Uznesenie – Zodpovednosť za škodu ,
Zrušené Judgement was issued on Tuesday, June 27, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17Co/36/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8121200170
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8121200170.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Burešovej a členov senátu
JUDr. Moniky Juskovej a JUDr. Eduarda Valenčina, v spore žalobcu A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C.
XXX, XXX XX C., právne zastúpený JUDr. Iveta Hrebenárová, advokátka, so sídlom Grešova 7, 080
01 Prešov, proti žalovaným: 1/ Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia, so sídlom Špitálska 22, 812 74
Bratislava, IČO: 00 802 603, 2/ Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832

47 Bratislava, IČO: 30 845 572, 3/ Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom obrany Slovenskej
republiky, so sídlom Kutuzovova 8, 832 47 Bratislava, IČO: 30 845 572, o zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, o odvolaní žalovaných v 1/, 2/ a 3/ rade proti rozsudku Okresného súdu
Prešov č.k. 11C/82/2021-184 zo dňa 15.3.2022 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia
vec prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom prvoinštančný súd žalovaným v 1/, 2/ a 3/ rade uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 11.295 eur.
Žalobcovi priznal voči žalovaným v 1/ rade, 2/ rade a 3/ rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
V prevyšujúcej časti súd žalobu zamietol.

2. Prvoinštančný súd tak rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči všetkým trom žalovaným
spoločne a nerozdielne zaplatiť mu sumu 22.590 eur z dôvodu zvýšenia náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, pretože ako profesionálny vojak dňa 11.5.2017 utrpel služobný úraz, pri
ktorom mu bola spôsobená škoda na zdraví, pričom žalovaným v 1/ rade mu bola suma základného
bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia priznaného lekárskym posudkom, vyplatená. Aktuálne

sa domáha zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 50 % (zvýšenie zo sumy 45.180 eur).
Uviedol, že pred úrazom mal veľmi dobrý zdravotný stav, bol profesionálny vojak. Služobný úraz utrpel
v produktívnom veku niekoľko dní pred dovŕšením 37. roku veku svojho života. Pred úrazom bol zdravý,
pohodový muž, plný energie, životného elánu, bol manželom a otcom na plný úväzok, má dve deti,
ktoré v čase úrazu mali 13 a 8 rokov. Pred úrazom rodina spoločne aktívne trávila voľný čas, športovali,
venovali sa rôznym fyzickým aktivitám. Sám žalobca hrával futbal, hokej, florbal, tenis, lyžoval, plával,

pričom pri pracovnom úraze došlo k poškodeniu zdravia, a to k parciálnej strate chuti, čuchu, obidve tieto
straty bez možnej perspektívy zlepšenia, má pooperačné jazvy, vážne mozgové a duševné poruchy po
ťažkom poranení hlavy. Žalobca v žalobe poukázal, že po úraze došlo k výraznej zmene v jeho správaní
a k zmenám v živote.
Prvoinštančný súd po úvodných písomných vyjadreniach k žalobe a duplikách strán sporu vykonal na
pojednávaní dokazovanie a v písomnom odôvodnení súdneho rozhodnutia opísal všetky listiny, ktoré

boli súdu predložené a čo obsahujú.Z týchto listín vyplýva, že Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia žalobcovi nepriznal výsluhový
dôchodok, avšak bol mu priznaný invalidný výsluhový dôchodok vo výške 862,47 eur. Prieskumná
komisia Ministerstva obrany SR skonštatovala, že žalovaný nie je schopný vykonávať štátnu službu

pre závažné zdravotné problémy. Suma 45.180 eur bola žalobcovi vyplatená z titulu sťaženia
spoločenského uplatnenia. Stalo sa tak na základe lekárskeho posudku o bolestnom, o sťažení
spoločenského uplatnenia, kde počet bodov žalobcu podľa prvoinštančného súdu predstavuje 2.230
bodov. Prvoinštančný súd ďalej zistil zo správ psychológov a psychiatrov zmenu zdravotného stavu
žalobcu, pričom žalobca bol zamestnaný v spoločnosti D.–E., E. na dohodu, avšak pracovný pomer bol

v krátkom čase ukončený.
Ďalej prvoinštančný súd citoval výpovede žalobcu na pojednávaní, výpoveď zástupcu žalovaného v 1/
rade, 2/ a 3/ rade, ďalej citoval výpoveď svedkyne B. A. (manželky žalobcu), B. A. (matky žalobcu) a B.
F. D. (krstnej matky detí žalobcu).
Následne prvoinštančný súd považoval uvedené informácie v písomnom vyhotovení rozsudku za
ustálenie skutkového stavu. Pristúpil k právnemu posúdeniu veci, kde poukázal na ust. § 20 ods. 1, písm.

