Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia, Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 28, 2023

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 32CoE/37/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2115208328
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2023:2115208328.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu senátu: JUDr. Peter Duman a členov
senátu: JUDr. Daniel Ilavský a JUDr. Róbert Foltán, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s. r.
o., IČO: 45 869 464, Vajnorská 100/A, Bratislava, proti povinnému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXXX/
X, E., o vymoženie 314,12 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Trnava
z 22.03.2017, č. k. 49Er/578/2015-26, takto

r o z h o d o l :

I. Na strane oprávneného sa pokračuje v konaní so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s., IČO:
47 967 692, Vajnorská 100/A, Bratislava.

II. Napadnuté uznesenie sa potvrdzuje.

o d ô v o d n e n i e :

5 32CoE/37/2022

1.Napadnutýmuznesenímsúdprvejinštanciezamietolžiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie.

2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d), § 44 ods. 2, § 243d ods. 1 a 2

zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „EP“), § 25 ods. 1 a 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách, § 2 písm. a) a b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona SNR č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení do 31.12.2008, § 52 ods. 1 až 3, § 53 ods. 1, 2 a 4, § 54 ods. 1 a 2 zákona č.
40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 73 ods. 3 zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom

rozhodcovskom konaní, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
v znení k 31.12.2014 (ďalej len „ZoRK“), ako i odkazom na smernicu Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo všeobecných
obchodných podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou štandardnej formulárovej spotrebiteľskej

zmluvy, a ktorá je individuálne nedojednaná, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a je absolútne
neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemôže založiť právomoc rozhodcovského súdu vo veci
konať a rozhodnúť, a preto je rozhodcovský rozsudok nulitný a exekučný titul neúčinný. Tým je daný
rozpor exekučného titulu zo zákonom.

4. Včasným odvolaním sa oprávnený domáhal zmeny napadnutého uznesenia tak, že odvolací súd

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, resp. aby ho
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Namietol, že exekučný súdprekročil zákonné limity pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP a nebol
príslušný konať ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci o opravnom prostriedku.
O platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej veci

bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Rozhodcovská doložka bola naformulovaná a dojednaná
na základe splnenia zákonnej povinnosti banky podľa § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách
(ďalej len „zákon o bankách“). Súd nesprávne aplikoval § 53 ods. 4 OZ a porušil § 215 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Z dôvodu absencie akýchkoľvek
dôkazov pre právne závery v rozhodnutí je nezákonné skúmať platnosť rozhodcovskej doložky a

konštatovať, že spôsobila hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach ku škode spotrebiteľa
bez uvedenia v čom má údajná nerovnováha spočívať. Exekučný súd neskúmal vôľu povinného
a teda nebol preukázaný jej nedostatok pri uzatváraní rozhodcovskej doložky, ale rovno ju označil
za neplatnú nerešpektujúc princíp zmluvnej slobody. Ak by zmluva neobsahovala rozhodcovskú
doložku, súd sa nevyjadril, akým iným spôsobom by si slabšia strana svoj osud v závažnej veci,
akou by bol prípadný neskorší proces, dokázala náležite naplánovať. Rozhodcami pôsobiacimi v

rozhodcovskom konaní pred Stálym rozhodcovským súdom sú pritom výhradne odborne spôsobilé
a bezúhonné fyzické osoby s právnickým vzdelaním, pochádzajúce z geograficky rôznych oblastí
Slovenskej republiky, čo zabezpečuje prinajmenšom rovnakú úroveň ochrany práv sporových strán,
dlžníkaakospotrebiteľanevynímajúc.Konštruovanímnovéhoskutkovéhostavubezúčastioprávneného
súd odňal oprávnenému možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a skutkovému stavu. Exekučný

súd pri skúmaní žiadosti o udelenie poverenia vykonával nové dokazovanie skutkového stavu, pričom
oprávnený nemal možnosť sa k takto vykonávaným dôkazom a k novovytvorenému skutkovému
stavu vyjadriť. CSP, ani EP a ani ZoRK neposkytujú žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd
mohol vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd konajúci vo veci samej, a teda
napríklad vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť, či zmeniť jeho výrok. V náleze

Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012 sa konštatuje, že ak exekučný súd pri rozhodovaní o
vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 EP vykoná iné dôkazy než tie, ktoré sú výslovne uvedené v
citovanom ustanovení (exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia),
ako aj v prípadoch, keď exekučný súd na ťarchu oprávneného reviduje skutkový stav, na ktorom je
založený exekučný titul, je povinný dať oprávnenému možnosť sa k takto vykonaným dôkazom a takto

novo vytvorenej procesnej situácii vyjadriť. K aplikácii sekundárneho práva Európskej únie oprávnený
uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, a to vzhľadom na výsledok,
ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a prostriedkov ponecháva na vnútroštátne orgány.
Vzhľadom na uvedené nie je možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o smernicu
Rady č. 93/13/EHS. Pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nie je možné brať

do úvahy ani judikatúru Súdneho dvora EÚ, keďže táto judikatúra, vzťahujúca sa na rozhodcovské
doložky všeobecne alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nie je voči jednotlivcom,
a teda ani voči účastníkom tohto konania záväzná. Judikatúra Najvyššieho súdu Českej republiky
zdôrazňuje hranice absolútnej ochrany spotrebiteľa, ako aj odmietnutie poskytnutia právnej ochrany
ľahkomyseľnosti a nezodpovednosti (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 29.06.2010, sp.

zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky z 28.4.2010, sp. zn. 23 Cdo
4895/2009). Súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty a legitímnych očakávaní, keď exekučné
súdy v skutkovo a právne obdobných veciach poverenie vydávajú aj zamietajú. Oprávnený poukázal na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 23/2013, v ktorom ústavný súd uviedol,
že hoci účelom exekučného práva je aj ochrana povinného pred nadmernými zásahmi prostriedkami

núteného výkonu rozhodnutia, určite ním nie je ochrana fyzickej osoby z titulu jej spotrebiteľskej
pozície. V exekučnom konaní nezohráva fakt, že povinný bol v základnom konaní charakterizovaný
ako spotrebiteľ, žiadnu právne významnú úlohu. Poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave
a Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorými boli zrušené uznesenia okresných súdov, ktorými bola
zamietnutá žiadosť o udelenie poverenia v obdobných veciach. Skúmanie materiálnej vykonateľnosti

exekučného titulu, ktorým je rozhodcovské rozhodnutie, má svoje limity, ktorými sú predmet skúmania,
ktorým je rozhodcovský rozsudok v rozsahu § 40 ods. 1 písm. a) a b) ZoRK, to znamená, že predmetom
skúmania je plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda nie okolnosti, ktoré predchádzali
vydaniu tohto exekučného titulu. Objektívna nemožnosť plnenia môže byť právna alebo faktická. Plnenie
možno považovať za právne nedovolené vtedy, keď svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu

alebo keď zákon obchádza. Súd prvej inštancie neprimerane zvýhodnil povinného pred exekučným
súdom. Exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo oprávneného priznané exekučným
titulom, ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku.5. Po vydaní napadnutého uznesenia sa pôvodný oprávnený PRO CIVITAS, s.r.o. s účinkami
k 09.08.2017 zlúčil so spoločnosťou BENCONT COLLECTION, a.s. Zlúčením dochádza podľa §
69a ods. 1 písm. a) a c) Obchodného zákonníka k zániku zanikajúcej spoločnosti a prechodu jej

imania na spoločnosť nástupnícku. V dôsledku toho sa tak spoločnosť BENCONT COLLECTION,
a.s., stala právnym nástupcom pôvodného oprávneného a prešli na ňu aj pohľadávky pôvodného
oprávneného voči dlžníkom. Vzhľadom na zánik procesnej subjektivity pôvodného oprávneného s
právnym nástupcom, odvolací súd podľa § 64 CSP v spojení s § 9a ods. 1 EP rozhodol o pokračovaní
v konaní s právnym nástupcom na strane oprávneného (výrok I).

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 a contrario CSP) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

7. Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku, na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

8. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že sú tu dôvody na zamietnutie

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 EP, pretože exekučný titul odporuje
zákonu.Vtomtosmereodvolacísúdodkazujenaodôvodnenienapadnutéhouznesenia,ktoréjevýstižné
(§ 387 ods. 2 CSP). Úvahy oprávneného o vylúčení právomoci súdu skúmať rozhodcovský rozsudok
nie sú správne. Z už ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že hoci exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je zo zákona oprávnený

a povinný vždy preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45
ZoRK (porov. R 47/2012). Podobne judikatúra uzavrela, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie
exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom

prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal
rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto
otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 EP vyjde najavo
existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný (porov. R

46/2012). Postup exekučného súdu, ktorý už pri podaní žiadosti o udelenie poverenia skúmal zákonnosť
rozhodcovského rozsudku, je teda v súlade s § 44 ods. 2 EP, ako ho vykladá ustálená judikatúra.

9. Oprávnený vo svojom odvolaní namieta, že súd viacerými vadami v podstate nerešpektoval
požiadavky kontradiktórnosti, ako ich vymedzil nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 499/2012.

