Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 22, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 17CoCsp/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121456112
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivan Kubínyi

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:6121456112.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedusenátuMgr.IvanaKubínyihoačlenieksenátu Mgr.

Zuzany Holúbkovej a JUDr. Gabriely Janákovej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Remedium Legal
s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom C. D. XXX, C. E., o zaplatenie 15.683,72 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti
rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 6. júna 2022, č.k. 10Csp/9/2022-137, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. a v závislom výroku IV. o trovách konania p
o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
istinu 2.599,77 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.599,77 eur od 15.12.2020
do zaplatenia. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Výrokom III. povolil žalovanému dlžnú sumu
splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 150 eur mesačne, vždy do 20. dňa príslušného
kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s tým, že v prípade
omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky riadne a včas sa stáva splatný celý dlh. Výrokom

IV. nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe
žaloby,ktorousažalobcadomáhalodžalovanéhozaplateniasumy15.683,72eurspoluspríslušenstvom
a náhrady trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca - Slovenská sporiteľňa, a.s.
- poskytol žalovanému na základe zmluvy o úvere peňažné prostriedky, ktoré sa mu žalovaný zaviazal
vrátiť v mesačných splátkach. Následkom riadneho nesplácania úveru došlo k vyhláseniu mimoriadnej
splatnosti úveru. Dlžnú sumu žalovaný neuhradil, preto sa obrátil na súd. Žalovaný so žalobou nesúhlasil
a žiadal ju zamietnuť. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná iba

čiastočne. Konštatoval, že nevyhovel návrhu žalobcu na vydanie rozsudku pre uznanie, nakoľko neboli
splnené podmienky pre jeho vydanie. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že uznáva, že jeho dlh je vo
výške 18.712,62 eur. Takýto prejav súd nepovažoval za uznanie nároku, s ktorým je spojená aj možnosť
vydania rozsudku pre uznanie podľa § 282 CSP. Uviedol, že keďže ide o konanie v spotrebiteľskej
veci, a teda o konanie s ochranou slabšej strany, je potrebné, aby bol spotrebiteľ aj náležite poučený
v zmysle § 292 písm. b) CSP a až po takom poučení, by mal účastník uviesť, či nárok uznáva alebo
nie. Žalovaný síce vyhlásil, že uznáva dlh vo výške 18.712,62 eur, avšak to nebolo urobené po plnom a

zrozumiteľnom poučení o jeho právach zo strany súdu; preto na takýto uznávací prejav súd neprihliadol.
Ďalej súd uviedol, že zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka a
súčasneakozmluvuspotrebiteľskú(§52ods.1až4Občianskehozákonníka).Pritomzisťoval,čižalobca
riadne nadobudol od právneho predchodcu uplatnenú pohľadávku podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001Z.z. o bankách. Dospel k záveru, že všetky podmienky vyžadované týmto zákonom boli splnené. Ďalej
súd zistil, že právny predchodca žalobcu úver riadne zosplatnil. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter
zmluvy súd posudzoval, či zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti vyžadované pre úver poskytnutý

spotrebiteľovi podľa zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Zistil, že zmluva o úvere všetky
tieto náležitosti neobsahuje. Konkrétne zistil, že nie je dodržaný § 9 ods. 2 písm. j) zákona o
spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého je povinným údajom uvedenie celkovej čiastky, ktorú musí
spotrebiteľ zaplatiť. V zmysle zmluvy sú celkové náklady vyčíslené v sume 42.143,17 eur, avšak súdu
tieto náklady vyšli vo výške 42.145,20 eur, vychádzajúc z toho, že celkový počet splátok bol 120

po 351,21 eur. Súd uviedol, že žalobca na pojednávaní argumentoval, že celková čiastka, ktorú je
spotrebiteľ povinný zaplatiť, je uvedená správne, a to s poukazom na bod 5.17 produktových
obchodných podmienok („POP“), v zmysle ktorých je posledná splátka vo výške zostatku pohľadávky
banky. Súd sa s takýmto zmluvným „mechanizmom“ nestotožnil. Konštatoval, že pokiaľ ide o výšku
jednotlivých splátok, tak tie majú byť uvedené v samotnej zmluve o úvere ako jej náležitosť v zmysle §
9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Keďže uvedené zmluvné dojednanie v