b/,§22,§29ods.1písm.a/,§79,§81ods.1,2,§84ods.4písm.b/zákonač.328/2002Z.z.osociálnom
zabezpečení policajtov a vojakov. Ďalej aplikoval ust. § 2 ods. 6 zákona č. 321/2002 Z.z. o ozbrojených
silách SR. Prvoinštančný súd dospel k záveru, že žaloba je čiastočne dôvodná. Bolo nesporné, že
žalobca ako príslušník ozbrojených síl utrpel vážne zranenie, ktoré je popísané v lekárskych správach.
Tieto závery neboli rozporované stranami sporu.

Prvoinštančný súd sa bližšie teoreticky zaoberal pojmom súkromný život, dôkazným bremenom,
povinnosťou tvrdiť a označiť dôkazy, pričom dospel k záveru, že žalobca lekárskymi správami
avýpoveďamisvedkovpreukázal,žedošlopoúrazekzásadnýmzmenámvjehoživote,akoajvživotoch
jemu blízkych osôb, najmä najbližšej rodiny. Išlo nielen o kvalitu trávenia času, ale aj o osobitnú limitáciu
pri viacerých aktivitách. Zdravotné následky žalobcu sú mimoriadne, pretože, okrem strany čuchu

a chute, už aj s poukazom na hodnotenie psychológa a psychiatra, je možné konštatovať osobnostnú
zmenu žalobcu, ktorá bola potvrdená svedeckými výpoveďami.
Následne prvoinštančný súd sa zaoberal vecnou legitimáciou v prejednávanej veci, kde ozrejmil
teoreticky bližšie, o akú procesnú aj hmotnoprávnu situáciu ide. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie
nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti

byť účastníkom určitého hmotnoprávneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo
nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom
hmotnoprávneho oprávnenia, nie je nositeľom tohto hmotnoprávneho oprávnenia. Nedostatok pasívnej
vecnej legitimácie nastáva, ak žalobca tvrdí, že žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, avšak
týmto nositeľom nie je. Pokiaľ žalovaní namietali pasívnu vecnú legitimáciu, prvoinštančný súd dospel

k záveru, že žalovaný v 1/ rade je priamo úradom / orgánom rozhodujúcim o dávkach sociálneho
zabezpečenia vojakov. Žalovaný v 2/ rade je vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade odvolacím orgánom.
Označenie žalovaného v 3/ rade nachádza svoj priemet do procesnej pozície len z dôvodu právnej
istoty, ako to uviedla právna zástupkyňa žalobcu, keďže žalovaný v 2/ rade ako Ministerstvo obrany SR
a žalovaný v 3/ rade ako Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom obrany SR de facto splývajú,

všetko pri zohľadnení diferencovanej judikatúry. Tvrdenia žalovaných, že nezasiahli nijakým spôsobom
do zdravia žalobcu, pričom tento úraz vznikol vo vzťahu k zamestnávateľovi žalobcu, považoval súd
prvej inštancie za účelové a pasívnu vecnú legitimáciu žalovaný vzhľadom na vyššie uvedené za danú.
Žalovaní v priebehu konania namietali, že žalobca bol aj po úraze zamestnaný. Dohoda o pracovnej
činnosti, ktorá bola pre zdravotné problémy žalobcu už ukončená, nie je možné vyvolať kvalifikáciu

ako štandardné zamestnanie, ale ide o nárazovú polobrigádnickú činnosť nepreukazujúcu len ďalšie
schopnosti žalobcu na plnohodnotnom živote sa zamestnať.
Prvoinštančnýsúdnespochybnilprežitéútrapyžalobcu,alespoukazomnaparetovooptimumpovažoval
za primerané priznať žalobcovi 25 % zvýšenie z už priznanej náhrady za sťaženie spoločenského
uplatnenia. Zobral do úvahy neúplne vylúčenú prognózu možného zamestnania sa žalobcu, i keď

