Uznesenie – Vojenské trestné činy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2023

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 3Tos/80/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8122012712
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Hargaš
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2023:8122012712.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Hargaša a sudcov
JUDr. Michala Eliaša a Mgr. Jána Odnogu v trestnej veci navrhovateľa A. B., nar. X.X.XXXX v C.,
bytom C. D. XX, na vyslovenie účasti navrhovateľa na súdnej rehabilitácii vo vzťahu k odsúdeniu
Vojenským obvodovým súdom Prešov zo dňa 24.11.1987, sp. zn. 3T/185/87 a s tým súvisiacim odňatím
slobody od 19.10.1987 do 28.10.1988, na neverejnom zasadnutí dňa 28. júna 2023, prejednal sťažnosť

navrhovateľa proti uzneseniu Okresného súdu Prešov zo dňa 20. apríla 2023, sp.zn. 41Nt/25/2022 a
takto

r o z h o d o l :

Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť navrhovateľa zamieta, pretože nie je dôvodná.

o d ô v o d n e n i e :

Uznesením Okresného súdu Prešov zo dňa 20. apríla 2023, sp.zn. 41Nt/25/2022, bolo rozhodnuté tak,
že podľa § 33 ods. 1, 2 zákona číslo 119/1990 Zb. sa zamieta návrh na vyslovenie, že navrhovateľ A. B.

je účastný súdnej rehabilitácie vo vzťahu k nezákonnému odňatiu slobody od 19. októbra 1987 do 28.
októbra 1988 na základe rozsudku (bývalého) Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 24.11.1987,
sp. zn. 3T/185/87.

Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť obhajca navrhovateľa do zápisnice o verejnom zasadnutí ihneď
po vyhlásení uznesenia. Následne obhajca sťažnosť písomne odôvodnil.

V dôvodoch podanej sťažnosti obhajca namietal, že okresný súd rozhodoval podľa § 33 ods. 1 zákona
č. 119/1990 Zb. Konania podľa § 33 ods. 1 a 2 zákona č. 119/1990 Zb. sú návrhovými konaniami,
z ktorého dôvodu súd môže rozhodovať len o tom, čo je predmetom návrhu. V danej veci nebol podaný
žiadny návrh podľa § 33 ods. 1 uvedeného zákona. A súd napriek tomu rozhodoval i podľa tohto
ustanovenia, potom porušil navrhovateľovo právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 36 Listiny základných
práv a slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Súd rozhodoval zároveň podľa § 33 ods. 1 i podľa § 33
ods. 2 uvedeného zákona, tak sa dopustil vnútornej rozporuplnosti vo svojom rozhodovaní, pretože ide
o 2 rôzne typy konania, ktoré nie je možné zmiešavať a viesť jedno konanie podľa obidvoch týchto
ustanovení. Pretože ide o návrhové konanie, je súd povinný postupovať podľa toho ustanovenia, ktoré
je označené v návrhu.

V napadnutom uznesení sa uvádza, že podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. bolo možné požiadať
o pokračovanie v trestnom konaní a podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona o prieskumné konanie, a to
v obidvoch prípadoch do 2 rokov odo dňa účinnosti zákona, teda do 30.6.1992. Žiadny takýto návrh
v uvedenej lehote nebol podaný, a tak uplynula zákonná prekluzívna lehota k podaniu návrhu na
súdnu rehabilitáciu. K tomu navrhovateľ uvádza, že nepodával žiadnu žiadosť o pokračovanie trestného

stíhania podľa § 33 ods. 1 uvedeného zákona a ani návrh na prieskumné konanie podľa § 6 uvedenéhozákona. Súd zamietol niečo, čo nebolo predmetom návrhu. Opäť ide o porušenie práv navrhovateľa na
spravodlivý proces.

