Uznesenie ,
Zrušené Judgement was issued on Wednesday, February 15, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 8CoPr/1/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8321202712
Dátum vydania rozhodnutia: 15. 02. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8321202712.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Eduarda Valenčina a členov senátu
JUDr. Jany Burešovej a JUDr. Mariána Hoffmanna, PhD., v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXX, XXX XX D., právne zastúpená: JUDr. Jana Šepeľová, advokátka, so sídlom Námestie
slobody 13/25, 066 01 Humenné, proti žalovanej: Základná škola, so sídlom Kudlovská 11, 066 01
Humenné, IČO: 37 876 741, právne zastúpená: JUDr. Daniel Fink, advokát, so sídlom E. XX, XXX XX D.,

oneplatnosťskončeniapracovnéhopomeru,ourčenie,žepracovnýpomerboluzavretýnadobuneurčitú
a doplatenie mzdy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 11Cpr/9/2021-204
zo dňa 12.10.2022 takto

r o z h o d o l :

I. O d m i e t a odvolanie žalobcu proti výrokom II. a III.

II. Z r u š u j e rozsudok vo výrokoch I. a IV. a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na

ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Poprad (ďalej len súd prvej inštancie, resp. prvoinštančný súd)
rozhodol tak, že určil, že skončenie pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou uplynutím dňa
30.6.2021 je neplatné a pracovný pomer žalobkyne a žalovanej trvá. Žalobu v časti určenia, že pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovanou založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.2018 bol uzavretý

na neurčitú dobu zamietol. Nároky týkajúce sa doplatku mzdy a náhrady mzdy vylúčil na samostatné
konanie. Žalobkyni priznal voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu s tým, že rozhodne o
trovách konania uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

2. Súd prvej inštancie tak rozhodol o žalobe žalobkyne, ktorou sa domáhala, aby určil, že skončenie
pracovného pomeru medzi žalobkyňou a žalovanou uplynutím doby dňa 30.6.2021 je neplatné a

pracovný pomer založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.2018 bol uzavretý na neurčitý čas. Touto
žalobou si zároveň uplatnila doplatok mzdy s prísl. a žiadala priznať trovy konania. Žalobkyňa svoj nárok
odôvodnila tým, že so žalovanou uzatvorila dňa 21.8.2018 pracovnú zmluvu, na základe ktorej jej vznikol
pracovný pomer na dobu určitú od 1.9.2018 do 31.8.2019. Poukázala na to, ako boli uzatvorené dohody
o zmene obsahu pracovnej zmluvy s tým, že pri ich uzatváraní a následnom predlžovaní pracovnej
zmluvy došlo zo strany žalovanej ku konaniu, ktoré je v rozpore so zákonníkom práce a zákonom č.

138/2019 Z.z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch. Uviedla, že v zmysle § 82
ods. 4 tohto zákona môže zamestnávateľ s pedagogickým zamestnancom uzatvoriť pracovný pomer na
určitúdobunajkratšienajedenškolskýrokaďalšiepredlžovaniealeboopätovnédohodnutiepracovného
pomeru na určitú dobu do dvoch rokov alebo nad dva roky je možné len z dôvodu vykonávania prác
dohodnutých v kolektívnej zmluve. Uviedla, že v jej prípade došlo zo strany žalovanej k porušeniu
právnych predpisov. Poukázala na to, že pokiaľ žalovaná poukazuje na kolektívnu zmluvu, tak táto

bola na webovej stránke školy uverejnená bez podpisov zmluvných strán a neobsahuje čl. 29, na ktorý
odkazuje žalovaná v pracovnej zmluve. Kolektívna zmluva obsahuje čl. 12, z ktorého vyplýva, že: „ 1.Ďalšiepredĺženiealeboopätovnedohodnutépracovnépodmienkynadobuurčitúpodľa§48ods.4písm.
d) ZP je možné v prípade asistenta učiteľa, ktorého pracovný pomer závisí aj od poskytnutia finančných
prostriedkov na mzdy a odvody od štátu prostredníctvom zriaďovateľa. 2. V zmysle § 48 ods. 4 písm. d)

Zákonníka práce, ďalšie predlžovanie alebo opätovné dohodnutie pracovného pomeru na určitú dobu
do 2 rokov alebo nad dva roky je možné pri vykonávaní prác v rámci národných projektov, projektov
EÚ, projektov štrukturálnych fondov EÚ a iných projektov, ktoré zamestnávateľ realizuje.“ Uviedla, že
takto koncipované ustanovenie považuje za neplatné a rozporné s dobrými mravmi, nakoľko tu zo strany
žalovanej dochádza k obchádzaniu zákona.

