Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Sunday, August 13, 2023

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8Co/29/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120200440
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 08. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Kovaľová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8120200440.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr.

Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v právnej veci žalobkyne: A. B. C., nar. X.X.XXXX, bytom D.
XXXX/XX, XXX XX E., zastúpená: JUDr. Vieroslava Bednárová, advokátka, IČO: 47250631, so sídlom
Slovenská 69, 080 01 Prešov, proti žalovanému: A. D. F., nar. X.X.XXXX, bytom G. XXX/XX, XXX XX H.,
zastúpený: AK MAZANEC, s.r.o. so sídlom Metodova 12, 080 01 Prešov, IČO: 53 494 920, o zaplatenie
31.829,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k.
9C/1/2020-232 zo dňa 25. apríla 2022 v spojení s Dopĺňacím rozsudkom č.k. 9C/1/2020-239 zo dňa 10.
mája 2022, takto jednohlasne

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok v spojení s Dopĺňacím rozsudkom č.k. 9C/1/2020-239 zo dňa 10.05.2022
s výnimkou výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Žalobkyňa má nárok vo vzťahu k žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že

„ I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 21 537,42 €, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 35,34 %, a to do 3 dní odo
dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil okrem iného ustanovením § 657, § 658 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“).

3. Vychádzal zo zistenia, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala na žalovanom zaplatenia sumy
31.829,18 eur na tom skutkovom základe, že ide o škodu spôsobenú jej spáchaným trestným činom
žalovaného. Trestným rozkazom č.k. XXX/XXX/XXXX-XXX, právoplatným dňa 27.7.2019 bol žalovaný
uznaný vinným z pokračujúceho prečinu podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, že „v
období od dňa 2.5.2016 do dňa 23.11.2016 vo H. a inde, vystupujúc ako I. A., toho času žijúci v J. B.,

kontaktoval prostredníctvom e-mailovej adresy I. C. K., získal si jej dôveru a pod rôznymi zámienkami o
biznis projektoch a vážnej autonehode za účelom vyplatenia svojich podlžnosti voči iným subjektom, od
nej vylákal viacero finančných pôžičiek v celkovej výške 23.800,- eur, ktoré mu poškodená odovzdala
osobne alebo vkladala na jeho účet, čím jej týmto konaním spôsobil škodu vo výške 23.800,- eur.“ Zvýpovede žalobkyne vyplynulo, že sa pozná so žalovaným dlhodobo a ten jej sprostredkoval elektronický
kontakt s I. A.. Žalobkyňa presne uviedla kedy a za akým účelom požičala žalovanému sumy 5.000,-
eur, 6.000,- eur, 1.000,- eur, 5.000,- eur, 700,- eur, 4000,- eur a 2.100,- eur, spolu 23.800,- eur z

úveru, ktorý jej žalovaný pomohol vybaviť. Žalovaná predložila súdu aj úverovú zmluvu. Uviedla, že
bolo dohodnuté, že úver bude splácať žalovaný, aby žalobkyňa nemala žiadnu ujmu a po návrate I.
A., keď tento dá peniaze žalovanému, tento následne jednorazovo predmetný úver splatí. Žalobkyňa
zároveň predložila prehľad zaplatených súm na predmetný úver, s tým že žalovaný zaplatil iba sumy:
343,50 eur dňa 15.2.2017, sumu 350,- eur dňa 15.3.2017, sumu 350,- eur dňa 15.4.2017 a sumu 698,-

eur dňa 15.6.2017, spolu 1.741,50 eur. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa poskytla
pôžičku žalovanému za rovnakých podmienok, ako jej bol poskytnutý úver peňažným ústavom, pričom
pôžičku jej mal žalovaný splácať tak, že bude platiť splátky peňažnému ústavu v stanovených lehotách
splatnosti. Mesačné splátky mali výšku (z dôvodu postupného navýšenia úveru) 246,82 eur, 264,75
eur a finálne 343,89 eur. Zmluvu(y) o pôžičke považuje žalobkyňa za riadne uzavretú a jej relatívnej
neplatnosti pre omyl sa nedovolala. Keďže splnenie záväzku I. A. voči žalovanému z dôvodu vymyslenej