Obhajoba ďalej uviedla, že ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. nemá žiadnu lehotu na
podanie návrhu. Tento svoj názor oprel o rozhodnutia Ústavného súdu ČR zo dňa 24.4.2017, sp. zn.
I. ÚS 262/17 a zo dňa 24.7.2013, sp. zn. IV. ÚS 2853/12. K tomu, ako nazerať na to, keby súd po
predchádzajúcom zrušení rozsudku podľa všeobecných predpisov pre trestné konanie odoprel vysloviť
účasť na súdnej rehabilitácii podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1992 Zb., sa vyslovil Ústavný súd ČR vo

svojom náleze zo dňa 23.10.2007, sp. zn. I. ÚS 1966/07. K tomu navrhovateľ dodal, že podľa rozsudku
Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.8.2009, sp. zn. 4So 143/2008, je neprípustné, aby sa zákony vydané
v spoločnom štáte vykladali v jednom nástupníckom štáte (ČR) v prospech poškodených a v druhom
nástupníckom štáte (SR) v ich neprospech, a to za situácie, keď oba štáty sú členmi Európskej únie.

Problematikou práva na odopretie vojenskej služby z dôvodov svedomia a náboženského vyznania

sa v posledných rokoch obsiahlo zaoberal Európsky súd pre ľudské práva. Obhajoba poukázala na
rozhodnutia vo veciach E. F., sp. zn. 23459/03, G. H., sp. zn. 43965/04, I. F., sp. zn. 37819/03, J. K.,
sp. zn. 37821/03, L. M., sp. zn. 2560/07, N. O. O. a spol, sp. zn. 14017/08. Aplikáciu týchto rozhodnutí
ESĽP na pomery Slovenskej republiky riešil Ústavný súd v uznesení zo dňa 13.3.2014, IV ÚS 161/2014.
V tomto rozhodnutí ústavný súd uviedol, že v rozhodnutí vo veci F. H. odkazuje na rezolúciu Komisie

pre ľudské práva č. 2004/35 z 19.4.2004. V predmetnej rezolúcii komisia vyzvala štáty, ktoré tak
ešte neurobili, aby prehodnotili svoje aktuálne právne poriadky a prax, týkajúcu sa výhrady svedomia
voči vojenskej službe vo svetle rezolúcie 1998/77... Komisia tiež povzbudzuje štáty, aby prehodnotili
udelenie a efektívnu implementáciu amnestií a reštitúcií práv v právnom poriadku a praxi pre tých, ktorí
odmietli vykonať vojenskú službu z dôvodu výhrady svedomia. Uvedené odporúčanie vyjadruje názor,

že na odstránenie dôsledkov kriminalizácie odmietnutia výkonu vojenskej služby z dôvodu svedomia
alebo náboženského presvedčenia je spravidla potrebné aplikovať zvláštne právne inštitúty – amnestie
alebo rehabilitácie... V našom právnom poriadku podobným zvláštnym právnym nástrojom bol zákon č.
119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii v znení neskorších predpisov. K uvedenému obhajoba zaujala názor,
že ústavný súd nehovorí, ktoré konkrétne ustanovenie zákona č. 119/1990 Zb. by malo byť použité.

Nejaké ustanovenie musí byť použiteľné, pretože inak by odkaz na tento zákon nemal zmysel ako
návod pre aplikáciu rozhodnutia ESĽP zo dňa 7.7.2011 vo veci E. F.. Obhajoba poukázala na to, že
v minulosti bolo v obdobných prípadoch návrhom navrhovateľov vyhovené s uvedením konkrétnych
spisových značiek a mien v 44 prípadoch, vedených na Okresnom súde Bratislava I, v 3 prípadoch
vedených na Okresnom súde Banská Bystrica, v 4 prípadoch vedených na Okresnom súde Košice

I, v 3 prípadoch vedených na Okresnom súde Prešov a v 3 prípadoch vedených na Krajskom súde
v Trenčíne. Obdobne bola vyslovená účasť na súdnej rehabilitácii v prípade stoviek porovnateľných
prípadov v Českej republike. Ak by teda bola upretá navrhovateľovi účasť na súdnej rehabilitácii, došlo
by i k porušeniu čl. 1 Listiny základných práv a slobôd, teda k porušeniu práva na rovnosť osôb
vporovnateľnompostavení.Pretonavrhovateľnavrhuje,abynadriadenýsúdzrušilnapadnutéuznesenie

a návrhu vyhovel.

