Rozsudok – Vlastnícke právo k nehnuteľnostiam ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 26, 2023

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 17Co/92/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6621200506
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 07. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2023:6621200506.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.

Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Dušana Ďuriana a JUDr. Ľubomíra Šablu ako členov senátu, v spore
žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. X, XXX XX E., zastúpený advokátom Mgr. Jozefom
Mochnackým, so sídlom, T. G. Masaryka 14/A, 984 01 Lučenec, proti žalovaným 1/ F. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. I. G. XXXX/XX, XXX XX J., zastúpený splnomocnenou zástupkyňou K. G., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H. I. G. XXXX/XX, XXX XX J., 2/ K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. X, XXX XX M.
M., zastúpená splnomocneným zástupcom I. K. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. N. N. XXXX/XX, XXX XX
J., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu

Lučenec č. k. 5C/6/2021-208 z 20. mája 2022, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie v I. výroku, ktorým súd žalobu zamietol, potvrdzuje.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie v II. výroku o trovách konania mení tak, že žalobca je povinný zaplatiť
žalovanému 1/ a žalovanej 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 % každému zvlášť v lehote troch dní
od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky náhrady trov prvoinštančného konania.

III. Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému 1/ a žalovanej 2/ náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu
100 % každému zvlášť v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení
výšky náhrady trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobu o určenie, že nehnuteľnosti v katastrálnom území E. parcela registra „E“ evidovaná na
katastrálnej mape č. XXX vinica o výmere 2141 m2 vedená na LV č. XXXX a parcela registra „E“
evidovaná na mape určeného operátu č. XXX vinica o výmere 4190 m2 vedená na LV č. XXXX (ďalej
len „EKN parcela č. XXX“ a „EKN parcela č. XXX“ alebo aj „sporné parcely“) patria do dedičstva po
poručiteľke O. B., N. K., nar. XX.XX.XXXX, ktorá zomrela XX.XX.XXXX, súd prvej inštancie zamietol.

Vykonaným dokazovaním zistil, že rodičia žalobcu A. B. a O. B. kúpnou zmluvou z 20.11.1972 odkúpili
od predávajúcich I. P. s manželkou vinicu bez výmery parcelného čísla XXX, vinicu parcelného čísla XXX
o výmere 1618 m2 a vinicu parcelného čísla XXX o výmere 2518 m2 evidované na mená predávajúcich
v pozemnoknižnej zápisnici č. XXXX kat. úz. E., resp. na evidenčnom liste č. XXX a XXX, parcelu č.
XXXX/X ovocný sad o výmere 7363 m2. Žalobca tvrdil, že nehnuteľnosti zodpovedajúce súčasným EKN
parcelám č. XXX G. XXX jeho rodičia až do svojej smrti (otec do 04.02.1984, matka do 28.06.2000)
dobromyseľne užívali a následne ich užíval žalobca nerušene až do 12.10.2020, kedy bola žalobcovi zo

strany žalovaných doručená výzva na ukončenie zásahov do ich vlastníckeho práva zo strany žalobcu
avysporiadanieužívanianehnuteľnostíbezzmluvnéhovzťahuspolusnávrhomnaodkúpeniepozemkov
v celosti za kúpnu cenu obvyklú v miestnej lokalite. Žalovaní sú podľa zápisov na LV č. XXXX a LV č.
XXXX katastrálne území E. podieloví spoluvlastníci EKN parciel č. XXX G. XXX, každý v jednej polovici.Žalovaný 1/ nadobudol tieto nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve sp. zn. 17D/351/2007,
Dnot 330/2007 spísaného notárkou JUDr. Janou Rovnou ako súdnym komisárom dňa 23.10.2007 ako
jediný dedič poručiteľky. Žalovaná 2/ je zapísaná ako podielová spoluvlastníčka sporných nehnuteľností

titulom rozhodnutia Okresného úradu v Lučenci, odbor PPLH č. E-2001/00004 z 31.12.2001. Okresný
úrad Lučenec, katastrálny odbor na dožiadanie súdu prvej inštancie oznámil, že manželia P. neboli
v katastri nehnuteľností evidovaní ako vlastníci EKN parcely č. XXX a EKN parcely č. XXX v kat. úz.
E.. Pôvodnými vlastníkmi pozemnoknižných parciel č. XXX vinica Q. O. bez výmery, vinice parcelného
čísla XXX o výmere 1618 m2 a vinice parcelného čísla XXX o výmere 2518 m2 podľa pozemnoknižnej

vložky č. XXXX katastrálne územie E. boli R. G., N. M. (právna predchodkyňa žalovaného 1/) a A. K. D.
(žalovaná 2/ A. K. L., N. D.). Len tieto pozemnoknižné parcely č. XXX, XXX G. XXX boli predmetom kúpy
podľa kúpnopredajnej zmluvy z 20. novembra 1972. EKN parcela č. XXX bola v rovnakých vlastníckych
pomeroch v 1/2 na R. G., N. M. a v 1/2 na A. K. D. pôvodne evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX
katastrálne územie E.; na túto parcelu sa kúpnopredajná zmluva z 20. novembra 1972 nevzťahovala.
Spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnostiam, ktoré sú predmetom sporu po O. G., N. M., ktorá zomrela

XX.XX.XXXX nadobudol žalovaný 1/ v konaní o prejednanie novoobjaveného majetku vedeného na
Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 17D/351/2007.
1.1 Po opise teoretických východísk vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) v jednotlivých obdobiach
oddelených zmenou právneho predpisu a aplikácie ustanovení § 865 ods. 1, § 868, § 126, § 129, §

130, § 132, § 134, § 135a Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uzavrel, že právni predchodcovia
žalobcu sa nemohli stať vlastníkmi nehnuteľností, ktoré odkúpili kúpnou zmluvou z 20. novembra
1972 od I. P. a jeho manželky G., N. J. z dôvodu, že táto kúpna zmluva napriek jasnej inštrukcii
v jej texte, že zmluva nadobudne účinnosť až po jej registrácii štátnym notárstvom, registrovaná
podľa zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve nebola. V čase vstupu rodičov žalobcu do držby

pozemkov Občiansky zákonník vôbec neupravoval vydržanie. Občiansky zákonník v znení zákona č.
131/1982 Zb. vylučoval nadobudnutie vlastníckeho práva k pozemku vydržaním. Ak aj nehnuteľnosti
rodičia žalobcu fakticky ovládali a užívali, vlastnícke právo k nimi vydržaním nenadobudli ani podľa
neskoršej právnej úpravy vydržania vlastníckeho práva z dôvodu nesplnenia jednej zo základných
podmienok vydržania vlastníckeho práva podľa § 134 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a to oprávnenú

držbu nehnuteľností. Pri posudzovaní dobromyseľnosti právnych predchodcov žalobcu vychádzal
súd prvej inštancie aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/283/2009
uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR pod publikačným číslom 73/2015.
Rodičom podľa názoru súdu prvej inštancie nie je možné priznať postavenie oprávnených držiteľov,
keď kúpna zmluva z roku 1972 nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci požiadavka na registráciu

zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci bola v Občianskom zákonníku jasne a jednoznačne
formulovaná v ustanovení § 134 ods. 2 v znení účinnom do 31.12.1991 tak, že ak sa nehnuteľná
vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť
je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva. Kúpna
zmluva uzatvorená právnymi predchodcami žalobcu za platnosti jednoznačného a zrozumiteľného

znenia zákona o požiadavke písomnej formy a registrácie štátnym notárstvom pre účinné nadobudnutie
vlastníckeho práva k pozemku kúpou aj pri neznalosti tohto zákonného ustanovenia nemôže viesť
k vydržaniu. Aj keď právni predchodcovia žalobcu mohli byť subjektívne presvedčení, že im vlastnícke
právo k nehnuteľnostiam patrí, žiadne objektívne skutočnosti nesvedčia o ich dobromyseľnej držbe
nehnuteľností. V okolnostiach posudzovanej veci neobstoja podľa názoru súdu prvej inštancie skutkové

a právne dôvody preferencie ochrany dobromyseľného nadobúdateľa k nehnuteľnosti pred princípom
„nemo plus iuris“ z dôvodu, že kúpna zmluva z 20. novembra 1972 je absolútne neplatným právnym
úkonom, ktorá nevyvolala žiadne právne následky. Ak sa právni predchodcovia žalobcu nestali
vlastníkmi kupovaných nehnuteľností, nemôžu byť ani predmetom dedičských konaní po nich. Nič na
tomto závere nemohli zmeniť ani výpovede žalobcom navrhovaných svedkov, preto ich výsluch okresný

súd nevykonal.
1.2 Výrok o povinnosti žalobcu nahradiť žalovaným 1/ a 2/ náhradu trov konania v rozsahu 100 %
odôvodnil súd prvej inštancie odkazom na ustanovenie § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 zákona č.
160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „C. s. p.“) a rozporne s výrokom v bode 63 odôvodnenia
uvádza, že „žalobca bol v konaní úspešný, súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania od

žalovaného v rozsahu 100 %“.

