Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, March 30, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 43Cob/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6122232696
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Kubincová, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6122232696.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie

Kubincovej, PhD., členov senátu JUDr. Mariána Blahu a Mgr. Miriam Kamenskej v právnej veci žalobcu
S & T CEE Holding s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 71, 821 05 Bratislava, IČO: 35 897 686, právne
zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners, s.r.o., so sídlom Twin City Tower Mlynské Nivy 10, 821 09
Bratislava, IČO: 47 239 921 proti žalovanému AGB GROUP, s.r.o., so sídlom 976 64 Beňuš 496, IČO: 44
570 554, právne zast. URBÁNI & Partners, s. r. o., so sídlom Skuteckého 17, 974 01 Banská Bystrica,
IČO: 35 646 181 v konaní o zaplatenie 625.325,97 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Brezno č. k. 6Cb/11/2022-87 zo dňa 20. septembra 2022 a o návrhu navrhovateľa

Kontron AG so sídlom Industriezeile 35, 4021 Linz, Rakúska republika, IČO: FN190272 na vstup do
konania, takto

r o z h o d o l :

I. Návrh navrhovateľa Kontron AG so sídlom Industriezeile 35, 4021 Linz, Rakúska republika, IČO:
FN190272 na vstup do konania z a m i e t a.

II. Rozhodnutie Okresného súdu Brezno č. k. 6Cb/11/2022-87 zo dňa 20. septembra 2022 p o t v r d
z u j e.

III.Žalovanému priznávavočižalobcovinároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd napadnutým rozhodnutím zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému
zaplatenia sumy 625.325,97 Eur s prísl. a náhrady trov konania. Žalovanému priznal voči žalobcovi
náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní domáhal zaplatenia sumy vo výške 625.325,97 Eur, spolu

s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 538.121,39 Eur od 16.10.2018 až do zaplatenia, zo
sumy 437.204,58 Eur od 16.10.2018 do 25.01.2019, zo sumy 137.204,58 od 26.01.2019 do 23.08.2019
a zo sumy 87.204,58 od 24.08.2019 až do zaplatenia, ako aj nahradiť žalobcovi náklady spojené
s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur. Vo svojom návrhu na vydanie platobného rozkazu v
upomínacom konaní tento nárok zdôvodnil tak, že žalobca eviduje voči žalovanému neuhradené faktúry,
jednu vo výške 538.121,39 Eur, splatnú 16.08.2018, ktorá nebola zaplatená vôbec a druhú vo výške
437.204,58, splatnú 16.08.2018, ktorá bola zaplatená čiastočne úhradami vo výške 300.000,-

Eur (25.01.2019) a vo výške 50.000,- Eur (23.08.2019). Aktuálna výška dlžnej sumy z druhej uvedenej
faktúry je teda 87.204,58 Eur a celková výška dlhu 625.325,97 Eur. Ako ďalej žalobca v tomto návrhu
uviedol, na základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov
a spolu so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do 15.10.2018.3. Okresný súd uviedol, že voči platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica v upomínacom
konaní pod sp. zn. 38Up/116/2022, zo dňa 11.02.2022, ktorým bolo návrhu v plnom rozsahu vyhovené,

podal žalovaný odpor a namietol, že uplatnený nárok žalobcu považuje v celom rozsahu za nedôvodný
a nepreukázaný, preto žiada platobný rozkaz zrušiť, vec prejednať a žalovanému priznať náhradu trov
konania v rozsahu 100 %. Na zdôvodnenie odporu žalovaný s poukazom na ustanovenie § 132 ods.
2 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) namietol, že skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v
jeho žalobe znemožňujú vymedziť predmet sporu a jeho subsumovanie pod konkrétnu právnu normu.

Nesplnenie tejto povinnosti je dôvodom na zamietnutie žaloby ako nedôvodnej. Žalobca v predmetnej
veci najmä neuviedol rozhodujúce skutočnosti, tvoriace základ pre uplatnený nárok, nie je zrejmé akú
zmluvu a s akým obsahom strany uzavreli, aký tovar a v akom rozsahu v akej dobe mal žalobca
žalovanému dodať, nebola uvedená ani cena, za ktorú mal žalobca dodať tovar pre žalovaného. Z
doložených listín síce vyplýva, že medzi stranami mala byť uzavretá kúpna zmluva podľa § 409 a
nasledovných Obchodného zákonníka, avšak takáto zmluva nebola ako listinný dôkaz súdu predložená,

žalobca nepreukázal, že vôbec k uzavretiu kúpnej zmluvy došlo, na základe dohody o podstatných
náležitostiach kúpnej zmluvy o predmete dodania, cene, množstve a termíne. Z dôkazov nevyplýva
ani to, aká bola dojednaná cena za dodanie tovaru medzi stranami. Doložené faktúry či dodacie listy
neobsahujú údaj o cene za dodaný tovar. Uvedená skutočnosť teda nevyplýva ani z týchto listinných
dôkazov. Podľa názoru žalovaného k uzavretiu takejto zmluvy ani nedošlo. K doloženej dohode o zmene

splatnosti záväzkov, kde mal žalovaný písomne uznať ich existenciu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného
zákonníka,žalovanýuviedol,ženedošlokplatnémuuznaniuzáväzkovvzmysleuvedenéhoustanovenia
zákona, keďže zákon vyžaduje, aby dlžník uznal určitý záväzok voči veriteľovi, avšak v tomto prípade
to splnené nebolo, keďže prílohou dohody nie sú predmetné zmluvy, od ktorých žalobca odvodzuje svoj
nárok v predmetnom konaní a tieto neboli doložené ani v súdnom konaní. Žalobca tak nemohol uznať

svoj určitý záväzok, keď absentuje hmotnoprávny základ, na základe ktorého malo k uznaniu dôjsť.
Žalobca tiež neuviedol, na základe čoho si uplatnil nárok na úroky z omeškania v rozsahu uvedenom
v návrhu na vydanie platobného rozkazu. Napokon žalovaný namietol, že pochybnosť o žalobcovom
nároku, resp. o existencii zmlúv vyplýva aj z toho, že žalobca uviedol, že uplatňovaný nárok neuvádza
v kontrolnom výkaze tzn. že predmetné faktúry, z ktorých uplatňuje svoj nárok, neuviedol v kontrolnom

výkaze DPH.

4. Okresný súd uviedol, že žalobca vo vyjadrení k odporu žalovaného poukázal na ustanovenie
Obchodného zákonníka (§ 323) o uznaní záväzku, v nadväznosti na dôkaznú situáciu v zmysle §
192 CSP, poukázal taktiež na nelogický argument vo vyjadrení žalovaného, z ktorého vyplýva, že

žalovaný mal uznať dlh za nedodaný tovar alebo za tovar dodaný s vadami. Žalobca ďalej poukázal
na princíp výkladu zmlúv, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, ktorý rešpektuje autonómiu zmluvných
strán, povahu súkromného práva a s tým spojenú spoločensko hospodársku funkciu zmluvy, pričom
pre vznik zmluvného vzťahu je základnou podmienkou predovšetkým zhoda vôle zmluvných strán v
obsahu zmluvy a táto následne vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát

právneho úkonu príjme návrh na uzatvorenú zmluvu. Ak preto žalovaný uvádza, že existujú pochybnosti
o tom, či bola uzatvorená kúpna zmluva, potom v zmysle uvedeného takáto pochybnosť nepostačuje
na to, aby bol úkon považovaný za neplatný. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil žiaden dôkaz,
z ktorého by takáto pochybnosť vyplývala. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi
účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna úprava povinnosti účastníkov, kde obvykle platí,

že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce
sú záležitosťou žalovaného. Toto bremeno (tvrdenia aj dôkazné) teda vystihuje aktuálnu skutkovú a
dôkaznú situáciu a v priebehu konania sa môže aj meniť. Najmä však na nikom nemožno spravodlivo
žiadať,abypreukázalreálnuneexistenciuurčitejprávnejskutočnosti.Žalobcaakoveriteľvtomtoprípade
spoľahlivo preukázal danosť svojho nároku listinnými dôkazmi a je teda na žalovanom, aby preukázal, že

vzniknutý dlh zaplatil, alebo že dlh mal byť stanovený v inej výške. Žalovaný sa však žiadnym spôsobom
k obsahu uplatňovaného nároku nevyjadril.

5. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že v prvom rade sa zaoberal vznesenou námietkou
žalovaného, ktorý poukázal na nesplnenie povinnosti žalobcu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce

skutočnosti vo svojej žalobe, v zmysle § 132 ods. 1 CSP. Okresný súd pritom vychádzal z toho,
že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností predstavuje samotný základ žaloby. Zákon
svojou formuláciou v § 132 ods. 1 CSP („... sa uvedie pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, ...“) stanovuje povinnosť žalobcu tieto skutočnosti uviesť, kvalitatívne zároveň stanovujepovinnosť pravdivého a úplného opisu. Následne v ustanovení § 132 ods. 2 CSP zákon stanovuje
nemožnosť nahradiť tento opis odkazom na označené dôkazy. Žalobca teda musí v žalobe uviesť také
skutočnosti, ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý

umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedzenie predmetu konania po skutkovej stránke.
Ak potom žalobca v žalobe neuvedie všetky potrebné tvrdenia, ale len niektoré (tj. povinnosť tvrdenia
splní len čiastočne), spravidla nemusí ísť o vadu žaloby s následkom odmietnutia, ak v nej opísal aspoň
také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. Ak by totiž
nárok nebolo možné individualizovať a súd by tak nemal možnosť ustáliť predmet konania na základe

podanej žaloby, bolo by nevyhnutné postupovať v zmysle § 129 ods. 1 CSP.

6. Okresný súd uviedol, že v tomto prípade začatie konania bolo iniciované zo strany žalobcu podaním
návrhu na vydanie platobného rozkazu pred upomínacím súdom, v zmysle osobitného právneho
predpisu (vo vzťahu k CSP), zákona č. 307/2016 Z.z. o upomínacom konaní a o doplnení niektorých
zákonov. V zmysle § 3 ods. 3, 4 uvedeného zákona na podanie návrhu je oprávnený ten, koho nárok

na zaplatenie určitej peňažnej sumy v eurách voči žalovanému možno odôvodnene predpokladať.
Uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať, ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom
a z listín pripojených k návrhu. Ak sú žalobca a žalovaný účtovnými jednotkami, postačí pripojiť faktúru
alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného nároku od žalovaného
(ďalej len „faktúra“) a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve.

7. Pre účely upomínacieho konania teda postačuje menší štandard podaného návrhu, ktorý bol v tomto
prípade nepochybne splnený tým, že žalobca konkretizoval dve vystavené faktúry voči žalovanému,
a to jednak číslami faktúr, dátumami ich splatnosti a aj sumami, na ktoré faktúry zneli. Rovnako v
návrhu žalobca uviedol aj formuláciu, že voči žalovanému eviduje neuhradené faktúry, ktoré následne

konkretizoval. Pre vydanie platobného rozkazu zo strany upomínacieho súdu tak boli splnené zákonné
podmienky citované vyššie. Konanie sa však v dôsledku podaného odporu a následného návrhu
žalobcu na pokračovanie v konaní dostalo do svojej druhej fázy, a to prejednania pred všeobecným
súdom v zmysle CSP. Ako je uvedené vyššie, vo svojom vyjadrení k odporu žalobca (napriek
námietkam žalovaného) žiadnym spôsobom skutkové tvrdenia nedoplnil a obmedzil sa na právnu

argumentáciu, resp. polemiku s argumentami žalovaného. Toto podanie žalobcu neobsahuje žiadne
doplnenie skutkových tvrdení, teda tvrdenie v akomkoľvek smere o tom, že k niečomu došlo, k niečomu
nedošlo, niekto niečo vykonal či nevykonal. Berúc teda do úvahy obsah obidvoch týchto podaní žalobcu
(návrhnavydanieplatobnéhorozkazuavyjadreniekodporu)bolomožnésumarizovaťskutkovétvrdenia
tak, že žalobca vystavil voči žalovanému faktúru č. 9031016219, splatnú dňa 16.08.2018, na sumu

538.121,39 Eur a faktúru č. 9031016218, splatnú 16.08.2018, na sumu 437.204,58 Eur, pričom aktuálna
výška nezaplatenej sumy z druhej uvedenej faktúry je 87.204,58 Eur, v dôsledku dvoch vykonaných
úhrad zo strany žalovaného, ďalej že došlo k uzavretiu dohody o zmene splatnosti záväzkov, kde
žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a so žalobcom sa dohodol na predĺžení ich splatnosti do
15.10.2018, napokon že celková výška dlhu ku dňu podania žaloby je 625.325,97 Eur. Nič viac už tieto

podania k skutkovým okolnostiam neobsahovali.

8. Z uvedeného pre súd vyplynulo, že je dostatočne možné individualizovať uplatnený nárok vo vzťahu
k účtovným dokladom žalobcu voči žalovanému v určitej výške, ako aj skutočnosť, že by malo ísť
o záväzok, ktorý medzi stranami sporu vznikol, a ktorého existenciu mal žalovaný písomne uznať.