Krajský súd v Trenčíne, ako nadriadený súd, na neverejnom zasadnutí podľa § 192 ods. 1 písm. a/,
b/ Tr.por. preskúmal správnosť výroku napadnutého uznesenia, ako aj konanie predchádzajúce tomuto
výroku. Na základe svojej prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že sťažnosť obhajcu navrhovateľa

nie je dôvodná.

Na základe preskúmania postupu konania predchádzajúceho vydaniu napadnutého uznesenia krajský
súd nezistil existenciu chýb procesného charakteru, ktoré by samé osebe boli dôvodom na zrušenie
napadnutého uznesenia. Krajský súd v konečnom dôsledku konštatuje, že v dôvodoch sťažnosti nie je

ani namietaná existencia takýchto procesných chýb.

Pokiaľ ide o správnosť a zákonnosť napadnutého uznesenia, v prejednávanej veci sa navrhovateľ
podaným návrhom domáha, aby súd v trestnom konaní rozhodol, že navrhovateľ je v celom rozsahu
účastnýsúdnejrehabilitáciipokiaľideojehoodsúdenie(bývalým)Vojenskýmobvodovýmsúdom Prešov

zo dňa 24.11.1987, sp. zn. 3T/185/87 a s tým súvisiace odňatie slobody od 19.10.1987 do 28.10.1988.

V súvislosti s prejednávanou vecou krajský súd považuje za potrebné poukázať na nasledovné:Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 119/1990
Zb., ak nie je uvedené inak) účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré
v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody

zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách
zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených
v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v
používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané
hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné

zákony vedome alebo hrubo porušovali. V súvislosti s aplikáciou príslušných ustanovení zákona č.
119/1990 Zb. krajský súd považuje za nutné zdôrazniť účel tohto zákona, vymedzený v ustanovení §
1 ods. 1. Týmto ustanovením zákonodarca rámcovo stanovil postup, akým sa má dosiahnuť súdna
náprava nezákonností zo strany štátu voči dotknutým osobám. Z uvedeného ustanovenia vyplýva,
že podmienkou odškodnenia dotknutých osôb je (1.) zrušenie odsudzujúcich rozhodnutí, (2.) nové
preskúmanieprípadovosôbprotiprávneodsúdenýchvtrestnomkonaní,vrámciktorého(3.)saodstránia

neprimerané tvrdosti represie. Až na základe výsledkov nového preskúmania vecí a nového rozhodnutia
v trestnom konaní môže potom nastúpiť (4.) zabezpečenie spoločenskej rehabilitácie a hmotného
odškodnenia neprávom odsúdených osôb. Táto zákonom stanovená postupnosť krokov, podrobne
upravených v ustanoveniach § 2 až § 28 zákona č. 119/1990 Zb., podľa názoru krajského súdu vyjadruje
jednoznačnú a s ústavou, ako aj s medzinárodnými zmluvami súladnú vôľu zákonodarcu, ako sa má

realizovať súdna rehabilitácia dotknutých osôb podľa uvedeného zákona.

Základnáúpravazákonač.119/1990Zb.(viďdruhýažsiedmyoddiel)satýkavýlučneprípadov,vktorých
došlo k právoplatnému odsúdeniu dotknutých osôb. S poukazom na ustanovenie § 24 ods. 1 zákona č.
119/1990 Zb. sa až nové právoplatné konečné rozhodnutie v trestnej veci stáva podkladom k uplatneniu

nárokov na odškodnenie postupom podľa zákona č. 58/1969 Zb. S poukazom na uvedené a na čl. 2 ods.
2 Ústavy Slovenskej republiky je nutné rozlišovať, o akých otázkach v súvislosti s aplikáciou zákona č.
119/1990 Zb. má právomoc rozhodovať súd v trestnom konaní, súd v civilnom procese a aké konkrétne
rozhodnutia umožňuje vydať súdom uvedený zákon.

