnosti je faktorom, ktorý významnejšie ovplyvňuje
účasť na dražbe, poukázal na notorietu ohľadom zvýšenej mobility obyvateľstva v 21. storočí a tiež
na nesprávne prijatý záver o obmedzení účasti na základe vzdialenosti z dôvodu chýbajúcej príčinnej
súvislosti medzi vzdelanosťou a obmedzením účasti. Ďalším dôvodom, prečo právny názor najvyššieho
súdu nemal byť pre okresný súd záväzný, je dôvod vyjadrený v uznesení NS SR, v ktorom rozhodoval
vo veľkom senáte obchodnoprávneho kolégia dňa 27. apríla 2021 sp.zn. 1 VObdo/2/2020, ktorý sa

okrem zásady nemo plus iuris zaoberal aj kasačnou záväznosťou nálezu ústavného súdu a v tejto
súvislosti odcitoval odseky 55.2. a 55.3. tohto uznesenia. Súčasne mal za to, že zrušujúce uznesenie
najvyššieho súdu je vo svojej podstate protirečivé. Rovnako ako nález ústavného súdu, aj zrušujúce
uznesenie v bode 47. odôvodnenia len stroho konštatuje, že určenie vzdialeného miesta konania
dražby bolo nevhodné, pričom túto nevhodnosť stroho a chybne odôvodnil účasťou jediného účastníka

z Michaloviec, pričom neuviedol, aké následky má takéto určenie miesta konania dražby. V bode 48.
odôvodnenia zrušujúceho uznesenia najvyšší súd uviedol, že súdy nižšieho stupňa neplatnosť dražby
mali posudzovať aj z hľadiska nesplnenia (ne)zákonných predpokladov uvedených v § 11 ods. 1 ZoDD.
Tým najvyšší súd nevyjadril právny názor ohľadom neplatnosti dražby, ktorý by mal predstavovať
precedenspresúdynižšíchstupňovarovnakozpredpony„ne-“uvedenejvzátvorkemožnointerpretovať

jeho právny názor, ako pripúšťajúci tak interpretáciu v prospech ako aj v neprospech neplatnosti dražby.
Okrem toho najvyšší súd poukázal na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, pričom konštatoval, že
rozhodnutie v rozpore so súdnou praxou znamenalo neopodstatnený odklon a nie to, že bolo bez
ďalšieho právne nesprávne, čím teda najvyšší súd pripustil, že okresný súd môže uskutočniť odklon
od ustálenej rozhodovacej praxe za predpokladu, že na to budú splnené podmienky. Napokon najvyšší

súd v zrušujúcom uznesení nevyjadril taký právny názor, ktorý by mal byť pre okresný súd kasačne
záväzný a predmetné uznesenie najvyššieho súdu nebránilo okresnému súdu preskúmať porušenie
§ 11 ods. 1 ZoDD tak po skutkovej, ako aj po právnej stránke a uvedené je nepriamo potvrdené aj
uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 500/2021, ktorý odmietol ústavnú sťažnosť žalovaného
v 2. rade. Odvolateľ ďalej mal za to, že ustálená rozhodovacia prax, na ktorú najvyšší súd poukázal

v zrušujúcom uznesení, pôsobí voči žalovaným retrospektívne, nespravodlivo a v rozpore s princípom
právnej istoty ako aj ochrany legitímnych očakávaní. V čase určovania miesta konania nebolo vydané
ani jedno z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré najvyšší súd odkazuje v odôvodnení svojho
zrušujúceho uznesenia ako na ustálenú súdnu prax. Dražobník objektívne nemohol predpovedať,
aké právne závery prijme najvyšší súd o niekoľko rokov neskôr a ako vyplýva zo spisových značiek

jednotlivých rozhodnutí (4Cdo/100/2012, 3Cdo/401/2014 a 8Cdo/58/2018), tieto rozhodnutia boli prijaté
niekoľko rokov potom, ako došlo k uskutočneniu napadnutej dražby. Podľa rozhodnutia Najvyššieho
súd SR sp.zn. 2 M Cdo/13/2014 zo dňa 29.10.2015, v ktorom sa najvyšší súd zaoberal podmienkami
uplatnenia mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom: „Ak teda generálny prokurátor SR už
podal mimoriadne dovolanie, ide o využitie jeho práv v takej intenzite, že jeho prípadné odmietnutie

len s poukazom na prelom rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu vyvolaný zjednocujúcim názorom
Ústavného a Najvyššieho súdu SR, by znamenal prílišnú tvrdosť retrospektívy nového právneho názoru.
Ani od Generálneho prokurátora SR ... nemožno očakávať, aby v prípade reálneho využitia svojho
mimoriadneho oprávnenia v tolerantnom právnom prostredí, mohol odhadovať budúci názorový vývoj
Ústavného a Najvyššieho súdu SR v otázke výkladu jeho zákonných predpokladov.“ Rovnako tomu bolo

v súdenom prípade, dražobník nemohol predpokladať, že najvyšší súd o niekoľko rokov prijme záver
o porušení ZoDD v prípade určenia miesta konania dražby niekoľko 100 km jednak vzhľadom na vágnu
formuláciu § 11 ods. 1, ako aj na už spomínané skutočnosti, ktoré zohľadňoval pri určovaní miesta
konania dražby. Rovnaký právny záver k neprípustnosti retroaktivity prijal tiež Ústavný súd ČR v náleze
sp. zn. IV. ÚS 215/94, sp. zn. I. ÚS 344/04 a iné. Z § 11 ods. 1 ZoDD nevyplýva akákoľvek limitácia

vzdialenosti miesta dražby od predmetu dražby. Najvyšší súd v ustálenej rozhodovacej praxi, na ktorú
vo svojom zrušujúcom uznesení odkazuje, vychádza z nesprávneho predpokladu, že o nehnuteľnosť
predávanú na dražbe budú mať najväčší záujem osoby z regiónu, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza
afaktickyzakladázákonnúfikciu,ktoráspočívavtom,žeaksadražbauskutočnilanamiestevzdialenosťviac ako cca 300 km, najvyšší súd bez zohľadnenia akýchkoľvek súvislostí prezumuje, že došlo
k obmedzeniu možnosti účasti na dražbe. Avšak zo samotnej legálnej definície dobrovoľnej dražby
vyplýva, že dražba sa uskutočňuje pre vopred neurčený okruh osôb, a teda v žiadnom prípade nemožno

ustáliť, že by bolo možné spoľahlivo predpokladať účasť osôb pochádzajúcich práve z jedného regiónu,
čo potvrdzuje aj samotná dražobná prax, ktorú odvolateľ preukázal. Predmetná ustálená rozhodovacia
prax Najvyššieho súdu SR zakladá neprijateľný sudcovský aktivizmus, nakoľko fakticky novelizuje §
11 ods. 1 ZoDD o právnu fikciu. Predmetný sudcovský aktivizmus odcudzuje aj Ústavný súd SR,
ktorý vo svojom náleze z 22. júna 2017 sp.zn. II. ÚS 796/2016 uviedol: „Právomoc všeobecných súdov

vykladať zákony nemožno chápať tak, že by boli oprávnené vykladané ustanovenia zákona fakticky
„novelizovať“. Išlo by totiž o porušenie ústavného princípu trojdelenia štátnej moci, z ktorého vyplýva,
že právomoc meniť zákony patrí Národnej rade SR ako orgánu zákonodarnej moci, nie teda súdom.“
Nad rámec týchto dôvodov doplnil argumentáciu k interpretácii § 11 ods. 1 ZoDD o argumentáciu
súvisiacu s praxou exekútorských úradov, ktorá je rozšírená uskutočňovať exekučné dražby zásadne
v sídle exekútorských úradov bez ohľadu na povahu a vzdialenosť draženej nehnuteľnosti. Aj preto

je nepochopiteľné, prečo súdy majú problém so vzdialenosťou miesta konania dražby od draženej
nehnuteľnosti v prípade dobrovoľnej dražby, a v prípade exekučnej dražby takto vzdialene určené miesto
konania dražby považujú za čestné, svedomité a určené s odbornou starostlivosťou.

10. K odvolaciemu dôvodu, podľa ktorého súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam, poukázal na to, že ani Najvyšší súd SR ani Okresný súd Michalovce sa
nevysporiadali s podstatnou skutočnosťou, a to, že nehnuteľnosti, ktoré predstavovali predmet dražby,
boli v priebehu niekoľkých rokov opakovane (päťkrát) bezúspešne dražené v režime exekučnej dražby
na Exekútorskom úrade v Michalovciach a neboli speňažené napriek tomu, že záujemcovia z regiónu
mali dobrú dostupnosť na miesto konania dražby (Michalovce), čo vylučuje, že by o nehnuteľnosť

mali záujem záujemcovia z regiónu. Táto skutočnosť samotná podľa názoru odvolateľa nasvedčuje,
že v danom prípade nedošlo k porušeniu § 11 ods. 1 ZoDD, pokiaľ by si aj odvolací súd osvojil
záver, že k porušeniu došlo, týmto porušením nebolo nijakým spôsobom reálne zasiahnuté do práv
žalobcov. Príčinná súvislosť medzi porušením § 11 ods. 1 ZoDD a reálnou ujmou na právach žalobcov
ani nemôže byť založená, nakoľko účelom § 11 ods. 1 ZoDD v zmysle dôvodovej správy k návrhu

