Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 26, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 4Cdo/115/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4119203504
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Nora Halmová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:4119203504.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti Generali Česká Pojisťovňa,
a. s., Nové Město - Praha, Spálená75/16, Česká republika, IČO: 45 272 956, organizačná zložka
zriadená v Slovenskej republike - Generali Poisťovňa, a. s., Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 54
228 573, zastúpenej advokátskou kanceláriou AK Balara, s. r. o. Bratislava, Mostová 2, IČO: 36 858
528, proti žalovanej O. P., narodenej XX. Y. XXXX, P., V. C. XXX, zastúpenej advokátom JUDr. Imrichom

Hraškom, Levice, Mlynská 2, o zaplatenie 15 560,01 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom
súde Nitra pod sp. zn. 14C/24/2019, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 16.
júna 2021 sp. zn. 5Co/87/2020-203, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Nitra (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21. januára 2020
č. k. 14C/24/2019-134 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy
15 560,01 eura s príslušenstvom. Žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania proti žalobkyni v
rozsahu 100%. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 4 ods. 1, § 2, § 12 ods. 2 písm. b)
zákon č. 381/2001 Z. z., o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej iba „PZP“) a ustanoveniami § 420
ods. 1, 2, § 427 ods. 1, 2 a § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej iba „Občiansky zákonník“)
s vecne tým že žalobkyňa si uplatnila regresný nárok voči žalovanej podľa § 12 ods. 2 písm. b)
zákona o PZP, pretože žalovaná podľa názoru žalobkyne spôsobila škodu prevádzkou motorového
vozidla, ktoré použila neoprávnene. Súd dospel k záveru, že žalobný návrh bolo potrebné zamietnuť
pre nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v spore, pretože žalovaná nie je v tomto spore

osobou, ktorá neoprávnene použila motorové vozidlo a ním spôsobila škodu v dôsledku dopravnej
nehody. Neoprávneným používaním vozidla je privlastnenie cudzieho vozidla poisteným tým, že sa ho
zmocnil v úmysle prechodne ho užívať (§ 216 Trestného zákona). Mohlo ísť aj o prípad neoprávneného
privlastnenia si vozidla v zmysle § 212 Trestného vozidla (krádež vozidla). V praxi sa za neoprávnené
použitie alebo spolupoužitie, alebo privlastnenie vozidla považuje aj odsúdenie za trestný čin sprenevery
a podvodu - § 213 a § 221 Trestného zákona. Podmienkou vzniku práva žalobcu ako poisťovateľa

na postih je, že neoprávnené použitie vozidla poisteným vyplýva z právoplatného rozsudku v trestnom
konaní. Nepostačí, aby spáchanie trestného činu bolo konštatované v inom právoplatnom rozhodnutí
orgánu činného v trestnom konaní a ani v prípade odloženia, resp. zastavenia trestnej veci (Y.. N. K..
Súd mal za preukázané, že motorové vozidlo bolo 4. októbra 2016 určené na vykonanie služobnej cesty
zamestnancomY.O.,ktoréhonajejvykonaniepoverilzamestnávateľ.Neoprávnenéhopoužitiacudzieho
motorového vozidla sa môže preto dopustiť len ten, kto sa zmocní cudzieho motorového vozidla v

úmysle prechodne ho používať, prípadne ten, kto neoprávnene používa cudzie motorové vozidlo, ktoré
mu bolo zverené. Tieto skutočnosti v spore preukázané neboli, pričom aj priamo z uznesenia Okresnejprokuratúry Nitra z 9. februára 2017, č. 1Pv 751/16/4403-10, vyplývalo, že nemožno konštatovať odňatie
vozidla z dispozície vlastníka, alebo oprávneného užívateľa, pretože žalovaná napriek vedomosti, že ide
o služobné vozidlo Y. O., viedla ho s jeho súhlasom a navyše v jeho prítomnosti. Y. O. ako zamestnanec

