Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 29, 2023

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 6Co/74/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115209129
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Kučerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2023:1115209129.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a členov
senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a JUDr. Otílie Belavej, v spore žalobcu: E.. J. J., X.. XX.X.XXXX, L.
N.. F.. X. X, P., zast. Advokátskou kanceláriou inLEGAL, s.r.o., IČO: 52645991, so sídlom Kamenárska
17A, Bratislava proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2,
Bratislava, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa

7.11.2019, č. k. 9C/106/2015-364, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutom I. výroku čo do sumy 7.513,80 eur p o t v r d z u j
e , vo zvyšku uplatneného nároku na náhradu škody sa m e n í tak, že sa žaloba z a m i e t a .

Napadnutý II. výrok rozsudku súdu prvej inštancie sa m e n í tak, že žalovaná je povinná zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.513,80 eur od 11.6.2016 do zaplatenia, a
to do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

Vo výroku III. sa napadnutý rozsudok p o t v r d z u j e .

Vo výroku IV. sa rozsudok súdu prvej inštancie čo do sumy 9.000 eur z titulu nemajetkovej ujmy p
o t v r d z u j e , v prevyšujúcej časti sm e n í tak, že sa žaloba z a m i e t a .

Žalovanej sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania z uplatneného nároku na náhradu majetkovej
škody nepriznáva.

Žalobcovi sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% z prisúdenej
sumy nemajetkovej ujmy. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 10.842,75 eur

z titulu náhrady škody do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (I. výrok); úrok z omeškania vo výške 5 %
ročne zo sumy 10.842,75 eur od 11.6.2016 do zaplatenia (II. výrok), sumu 2.523,- eur z titulu náhrady
trov právneho zastúpenia v trestnom konaní do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok); sumu
15.000,- eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (IV. výrok), v
časti o zaplatenie náhrady škody vo výške 73.979,25 eur konanie zastavil (V. výrok) a žalovanú zároveň
zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok VI).

2.Súd prvej inštancie vec právne vymedzil ust. § 3 ods. 1 a ods. 2, § 4 ods. 1, 2 a 3, § 5 ods. 1, 2
a 3, § 6 ods. 1, 2, 3 a 4, § 15 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a 2, § 17 ods. 1, 2, 3, 4 a 5, a § 18 ods. 1,2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o
zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 31.12.2010, pričom vychádzal zo skutkového zistenia,
že Uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ

Trnava ČVS: PPZ-243/BOK-ZA-2010 zo dňa 20.10.2010 bolo začaté trestné stíhanie pre zločin krivej
výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona a v rovnaký deň bolo voči
žalobcovi vznesené obvinenie uznesením ČVS; PPZ243/BOK-ZA-2010 za zločin krivej výpovede a
krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b) Trestného zákona formou účastníctva na
skutkovom základe, že žalobca ako obhajca obvineného K. H. v trestnom konaní vedenom pod sp.

zn. ČVS: KRP-117/OVK-TT2010 navádzal A. R., aby ako svedok v tomto trestnom konaní nepravdivo
vypovedal podľa vyžiadaných a zaslaných inštrukcií v SMS správach. Žalobca a A. R. tak konali za
účelom vyviniť obvineného K. H. zo skutku, za ktorý je stíhaný v uvedenom trestnom konaní. Uznesením
vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odbor Západ
Trnava pod sp. zn. ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010 bola spojená na spoločné konanie vec obvineného
H.. J. J.Ž. a obvineného A. R. vedená pod ČVS: PPZ 243/B0K-ZA-2010 s trestnou vecou obvineného

H. J., A. R., K.L. V., K. H., J. G. vedenou pod ČVS: PPZ-193/BOK-ZA-2010, ktorí sú trestne stíhaní za
zločin úkladnej vraždy. Prokurátor dňa 21.10.2010 podal návrh na vzatie H.. J. J. do väzby z dôvodov
uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a písm. c) Trestného poriadku. Uznesením zo dňa 22.10.2010, sp. zn.
Tp 89/2010 sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok návrhu prokurátora
na vzatie do väzby vyhovel. Väzba začala plynúť dňom 20.10.2010 od 10.36 hod. a vykonávala sa

v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici. Najvyšší súd SR na základe sťažnosti žalobcu proti
uzneseniu sudcu pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu Pezinok z 22.10.2010, sp.
zn. Tp 89/2010, napadnuté uznesenie zrušil a rozhodol o prepustení žalobcu z väzby na slobodu
uznesením zo dňa 2.11.2010, sp. zn. 6 Tost 31/2010. Rozsudkom Okresného súdu Trnava zo dňa
27.1.2012, sp. zn. 5T/46/2011 bol žalobca oslobodený spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že sa

stal skutok, pre ktorý bol stíhaný. Na základe odvolania prokurátora Krajský súd v Trnave uznesením
zo dňa 3.5.2012, sp. zn. 3T0/43/2012 odvolanie zamietol s tým, že nezistil žiadne dôvody pre zmenu
prvostupňového rozhodnutia. Ústavný súd SR v konaní o sťažnosti žalobcu vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozhodol, že jeho základné práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 Ústavy SR a jeho práva podľa čl. 8

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd súhlasom Krajského súdu v Trnave
na predĺženie použitia informačno-technického prostriedku sp. zn. KSTT-V-279-i/20io-Ntt (súhlas na
odpočúvanie spoluobvineného Skalického) zo 4.8.2010 boli porušené. Ústavný súd predmetný súhlas
nezrušil s ohľadom sa to, že odpočúvanie telefonických hovorov na jeho základe už bolo realizované a
jeho zrušenie neprichádzalo do úvahy, avšak priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie

v sume 2000 eur. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 10.4.2019 č. k. 14C/74/2014-90 bola
žalobcovi priznaná suma 1.300,- eur titulom náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu v čase od
20.10.2010 do 2.11.2010 (označené rozhodnutie v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo
dňa 22.12.2021 č. k. 6Co/189/2019-139 nadobudlo právoplatnosť dňa 15.2.2022 - pozn. odvolacieho
súdu).

3.Súd prvej inštancie ozrejmil, že pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa ust. zákona č.
514/2003 Z.z. je potrebné súčasné splnenie všetkých zákonných podmienok - existencia nezákonného
rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím.
Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že uznesenie vyšetrovateľa PZ ČVS;

PPZ243/BOK-ZA-2010 zo dňa 20.10.2010, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie za zločin
krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. b) TZ formou účastníctva je
nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods.1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. a prichádza do úvahy
aplikácia § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím.