3. Súd prvej inštancie poukázal v rozsudku na to, že žalovaná v rámci vyjadrenia k žalobe nepoprela
skutkové tvrdenia týkajúce sa uzatvorenia pracovnoprávneho vzťahu na dobu určitú do 30.6.2021.
Vysvetlila proces uzatvárania tohto pracovného pomeru tak, že pracovné miesto vzniklo na základe
zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného prostriedku (NFP), pričom poskytovateľom príspevku
bolo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a finančné prostriedky na pokrytie ceny práce

takýchto zamestnancov boli rozpočtované zmluvou o poskytnutí NFP, v zmysle ktorej štát financoval 95
% nákladov a žalovaná 5 %, pričom z 95 % bolo 85 % financovaných cez európske štrukturálne fondy a
10 % zo štátneho rozpočtu a 5 %, ktoré znášala žalovaná, bolo rozpočtovo kryté zriaďovateľom, teda
mestom Humenné. Pôvodná doba realizácie projektu bola dohodnutá podľa bodu 2.2 pracovnej zmluvy
od 1.9.2018 do 31.8.2021 a keďže následne dodatkom k zmluve o poskytnutí NFP došlo k zníženiu

rozpočtových prostriedkov na realizáciu uvedeného projektu o 2 mesiace, došlo v dôsledku toho aj k
uzavretiu pracovnej zmluvy na dobu určitú do 30.6.2021. Žalovaná poukázala na to, že žalobkyňa ako
zamestnanec zapojený do tohto projektu bola s týmito skutočnosťami vopred oboznámená v decembri
roku 2020 za prítomnosti riaditeľky školy a jej zástupkyne. Tieto skutočnosti vzala na vedomie a s
takýmto postupom súhlasila. Žalovaná ďalej poukázala na to, že v zmysle podmienok zmluvy nebolo

dohodnuté, že jej povinnosťou je zamestnávať zamestnancov aj po skončení projektu. Uviedla, že by
bolo v rozpore s dobrými mravmi, ak by bola nútená podpísať pracovnú zmluvu na čas presahujúci dĺžku
realizácie projektu financovaného z prostriedkov EÚ, pretože by nemala zabezpečené financovanie zo
strany poskytovateľa príspevku a zaväzovala by sa k plneniu, ktoré reálne nemá kryté rozpočtovými
zdrojmi. Uviedla, že žalobkyňa uzatvorila dňa 21.8.2018 pracovnú zmluvu č. 10/2018 na pracovné

miesto vytvorené v rámci národného projektu „V základnej škole úspešnejší“ s dohodnutým druhom
práce asistent učiteľa ZŠ. Žalovaná zároveň poukázala na to, že žalobkyňa si po skončení pracovného
pomeru ku dňu 30.6.2021 bola bez pochybností vedomá toho, že jej pracovný pomer skončil uplynutím
tejto doby, o čom svedčalo aj jej následné správanie, keď si už dňa 15.6.2021 podala žiadosť o prijatie
do pracovného pomeru u žalovanej na pozíciu asistent učiteľa pre žiakov so zdravotným postihnutím

a ďalšiu žiadosť podala aj dňa 25.8.2021 na pozíciu pedagogický asistent v rámci projektu „Národný
projekt pomáhajúce profesie v edukácii detí a žiakov II.“ Žalovaná uviedla, že súd nemôže rozhodnúť o
tom, že pracovný pomer naďalej trvá, pretože to nie je objektívne možné z dôvodu krytia rozpočtových
zdrojov a žalovanú nemožno spravodlivo zaviazať k takémuto plneniu a ani nemožno spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnávala. K argumentácii žalobkyne vo vzťahu k § 48 ods.

4 písm. d) Zákonníka práce (ZP) týkajúceho sa ďalšieho alebo opätovného predlžovania pracovného
pomeru poukázala na čl. 12 kolektívnej zmluvy, ktorého znenie to povoľovalo. Uviedla, že na webovej
stránke školy sú zverejnené všetky kolektívne zmluvy od roku 2016 a vzhľadom na znenie kolektívnej
zmluvy žalovaná v žiadnom prípade neobchádzala zákon a opierala sa o platne uzavretú kolektívnu
zmluvu (KZ). Štatutárna zástupkyňa žalovanej poukázala na to, že kolektívna zmluva bola uzavretá

dávno pred tým, ako bola žalobkyňa zamestnaná a čo sa týka nezrovnalosti v označenom článku
kolektívnej zmluvy, tak možnosť predlžovania pracovaného pomeru bola najprv upravená ako dodatok,
a preto mzdárka asi nesprávne uviedla v zmluve čl. 29, ale správne sa jedná o čl. 12 KZ.

4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že medzi Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny

SR v zastúpení Ministerstva školy, vedy, výskumu a športu SR ako poskytovateľom bola uzavretá
zmluva o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s prijímateľom Základnou školou, Kudlovská
11, Humenné. Predmetom zmluvy o poskytnutí NFP je úprava zmluvných podmienok, práv a povinností
medzi poskytovateľom a prijímateľom pri poskytnutí NFP zo strany poskytovateľa prijímateľovi na
realizáciu aktivít projektu, ktorý je predmetom schválenej žiadosti o NFP. Účelom zmluvy o poskytnutí

NFP je spolufinancovanie projektu prijímateľa a to poskytnutím NFP v rámci operačného programu
ľudské zdroje spolufinancovaného európskym sociálnym fondom.5. Žalobkyňa považovala za závažný nedostatok to, že žalovaná chybne uviedla, ktorý článok KZ
umožňujepredlžovaniepracovnéhopomeru,pričomjezrejmé,žetentočlánokjeuvedenýchybne,keďže
sa nejedná o čl. 29, ale o čl. 12 KZ, ktorý tam bol podľa jej názoru dodatočne vložený. Súd prvej inštancie

túto námietku žalobkyne akceptoval a poukázal na to, že dojednanie pracovnej zmluvy je v tejto časti
neurčité, nejasné a vyvoláva pochybnosti o tom, či bolo naplnené znenie § 48 ods. 1 písm. d) Zákonníka
práce.