samotnej zmluve nie je, nemožno na neho ani prihliadnuť. Preto súd pri určení celkovej čiastky spojenej
s úverom vychádzal iba z toho, čo je uvedené v zmluve. V prípade chyby v uvedení sumy
celkovej čiastky, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť, poukázal súd aj na stanovisko občianskoprávneho kolégia
Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 05.04.2022, podľa ktorého „chybne uvedený údaj o celkovej čiastke
v zmluve o spotrebiteľskom úvere, bez ohľadu na sumu chyby alebo skutočnosť, že chybný údaj nie

je v neprospech spotrebiteľa, je dôvodom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru“. Preto
súd úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch považoval za bezúročný
a bez poplatkov. Žalobca, resp. jeho právny predchodca mal potom nárok iba na vrátenie istiny, t. j.
sumy 24.400 eur. Žalovaný podľa vyjadrenia žalobcu zaplatil už sumu 21.800,23 eur a potom je povinný
zaplatiť sumu 2.599,77 eur. V súvislosti s omeškaním žalovaného, súd priznal žalobcovi aj úrok z

omeškania vo výške 5 % od dňa 15.12.2020. Žalovaný bol v omeškaní po uplynutí 15 dní uvedených
v oznámení o mimoriadnej splatnosti, kedy sám žalobca uviedol, aby bol dlh zaplatený v tejto lehote.
Do omeškania sa dostal dňa 02.09.2020 (lehota začala plynúť odo dňa doručenia oznámenia, t. j. od
18.08.2020). Nakoľko však žalobca žiadal, aby úrok z omeškania plynul od 15.12.2020,
súd prvej inštancie určil ako začiatok omeškania žalobcom uvedený dátum. Rozhodnutie o povolení

splácať dlh žalovanému v splátkach súd odôvodnil ust. § 232 ods. 3, 4 CSP. Prihliadol pritom na výšku
dlžnej sumy, ako aj na skutočnosť, že žalobca je banka, teda subjekt so stabilizovaným finančným
zázemím. Rozhodnutie o trovách konania súd odôvodnil ust. § 255 ods. 2 CSP v spojení s ust. § 257
CSP. Úspech žalobcu v spore predstavuje priznanie sumy vo výške 2.599,77 eur, čo z celku
18.712,62 predstavuje úspech žalobcu v rozsahu 13,89 %. Úspech žalovaného tak predstavuje 86,11

%. Žalovanému by tak patrila pomerná náhrada trov konania, súd však vzal do úvahy, že mu v priebehu
konania nevznikli žiadne trovy, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý mu náhradu trov
konania v zmysle ust. § 257 CSP nepriznal.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie

žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie porušil jeho právo na spravodlivý proces tým, že žalovaný
na pojednávaní dňa 06.06.2022 uznal uplatňovanú pohľadávku. V nadväznosti na
toto uznanie dlhu žalovaného navrhol, aby súd vyhovel žalobe a rozhodol rozsudkom pre uznanie, čím
došlo k naplneniu všetkých procesných podmienok. Povinnosť súdu takto rozhodnúť pritom vyplýva
z ust. § 282 CSP. Súd však rozsudok pre uznanie nevydal. Nestotožnil sa s tým, že súd nevydanie

rozsudku pre uznanie odôvodnil preskúmavaním hmotnoprávnej stránky nároku a tým, že s ohľadom
na spotrebiteľský charakter sporu bolo uznanie dlhu žalovaným neplatné z dôvodu, že ako spotrebiteľ
nebol súdom osobitne poučený v zmysle § 292 písm. b) CSP. Uviedol, že súd poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.11.2021, sp. zn. 7Cdo/179/2020, pričom toto rozhodnutie nemá žiadnu
schválenú a publikovanú právnu vetu, nejedná sa totiž o judikát zverejnený v Zbierke stanovísk a

rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Citácia, ktorú uviedol súd v odôvodnení, s tým, že ide o právny
názor Najvyššieho súdu SR, v skutočnosti nie je právnym posúdením Najvyššieho súdu SR, ale ide o
skopírovanú časť odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorom Najvyšší súd SR stručne zhrnul odôvodnenie
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, o ktorom v citovanom rozhodnutí rozhodoval. Najvyšší súd SR
sa v uvedenom rozhodnutí zaoberal predovšetkým určitosťou uznania nároku v zmysle §