tohto zákona (historicky autentický výklad) prioritne („účelom tohto ustanovenia je ochrana záujemcov
o dražbu“), teda účelom právnej normy je ochrana záujemcov o účasť na dražbe, a preto vyslovil
názor, že neplatnosti dražby z dôvodu možnosti účasti na dražby by sa mohol domáhať len záujemca
o účasť na dražbe a nie pôvodný vlastník, ktorý má k dispozícii inštitút náhrady škody. V ďalšom
tento odvolací dôvod odôvodnil tým, že okresný súd postupoval v rozpore s čl. 11 ods. 4 CSP,

pretože nezohľadnil všeobecne známu skutočnosť, a to, že dražba sa uskutočnila v 21. storočí, teda
v dobe, kedy je vybudovaná infraštruktúra, rozšírené vlastníctvo osobných automobilov a fungujúca
sieť dotovanej verejnej dopravy, vzdialenosť viac ako 300 km nemôže vytvárať podstatnú prekážku
pre osobu, ktorá túto vzdialenosť má prekonať, obzvlášť, keď má disponovať finančnými prostriedkami
na to, aby si mohla dovoliť kúpiť nehnuteľnosť na dražbe. Neexistuje žiaden rozumný dôvod, prečo

by nemali byť záujemcovia ochotní precestovať aj viac ako 300 km s cieľom zaobstarať si bývanie
pre seba a svoju rodinu, keď dokážu kvôli práci, štúdiu, rekreácii či obhliadke a následnej kúpe
motorového vozidla precestovať mnohonásobne väčšiu vzdialenosť, často krát aj do zahraničia. Navyše
za skutočnosti, že kúpa nehnuteľnosti na bývanie alebo rekreáciu je pre všetkých záujemcov významná
investícia, ktorú priemerná osoba vykoná raz, maximálne dvakrát za život. Rovnako okresný súd

nezohľadnil všeobecne známu skutočnosť, a to, že nezanedbateľnou skupinou osôb s väzbami na
región, v ktorom sa nehnuteľnosť nachádza a potrebnou kúpyschopnosťou, je ekonomicky činná v
Bratislavskom kraji, do ktorého žiaľ musí prechodne dochádzať z dôvodu nedostatku pracovných
príležitostí vo východoslovenskom regióne. Ak by dražobník určil miesto konania dražby v blízkosti
predmetu dražby, podľa názoru najvyššieho súdu by obmedzil možnosť účasti na dražbe u osôb,

u ktorých bolo možné predpokladať potrebnú kúpyschopnosť ako aj záujem. Napokon mal za to,
že okresný súd bez podrobnejšieho zdôvodnenia vyhodnotil skutkový stav, podľa ktorého sa dražby
zúčastnil jediný záujemca z okresu Michalovce ako obmedzenie možnosti účasti na dražbe len
preto, že sa dražby nezúčastnil žiaden iný záujemca, a tento nezáujem pripísal výlučne vzdialenosti
miesta konania dražby. Okresný súd nezohľadnil skutočnosť, že existuje nespočetné množstvo iných

faktorov ovplyvňujúcich záujem o kúpu nehnuteľnosti na dražbe a nezohľadnil, že pôvodný žalobca
nespolupracoval s dražobníkom pri výkone záložného práva, nesprístupnil nehnuteľnosť záujemcom
za účelom obhliadky a vyhrážal sa, že dom nikdy neodovzdá. Táto skutočnosť bola preukázaná a súd
ju nijak nezohľadnil. Preto žiadal súd, aby zodpovedal otázku, či by bol ochotný kúpiť nehnuteľnosťbez toho, aby mal možnosť si ju obhliadnuť a s rizikom, že sa viac ako 10 rokov nebudú môcť ujať
jej držby, pretože pôvodný vlastník iniciuje súdny spor a odmietne odovzdať nehnuteľnosť. Záver, že
existujúinéfaktory,ktorépodstatnejšímspôsobomovplyvňujúzáujemopredmetdražby,prijalaajprávna

veda, pričom odkázal na autorku K. C. a kol. Zákon o dobrovoľných dražbách. Komentár. 3. vydanie.
Bratislava: C.H.Beck, 2018, s. 121 a 122 o.i. s vysloveným názorom „Zároveň však nie je namieste
preceňovanie dôležitosti miesta dražby, najmä v prípade dražieb nehnuteľností. ... osoby zamýšľajúce
urobiť významnú investíciu, ako je napríklad kúpa bytu, zvažujú predovšetkým iné kritéria určujúce
mieru ich záujmu, akými sú cena bytu, jeho stav, opotrebovanie, jeho poloha v dome, potreba opráv

a ďalších investícií, lokalita, jej vybavenosť, susedia, možnosti financovania, možnosti oboznámenia sa
s predmetom dražby, následná možnosť začať vykonávať vlastnícke oprávnenia nerušene a nie miesto,
kde má dôjsť k transakcii prevádzajúcej vlastnícke právo, t.j. miesto samotnej dražby. ...samotná (väčšia)
vzdialenosť miesta dražby od miesta, kde sa predmet dražby nachádza, ešte sama o sebe neznamená,
že miesto dražby bolo určené v rozpore s ust. § 11 ods. 1 ZoDD, na to je potrebné zhodnotiť všetky
okolnosti danej dražby.“ Pokiaľ sa dražby nemal problém zúčastniť záujemca z okresu Michalovce,

nemohli mať problém zúčastniť sa dražby ani iní seriózni záujemcovia z východoslovenského regiónu.
Túto skutočnosť možno izolovane vyhodnotiť aj ako obmedzenie účasti na dražbe, ale možno ju
vyhodnotiť aj tak, že keď sa dražby dokázal zúčastniť jeden záujemca z okresu Michalovce, mohli
sa dražby zúčastniť aj iní záujemcovia z okresu Michalovce. Príčinná súvislosť medzi vzdialenosťou
dražby od predmetu dražby a obmedzením účasti na dražbe nebola nijakým spôsobom preukázaná,

práve naopak, bola odvolateľom vyvrátená. Prijatie záveru o obmedzení účasti len na základe toho,
že sa dražby zúčastnil jediný záujemca z okresu Michalovce bez toho, aby súd posúdil skutočnosť, že
pred vykonaním dobrovoľnej dražby bol predmet dražby opakovane (päťkrát) bezúspešne speňažovaný
na exekučných dražbách uskutočňovaných v Michalovciach, konanie pôvodného žalobcu spočívajúce
v nesprístupnení predmetu dražby záujemcom v termínoch obhliadok a vyhrážaním sa, že predmet

dražby neodovzdá, bolo faktorom, ktorý významným spôsobom znižoval záujem o nehnuteľnosť, podľa
dražobnej praxe vyplýva, že vzdialenosť miesta konania dražby neobmedzuje účasť na dražbe, podľa
ktorej bývajú pravidelne záujemcami s najväčším záujmom osoby mimo regiónu nehnuteľnosti, je podľa
názoru odvolateľa nesprávne a v rozpore s § 191 ods. 1 CSP. Navrhol preto odvolaciemu súdu rozsudok
zmeniť tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietne.

11. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote tiež žalovaný v 3. rade v celom jeho rozsudku a navrhol
odvolaciemu súdu rozsudok zmeniť tak, že žalobu zamietne. Odvolanie podal z odvolacích dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g) a h) CSP. Uviedol, že súd svoje rozhodnutie založil na výklade
§ 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách, v zmysle ktorého, miesto, dátum a čas začatia dražby

musiabyťurčenédražobníkompodohodesnavrhovateľomdražbytak,abynebolaobmedzenámožnosť
účasti na dražbe. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že nehnuteľnosť, ktorá bola predmetom záložného
práva a následne predmetom jeho realizácie prostredníctvom dobrovoľnej dražby sa nachádza v obci
C. a miestom konania dobrovoľnej dražby boli Levice. Poukázal na bod 46. rozsudku a uviedol, že
§ 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách je právnou normou s relatívne neurčitou hypotézou,

pretože nekonkretizuje ani neurčuje podmienky, akým spôsobom má byť miesto, dátum a čas konania
dražby stanovený. Určenie toho, či podmienky dražby (miesto, dátum a čas konania) obmedzujú
alebo neobmedzujú účasť verejnosti na dražbe je vždy výsledkom posúdenia konkrétnych okolností
každého jednotlivého posudzovaného prípadu. Vytkol súdu, že posúdenie tejto skutočnosti a aj výklad
predmetného ustanovenia zákona odvodil od jednej jedinej okolnosti - a to geografické vzdialenosti

medzi obcou Kaluža a mestom Levice a ku zvyšným okolnostiam, za ktorých sa dražba konala, sa
nevyjadril. Takýto postup súdu je neprípustný. Záver, že účasť verejnosti na dražbe bola obmedzená,
nemožno odvodiť len z jednej izolovanej okolnosti, a to geografickej vzdialenosti obcou, v ktorej sa
nachádza nehnuteľnosť a medzi miestom konania dražby. V prípade, že by účasť verejnosti na dražbe
bola obmedzená, je potrebná kombinácia, spojenie viacerých faktorov, tak ako to napokon vyplýva aj

zo znenia § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách. Až v takomto prípade by bolo možné uvažovať
o tom, že dražobník konal v rozpore so zákonom. Zároveň platí, že platnosť, resp. neplatnosť dražby na
základe týchto podmienok, za ktorých sa dražba uskutočnila, nemožno posudzovať spätne na základe
okolností, ktoré v čase stanovenia týchto podmienok ešte neboli známe. Mal na mysli najmä skutočnosť,
že to, či a koľko dražiteľov sa dražby v konečnom dôsledku zúčastní, dražobník v čase prípravy dražby

