Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Monday, June 26, 2023

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Cdo/155/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712208024
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Peter Melicher
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2023:5712208024.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne H. L., narodenej X. E. XXXX, H., Š. X. XX/XX, v
zastúpeníMgr.PeterBaláž,advokát,sosídlomvMartine,Volgogradská10964/19,IČO:42071411,proti
žalovanému 1/ Mesto Martin, so sídlom v Martine, Vajanského Námestie 1, IČO: 00 316 792, v zastúpení
Ulianko & partners, s.r.o., so sídlom vo Zvolene, Nám. SNP 37, IČO: 36 856 517, o určenie povinnosti
žalovaného 1/ uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva bytu a proti žalovaným 2/ J. L., narodenému XX.

H. XXXX, H., Š.K. X. XX/XX, 3/ K. L., narodenému XX. C. XXXX, H., Š. X.H. XX/XX, obaja v zastúpení
JUDr. Katarína Turanská, advokátka, so sídlom v Martine, Štúrovo námestie 10520/13B, IČO: 37 900
170, v spore o zrušenie spoločného nájmu bytu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ a o uloženie povinnosti
byt vypratať, vedenom na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 8C/106/2012, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2020, č. k. 10Co/116/2019-545, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 30. apríla 2020 sp. zn. 10Co/116/2019 z r u š u j e a vec mu v

r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 8C/106/2012-499 z 11. januára
2019 v spojení s opravným uznesením č. k. 8C/106/2012-619 z 9. júla 2021 zamietol žalobu, ktorou sa
po pripustení jej zmeny na pojednávaní dňa 2. novembra 2016 žalobkyňa domáhala voči žalovanému 1/
uloženiapovinnostiuzavrieťsňouzmluvuoprevodevlastníctvabytuč.XXvbytovomdome,súp.č.XXX,

vchod č. XX, nachádzajúceho sa na X. Ľ.. Š. v H., spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach
a spoločných zariadeniach domu v 7305/334645-inách, spoluvlastníckeho podielu na zastavanom
pozemku parcely registra „C“ pod parc. č. 377 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1 430 m2 v
7305/334645-inách, zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. H., obec H., okres Martin, katastrálny odbor (ďalej
len „byt“). Výrokom II. zrušil právo spoločného nájmu bytu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ k bytu a určil,
že ďalším výlučným nájomcom sa stáva žalobkyňa. Žalovaní 2/ a 3/ boli povinní sa z bytu vysťahovať

a byt vypratať do 60 dní po zabezpečení náhradného ubytovania. Uviedol, že týmto výrokom vyhovel
žalobe žalobkyne v časti týkajúcej sa jej eventuálneho petitu na zrušenie spoločného nájmu bytu a nie
žalobe žalovaných 2/ a 3/ o zrušenie spoločného nájmu bytu, ktorú zamietol. Žalovanému 1/ priznal
právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v celom rozsahu. Žalobkyni a žalovaným 2/ a 3/ právo na
náhradu trov konania nepriznal.
1.1. Žalovaní 2/ a 3/ sa v inom konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 5C/179/2015

domáhali v pozícii žalobcov voči žalobkyni (tam v pozícii žalovanej) zrušenia spoločného nájmu bytu a
aby súd prikázal byt do ich spoločného nájmu s určením povinnosti žalobkyni byt vypratať. Na základe
unesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 9Co/669/2015-207 z 29. októbra 2015 súd prvej inštancie spojil
uznesením č. k. 8C/106/2012-212 z 27. januára 2016 konanie o žalobe žalobkyne vedené pod sp.
zn. 8C/106/2012 a konanie o žalobe žalovaných 2/ a 3/ vedené pod sp. zn. 5C/179/2015 na spoločné
konanie vedené pod sp. zn. 8C/106/2012.