iste so subjektívne pociťovanými potiažami. Priznané dávky úrazového zabezpečenia v kombinácii
s výpoveďou samotného žalobcu, že jeho čistý mesačný príjem je približne 1.200 eur, pričom pozostáva
z dvoch zložiek, a to z invalidného dôchodku vo výške 905 eur a zvyšok do 1.200 eur je dorovnanie
do výšky platu, možno s ohľadom na princíp proporcionality vziať v úvahu. Je nutné akcentovať aj fakt,
že na 50 % navýšenie neexistuje automatický právny nárok, ale ide iba o možnosť zvýšenia sťaženia

spoločenského uplatnenia najviac o 50 %.
Preto prvoinštančný súd vo zvyšku uplatnený nárok zamietol.
O trovách konania prvoinštančný súd rozhodol podľa § 251, § 255 ods. 1, 2 a § 257 CSP. Priznal strane
s plným úspechom nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu voči neúspešnej strane sporu.3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali žalovaní odvolanie.
Žalovaný v 1/ rade, Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia v odvolaní uviedol, že rozhodnutie súdu

prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čím je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP.
Žalovaný v 1/ rade namietal vecnú pasívnu legitimáciu a solidaritu žalovaných.
Uviedol, že solidárna zodpovednosť musí vyplývať z právneho predpisu. Súd v napadnutom rozsudku
neuvádza, z akého právneho predpisu solidarita žalovaných vychádza, ktorý ako správny orgán

rozhoduje o dávkach sociálneho zabezpečenia vojakov vo vzťahu k žalovanému v 1/ rade a žalovaného
v 2/ a 3/ rade, ktorý rozhoduje o odvolaniach proti rozhodnutiu žalovaného v 1/ rade a štátu, teda
žalovaného v 3/ rade. Zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov ustanovenia
o solidárnej zodpovednosti žalovaných neobsahuje. Naviac zákon č. 321/2002 Z.z. v ust. § 2 ods. 6
tohto zákona je subjektom, ktorý štát v konaní pred súdmi zastupuje Ministerstvo obrany SR. Subjekt
Slovenská republika – Ministerstvo obrany SR je odlišný subjekt od žalovaného v 3/ rade.

Predmetom konania nie je nárok na náhradu škody, ale na dávku sociálneho zabezpečenia vojakov,
pričom Okresný súd Prešov nie je na konanie príslušný. Žalovaný v 1/ rade nemôže byť vo veci
vecne pasívne legitimovaným subjektom, pretože je účastníkom verejnoprávneho vzťahu sociálneho
zabezpečenia existujúceho medzi ním a žalobcom, keď rozhoduje o dávkach sociálneho zabezpečenia
vojakov. Voči žalovanému v 1/ rade mala byť žaloba zamietnutá z dôvodu nedostatku vecnej pasívnej

legitimácie.
Profesionálny vojak podľa zákona o štátnej službe vykonáva štátnu službu v služobnom pomere
k Slovenskej republike, teda hmotnoprávny vzťah náhrady škody profesionálneho vojaka pri vykonávaní
štátnej služby, ktorý je uplatňovaný žalobou, existuje iba medzi žalobcom a žalovaným v 3/ rade –
Slovenskou republikou.

Ďalej žalovaný v 1/ rade namietal nárok uplatňovaný v žalobe na zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Žalovaný v 1/ rade nebagatelizuje
poškodenie zdravia žalobcu, ale s ohľadom na vykonané dokazovanie je toho názoru, že v prípade
žalobcu nebola naplnená požiadavka primeranosti priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov
poškodeniazdravia.Súdmalzlekárskychsprávavýpovedísvedkovpreukázané,žezdravotnénásledky

sú mimoriadne, spočívajúce v celkovej osobnostnej zmene žalobcu, ktorá rezultuje v zmene kvality
trávenia času s rodinou a osobnou limitáciou vo viacerých aktivitách, vrátane obmedzenej možnosti
zamestnať sa.
Z lekárskych správ však nevyplýva, že by bol žalobca odkázaný na invalidný vozík. Vo vzťahu
k utrpenému poškodeniu zdravia žalovaný v 1/ rade vychádza z bodového hodnotenia, uvedené

v lekárskom posudku B. G. za položku 253, kde pri najzávažnejšom poškodení bolo obodované toto
poškodenie na 1.000 bodov z možného rozpätia 260 – 1560 bodov. U žalobcu ide o stredne ťažké
poškodenie zdravia a takto to bolo posúdené aj posudkovou komisiou sociálneho zabezpečenia č.
5/2018.
Podľa vyjadrení žalobcu, u psychológa F. H. I. žalobca sám sa považoval za vrtkavého a impulzívneho,

