Uznesenie – Bezdôvodné obohatenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, August 3, 2023

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9Co/74/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4420205373
Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2023

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Andrea Szombathová Poláková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2023:4420205373.2

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej
a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v spore žalobcu:
Sociálna poisťovňa, Bratislava, Ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484, zast. JUDr.
Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Bratislava, Námestie Biely kríž 3, IČO: 30 853 290, proti
žalovanému: M. Z., nar. XX. XX. XXXX, bytom G., G. XX, zastúpený opatrovníčkou I. Z., bytom G., G.

XX, zast. JUDr. Katarína Kaňková, PhD., advokátka, so sídlom Hlohovec, Hurbanova 81, o zaplatenie
28 511,91 eura s príslušenstvom, o odvolaniach žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Nové Zámky zo dňa 23. marca 2022 č. k. 13C/91/2020-341 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi
sumu 26 015,64 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 16. 07. 2020 do zaplatenia, do 3 dní po
právoplatnosti rozsudku (I.). V zostávajúcej časti žalobu zamietol (II.). O trovách konania rozhodol
tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%. Rozhodnutie po právnej
stránke odôvodnil ustanoveniami § 451, § 511 ods. 1, § 454, § 456, § 458 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia žalovanej sumy ako vydania

bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho zákonníka, ktoré malo žalovanému vzniknúť tým,
že žalobca na základe rozsudku Okresného súdu Nové Zámky č. k. 12C/62/1995-341 zo dňa 27. 05.
2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/384/2014-620 zo dňa 17. 06. 2015
a opravným uznesením č. k. 25Co/384/2014-650 zo dňa 17. 06. 2015 v prospech žalovaného plnil
povinnosť uloženú mu týmito rozhodnutiami KS v Nitre (dňa 04. 08. 2015 a 06. 08. 2015) a uhradil v jeho
prospech sumu 37 685,30 eura (istinu v sume 8 690,16 eura a úrok v sume 34 758,32 eura), pričom

neskôr bol tento rozsudok KS v Nitre zrušený rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 3Cdo/63/2016-738
zo dňa 17. 10. 2018, resp. zmenený a následne KS v Nitre rozsudkom č. k. 25Co/37/2019-765
zo dňa 11. 03. 2020 rozhodol o nároku žalobcu tak, že žalobcovi bola uložená povinnosť uhradiť
žalovanému sumu len 4 516,27 eura, teda tvrdil, že plnil v prospech žalovaného na základe právneho
titulu (dôvodu), ktorý odpadol, a preto je žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie, ktoré pozostáva zo
sumy presahujúcej sumu 4 516,27 eura (ktorú žalobca bol v prospech žalovaného povinný plniť), vydať.

Taktiež sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania, pretože žalovaný je s platením peňažného dlhu v
omeškaní. Súd prvej inštancie konštatoval, že z hmotného práva, podľa ktorého je len na úvahe veriteľa,
či bude celé plnenie alebo jeho časť žiadať len od niektorého alebo od všetkých solidárnych dlžníkov,
vyplýva, že pasívne vecne legitimovaný je ktorýkoľvek solidárny dlžník sám o sebe. Už z toho, že o
založení procesného spoločenstva medzi solidárnymi dlžníkmi rozhoduje iba vôľa veriteľa (pôjde o tzv.
dobrovoľné spoločenstvo), vyplýva záver o samostatnosti spoločníkov. Okrem toho, aj keby boli žalovaní

všetci solidárni dlžníci, nemusí sa rozsudok vzťahovať na všetkých, lebo každému z nich prislúchajú jeho
(resp.ajjeho)osobnénámietky,ktorébudúposudzovanéibavovzťahuknemusamému.Výsledoksporutak môže vyznieť inak pre solidárneho dlžníka, ktorý vzniesol námietku premlčania svojho dlhu, než pre
jeho spoludlžníka, ktorý tak neurobil. Rôznosť rozsudku môže byť dôsledkom aj napr. odpustenia dlhu
vočijednémuzospoludlžníkov,ktorénemávplyvnapovinnosťostatných,alebonemožnosťouplneniana

stranejednéhoznich,pričomajsplatnosťzáväzkovjednotlivýchsolidárnychdlžníkovnemusíbyťtotožná
a záväzok každého z nich sa premlčí zvlášť. (Najvyšší súd Slovenskej republiky 4 Cdo 203/2005).
Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že rozsudkami Okresného súdu
Nové Zámky, Krajského súdu v Nitre a Najvyššieho súdu SR bol žalobca zaviazaný plniť v prospech
žalovaného sumu 4 516,27 eura v hrubom s tým, že plnením jedného z odporcov (v I. a III. rade)

zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého odporcu (I. výrok tohto rozsudku) a v časti úroku z
omeškania z tejto sumy bol žalovaný zaviazaný zaplatiť úrok, tak ako to súd v tomto rozsudku vyčíslil
(v II. výroku). Taktiež je nesporne preukázané (z potvrdenia žalobcu zo dňa 30. 01. 2019, pričom toto
tvrdenie žalovaný nepoprel, a preto ho súd považoval za nesporné), že žalobca v prospech žalovaného
uhradil sumu 37 685,30 eura (istinu v sume 8 690,16 eura a úrok v sume 34 758,32 eura). Sporné
medzi stranami zostalo, akú sumu mal podľa týchto rozhodnutí súdov žalobca v prospech žalovaného