4.Súd prvej inštancie ďalej ozrejmil, že v súvislosti s uplatnenou majetkovou škodou žalobca predložil
súdu prvej inštancie znalecký posudok č. X/XXXX vypracovaný znaleckou organizáciou Business
Valuation Institute s.r.o. Žalobca na podklade odborných záverov znaleckého posudku č. X/XXXX a
nepreukázania predbežného prerokovania nároku na náhradu škody vo forme ušlého zisku vo vzťahu

k spoločnosti Emart, s.r.o. vzal dňa 11.06.2019 v časti o zaplatenie náhrady majetkovej škody vo
výške 73.979,25 eur žalobu späť a žiadal konanie zastaviť. Vo vzťahu k zostávajúcemu nároku na
náhradu škody vo výške 10.842,75 eur formou ušlého zisku žalobu rozšíril o úrok z omeškania vo
výške 5% ročne z tejto sumy od 11.06.2016 do zaplatenia. Súd prvej inštancie zmenu žaloby pripustil.Predmetom majetkovej škody - ušlého zisku žalobcu v zmysle záverov znaleckého posudku č. X/XXXX
sa tak stal ušlý zisk za obdobie od vypovedania zmlúv s klientmi do konca platnosti zmlúv o právnej
pomoci so spoločnosťami Zentiva, a.s. (od 01.11.2010 do 31.12.2010) vo výške 301,34 eur a ušlý zisk

z vypovedania zmluvy Kooperatíva, a.s (od 1.11.2010 do 31.12.2013) vo výške 10.541,41 eur.

5.Pokiaľ išlo o uplatnený ušlý zisk, súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané,
že v dôsledku trestného stíhania žalobcu s ním natrvalo ukončilo spoluprácu niekoľko významných
klientov, čím mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku (§ 442 Obč. zák.). Ozrejmil, že „Ušlý zisk je ujmou

spočívajúcou v tom, že u poškodeného nedošlo v dôsledku škodnej udalosti k rozmnoženiu majetkových
hodnôt, hoci sa to s ohľadom na pravidelný beh veci dalo očakávať; neprejavuje sa zmenšením
majetku poškodeného (úbytkom aktív, ako je to u skutočnej škody), ale stratou očakávaného prínosu
(výnosu). Nestačí pritom iba pravdepodobnosť rozmnoženia majetku, lebo musí byť naisto postavené,
že pri pravidelnom behu vecí (nebyť protiprávneho konania škodcu alebo škodnej udalosti) mohol
poškodený dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku, ku ktorému nedošlo práve v dôsledku konania

škodcu.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 4 Cdo 319/2008, zo dňa 28. apríla 2010). Uviedol, že
žalobca predložil znalecký posudok č. X/XXXX, vypracovaný znaleckou organizáciou, zast. doc. Ing.
Annou Harumovou, PhD., za účelom kvantifikácie ušlého zisku. Taktiež sa k spôsobenej škode vyjadril
samotný žalobca a boli uskutočnené výsluchy svedkov. Podľa súdu prvej inštancie žalobca preukázal,
že jeho tržby po trestnom stíhaní výrazne poklesli. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaná škoda

vo forme ušlého zisku vo výške 10.842,75 eur bola v celom rozsahu dôvodná, a taktiež bolo v konaní
preukázané, že k tejto škode došlo v príčinnej súvislosti s nezákonným trestným stíhaním žalobcu.

6.Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 10.842,75 eur od 11.6.2016 do zaplatenia. Pokiaľ ide o príslušenstvo k pohľadávke (žalované

úroky z omeškania), v tomto smere súd prvej inštancie poznamenal, že ustanovenia zákona č.
514/2003 Z.z. splatnosť pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím neustanovujú, a preto je potrebné aplikovať právnu úpravu splatnosti
pohľadávok podľa § 563 Obč. zák. Predmetné zákonné ustanovenie sa týka aj tejto veci. Podľa súdu
prvej inštancie sa žalovaná dostala do omeškania so splnením nároku na náhradu škody dňa 27.3.2015

(prvý deň po dni, keď uplynula 6 mesačná lehota na predbežné prerokovanie nároku). Keďže si žalobca
uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 10.842,75 eur od 11.6.2016 do
zaplatenia, tieto mu v plnom rozsahu priznal počnúc dňom 11.6.2016 do zaplatenia s odkazom na §517
ods. 2 Obč. zák. a § 3 ods. 1 NV č 87/1995 Zb. aj priznal.

7.Vo vzťahu k ďalšej majetkovej škode 2.523 eur žalobcom uplatnenej z titulu náhrady trov právneho
zastúpenia v trestnom konaní, súd prvej inštancie uviedol, že ide o legitímnu súčasť nároku podľa ust. §
18 ods. 1,2,3 zákona č. 514/2003 Z.z. Z predložených listinných dôkazov - faktúr odmien a výdavkov za
právne služby a potvrdenia H. H. zo dňa 6.9.2019 mal za preukázané, že žalobca uhradil R. právnemu
zástupcovi (advokátovi) Mgr. Romanovi Tomanovi, PhD. so sídlom Rudnayovo nám.1 Bratislava na

základe faktúr vyúčtovaných v zmysle vyhl. č. 655/04 Z.z. odmenu za právne služby vo výške 2.523 eur
v príčinnej súvislosti s trestným konaním, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Z tohto dôvodu
mu súd prvej inštancie tieto trovy priznal v plnej uplatnenej výške 2.523 eur.

8.Žalobca si uplatnil aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur (§ 17 ods. 2,3 Zák.