ale po úraze sa „akoby tieto vlastnosti viac zvýraznili“. Preto výbušnosť a nervozitu žalobcu, ktorá znižuje
kvalitu rodinného a spoločenského života žalobcu nemožno podľa žalovaného v 1/ rade pripisovať
výlučne úrazu. Žalobca ďalej pred súdom akcentoval, že pred úrazom bol športovo založený, zapojenie
do kontaktných športov, a to futbal, hokej, tenis, nijako nepreukázal. Po úraze má údajne zakázaný šport,
čo taktiež nebolo konštatované v lekárskych správach, ani v posudku B. G.. Výnimku tvorí plávanie

a bicyklovanie.
Žalobca nepreukázal, že mal snahu zamestnať sa, ani to, že nemal možnosť sa zamestnať z dôvodu
výlučne zdravotných ťažkostí. V spise sa nachádza dohoda o ukončení pracovného pomeru
u zamestnávateľa D.–E., E., kde pracovný pomer bol ukončený dohodou bez bližšej špecifikácie.
Žalobca ďalej tvrdil, že pred úrazom chodievali ako rodina spolu na výlety do ZOO, na hrady a do

Chorvátska, pričom po úraze takéto aktivity obmedzil. Aj napriek tomu tak, ako to tvrdí žalovaný
v 1/ rade, rodina bola po úraze na spoločnej dovolenke či výlete aj počas obmedzení vyvolaných
mimoriadnou situáciou, spojenou s šírením ochorenia Covid-19, ktorá situácia nepriaznivo zasiahla
do života všetkých, nielen do života žalobcu. Žalovaný konštatuje, že žalobca sa aj pred úrazom, aj
po úraze zúčastňuje rodinného života, môže chodiť na výlety, ktoré, podľa tvrdenia manželky, mu aj

prospievajú. Žalovaný v 1/ rade vyplatil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcovi vo
výške 45.180 eur, ktorá je kompenzáciou zmien, ktoré u žalobcu v dôsledku služobného úrazu nastali
v rodinnom, pracovnom i spoločenskom živote. Zároveň chýbajúci príjem žalobcu je kompenzovanýdávkami sociálneho zabezpečenia, a to invalidným výsluhovým dôchodkom a náhradou za stratu na
služobnom plate spolu vo výške 1.303,11 eur mesačne.
Preto žalovaný v 1/ rade je toho názoru, že nie sú dané podmienky na zvýšenie sťaženia spoločenského

uplatnenia o 25 % a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil a žalobu zamietol.

4. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie aj žalovaní v 2/ a 3/ rade.
Odvolanie podali z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
Žalovaní v 2/ a 3/ rade namietali solidaritu pri plnení žalobcovi. V tomto prípade nie je možné, aby

žalovaní v 1/ až 3/ rade boli zaviazaní na splnenie povinnosti spoločne a nerozdielne. Poukázali na ust. §
511 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedli, že pasívna solidarita vzniká iba v prípade, keď sa v zákone,
v dohode účastníkov, v súdnom rozhodnutí vydanom na základe § 439 Občianskeho zákonníka
ustanovuje alebo ak to vyplýva z povahy plnenia, že účastníci sú zaviazaní spoločne a nerozdielne.
Solidarita nie je pravidlom. Ani zákonná úprava nepočíta s možnosťou uplatnenia požadovaného nároku
žalobcu voči viacerým subjektom. Tohto nároku sa žalobca môže domáhať len voči jednému jedinému

subjektu, a to voči žalovanému v 1/ rade.
Súd si musí ujasniť, či má žalobca voči žalovaným nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie
spoločenského uplatnenia, a teda, okrem preukázania existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa
pre zvýšenie tejto náhrady, je nevyhnutné vyhodnotiť, či sú žalovaní nositeľmi hmotnoprávnej povinnosti,
či sú vo veci pasívne vecne legitimovaní. Žalovaní v 2/ a 3/ rade poukázali na ust. § 81 ods. 1 písm. b/ a

