Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, June 12, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Tdo/26/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2321010727
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Bargel
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:2321010727.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Bargela a sudcov JUDr.
Patrika Príbelského, PhD. a JUDr. Emila Klemaniča na neverejnom zasadnutí konanom 13. júna 2023 v
Bratislave v trestnej veci obvineného R. Z. pre prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1,
ods. 2 písm. a) Trestného zákona a iné o dovolaní obvineného R. Z. podanom proti uzneseniu Krajského
súdu v Trnave, sp. zn. 6To/95/2021, z 5. mája 2022 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku dovolanie obvineného R. Z. odmieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Okresného súdu Galanta, sp. zn. 17T/55/2021, zo 14. októbra 2021 [ktorému predchádzalo
zo strany okresného súdu prijatie vyhlásenia obvineného Z. o tom, že nepopiera spáchanie skutku
uvedeného v obžalobe v zmysle § 257 ods. 1 písm. c), ods. 7 Trestného poriadku - a ktoré okresný
súd pre potreby ďalšieho konania a rozhodnutia považoval za priznanie spáchania skutku] bol obvinený

R. Z. uznaný za vinného zo spáchania prečinu porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1, ods.
2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. d) Trestného zákona v súbehu s prečinom
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Trestného zákona, resp.
prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. e) Trestného zákona, ktorých sa dopustil
na tom skutkovom základe, že

dňa 30. júna 2020 v bližšie neurčenom čase po 15.30 hod. v meste O. na presne nešpecifikovanom
mieste v blízkosti rieky O., neďaleko supermarketu Z., sa spýtal W. W., nar. XX. M. XXXX, trvale bytom
Š., N. XX, či má peniaze a po jeho zápornej odpovedi ho následne udrel polootvorenou dlaňou do ľavej
časti tváre, pričom po asi jednej minúte od úderu ho začal prehľadávať, a to tým spôsobom, že mu
otvoril kapsičku, ktorú mal W. W. prevesenú cez plece, následne z nej vybral kľúče od jeho osobného
motorového vozidla zn. VW Golf, 1K striebornej farby, EČ: M. XXX X., tieto si zobral, pričom sa spýtal

W. W., kde má auto, na čo mu tento odpovedal, že doma na parkovisku, následne mu potom siahol do
všetkých vreciek a rukou mu siahol aj na ponožky, pričom obžalovaný R. Z. chytil W. W. za predlaktie,
kúsok ho potiahol, následne mu ruku pustil, a potom spolu pokračovali v ceste smerom k bytovému domu
na N. ul. XX v Š., kde býva W. W., neďaleko ktorého W. W. obžalovanému R. Z. povedal, že by predal
svoje náramkové hodinky, obžalovaný R. Z. ho požiadal, aby mu tieto hodinky ukázal, čo W. W. urobil,
pričom obžalovaný R. Z. mu ich nevrátil ani na naliehanie W. W., po príchode ku vchodu bytového domu,

v ktorom býva W. W., po tom, ako otvoril dvere, obžalovaný R. Z. násilím vošiel do vchodu a po tom, ako
W. W. otvoril dvere do bytu, kde býva, ho obžalovaný R. Z. odsotil a vošiel dnu, v byte si svojvoľne zobral
rôzne potraviny a začal ich konzumovať a zotrval tam napriek tomu, že ho W. W. niekoľkokrát vyzval,
aby z bytu odišiel a k odchodu z bytu ho vyzýval aj L. W., nar. XX. J. XXXX, bytom Š., N. XX, ktorý sa
v tom čase v uvedenom byte nachádzal, obžalovaný R. Z. až následne z bytu odišiel a poškodený W.
W. po tom, ako zavolal políciu, zistil, že jeho osobné motorové vozidlo zn. VW Golf, 1K striebornej farby,

