Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, July 12, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 24CoCsp/1/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8117218210
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eliška Wagshalová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8117218210.3

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov
senátu JUDr. Antónie Kandravej a Mgr. Miloša Koleka, v spore žalobcu Z. H., nar. XX.X.XXXX, bytom S.
XX, XXX XX J., právne zastúpenej Mgr. Ladislavom Riedlom, advokátom so sídlom Levočská 4703/89,
Prešov, proti žalovanému J. banka R., a.s., so sídlom P. XX, XXX XX B., A.: XX XXX XXX, o určenie,
že úver je bezúročný a bez poplatkov, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp.

zn. 20Csp/172/2017-50 zo dňa 5.1.2018, takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa podanou žalobou voči žalovanému domáhala určenia, že úver zo zmluvy o
spotrebiteľskom úvere je bezúročný a bez poplatkov. Svoju žalobu odôvodnila tým, že v zmluve nie
je určený deň splatnosti prvej anuitnej splátky, ani presný dátum konečnej splatnosti. Zmluva teda

neobsahuje termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru a výšku, počet a termíny splátok istiny,
úrokov a iných poplatkov.

2. Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) rozhodol tak, že cit.:

„ I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznáva a žalobkyňa nemá právo na náhradu trov
konania.“

3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že strany sporu uzatvorili dňa 29.01.2016 Zmluvu o
spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len ako „zmluva“), na základe ktorej bol

žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- eur. Podľa bodu 1.1. zmluvy súčasťou zmluvy sú aj OP
a VOP. Podľa bodu 2.5. zmluvy žalobkyňa vyhlásila, že prevzala a oboznámila sa pred uzatvorením
zmluvy s jej súčasťami a to okrem iných aj OP a VOP. Podľa zmluvy bola splatnosť dohodnutá v 20.
deň mesiaci, pričom podľa bod 3.7 OP prvú anuitnú splátku klient musí zaplatiť v najbližšom termíne
splatnosti anuitnej splátky po vyčerpaní Pôžičky. Ak však medzi vyčerpaním Pôžičky a najbližším dňom
splatnosti anuitnej splátky neuplynú ani tri Bankové dni, začne sa Pôžička splácať anuitným spôsobom

až v deň splatnosti anuitnej splátky v nasledujúcom mesiaci. Z toho bolo podľa súdu prvej inštancie
zrejmé,žežalobkyňasaknamietanejabsenciisplatnostiprvejsplátkymohlabezproblémovdopracovať.
Údaje sú v zmluve, prípadne v iných dokumentoch, ktoré boli žalobkyni predložené. Konečná splatnosť
závisela od toho, kedy bude žalobkyňa čerpať úver, a preto je táto v zmluve uvedená ako 8 rokov od
splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr 20.02.2024. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok
Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 vo veci C 42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti F. L.. Vzhľadom

na uvedené súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňou napadané náležitosti sa v zmluve
nachádzajú, prípadne sa žalobkyňa k týmto môže jednoducho dopracovať, pričom tieto údaje nemusiabyť v zmluve uvedené konkrétnym dátumom. Poukázal aj na vyjadrenie Slovenskej republiky vo veci
prejudiciálneho konania C - 42/15, kde zástupkyňa uviedla, že smernica 2008/48/ES sa má vykladať tak,
že nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala frekvenciu splátok vo forme uvedenia presných dátumov

splatnosti jednotlivých splátok, ale postačí, ak je tento údaj jednoducho určiteľný na základe stručného
a zrozumiteľného mechanizmu výpočtu v zmluve o úvere. Preto dospel k záveru, že žalovaný si v tejto
časti splnil povinnosti uložené zákonom o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o ďalšiu napadanú
náležitosť, a to výšku, počet a termíny splátok istiny, tak podľa názoru súdu prvej inštancie žiadnym
spôsobom výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno dospieť k

záveru o nutnosti rozčlenenia splátky, ktorá bola dohodnutá v zmluve, ako celková splátka zahŕňajúca
istinu, úrok, prípadne poplatky, že by mala byť v zmluve v rámci danej náležitosti zmluvy rozčlenená na
jednotlivé jej zložky. Z formulácie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva to, že dohodnutá mesačná
splátka zahŕňa všetky spomínané komponenty. Opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ
C-42/15 zo dňa 09.11.2016 ako aj na vyjadrenie Slovenskej republiky vo veci prejudiciálneho konania C
- 42/15. Vzhľadom na uvedené mal za to, že v zmluve rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky nemusel