vlastníka motorového vozidla mal riadne oprávnenie od vlastníka a služobnú jazdu mal schválenú.
Práve aj samotná dôvodová správa k zákonu o PZP pri § 12 uvádza vo vzťahu k neoprávnenému
použitiu motorového vozidla príklad jeho odcudzenia. Ak by súd pripustil a postupoval v súlade s
právnym názorom žalobkyne, a to tým, že v §12 ods. 2 písm. b) zákona o PZP nejde len o prípady
v intenciách výkladu trestného práva, súd uvádza, že v tomto prípade by mohlo dôjsť k použitiu

motorového vozidla bez vedomia vlastníka motorového vozidla ako jeho prevádzkovateľa, t. j. tak, ako
to predpokladá § 430 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Použitím dopravného prostriedku bez vedomia
prevádzkovateľa možno označiť aj takú situáciu, kedy síce samotné použitie dopravného prostriedku
bolo prevádzkovateľom schválené, avšak v konečnom dôsledku bol dopravný prostriedok použitý takým
spôsobom, ktorý prevádzkovateľ nemohol predpokladať, a nemal teda o takomto použití vedomosť.
Ide najmä o situácie neoprávneného použitia služobného vozidla zamestnancom takým spôsobom,

ktorý nezodpovedá určenému spôsobu jeho použitia zamestnávateľom. V tomto prípade došlo pri
použití dopravného prostriedku o exces zo strany zamestnanca Y. O., t. j. umožnil (dal súhlas) bez
vedomia zamestnávateľa viesť motorové vozidlo tretej osobe - žalovanej, t. j. neoprávnene použil jemu
zverené cudzie motorové vozidlo. Tento súhlas je zrejmý z jeho výpovede v rámci trestného konania
a potvrdila ho aj samotná žalovaná svojou výpoveďou v tomto spore. Keďže osobou, ktorá porušila

povinnosť, bol zamestnanec Y. O.Í., a to tým, že bez vedomia vlastníka motorového vozidla umožnil viesť
motorové vozidlo žalovanou, žalovaná by nemohla byť pasívne vecne legitimovaná ani z tohto dôvodu.
Neoprávneného používania zvereného motorového vozidla sa mohol dopustiť len samotný Y. O., ktorý
ako zamestnanec vedel, resp. mal vedieť, že vozidlo je služobné a preto len on sám je oprávnený ho
používať. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj samotný zástupca zamestnávateľa Y. O., ktorý uviedol, že

povolenieboloudelenélenjemuaniežalovanej.Napriektomu,žežalovanáspôsobiladopravnúnehodu,
čím v skutočnosti aj porušila predpisy cestnej premávky (§ 420 Občianskeho zákonníka), nie je táto
skutočnosť pre uplatnenie nároku žalobkyne dôvodom k tomu, aby súd zaviazal žalovanú na náhradu
vyplateného poistného plnenia. V tomto spore nešlo o uplatnenie klasického nároku na náhradu škody,
preto žalovaná nie je pasívne vecne legitimovaná vo vzťahu k nároku žalobkyne, uplatneného podľa §

12 ods. 2 písm. b) zákona o PZP. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods.
1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP“).

2. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom zo 16. júna 2021 sp.

zn. 5Co/87/2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej voči žalobkyni priznal
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Na margo správnosti napadnutého
rozsudku odvolací súd poznamenáva, že sa plne stotožňuje s primárnym a zároveň aj hlavným dôvodom
zamietnutia podanej žaloby, ktorým je nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne
označenej žalovanej. V tejto súvislosti súd prvej správne skonštatoval, že žalovaná v tomto spore nie je

nositeľkou pasívnej vecnej legitimácie, pretože uplatnený regresný nárok sa odvíja od § 12 ods. 2 písm.
b) zákona o PZP, pričom žalovaná nie je tou osobou, ktorá by predmetné vozidlo použila neoprávnene.
Zaneoprávnenéužívaniemotorovéhovozidlasúdnapraxvtomtosmerepovažujeneoprávnenéužívanie
vozidla podľa § 213 Trestného zákona, alebo prípad neoprávneného privlastnenia cudzieho vozidla
podľa § 216 Trestného zákona, čo nie je vôbec porovnateľné s prejednávanou vecou. V tomto spore