1.2. Z vykonaného dokazovania sledujúc právny názor odvolacieho súdu (uznesenie Krajského súdu v
Žilineč.k.10Co/182/2017-352z27.marca2018)malsúdprvejinštanciezato,žespoločnýminájomcamibytu sa po smrti pôvodného výlučného nájomcu D. L. stali žalobkyňa s jej bývalým manželom J. L. a
deťmi - žalovanými 1/ a 2/. Konštatoval, že hoci k zákonnému prechodu spoločného nájmu k bytu na nich
došlo počas trvania ich manželstva, nesvedčil spoločný nájom bytu len manželom, ale išlo o spoločný

nájom spolu s ich deťmi s poukazom na ust. § 706 ods. 1 prvá veta zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Súd prvej inštancie zároveň
zdôraznil,žepokiaľrozsudkomč.k.8C/56/2008-79z24.septembra2008zrušilsúdprvejinštancieprávo
spoločného nájmu bytu žalobkyne a jej bývalého manžela a určil za výlučného nájomcu bytu žalobkyňu,
riešil konštitutívne dotknutý právny vzťah iba medzi nimi, neriešil právo spoločného nájmu bytu voči

ďalším nájomcom (deťom - žalovaným 2/ a 3/) a ani nemohol, pretože títo sa účastníkmi konania nestali
a ani nimi neboli. Zároveň výsledky dokazovania nepreukázali, že žalovaní 2/ a 3/ trvalo opustili spoločnú
domácnosť (byt), keďže žalovaní 2/ a 3/ v rozhodnej dobe prebývali v mieste výkonu práce, čo bez
ďalšieho neznamená splnenie znaku trvalosti. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalobkyňa sa
nestala výlučným nájomcom bytu, ale jej a žalovaným 2/ a 3/ svedčí k bytu spoločný nájom. Žaloba
voči žalovanému 1/ o určenie povinnosti s ňou uzatvoriť zmluvu o prevode bytu do jej vlastníctva preto

dôvodná nie je.
1.3. Súd prvej inštancie mal za preukázané narušené vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanými 2/
a 3/, na základe čoho konštatoval splnenie zákonného predpokladu pre zrušenie spoločného nájmu
bytu podľa § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda stav brániaci užívaniu spoločnými nájomcami.
Podľa súdu prvej inštancie narušenie vzťahov zavinili žalovaní 2/ a 3/, keďže žalobkyňa neopustila byt

dobrovoľne. Uzavrel, že zrušenie práva spoločného nájmu účastníkov sporu vzhľadom na narušené
vzťahy je jediným možným riešením. Za jediného nájomcu bytu určil žalobkyňu, prihliadol na účelné
využitie bytu v súlade so záujmami spoločnosti, na jej zdravotný stav a sociálne pomery strán sporu, ich
pracovné zaradenie, zásluhy o získanie bytu, príčiny vzniku stavu, ktorý bráni spoločnému nájmu bytu
a na predpoklady pokojného a riadneho spolužitia osôb, ktoré budú byt spoločne užívať.

2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) v záhlaví označeným rozsudkom, rozsudok súdu prvej
inštancie vo výroku II zmenil tak, že právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ k bytu
zrušil a určil, že žalovaní 2/ a 3/ budú byt užívať ako nájomcovia. Žalobkyni uložil povinnosť sa z bytu
vysťahovať a byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a

žalovanými 2/ a 3/ nárok na náhradu trov konania ani jednej procesnej strane nepriznal. Odvolací súd
sa nedotkol rozsudku v odvolaním nenapadnutom výroku I. (zamietnutie žaloby voči žalovanému 1/) a
súvisiaceho výroku III. o náhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/.
2.1. Zhodne so súdom prvej inštancie mal odvolací súd z vykonaného dokazovania za preukázané,
že žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú spoločnými nájomcami bytu, ich spoločný nájom vznikol zo zákona