č. 514/2003 Z.z.). Vo vzťahu k tomuto nároku mal súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním za
preukázané, že žalobca bol a stále je bezúhonnou osobou, ktorá doposiaľ nebola spájaná s akoukoľvek
trestnou činnosťou, bol trestne stíhaný v súvislosti so zastupovaním klienta v skupinovej trestnej veci,
kde bol ako obhajca zaradený do organizovanej zločineckej skupiny - mafiánskeho zoskupenia vo veci
úkladnej vraždy, žalobca bol vzatý do tzv. kolúznej väzby, kedy nemohol s nikým komunikovať (ani

s rodinou), s výnimkou jedného hovoru s obhajcom, bol odlúčený od svojich ani nie ročných detí a
manželky, rozsiahla medializácia trestného stíhania v celoštátnych a najčítanejších printových médiách,
ako aj v hlavnom spravodajskom televíznom vysielaní, mala za následok, že zásah do jeho imateriálnej
sféry bol mimoriadne závažný. Zásah do imateriálnej sféry rodinných príslušníkov žalobcu bol prehĺbený
tým, že manželka žalobcu vykonáva funkciu prokurátorky. Trestné stíhanie predstavovalo pre žalobcu

výrazný zásah do práva na jeho súkromie a rodinný život a taktiež výrazným spôsobom zasiahlo jeho
ľudskú dôstojnosť. Dopady na profesijný život žalobca pociťuje dodnes, keďže stratil podstatnú časť
klientely vzhľadom na to, že klienti vnímajú postavenie, povesť a nezávislosť advokáta citlivejšie ako
pri iných profesiách, vzhľadom na poškodenie dobrej povesti žalobu a nedôveru občanov v jeho osobubol žalobca nútený ukončiť akúkoľvek angažovanosť v politickom a verejnom živote. Podľa súdu prvej
inštancie na podklade týchto skutkových záverov je uplatnená náhrada nemajetkovej ujmy vo výške
15.000 eur primeraná zohľadniac, že v danom prípade samotné konštatovanie porušenia práva nie je

dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú žalobcovi nezákonným rozhodnutím, preto
je odôvodnené priznať žalobcovi aj nemajetkovú ujmu v peniazoch.

9.V súvislosti s náhradou nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie poukázal na judikatúru ESĽP týkajúcu
sa nemajetkovej ujmy, podľa ktorej táto náhrada musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti

(napr. Tolstoy Miloslavsky vs. Spojené kráľovstvo). ESĽP konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady
ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napríklad Flux v. Moldavsko, Steel a
Morris v. Spojené kráľovstvo), výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady
priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti (napríklad
Público - Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko), pričom pri určovaní výšky náhrady za porušenie
osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia

alebo obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv by nemala
bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú
za telesné zranenia alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Súd prvej inštancie
pri priznaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi vychádzal z už vyššie citovanej judikatúry ESĽP,
ustanovení § 11 a § 13 Obč. zák. a zo zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených

násilnými trestnými činmi. Zohľadniac všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie určil
výšku nemajetkovej ujmy v prospech žalobcu s prihliadnutím na právnu úpravu odškodňovania obetí
poškodených násilnými trestnými činmi obsiahnutú v zákone č. 215/2006 Z. z., ktorá je stanovená
najviac ako 50 násobok minimálnej mzdy. V roku 2010 výška minimálnej mzdy činila 308 eur, t.j.
maximálna výška odškodnenia pre obeť násilného trestného činu činila sumu 15.400 eur. Nezákonným

trestným stíhaním bolo zasiahnuté do dobrého mena, osobnej cti, povesti a dôstojnosti poškodeného
nenapraviteľným spôsobom nielen v súkromnom, ale aj profesijnom živote. Vzhľadom na rozsah a dĺžku
trvania zásahu do osobnostných práv poškodeného súd prvej inštancie nemajetkovú ujmu vo výške
uplatnenej žalobcom 15.000.- eur považoval za primeranú.

10.Pokiaľ išlo o paričnú lehotu, tu súd prvej inštancie určil na základe žiadosti žalovanej na 30 dní od
právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 C.s.p.).

11.O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1
C.s.p., v zmysle zásady úspechu strany vo veci. Ozrejmil, že žalobca mal v konaní plný úspech, a preto

zaviazal žalovanú stranu povinnosťou náhrady trov konania v rozsahu 100%. Dodal, že podľa § 262
ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

12.Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná z dôvodu podľa §

365 ods. 1 písm. d), h) C.s.p. (konanie má inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci). Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I, II, III, IV a VI
zmenil tak, že žalobu zamietne. Dôvodila nesprávnym právnym posúdením veci súdu prvej inštancie vo
vzťahu k záveru súdu, že uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči žalobcovi je nezákonným

rozhodnutím s tým, že právoplatnosť rozhodnutia o oslobodení spod obžaloby nezakladá automaticky
nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia, keď na vydanie tohto uznesenia boli v danom čase
splnené zákonné podmienky podľa ustanovení Trestného poriadku. Je relevantná aj tá skutočnosť,
že žalobca bol oslobodený spod obžaloby z dôvodu, že ťažiskové dôkazy boli získané nezákonným
spôsobom, čo však žalovanej v čase zamietnutia sťažnosti proti uzneseniu o vzneseniu obvinenia

nebolo (a ani nemohlo byť) známe, pričom žalovaná nebola tým subjektom, ktorý spôsobil namietanú
nezákonnosť. Akékoľvek odškodnenie za konanie, ktoré bolo predmetom obžaloby by bolo podľa
žalovanej v rozpore s dobrými mravmi, pretože je absurdné a spoločensky neakceptovateľné, aby
štát zaplatil za to, že postupuje v súlade so zákonom. Zákon explicitne nezakotvuje, čo sa považuje
za nezákonné rozhodnutie štátu a zistenie nezákonnosti je vecou konkrétneho posúdenia okolností

prípadu. V danom prípade podľa žalovanej nebolo preukázané porušenie základných zásad trestného
konania a išlo o štandardný postup v medziach zákona. Štát v tomto prípade dôvodne uplatnil legitímne
právo na vedenie trestného stíhania a vzhľadom na konanie trestne stíhaného bolo aj obmedzenie práv
žalobcu v trestom stíhaní primerané vymedzenému verejnému záujmu. V súvislosti s priznanou výškounemajetkovej ujmy namietala, že žalovaná suma nezodpovedá nemajetkovej ujme, o ktorej žalovaný
tvrdí, že mu vznikla. Pokiaľ by aj k nejakej nemajetkovej ujme došlo, došlo by k nej v súvislosti s
výkonom väzby žalobcu a nie vedením trestného konania ako takého. Pokiaľ mal žalobca za to, že

medializáciou jeho trestného stíhania bolo neoprávnene zasiahnuté do jeho osobnostných práv, mal sa
domáhať ochrany osobnosti voči príslušným subjektom, nakoľko žalovaná neposkytla médiám žiadne
informácie, ktoré by osobu žalobcu spájali s trestným stíhaním. V súvislosti s priznanou náhradou
trov trestného konania žalovaná v odvolaní dôvodila, že žalobca si neuplatňuje tarifnú odmenu, ale
dohodnutú odmenu, ktorá prevyšuje odmenu, ktorá by za právne služby advokátovi prináležala v zmysle