§ 81 ods. 2 písm. b/ zákona č. 328/2002 Z.z., kde žalovaný v 1/ rade je tým subjektom, ktorý v prípade
priznania dávky poškodenej osobe túto uhrádza.
Povinným subjektom v danom právnom vzťahu je výlučne sociálna poisťovňa, teda žalovaný v 1/ rade,
Vojenský úrad sociálneho zabezpečenia.
Ďalej žalovaní v 2/ a 3/ rade vychádzali zo skutočnosti, že tvrdenie súdu prvej inštancie, že žalovaní

v 2/ a 3/ rade de facto splývajú, nie je správne, pretože ide o dva samostatné subjekty vystupujúce
v právnych vzťahoch samostatne vo svojom mene. Nemožno ich zamieňať.
Vo vzťahu k priznanej výške náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalovaní v 2/ a 3/ rade
nespochybňujú zdravotnú ujmu žalobcu spôsobenú služobným úrazom a ani trvalé následky prejavujúce
sa v každej oblasti jeho života. No žalobca nepredložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal akékoľvek

okolnosti hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mu mala byť už priznaná náhrada za sťaženie
spoločenského uplatnenia. Bodové ohodnotenie zohľadnené v lekárskom posudku o bolestnom
a sťažení spoločenského uplatnenia, vyhotovené B. A. G. bolo žalobcovi vyplatené.
Aktuálne žalobcovi bola vyplatená suma v súvislosti s poškodením zdravia viac ako 100.000 eur,
mesačný príjem žalobcu je na základe priznaných dávok vo výške 1.300 eur mesačne. Jeho spôsobilosť

vykonávať civilné zamestnanie je znížená o 50 %, avšak žalobca si vhodnú nefyzickú prácu, resp. prácu
z domu nájsť neskúšal. Jediný subjekt, ktorý je v tomto prípade objektívne schopný zhodnotiť žalobcov
zdravotný stav, je lekár. Lekár konštatoval, že zdravotný stav žalobcu sa nezhoršuje a vzhľadom
na zistené poškodenia zdravia žalobcu mu v lekárskom posudku priznal maximálne možné zvýšenie
bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia. Preto podľa žalovaných v 1/ a 2/ rade

žalobcovi nárok na náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia nepatrí. Žiadal preto, aby
odvolací súd napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu zmenil a žalobu zamietol, alebo aby rozsudok
zrušil.

5.Kodvolaniužalovanýchzaujalžalobcapísomnéstanovisko.Uviedol,žepovažujenapadnutýrozsudok

súdu prvej inštancie za vecne správny. Žiadal odvolací súd, aby rozsudok potvrdil a priznal žalobcovi
náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
Žalobca s odvolaním žalovaného v 1/ rade a žalovaného v 2/ a 3/ rade nesúhlasí z dôvodu, že
rozsudok súdu prvej inštancie netrpí žiadnymi právnymi ani skutkovými vadami. Súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, skutkový stav bol správne

adostatočnezistenýprerozhodnutiesúduarozsudokvychádzazosprávnehoprávnehoposúdeniaveci.
Prvoinštančný súd dôsledne posúdil žalobcom uplatnený nárok, jeho rozhodnutie je vo výroku vecne
správne a odôvodnenie napadnutého rozsudku je jasné a presvedčivé. Svoje nároky žalobca riadnym
spôsobom preukázal listinami a svedeckými výpoveďami. Žalovaní v odvolaniach uviedli rovnaké
skutočnosti ako v rámci svojej procesnej obrany v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobca zotrval

na všetkých skutočnostiach uvedených v žalobe, v písomných podaniach, ako aj na prednesoch pred
prvoinštančným súdom.6. Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 34 CSP preskúmal napadnuté výroky
rozsudku prvoinštančného súdu podľa zásad uvedených v § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP a contrario a zistil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je správne

a je predčasné.

7. Žalovaný v 1/ rade v odvolaní namietal nedostatok, resp. nevysporiadanie sa s príslušnosťou
Okresného súdu Prešov na konanie a rozhodovanie o uplatnenom nároku.
Namietal, že v konaní nie je miestne príslušný Okresný súd Prešov.

Uvedený odvolací dôvod je možno podriadiť pod ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP, kde odvolanie možno
odôvodniť len tým, že neboli splnené procesné podmienky. Procesné podmienky alebo podmienky
konania definuje samotný Civilný sporový poriadok ako podmienky, za ktorých môže súd konať
a rozhodnúť. Teória civilného procesného práva rozoznáva vecné procesné podmienky, ďalej podmienky
na strane súdu a podmienky na strane účastníkov, resp. na strane strán sporu. Okrem toho je potrebné
prihliadať aj na negatívne procesné podmienky.