- titulom prechodu nájmu v dôsledku smrti pôvodného nájomcu bytu D. L., rozsudkom Okresného
súdu Martin sp. zn. 8C/56/2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7Co/182/2009
bol riešený iba spoločný nájom bytu medzi žalobkyňou a jej bývalým manželom (synom pôvodného
nájomcu) a spoločný nájom žalobkyne a jej detí (žalovaných 2/ a 3/) predmetnými rozhodnutiami súdov
riešený nebol a že žalovaní 2/ a 3/ spoločnú domácnosť ako nájomcovia bytu trvale neopustili. Odvolací

súd mal za preukázané splnenie hmotnoprávnej podmienky uvedenej v ustanovení § 702 ods. 2 prvej
vety Občianskeho zákonníka pre zrušenie spoločného nájmu bytu medzi žalobkyňou a žalovanými 2/
a 3/, keďže vo vzájomných vzťahoch strán sporu existoval taký stav, ktorý bránil spoločnému užívaniu
bytu s nimi ako spoločnými nájomcami. Odlišne od súdu prvej inštancie odvolací súd určil za spoločných
nájomcov žalovaných 2/ a 3/, čo odôvodnil tým, že aj žalobkyňa prispela k stavu neumožňujúcemu

spoločný nájom bytu. Hoci mala vedomosť, že právo spoločného nájmu bytu vzniklo aj jej synom
(žalovaným 2/ a 3/) po úmrtí ich starého otca z otcovej strany, pričom obaja síce odchádzali za prácou
a v byte nebývali často, mali v ňom však osobné veci, za tejto situácie bolo žiaduce, aby so svojimi
synmi otázku bývania (nájmu v byte) serióznou formou ako ich matka minimálne prekonzultovala. Ďalej
odvolací súd prihliadol na to, že sporný byt od roku 2008 užívajú žalovaní 2/ a 3/ a v neposlednom rade

aj na to, že prípadné určenie žalobkyne za výlučného nájomcu bytu s uložením jej povinnosti zabezpečiť
žalovaným 2/ a 3/ bytovú náhradu, by pre ňu znamenalo neprimeranú ekonomickú aj osobnú záťaž
vzhľadom na jej možnosti, schopnosti, zdravotný stav a príjem. V rámci usporiadania veci odvolací súd
vychádzajúc aj z ust. § 712c Občianskeho zákonníka ponechal žalobkyni „právo bývania„v byte do tej
doby, pokiaľ jej žalovaní 2/ a 3/ nezabezpečia náhradný byt.

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa (ďalej len „dovolateľka“) z dôvodov
podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP Dovolateľka namieta postup odvolacieho súdu,
keď tento v hrubom rozpore so skutkovými zisteniami, s povinnosťou dôkladne jednotlivo aj vo vzájomnejsúvislosti hodnotiť všetky dôkazy ale najmä v príkrom rozpore so základnými princípmi civilného
sporového konania - princípom právnej istoty, ktorého obsahom je spravodlivá a účinná ochrana práv,
vyhodnotil skutkový stav tak, že dovolateľka spoluzavinila nemožnosť ďalšieho užívania bytu. Odvolací

súd v tomto smere pri hodnotení dôkazov a následnej úvahe o tom, ako ide vo veci rozhodnúť, pochybil
a naplnil tak svojim postupom dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. V tomto prípade mal v
zmysle konštantnej judikatúry (napr. rozhodnutie publikované v zbierke rozhodnutí pod R 23/1989)
odvolací súd prejsť všetky skutočnosti svedčiace v prospech každej zo strán, pričom odvolací súd
zmenilrozhodnutiesúduprvejinštancievychádzajúczozjavnenesprávnychzáverovhruboporušujúcich

princípy spravodlivosti, čím je naplnený dovolací dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Rozsudok ako aj
postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, vykazuje vady spočívajúce v postupe odvolacieho súdu, ktorý v
rozpore so zákonnou podmienkou zakotvenou v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore
s vlastným skutkovým zistením určil za ďalších nájomcov bytu žalovaných 2/ a 3/. Odvolací súd vôbec
neaplikoval pravidlo správania uvedené v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy nie je možné určiť
za ďalšieho nájomcu bytu toho, kto zavinil stav brániaci spoločnému užívaniu bytu, pričom tento odklon