zatiaľ absentuje skutkové zistenie, z ktorého by bolo zrejmé, že žalovaná bola na základe právoplatného
rozsudku v trestnom konaní odsúdená právoplatne za spáchanie trestného činu, či už podľa § 213
alebo § 216 Trestného zákona. V danom prípade došlo v súvislosti s použitím dopravného prostriedku
žalovanou o exces zo strany zamestnanca spoločnosti MASAM, s. r. o. Y. O., ktorý bez vedomia
svojho zamestnávateľa dal žalovanej viesť (riadiť) motorové vozidlo ako tretiemu subjektu. Vychádzajúc

z uvedeného je potom subjektom, ktorý sa dopustil neoprávneného používania motorového vozidla
spoločnosti MASAM, s. r. o., jej zamestnanec Y. O., ktorý mal vedieť, že predmetné vozidlo má charakter
služobného vozidla, ktoré je oprávnený používať iba on, a nie aj žalovaná. S prihliadnutím na uvedené
súd prvej inštancie správne vyhodnotil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalobkyne v
žalobe označenej žalovanej, pre ktorý nedostatok následne žalobu žalobkyne správne zamietol. Súd

prvej inštancie vzhľadom na charakter uplatneného nároku žalobkyne (podľa § 12 ods. 2 písm. b)
zákona o PZP správne zaujal stanovisko v tom smere, že napriek tej skutočnosti, že žalovaná zavinením
dopravnej nehody spôsobila škodu (na majetku a zdraví), ktorú formou poistného plnenia poškodenému
nahradil žalobkyne, tak v predmetnom spore nejde o klasický prípad nároku na náhradu škody, vktorom by v pozícii žalovanej subjektu vystupovala žalovaná. Preto žalovaná vo vzťahu k charakteru
uplatnenéhonárokuvzmysle§12ods.2písm.b)zákonaoPZPnemôžedisponovaťdostatkompasívnej
vecnej legitimácie, v dôsledku čoho bolo nutné podanú žalobu zamietnuť. O náhrade trov odvolacieho

konania rozhodol súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP s tým, že nárok na ich
náhradu v plnom rozsahu priznal úspešnej žalovanej v tomto konaní voči neúspešnej žalobkyne.

3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie
prípustnosť ktorého vyvodzovala z ustanovenia § 420 písm. f) CSP.

3.1. Na odôvodnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP uviedla, že odvolací súd
porušil právo dovolateľa na spravodlivý proces tým, že pri svojom rozhodovaní; nereagoval na
námietku nezákonného vykonania dôkazu súdnom prvej inštancie; svojím postupom a rozhodnutím
porušil zákaz denegatio iustitiae; neodôvodnil výrok rozsudku jasne a zrozumiteľne, čím porušil
dovolateľovo právo na odôvodnenie dávajúce jasne a zrozumiteľne odpovede. Napadnutý rozsudok je

nepreskúmateľný a arbitrárny; nevyrovnal sa jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom
so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi skutočnosťami podstatnými a právne významnými
pre rozhodnutie; nedal odpoveď na argumenty, ktoré majú podstatný význam a sú rozhodujúce pre
rozhodnutie; nevysporiadal sa s našou právne relevantnou argumentáciou adekvátne a preskúmateľne,
nekonštatoval irelevantnosť našej právnej argumentácie; nedal nám najavo, že sme boli vypočutí;

nezaoberal sa ani najdôležitejšími argumentmi, ktoré sa vzniesli, a neuviedol dôvody pre odmietnutie
týchto argumentov. Záver súdov, že Y. O. neoprávnene použil vozidlo TOYOTA je nepreskúmateľný.
Oba súdy nespochybnili, že žalovaná spôsobila škodu prevádzkou vozidla. Súd sa nevyjadril k tomu,
či žalovanú považujú za poistenú, ale zhodne dospeli k záveru, že vozidlo neoprávnene použila iná
osoba ako vodič, a to osoba spolujazdca Y. O.. Odvolací súd sa nevyrovnal jasným, právne korektným