identity do úvahy neprichádzalo, nenastala ani predčasná splatnosť pôžičky a žalovaný je povinný ju
plniť spôsobom ako je žalobkyňa povinná plniť peňažnému ústavu. Ku dňu rozhodnutia súdu boli splatné
splátky 3 x 246,82 eur (20.06.2016 – 20.08.2016), 2 x 264,75 eur (20.10.2016 – 20.11.2016) a 45 x
343,89 eur (15.1.2017 – 20.9.2020), spolu suma 16.745,01 eur. Keďže žalovaný zaplatil sumu 1.741,50
eur,taksumaktorúdlhuježalobkynimávýšku15.003,51eur.Vprevyšujúcejčastibolažalobazamietnutá

pre predčasnosť, keďže splatnosť splátok splatných po 20.9.2020 ešte nenastala.

4. Na základe podaného odvolania žalobkyne, ako aj žalovaného, Krajský súd v Prešove uznesením zo
dňa 31.1.2022, č.k. 8Co/5/2021-198 zrušil rozsudok a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „Treba prisvedčiť žalovanému, že

ak súd vzhľadom k hore uvedenému nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 32. Treba tiež zvýrazniť, že
samotná žalobkyňa v podanom odvolaní rovnako poukazuje na to, že súd prvej inštancie dospel na
základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 33. Žalobkyňa namieta, že súd zrejme nesprávne
vyhodnotil v závere právne vec ako predčasné požadované splatenie financií. 34. Odvolací súd k tomu
uvádza, že záver súdu o splácaní pôžičky žalovaným tak, že bude platiť splátky peňažnému ústavu v
stanovených lehotách splatnosti, zostal bez náležitého odôvodnenia.“

5. Po vrátení veci a vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa
poskytla žalovanému sumu 23.800,- eur, ktorú jej tento mal splácať v mesačných splátkach vo
výške 343,89 eur mesačne najneskôr k 15. dňu kalendárneho mesiaca. Všetky tvrdenia žalovaného
prednesené na pojednávaní dňa 25.4.2022 o tom, že to bol on kto žalobkyni požičal peniaze a táto
mu ich čiastočne vrátila, tak súd do úvahy ako nové tvrdenia nebral a tvrdenia o tom, že netuší prečo

si žalobkyňa po vyčerpaní úveru vybrala jeho ako osobu zodpovednú za jeho splácanie, vyznievajú
vzhľadom na obsah právoplatného trestného rozkazu až úsmevne.

6. Z ustanovenia § 193 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), súd
je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný

správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím
o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti, a z citovanej judikatúry je zrejmé, že skutočnosť
vylákania sumy 23.800,- eur žalovaným od žalobkyne prostredníctvom odovzdania peňazí osobne alebo
vkladom na účet je nemenne daná. V prejednávanej veci žalovaný žiadne skutkové okolnosti týkajúce
sa veci samej, teda skutkové okolnosti znamenajúce popretie žalobných tvrdení uvedených v žalobe

a tiež na prvom pojednávaní neuviedol. Keďže tu neboli žiadne skutkové okolnosti žalovaným včas a
riadne tvrdené, nebolo ho ani na čo vypočuť, a to bol ďalší dôvod zamietnutia návrhu na jeho výsluch.

7. K výške priznaného plnenia súd prvej inštancie uviedol, že pokračujúc vo výpočte uvedenom v
prvom rozsudku je zrejmé, že do dňa rozhodnutia súdu 25.4.2022 mal žalovaný zaplatiť žalobkyni sumu

1.269,96eur+64splátokx343,89eurzačasod15.1.2017do15.4.2022.Žalovanýtakmalzaplatiťsumu
23.278,92 eur a po odpočítaní sumy zaplatenej 1.741,50 eur je dlžná suma 21.537,42 eur. Súd uvedenú
sumu priznal ako zmluvné plnenie, keďže ako vyplýva z v rozhodnutí citovanej judikatúry, napriek
podvodu žalovaného sa žalobkyňa relatívnej neplatnosti zmluvy o pôžičke z titulu omylu nedovolala(§ 40a OZ). Tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyni nemôže byť priznané plnenie, keďže požaduje
zaplatenie škody, je nesprávne. Súd nie je viazaný právnym posúdením uplatneného nároku stranou
sporu. Je viazaný vymedzeným skutkom, pričom skutok bol vymedzený ako nevrátenie požičaných