a v čase, keď stanovuje podmienky dražby ešte nevie a ani to nemôže nejakým spôsobom predvídať.
Súd však odôvodnenie rozsudku založil ťažiskovo na dôvode, že podmienky dražby boli stanovené tak,
že obmedzovali účasť verejnosti na dražbe, pretože sa na nej v konečnom dôsledku zúčastnil len jeden
záujemca. Tvrdil, že uvedené je len hypotetickým konštatovaním, pretože predmetné konanie trvá odroku 2008, avšak ani jeden zo súdov a ani žalobcovia nezodpovedali a tiež neobjasnili otázku motivácie
dražobníka účasť verejnosti na dražbe obmedziť. Predmetnú nehnuteľnosť vydražila fyzická osoba
bývajúca a žijúca práve v regióne, kde sa daná nehnuteľnosť nachádza. Nejde o podnikateľský subjekt,

ktorého predmetom činnosti je obchod s realitami, ktorý by nemal problém zúčastniť sa dražby, keďže na
Slovensku by sa konala a ktorého záujmom by bolo za účelom maximalizácie zisku nehnuteľnosť získať
za neprimerane nízku cenu a následne ju výhodne predať. Nehnuteľnosť v kontraste s tým vydražila
práve osoba z okruhu záujemcov, o ktorých súd tvrdí, že ich účasť bola na dražbe obmedzená (fyzická
osoba bývajúca v okolí draženej nehnuteľnosti). V konaní nebol vyprodukovaný ani jeden jediný dôkaz

a ani len indícia, ktorá by akokoľvek neurčito naznačovala čo i len hmlisté alebo nejasné spojenie
medzi dražobníkom, navrhovateľom dražby a osobou vydražiteľa. Súd v rozhodnutí implicitne stanovil
hypotézu, že ak by sa dražba konala v bližšej vzdialenosti predmetu dražby, tak by bol počet záujemcov
väčší. Opomenul však skutočnosť, ktorú je možné overiť z Obchodného vestníka, že je bežné, že
nehnuteľnosti na bývanie sa predávajú často krát v druhom alebo aj v treťom kole dobrovoľnej dražby,
pričom cena s každým ďalším kolom klesá a nezriedka sa stáva, že aj na dvoch kolách dražby sa

nezúčastní žiaden dražiteľ alebo žiaden z prítomných neurobí ani najnižšie podanie. Tým vzniká otázka,
na základe čoho možno mať za to, že účasť verejnosti na dražbe nebola obmedzená. Koľko dražiteľov
sa musí zúčastniť, aby to bolo dostatočné pre záver, že účasť verejnosti nebola obmedzená? Musia
byť aspoň dvaja? Traja? Piati? Desiati? a akým spôsobom to mal dražobník predvídať, keď takáto
podmienka mu zo zákona nevyplýva? Dražobník však v čase stanovenia podmienok dražby ešte nevie

a ani nijakým spôsobom nemôže predvídať, koľko záujemcov sa v konečnom dôsledku dražby zúčastní.
Ide v podstate o posudzovanie konania adresáta právnej normy zo spätnej perspektívy a na základe
kritérií, ktoré nastali až neskôr. Okrem toho bol toho názoru, že takýto postup súdu je nielen nelogický,
ale aj v rozpore so zásadami materiálneho právneho štátu a doslova eroduje princíp právnej istoty
a dôvery v právo. Predmetom dražby bola v danom prípade nehnuteľnosť - rodinný dom a na účasť aj na

úspech dražby musel záujemca o draženie disponovať peňažnými prostriedkami v nemalej výške. Ide
o odlišnú situáciu v porovnaní s tým, keď sa nehnuteľnosť kupuje na hypotekárny bankový úver, v ktorom
prípade je pochopiteľne okruh záujemcov širší, pretože rozhodujúcim referenčným kritériom nie je to, kto
akou sumou finančných prostriedkov disponuje, ale to, kto dosahuje dostatočný pravidelný príjem, po
zhodnotení ktorého banka záujemcovi poskytne peňažné prostriedky, z ktorých následne zaplatí kúpnu

nehnuteľnosť. Záujemca o nadobudnutie nehnuteľnosti v dobrovoľnej dražbe v kontraste s tým už musí
peňažnými prostriedkami disponovať. Avšak okruh záujemcov, ktorí sú schopní si obstarať nehnuteľnosť
na bývanie z vlastných prostriedkov je prirodzene užší. Vyjadril preto názor, že osoba, ktorá reálne
disponuje prostriedkami na nákup nehnuteľností za hotové peňažné prostriedky nie je a nemôže byť
obmedzovaná vo svojej účasti na dražbe v dôsledku toho, kde na Slovensku by sa daná dobrovoľná

dražba uskutočňovala. Považoval za absurdnú predstavu o tom, že pokiaľ by sa dobrovoľná dražba
konala v okolí draženej nehnuteľnosti, v dôsledku toho by sa dražby zúčastnili aj náhodní okoloidúci.
Preto pokiaľ niekto disponuje peňažnými prostriedkami v hotovosti v dostatočnej výške na nákup
nehnuteľnosti a súčasne má záujem nadobudnúť vytypovanú nehnuteľnosť v dobrovoľnej dražbe, potom
nemá problém sa dražby zúčastniť kdekoľvek sa na Slovensku bude konať. Okrem toho na dokreslenie

uviedol tiež to, že predmetná dražba sa uskutočnila v marci 2008 pred nástupom celosvetovej
ekonomickej krízy, ktorá nastúpila koncom roku 2008. V danom období bol záujem o nehnuteľnosti
a ceny nehnuteľnosti na vrchole. Pretože v tom čase bola Slovenská republika vo fáze plánovaného
prechodu na menu euro, subjekty, ktoré disponovali väčšou hotovosťou sa obávali znehodnotenia
svojich finančných prostriedkov, a preto aj v danom období bol záujem o nákup nehnuteľností extrémne

vysoký. V kontexte uvedeného možno vysvetliť aj okolnosť, že v danom prípade išlo o nehnuteľnosť,
ktorá bola nepredajná a exekúciou predajom nehnuteľnosti sa exekútorke nepodarilo realizovať napriek
tomu, že vykonala viacero pokusov o vydraženie nehnuteľnosti. Uvedenému nepomohla ani skutočnosť,
a to, že viacero kôl exekútorskej dražby sa uskutočnilo v mieste sídla Exekútorského úradu Mgr.
Zummerovej - v G., pričom geografická vzdialenosť medzi týmto sídlom a obcou Kaluža je 10,5 km.

Pokiaľ súd považoval bez ďalšieho za kľúčovú okolnosť neprimeranej geografickej vzdialenosti medzi
miestom konania dobrovoľnej dražby a miestom, v ktorej sa dražená nehnuteľnosť nachádza, bolo
potrebné danú situáciu posúdiť komplexne a aspoň stručne ozrejmiť, kde boli záujemcovia o predmetnú
nehnuteľnosť, hoci sa exekútorská dražba konala v meste vzdialenom od obce Kaluža ani nie 11
km a či došlo k obmedzeniu účasti verejnosti na dobrovoľnej dražbe aj v exekučnom konaní zo

strany súdnej exekútorky a ak áno, v čom a akým spôsobom. Konajúci súd v kontexte uvedeného
paradoxne založil svoje tvrdenie o neplatnosti dražby na hypotetickom a vyvrátenom argumente, že
rozhodujúcim kritériom pre neplatnosť danej dražby je geografická vzdialenosť. Okrem toho poukázal
tiež na ďalšiu okolnosť - úprava Exekučného poriadku v znení účinnom ku dňu vykonania dobrovoľnejdražby, t.j. k 17.03.2008, ktorá umožňovala slobodnú voľbu súdneho exekútora oprávneným, a teda
aj možnosť dražiť v sídle exekútora akúkoľvek nehnuteľnosť bez ohľadu na vzdialenosť, kde na
Slovensku sa dražená nehnuteľnosť nachádza. Preto tvrdil, že niet racionálneho dôvodu, ktorým by

sa dal zdôvodniť materiálne odlišný prístup k posudzovaniu exekútorských a dobrovoľných dražieb
konaných v tom istom čase. Pri výklade § 11 ods. 1 zákona o dobrovoľných dražbách bolo potrebné
vyhádzať z doktríny racionálneho zákonodarcu a princípu koherentnosti právneho poriadku - jednotlivé
ustanovenia právneho poriadku nie sú vo vzájomnom rozpore. Súd však dospel presne k opačnému
výsledku. Takýto postup zo strany súdu v podmienkach materiálno právneho štátu je neprípustný. Tiež

vyslovil názor, že v danom prípade išlo o špekulatívne konanie zo strany pôvodného žalobcu v 1. rade
a nejedná sa o žiadnu obeť nejakého divokého konania nebankových subjektov. Uvedené zdôvodnil tým,
že predmetné súdne konanie trvá viac ako 14 rokov a žalobcovia ho celý čas špekulatívne predlžujú,
keď na jednej strane namietajú neplatnosť dobrovoľnej dražby a na druhej strane prehliadajú, že dražba
nie je príčinou, ale iba dôsledkom toho, že oni, resp. ich právny predchodca - podnikateľ - špekulatívne
vylákal v 90. rokoch úver od nebankovej inštitúcie a tento riadne a včas nesplácal. To je hlavná príčina,

prečo v danom prípade došlo k realizácii záložného práva prostredníctvom dobrovoľnej dražby. Ide
teda o výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 OZ, aj z toho dôvodu nie je
dôvodné takejto špekulatívnej žalobe vyhovieť, pretože jej skutočným účelom je len zmariť uspokojenie
záložným právom zabezpečenej pohľadávky. Napokon dôvodil, že súd poukázal vo svojom rozsudku na
viaceré rozhodnutia, voči ktorým možno mať oprávnené výhrady. Pokiaľ súd poukazuje v rozhodnutí

