Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 22, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6To/95/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2314010577
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 03. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Rastislav Kresl

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2314010577.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Rastislava Kresla a sudcov JUDr.

Kataríny Batisovej a Mgr. Pavla Macháča, v trestnej veci obžalovaného A. B., nar. XX.XX.XXXX v
C., pre prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona a iné, o odvolaniach prokurátora
a obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 29T/93/2014-907 zo dňa 14.05.2019, na
verejnom zasadnutí konanom dňa 23.03.2023 v Trnave, takto:

r o z h o d o l :

I. Podľa § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku z r u š u j e napadnutý rozsudok
vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu.

II. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., bytom C., D. XXXX/XX

odsudzuje:

Podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 37 písm. h), § 38 ods. 4, § 41 ods. 1 Trestného

zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri)
roky a 6 (šesť) mesiacov.
Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona pre výkon uloženého trestu sa zaraďuje do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.
Podľa § 61 ods. 5 Trestného zákona sa mu ukladá aj trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
každého druhu na doživotie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Galanta č. k. 29T/93/2014-907 zo dňa 14.05.2019 bol
obžalovaný A. B., nar. XX.XX.XXXX v C. uznaný vinným v bode 1/ obžaloby zo spáchania prečinu

usmrtenia podľa § 149 ods. 4) Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví podľa § 157
ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona a v bode
2/ obžaloby zo spáchania prečinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo
prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 171 ods. 1 Trestného zákona, na tom skutkovom
základe,

že

1/ dňa 06.10.2012 v čase okolo 05:50 hod. na ceste I. triedy č. I/57 Šaľa - Galanta, pri kilometri 15,3
ako vodič osobného motorového vozidla zn. Alfa Romeo, EČ: C. XXX E., pri predbiehaní osobnéhomotorového vozidla Renault Thalia, EČ: F. XXX G., ktorého vodičom bol H. I. a spolujazdcom J. I.,
obvinenýnevenovaldostatočnúpozornosťriadeniusvojhovozidlaanajmärýchlostisvojejjazdyvzmysle
§ 16 zákona o cestnej premávke č. 8/2009, išiel rýchlosťou 145 km/h (+-5 km/h), v dôsledku čoho zozadu

narazil do motorového vozidla Renault Thalia, ktoré v dôsledku tejto zrážky vyletelo z cesty a narazilo
do stromu, pričom v priamej príčinnej súvislosti s nehodovým dejom vodič motorového vozidla Renault
Thalia - H. I. utrpel podľa znaleckého posudku č. 54/12 znalca MUDr. Pavla Gavaľu zranenia v podobe
úrazu hlavy, pomliaždenia hrudníka, brucha a ramena vpravo, viacerých kožných odrenín na povrchu
tela (na tvári vľavo, nad očnicou, na krku vľavo, v nadbrušku a v driekovej oblasti vľavo, na kolene vľavo

a na ramene vpravo) a akútnu stresovú reakciu s dobou liečenia a práceneschopnosti od 14 do 21
dní, podľa doplňujúceho znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo, odvetvie traumatológia,
MUDr. Zdena Móresa č. 25/2014 poškodený utrpel zranenia - stav po traume hlavy, odierky nad ľavým
okom, ľavého predlaktia, ľavej strany krku, ľavej driekovej oblasti, bočnej strany ľavého kolena a v
nadbrušku, pohmoždenie pľúcneho tkaniva v zadných častiach obojstranne, pohmoždenie hrudníka v
oblasti ľavého ramenného oblúku a poranenie rotátorovej manžety obklopujúcej hlavu ramennej kosti

vpravo v časti kompletného roztrhnutia šľachy a nadhrebeňového svalu a drobných čiastočných lézií
šľachy podlopatkového svalu s plošnou odierkou kože pravého ramena s dobou liečenia spojenou s
práceneschopnosťou v trvaní 8 – 10 týždňov, ďalej podľa znaleckého posudku znalca MUDr. Mária
Straku č. 55/2014, ako následok prežitej traumy pri dopravnej nehode u poškodeného H. I. je prítomná
depresívna porucha stredne ťažkého stupňa v dôsledku čoho došlo u menovaného k podstatnému

zníženiupracovnejčinnostiminimálneažo50%oprotistavunormálnemu,pričomrozhodnutímSociálnej
poisťovne č. XXX XXXXXXXX zo dňa 12.12.2013 bol menovaný uznaný za invalidného dôchodcu
z dôvodu poklesu schopností vykonávať zárobkovú činnosť o 55 %, jeho spolujazdec J. I. podľa
znaleckého posudku utrpel smrteľné zranenie v podobe zlomeniny spodiny lebečnej a následného
zlyhania centrálnej nervovej sústavy (v dôsledku zmliaždenia mozgového kmeňa a zakrvácania pod

obaly a do komôr mozgu) - ako následku dopravného úrazu, na ktoré zranenia na mieste zomrel,
obvinený A. B. pred jazdou požil alkoholické nápoje, nakoľko elektronickým meračom mu v čase o 06:08
hod. dňa 6.10.2012 bola nameraná hodnota 0,97 mg/l alkoholu v krvi a ďalej expertíznym skúmaním
bola v jeho vzorke krvi potvrdená prítomnosť stôp kyseliny 11-nor-THC-9-karboxylovej, čo dokazuje, že
menovaný bol aj pod vplyvom tetrahydrokanabinolu - účinnej látky konope, respektíve hašiša.

2/ od presne nezistenej doby až do dňa 06.10.2012 v športovej taške sivej farby zn. Nike prechovával
pre vlastnú potrebu sušený rastlinný materiál v podobe zeleno - sivých šišiek (celkovej veľkosti rastlinnej
hmoty asi 2cm x 1,5cm x 0,5cm) v zatvárateľnom igelitovom sáčku veľkosti 7,5cm x 3,5cm, ktorá taška
sa nachádzala v batožinovom priestore osobného motorového vozidla Alfa Romeo, EČ: C. XXX E., s

ktorým vozidlom bol menovaný účastníkom dopravnej nehody dňa 06.10.2012 o 05:50 hod. na ceste I.
triedy č. I/75 (smer Šaľa - Galanta), predmetný rastlinný materiál bol zaistený, pričom podľa znaleckého
posudku KEÚ PZ Bratislava, ČES:PPZ-KEU-BA-EXP-2012/14689 skúmaný rastlinný materiál je sušené
konope (marihuana) s hmotnosťou 147 mg rastlinnej zložky, obsahom účinných látok kanabinoidov a v
nich zastúpenej hlavnej aktívnej zložky tetrahydrokanabinolu (THC) - v množstve viac ako 10 mg, ktoré

množstvo predstavuje jednu obvykle jednorázovú dávku drogy, ktoré rastliny rodu Cannabis v zmysle
zákona č. 139/1998 Z. z. sú zaradené do I. skupiny omamných látok a tetrahydrokanabinol je zaradený
do I. skupiny psychotropných látok

Za tieto skutky okresný súd obžalovanému uložil podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona s použitím § 36

písm. j), písm. l), § 38 ods. 3, § 41 ods. 1 Trestného zákona úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 (päť)
rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona okresný súd obžalovaného pre výkon uloženého
trestu zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Podľa §
61 ods. 5 Trestného zákona zároveň obžalovanému uložil trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
každého druhu na doživotie.

O náhrade škody rozhodol okresný súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku tak, že obžalovanému
uložil povinnosť zaplatiť sumu 2.157,-Eur poškodenej Sociálna poisťovňa, IČO: 30 807 484, so sídlom
Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava; sumu 1.328,34,-Eur pre poškodenú Všeobecná zdravotná poisťovňa,
a.s., IČO: 35 937 874, so sídlom Panónska cesta 2, Bratislava a poškodenému H. I., nar. XX.XX.XXXX,

bytom B., B. XXX/XX škodu vo výške 796,80,-Eur.

Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozsahu č. l. 907-912.Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že dňa 17.06.2014 bola na Okresný súd Galanta podaná
obžaloba Okresnej prokuratúry Galanta č. 2Pv 602/12/2202 zo dňa 13.06.2014, na obžalovaného A. B.
na skutkovom a právnom základe obžaloby.

Okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného, svedkov,
prečítaním znaleckých posudkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi, a to zápisnicou o vykonaní
prehliadky s fotodokumentáciou, zápisnicou o obhliadke tela, zápisnicou o obhliadke miesta činu
s fotodokumentáciou, predbežným pitevným nálezom, znaleckými posudkami KEÚ PZ, zápisnicou

o obhliadke mŕtvoly, opatrením Okresnej prokuratúry Galanta, služobným záznamom OKP OR PZ
Šaľa, lekárskymi správami ohľadom poškodeného H. I., zápisom o dychovej skúške poškodeného
I., evidenčnými kartami vozidiel obžalovaného a poškodeného I., a ďalšími dôkazmi špecifikovanými
v napadnutom rozsudku (str. 4 rozsudku).