plniť, resp. to, či plnenie, ktoré poskytol žalobca žalovanému nad rámec posledného rozsudku KS v
Nitre, bolo plnením za pôvodne žalovaného v I. rade, alebo nie, keď žalovaný tvrdil, že aj v tejto časti
(29 945,13 eura a k plateniu straty na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti (úrazovej renty)
v sume 221,25 eura mesačne a k zaplateniu úroku z omeškania (v rozsudku uvedeného) a to všetko
solidárne s tým, že plnením jedného z nich v rozsahu tohto plnenia zaniká povinnosť druhého z nich, v

zostávajúcej časti súd žalobu zamietol) bol žalobca (vtedy žalovaný v III. rade) zaviazaný k solidárnemu
plneniu spolu so žalovaným v I. rade. V danom prípade je potrebné uvedomiť si, ktorá časť povinnosti
uloženej rozsudkami súdov bola povinnosťou solidárnou (v pôvodnom konaní žalovaných v I. a III. rade)
a ktorá bola povinnosťou iba jedného z nich (či už v tomto konaní žalobcu - Sociálnej poisťovne alebo G.
N.-pôvodnežalovanéhovI.rade),atovzhľadomktomu,žerozsudkomOkresnéhosúduNovéZámkyč.

k. 12C/62/1995-341 zo dňa 27. 05. 2010 boli žalovaní v I. a III. rade zaviazaní solidárne (v časti týkajúcej
sa žalovaného v I. rade nadobudol tento rozsudok právoplatnosť, pretože tento žalovaný sa voči nemu
neodvolal), avšak konečným rozsudkom KS v Nitre (ktorým definitívne pôvodný spor medzi stranami
skončil) č. k. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020 bol žalovaný v III. rade (v tomto konaní žalobca)
zaviazanýsolidárneplniťvprospechžalovaného(vpôvodnomkonanížalobcu)lensumu4516,27euraa

úrok z omeškania. Z uvedených rozsudkov a uznesení súdov je podľa názoru súdu nepochybne zrejmé,
že žalobca v prospech žalovaného uhradil sumu vyššiu, než mu to nakoniec uložil posledný, konečný
rozsudok KS v Nitre. Toto je nutné konštatovať, napriek tomu, že v čase, kedy žalobca v prospech
žalovaného plnil túto vyššiu sumu, robil tak na základe vtedy právoplatného a vykonateľného rozsudku
KS v Nitre č. k. 25Co/384/2014-650 zo dňa 17. 06. 2015 a že žalovaný toto plnenie nesporne prijal v

dobrej viere ako plnenie na základe uvedeného rozsudku. Neskôr však, po zrušení rozsudku krajského
súdu uznesením NS SR, došlo k tomu, že právny titul (dôvod), na základe ktorého žalobca v prospech
žalovaného plnil, odpadol, pretože zanikol dôvod k tomu, aby žalobca tam uvedenú sumu v prospech
žalovaného plnil. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o tom, že § 451 Občianskeho zákonníka hovorí
o odpadnutí právneho dôvodu, nie titulu, v prípade oboch týchto pojmov ide o pojmy totožné, v tomto

prípade bol dôvodom (a tým aj titulom), pre ktorý žalobca v prospech žalovaného plnil, rozsudok súdu (v
poradí prvý rozsudok KS v Nitre v spojení s opravným uznesením). Pokiaľ teda má § 451 Občianskeho
zákonníka na mysli plnenie z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ide práve o prípad, keď sa plní na
základe právneho dôvodu, ktorý v čase plnenia existuje, no potom dôjde k jeho odpadnutiu (zániku).
V tomto prípade práve k tomu došlo. Keďže v pôvodnej veci na strane žalovaných v I. a III. rade išlo

o samostatné spoločenstvo, v dôsledku nepodania odvolania žalovaným v I. rade rozsudok súdu prvej
inštancie vo vzťahu k nemu nadobudol právoplatnosť. Rozhodnutie odvolacieho súdu (KS v Nitre), ktorý
rozhodoval o odvolaní žalovaného v III. rade (v tomto konaní žalobcu) ako o odvolaní vzťahujúcom sa
len na tohto žalovaného, sa preto nemohlo dotknúť právneho postavenia žalobcu v I. rade, rovnako
tak ako právoplatnosť pôvodného rozsudku (12C/62/1995-341 z 27. 05. 2010), ktorej došlo vo vzťahu