S poukazom na uvedené krajský súd považuje za potrebné konštatovať, že ustanovenia § 33 ods. 1,
2 zákona č. 119/1990 Zb. predstavujú benefit zo strany zákonodarcu nad rámec účelu tohto zákona,
vymedzeného v § 1 ods. 1. Podľa názoru krajského súdu zákonodarca ustanoveniami § 33 ods. 1, 2
zákona č. 119/1990 Zb. znovu otvoril možnosť obetiam trestného stíhania, ktoré bolo zastavené (§ 33
ods. 1) a obetiam svojvôle vtedajších štátnych orgánov mimo rámec trestného stíhania (§ 33 ods. 2)

nanovo sa domáhať satisfakcie za vzniknutú ujmu, ktoré právo na satisfakciu týmto obetiam patrilo a
mohlihoajvyužiťpodľaplatnéhoprávnehoporiadku,účinnéhovčasevznikuujmytýmtoobetiam. Vtejto
súvislosti krajský súd považuje za potrebné dodať, že každá právna úprava náhrady škody za väzbu
v dobe vymedzenej zákonom č. 119/1990 Zb. obsahovala priznanie nároku na náhradu škody za väzbu,
ak bolo trestné stíhanie zastavené alebo obvinený bol oslobodený spod obžaloby.

Keďže zákon č. 119/1990 Zb. je zákonom súladným s ústavou (viď vyvrátiteľná zákonná fikcia
súladu zákona s ústavou, pokiaľ ústavný súd nevysloví neústavnosť), je podľa názoru krajského súdu
základnou povinnosťou súdu v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupovať striktne
podľa ustanovení uvedeného zákona. Ak zistené skutkové okolnosti prípadu sú subsumovateľné pod

konkrétne ustanovenie uvedeného zákona, je neprípustné aplikovať iné normatívne ustanovenie alebo
používať analógiu.

Z vykonaného dokazovania okresný súd správne ustálil, že trestná vec A. B., vedená na bývalom
Vojenskom obvodovom súde Prešov pod sp. zn. 3T/185/87, sa týkala trestného stíhania navrhovateľa

pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č.
140/1961 Zb. V uvedenom trestnom stíhaní bol navrhovateľ právoplatne odsúdený rozsudkom bývalého
Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 24.11.1987, sp. zn. 3T/185/87, na trest odňatia slobody
nepodmienečne vo výmere 16 mesiacov. Správne je aj skutkové zistenie, podľa ktorého uznesením
Okresného súdu Prešov zo dňa 14.10.2020, sp. zn. 41Nt/17/2020, bolo právoplatne rozhodnuté

o povolení obnovy konania vo veci vedenej na bývalom Vojenskom obvodovom súde Prešov pod sp.
zn. 3T/185/87 za súčasného zrušenia odsudzujúceho rozhodnutia. Uznesením Okresného súdu Prešov
zo dňa 5.5.2021, sp. zn. 1Tv/2/2020, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 1.7.2021, bolo rozhodnuté
o zastavení trestného stíhania navrhovateľa podľa § 241 ods. 1 písm. c) v spojení s § 215 ods. 1 písm.h) Tr. por. pre skutok spáchaný 2.10.1987 a obžalobou právne posúdený ako trestný čin nenastúpenia
služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., pretože zanikla
trestnosť činu.

Z hľadiska aplikácie zákona č. 119/1990 Zb. na prejednávaný prípad je nepochybné, že nadobudnutie
účinnosti uvedeného zákona dňa 1.7.1990 poskytlo účinný právny prostriedok navrhovateľovi
k dosiahnutiu účelu zákona podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb. vo vzťahu k jeho právoplatnému odsúdeniu
rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu Prešov zo dňa 24.11.1987, sp. zn. 3T/185/87.

Týmto účinným právnym prostriedkom bola možnosť podania návrhu na vykonanie prieskumného
konania v trestnom konaní podľa § 4 a nasledujúcich zákona č. 119/1990 Zb., keďže v danom
prípade išlo o trestný čin, uvedený v § 4 ods. 1 písm. c) uvedeného zákona. Zákonodarca na podanie
návrhu na vykonanie prieskumného konania v ustanovení § 6 uvedeného zákona ustanovil prekluzívnu
lehotu dvoch rokov od účinnosti zákona (od 1.7.1990) s možnosťou navrátenia zmeškania uvedenej
prekluzívnej lehoty z dôležitých dôvodov najneskôr do troch rokov od účinnosti zákona (§ 6 ods. 1, 2).