tarify. Ohľadne nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku uviedla, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať
príčinnú súvislosť vzniku škody s konaním žalovanej v prípade klienta Zentiva, a.s. Existenciu príčinnej
súvislosti nepreukázala ani výpoveď A.. C. G. na pojednávaní dňa 11.06.2019. V prípade spolupráce s
Kooperativa, a. s. žalovaná namietala najmä dobu, za ktorú si žalobca vyčíslil ušlý zisk (35 mesiacov),
keď ani zo žaloby, ani zo žiadneho vyjadrenia nevyplýva, od čoho odvodzuje dobu 35 mesiacov, za
ktorú si vyčíslil ušlý zisk. Dodala, že ak by aj súd uvažoval o priznaní nároku na náhradu škody v tomto

konaní, nie je možné žalobcovi priznať ušlý zisk za tak dlhé obdobie, nakoľko najneskôr dňa 4.5.2012
sa mohol svojim bývalým klientom preukázať, že trestné konanie voči nemu nebolo vedené dôvodne
a mohol ich požiadať o opätovné uzatvorenie zmlúv o poskytovaní právnej pomoci. K spochybneniu
obdobia, za ktoré si žalobca nárokoval náhradu ušlého zisku sa súd prvej inštancie nijak nevyjadril a len
stroho odkázal na znalecký posudok. Bolo však povinnosťou žalobcu preukázať dôvodnosť tak dlhého

obdobia, za aké žiada priznať ušlý zisk.

13.Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že toto považuje za nedôvodné, napadnuté rozhodnutie
považuje za vecne správne a náležite odôvodnené. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok
potvrdil a zaviazal žalovanú na náhradu trov konania. Zopakoval, že jeho nezákonné trestné stíhanie

malo priamy a bezprostredný súvis s výkonom jeho advokátskeho povolania. Trestné konanie proti
nemu bolo od samotného počiatku vedené nezákonným spôsobom. Poprel, že by prokuratúre v čase
zamietnutia sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia nemohlo byť známe, že ťažiskový dôkaz
bol získaný nezákonným spôsobom. Má za to, že riadne preukázal nielen splnenie všetkých zákonných
podmienok na priznanie majetkovej ujmy, ale aj mimoriadne závažné následky nezákonného trestného

stíhania v jeho imateriálnej sfére. Prízvukoval, že bol trestne stíhaný v súvislosti so zastupovaním
klienta v skupinovej trestnej veci, kde bol ako obhajca zaradený do organizovanej zločineckej skupiny
- mafiánskeho zoskupenia vo veci úkladnej vraždy, bol vzatý do tzv. kolúznej väzby a trestné konanie
bolo sprevádzané rozsiahlou medializáciou. Dopady na profesný život pociťuje dodnes, keďže stratil
podstatnú časť klientely a bol nútený ukončiť akúkoľvek angažovanosť v politickom a verejnom živote.

Existenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vzniknutou ujmou považuje za zrejmú
a objektívne danú. Zásah do jeho osobnostných práv považuje za mimoriadne závažný a náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 eur za primeranú, adekvátnu a spravodlivú. Žalovaná škoda vo
forme ušlého zisku bola podľa neho rovnako v celom rozsahu preukázaná. Uviedol, že neexistuje
žiadna objektívna skutočnosť (vyplývajúca napr. zo všeobecne záväzného právneho predpisu), ktorá by

ohraničovalanároknanáhraduušléhoziskulennaobdobiedoprávoplatnostioslobodzujúcehorozsudku
krajského súdu. K uplatnenému nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v trestnom konaní zotrval
na tvrdení, že žalovaná suma činí menej ako je tarifná odmena.

14. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na svojom tvrdení o nedôvodnosti žaloby,

keďže nevydala také rozhodnutie, ktoré by malo v čase jeho vydania nezákonný podklad. Priznanú
nemajetkovú ujmu považuje za neprimeranú a vysoko nadhodnotenú. Poukázala na konanie vedené na
OkresnomsúdeBratislavaI,vktoromsižalobcauplatnilnárokzaobdobiejehoväzobnéhostíhania,ktoré
bolo medializované. Zotrvala aj na názore, že žalobca si neuplatňuje tarifnú odmenu, ale dohodnutú
odmenu, ktorá prevyšuje odmenu, ktorá by za právne služby advokátovi prináležala v zmysle tarify a

predložila rozdielne vyčíslenie odmeny právneho zastúpenia v zmysle tarifnej odmeny, ktorá podľa jej
výpočtov predstavuje celkovo sumu 2.291,84 eur.

15.Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v medziach uplatňovaných
odvolacích dôvodov, ktorými bol viazaný (§ 379 a § 380 C.s.p.), vo veci nariadil odvolacie pojednávanie

(§ 385 C.s.p.), na ktorom zopakoval dokazovanie výsluchom žalobcu, oboznámením listinných dôkazov
- Zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom a Kooperatíva, poisťovňa, a.s. zo dňa 4.2.2008,
Mandátna zmluva medzi žalobcom a Kooperatíva, poisťovňa a.s. zo dňa 21.08.2007, Výpoveď
zo zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 26.08.2010, (č.l. 143-144), Zmluva o poskytovaníprávnej pomoci medzi žalobcom a Kooperativa poisťovňa, a.s. zo dňa 26.8.2010 (č.l. 145-149),
Dohoda o ukončení zmluvy o poskytovaní právnej pomoci uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou
Kooperativa poisťovňa, a.s. a žalobcom zo dňa 26.8.2010 (č.l. 150-151), Výpoveď z mandátnej zmluvy

z 13.10.2010 spoločnosti EMART s.r.o ( výpoveď zo dňa 26.10.2010 na č.l. 154), faktúra - odmeny a
výdavkov za právne služby variabilný symbol 312011 (č.l. 155), faktúra odmeny a výdavkov za právne
služby variabilný symbol 122011, 242011, 462011, variabilný symbol 52012, variabilný symbol 302012,
variabilný symbol 38012, Znalecký posudok č. X/XXXX a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je v
časti dôvodné.