v žalovanému v I. rade z dôvodu, že tento žalovaný odvolanie nepodal, sa nemohla dotknúť práv a
povinností žalovaného v III. rade. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného, že pokiaľ sa niekto plnením žalobcu
obohatil, je to pôvodne žalovaný v I. rade (G. N.), súd prvej inštancie sa s týmto tvrdením nestotožnil. Je
zrejmé, že povinnosťou žalobcu vo vzťahu k žalovanému bolo uhradiť sumu 4 516,27 eura vo vzťahu k
žalovanému v III. rade, pričom žalovaný v III. rade bol zaviazaný túto sumu v hrubom uhradiť do 3 dní

po právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného z odporcov (v I. a III. rade) zanikne v rozsahu
tohto plnenia povinnosť druhého odporcu (I. výrok tohto rozsudku) a tiež bol zaviazaný k zaplateniu v
časti úroku z omeškania z tejto sumy, tak ako to súd v tomto rozsudku vyčíslil (v II. výroku). Takto o tom
rozhodol vo svojom poslednom rozsudku KS v Nitre (rozsudok č. k. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03.2020). Žalovaný nepochybne je v konaní pasívne vecne legitimovaný, pretože je nositeľom povinnosti
z právneho vzťahu medzi nimi vzniknutého - je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Žalobca mal
povinnosťuhradiťžalovanémujednaksumu4516,27euravhrubom,do3dnípoprávoplatnostirozsudku

s tým, že plnením jedného z odporcov (v I. a III. rade) zanikne v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého
odporcu, a jednak úrok z omeškania. Je z nesporných tvrdení strán sporu a tiež z potvrdenia žalobcu
zo dňa 30. 01. 2019 preukázané, že žalobca uhradil 43 448,48 eura (istinu v sume 8 690,16 eura a
úrok v sume 34 758,32 eura), a to dňa 30. 01. 2019. Spolu na úroku z omeškania mal podľa rozsudku
žalobca žalovanému, podľa výpočtu súdu prvej inštancie uhradiť sumu 12 916,57 eura. Pokiaľ žalobca

v prospech žalovaného plnil sumu vyššiu než sumu, ktorú zaplatiť mal - teda sumu 17 432,84 eura
(istinu 4 516,27 eura a úrok 12 916,57 eura), k čomu ako je zrejmé, nesporne došlo (keď dňa 30. 01.
2019 uhradil sumu 43 448,48 eura), žalovaný sa obohatil. Rozdiel medzi sumou, ktorú žalobca mal
žalovanému zaplatiť a sumou, ktorú v skutočnosti žalovanému uhradil, je 26 015,64 eura. Z tohto dôvodu
súd žalovaného zaviazal k zaplateniu sumy 26 015,64 eura ako vydania bezdôvodného obohatenia,
ktoré mu vzniklo z právneho dôvodu, ktorý odpadol a tiež k zaplateniu úroku z tejto sumy od 16. 07.

2020 (pretože na základe výzvy žalobcu lehota na dobrovoľné splnenie dlhu uplynula žalovanému dňa
15. 07. 2020). O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý mal v konaní
úspech približne v rozsahu 26/28 oproti úspechu žalovaného 2/28 (teda pomer úspechu strán sporu v
konaní bol 24/28, t.j. 6/7), priznal súd nárok na náhradu trov konania v rozsahu 85%, čo zodpovedá
úspechu žalobcu v konaní v rozsahu 6/7. O výške jeho nároku na náhradu trov konania súd rozhodne

podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozsudku.

2. Protitomutorozsudkupodalvzákonnejlehoteodvolaniežalobca,čodovýrokovII.aIII.napadnutého
rozsudku, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym
skutkovým záverom, nesprávnym procesným postupom mu znemožnil, aby uskutočňoval patriace mu

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie
pri výpočte výšky jeho nároku vychádzal z nesprávneho dátumu úhrady sumy 43 448,48 eura (z toho
istiny v sume 8 690,16 eura a úrokov z omeškania v sume 34 758,32 eura), keď dátum úhrady ustálil
na 30. 01. 2019, čím tak dospel k nesprávnemu skutkovému záveru, keď dátum vydania potvrdenia
žalobcu o vykonaní úhrady, t. j. dátum 30. 01. 2019 stotožnil s dátumom vykonania úhrady, čo však nie

je pravdou a čo ani nevyplýva z vykonaného dokazovania. Uvedeným postupom súd prvej inštancie
dospel k nesprávnemu výpočtu úrokov z omeškania, keď ako dátum úhrady istiny považoval 30. 01.
2019, a nie 04. 08. 2015. Na základe nesprávneho výpočtu úrokov z omeškania tak súd prvej inštancie
nesprávne ustálil celkovú sumu, ktorú bol povinný plniť žalovanému. V zmysle rozsudku Krajského súdu
v Nitre č. k. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020 bol žalovanému titulom náhrady za stratu na zárobku

priznaný nárok vo výške 4 516,27 eura, ku ktorému prislúcha príslušenstvo vo forme úrokov z omeškania
v celkovej sume 10 420,30 eura (keďže úhradu istiny 4 516,27 eura vykonal 04. 08. 2015), a nie výška
úrokov z omeškania v celkovej sume 12 916,57 eura, ako to uvádza súd prvej inštancie v rozsudku. Má
za to, že správnou sumou, na ktorú mu vznikol nárok na zaplatenie, je celá žalovaná suma, t. j. suma 28
511,91 eura. Tiež má za to, že pokiaľ súd vedome neakceptoval žalovaným nepopreté tvrdenie o úhrade