EČ: M. XXX X. v hodnote 2.000,00 Eur, ktoré bolo zaparkované na parkovisku za predmetným bytovýmdomom, sa tam nenachádza a obžalovaný R. Z. na ňom odišiel na neznáme miesto, pričom ho v ten istý
deň v čase pred 20:50 hod. zaparkoval na tom istom parkovisku o niekoľko parkovacích miest ďalej,
hoci bol rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 29. marca 2020 uznaný vinným zo spáchania

priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zák. č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch, a to blokom na pokutu č. 14132781,
rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 27. marca 2020 uznaný vinným zo spáchania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a to
blokom na pokutu č. 14132636,

rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 19. marca 2020 uznaný vinným zo spáchania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a to
blokom na pokutu č. 14108923,
rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 25. januára 2020 uznaný vinným zo spáchania priestupku
proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, a to
blokom na pokutu č. 14132780,

rozhodnutím Obvodného oddelenia PZ Šaľa z 3. decembra 2019 uznaný vinným zo spáchania
priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. e) zák. č. 372/1990 Zb. o
priestupkoch, a to blokom na pokutu č. 14099376,

Za to okresný súd obvinenému uložil podľa § 194 ods. 2 Trestného zákona, s prihliadnutím na § 37 písm.

h), písm. m) Trestného zákona a s poukazom na § 38 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona za použitia § 42
ods. 1 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky a 4 (štyri) mesiace s tým,
že podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona ho na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu so stredným stupňom stráženia za súčasného uloženia ochranného dohľadu vo výmere
2 (dva) roky podľa § 76 ods. 2 a § 78 ods. 1 Trestného zákona

Okresný súd zároveň s poukazom na § 42 ods. 2 Trestného zákona zrušil výrok o treste uloženom v
trestnom rozkaze Okresného súdu Galanta, sp. zn. 0T/212/2020, z 30. augusta 2020 (právoplatným
toho istého dňa) ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací, rozhodujúci na podklade odvolania obvineného proti rozsudku
okresného súdu - podaného v ,,obmedzenom" rozsahu, a síce čo do časti voči výroku o treste - rozhodol
uznesením, sp. zn. 6To/95/2021, z 5. mája 2022 tak, že odvolanie obvineného zamietol postupom podľa
§ 319 Trestného poriadku.

Proti uzneseniu krajského súdu podal obvinený dovolanie dôvodiac naplnením dôvodu dovolania podľa
§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení
zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť
zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť), argumentujúc v podstate nasledovne.

,, .... obvinený podal vlastnou rukou písané dovolanie z 5. októbra 2022, v ktorom uviedol dovolací dôvod
podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku s tým, že Okresný súd Galanta ako ani Krajský súd
v Trnave neaplikovali ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona napriek tomu, že urobil vyhlásenie
o vine, ktoré súd prijal, vyjadril ľútosť, čo však mali urobiť. Uvádzal, že okresný ani krajský súd sa

nezaoberali s možnosťou mimoriadneho zníženia trestu s odkazom na právny názor kolégia NS SR
č. R 44/2017, avšak ak by aplikovali poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona a
mimoriadne zníženie trestu podľa § 39 Trestného zákona, tak pri pomere priťažujúcich a poľahčujúcich
okolností 2:1 trestná sadzba by sa ustálila v rozpätí 1 až 5 rokov a žiadal, aby dovolací súd zrušil
rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu a prikázal vo veci opäť rozhodnúť".

,,Obvinený napáda rozhodnutia tak Krajského súdu v Trnave ako aj Okresného súdu Galanta v časti
výroku o trvaní trestu odňatia slobody ... dovolanie oprel o ustanovenie § 371 ods. 1 písm. i) Trestného
poriadku ... Okresný súd Galanta a Krajský súd v Trnave aplikovali výlučne iba § 37 písm. h), písm. m)
Trestného zákona ako priťažujúce okolnosti s ustálením pomeru priťažujúcich a poľahčujúcich okolností
2:0, avšak mali aplikovať aj hmotnoprávne ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona a zároveň