na judikatúru, je potrebné, aby veľmi starostlivo zvážil skutkové okolnosti jednotlivých prípadov, teda
v čom skutkový stav judikátu sa odlišuje od posudzovanej veci, v čom sa zhodujú a aký význam z týchto
zhodných a odlišných znakov jednotlivých prípadov možno odvodiť a či v dôsledku čoho výklad, ktorý
sa síce vzťahuje k tomu istému ustanoveniu zákona, možno uplatniť aj za situácie, keď sú skutkové
okolnosti jednotlivých prípadov odlišné. V predmetnej veci súd konal presne opačne a jednoducho bez

ohľadu na konkrétne skutkové okolnosti subsumoval skutkový stav v danej veci pod judikatúru, ktorú
citoval, a to mechanickým spôsobom - jednoduchým porovnaním geografických vzdialeností medzi
predmetom dražby a miestom konania dražby. Avšak žiadny údaj o takejto vzdialenosti nie je všeobecne
záväznou normou, k jeho hodnoteniu je potrebné pristúpiť kriticky a opatrne s ohľadom na konkrétne
okolnosti a odlišnosti jednotlivých prípadov. Ešte vážnejšou okolnosťou je to, že v danom prípade išlo

o dražbu uskutočnenú v roku 2008, avšak všetky rozsudky citované v súdnom rozhodnutí boli časovo
vydané až neskôr. Dražobník teda v čase stanovenia podmienok predmetnej dražby nemohol predvídať,
že judikatúra v neskorších súdnych rozhodnutiach dospeje k záverom o konkrétnych vzdialenostiach
medzi predmetom dražby a miestom jej konania s tým, že v prípade ich nedodržania by to mohlo byť
vyhodnotené ako obmedzenie účasti verejnosti na dražbe. Napokon odôvodnenie rozsudku považoval

za nedostatočné, čím došlo k odňatiu možnosti odvolateľa konať pred súdom, v súvislosti s čím nemôže
kvalifikovaným spôsobom ani viesť so súdom polemiku o dôvodoch, na ktorých súd založil svoje
rozhodnutie a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

12. Napokon proti rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote tiež žalovaný v 1. rade proti II. a III.

výroku z odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP dôvodiac, že vo vzťahu k žalobcom
priznaným trovám konania, došlo k naplneniu dôvodov hodných osobitého zreteľa. V prvom rade začatie
konania nezavinil, pretože nebol zodpovedný za riadny priebeh dražby, v súdnom konaní postupoval
čo najhospodárnejšie, na základe výziev, resp. predvolaní súdu, aby si plnil riadne svoje procesné
povinnosti. Súd sa týmito dôvodmi nezaoberal. Uviedol, že pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov

konania podľa § 257 CSP zákon vyžaduje splnenie podmienky existencie hodných osobitého zreteľa
a existencie výnimočných okolností. § 257 CSP slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy
je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom
chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť
na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide

o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. Vyjadril presvedčenie o tom, že v jeho prípade k naplneniu
dôvodov hodných osobitého zreteľa došlo, na základe čoho súd nemal žalobcom priznať nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu aj voči nemu. Predovšetkým začatie sporu svojím konanie
nespôsobil ani nezavinil. Stranou sporu sa stal iba na základe toho, že sa zúčastnil dobrovoľnej dražby
a v dobrej viere vydražil draženú nehnuteľnosť na sumu 2.300.000 Sk dňa 17.03.2008, pričom kúpnu

cenu dražobnej spoločnosti riadne uhradil. Keďže platnosť dobrovoľnej dražby bola napadnutá na súde,
vydraženú a riadne zaplatenú nehnuteľnosť nikdy neužíval. Navyše od roku 2008 nemá k dispozícii ani
peniaze, ktoré za nehnuteľnosť zaplatil. Ako súkromný podnikateľ tieto peniaze mohol investovať do
svojho podnikania a dosiahnuť tak z nich primeraný zisk. Po 14. rokoch je na tom tak, že nemá anipeniaze a ani možnosť nehnuteľnosť užívať. Ak mu aj po právoplatnom skončení konania bude kúpna
cena vrátená, hodnota nehnuteľnosti v danej lokalite sa medzičasom tak zvýšila, že v súčasnosti si
za túto cenu už žiadnu nehnuteľnosť nekúpi. Pritom priebeh a ani spôsob konania dobrovoľnej dražby

nemohol nijako ovplyvniť, nerozhodoval o čase a ani o mieste konania dražby, pretože dražby sa len
zúčastnil.Pokiaľbyvedel,ženiesúsplnenézákonnépodmienkyprevykonaniedražby,určitebydraženú
nehnuteľnosť nekúpil. Ním navrhované rozhodnutie o trovách konania by zároveň nepoškodzovalo
žalobcov, pretože trovy konania by im nahradili žalovaní v 2. a 3. rade, ktorí nesú zodpovednosť za
priebeh dražby. Navrhol preto, aby odvolací súd II. a III. výrok napadnutého rozsudku zmenil tak, že

žalobcom v I. až III. rade voči žalovanému v I. rade nárok na náhradu trov konania a dovolacieho konania
neprizná.

13. Žalobcovia vo svojich vyjadreniach k odvolaniam uviedli, že rozsudok považujú za správny, vydaný
na základe dostatočne zisteného skutkového stavu a v súlade s právnym názorom vysloveným
Najvyšším súdom SR, na základe čoho ho navrhli potvrdiť.

14. Žalovaný v 2. rade a žalobca v 1. rade vo svojich nasledujúcich podaniach zopakovali a zotrvali na
svojich doterajších prednesoch a vyjadreniach.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolania žalovaných v 1., 2. a v 3. rade

ako podané včas oprávnenými osobami proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez
nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom
z § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov, pričom dospel k záveru, že zatiaľ
čo odvolania žalovaných v 2. a 3. rade nie sú dôvodné, odvolaniu žalovaného v 1. rade bolo potrebné
vyhovieť.

16. Predmetom konania je žaloba o určenie neplatnosti dražby uskutočnenej dňa 17. marca 2008 podľa
zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách, ktorej súd vyhovel tak, že určil jej neplatnosť.

17. Žalovaní v 2. a 3. rade podali odvolania z viacerých odvolacích dôvodov, keď sa „zhodli“ na

uplatnených odvolacích dôvodoch podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a keď žalovaný v 3. rade
navyše uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d), e) a g) CSP. Zatiaľ čo žalovaný v 2.
rade uplatnené odvolacie dôvody priradil k jednotlivým odvolacím námietkam, z odvolania žalovaného
v 3. rade nie je zrejmé, ktoré navrhnuté dôkazy súd prvej inštancie nevykonal a boli potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností, k akým nesprávnym skutkovým zisteniam súd prvej inštancie

dospel na základe vykonaných dôkazov, ktoré ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného
útoku pokiaľ neboli uplatnené sú prípustné a preto zistený skutkový stav neobstojí a súčasne, keď
námietkuspočívajúcuvnedostatočnomodôvodnenírozsudkupriradilkvadekonaniamajúcejnesprávne
rozhodnutie vo veci, hoci táto odvolacia námietka spadá pod uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b) CSP.

18. Podľa názoru odvolacieho súdu žiaden z odvolateľmi (žalovaného v 2. a v 3. rade) uplatnených
odvolacích dôvodov nebol naplnený.

19. Žalovaný v 2. rade podstatu svojho odvolania založil na viacerých odvolacích námietkach, ktoré bolo

možné zosumarizovať nasledovne:
- rozsudok nespĺňa požiadavku riadneho a presvedčivého odôvodnenia,
- súd nesprávne právne posúdil vec s ohľadom na splnenie podmienok na určenie neplatnosti dražby
v zmysle § 21 ods. 2 ZoDD a ako aj s ohľadom na aplikáciu § 11 ods. 1 ZoDD,
- existujú výnimky z kasačnej záväznosti zrušujúceho rozhodnutia vydaného nadriadeným súdom,

- ustálená rozhodovacia prax, na ktorú poukázal najvyšší súd v zrušujúcom uznesení pôsobí
voči žalovaným retrospektívne nespravodlivo, v rozpore s princípom právnej istoty, ako aj ochrany
legitímnych očakávaní a
- súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

20. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 3. rade, odvolateľ v podstate:
- vytýkal súdu, že posúdenie miesta dražby ako podmienky dražby a aj výklad § 11 ods. 1 ZoDD súd
odvodil od jedinej okolnosti- a to geografickej vzdialenosti medzi obcou Kaluža a mestom Levice,- považoval žalobu zo strany žalobcov za špekulatívnu, ktorej skutočným cieľom je len zmariť
uspokojenie záložným právom zabezpečenej pohľadávky, ide preto o výkon práv a povinností v rozpore
s dobrými mravmi podľa § 3 OZ,

- namietal, že v prejednávanom prípade ide o retroaktívne uplatnenie judikatúry a
- mal za to, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné.

21. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v rozpore s § 220 ods. 2 CSP súvisí s nepreskúmateľnosťou
napadnutého rozhodnutia a zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Právo na riadne

odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a
vyplýva aj z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorého judikatúra ale nevyžaduje,
aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje
sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu, iba
skutočnosť, že žalobca, či žalovaný, sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňujú, nemôže

viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia (porovnaj napr.
rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS188/06).

22. Súdna prax sa ustálila aj v závere, že za nepreskúmateľné možno považovať iba také rozhodnutie,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako vlastne súd rozhodol, prípadne ktorého výrok je vnútorne rozporný.