peňazí a teda súdom priznané plnenie je plnením vychádzajúcim z tohto skutku. Napriek tomu, že
žalobkyňa jej poskytnutý úver predčasne splatila banke, nemôže celú zaplatenú sumu požadovať
po žalovanom. Treba rozlišovať medzi právnym vzťahom medzi žalobkyňou a bankou a právnym
vzťahom medzi žalobkyňou a žalovaným, ktoré napriek tomu, že fakticky súvisia, sú právne úplne
samostatné. Samotné predčasné ukončenie právneho vzťahu medzi žalobkyňou a bankou zaplatením

celej pohľadávky, tak nemá vplyv na pohľadávku žalovaného voči žalobkyni. Žalobkyňa netvrdila, že pri
poskytnutí pôžičky žalovanému bola dojednaná možnosť postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka,
apretosícemánároknavráteniecelejpožičanejsumypodľapôvodnedohodnutýchpodmienok,alestále
v splátkach vo výške 343,89 eur. Nad priznanú sumu je tak žaloba predčasná, keďže splatnosť splátok
splatných po 15.4.2022 v čase rozhodovania súdu ešte nenastala a pôžička žalobkyne žalovanému
nebola platne predčasne zosplatnená.

8. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.

9. Súd prvej inštancie dopĺňacím rozsudkom č.k. 9C/1/2020-239 zo dňa 10. mája 2022 rozhodol tak, že
konanie v časti prevyšujúcej zaplatenie sumy 29.743,37 eur zastavil podľa § 145 CSP a § 225 CSP.

10. Proti vyhovujúcemu výroku I. rozsudku a výroku III. o trovách konania podal v zákonom stanovenej
lehote odvolanie žalovaný z dôvodov uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f) súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a § 365 ods.1 písm. h) CSP tým,
že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

11. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol, že žalobkyňa od počiatku uplatňovala svoj nárok z titulu
škody. ktorá mala vzniknúť podvodným konaním žalovaného. S ohľadom na zákonné náležitosti
uplatnenia nároku z titulu náhrady škody, sú podľa názoru žalovaného jednoznačne stanovené
mantinely dokazovania prípadných sporných skutočností pre účely civilného konania. Ak súd I. inštancie

vyhodnotil, že osoba, ktorá zodpovedá za škodu je bez pochybností žalovaný, je daná príčinná
súvislosť medzi vznikom škody a osobou, ktorá škodu spôsobila, bolo potrebné preukázanie škody,
ktorú ma žalovaný spôsobiť. Napriek uvedenému však súd prvej inštancie odôvodnil svoj záver ako
zmluvný vzťah z titulu vrátenia finančných prostriedkov poskytnutých z titulu údajných pôžičiek. Podľa
názoru žalovaného súd v rámci odôvodnenia kombinuje dva rôzne tituly priznania nároku, ak na

jednej strane posudzuje preukázania príčinnej súvislosti s ohľadom na výsledok trestného konania
a na druhej strane preukázanie nároku opiera o poskytnutie finančných prostriedkov prostredníctvom
pôžičiek, ktoré žalovaný od počiatku rozporuje. Náhrada škody tak ako je definovaná právnymi
predpismi v rámci predmetného konania preukázaná nebola, predovšetkým v rozsahu výšky spôsobenej
škody, pretože z predložených dôkazov nebolo napriek rozporovaniu žalovaného preukázané, že by

žalobkyňa mala žalovanému poskytnúť sumu vo výške 23.800,- eur keďže z predloženej komunikácie
a výpisov z účtu ide o rozdielne sumy, pričom uvedené tvrdenia boli vyvrátené výsluchom žalovaného.
Žalovaný nemal akýkoľvek vzťah k úveru, ktorý mala žalobkyňa uzatvorený voči bankovej inštitúcii a
tiež nebolo preukázané, že by prostriedky z poskytnutého úveru poskytla žalovanému alebo či boli
dohodnutí na obdobnom plnení. K odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, kde súd prvej inštancie

poukázal na rozhodnutia českých súdov, sa podľa názoru žalovaného a s poukazom na rozhodnutie
NajvyššiehosúduSRzodňa31.10.2017,sp.zn.6Cdo/129/2017,ktorýmbolaustálenádefiníciaustálenej
rozhodovacej praxe, nemalo na uvedenú časť ani prihliadať. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti súdu na ďalšie

konanie a nové rozhodnutie.