istiny dňa 04. 08. 2015, a namiesto toho ako dátum zaplatenia istiny uviedol deň 30. 01. 2019, tak takéto
svoje rozhodnutie súd prvej inštancie neodôvodnil a uvedeným nesprávnym procesným postupom mu
znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces.
Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom zamietajúcom výroku a vo

výroku o trovách konania zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 2 496,27 eura s
5% úrokom z omeškania ročne od 16. 07. 2020 do zaplatenia a súčasne mu prizná nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalovaný, čo do výroku I. a III. z dôvodov

uvedených v § 365 ods. 1 písm. f), g) a h) CSP. Namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal
s jeho námietkami a argumentáciou, kde poukázal na to, že je potrebné posúdiť, či právny dôvod
plnenia, na ktorý sa žalobca odvoláva, je možné subsumovať pod právny dôvod plnenia, čím vec
nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že právny dôvod plnenia odpadol a to bez náležitého,
dôsledného a presvedčivého odôvodnenia. V konaní opakovane poukázal na skutočnosť, že nie každý

rozsudok, ktorý bol zrušený a na základe ktorého sa plnilo, je možné považovať za právny dôvod
plnenia a poukázal na problematiku bezdôvodného obohatenia a zrušenia právoplatného rozhodnutia
súdu, nakoľko žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia práve z titulu, že došlo k
zrušeniu právoplatného rozhodnutia súdu, čím mal odpadnúť právny dôvod, na základe ktorého došlok plneniu. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu je možné považovať za právnu skutočnosť len vtedy,
ak účinky právoplatnosti rozhodnutia smerujú k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, t. j. iba
konštitutívne rozhodnutia súdu majú povahu hmotnoprávnej skutočnosti. Ak súd len deklaruje existenciu

hmotnoprávneho dôvodu plnenia, nepredstavuje samotné rozhodnutie súdu právny dôvod, ale len formu
autoritatívnej ochrany dôsledkov existencie tohto právneho dôvodu. Predmetné zrušené rozhodnutie
súdu má deklaratórny charakter, keďže len deklaruje už existujúci stav, a teda nekonštituuje (nevytvára)
nový právny stav a právnym dôvodom plnenia v danom prípade je hmotnoprávna skutočnosť, a to škoda
v dôsledku, ktorej došlo k ublíženiu na zdraví a vecnej škode a k vzniku nároku na náhradu škody

na zárobku počas práce neschopnosti a po skončení práceneschopnosti, náhrady škody z ublíženia
na zdraví a vecnej škody. Má za to, že nebol splnený základný predpoklad na vydanie bezdôvodného
obohatenia, nakoľko žalobca nepreukázal právny dôvod, ktorý odpadol a na základe ktorého malo
dôjsť k plneniu a získaniu majetkového prospechu na jeho strane, pričom súd prvej inštancie uvedenú
skutočnosť vo svojom rozhodnutí nesprávne právne posúdil, a tak dospel k nesprávnemu rozhodnutiu.
Zrušenie deklaratórneho rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/384/2014-620 zo dňa 17. 06.

2015 v znení opravného uznesenia č. k. 25Co/384/2014-650 zo dňa 17. 06. 2015, ktoré len deklaruje
existenciu hmotnoprávneho dôvodu, pričom právnym dôvodom plnenia nie je samotný rozsudok súdu,
ale hmotnoprávny dôvod, ktorý bol rozhodnutím súdu autoritatívne chránený, nie je možné považovať za
právny dôvod, ktorý odpadol, nakoľko predmetné rozhodnutie v danom prípade nie je možné považovať
za právny dôvod plnenia, nakoľko nejde o konštitutívne rozhodnutie, ale len o rozhodnutie deklaratórne.

Skutočnosť, že jeho nárok na úrazovú rentu po skončení PN nezanikol v dôsledku zrušenia uvedeného
rozhodnutia, je aj fakt, že uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 63/2016 zo dňa 17. 10. 2018
došlo k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. 06. 2015 sp. zn. 25Co 384/2014 spolu s
opravným uznesením zo 17. 06. 2010 v časti úrazovej renty od 01. 01. 2004 s príslušenstvom a vec po
právoplatnosti rozhodnutia bola postúpená Sociálnej poisťovni, ktorá o nároku žalovaného na úrazovú

rentu po 01. 01. 2004 mala konať a rozhodnúť. Súd prvej inštancie tak vôbec nezohľadnil tú skutočnosť,
že časť veci bola postúpená na rozhodnutie žalobcovi - Sociálnej poisťovni, ktorá namiesto toho, aby o
nároku žalobcu právoplatne rozhodla a vyplatila mu nároky, žiada vydanie bezdôvodné obohatenie. Ak
súdprvejinštanciesuplovalpovinnosťžalobcupresneabezpochybnostívypočítaťvýškubezdôvodného
obohatenia, nielenže pochybil, keď ustálil skutkový stav tak, že žalobca uhradil istinu 4 516,27 eura