Pod tento pojem ustálená judikatúra súdov zaraďuje i prípad, kedy nemožno rozoznať, čo je výrok
a čo odôvodnenie, kto sú strany sporu a kto bol rozhodnutím zaviazaný, ako i také rozhodnutie,
v ktorom absentujú základné zákonné náležitosti, z ktorých nemožno zistiť, o akej veci bolo rozhodnuté
alebo, ktorého výrok je v rozpore s odôvodnením, ktoré neobsahuje vôbec právne závery vyplývajúce
z rozhodných skutkových okolností alebo ktorého dôvody nie sú vo vzťahu k výroku jednoznačné. Súdna

prax je jednotná aj v úsudku, že nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôvodov je založená na nedostatku
skutkových dôvodov, nie na dielčich nedostatkoch odôvodnenia súdneho rozhodovacie dôvody. Za
také vady možno považovať iba prípady, kedy súd oprel rozhodovacie dôvody o skutočnosti v spore
nezisťované, prípadne zistené v rozpore so zákonom, prípadne, kedy nie je zrejmé, či vôbec nejaké
dôkazy boli v konaní vykonané. Nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov je tiež také rozhodnutie,

z ktorého odôvodnenia nie je zrejmé, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu strany sporu
v žalobe a prečo považuje žalobné námietky sporovej strany za mylné alebo vyvrátené, najmä vtedy,
ak ide právnu argumentáciu, na ktorej je postavený základ žaloby. Zhodnotenie rozporu odôvodnenia
súdneho rozhodnutia v kontexte s § 220 ods. 2 CSP bude vždy závisieť od povahy rozhodnutia
a dôvodoch, na ktorých súd svoje rozhodnutie založil.

23. Po preskúmaní obsahu spisu a odôvodnenia rozsudku dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok
je dostatočne zrozumiteľný a určitý a zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí
v zmysle § 220 ods. 2 CSP s prihliadnutím na to, že z rozhodnutia je dostatočne zrejmé, čoho
a z akých dôvodov sa žalobcovia domáhali, čo navrhovali, z akých skutočností a dôkazov súd vychádzal,

akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu veci, pričom v odôvodnení
napadnutého rozsudku odcitoval aj príslušné ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých svoje právne
závery vyvodil, súčasne odkázal v nevyhnutnom rozsahu na zrušujúce uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky a tiež na príslušnú judikatúru. Tým odvolací súd vyhodnotil odvolania v časti
námietky nedostatočného odôvodnenia rozsudku za nedôvodné.

24. Na to, aby odvolací súd mohol dať adekvátne odpovede na ďalšie odvolacie námietky žalovaných v
2. a v 3. rade, považoval v prvom rade zdôrazniť, že v prejednávanej veci ide o odvolania podané voči
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý rozhodol o predmetnej žalobe potom, čo Najvyšší súd Slovenskej
republiky svojím uznesením zo dňa 28. januára 2020 sp. zn. 1Cdo/118/2017 zrušil rozsudok Krajského

súdu v Košiciach z 9. júna 2016 sp. zn. 5Co/750/2015 a rozsudok Okresného súdu Michalovce z 12.
februára 2009 č. k. 20C/53/2008-120 a vec vrátil Okresného súdu Michalovce na ďalšie konanie.

25. Pre konanie po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom platí zásada viazanosti a podriadenosti
nižšieho súdu (odvolacieho alebo prvostupňového) právnym názorom vysloveným dovolacím súdom.

Ideokasačnú(inštančnú)záväznosť,ktorámôžebyťreflektovanáibabezpodmienečnýmrešpektovaním
rozhodnutia najvyššieho súdu. Viazanosť súdu nižšieho stupňa právnym názorom súdu vyššieho súdu
je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je
integrálnou súčasťou (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/12/2016).26. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. januára 2020 sp. zn. 1Cdo/118/2017 vyplýva okrem
iného, že dovolací súd po konštatovaní prípustnosti dovolania podrobil rozsudok odvolacieho súdu

(potvrdzujúcim zamietavý rozsudok súdu prvej inštancie) meritórnemu dovolaciemu prieskumu, teda
k posúdeniu dôvodnosti dovolania z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu, ktorým bolo právne
posúdenie veci odvolacím súdom vo vymedzenej právnej otázke vo väzbe na zistený skutkový stav,
čím zároveň posudzoval aj opodstatnenosť či neopodstatnenosť odklonu odvolacieho súdu od riešenia
otázkyustálenourozhodovacoupraxoudovolaciehosúdu.NajvyššísúdpoukázalnazáveryNajvyššieho

súdu Slovenskej republiky učinené už v rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2012 a sp. zn. 3Cdo/401/2014
za súčasného poukazu na judikát R 138/2014 so záverom, že z uvedených rozhodnutí vyplýva, že
v oboch prípadoch neplatnosť dobrovoľných dražieb bola vyslovená z dôvodu, že miesto konania dražby
nebolo zvolené správne, pričom v prvom z označených rozhodnutí na uvedené súd prihliadol ex offo
a v druhom z označených rozhodnutí po námietke uplatnenej v záverečnej reči. Najvyšší súd tiež
zdôraznil, že samotná vzdialenosť miesta konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti nemusí byť

vždy dôvodom vyslovenia neplatnosti dražby, ale dôvodom jej neplatnosti bude vždy vtedy, ak takáto
vzdialenosť viedla, prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv dražbou dotknutých osôb, a to
napríklad tak, že im hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej dražby, t. j. ak táto vzdialenosť
bola neprimeraná od draženej nehnuteľnosti s odkazom na 8Cdo/58/2018. Najvyšší súd vo svojom bode
47. zhodnotil, že v prejednávanej veci na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie a aj

odvolací súd jednoznačne vedomosť o tom, kde sa nachádza rodinný dom (obec C., okr. Michalovce)
a kde sa konala jeho dražba (mesto Levice), čo predstavuje minimálnu vzdialenosť 336 km medzi
miestom dražby a draženým rodinným domom, kde časť cesty za ideálnych podmienok trvá 5 hodín, čo
zásadným spôsobom obmedzuje možnosť účasť na dražbe širokej časti potenciálnych záujemcov a tým
znižuje aj potencionálny výnos z dražby. Absolútnu nevhodnosť zvoleného miesta dražby, na ktorom sa

dohodli žalovaný v 2. rade a žalovaný v 3. rade v zmluve o vykonaní dobrovoľnej dražby z 11. februára
2008 potvrdila aj dražba samotná, čo nakoniec aj bolo preukázané, keď sa dražby zúčastnil len jeden
záujemca z okolia draženej nehnuteľnosti - žalovaný v 1. rade, ktorý vydražil dom za najnižšiu cenu.
Okresný a krajský súd právnu úpravu § 11 ods. 1 ZoDD na daný skutkový stav neaplikoval, hoci súd bol
povinný aplikovať právnu úpravu na skutkový stav, ktorý v konaní zistil, a to aj v prípade pokiaľ strany

nenamietajú, pretože súd nie je viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť vec podľa tých
právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Najvyšší súd so zreteľom
na uvedené dospel k záveru, že dovolateľ opodstatnene uplatnil dovolací dôvod v zmysle § 421 ods.
1 písm. a) CSP (nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom). So zreteľom na nepochybne
zistenú skutočnosť, a to určenie miesta dražby, odvolací súd a tiež aj súd prvej inštancie neplatnosť

dražby mali posudzovať aj z hľadiska (ne)splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 11 ods. 1 Zo
DD. Najvyšší súd už judikoval vo svojich rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2012 a sp. zn. 3Cdo/401/2014,
že ak je miesto dobrovoľnej dražby príliš vzdialené od draženej nehnuteľnosti, je to dôvod neplatnosti
takejto dražby, pretože tým dochádza k zásadnému obmedzeniu účasti na dražbe. Nerešpektovanie
týchtorozhodnutíznamenaloneopodstatnenýodklonodvolaciehosúduodustálenejrozhodovacejpraxe

dovolacieho súdu, na základe čoho dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu a súdu prvej inštancie
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

27. Z napadnutého rozsudku pritom vyplýva, že pokiaľ súd určil dražbu vykonanú dňa 17.3.2008 za
neplatnú, rozhodol tak s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. januára 2020 sp. zn.

1Cdo/118/2017, súčasne s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 500/2001 zo
dňa 16.9.2021 a uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 27.10.2020 sp. zn. I. ÚS 492/2020 (z ktorého
je zrejmé, že spomínaným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR dovolací súd neporušil základné právo
na súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konania podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sťažovateľov – žalovaného v 1.

rade a žalovaného v 2. rade) vychádzajúc pritom zo zistenia vyjadreného v bode 46. odôvodnenia
napadnutého rozsudku, podľa ktorého vzdialenosť 336 km medzi miestom dražby a draženým rodinným
domom bola neprimeraná v spojení s bodom 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku, podľa ktorého
vzdialenosť draženého rodinného domu v obci Kaluža od miesta dražby v meste Levice predstavujúca
336 km časovo v trvaní cca 5 hodín zásadným spôsobom obmedzila možnosť účasti na dražbe

širokej časti potenciálnych záujemcov a tým znížila aj potenciálny výnos dražby, ktorá skutočnosť bola
preukázaná tým, že dražby sa reálne zúčastnil jeden záujemca z okolia draženej nehnuteľnosti, a to
samotný žalovaný v 1. rade, ktorý úspešne vydražil dražený rodinný dom za najnižšiu cenu.28. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí v otázke posúdenia, či
v prejednávanom prípade došlo alebo nedošlo k porušeniu § 11 ods. 1 zák. 527/2002 účinného do
31.12.2008, riadil sa zásadou kasačnej záväznosti a podľa názoru odvolacieho súdu, aj keď viazanosť

odvolacieho súdu právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v jeho kasačnom rozhodnutí nie
je absolútna a v určitých prípadoch sa neuplatní (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
9Cdo/142/2021), v prejednávanej veci nenastal prípad tzv. výnimky z tejto kasačnej záväznosti.