od zákona ako aj súdmi aplikovanej praxe podporenej aj názormi odbornej obce (napríklad komentár
k § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, C. H. Beck, Števček a kol.) nijako nezdôvodnil; v tom vidí
dovolateľka vadu podľa § 420 písm. f) CSP, ako aj podľa § 421 ods. 1 písm. a) CSP. S poukazom na
stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (R
2/2016), rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, nie je z neho zrejmé, prečo odvolací

súd nezobral do úvahy všetky okolnosti prípadu a kritériá pre určenie, kto bude nájomcom, bytu do
budúcna a či sa nimi vôbec zaoberal; dá sa povedať, že dôvody, o ktoré oprel prvostupňový súd svoje
rozhodnutie, odvolací súd úplne prehliadol; rozsudkom odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie,
ktoré bolo riadne a dostatočne odôvodnené a v ktorom sa súd vysporiadal so všetkými podstatnými
otázkami; odvolací súd dospel k protichodným skutkovým zisteniam ako prvostupňový súd; o to väčšia

bola potreba takéto rozhodnutie náležite odôvodniť; dovolateľka má za to, že odôvodnenie rozsudku je
absolútne nepresvedčivé a stručné, vykazuje tak závažné nedostatky, táto vada napĺňa dovolací dôvod
podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka tiež namieta porušenie práva na spravodlivý proces, keď odvolací
súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že skorším rozsudkom súdu
prvej inštancie bola určená za výlučnú nájomníčku bytu. Dovolateľka preto navrhuje, aby dovolací súd

rozsudok zrušil a vrátil vec na opätovné konanie a rozhodnutie odvolaciemu súdu, resp., aby rozsudok
zmenil tak, že za výlučného nájomcu bytu určí dovolateľku. Zároveň si dovolateľka uplatňuje nárok na
náhradu trov dovolacieho konania.

4. Žalovaní 1/, 2/, 3/ navrhli podané dovolanie s poukazom na ustanovenie § 447 CSP odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení,
že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),
zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP),
preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne je dôvodné.

6. Žalobkyňa podala dovolanie z dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP a z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm.
a) CSP. Dovolací súd najskôr pristúpil k posúdeniu dovolacieho dôvodu podľa § 420 písm. f) CSP.

7. Žalobkyňa vyvodzovala prípustnosť podaného dovolania na základe ustanovenia § 420 písm. f)

CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces, keď vytýkala odvolaciemu súdu nedostatočné odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu, keď
tento v hrubom rozpore so skutkovými zisteniami, s povinnosťou dôkladne jednotlivo aj vo vzájomnej

súvislosti hodnotiť všetky dôkazy ale najmä v príkrom rozpore so základnými princípmi civilného
sporového konania - princípom právnej istoty, ktorého obsahom je spravodlivá a účinná ochrana práv,
vyhodnotil skutkový stav tak, že dovolateľka spoluzavinila nemožnosť ďalšieho užívania bytu.

8. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces.9. Z dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu okrem iného vyplýva, že doterajší pojem „odňatie možnosti
konať pred súdom“ sa nahradil terminologicky správnym pojmom „právo na spravodlivý proces“, ktorého
obsahové znaky vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného

súdu Slovenskej republiky.