dňa 30. 01. 2019, ale pochybil aj v tom, že nezohľadnil rozsudok NS SR zo dňa 17. 10. 2018, ktorý
odkázal jeho nároky po 01. 01. 2004 na Sociálnu poisťovňu, ktorá od 01. 01. 2004 mala a má vyplácať
jeho nárok na úrazovú rentu vo výške, v akej sa dohodol s právnym predchodcom žalobcu (zvýšený
o príslušné valorizácie). Jeho nároky stále existujú, a preto sa nemohol na úrok žalobcu bezdôvodne
obohatiť, keď žalobca má naopak stále povinnosť plniť. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s jeho

námietkou spočívajúcou v nedostatku pasívnej legitimácie a námietkou, že ak sa v danom prípade niekto
obohatil, tak bezdôvodné obohatenie mohlo nastať na strane K. Bielika, pričom v rozhodnutí uviedol
iba to, že sa s uvedeným tvrdením nestotožňuje, a že je nepochybne v konaní pasívne legitimovaný,
pretože je povinný bezdôvodné obohatenie vydať. Ak obdržal sumu, ktorú uhradil žalobca, nemohol
sa bezdôvodne obohatiť, nakoľko rozsah jeho nárokov bol stanovený už rozhodnutím Okresného súdu

Nové Zámky sp. zn. 12 C/62/1995-341 zo dňa 27. 05. 2010, voči ktorému žalovaný 1. rade - G.
odvolanie nepodal a uvedené rozhodnutie bolo a je stále právoplatné a vykonateľné, t. j. ak žalobca
- Sociálna poisťovňa v priebehu konania plnila, plnila aj povinnosť G. N., nakoľko títo boli zaviazaní
tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.
Akékoľvek plnenie, ktoré prijal, neprijal ani bez právneho dôvodu, ani z právneho dôvodu, ktorý odpadol

a jeho majetok sa ani na úkor druhého neoprávnene nezväčšil. Ak raz súd konštatoval, že plnením
jedného z odporcov zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého odporcu, tak v danom prípade, ak
jeden z odporcov plnil, tak v danom rozsahu zanikla povinnosť plniť druhého odporcu, a nie ako to
konštatoval súd v napadnutom rozhodnutí na str. 5, že je potrebné skúmať, ktorá časť povinnosti bola
povinnosťou solidárnou. Rozhodnutia súdov majú byť nielen správne, spravodlivé, ale aj presvedčivé,

t.j. aby vzbudzovali v účastníkoch konania pocit, že súd rozhodol spravodlivo, nestranne a správne,
pričom napadnuté rozhodnutie naopak vzbudzuje v žalovanom pocit právnej neistoty, keď súd poskytuje
„výklad“výrokurozsudkutak,žejevprospechlenjednejstranyavôbecneprihliadanaprávnyaskutkový
stav veci. Plnením žalobcu - Sociálnej poisťovne zanikla povinnosť druhého, t.j. G. N., ktorá mu vyplýva
z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, t.j. v danom rozsahu zanikla povinnosť plniť, a

preto, ak by pripustil rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým ho zaviazal na vrátenie prijatej sumy,
došlo by k situácii, že na jednej strane by plnenie, ktoré v dobrej viere prijal a v ktorom rozsahu zanikla
povinnosť plniť K. N. musel vrátiť a už by sa daného plnenia nemohol domáhať, nakoľko okamihom
plnenia táto povinnosť zanikla. Ak žalobca plnil za iný subjekt napr. za K. N., v danom prípade, došlok bezdôvodnému obohateniu na strane K. N., u ktorého nedošlo k zmenšeniu majetku, aj keď k nemu
v súlade s právom malo dôjsť, a nie k bezdôvodnému obohateniu na jeho strane, nakoľko jemu bolo
plnené na základe právneho dôvodu, ktorý neodpadol. Skutočnosť, že žalobca - Sociálna poisťovňa

plnila v rozsahu, v ktorom mal plniť škodca - G. N., nemôže ísť na jeho ťarchu, ktorý prijal plnenie, na
ktoré mal právny nárok a v dobrej viere, na základe hmotnoprávneho dôvodu, a to vzniku škody na
zdraví. Súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy otázku zániku jeho nároku v dôsledku plnenia, ktoré
prijal. Nakoľko má nárok na náhradu škody voči žalobcovi - Sociálnej poisťovni a súčasne voči škodcovi
- K. N., k bezdôvodnému obohateniu by mohlo dôjsť len vtedy, ak by prijal plnenie od škodcu K. N. a

súčasne aj od žalobcu - Sociálnej poisťovne, vtedy by sa mohol na úkor žalobcu bezdôvodne obohatiť.
Nakoľko však škodca svoju povinnosti nesplnil, plnenie žalobcu - Sociálnej poisťovne nie je plnením
bez právneho dôvodu, ani z dôvodu ktorý by odpadol. Súd v napadnutom rozsudku opakovane uvádza
v odôvodnení rozhodnutia, že záväzok žalobcu a záväzok G. N. - škodcu je záväzkom solidárnym.
Uvedená právna kvalifikácia je nesprávnym právnym posúdením, keď bolo rozhodnuté tak, že plnením
jedného z nich zaniká povinnosť druhého a vyslovením takého výroku nejde o solidárnosť záväzku. Súd