282 CSP, a to konkrétne, či uznávací prejav bol dostatočne jasný a zrozumiteľný. Preto toto rozhodnutie
nie je aplikovateľné na prejednávaný prípad a nemožno z neho vytvoriť právnu vetu tak, ako ju vytvoril
vo veci súd prvej inštancie. Ďalej namietal, že s ohľadom na dikciu § 292 písm. b) CSP bol
žalovaný ako spotrebiteľ už podľa tohto ustanovenia osobitne poučený o jeho procesných právach apovinnostiach, a to pri doručení žaloby, príp. predvolaní na prvé, či druhé pojednávanie. Nedá sa tak
stotožniťstým,žeuznaniuprávaneprechádzalopoučeniespotrebiteľapodľa§292písm.b)CSP,pričom
konanie súdu, ktorým poprel vykonanie procesného úkonu v súdnom konaní, a to poučenie spotrebiteľa

podľa § 292 CSP, považuje za porušenie práva na spravodlivý proces, keďže ako vyplýva z obsahu
súdneho spisu, žalovaný bol pred uznaním dlhu osobitne poučený v súlade s ust. § 292 CSP. Poukázal
na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo/224/2021 zo dňa 27.04.2022, ako aj na uznesenie
KrajskéhosúduvKošiciach,sp.zn.2CoCsp/64/2020z22.04.2021,narozsudokKrajskéhosúduvŽiline,
sp. zn. 10CoCsp/17/2021 z 30.06.2021.Taktiež namietal záver súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti

úveru. Mal za to, že zmluva obsahuje údaj o celkovej čiastke, ktorú má spotrebiteľ zaplatiť. V súlade s
uzavretou zmluvou, Všeobecnými obchodnými podmienkami Slovenskej sporiteľne, a.s. a Obchodnými
podmienkami Slovenskej sporiteľne, a.s., pre poskytovanie Úverov a Povolených prečerpaní Privátnym
klientom a MIKRO podnikateľom (ďalej „OP“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, predstavujú
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom sumu vo výške 42.143,17 eur, t. j. sumu, ktorá
je uvedená v zmluve ako celkové náklady žalovaného spojené s úverom. V zmysle bodu. 5.5.3 OP

„Výška poslednej splátky bude tvorená zostatkom Pohľadávky Banky.“ Žalovaný mal úver splatiť v 120
mesačných splátkach vo výške 351,21 eur, pričom v zmysle bodu 5.5.3 OP mala posledná splátka
predstavovať zostatok pohľadávky postupcu. V zmysle uvedeného mal teda žalovaný zaplatiť 119
mesačných splátok po 351,21 eur a 120 (ako poslednú) splátku vo výške 349,18 eur. Žalovaný tak pri
riadnom a včasnom splácaní úveru v zmysle dojednaných splátok podľa zmluvy bol povinný uhradiť

postupcovi titulom poskytnutého úveru sumu v celkovej výške 42.143,17 eur, nakoľko posledná splátka
úveru bola v súlade s bodom 5.5.3 OP v poníženej sume. S ohľadom na uvedené sa nestotožňuje so
súdom prvej inštancie, že určenie výšky poslednej splátky nie je v zmluve dojednané, keďže OP sú
platnou a neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, a teda žalobca je toho názoru, že výšku poslednej splátky
je možné v zmluve určiť odlišne, pričom skutočnosť, že toto ustanovenie sa nenachádza v základných