Nepriamo z návrhu na vydanie platobného rozkazu a z vyjadrenia k odporu tiež bolo možné dovodiť
právnu kvalifikáciu, a to že ide o obchodnoprávny záväzok. Na základe toho súd v prvom rade dospel k
záveru,žetuniejedôvodnapostuppodľa129ods.1CSP,tedanaodstraňovanievádžalobyavyzývanie
žalobcu na doplnenie skutkových tvrdení (s hroziacim následkom odmietnutia). Taký postup by bolo
nevyhnutné použiť vtedy, ak by žalobca neuviedol ani tie základné skutočnosti vo vzťahu k uplatnenému

nároku, ktoré by ho umožnili individualizovať a vymedziť predmet sporu. V takom prípade by totiž súd
nemal ustálený predmet konania a v zásade by nebolo možné ani zo strany druhej sporovej strany
ani zo strany súdu zamerať svoju činnosť (argumentácia, dokazovanie, skutková, či právna obrana) na
konkrétneprávaapovinnosti,tvrdeniaaargumenty.Okremtohozákonnýmspôsobomdošlokuplatneniu
práva a k následnému vydaniu platobného rozkazu súdom, ťažko teda možno uzavrieť, že by súd

nemohol vo veci samej rozhodovať, keď už jedno meritórne rozhodnutie vydal. Naopak, vhodným v
prípade čiastočných tvrdení by bolo postupovať v zmysle § 150 ods. 2 CSP a žiadať stranu o doplnenie
skutkových tvrdení, pre zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností. To však už nebolo potrebné,lebo tu bola činnosť žalovaného, ktorý na tento nedostatok dôrazne a opakovane upozorňoval. Podnet
na dopĺňanie teda žalobca v konaní mal.

9. Pre súd z toho vyplynulo okrem iného to, že nebolo možné skúmať pravdivosť vyslovených tvrdení
zo strany žalobcu vo vzťahu k vzniku samotného záväzku tzn. k okolnostiam uzatvárania zmluvy, k jej
forme a obsahovým náležitostiam, následne k jej prípadnej platnosti či neplatnosti, vo vzťahu k forme
a obsahu či platnosti uzavretej dohody o zmene splatnosti záväzkov, ktorá mala obsahovať aj písomné
uznaniezáväzkuzostranyžalovaného,atietoporovnaťspredloženýmilistinnýmidôkazmi,čisobsahom

ostatných navrhnutých dôkazov. Je nutné dodať, že skutkové tvrdenia o vzniku a povahe záväzku je
možné v pozícii žalobcu redukovať vtedy, ak je tu vytvorená právna domnienka o existencii záväzku,
napr. v dôsledku jeho uznania. V tomto prípade je síce v žalobe tvrdené písomné uznanie záväzku zo
strany žalovaného, avšak znovu aj vo vzťahu k tomuto úkonu chýba akákoľvek jeho konkretizácia. To
znamená za akých okolností, ktorým dňom a vo vzťahu k akému presne záväzku došlo k predmetnému
uznaniu. Znovu ide o nevyhnutnú skutkovú okolnosť, ktorá zakladá procesnú možnosť jednak pre

druhú sporovú stranu reagovať na takéto skutkové tvrdenie a následne pre súd posúdiť na základe
vykonanýchdôkazovpravdivosťskutkovéhotvrdeniaajehorelevanciuvovzťahukuplatnenémunároku.
Ako to vyplýva z citovaného právneho predpisu, tento nedostatok nie je možné konvalidovať doloženými
listinnými dôkazmi, či návrhmi na iné dokazovanie. Zákon to vyslovene zakazuje (§ 132 ods. 2 CSP).
Nepochybne to platí vo vzťahu k okolnostiam vzniku záväzku ako aj k prípadnému vytvoreniu právnej

domnienky o jeho existencii.

10. Procesným následkom opísaného opomenutia zo strany žalobcu je konštatovanie nedôvodnosti
žaloby a jej zamietnutie. Súd zároveň dodáva, že žalobca k takto sporo koncipovaným podaniam pripojil
listiny, z ktorých bolo možné zistiť, o aký záväzok má medzi ním a žalovaným ísť, s akým obsahom aj

s akými následnými úkonmi oboch sporových strán, bola takisto doložená dohoda o zmene splatnosti
záväzkov s písomným uznaním žalovaného zo 06.08.2018, ktoré by za iných okolností dokladalo
vytvorenie hmotnoprávnej domnienky s dosahom na procesnoprávne práva a povinnosti sporových
strán, avšak listinné dôkazy súd nemal dôvod vykonávať, pretože ich obsah a zistené skutočnosti nemal
s čím porovnať, tj. vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré by boli v konaní prednesené. Na záver

súd zdôrazňuje, že ani na vytýčenom pojednávaní po dvoch uvedených písomných podaniach žalobca
skutkové okolnosti nekonkretizoval dostatočne, len uviedol, že v tomto prípade ide o skutkovo a právne
jednoduchý prípad, o dodaný tovar, za ktorý žalovaný riadne nezaplatil jeho cenu. Ďalej uviedol, že na
zaplatenie súm žalovaného zaväzuje podpis na dodacích listoch, žalovaný nenamietal vady tovaru a
po splatnosti záväzkov došlo následne k uzavretiu dohody, ktorou bola splatnosť posunutá. Napokon

len dodal, že na základe zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v
počte 16 a 17 kusov (nesprávny údaj, ako vyplynulo z doložených listín, pozn. súdu), po dodaní ktorých
boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán došlo aj k posunutiu splatnosti ceny takto
dodaného tovaru. K tomu možno zhodnotiť a vytknúť zo strany súdu, že jednak takéto tvrdenia zostali aj
poosobnejúčasti právnehozástupcunapojednávanínedostatočnéavšeobecné,uplatnenýnároknebol

dostatočne skutkovo konkretizovaný, navyše z procesného hľadiska aj v prípade, že by išlo o dodatočné
podrobné opísanie skutkových okolností, nemusel súd na tieto prihliadať s ohľadom na koncentráciu
konania, keď všetky podstatné okolnosti, najmä ak ide o skutkovo a práve jednoduchý prípad ako to
uviedol žalobca, bolo možné uviesť buď v návrhu na vydanie platobného rozkazu alebo následne vo
vyjadreníkodporu.Napriektomu,žežalovanýtentonedostatokodzačiatkunamietal,žalobca,zpohľadu

súdu nepochopiteľne, na to dostatočne nereagoval a skutkové okolnosti nedoplnil.

11. Na základe uvedeného súd žalobu ako nedôvodnú zamietol, konštatujúc, že žalobca neuniesol
bremeno tvrdenia, ktoré je základným predpokladom úspešného uplatnenia nároku pred súdom. O
trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v konaní bol úspešný

žalovaný, má preto nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v celom rozsahu.

12. Proti rozhodnutiu okresného súdu podal odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm.
b), c), e), f) a h) CSP. Žalobca sa nestotožnil so záverom okresného súdu, že procesným následkom
opomenutia zo strany žalobcu je konštatovanie nedôvodnosti žaloby a jej zamietnutie, a to z dôvodu

nedostatočnosti skutkových tvrdení žalobcu vo vzťahu k uplatnenému nároku s odkazom na aplikáciu
§ 132 ods. 1 CSP, ako to uviedol okresný súd. Žalobca sa s uvedeným záverom nestotožnil, nakoľko
podľa jeho názoru z podaní žalobcu je zrejmé, že vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol rozhodujúce
skutočnosti, čo v konečnom dôsledku sumarizuje samotný súd v bode 6 rozhodnutia, kde vymedzuje,aké tvrdenia zo strany žalobcu boli súdu uvedené. Poukázal aj na konštatovanie okresného súdu, že
v prípade čiastočných tvrdení by bolo vhodné postupovať podľa § 150 CSP, čo však nebolo potrebné,
pretože podnet na doplnenie žalobca mal mať zo strany žalovaného. Žalobca vo vzťahu k uvedenému

namietol, že okresný súd pristúpil k nesprávnej aplikácii/výkladu procesných noriem, keďže ust. § 132
CSP, na ktoré okresný súd odkázal, vymedzuje náležitosti žaloby. Ako vyplýva z obsahu súdneho spisu,
súd prvého stupňa v prípade pokračoval v konaní potom, ako došlo k podaniu odporu v upomínacom
konaní. Podľa žalobcu je preto zarážajúce, že súd zamietol žalobu s odkazom na aplikáciu § 132
CSP, ktoré sa vzhľadom na procesné štádium a existenciu upomínacieho konania nemá ako aplikovať.

Spôsob uplatnenia nároku a rozsah predložených dôkazov bol podľa žalobcu determinovaný samotným
upomínacím konaním a tiež písomným uznaním dlhu. Poukázal na Zákon o upomínacom konaní v
rozsahu ust. § 1 ods. 1 a § 3 ods. 4. Mal za to, že žalobca už pri podaní žaloby splnil náležitosti
vyžadované Zákonom o upomínacom konaní, čo potvrdzuje vydanie platobného rozkazu Okresným
súdom Banská Bystrica. Všetky okolnosti uvádzané žalobcom od počiatku a po celú dobu konania
smerovali výhradne k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie.

13. Podľa žalobcu je zarážajúci záver okresného súdu vo vzťahu k možnej aplikácii § 150 ods. 2 CSP,
ale zároveň o nevyužití tejto možnosti s odkazom na skutočnosť, že podnety na doplnenie tvrdení boli
uskutočnené žalovaným a teda súd takýto postup považoval za zbytočný. Žalobca uviedol, že zo znenia
§ 150 ods. 2 CSP je však zrejmé, že zákon uvedenú možnosť ponecháva súdu s tým, že nie je prípustné,

abysasúduspokojilskonštatovaním,žetakátoprocesnámožnosťbolasuplovaná/nahradenáčinnosťou
žalovaného. Žalobca uviedol, že aj uvedené závery okresného súdu potvrdzujú jeho tendenčný postup
značne zvýhodňujúci žalovanú stranu, keďže pánom sporu je konajúci súd, ktorý svoju aktivitu/neaktivitu
nemôže odôvodňovať s odvolávaním sa na postup/správanie sa strany sporu.

14. Žalobca uviedol, že samotný súd na jednej strane konštatuje a sumarizuje, aké tvrdenia a skutočnosti
strany sporu uviedli, avšak zo strany súdu nedošlo k postupu predpokladanom v § 171 CSP.

15. Za najzávažnejšie procesné pochybenie súdu prvého stupňa označil žalobca fakt, že súd prvého
stupňa nevykonal dôkazy predložené žalobcom, keďže podľa názoru súdu ich nemal dôvod vykonávať.

Poukázal pritom na odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu v bode 9 a uviedol, že súd vedome
ignoroval vykonanie dôkazov, o ktorých sám konštatoval, že z nich žalovaný nárok vyplýva. Žalobca
zdôraznil, že vyhodnotenie potenciálnej relevancie navrhovaného dôkazu, ako aj prípustnosti jeho
vykonania je úlohou a doménou súdu. Súd jednoznačne pochybí, ak zamietne návrh na vykonanie
dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné,

pretože takýmto postupom jednak sťažuje dôkaznú pozíciu strany sporu, čo môže nespravodlivo
rezultovať v neunesení jej dôkazného bremena a tiež sa tým súd neodôvodnene vzďaľuje od želanej
a možnej miery zistenia skutkového stavu. Žalobca mal za to, že nevykonaním dôkazov prišlo k
zásahu do základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Mal za to, že
záver všeobecného súdu o nevykonaní žalobcom navrhovaných dôkazov je zjavne neodôvodnený a

svojvoľný. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2018 a 5Cdo/202/2018. Mal
za to, že postupu súdu prvej inštancie chýba akákoľvek predchádzajúca racionálna úvaha konajúceho
súdu, ktorá by vychádzala z priebehu konania a/alebo stavu dokazovania. Nevykonaním navrhnutých
dôkazov bol žalobca ako strana sporu postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície ako druhá strana
v konaní.

16. Žalobca mal za to, že prezentovaná úvaha súdu prvej inštancie je absolútne neprimeraná a bez
racionálneho podkladu, keď súd svojim postupom v skutočnosti nepripustil žiaden dôkaz predložený
žalobcom. Diskvalifikovanie všetkých predložených dôkazov predstavuje postup, ktorým je žalobca
jednoznačne znevýhodnený a postavený pred situáciu, kedy je mu odňaté jeho právo na súdnu ochranu.

17. Žalobca v odvolaní namietol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to v súvislosti s tým, že po oboznámení sa s obsahom zápisnice z pojednávania
je aj v súvislosti s vykonávaním dôkazov postup súdu/závery súdu zmätočné. Poukázal na zápisnicu,
z ktorej vyplýva, že „súd oboznamuje listinné dôkazy“. Z bodu 9 rozhodnutia však vyplýva, že listinné

dôkazy súd nemal dôvod vykonávať. Podľa žalobcu je tak zrejmé, že aj v tejto súvislosti bol postup
súdu nezákonný a rozhodnutie/postup trpí vadou zmätočnosti, keďže na pojednávaní konajúci súd
navodil dojem, že dôkazy predložené žalobcom vykoná, v dôsledku čoho žalobca predpokladal a
spoliehal sa na to, že súd sa bude zaoberať dôkazmi ním predloženými a vyhodnocovať ich obsah. Zosamotného rozhodnutia je však zrejmé, že súd vykonanie dôkazov nepovažoval za odôvodnené s tým,
že rozhodnutie neobsahuje časť, v ktorom by súd vyhodnocoval dôkazy predložené žalobcom, resp.
rozhodnutie úplne absentuje akékoľvek úvahy súdu o vyhodnotení tvrdení strán sporu a dôkazov nimi

predloženými. Na druhej strane je podľa žalobcu nesporné, že žalobca súdu uvádzal skutkové tvrdenia a
dôkazy,ktorésúdnajednejstranesumarizuje,avšakžiadnymspôsobomnevyhodnocujeaneposudzuje.
Pokiaľ súd žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia (bod 10 rozhodnutia),
odôvodnenie rozhodnutia by malo obsahovať vysvetlenie/odôvodnenie toho, prečo boli tieto tvrdenia zo
strany žalobcu nedostatočné a na základe akých úvah konajúci súd k takémuto záveru dospel. V tejto

súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04, IV.ÚS
14/07, I.ÚS 265/05, III.ÚS 583/2012, III.ÚS 36/2010 a III.ÚS 117/2012. Uviedol tiež, že postup súdu bol
v priamom rozpore s § 220 ods. 2 CSP, ktorý odcitoval.