byť a postačovalo uvedenie celkovej výšky splátky. Žalobkyňa počas konania a ani pred konaním
(nebolo to tvrdené) nenamietala, aby OP a VOP neobdŕžala a sa s nimi neoboznámila. OP a VOP sú
riadne špecifikované, od kedy sú účinné, a preto sa súd prvej inštancie nestotožnil ani s namietanou
neurčitosťou OP a VOP. Keďže žalobkyňa iné ustanovenia Zmluvy nenapadala a súd ex offo iné dôvody
pre bezúročnosť a bezpoplatkovosť nezistil, žalobu zamietol.

4. Aplikoval ust. § 52, ods. 1, 2, 3, 4 OZ, § 9, ods. 2,3 zákona č. 129/2010 Z. z..

5. O trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 257 CSP tak, že úspešnému žalobcovi
nepriznal náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v majetkovej

situácii žalobkyne.

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie žalobkyňa.

7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací o odvolaní žalobkyne rozhodol rozsudkom č. k. 24Co/53/2018

- 102 zo dňa 25. 09. 2018 tak, že cit.:

„I. Mení rozsudok tak, že určuje, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX
- Pôžička, uzavretej dňa 29.1.2016 medzi žalobkyňou a žalovaným sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“.

8. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná.

9. Najvyšší súd SR ako súd dovolací o dovolaní žalovanej rozhodol uznesením sp. zn. 7Cdo/101/2019
zo dňa 25.09.2019 tak, že cit.:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 25. septembra 2018 sp. zn.
24 Co 53/2018 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

10. Dovolací súd v odôvodnení poukázal na otázku interpretácie ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona
č. 129/2010 v spojení s ustanovením § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona. Citované ustanovenie
zákonač.129/2010jepotrebnéinterpretovaťtak,žezmluvaospotrebiteľskomúverenemusínevyhnutne
obsahovať číselné vyjadrenie každej jednotlivej zložky anuitnej splátky (t. j. istiny, úrokov a iných

poplatkov). Takáto interpretácia uvedeného ustanovenia dovolacím súdom zodpovedá, tak ako je nižšie
uvedené, účelu Smernice, právnym záverom uvedeným v rozsudku ESD a tiež účelu samotného
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010. Pokiaľ uvedené ustanovenie hovorí o výške,
počte a termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné toto ustanovenie eurokonformne
vykladaťtak,žesatýmveriteľovineustanovujepovinnosťuviesťvzmluveospotrebiteľskomúverevyššie

uvedené zákonom vyžadované údaje vo vzťahu ku každej jednotlivej zložke anuitnej splátky, ale len vo
vzťahu k anuitnej splátke ako celku. Z obsahu odôvodnenia rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo
veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a. s. proti F. L. z 9. novembra 2016 tiež vyplýva, že článok 10 ods.
2 písm. h/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzalasplatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy
umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku).
Podľa článku 10 ods. 2 písm. i/ a ods. 3 Smernice veriteľ je povinný iba na žiadosť spotrebiteľa

kedykoľvek a bezplatne počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky
(bod 53 Rozsudku); pričom Smernica nestanovuje povinnosť veriteľa zahrnúť do zmluvy o úvere takýto
výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské
štáty by nemali ukladať zmluvným stranám povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica
obsahuje harmonizované ustanovenia v oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku).

Článok 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu
určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej
tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia
v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo
svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59 Rozsudku).Právny poriadok Slovenskej republiky považuje
zmluvu o spotrebiteľskom úvere za právny úkon, ktorým sa veriteľ (dodávateľ) zaväzuje poskytnúť

dlžníkovi (spotrebiteľovi) peňažné prostriedky v jeho prospech do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje
poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni
členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o
úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v
praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu

„zmluvaoúverezrozumiteľneastručneuvádzavýšku,početafrekvenciusplátokspotrebiteľaaprípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými
sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice) obsahovo zodpovedá text
„zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a
iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným

zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už bolo
vyššie uvedené (bod 19), úmyslom zákonodarcu bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. To je
skutočnosť, na ktorú by mal vziať vnútroštátny súd pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č.
129/2010 vždy prihliadať. Eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l/ zákona č. 129/2010
dospel dovolací súd k záveru, že citované ustanovenie neukladá veriteľom povinnosť, aby v zmluvách

uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis
splátok úveru po častiach (istina, úrok a poplatky). Pokiaľ je teda v ustanovení § 9 ods. 2 písm. l)
zákona č. 129/2010 uvedené „výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za
použitia eurokonformného výkladu potrebné uvedené ustanovenie vykladať tak, že len spresňuje, čo
splátka úveru zahŕňa. Zo spisu dovolací súd zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č.

XXXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 29. januára 2016 bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.800,- € s
mesačnou splátkou 39,59 €, ročnou úrokovou sadzbou 7,9 % p. a., RPMN 9,24 % a priemernou RPMN
15,55 %. Podľa zmluvy splatnosť úveru bola 8 rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr
20. februára 2024. Dovolací súd sa stotožnil s názorom žalovanej i názorom súdu prvej inštancie,
že v danom prípade uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere v bode 1.2. (č. l. 3 spisu) primeraným

spôsobom určovala výšku úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky,
úrokovú sadzbu, anuitnú splátku, poplatok za poskytnutie úveru, dátum uzatvorenia zmluvy. Ďalšie
otázky - či žalovaná preukázala, že žalobkyňa sa náležitým spôsobom oboznámila so všeobecnými
zmluvnými podmienkami, že ich pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere prevzala a podpísala,
sú otázky skutkové, ktorými sa dovolací súd nezaoberal. Vyššie uvedené základné pojmy zmluvy o

spotrebiteľskom úvere vymedzuje článok I. OP, fotokópia ktorých je v spise založená na č.l. 18, ktoré
tvoria súčasť zmluvy (podľa bodov 29 a 30 Rozsudku, zmluva o úvere nemusí byť uzatvorená „v jedinom
dokumente“). Pokiaľ ide o posúdenie správnosti záveru odvolacieho súdu, že predmetná zmluva o
spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj o výške, počte a termínoch splátok istiny a úrokov (tzv. iné
poplatky neboli v zmluve dohodnuté), a preto je potrebné úver na jej základe poskytnutý považovať za

úver bezúročný a bez poplatkov, tak je potrebné uviesť, že eurokonformný výklad ustanovenia § 9 ods. 2
písm. l) zákona č. 129/2010 umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o
úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká
časť každej jednotlivej splátky sa použije na splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky.
Účelom predmetného ustanovenia nebolo to, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii

v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná)
pripadať na istinu, aká na úrok za poskytnutie úveru a aká na iné platby (poplatky). V uvedenej súvislosti
dovolací súd uvádza, že aj podľa záverov uvedených v predmetnom rozsudku ESD, zmluva o úvere
uzatvorená na dobu určitú, stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí voforme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny
(viď bod 53 Rozsudku). Podrobné informácie o vnútornej skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na
žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy a vo forme amortizačnej

tabuľky (bod 53 Rozsudku). Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky, že napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v takej otázke (splnenia náležitostí zmluvy
o spotrebiteľskom úvere vyplývajúcich z ustanovenia § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010), ktorá je
podkladom pre záver o tom, či poskytnutý spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný [§ 11 ods. 1
písm. b) zákona č. 129/2010], najvyšší súd ako súd dovolací dospel k záveru, že dovolanie žalobkyne

je nielen prípustné [§ 421 ods. 1 písm. a) CSP], ale aj dôvodné. So zreteľom na uvedené dovolací súd
dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu podľa § 449 ods. 1 CSP zrušil a podľa § 450 CSP
vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, aby viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455
CSP) opätovne vo veci rozhodol s tým, že v novom rozhodnutí o veci rozhodne podľa ustanovenia §
453 ods. 3 CSP aj o trovách dovolacieho konania.

11. Odvolací súd po zrušení jeho rozsudku č. k. 24Co/53/2018 - 102 zo dňa 25. 09. 2018
dovolacím súdom opätovne rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k.
20Csp/172/2017-50 zo dňa 05.01.2018 s tým, že rozsudkom č. k. 24Co/27/2019 - 152 zo dňa 26.11.2020
rozhodol tak, že cit.:

„I. Mení rozsudok tak, že určuje, že úver zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX
- Pôžička, uzavretej dňa 29.1.2016 medzi žalobkyňou a žalovaným sa považuje za bezúročný a bez
poplatkov.

