Uznesenie – Starostlivosť o maloletých ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, August 15, 2023

Referenced legislation in the judgement

Judgement

---

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 13CoP/12/2023
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123226469
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Burik
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2023:6123226469.1

Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Burika,
členov senátu: JUDr. Márie Dubcovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, vo veci starostlivosti o maloletého
Y. V., nar. XX.XX.XXXX, t.č. bytom Slovenská republika, V. XXX, v konaní zastúpený opatrovníkom
Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Lučenec, dieťa matky F. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom
Slovenská republika, U., D. X, t.č. bytom Česká republika, P. X, L. XXX/X a otca O. V., nar. XX.XX.XXXX,
trvale bytom G., t.č. bytom V. XXX, v konaní o návrat maloletého do cudziny pri neoprávnenom
premiestnení alebo zadržiavaní, na odvolanie otca proti uzneseniu Okresného súdu v Banskej Bystrici
č.k. 32P/15/2023-149 zo dňa 31. marca 2023

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením Okresný súd v Banskej Bystrici nariadil návrat maloletého Y. V., nar.
XX.XX.XXXX do krajiny obvyklého pobytu, do Českej republiky.

2. Pri rozhodovaní vychádzal z Článku 1, 3, 4, 5, 12, 13, 19 Dohovoru o medzinárodnoprávnych
aspektoch únosu detí, ktorý bo prijatý v Haagu dňa 25.10.1990 (publikovaný v oznámení Ministerstva
zahraničných vecí SR pod č. 119/2001 Z.z., ďalej len „Dohovor“), keď sa v prvom rade zaoberal
otázkou obvyklého pobytu maloletého ako i otázkou neoprávneného premiestnenia, resp. zadržiavania
maloletého tak, ako to zdôvodnil v odsekoch 19. a 20. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. V
zmysle uvedených podmienok mal preukázané, že došlo k medzinárodnému únosu maloletého otcom
na územie Slovenskej republiky a je povinnosťou otca v zmysle Dohovoru maloletého vrátiť do miesta
obvyklého pobytu. Dohovor však stanovuje určité kritériá, za ktorých aj pri splnení podmienok nemusí
dôjsť k návratu maloletého dieťaťa. Otec nenavrátenie maloletého odôvodňoval 1/ vôľou maloletého,
2/ spôsobom života matky, 3/ požívaním alkoholických nápojov matkou v nadmernej miere, v dôsledku
čoho je agresívna. S maloletým bol vykonaný opakovane pohovor, pri ktorom vyjadril svoju vôľu zotrvať
na území Slovenskej republiky. V konaní o návrat dieťaťa mal okresný súd za to, že nemožno rozhodovať
len na základe názoru maloletého dieťaťa, čo konštatoval aj Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí
Balga proti Rumunsku, kde uviedol, že pri hodnotení jednotlivých dôkazov z odôvodnenia vnútroštátneho
rozhodnutia vyplynulo, že rozhodujúcim dôkazom pre odmietnutie návratu detí do krajiny ich obvyklého
pobytu boli výpovede detí. Súd prvej inštancie poznamenal, že Článok 13 ods. 2 Dohovoru alebo jeho
výklad podľa vysvetľujúcej správy neprikazuje, aby sudca automaticky súhlasil so želaním dieťaťa, a
to aj v prípade, ak by získal dostatočný stupeň vyspelosti. Súd síce uznáva, že podľa Dohovoru sa
má priznať význam námietkam dieťaťa, avšak výpoveď dieťaťa nesmie predstavovať veto v konaní, v
ktorom sa rozhoduje o jeho návrate. Vnútroštátne štáty musia preto skúmať aj ďalšie hľadiská týkajúce
sa okolnosti dieťaťa pred tým, než využijú svoje právo odmietnuť nariadiť návrat dieťaťa. Vzhľadom na to,
že maloletý po zadržiavaní na území Slovenskej republiky trávi prevažný čas voľnočasovými aktivitami,