Z vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané hodnotiac dôkazy jednotlivo ako aj

vo vzájomných súvislostiach, že skutok v bode 1/ sa stal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku a tento skutok spáchal obžalovaný. Súd mal skutkový dej a konanie obžalovaného spojené
s následkom preukázaný reťazou dôkazov bez akýchkoľvek pochybností. Vo vzťahu ku spáchaniu
prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona mal súd preukázanú vinu obžalovaného najmä
výpoveďou samotného obžalovaného, ktorý sa ku skutku v celom rozsahu priznal, ako aj listinnými

dôkazmi. Súd nemal žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaný ako vodič dopravného prostriedku
z nedbanlivosti spôsobil v stave vylučujúcom spôsobilosť, ktorý si privodil sám požitím návykovej látky
(alkoholu a marihuany) smrť poškodeného J. I.. Pokiaľ ide o spôsobený následok v podobe ujmy na
zdraví poškodeného H. I., okresný súd sa nestotožnil s námietkami obžalovaného a dospel k záveru,
že skutok je v tejto časti potrebné kvalifikovať ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods.

2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona. Porušenie dôležitej
povinnosti, uloženej obžalovanému podľa zákona súd vzhliadol v porušení § 4 ods. 2 písm. c) ako aj §
16 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke. Súd dospel k záveru, že konaním obžalovaného došlo k
naplneniu až dvoch kvalifikačných momentov vzniku ťažkej ujmy na zdraví, a to v zmysle § 123 ods. 3
písm. b), písm. i), ods. 4 Trestného zákona. Z výpovede svedka D. K., znalcov MUDr. Móresa a MUDr.

Gavaľu, ako aj z podaných znaleckých posudkov z odboru zdravotníctva totiž vyplýva, že poškodený I.
v súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 06.10.2012 utrpel poranenie rotátorovej manžety obklopujúcej
hlavu ramennej kosti pravého ramena s dobou liečenia 8 - 10 týždňov. D. K. vypovedal, že už počas
hospitalizácie sa poškodený sťažoval na bolesti pravého ramena, čo uvádzal aj pri kontrolách na
traumatologickej ambulancii. Z uvedeného dôvodu bol po niekoľkých týždňoch odoslaný na magnetickú

rezonanciu, ktorá potvrdila roztrhnutie šľachy. Pred nehodou žiadne problémy s ramenom nemal.
Zhodne znalec MUDr. Gavaľa vo svojom znaleckom posudku opísal plošnú kožnú odreninu v ramennej
oblasti vpravo. Svedok D. K. v tejto súvislosti taktiež uviedol, že na potvrdenie respektíve vyvrátenie
určitej diagnózy pri operáciách ramena je potrebný určitý časový odstup. Zo znaleckého posudku, ako aj
výpovedeznalcaMUDr.Móresavyplynulo,žepreobdobnézraneniaakéznalecpovažujezapreukázané

u poškodeného I., závisí celková doba liečenia od zvoleného liečebného postupu, priemerne však trvá
vo vzťahu k poraneniu rotátorovej manžety 8 - 10 týždňov. Zo znaleckého posudku MUDr. Petrušku
zhodne vyplýva, že vzhľadom na poškodenie pravého ramena a akútny posttraumatický syndróm môže
trvať liečba u poškodeného 6 - 12 mesiacov. Súd tak mal bez pochýb preukázané, že zranenie ramena
poškodeného vzniklo v dôsledku dopravnej nehody, pričom ide o poruchu zdravia trvajúcu viac ako 42

dní. Súd tiež poukázal na depresívnu poruchu, ktorej prítomnosť bola u poškodeného zistená v dôsledku
dopravnej nehody. Z rozhodnutí Sociálnej poisťovne ako aj z výpovede svedka D. L. a lekárskych správ
vyplýva, že v dôsledku psychickej poruchy, ako aj fyzických zranení spôsobených dopravnou nehodou
došloupoškodenéhoI.kpoklesuschopnostivykonávaťzárobkovúčinnosťo55%.Nahlavnéochorenie,
týkajúce sa psychického stavu bola percentuálna miera stanovená na 50 % a na ostatné pridružené

ochorenia 5 %. V druhom prípade pri kontrole dňa 12.03.2015 bolo konštatované zhoršenie hlavného
psychiatrického ochorenia z 50 % na 65 % a ostatné pridružené ochorenia, okrem ortopedických už aj
neurologické, z 5 % na 10 %, teda spolu 75 %. Pri poklese schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť
v percentuálnom vyjadrení nad 70 % ide už o plnú invaliditu. Psychiatrická liečba u poškodeného
pretrváva až doposiaľ. Z uvedených dôkazov bolo podľa názoru súdu nesporné, že u poškodeného

došlo k podstatnému zníženiu pracovnej schopnosti ako aj poruche zdravia psychického charakteru
trvajúcej viac ako 42 dní. K námietkam obhajoby o odmietnutí liečby poškodeným súd dodal, že prípadné
odmietnutie liečby nemá vplyv na následok spôsobený protiprávnym konaním obžalovaného, ktorý
by mal byť touto liečbou riešený. Rovnako tak tvrdenia, že poškodený mal byť videný ako nakladátovar, respektíve vedie motorové vozidlo, čo má spochybniť správnosť hodnotenia zdravotného stavu
poškodeného, nemajú pre súd žiadnu relevanciu. Z vykonaných dôkazov mal súd bez akýchkoľvek
pochýb za preukázané, že u poškodeného I. došlo pri dopravnej nehode spôsobenej obžalovaným k

spôsobeniuťažkejujmynazdravíajehokonaniejepotrebnévtejtočastikvalifikovaťakoprečinublíženia
na zdraví v zmysle § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h)
Trestného zákona.

Pokiaľ ide o uloženie trestu, pri ukladaní trestu súd prihliadol na osobu obžalovaného, spôsob a okolnosti

spáchanej trestnej činnosti, jej následok, zavinenie, pomer priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, na
osobu páchateľa, jeho pomery, ako aj na možnosť jeho nápravy. Súd u obžalovaného zistil poľahčujúce
okolnosti v zmysle § 36 písm. j, písm. l) Trestného zákona, pričom nebola zistená žiadna priťažujúca
okolnosť. Súd preto v zmysle § 38 ods. 3 Trestného zákona upravil trestnú sadzbu znížením hornej
hranice, kde upravená trestná sadzba predstavuje 4 až 8 rokov trestu odňatia slobody.

Ďalej okresný súd konštatoval, že zo strany obžalovaného išlo o zavrhnutiahodné a nezodpovedné
konanie, ktoré vyústilo do dopravnej nehody pri ktorej vyhasol ľudský život a došlo k spôsobeniu ťažkej
ujmy na zdraví ďalšej osoby. V prípade skutkov v bode 1/ výroku rozsudku ide o nedbanlivostné prečiny,
v prípade skutku v bode 2/ ide o prečin úmyselný. Okresný súd poukázal na značnú mieru spoločenskej
nebezpečnosti konania obžalovaného, ktorý nielen pod vplyvom alkoholu ale i minimálne jednej ďalšej

návykovej látky viedol motorové vozidlo podstatne vyššou rýchlosťou než je v danom úseku povolená,
pričomspôsobildopravnúnehodusvyššiepopísanýminásledkami.Vzhľadomnakonanieobžalovaného
nebolo možné v žiadnom prípade uvažovať o mimoriadnom znížení trestu, a to ani pri zohľadnení
dĺžky konania. Pokiaľ ide o dĺžku konania, z obsahu spisu vyplýva, že podstatná časť odročených
pojednávaní bola odročená z dôvodov na strane obhajcu, ktorého prítomnosť na pojednávaní však bola

nevyhnutná. Okresný súd považoval za nevyhnutné uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody,
a to aj s poukazom na skutočnosť, že v prípadoch, kedy bol zavinený ťažký, prípadne (aj) nenapraviteľný
následok vodičom motorového vozidla, ktorý hrubým porušením povinností uložených predpismi o
premávke na komunikáciách prejavil bezohľadnosť voči ostatným účastníkom cestnej premávky. Aj
napriek uvedenému okresný súd považoval za potrebné zohľadniť dĺžku konania (bez ohľadu na jej

dôvod), a uložil obžalovanému trest na spodnej hranici trestnej sadzby. Pre výkon uloženého trestu súd
v zmysle § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona obžalovaného zaradil do ústavu s minimálnym stupňom
stráženia, nakoľko doposiaľ nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Zároveň súd v zmysle § 61 ods. 5
písm. b) Trestného zákona uložil obžalovanému obligatórne trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
každého druhu na doživotie.