2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca s odvolacími dôvodmi podľa § 365
ods. 1 písm. e), f), h) Civilného sporového poriadku vytýkajúc súdu prvej inštancie, že nevykonalnavrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Jediným dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie zamietol žalobu je nepreukázanie

dobromyseľnej držby nehnuteľností právnymi predchodcami žalobcu. Dobromyseľnosť držiteľa ako
vnútorný psychický stav spočívajúci v presvedčení držiteľa, že mu vec patrí, je treba vždy hodnotiť
objektívne a nielen zo subjektívneho presvedčenia držiteľa veci. Základným rozlišujúcim kritériom je,
či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne
od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda,

patrí. Okolnosti, z ktorých možnosti usudzovať na existenciu dobromyseľnosti, musí v spore preukázať
držiteľ veci (nadobúdací titul, i keď neplatný – putatívny). V zmysle platnej judikatúry je možné existenciu
dobromyseľnosti držiteľa odvodiť od neplatného (putatívneho) nadobúdacieho titulu. Dobromyseľnosť
držiteľa v prípade platného právneho titulu, ktorému k perfektnosti chýba akt predpísaný zákonom
(registrácia na štátnom notárstve, súhlas národného výbor, vklad do katastra nehnuteľností, prípadne
iná podmienka stanovená zákonom k tomu, aby mohli nastať vecnoprávne účinky nadobúdacieho

titulu) nemožno dobromyseľnosť držiteľa bez posúdenia konkrétnych okolností prípadu vylúčiť. Tento
záver vyplýva zo staršej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/117/1994,
3Cdo/80/2001 a R 44/1996. Pri striktnom vyžadovaní perfektnosti nadobúdacieho právneho titulu bez
ohľadu na iné okolnosti, za ktorých sa držiteľ ujal držby, z ktorých možno napriek imperfektnosti
nadobúdacieho titulu vyvodiť dobromyseľnosť držiteľa, sa javí inštitút vydržania v slovenskom právnom

poriadku ako obsolentný. Minimálne ohľadne pozemku EKN parcely č. XXX okrem súdom vyhodnotenej
nedobromyseľnosti držiteľov boli splnené všetky podmienky vydržania. Žalobca má za to, že súd
prvej inštancie otázku, či právni predchodcovia žalobcu boli oprávnenými držiteľmi neposúdil správne.
Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4Cdo/283/2009 (R 73/2015), na ktoré sa v rozhodnutí odvoláva
súd prvej inštancie, bolo prekonané novšou judikatúrou Najvyššieho súdu SR napríklad uznesením

z 12.08.2021 sp. zn. 5Cdo/210/2019 a nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo 14. novembra 2018. Aplikujúc rozhodnutie sp. zn. 4Cdo/283/2009 rozhodol súd prvej
inštancie predčasne, pre žalobcu prekvapujúcu bez toho, aby vykonal žalobcom navrhované dôkazy.
Vychádzajúc z názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaného v náleze sp. zn. II. ÚS
484/2015 zo 14. novembra 2018, podľa ktorého pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby

treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom
nadobudol, za poctivý spôsob nadobudnutia veci je potrebné považovať také nadobudnutie, ktoré je
v súlade s dobrými mravmi, spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú
sumu, prípadne poskytol iné plnenie, je právny záver okresného súdu o nedobromyseľnosti právnych
predchodcov žalobcu a z tohto záveru vyplývajúce rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby

v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a Listinou základných práv a slobôd. Udalosťou, ktorá mohla v právnych predchodcoch žalobcu dôvodne
vyvolať presvedčenie, že sú vlastníkmi nehnuteľností je písomná kúpna zmluva z 20.11.1972, aj keď
nebola registrovaná štátnym notárstvom. Táto zmluva je platná. Dobromyseľnosť právnych predchodcov
žalobcu umocňovalo riadne vyplatenie kúpnej ceny, faktické prevzatie držby nehnuteľností v rozsahu,

v akom boli kupované, vo vyznačenom rozsahu v prírode, následné oplotenie nehnuteľností a ich
užívanie. Matka žalobcu splnila všetky podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,
keď ich mala vo svojej dobromyseľnej a pokojnej držbe nepretržite od 20.11.1972 až do 28.06.2000,
takmer 28 rokov. Žalovaný 1/ upozornil žalobcu na skutočnosť, že nie je vlastníkom nehnuteľností
až výzvou doručenou 12.10.2020. Počas celej doby držby nehnuteľností platili právni predchodcovia

žalobcu a neskôr žalobca aj daň z nehnuteľností.
2.1 Podľa kúpnej zmluvy nadobudli právni predchodcovia žalobcu parcely č. XXX, S. XXX G. S. XXX
evidované v pozemnoknižnej zápisnici č. XXXX, resp. na evidenčnom liste č. XXX G. XXX ako parcela
č. XXXX/X druh pozemku ovocné sady o výmere 7363 m2. Podľa vytýčenia na mieste samom sa kúpna
zmluva z 20.11.1972 vzťahuje aj na EKN parcelu č. XXX. Táto parcela bola prečíslovaná. Za kupované

pozemky zaplatili právni predchodcovia žalobcu 15 000,- Sk, čo svedčí o tom, že kupovali oveľa väčšiu
výmeru ako je súčet výmer kupovaných parciel uvedených v kúpnej zmluve. V súvislosti s možnosťou
nadobudnutia vydržaním iného pozemku ako je uvedený v zmluve pri faktickom ujatí sa držby takéhoto
v zmluve neuvedeného pozemku poukazuje žalobca na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky,
rozsudoksp.zn.22Cdo/954/2005z15.júla2006.EKNparcelač.XXXvšakbolasúčasťoukúpnejzmluvy

aj v teréne vykolíkovanej výmery, ktorá bola odovzdaná predávajúcimi kupujúcim a následne kupujúcimi
dobromyseľne a nerušene užívaná.
2.2 Žalobca preto navrhuje, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil na nové
prejednanie a rozhodnutie, prípadne sám meritórne vo veci rozhodol a žalobe v celom rozsahu vyhovel.3. Žalovaný 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zhrnul skutkový stav zistený v konaní pred súdom prvej
inštancie. Zdôraznil, že kúpna zmluva z 20.11.1972 nebola registrovaná štátnym notárstvom a žalobca

nepredložilrelevantnýdoklad,nazákladečohomalijehoprávnipredchodcovianadobudnúťEKNparcely
č. XXX G. XXX do svojho vlastníctva a prečo v celosti, keď boli v podielovom spoluvlastníctve dvoch
spoluvlastníkov. Žalobca nepreukázal, ako sa jeho právni predchodcovia dostali k výmere pozemkov
v rozsahu 7363 m2, keď pri parcele č. XXX v pozemnoknižnej vložke č. XXXX nebola uvedená výmera.
Takýmto spôsobom bola označená v kúpnej zmluve z 20.11.1972 parcela č. XXX (bez výmery). Vinice

zapísané v pozemnoknižnej vložke č. XXXX katastrálne územie E. zakúpili v roku 1917 manželia G. M.,
N. T. a I. M.. Polovicu vinice po I. M. zdedila v roku 1949 dcéra R. G., N. M., ktorá zomrela XX.XX.XXXX
adruhápolovicapomatkeG.M.bolavroku1958odpredanáA.K.D.,nar.XX.XX.XXXX.Rodičiažalobcu
kupovali nehnuteľnosti v roku 1972, avšak o dva roky neskôr 01.10.1974 predáva R. G. s manželom I.
v 1/2 a A. K. D. v 1/2 parcely č. XXX G. XXX T. Q. a manželke a táto zmena je v pozemnoknižnej vložke
č. XXXX riadne poznamenaná s odkazom na kúpnopredajnú zmluvu R I 202/75. Vinice parcelného