10. Judikatúroukonkretizovanýobsahprávanaspravodlivýprocespodľačl.46ods.1ÚstavySlovenskej
republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) je
veľmipestrý.Procesnéelementytohtoprávazdôrazňujú„stanovenýpostup“,tedadodržanieprocesných

pravidiel v konaní ako celku pred všeobecným súdom. Nezávislosť jeho rozhodovania sa uskutočňuje
v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Jedným z takýchto princípov,
predstavujúcim súčasť práva na riadny proces, vylučujúcim svojvôľu pri rozhodovaní, je i povinnosť súdu
svoje rozhodnutie odôvodniť spôsobom zakotveným v ustanovení § 220 ods. 2 a 3 CSP. Z odôvodnenia
musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej
a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery súdu v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho
rozhodnutia nevyplývajú, alebo ignorujú kogentnú normu, či popierajú všeobecne akceptované chápanie
dotknutého právneho inštitútu, treba také rozhodnutie považovať za stojace v rozpore s čl. 46 ods. 1
ústavy, ako i čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Porušenie práva na spravodlivý (riadny) proces nie je však možné vykladať tak, že by sa dovolateľovi
garantoval úspech v konaní, či sa zaručovalo právo na rozhodnutie zodpovedajúce jeho predstavám.
Obsahomtohtoústavouadohovoromzaručenéhoprávajezaistenieprávanaspravodlivé(riadne)súdne
konanie, v ktorom sa uplatnia všetky zásady súdneho rozhodovania v súlade so zákonmi a pri aplikácii
ústavných princípov. Okolnosť, že dovolateľ so závermi či názormi odvolacieho súdu nesúhlasí, nemôže

sama osebe založiť dôvodnosť dovolania.

12. Pojem „právo na spravodlivý proces“ teda podľa názoru najvyššieho súdu zahŕňa nielen
„postup súdu“ ako jeho „faktickú“ činnosť, ale (najmä) aj nesprávne súdne rozhodnutie, v dôsledku
ktorého nemohol účastník konania (dovolateľ) uplatniť svoje práva pred okresným i krajským súdom.

Predovšetkým súdnym rozhodnutím je takmer výlučne determinované právo na spravodlivý proces, lebo
ním sa súdne konanie ako celok končí. Niet preto žiadneho dôvodu pre všeobecný záver, že by malo
byť z tohto pojmu (právo na spravodlivý proces) vylučované rozhodnutie súdu, ktorým sa završuje (resp.
končí) celé konanie (porov. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 105/06, III. ÚS
330/2013 a pod.).

13. Podľa posledne citovaného nálezu ústavného súdu (III. ÚS 330/2013) súčasťou obsahu základného
práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré odborne jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom žiadanej súdnej ochrany. Otázku,

či súd splnil svoju povinnosť riadne a právne správne odôvodniť svoje rozhodnutie, možno posúdiť len
so zreteľom na okolnosti prípadu.

14. Podľa tohto výkladu nie je - logicky vzaté - prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP závislá
na jeho dôvodnosti, totiž až na tom, keď „vyjde najavo“ (ne)správnosť dovolateľovho tvrdenia o existencii

dôvodu zmätočnosti vo forme porušenia práva na spravodlivý proces. To však môže vyjsť najavo iba
vtedy (či až vtedy), ak dovolací súd vecne preskúma tvrdenie dovolateľa o porušení tohto práva, o
tvrdenom dôvode porušenia práva na spravodlivý proces vydá svoje fiktívne rozhodnutie, ktorým buď
dovolanie rozsudkom zamietne (vtedy je dovolanie neprípustné), ak je napadnuté rozhodnutie správne,
alebo napadnuté rozhodnutie zruší (vtedy je dovolanie prípustné a zároveň aj dôvodné).