18. Žalobca v odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie veci, a to, že súd na základe vykonaných
dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým tvrdeniam. Mal za to, že vzhľadom na zmätočnosť postupu

a napádaného rozhodnutia a zrejmý rozpor obsahu rozhodnutia s uskutočneným procesným postupom
nie je možné jednoznačne ustáliť, či sa súd niektorým z dôkazov predložených žalobcom zaoberal
a teda dôkazy navrhnuté žalobcom vykonal. V prípade situácie, že súd vykonal a posúdil obsah
navrhnutých dôkazov (čo vyplýva zo zápisnice z pojednávania), rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. súd na základe vykonaných dôkazov dospel

k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca v tejto súvislosti zopakoval tie skutkové tvrdenia, ktoré
uviedolvžalobe.Zdôraznil,žeokremvlastnýchfaktúržalobcapredložillistinnédôkazy,konkrétnedodací
list č. 8030018791 a č. 8030018790, obsahom ktorých bol zoznam 16, resp. 17 druhov dodaných
tovarov a tieto dodacie listy boli podpísané žalovanými. Všetky uvedené skutočnosti boli potvrdené
ďalším rozhodujúcim listinným dôkazom, a to dohodou o zmene splatnosti záväzkov, ktorej súčasťou

bolo uznanie dlhu v zmysle § 323 ods. 1 ObZ. Zopakoval, že spôsob uplatnenia nároku a rozsahu
predložených dôkazov bol determinovaný samotným upomínacím konaním a tiež písomným uznaním
dlhu. Pripomenul, že na pojednávaní vo veci uskutočnil žalobca prednes, v ktorom dodal, že „na základe
zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v počte 16 a 17 ks (položiek
- pozn. žalobcu) s tým, že po tejto dodávke boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán

došlo aj k posunutiu splatnosti ceny tohto dodaného tovaru“. Žalobca mal teda za to, že v súlade s ust. §
181 CSP predniesol podstatný obsah žaloby a vyjadrení, pričom tiež odkázal na svoje písomné podania
a predložené dôkazy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 3MCdo/6/2010.
Mal za to, že rozhodujúcim dôkazom, ktoré konajúci súd v konaní úplne ignoroval bolo predložené
uznanie dlhu, ktorým žalovaný uznal v celom rozsahu svoj dlh voči žalobcovi. Okrem písomného uznania

dlhu žalobca tiež v podanej žalobe poukázal na čiastočnú úhradu dlhu zo strany žalovaného, čím taktiež
prišlo k uznaniu dlhu čiastočným splnením. Následne sa domáhal aplikácie ust. § 323 ObZ a uviedol,
že uznanie záväzku má za následok vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky o tom, že záväzok v čase
uznania a v uznanom rozsahu trvá. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti prechádza na dlžníka a platí,
že žalovaný ako dlžník je povinný preukázať opak. Vznik vyvrátiteľnej právnej domnienky zaväzuje aj

súd pri hodnotení dôkazov v tom zmysle, že skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka,
ktorá pripúšťa dôkaz opaku, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak (§ 192 CSP).

19.Žalobcaosobitnepoukázalnapodľanehonesprávnekonštatovaniesúduprvejinštancievods.8,kde
s poukazom na ust. § 132 ods. 2 CSP súd uviedol, že tento nepochybne platí aj vo vzťahu k okolnostiam

vzniku záväzku, ako aj prípadnému vytvoreniu právnej domnienky o jeho existencii. S poukazom na
znenie ust. § 192 CSP považoval žalobca za potrebné zdôrazniť, že právna domnienka nepredstavuje
procesný inštitút, ale nástroj hmotného práva. Odcitoval doktrinálny výklad Občianskeho zákonníka
a uviedol, že z uvedeného je možné jednoznačne konštatovať, že súd prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho záveru, že uznanie záväzku a ním vytvorená domnienka sú procesnými

inštitútmi, čím podľa žalobcu prišlo tiež k jednoznačnému porušeniu práva na spravodlivý proces
žalobcu. Doktrinálny výklad Občianskeho zákonníka doplnil odkazom na doktrinálny výklad vymedzenia
uznania záväzku v slovenskej a českej komercionalistike. Uviedol, že neobstojí námietka žalovaného o
tom, že k uznaniu záväzku nie sú pripojené pôvodné zmluvy, nakoľko zákon takúto podmienku neurčuje.
Dodal, že v prípade kúpnej zmluvy sa v zmysle zákona nevyžaduje ani len písomná forma. Namietol

vyjadrenie žalovaného, ktorý uviedol, že nie je možné spoľahlivo zistiť, či bol tovar skutočne dodaný a
uviedol, že podľa žalobcu premise, že žalovaný písomne uzná dlh za nedodaný tovar alebo za tovar
dodaný s vadami, chýba elementárna logika odporujúca základným zásadám obchodného práva.20. Žalobca zdôraznil, že predložil listinné dôkazy, z ktorých je možné jednoznačne vyvodiť ním
uplatňovaný nárok, pričom jednoznačne identifikoval neuhradené faktúry, ktorých zaplatenia sa v
prejednávanej veci domáha.

21. Podľa žalobcu zo strany súdu prvej inštancie však prišlo k takému výkladu právnych noriem, ktorými
bola žalobcovi fakticky odňatá možnosť relevantne sa domáhať súdnej ochrany. Poukázal pritom na
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 77/02, III.ÚS 63/06, II.ÚS 148/06, III.ÚS 348/06, IV.ÚS
96/07, IV.ÚS 200/07, IV.ÚS 209/07, IV.ÚS 95/08, IV.ÚS 92/12, I.ÚS 351/10, I.ÚS 306/10, na rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR 1VCdo/2/2017 a uviedol, že považuje za rozporné s jednoznačnou judikatúrou,
ak súd prvej inštancie znegoval všetky žalobcom uskutočnené prednesy, a to výlučne s odkazom na
normy procesného práva.

22. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR I.ÚS 242/07, totožne na rozhodnutie
Ústavného súdu ČR I.ÚS 625/03 vo vzťahu k tomu, že základným princípom výkladu zmlúv má byť

priorita výkladu, ktorá nezakladá neplatnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy
zakladá, ak sú možné oba výklady. Mal za to, že citovaný nález by mal predstavovať základ nazerania
na sporové konanie. Základnou podmienkou je predovšetkým zhoda (konsenzus) vôle zmluvných strán
o obsahu zmluvy. Zmluva vzniká, ak sa strany dohodnú na obsahu zmluvy, teda keď adresát právneho
úkonu prijme návrh na uzatvorenie zmluvy. Ak preto aj žalovaný uvádza, že ak existujú pochybnosti

o tom, či bola uzatvorená kúpna zmluva, potom v zmysle vyššie citovaného nálezu takáto pochybnosť
nepostačuje na to, aby bol úkon považovaný za neplatný. Žalobca zdôraznil, že žalovaný nepredložil
žiaden dôkaz, z ktorého by takáto pochybnosť vyplývala a žalobca predložil uznanie dlhu, z ktorého jeho
nárok jednoznačne vyplýva.

23. Žalobca sa vo vzťahu k odvolaniu voči rozhodnutiu vo veci samej odvolal aj voči trovám konania,
keďže výrok o trovách konania má podklad vo výroku vo veci samej.

24. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec vrátil na
ďalšie konanie.

25. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý označil napadnuté rozhodnutie okresného súdu za
celkom správne a zákonné a uviedol, že súd prvej inštancie dal vo svojom rozsudku odpoveď na všetky
rozhodujúce skutočnosti v konaní a vysporiadal sa so všetkými podstatnými skutočnosťami tvrdenými
účastníkmi konania.

26. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že si splnil povinnosť uviesť v žalobe rozhodujúce skutočnosti a že
okresný súd nesprávne vyložil a aplikoval ust. § 132 ods. 1 CSP, keďže žalobca sa domáhal nároku v
upomínacomkonaní,žalovanýdaldopozornostiust.§15ods.1Zákonaoupomínacomkonaní,vzmysle
ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie podľa tohto zákona sa použije Civilný sporový

poriadok okrem § 126. Teda priamo Zákon o upomínacom konaní vo svojich ustanoveniach určuje,
že na konanie v upomínacom konaní sa použijú aj ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem
ust. § 126, teda použije sa aj ust. § 132 CSP určujúce povinné náležitosti žaloby. V zmysle uvedeného
je žalobca povinný už v návrhu na vydanie platobného rozkazu pravdivo a úplne opísať rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých odvodzuje svoj uplatňovaný nárok v konaní. Stotožnil sa so záverom okresného

súdu, že pre účely upomínacieho konania a vydania platobného rozkazu postačuje menší štandard
návrhu, avšak v prípade, ak dospeje konanie do ďalšej fázy po podaní odporu žalovaným a žalovaný
namieta absenciu rozhodujúcich skutkových tvrdení v žalobe, je povinnosťou žalobcu v súlade s ust. §
132 ods. 1 tieto rozhodujúce skutkové okolnosti v žalobe uviesť, čo však žalobca nevykonal. Zdôraznil,
že povinnosť tvrdenia a povinnosť preukázať svoje tvrdenia dôkazmi zaťažuje v konaní žalobcu, nie súd,

preto ak žalobca v konaní predkladá dôkazy, je povinný v žalobe popísať rozhodujúce skutočnosti, ktoré
vyplývajú z týchto dôkazov a nie sa iba odvolávať na dôkazy, takýto postup by bol v rozpore s ust. §
132 ods. 2 CSP.

27. Žalovaný sa s okresným súdom stotožnil aj v tom, že nebolo možné skúmať pravdivosť vyslovených

tvrdení za stranu žalobcu vo vzťahu k vzniku samotného záväzku porovnávaním s predloženými
dôkazmi, a že dokonca ani vo vzťahu k uznaniu dlhu neboli v žalobe uvedené akékoľvek skutkové
okolnosti, t.j. absentuje ich konkretizácia. Z dôvodu absencie takto uvedených skutkových okolností takžalovaný nemohol reagovať v rámci svojej procesnej obrany, a taktiež ani súd prvej inštancie nemohol
porovnať a overiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dôkazov s tvrdenými skutočnosťami.

28. Vo vzťahu k aplikácii ust. § 150 CSP žalovaný zdôraznil, že toto ustanovenie dáva súdu možnosť a
nie povinnosť vyzvať na doplnenie skutkových tvrdení.

29. K námietke žalobcu, že súd nevykonal dokazovanie žalobcom predloženými listinnými dôkazmi
žalovaný uviedol, že nedošlo k pochybeniu okresným súdom, ktorý navrhnuté dôkazy nevykonal z toho

dôvodu, že obsah zistený z týchto dôkazov nemohol porovnať so skutkovými tvrdeniami žalobcu, keďže
ten tieto tvrdenia ani po upozornení žalovaným neuviedol. Zhodne s okresným súdom zdôraznil, že v
zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP opísanie rozhodujúcich skutočností nie je možné nahradiť odkazom na
priložené dôkazy. Uviedol, že súd prvej inštancie si nemôže z predložených dôkazov vyvádzať skutkové
tvrdenia. Povinnosť tvrdenia zaťažuje výhradne žalobcu.

30. K námietke žalobcu v odvolaní, že okresný súd ignoroval uznanie dlhu žalovaný uviedol, že ak
žalobca v konaní predkladá takýto dôkaz na preukázanie uznania určitých záväzkov, musí vo svojej
žalobe uviesť rozhodujúce skutočnosti vo vzťahu k tomu uznaniu a síce, za akých okolností, ktorým
dňom a vo vzťahu k akému presne záväzku došlo k predmetnému uznaniu, čo však žalobca nevykonal,
čím znovu neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k tomuto dôkazu. Opätovne ani v tomto prípade odkaz

na takýto dôkaz nemôže v zmysle § 132 ods. 2 CSP nahradiť opis rozhodujúcich skutkových tvrdení
vo vzťahu k tomuto dôkazu.

31. Na základe uvedeného označil žalovaný rozhodnutie okresného súdu za vecne správne, zákonné a
riadne odôvodnené a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil.