čísla XXX G. XXX boli zamerané geometrickým plánom, odpredávané parcely vyznačené železnými
kolíkmi. Parcely č. XXX G. XXX vlastní v súčasnosti F. Q. titulom kúpnej zmluvy z 10. marca 2022. Vo
vlastníctve žalovaných a 1/ a 2/ zostal zvyšok týchto parciel. EKN parcela č. XXX nebola predmetom
kúpnopredajnej zmluvy z roky 1972, túto si žalobca privlastnil bez akéhokoľvek dôvodu. Nepravdivé je
tvrdenie žalobcu, že jeho právni predchodcovia vlastnili sporné pozemky od roku 1972, rovnako ako

tvrdenie, že pozemky boli oplotené, pretože ešte v roku 2014 tam žiadne oplotenie nebolo; žalobca si
oplotil pozemok až nedávno.
3.1 Žalobcom predložené listiny o platbe daní z nehnuteľností nie sú dôkazom o tom, že daň platil práve
za sporné pozemky, keď v predpisoch nie sú uvedené parcelné čísla. Aj žalovaný platil od roku 1991 za
tieto pozemky daň Mestskému úradu vo Fiľakove, o čom predložil potvrdenie.

3.2 Žalovaný 1/ navrhuje potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

4. Žalovaná 2/ oproti vyjadreniam v prvostupňovom konaní vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedla,
že sa bez výhrad podriadi právoplatnému rozhodnutiu súdu vo veci a v prípade zamietnutia žaloby sa
vzdá svojho spoluvlastníckeho práva v celom rozsahu v prospech tej strany sporu, ktorá bude úspešná.

Ona nemá vedomosť o tom, že by sporné pozemky niekedy boli vo vlastníctve I. P. a jeho manželky, že
by títo označené parcely odpredali v roku 1972 právnym predchodcom žalobcu a nemala vedomosť ani
o tom, že žalobca uvedené pozemky užíva. Vzhľadom na dôvodné podozrenie, že žalobca a jeho právni
predchodcovia neboli pri užívaní sporných pozemkov dobromyseľní ako je to uvedené v odôvodnení
prvostupňového rozsudku, navrhuje žalovaná 2/ potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie.

5. Žalobca v reakcii na vyjadrenia žalovaných tvrdil, že predmet kúpy z roku 1972 bol vo vyznačenom
rozsahu oplotený už jeho právnymi predchodcami, čo mienil žalobca preukázať výsluchmi vlastníkov
susedných pozemkov, ktorých čestné prehlásenia súdu predložil a ich vypočutie okresnému súdu
navrhoval. Z vyjadrenia žalovanej 2/ nie je zrejmé, či uplatnený nárok žalobcom uznáva alebo nie, keď

zmenila názor, v prospech koho sa vzdá svojho spoluvlastníckeho podielu.

6.Vpodaníz02.09.2022žalovaný1/spochybniltvrdeniažalobcuoplatenídanezaspornéparcelystým,
že pozemky pre účely platenia daní prihlásil žalobca až v roku 2009 a dane podľa ním predložených
potvrdení riadne platil za výmeru pozemkov 12472 m2, ktorá nemá žiadnu výpovednú hodnotu od roku

2012. Žalobca by mal vedieť aj o tej skutočnosti, že k predmetným viniciam patrila aj vínna pivnica
dlhá 90 m spolu s vínnym domom v rade pivníc na T. P., ktorej vlastníkmi boli G. M., N. T. a R. G.,
N. M., ktorú žalovanému 1/ v reštitučnom konaní v roku 1991 štát vrátil a ktorú v roku 2012 odpredal
žalovaný 1/ U. E. a jeho manželke I.. V prípade kúpy pozemkov v roku 1972 mala byť súčasťou kúpnej
zmluvy aj táto pivnica. Žalobcom predložené čestné vyhlásenia pokladá za zavádzajúce, špekulatívne

a nedôveryhodné. V. D. sa stala vlastníčkou pozemku podľa LV č. X katastrálne územie E. v roku
1995 na základe dedičského konania. T. K. nie je vlastníkom žiadnych pozemkov, vlastní iba garáž,
ktorú nadobudol v roku 2014, o čom svedčí LV č. X katastrálne územie E.. I. Q. je vlastníkom vinice
v zastavanej časti dostatočne vzdialenej od sporných pozemkov, o čom svedčí LV č. X katastrálne
územie E.. T. M. nie je vlastníkom žiadnych pozemkov. J. Q. vlastní iba rodinný dom od roku 1992 a byt

na C. D. A. E. a ide o suseda žalobcu. Žalovaný 1/ popiera, že by boli pozemky oplotené právnymi
predchodcami žalobcu. V rokoch 2012 – 2014 žiadne oplotenie okolo pozemkov vybudované nebolo.
Žalobca začal špekulatívnym spôsobom využívať sporné pozemky až po roku 2014.7. Napadnutý rozsudok vydal Okresný súd Lučenec. Funkčne príslušným súdom na rozhodnutie
o odvolaní žalobcu proti tomuto rozsudku je podľa § 34 ods. 1 C. s. p. Krajský súd v Banskej Bystrici,
v obvode ktorého sa nachádza okresný súd, ktorý rozhodol v prvej inštancii (§ 3 ods. 1 písm. b/ zákona

č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov).
7.1 Skutkový stav zistený súdom prvej inštancie považuje odvolací súd za zistený úplne a správne
a v súlade s § 383 C. s. p. ho vzal za základ svojho rozhodnutia. Dokazovanie vykonané súdom
prvej inštancie nebolo potrebné zopakovať ani doplniť, z tohto dôvodu prejednal odvolací súd vec bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p.) a po vyhodnotení odvolacích námietok
žalobcu ako nedôvodných rozsudok súdu prvej inštancie v prvom výroku o veci samej ako vecne
správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil a v II. výroku o trovách konania zmenil podľa § 388 iba
z formálnych dôvodov, aby bolo jednoznačne ustálené, komu a v akom pomere má žalobca nahradiť
trovy prvoinštančného konania.

8. Podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo
výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd sa nestotožňuje v plnom rozsahu s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie, čo
však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia v jeho výrokoch. Odôvodnenie rozhodnutia okresného
súdu je v niektorých častiach nepresné alebo nesprávne. Vzhľadom na široký opis teórie o vydržaní
vlastníckeho práva je potrebné upresniť, ktoré ustanovenia Občianskeho zákonníka bolo potrebné na
posúdenie žalobcom uplatneného nároku aplikovať, aby bolo zrejmé, z ktorých skutkových a právnych

záverov okresného súdu vyvodzuje odvolací súd správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci.

10. Žalobca pôvodne nezastúpený právnym zástupcom sa žalobou doručenou Okresnému súdu
Lučenec 04.02.2021 domáhal určenia vlastníckeho práva v prospech seba odvodzujúc si vlastnícke
právo k EKN parcelám č. XXX G. XXX od kúpnej zmluvy uzavretej jeho rodičmi 20.11.1972 (zostalo

nevysvetlené, prečo predchádza dátum overenia podpisov na zmluve jej uzavretiu) a následného
užívania nehnuteľností spoločne s rodičmi a po ich smrti samostatne. Žalobca pôvodne tvrdil, že
on vydržal vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam v dôsledku viac ako 10 rokov trvajúcej
nepretržitej dobromyseľnej držby a v roku 2001 mal byť na listy vlastníctva ohľadne týchto parciel ako
vlastník zapísaný on. Užívanie nehnuteľností preukazoval evidenčným listom č. XXXX, na ktorom je

pri parcelách registra „C“ evidovaných na katastrálnej mape s druhom pozemku vinice a ovocné sady
v katastrálnom území E. (odlišných parcelných čísel) zapísaný ako držiteľ alebo iná oprávnená osoba
spolu s I. N., ku ktorej svoj vzťah neobjasnil. Žalobca tvrdil, že EKN parcela č. XXX má v registri
„C“ katastra nehnuteľností priradené parcelné číslo XXXX/X a EKN parcela č. XXX je v súčasnosti
vedená pod parcelným číslom CKN XXXX/X. Žalobcom tvrdené skutočnosti z evidenčného listu č. XXXX