II. Žalobkyňa má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“.

12. Aj proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalovaná.

13. Najvyšší súd SR ako súd dovolací o dovolaní žalovanej rozhodol uznesením sp. zn. 7Cdo/99/2021
zo dňa 28.09.2022 tak, že cit.:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove z 26. novembra 2020 sp. zn. 24
Co 27/2019 z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.“.

14. Dovolací súd v odôvodnení uviedol, že už v uznesení z 30. novembra 2021 sp. zn. 2 Cdo 69/2020

v súvislosti s interpretáciou § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., v znení účinnom do 30.
apríla 2018 formuloval právny názor, že «eurokonformným výkladom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/
zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 ... dospel dovolací súd k záveru, že v
zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom do 30. apríla 2018 nemožno od
dodávateľov (veriteľov) žiadať, aby v nich uvádzali presný termín konečnej splatnosti spotrebiteľského

úveru a pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádzalo tento pojem („termín
konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“), je za použitia eurokonformného výkladu práva možné
dospieť k záveru, že toto ustanovenie len vyjadruje požiadavku na uvedenie „dĺžky, či doby trvania
zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ ... dovolací súd uzatvára, že predmetné ustanovenie je potrebné
interpretovať tak, že nie je nutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala okrem

doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru
dokonca v podobe konkrétneho dátumu. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí
o dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termíne konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru,
je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované
informácie vo vzťahu ku každej náležitosti (t. j. k dobe trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a aj

termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru) osobitne, ale len vyjadruje požiadavku na uvedenie
„doby, či dĺžky trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere“ v súlade s článkom 10 ods. 2 písm. c/ Smernice».
Vyslovenému názoru predchádzala analýza Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS [ďalej len
„Smernica“ (článkov 10 ods. 2 písm. c/ a písm. u/, 22 ods. l, odôvodnenia 47, 23)], rozsudku Súdneho

dvora EÚ vo veci C-42/15 z 9. novembra 2016 Home Credit Slovakia, a. s. proti F. L., platného právneho
stavu na Slovensku a dôvodovej správy k zákonu č. 129/2010 Z. z. Z vyššie uvedených právnych
názorov, týkajúcich sa interpretácie § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z., vychádzal aj najvyšší
súd vo svojom v poradí ďalšom uznesení z 21. apríla 2022 sp. zn. 7 Cdo 277/2021.Zo spisu dovolací súd zistil, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXXXXXXXXX
- Pôžička, uzavretej dňa 29. 01. 2016 medzi žalobkyňou a žalovaným bol žalobkyni poskytnutý úver vo
výške 2.800 €, za účelom refinancovania iných úverov, so splatnosťou úveru 8 rokov od splatnosti prvej

anuitnej splátky, najneskôr 20. februára 2024. Poplatok za poskytnutie úveru bol splatný v deň čerpania
úveru, najneskôr do 28. februára 2016, výška anuitnej splátky bola určená sumou 39,59 € a ich počet
bol stanovený na 96.
V zhode s uvedenými právnymi závermi dovolacieho súdu (bod 21. a 21.1.) najvyšší súd konštatuje,
že priamo v texte predmetnej úverovej zmluvy (bod 22) v rámci bodu 1.2. je dostatočne jasne, určito a

zrozumiteľne definovaný termín splatnosti 1. splátky a rovnako je z tohto bodu zrejmý aj dátum konečnej
splatnosti úveru, t. j. 8 rokov od splatnosti prvej anuitnej splátky, najneskôr 20. februára 2024.
Pokiaľ odvolací súd vo svojich nosných záveroch dospel k inému právnemu názoru, t. j. že v zmysle
ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f/ zákona č. 129/2010 Z. z. musí byť termín konečnej splatnosti úveru
výslovne v zmluve uvedený a nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (bod 12
odôvodnenia ostatného odvolacieho rozhodnutia), tento názor nepovažuje dovolací súd, vzhľadom na

vyššie uvedené, za správny.
Dovolací súd preto dospel k záveru, že dovolanie žalovanej podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP je prípustné
a zároveň dôvodné, a teda je potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1
CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).

15. Odvolací súd po opätovnom zrušení jeho rozsudku č. k. 24Co/27/2019 - 152 zo dňa 26.11.2020
dovolacím súdom rozhodoval o odvolaní žalobkyne proti rozsudku súdu prvej inštancie č. k.
20Csp/172/2017-50 zo dňa 05.01.2018 s tým, že dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné
zrušiť.