v napadnutom rozhodnutí dospel k záveru, že záväzok žalobcu i škodcu G. N. je záväzkom solidárnym,
čo uviedol v bodoch 18, 19, 22, 23, pričom takéto ustálenie skutkového a právneho stavu nemá ani
oporu vo vydaných rozhodnutiach Okresného súdu Nové Zámky 12C/62/1995-341 zo dňa 27. 05. 2010,
ani Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/384/2014-620 zo dňa 17. 06. 2015 v spojení s uznesením
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25Co/384/2014-650 zo dňa 17. 06. 2015, ani v rozhodnutí Krajského

súdu v Nitre sp. zn. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020, lebo uvedeným rozhodnutiami vo výroku
nebola uložená solidarita záväzku, ale povinnosť uhradiť tam uvedené sumy, pričom plnením jedného
zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného. Pochybenie napadnutého rozhodnutia spočíva
i v tom, že súd sa vôbec nezaoberal tým, že ak poskytnutím plnenia na základe rozsudku Krajského
súdu v Nitre č. k. 25Co/384/2014-620 zo dňa 17. 06. 2015 v spojení s uznesením Krajského súdu

v Nitre č. k. 25Co/384/2014-650 zo dňa 17. 06. 2015 žalobcom došlo k zániku povinnosti druhého
žalovaného - škodcu G. N. voči nemu, Okresný súd Nové Zámky napadnutým rozhodnutím mu vlastne
odňal právo priznané právoplatným rozhodnutím, čím porušil právo garantované mu Ústavou SR v čl.
46. V neposlednom rade súd nesprávne právne posúdil aj samotné vyčíslenie nároku, keď z rozhodnutia
súdu nie je zrejmé, ako úrok z omeškania vypočítal, t.j. k akému dátumu úrok z omeškania vypočítal. Z

rozhodnutia súdu mu nie je zrejmé, ako súd dospel k tomu, že žalobca mal uhradiť sumu 12 916,57 eura
a ako k uvedenej sume prišiel, keď opakovane v konaní uviedol, že žalobca do dnešného dňa sumu 4
516,27 eura neuhradil. Ak súd 11. 03. 2020 vo výroku rozsudku uviedol, že žalobca je povinný zaplatiť
úrok z omeškania napr. od 15. 09. 2000 do zaplatenia, nemohlo dôjsť k zaplateniu pred vyhlásením
rozhodnutia, t. j. pred 11. 03. 2020, nakoľko v zmysle § 217 CSP pre rozsudok je rozhodujúci stav v

čase jeho vyhlásenia, t. j. v čase vyhlásenia rozsudku, súd vychádzal z toho, že dlh existuje a žalobca je
povinný uhradiť aj úrok z omeškania, a preto argumentácia žalobcu, že dlh uhradil už v roku 04. 08. 2015,
neobstojí, nakoľko je to v priamom rozpore s rozhodnutím súdu. Nakoľko táto skutočnosť nevyplýva z
konania na Krajskom súde v Nitre, t. j. že by žalobca dlh uhradil už v roku 2015, nie je možné dnes
tvrdiť, že dlh, o ktorom rozhodoval súd v roku 2020, bol uhradený v roku 2015, resp. v roku 2019, ako

uvádzasúdvnapadnutomrozhodnutí,akbytototvrdeniebolopravdivé,súdbynárok,ktorýboluhradený
v roku 2015, nemohol priznať v roku 2020, nakoľko by to bolo v rozpore s § 217 CSP. Z uvedeného
vyplýva, že aj suma úroku z omeškania vo výške 12 916,57 eura je nesprávna, nakoľko nevychádza z
rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020, na ktoré sa žalobca
i súd odvoláva a súd prvej inštancie zrejme počítal úrok z omeškania ku dňu 30. 01. 2019 alebo ku

dňu 04. 08. 2015, avšak z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, k akému dňu bol úrok z omeškania
vypočítaný. Žalobca jednoznačne nepreukázal výšku bezdôvodného obohatenia, vyčíslené bezdôvodné
obohatenie nevyplýva z predložených listinných dôkazov, čím nárok nie je nepochybný, a preto nebol
právny základ na vydanie platobného rozkazu ani rozsudku. Súd prvej inštancie poprel kontradiktórnosť
konania, nakoľko dôkazné bremeno je na žalobcovi, ktorý musí jednoznačne a nepochybne preukázať

výškuuplatnenéhonároku,pričomzpredloženejžalobyalistinnýchdôkazov,správnosťvýškyuplatnenej
sumy nie je možné ani zistiť, ani overiť. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi i náhradu trov konania v
rozsahu 85%, pričom absentuje riadne odôvodnenie súdu prvej inštancie, akými úvahami sa pri priznaní
náhrady trov konania riadil. Zastupovanie žalobcu advokátom je možné v danom prípade považovať
za neúčelné vynaložené výdavky, ktoré v konaní s uplatňovaním práva na vydanie bezdôvodného