Navrhovateľ v tomto konaní nielenže neosvedčil, ale ani netvrdil, že oprávnenou osobou v prekluzívnej
lehote podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb. by bol podaný návrh na prieskumné konanie vo veci vedenej
pred bývalým Vojenským obvodovým súdom Prešov pod sp. zn. 3T/185/87.

Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase nadobudnutia účinnosti zákona č. 119/1990

Zb. v prípade navrhovateľa neboli splnené zákonné podmienky na konanie z úradnej povinnosti podľa
druhého oddielu uvedeného zákona (Zrušenie rozhodnutí zo zákona), keďže trestný čin nenastúpenia
služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. sa nenachádza
medzi deliktmi, taxatívne vymenovanými v ustanovení § 2 zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedeného teda
vyplýva, že z hľadiska zákonom č. 119/1990 Zb. vymedzenej právomoci súdov v trestnom konaní v čase

nadobudnutiaúčinnostitohtozákonavtrestnejveciprotinavrhovateľovi,vedenejnabývalomVojenskom
obvodovom súde Prešov pod sp. zn. 3T/185/87, existovalo právoplatné odsudzujúce rozhodnutie, voči
ktorému mohol byť v trestnom konaní naplnený účel podľa § 1 zákona č. 119/1990 Zb., teda zrušenie
odsudzujúceho súdneho rozhodnutia proti navrhovateľovi a odstránenie prípadných neprimeraných
tvrdostí právoplatného odsudzujúceho rozhodnutia. Z obsahu vykonaného dokazovania vyplýva, že

márnym uplynutím prekluzívnej lehoty podľa § 6 zákona č. 119/1990 Zb. na podanie návrhu na
vykonanie prieskumného konania zanikla právna možnosť dosiahnuť účel uvedeného zákona vo vzťahu
k trestnému stíhaniu navrhovateľa vo veci vedenej pred bývalým Vojenským obvodovým súdom Prešov
pod sp. zn. 3T/185/87. Preto sa krajský súd nemôže stotožniť s názorom navrhovateľa v dôvodoch
sťažnosti o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu vo vzťahu k jeho nárokom na podklade

zákona č. 119/1990 Zb.

V súvislosti s právomocou súdu konať a rozhodovať v trestnom konaní podľa ustanovení zákona č.
119/1990 Zb. v prípade existencie trestného stíhania, ale neexistencie právoplatného odsudzujúceho
rozhodnutia,krajskýsúdpoukazujenato,ževtakýchtoprípadochbolasúdomvtrestnomkonanízverená

právomoc konať a rozhodnúť iba podľa ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. Uvedené
ustanovenie poskytlo oprávneným osobám právo požiadať, aby sa pokračovalo v trestnom stíhaní, ak
bolo trestné stíhanie zastavené alebo prerušené. Zákonodarca uvedeným ustanovením dal možnosť
poškodeným osobám v prípade zastaveného alebo prerušeného trestného stíhania k 1.7.1990, teda k
momentu nadobudnutia účinnosti uvedeného zákona, dosiahnuť získanie oslobodzujúceho rozsudku,

ako nevyhnutného podkladu pre odškodnenie podľa § 23 ods. 3 uvedeného zákona. Tento právny
záver vyplýva aj z obsahu prechodných ustanovení § 30 zákona č. 119/1990 Zb., upravujúcich postup
v prebiehajúcich konaniach o mimoriadnych opravných prostriedkoch k momentu účinnosti uvedeného
zákona.Vustanovení§33ods.1uvedenéhozákonazákonodarcalimitovalmožnosťvyužitiatohtopráva
poškodených prekluzívnou lehotou do dvoch rokov od účinnosti tohto zákona.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., toto ustanovenie predpokladá situáciu, keď
došlo k nezákonnému zbaveniu osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi, uvedenými
v § 2 a § 4 uvedeného zákona, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie. Z hľadiska posúdenia otázky
právomoci súdu v trestnom konaní konať a rozhodnúť podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. je nutné

konštatovať, že ak nedošlo k začatiu trestného stíhania, v rámci trestného konania podľa ustanovení
uvedeného zákona nemôže prichádzať do úvahy obdobná aplikácia ustanovení o zrušení právoplatných
odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona a ani aplikácia ustanovení upravujúcich zrušenie právoplatných
odsudzujúcich rozhodnutí v prieskumnom konaní. Do úvahy prichádza jedine konanie a rozhodovanieo odškodnení podľa šiesteho oddielu zákona č. 119/1990 Zb., spadajúce do právomoci súdu v civilnom
procese. Z hľadiska právomoci súdu konať a rozhodovať podľa zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd
považuje za nutné zdôrazniť, že riešenie otázok odškodnenia v zmysle ustanovení šiesteho oddielu

uvedeného zákona je zverené súdom v rámci návrhového civilného procesu.