Oprávnený však opomína, že právne závery v ňom vyslovené boli neskôr doplnené uznesením pléna
Ústavného súdu SR sp. zn. PLz. ÚS 1/2014 o zjednotení právnych názorov senátov. Z tohto uznesenia
vyplýva, že princíp kontradiktórnosti je v zásade zachovaný aj vtedy, keď má strana možnosť vyjadriť
sa k hodnoteniu dôkazov a právnej kvalifikácii (podkladom rozhodnutia) až v odvolacom konaní. V
prejednávanej veci bolo pritom odvolanie voči prvoinštančnému uzneseniu prípustné bez obmedzenia

(porov.§44ods.2EP),oprávnenýmožnosťpodaťhoajvyužilamôževňomplneuplatniťsvojenámietky
proti skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. Napriek tomu však z odvolania nevyplýva nič,
čo by spochybňovalo skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. K požiadavke kontradiktórnosti
potom treba ešte doplniť, že povinný v tejto veci nepodal žiadne vyjadrenie ani sa konania nezúčastnil. V
dôsledku toho nebolo možné oprávnenému jeho vyjadrenie doručiť ani poskytnúť mu priestor k vyjadriť

sa k jeho (neexistujúcej) argumentácii.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že zmluva o úvere uzavretá medzi
právnym predchodcom oprávneného (Poštová banka, a.s.) ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa
10.12.2008 je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 ods. 1 OZ v znení účinnom k tomuto dňu. Pôvodná

veriteľka – Poštová banka, a.s. konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, teda ako dodávateľ v
zmysle § 52 ods. 3 OZ, povinný však nekonal v takomto postavení a je potrebné ho podľa § 52 ods.
4 OZ považovať za spotrebiteľa. Podľa § 53 ods. 1 OZ v cit. znení nesmeli spotrebiteľské zmluvy
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvnýchstrán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky). Za takú neprijateľnú podmienku sa podľa
§ 53 ods. 4 písm. r) OZ považuje aj to, keď sa v rámci dojednanej doložky od spotrebiteľa vyžaduje,
aby svoje spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Citované ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ

v znení účinnom v čase podpisu zmluvy tak celkom jednoznačne vyhlasovalo výlučnú rozhodcovskú
doložku za neprijateľnú podmienku bez ohľadu na to, na aký rozhodcovský súd odkazovala alebo bez
ohľadu na to, aké procesné pravidlá rozhodcovského konania stanovovala. Už z týchto dôvodov odpadá
potreba zaoberať sa otázkou výkladu písm. q) prílohy smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách, keďže ustanovenie OZ je širšie a explicitnejšie; tým odpadá aj potreba

zaoberať sa odvolacími námietkami oprávneného smerujúcimi proti nesprávnej (aj horizontálnej)
aplikácii smernice 93/13/EHS. Všetky rozhodcovské doložky, ktoré vyžadujú od spotrebiteľa, aby riešil
spory s dodávateľom výlučne v rámci rozhodcovských konaní, sa považovali za neprijateľné podmienky.
Výnimkou bolo ich individuálne dojednanie, čo musel preukázať dodávateľ (§ 53 ods. 3 OZ).

11. V prejednávanej veci odsek 10.2.2 všeobecných obchodných podmienok, na ktoré odkazuje zmluva

o úvere, obsahuje rozhodcovskú doložku, podľa ktorej sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej
doložke týkajúcej sa riešenia všetkých sporov, ktoré medzi nimi vzniknú z právnych vzťahov vzniknutých
pri poskytovaní služieb, bankových produktov a/alebo vykonávaní bankových obchodov, vrátane sporov
oplatnosť,výkladazánikpríslušnejzmluvy,atovnasledovnomznení:a)pokiaľbudevpríslušnomspore
žalobcom banka, predloží tento spor na prerokovanie a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa

jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a účinné v čase začatia rozhodcovského konania,
b) pokiaľ bude v príslušnom spore žalobcom klient, je oprávnený predložiť tento spor na prerokovanie
a rozhodnutie rozhodcovskému súdu, a to podľa jeho štatútu a rokovacieho poriadku, ktoré sú platné a
účinné v čase začatia rozhodcovského konania alebo všeobecnému súdu. Rozhodcovským súdom sa v
zmysle definícií v bode 2 prvej časti všeobecných obchodných podmienok rozumie Stály rozhodcovský

súd pri Rozhodcovskej, arbitrážnej a mediačnej, a.s.