Podmienka príslušnosti súdu na konanie o uplatnenom nároku je podmienka na strane súdu, s ktorou
je potrebné sa vysporiadať.
Aby bolo správne pochopené aj stranami sporu, ale aj prvoinštančným, súdom, po tom, čo Okresný
súd Prešov, na ktorý bola podaná žaloba, postúpil vec Okresnému súdu Poprad z dôvodu, že
Okresný súd Poprad je kauzálne príslušný na konanie a rozhodovanie z dôvodu, že ide o individuálny

pracovnoprávny spor, o nesúhlase Okresného súdu Poprad s týmto postupom rozhodoval nadriadený
Krajský súd v Prešove pod sp. zn. 17NcC/7/2021 (čl. 136 súdneho spisu) tak, že považoval nesúhlas
Okresného súdu Poprad s postúpením veci za dôvodný. To znamená, že nadriadený súd v tom čase
skúmal predloženú vec, kde postup prvoinštančného súdu, ktorým považoval vec za individuálny
pracovnoprávny spor a postúpil ho kauzálne príslušnému Okresnému súdu Poprad, za nesprávny. Preto

vec vrátil späť Okresnému súdu Prešov.
Keďže tak, ako je to uvedené v bode 4 uznesenia nadriadeného súdu č.k. 17NcC/7/2021-136,
medzičasom, než bolo o tomto nesprávnom postupe Okresného súdu Prešov rozhodnuté, žalovaní v 1/
až 3/ rade namietali miestnu príslušnosť Okresného súdu Prešov, ktorí žiadali, aby vec bola postúpená
Okresnému súdu Bratislava I ako miestne príslušnému podľa § 13 CSP.

Prvoinštančný súd sa touto námietkou počas celého konania nezaoberal, dokonca ani v písomnom
odôvodnení súdneho rozhodnutia niet čo i len zmienky o tom, že táto námietka žalovaných v 1/ až 3/ rade
o miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov je nedôvodná (alebo dôvodná) a prečo vec nepostúpil
Okresnému súdu Bratislava I.
Preto, aby mohol súd sa s touto námietkou miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Prešov vysporiadať

v dôvodoch svojho rozhodnutia, je potrebné zo strany prvoinštančného súdu dostatočným spôsobom
uvedomiť si obsah uplatňovaného nároku žalobcom, jeho hmotnoprávny charakter. Vyriešenie tejto
otázky má zásadný vplyv pre ďalšie konanie s cieľom zabezpečiť stranám sporu základné procesné
práva s tým, aby neboli porušené ich ústavné práva na zákonného sudcu.

8. Žalovaní v 2/ a 3/ rade v odvolaní namietali odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom skutkovom
zistení prvoinštančného súdu na základe vykonaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP).
Spôsob vytvárania skutkového základu rozhodnutia je stanovený v zákone. Súdne rozhodnutie trpí
skutkovými vadami, ak bol nesprávne vytvorený jeho skutkový základ. Táto nesprávnosť môže byť
spôsobená tým, že súd chybne vyhodnotí návrhy na vykonanie dôkazov, nesprávne vyhodnotí vykonané

dôkazy, nesprávne postupuje, alebo nesprávne vyhodnocuje uvedené dôkazy a nesprávne aplikuje iné
spôsoby vytvárania skutkových zistení, prípadne je tu možnosť ďalšieho dotvorenia skutkového stavu
novotami.
V rozsudku prvoinštančného súdu však skutkové zistenia absentujú. Pritom podľa § 383 CSP odvolací
súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie

zopakuje alebo doplní.
Teda zodpovednosťou a povinnosťou prvoinštančného súdu je vytvoriť skutkový stav v prejednávanej
veci tak, aby bol preskúmateľný odvolacím súdom. Vytváranie skutkového stavu v prejednávanej veci
nie je sumarizáciou obsahu súdneho spisu, písomných podaní, dôkazov a nie je opisovanie obsahu
listín nachádzajúcich sa v spise bez toho, aké konkrétne okolnosti a aké súvislosti k uplatňovanému