aj hmotnoprávne ustanovenie § 39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona, čím sa dostali do nesprávneho
určenia rozpätia trestnej sadzby a uložili takto trest v nesprávnom trvaní odňatia slobody. Poľahčujúcou
okolnosťou podľa § 36 písm. l) Trestného zákona je to, že páchateľ sa priznal a trestný čin úprimne
oľutoval. Podľa vyššie citovaných právnych názorov NS SR (5Tdo/40/2020, Tpj/55/2016), či došlok oľutovaniu skutku, je potrebné posúdiť podľa konkrétnych okolností prípadu vrátane procesných
prejavov páchateľa (procesne obvineného či obžalovaného) po prijatí vyhlásenia o uznaní viny, pričom
záver o jej ne/existencii nemožno zakladať výlučne na ústnych prejavoch, ale je nevyhnutné zohľadniť aj

ostatné procesné prejavy obvineného. Okrem uvedeného pri hodnotení prejavov páchateľa je potrebné
zohľadniť aj jeho osobné, osobnostné a intelektuálne pomery a schopnosti vrátane určitého spôsobu
vyjadrovania špecifického pre konkrétne sociálne prostredie".
,,Zo zápisnice o hlavnom pojednávaní zo 14. októbra 2021, strana č. 4 vyplýva, že právom záverečnej
reči a posledného slova obvinený uviedol: ,...chcem nahradiť škodu ... chcem sa zmeniť, chcem sa liečiť

psychológom alebo psychiatrom...´. Tento prejav obsahuje v sebe ľútosť vo vzťahu k poškodenému,
ktorému chce nahradiť škodu, a tak isto snahu o zmenu, ktorá vyjadruje uvedomenie si, že jeho konanie
bolo nesprávne a je potrebné toto zmeniť, t. j. snahu o nápravu spôsobeného stavu aj poškodenému.
Slová obvineného v jeho výpovedi z prípravného konania do zápisnice z 3. augusta 2020 ,... vedel
som, že sa ma bojí ... som mu dal facku, a povedal som mu ... že to má za to, že klame...´ v spojení s
vyjadrením obžalovaného na hlavnom pojednávaní 14. októbra 2021, že , ...od uvedeného skutku som

poškodeného nijako nekontaktoval, keď ho náhodou stretnem, tak sa otočím a idem preč´, potvrdzujú, že
obžalovaný nechce už ubližovať poškodenému, ani sa s ním nechce stretnúť, aby nedošlo k nepríjemnej
situácii pre poškodeného a takýto ďalší prejav obžalovaného potvrdzuje hodnotenie jeho prejavu v
smere jeho vyjadrenia ľútosti. Dané vyjadrenia v spojení s vyhlásením o vine mal okresný súd ako
aj krajský súd posúdiť ako poľahčujúcu okolnosť. Vo vzťahu k mimoriadnemu zníženiu trestu podľa §

39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona v zmysle stanoviska kolégia NS SR č. R 44/2017 pri vyhlásení
viny obžalovaným je možné analogicky aplikovať uvedené ustanovenie. Najvyšší súd uvádza, že ide
o uznanie viny bez garancie alebo predpokladu určitého, pre obžalovaného priaznivého rozhodnutia o
treste, možnosť mimoriadne znížiť trest je tu ešte dôvodnejšia, pričom ide o špeciálnu procesnú logiku
vzdania sa práva na súdne konanie v plnom rozsahu, v rámci ktorej je vhodné a vecne správne umožniť

mimoriadne zmiernenie trestu. V tomto prípade za prítomnosti poľahčujúcej okolnosti nejde o blokáciu z
hľadiska ustanovenia § 38 ods. 1 Trestného zákona medzi poľahčujúcou okolnosťou a okolnosťou, ktorá
podmieňuje uloženie trestu pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby. Je tomu tak preto,
že poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona obsahuje aj ďalší obsahový prvok, resp.
trest sa mimoriadne znižuje na základe podobnej, avšak kvalitatívne odlišnej okolnosti, a to vytvorenia