Pokiaľ ide o náhradu škody, súd považoval náhradu škody za uplatnenú riadne a včas, v prípade
Všeobecnej zdravotnej poisťovne dňa 15.01.201, v prípade Sociálnej poisťovne taktiež dňa 15.01.2013
s doplnením po ukončení práceneschopnosti dňa 2.7.2014 a v prípade poškodeného H. I. dňa 29.5.2014
v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu, teda pred ukončením vyšetrovania. Nie je teda pravdou

obhajobná námietka obžalovaného, že škoda nebola vyčíslená včas. Preto o nároku na náhradu škody
rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor (č. l. 906 a č. l. 923) a tiež obžalovaný prostredníctvom
svojho obhajcu (č. l. 916).

Prokurátor podal odvolanie čo do výroku o treste v neprospech obžalovaného. Nestotožňuje sa
s priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j) Trestného zákona, a to, že obžalovaný viedol pred
spáchaním skutku riadny život. Poukazuje na evidenčnú kartu vodiča, z ktorej vyplýva, že obžalovaný
spáchal pred skutkom dopravné priestupky, za ktoré mu boli uložené blokové pokuty, z čoho možno

usúdiť, že neviedol riadny život. Nestotožňuje sa ani s priznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36
písm. l) Trestného zákona. Vo vzťahu ku skutku 1/ obžalovaný vzniesol námietky voči spôsobenému
následku. Obžalovaný sa zúčastnil len jedného pojednávania, nenašiel v sebe toľko odvahy a pokory,
aby predstúpil pred súd, pozrel sa do tváre poškodených a predniesol záverečnú reč. Záverečnú
reč predniesol obhajca obžalovaného, pričom ten aj vzhľadom na mimoriadne tragické následky

konania obžalovaného žiadal súd o mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby
a uloženie podmienečného trestu odňatia slobody. Aj tento návrh prezentuje postoj obžalovaného k jeho
protiprávnej činnosti. Prokurátor trvá na tom, že čiastočné priznanie viny obžalovaného nenapĺňa znaky
priznania sa v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona. Ľútosť obžalovaného prejavená na pojednávanív roku 2014 podľa názoru prokurátora nebola úprimná ale len formálna a účelová, s cieľom dosiahnuť
poľahčujúcej okolnosti. Ďalej namieta, že súd pri rozhodovaní o treste neprihliadol na priťažujúcu
okolnosť podľa § 37 písm. h) Trestného zákona, keď obžalovaného uznal za vinného z viacerých

trestnýchčinov,pričomvdanejvecinebolaplikovanýani§41ods.2Trestnéhozákona,ktorýbymoholna
neprihliadnutie § 37 písm. h) Trestného zákona vylúčiť. Súd pritom ani nezdôvodnil, prečo na predmetnú
priťažujúcu okolnosť neprihliadol. Súd mal pri rozhodovaní o treste u obžalovaného bez vzhliadnutia
poľahčujúcich okolností pri prevahe priťažujúcich okolností postupovať podľa § 38 ods. 4 Trestného
zákona, a ukladať trest v rámci zvýšenej trestnej sadzby 6 až 10 rokov. Prokurátor navrhuje, aby odvolací

súd zmenil napadnutý rozsudok čo do výroku o treste a uložil obžalovanému trest odňatia slobody
v trvaní minimálne 6 rokov, ktorý možno považovať za zákonný a spravodlivý. Daná trestná vec bola tiež
predmetom verejného záujmu a trest by mal plniť najmä preventívnu funkciu.

Obžalovaný v odvolaní podanom prostredníctvom svojho obhajcu namieta, že v konaní doposiaľ
nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi konaním obžalovaného a následkom – poranením

rotátorovej manžety pravého ramena poškodeného I. s dobou liečenia a spojenou práceneschopnosťou
v trvaní 8-10 týždňov, tak, ako vyplýva zo znaleckého posudku znalca MUDr. Mária Straku a tiež
depresívnou poruchou stredne ťažkého stupňa ako následku dopravnej nehody, v dôsledku čoho došlo
o poškodeného k podstatnému zníženiu pracovnej činnosti až o 50 % a poklesu schopnosti vykonávať
zárobkovú činnosť až o 55 %. O príčinnej súvislosti pretrvávajú aj naďalej dôvodné pochybnosti,

pričom skutkový záver okresného súdu je založený na podstatnej chybe konania, keďže boli porušené
ustanovenia § 2 ods. 10 a ods. 12 Trestného zákona. Poukazuje na výpovede znalcov MUDr.
Zdena Moresa a ako aj MUDr. Gavaľu na hlavnom pojednávaní, z ktorých vyplynuli pochybností
o príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom poškodeného I.. Znalec
JUDr. Mores vypovedal, že nemôže so 100 % istotou vylúčiť, že k zraneniu ramena poškodeného

nedošlo v období medzi 06.10.2012 až 04.02.2013. Rovnako vypovedal aj D. C., ktorý uviedol, že
nemôže so 100 % istotou vylúčiť, že k zraneniu mohlo dôjsť aj po 06.10.2012. Okresný súd tieto
výpovede znalcov nevyhodnotil v prospech obžalovaného, pričom práve tieto vyjadrenia vytvárajú
dôvodné pochybnosti o príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a následkami v podobe
zranenia poškodeného I.. Poukazuje tiež na prepúšťaciu správu poškodeného z 10.10.2012, v ktorej

je uvedené, že hybnosť pravej ruky poškodeného I. bola zachovaná a pravá ruka bola bez deformity
a opuchu. Poškodený odmietol operáciu, ktorú mu navrhol jeho ošetrujúci lekár, preto nebolo možné
riadne ustáliť dobu liečenia. Je všeobecne známe, že doba liečenia determinuje následok, resp.
predstavuje súčasť následku. Navyše, operačná liečba určite prispieva k skráteniu doby liečenia.
Napadnutý rozsudok je podľa názoru obžalovaného nedostatočne odôvodnený, pretože súd príčinnú

súvislosť medzi zranením ramena poškodeného na jednej strane a konaním obžalovaného na druhej
strane. Súd svoje rozhodnutie nezaložil na vyjadreniach znalcov, ale len na výsluchu svedka D.
K., ktorý nikdy nebol a ani nie je znalcom. D. K. nebol oprávnený vyjadrovať sa k príčine vzniku
zranenia rotátorovej manžety na pravom ramene poškodeného. Namieta aj to, že by následkom
prežitej traumy (dopravnej nehody) bola poškodenému spôsobená depresívna porucha stredne ťažkého

stupňa v dôsledku čoho došlo u poškodeného podstatnému zníženiu pracovnej činnosti až o 50 %
oproti normálnemu stavu. Depresívna porucha stredne ťažkého stupňa a ani jej príčinná súvislosť
s dopravnou nehodou nebola preukázaná. Ani znalec MUDr. Straka nevedel uviesť, na základe čoho
dospel k záveru, že diagnostikovaná porucha vznikla nehodou, keďže sa len všeobecne vyjadril, že
to „do seba zapadalo“. Ďalej namieta, že znalecký posudok znalca MUDr. Petrušku, na ktorý súd vo

svojom odôvodnení poukazuje nebol na hlavnom pojednávaní vykonaný zákonným spôsobom podľa §
268 ods. 2 Trestného poriadku, nakoľko znalec pred podaním posudku nebol poučený podľa § 114 ods.
1 Trestného poriadku, pretože znalec nebol pri pribratí upozornený na povinnosť bez odkladu oznámiť
skutočnosti, pre ktoré by mohol byť vylúčený alebo ktoré mu bránia byť činný ako znalec, o význame
znaleckého posudku z hľadiska všeobecného záujmu, a o trestných následkoch podania vedome

nepravdivého znaleckého posudku. Z uvedených dôvodov potom tento znalecký posudok nebolo možné
čítať na hlavnom pojednávaní a vôbec naň nemožno prihliadať. Obžalovaný tiež vo vzťahu k výroku
o treste namieta, že súd pri ukladaní trestu neprihliadol na samotnú dĺžku trestného konania, ktoré
trvalo od vznesenia obvinenia viac ako 6 rokov, čím bolo porušené právo obžalovaného na prejednanie
jeho trestnej veci v primeranej lehote. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru ESĽP, podľa ktorej je

potrebné vykladať každý prípad osobitne, avšak v prípade konania dlhšieho ako 6 rokov ide o prípady
extrémnych prieťahov, ktoré nie sú v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o základných ľudských právach
a slobodách, pričom za rozhodujúcu dobu sa považuje doba od vznesenia obvinenia po právoplatné
rozhodnutie vo veci. Je pravdou, že podstatná časť pojednávaní bola odročená z dôvodov na straneobhajcu obžalovaného, avšak poukazuje na to, že hneď úvodné pojednávanie bolo odročené z dôvodu
neprítomnosti prísediacej M. N. ako aj neprítomnosti znalca MUDr. Straku, ďalej bol dôvodom odročenia
nahlásenie výbušniny na súde, predloženie spisu odvolaciemu súdu na rozhodnutie o sťažnosti.