12. Žalobkyňa sa k podanému odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34

CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej

inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne
svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť
daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. II.ÚS 78/05).

16. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie
je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a
ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na
základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na
ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie

skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci
sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený
skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia
dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane
rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne
nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a
obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje

svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil
naplnenie tejto odvolacej námietky.

17. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu

normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce
aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7Cdo/7/2010). Ani táto
odvolacia námietka naplnená nebola.

18. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe vykonaného dokazovania
dospel aj k správnym skutkovým zisteniam. Zároveň prejednávanú vec správne právne posúdil. V
priebehu odvolacieho konania žalovaný nepredložil žiaden dôvodný argument, ktorý by mal súvis s

prejednávanou vecou do tej miery, aby bol spôsobilý priniesť pre odvolateľa priaznivejšie rozhodnutie.

19. Podľa § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „Občiansky zákonník“),
zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa
zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

20. Podľa § 658 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Pri
nepeňažnej pôžičke možno dojednať namiesto úrokov plnenie primeraného väčšieho množstva alebo
vecí lepšej akosti, spravidla toho istého druhu.

21. V prejednávanej veci je nesporné, že žalovaný bol právoplatným Trestným rozkazom zo dňa
14.3.2019, č.k. XXX/XXX/XXXX-XXX (č.l. 16 až 19 spisu) uznaný vinným z pokračujúceho prečinu
podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona, že v období od 2.5.2016 do dňa 23.11.2016 vo
H. a inde, vystupujúc ako I. A., tohto času žijúci v J. B., kontaktoval prostredníctvom e-mailovej adresy I.C. K., získal si jej dôveru a pod rôznymi zámienkami o biznis projektoch a vážnej autonehode za účelom
vyplatenia svojich podlžností voči iným subjektom, od nej vylákal viacero finančných pôžičiek v celkovej
výške 23.800,- eur, ktoré mu poškodená odovzdala osobne alebo vkladala na jeho účet č. L. vedený

v M. N., čím jej týmto konaním spôsobil škodu vo výške 23.800,- eur, teda na škodu cudzieho majetku
sa obohatil tým, že uviedol niekoho do omylu a spôsobil tak na cudzom majetku väčšiu škodu.

22. Hlavnou odvolacou námietkou žalovaného je, že v konaní nebola preukázaná výška spôsobenej
škody, pretože z predložených dôkazov, ktoré boli žalovaným rozporované, nebolo preukázané, že by

žalobkyňa bola žalovanému poskytla sumu vo výške 23.800,- eur, keďže z predloženej komunikácie
a výpisov z účtu ide o rozdielne sumy, pričom uvedené tvrdenia neboli vyvrátené výsluchom žalovaného.

23. S týmto tvrdením žalovaného sa nemožno stotožniť. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia uviedol, že skutočnosť vylákania sumy 23.800,- eur žalovaným od žalobkyne
prostredníctvom odovzdania peňazí osobne alebo vkladom na účet je nemenne daná (bod 9.3.

odôvodnenia).

24. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Na podporu
správnosti poukazuje aj na ustálenú súdnu prax vyšších súdnych autorít, podľa ktorej:

Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 29.5.2014, sp. zn. III. ÚS 507/2013 „V civilnom konaní
si konajúci súd nemôže urobiť úsudok o tom, či boli naplnené znaky skutkovej podstaty určitého
trestného činu. […] Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je daná okrem
iného prisvojením si cudzej veci. Následkom protiprávneho konania musí byť vznik škody (… a spôsobí
tak na cudzom majetku škodu…). […] Ak teda okresný súd v trestnej veci právoplatne rozhodol o tom,