a zrozumiteľným spôsobom so všetkými podstatnými skutkovými a právnymi skutočnosťami. Porušil
tak právo na odôvodnenie dávajúce jasne a zrozumiteľne odpovede. Navrhol, aby dovolací súd zmenil
napadnutý rozsudok tak, že prvoinštančný rozsudok zmení a zaviaže žalovanú na zaplatenie 15 560,01
euro s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 15 560,01 euro od podania žaloby až do zaplatenia a
na náhradu našich trov prvoinštančného konania, trov odvolacieho konania a trov dovolacieho konania;

alternatívne, aby zrušil napadnutý rozsudok a vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

4. Žalovaná sa k podanému dovolaniu nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v

stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie
vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§
428 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné a treba ho odmietnuť. Na stručné
odôvodnenie v zmysle § 451 ods. 3 veta prvá CSP dovolací súd uvádza nasledovné:

6. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon
pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia
odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421

CSP.

7. Podľa § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces.

8. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu v zmysle § 420 písm. f) CSP je a/ zásah súdu do
práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby
svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia, a to v takej miere (intenzite),

v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

10. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky (I. ÚS 26/94), v ktorom sa uplatnia

všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii ústavných princípov. Pod
porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa
účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za
účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.

10.1 K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre

ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na
ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými
stranamisporuauviesťdôvodypreprijatiealeboodmietnutietýchtoargumentov,aženedodržanietýchto
požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko,
Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

11. Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,

ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať skutkovej i právnej stránky
rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie

považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (I. ÚS 243/07). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný
záver. Súčasne musí dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby premisy zvolené
v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú

(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

12. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie

spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces, a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je totiž odrazom
práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami

strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci
využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak je nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá

i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

13. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a
presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa teda
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolacieho
súdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisuvychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený
skutkový stav.

14. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nedostatku odôvodnenia napadnutého rozhodnutia
odvolacieho súdu dovolací súd uvádza, že v posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad
pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu
nepreskúmateľnosti rozhodnutia v zmysle § 420 písm. f) CSP.

15. V posudzovanom prípade obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie
odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP.
Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu sa vysporiadalo so všetkými podstatnými odvolacími
námietkami žalobkyne a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí
uviedol, že napriek tej skutočnosti, že žalovaná zavinením dopravnej nehody spôsobila škodu (na
majetku a zdraví), ktorú formou poistného plnenia poškodenému nahradil žalobkyne, tak v predmetnom

spore nejde o klasický prípad nároku na náhradu škody, v ktorom by v pozícii žalovaného subjektu
vystupovala žalovaná. Preto žalovaná vo vzťahu k charakteru uplatneného nároku v zmysle § 12 ods.
2 písm. b) zákona o PZP nemôže disponovať dostatkom pasívnej vecnej legitimácie. Žalovaná v tomto
spore nie je nositeľkou pasívnej vecnej legitimácie, pretože uplatnený regresný nárok sa odvíja od §
12 ods. 2 písm. b) zákona o PZP, pričom žalovaná nie je tou osobou, ktorá by predmetné vozidlo

použila neoprávnene. Za neoprávnené užívanie motorového vozidla súdna prax v tomto smere považuje
neoprávnenéužívanievozidlapodľa§213Trestnéhozákona,aleboprípadneoprávnenéhoprivlastnenia
cudzieho vozidla podľa § 216 Trestného zákona, čo nie je vôbec porovnateľné s prejednávanou vecou.
V tomto spore zatiaľ absentuje skutkové zistenie, z ktorého by bolo zrejmé, že žalovaná bola na základe
právoplatného rozsudku v trestnom konaní odsúdená právoplatne za spáchanie trestného činu, či už