6. Žalovaná sa k tomu ale vyjadrila tak, že nie je pravdou, aby do kolektívnej zmluvy malo byť niečo

vložené. Tieto ustanovenia tam boli ešte skôr, ako žalobkyňa nastúpila do práce a chybné označenie
článku 29 v pracovnej zmluve bolo iba omylom. Súd prvej inštancie k tomu uviedol, že tento rozpor nebol
žalobkyňou odstránený (pozn. odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie mal pravdepodobne
na mysli, že tento rozpor nebol odstránený žalovanou). Súd prvej inštancie taktiež uviedol, že žalovaná
na preukázanie pravdivosti svojich tvrdení v tomto ohľade nepredložila žiaden dôkaz. Nepredložila
originál kolektívnej zmluvy. Kolektívna zmluva neobsahuje podpisy zmluvných strán a nie je možné

overiť, že v danej podobe bola skutočne prijatá oboma zmluvnými stranami. Na webovej stránke
zamestnávateľa nebola kolektívna zmluva zverejnená v čase vyhlásenia rozsudku, ani uložené doplnky.
Navyše, v kolektívnej zmluve zo dňa 2.1.2020, ktorá sa nachádza v súdnom spise, jednoznačne vyplýva,
že čl. 29, ani doplnok ku kolektívnej zmluve neexistujú. Tvrdenie žalovanej o tom, že na webovej stránke
školy sú zverejnené všetky kolektívne zmluvy už od roku 2016, zostalo iba v rovine tvrdenia.

7. Súd prvej inštancie ďalej konštatoval, že žalobca (správne pravdepodobne žalovaná) nepreukázal
splnenie podmienok na opätovné predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú podľa § 48 ods.
4 Zákonníka práce. Pokiaľ teda neboli splnené podmienky na predĺženie pracovného pomeru, je
dôvodné považovať za neplatné predĺženie pracovného pomeru trvajúceho od 1.9.2020 do 21.12.2020

a od 1.1.2021 do 30.6.2021. Žalovaná neuniesla svoje dôkazné bremeno na preukázanie splnenia
podmienok pre predĺženie pracovného pomeru. V prípade porušenia právnych predpisov v zmysle §
48 ods. 1 ZP, pokiaľ pracovný pomer je dohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve
výslovne určená doba jeho trvania alebo ak v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene neboli splnené
zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného pomeru na určitú dobu, mení sa pracovný pomer na

dobu neurčitú. Z vyššie uvedených skutočností mal súd prvej inštancie za to, že u žalobkyne došlo k
zmene jej pracovného pomeru na dobu neurčitú a uplatňuje sa nevyvrátiteľná domnienka o tom, že
vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú.

8. Vo vzťahu k dohode zo dňa 28..8.2019 a 21.12.2020, čo sa týka porušenia ustanovení Zákonníka

práce, súd prvej inštancie uplatnil sudcovskú koncentráciu o nepripustení ďalšieho dokazovania vo
vzťahu k existencii kolektívnej zmluvy k dohode zo dňa 28.8.2019 z hľadiska hospodárnosti a účelnosti
konania a konštatoval, že v konaní nebola preukázaná kolektívna zmluva vo vzťahu v poradí k druhej
dohode. Poukázal zároveň na to, že postačuje podanie žaloby na prejavenie záujmu zamestnanca na
ďalšom zamestnávaní bez predchádzajúcej výzvy smerujúcej k zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom

zamestnaní.

9. O trovách konania rozhodol inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a vzhľadom na to, že žalobkyňa bola
úspešná v celom rozsahu, zaviazal neúspešného žalovaného na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Žalovaná proti predmetnému rozsudku podala odvolanie, a to proti všetkým výrokom rozhodnutia
súdu prvej inštancie. Poukázala na to, že pôvodná doba realizácie projektu bola dohodnutá do 31.8.2021
a následne došlo k zníženiu nenávratného finančného príspevku na realizáciu tohto projektu o dva
mesiace, v dôsledku čoho došlo k zmene pracovnej zmluvy na dobu určitú do 30.6.2021. Žalobkyňa ako
zamestnanec zapojený do tohto projektu bola s týmito skutočnosťami vopred oboznámená, čo v konaní

ani nebolo sporné. Žalovaná poukázala na čl. 12 kolektívnej zmluvy, uzavretej dňa 2.1.2020 (pracovný
čas na dobu určitú), z ktorej odseku 1 vyplýva, že ďalšie predlžovanie alebo opätovné dohodnutie
pracovnýchpodmienoknadobuurčitúpodľa§48ods.4písm.d)ZPjemožnévprípadeasistentaučiteľa,
ktorého pracovný pomer závisí od poskytnutia finančných prostriedkov na mzdy a odvody od štátu
prostredníctvom zriaďovateľa. Z ods. 2 čl. 12 KZ vyplýva, že takýto postup je možný pri vykonávaní prác

v rámci národných projektov, projektov EÚ, projektov štrukturálnych fondov EÚ a iných projektov, ktoré
zamestnávateľ realizuje. Žalovaná zároveň poukázala na to, že táto kolektívna zmluva bola predmetom
preskúmania Inšpektorátom práce Prešov, ktorý žiadne vady týchto dojednaní nevytkol. Uviedol, že
každá kolektívna zmluva je trvalo zverejnená a sprístupnená na webovej stránke školy, čo nepoprelaani samotná žalobkyňa, ktorá súdu označila link, na ktorom sú v časti dokumenty zverejnené všetky
kolektívne zmluvy už od roku 2016, a teda žalobkyňa mala bez pochybností možnosť oboznámiť.sa s
touto kolektívnou zmluvou.