Obžalovaný súhlasil so zmenou zákonného sudcu, predsedu senátu, súhlasil aj so zmenou členky
senátu. Vzhľadom na uvedené nie je náležité konštatovanie okresného súdu, že nepochybne bola
podstatná časť hlavných pojednávaní odročená z dôvodov na strane obhajcu obžalovaného. Odročenia
hlavných pojednávaní boli spôsobené komplexom objektívnych faktorov na strane súdu, členov senátu,
nepredvídateľných okolností, predvolávaných osôb ako aj subjektívnych faktorov. Nemožno preto

vyčítať obhajcovi obžalovaného, že by vyvolal dôvody na odročenie hlavného pojednávania. Pokiaľ ide
o účel trestu, okresný súd pri ukladaní trestu vôbec neprihliadol na ponúknutú záruku osôb O. D. a p.
P.. Obžalovaný je presvedčený o tom, že kombinácia uloženia trestu odňatia slobody s podmienečným
odkladom jeho výkonu a trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá lepšie naplní účel trestu, to
všetko s prihliadnutím na jeho vek a bezúhonný spôsob života pred spáchaním skutku. Podľa názoru
obžalovaného mal okresný súd obžalovanému priznať aj ďalšiu poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm.

d), písm. k), písm. n) Trestného zákona. Pokiaľ ide o náhradu škody, namieta skutočnosť, že okresný
súd priznal poškodenému nárok na náhradu škody v sume 796,80 eur napriek tomu, že poškodený si do
skončenia vyšetrovania neuplatnil takúto škodu riadne a včas, neuviedol jej výšku, čo splnomocnenec
poškodeného na hlavnom pojednávaní aj priznal. Nárok poškodeného teda nebol uplatnený v zmysle
§ 46 ods. 3 Trestného poriadku a súd postupoval v rozpore s § 287 ods. 1 Trestného poriadku,

keď poškodenému priznal nárok na náhradu škody, ktorý nebol riadne a včas uplatnený. Vzhľadom
na odvolacie námietky navrhuje, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), písm. b), písm. c),
písm. e) Trestného poriadku zrušil v bode 1/ vo výroku o vine, v celom výroku o treste a vo výroku
o náhrade škody a za úpravy skutkovej vety prekvalifikoval skutok v bode 1/ na prečin ublíženia na
zdraví podľa § 158 Trestného zákona a uložil obžalovanému úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 3 roky

s podmienečným odkladom a určením primeranej skúšobnej doby s probačným dohľadom s použitím
§ 39 ods. 1 Trestného zákona a § 36 písm. d), j), k), l), n) Trestného zákona, uložením trestu zákazu
činnosti viesť motorové vozidlá a tiež primerané obmedzenia a povinnosti podľa § 53 ods. 3, ods. 4
Trestného zákona, ktoré je možné uložiť v rámci skúšobnej doby.

Poškodený H. I. vyjadril nesúhlas s námietkami obžalovaného voči nepreukázaniu príčinnej súvislosti
medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom (ujmou na zdraví) poškodeného. Poškodený
neutrpel nielen pred dopravnou nehodou ale ani po nej žiaden úraz, ktorý by mal za následok zranenie
rotátorovej manžety pravého ramena. Poukazuje na vyjadrenie D. M. K., ktorý uviedol, že už počas
hospitalizácie bezprostredne po autonehode sa poškodený sťažoval na bolesti pravého ramena, čo

následne uvádzal aj pri kontrolách v traumatologickej ambulancii. Na základe pretrvávajúcej bolesti
bol odoslaný na magnetickú rezonanciu, pri ktorej bolo potvrdené roztrhnutie šľachy pravého ramena.
Poukazuje tiež na výpoveď znalca MUDr. Zdena Moresa, ktorý rovnako potvrdil, že zranenie ramena
súvisí s dopravnou nehodou. Taktiež znalec MUDr. Ján Gavaľa uviedol, že pri vyšetrení okrem iného
zistil aj úraz pravého ramenného kĺbu, popísanú prijímajúcim lekárom a tiež vyplývajúcu z protokolu

o vykonaní dychovej skúšky. Obhajca obžalovaného opiera svoje tvrdenia o prepúšťaciu správu zo dňa
10.10.2012, v ktorej malo byť uvedené, že hybnosť pravej ruky bola zachovaná a bez deformít. Toto
tvrdenie považuje za vytrhnuté z kontextu, pretože na začiatku tejto lekárskej správy sa uvádza, že ako
pacient udával bolesti pravého ramena a pravej ruky. Problémy s ramenom poškodeného potvrdil aj D.
M. K. v odbornom vyjadrení, v ktorom uviedol doslovne „zranenie neskôr po dopravnej nehode nemohlo

vzniknúť,ibaakbypoškodenýpodobeúrazumalďalšípomernevážnyúrazpravéhoramena.Ožiadnom
ďalšom úraze pravého ramena však počas vyšetrení neinformoval, a ani v odborných nálezoch nie je
zmienkaoúraze“.Obžalovanývosvojejobhajobeopomenulfakt,žezaspôsobenieťažkejujmynazdraví
sa považuje aj strata alebo podstatné zníženie pracovnej spôsobilosti. Podľa rozhodnutia Sociálnej
poisťovneč.XXXXXXXXXXXzodňa16.04.2015došloupoškodenéhokpoklesuschopnostivykonávať

zárobkovú činnosť o viac ako 70 %, kedy už ide o plnú invaliditu. Týmto rozhodnutím je príslušný súd
viazaný, nakoľko ide o rozhodnutie príslušného subjektu o otázkach, o ktorých nie je oprávnený súd
rozhodovať sám. Pokiaľ ide o námietky obžalovaného o tom, že konajúci súd porušil zásady trestného
konania tým, že nevyhodnotil jednotlivé výpovede znalcov jednotlivo nesúhlasí, pretože súd hodnotil
všetky dôkazy nielen samostatne ale predovšetkým vo vzájomných súvislostiach. Pokiaľ ide o argument

o odmietnutí liečby, k uvedenému dodáva, že pokiaľ vy sa poškodený rozhodol podrobiť liečbe, táto by
trvala podstatne dlhší čas. Poškodený však nebol v dobrom psychickom stave na to, aby sa podrobil
operácií,, pričom ani nemožno s istotou tvrdiť, že doba liečby by sa skrátila operačným zákrokom, pri
ktorom by bol poškodený vystavený ďalšej psychickej záťaži. V ďalšom poukazuje na znalecký posudokznalcaMUDr.JánaPetruškurobenýpocca7mesiacochponehode,zktoréhovyplýva,žepoškodenýani
po tejto dobe nebol schopný pracovať. Znalec označil ako dobu liečenia 6 – 12 mesiacov, a to pre liečbu
dvoch ochorení (ochorenie pravého ramena a akútny posttraumatický syndróm). Tvrdenia obhajoby,

ktorými popiera spôsobený následok sú neľudské a v príkrom rozpore s morálkou. Pre poškodeného
mala dopravná nehoda fatálne následky nielen v tom, že arogantným konaním obžalovaného stratil
blízku osobu, musel sa podrobiť množstvu vyšetrení kvôli fyzickým zraneniam, pričom oveľa horšie
následky mala na psychike poškodeného, ktorý sa so stratou švagra spolu s celom rodinou dodnes
nevie vyrovnať, kdežto obžalovaný je stále na slobode. Aj pokiaľ ide o námietky voči záverom znalca

MUDr. Mária Straku, aj v tomto prípade ide len o prispôsobovanie si výpovede znalca obhajcom
podľa toho, ako sa mu to hodí. Znalec jednoznačne konštatoval, že práve dopravná nehoda bola
vyvolávajúcim faktorom a už len laicky je evidentné, že príčinou psychickej poruchy poškodeného je
dopravná nehoda a jej následky. Zo žiadneho dôkazu nevyplýva, že by sa znalec vyjadril tak, že
povaha psychickej poruchy poškodeného vyžaduje užívanie liekov so stimulujúcimi účinkami. Namieta
aj vo vzťahu k výroku o treste, v prejednávanej veci nemožno dĺžku konania zohľadniť pri výške

trestu obžalovaného, nakoľko dĺžka konania bola zapríčinená konaním obžalovaného a jeho obhajcu.
Obžalovanému nič nebránilo, aby prijal navrhovaný trest a uzavrel dohodu a vine a treste. Aj namiesto
obhajcu obžalovaného sa mohol v jeho neprítomnosti zúčastniť pojednávania iný obhajca na základe
substitučnej plnej moci. Samotný postoj obžalovaného a jeho obhajcu prispel k predĺženiu trestného
konania, čo považuje za účelové. Dlhé roky po skutku je obžalovaný ako páchateľ nepotrestaný

a krivda nebola ani len zmiernená. Nesúhlasí ani s priznaním poľahčujúcich okolností, úprimná ľútosť
zo strany obžalovaného bola len účelová a nikdy nie vážne mienená. V tomto trestnom konaní podľa
názoru poškodeného nie je priestor na priznanie poľahčujúcich okolností, práve naopak, existuje tu
viacero priťažujúcich okolností. Nie je priestor ani na prijatie záruky za nápravu obžalovaného. Naopak,
poškodení a pozostalí už nebudú nikdy viesť taký život, aký viedli pred dopravnou nehodou. Pokiaľ ide

o náhradu škody, tvrdenia obhajcu o tom, že obžalovaný časť škody nahradil a bol ochotný o náhrade
škody s poškodenými rokovať sa nezakladá na pravde. Nárok na náhradu škody si poškodený uplatnil
riadne a včas s tým, že škoda bola dodatočne vyčíslená, keďže v danom čase ju nebolo možné kvôli
dlhodobým zdravotným ťažkostiam poškodeného vyčísliť. Obžalovaný uhradil poškodeným len nepatrnú
časť nákladov spojených s pohrebom nebohého J. I., na výzvu na náhradu škody, ktorá mu bola dňa