ustanoveniach zmluvy podľa predstáv konajúceho súdu, nemôže za žiadnych okolností spôsobovať
neplatnosť takéhoto dojednania. Podľa jeho názoru súd vec nesprávne právne posúdil a zároveň
nesprávnym procesným postupom porušil jeho právo na spravodlivý proces, ak uzavrel, že v zmluve
neboli uvedené celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom správne, nakoľko do výpočtu
týchto nákladov nezohľadnil výšku poníženej poslednej splátky v súlade s OP, ktoré sú neoddeliteľnou

súčasťou zmluvy. Poukázal pritom na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach zo dňa 13.02.2020, sp.
zn. 3Co/232/2019 a Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 6CoCsp/56/2021 z 31.01.2022. Dodal, že ak by
sa aj prijal záver súdu o výške celkových nákladov v sume 42.145,20 eur, ide o absolútne zanedbateľný
rozdiel (2,03 eur), ktorý nemohol v nijakom ohľade ovplyvniť schopnosť žalovaného rozoznať rozsah
svojho záväzku pri úvere vo výške 24.400 eur a pre ktorý je sankcia bezúročnosti a bezpoplatkovosti

voči veriteľovi neprimerane prísna. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že
vyhovie žalobe v celom rozsahu, resp. napadnutý rozsudok zruší a vec vráti súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie. Uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania.

3. K odvolaniu žalobcu podal písomné vyjadrenie žalovaný Uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým

rozsudkom a žiada ho potvrdiť.

4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia
pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej
inštancie je potrebné v napadnutom výroku II. a závislom výroku IV. o trovách konania podľa § 387 ods.

1 CSP potvrdiť.

5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. odvolaním napadnutý nebol, preto je v týchto
častiach právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý (§ 367 ods. 2 CSP).

6. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť rozsudkom pre uznanie nároku,
nakoľko žalovaný v priebehu konania uznal jeho nárok. S touto námietkou sa odvolací súd nestotožňuje.

7. Žalovaný síce na pojednávaní uviedol, že si je vedomý svojho dlhu a uznáva ho, avšak správne
súd prvej inštancie nepovažoval tieto vyjadrenia za uznávací prejav. Nie je pravdou tvrdenie žalobcu

v odvolaní, že rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.11.2020, sp. zn. 7 Cdo 179/2020
nebol publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Uvedený rozsudok bol publikovaný ako R 25/2022 presne s tou právnou vetou, ktorú súd prvej inštancie
v napadnutom rozsudku citoval. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, pokiaľ neakceptovalprejav žalovaného o uznaní dlhu, keďže nebol vykonaný po osobitnom poučení v zmysle ust. § 292 písm.
b) CSP. Neobstojí ani námietka žalobcu, že žalovaný bol poučený o jeho procesných právach v konaní
už pri doručení žaloby, resp. pri predvolaní na prvé, či druhé pojednávanie. Toto poučenie totiž musí

byť osobitné, ako sa konštatuje aj v citovanom judikáte. Nepostačuje preto poučenie dané spotrebiteľovi
v rámci doručenia žaloby, resp. predvolania na pojednávanie. V opačnom prípade by argumentácia
z uvedeného judikátu strácala opodstatnenie, keďže bežné poučenie je potrebné v intenciách CSP
poskytnúť spotrebiteľovi vždy.

8. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že súd má povinnosť, ak sú naplnené podmienky CSP, vydať
rozsudok pre uznanie nároku, odvolací súd dáva do pozornosti ďalší záver, vyplývajúci z judikatúry,
podľa ktorého ani uznávací prejav žalovaného automaticky neznamená povinnosť súdu rozhodnúť
rozsudkom pre uznanie nároku. Súdy sú totiž aj pri uznávacom prejave žalovaného povinné skúmať
v spotrebiteľských sporoch existenciu neprijateľných zmluvných podmienok, a až v nadväznosti na
výsledok takéhoto posúdenia rozhodnúť, či priznajú procesnoprávne účinky uznávaciemu prejavu

žalovaného, prípadne v akom rozsahu. Ak súd dospeje k záveru, že spotrebiteľská zmluva obsahuje
neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré sú absolútne neplatné, je povinnosťou súdu nepriznať
uznávaciemu prejavu procesnoprávne účinky v takom rozsahu, v akom je spotrebiteľská zmluva
neplatná (závery uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.04.2022, sp. zn. 1 Cdo 63/2019).

9. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ
zaplatiť, je uvedená v zmluve odlišne oproti skutočnosti; preto správne súd posúdil úver ako bezúročný
a bez poplatkov.

10. V danej zmluve je vyjadrený počet splátok 120, výška splátky je 351,21 eur, pričom celková čiastka,

ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je v zmluve uvedená vo výške 42.143,17 eur. Pri súčine počtu splátok
a výšky splátky predstavuje však celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, sumu 42.145,20 eur
(120 x 351,21 = 42.145,20). Správne pritom súd uviedol, že chybne uvedený údaj o celkovej čiastke,
ktorúmusíspotrebiteľzaplatiť,bezohľadunasumualeboskutočnosť,žechybnýúdajniejevneprospech
spotrebiteľa, je dôvodom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (záver kolégia Krajského

súdu v Trenčíne zo dňa 05.04.2022; § 17 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch).

11. Podľa názoru odvolacieho súdu nie je dôvodné ani tvrdenie žalobcu, že posledná splátka bola nižšia
než ostatné, čo bolo vopred dojednané. Výška poslednej splátky však nebola uvedená pre spotrebiteľa
jasne a zrozumiteľne, nakoľko v zmluve sa k výške splátky uvádzal len údaj „351,21 eur mesačne, k 25.

dňu v kalendárnom mesiaci“ a podľa bodu 5.17 POP (na ktoré žalobca aj v odvolaní odkazuje), že
„posledná splátka je vo výške zostatku Pohľadávky Banky“. Výška splátky tak bola upravená odlišne
v zmluve a v POP. Správne súd prvej inštancie konštatoval, že toto nie je akceptovateľné, keďže výška
splátky musí byť uvedená priamo v zmluve. Pritom neuniklo pozornosti odvolaciemu súdu, že POP, ktoré
žalobca v konaní predložil, sú účinné od 01.01.2015 (a zverejnené 31.10.2014), pričom však zmluva

o úvere bola uzatvorená už 02.07.2014. Žalobca sa potom nemôže „odvolávať“ na tieto obchodné
podmienky, v súvislosti s výškou poslednej splátky, keď v čase podpisu zmluvy neboli účinné (a dokonca
ani zverejnené).

12. V tejto súvislosti neobstojí ani odkaz žalobcu na rozhodnutia iných krajských súdov SR, a to ani na

rozhodnutie tunajšieho súdu zo dňa 31.01.2022, sp. zn. 6CoCsp/56/2021. Uvedené rozhodnutie, ktoré
akceptuje, že pri celkovej čiastke môže byť posledná splátka tvorená zostatkom pohľadávky banky, bolo
totiž vydané ešte pred spomenutým zjednocujúcim záverom kolégia Krajského súdu v Trenčíne, ktoré sa
konalo dňa 05.04.2022. Dovtedajšia prax tunajšieho súdu bola nejednotná, pričom závery kolégia túto
otázku zjednotilo zákonom predpokladaným spôsobom. Aj samotný senát 6Co nasleduje závery kolégia

tunajšieho súdu, napr. už v rozhodnutí o totožnej otázke zo dňa 26.04.2022, sp. zn. 6CoCsp/2/2022.

13. Celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, je teda v zmluve uvedená nesprávne, čo spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru (§ 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch).
Vzhľadom na to bol správny záver súdu prvej inštancie, že žalobca má nárok iba na vrátenie istiny

úveru. Tá bola poskytnutá vo výške 24.400 eur, pričom žalovaný vrátil žalobcovi titulom úveru už sumu
21.800,23 eur, čo nebolo sporné. Preto je nárok žalobcu dôvodný iba čo do sumy doposiaľ nevrátenej
istiny úveru vo výške 2.599,77 eur (24.400 – 21.800,23 = 2.599,77). Súd prvej inštancie tak vo zvyšku
žalobu zamietol vecne správne, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výrokuII., ako aj v závislom výroku o trovách konania (výrok IV.), potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne
správny.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods.
1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, trovy odvolacieho
konania nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).