obohatenia vznikli, a to pokiaľ ide o zložitosť veci, kedy, ak mal žalobca za to, že mu vznikol nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia, a pokiaľ ide o odôvodnenie nároku, išlo o vec, ktorú bol
spôsobilý zastupovať aj zamestnanec žalobcu s právnickým vzdelaním, a na druhej strane, žalobca,
ktorý hospodári s finančnými prostriedkami štátu by mal dbať na účelné vynaloženie týchto prostriedkov.Má za to, že súd sa mal v rozhodnutí vysporiadať aj s otázkou dôvodov osobitného zreteľa a náhradu
trov konania žalobcovi priznať nemal. Navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho
napadnutom rozsahu zmenil a žalobu zamietol.

4. K odvolaniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca, majúc za to, že súd prvej inštancie vec správne
právne posúdil, keď dospel k záveru, že jeho nárok je, čo do dôvodu, daný, svoje rozhodnutie riadne a
zrozumiteľne odôvodnil v jeho jednotlivých bodoch, a preto nie je daný dôvod na podanie odvolania ani
v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, ani v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. g/ CSP.

5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrval na svojej odvolacej argumentácii,
prezentovanej v ním podanom odvolaní.

6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolaní žalobcu
a žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a

po prejednaní veci dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle
ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

7. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd

nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v
takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť
v konaní pred odvolacím súdom.

8. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie

reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť.
Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a
použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva
na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný

súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo
na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej
požiadavkami( I. ÚS 50/04).

9. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa strane znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných mu v civilnom konaní za
účelom obhájenia a ochrany jej práv a právom chránených záujmov. Ide teda o taký postup súdu, ktorý
znemožňuje strane sporu realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu
Civilným sporovým poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

10. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké
skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril
žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné
skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré
dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

11. Právo strany na riadne odôvodnenie rozhodnutia je jednoznačne takým procesným právom, ktoré
mu je v civilnom konaní priznané za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených

záujmov. Odôvodnenie rozsudku súdu musí mať náležitosti uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP,
musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyrovnať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a
ich myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky
skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozsudku jepredovšetkýmpreukázaťsprávnosťrozsudku;odôvodneniemusíbyťsúčasne
preskúmateľné.12. Za arbitrárne, resp. nedostatočne zdôvodnené je treba považovať rozhodnutie všeobecného súdu
aj v situácii, keď všeobecný súd svoj právny záver nezdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré
v danej veci prichádzajú do úvahy (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 154/2005

z 28. februára 2006).

13. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia
žalovanej sumy 28 511,91 eura ako vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 451 Občianskeho
zákonníka,ktorémaložalovanémuvzniknúťtým,žežalobcanazákladerozsudkuOkresnéhosúduNové

Zámky č. k. 12C/62/1995-341 zo dňa 27. 05. 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k.
25Co/384/2014-620 zo dňa 17. 06. 2015 a opravným uznesením č. k. 25Co/384/2014-650 zo dňa 17.
06. 2015 v prospech žalovaného plnil povinnosť uloženú mu týmito rozhodnutiami KS v Nitre (dňa 04. 08.
2015 a 06. 08. 2015) a uhradil v jeho prospech sumu 37 685,30 eura (istinu v sume 8 690,16 eura a úrok
v sume 34 758,32 eura), pričom neskôr bol tento rozsudok KS v Nitre zrušený rozhodnutím Najvyššieho
súdu SR č. k. 3Cdo/63/2016-738 zo dňa 17. 10. 2018, resp. zmenený a následne KS v Nitre rozsudkom

č. k. 25Co/37/2019-765 zo dňa 11. 03. 2020 rozhodol o nároku žalobcu tak, že žalobcovi bola uložená
povinnosť uhradiť žalovanému sumu len 4 516,27 eura, teda tvrdil, že plnil v prospech žalovaného na
základe právneho titulu (dôvodu), ktorý odpadol, a preto je žalovaný povinný bezdôvodné obohatenie,
ktoré pozostáva zo sumy presahujúcej sumu 4 516,27 eura (ktorú žalobca bol v prospech žalovaného
povinný plniť), vydať. Taktiež sa domáhal zaplatenia úroku z omeškania, pretože žalovaný je s platením

peňažného dlhu v omeškaní.

14. Prejednávajúc podané odvolanie žalovaného, odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré
mu predchádzalo, dospel k záveru, že pokiaľ žalovaný v podanom odvolaní dôvodil, že súd prvej
inštancie v napadnutom rozhodnutí neposkytol náležitú odpoveď na jeho procesnú obranu a prednesenú

argumentáciu,sktorousanevysporiadal,stakoutoodvolacouargumentácioužalovanéhojepotrebnésa
stotožniť, keď závery súdu prvej inštancie skutočne neposkytujú odpoveď na relevantné právne otázky
nastolené v tomto konaní.