16. Odvolací súd primárne zdôrazňuje, že v danom prípade ide o spotrebiteľský spor, t. j. spor so slabšou
stranou a súd je z úradnej povinnosti povinný skúmať, či boli dodržané všetky zákonné podmienky a
náležitosti, tak ako stanovuje Občiansky zákonník v prípade spotrebiteľských zmlúv, ako aj zákon č.
129/2010 Z. z. v prípade spotrebiteľského úveru. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd zaoberal tým,
ako sa súd prvej inštancie vyporiadal síce nenamietaným, ale esenciálnym posudzovaním skúmania

bonity žalobkyne veriteľom pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

17. V danom prípade išlo vzhľadom k subjektom Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX zo dňa

29.01.2016 (ďalej len ,,Zmluva o úvere“) o zmluvu spotrebiteľskú podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Možno bez najmenších pochybností konštatovať, že v danom prípade išlo o tzv. formulárovú
zmluvu, ktorá bola uzavieraná vo viacerých prípadoch a spotrebiteľka obsah zmluvy podstatným
spôsobom ovplyvniť nemohla. Zároveň túto úverovú zmluvu vzhľadom k tomu, že predmetom zmluvy
bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru zo strany veriteľa poskytujúceho úvery v rámci svojho

podnikania spotrebiteľom, možno podľa ustanovenia § 1 ods. 1 a 2 a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010
Z. z. podradiť pod právnu úpravu zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z.

18. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase uzavretia Zmluvy o úvere (29.01.2016) (ďalej ako ,,ZoSÚ“),

veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej
v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa
splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský
úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru.

19. Podľa § 7 ods. 2 ZoSÚ, spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenie schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

20. Podľa § 7 ods. 15 ZoSÚ, veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a)
spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej
starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.21. Podľa § 7 ods. 16 ZoSÚ, vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľa)
poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a

5,b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje
získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa
rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

22. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé

porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom
bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver.

23. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,

aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť,
že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je zrejmé,
že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje

záväzky riadne splácať.

24. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o
tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom
o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa

tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných),
tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané
informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné
ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých
je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný

poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané
informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom

rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet, a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu
žiadateľovi o úver (t. j. konkrétne príjmy zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na
bývanie, dopravu, domácnosť alebo nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama

o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.

25. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).

26. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ
povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie
do príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániťposkytnutiu úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014,
CA ConsumerFinance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18,
EU:C:2019:467, bod40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20).

Taká povinnosť tým, že má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej
neschopnosti, má pre nich zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns,
C-58/18, EU:C:2019:467, bod 41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21,
ako aj citovanú judikatúru).

27. Vzhľadom na nároky, ktoré na dodávateľa kladie únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 a
nasl. ust. ZoSÚ je plne opodstatnené vyžadovať v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta
veriteľom. Súd prvej inštancie sa však ex offo s touto skutočnosťou náležite nevysporiadal.

28. Podľa čl. 1.2 Základné podmienky Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX zo dňa 29.01.2016
uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou sa má platiť poplatok za poskytnutie úveru vo výške 84,- eur. V

prípade úveru vo výške 2.800,- eur suma 84,- eur predstavujúca poplatok za poskytnutie úveru mala byť
uhradená jednorázovo, v deň čerpania úveru, najneskôr do 28.02.2016. Z listinný dôkazov nie je zrejmé,
kedy a ako došlo k „splateniu“ tohto poplatku za poskytnutie úveru, teda, či poplatok nebol uhradený
započítaním pri poskytnutí úveru. V prípade, že žalovaná skompenzovala 84-eurový poplatok už na
úvod zmluvného vzťahu, svojím konaním takto ukrátila spotrebiteľku o skutočnú výšku dojednaného

spotrebiteľského úveru. Ide o neprípustný postup v rozpore so záverom Súdneho dvora EU vo veci
C-377/2014, ktorý vo výroku rozsudku v bode 3. výslovne uviedol, že článok 3 písm. l) a článok 10 ods.
2 smernice 2008/48/ ES ako aj bod I prílohy I tejto smernice sa majú vykladať v tom zmysle, že celková
výška úveru a výška čerpania úveru označujú celkovú sumu, ktorá bola daná k dispozícii spotrebiteľovi,
čo vylučuje sumy, ktoré si poskytovateľ úveru účtuje na úhradu nákladov súvisiacich s predmetným

úverom a ktoré nie sú tomuto spotrebiteľovi reálne vyplatené.