že sťažovateľka spáchala trestný čin sprenevery, potom záväznosť jeho rozsudku pre súdy v civilnom
konaní podľa § 135 ods. 1 OSP znamená aj záväznosť v otázke existencie zavineného protiprávneho
konania sťažovateľky, vzniku škodlivého následku a príčinnej súvislosti medzi nimi. […] Ak za daných
okolností krajský súd a najvyšší súd v konaní o náhradu škody vychádzali zo skutkových a právnych
záverov plynúcich zo súvisiacej trestnej veci, nemožno podľa názoru ústavného súdu ich postoju nič

vyčítať, pretože podľa § 135 ods. 1 OSP závery trestného konania boli civilné súdy povinné rešpektovať.
Uvedený záver by platil aj v prípade, že by sa v civilnom sporovom konaní krajský súd a najvyšší súd
so závermi z trestnej veci nestotožňovali.“

25. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2011, sp. zn. I. ÚS 269/2011 „Najvyšší súd sa

nevyrovnal so skutočnosťou, že zákonným znakom skutkovej podstaty trestného činu sprenevery je
„spôsobenie škody na cudzom majetku“. Z právnej kvalifikácie skutku, ako aj zo skutkovej vety rozsudku
trestného súdu vyplýva, že v dôsledku trestného činu sprenevery odsúdeného došlo u sťažovateľa ako
poškodeného k spôsobeniu škody. […] Ústavne súladný výklad uvedeného ustanovenia vyžaduje, aby
súdy zúčastnené na rozhodovaní o nej boli viazané odsudzujúcim rozsudkom trestného súdu vo vzťahu

kuvšetkýmskutočnostiam,ktorébolipodmienkouodsúdeniaodsúdenéhoatrestnýmsúdombolizistené,
to platí aj o zistení vzniku škody u poškodeného v dôsledku protiprávneho konania odsúdeného. […]
Z uvedeného vyplýva, že výklad § 135 OSP použitý v rozsudku najvyššieho súdu vedie v konečnom
dôsledku k nerešpektovaniu záverov právoplatného trestného rozsudku, čo je v rozpore s princípom
právnej istoty ktorý, ako už ústavný súd opakovane vyslovil aj v rámci svojej judikatúry musí byť

rešpektovaný aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera
občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k orgánom verejnej moci. […] Výklad ustanovenia
§ 135 OSP, ktorým uvedené ustanovenie aplikoval v predmetnej veci najvyšší súd vedie aj k narušeniu
princípu práva na spravodlivý proces, keďže znemožňuje poškodenému v trestnom konaní, ktorý bol so
svojim nárokom na náhradu škody odkázaný na jeho uplatnenie v rámci občianskoprávneho konania,

aby sa ho úspešne dovolal napriek existencii právoplatného rozsudku vydaného v trestnom konaní, v
ktorom bola jeho škoda uznaná a konštatovaná. […] Ústavný súd s ohľadom na uvedené konštatuje,
že rozsah viazanosti všeobecného súdu rozsudkom vydaným v trestnom konaní pri rozhodovaní v
občianskom súdnom konaní v prípadoch, v ktorých sa zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu
zhodujú s okolnosťami relevantnými, resp. podstatnými pre rozhodnutie v občianskoprávnom konaní,

nemožno obmedziť len na závery o protiprávnom konaní, t. j. o spáchaní trestného činu a o tom, kto
ho spáchal.“26. S poukazom na vyššie citovanú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, pokiaľ je
predpokladom naplnenia skutkovej podstaty trestného činu spôsobenie škody v určitej minimálnej výške
(čo je aj prejednávaný prípad), a trestný súd vo výroku odsudzujúceho rozsudku ustálil, že protiprávnym

konaním žalovaného bola žalobkyni spôsobená výška škody 23.800,- eur, nerešpektovanie takto
zistenéhozáveruovýškeškodyvobčianskoprávnomkonaníbybolovrozporesprincípomprávnejistoty.