podľa § 213 alebo § 216 Trestného zákona. V danom prípade došlo v súvislosti s použitím dopravného
prostriedku žalovanou o exces zo strany zamestnanca spoločnosti MASAM, s. r. o. Y. O., ktorý bez
vedomia svojho zamestnávateľa dal žalovanej viesť (riadiť) motorové vozidlo ako tretiemu subjektu.
Vychádzajúczuvedenéhojepotomsubjektom,ktorýsadopustilneoprávnenéhopoužívaniamotorového
vozidla spoločnosti MASAM, s. r. o., jej zamestnanec Y. O., ktorý mal vedieť, že predmetné vozidlo má

charakter služobného vozidla, ktoré je oprávnený používať iba on, a nie aj žalovaná. S prihliadnutím
na uvedené prvoinštančný súd správne vyhodnotil nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane
žalobkyne v žalobe označenej žalovanej.

16. V tomto spore mal súd preukázané, že motorové vozidlo bolo 4. októbra 2016 určené na vykonanie

služobnej cesty zamestnancom Y. O., ktorého na jej vykonanie poveril zamestnávateľ. Neoprávnené
použitie cudzieho motorového vozidla sa môže preto dopustiť len ten, kto sa zmocní cudzieho
motorového vozidla v úmysle prechodne ho používať, prípadne ten, kto neoprávnene používa cudzie
motorové vozidlo, ktoré mu bolo zverené. Tieto skutočnosti v spore preukázané neboli, pričom aj
priamo z uznesenia Okresnej prokuratúry Nitra z 9. februára 2017, č. 1Pv 751/16/4403-10, vyplýva,

že nemožno konštatovať odňatie vozidla z dispozície vlastníka, alebo oprávneného užívateľa, pretože
žalovaná napriek vedomosti, že ide o služobné vozidlo Y. O., viedla ho s jeho súhlasom a navyše v jeho
prítomnosti. Y. ako zamestnanec vlastníka motorového vozidla mal riadne oprávnenie od vlastníka a
služobnú jazdu mal schválenú.

17. Vo vzťahu k uplatnenej námietke nezákonného vykonania dôkazu súdom prvej inštancie
(znenie Všeobecných poistných podmienok - dostupné na internetovej stránke poisťovne- nie účinné v
čase vzniku dopravnej nehody). Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie, s ktorým žalobkyňa
nesúhlasila už v odvolaní, (namietaným následne v dovolaní), dovolací súd zistil, že výsledky nemali
žiaden dopad na skutkový stav veci, pretože nešlo o taký dôkaz (ťažiskový význam), na ktorom by

spočívalo rozhodnutie. Preto tento nedostatok nezakladá vadu zmätočnosti, takým je iba nesprávny
procesný postup § 420 písm. f) CSP a musí ísť o významné porušenie. Nebolo možné ohľadom tohto
postupu súdu prvej inštancie vzhliadnuť takú intenzitu porušenia procesných práv žalobkyne, ktorá by
mala za následok porušenie práva na spravodlivý proces.

18. Pokiaľ dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových
podkladov pre rozhodnutie, najvyšší súd pripomína, že (ani prípadné) nedostatočné zistenie skutkového
stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu
nie je v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu považované za vadu konania v zmysle § 420 písm.f) CSP (1Cdo/41/2017, 2Cdo/232/2017, 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017, 7Cdo/11/2017,
8Cdo/187/2017, 9Cdo/86/2020). Pri posudzovaní ústavnosti tohto právneho názoru nedospel ústavný
súd (II. ÚS 465/2017, III. ÚS 40/2020) k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Výnimkou sú iba rôzne

závažné deficity v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného
hodnotenia dôkazov a pod.), prípadne konajúcimi súdmi svojvoľné, neudržateľné alebo v zrejmom
omyle prijaté skutkové závery, ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. V
preskúmavanej veci však dovolanie na takýchto argumentoch nespočívalo.

19. Dovolací súd na uvedenom základe dospel k záveru, že žalobkyňa neopodstatnene namietala
nesprávny procesný postup súdov nižších inštancií, ktorý mal znemožniť uskutočňovanie jej procesných
práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 písm. f) CSP). Prípustnosť
dovolania z tohto ustanovenia nevyplýva. Dovolací súd preto dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447
písm. c) CSP ako dovolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

20. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

21. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.