Pokiaľ ide o námietky obhajoby, že súd v tomto trestnom konaní rozhodoval aj podľa § 33 ods. 1
zákona č. 119/1990 Zb., hoci sa navrhovateľ sa podaným návrhom v tomto trestnom konaní výslovne
domáhala aplikácie ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. na podklade § 33 ods. 2 tohto zákona, podľa

právneho názoru krajského súdu okresný súd v súlade s ustanovením 62 ods. 1 Tr. por. správne
ustálil, že z hľadiska aplikácie ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. súdom v trestnom konaní zistené
nepochybné skutkové okolnosti súčasného stavu trestného stíhania navrhovateľa v tomto trestnom
konaníoprávňujúsúdposudzovaťsplneniezákonnýchpodmienokaj podľa33ods.1zákonač.119/1990
Zb. Je tomu tak preto, že voči navrhovateľovi sa viedlo trestné stíhanie pre trestný čin uvedený v §
4 zákona č. 119/1990 Zb. a toto trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené v konaní vedenom na

Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1Tv/2/2020. Aktuálny stav výsledku trestného stíhania navrhovateľa
je podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podkladom pre určenie, o čom a akým spôsobom
môže súd konať a rozhodovať v trestnom konaní alebo civilnom procese podľa ustanovení zákona č.
119/1990 Zb. Ako bolo už vyššie uvedené, stav trestného stíhania (právoplatné zastavenie trestného
stíhania) nedáva podklad ku konaniu a rozhodovaniu súdu v trestnom konaní podľa § 2 ods. 2 (zrušenie

právoplatných odsudzujúcich rozhodnutí zo zákona) a ani podľa § 14 a nasl. (zrušenie právoplatných
odsudzujúcich rozhodnutí v prieskumnom konaní) zákona č. 119/1990 Zb. Z uvedených dôvodov v tomto
prípade okresnému súdu v trestnom konaní zákon č. 119/1990 Zb. zveroval právomoc posudzovať
návrh navrhovateľa aj z hľadiska naplnenia zákonných podmienok podľa § 33 ods. 1 tohto zákona.
Preto krajský súd nepovažoval za dôvodnú sťažnostnú námietku, že súd o návrhu navrhovateľa v tomto

trestnom konaní rozhodoval aj podľa § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb.

Vychádzajúc z obsahu ustanovenia § 33 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. v prejednávanom prípade
na podklade návrhu navrhovateľa bol okresný súd zákonom zmocnený posudzovať v tomto trestnom
konaní tiež to, či sú v danom prípade splnené zákonné podmienky na pokračovanie právoplatne

zastaveného trestného stíhania navrhovateľa. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru,
podľa ktorého návrh navrhovateľa, podaný elektronicky na okresný súd dňa 26.6.2019, bol podaný po
uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty dvoch rokov od účinnosti zákona č. 119/1990 Zb.

V súvislosti s uvedeným právnym záverom o uplynutí prekluzívnej lehoty podľa § 33 ods. 1 zákona

č. 119/1990 Zb. si krajský súd uvedomuje, že vzhľadom na právoplatnosť rozhodnutia o zastavení
trestného stíhania navrhovateľa dňa 1.7.2021 v dôsledku právoplatného povolenia obnovy konania
rozhodnutím zo dňa 14.10.2020 nebolo objektívne možné dodržať prekluzívnu lehotu na podanie
žiadosti, aby sa pokračovalo v trestnom stíhaní. Túto situáciu si však zavinili oprávnené osoby, ktoré
v zákonných lehotách nevyužili zákonom poskytnutú možnosť podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej

republiky domáhať sa svojich práv v návrhovom trestnom konaní podľa § 4 a nasl. zákona č. 119/1990
Zb.