15. Žalovaný dôvodne poukázal na to, že už v odpore proti platobnému rozkazu predniesol

argumentáciu týkajúcu sa jednak nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, a to v dôsledku zrušenia právoplatného rozsudku odsudzujúceho na plnenie, ako
i argumentáciu týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie v tomto konaní. Žalovaný v priebehu
celého konania poukazoval na to, že rozsudok Krajského súdu v Nitre, ktorý bol zrušený uznesením NS
SR, je rozhodnutím deklaratórnym, nekonštituujúcim nový právny stav a právnym dôvodom plnenia v

danom prípade je hmotnoprávna skutočnosť, a to škoda, v dôsledku ktorej došlo k ublíženiu na zdraví
a vecnej škode a k vzniku uplatnených nárokov. Podľa názoru žalovaného nebol splnený základný
predpoklad na vydanie bezdôvodného obohatenia, nakoľko žalobca nepreukázal právny dôvod, ktorý
odpadol a na základe ktorého malo dôjsť k plneniu a získaniu majetkového prospechu na jeho strane,
tvrdiac, že právnym dôvodom plnenia nie je samotný rozsudok súdu, ale hmotnoprávny dôvod, ktorý

bol rozhodnutím len autoritatívne chránený. Ďalej vo vzťahu k pasívnej legitimácii žalovaný v priebehu
konania argumentoval, že nie je pasívne legitimovaným subjektom, nakoľko jeho majetok sa na úkor
iného neoprávnene nezväčšil a plnenie, ktoré prijal, bolo plnením na základe právneho dôvodu, ako i to,
že pokiaľ žalobca plnil povinnosť, na ktorú bol a stále je zaviazaný G. N., nie je oprávnený požadovať
vydanie bezdôvodného obohatenia voči nemu, naopak, ak došlo k bezdôvodnému obohateniu, tak na

strane G. N.-škodcu, ktorého majetok sa nezmenšil, aj keď k tomu v súlade s právom malo dôjsť, nakoľko
bol zaviazaný poskytnúť mu plnenie, ktoré za neho uhradil žalobca. Plnením žalobcu zanikla povinnosť
druhého, t. j. G. N., ktorá mu vyplýva z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu.

16. Na túto nosnú argumentáciu žalovaného, prezentovanú žalovaným v priebehu celého konania vo

vzťahu k bezdôvodnému obohateniu v kontexte zrušenia právoplatného rozhodnutia súdu neposkytol
súd prvej inštancie vôbec žiadnu odpoveď a vo vzťahu k rozsiahlej argumentácii týkajúcej sa pasívnej
vecnej legitimácie v konaní sa súd prvej inštancie vyjadril len tak, že považuje žalovaného za pasívne
legitimovaného v tomto konaní, a to bez toho, že by tieto jeho závery boli založené na preskúmateľných
dôvodoch.

17. Pokiaľ potom žalovaný poukázal na to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jeho zásadnou
právnou argumentáciou prezentovanou v tomto konaní, táto jeho odvolacia námietka je dôvodná a
smerovala k postupu odvolacieho súdu v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, pretože podľanázoru odvolacieho súdu rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu neposkytuje
odpoveď na zásadné právne otázky nastolené v tomto konaní (uvedené vyššie), a je tak v tomto ohľade
rozhodnutím nepreskúmateľným.

18. Vdôsledkupodanéhoodvolaniažalobcumalodvolacísúdzato,žerozhodnutiesúduprvejinštancie
je potrebné zrušiť aj v jeho zamietajúcom výroku, vychádzajúc z toho, že i odvolanie žalobcu je potrebné
vzhliadnuť za dôvodné. Súd prvej inštancie v bode 34. odôvodnenia rozhodnutia konštatoval, že žalobca
uhradil sumu 43 448,48 eura dňa 30. 01. 2019, ktorú skutkovú okolnosť namietal dôvodne žalobca v

podanom odvolaní. Z obsahu spisu je pritom jednoznačné, a to bez ohľadu na argumentáciu žalovaného
a jeho poukaz na ustanovenie § 217 CSP, že žalobca plnil žalovanému sumu 8 690,16 eura dňa 04.
08. 2015 a sumu 37 685,30 eura dňa 06. 08. 2015. Táto skutočnosť je uvedená i v samotnej žalobe a
vyplýva z listín založených v spise na č. l. 48-49. Dátum udávaný súdom prvej inštancie 30. 01. 2019
ako dátum úhrady nie je správny a je dátumom vystavenia potvrdenia žalobcu na č. l. 48.

19. Úlohou súdu prvej inštancie po zrušení jeho rozhodnutia v celom rozsahu bude tak vec opätovne
prejednať a rozhodnúť, vysporiadajúc sa pritom zo všetkými právne relevantnými otázkami nastolenými
stranami v tomto konaní a rozhodnutie odôvodniť tak, aby poskytovalo presvedčivé odpovede na
argumentačné tvrdenia strán sporu v preskúmateľnom rozsahu.

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od

doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).