16. K odvolacej argumentácii žalovanej, ktorou namietala správnosť záveru súdu prvej inštancie o
existencii nezákonného rozhodnutia - v prejednávanej veci ide o uznesenie vyšetrovateľa PZ ČVS:
PPZ243/BOK-ZA-2010 zo dňa 20.10.2010, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie - odvolací
súd poukazuje na ustálenú súdnu prax najvyšších súdnych autorít, najmä na uznesenie NS SR sp.
zn. 4MCdo 15/2009 zo dňa 18.10.2009, podľa ktorého „nárok na náhradu škody spôsobenej začatím

a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom
zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. ( rovnako aj podľa predtým platného zákona č.
58/1969Zb.). Súdna judikatúra dospela k záveru, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za
škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym alebo nezákonným zásahom
štátu voči občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k

oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho,
že občan čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté“. „Nárok na náhradu
škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím (viď aj rozsudok NS SR z 28.6.1993 sp. zn. 1Cdo 53/93 publikovaný pod
č. 72 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov SR, ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom zákonnosti

začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Od publikovania vyššie
označeného judikátu sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila v tom, že vtedy, keď došlo k
zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby treba s prihliadnutím na konkrétne
okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan (poškodený) čin nespáchal, a že trestné stíhanie proti
nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto

posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (viď uznesenie NS
SR sp. zn. 1Cdo/133/2018 zo dňa 30.4.2019). V súlade so závermi tohto uznesenia Najvyšší súd
SR rozhodol napr. v rozhodnutiach z 30.3.2011 sp. zn. 3Cdo 194/2010, z 30.1.2011 sp. zn. 4Cdo
54/2011, z 12.12.2012 sp. zn. 7Cdo 145/2011, z 19.6.2013 sp. zn. 7Cdo 87/2012 a z 19.2.2014 sp.
zn. 7MCdo 27/2012. Uvedené rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich názoru

Ústavného súdu SR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 7.7.2016 sp. zn. I.ÚS 320/2016 konštatoval, že „nárok
na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok náhradu škody
spôsobnej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom o opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania“, a ktorý k tomu v ďalšej časti
svojho rozhodnutia dodal, že pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného

v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodne
podozrenie, ale či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca
bol dňa 3.5.2012 Rozsudkom Okresného súdu Trnava sp. zn. 5T/46/2011 zo dňa 17.01.2012 v spojení
s Uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 3To/43/2012 zo dňa 03.05.2012 právoplatne oslobodený
spod obžaloby Okresnej prokuratúry Galanta sp. zn. 3 Pv 219/11-28 zo dňa 30.06.2011, „ pretože

nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný “. Odvolací súd tiež z uznesenia
Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 3To/43/2012 zo dňa 3.5.2012 cituje: „celková dôkazná situácia a
okolnosti prípadu neumožňujú jednoznačne a bez pochybností prijať záver, že obžalovaný sa dopustil
skutku tak, ako je to uvedené v obžalobe okresného prokurátora. ..... Je teda nepochybné, že použitím
tohto dôkazu došlo k porušeniu základnej zásady trestného konania, v zmysle ktorej nikto nemôže

byť stíhaný inak, než zo zákonných dôvodov a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon a preto výsledky
takto získaných dôvodov nemožno použiť v trestnom konaní ako dôkaz.“ Odvolací súd má teda za
to, že odvolacia námietka žalovanej nemôže obstáť nielen pre závery vyslovené súdom v trestnom
konaní (kedy nezákonnosť nielen rozhodnutí, na základe ktorých došlo k začatiu trestného konania,
ale aj vedenia celého trestného konania, konštatoval aj súd prejednávajúci trestnú vec žalobcu),

nakoľko je nepochybné, že orgány činné v trestnom konaní vydali v posudzovanom prípade nezákonné
rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia a na jeho podklade následne aj obžalobu) len na základe
pravdepodobnosti, resp. nezákonne získaného dôkazu, bez dostatočného odôvodnenia a preukázania
konkrétnymi zistenými skutočnosťami. Po posúdení konkrétnych okolností danej trestnej veci nemožnotak uznať argumentáciu žalovanej, že v danom prípade súd prvej inštancie uznal nárok žalobcu len z
dôvodov, že zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie automaticky založila ojedinelá skutočnosť,
že žalobca bol súdom spod obžaloby oslobodený. V posudzovanom prípade, v ktorom súd prvej

inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správny právny
predpis pokiaľ ide o jeho záver o existencii nezákonného rozhodnutia. Možno teda spoľahlivo uzavrieť,
že žalobca existenciu nezákonného rozhodnutia, ako primárneho predpokladu pre úspešné uplatnenie
nároku na náhradu škody podľa zákona č.514/2003 Z.z., preukázal.

17.Pokiaľ ide o odvolaciu argumentáciu žalovanej vo vzťahu k právnemu základu súdom prvej inštancie
priznaného ušlého zisku (§ 442 Obč. Zák.), túto vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú, keď sa stotožnil
so záverom súdu prvej inštancie o existencii príčinnej súvislosti medzi nezákonným trestným stíhaním
žalobcu a ukončením oboch mandátnych zmlúv (zmlúv o poskytovaní právnej pomoci) výpoveďou zo
strany klienta. Pokiaľ ide o zmluvu o právnej pomoci uzatvorenú žalobcom s poisťovňou Kooperativa,
a.s., tá bola uzatvorená v auguste 2010, zo strany klienta bola vypovedaná dňa 27.10.2010, teda 7 dní

po vzatí žalobcu do väzby a 2 mesiace po predĺžení zmluvného vzťahu na dobu neurčitú a je zrejmé,
že bez nezákonne vedeného trestného konania proti žalobcovi by k jej ukončeniu v tak skorom termíne
nedošlo. V tomto smere je preto irelevantné, či sa žalobca po skončení trestného konania opätovne
pokúsil s klientom uzavrieť zmluvu o poskytovaní právnej pomoci. Za nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd
aj odvolaciu argumentáciu žalovanej, ktorou spochybňuje príčinnú súvislosť s ukončením spolupráce

žalobcusospoločnosťouZentiva,a.s.Žalobcavprípadespol.Zentiva,a.s.listinnýmidôkazmipreukázal,
že jeho zmluvný vzťah s týmto klientom v rozhodnom čase zakladala Zmluva o poskytovaní právnej
pomoci zo dňa 13.11.2009, ktorá bola uzavretá na dobu určitú do 31.12.2010. Zmluvný vzťah bol
ukončený výpoveďou zo strany spol. Zentiva, a.s. dňa 3.11.2010. Príčinná súvislosť vzniku tejto časti
škody s konaním žalovanej sa síce výsluchom svedka A.. C. G., J.. jednoznačne nepotvrdila (svedok

vypovedal, že podpis na výpovedi je jeho a na detailnejšie okolnosti si už nespomínal, poznámka
odvolacieho súdu), avšak splnenie tohto predpokladu žalobca preukázal najmä datovaním výpovede.
Obvinenie bolo voči žalobcovi vznesené dňa 20.10.2010 a k tomuto dňu započala aj jeho väzba, zmluva
bola vypovedaná dňa 03.11.2010. Nakoľko by zmluvný vzťah inak skončil dňa 31.12.2010, nebol dôvod
na danie výpovede mesiac pred jej ukončením pre uplynutie jej času. Z tohto dôvodu ušlý zisk vo výške

301,34 eur uplatnený žalobcom možno vyhodnotiť ako škodovú udalosť, ktorá nastala v príčinnej
súvislosti s nezákonným trestným stíhaním, a preto ako preukázaný.