27. Súd prvej inštancie pri svojom právnom posúdení vychádzal zo skutkových okolností vymedzených
v žalobe. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala zaplatenia istiny 31.829,18 eur, náhradu trov

konania vo výške 1.909,75 eur na základe podvodným spôsobom vylákaných finančných pôžičiek
v celkovej výške 23.800,- eur, ktoré žalovanému žalobkyňa vkladala na účet alebo osobne odovzdala.
Vzhľadom na zohľadnenie mesačných splátok úveru, ktoré je žalobkyňa povinná hradiť L. L., O. v zmysle
Zmluvy o splátkovom úvere mesačne vo výške 343,89 eur, ktoré pôvodne prisľúbil splácať žalovaný,
ku dňu podania žaloby bola výška jej finančnej ujmy celkovo 31.829,18 eur. Žalovaný ku dňu podania
žaloby zaplatil žalobkyni dňa 13.2.2017 sumu 343,50 eur, dňa 14.3.2017 sumu 350,- eur, dňa 18.4.2017

sumu 350,- eur a dňa 19.6.2017 sumu 698 eur, spolu 1.741,50 eur.

28. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobkyňa na základe dohody so žalovaným uzatvorila
zmluvu s bankou, na základe ktorej jej boli poskytované peniaze, ktoré ďalej za rovnakých podmienok
poskytla žalovanému. Žalovaný mal pôžičku žalobkyni splácať tak, že bude platiť splátky peňažnému

ústavu v stanovených lehotách splatnosti. O tom, že konanie žalovaného bolo nekalé a nepoctivé svedčí
Trestný rozkaz zo dňa 14.3.2019, č.k. XXX/XXX/XXXX-XXX, keď týmto konaním naplnil znaky skutkovej
podstaty pokračovacieho trestného činu podvodu.

29. Žalovaný namietal, že v konaní nebolo preukázané, že by prostriedky z poskytnutého úveru boli

poskytnuté žalovanému ani, že boli dohodnutí na obdobnom plnení. Takéto tvrdenie žalovaného nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní ani s ohľadom na právoplatne ukončené trestné konanie. Nie len
v trestnom konaní, ale aj vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie bolo preukázané listinnými
dôkazmi, výpismi z účtu od 1.5.2016 do 1.10.2016 na č.l. 8 – 14 spisu), sms komunikácie č.l. 161 až
163 spisu, že žalobkyňa vyššie uvedené finančné prostriedky zasielala ďalej žalovanému.

30. Súd prvej inštancie aj v ďalšom rozhodnutí po zrušení rozhodnutia odvolacím súdom za základ
rozhodnutia prebral odôvodnenie zo svojho rozsudku č.k. 9C/1/2020-153 zo dňa 1.10.2020 a vzťah
žalobkyne a žalovaného posúdil ako zmluvný vzťah založený zmluvou o pôžičke, kde si zmluvné strany
dohodli aj spôsob a rozsah záväzku. Súd prvej inštancie objasnil odvolaciemu súdu, že skutkové

okolnosti prípadu podriadil pod ustanovenia § 657 až § 658 Občianskeho zákonníka ako zmluvné
plnenie, keďže ako vyplýva z citovanej judikatúry súdom prvej inštancie, napriek podvodu žalovaného
sa žalobkyňa relatívnej neplatnosti zmluvy o pôžičke z titulu omylu nedovolala (§ 40a Občianskeho
zákonníka).

31. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že žalobkyňa poskytla pôžičku žalovanému za rovnakých
podmienok, ako jej bol poskytnutý úver peňažným ústavom, pričom pôžičku jej mal žalovaný splácať
tak, že bude platiť splátky peňažnému ústavu v stanovených lehotách splatnosti (bod 6 odôvodnenia).
Žalovaný počas konania a v podanom odvolaní spochybňuje tvrdenia žalobkyne a ňou predložené
dôkazy vrátane výsledkov právoplatne skončeného trestného konania, avšak tieto predložené dôkazy

spochybňuje len v rovine teoretickej. Počas celého konania neprodukoval žiaden právne významný
dôkaz, ktorým by tvrdenia žalobkyne vyvrátil.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový
stav veci, správne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, ako aj správne právne vec posúdil. Z týchto dôvodov

odvolací súd považuje odvolanie žalovaného za nedôvodné a vzhľadom na vyššie uvedené dôvody
odvolací súd rozsudok v zmysle ustanovenia § 387 CSP potvrdil ako vecne správny.

33. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni priznal

vo vzťahu k žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

34. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým
sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).35. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).