nároku uvedené dôkazy majú. Nie je úlohou prvoinštančného súdu odpisovať obsah dôkazov, ktoré
s prejednávanou vecou nemajú priamy súvis a priamo nemôžu ovplyvniť skutkový stav dôležitý pre
rozhodnutie vo veci. Nie je potrebné opomínať tie dôkazy, ktoré majú zásadný význam a z nich
v jednotlivosti a vo vzájomných súvislostiach vytvoriť skutkový základ prejednávanej veci.Z rozsahu rozsudku prvoinštančného súdu totiž vyplýva, ktoré listiny nachádzajúce sa v spise čo
obsahujú, dokonca prvoinštančný súd opísal niektoré vzájomne súvisiace listiny bez zjavných súvislostí
a v aspoň chronologickom postupe. Listiny, ktoré mali zásadný význam, ostali opísané len v stručnosti,

pričom listiny, ktoré s prejednávanou vecou súviseli nejakou formou (čo do základu alebo čo do
výšky uplatňovaného nároku, resp. k posúdeniu vecnej legitimácie žalovaných) ostali absolútne
nevyhodnotené.
Opis svedeckých výpovedí taktiež nie je pre tvorbu skutkového stavu dôvodný. Zo svedeckých výpovedí
je potrebné vyhodnotiť a ustáliť skutkové okolnosti uplatňovaného nároku. Nie je účelom a úlohou strán

sporu a ani odvolacieho súdu, aby z týchto svedeckých výpovedí a opísaných listín abstrahoval skutkové
okolnostidôležitéprerozhodnutieprvoinštančnéhosúdu,pretožetátopovinnosťplynieprvoinštančnému
súdu.
Odvolací súd dáva do pozornosti prvoinštančného súdu, že prednesy právnych zástupcov pred
prvoinštančným súdom nemajú charakter dôkazu.

9. Žalovaní v 1/, 2/ a 3/ rade v odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci.
Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je
naplnený v prípade, keď na zistený skutkový stav súd buď neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo
aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo obsah správnej právnej normy nesprávne interpretoval, alebo
správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval (§ 365 ods. 1 písm. h/

CSP).
Pokiaľ strany sporu namietajú nesprávne právne posúdenie veci, právne posúdenie veci a posúdenie
právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom v odvolacom konaní podlieha aj prípadnému
dotvoreniu práva a právneho posúdenia veci odvolacím súdom. Podmienkou však je mať úplne a riadne
zistený skutkový stav.

10. V odvolacom konaní odvolací súd, vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav nevie,
či vec správne bola právne posúdená. Súd v odvolacom konaní nenachádza v skutkových či
právnych záveroch prvoinštančného súdu odpovede na všetky dôležité argumenty žalovaných, ktoré
vzniesli v priebehu prvoinštančného konania a niet dôvodov, o ktoré by sa mohol odvolací súd

oprieť pri prijatí alebo odmietnutí týchto argumentov. Takýmito argumentami žalovaných je okrem
iného aj argument nedostatku vecnej legitimácie žalovaných, a to nielen každého samostatne, ale
ani nedostatku zodpovednosti žalovaných spoločne a nerozdielne, teda nedostatku ich solidarity.
Zrozhodnutiaprvoinštančnéhosúdutakétozáverynevyplývajúaodvolacísúdanivtomtoštádiukonania
nemôže žalovaným dať jednoznačnú odpoveď, vzhľadom na nedostatok skutkového stavu zisteného

prvoinštančným súdom, na to, ktorý zo žalovaných je pasívne vecne legitimovaný, resp. či tu vznikli
predpoklady na spoločnú zodpovednosť podľa § 511 Občianskeho zákonníka.

11.Odvolacísúdnemážiadneskutkovéokolnostidôležitépreposúdenieajvýškyuplatňovanéhonároku,
keď v rozhodnutí prvoinštančného súdu absentujú skutkové okolnosti týkajúce sa prípadu hodného

osobitného zreteľa, ktorými by odôvodňoval priznaný nárok. Z obsahu rozhodnutia prvoinštančného
súdu nie je jednoznačne zistiteľné, z akého základu prvoinštančný súd vychádzal pri rozhodovaní o 50
% uplatnenom nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a okolnosti, ktoré
odôvodňujú priznanie nároku len (alebo až) na 25 % zo základu. Vzhľadom na to, že nárok nad 25 %
bol právoplatne zamietnutý, zvýšenie už neprichádza do úvahy.