18.Pokiaľ ide o samotnú výšku súdom prvej inštancie priznaného ušlého zisku v súvislosti s ukončením
zmluvného vzťahu so spoločnosťou Kooperativa, a.s., je potrebné súdu prvej inštancie vytknúť, že

bez ďalšieho len skonštatoval, že žalobca výšku náhrady vo forme ušlého zisku špecifikoval ako
ušlý zisk za obdobie od vypovedania zmlúv s klientmi do konca platnosti zmlúv o právnej pomoci a
súčasne odkázal na znalecký posudok č. X/XXXX. Ako odvolací súd v rámci zopakovania dokazovania
na odvolacom pojednávaní z obsahu znaleckého posudku č. X/XXXX zistil, tento záver súdu prvej
inštancie nebol celkom správny. Treba uviesť, že žalobca si v konaní uplatnil ušlý zisk za obdobie od

1.11.2010 do 31.12.2013 dôvodiac, že s ním ukončilo v dôsledku trestného stíhania spoluprácu niekoľko
významných klientov. Na tomto podklade, a to aj pokiaľ ide o dĺžku obdobia, za ktoré si ušlý zisk
uplatnil, žalobca zadal aj úlohu znaleckej organizácii Business Valuation Institute s.r.o., čo vyplýva z I.
Úvodnej časti znaleckého posudku č. X/XXXX. Znalkyňa pri výpočte ušlého zisku vychádzala výlučne
z požiadavky, resp. zadania žalobcu. Z obsahu posudku vyplýva, že znalkyňa vychádzala z porovnania

príjmov, výdavkov a zisku za roky 2009, 2010, 2011 a 2012 (čl. 9 znaleckého posudku, tabuľka 2) a tiež
z priemerného podielu výdavkov na príjmoch za uvedené roky 2009 - 2012 (tabuľka č. 3). Konkrétna
výška príjmov, výdavkov a zisku za rok 2013, ani údaj o priemernom podiele výdavkov na príjmoch za rok
2013 v znaleckom posudku nie je uvedená, preto nie je možné z neho zistiť, na podklade akých údajov
znalkyňa ustálila výšku ušlého zisku aj za rok 2013. Inými slovami, nie je z neho možné vyvodiť, ako

stanovila ušlý zisk u žalobcu za rok 2013. Podľa aplikačnej súdnej praxe sa pod ušlým ziskom rozumie
taký dôsledok škodnej udalosti v majetkovej sfére poškodeného, ktorého dôsledkom je, že nedôjde k
zväčšeniumajetkupoškodeného,kuktorémubydošlonebyťškodnejudalosti.Zaušlýziskjevšakmožné
považovať iba reálne (nie fiktívne) určenie ušlého zisku. Nestačí preto iba určenie toho, čo ušlo, ale
ušlým ziskom môže byť iba to, o čo sa nezväčšil majetok. Musí teda dôjsť k odpočítaniu nákladov, ktoré

by bolo potrebné na dosiahnutie zisku vynaložiť, vrátane zohľadnenia prípadných daňových povinností
poškodeného. Za rok 2013 však takéto porovnanie v posudku chýba. Zohľadniac uvedené je preto
opodstatnený odvolací argument žalovanej, že dĺžka obdobia, za ktoré si žalobca vyčísluje ušlý zisk v
súvislostisukončenímspoluprácespoisťovňouKooperativaa.s.-celkom35mesiacovjenepreukázaná.Z obsahu znaleckého posudku je možné akceptovať ušlý zisk do 31.12.2012, t.j. celkom za 26 mesiacov
(od 1.11.2010 do 31.12.2012), pretože vo vzťahu k tomuto obdobiu je posudok preskúmateľný, vo
vzťahu k roku 2013 východiskové dáta chýbajú. Z týchto dôvodov odvolací súd dospel k názoru, že na

podklade znaleckého posudku žalobca spoľahlivo preukázal ušlý zisk v súvislosti s ukončením zmluvy
o poskytovaní právnej pomoci s Kooperativa poisťovňa, a.s. za obdobie od 1.11.2010 do 31.12.2012,
t. j. za 26 mesiacov, čo spolu činí sumu 7.212,40 eur (§ 17 ods. 1, § 442 Obč. Zák.). Odvolací súd
pre úplnosť dodáva, že znalecký posudok je postavený na nesprávnom skutkovom základe, že platnosť
zmluvy so spoločnosťou Kooperativa, a.s. by inak skončila až 31.12.2013. V skutočnosti išlo o zmluvu

dojednanú na dobu neurčitú, s dvojmesačnou výpovednou lehotou, pričom túto zmluvu bolo možné
vypovedať aj bez uvedenia dôvodov.

19.Odvolací súd z týchto dôvodov I. výrok rozsudku súdu prvej inštancie v časti o zaplatenie sumy
7.513,74eur(7.212,40eur+301,34eur)podľa§387ods.1C.s.p.potvrdilavozvyškupodľa§388C.s.p.
zmenil tak, že žalobu v tejto časti uplatnenej majetkovej škody zamietol. V súvislosti s týmto výrokom

odvolací súd zmenil aj II. výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie (§ 388 C.s.p), a to pokiaľ
ide o priznanú výšku istiny, ktorá je základom na finančné určenie celkového omeškania žalovanej s
plnením náhrady škody (keďže túto zmenil na sumu 7.513,74 eur) a doplnil aj 30 dňovú paričnú lehotu,
ktorá v tomto výroku súdu prvej inštancie absentovala.