katastrálneho územie E. vyhotoveného 28.01.2014, ktoré boli doložené ako prílohy žaloby, nevyplývajú.
Iba rukou sú dopísané k parcelným číslam registra „C“ parcelné čísla registra „E“. CKN parcela č.
XXXX/X podľa evidenčného listu č. XXXX, o ktorej žalobca tvrdí, že sa rovná EKN parcele č. XXX má
v evidenčnom liste č. XXXX katastrálne územie E. vyznačenú výmeru 7 m2 a ide o ovocný sad. EKN
parcela č. XXX podľa LV č. XXXX katastrálne územie E. vinica má mať pritom výmeru 4190 m2. CKN

parcela č. XXXX/X, ktorá má podľa žalobcu a ním predloženého evidenčného listu č. XXXX katastrálne
územie E. zodpovedať EKN parcele č. XXX, má podľa zápisu na evidenčnom liste výmeru 71 m2,
ale podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX katastrálne územie E. má parcela EKN č. XXX výmeru
2141 m2. V kúpnopredajnej zmluve z 20. novembra 1972 sú rodičmi žalobcu kupované nehnuteľnosti
označené číslami podľa pozemkovej knihy a číslom pozemnoknižnej zápisnice ( vložky) ako parcely

č. XXX, XXX G. XXX z pozemnoknižnej zápisnice č. XXXX, ale nie celkom zrozumiteľne aj ďalšími
údajmi v znení: „respektívne vedené v EN evid. list č. XXX a XXX, parc. č. XXXX/X ovocný sad vo
výmere 7363 m2 tak, ako tieto vzájomne si vyznačili, odpredávatelia podpisom tejto zmluvyodovzdali
a kupitelia prevzali do bezpodielového vlastníctva“. Evidenčné listy uvádzané v kúpnopredajnej zmluve
č. XXX a XXX predložené neboli. Na pojednávaní dňa 20.05.2022 žalobca uvádzal, že jeho rodičia

pozemnoknižné parcely č. XXX G. XXX neužívali, do zmluvy sa dostali asi len preto, že boli evidované
na totožnej listine ako parcela č.XXX bez výmery, ktorú jeho rodičia užívali. Na otázku splnomocnenej
zástupkyne žalovaného 1/ od akého titulu si odvodzuje vlastnícke právo k EKN parcele č. XXX, keďv kúpnej zmluve z roku 1972 sa neuvádza ako jej predmet žalobca odpovedal, že pravdepodobne došlo
v zmluve k pisárskej chybe alebo sa menili parcelné čísla.

11. Žalovaný 1/ pripojil ku svojmu vyjadreniu k žalobe prílohu katastrálnej mapy, z ktorej vyplýva poloha
pôvodných EKN parciel č. XXX G. XXX, že ide o susediace parcely, ktoré majú byť v súčasnosti
súčasťou CKN parciel č. XXXX G. XXXX. Odlišná a vzdialená je poloha ďalších parciel, ktoré mali byť
predmetom kúpnej zmluvy z 20. novembra 1972 ako vinica parcelného čísla XXX o výmere 1618 m2
a vinica parcelného čísla XXX o výmere 2518 m2. Právnymi predchodcami žalobcu kupované parcely

č. XXX, XXX G. XXX teda nemohli tvoriť jednu parcelu EKN č. XXXX/X o výmere 7363 m2 z dôvodu
ich rozdielnych polôh a príliš veľkého rozdielu vo výmerách, ktoré súčtom tvorili parcely č. XXX, XXX
G. XXX v kúpnej zmluve z roku 1972 iba 4136 m2, keďže pri parcele č. XXX výmera uvedená nie je.

12. Podľa správy Okresného úradu Lučenec, katastrálny odbor z 02.12.2021 bola EKN parcela č. XXX
katastrálne územie E. pôvodne evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX a EKN parcela č. XXX

katastrálne územie E. bola pôvodne evidovaná v pozemnoknižnej vložke č. XXXX. Manželia P. neboli
evidovaní v pozemkovej knihe ani na novozaložených listoch vlastníctva č. XXXX G. XXXX ako vlastníci
týchto nehnuteľností. Správnosť tejto správy je potvrdená fotokópiami originálu pozemnoknižnej vložky
č XXXX kat. úz. E. a listov vlastníctva č. XXXX G. XXXX, z ktorých je zistiteľná chronológia zmien
vlastníkov.

13. Žalobca doložil listiny preukazujúce, že jeho rodičia manželom P. zaplatili 12.12.1972 sumu 5 000,-
Kčs za „vinicu vedenú v katastrálnom území mesta E. č. EN XXXX/X“ a súčasne vyhlásil, že týmto
obnosom je úplne vyrovnaný dlh „kupiteľov“ A. B. a a jeho manželky, ktorá suma síce nekorešponduje
s cenou dohodnutou v kúpnopredajnej zmluve z 20. novembra 1972, čo ale podľa názoru odvolacieho

súdu nevylučuje, že kúpna cena nemohla byť zaplatená v dvoch splátkach, keď aj v kúpnopredajnej
zmluve z 20. novembra 1972 je uvedené, že kúpna cena bola vyplatená pri podpise prevodnej
listiny. Odvolací súd považuje za preukázané, že za kupované nehnuteľnosti od manželov P. právni
predchodcoviažalobcukúpnucenuzaplatili,nievšakto,žemanželiaP.odpredaliprávnympredchodcom
žalobcu práve sporné nehnuteľnosti. Ak účastníci kúpnej zmluvy z 20.11.1972 presne označili parcely

číslami a pozemnoknižnou vložkou, museli vidieť, že predávajúci v pozemnoknižnej vložke č XXXX
ako vlastníci označených nehnuteľností zapísaní nie sú. Žalobcom predložené listiny nepotvrdzujú, že
predmetom prevodu a kúpy podľa kúpnej zmluvy z 20. novembra 1972 boli práve EKN parcely č. XXX
o výmere 2141 m2 a č. XXX o výmere 4190 m2 v katastrálnom území E., ako to tvrdí žalobca v žalobe.
Súd prvej inštancie správne poukázal na to, že parcela č. XXX podľa správy Okresného úradu Lučenec

evidovaná pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. XXXpredmetom prevodu v roku 1972 nebola. Vo vzťahu
k tejto parcele evidovanej v súčasnosti na LV č. XXXX v katastrálnom území E. chýba akýkoľvek titul,
od ktorého by si mohli právni predchodcovia žalobcu odvodzovať presvedčenie, že im vlastnícky patrí.

14. Žalobca sa nedomáha určenia vlastníckeho práva v prospech svojej právnej predchodkyne aj vo

vzťahu k pozemnoknižným parcelám č. XXX G. XXX, ktoré kúpnou zmluvou z 20. novembra 1972
jeho rodičia mali od manželov P. tiež odkúpiť. Dôvodom podľa vyjadrenia žalobcu je, že jeho rodičia
tieto parcely vôbec neužívali (nekúpili?), do kúpnej zmluvy sa dostali omylom. Dohodnutá kúpna cena
15 000,- Kčs mala zahŕňať kúpnu cenu aj za tieto parcely. Všetky tri parcely, ktoré podľa tvrdenia žalobcu
jeho rodičia kúpnou zmluvou z 20. novembra 1972 od manželov P. odkúpili, boli zapísané spoločne

v pozemnoknižnej zápisnici č. XXXX katastrálne územie E. ako podielové spoluvlastníctvo R. G., N.
M. v 1/2 a A. K. D., súčasnej žalovanej 2/, v 1/2. Kópiou kúpnopredajnej zmluvy z 1. októbra 1974
na č. l. 196 spisu registrovanej bývalým Štátnym notárstvom v Lučenci pod sp. zn. R I. 202/75 je
preukázané, že časť parciel č. XXX G. XXX odpredala R. G. K. Q. so súhlasom zapísanej podielovej
spoluvlastníčky A. K. D., ktorá v kúpnej zmluve vyhlásila, že je ako vlastníčka v pozemnoknižnej vložke

č. XXXX katastrálne územie E. zapísaná omylom a jej vlastníctvo tvorí záhrada v inom hone. Žalovaná
2/ aj v tomto súdnom spore vo vyjadrení k žalobe z 02.03.2021 vyhlásila, že nemá vedomosť o tom,
že je podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností evidovaných v katastrálnom území E. na LV č. XXXX
G. XXXX a že tieto pozemky užíva žalobca na základe ním uvedenej kúpnej zmluvy. Žalovaná 2/
ako jediná pôvodná žijúca podielová spoluvlastníčka nehnuteľností uvedených v kúpnej zmluve z 20.

novembra 1972 nevysvetlila omyl pri zápise jej vlastníckeho práva do pozemnoknižnej vložky č XXXX,
kat. úz E. a vyjadriť sa k užívaniu sporných parciel rodinou žalobcu nevedela.. Odvolací súd konštatuje,
že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že kúpnou zmluvou z 20. novembra 1972 jehorodičia kúpili práve pozemky, ktoré stotožňuje s EKN parcelami č. XXX G. XXX v katastrálnom území
E.. Žalobca sám spochybnil aké parcely jeho rodičia kúpnou zmluvou z 20. novembra 1972 kúpili.