možnosti obžalovaným pre zjednodušený procesný postup ako v konaní o dohode o uznaní viny a
prijatí trestu. Obžalovaný priznal vinu, ergo nič nebránilo okresnému ani krajskému súdu, aby aplikoval
hmotnoprávne ustanovenie § 39 ods. 2, ods. 4 Trestného zákona a napokon určil pomer priťažujúcich a
poľahčujúcich okolností na 2:1 a stanovil upravený rozsah trestnej sadzby v rozpätí 1 rok až 5 rokov. Pri
aplikácii mimoriadneho zníženia trestu ide o hmotnoprávne posúdenie. Obdobne je tomu tak pri aplikácii

ustanovenia § 36 písm. l) Trestného zákona".
,,Na základe vyššie uvedeného navrhujeme dovolaciemu súdu, aby podľa § 386 Trestného poriadku
zrušil rozhodnutie Krajského súdu Trnava ako aj Okresného súdu Galanta v časti výroku o trvaní
trestu odňatia slobody a prikázal podľa § 388 Trestného poriadku, aby vec v potrebnom rozsahu znovu
prerokoval a rozhodol".

K dovolaniu obvineného sa využijúc svoje právo podľa § 376 Trestného poriadku vyjadrila prokurátorka,
a to v zmysle nižšie uvedeného.
,, ... v prvom rade [pozn.: je potrebné poukázať] na prípravné konanie, v ktorom sa obvinený ku
trestnej činnosti nepriznával v rozsahu, v akom sa mu kladie za vinu a naopak, doslovne uviedol, že

svoje konanie neľutuje, nakoľko poškodenému nič nespravil (č. l. 11 vyšetrovacieho spisu). Následne v
konaní pred okresným súdom učinil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, t.
j. že nepopiera spáchanie skutku, ktoré vyhlásenie okresný súd prijal. Napokon, ani v záverečnej reči
obvinený neprejavil úprimnú ľútosť, ale len konštatoval, že od uvedeného skutku poškodeného nijak
nekontaktoval, keď ho stretne náhodou, tak sa otočí a ide ďalej. Vzhľadom k vyššie uvedenému mám

za to, že pri ukladaní trestu okresný súd postupoval správne, keď neaplikoval ustanovenie § 36 písm. l)
Trestného zákona o poľahčujúcich okolnostiach, keďže na priznanie uvedenej poľahčujúcej okolnosti sa
vyžaduje, aby páchateľ svoj čin úprimne oľutoval. V danom prípade však obvinený trestný čin neoľutoval
ani počas prípravného konania, ani v konaní pred súdom, pričom samotné vyhlásenie obžalovaného
v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je možné subsumovať pod úprimné oľutovanie

trestného činu, ktoré predpokladá ustanovenie § 36 písm. l) Trestného zákona. Tu poukazujem aj
na uznesenie Krajského súdu ... z ktorého vyplýva, že obvinený R. Z. úprimnú ľútosť neprejavil ani
dodatočne aspoň na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu".,, ... uvádzam, že sa plne stotožňujem s rozsudkom Okresného súdu ... v spojení s uznesením
Krajského súdu ... pokiaľ obhajca namieta neaplikovanie § 39 Trestného zákona ..., poukazujem
na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v Zbierke stanovísk

najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky zverejnené pod č. 5/2011, podľa ktorého ...
nepoužitie ustanovenia § 39 Trestného zákona nezakladá žiadny dovolací dôvod".
,, ... navrhujem Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku
odmietnuť dovolanie obvineného R. Z., nakoľko je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa
§ 371 Trestného poriadku".