Krajský súd v súvislosti s prejednávaným prípadom poukazuje tiež na to, že platný právny poriadok,
účinný v čase právoplatného zastavenia trestného stíhania, poskytoval navrhovateľovi účinný právny

prostriedok na odškodnenie za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe alebo treste aj v prípade
zastavenia trestného stíhania. Spory o nároku na náhradu spôsobenej škody rozhodnutím o väzbe alebo
treste však nie je oprávnený riešiť súd v trestnom konaní, ale jedine súd v rámci civilného procesu. Preto
je pre posúdenie predmetnej trestnej veci nevýznamné, že navrhovateľ osvedčil existenciu sporu medzi
navrhovateľom a štátom ohľadne nároku navrhovateľa na náhradu škody voči štátu, uplatneného na

podklade právoplatného zastavenia trestného stíhania.

Podľa názoru krajského súdu je správny a zákonný aj výrok napadnutého rozhodnutia v časti aplikácie
ustanovenia § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. V prejednávanej veci je nepochybné, že proti
navrhovateľovi sa viedlo trestné stíhanie. Preto podľa názoru krajského súdu nie je v danom prípade

splnená zákonná podmienka pre aplikáciu uvedeného ustanovenia na prípad navrhovateľa, ktorou
zákonnou podmienkou bolo spôsobenie ujmy mimo rámca začatého trestného stíhania.S poukazom na uvedené ostatnú argumentáciu navrhovateľa nielen v dôvodoch sťažnosti, ale aj v celom
tomto trestnom konaní, považoval krajský súd za nevýznamnú pre rozhodnutie v tomto trestnom konaní.
Odhliadnuc od toho, že rozhodnutia súdov Českej republiky, na ktoré navrhovateľ poukázal v podanej

sťažnosti proti napadnutému uzneseniu, z hľadiska platného právneho poriadku nie sú záväzné na
území Slovenskej republiky, krajský súd považuje za potrebné uviesť, že súhlasí s tým, že ustanovenie
§ 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. výslovne neustanovuje žiadnu lehotu. V uvedenom ustanovení
uložená povinnosť obdobne použiť ustanovenia uvedeného zákona však znamená povinnosť súdu, či
v trestnom konaní alebo civilnom procese, obdobne aplikovať aj zákonné ustanovenia o lehotách. Z

hľadiska lehôt podľa ustanovení zákona č. 119/1990 Zb. krajský súd konštatuje, že návrh navrhovateľa
v prejednávanom prípade, podaný na Okresný súd Prešov až dňa 26.6.2020, bol podaný po uplynutí
všetkých zákonom ustanovených lehôt, upravujúcich povinnosť vykonať prieskumné trestné konanie na
návrh oprávnenej osoby podľa zákona č. 119/1990 Zb..

Pokiaľ obhajoba poukazovala na predchádzajúcu súdnu prax všeobecných súdov v obdobných

prípadoch, krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v konkrétnych prípadoch, na ktoré obhajoba
poukázala, sa súdy nezaoberali vyššie uvedenými, podľa názoru tohto senátu pre posúdenie tejto veci
podstatnými otázkami. Týmto rozhodnutím tento senát dáva zároveň aj odpoveď na to, prečo sa odklonil
od rozhodovacej praxe súdov, na ktorú obhajoba poukázala v dôvodoch podanej sťažnosti.

Tento senát krajského súdu v súvislosti s argumentáciou obhajoby v tomto konaní a jej snahou dosiahnuť
odstránenie krívd, ku ktorým podľa jej názoru malo dôjsť v minulosti nerešpektovaním základnej slobody
náboženského vyznania, vyjadruje nesúhlas s názorom obhajoby, podľa ktorého medzinárodné zmluvy,
týkajúce sa základných práv a slobôd, vylučujú právo štátu aj prostriedkami trestného práva nútiť
dotknutú osobu k výkonu vojenskej služby v rozpore s jej náboženským vyznaním. Obhajoba zrejme pri