22.04.2016 zaslaná prostredníctvom splnomocneného zástupcu nereagoval. Škodu tak ako uvádza jeho
obhajca nebol ochotný uhradiť. Trest, ktorý bol obžalovanému uložený nepovažuje za dostatočný, práve
naopak, v danej veci sa javí spravodlivé uložiť obžalovanému prísnejší trest odňatia slobody. Apeluje na
súd, aby na nepravdivé a nedôvodné argumenty obhajoby neprihliadal a na nezmenenom skutkovom
základe uložil obžalovanému prísnejší trest odňatia slobody.

Krajský súd vo veci vykonal verejné zasadnutie dňa 23.03.2023 za prítomnosti zástupkyne Krajskej
prokuratúry v Trnave, splnomocnenca poškodeného a obhajcu obžalovaného, pričom obžalovaný
sa verejného zasadnutia nezúčastnil, svoju neúčasť ospravedlnil a požiadal o konanie vo svojej
neprítomnosti. Na verejnom zasadnutí odvolací súd oboznámil prítomných s napadnutým rozsudkom,

odvolaním prokurátora a obžalovaného, vyjadrením poškodeného k odvolaniu obžalovaného,
uznesením o prerušení trestného stíhania, oznámením Ústavného súdu SR, uznesením Ústavného
súdu SR zo dňa 08.07.2022 k PL. ÚS 18/2020-7, uznesením o pokračovaní trestného stíhania,
návrhom obžalovaného na zastavenie trestného stíhania, evidenčnou kartou vodiča, odpisom registra
trestov na obžalovaného ako aj podstatným obsahom spisu. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry v Trnave

sa v plnom rozsahu pridržala písomných dôvodov odvolania, navrhla, aby odvolací súd rozhodol
v zmysle odvolacieho návrhu prokurátora a obžalovanému pri priznaní jednej priťažujúcej okolnosti
uložil trest odňatia slobody najmenej v trvaní 6 rokov so zaradením do ústavu na výkon trestu
odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň navrhla ponechať uložený trest zákazu
činnosti a odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť. Splnomocnený zástupca poškodeného,

poukazuje na písomné dôvody vyjadrenia k odvolaniu obžalovaného. Ľútosť obžalovaného nepovažuje
za úprimnú, obžalovaný sa ospravedlnil za 11 rokov iba raz, nekontaktoval poškodených, neprejavil
snahu o nahradenie akejkoľvek ujmy, zaplatil oba trovy pohrebu. Prieťahy, na ktoré poukazuje obhajoby
boli spôsobené konaním obžalovaného a jeho obhajcu poukazujúc na nedôvodné PN-ky. Obžalovaný
mal možnosť dvakrát uzatvoriť dohodu o vine a treste, neprišiel, pričom aj z tohto konania je zrejmý

postoj obžalovaného k trestnej veci. Obhajca obžalovaného poukázal na dĺžku trestného konania, ktoré
trvá od vznesenia obvinenia 10 rokov, čo v zmysle judikatúry ESĽP znamená porušenie práva na
spravodlivý súdny proces. Dĺžku konania je nutné zohľadniť pri výmere trestu a uložiť obžalovanému
trest odňatia slobody s podmienečným odkladom, ako je to navrhované v odvolaní. Po uplynutí 10 rokovby nepodmienečný trest odňatia slobody u obžalovaného nesplnil žiadnu z funkcií v zmysle § 34 ods. 1
Trestného zákona, trest by bol neprimeraný. Zároveň sa stotožnil s návrhom Krajského súdu v Trnave
na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 61 ods. 5 Trestného zákona s Ústavou Slovenskej republiky,

pričom navrhuje, aby odvolací súd uložil obžalovanému trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá
v obmedzenej dobe.

Podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku, ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods.
1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých

výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré
mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali
podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces

upravujú. Vo vzťahu k výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne a presvedčivo
vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia oprel a akými
úvahami sa spravoval. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným požiadavkám
vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s týmto odôvodnením
stotožňuje a odkazuje naň.

Pokiaľ však ide o odvolaniami napadnutý výrok o treste obžalovaného je nutné konštatovať, že po
preskúmaní napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o treste, odvolací súd konštatuje, že odvolania
prokurátora ako aj obžalovaného sú čiastočne dôvodné, pretože uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 5 rokov je podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný, a na druhej strane nesprávnym

vyhodnotením poľahčujúcich a priťažujúcich okolností pri ukladaní trestu bolo porušené ustanovenie
Trestného zákona. Práve preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok pokiaľ ide o uložený trest
a spôsob jeho výkonu (§ 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku) a vo veci sám rozhodol (§ 322 ods.
3 Trestného poriadku).

Podľa § 321 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak bolo
napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku, odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj ak je uložený
trest neprimeraný.

Podľa § 322 ods. 3 veta prvá Trestného poriadku, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo
veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom
rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech
obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý rozsudok len na základe odvolania prokurátora,

ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na
podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody.

Odvolací súd konštatuje, že okresný súd v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci vykonal
všetky dôkazy, ktoré mal k dispozícií, a to pri uplatnení všetkých základných zásad, ktoré trestný proces

upravujú. Vo vzťahu k napadnutému výroku o vine obžalovaného okresný súd jasne, zrozumiteľne
a presvedčivo vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za dokázané, o ktoré skutočnosti svoje tvrdenia
oprel a akými úvahami sa spravoval. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozsudku, tento zodpovedá zákonným
požiadavkám vyplývajúcim z ust. § 168 Trestného poriadku a odvolací súd sa bez výhrad s
týmto odôvodnením stotožňuje a odkazuje naň. Na skonštatovanie správnosti odvolací súd uvádza

nasledovné:

Z obsahu spisu vo vzťahu ku skutku v bode 2/ obžaloby vyplýva, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní
v tomto rozsahu urobil vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku o tom, že je vinný
zo spáchania skutku, ktorý sa mu v bode 2/ kládol za vinu, preto okresný súd so súhlasom prokurátora

vyhlásenie obžalovaného prijal a rozhodol, že dokazovanie vykoná len vo vzťahu k uloženiu trestu
a náhrade škody. Pokiaľ ide o skutok v bode 1/ obžaloby, v tomto rozsahu uznal konanie, ktoré sa mu
kládlozavinu,vpodstatesakspáchaniuskutkuajvtomtorozsahupriznal,avšaksvýhradousmerujúcou
k spochybneniu príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom v podobeujmy na zdraví poškodeného H. I., od čoho následne odvíjal obhajobu o nesprávnej právnej kvalifikácii
skutku v bode 1/.

Vzhľadom na vyššie uvedené, v spojení s tým, že odvolanie obžalovaného pokiaľ ide o výrok o vine
smerovalo opäť len k spochybneniu príčinnej súvislosti medzi jeho konaním a spôsobeným následkom
– poškodením rotátorovej manžety pravého ramenného kĺbu poškodeného H. I. ako aj spôsobenie
depresívnej poruchy v dôsledku prekonanej traumy, bude predmetom odvolacieho prieskumu len
otázka príčinnej súvislosti medzi konaním obžalovaného a spôsobeným následkom – ujme na zdraví

poškodeného H. I.. Odvolacie námietky obžalovaného vo vzťahu k spôsobenému následku predstavujú
len kopírovanie jeho obhajoby z prvostupňového konania, v snahe docieliť zmenu právnej kvalifikácie
skutku a tým aj uloženie miernejšieho trestu. So všetkými námietkami sa veľmi podrobne, precízne
a kvalifikovane zaoberal samotný okresný súd v napadnutom rozsudku, čím učinil zadosť nielen
požiadavke na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ale aj na požiadavke vyhodnotenia dôkazov
vo vzájomných súvislostiach.