15. Prípustnosť dovolania však dovolací súd musí skúmať skôr, než sa pustí do meritórneho (vecného)
prejednávania dovolacích dôvodov. Už z toho vyplýva, že dovolací súd nemôže prípustnosť dovolania
posudzovať podľa výsledku vecného prejednania dovolania (jeho dôvodov). Rovnako nie je logické, aby
dovolací súd uznesením odmietol dovolanie ako neprípustné z dôvodu, že podľa jeho názoru nejde

o porušenie práva na spravodlivý proces, alebo preto, že nie je opodstatnený iný dovolací dôvod. Vo
všetkých týchto prípadoch (fázach konania) nejde totiž už o prípustnosť, ale o dôvodnosť dovolania a
obsah i forma rozhodnutia dovolacieho súdu sa musí riadiť ustanovením § 448 a § 449 CSP.16. Citované ustanovenie zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v
ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý
proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré
tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej
ochrany práva. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že
dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f) CSP, treba považovať

aj taký postup súdu, ktorým sa strane odmieta možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ktorým dochádza k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae), keď súdom
prijaté závery nemajú svoj racionálny základ v interpretácii príslušných ustanovení právnych predpisov
a teda sú svojvoľné a neudržateľné a keď rozhodnutie súdu neobsahuje žiadne dôvody alebo ak
v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci, prípadne, ak
argumentácia obsiahnutá v odôvodnení rozhodnutia je natoľko vnútorne rozporná, že rozhodnutie ako

celok je nepresvedčivé.

17. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch
jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, že súdy sa musia zaoberať
najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie

týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý
proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

18. Rovnako, podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyžaduje, aby sa súd jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,
ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Povinnosťou
všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie
založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky

rozhodnutia (napr. III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení
v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie
považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
slobôd(I.ÚS243/07).Súdbymalbyťpretovosvojejargumentáciiobsiahnutejvodôvodneníkoherentný,
t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver. Súčasne

musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby premisy zvolené v
rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú
(ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (I.
ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08).

19. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry
ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie
spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý
proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť, je totiž odrazom

práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktorý sa
zaoberá so všetkými právne relevantnými dôvodmi uplatnenej žaloby, ako aj so špecifickými námietkami
strany sporu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane
druhej sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným
spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci

využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá
i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

20. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a

presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa
odvolací súd musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené
vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Právne závery odvolaciehosúdumôžubyťdostatočnepreskúmateľnélenvtedy,akodvolacísúdposkutkovomvymedzenípredmetu
konania podá zrozumiteľný a jasný výklad, z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu
vychádzal, ako ich interpretoval a prečo pod tieto ustanovenia podriadil, prípadne nepodriadil zistený

skutkový stav.

21. Rozhodnutie je nepreskúmateľné vtedy, keď jeho písomné vyhotovenie neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (porovnaj závery vyplývajúce zo stanoviska
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015, publikovaného

v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky
1/2016 pod č. 2). Za nedostatok zásadného vysvetlenia dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu
treba považovať predovšetkým úplnú absenciu dôvodov vysvetľujúcich právny záver súdu v otázke,
od riešenia ktorej bola závislá opodstatnenosť uplatneného nároku, ako aj vnútornú rozpornosť
odôvodnenia rozhodnutia, priečiacu sa pravidlám logického uvažovania.

22. Porušením práva na spravodlivý proces je aj stav, keď v hodnotení skutkových zistení a skutkových
záverov absentuje určitá časť skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, eventuálne - alebo tým skôr
- pokiaľ boli stranami sporu namietané, no napriek tomu odvolací súd náležitým spôsobom v celom
súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil bez toho, že by dostatočným spôsobom odôvodnil
ich bezvýznamnosť, či irelevantnosť (4Cdo/102/2017). Pokiaľ takto odvolací súd postupoval aj v

prejednávanej veci, dopustil sa svojvôle zakázanej preň v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a
založil tým nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia a v dôsledku toho aj jeho protiústavnosť.

23. Ak nie sú totiž zrejmé dôvody toho - ktorého rozhodnutia, nastávajú obdobné následky ako tie,
ktoré vedú k nezákonnosti ale hlavne k nepresvedčivosti rozhodnutia, čo je však v rozpore nielen s

požadovaným účelom súdneho konania, ale aj tiež so zásadami spravodlivého procesu.