32.Žalobcavodvolacejreplikeopätovnevymedzilnámietky,ktoréuviedolvodvolaníazotrvalnanávrhu,
aby odvolací súd rozhodnutie okresného súdu zrušil. Žalovaný v odvolacej duplike rovnako zotrval na
argumentácii uvedenej vo vyjadrení k odvolaniu, aj na návrhu, aby odvolací súd rozhodnutie potvrdil.
V odvolacej duplike zároveň upozornil na skutočnosť, že z výpisu z obchodného registra vyplýva,

že pôvodný žalobca ku dňu 24.06.2022 zanikol zlúčením, na základe čoho súdu navrhol, aby tento
pripustil zmenu na strane žalobcu. Žalobca sa k odvolacej duplike vyjadril podaním, v ktorom zopakoval
argumenty uvedené v odvolaní a žalobnej replike, avšak ku skutočnosti, že pôvodný žalobca zanikol,
sa nevyjadril.

33. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa ustanovení § 379 a § 380
ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia
§ 385 ods. 1 CSP, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej
inštancie a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods.
1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej

tabuli krajského súdu.

34. Podľa § 132 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), v
žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie
rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

35. Podľa § 132 ods. 2 CSP, opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na
označené dôkazy.

36. Odvolací súd z výpisu z obchodného registra zistil, že pôvodný žalobca S & T Slovakia s.r.o.

zanikol ku dňu 24.06.2022 v dôsledku zlúčenia, pričom právnym nástupcom pôvodného žalobcu je od
24.06.2022 spoločnosť S & T CEE Holding s.r.o., IČO: 35 897 686. Na základe uvedeného odvolací
súd uznesením zo dňa 12.01.2023 rozhodol o tom, že pokračuje v konaní so spoločnosťou S & T CEE
Holding s.r.o. so sídlom Mlynské Nivy 71, 821 05 Bratislava, IČO: 35 897 686 ako žalobcom. V zmysle
ust. § 65 ods. 1 tak právny nástupca pôvodného žalobcu, spoločnosť S & T CEE Holding s.r.o. prijal

stav konania ku dňu zániku procesnej subjektivity svojho predchodcu, teda ku dňu 24.06.2022. Uvedené
bolo podstatné vo vzťahu k tomu, že odvolanie voči rozhodnutiu okresného súdu podával už právny
nástupca pôvodného zaniknutého žalobcu.37. Dňa 14.03.2023 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie spoločnosti Kontron AG so sídlom
Industriezeile 35, 4021 Linz, Rakúska republika, IČO: FN190272 označené ako pristúpenie/zmena
účastníka, v zmysle ktorého sa navrhovateľ domáhal, aby súd povolil zmenu v osobe žalobcu a pripustil

do konania navrhovateľa. Navrhovateľ v texte návrhu oznámil súdu, že došlo k postúpeniu pohľadávky
z pôvodného veriteľa S & T CEE Holding s.r.o. na navrhovateľa a priložil úradne preloženú zmluvu o
postúpení pohľadávky spolu s plnou mocou na zastupovanie, ako aj súhlas so vstupom do konania.
Vzhľadom na skutočnosť, že počas konania došlo k prevodu pohľadávky, ktorá navrhovateľovi zakladá
postavenie účastníka konania, a že táto skutočnosť je doložená listinou, navrhol, aby súd rozhodol o

pripustení jeho vstupu do konania.

38. Odvolací súd preskúmal návrh navrhovateľa Kontron AG a zistil, že tento bol podaný subjektom,
ktorý nie je účastníkom konania, osobitne nie je žalobcom v prejednávanej veci. V zmysle ust. § 80
ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod
práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo

na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené, alebo na koho
prešli. Z citovaného ustanovenia je zrejmé, že počas konania môže dôjsť k situácii, kedy v dôsledku
prechodu hmotných práv z pôvodného žalobcu na nového nadobúdateľa sa táto skutočnosť v procesnej
rovine prejaví tým, že súd rozhodne o tom, že namiesto žalobcu vstúpi do konania subjekt oprávnený
z hmotného práva v dôsledku prevodu alebo prechodu práv. V prejednávanej veci navrhovateľ tvrdil,

že sa stal oprávneným z pohľadávky, ktorá je predmetom sporu v dôsledku postúpenia pohľadávky.
Na to, aby mohol konajúci súd rozhodnúť o zmene subjektu v zmysle ust. § 80 ods. 1 CSP, musia byť
splnené tie podmienky, ktoré kogentné ustanovenie § 80 ods. 1 CSP pre rozhodnutie o zmene strany
sporu vymedzuje. Predovšetkým oprávneným subjektom, ktorý jediný môže úspešne navrhnúť zmenu
na mieste žalobcu, je sám žalobca. Ďalšími podmienkami, ktoré musia byť splnené, je súhlas toho, kto

má pristúpiť a osvedčenie toho, že nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod
práv a povinností, o ktorých sa v predmete sporu koná.

39. Procesný postup, ktorý je nutné dodržať pri zmene žalobcu v súvislosti s prevodom alebo prechodom
práv a povinností judikoval Najvyšší súd SR v rozhodnutí 2Obdo/102/2020, ktoré bolo publikované ako

ZSP 54/2021, v zmysle ktorého Najvyšší súd uviedol, že návrh na zmenu na strane žalobcu za každých
okolností podáva subjekt, ktorý je už len formálne v pozícii žalobcu, keďže v dôsledku určitej právnej
skutočnosti stratil vecnú (hmotnoprávnu) legitimáciu. I keď zverejnené rozhodnutie Najvyššieho súdu
sa vo zvyšku týkalo analýzy situácie, kedy ku zmene na strane žalobcu došlo po odstúpení od zmluvy
o postúpení pohľadávky, vyššie citovaná veta môže byť aplikovaná všeobecne, pretože aj v prípade

prevodu práv v dôsledku postúpenia pohľadávky už návrh na zmenu na strane žalobcu podáva žalobca
ako osoba, ktorá už v skutočnosti hmotnoprávnu legitimáciu nemá. Procesne však tento postup musí
rešpektovať kogentné ust. § 80 ods. 1 CSP a z pozície oprávneného subjektu môže tento návrh podať
výlučne pôvodný žalobca.

40. Ustanovenie § 80 ods. 1 CSP je aj judikatúrou Ústavného súdu stabilne vykladané tak, že subjektom
oprávneným navrhnúť súdu, aby do konania na jeho miesto (na miesto žalobcu) vstúpil postupník, na
ktorého práva boli prevedené, je výlučne žalobca. O zmene konania tak súd nemôže na rozdiel od
rozhodovania v zmysle § 64 CSP rozhodovať ex offo, môže rozhodovať iba na návrh, a to na návrh
podaný žalobcom. Uvedený výklad je opakovane potvrdený aj rozhodnutiami Ústavného súdu SR (II.ÚS

369/2019, III.ÚS 92/2020 a II.ÚS 263/2018, aktuálne I.ÚS 705/2022). Ako uviedol Ústavný súd SR v
citovanom rozhodnutí III.ÚS 92/2020, z dikcie § 80 CSP jednoznačne vyplýva, že navrhnúť súdu, aby do
konania na miesto žalobcu vstúpil ten, na koho boli práva prevedené, alebo na koho prešli, je oprávnený
iba žalobca. Výlučne žalobca ako dominus litis má oprávnenie disponovať predmetom konania a určovať
okruh účastníkov konania, pričom právny poriadok osobe, na ktorú zo žalobcu prešli hmotné práva, ktoré

sú predmetom súdneho konania nepriznáva žiadne procesné práva, ktoré by jej umožňovali domáhať
sa pripustenia jej vstupu do prebiehajúceho súdneho konania.

41. Na základe uvedeného nemohol odvolací súd vyhovieť návrhu navrhovateľa Kontron AG, keďže
samotná skutočnosť, že podľa jeho tvrdenia nadobudol hmotné práva, ktoré by mali byť predmetom

sporu, mu z procesného hľadiska nezakladá oprávnenie domáhať sa pripustenia svojho vstupu do
prebiehajúceho súdneho konania. Tento návrh by musel vzniesť žalobca, ktorým je na základe
rozhodnutia súdu o pokračovaní v konaní spoločnosť S & T CEE Holding s.r.o. V zmysle ust. § 80 ods.1 a 2 CSP preto odvolací súd návrhu navrhovateľa Kontron AG na vstup do konania nemohol vyhovieť
a návrh zamietol.

42. Z procesného hľadiska tak v konaní paradoxne nastala situácia, kedy ku dňu podania odvolania
dňa 03.11.2022 bolo odvolanie podané subjektom (S&T CEE Holding, s.r.o.), ktorý procesne ešte nebol
účastníkom konania (pretože v čase podania odvolania bol žalobcom stále S&T Holding Slovakia s.r.o.)
a hmotnoprávne už nebol oprávneným zo žalovaného nároku (oprávneným bol v zmysle návrhu na
zmenu žalobcu Kontron AG).

43. Odvolací súd sa podrobne oboznámil s napadnutým rozhodnutím okresného súdu aj s námietkami,
ktoré žalobca uviedol v odvolaní a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

44. I keď odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia obvykle reaguje iba na konkrétne námietky
uvedené odvolateľom, v tomto prípade považuje za nevyhnutné aspoň rámcovo uviesť základy

procesných zásad, na ktorých stojí Civilný sporový poriadok a všeobecne vymedziť tie ustanovenia
Civilného sporového poriadku, ktoré boli vodítkom okresnému aj odvolaciemu súdu pri jeho rozhodnutí.
Z postupu žalobcu je totiž zrejmé, že nesprávne vykladá ustanovenia Civilného sporového poriadku
vo vzťahu k vymedzeniu vzťahu medzi náležitosťami žaloby, skutkovými tvrdeniami a vykonaním
dokazovania.

45. Civilný sporový poriadok je procesnou normou, ktorá kogentným spôsobom upravuje postup
sporových strán v priebehu sporového konania, pričom treba zdôrazniť, že v prejednávanom prípade
nejde o spor, v ktorom by ktorákoľvek sporová strana vyžadovala zvýšenú ochranu strany sporu s
cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu a preto obe sporové strany mali z

procesného hľadiska rovnaké postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany (čl. 6 CSP). V zmysle čl. 8 CSP tak obe strany
sporu boli povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a následne podporiť
svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. Ako vyplýva
z dikcie čl. 8 CSP, sporové strany primárne zaťažuje povinnosť označiť skutkové tvrdenia, na základe

ktorých môže súd rozhodnúť. Až tie skutkové tvrdenia, ktoré sú uvedené v podaní strán, následne strana
podporí dôkazmi, v ktorých je uvedené skutkové tvrdenie možné verifikovať. Článok 8 CSP je následne
konkretizovaný v ust. § 150 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého strany majú povinnosť pravdivo a úplne
uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Povinnosť skutkových tvrdení
tak zaťažuje sporové strany. Zároveň skutkové tvrdenia sú považované za prostriedky procesného

útoku a prostriedky procesnej obrany (§ 149 CSP), ktoré sú sporové strany v zmysle ust. § 153 ods. 1
CSP povinné uplatniť včas. Časové hľadisko uplatnenia skutkových tvrdení ako prostriedku procesného
útoku alebo prostriedku procesnej obrany potom podlieha sudcovskej koncentrácii, ako aj zákonnej
koncentrácii konania, kedy v zmysle § 153 ods. 2 CSP na skutkové tvrdenie, ktoré strana nepredloží
včas, súd prihliadnuť už nemusí a zároveň na skutkové tvrdenia, ktoré by boli uplatnené po vyhlásení

uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí, už súd ani prihliadnuť nesmie. Táto stručná rekapitulácia
základných pravidiel Civilného sporového poriadku teda upravuje rámec procesného postupu žalobcu
a žalovaného.

46. Formulácia zákona, z ktorej vyplýva, že žalobca „je povinný“ uvádzať skutkové tvrdenia je

formulovaná vo vzťahu k predpokladu, že žalobca má záujem v spore uspieť. Výber prostriedkov
procesného útoku, v tomto prípade výber tých skutkových tvrdení, ktoré mal žalobca záujem uviesť,
je totiž v dispozičnej sfére žalobcu. Pokiaľ žalobca uvedie skutkové tvrdenia tak, že je síce možné
identifikovať čoho sa domáha, ale tvrdenia sú takej povahy, že z nich uplatnený nárok nevyplýva,
procesnou sankciou za takýto postup je zamietnutie žaloby. Zákonom citovaná „povinnosť“ uvádzať

skutkové tvrdenia sa tak musí vnímať vo vzťahu k oprávneniu súdu, aby uplatnený nárok priznal. Inak
povedané, súd nemôže priznať nárok uplatnený žalobcom, pokiaľ si žalobca nesplní povinnosť uvádzať
také skutkové tvrdenia, z ktorých ním uplatnený nárok vyplýva. Na druhej strane žalobca môže podať aj
takú žalobu, ktorá vzhľadom na svoj obsah obsahuje tak málo skutkových tvrdení, že súd nebude môcť
uplatnený nárok priznať - súd o takejto žalobe rozhodovať bude, keďže obsahuje podstatné náležitosti

žaloby, lenže nebude môcť uplatnený nárok priznať. Takže žaloba, ktorá obsahuje podstatné náležitosti
žaloby ešte nemusí byť pre nedostatok relevantných skutkových tvrdení úspešná a je nutné rozlišovať
„náležitosti podania“ od podania, z ktorého vyplýva uplatnený nárok.47. Ku konkrétnym námietkam, ktoré žalobca v odvolaní uviedol, odvolací súd následne udáva:

48. Žalobca mal za to, že vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol rozhodujúce skutočnosti, čo podľa

neho v konečnom dôsledku sumarizoval samotný okresný súd v bode 6 rozhodnutia, kde vymedzil, aké
tvrdenia zo strany žalobcu boli uvedené. I keď odvolací súd nemá vo zvyku prediktovávať znenie žaloby,
v tomto prípade môže urobiť výnimku, keďže žaloba bola natoľko stručná, že jej analýza nezaberie
rozsiahly priestor. Analýza žaloby je pritom nevyhnutná na to, aby odvolací súd podporil záver okresného
súdu, ktorý sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti pre priznanie

uplatnenéhonároku.Žalobcatotižvžalobeuviedol,žeevidujevočižalovanémunasledovnéneuhradené
faktúry: faktúra č. 9031016219 vo výške 538.121,39 Eur splatná 16.08.2018, nezaplatená vôbec,
faktúra č. 9031016218 vo výške 437.204,58 Eur splatná 16.08.2018, zaplatená čiastočne nasledovnými
úhradami: suma 300.000,- Eur dňa 25.01.2019, suma 50.000,- Eur dňa 23.08.2019. Aktuálna výška
dlžnej sumy z faktúry č. 9031016218 je 87.204,58 Eur. Tieto tvrdenia žalobcu majú vzťah iba ku
skutočnosti, že žalobca vystavil dve faktúry v určitej výške s určitou dobou splatnosti. Vystavenie faktúry

všakniejeskutkovýmtvrdením,ktorébymalovzťahkdôvodu,prektorýfaktúrabolavystavená.Samotná
faktúra je platobným nástrojom, z ktorého vyplýva, že bol uplatnený určitý nárok na zaplatenie, ale nie
je ani vymedzením skutku, na základe ktorého bola vystavená a už vôbec nie je dôkazom o tom, že
tovary alebo služby, vo vzťahu ku ktorým bol nárok uplatnený, boli skutočne poskytnuté. Preto skutkové
tvrdenie o vystavení faktúry nie je skutkovým tvrdením, na základe ktorého by bolo možné ustáliť, že

žalobca žalovanému dodal konkrétna tovar, v konkrétnom množstve, za konkrétnu cenu, teda nie je
možné ustáliť, na základe čoho faktúra bola vystavená a na základe akého konkrétneho konania žalobcu
a žalovaného je nárok v konaní uplatnený.

49. Žalobca ďalej v žalobe uviedol: „Na základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne

uznal existenciu záväzkov a spolu so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do
15.10.2018.“ Z takto citovanej vety uvedenej v žalobe je zrejmé, že strany uzavreli nejakú dohodu o
zmene splatnosti záväzkov. Z tejto vety však vôbec nie je zrejmé, akých záväzkov, teda nie je zrejmé,
aká dohoda (kedy uzavretá dohoda, s akým obsahom uzavretá dohoda) o zmene splatnosti záväzkov
(ktorých konkrétnych záväzkov) bola uzavretá a teda v rámci tejto dohody nie je zo skutkového tvrdenia

zrejmé, existenciu ktorých konkrétnych záväzkov žalobca písomne uznal a na predložení splatnosti
ktorých konkrétnych záväzkov sa so žalobcom dohodol do 15.10.2018. Ak nie je zo skutkového tvrdenia
zrejmé, ktoré konkrétne záväzky žalovaný uznal, nie je zrejmé, či uznal práve tie záväzky, ktoré mu boli
vyúčtované faktúrami uvedenými v žalobe.

50. Žalobca v žalobe uviedol: „Celková výška dlhu ku dňu podania žaloby je 625.325,97 Eur.“ Uvedená
informácia, rovnako ako informácia o vystavení faktúry neobsahuje dôvody, pre ktoré dlh vo výške
625.325,97 Eur ku dňu podania žaloby vznikol.

51. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní tvrdí, že vo vzťahu k uplatnenému nároku uviedol rozhodujúce

skutočnosti, ani odvolací súd nie je z textu žaloby schopný vyabstrahovať také rozhodujúce skutočnosti,
teda také skutkové tvrdenia, z ktorých by mohol zistiť, aký tovar bol žalovanému dodaný, v akej cene
bol dodaný, nie je schopný zistiť, či tovar žalovaný prevzal a vo vzťahu k tvrdenej dohode o zmene
splatnostizáväzkovaouznaníexistenciezáväzkovaniodvolacísúdniejeschopnýurčiť,ktorékonkrétne
záväzky mal tvrdenou dohodou žalovaný uznať. Okresný súd zároveň správne upozornil, že skutkové

tvrdenia uvedené v žalobe následne žalobca nedoplnil ani vo vyjadrení k odporu zo dňa 22.03.2022
a len čiastočne ich doplnil na pojednávaní konanom dňa 20.09.2022, kedy uviedol: „Avšak dodávam,
že na základe zmlúv uzavretých medzi stranami bol dodaný tovar, a to výpočtová technika v počte
16 a 17 ks s tým, že po tejto dodávke boli vyhotovené účtovné doklady a na základe dohody strán
došlo aj k posunutiu splatnosti ceny tohto dodaného tovaru.“ Ani táto veta nešpecifikuje, ktorý konkrétny

tovar bol dodaný, kedy bol dodaný, za akú cenu, či ho žalovaný prevzal a nešpecifikuje ani tú dohodu
strán, v zmysle ktorej malo dôjsť k posunutiu splatnosti ceny dodaného tovaru. Chýbajúce skutkové
tvrdenia pritom aj mohli vyplývať z listinných dôkazov, ktoré priložil žalobca k žalobe (ako sa toho
žalobca domáhal v konaní aj v odvolaní), avšak opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť
odkazom na označené dôkazy a súd nie je oprávnený z priložených dôkazov zisťovať skutkové tvrdenia

namiesto žalobcu. Paradoxne to bol žalovaný, kto žalobcu na uvedené nedostatky žaloby upozornil,
čím mu umožnil reagovať vhodne zvolaným prostriedkom procesného útoku (jednoduchým doplnením
skutkových tvrdení v zmysle priložených listinných dôkazov), avšak žalobca sa namiesto toho rozhodol
obhajovať ním zvolený postup s odôvodnením, že žaloba bola podaná v upomínacom konaní a tak mápodľa neho všetky náležitosti, ktoré sú pre rozhodnutie potrebné. Tým na seba prevzal riziko procesného
neúspechu, avšak ako už bolo uvedené, je právom sporovej strany zvoliť si vlastný postup pri uplatnení
prostriedkov procesného útoku a obrany.

52. Žalobca v odvolaní poukázal na skutočnosť, že okresný súd v bode 6 odôvodnenia rozhodnutia
sumarizoval ním uvedené skutkové tvrdenia zo žaloby. Okresný súd skutočne sumarizoval žalobcove
skutkovétvrdenia atopráveztohodôvodu,abymoholskonštatovať,žetietotvrdeniasúsícedostatočné
na to, aby vymedzili skutočnosť, že žalobca sa domáha zaplatenia peňažných pohľadávok z faktúry

č. 9031016219 a faktúry č. 9031016218, aká je celková výška dlhu a že došlo k uzavretiu dohody
o zmene splatnosti nejakých záväzkov, ale nič viac už žaloba ku skutkovým okolnostiam neobsahuje.
Teda sumarizovanie skutkových tvrdení žalobcu okresným súdom nesmerovalo k tomu, aby okresný
súd skonštatoval, že takto zistený skutkový stav je pre priznanie nároku žalobcu dostatočné, smerovalo
naopak k zdôrazneniu toho, aké stručné boli skutkové tvrdenia žalobcu.

53. Žalobca v odvolaní namietol, že ust. § 132 CSP, na ktoré okresný súd odkázal a ktoré vymedzuje
náležitosti žaloby, nebolo možné v konaní aplikovať, pretože spôsob uplatnenia nároku a rozsah
predložených dôkazov bol determinovaný upomínacím konaním.

54. Upomínacie konanie je konaním, v ktorom je možné skrátenou formou uplatňovať nároky na

zaplatenie peňažnej pohľadávky, pričom v zmysle Zákona o upomínacom konaní postačuje, ak je táto
pohľadávka vymedzená len ako peňažná pohľadávka, teda v zásade postačuje, ak je vymedzená
označením faktúry, v zmysle ktorej bola uplatnená, čím je daný predmet sporu, o ktorom súd môže
rozhodnúť. Zákon o upomínacom konaní však nie je samostatnou právnou normou, ktorá by bola
oddelená od Civilného sporového poriadku, teda od základných zásad sporového procesu. Skutočnosť,

že Civilný sporový poriadok je všeobecným zákonom (lex generalis) aj vo vzťahu k Zákonu o
upomínacom konaní, vyplýva z toho, že priamo Zákon o upomínacom konaní uvádza, že pokiaľ tento
neustanovuje inak, tak na konanie podľa tohto zákona sa použije Civilný sporový poriadok okrem ust.
§ 126. Z uvedeného vyplýva, že základné zásady civilného sporového konania sú modifikované pre
upomínacie konanie v rozsahu ustanovení, ktoré sú výslovne uvedené v Zákone o upomínacom konaní.

Vo zvyšku sa aplikuje všeobecný zákon lex generalis, teda Civilný sporový poriadok. Zároveň náležitosti
podania na upomínací súd sú vymedzené v rozsahu menšieho štandardu, avšak postačujú aj nato, aby
o nich mohol rozhodovať súd vo všeobecnom konaní, teda po postúpení sporu z upomínacieho súdu
na okresný súd.
55. Náležitosti podania však treba odlišovať od toho, čo musí podanie (žaloba) obsahovať na to, aby

žalobca bol vo veci úspešný. Teda treba rozlišovať žalobu, ktorá obsahuje všetky podstatné náležitosti
v zmysle ust. § 132 CSP a teda obsahuje aj uvedenie nejakých skutočností, avšak obsahuje uvedenie
takých skutočností, ktoré nepostačujú na to, aby súd na ich základe mohol uplatnený nárok priznať.
Pokiaľ žalobca uviedol vo svojom návrhu skutkové tvrdenia, z ktorých je zrejmé, zaplatenia ktorých
konkrétnych faktúr, v akej konkrétnej výške sa domáha, súd mohol rozhodovať vo veci samej, pretože

predmet sporu vymedzený bol. Avšak skutočnosť, že žaloba neobsahovala skutkové tvrdenia, ktoré by
už odôvodňovali priznanie zaplatenia týchto faktúr, teda neobsahovala skutkové tvrdenia vo vzťahu k
tomu, na základe čoho faktúry vystavené boli (aký tovar bol dodaný, či ho žalovaný prevzal a pod.), tak
žalobca podal podanie, ktoré síce malo náležitosti žaloby, avšak nemalo obsahové tvrdenia dostatočné
na to, aby mohol v spore uspieť.

56. Žalobca v odvolaní tiež uviedol, že spôsob uplatnenia nároku a rozsah predložených dôkazov bol
determinovaný písomným uznaním dlhu. V žalobe však písomné uznanie dlhu bolo špecifikované vetou,
z ktorej nevyplývala informácia, ktorá konkrétna dohoda o zmene splatnosti záväzkov mala obsahovať
písomné uznanie a najmä nebolo zrejmé, existenciu ktorého konkrétneho záväzku v uvedenej dohode

žalovaný mal uznať. Zo žaloby nevyplývalo ani to, že uznanie záväzku má vzťah k uplatnenému nároku
na zaplatenie faktúr označených v žalobe.

57. Žalobca v odvolaní odôvodňoval svoje tvrdenie, že splnil náležitosti vyžadované Zákonom
o upomínacom konaní tým, že bol vydaný platobný rozkaz Okresným súdom Banská Bystrica.

Vydanie platobného rozkazu však reflektovalo skutočnosť, že návrh obsahoval dostatočné vymedzenie
peňažného nároku vo vzťahu k uvedeniu faktúr ako platobných prostriedkov, z ktorých mal tento nárok
vyplývať a upomínaciemu súdu takéto vymedzenie postačuje, pretože už nepreveruje ďalšie skutočnosti
ohľadom uplatneného nároku na rozdiel od všeobecného súdu, kde je vec postúpená v prípade, ak jepodaný odpor. Preto najneskôr v momente, kedy je vec postúpená z upomínacieho súdu si musí byť
žalobca vedomý toho, že má príležitosť doplniť skutkové tvrdenia aj v takom rozsahu, aby mal možnosť
uspieť nielen v zjednodušenom upomínacom konaní, ale aj v konaní vedenom na princípe uplatnenia

prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany v zmysle Civilného sporového poriadku.

58. Žalobca v odvolaní namietol, že všetky okolnosti uvádzané žalobcom od počiatku a po celú dobu
konania smerovali výhradne k povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi „peňažné plnenie“.

59. Peňažné plnenie je predmetom uplatneného nároku, teda je materializáciou toho, čoho sa žalobca
v žalobe domáha. Žalobca sa v žalobe domáha peňažného plnenia ako splnenia určitej povinnosti,
ktorá však musí vyplývať z konkrétneho hmotnoprávneho nároku. Právne posúdenie veci, teda právne
posúdenie uplatneného nároku, nie je povinnosťou žalobcu, keďže sporové konanie je ovládané
zásadou, že právo pozná súd. Dlhodobo slovenská judikatúra vychádza z predpokladu, že právna
kvalifikácia je vecou súdu a preto sporové strany nie sú povinné právne kvalifikovať nárok uplatnený

na súde. Ako uviedol Najvyšší súd v rozhodnutí 5Cdo/196/2009 (ktoré bolo vydané za účinnosti
Občianskeho súdneho poriadku, avšak jeho závery je možné aplikovať aj za účinnosti Civilného
sporového poriadku), účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok ani obranu proti nemu právne
kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia vecí je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré
umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či

tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto
právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah
alebo právo je alebo nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené.