Aj napriek tomu, že obžalovaný od počiatku vehementne popiera príčinnú súvislosť medzi svojim
konaním a zraneniami poškodeného H. I., zranenia poškodeného zľahčuje a bagatelizuje, vykonané
dôkazy svedčia o tom, že ujma na zdraví poškodeného H. I. bola zapríčinená práve dopravnou
nehodou, pri ktorej bol okrem iného spôsobený nenapraviteľný následok, a to smrť poškodeného J. I..

Obžalovaný svojou bezohľadnou jazdou, pri ktorej sa dopustil niekoľkých hrubých závažných porušení
dopravných predpisov (výrazné prekročenie maximálnej povolenej rýchlosti, obiehanie motorového
vozidla vo vysokej rýchlosti v zákrute, vedenie motorového vozidla pod vplyvom alkoholu a omamných
látok) naplnil všetky znaky skutkovej podstaty trestných činov, ktoré sa mu kládli obžalobou za vinu,
pričom príčinná súvislosť medzi spôsobeným následkom – ujmy na zdraví poškodeného H. I. a konaním

obžalovaného bola preukázaná znaleckými posudkami znalcov z odboru zdravotníctva, lekárskymi
správami, odbornými vyjadreniami a tiež výpoveďami svedkov (ošetrujúcich lekárov poškodeného).

Podľa dlhodobo ustálenej súdnej praxe nie akékoľvek porušenie dopravných predpisov je aj porušením
dôležitej povinnosti (tak ako to predpokladá aj ustanovenie § 149 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona),

ktorá pre vodiča vyplýva zo zákona, ale len takej povinnosti, ktorej porušenie má spravidla za následok
nebezpečenstvo pre ľudský život (judikát R 5/1962). Porušením dôležitej povinnosti pri premávke na
cestách je najmä také porušenie povinností vodiča motorového vozidla, ktoré so zreteľom na silu,
rýchlosť a váhu motorových vozidiel môže mať za následok vážnu dopravnú nehodu, a ktoré podľa
všeobecnej skúsenosti takýto následok skutočne často máva a aby bolo možné uznať, že sa jedná o

porušenie dôležitej povinnosti uloženej zákonom, musí súd zistiť, že medzi porušením tejto povinnosti
a následkom trestného činu je príčinná súvislosť (judikát R 31/1966, R 33/1972). Za porušenie dôležitej
povinnosti súdy podľa ustálenej súdnej praxe považujú napríklad riadenie motorového vozidla pod
vplyvom alkoholu, omamnej látky, neprimerane rýchlu jazdu v zákrute (tzv. rezanie zákrut), jazdu
motorovým vozidlom za zníženej viditeľnosti so silne znečisteným čelným sklom a so silne znečistenými

svetlometmi, takže vodič má len obmedzený výhľad na vozovku (primerane rozhodnutie publikované v
Zbierke pod číslom R 35/1979) a podobne.

Na tomto mieste je nutné tiež dodať, že hrubým porušením predpisov o bezpečnosti dopravy v zmysle
§ 149 ods. 3 Trestného zákona je predovšetkým intenzívne porušenie niektorého ustanovenia alebo

viacerých ustanovení predpisov o bezpečnosti dopravy, ktoré je závažnejšie než porušenie dôležitej
povinnosti v zmysle § 149 ods. 2 Trestného zákona v spojení s § 138 písm. h) Trestného zákona.
Predovšetkým sa jedná o prípady, pri ktorých je porušených viacero rôznych ustanovení príslušného
predpisu o bezpečnosti v doprave predstavujúce súbeh viacerých porušení povinností vodiča, z ktorých
každé samostatne vykazuje znaky porušenia dôležitej povinnosti uloženej vodičovi s tým, že každé

takéto porušenie bolo v príčinnej súvislosti so vznikom dopravnej nehody.

Pokiaľ ide o zranenie poškodeného H. I., obžalovaný toto zranenie ako následok dopravnej nehody
spochybňuje účelovým prispôsobovaním si výpovedí svedkov v prospech svojej obhajoby a interpretácie
všetkých listinných dôkazov bez vzájomných súvislostí. Opakovane poukazuje na výpovede znalcov

MUDr. Zdena Moresa ako aj MUDr. Pavla Gavaľu, ktorí konštatovali, že v prípade poškodenia rotátorovej
manžety pravého ramenného kĺbu poškodeného H. I. nie je možné so 100 % istotou vylúčiť, že k tomuto
zraneniu došlo po 06.10.2012 (t.j. po dopravnej nehode). Obžalovaný však tieto výpovede vytrhol
z kontextu celej výpovede znalcov a znaleckých posudkov, vykladal ich výsostne izolovane od ďalšíchdôkazov, subjektívne vo svoj prospech. V skutočnosti však z výpovede znalca MUDr. Zdena Moresa
vyplynulo, že toto ochorenie bolo diagnostikované neskôr magnetickou rezonanciou (čo nevylučuje,
že k zraneniu došlo pri dopravnej nehode), pričom znalec mal za to, že predmetné poranenie súvisí

s dopravnou nehodou, a to najmä na plošnú odierku v oblasti ramenného kĺbu, ktorá bola opísaná
bezprostredne po prevoze poškodeného do nemocnice už v prijímacej lekárskej správe. Z výpovede
znalca MUDr. Pavla Gavaľu vyplynulo, že znalec okrem iných zranení pri vyšetrení poškodeného zistil
aj úraz pravého ramena poškodeného a tiež viaceré kožné odreniny na pravom ramene poškodeného
(ktoré nasvedčovali tomu, že pri dopravnej nehode skutočne došlo k zraneniu ramena poškodeného).

Pri osobnom vyšetrení poškodený udával pichľavé bolesti v oboch rukách, bolesti pri dvíhaní predmetov
pravou rukou a tiež ťažkosti pri používaní pravej ruky. Znalec pri vyšetrení zistil obmedzenie pohyblivosti
v oblasti pravého ramenného kĺbu. Zranenie ramena poškodeného bolo objektivizované a ustálené
ako následok dopravnej nehody aj s poukazom na ďalšie dôkazy, ktoré vytvárali ucelený pohľad na
jednak spôsobenie zranenia, jeho diagnostiku a následnú liečbu. Na bolestivosť ramena poškodený
poukazoval už pri príchode RZP ošetrujúcemu pracovníkovi RZP, kde uvádzal, že si pravú ruku necíti,

na protokol o vykonaní dychovej skúšky sa podpísal ľavou rukou, práve kvôli nefunkčnosti pravej ruky.
Výsledky magnetickej rezonancie rovnako potvrdzujú, že v prípade poškodeného H. I. neboli nájdené
známkychronickéhopoškodeniaramena(tedakzraneniuneprišlopreddopravnounehodou),pričomani
z kompletnej zdravotnej dokumentácie nevyplynulo, že by poškodený mal v minulosti diagnostikované
poškodenie ramena. Podporným dôkazom bola aj výpoveď svedka D. M. K. (lekára, ktorý prijímal

poškodeného bezprostredne po dopravnej nehode), pričom svedok vo výpovedi uviedol, že pri prijatí
obžalovaného sa objavila akútna stresová porucha, pričom počas hospitalizácie sa poškodený sťažoval
na bolesti pravého ramena, ktoré následne uvádzal aj pri následných kontrolách. Toto zranenia vzniklo
v súvislosti s dopravnou nehodou, nakoľko pred nehodou žiadne problémy s ramenom poškodený
nemal.

Pokiaľ ide o spochybňovanie následku dopravnej nehody vo vzťahu k diagnostikovanej depresívnej
poruchy stredne ťažkého stupňa, rovnako aj v tomto smere bolo na podklady vykonaného dokazovania
preukázané, že poškodený H. I. v dôsledku dopravnej nehody utrpel akútnu posttraumatickú stresovú
poruchu, ktorá vyústila do diagnostiky depresívnej poruchy stredne ťažkého stupňa. Zo záverov

znaleckého posudku znalca MUDr. Mária Straku ako aj jeho výpovede z hlavného pojednávania vyplýva,
že táto porucha vznikla v priamej príčinnej súvislosti s dopravnom nehodou, pri ktorej zomrel jeho švagor
(blízka osoba). Pred dopravnou nehodou poškodený netrpel psychickými poruchami. O priamej príčinnej
súvislosti svedčí aj to, že už pri prijatí poškodeného na traumatologické oddelenie bezprostredne po
dopravnej nehode bola u poškodeného zistená akútna stresová porucha, ktorú vyšetreniami zistil aj

znalec MUDr. Pavol Gavaľa. Poškodený sa po dopravnej nehode nevedel riadna vrátiť do zamestnania,
jeho psychický spôsobil pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 65 % (spolu s pridruženými
ochoreniami až na 75 %), pričom v jeho prípade ide už o plnú invaliditu. Fakt, že sa u poškodeného
v dôsledku stresovej situácie, akou je strata blízkeho človeka vyvinula depresívna porucha nie je možné
nijako spochybňovať. Obžalovaný opätovne zľahčuje následky svojho konania, avšak v tomto smere

sa súd spoliehal na závery znaleckého dokazovania a ďalších podporných dôkazov, ktoré preukazujú
priamu príčinnú súvislosť medzi zhoršením psychického stavu poškodeného a dopravnou nehodou.