20. Ďalšou odvolacou námietkou žalovaná rozporovala III. výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
priznal žalobcovi sumu 2.523 eur titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní. V
odvolaní však uviedla len veľmi všeobecnú argumentáciu vo vzťahu k tomuto výroku, t.j. nebolo
z neho zrejmé, akú konkrétnu položku rozporuje. Je nepochybné, že v zmysle ust. § 18 ods. 1 a
3 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania,

ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie, pričom odmena
advokáta za právne zastupovanie sa určí ako tarifná odmena. Námietka žalovanej spočíva v tom, že
si žalobca uplatňuje dohodnutú odmenu a nie odmenu tarifnú. Napriek nedostatku odvolania v tomto
smere odvolací súd uvádza, že po preskúmaní faktúr, ako aj vyúčtovania vykonaného žalobcom v
rámci vyjadrenia k odvolaniu možno uzavrieť, že hoci celkovo si právny zástupca žalobcu Mgr. Roman

Toman, PhD. vyfakturoval za poskytnutie právneho zastúpenia v trestnom konaní sumu 3.261,38 eur,
žalobca si voči žalovanej uplatnil len sumu vo výške 2.523 eur. I keď súd prvej inštancie v tomto
smere žiadne bližšie odôvodnenie neuviedol, je zjavné, že pri priznaní tejto časti škody uznal argumenty
žalobcu, že skutočne ide o tarifnú odmenu advokáta. Odvolací súd oboznámiac sa s vyčíslením
trov právneho zastúpenia žalobcu v odvolacom konaní musel skonštatovať správnosť vyúčtovania.

Rozdielnosť súm vyúčtovaní realizovaných sporovými stranami (vyúčtovanie žalobcu celkovo v sume
2.719,94 eur a vyúčtovanie žalovanej celkovo v sume 2.291,84 eur) je zrejme spôsobená rozdielnym
právnym posúdením jednotlivých úkonov (napr. kým žalobca si za podanie ústavnej sťažnosti uplatnil
úkon v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. (v spojení s § 14 ods. 1 písm. b/, podľa ktorého
základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu

vo veciach zastupovania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ak predmet sporu nie je možné
oceniť peniazmi, žalovaná vychádzala pri vyúčtovaní tohto úkonu z ust. § 14 ods. 1 písm. b) v spojení
s ust. § 12 ods. 3 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z., podľa ktorého odmena za písomné podanie na
súd alebo iný orgán vo veci samej patrí vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny, t. j. 1/8 výpočtového
základu. Jedna šestina výpočtového základu v r. 2011 pritom predstavovala sumu 123,50 eur, kým jedna

osminavýpočtovéhozákladuvtomistomrokučinila95,37eur).Celkovojemožnévyúčtovanievykonané
žalobcom posúdiť ako dôvodné, ide o účelne vynaložené trovy konania (odmena advokáta), a to aj v
prípade trov vyúčtovaných faktúrou č. 38/2012 za úkon ako odmena advokáta za štúdium materiálov v
sume 127,16 eur bez DPH. Na základe uvedeného odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie
dospel k záveru, že žalobcom uplatnenú výšku škody ako náhradu účelne vynaložených trov právneho

zastúpenia v trestnom konaní (vo výške tarifnej odmeny advokáta) je možné priznať v celom rozsahu
ako dôvodnú.

21.Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku podľa § 387
ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil.

22. Za dôvodnú však vyhodnotil odvolací súd odvolaciu argumentáciu žalovanej vo vzťahu k
súdom priznanej nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie, ktorú rovnako ako žalovaná považoval za
nadhodnotenú. Dôvodnosť uplatnenej ujmy 15.000 eur súd prvej inštancie odôvodnil tým, že: „ žalobcabol a stále je bezúhonnou osobou, ktorá doposiaľ nebola spájaná s akoukoľvek trestnou činnosťou,
bol trestne stíhaný v súvislosti so zastupovaním klienta v skupinovej trestnej veci, kde bol ako obhajca
zaradený do organizovanej zločineckej skupiny - mafiánskeho zoskupenia vo veci úkladnej vraždy,

žalobca bol vzatý do tzv. kolúznej väzby, kedy nemohol s nikým komunikovať (ani s rodinou), s
výnimkou jedného hovoru s obhajcom, bol odlúčený od svojich ani nie ročných deti a manželky,
rozsiahla medializácia trestného stíhania v celoštátnych a najčítanejších printových médiách, ako aj v
hlavnom spravodajskom televíznom vysielaní, mala za následok, že zásah do jeho imateriálnej sféry bol
mimoriadne závažný. Zásah do imateriálnej sféry rodinných príslušníkov žalobcu bol prehĺbený tým, že

manželka žalobcu vykonáva funkciu prokurátorky. Trestné stíhanie predstavovalo pre žalobcu výrazný
zásah do práva na jeho súkromie a rodinný život a taktiež výrazným spôsobom zasiahlo jeho ľudskú
dôstojnosť. Dopady na profesijný život žalobca pociťuje dodnes, keďže stratil podstatnú časť klientely
vzhľadom na to, že klienti vnímajú postavenie, povesť a nezávislosť advokáta citlivejšie ako pri iných
profesiách, vzhľadom na poškodenie dobrej povesti žalobcu a nedôveru občanov v jeho osobu bol
žalobca nútený ukončiť akúkoľvek angažovanosť v politickom a verejnom živote.“ Súd prvej inštancie

tak síce v bodoch 26 a 27 napadnutého rozsudku stručne uviedol dôvody, pre ktoré priznal žalobcovi
požadovanú výšku nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu, keď vychádzal z tam citovanej judikatúry ESĽP,
ust. § 11 a § 13 Obč. zák. a zo zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými
trestnými činmi. Podľa názoru odvolacieho súdu však súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí nevzal
do úvahy všetky východiskové faktory, na základe ktorých mal posudzovať priznanie konkrétnej výšky

náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi.

23.Odvolací súd nespochybňuje závažnosť imateriálneho zásahu trestného konania do života predtým
bezúhonného žalobcu, avšak ten výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy zdôvodňoval, okrem iného, aj
nezákonným väzobným stíhaním (v trvaní 10 dní), za ktoré však bol právoplatne odškodnený sumou

1.300 eur (130 eur/1 deň) v samostatnom konaní (viď potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu sp. zn.
6Co/189/2019 zo dňa 22.12.2021) a stratou možnosti jeho komunálnej politickej kariéry, čo sa však v
odvolacom konaní nepreukázalo.