29. Odvolateľ (žalovaný v 2. rade) s poukazom konkrétne na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 2Cdo/104/01 („Nižší súd je preto viazaný právnym názorom dovolacieho súdu len za
predpokladu, že sa po zrušení napadnutého rozhodnutia nezmení skutkový stav natoľko, že je vylúčená
aplikácia právneho názoru dovolacieho súdu“) mal za to, že došlo k podstatnej zmene zisteného
skutkového stavu, ktorú žalovaný v 2. rade videl v tom, že:
- poukázal na zistené skutočnosti, ktoré dovolací súd opomenul, resp. ich relevanciu nijakým spôsobom
nenegoval (opakované konanie exekučných dražieb),

- preukázal skutočnú dražobnú prax,
- poukázal na notorietu ohľadom zvýšenej mobility obyvateľstva v 21. storočí,
- poukázal na nesprávne prijatý záver o obmedzení účasti na základe vzdialenosti z dôvodu chýbajúcej
príčinnej súvislosti medzi vzdialenosťou a obmedzením účasti.

30. Podľa názoru odvolacieho súdu okolnosti, na ktoré odvolateľ poukazoval, nie sú okolnosťami, ktoré
viedli k podstatnej zmene zisteného skutkového stavu (pre ktorý prípad judikatúra Najvyššieho súdu SR
pripúšťavýnimkuzkasačnejzáväznosti).Odvolacísúdtotižzastávanázor,žeporozhodnutíNajvyššieho
súdu SR, ktoré zakladá kasačnú záväznosť v prejednávanej veci vo vzťahu k súdom nižšej inštancie,
nedošlo k žiadnej podstatnej zmene zisteného skutkového stavu a iba samotná okolnosť, že dovolací

súd sa namietanými okolnosťami odvolateľa nezaoberal vo svojom zrušujúcom rozhodnutí neznamená,
že došlo k podstatnej zmene zisteného skutkového stavu.

31.Odvolacísúdďalejnepovažujezaopodstatnenúargumentáciuodvolateľavtom,žeďalšímdôvodom,
prečoprávnynázornajvyššiehosúdunemalbyťpreokresnýsúdzáväzný,jedôvodvyjadrenývuznesení

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020, keď mal odvolateľ za to, že: - najvyšší súd vo svojom
zrušujúcomuznesenínevyjadriltakýprávnynázor,ktorýbymalbyťpreOkresnýsúdMichalovcekasačne
záväzný, - zrušujúce uznesenie je vo svojej podstate protirečivé, pretože najvyšší súd neuviedol, aké
následky nevhodné určenie vzdialeného miesta konania dražby, - z predpony „ne-“ uvedenej v zátvorke
pred slovom „splnenia“ možno interpretovať ako právny názor súdu pripúšťajúcu tak interpretáciu

prospech ako aj v neprospech neplatnosti dražby a - najvyšší súd pripustil, že okresný súd môže
uskutočniť odklon od ustálenej rozhodovacej praxe za predpokladu, že na to budú splnené podmienky.

32. Odvolací súd vyššie uvedenú „interpretáciu“ odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR považuje za nesprávnu a nemajúcu podklad v kontexte celého obsahu a záverov zrušujúceho

rozhodnutia, z ktorých vyplýva, že najvyšší súd vytkol obom súdom, že právnu úpravu § 11 ods. 1 ZoDD
na daný skutkový stav neaplikovali so záverom, že dôvodom neplatnosti dražby bude vždy okolnosť,
ak vzdialenosť miesta konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti viedla, prípadne spôsobila
ohrozenie alebo porušenie práv dražbou dotknutých osôb a to napríklad tak, že im hoci len nepriamo
znemožnila účasť na dobrovoľnej dražbe, t. j. ak takto vzdialenosť bola neprimeraná od draženej

nehnuteľnosti, čo najvyšší súd už judikoval vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 4Cdo/100/2012 a sp. zn.
3Cdo/401-2014 a že nerešpektovanie týchto rozhodnutí znamenalo neopodstatnený odklon odvolacieho
súdu od ustálenej rozhodovacej praxe odvolacieho súdu.

33. Posúdenie otázky primeranosti a vhodnosti stanovenia podmienok dražby v časti určenia miesta

konania dražby súd prvej inštancie posúdil v súlade s právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným
v jeho kasačnom rozhodnutí, ktorý má podklad v ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych
autorít, od ktorej sa neodklonil, čím došlo k naplneniu článku 2 CSP, ktorý vo svojom odseku 1
hovorí o tom, že ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť
spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.

34. Pokiaľ ide o ustálenú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v tejto otázke, k nej odvolací súd
uvádza nasledovné.35. Z Rozsudku NS SR sp. zn. 4Cdo/100/2012 (R 138/2014) vyplýva: „Odvolací súd neplatnosť
dražby posudzoval aj z hľadiska (ne) splnenia zákonných predpokladov uvedených v § 11 ods. 1
zák. č. 527/2002 Z.z. Dovolací súd zdôrazňuje, že úspešnosť dobrovoľnej dražby vzhľadom na cieľ,

ktorý sa ňou sleduje (§ 2 písm. a) zák. č. 527/2002 Z.z.), je závislá od podmienok, za akých je
vykonávaná. Jednou z týchto podmienok je aj dostatočná informovanosť čo najširšieho okruhu osôb
o jej konaní, a tiež vhodne určené miesto, dátum a čas tak, aby sa dražby mohli zúčastniť všetci
potenciálni záujemcovia o draženie, rovnako ako verejnosť. Miesto, dátum a čas určuje dražobník
po dohode s navrhovateľom dražby, ak je navrhovateľ dražby zároveň dražobníkom, dohoda nie je

potrebná a nahrádza ju jednostranný dražobníka, ktorý nemá formálny charakter. Určenie uvedených
podstatných podmienok dražby je v takýchto prípadoch v rukách jedinej osoby, ktorá pri ich určovaní
nie je obmedzená. O to dôslednejšie je potom potrebné trvať na požiadavke primeranosti a vhodnosti
ich určenia. Záujem o predmet dražby bude vždy závisieť od reálnej možnosti spoločenského využitia
dražby. Ako správne zdôraznil odvolací súd, ak ide o nehnuteľnosť určenú na bývanie, záujemcami budú
spravidla osoby, pre ktoré je geografická poloha nehnuteľnosti rozhodujúca, pričom sa dá predpokladať,

že záujem o takúto nehnuteľnosť v určitej lokalite prejavia zväčša osoby bývajúce (pracujúce) v jej okolí.
V danom prípade obec, v ktorej sa nachádzajú dražené nehnuteľnosti, je od obce, v ktorej sa konala
spornádražba,najkratšoudopravnoucestouvzdialená329km(zčasovéhohľadiskapredstavujetakmer
štyri hodiny). Takéto určenie miesta dražby – z hľadiska požiadavky, aby miesto dražby bolo určené
tak, aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe – nemožno považovať za zodpovedajúce ust. §

11 ods. 1 zák. č. 527/2002 Z.z. preto je potrebné dať za pravdu odvolaciemu súdu aj v tom, že došlo
k porušeniu uvedeného ustanovenia.“

36. Z Uznesenia NS SR sp. zn. 8Cdo/58/2018 vyplýva: „33. Dovolací súd zastáva názor, že samotná
vzdialenosť miesta konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti nemusí byť vždy dôvodom

vyslovenia neplatnosti dražby, ale dôvodom jej neplatnosti bude vždy vtedy, ak táto vzdialenosť
viedla, prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv dražbou dotknutých osôb, a to napríklad
tak, že im hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej dražbe (t. j. ak táto vzdialenosť
bola neprimeraná od draženej nehnuteľnosti). Za neprimerané, možno bez Ďalšieho považovať iba
také miesto konania dražby, ak ním je v prípade dražby bežnej nehnuteľnosti (bytu alebo rodinného

domu) určenej na každodenné bývanie, miesto vzdialené niekoľko stoviek kilometrov od miesta,
v ktorom sa dražená nehnuteľnosť nachádza (nie vzdialenosť do 100 km). Záver o neprimeranosti
a nevhodnosti miesta konania dražby bude teda závisieť od posúdenia konkrétnych okolností toho
ktorého prípadu, vyhodnotením ktorých súd môže dospieť k tomu, že určenie miesta konania dražby
skutočnespôsobiloprípadnemohlospôsobiťsťaženieúčastidražiteľov(predovšetkýmzblízkehookolia,

ak išlo o nehnuteľnosť určenú na bývanie) na dražbe. V danej veci súdy tým, že (bez ďalšieho)
aplikovali závery rozhodnutia sp. zn. 4Cdo/100/2012 na posudzovaný prípad (t. j. iba paušálne prevzali
jeho závery), nezohľadňujúc pritom, či skutočne v danej veci určením miesta konania dražieb, ktoré
predchádzali V. kolu dražby, na ktorom došlo k vydraženiu nehnuteľnosti (teda nielen I., II. a III. alebo
i IV. kola dražby), došlo príp. mohlo dôjsť k obmedzeniu účasti dražobníkov na nich, a či skutočne možno

vzdialenosti cca 110 km a 23 km považovať za neprimerané, keď k vyššiemu počtu záujemcov nedošlo
ani v prípade konania dražby v mieste vzdialenom iba 5 km od dražených nehnuteľností (IV. kolo),
sa podľa názoru dovolacieho súdu odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v jeho
rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/100/2012 (R 138/2014).