12. Je všeobecne známe, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva uvádza, že súdy
musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia
sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu, uviesť dôvody pre prijatie alebo
odmietnutie týchto argumentov a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na

spravodlivý proces. Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení
rozhodnutia súdu daná odpoveď. Trvá však na tom, že ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie
rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď súdu práve na tento argument.
Rovnako podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu SR, riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia
je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a vyžaduje, aby sa

súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutia
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej stránkyrozhodnutia. V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej
interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za
rozporné s čl. 46 ods. 1 Ústavy, resp. s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Súd

preto musí dbať na celkovú presvedčivosť súdneho rozhodnutia a premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj
závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, musia byť pre širšiu právnickú, ale najmä pre laickú
verejnosť prijateľné, racionálne, spravodlivé a presvedčivé.
Aj Najvyšší súd SR vychádzal zo záverov a judikatúry prijatej ESĽP a Ústavného súdu. Konštatoval, že
povinnosťou súdu je rozhodnutie náležite odôvodniť. Je to odrazom práva strany sporu na dostatočné

a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa zaoberá všetkými právne relevantnými
dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj špecifickými námietkami strany sporu. Porušením uvedeného práva
strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej sa strane sporu odníma možnosť
náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych
alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Aj odvolací súd plne rešpektuje ustálenú prax v odôvodňovaní súdnych rozhodnutí a dospel k záveru, že

rozhodnutie prvoinštančného súdu nie je možné považovať za súladné s vyššie uvedenými kritériami.
Dôvody rozhodnutia sú nedostatočné, závery nemajú oporu v zistených rozhodujúcich skutkových
okolnostiach a právne posúdenie nie je možné považovať za konzistentné, komplexné, zohľadňujúce
všetky relevantné okolnosti prejedávanej veci. Odvolací súd nenašiel odpovede na základné argumenty
žalovaných, ktoré si vyžadujú špecifickú, pre daný prípad zásadnú odpoveď.

Preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, než napadnuté rozhodnutie prvoinštančného súdu vo
vyhovujúcom výroku a súvisiacom výroku o trovách konania zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP).

13. Úlohou prvoinštančného súdu v ďalšom konaní je vyhodnotiť námietku žalovaných na miestnu

príslušnosť Okresného súdu Prešov, tak, ako to bolo povinnosťou súdu už na základe predchádzajúceho
rozhodnutia nadriadeného súdu (čl. 136 súdneho spisu).
Ďalej prvoinštančný súd, pokiaľ zistí, že je miestne príslušný na konanie a rozhodovanie, bude náležitými
spôsobom zisťovať skutkové okolnosti prípadu z dôkazov, ktoré sa nachádzajú v spise, resp. pokiaľ
ešte ďalšie dokazovanie navrhnú strany sporu. Na základe riadne a úplne zisteného skutkového stavu

z dôkazov nachádzajúcich sa v spise tento skutkový stav vyhodnotí tak, aby bolo jasné, z akých
skutkových okolností prvoinštančný súd vychádza. Je neprípustné, aby obsah listín odpisoval, prípadne
konštatoval ich obsah a je neprípustné, aby ako dôkazy vyhodnocoval aj procesné úkony súdu, ktoré
nemôžu mať charakter dôkazného prostriedku. Všetky dôkazy vyhodnotí samostatne a vo vzájomnej
súvislosti, vyhodnotí tie dôkazy, ktoré majú podstatný vplyv na skutkové zistenia prvoinštančného súdu.

Po tom, čo prvoinštančný súd bude mať ustálený skutkový stav, bude môcť vec riadne právne posúdiť.
Pri právnom posúdení veci sa bude prvoinštančný súd zaoberať všetkými argumentami strán sporu od
pasívnej vecnej legitimácie, až po uplatnený nárok zaplatiť solidárne. Prvoinštančný súd vyhodnotí aj
výšku uplatňovaného nároku žalobcu (25 %). Až po tom, pokiaľ všetky okolnosti budú prvoinštančnému
súdu jednoznačné, jasné a odôvodniteľné, bude môcť v zrušenej časti o uplatnenom nároku opätovne

rozhodnúť.

14. Prvoinštančný súd v súlade s § 396 ods. 3 CSP rozhodne aj o náhrade trov celého konania.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitnéhopredpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený

advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).