15.Žalovaný1/vovyjadreníkžalobez8.marca2021uvádzal,ževroku2014boliviniceparcelnéhočísla
EKN XXX G. XXX zarastené a neobrábané. Pri viniciach stojaci vínny domček, do ktorého sa odkladalo
pracovné náradie obýval nejaký bezdomovec. Až pri návšteve na jar 2020 zistil, že na parcelách, ktoré
sú predmetom sporu sa postavila bez súhlasu podielových spoluvlastníkov záhradná chatka a pozemky
sa oplotili. Žalobca v replike na toto vyjadrenie na č. l. 104 spisu nevyvrátil tvrdenie žalovaného 1/,

že oplotenie bolo vybudované až v rokoch 2014. Sám uviedol, že oplotenie nebolo vždy súčasťou
sporných nehnuteľností a bolo doplnené ním z dôvodu ochrany plodín pred divokou zverou. Tým je
vyvrátené následné tvrdenie žalobcu v konaní, že kúpené nehnuteľnosti v roku 1972 oplotili už jeho
právni predchodcovia a v rozsahu vybudovaného oplotenia tieto nehnuteľnosti užívali a v rovnakom
rozsahu ich v užívaní pokračoval žalobca.

16. Pozemky v roku 1972 kupovali manželia B. spoločne do bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
V podaní, ktorým žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby z určenia vlastníckeho práva v jeho prospech
na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po jeho matke uvádzal, že otec A. B. nenadobudol
vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam vydržaním podľa Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 1. apríla 1983 z dôvodu, že zomrel dňa X. XXXXXXXX XXXX, teda pred uplynutím lehoty potrebnej

na vydržanie vlastníckeho práva podľa § 135a OZ a § 865 ods. 3 OZ (v rozsudku súdu prvej inštancie je
nesprávne uvedený § 856 ods. 3 OZ – poznámka odvolacieho súdu). Žalobca ale neuviedol, na základe
čoho mala jeho matka po smrti manžela nadobudnúť presvedčenie, že nadobudla vlastnícke právo aj
k tej časti pozemkov, ktoré pôvodne patrili jej nebohému manželovi. Dedičské rozhodnutie po nebohom
otcovi žalobcu A. B., ktorý mal zomrieť XX.XX.XXXX v konaní predložené nebolo.

17. Žaloba, ktorou sa dedič domáha určenia, že tá ktorá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou
o určenie vlastníckeho práva ku dňu smrti poručiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí
zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3Cdo/154/2010 uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu
a rozhodnutí súdov SR pod publikačným číslom 32/2011 uviedol, že v konaní o žalobe, ktorou sa dedič

domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase
smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti,
ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. Na toto rozhodnutie nadväzuje
aj ďalšia súdna prax, ktorá tieto závery akceptuje, napríklad uznesenie NS SR sp. zn. 9Cdo/116/2022
z 25.04.2023 a v ňom citované rozhodnutie najvyššieho súdu. Po pripustení zmeny žaloby bolo teda

úlohou súdu prvej inštancie zistiť, či poručiteľka O. B., ktorá zomrela XX.XX.XXXX ako rozvedená, bola
ku dňu svojej smrti vlastníčkou EKN parciel č. XXX G. XXX v katastrálnom území E. v celosti, ako tvrdí
žalobca.

18. V konaní o určenie, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi sa všetci dedičia považujú za

nútených procesných spoločníkov podľa § 78 ods. 1 C. s. p. Konania o takejto žalobe sa musia zúčastniť
(ako žalobcovia alebo žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie (porovnaj
uznesenie NS SR zo 16. mája 2019 sp. zn. 8Cdo/94/2018, rozsudok NS SR z 30. mája 2011 sp. zn.
1Cdo/183/2009, R 49/82, R 65/2003).
18.1 Podľa osvedčenia o dedičstve vydaného JUDr. Máriou Jurinovou vo veci sp. zn. D 1076/00

Okresného súdu Lučenec o prejednaní dedičstva po nebohej O. B., zomrelej XX.XX.XXXX ako dedičia
zo zákona v prvej dedičskej skupine prichádzajú do úvahy A. B., nar. XX.XX.XXXX, syn poručiteľky
a G. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorý nebol potomkom poručiteľky, ale jej veriteľom. Právne postavenie G.
M. vyplýva aj z ďalšieho textu osvedčenia o dedičstve, podľa ktorého „dedičia uzavreli o vyporiadaní
dedičstva túto dohodu: zákonného dediča a veriteľa o prenechaní dedičstva na uspokojenie pohľadávky

nasledovne: 1/2 rodinného domu špecifikovaného v súpise nadobúda: G. M. veriteľ“. Odvolací súd
uzatvára, že G. M. nebol dedičom po poručiteľke, ako ho nesprávne označuje súdna komisárka
v osvedčení o dedičstve a jediným dedičom poručiteľky O. B. je jej syn žalobca. Okruh strán sporu
vzhľadom na to, že na LV č. XXXX G. XXXX katastrálne územie E. sú ako podieloví spoluvlastníci
dotknutých nehnuteľností zapísaní len žalovaní 1/ a 2/, bol určený správne.

19. O. B. zomrela XX.XX.XXXX. Ak sa v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva posudzuje existencia
vlastníckeho práva poručiteľa ku dňu jeho smrti, bolo potrebné v konaní skúmať, či ku dňu 28.06.2000
nadobudla O. B. vlastnícke právo k EKN parcele č. XXX a EKN parcele č. XXX v katastrálnom území E..20. Občiansky zákonník v znení účinnom ku dňu 28.06.2000 (ktoré znenie bolo potrebné na
nadobudnutie vlastníckeho práva O. B. aplikovať) upravoval nadobudnutie vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti vydržaním (žalobcom tvrdený spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva jeho matkou)
v § 134 tak, že oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch
rokov, ak ide o hnuteľnosť a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Vlastníkom nehnuteľnosti sa
podľa § 134 ods. 1 OZ v znení účinnom po 1. januári 1992 mohla stať osoba, ktorá splnila podmienky
stanovené citovaným ustanovením. Ustanovenie § 868 Občianskeho zákonníka uvádza, že pokiaľ nie

je ďalej ustanovené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.
januárom 1992. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pre 1. januárom 1992 sa
však posudzujú podľa doterajších predpisov. Právna úprava v Občianskom zákonníku po prijatí novely
uskutočnenej zákonom č. 509/1991 Zb. umožňovala držbu nehnuteľností uskutočňovanú do 31.12.1991
započítať do dĺžky vydržacej doby, čo znamená, že matka žalobcu mohla vydržať vlastnícke právo
k oprávnene držaným nehnuteľnostiam podľa právnej úpravy účinnej ku dňu svojej smrti, ak by bolo

preukázané, že minimálne 10 rokov do svojej smrti žalobcom označené nehnuteľnosti dobromyseľne
a nerušene užívala.
20.1 Žalobca v podaní, ktorým zmenil žalobu z určenia vlastníckeho práva vo svoj prospech na
žalobu o určenie, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom konania patria do dedičstva po jeho matke
tvrdil, že matka vydržala vlastnícke právo k označeným nehnuteľnostiam už 1. apríla 1984 z dôvodu,

že jej dobromyseľná a nerušená držba nehnuteľností začala 20.11.1972 a podľa ustanovenia § 135a
Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982 Zb. sa mohol občan, ktorý mal v nepretržitej držbe
nehnuteľnú vec 10 rokov stať jej vlastníkom.