60. Z uvedeného vyplýva, že i keď žalobca sa v petite žalobného návrhu domáha výhradne „povinnosti

žalovaného zaplatiť žalobcovi peňažné plnenie“, domáha sa vlastne toho, aby bola uložená žalovanému
povinnosť poskytnúť peňažné plnenie, ktorá musí vyplývať z určitého právneho nároku žalobcu voči
žalovanému. Tento nárok je nutné právne kvalifikovať, teda skutkové tvrdenia žalobcu podriadiť pod
hypotézu niektorej právnej normy tak, aby súd dospel k záveru, že na strane žalovaného skutočne
vznikla povinnosť peňažné plnenie zaplatiť. Ako bolo uvedené vyššie, žalobca má absolútnu dispozičnú

autonómiu vo výbere prostriedkov procesného útoku a preto môže podať na súd žalobu, v ktorej uvedie
iba informáciu, že sa domáha peňažného plnenia bez toho, aby uviedol skutkové okolnosti, ktoré
odôvodňujú, na základe čoho by mu žalovaný sumu uvedenú v žalobnom petite mal zaplatiť. V takom
prípade sa však vystavuje riziku, že súd mu toto plnenie neprizná, pretože i keď žaloba obsahuje
náležitosti nevyhnutné pre podanie žaloby a súd o nej bude rozhodovať, neobsahuje také skutkové

tvrdenia, ktoré by súd mohol podriadiť pod hypotézu konkrétnej právnej normy a dospieť k záveru,
že povinnosť zaplatiť na strane žalovaného skutočne vznikla. V konkrétnej rovine tak informáciu, že
bola vystavená faktúra nie je možné podriadiť pod právnu normu umožňujúcu zaviazať žalovaného na
„peňažné plnenie“ ako zaplatenie faktúry. Na rozdiel od informácie, že medzi žalobcom a žalovaným
bola uzavretá kúpna zmluva na konkrétny tovar v konkrétnej cene, ktorý bol v konkrétny deň dodaný, čo

by bolo možné podriadiť pod hypotézu ustanovení Obchodného zákonníka o kúpnej zmluve, v zmysle
ktorých je kupujúci povinný za dodaný tovar zaplatiť dohodnutú kúpnu cenu. Vtedy je síce žalovaný tiež
zaviazaný na obyčajné „peňažné plnenie“, avšak toto je vyjadrením jeho povinnosti zaplatiť za tovar,
ktorý ako kupujúci prevzal od predávajúceho.

61. Žalobca v odvolaní namietol postup okresného súdu vo vzťahu k možnej aplikácii § 150 ods. 2
CSP, osobitne namietol, že okresný súd nevyužil možnosť v zmysle ust. § 150 ods. 2 CSP s odkazom
na skutočnosť, že podnety na doplnenie tvrdení boli uskutočnené žalovaným a teda súd takýto postup
považoval za zbytočný. Podľa názoru žalobcu nie je prípustné, aby sa súd uspokojil s konštatovaním,
že procesná možnosť bola nahradená činnosťou žalovaného.

62. Aj z uvedenej odvolacej námietky je zrejmé nedostatočné pochopenie princípov Civilného
sporového poriadku žalobcom. Ustanovenie § 150 ods. 2 CSP upravuje situáciu, kedy súd zistí
v konkrétnom sporovom konaní, že pre jeho rozhodnutie sú nevyhnutné ďalšie skutkové tvrdenia.
Uvedené ustanovenie sa štandardne využíva v prípade sporov s ochranou slabšej strany, kedy skutkové

tvrdenia uvedené procesne slabšou stranou naznačujú, že pre rozhodnutie vo veci samej by bolo
nutné ešte ozrejmiť skutkový stav aj prostredníctvom ďalších podstatných a rozhodujúcich skutočností.
V prípade sporov, kde je daná procesná rovnosť sporových strán, typicky v prípadoch obchodných
sporov však nie je dôvod, aby súd zasahoval do výberu prostriedkov procesného útoku a procesnejobrany. Súd by tým mohol narušiť tzv. „rovnosť zbraní“, kedy by bez toho, aby určité skutkové tvrdenie
poskytol žalobca alebo žalovaný, si výslovne vymienil poskytnutie skutkového tvrdenia, ktoré by mohlo
zvrátiť rozhodnutie vo veci. Preto ust. § 150 ods. 1 CSP upravilo oprávnenie súdu požiadať o doplnenie

podstatných a rozhodujúcich skutočností ako fakultatívnu možnosť, ktorú súd využíva podľa vlastného
uváženia v tých prípadoch, kedy dospeje k záveru, že vyžiadanie si skutkových tvrdení je v súlade so
zásadami civilného sporového procesu a nezasiahne do rovnosti zbraní nad mieru odôvodnenú napr.
ochranou slabšej sporovej strany. Súd nemá povinnosť vyžadovať od strán doplnenie podstatných a
rozhodujúcich skutočností, pretože Civilný sporový poriadok neupravuje postup, pri ktorom by súd hľadal

„materiálnu pravdu“ a teda zisťoval, ako veci skutočne sú. V zmysle Civilného sporového poriadku sa v
obchodných sporoch neaplikuje vyšetrovacia zásada, ktorá by súdu prikazovala úplne a ucelene zistiť
skutočnýstavvzťahumedzižalobcomažalovaným.Súdjenaopaklimitovanývýlučnenarozhodovanieo
veci tak, ako vec predostrie žalobca a žalovaný, teda iba na základe tých prostriedkov procesného útoku,
ktoré sa žalobca rozhodne uplatniť a tých prostriedkov procesnej obrany, ktoré sa rozhodne žalovaný v
reakcii na žalobcu súdu predostrieť. Súd sám nesmie narúšať takto postavenú rovnosť zbraní tým, že

by sám upozorňoval sporové strany na to, že ak by ešte predložili určité konkrétne skutkové tvrdenie,
mohlo by ich to priviesť k úspechu v spore. Takýmto postupom by súd poprel povinnosť rozhodovať
nezaujato, nestranne, v zmysle kogentných zásad sporového procesu.

63. Konštatovanie okresného súdu, ktorý uviedol, že v konečnom dôsledku žalobca bol upozornený

žalovaným na nedostatok skutkových tvrdení v žalobe iba zdôraznila skutočnosť, že žalobca bol
v priebehu konania ešte pred rozhodnutím okresného súdu upozornený na nedostatky v rozsahu
skutkových tvrdení. Žalobca sa však k tejto námietke žalovaného postavil už vo vyjadrení k odporu tým
spôsobom, že sa domáhal aplikácie ust. Zákona o upomínacom konaní namiesto toho, aby podstatné
skutkovéokolnostiprípadudoplnil.Zrejmejepotrebnézopakovať,žežalobcomzvolenýprocesnýpostup

bol plne v jeho dispozične autonómii a tú je súd povinný rešpektovať.

64. Skutočnosť, že žalobca nie dostatočne vníma základné princípy civilného sporového konania je
v konečnom dôsledku zrejmá aj z jeho námietky, kde namieta procesný postup súdu v súvislosti s
ust. § 150 ods. 2 CSP s konštatovaním, že „závery súdu potvrdzujú jeho tendenčný postup značne

zvýhodňujúcižalovanústranu,keďžepánomsporujekonajúcisúd,ktorýsvojuaktivitu/neaktivitunemôže
odôvodňovať s odvolávaním sa na postup/správanie sa strany sporu“.

65. Pánom sporu v civilnom sporovom konaní, osobitne v obchodnom spore, v žiadnom prípade
nie je súd. Pánom sporu je žalobca. Žalobca je tzv. dominus litis, ktorý rozhoduje o tom, akú žalobu

podá, voči komu ju podá, čo bude obsahom žaloby, čo bude predmetom žaloby. Je to žalobca, ktorý
určuje okruh skutkových tvrdení, ktoré považuje za natoľko dôležité, aby mu z nich vyplynul nárok,
ktorého sa žalobou domáha, je to žalobca, kto rozhoduje o tom, aké dôkazy bude na svoje skutkové
tvrdenia prikladať, je to žalobca, kto rozhoduje o tom, či uvedie aj právnu kvalifikáciu svojho sporu
alebo ju nechá na rozhodovanie súdu. Žalobca ako pán sporu môže dokonca žalobu zobrať späť a

tým docieliť zastavenie konania. Oproti tomu žalovaný je subjektom, ktorého úkony reagujú na postup
žalobcu. Žalovaný môže popierať tvrdenia žalobcu, ktorého viaže dôkazná povinnosť vo vzťahu k nim
produkovaným skutkovým tvrdeniam, avšak nie je pánom sporu. Predpoklad žalobcu, že pánom sporu
je konajúci súd, ktorý nemôže svoju aktivitu odôvodňovať s odvolávaním sa na postup sa strany sporu je
tak v príkrom rozpore so skutočnosťou, že súd môže rozhodovať iba o tom postupe strany sporu, ktorý

táto zvolí, súd je viazaný rozsahom podaní strán sporu, je viazaný skutkovými tvrdeniami, ktoré strany
sporu uvádzajú, v prípade odvolacieho konania je odvolací súd viazaný rozsahom odvolacích dôvodov
uvedených stranami sporu. Súd je tak nezávislým orgánom, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na
základe toho, ktoré konkrétne prostriedky procesného útoku a procesnej obrany sporové strany zvolia,
teda rozhoduje práve „s odvolávaním sa na postup/správanie sa strany sporu“.

66. Žalobca v odvolaní namietol, že okresný súd na jednej strane skonštatoval a sumarizoval, aké
tvrdenia a skutočnosti strany sporu uviedli, avšak u neho nedošlo k postupu predpokladanému v ust. §
171 CSP. Odvolací súd upozorňuje, že ustanovenie § 171 CSP sa vzťahuje na predbežné prejednanie
sporu, ku ktorému v tomto prípade nedošlo, pričom predbežné prejednanie sporu nie je povinnosťou,

iba alternatívou, ktorú má súd k dispozícii. Predbežné prejednanie sporu v zmysle ust. § 168 CSP súd
nariaďuje iba v prípade, ak nerozhodne inak, a to na základe oboznámenia sa s obsahom žaloby, odporu
a nasledujúcich vyjadrení sporových strán, z ktorých okresný súd usúdi, či by bolo efektívne nariadiť
predbežné prejednanie sporu. V prejednávanom prípade súd rozhodol tak, že predvolal strany rovnona pojednávanie. Okresný súd na pojednávaní dňa 20.09.2022 ešte pred rozhodnutím vo veci samej
uviedol aj predbežné právne posúdenie, kedy výslovne konštatoval, že vo vzťahu k zmluve o dodávke
tovarov ani návrh na vydanie platobného rozkazu, ani vyjadrenie k odporu neobsahuje žiadny opis

rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu a súd sa preto obmedzil na vyhodnotenie tohto listinného
dôkazu vo vzťahu k inej právnej skutočnosti, ktorá bola opísaná v návrhu na vydanie platobného rozkazu
a doložená listinou, teda vo vzťahu k dohode o zmene splatnosti záväzkov, kde je na zmluvu objednávky
tovarov odkázané. Okresný súd teda v predbežnom právnom posúdení na pojednávaní ešte pred
rozhodnutímvovecisamejuviedolupozornenie,žepodaniadoručenéžalobcomneobsahujúžiadnyopis

rozhodujúcich skutočností. Napriek tomuto upozorneniu súdu a napriek skutočnosti, že na pojednávaní
bol za žalobcu prítomný právny zástupca, ktorý si vypočul predbežné právne posúdenie súdu, skutkové
tvrdenia žalobcu doplnené neboli.

67. Žalobca za najzávažnejšie procesné pochybenie súdu prvého stupňa označil fakt, že okresný
súd nevykonal dôkazy predložené žalobcom, keďže podľa názoru súdu ich nemal dôvod vykonávať.