Žalovaná sa nestotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že dojednanie o možnosti predlženia
pracovného pomeru je neplatné. Taktiež sa nestotožňuje s jeho záverom o tom, že nebolo možné
verifikovať pravosť kolektívnej zmluvy, ktorá bola predložená súdu, nakoľko na tejto sa nenachádzajú
fyzické podpisy. Uviedla, že je štatutárna zástupkyňa sa k tomu jednoznačne vyjadrila tak, že kolektívna
zmluva v listinnej podobe aj s podpismi sa nachádza na mieste obvyklom, a to v zborovni školy, kde

bola kedykoľvek prístupná. Ku skutočnosti, že kolektívna zmluva bola zverejnená bez podpisu, žalovaná
uviedla, že pri jej povinnom zverejnení nie je potrebné, aby bola uverejnená s podpismi a dokonca je to
podľa zákona č. 18/2018 Z.z. o ochrane osobných údajov zakázané, keďže podpisy podliehajú ochrane
a treba ich prekryť a nezverejniť. Žalovaná sa taktiež nestotožnila so záverom súdu prvej inštancie,
ktorý konštatoval, že nepreukázala zverejnenie kolektívnej zmluvy aj skoršieho dáta, teda platné v roku
2019, resp. 2020. Uviedla, že s určitosťou zverejnila všetky tieto dokumenty, avšak s prechodom na

novú webovú stránku a informačný systém žalovanej, sa pravdepodobne viaceré údaje z pôvodnej
stránky nepreklopili. Poukázala na to, že navrhla dokazovanie výsluchom napr. IT zamestnancov, resp.
aj ďalších zamestnancov, ktorí by sa k tomu vedeli vyjadriť, avšak súd prvej inštancie dokazovanie z
nepochopiteľných dôvodov odmietol, čím významne poškodil žalovanú v dôkaznej situácii. V súvislosti
s nezrovnalosťou označenia článku, ktorý rieši predmetnú oblasť, teda že sa nejedná o čl. 29, ale o

čl. 12 KZ, žalovaná poukázala na to, že sa jednalo len o chybu v písaní, pričom v čase uzatvárania
pracovného pomeru so žalobkyňou kolektívna zmluva bez pochybností v čl. 12 obsahovala dojednanie
možnosti reťazenia pracovného pomeru.
Žalovaná taktiež poukázala na to, že súd prvej inštancie nesprávnym vyhodnotením dôkaznej situácie
fakticky diskvalifikoval platnú a účinnú kolektívnu zmluvu, ktorú vôbec nezobral do úvahy. Poukázal na

procesnú ekonómiu a odmietol ďalšie dokazovanie vo veci ohľadom zverejňovania kolektívnych zmlúv,
čo žalovaná považuje za neopodstatnené a to už i len s poukazom na skutočnosť, že od podania žaloby
až do prvého pojednávania vo veci uplynulo 15 mesiacov a odročením pojednávania napr. o 1 mesiac
by s určitosťou nedošlo k zásadným prieťahom v konaní ani k navýšeniu nákladov. Žalovaná poukázala
na to, že samotná žalobkyňa v podanej žalobe uviedla, že má vedomosť o tom, že kolektívna zmluva

obsahuje ustanovenia o možnosti reťazenia pracovného pomeru a bola s tým uzrozumená. Žalobkyňa
taktiež ku kolektívnej zmluve uviedla, že na internetovej stránke žalovanej je uverejnená kolektívna
zmluva zo dňa 2.1.2020, pričom namietala len rozpor čl. 12 s dobrými mravmi, a to, že podľa jej názoru
ustanovenia v kolektívnej zmluve nemôžu byť výhodnejšie upravené, ako predpokladá Zákonník práce,
preto je neplatná.