nenavštevuje školu na území Slovenskej republiky, je možné predpokladať, že jeho názor v otázke
starostlivosti otca a uspokojovania jeho potrieb bol skreslený. Maloletý u matky má pravdepodobne
striktnejší režim prípravy na vyučovanie, a preto podľa názoru súdu aj to môže byť dôvodom, prečo
vyjadril vôľu zotrvať u otca. Z uvedených dôvodov súd neprihliadol na názor maloletého. K druhému
dôvodu uvádzaným otcom ohľadom starostlivosti matky uviedol, že tieto tvrdenia otec postavil len
v rovine tvrdení, žiadnym spôsobom neboli preukázané, nevyplynuli z činnosti sociálnych orgánov
Českej republiky ani z vyjadrenia maloletého. V tomto smere, ak by boli tvrdenia otca pravdivé, by
od otca dôvodne očakával vykonanie právne relevantných krokov, ktoré od októbra 2020 nevykonal.
Otázku, v koho starostlivosti má byť maloletý ponechaný, súd ponecháva na rozhodnutie príslušnému
opatrovaneckému súdu v Českej republike, ktorý je príslušný o tejto veci rozhodnúť. Pri nariadení návratu
maloletého do krajiny obvyklého pobytu zohľadnil návrat do domácnosti, ktorú dôverne pozná, v ktorej
od narodenia žil, má v nej svoje zázemie, veci osobnej potreby ako i opätovné začlenenie do kolektívu
v škole, ktorú navštevoval a ktorú poznal v mieste, kde má kamarátov a môže tráviť svoje voľnočasové
aktivity. Maloletému zároveň umožnil opätovne plniť si školskú dochádzku a mať tak zachované právo na
vzdelanie ako i zachovanie súrodeneckého vzťahu so sestrou. Maloletý zároveň bude mať zabezpečenú
zdravotnú starostlivosť u pediatra, ktorý je mu známy a zabezpečí, aby súdy Českej republiky rozhodli
o úprave výchovného prostredia maloletého.

3. Ohľadne dĺžky konania súd uviedol, že nebolo možné striktne dodržať Dohovorom stanovenú
6-týždňovú lehotu z dôvodu nesúhlasu otca a opatrovníka s rozhodnutím súdu bez nariadenia
pojednávania, potreby odročiť pojednávanie nariadené na deň 17.03.2023 pre nedoručenie predvolania
matke na deň 31.03.2023.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie v zákonom stanovenej lehote otec maloletého dieťaťa.
Žiadal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmeniť, návrh matky v celom rozsahu zamietnuť
dôvodiac tým, že prvostupňový súd sa nevyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
potrebnými pre objektívne rozhodnutie. Tak, ako i v priebehu prvostupňového konania poukazoval na
nedostatočnú starostlivosť matky v dôsledku nadmerného požívania alkoholických nápojov, keď v tomto
smere sa súd uspokojil len s tvrdením matky, ktorá uviedla, že alkohol nepožíva. Vyslovil presvedčenie,
že matka, keby mala na zreteli záujem dieťaťa, akceptovala by jeho slobodnú vôľu a netrápila by dieťa
takými obštrukciami len preto, aby dokázala, že ona „vyhrala“. Pokiaľ súd poukazoval na to, že dieťa
trávi čas na území Slovenskej republiky prevažne voľnočasovými aktivitami, nenavštevuje školu, nebral
do úvahy to, že maloletý nemohol byť zapísaný na školskú dochádzku len z toho dôvodu, že matka
nedala na zápis súhlas. V rámci svojich možností sa snažil zabezpečiť výuku maloletého mimo školy,
aby nezaostával a učil sa i naďalej potrebné učivo a okrem toho má povinnosti aj v domácnosti. Vedie ho
k samostatnosti, aby po sebe osobné veci upratal, odložil použitý riad, pomáhal mu v garáži a podobne.
Život na dedine ho baví, je tu šťastný a pokojný, teda nie je možné, aby súd tieto skutočnosti nebral
do úvahy.

5. Kolízny opatrovník vo svojom vyjadrení k odvolaniu zotrval na správe, ktorú podal v priebehu
prvostupňového konania.

6. Matka vo svojom vyjadrení zotrvala na navrátení dieťaťa do krajiny obvyklého pobytu, t.j. Českej
republiky. Otec síce v odvolaní popisuje, aké má syn aktivity, ale vyslovila pochybnosť, že sa to zakladá
na pravde, keď maloletý Dominik jej mal oznámiť, že otec s partnerkou sa často hádajú a podľa jej názoru
takéto prostredie nie je vhodné pre jeho výchovu.

7. V reakcii na vyjadrenie matky otec poukázal na kladný vzťah maloletého k jeho partnerke, ktorá sa
o neho celý rok stará a vyslovil pochybnosť o postupe matky, ktorá požiadala o navrátenie syna až po
šiestich mesiacoch aj napriek tomu, že obidve deti mala zverené do osobnej starostlivosti neodkladným
opatrením. Matka vzápätí poukázala na nezákonný postup otca v tom, že vybavil dcére prestup na
zdravotnú školu v Košiciach, keď sa vydával za zákonného zástupcu a postupoval v rozpore so zákonom
po tom, čo sa dcéra dostala na strednú školu v Prahe.

8. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 65, § 66 CMP a bez nariadenia
pojednávania podľa § 385 CSP odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu podľa ust. § 387
ods. 1, 2 CSP ako vecne správne potvrdil.