+ + +

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Trestného poriadku) pred vydaním
rozhodnutia o dovolaní skúmal procesné podmienky pre podanie dovolania a zistil, že dovolanie bolo
podané proti prípustnému rozhodnutiu [§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h) Trestného poriadku], v zákonnej

lehote a na príslušnom súde (§ 370 ods. 1, ods. 3 Trestného poriadku) a spĺňa obligatórne obsahové
náležitosti dovolania (§ 374 ods. 1 a ods. 2 Trestného poriadku). Okrem toho zistil, že bola splnená aj
podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku, veta prvá, keďže obvinený pred podaním
dovolaniavyužilsvojeprávopodaťriadnyopravnýprostriedok(čodovýrokuouloženomtreste)aotomto
bolo rozhodnuté [hoci rozhodnutiu odvolacieho súdu predchádzalo okresným súdom prijaté vyhlásenie

obvineného v zmysle § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Tým bola splnená podmienka dovolania podľa § 372 ods. 1 Trestného poriadku pre jeho prerokovanie,
nakoľko naposledy označené ustanovenie Trestného poriadku vyjadruje zásadu, že podaniu dovolania
(okrem tých procesných situácií, kedy je subjektom podávajúcim dovolanie minister spravodlivosti)

musí predchádzať uplatnenie riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa (v
konkrétnom prípade ide o odvolanie podané obvineným Z. proti výroku o treste).

V predmetnej trestnej veci platí, že ak sa obvinený odvolal len proti výroku o treste [na podklade
okresným súdom skôr prijatého vyhlásenia obvineného podľa § 257 ods. 1 písm. c), ods. 5 a 7 Trestného

poriadku] a predmetom prieskumu odvolacieho súdu bol práve a len výrok o treste, nemôže obvinený
právne účinným spôsobom svojim dovolaním napadnúť aj otázku viny.

Vtakomprípadetotižneexistujeprávnyzáverodvolaciehosúduohľadomsúdomprvéhostupňaprijatého
vyhlásenia o vine z právno - kvalifikačného hľadiska, nakoľko o ňom krajský súd vecne nerozhodoval.

Možnosť takéhoto rozhodovania v zmysle naznačeného je vylúčená práve s poukazom na § 257 ods.
5 Trestného poriadku v spojení s § 372 ods. 1 Trestného poriadku. To znamená, že s poukazom na
skôr vyjadrené nie je splnená podmienka uplatnenia riadneho opravného prostriedku - odvolania -
v ,,potrebnom" rozsahu (aj vo vzťahu k výroku o vine).

Ak k uvedenému pristupuje skutočnosť, že vyhláseniu odsudzujúceho rozsudku súdom prvého stupňa
predchádzalo vyhlásenie obvineného o tom, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe
podľa § 257 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, je s takýmto vyhlásením (za predpokladu, že súd
vyhlásenie obžalovaného o vine prijal s poukazom na § 257 ods. 7 Trestného poriadku) spojený
procesný následok podrobne opísaný v ods. 8 naposledy označeného ustanovenia Trestného poriadku

- vyhlásenie súdu, že dokazovanie v rozsahu obžalovaným ,,nepopretej" trestnej činnosti nevykoná.

Z toho plynie záver, že v dôsledku aplikovania vyššie citovaných ustanovení Trestného poriadku je
vylúčené ďalej na podklade obvineným podaného dovolania skúmať aj výrok o vine (okrem prípadného
dôvodudovolaniapodľa§371ods.1písm.c)Trestnéhoporiadku,nakoľkotentovôbecnebolpredmetom

prieskumu súdom prvého stupňa (v spojení s uznesením odvolacieho súdu) v dôsledku dobrovoľného
vzdania sa práva na kontradiktórne prejednanie trestnej veci zo strany obvineného. Skutkový podklad
uvedený vo výrokovej časti podanej obžaloby bol súdom prvého stupňa právne konformným spôsobom v
celom rozsahu akceptovaný. To znamená, že pre obvineného neexistuje predmet, ktorý by bol spôsobilý
byť ,,atakovaný" dovolacími námietkami akokoľvek sa dotýkajúcimi výroku o vine (priznanej obvineným).