37. Z Uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 8Cdo/289/2019 vyplýva: „14. ... Napokon dovolací súd pre
úplnosť poukazuje na to, že najvyšší súd v uznesení sp. zn. 8Cdo/58/2918 z 5. júna 2019 dospel
k záveru, podľa ktorého samotná vzdialenosť konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti nemusí
byť vždy dôvodom vyslovenia neplatnosti dražby, ale dôvodom jej neplatnosti bude vždy vtedy, ak táto
vzdialenosť viedla, prípadne spôsobila ohrozenie alebo porušenie práv dražbou dotknutých osôb, a to

napr. tak, že im hoci len nepriamo znemožnila účasť na dobrovoľnej dražbe (t. j. ak táto vzdialenosť
bola neprimeraná od draženej nehnuteľnosti). Za neprimeranú možno bez ďalšieho považovať iba
také miesto konania dražby, ak ním je v prípade dražby bežnej nehnuteľnosti (bytu alebo rodinného
domu) určenej na každodenné bývanie, miesto vzdialené niekoľko stoviek kilometrov od miesta,
v ktorom sa dražená nehnuteľnosť nachádza (nie vzdialenosť do 100 km). Záver o neprimeranosti

a nevhodnosti miesta konania dražby bude závisieť od posúdenia konkrétnych okolností toho – ktorého
prípadu, vyhodnotením ktorých súd môže dospieť k tomu, že určenie miesta konania dražby skutočne
spôsobilo, prípadne mohlo spôsobiť sťaženie účasti dražiteľov (predovšetkým z blízkeho okolia, ak išlo
o nehnuteľnosť určenú na bývanie) na dražbe.“38. Z uznesenia NS SR sp. zn. 9Cdo/142/2021 vyplýva: „15. V tejto prejednávanej veci si dovolací
súd osvojuje závery dovolacieho súdu vo veci sp. zn. 8Cdo/58/2018, 1Cdo/118/2017 a 8Cdo/289/2019

v tom, že závery uvedené v odôvodnení judikátu R 138/2014 jeho právna veta vylučujú takú „paušálnu“
interpretáciu, že všetky prípady dobrovoľnej dražby, u ktorých miesto konania dražby je vo väčšej
vzdialenosti (do 100 km) od miesta draženej nehnuteľnosti bez ďalšieho zakladajú jej neplatnosť. Len
samotná väčšia vzdialenosť miesta konania dražby od miesta draženej nehnuteľnosti nemusí byť vždy
dôvodom vyslovenia neplatnosti dražby. Záver o neprimeranosti a nevhodnosti miesta konania dražby

vo väčšej vzdialenosti (do 100 km) bude teda závisieť od posúdenia konkrétnych okolnosti toho ktorého
prípadu,vyhodnotenímktorýchsúdmôže,aleinemusídospieťktomu,žeurčeniemiestakonaniadražby
skutočne spôsobilo príp. mohlo spôsobiť sťaženie účasti dražiteľov (predovšetkým z blízkeho okolia ak
išlo o nehnuteľnosť určenú na bývanie) na dražbe. Za neprimerané však treba „bez ďalšieho“ považovať
také miesto konania dražby, ak ním je v prípade dražby nehnuteľnosti určenej na bývanie (napr. bytu
alebo rodinného domu), ktoré je vzdialené niekoľko stoviek kilometrov od miesta, v ktorom sa dražená

nehnuteľnosť nachádza (vzdialenosť väčšia ako 100 km). Teda za neprimeranú veľkú vzdialenosť sa
považuje vzdialenosť v stovkách kilometrov. 15.1. v tomto prípade súdy vec posudzovali vzhľadom na
konkrétne okolnosti prípadu a dospeli k záveru, že vo vzdialenosti medzi Bratislavou a Turzovkou (cca
230 km) tu nešlo o prípad znemožnenia účasti záujemcov na dražbe, či zníženia ceny predmetu dražby.
Takýto záver, ale podľa názoru dovolacieho súdu je neprípustným odklonom od dotknutého judikátu R

138/2014 (4Cdo/100/2012) a naňho nadväzujúcich rozhodnutí dovolacieho súdu sp. zn. 8Cdo/58/2018,
1Cdo/118/2017 a 8Cdo/289/2019, zohľadňujúcich záver, že ak je miesto dobrovoľnej dražby príliš
vzdialené od dražobnej nehnuteľnosti (viac ako 100 km možno považovať už za neprimerane veľkú
vzdialenosť), je to dôvod neplatnosti takejto dražby, pretože tým dochádza k zásadnému obmedzeniu
účasti na dražbe. Nerešpektovanie týchto rozhodnutí znamenalo neopodstatnený odklon odvolacieho

súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu. Za neprimerané totiž, možno „bez ďalšieho“
považovať také miesto konania dražby, ak ním je v prípade dražby bežnej nehnuteľnosti (bytu alebo
rodinného domu) určenej na každodenné bývanie, miesto vzdialené niekoľko stoviek kilometrov od
miesta, v ktorom sa dražená nehnuteľnosť nachádza, teda v súčasnosti tiež vzdialenosť po cestnej sieti
presahujúcej 200 km (Bratislava – S. cca 230 km).“

39. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za neprimerané
možno bez ďalšieho považovať také miesto konania dražby, v prípade dražby určenej na každodenné
bývanie,ktorýmjemiestovzdialenéniekoľkostokilometrovodmiesta,vktoromsadraženánehnuteľnosť
nachádza.

40. Ako už konštatoval najvyšší súd vo svojom zrušujúcom uznesení, súd prvej inštancie a aj odvolací
súd mali jednoznačne vedomosť o tom, kde sa nachádza rodinný dom (obec Kaluža okres Michalovce)
a kde sa konala jeho dražba (mesto Levice), čo predstavuje minimálnu vzdialenosť 336 km medzi
miestom dražby a draženým rodinným domom, kde čas cesty za ideálnych podmienok trvá 5 hodín.

Tento skutkový stav, súčasne nezmenený ani po vydaní zrušujúceho uznesenia, zhodnotil vo svojom
napadnutom rozsudku skutkovo tiež súd prvej inštancie, pričom išlo o relevantný skutkový stav, ktorý
bolo potrebné aplikovať na právnu úpravu danú v § 11 ods. 1 ZoDD. Neopodstatnenou je preto odvolacia
námietka odvolateľov, ktorou namietali, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam.

41. V kontexte uvedeného potom odvolatelia nedôvodne namietali, že súd nezohľadnil iné okolnosti
a skutočnosti v odvolaniach vymedzené (najmä): skutočnú dražobnú prax vykonávateľa dražby,
okolnosť neúspešných opakovaných konaní exekučných dražieb, notorietu ohľadom zvýšenej
mobility obyvateľstva v 21. storočí, opakované neúspešné speňažovanie predmetných nehnuteľností

exekútorom v Michalovciach, vyhrážanie sa pôvodného žalobcu pri obhliadkach so záujemcami, že dom
nesprístupní a po predaji na dražbe neodovzdá, okolnosť úpravy zák. č. 233/1995 Z.z. v znení účinnom
ku dňu vykonania dobrovoľnej dražby, ktorá umožňovala slobodnú vôľu súdneho exekútora a teda aj
možnosť dražiť v sídle exekútora akúkoľvek nehnuteľnosti bez ohľadu na vzdialenosť, kde na Slovensku
sa zdražená nehnuteľnosť nachádza, ďalej okolnosť, že predmetná dražba sa uskutočnila v marci 2008

pred nástupom celosvetovej ekonomickej krízy a teda ceny nehnuteľností a aj záujem o nehnuteľnosti
bol v danom období na vrchole a preto aj v danom období bol záujem o nákup nehnuteľností extrémne
vysoký, že v danom prípade išlo o nehnuteľnosť, ktorá bola v podstate nepredajná a exekúciou predajom
nehnuteľnosti sa súdnej exekútorke nepodarilo napriek viacerým pokusom o vydraženie nehnuteľnostirealizovať jej predaj, že pokiaľ niekto disponuje peňažnými prostriedkami v hotovosti v dostatočnej výške
na nákup nehnuteľností a súčasne má záujem nadobudnúť vytypovanú nehnuteľnosť v dobrovoľnej
dražbe, potom nemá problém sa dražby zúčastniť kdekoľvek sa na Slovensku bude konať, že je bežné,

že nehnuteľnosti na bývanie sa predávajú často krát v druhom alebo v treťom kole dobrovoľnej dražby,
pričom cena draženej nehnuteľnosti s každým ďalším kolom klesá a nezriedka sa stáva, že aj na dvoch
kolách dražby sa nezúčastní žiaden dražiteľ alebo žiaden z prítomných neurobí ani najnižšie podanie.