Súd prvej inštancie k čl. 12 KZ uviedol, že toto ustanovenie je neurčité, nejasné a vyvoláva pochybnosti o
tom, či bolo naplnené znenie Zákonníka práce podľa § 48 ods. 1 písm. d), čo je podľa názoru žalovanej v
priamomrozporesobsahomspisuazistenýmskutkovýmstavom,keďžesamotnážalobkyňaužpriamov
podanej žalobe uviedla, že takáto možnosť v kolektívnej zmluve dojednaná bola a mala o nej vedomosť.
K skutočnostiam tvrdeným žalobkyňou vo vzťahu k zverejňovaniu KZ ako aj podmienkam dohodnutým

v kolektívnej zmluve, požiadala žalovaná o stanovisko Základnú organizáciu odborového zväzu
pracovníkov školstva a vedy pri ZŠ Kudlovská 11, ktoré bolo súdu ako jeden z dôkazov zaslané a
nachádza sa v súdnom spise. V tomto stanovisku sa uvádza:
„1.) Podľa Nariadenia vlády SR č.498/2011 Z.z. § 2, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o zverejňovaní
zmlúv a v zmysle zákona o č.211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám je povinná osoba,

ktorá zasiela alebo zverejňuje zmluvu s uvedením mena a priezviska osôb, ktoré zmluvu podpísali, bez
uvedenia podpisu týchto osôb.
2.) V Kolektívnej zmluve (KZ) z 02.01.2020 absentuje článok 29- Pracovný čas na dobu určitú.
Predmetný článok - Pracovný čas na dobu určitú je v tejto KZ uvedený ako článok 12- Pracovný čas
zamestnancov.

Toto ustanovenie v KZ je z hľadiska odborovej organizácie platné, nakoľko nám to umožňuje Zákonník
práce § 48 ods.4., písm. d.
Tieto podmienky boli vyrokované so zamestnávateľom z dôvodu opätovného zamestnávania
zamestnancov,ktorýchpracovnýpomerzávisíodposkytnutiafinančnýchprostriedkovnamzdyaodvody
od štátu prostredníctvom zriaďovateľa, alebo v rámci národných projektov, projektov EU, projektov

štrukturálnych fondov EU a iných projektov, ktoré zamestnávateľ realizuje.“
Uvedené stanovisko odborového orgánu pôsobiaceho u žalovanej je potvrdením úplnosti, správnosti a
platnosti jednotlivých ustanovení KZ. Stanovisko je súčasťou súdneho spisu, súd sa však k nemu nijako
v rámci odôvodnenia rozhodnutia nevyjadril, pričom ide o závažné a podstatné skutočnosti vo vzťahuk samotnému rozhodnutiu súdu. V tomto stanovisku sa jednoznačne konštatuje úplnosť a správnosť
zverejnenia KZ, je vysvetlená otázka fyzických podpisov, ako aj to, že bez pochýb boli v KZ dojednané
ustanovenia o možnosti reťazenia pracovného pomeru. A aj s poukazom na vyššie uvedené je zrejmé,

že o týchto skutočnostiach mala vedomosť aj samotná žalobkyňa. Žalovaná je tiež toho názoru, že chyba
v písaní (označenie článku 29, resp. 12 KZ), nemôže ísť na ťarchu právneho úkonu ako takého.
Žalovaná poukázala aj na to, že záver súdu o tom, že nie je možné overiť, či KZ bola prijatá oboma
zmluvnými stranami, je v priamom rozpore s obsahom listín nachádzajúcich sa v spise, keďže sa tam
nachádza vyjadrenie odborového orgánu ku KZ. Žalovaná preto nerozumie argumentácii súdu prvej

inštancie, ktorý má pochybnosti o tom, či KZ bola prijatá oboma zmluvnými stranami. Pokiaľ mal súd,
aj napriek tvrdeniu žalovanej a vyjadreniu odborového orgánu, o tom pochybnosť, mohol si KZ vyžiadať
sám, resp. to mohla vyžiadať žalobkyňa.
V súvislosti s dokazovaním žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie odmietol vykonať dokazovanie
ohľadom zverejňovania predchádzajúcich KZ na webovej stránke školy, čím jej znemožnil uplatniť
prostriedky procesnej obrany, a tým porušil jej procesné práva. Žalovaná taktiež poukázala na to, že v

písomnom vyjadrení k žalobe navrhla vypočuť zástupcu riaditeľa školy A. F. G., zástupcu odborov A. E.
H., avšak súd prvej inštancie sa vôbec nevyjadril, či taký dôkaz pripustí alebo nie. Žalovaná poukázala
na to, že pokiaľ súd takýto návrh nezamietol, mal ho vykonať, pričom títo svedkovia sa významným
spôsobom mohli vyjadriť ku kolektívnej zmluve, jej zverejňovaniu, úpravám. Súd prvej inštancie ale
uplatnil sudcovskú koncentráciu a dôkazy nepripustil, resp. nevykonal.

Žalovaná taktiež poukázala na to, že si je vedomá toho, že v danom prípade ide o spor s ochranou
slabšej strany, no je potrebné zároveň uviesť, že žalobkyňu zastupuje advokát znalý práva. Pokiaľ
žalobkyňa tvrdila určité skutočnosti, mala predložiť dôkazy preukazujúce jej tvrdenia, resp. to mohol
urobiť priamo aj súd. Týka sa to aj toho, pokiaľ vznikli nejaké pochybnosti o procese kreovania KZ, jej
zverejňovania či úprav a dokonca aj možnej manipulácie s textom KZ. Žalovaná poukázala na to, že

tvrdenia žalobkyne o tom, že čl. 12 KZ mal byť iba dodatočne vložený sú veľmi vážne a obviňujúce,
pričom žalobkyňa svoje tvrdenia nijako nepreukázala. Žalovaná taktiež poukázala na to, že súd prvej
inštancie odmietol jej návrhy na doplnenie dokazovania z dôvodu koncentrácie a napriek tomu však
prihliadal na vyjadrenie žalobkyne zo dňa 15.3.2022, aj keď bolo zjavne doručené po lehote po poučení
o sudcovskej koncentrácii a v čase, keď žalobkyňa bola zastúpená advokátom.