Súhrnne vzaté platí, že pokiaľ obvinený v konaní pred súdom prvého stupňa využil právo urobiť
vyhlásenieotom,ženepopieraspáchanieskutkuuvedenéhovobžalobe[§257ods.1písm.c)Trestného
poriadku] a súd prvého stupňa toto vyhlásenie prijal, obvinený tak stratil možnosť predmetné vyhlásenieo vine ,,odvolať" a zároveň v tomto rozsahu (t. j. v rozsahu priznania viny) podať riadny, resp. mimoriadny
opravný prostriedok.

Odhliadnuc od skôr uvedeného je podstatným záver, že pokiaľ ide o dovolacie námietky obvineného
uplatnené voči výroku o treste, v tomu zodpovedajúcej časti je obvinený osobou oprávnenou na podanie
dovolania.

Tým je súčasne založená prieskumná povinnosť najvyššieho súdu ohľadom posúdenia skutočnosti, či

obvineným namietané chyby zodpovedajú (resp. celkom zjavne nezodpovedajú) niektorému z dôvodov
dovolania, ktoré obvinený bol oprávnený uplatniť a či tieto boli, alebo zjavne neboli naplnené, príp.
preukázané.

Vyššie formulovaný záver možno spoľahlivo podoprieť aj o poukaz na obsah nálezu Ústavného súdu
SR, sp. zn. II. ÚS 143/2020, zo 7. júla 2020, v ktorého zmysle je povinný zohľadniť okolnosť, že

dovolanie obvineného smeruje aj proti výroku o treste (nielen proti výroku o vine), nakoľko ustanovenie
§ 257 ods. 5 Trestného poriadku treba interpretovať ako ,,dotýkajúce sa" priznania viny a s tým
spojenej ,,nenapadnuteľnosti" rozhodnutia dovolaním - čo sa týka výroku o vine.

Najvyšší súd, súc bez opomenutia prihliadnuť na vyššie podrobne rozvedené úvahy, dospel po

oboznámení sa s rozhodnutiami vo veci samej v základnom konaní predchádzajúcom podaniu dovolania
obvineného k záveru, že predmetné dovolanie menovaného je potrebné odmietnuť na neverejnom
zasadnutí podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku, nakoľko je zrejmé, že nie sú naplnené dôvody
dovolania uvedené v § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, pričom nielen z označenia tohto opravného prostriedku
ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé,
že dovolanie nie je určené na nápravu akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších -
mimoriadnych - procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody taxatívne uvedené
v ustanovení § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

V porovnaní s dôvodmi, ktoré opodstatňujú podanie odvolania, sú dovolacie dôvody koncipované
podstatne užšie.

Je tomu tak z dôvodu, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Predstavuje tak výnimočný prielom do právoplatnosti rozhodnutia (napadnutého dovolaním), ktoré je
zásadnou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Právoplatnosť je vlastnosťou rozhodnutia,
ktorá v sebe poníma jeho faktickú nezmeniteľnosť (formálna právoplatnosť) a záväznosť (materiálna
právoplatnosť). Nezmeniteľnosť rozhodnutia znamená, že v rámci konania, v ktorom bolo vydané,
nemožno o veci, ktorá bola jeho predmetom, naďalej pokračovať, resp. ju ,,nanovo" prejednať. Preto

sú možnosti podania dovolania (vrátane dovolacích dôvodov) striktne obmedzené; potenciálne ,,široké"
ponímania uplatnenia tohto mimoriadneho opravného prostriedku by nesporne mohla založiť takú
procesnú situáciu, kedy by konanie pred dovolacím súdom bolo v zásade konaním pred ,,ďalšou riadnou
opravnou inštanciou" a dovolanie tak chápané len ako „ďalšie odvolanie".

Z ustanovenia § 385 ods. 1 Trestného poriadku vyplýva, že dovolací súd je viazaný dôvodmi dovolania,
ktoré sú v ňom uvedené. Viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania sa týka vymedzenia chýb
napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Trestného poriadku) a nie
právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Trestného poriadku z hľadiska ich
hodnoteniapodľa§371Trestnéhoporiadku.Podstatnésútedavecnéargumentyuplatnenédovolateľom

a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Trestného poriadku (R 120/2012
- ide o princíp tzv. ,,námietkovej viazanosti").