42. K odvolacej námietke, ktorou obaja odvolatelia mali za to, že v prejednávanom prípade došlo

k retroaktívnemu uplatneniu judikatúry odvolací súd uvádza nasledovné. Predovšetkým je potrebné
poukázať na to, že pokiaľ súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tiež poukazom na viaceré
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to sp. zn. 8Cdo/58/2018 a sp. zn. 4Cdo/100/2012
a tiež 3Cdo/401/2014, ide o všetky tie rozhodnutia, z ktorých vychádzal vo svojom zrušujúcom uznesení
tiež najvyšší súd, teda v súvislosti s ktorým uznesením platí tak pre Okresný súd Michalovce, tak
Krajský súd v Košiciach zásada kasačnej záväznosti a teda už len z podstaty tejto zásady, ku ktorej sa

odvolací súd bližším spôsobom už vyjadril so súčasným záverom o tom, že v prejednávanom prípade
nejde o prípad výnimky z tejto kasačnej záväznosti, predmetnú odvolaciu námietku uplatnenú obomi
odvolateľmi už z toho dôvodu nemožno považovať za dôvodnú. V tomto prípade nejde ani o prelom
rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, na ktorý vo svojom odvolaní poukázal tiež žalovaný v 2. rade
poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2MCdo/13/2014 a nejde ani o žiaden nový

právny názor ako sa nesprávne odvolatelia domnievajú, pretože ide o interpretáciu § 11 ods. 1 ZoDD,
ktorého znenie je identické od začiatku účinnosti tohto zákona až do dnešnej doby a ktoré ustanovenie
od začiatku stanovuje podmienku primeranosti a vhodnosti miesta, dátumu a času začatia dražby tak,
aby nebola obmedzená možnosť účasti na dražbe. Z tohto dôvodu navyše nemôže ísť ani o faktickú
novelizáciu § 11 ods. 1 ZoDD o tvrdenú právnu fikciu, ktorá podľa odvolateľov spočíva v tom, že

ak sa dražba uskutočnila na mieste vzdialenom viac ako cca 300 km, najvyšší súd bez zohľadnenia
akýchkoľvek súvislostí prezumuje, že došlo k obmedzeniu možnosti účasti na dražbe.

43. Odvolací súd zdôrazňuje, že dobrovoľná dražba nemusí slúžiť len na uspokojenie záložného veriteľa
z predmetného zálohu, ale môže umožniť aj vlastníkovi predať predmet dražby rýchlo a efektívne za čo

najvýhodnejšiucenu.Pretojedôležitézabezpečiťnadražbečonajväčšípočetúčastníkov(potenciálnych
kupujúcich) a tým zabezpečiť čo najvyššiu cenu vydraženia (porovnaj uznesenie NS SR sp. zn. 5Cdo
241/2018 - bod 11.).

44. Uvedené korešponduje tiež so záverom učineným súdom v napadnutom rozsudku (v bodoch 44., 46.

a 49.), pokiaľ súd zo zisteného skutkového stavu, ktorým je vzdialenosť 336 km medzi miestom dražby
a draženým rodinným domom, vyvodil záver o zásadným spôsobom obmedzenej možnosti účasti na
dražbe širokej časti potencionálnych záujemcov, čo má nepochybne vplyv aj na dosiahnutý výťažok
z dražby.

45. Súčasne porušenie povinnosti podľa § 11 ods. 1 ZoDD je takým porušením zákona o dražbách,
v prípade ktorého môže osoba, ktorá tvrdí, že tým bola dotknutá na svojich právach požiadať súd,
aby určil neplatnosť dražby. Žalobcovia, resp. ich právny predchodca ako pôvodní (bezpodieloví)
spoluvlastníci predmetu dražby takýmito osobami sú, pretože neprimerané určenie miesta dražby znížilo
možnosť reálneho dosiahnutia vyššie uvedeného účelu dražby. Tým, došlo k naplneniu § 21 ods. 2

ZoDD.

46. V kontexte uvedeného potom odvolací súd nemohol pripísať relevanciu ani odvolacej námietke
žalovaných o tom, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

47. Namieste nie je ani žalovaným v 3. rade prezentovaný názor, že zo strany žalobcov ide o výkon
práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi. Odvolací súd uvádza, že v prejednávanom prípade
žalobcoviapodaližalobuakozákonnomlegitímnynástrojochranynimitvrdenýchprávazáujmov,oktorej
rozhodujesúdvpredmetnomkonaní,ktorémualeneprináležíposudzovaťokolnosti,zaakýchžalobcovia
získali úver v kontexte odvolateľom vyslovenému názoru o „špekulatívnom vylákaní úveru od bankovej

inštitúcie“.

48. Odvolací súd ale považuje za dôvodné odvolanie žalovaného v 1. rade podané proti výrokom
otrováchkonania(vrátanedovolaciehokonania),t.j.vovzťahukjehoosobevovýrokochII.aIII.,pretožeaj podľa názoru odvolacieho súdu, vo vzťahu medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade existujú dôvody
hodné osobitého zreteľa, pre ktoré súd výnimočne neprizná náhradu trov konania aplikujúc postup podľa
§ 257 CSP.

49. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

50. Citované ustanovenie predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od

zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania v zmysle vyššie citovaného ustanovenia vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok,
a to dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani
výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje. Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax.
Ide pritom o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť

trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k
určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú a tento dôvod je
daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. K aplikácii vyššie citovaného
zákonného ustanovenia dochádza aj z aspektov sociálnych, kedy súd prihliada na majetkové, sociálne,
osobné, zárobkové a iné pomery všetkých strán sporu, pričom si vždy všíma aj okolnosti, ktoré viedli

strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní. Aplikácia tohto zákonného ustanovenia
prichádza do úvahy vo výnimočných prípadoch a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti.

51. Judikatúra súdov tiež konštatovala, že ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis,
ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého

je súd vždy povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného
zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.
Ustanovenie preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na
základné zásady rozhodovania o trovách konania (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. januára
2010, sp. zn. 2 M Cdo 17/2009).

52. V prejednávanom prípade súd prvej inštancie na strane jednej síce správne vychádzal z plného
úspechu žalobcov v 1. až 3. rade, pokiaľ rozhodoval o náhrade trov konania, na strane druhej výlučne
voči žalovanému v 1. rade majúceho postavenie vydražiteľa bolo namieste zhodnotiť existenciu dôvodov
hodných osobitného zreteľa, pre ktoré prichádzal do úvahy postup podľa § 257 CSP. Relevantnými pre

zhodnotenie existencie dôvodov hodných osobitého zreteľa boli okolnosti, na ktoré poukázal odvolateľ
a to, že svojím konaním (tým že sa zúčastnil predmetnej dražby a v konečnom dôsledku skončil ako
úspešný vydražiteľ) nespôsobil ani nezavinil začatie predmetného sporu. Žalovaný v 1. rade je fyzickou
osobou, ktorá využila možnosť sa zúčastniť dobrovoľnej dražby a ktorá naplnením ďalších tejto osobe
vyplývajúcich povinností vydražila predmetnú nehnuteľnosť. Žalovaný v 1. rade ako vydražiteľ vydražil

predmet nehnuteľnosti za sumu 2.300.000 Sk dňa 17.3.2008, pričom kúpnu cenu dražobnej spoločnosti
riadne uhradil. Napriek tomu, že sa stal úspešným vydražiteľom, z dôvodu podania predmetnej žaloby
na súde, vydraženú a riadne zaplatenú nehnuteľnosť nikdy neužíval a súčasne nemá k dispozícii ani
peniaze, ktoré za vydraženú nehnuteľnosť zaplatil, pričom tento stav trvá už 14 rokov. Žalovaný v 1. rade
ako vydražiteľ žiadnym spôsobom neparticipoval na tvorení podmienok vykonania predmetnej dražby,

teda nebol v žiadnom prípade zodpovedný za riadny priebeh dražby a pokiaľ ide o samotné súdne
konanie, svoje procesné povinnosti riadne plnil a jeho konanie v predmetnom súdnom konaní nemožno
považovaťzakonanie,ktorébyspôsobovaloobštrukciečisnahuoneprimeranéaneúčelnépredlžovanie
súdneho konania alebo že by využitie jeho procesných práv malo byť nehospodárnym. Súd rozhodol
o trovách konania (vrátane trov dovolacieho konania) voči žalovanému v 1. rade bez aplikácie § 257

CSP, čím bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

53. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP napadnutý rozsudok
v spojení s opravným uznesením (ďalej aj rozsudok) vo výroku I. ako vecne správny v zmysle § 387 ods.
1 CSP potvrdil, vrátane závislých výrokov o trovách konania (výroky II. a III.) vo vzťahu medzi žalobcami

v 1. až 3. rade a žalovanými v 2. a v 3. rade. Súčasne podľa § 388 CSP zmenil rozsudok vo výrokoch
II. a III. vo vzťahu medzi žalobcami v 1. až 3. rade a žalovaným v 1. rade tak, že náhradu trov konania
a trov dovolacieho konania žalobcom proti žalovanému v 1. rade nepriznal.54. O trovách odvolacieho konania, pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcami a žalovanými v 2. a 3. rade, bolo
rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď odvolací súd priznal žalobcom
ako úspešnej strane sporu náhradu trov odvolacieho konania voči neúspešným žalovaným v 2. a v 3.

rade v plnom rozsahu.

55. O trovách odvolacieho konania, pokiaľ ide o vzťah medzi žalobcami a žalovaným v 1. rade, bolo
rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 257 CSP. Aj keď žalovaný ohľadne
ním podaného odvolania bol úspešný, bola namieste aplikácia § 257 CSP. Odvolací súd by priznanie trov

tohto odvolacieho konania tomuto odvolateľovi proti žalobcom aplikovaním princípu úspechu v spore
považoval za neprimerane tvrdé až nespravodlivé, keď žalovaný v 1. rade ako odvolateľ na strane jednej
síce bol v odvolacom konaní úspešný, súčasne, keď na strane druhej svojim odvolaním spochybňoval
rozhodnutie o trovách konania v súvislosti s aplikáciou § 257 CSP, ktoré je založené predovšetkým
na voľnej úvahe súdu. V danom prípade aplikácia § 257 CSP namiesto § 255 ods. 1 CSP v otázke
náhradytrovodvolaciehokonaniavovzťahumedzižalobcamiažalovanýmv1.rade,jevýrazomprincípu

spravodlivého usporiadania sporu a princípu zdravého rozumu.

56.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie jepodané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b)
dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej
hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa,
osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred

diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).