24.Nezákonné rozhodnutie, z ktorého žalobca vyvodzuje nárok na náhradu škody bolo vydané v roku

2010, kedy výška nemajetkovej ujmy nebola zákonom ohraničená. Výšku konkrétnej nemajetkovej ujmy
nie je možné stanoviť exaktne a odôvodniť tak priznanie, resp. nepriznanie každého jedného eura
peňažnejnáhrady;priznanásumabyvšakmalaplniťrolusatisfakčnú,nielensymbolickú.Konečnávýška
náhrady musí vychádzať zo zásady primeranosti, zodpovedať všeobecnej predstave o spravodlivosti
a slušnosti a požiadavke rozumného usporiadania vzťahov medzi stranami. Pokiaľ ide o väzobné

stíhanie, súdna prax vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy vytvorila postupne stabilizujúce sa
kritéria určenia výšky náhrady (povaha trestnej veci, dĺžka a časové okolnosti väzby, preukázaný
dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti korigované všeobecnými princípmi
spravodlivosti); vo vzťahu k rozhodovaniu o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie
kritéria odškodnenia určuje ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. (osoba poškodeného, jeho

doterajší život a prostredie; závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo; závažnosť
následkov v súkromnom a pracovnom živote). Tieto kritéria zákon určuje len demonštratívne a striktne
neprikazuje súdu posudzovať ich súbežne. Žalobcovi nepochybne vznikla ujma aj v súvislosti s
trestným konaním ako celku, ktoré trvalo od 20.10.2010 do 3.5.2012, t. j. 18 mesiacov a 14 dní. Pokiaľ
ide o primeranosť výšky nemajetkovej ujmy a kritéria jej spravodlivého určenia, odvolací súd poukazuje

na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 754/2016-42 zo dňa 24.1.2017, v ktorom sa ústavný súd
okrem iného zaoberal aj otázkou ústavnej akceptovateľnosti priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením. Ústavný
súd skonštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania,
ktoré sa skončilo inak než odsúdením (a to aj v prípade, ak nebolo realizovaní väzobne), je ústavne

akceptovateľným a ústavou predpokladaným spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe (a
to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb.). Vedenie trestného
stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti
zákona č. 58/1969 Zb. alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje s ohľadom najmä na čl.
46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ

jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla. Z uvedených záverov ústavného súdu
je zrejmé, že priznanie náhrady nemajetkovej ujmy sa vzťahuje nielen na väzbu, ale aj na samotné
trestné stíhanie, pričom primeranosť výšky jej náhrady je potrebné posudzovať bez ohľadu na to, či
trestné konanie bolo realizované väzobne, resp. či už bolo odškodnenie za nezákonnú väzbu uplatnené,príp. bolo priznané a voči ktorému subjektu, ktorý koná v mene štátu. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, v jeho
prípade trestné stíhanie trvalo 18 mesiacov (plus väzba 10 dní, za ktorú bol samostatne odškodnený). V
dôsledku trestného stíhania žalobcu nedošlo k pozastaveniu výkonu jeho advokátskej činnosti (žalobca

aj naďalej vykonáva advokátsku činnosť, hoci v súvislosti s trestným stíhaním čelil disciplinárnemu
konaniu), v konaní sa nepreukázala ani príčinná súvislosť medzi ukončením jeho politickej kariéry
a trestného stíhania, keď pred odvolacím súdom potvrdil, že kandidatúry do komunálnych volieb sa
vzdal ešte pred vznesením obvinenia voči jeho osobe, a to zo zdravotných dôvodov, a rovnako nebol
preukázaný ani zásadný dopad na jeho rodinný život. Pokiaľ široká komparácia rozhodovacej praxe

ESĽP uvedená v rozsudku NS ČR sp. zn. 30Cdo 2357/2010 z 11.januára 2012 uverejneného v Zbierke
súdnych rozhodnutí a stanovísk NS ČR pod č. R 52/2012 považovala za primerané odškodnenie väzby
vo výške 1.000 eur za mesiac jej trvania (žalobca bol odškodnený až sumou 130 eur/1 deň), je v
prípade žalobcu podľa odvolacieho súdu primeraná a spravodlivá suma 500 eur za mesiac trvania
ostávajúcich 18 mesiacov trestného stíhania. Z uvedeného dôvodu sa odvolaciemu súdu javilo ako
primerané odškodnenie za 18 mesiacov trvajúce trestné stíhanie žalobcu sumou 500 eur za mesiac

trvania trestného stíhania, čo činí sumu 9.000 eur. Celkom spolu s väzbou tak bude žalobca nemajetkovo
odškodnený sumou 10.300 eur.

25.Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil IV. výrok rozsudku súdu prvej inštancie čo do sumy 9.000
eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa § 387 ods. 1 C.s.p. a v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu

zamietol (§ 388 C.s.p.).

26.O trovách konania (prvoinštančného i odvolacieho) odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 2
C.s.p. v spojení s 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

27.Zásada úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za výsledok sporu) a zásada procesného zavinenia
za zastavenie konania charakteristická pre sporové konania sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu
je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré úspešnej strane vznikli. Pokiaľ ide o
majetkovú škodu, zohľadniac procesné zavinenie žalobcu za zastavenie konanie v jeho podstatnej časti
(späťvzatie žaloby v rozsahu 73.979,25 eur), to je žalovaná, ktorá bola procesne úspešnejšia v tejto

časti konania. Nakoľko však žalovanej trovy konania nevznikli, odvolací súd jej nárok na ich náhradu
voči žalobcovi nepriznal.

28. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch totiž nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola

priznaná aspoň časť uplatneného nároku. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto prípade
treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález Ústavného súdu ČR, III.
ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté. Samotná
výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca, t. j. primárnym je fakt, že škoda bola
spôsobená; jej výška nasleduje. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej sumy (9.000

eur) je v tomto prípade namieste posúdiť ako úspech vo veci, keďže ten sa skúma čo do právneho
základu, a nie čo do výšky priznaného nároku. Žalobca bol nepochybne v tejto časti sporu čo do základu
plne procesne úspešný. Výška nemajetkovej ujmy totiž závisela od úvahy súdu, ktorú nemohol nijako
predvídať,pretožetoobjektívneniejemožné.Nárokvzamietnutejčastitedaniejeprejavomprocesného
úspechu žalovanej, ale iba dôsledkom úvahy súdu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené rozhodol tak,

že úspešnému žalobcovi priznal vo vzťahu k nároku na náhradu nemajetkovú ujmu plnú náhradu trov
prvoinštančného i odvolacieho konania, ktorá sa bude počítať z prisúdenej sumy nemajetkovej ujmy.

29.O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku súd prvej inštancie samostatným
uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

30.Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval
ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v

plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už
prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca
alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/ (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom

plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok
odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok
minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo
pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen
a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania

žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1, 2 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom
fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická
osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto
zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou

na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo
odborovouorganizáciouaakichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekoná,mávysokoškolsképrávnické
vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 C.s.p.).