Poukázal pritom na bod 9 rozhodnutia okresného súdu, v ktorom okresný súd výslovne upozornil,
že listinné dôkazy nemal dôvod vykonávať, pretože ich obsah a zistené skutočnosti nemal s čím
porovnať, t.j. vo vzťahu k skutkovým tvrdeniam, ktoré by boli v konaní prednesené. S uvedeným
záverom okresného súdu sa odvolací súd stotožnil, keďže kogentné ustanovenia Civilného sporového
poriadku upravujú rámcové pravidlá pre aplikáciu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany

sporových strán tak, že skutkové tvrdenia, ktoré má súd subsumovať pod hypotézu určitej právnej
normy musí včas a riadne uviesť sporová strana. Súd nie je oprávnený získavať skutkové tvrdenia
z priložených listinných dôkazov. Zjednodušene povedané, najprv musí byť skutkové tvrdenie, teda
tvrdenie konkrétnej skutočnosti (napr. bol dodaný konkrétny tovar v rozsahu konkrétneho počtu kusov za
konkrétnu cenu konkrétnemu odberateľovi, ktorý ho v konkrétny deň prevzal) a takéto tvrdenie je potom

možné verifikovať na základe priložených dôkazov, napr. kúpnej zmluvy, dodacieho listu, z ktorého bude
vyplývať, ktorý tovar bol predmetom kúpnej zmluvy, za akú cenu, v akom počte bol dodaný a z dodacieho
listu bude možné zistiť, kto ho prevzal, v ktorý deň. Teda dôkazy slúžia na to, aby sa z nich potvrdili
skutkové tvrdenia už uvedené vo vyjadrení strán v prípade žalobcu už uvedené v žalobe ako v prvom
úkone, ktorý žalobca na súd podáva. Nie je možné uvedený proces otočiť a tvrdiť, že z vykonaných

dôkazov má súd zisťovať skutkové tvrdenia. Teda že najprv sa vykonajú dôkazy a až na základe
vykonaných dôkazov dospeje súd k nejakému určenému skutkovému stavu, ktorý predtým tvrdený
nebol. Dôkazy neslúžia k tomu, aby súd vyšetrovacou zásadou zisťoval, ako sa veci naozaj stali. Dôkazy
slúžia výlučne k tomu, aby verifikovali skutkové tvrdenia už predtým uvedené v podaniach. Na základe
uvedeného je úlohou žalobcu, aby pokiaľ disponuje listinnými dôkazmi, z ktorých mu vyplývajú určité

skutkové závery, tieto skutkové závery napísal do žaloby, resp. do svojich vyjadrení, ktoré predchádzajú
pojednávaniu tak, aby s týmito skutkovými tvrdeniami sa mohol oboznámiť aj žalovaný a aplikovať
voči nim prostriedky procesnej obrany. Zároveň platí, čo zdôraznil okresný súd, že v zmysle ust.
§ 132 ods. 2 CSP nie je možné opísanie rozhodujúcich skutočností nahradiť odkazom na označené
dôkazy. Súd totiž nie je oprávnený z priložených dôkazov sám od seba získavať informácie, ktoré

by potenciálne mohli napomôcť potvrdeniu nároku uplatneného žalobcom, resp. získavať informácie,
ktoré by mohli byť na prospech obrany žalovanému. Preto pokiaľ aj žalobca predloží listiny, z ktorých
vyplýva, že bola uzavretá nejaká konkrétna kúpna zmluva, predloží dodací list podpísaný zástupcom
žalovaného, tak pokiaľ konkrétne tvrdenia o uzavretí zmluvy, o dodaní tovaru, o prevzatí tovaru nenapíše
aj do žaloby, tak predložené listinné dôkazy mu nenapomôžu v úspechu v spore. Z týchto listinných

dôkazov totiž súd nemôže sám uvedené skutkové tvrdenia „vytiahnuť“ a aplikovať. Postup, kedy sudca
z priložených dôkazov sám získava skutkové tvrdenia, ktorý bol bežný počas aplikácie Občianskeho
súdneho poriadku, už v je v rozpore s kogentným ust. § 132 ods. 2 CSP, a zároveň by sudca takýmto
postupom neodôvodnene zasiahol do rovnosti zbraní procesných strán, keď by sám od seba uplatňoval
namiesto žalobcu skutkové tvrdenia. Je úlohou žalobcu, aby skutkové tvrdenia z tých písomných

materiálov, ktoré chce dať súdu k dispozícii abstrahoval, aby ich zosumarizoval do ucelenej žaloby a
aby nimi odôvodňoval uplatnený nárok. Súd potom na základe tejto sumarizácie už môže vychádzať
z obsahu predložených listinných dôkazov, pretože nimi vykoná dokazovanie práve na potvrdenie
skutkových tvrdení uvedených v žalobcom.

68. V zmysle uvedeného tak okresný súd má povinnosť vykonávať dokazovanie iba vo vzťahu k
skutkovým tvrdeniam, ktoré sú žalobcom, resp. žalovaným uvedené. Pokiaľ žalobca neuviedol v žalobe
skutkové tvrdenia o tom, aká dodávka tovaru bola kedy zrealizovaná, v akom počte kusov, za akú
cenu, resp. neuviedol skutkové tvrdenia, aký konkrétny záväzok mal žalovaný uznať, tak pri absenciiskutkových tvrdení nebolo k čomu vykonávať dokazovanie. Okresný súd správne upozornil, že by obsah
listinných dôkazov predložených žalobcom nemal s čím porovnať. Jednoducho preto, že obsah týchto
listinných dôkazov nebol žalobcom „prepísaný“ a sumarizovaný do žaloby. Uvedený procesný následok

môže sa žalobcovi javiť ako príliš prísny a formalistický, avšak takýmto spôsobom je nastavený Civilný
sporový poriadok a sudca je povinný zákony aplikovať a vykladať a nie je oprávnený ich meniť. Osobitne
pokiaľ ide o kogentné ustanovenia procesného práva, ich aplikácia sa vyžaduje tak, ako je nastavená
v procesnej norme. Proces je totiž iba súborom nástrojov, prostredníctvom ktorých sa realizujú hmotné
práva účastníkov, musí byť dopredu jasný, aby bolo zrejmé, akým postupom je možné dospieť v procese

k úspechu. Procesné pravidlá zároveň musia platiť rovnako pre obe strany sporového konania a súd
nie je oprávnený prispôsobovať si konkrétne procesné pravidlá v konkrétnom spore tak, ako to vyhovuje
jednej strane, druhej strane alebo súdu, ale je naopak povinný postupovať podľa kogentne upravených
pravidiel, aby jeho postup bol predvídateľný, preskúmateľný a v súlade so zákonom.

69. Žalobca mal za to, že súd vedome ignoroval vykonanie dôkazov, o ktorých sám konštatoval, že z nich

žalovaný nárok vyplýva. V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že okresný súd nekonštatoval, že uplatnený
nárok vyplýva z predložených dôkazov, pretože sa ani k dokazovaniu predloženými dôkazmi nedostal,
a to na základe toho, že neboli skutkové tvrdenia, ktoré by ho oprávňovali vykonávať dokazovanie.

70. Žalobca v odvolaní namietol, že súd pochybil, ak zamietol návrh na vykonanie dôkazu, ktorý bol

spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné, pretože tým
nespravodlivo zasiahol do dôkaznej pozície strany sporu. V zmysle vyššie uvedených pravidiel Civilného
sporového poriadku súd opätovne zdôrazňuje, že vykonávať dôkazy je možné iba za predpokladu, že
tieto dôkazy majú potvrdiť alebo vyvrátiť konkrétne skutkové tvrdenia. Za absencie skutkových tvrdení
nie je k čomu vykonávať dokazovanie. Preto ak sa aj súd oboznámi s obsahom priloženého listinného

dôkazu, nemôže z uvedeného obsahu sám od seba získavať informácie či už v prospech žalobcu alebo
žalovaného. Nemôže teda sformulovať skutkové tvrdenia z predložených listinných dôkazov, pokiaľ tak
neurobila pred ním sporová strana. Pokiaľ by tak sporová strana urobila, súd samozrejme verifikuje
skutkové tvrdenia na základe listinných dôkazov.

71. Pokiaľ žalobca odkazoval pomerne rozsiahlym spôsobom na judikatúru Najvyššieho súdu a
Ústavného súdu, odvolací súd konštatuje, že v týchto prípadoch išlo o preskúmanie iných vzťahov,
než sú predmetom konania. Konkrétne žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn.
4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018 vo vzťahu k vykonaniu navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv
na posúdenie skutkového stavu, avšak v prejednávanom prípade neumožňuje Civilný sporový poriadok,

aby súd vykonával dôkaz za absencie skutkového tvrdenia a preto prejednávaný prípad nie je totožný
s prípadom, na ktorý poukazuje v uvedenej judikatúre.

72. Žalobca namietol, že postupu súdu prvej inštancie chýba akákoľvek predchádzajúca racionálna
úvaha konajúceho súdu, ktorá by vychádzala z priebehu konania alebo dokazovania a nevykonaním

dôkazov bol žalobca ako strana sporu postavený do podstatne nevýhodnejšej pozície, než druhá
strana v konaní. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne poukazuje na predbežný právny názor,
ktorý súd formuloval na pojednávaní konanom dňa 20.09.2022, kedy výslovne uviedol, že žiadny opis
rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu sa nenachádzal v žiadnom z podaní žalobcu a teda postupu
súdu, ktorý odmietol v súlade s Civilným sporovým poriadkom, odmietol nachádzať skutkové tvrdenia

iba v predložených listinných dôkazoch, predchádzala racionálna úvaha verbálne vyjadrená súdom na
pojednávaní.

73. Žalobca v odvolaní namietol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, a to s odkazom na zápisnicu z pojednávania zo dňa 20.09.2022, v zmysle

ktorej súd oboznámil listinné dôkazy, kedy v odvolaní žalobca uviedol, že súd na pojednávaní navodil
dojem, že dôkazy predložené žalobcom vykoná, v dôsledku čoho žalobca predpokladal a spoliehal
sa na to, že sa bude zaoberať dôkazmi ním predloženými a vyhodnocovať ich, avšak už potom zo
samotného rozhodnutia je zrejmé, že vykonanie dôkazov súd nepovažoval za dôvodné. Uvedená
námietkavšaknekorešpondujespriebehomsúdnehopojednávania,sktorýmsaodvolacísúdoboznámil

prostredníctvom zvukového záznamu, z ktorého vyplýva, že okresný súd správne v zápisnici zachytil
priebeh pojednávania tak, že bol oboznámený obsah faktúr a dodacích listov, obsah dohody o zmene
splatnosti záväzkov a následne obsah oboch doložených zmlúv, pričom sudca na pojednávaní v oboch
zmluvách konštatoval, o aké zmluvy ide, a dospel k záveru, že tento obsah nie je v súlade s návrhomna začatie konania, teda žalobným návrhom. Následne skonštatoval, že podania žalobcu, tak ako
sa s nimi oboznámil, neobsahujú opis rozhodujúcich skutočností. Inak povedané, sudca oboznámil
založenie listinných dôkazov do spisu a stranám potvrdil, že sa tam nachádzajú, ale neuviedol, že by

nimi išiel vykonať dokazovanie, naopak uviedol predbežné právne posúdenie, z ktorého vyplývalo, že
k žalobe nie je dostatok skutkových tvrdení, čím stále ponechal príležitosť žalobcovi, aby sa prípadne
pokúsil doplniť skutkové tvrdenia. Bolo by už potom vecou okresného súdu, aby rozhodol, či dodatočné
doplnenie skutkových tvrdení by bolo alebo nebolo v súlade so sudcovskou koncentráciou konania.
V prípade sudcovskej koncentrácie konania súd môže, ale nemusí prihliadnuť na skutkové tvrdenia,

ktoré by boli uvedené žalobcom až na pojednávaní. V prejednávanom prípade by išlo o skutkové
tvrdenia, ktoré by neboli uvedené včas, avšak ak uvedenie skutkových tvrdení nevyžaduje nariadenie
ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu, súd môže aj k takýmto skutkovým
tvrdeniamprihliadnuť.Bolobypotomvprávomociokresnéhosúdurozhodnúť,činadoplnenéskutočnosti
prihliadne alebo nie. V danom prípade však súd nemal prečo posudzovať sudcovskú koncentráciu
konania, keďže ani po vyjadrení sudcu, potom ako oboznámil existenciu príloh, že návrh ani vyjadrenia

žalobcu neobsahujú žiadny opis rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu, žalobca žiadne relevantné
tvrdenia nedoplnil. Zároveň aj za predpokladu, ak by okresný súd vykonával dokazovanie listinami,
tak by nemohol sám okresný súd z vykonaného dokazovania vytiahnuť skutkové tvrdenia vo vzťahu
k uplatnenému nároku. Ako už bolo vyššie uvedené, skutkové tvrdenia môžu predkladať len sporové
strany, nemôže to za ne urobiť súd, ani keby z predložených dôkazov akékoľvek skutkové zistenia

vyplývali. Na uvedené potom nadväzuje aj skutočnosť, že súd nemohol vyhodnocovať a posudzovať
skutkové tvrdenia, ktoré neboli uvedené žalobcom.

74. Žalobca v odvolaní namietol, že súd síce skutkové tvrdenia sumarizoval, avšak nijako nevyhodnotil
a domáhal sa náležitostí odôvodnenia v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu. Z odôvodnenia

okresného súdu je však jednoznačné, že jeho záver o zamietnutí návrhu súvisí s nedostatkom
skutkových tvrdení, z ktorých by nárok vyplýval. Odvolací súd sa stotožňuje ešte aj s konštatovaním
okresného súdu, že žalobca z pohľadu súdu nepochopiteľne dostatočne nereagoval na námietky
žalovaného a skutkové okolnosti nedoplnil. Aj z pohľadu odvolacieho súdu je zvolený postup žalobcu
nepochopiteľný, pretože pokiaľ žalobca ako prílohy predloží listinné dôkazy, z ktorých by ním uplatnený

nárok, podľa jeho tvrdenia mohol vyplývať, avšak neuvedie podstatné skutkové tvrdenia z týchto
listinných dôkazov v žalobe, sám žalobca takto zvoleným postupom ovplyvnil pravdepodobnosť
vlastného procesného úspechu. Okresný súd v odvolaní potom pomerne rozsiahlo odôvodňoval, prečo
nemohol na základe tak stručne a nedostatočne vymedzeného skutkového stavu rozhodnúť o návrhu
žalobcu a teda splnil povinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie.