Žalovaná poukázala aj na to, že žalobkyňa sa vyjadrovala, že príslušné ustanovenia v kolektívnej zmluve
sú v rozpore s dobrými mravmi, ale podľa žalovanej je nesporne v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ by
mala byť nútená podpísať pracovnú zmluvu na čas presahujúci dĺžku realizácie projektu financovaného
prostriedkami Európskej únie. Súd by tak fakticky zaviazal žalovanú k nemožnému plneniu, resp. k
plneniuvrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymipredpismi.Ztohtodôvodupretonemožnožalovanú

spravodlivo zaviazať k takému plneniu, ani nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej
žalovanázamestnávala.Žalovanáuviedla,žežalobkyňasiposkončenípracovnéhopomeruk30.6.2021
bolabezpochýbvedomá,žejejpracovnýpomeruplynutímtejtodobyskončil,čomusvedčíajjejnásledné
konanie, a to žiadosti zo dňa 15.6.2021, resp. 25.8.2021, ktorými sa uchádzala o prácu u žalovanej a dňa
25.8.2021 sa taktiež zúčastnila výberového konania, preto si zjavne bola vedomá, že v tom čase už nie

je zamestnancom žalovaného a keďže vo výberovom konaní úspešná nebola, tak len pár dní po tomto
neúspešnom výberovom konaní, dňa 30.8.2021 podala žalobu v tejto veci. V tejto súvislosti žalovaná
poukázala na ust. § 15 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to
so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, pričom v danom prípade v čase výberového konania, t.j.
25.8.2021 už žalobkyňa nebola zamestnancom žalovanej a ani sa tak necítila.

Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie jej svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, čo
je vždy dôvodom na to, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo zrušené a vec mu bola vrátená na
nové konanie, preto navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa, ktorá uviedla, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
považuje za vecne správne. Žalovaná ani v podanom odvolaní nepreukázala opodstatnenosť svojich
tvrdení. Nepreukázala splnenie podmienok na opätovné predĺženie pracovného pomeru na dobu určitú
podľa § 48 ods. 4 ZP a neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení. Žalobkyňa opätovne
poukázala na to, že kolektívna zmluva neobsahuje podpisy zmluvných strán, a preto nie je možné

overiť, že v danej podobe bola skutočne prijatá oboma zmluvnými stranami, pričom žalovaná taktiež
nepreukázala, že kolektívne zmluvy boli už od roku 2016 zverejnené na webovej stránke školy. Uviedla,
že odmietnutie doplnenia dokazovania je v súlade so závermi súdu prvej inštancie o sudcovskej
koncentrácii. Vo vzťahu k nevypočutým svedkom uviedla, že z § 197 ods. 1 CSP vyplýva, že pokiaľstrana navrhne svedka, zabezpečí jeho prítomnosť na pojednávaní. Žalobkyňa navrhla, aby odvolací
súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a priznal jej náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

12. K tomuto vyjadreniu žalobkyne sa vyjadrila žalovaná. V súvislosti s kolektívnou zmluvou uviedla, že
túto predložila samotná žalobkyňa ako prvá a neskôr ju predložila aj žalovaná. Uviedla, že žalobkyňa
nepoprela, že kolektívna zmluva bola zverejnená a sprístupnená na webovej stránke školy, pričom sama
súduzaslalalinktýkajúcisatejtoskutočnosti.Žalovanáopätovnepoukázalanato,ženazákladeochrany

osobnýchúdajovniejemožnéuverejniťnainternetovejstránkepodpisynakolektívnejzmluve.Kpodpisu
KZ uviedla, že skutočnosť, že kolektívna zmluva bola podpísaná vyplýva zo stanoviska odborovej
organizácie a v tejto súvislosti taktiež navrhla vypočuť svedkov. V súvislosti so zabezpečením týchto
svedkov poukázala na ust. § 181 ods. 2 CSP, z ktorého vyplýva, že po prednese strán sporu súd určí,
ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná,
resp. nevykoná a uvedie svoje predbežné právne posúdenie. Súd prvej inštancie však postupoval v

rozpore s týmto ustanovením a neurčil, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nie. Súd prvej inštancie odmietnutím
pripustenia ďalšieho dokazovania znemožnil žalovanej uplatňovať jej procesné práva, čo musí byť
dôvodom na zrušenie rozhodnutia.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona

č. 160/2015 Z.z. – Civilný sporový poriadok (CSP)), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia
pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), pričom keďže neboli splnené podmienky pre potvrdenie
tohto rozhodnutia, resp. jeho zmenu, napadnutý rozsudok zrušil.

14. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie pri realizácii dokazovania a jeho vyhodnotení
opomenul základný účel a obsah pracovného miesta vytvorené na základe tzv. „projektu“. Odvolací
súd poukazuje na to, že zo všetkých listín týkajúcich sa uzatvorenia, resp. zmeny pracovného
pomeru žalobkyne so žalovaným nepochybne vyplýva, že tento pracovnoprávny vzťah vznikol na
pracovné miesto vytvorené v rámci národného projektu „ZŠ Kudlovská - škola pre všetkých“ (kód ITNS

projektu 312011N035, číslo zmluvy OPLZ/210/2018). Žalovaná v tejto súvislosti presne opísala, akým
konkrétnym spôsobom bol financovaný tento projekt, pričom pôvodná dĺžka projektu bola 3 roky a
následne došlo dodatkom zmluvy k skráteniu tejto doby o dva mesiace.
V súvislosti s uzatvoreným pracovným pomerom je nepochybné, že tento bol pôvodne uzavretý na dobu
3 rokov, od 1.9.2018 do 31.8.2021 a už z dohody zo dňa 28.08.2019 o zmene obsahu pracovnej zmluvy

zo dňa 31.8.2018 nepochybne vyplýva, že pracovný pomer bol, v zmysle doplnku ku kolektívnej zmluve
čl. 29 - pracovný čas na dobu určitú, uzavretý na dobu určitú do 31.08.2020. V tejto súvislosti sa súd
prvej inštancie stotožnil s tvrdením žalobkyne, že z dôvodu nesprávneho označenia článku kolektívnej
zmluvy, teda že sa nejedná o čl. 29, ale 12, je táto zmluva neplatná. Odvolací súd k tomu ale uvádza,
že posúdenie platnosti právneho úkonu na základe takéhoto čisto formalistického prístupu nie je právne

relevantné, nakoľko z obsahu vykonaného dokazovania je úplne nepochybné, že v danom prípade
sa jednalo o čl. 12 kolektívnej zmluvy, teda nie je podstatné číselné označenie tohto článku, keď je
nepochybný jeho obsah, teda že v kolektívnej zmluve bola dohodnutá možnosť reťazenia pracovného
pomeru,vdanomprípadejenavyšeúplnezrejmé,žepracovnémiestožalobkynebolovýlučnenaviazané
na projekt a jeho financované na dobu 3 rokov s tým, že následne došlo k skráteniu tejto doby o dva

mesiace, práve z dôvodu krátenia financií vyčlenených na tento projekt. V tejto súvislosti je zrejmé, že
sa jednalo iba o chybu v písaní a keďže obsah tohto dojednania v kolektívnej zmluve bol úplne jasný a
nesporný, pričom na tento obsah poukazovala aj samotná žalobkyňa vo svojej žalobe, na tomto dôvode
nemožnozaložiťneplatnosťtohtodojednania.Odvolacísúdpovažujezadôležitétaktiežto,žežalobkyňa
nerozporovala skutočnosť, že o dĺžke projektu a jeho financovaní, teda o tzv. projektovom mieste,

bola žalovanou upovedomená už pred uzavretím pracovného pomeru a z jej následného konania, teda
že si v súvislosti s ukončením projektu podala žiadosti o opätovné prijatie do pracovného pomeru už
žalovaného, taktiež vyplýva, že si bola vedomá skutočnosti, že projektové miesto bolo dojednané iba
na dobu určitú, v danom prípade do 30.6.2021.

15. Súd prvej inštancie uzavrel že žalovaná nepreukázala splnenie podmienok na opätovné predĺženie
pracovného pomeru na dobu určitú podľa § 48 ods. 4 Zákonníka práce, a preto je dôvodné považovať
za neplatné predĺženie pracovného pomeru trvajúce od 01.09.2020 do 21.12.2020 od 01.01.2021 do
30.06.2021. Poukázal na ustanovenie § 48 ods. 1 ZP, z ktorého vyplýva, že pokiaľ pracovný pomer jedohodnutý na neurčitý čas, ak nebola v pracovnej zmluve výslovne určená doba jeho trvania, alebo, ak
v pracovnej zmluve alebo pri jej zmene, neboli splnené zákonné podmienky na uzatvorenie pracovného
pomeru na určitú dobu, mení sa pracovný pomer z doby určitej na dobu neurčitú. Z týchto dôvodov,

podľa názoru súdu prvej inštancie, došlo k zmene pracovného pomeru žalobkyne na dobu neurčitú a
uplatňuje sa nevyvrátiteľná domnienka o tom, že vznikol pracovný pomer na dobu neurčitú. Napriek
tomuto konštatovaniu, v súvislosti s petitom žaloby, ktorým žalobkyňa žiadala určiť, že pracovný pomer
medzi ňou a žalovanou založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.08.2018 bol uzavretý na dobu neurčitú,
zamietol, a to z dôvodu vyhovujúceho výroku (I. výrok rozsudku súd prvej inštancie), keďže nepovažoval

za dôvodné vyhovieť žalobe v tejto časti.

16. Odvolací súd poukazuje na to, že z predložených listinných dôkazov nepochybne vyplýva, že
pracovný pomer bol uzavretý na dobu určitú a žalovaný ako zamestnávateľ žalobkyne presne uviedol
dôvod predĺženia pracovného pomeru na dobu určitú, preto nie je správne konštatovanie súdu
prvej inštancie, že v danom prípade uplatňuje nevyvrátiteľná domnienka o tom že vznikol pracovný

pomer na dobu neurčitú. Takýto záver súdu prvej inštancie zároveň nie je právne presvedčivo
odôvodnený. Rovnako sa súd prvej inštancie nezaoberal vyjadrením odborovej organizácie žalovaného
ku skutočnostiam, ktoré sú podstatné pre posúdenie tejto veci a aj na základe týchto dôvodov zaťažil
svoje rozhodnutie nepreskúmateľnosťou.