21. Ustanovenie § 135a ods. 1, 2 v znení zákona č. 131/1982 Zb. znelo: Vlastníkom veci, ktorá môže

byť predmetom osobného vlastníctva, sa stane občan, ktorý má nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1)
hnuteľnú vec tri roky a nehnuteľnú vec desať rokov. Obdobne, pokiaľ nie je ustanovené inak, nadobudne
občan aj právo zodpovedajúce vecnému bremenu (§ 132a ods. 2). Ak ide o pozemok alebo jeho časť,
ktorý má občan nepretržite v držbe (§ 132a ods. 1) desať rokov a ku ktorému by sa inak mohlo zriadiť
právo osobného užívania (§ 199 ods. 1), nadobúda vlastníctvo k pozemku alebo k jeho časti štát; občan

nadobúda právo, aby sa s ním uzavrela dohoda o osobnom užívaní pozemku v rozsahu uvedenom v §
200. Ak výmera pozemku je väčšia než najvyššia prípustná výmera podľa § 200 a ak podľa územného
plánu alebo územného rozhodnutia možno prenechať do osobného užívania viac častí tohto pozemku,
má občan právo vybrať si len jednu z týchto častí, ku ktorej sa potom ako k samostatnému pozemku
dohodou zriadi právo osobného užívania.

22. Podmienkami vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam podľa § 135a ods. 1 OZ v znení
zákona č. 131/1982 Zb. bola oprávnená držba veci v zmysle § 132a ods. 1 OZ, uplynutie vydržacej
doby a spôsobilý predmet vydržania. Žalobca opomína, že ustanovenie § 135a ods. 2 OZ v znení
zákona č. 131/1982 Zb. upravuje zvláštne podmienky pokiaľ ide o spôsobilý predmet vydržania. Ak bol

predmetom držby pozemok, za spôsobilý predmet vydržania zákon označoval iba pozemok, ku ktorému
by inak mohlo byť zriadené právo osobného užívania. Vlastnícke právo v takom prípade nadobudol
štát a občanovi vzniklo právo na uzavretie dohody o osobnom užívaní pozemku. Matka žalobcu teda
nemohla nadobudnúť vydržaním vlastnícke právo k dotknutým pozemkom ku dňu 1. apríla 1984. Podľa
rozsudku Najvyššieho súdu Českej republiky z 3. apríla 2007 sp. zn. 22Cdo/781/2006, ktorý vychádzal

z rovnakej právnej úpravy než do 01.01.1992 platila aj na území Slovenskej republiky, pozemok (a
to akýkoľvek pozemok, nielen pozemok v tzv. socialistickom spoločenskom vlastníctve) nebol až do
01.01.1992, kedy nadobudla účinnosť novela Občianskeho zákonníka, prevedená zákonom č. 509/1991
Zb. spôsobilým predmetom vydržania vlastníckeho práva. Je to zrejmé jednak z toho, že pozemky neboli
podľa vtedajšej legislatívy aj teórie predmetom tzv. osobného vlastníctva (§ 127 OZ v znení pred novelou

č. 509/1991 Zb.), ako aj z toho, že oprávnený držiteľ pozemku, ktorý splnil v tejto dobe podmienky
vydržania mal len právo, aby s ním bola uzatvorená dohoda o osobnom užívaní pozemku podľa § 135a
ods. 2 OZ v znení platnom do 31.12.1991. Pokiaľ však taká dohoda uzatvorená nebola a oprávnená
držba pozemku k 01.01.1992 už netrvala, nemohol držiteľ nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním.
Obmedzenie rozsahu predmetov vydržania podľa Občianskeho zákonníka v znení zákona č. 131/1982

Zb. tak, že nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom, konštatuje NS SR aj v rozhodnutí sp.
zn. 4 Cdo 283/2009, tiež v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo 361/2012.23. Súd prvej inštancie po zistení, že kúpnopredajná zmluva z 20. novembra 1972 nebola registrovaná
štátnym notárstvom, hoci podľa § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom k tomuto
dňu k zmluve o prevode nehnuteľností bola potrebná registrácia štátnym notárstvom a vlastníctvo

k nehnuteľnej veci prechádzalo až registráciou zmluvy vyslovil názor, že táto kúpna zmluva je neplatná.
Odvolací súd nepovažuje záver súdu prvej inštancie o neplatnosti kúpnopredajnej zmluvy z dôvodu
jej neregistrácie štátnym notárstvom za správny. Kúpnopredajná zmluva uzavretá 20. novembra 1972
iba nenadobudla vecnoprávne účinky, t. j. na jej základe nedošlo k prechodu vlastníckeho práva
z predávajúcich na kupujúcich. Obligačné účinky zmluvy, t. j. povinnosť predávajúcich previesť na

nadobúdateľa nehnuteľnosť, povinnosť kupujúceho prevziať nehnuteľnosť a zaplatiť kúpnu cenu i pri
nedostatku vecnoprávnych účinkov tejto zmluvy, nastať mohli.

24. Vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím
štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom (§ 132 ods. 1 OZ v znení
účinnom od 01.01.1992). Inou skutočnosťou je aj vydržanie vlastníckeho práva.

25. Podľa § 134 ods. 1 OZ v znení účinnom od 01.01.1992 oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci,

ak ju má v nepretržitej držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide
o nehnuteľnosť.

26. Kto sa považuje za oprávneného držiteľa upravuje Občiansky zákonník v znení účinnom od
01.01.1992 v § 130 ods. 1 tak, že ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom,

že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba
je oprávnená.

27. Súd prvej inštancie zamietol žalobu na určenie, že matka žalobcu nadobudla vlastnícke právo
kspornýmnehnuteľnostiamvydržanímzdôvodu,ženesplnilajednuzpodmienokvydržaniavlastníckeho

práva a to oprávnenú držbu nehnuteľností. Rodičia žalobcu nemohli byť podľa názoru okresného
súdu dobromyseľní v tom, že im vlastnícke právo k terajším EKN parcelám XXX G. XXX, kat. úz. E.
svedčí, ak parcela EKN XXX nebola predmetom kúpnej zmluvy a kúpna zmluva, ktorou sa prevádzala
pozemnoknižná parcela č. XXX bez výmery, ktorá podľa tvrdenia žalobcu má zodpovedať súčasnej EKN
parcele č. XXX nebola napriek jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka (§

134 ods. 2 OZ v znení účinnom do 31.12.1991) registrovaná na štátnom notárstve. Pri obvyklej miere
opatrnosti, ktorú pri uzatváraní kúpnej zmluvy bolo možné od kupujúcich rodičov žalobcu očakávať, nie
je možné právny omyl, že vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam nadobudli aj bez nadobudnutia
účinnosti zmluvy, považovať za ospravedlniteľný a priznať právnej predchodkyni žalobcu vlastnícke
právo titulom vydržania.

28. Žalobca záverom súdu prvej inštancie oponoval, že rovnaký názor vyslovený v rozhodnutí sp. zn 4
Cdo/283/2009 je už prekonaný nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra
2018 a novšou judikatúrou NS SR sp. zn. 5 Cdo /210/2019 a judikatúra Najvyššieho súdu Českej
republiky pripúšťa nadobudnutie vlastníckeho práva aj k inému pozemku, ako je uvedené v zmluve,

napr. susednému pozemku. Názor žalobcu o „prekonanej“ judikatúre vzťahujúcej sa k téme, ktorá bola
predmetom konania sp. zn. 4 Cdo 283/2009 nie je celkom správny.

29.ÚstavnýsúdSRvnálezesp.zn.II.ÚS484/2015zo14.novembra2018riešilprávnuotázku,čimožno
občana nadobúdajúceho nehnuteľnosť na základe ústnej kúpnej a darovacej zmluvy v polovici 70 rokov,

kedy sa pre prevod nehnuteľnosti zmluvou vyžadovala jej registrácia na štátnom notárstve považovať za
oprávneného držiteľa nehnuteľnosti, keď podľa R 73/2015 oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý
je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto
do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe
zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č.