12. Tak zmluva, ako aj všeobecné obchodné podmienky majú formulárovú podobu. Do zmluvy sa
rukou (počítačovo) vpisovali niektoré údaje, obchodné podmienky boli predtlačený niekoľkostranový
dokument. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v ods. 10.2.2 je jednoznačne rozhodcovskou doložkou

výlučnou, keďže zveruje právomoc rozhodovať len rozhodcovskému súdu. Na tom nič nemení ani
možnosť klienta predložiť spor na všeobecnom súde. Už z podstaty zmluvy o úvere totiž vyplýva,
že žalobcom z nej bude v drvivej väčšine prípadov veriteľ (banka), nie dlžník (klient). Pre tento
prípad však rozhodcovská doložka jasne ustanovovala, že banka predloží spor vždy rozhodcovskému
súdu, z čoho logicky plynie, že spotrebiteľ sa automaticky stal účastníkom tohto konania a nemohol

dosiahnuť prenesenie rozhodovania veci na všeobecný súd. Obsiahnutie takejto rozhodcovskej doložky
v predtlačených všeobecných obchodných podmienkach, na ktoré zmluvný formulár odkazuje ako na
celok a ktoré tak možno odmietnuť len tým, že dlžník neuzavrie samotnú zmluvu o úvere, už samo osebe
vylučuje, že by sa takáto doložka mohla považovať za individuálne dojednanú.

13. Vzhľadom na to je správny záver súdu prvej inštancie v napadnutom uznesení, že táto rozhodcovská
doložka v zmluve o úvere medzi oprávneným a povinným je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v
zmysle § 53 ods. 4 písm. r) OZ účinného v čase uzavretia zmluvy a ako taká je podľa ods. 5 cit. paragrafu
neplatná. Tento záver je v súlade s dnes už jednoznačne stabilizovanou judikatúrou všeobecných
súdov, vrátane Najvyššieho súdu SR (desiatky rozhodnutí dostupných na stránke F., pozri napr. 8

ECdo 72/2014, 8 ECdo 115/2014 a v nich citované rozhodnutia). Tiež Ústavný súd SR v rozhodnutí
IV. ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil názor, že rozhodcovská doložka,
ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ
pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná a prieči sa dobrým mravom
a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp. že rozhodcovská doložka

je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade
so smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu
príslušného ustanovenia EP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

14. Na uvedených záveroch nič nemení ani tvrdenie oprávneného a rozhodcovského súdu, že banka

bola povinná podľa § 93b ods. 1 zákona o bankách účinného v čase uzavretia zmluvy návrh
rozhodcovskej zmluvy ponúknuť. Citované ustanovenie totiž neukladá urobiť tak spôsobom, ktorý
neumožňuje individuálne dojednanie (napr. v obchodných podmienkach). Naopak, aj z § 93b ods. 2
cit. zákona možno vyvodiť, že klientovi musí byť daná reálna možnosť návrh rozhodcovskej zmluvyodmietnuť. Ustanovenie § 93b ods. 1 cit. zákona tak nemožno v žiadnom prípade považovať za akýsi
lex specialis, ktorý by pre tento prípad vylučoval uplatnenie § 53 ods. 4 písm. r) OZ, resp. ktorý by u
bánk konvalidoval individuálne nedojednanú rozhodcovskú doložku.

15. Neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, resp. doložky tak znamená, že rozhodcovský rozsudok
v prerokúvanej veci bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal oprávnenie. To podľa dnes už ustálenej
judikatúry znamená, že takýto rozhodcovský rozsudok nie je spôsobilým exekučným titulom (pozri napr.
R 46/2012) a na jeho základe nemožno vykonať exekúciu. Preto bolo treba žiadosť súdneho exekútora

zamietnuť podľa § 44 ods. 2 EP v znení účinnom do 31.12.2014 pre rozpor exekučného titulu so
zákonom, čo súd prvej inštancie správne urobil.

16. Vzhľadom na uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387
ods. 1 CSP potvrdil.

17. O náhrade trov odvolacieho konania nebolo rozhodované, keďže zamietnutie žiadosti exekútora
o udelenie poverenia nepredstavuje konečné rozhodnutie, ale je zákonným dôvodom pre následné
zastavenie exekučného konania podľa § 44 ods. 4 EP (§ 262 ods. 1 CSP). Povinnosťou súdu prvej
inštancie bude rozhodnúť aj o trovách odvolacieho konania (§ 262 CSP).

18. Senát odvolacieho súdu prijal toto uznesenie jednomyseľne.

Poučenie:

5 32CoE/37/2022

Proti tomuto rozhodnutiu dovolanie nie je prípustné.