17. Odvolací súd taktiež nepovažuje za relevantné zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania na
základe sudcovskej koncentrácie, a to aj s poukazom na to, že súd prvej inštancie skutočne nerealizoval
postup podľa § 182 ods. 2 CSP. K porušeniu procesných práv žalovanej nepochybne došlo v dôsledku
toho, že súd prvej inštancie sa nevyjadril, ktoré navrhnuté dôkazy vykoná, resp. nevykoná a bez
ohľadu na to, či žalovaná zabezpečila alebo nezabezpečila účasť navrhnutých svedkov, sa mal súd

prvej inštancie nepochybne vyjadriť k týmto návrhom na dokazovanie a v prípade, pokiaľ tieto dôkazy
nevykonal, mal ich zamietnuť a samozrejme aj odôvodniť ich zamietnutie. Odvolací súd si v tejto
súvislostidovoľujepoznamenať,žeminimálnevprípadevýsluchuzástupcuodborovsajavítentovýsluch
ako potrebný, a to vzhľadom na tvrdenia žalobkyne, ktoré sa týkajú uzavretia kolektívnej zmluvy, jej
podpisu, zverejnenia, resp. prístupnosti u žalovaného.

18. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie vznikla
možnosť financovania určitých projektov z finančných prostriedkov Európskej únie, a to aj v oblasti
školstva, ale s tým, že finančné prostriedky sú nepochybne viazané iba na projektové miesto a dobu
určitú, pričom v prípade nepredĺženia projektu nemožno skutočne od školských zariadení žiadať, aby

zamestnávali tzv. projektových pracovníkov aj na ďalšie obdobia, pričom odvolací súd má za to, že aj
zamestnancovi, ktorý je prijatý na projektové miesto musí byť úplne jasné, že jeho pracovná pozícia
a doba výkonu práce je viazaná výlučne na tento projekt. V prejednávanej veci tomu nepochybne
zodpovedá obsah dojednanej kolektívnej zmluvy.

19. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces, preto odvolací súd na základe § 389 ods. 1 písm. b) CSP napadnutý rozsudok,
okrem výrokov II. a III., zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Vo vzťahu k výroku II. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu v časti o určenie, že pracovný
pomer medzi žalobkyňou a žalovanou založený pracovnou zmluvou zo dňa 31.8.2018 bol uzatvorený
na dobu neurčitú, zamietol, nie je žalovaná, podľa § 359 CSP, oprávnenou osobou, keďže tento výrok
je v jej prospech a žalovaná teda nie je stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

21. Vo vzťahu k výroku III. rozsudku, ktorým súd prvej inštancie nároky týkajúce sa doplatku mzdy a
náhrady mzdy vylúčil na samostatné konanie, a ktorý má charakter uznesenia, odvolanie na základe §
357 CSP nie je prípustné.

22. Úlohou súdu prvej inštancie bude, s poukazom na vyššie uvedené právne názory odvolacieho

súdu, ktorými je súd prvej inštancie viazaný, opätovne posúdiť skutkový stav veci. Vyhodnotiť návrhy
žalovaného na vykonanie dokazovania, resp. jeho doplnenie a v prípade nevykonania navrhnutých
dôkazov náležite odôvodniť ich nevykonanie, to všetko s ohľadom na podstatu, účel a dobu trvania tzv.
projektových miest, ktoré sú v súčasnosti v podstate bežnou súčasťou zamestnávania pracovníkov vškolských zariadeniach. Pri odôvodnení rozhodnutia musí mať súd prvej inštancie na zreteli ustanovenie
§ 220 ods. 2 CSP

23. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3
CSP). V súvislosti s rozhodnutím o nároku na náhradu trov konania odvolací súd poukazuje na to, že
aj keď súd prvej inštancie vyhovel žalobe iba v časti jedného výroku petitu žaloby, druhý zamietol a
tretí vylúčil na samostatné konanie, konštatoval, že žalobkyňa bola v konaní úspešná v celom rozsahu,
a preto jej priznal náhradu trov konania (správne mal priznať nárok na náhradu trov konania). V tejto

súvislosti si odvolací súd dovoľuje poznamenať, že minimálne nároky na doplatok mzdy a náhradu mzdy
predstavujú samostatný predmet konania, preto je žiaduce, aby tomu zodpovedal aj výrok o nároku
na náhradu trov konania. Pokiaľ sa teda v konaní jedná o čiastkové samostatné predmety konania, je
potrebné ku každému výrobku samostatne priradiť aj výrok o nároku na náhradu trov konania, a to aj
s poukazom na rozdielny základ výpočtu výšky trov konania. Pokiaľ, ale súd prvej inštancie vo výroku
o trovách konania nešpecifikoval, ktorej časti konania sa trovy týkajú, tak bolo namieste rozhodnúť o

nároku na náhradu trov konania až po rozhodnutí o celom predmete konania.

24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.

2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).