29. Uvedený následok (v prípade, že žalovaná skompenzovala 84-eurový poplatok už na úvod
zmluvného vzťahu ako to odvolací súd uviedol v bode 28 tohto rozhodnutia) má konzekvencie tak, čo do
údajov o ročnej percentuálnej miere nákladov, tak aj o úrokovej sadzbe a v konečnom dôsledku čo do

výšky splátok. Je možné, že za týchto okolností všetky tri uvedené údaje mohli vychádzať z nesprávnej
výšky spotrebiteľského úveru. Žalovaná pri výpočte vyššie uvedených údajov vychádzala z istiny aká
je uvedená v Zmluve, t. j. 2.800,- eur, pričom je možné, že žalobkyni bol v skutočnosti poskytnutý úver
len vo výške 2.714,- eur, teda, že žalovaná nevychádzala z reálnej sumy, ktorá bola žalobkyni zo strany
žalovanej poskytnutá (C-377/2014). Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti je možné, že údaj o RPMN,

ktorý má osobitný význam, nemusí byť správny. Jeho nesprávne uvedenie je spájané s bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou úveru, na čo súd prihliada ex offo (uznesenie Súdneho dvora EÚ vo veci C-76/10).

30. Ak žalovaná do celkovej výšky spotrebiteľského úveru zahrnula poplatok za poskytnutie úveru,
ide o postup v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti veriteľa, ktorý mohol podstatne narušiť

ekonomické správanie spotrebiteľky vo vzťahu k poskytnutiu úveru, pričom takéto konanie zákonodarca
považuje za nekalú obchodnú praktiku a súčasne ju zakazuje.
31. Odvolací súd je toho názoru, že princíp ochrany spotrebiteľa vyžaduje transparentnosť zmluvných
dojednaní, ktoré sú spotrebiteľovi dodávateľom predkladané k podpisu. Z nich musí byť zrejmé, aké
bude finálne finančné zaťaženie príjemcu úveru, lebo len takto informovaný spotrebiteľ môže urobiť

spoľahlivúkomparáciunatrhudostupnýchaponúkanýchúverovbeztoho,abyneskôrzistil,ževychádzal
zo zámerne skreslených informácií. Problém ochrany spotrebiteľa nespočíva v zákaze obchodných
podmienok, ale v možnosti sa s nimi riadne oboznámiť v ich zreteľnom označení, formulácii a možnosti
ich po zrelej úvahe akceptovať alebo odmietnuť.

32. Ak žalovaná pri výpočte RPMN do celkovej výšky úveru zahrnula aj poplatok za jeho poskytnutie,
bez akýchkoľvek pochybností došlo k podhodnoteniu RPMN, ktorej výpočet je závislý od celkovej
výšky úveru. Nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa je sankcionovaná bezúročnosťou
a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru v súlade s ustanovením § 11 ods. 1 ZoSÚ v znení účinnom
v čase uzatvorenia zmluvy o úvere.

33. So zreteľom na všetky vyššie skutočnosti, odvolaciemu súdu neostávalo iné, ako postupom podľa §
389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť napadnutý rozsudok a postupom podľa § 391 CSP vrátiť vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.34. Úlohou súdu prvej inštancie bude preto znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom, t. j. či žalovaná náležite skúmala bonitu žalobkyne pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom

úvere a či údaje v Zmluve o spotrebiteľkom úvere č. XXXXXX zo dňa 29.01.2016, najmä výška
poskytnutého úveru, výška RPMN ako aj výška úrokovej sadzby sú uvedené v predmetnej Zmluve
správne a v dôsledku uvedených zistení opätovne posúdiť žalobkyňou uplatnený nárok a následne vo
veci znova rozhodnúť, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2, 3
CSP aj náležite odôvodniť.

35. Odvolací súd záverom zdôrazňuje, že ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie a nové rozhodnutie súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu
uvedeným v inštruktívnej časti rozhodnutia (§ 391 ods. 2 CSP).

36. O nároku na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania bude rozhodnuté súdom prvej

inštancie v rozhodnutí vo veci samej v zmysle ust. § 396 ods. 3 spojení s ust. § 453 ods. 3 a ust. §
262 ods. 1 a 2 CSP.

37. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu

treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).