Uzatvárajúc vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že obžalovaný namieta v odvolaní hodnotenie
dôkazov súdom prvého stupňa a predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné

predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Hodnotenie
dôkazov súdom prvého stupňa si však plne osvojil aj odvolací súd a v podrobnostiach naň poukazuje.
Do práva na spravodlivý proces totižto nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil
s jej právnymi názormi, návrhmi a jeho hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená
ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v

súlade s jej požiadavkami, predstavami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní,
ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom
všeobecne záväzných právnych predpisov. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/9/2014
zo dňa 29.10.2014)

V tejto časti odvolací súd uzatvára, že v rozhodnutí súdu prvého stupňa o vine obžalovaného, najmä
ustáleniu právnej kvalifikácie spáchaných skutkov, nezistil pochybenia, ktoré by boli dôvodom pre
zrušenie rozsudku súdu prvého stupňa vo výroku o vine.Pokiaľ ide o výrok o treste, v konaní bolo nepochybne preukázané a s poukazom na vyhlásenie
obžalovaného o vine aj ustálené, že obžalovaný sa svojim konaním v bode 1/ obžaloby dopustil
spáchania prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona v súbehu s prečinom ublíženia na

zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného
zákona, čo odôvodňuje v spojení s právnou kvalifikáciu skutku v bode 2/ obžaloby uloženie úhrnného
trestu podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona.

Odvolací súd sa však nestotožňuje s vyhodnotením všetkých okolností týkajúcich sa nielen spáchania

skutku ale aj samotnej osoby obžalovaného, ktoré následne viedli okresný súd k nesprávnemu priznaniu
poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. j), písm. l) Trestného zákona a opomenutím priznania
priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h) Trestného zákona. Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť podľa
§ 36 písm. j) Trestného zákona (obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život), priznanie
tejto poľahčujúcej okolnosti vylučuje to, že obžalovaný bol v minulosti odsúdený, a to aj napriek
tomu, že sa naňho hľadí akoby nebol odsúdený, nakoľko tzv. fikcia neodsúdenia neznamená, že

k spáchaniu trestného činu obžalovaným nedošlo, ale len to, že tento nebol odsúdený. Navyše,
obžalovaný sa aj v minulosti dopustil opakovaného porušenia povinnosti na úseku cestnej premávky,
za ktoré bol sankcionovaný pokutami. Vedenia riadneho života samo o sebe predstavuje elementárnu
povinnosť každého občana konať tak, aby rešpektoval všetky zákonné povinnosti a obmedzenia. Niet
preto žiadneho dôvodu, aby sa na obžalovaného pri ukladaní trestu hľadelo ako na osobu, ktorá

doposiaľ viedla riadny život. Pokiaľ ide o poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona,
k uvedenému je nutné poukázať na to, že pre priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l)
Trestného zákona sa vyžaduje kumulatívne priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestnému činu, ako
aj úprimné oľutovanie tohto trestného činu, pričom na priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného
činu môže súd prihliadnuť iba v prípade, ak sa priznanie týka všetkých skutkových okolností, ktoré

sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie, vrátane okolností, ktoré podmieňujú
použitie vyššej trestnej sadzby (judikát R 15/2015). Priznanie tejto poľahčujúcej okolnosti predpokla-
dá okrem priznania sa páchateľa aj úprimné oľutovanie trestného činu. Či k takému oľutovaniu doš-
lo je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu, vrátane procesných prejavov páchateľa
(procesne ako obžalovaného), najmä pri využití práva záverečnej reči a posledného slova. Obžalovaný

počas celého konania spochybňoval spôsobený následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví (kvalifikačný
znak skutkovej podstaty), svoje konanie bagatelizoval, ľútosť vyjadril len formálnym spôsobom na
prvom (a zároveň jedinom) hlavnom pojednávaní, ktorého sa zúčastnil. Hneď od počiatku súdneho
konania požiadal súd, aby konal v jeho neprítomnosti, po vyhlásení o vine opustil pojednávaciu
miestnosť, pozostalým a tiež poškodenému neadresoval žiaden prejav, z ktorého by bolo kvalifikovaným

spôsobom citeľné úprimné oľutovanie následkov svojho bezohľadného konania. Za účinnú ľútosť
nemožno považovať ani to, že obžalovaný participoval na úhrade len nepatrných (!) pohrebných
nákladov poškodeného J. I., a rovnako ani to, že do budúcnosti verbalizoval snahu o nahradenie
spôsobenej škody. Obžalovaný sa síce na jednej strane snaží presvedčiť súd o snahe nahradiť škodu
poškodenému H. I., avšak v čase, kedy mu bola doručená výzva na zaplatenie náhrady škody na

túto nijako nereagoval a aj naďalej popieral nielen spôsobený následok ale aj samotnú výšku škody.
Od spáchania skutku uplynula dostatočne dlhá doba, aby obžalovaný učinil akýkoľvek akt, ktorým by
pozostalým a poškodenému vyjadril ľútosť, k čomu ale doposiaľ nedošlo. Pokiaľ sa obžalovaný domáha
priznania ďalších poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. d), písm. k) a písm. n) Trestného zákona,
pre priznanie uvedeného nebol vzhliadnutý žiaden relevantný dôvod. Obžalovaný si bol vedomý toho,

že je držiteľom vodičského oprávnenia len krátky čas, aj napriek tomu svojou neohľaduplnom jazdou
pod vplyvom alkoholu a omamných látok končiacu fatálnymi následkami ohrozil ďalších účastníkov
cestnej premávky. Je zarážajúce, že sa práve v tomto momente snaží o priznanie poľahčujúcej okolnosti
podľa § 36 písm. d) Trestného zákona (spáchal skutok vo veku blízkom veku mladistvého). Rovnako
zarážajúcejeajdomáhaniesapriznaniapoľahčujúcichokolnostípodľa§36písm.k)apísm.n)Trestného

zákona (pričinil sa o náhradu škody a napomáhal orgánom činným v trestnom konaní pri objasnení
skutku), pretože tieto skutočnosti na podklade vykonaného dokazovania nevyplynuli ani z jediného
dôkazu. Dôkazná situácia bola dostatočné jasná pre vyslovenie viny obžalovaného, a to, že „strpel“
úkony trestného konania nemožno v žiadnom prípade povyšovať na úroveň priznania poľahčujúcej
okolnosti. Pokiaľ ide o pričinenie sa o odstránenie škodlivých následkov trestného činu, odvolaciemu

súdu nie je zrejmé, o aký konkrétny „počin“ malo v prípade obžalovaného ísť.

Pokiaľ ide o priťažujúce okolnosti, okresný súd pochybil, keď kvalifikačný znak spáchania viacerých
trestných činov nepremietol do výroku o treste priznaním priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h)Trestného zákona. Toto pochybenie sanoval odvolací súd, čo sa premietlo do úpravy trestnej sadzby
v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona. Pri ukladaní trestu odvolací súd vychádzal z trestnej sadzby
činu najprísnejšie trestného podľa § 149 ods. 4 Trestného zákona, a to v trestnej sadzbe 4 až 10 rokov.

Po úprave trestnej sadzby v zmysle § 38 ods. 4 Trestného zákona odvolací súd musel ukladať trest
v rámci upravenej trestnej sadzby 6 až 10 rokov.

Za čiastočne dôvodnú považoval odvolací súd námietku obžalovaného o neprimeranej dĺžke konania,
ktorá skutočnosť sa mala prejaviť pri konkrétnej výške uloženého trestu. Nie však do takej miery,

aby obžalovaný za mimoriadne závažné následky svojho protiprávneho konania „vyviazol“ len
s podmienečným trestom odňatia slobody. Je pravdou, že od spáchania skutku uplynula značná
doba (takmer 11 rokov), počas ktorej mohlo v živote obžalovaného v teoretickej rovine dôjsť k takým
významným zmenám, že by uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody pôsobilo nežiaduco,
tento fakt však vyvažovali závažné následky spáchaných skutkov ako aj postoj obžalovaného počas
celého trestného konania.

Niet pochýb o tom, že účel trestu možno dosiahnuť len jeho skorým uložením a výkonom. Ak od
spáchaniatrestnéhočinuužuplynuldlhšíčasapáchateľvtomtočasenespáchalnovýtrestnýčin,možno
predpokladať, že prestal byť pre spoločnosť nebezpečný, prípadne že sa jeho nebezpečnosť podstatne
znížila a preto nie je potrebné proti nemu viesť trestné stíhanie a uložiť mu trest. Priamo úmerne

závažnosti trestného činu sa plynutím času oslabuje aj záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa.
Rovnako z procesného hľadiska sa postupom času oslabuje sila dôkazných prostriedkov, prípadne
dochádza až k ich zániku.