95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok) v znení
neskorších predpisov. Podľa R 74/2015 oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na
všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil
za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevodenehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme. Ústavný súd zaujal právny názor, že za
ústavne konformný treba považovať skorší výklad vydržania vlastníckeho práva, ktorého podstata
vyplýva z veci sp. zn. 3 Cdo 117/94 s textom: „k oprávnenej držbe (pozemkov) došlo... po dohode o

ich kúpe, o ktorej súdy nemali pochybnosti. Skutočnosť, že nedošlo k perfektnej, teda k platnej kúpnej
zmluve, na posudzovanie oprávnenosti tejto držby to nemalo podstatný vplyv. Platnosť nadobúdacieho
právneho titulu je rozhodujúci len pri prevode vlastníctva na základe právneho úkonu“ a ústavný súd
zdôraznil, že taký výklad § 134 v spojení s § 130 Občianskeho zákonníka, ktorý vo svojich dôsledkoch
v značnom rozsahu a podstatným spôsobom vylučuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva k

pozemku vydržaním, treba považovať jednoznačne za neprípustne reštriktívny, nerešpektujúci podstatu
a zmysel zákonného inštitútu vydržania, a teda za ústavne neakceptovateľný. Pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že
držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,

prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.

30. Uznesenie NS SR sp. zn. 4 Cdo 238/2009 bolo vydané 27.10.2010, ale ako judikát č. 73/2015 bolo
uverejnené až v roku 2015. Nezodpovedá skutočnosti, že najvyšší súd upustil od názoru vysloveného
v R 73/2015.

30.1 Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 147/2016 z 22. februára 2018 (R 62/2018) nadviazal
na rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 283/2009 (R 73/2015) a jeho závery vztiahol aj na nadobudnutie práva
zodpovedajúceho vecnému bremenu s právnou vetou, že od 1. januára 1992 nemôže dobrú vieru
určitého subjektu v to, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, zakladať zmluva, na
základe ktorej nebol povolený vklad do katastra nehnuteľností.

30.2 V uznesení z 27.01.2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2015 (R 74/2015) najvyšší súd judikoval, že dobrá
viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si
prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech
záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu).
Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí,

treba posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k
právnemudôvodu(titulu),zktoréhosaodvodzujevznikpráva.Dobrávieraoprávnenéhodržiteľa,ktoráje
daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi
vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky
okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na

základeputatívnehoprávnehotitulu.Jealepotrebnéposúdiť,čidržiteľpribežnejopatrnosti,ktorúmožno
vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu
dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam,
kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný
je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú

možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen
skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných
právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych
skutočností. Pre účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z
neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je

právny omyl neospravedlniteľný (viď aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo
97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť
jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje - pri zachovaní obvyklej
opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má
v úmysle urobiť.

30.3 Aj v rozsudku z 30.11.2022 sp. zn. 4 Cdo 274/2020 vydanom po náleze ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 484/2015 (v ktorom skutkovým základom sporu bolo tvrdené vydržanie vlastníckeho práva na
základe neregistrovanej dohody o osobnom užívaní pozemku) najvyšší súd aplikoval závery judikátu R
73/2015 s vysvetlením, že „niet rozumného dôvodu, prečo by judikatúrne axiómy o neospravedlniteľnom
právnom omyle (R 73/2015) nebolo možné použiť aj v prípadoch dohôd o osobnom užívaní pozemku,

ktorých účinnosť podmieňoval zákon rovnako ako v prípade zmlúv o prevode nehnuteľnosti registráciou
štátnym notárstvom (porovnaj § 134 ods. 2 a § 205 ods. 2 OZ v znení do 31. decembra 1991). V
preskúmavanej veci je priamo v dohode uvedené, že právo osobného užívania sporného pozemku
vznikne (až) jej registráciou štátnym notárstvom. Žalobcovia jednoznačne nepostupovali s obvykloumierou opatrnosti a pokiaľ vstúpili do držby sporného pozemku na základe dohody, ktorá nebola
registrovaná štátnym notárstvom, hoci jednoznačné a zrozumiteľné ustanovenie zákona (§ 205 ods. 2
OZ) vznik práva osobného užívania pozemku podmieňovalo jej registráciou, nemohli byť so zreteľom

na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú nositeľmi tohto práva, i keď subjektívne mohli byť o tom
presvedčení. Nemožno preto uvažovať o ich ospravedlniteľnom omyle. Dovolací súd uzavrel, že
žalobcovia v okolnostiach daného prípadu neboli oprávnenými držiteľmi práva osobného užívania
sporného pozemku, a preto sa nemohli z tohto titulu stať k 1. januáru 1992 jeho vlastníkmi v zmysle
§ 872 ods. 1 OZ“.

30.4 Ani v rozsudku z 12.08.2021 sp. zn. 5 Cdo 210/2019 dovolací súd závery vyplývajúce z R
73/2015 nepoprel. Dovolateľky v tejto veci tvrdili odklon súdov nižšej inštancie od ustálenej rozhodovacej
praxe, za ktorú označili rozhodnutia NS SR sp.zn. 3 Cdo 147/2016, 4 Cdo 287/2006, 5 Cdo 234/2009
a rozhodnutia ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 484/2015 a II. ÚS 384/2008. Najvyšší súd uviedol,
že „z rozhodnutí, na ktoré dovolateľky poukazujú v rámci svojho dovolania vo veci odklonu súdov
nižšej inštancie vyplýva, že judikatúra je konštantná v názore spočívajúcom v tom, že predpokladom

vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo
právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec
patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa
musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j., či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú
možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo

mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa
nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus
putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký
právny titul svedčí (rozhodnutie najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/287/2006). Pri ústavne konformnom
výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ objektívne mohol byť presvedčený o tom, že

držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Nemôže byť teda rozhodujúce, že pritom nesplnil zákonné
podmienky. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade
s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu,
prípadneposkytolinédohodnutéplnenie,alebopreukázateľneišloodarakobezodplatnéplnenie.(Nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 484/2015 zo 14. novembra 2018). Najvyšší súd aj

v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/283/2009 vyslovil, že o dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží
vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému
došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na
okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny.
Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov

a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Omyl
držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného
ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba
vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si
určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok,

a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré
budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký
oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie,
ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na
rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby vydržiteľ preukazoval platný právny

dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného
katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu (aj putatívneho), ktorý jeho
vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Dobrá viera oprávneného
držiteľa, ktorá je daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci, sa musí vzťahovať i k titulu, na
základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Takýmto titulom (právnym dôvodom) sa

môže rozumieť len právny úkon, ktorým sa vec prevádza na iného vlastníka, napr. kúpna zmluva,
darovacia zmluva, rozhodnutie štátneho orgánu a pod. V riešenom prípade dovolací súd uzavrel, že
oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že
je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení
do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym

notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom.
Z rovnakých hľadísk posudzoval dovolací súd vo veci sp. zn. 3Cdo/147/2016, v ktorej dospel k záveru,
že dobrú vieru určitého subjektu v to, že vykonáva právo zodpovedajúce vecnému bremenu, nemôže
v zásade zakladať zmluva uzatvorená od 1. januára 1992, na základe ktorej nebol povolený vklad dokatastra nehnuteľností“ a dovolací súd uzavrel, že dovolateľky neopodstatnene tvrdia dôvod prípustnosti
dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP, majúc za to, že odvolací súd sa pri vyriešení otázky splnenia
podmienok dobromyseľnej držby odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, keď že

súd prvej inštancie a odvolací súd rozhodli na báze toho, že bola splnená podmienka dobromyseľnosti
držby, pretože právny predchodca žalovanej mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec
poctivým spôsobom nadobudol. Oba tituly, od ktorých odvodzoval vstup do držby považovali za také,
ktoré jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňovali.
Dovolací súd teda rozhodnutie sp.zn. 4 Cdo/283/2009 aj po náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS

484/2015 zahrnul do ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorej dobrá viera oprávneného držiteľa pre
účely vydržania vlastníckeho práva musí byť daná so zreteľom k všetkým okolnostiam veci a musí sa
vzťahovať i k titulu, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo.

31. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu rozhodol vo veci v súlade s ustálenou
rozhodovacou praxou, keď žalobu zamietol z dôvodu, že matka žalobcu nemohla vydržať vlastnícke

právo k sporným nehnuteľnostiam (že jej vlastnícke právo k nim patrí, len táto otázka bola po zmene
žaloby jej predmetom) pre absenciu dobrej viery (nebola dobromyseľná).

32. Podľa rozsudku z 12.08.2021 sp. zn. 5 Cdo 210/2019, na ktoré odkazuje sám žalobca v odvolaní sa
musídobrávieraoprávnenéhodržiteľavzťahovaťajktitulu,nazákladektoréhomôžedržiteľnadobudnúť

vlastnícke právo.
32.1 Občiansky zákonník v znení účinnom do ku dňu uzavretia kúpnej zmluvy z 20.11.1972 umožňoval
v § 133 nadobudnúť vlastnícke právo k veci kúpnou zmluvou, hneď v nasledujúcom ustanovení § 134
ods.2všakjednoznačnestanovilzapodmienkuprechoduvlastníckehoprávaknehnuteľnosti(pozemku)
registráciu kúpnej zmluvy štátnym notárstvom. Rodičov žalobcu nemožno považovať za primerane

opatrných kupujúcich nielen preto, že napriek výslovnému upozorneniu v kúpnej zmluve, že zmluva
nadobudne účinnosť až jej registráciou na štátnom notárstve zmluvu neregistrovali, ale aj z dôvodu, že
si nepreverili, či v zmluve uvádzaní predávajúci sú vlastníkmi odpredávaných nehnuteľností, čo mohli
urobiťnahliadnutímdopozemnoknižnejvložkyč.XXXXkat.úz.E.anepreverilisianipredmetprevodu,či
parcely, o ktoré majú záujem, sú v kúpnej zmluve označené správne. Žalobca vypovedal, že jeho rodičia

nekupovali pozemnoknižné parcely č. XXX G. XXX evidované v pozemnoknižnej vložke č. XXXX kat. úz.
E. a nikdy tieto parcely ani neužívali. K EKN parcele č. XXX žalobca netvrdí existenciu nadobúdacieho
titulu, iba poukazuje na rozhodnutie NS ČR sp. zn. 22 Cdo 954/2005 z 15. júla 2006.

33. Česká judikatúra nepatrí do ustálenej rozhodovacej praxe v zmysle právnej vety rozhodnutia

najvyššieho súdu R 71/2018, avšak vzhľadom na historicky rovnakú právnu úpravu Slovenskej a Českej
republiky je podľa názoru dovolacieho súdu vysloveného v rozhodnutí sp. zn. 4 Cdo/274/2020 možné
na ňu prihliadnuť pokiaľ ide o obdobný právny problém.
33.1 V žalobcom označenom rozhodnutí sa Najvyšší súd Českej republiky venoval otázke nadobudnutia
vlastníckeho práva k susednému pozemku vydržaním v dôsledku jeho užívania omylom po kúpe iného

pozemku a riešil, akého veľkého pozemku sa môže držiteť chopiť, aby bol jeho omyl ospravedlniteľný
a jeho držba bola oprávnená. Za ospravedlniteľný omyl najvyšší súd označil omyl, ku ktorému došlo
napriek tomu, že držiteľ postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno od neho vzhľadom ku
všetkým okolnostiam očakávať. Jedným hľadiskom pre posúdenie ospravedlniteľného omylu je podľa
názoru dovolacieho súdu aj pomer plochy kúpeného pozemku a skutočne držaného pozemku, záleží

aj na tvare pozemku a ich umiestnení v teréne. Význam zohráva aj spoločné oplotenie pozemkov,
rozsah užívania právnym predchodcom a pod. Ospravedlniteľnosti omylu nasvedčuje, ak si ani vlastník
susedného pozemku neuvedomil, že nadobúdateľ drží aj časť jeho pozemku. Pri posudzovaní pomeru
nadobudnutej a skutočne držanej plochy pozemkov je potrebné vychádzať z celkovej výmery na seba
nadväzujúcich pozemkov, ktoré tvoria funkčný celok.

33.2 Odvolací súd opakuje, že právni predchodcovia žalobcu nepostupovali pri kúpe nehnuteľností
s takou mierou opatrnosti, ktorú vzhľadom na vtedajšiu dobu bolo možné od nich očakávať
a k argumentácii žalobcu o nadobudnutí susedného pozemku ospravedlniteľným omylom prednesenej
až v odvolaní dopĺňa, že rodičia žalobcu nekupovali kúpnou zmluvou z 20.11.1972 pozemok ako jeden
funkčný celok, umiestnenie pozemnoknižnej parcely č. XXX na strane jednej, s ktorou v malom rozsahu

susedila parcela č. XXX nesúmerného tvaru a parciel č. XXX G. XXX na strane druhej na úplne
odlišnom mieste nemohlo v kupujúcich vyvolať ospravedlniteľný omyl, že kúpili aj EKN parcelu č. XXX.
Vykolíkovanie EKN parcely č. XXX a jej odovzdanie právnym predchodcom žalobcu predávajúcimiz kúpnej zmluvy z roku 1972 preukázané v konaní nebolo. Aj na túto parcelu, aj keď ju rodičia žalobcu
dlhodobo užívali sa vzťahuje záver, že neboli jej dobromyseľnými držiteľmi.

34. Súd prvej inštancie zdôvodnil nevykonanie žalobcom navrhnutých dôkazov ich nadbytočnosťou.
34.1 Podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/100/2018, 5Cdo/202/2018, 5Cdo 107/2019
(a iné) procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených
návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo,
z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť len tromi

dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je
navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého
dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou
potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku
ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných
pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl.

46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý
proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť
vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť.
34.2 Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že výsluch žalobcom navrhovaných svedkov
označených v čestných vyhláseniach doložených do spisu by bol nadbytočný z dôvodu, že užívanie

EKN parciel č. XXX G. XXX kat. úz. E. žalobcom spochybnené v konaní nebolo, sám žalovaný 1/
vyzval žalobcu, aby v ich užívaní (bez právneho dôvodu) nepokračoval, preto nebolo potrebné v konaní
dokazovať toto tvrdenie. Zistenie, že žalobca užíva sporné nehnuteľnosti nebolo podstatné pre právne
posúdenie nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam matkou žalobcu vydržaním
podľa § 134 ods. 1 OZ v účinnom znení.

35. Odvolací súd uzatvára, že žiaden z odvolacích dôvodov nebol spôsobilý spochybniť správnosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej a výroku o trovách konania. Pokiaľ odvolací súd zmenil
druhý výrok prvoinštančného rozhodnutia o trovách konania tak len z dôvodu, aby bolo presne uvedené,
že nárok na náhradu trov konania od žalobcu podľa § 255 ods. 1 C. s. p. vznikol každému žalovanému

zvlášť v rozsahu 100 %.

36. O povinnosti žalobcu nahradiť žalovaným trovy odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa §
262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C. s. p. zohľadňujúc výsledok odvolacieho konania (úspech žalovaných).

37. Toto rozhodnutie prijal senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C. s. p.).Dovolanie v prípadoch uvedených v § 421 odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) C. s. p. (§ 421 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C. s. p. nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C. s. p.); na určenie výšky
minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej
inštancie (§ 422 ods. 2 C. s. p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné

spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C. s. p.).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 C. s. p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C. s. p.); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie,
a) ktorému súdu je určené,
b) kto ho robí,
c) ktorej veci sa týka,

d) čo sa ním sleduje a
e) podpis
(§ 127 ods. 1 C. s. p.).

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky

tohto konania (§ 127 ods. 2 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C .s p.)

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.)

Strany sporu majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou
o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C. s. p.). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo
zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej

pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.).

Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom;dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak jea) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C. s. p.).

Ak neboli splnené podmienky podľa § 429 C. s. p., resp. dovolanie má vady podľa § 429 C. s. p. napriek
riadnemu poučeniu dovolateľa o povinnosti podľa § 429 C. s. p. v odvolacom konaní, resp. napriek
výzve súdu prvej inštancie adresovanej dovolateľovi na odstránenie vád a jeho poučení o následkoch
neodstránenia vád dovolania, dovolací súd dovolanie odmietne (§ 447 písm. e) C. s. p. v spojení s §
436 ods. 1 C. s. p.).