75. Zároveň skutočnosť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia nie je v súlade s predstavou žalobcu,
nespôsobuje jeho nedostatočnosť. Ako uviedol Ústavný súd, právo na súdnu ochranu nemožno
stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok (II.ÚS 4/94, II.ÚS

3/97, I.ÚS 440/2011).

76. Žalobca v odvolaní namietol, že postup okresného súdu bol v priamom rozpore s § 220 ods. 2
CSP, ktorý vymedzuje, aké náležitosti musí obsahovať odôvodnenie rozsudku všeobecného súdu v
civilnom sporovom procese. Okresný súd však v odôvodnení rozhodnutia jasne vymedzil, že žalobca

sa domáhal zaplatenia peňažnej pohľadávky v zmysle faktúr, ktoré uviedol v žalobe, doslova prepísal,
aké skutočnosti žalobca tvrdil (keďže skutkové tvrdenia žalobcu boli mimoriadne stručné), aké dôkazy
o značil, reprodukoval vyjadrenia strán sporu, teda poukázal na to, aké prostriedky procesného útoku
strany sporu použili, vysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia, teda jednoznačne uviedol, že
skutkové tvrdenia neboli dostatočné na to, aby mohol rozhodnúť o uplatnenom nároku v prospech

žalobcu, uviedol prečo nevykonal dôkazy a uviedol aj, ako vec právne posúdil. Z pohľadu odvolacieho
súdu tak rozhodnutie okresného súdu spĺňa náležitosti vymedzené v § 220 ods. 2 CSP.

77. Žalobca v odvolaní namietol nesprávne právne posúdenie veci a že súd dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam vzhľadom na žalobcom tvrdenú zmätočnosť postupu okresného súdu. Postup

okresného súdu však bol konzistentný v tom, že aj na pojednávaní, ktoré vytýčil vo veci samej, upozornil
ešte pred ukončením dokazovania žalobcu na nedostatok skutkových tvrdení. Osobitne vo vzťahu k
výške uplatneného nároku je skutočne zvolený postup žalobcu neštandardný, avšak bolo jeho voľbou a
právom, aby práve takýto postup zvolil. Následne potom znáša následky svojej voľby, v tomto prípadenásledok v podobe zamietnutia návrhu, a to z dôvodu toho, že síce uviedol, ktorou faktúrou sa domáhal
zaplatenia, ale už neuviedol skutkové tvrdenia, na základe akého konania strán sa domáha, aby
uplatnená suma bola žalovaným zaplatená.

78. Žalobca opätovne v žalobe zopakoval základné skutkové tvrdenia vo vzťahu k číslu faktúr, výške
faktúr, splatnosti faktúr, ako aj zdôraznil, že predložil listinné dôkazy, teda dodacie listy, ktoré boli
podpísané žalovaným. Práve skutočnosť, že ako prílohu vyjadrenia doložil žalobca listinné dôkazy, ktoré
stačilo zhrnúť a zreprodukovať v žalobe na to, aby žalobca výrazne zvýšil pravdepodobnosť svojho

úspechuosobitnevovzťahukskutočnosti,žepredkladaldodacielistypodpísanéžalovanýmapredkladal
vyjadrenie k uznaniu záväzku, je postup žalobcu, ktorý tieto skutočnosti v žalobe neuviedol o to menej
pochopiteľný. Súd však nemohol v tomto smere aktivitu žalobcu nahradiť, mohol iba rešpektovať ním
zvolený procesný postup.

79. Žalobca sa následne v odvolaní dovolával dohody o zmene splatnosti záväzkov, ktorej súčasťou bolo

podľa žalobcu aj uznanie dlhu v zmysle § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka. Odvolací súd môže iba
prisvedčiť žalobcovi v tom zmysle, že v prípade, ak by žalobca v žalobe dostatočne jasne špecifikoval
nejakú konkrétnu dohodu o uznaní konkrétneho záväzku (k čomu však nedošlo), a zároveň by túto
dohodu predložil súdu ako dôkaz, procesne by docielil prenesenie dôkazného bremena vo vzťahu
k uznaniu záväzku na žalovaného. V prejednávanej veci však k tejto situácii konaní nedošlo preto,

že žalobca v žalobe nevymedzil dohodu o splatnosti záväzkov tak, aby zo žaloby, resp. z písomného
vyjadrenia k odporu alebo iného písomného vyjadrenia žalobcu bolo zrejmé, o ktorú konkrétnu dohodu
ide a o uznanie ktorého konkrétneho záväzku ide. Odvolací súd iba opakuje, že veta uvedená v
žalobe, ktorá nebola v neskorších podaniach žiadnym spôsobom bližšie špecifikovaná, znie: „Na
základe dohody o zmene splatnosti záväzkov žalovaný písomne uznal existenciu záväzkov a spolu

so žalobcom sa dohodli na predĺžení splatnosti záväzkov do 15.10.2018“. Z takto formulovanej vety
vôbec nie je zrejmé, akej dohody o zmene záväzkov, nie je zrejmé, existenciu ktorého konkrétneho
záväzku žalovaný uznal, súd pritom nebol oprávnený v zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP nahradiť
opísanie rozhodujúcich skutočností, teda vymedzenie konkrétneho uznaného záväzku tým, že by z
listinného dôkazu založeného na čl. 14 (dohoda o zmene splatnosti záväzkov) sám iniciatívne zisťoval

skutkový stav a vyvodil skutkové tvrdenia, ktorý konkrétny záväzok mal žalovaný voči žalobcovi uznať a
identifikovať,čiideotenkonkrétnyzáväzok,ktorýjepredmetomkonaniavovecisamej.Natakýtopostup
okresný súd oprávnený nebol, ak by ho vykonal, išlo by o porušenie kogentných pravidiel civilného
sporového procesu v neprospech žalovaného. V danom prípade tak nešlo o ignorovanie predloženého
dôkazu, ako to formuloval žalobca v odvolaní, ale o skutočnosť, že pokiaľ nebolo uznanie záväzku

skutkovým tvrdením vymedzeným jednoznačne v žalobe, nebol súd oprávnený k takémuto skutkovému
tvrdeniu dospieť sám na základe preštudovania priložených príloh. Pokiaľ ide o žalobcom citovaný
civilistický a komercionalistický doktrinálny výklad ohľadom následkov uznania záväzku, s týmto sa
odvolací súd stotožňuje, avšak tento sa aplikuje iba v prípade, ak na základe akceptovania procesných
noriem, teda vymedzenia takých skutkových tvrdení, ktoré umožňujú súdu oboznámiť sa s uznaním

záväzku žalobca docieli, aby súd mal uznanie záväzku po prvé tvrdené a po druhé preukázané. Potom
môže nastať následok, ktorého sa žalobca v odvolaní domáha, teda vo vzťahu k uznanému záväzku
prenos dôkazného bremena na žalovaného.

80.Odvolacianámietkažalobcu,žesúdprvejinštancievymedziluznaniezáväzkuakoprocesnéinštitúty,

čím prišlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, je v rozpore s odôvodnením okresného súdu,
kedy okresný súd procesne iba upozornil, že ani len s tým uznaním záväzku sa nebol oprávnený
oboznámiť, teda ísť do textu predloženej dohody založenej na čl. 14, a to vo vzťahu k tomu, že táto
nebola vymedzená v žalobe skutkovými tvrdeniami. Ani samotná dohoda o zmene splatnosti záväzku
nebola identifikovaná, najmä však neboli identifikované tie záväzky, ktoré mali byť v z mysle § 323 ods. 1

ObZ predmetom uznania záväzku. Okresný súd tak nevymedzil uznanie záväzku ako procesný inštitút,
iba správne vymedzil svoj procesný postup vo vzťahu k tomu, že žiadne konkrétne uznanie záväzku v
žalobca skutkovo neuviedol.

81. Ostatné námietky súvisiace s uznaním záväzku uvedené v odvolaní už sú vo vzťahu k skutočnosti,

že súd nebol oprávnený sa ním zaoberať relevantné, a to vrátane námietky, že neobstojí námietka
žalovaného o tom, že k uznaniu záväzku nie sú pripojené pôvodné zmluvy, nakoľko zákon takúto
podmienku neurčuje. S týmto konštatovaním by sa odvolací súd mohol stotožniť, pretože pri uznaní
záväzku nie je podmienka priloženia pôvodných zmlúv, avšak na to, aby k uznaniu záväzku vôbecmohol súd prihliadať, pokiaľ je uznanie záväzku predložené ako listinný dôkaz, muselo by toto najprv byť
tvrdené v žalobe, čo v tomto prípade nebolo. Rovnako námietka žalobcu, že predpoklad, že by žalovaný
písomne uznal dlh za nedodaný tovar je nelogická, je v tomto prípade síce racionálna, avšak irelevantná

opäť vo vzťahu k tomu, že nie je možné stotožniť dohodu o zmene splatnosti záväzkov založenú na čl.
14 so žiadnym skutkovým tvrdením uvedeným v žalobe.

82. Žalobca v odvolaní jednoznačne sformuloval svoje stanovisko, z ktorého vyplýva ním nie dostatočne
pochopený Civilný sporový poriadok, keď zdôraznil, že žalobca predložil listinné dôkazy, z ktorých je

možné jednoznačne vyvodiť ním uplatňovaný nárok, pričom jednoznačne identifikoval neuhradené
faktúry, ktorých zaplatenia sa v prejednávanej veci domáha. Odvolací súd konštatuje, že skutočne
žalobca predložil listinné dôkazy a odvolací súd konštatuje, že nie je vylúčené, že by z nich aj bolo
možné vyvodiť nejaký nárok žalobcu, avšak ani okresný súd, ani odvolací súd nebol oprávnený sa
týmito listinnými dôkazmi zaoberať, pretože opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť
odkazom na označené dôkazy a teda súd ani nemohol zisťovať, či uplatnený nárok je možné odvodiť

z predložených listinných dôkazov. Inak povedané, pokiaľ žalobca sám nesumarizoval z predložených
listinných dôkazov tie skutkové tvrdenia, ktoré potreboval uviesť na to, aby mu bol nárok priznaný,
nemohol očakávať, že to súd urobí za neho a že sudca bude vyvodzovať nárok uplatnený žalobcom
z predložených zmlúv, dodacích listov a dohode o zmene splatnosti záväzkov. Zároveň to, že žalobca
jednoznačne identifikoval faktúry, ktorých zaplatenia sa v prejednávanej veci domáha, nemôže nahradiť

skutkové tvrdenie smerujúce k tomu, na základe akého právneho vzťahu tie faktúry boli dodané, teda
z čoho vyplýva nárok na ich zaplatenie.

83. Žalobca záverom odvolania poukázal na stabilizovanú judikatúru Ústavného súdu vo vzťahu k
výkladu právnych noriem, pretože mal za to, že žalobcovi bola odňatá možnosť relevantne sa domáhať

súdnej ochrany. S uvedeným záverom odvolací súd nesúhlasí, keďže žalobca podal v rámci vlastnej
dispozičnej autonómie žalobný návrh v takom rozsahu, aký uznal za vhodný a súdnej ochrany sa
domáhal práve spôsobom uvedeným v žalobe. K žalobcom citovanému rozhodnutiu veľkého senátu
Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorého k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno
pristupovať len z hľadiska samotného textu zákona, i keby sa javil ako jednoznačný a určitý, ale

predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona, odvolací súd dodáva, že práve v zmysle účelu Civilného
sporového poriadku bol súd povinný postupovať tak, aby nenahrádzal prostriedky procesného útoku
za žalobcu. Súd teda nebol oprávnený uvádzať skutkové tvrdenia z príloh priložených k žalobe, pokiaľ
ich neuviedol sám žalobca. Zároveň súd posudzoval podľa kogentných ustanovení Civilného sporového
poriadku a v prípade kogentných ustanovení by sa výklad právneho predpisu, ktorý by odporoval

jednoznačnému textu kogentného ustanovenia, mohol naopak javiť ako svojvôľa súdu.

84. Žalobca v odvolaní poukázal na judikatúru slovenského aj českého Ústavného súdu, v zmysle
ktorého základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy
pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. V prejednávanom

prípade však nebola spornou otázka výkladu platnosti zmluvy. Rozhodnutie okresného súdu, rovnako
ako odvolacieho súdu vychádza z toho, že žalobca neuniesol povinnosť skutkových tvrdení v
dostatočnom rozsahu na to, aby mu nárok mohol byť priznaný. Preto poukázanie na rozhodnutie
Ústavného súdu SR a ČR vo vzťahu k výkladu o platnosti zmlúv je v tomto ponímaní irelevantné. Už
iba nad rámec uvedeného odvolací súd pripomína, že žalobca v žalobe žiadnu konkrétnu kúpnu zmluvu

skutkovo nevymedzil, preto ani nie je zrejmé, k platnosti ktorej kúpnej zmluvy by sa Ústavným súdom
naznačený výklad mal týkať.

85. Odvolací súd je odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, preto rozhodnutie
okresného súdu preskúmaval výlučne v zmysle dôvodov, uvedených žalobcom v odvolaní a inými

dôvodmi sa nezaoberal. Vady, ktoré by sa týkali procesných podmienok, ktoré preskúmava odvolací súd
aj keď neboli v odvolaní uplatnené (380 ods. 2 CSP) odvolací súd v konaní nezistil.

86. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody odvolací súd rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne
podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

87. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1
CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému voči žalobcovi, ktorý nebol v odvolacom konaníúspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade s § 262 ods. 2 CSP súd prvej
inštancie.

88. Rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).