24. V predmetnej prejednávanej veci odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil vo výroku II
tak, že právo spoločného nájmu žalobkyne a žalovaných 2/ a 3/ k bytu zrušil a určil, že žalovaní 2/
a 3/ budú byt užívať ako nájomcovia. Žalobkyni uložil povinnosť sa z bytu vysťahovať a byt vypratať

do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu. Vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/ nárok
na náhradu trov konania ani jednej procesnej strane nepriznal. Odvolací súd sa nedotkol rozsudku v
odvolaním nenapadnutom výroku I. (zamietnutie žaloby voči žalovanému 1/) a súvisiaceho výroku III. o
náhrade trov konania medzi žalobkyňou a žalovaným 1/. Odlišne od súdu prvej inštancie odvolací súd
určil za spoločných nájomcov žalovaných 2/ a 3/, čo odôvodnil tým, že aj žalobkyňa prispela k stavu

neumožňujúcemu spoločný nájom bytu. Hoci mala vedomosť, že právo spoločného nájmu bytu vzniklo aj
jej synom (žalovaným 2/ a 3/) po úmrtí ich starého otca z otcovej strany, pričom obaja síce odchádzali za
prácouavbytenebývaličasto,malivňomvšakosobnéveci,zatejtosituácieboložiaduce,abysosvojimi
synmi otázku bývania (nájmu v byte) serióznou formou ako ich matka minimálne prekonzultovala. Ďalej
odvolací súd prihliadol na to, že sporný byt od roku 2008 užívajú žalovaní 2/ a 3/ a v neposlednom rade

aj na to, že prípadné určenie žalobkyne za výlučného nájomcu bytu s uložením jej povinnosti zabezpečiť
žalovaným 2/ a 3/ bytovú náhradu, by pre ňu znamenalo neprimeranú ekonomickú aj osobnú záťaž
vzhľadom na jej možnosti, schopnosti, zdravotný stav a príjem. V rámci usporiadania veci odvolací súd
vychádzajúc aj z ust. § 712c Občianskeho zákonníka ponechal žalobkyni „právo bývania„ v byte do tej
doby, pokiaľ jej žalovaní 2/ a 3/ nezabezpečia náhradný byt.

25. Podľa § 220 ods. 1 - 4 CSP) v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách "V mene Slovenskej
republiky" uvedie označenie súdu, mená a priezviská sudcov rozhodujúcich vo veci, presné označenie
strán a ich zástupcov, iných subjektov, označenie prejednávaného sporu, výrok, odôvodnenie, poučenie
o lehote na podanie odvolania, o tom, na ktorý súd sa odvolanie podáva a o náležitostiach odvolania,

poučenie o možnosti exekúcie a deň a miesto vyhlásenia.

(2) V odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy
označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky
procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne

argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých
dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne
posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo
presvedčivé.(3) Ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné
odôvodnenie tohto odklonu.

(4) Jednotlivé odseky odôvodnenia rozsudku sa označujú arabskými číslicami.

26. Podľa § 388 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie.

27. Žalobkyňa vo svojom dovolaní vo vzťahu k § 420 písm. f) CSP namietala nedostatočné
vysporiadanie sa odvolacieho súdu pri odôvodňovaní svojho rozhodnutia, ktorý podľa jej názoru
vykazuje vady spočívajúce v postupe odvolacieho súdu, ktorý v rozpore so zákonnou podmienkou
zakotvenou v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s vlastným skutkovým zistením
určil za ďalších nájomcov bytu žalovaných 2/ a 3/. Odvolací súd vôbec neaplikoval pravidlo správania

uvedené v § 702 ods. 2 Občianskeho zákonníka, kedy nie je možné určiť za ďalšieho nájomcu
bytu toho, kto zavinil stav brániaci spoločnému užívaniu bytu, pričom tento odklon od zákona ako aj
súdmi aplikovanej praxe podporenej aj názormi odbornej obce (napríklad komentár k § 702 ods. 2
Občianskeho zákonníka, C. H. Beck, Števček a kol.) nijako nezdôvodnil. S poukazom na stanovisko
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. decembra 2015 (R 2/2016),

rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený, nie je z neho zrejmé, prečo odvolací súd
nezobral do úvahy všetky okolnosti prípadu a kritériá pre určenie, kto bude nájomcom, bytu do budúcna
a či sa nimi vôbec zaoberal; dá sa povedať, že dôvody, o ktoré oprel prvostupňový súd svoje rozhodnutie,
odvolací súd úplne prehliadol; rozsudkom odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo
riadne a dostatočne odôvodnené a v ktorom sa súd vysporiadal so všetkými podstatnými otázkami;

odvolacísúddospelkprotichodnýmskutkovýmzisteniamakoprvostupňovýsúd;otoväčšiabolapotreba
takéto rozhodnutie náležite odôvodniť; dovolateľka má za to, že odôvodnenie rozsudku je absolútne
nepresvedčivé a stručné, vykazuje tak závažné nedostatky, pričom podľa nej táto vada napĺňa dovolací
dôvod podľa § 420 písm. f) CSP. Dovolateľka tiež namieta porušenie práva na spravodlivý proces,
keď odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutočnosťou, že skorším

rozsudkom súdu prvej inštancie bola určená za výlučnú nájomníčku bytu.

28. Podľa názoru dovolacieho súdu, v danej veci súd postupoval v rozpore s ustálenou judikatúrou
dovolacieho súdu, ktorá je v tomto smere proti zmene rozsudku konštantná. V danej veci, ak chcel
odvolací súd zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, bolo potrebné zopakovať a doplniť dokazovanie

a následne svoje rozhodnutie riadne odôvodniť (pozri napr. 5Cdo/131/2010). Pokiaľ odvolací súd
náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil rozhodujúce skutočnosti,
resp. dostatočným spôsobom neodôvodnil ich bezvýznamnosť a irelevantnosť, odôvodnenie jeho
rozhodnutia treba považovať za nedostatočné odôvodnenie, čím porušil právo žalobcu na spravodlivý
súdny proces a konanie tak zaťažil vadou zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP. Odôvodnenie

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu neobsahuje ani elementárne vysvetlenie toho prečo došlo k
zmene rozhodnutia prvostupňového súdu.

29. Odvolací súd riadne nevysvetlil svoje rozhodnutie v odôvodnení, hoci došlo k jeho zmene podľa §
388 CSP, teda vo svojej podstate došlo k prekvapivému rozhodnutiu a to bez toho, aby boli dodržané

procesné postupy odvolacieho súdu pri zmene prvostupňového rozhodnutia, teda môžeme hovoriť o
prekvapivom rozhodnutí.

30. Na základe výsledkov meritórneho dovolacieho prieskumu, dovolací súd uzatvára, že
nerešpektovanie pravidla riadneho odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu vo vzťahu k zmenovému

rozhodnutiu prvostupňového súdu, kedy nebolo zrejmé z akých dôvodov odvolací súd zmenil rozsudok
súdu prvej inštancie, došlo k procesnej vade v zmysle § 420 písm. f) CSP. Vada tejto povahy je dôvodom,
ktorý zakladá nielen prípustnosť dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.

31. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej

vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby
sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušené rozhodnutie
súdu (napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/44/2015, 2Cdo/111/2014, 3Cdo/4/2012, 7Cdo/212/2014 a
8Cdo/130/2015).32. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP). Ak dovolací
súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu do ktorého právomoci patrí (§ 450 CSP).
Najvyšší súd v súlade s citovanými ustanoveniami napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Ak bolo rozhodnutie zrušené a bola vec vrátená na ďalšie
konanie a rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazané právnym názorom dovolacieho
súdu (§ 455 CSP).

33. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods.
3 CSP).

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.