tomto názore zrejme vychádza z čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor). V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že rozhodné odpovede na túto otázku vo vzťahu
k odmietaniu vojenskej služby z dôvodov svedomia pred zavedením ustanovenia čl. 15 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd do platného a účinného právneho poriadku podal aj Ústavný súd Slovenskej
republiky v dôvodoch svojich uzneseniach zo dňa 13.3.2014, sp. zn. IV. ÚS 161/2014, zo dňa 1.8.2012,

sp. zn. III. ÚS 350/2012, s ktorými právnymi závermi sa krajský súd stotožňuje a ktoré dávajú odpovede
na to, prečo sa tento senát krajského súdu nestotožňuje s právnymi závermi, z ktorých vychádzajú
rozhodnutia, na ktoré poukazuje obhajoba v dôvodoch sťažnosti. Krajský súd k tomu považuje za
potrebné dodať nasledovné:

Podľa čl. 4 ods. 2 Dohovoru od nikoho sa nebude vyžadovať, aby vykonával nútené alebo povinné práce.

Podľa čl. 4 ods. 3 písm. b) Dohovoru za „nútenú alebo povinnú prácu“ sa na účely tohto článku
nepovažuje služba vojenského charakteru alebo v prípade osôb, ktoré odmietajú vojenskú službu
z dôvodov svedomia v krajinách, kde sa takéto odmietanie vojenskej služby uznáva (!!!), iná služba

vyžadovaná namiesto povinnej služby (obdobne viď aj čl. 8 ods. 2, 3 písm. c/ ii/ Medzinárodného paktu
o občianskych a politických právach, čl. 9 ods. 1, 2 písm. b/ Listiny základných práv a slobôd).

K citovaným ustanoveniam krajský súd považuje za potrebné uviesť, že na základe jednoduchého
jazykového výkladu „a contrario“ čl. 4 ods. 2, 3 písm. b) Dohovoru možno bez akýchkoľvek pochybností

vyvodiť záver, podľa ktorého každá z vysokých zmluvných strán má právo na základe zákona nútiť
občanov ku službe vojenského charakteru, ktorou je aj povinná vojenská služba a iba ak sa vysoká
zmluvná strana rozhodne uznávať odmietnutie výkonu vojenskej služby z dôvodov svedomia (vrátane
náboženského), je oprávnená nútiť takéto osoby len k výkonu inej služby namiesto povinnej vojenskej
služby. Uvedené ustanovenia teda podľa názoru krajského súdu nedávajú vysokým zmluvným stranám

žiadne normatívne podmienky, ktoré by ich limitovali v možnosti rozhodnúť sa, či odmietanie vojenskej
služby z dôvodu svedomia budú uznávať alebo nie. Posúdenie tejto otázky je na zodpovednej
úvahe vysokých zmluvných strán, determinovanej vyhodnotením medzinárodnej situácie (aj na základe
utajovaných informácií a analýz bezpečnostných hrozieb vo vzťahu k zabezpečeniu obrany štátu –
viď. napr. súčasná bezpečnostná situácia v Európe, ktoré informácie v zásade podliehajú štátnemu

tajomstvu) vo vzťahu k plneniu si jednej z najzákladnejších funkcií štátu, ktorou je zabezpečenie obrany
a územnej celistvosti štátu. Vysoké zmluvné strany teda ani na základe medzinárodných zmlúv, platných
a účinných v súčasnosti nemajú právnu povinnosť uznávať odmietanie vojenskej služby z dôvodov
svedomia a je len na ich slobodnej vôli, či takéto odmietanie vojenskej služby budú alebo nebudúuznávať. Tomuto zodpovedá aj judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá aj v rozhodnutiach,
na ktoré poukázala obhajoba v dôvodoch sťažnosti, len vyzýva štáty, aby prehodnotili aktuálne právne
poriadky, týkajúce sa výhrady svedomia vo vzťahu k vojenskej službe.

Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Tr. por. nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak nie je dôvodná. Keďže s
poukazom na vyššie uvedené krajský súd dospel k záveru, že sťažnosť navrhovateľa nie je dôvodná,
bolo rozhodnuté tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Toto rozhodnutie bolo prijaté hlasmi členov senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu zákon nepripúšťa žiadny ďalší riadny opravný
prostriedok.