Je potrebné dodať, že okresným súdom prijaté vyhlásenie obvineného, že nepopiera spáchanie skutku,
spôsobuje významné procesné následky, keďže v danom rozsahu ex lege vylučuje preskúmavanie

skutkového stavu konštatovaného výrokom obžaloby a tam určenej právnej kvalifikácie v zmysle
ich ,,odobrenia" súdom na podklade pozitívneho stanoviska obvineného.Inak tomu nebolo ani v prípade obvineného, ktorý sa dobrovoľne ,,vzdal" možnosti ustálenia skutkového
stavu v zmysle § 278 ods. 2 Trestného poriadku (ak nejde o prípad podania obžaloby po konaní o návrhu
na dohodu o vine a treste podľa § 232 ods. 5 alebo 6, súd môže pri svojom rozhodnutí prihliadať len na

skutočnosti, ktoré boli prebraté na hlavnom pojednávaní a opierať sa o dôkazy, ktoré boli na hlavnom
pojednávaní vykonané). Okresný súd vo vzťahu ku skutku, z ktorého spáchania bol obvinený uznaný
za vinného, nepostupoval podľa zásady ústnosti a bezprostrednosti a nijak nehodnotil kvantitatívny
alebo kvalitatívny podklad skutku opísaného v skutkovej vete výrokovej časti obžaloby, nakoľko s
poukazom na § 257 ods. 8 veta prvá Trestného poriadku okrem iného platí, že súd dokazovanie v

obžalovaným ,,priznanom" rozsahu spáchania skutku nevykoná. Jediným ,,podkladom" pre ,,odobrenie"
skutkových okolností a skutku per se tak, ako je tento uvedený v podanej obžalobe, preto bolo a zostáva
v zásade výlučne priznanie obvineného, čo je procesná konzekvencia plne súladná s relevantnými
ustanoveniami Trestného poriadku tak, ako najvyšší súd podrobne konkretizoval v skoršej časti tohto
uznesenia.

Ako ale najvyšší súd naznačil v skoršom texte tohto uznesenia, záver najvyššieho súdu týkajúci sa
výroku o vine nemožno vztiahnuť aj na dovolaním (z hľadiska vecnej prípustnosti v zásade ,,správne")
napadnutý výrok o treste.

Najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom podaného dovolania nezistil naplnenie niektorého z dôvodov

dovolania (riadiac sa princípom tzv. ,,námietkovej" viazanosti - viď R 120/2012) a s argumentáciou
obvineného sa nestotožnil.

Námietky obvineného, ktorými sa menovaný v zásade domáhal vyslovenia nesprávnosti" uloženého
trestuvdôsledkupochybeniaskôrvovecikonajúcicharozhodujúcichsúdov,ktoréhosamalitakokresný,

ako aj odvolací súd dopustiť na podklade ,,nerešpektovania" záverov stanoviska trestnoprávneho
kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016, z 27 júna 2017, publikovaných v
Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 44/2017, ako aj
nepriznaním poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona, totiž nenapĺňajú tak súčasne,
ako ani osve žiadny dovolací dôvod.

Najvyšší súd považuje pre prehľadnosť za potrebné odcitovať aspoň v stručnosti časť naposledy
označeného stanoviska:
,,Ak možno páchateľovi trestného činu pri uzavretí a schválení dohody o vine a treste mimoriadne znížiť
trest podľa § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona
a s tým spojené zákonom predpokladané zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby s poukazom na § 38
ods. 4 Trestného zákona by prípadné priznanie poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného
zákona nezmenilo vôbec nič a bolo by bez akéhokoľvek právne - kvalifikačného dopadu na výpočet

trestnej sadzby podľa skôr zmienených hmotnoprávnych ustanovení Trestného zákona.

V dôsledku zrejmého nesplnenia žiadneho z dovolacích dôvodov podľa § 371 Trestného poriadku
najvyšší súd rozhodol tak, ako je vyjadrené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.