9. Právna úprava Haagského Dohovoru o občiansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí
z 25. októbra 1980 v spojení s Nariadením Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej
právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv
a povinností si kladie za cieľ zabezpečiť okamžitý návrat detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené
do niektorého zmluvného štátu alebo sú v ňom zadržiavané; jej účelom je stanoviť pre tieto prípady
pravidlá návratu detí. Pokiaľ ide o členské štáty Európskej únie, má Nariadenie aplikačnú prednosť pred
Dohovorom (Článok 60 Nariadenia), špeciálne je však ustanovené, že Dohovor doplnený ustanoveniami
Nariadenia by mal byť v prípadoch neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa naďalej
používaný (bod 17 Preambuly Nariadenia). Nariadenie sprísňuje ustanovenia zakotvené v Dohovore
(najmä Článok 11 ods. 2. až 5. Nariadenia) najmä tým, že zdôrazňuje Dohovorom od začiatku sledovaný
cieľ - bezodkladné navrátenie dieťaťa, posilňuje postavenie dieťaťa v konaní a jeho participačné práva.
Vo všeobecnej rovine možno povedať, že obe právne úpravy vychádzajú zo zásady, že nikto nesmie ťažiť
zo svojho protiprávneho konania. Svoje ustanovenia koncipujú na princípe predchádzania svojpomoci,
resp. ochrany detí pred negatívnymi dôsledkami realizácie svojpomoci; ich aplikácia však nesmie byť
mechanická; vždy je treba vziať do úvahy hľadisko najlepšieho záujmu dieťaťa, zakotvené v Dohovore
o právach dieťaťa a celkový kontext právneho poriadku komunitárneho práva i medzinárodného práva
verejného, vrátane jeho ľudsko-právnej dimenzie. Preto je namieste, že ako Dohovor, tak aj Nariadenie
určujú i pravidlá pre nevydanie dieťaťa, ktoré však musia byť interpretované reštriktívne. Podľa Článku 2
odsek 11. Nariadenia pojem „neoprávnené premiestnenie alebo zadržiavanie“ znamená premiestnenie
alebo zadržiavanie dieťaťa, ak
a) je porušením opatrovníckeho práva nadobudnutého rozsudkom, zo zákona lebo dohodou, ktorá
má pre účinky podľa práva členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred
premiestnením alebo zadržaním a
b) za predpokladu, že v čase premiestnenia alebo zadržiavania sa toto opatrovnícke právo aj vykonávalo
buď spoločne alebo samostatne alebo by sa bolo vykonávalo, ak by nedošlo k premiestneniu alebo
zadržaniu. Opatrovnícke právo sa považuje za vykonávané spoločne, ak na základe rozsudku alebo
zo zákona jeden nositeľ rodičovských práv a povinností nemôže rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa
bez súhlasu druhého nositeľa rodičovských práv a povinností (Článok 2 ods. 11. Nariadenia). Podľa
Článku 2 ods. 9. Nariadenia pojem „opatrovnícke právo“ zahŕňa práva a povinnosti súvisiace s osobnou
starostlivosťou o dieťa, najmä právo určiť miesto pobytu dieťaťa. Pod miestom obvyklého pobytu dieťaťa
na účely konania o jeho navrátení treba rozumieť miesto, kde dieťa bývalo na základe zhodnej vôle
rodičov (vykonávajúcich spoločné opatrovnícke právo) bezprostredne pred protiprávnym premiestnením
alebo zadržaním.

10. Vychádzajúc z týchto skutočností potom súd prvej inštancie postupoval správne, keď na základe
návrhu matky sa zaoberal otázkou obvyklého pobytu maloletého, ktorú s prihliadnutím na všetky
rozhodujúce skutočnosti i správne vyhodnotil tak, ako to zdôvodnil v odsekoch 18., 19. odôvodnenia
svojho rozhodnutia. Následne správne vyhodnotil i otázku neoprávneného premiestnenia a zadržiavania
maloletého (odseky 20., 21. odôvodnenia), a preto odvolací súd stotožniac sa v celom rozsahu s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP) napadnuté rozhodnutie ako vecne správne
potvrdil.

11. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, z ktorých konkrétnych skutočností súd pri
rozhodovaní vychádzal i to, akými úvahami sa riadil a ani zo strany odvolateľa v priebehu odvolacieho
konania neboli tvrdené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia.

12. V odseku 21. odôvodnenia súd vyhodnotil i tvrdenia otca týkajúce sa nedostatočnej starostlivosti zo
strany matky v dôsledku údajného požívania alkoholických nápojov (na týchto tvrdeniach otec zotrval aj
v odvolacom konaní), s ktorými dôvodmi sa odvolací súd taktiež v celom rozsahu stotožnil a rozhodnutie
v celom rozsahu, tak ako je vyššie uvedené, potvrdil. Tak, ako to správne konštatuje i prvostupňový súd v
závere odôvodnenia svojho rozsudku, otázka zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti bude predmetom
konania pred príslušným opatrovníckym súdom v Českej republike.

13. O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust.§ 52 CMP s použitím ust. § 396 ods. 1 CSP
a nepriznal žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Sep 25, 2023. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.