S prihliadnutím na uvedené je s poukazom na čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a súvzťažnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva
potrebné sa zaoberať, či obžalovaný prispel svojim konaním k prieťahom v konaní a náležité vyhodnotiť
vychádzajúc z konkrétnych okolností prípadu, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní a či samotná
dĺžka konania nevyvoláva potrebu zníženia sankcie, keďže je nepochybné, že plynutím času sa znižuje
záujem spoločnosti na potrestaní páchateľa a slabne potreba jednak individuálnej prevencie a tiež

potreba generálnej prevencie (výchovné a odstrašujúce účinky trestu na ostatných členov spoločnosti
sa plynutím času znižujú). Neprimerane dlhým konaním sa vytráca základný vzťah medzi protiprávnym
konaním páchateľa a ukladaným trestom. Doba, ktorá uplynula od spáchania deliktu až po meritórne
rozhodnutie má bezprostredný vplyv na účel trestu, ktorý má byť uložením určitého trestu dosiahnutý.

Podľa názoru odvolacieho súdu došlo v prejednávanej veci ku akejsi kumulácií dôvodov, pre ktoré sa
konanie predlžovalo, resp. nariadené hlavné pojednávania opakovane odročovali. Väčšina dôvodov
spočívala práve v aktivite obžalovaného a jeho obhajcu, a to v absencii a ospravedlneniach obhajcu
obžalovaného z hlavných pojednávaní bez toho, aby za seba splnomocnil iného obhajcu, postoju
obžalovaného ku konaniu o dohode o vine a treste (obžalovaný odmietol a následne opätovne požiadal

o konanie o dohode o vine a treste), pričom na druhej strane došlo k odročeniu hlavných pojednávaní aj
z dôvodov nezavinených obžalovaným a jeho obhajcom, a to neprítomnosť prísediacej, ospravedlnenie
znalca, nemožnosť vykonania hlavného pojednávania z dôvodu nahlásenia poplašnej správy. Rovnako
aj pred odvolacím súdom (kedy odvolací súd uznesením zo dňa 24.03.2020 prerušil trestné stíhanie
proti obžalovanému z dôvodu, že je toho názoru, že ustanovenie § 61 ods. 5 písm. b) Trestného zákona,

ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, ktorého použitie je v danej trestnej veci
rozhodujúce pre rozhodovanie o treste, je v rozpore s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 08.07.2020, č. k. PL. ÚS
18/2020-7 vyplynulo, že návrh na začatie konania o súlade ustanovenia § 61 ods. 5 písm. b) Trestného
zákona s čl. 1 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky bol síce prijatý v celom

rozsahu na ďalšie konanie, avšak ani takmer po troch rokoch nebolo o predmetnom návrhu meritórne
rozhodnuté. Odvolací súd s prihliadnutím na zásadu prejednania veci v primeranej lehote vydal dňa
17.01.2023 uznesenie o pokračovaní v trestnom stíhaní obžalovaného. Z uvedeného dôvodu odvolací
súdnazeralnauplynutiedlhéhočasuodspáchaniaskutkuažpomeritórnerozhodnutieakonaobjektívnu
skutočnosť, ktorú čiastočne zohľadnil pri uložení trestu.

V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že podľa článku 6 ods. 1, veta prvá, Dohovoru každý má
právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a
nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkochalebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený. Aj keď konanie, ktorého dĺžka nezodpovedá
požiadavke primeranosti, nepochybne podľa ustálenej rozhodovacej činnosti, či už Európskeho súdu pre
ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky, predstavuje porušenie práva na spravodlivý

proces, samé osobe dôvodom pre zastavenie trestného stíhania tak, ako sa domáhal obžalovaný nie je.
Trestné konanie je totiž ovládané základnými zásadami zaručujúcimi naplnenie účelu trestného konania
(ktorým je najmä zistenie trestných činov a potrestanie ich páchateľov), ktoré sa uplatňujú nielen z
pohľadu samotného obvineného, ale i z pohľadu práv a povinností ostatných subjektov a strán trestného
konania. Predovšetkým s ohľadom na práva týchto ostatných subjektov, prípadne strán na trestnom

konaní zúčastnených, je akceptácia záveru o možnosti orgánu, ktorý prieťahy v konaní sám spôsobil,
zastaviť trestné stíhanie, celkom neprijateľná. Týmto postupom by bola celkom nežiaducim spôsobom
modifikovaná zásada oficiality, ktorá stanovuje, že každý orgán činný v trestnom konaní má povinnosť z
vlastnej iniciatívy urobiť všetko pre naplnenie účelu trestného konania, a zároveň by sa tak oslabovala
funkcia trestného práva vo všeobecnom zmysle, predovšetkým funkcia ochranná (judikát 10/2011).
Preto ani neprimeraná dĺžka konania predstavujúca porušenie článku 6 ods. 1 Dohovoru dôvodom pre

zastavenietrestnéhokonanianieje,alemôžebyťsprihliadnutímnaobtiažnosťveci,postojobvinenéhok
trestnému stíhaniu a procesný postup orgánov činných v trestnom konaní alebo súdu nanajvýš dôvodom
pre mimoriadne zníženie trestu (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Tdo/41/2020 zo dňa
25.08.2020).

Nad rámec vyššie uvedeného je potrebné dodať, že momentom spáchania trestného činu vzniká
medzi jeho páchateľom a štátom základný hmotnoprávny vzťah, ktorý vyvoláva komplex právnych
následkov. Jedným zo základných následkov spáchaného trestného činu je potreba jeho náležitého
zistenia a následné spravodlivé potrestanie páchateľa (§ 1 Trestného poriadku). Povedané inak, štát
preto prostredníctvom orgánov k tomu určených rozhoduje o obvinených z trestných činov a zaisťuje

ich prípadné potrestanie. Rozhodovanie o vine a treste v rámci trestného konania je nielen právom, ale
predovšetkým povinnosťou týchto orgánov (rozsudok Najvyššieho súdu, sp. zn. 5To/14/2015 z 3. marca
2016).

V prejednávanej veci odvolací súd zohľadnil dĺžku konania tak, že použil zmierňovacie ustanovenie

§ 39 ods. 1 Trestného zákona a uložil obžalovanému trest odňatia pod dolnú hranicu trestnej sadzby
(zvýšená dolná hranica trestnej sadzby po úprave predstavovala 6 rokov), a obžalovanému uložil trest
odňatia slobody v trvaní 4 roky a 6 mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody
s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň obžalovanému uložil v zmysle § 61 ods. 5 Trestného zákona
obligatórny trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu na doživotie. Ustanovenie

§ 61 ods. 5 Trestného zákona nedáva súdu priestor na realizáciu sudcovskej individualizácie trestu, ide
oustanovenie,ktorésankcionujezávažnejšieformyspáchaniaskutkuvsúvislostisvedenímmotorového
vozidla, ktorým spôsobí okrem iného aj nezvratný následok, a to smrť inej osoby.

Pokiaľ ide o odvolanie obžalovaného vo vzťahu k výroku o náhrade škody, keď namietal priznanie

náhrady škody poškodenému H. I. vo výške 796,80 Eur, táto námietka nie je dôvodná. Z obsahu spisu
je celkom zrejmé, že poškodený si nárok na náhradu škody uplatnil v rámci prípravného konania po
preštudovaní vyšetrovacieho spisu (č. l. 514), a teda riadne a včas. Uplatnenie nároku na náhradu škody
potvrdil aj vyhlásením v záverečnej reči, kde uviedol, že poisťovňa Kooperativa, a.s. mu nahradila časť
nákladov, avšak nárok na náhradu škody vo výške 796,80 eur si uplatňuje v rámci adhézneho konania.

S prihliadnutím na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd odvolania prokurátora a obžalovaného
vyhodnotil ako dôvodné, v dôsledku čoho rozsudok okresného súdu pokiaľ ide o uložený trest a spôsob
jeho výkonu v zmysle § 321 ods. 1 písm. d), písm. e), ods. 3 Trestného poriadku zrušil a postupom podľa
§ 322 ods. 3 Trestného poriadku vo veci sám rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Záverom odvolací súd v reakcií na rozsiahle námietky podané obžalovaným uvádza, že všeobecný súd
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,
aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami konania. Právo na spravodlivý súdny proces

nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci
(porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B, tiež R 68/2008- I, rozsudok G. z 9. decembra 1994 vo veci
Q. R. proti Španielskemu kráľovstvu).

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0, čiže jednomyseľne podľa § 163 ods. 4 Trestného
poriadku v spojení s § 170 ods. 6 Trestného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.