Rozsudok – Zmluvy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 21, 2024

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 6CoCsp/27/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8123206996
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2024

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrej Radomský
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2024:8123206996.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Andreja Radomského a členov
senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Romana Lajoša, v spore žalobkyne: Prima banka Slovensko,
a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpeného SEDLAČKO &
PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanej: A.
B., nar. XX.XX.XXXX, C. D. XXX/XX, XXX XX E. F., právne zastúpenej JAKUBIS & PARTNERS s. r.

o., Zámocká 36, 811 01 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 990 365, o zaplatenie sumy
8 936,33 eur s príslušenstvom, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k.
9Csp/82/2023-48 zo 14.09.2023 takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom výroku II.

II. Mení rozsudok v napadnutom výroku I. tak, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6 645,10
eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 68,70 eur od 16.08.2017 do zaplatenia,

zo sumy 69,19 eur od 16.09.2017 do zaplatenia, zo sumy 71,54 eur od 16.10.2017 do zaplatenia, zo
sumy 70,19 eur od 16.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 72,52 eur od 16.12.2017 do zaplatenia, zo sumy
71,21 eur od 16.01.2018 do zaplatenia, zo sumy 71,72 eur od 16.02.2018 do zaplatenia, zo sumy
77,55 eur od 16.03.2018 do zaplatenia, zo sumy 72,79 eur od 16.04.2018 do zaplatenia, zo sumy
75,04 eur od 16.05.2018 do zaplatenia, zo sumy 73,84 eur od 16.06.2018 do zaplatenia, zo sumy
76,07 eur od 16.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 74,91 eur od 16.08.2018 do zaplatenia, zo sumy

75,45 eur od 16.09.2018 do zaplatenia, zo sumy 77,64 eur od 16.10.2018 do zaplatenia, zo sumy
76,54 eur od 16.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 78,70 eur od 16.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 77,65
eur od 16.01.2019 do zaplatenia, zo sumy 78,20 eur od 16.02.2019 do zaplatenia, zo sumy 83,45
eur od 16.03.2019 do zaplatenia, zo sumy 79,36 eur od 16.04.2019 do zaplatenia, zo sumy 81,45
eur od 16.05.2019 do zaplatenia, zo sumy 80,50 eur od 16.06.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,56
eur od 16.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 81,67 eur od 16.08.2019 do zaplatenia, zo sumy 82,25
eur od 16.09.2019 do zaplatenia, zo sumy 84,27 eur od 16.10.2019 do zaplatenia, zo sumy 83,44

eur od 16.11.2019 do zaplatenia, zo sumy 85,43 eur od 16.12.2019 do zaplatenia, zo sumy 84,64 eur
od 16.01.2020 do zaplatenia, zo sumy 85,25 eur od 16.02.2020 do zaplatenia, zo sumy 88,52 eur
od 16.03.2020 do zaplatenia, zo sumy 86,49 eur od 16.04.2020 do zaplatenia, zo sumy 88,40 eur
od 16.05.2020 do zaplatenia, zo sumy 87,74 eur od 16.06.2020 do zaplatenia, zo sumy 89,62 eur
od 16.07.2020 do zaplatenia, zo sumy 89,00 eur od 16.08.2020 do zaplatenia, zo sumy 89,64 eur
od 16.09.2020 do zaplatenia, zo sumy 91,47 eur od 16.10.2020 do zaplatenia, zo sumy 90,93 eur

od 16.11.2020 do zaplatenia, zo sumy 92,73 eur od 16.12.2020 do zaplatenia, zo sumy 92,24 eur od
16.01.2021 do zaplatenia, zo sumy 92,90 eur od 16.02.2021 do zaplatenia, zo sumy 96,82 eur od
16.03.2021 do zaplatenia, zo sumy 84,26 eur od 16.04.2021 do zaplatenia, zo sumy 95,97 eur od
16.05.2021 do zaplatenia, zo sumy 95,61 eur od 16.06.2021 do zaplatenia, zo sumy 97,29 eur od
16.07.2021 do zaplatenia, zo sumy 96,99 eur od 16.08.2021 do zaplatenia, zo sumy 97,68 eur od
16.09.2021 do zaplatenia, zo sumy 99,31 eur od 16.10.2021 do zaplatenia, zo sumy 99,09 eur od
16.11.2021 do zaplatenia, zo sumy 100,68 eur od 16.12.2021 do zaplatenia, zo sumy 100,52 eur od

16.01.2022 do zaplatenia, zo sumy 101,23 eur od 16.02.2022 do zaplatenia, zo sumy 104,40 eur od16.03.2022 do zaplatenia, zo sumy 102,70 eur od 16.04.2022 do zaplatenia, zo sumy 104,20 eur od
16.05.2022 do zaplatenia, zo sumy 104,18 eur od 16.06.2022 do zaplatenia, zo sumy 105,64 eur od
16.07.2022 do zaplatenia, zo sumy 105,68 eur od 16.08.2022 do zaplatenia, zo sumy 106,43 eur od

16.09.2022 do zaplatenia, zo sumy 107,83 eur od 16.10.2022 do zaplatenia, zo sumy 107,96 eur od
16.11.2022 do zaplatenia, zo sumy 109,33 eur od 16.12.2022 do zaplatenia, zo sumy 109,51 eur od
16.01.2023 do zaplatenia, zo sumy 110,29 eur od 16.02.2023 do zaplatenia, zo sumy 112,64 eur od
16.03.2023 do zaplatenia, zo sumy 111,88 eur od 16.04.2023 do zaplatenia, zo sumy 113,15 eur od
16.05.2023 do zaplatenia, zo sumy 113,49 eur od 16.06.2023 do zaplatenia, zo sumy 114,72 eur od

16.07.2023 do zaplatenia, zo sumy 115,12 eur od 16.08.2023 do zaplatenia, to všetko do 3 dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu zamieta.

III. Žalobkyni voči žalovanej priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho
a dovolacieho konania v rozsahu 48,72 %, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica
27.augusta2020domáhala,abysúduložilžalovanejpovinnosťzaplatiťjejsumu8936,33eursúrokomz
omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy od 29. júla 2017 do zaplatenia. Žalobkyňa žalobu odôvodnila
tým, že je právnou nástupkyňou pôvodnej veriteľky Sberbank Slovensko, a. s., ktorá 10. septembra 2015

uzatvorila so žalovanou ako dlžníčkou zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 624731 (ďalej len „zmluva o
spotrebiteľskom úvere“), na základe ktorej jej poskytla spotrebiteľský úver vo výške 9 600,- eur. Žalovaná
10. septembra 2015 čerpala úver a 16. septembra 2016 nezaplatením splátky splatnej 15. septembra
2016 sa dostala do omeškania so splácaním pohľadávky, v dôsledku čoho 28. júla 2017 vyhlásila
predčasnú splatnosť tohto úveru. Počas trvania zmluvného vzťahu jej žalovaná uhradila za poskytnutý

úver 1 398,98 eur, z ktorých sa na istinu započítalo 663,67 eur a na úroky 735,31 eur. Preto sa žalobou
domáha zaplatenia istiny vo výške 8 936,33 eur, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne z tejto sumy a
kapitalizovaných zmluvných úrokov vo výške 3 400,13 eur (celková výška kapitalizovaných zmluvných
úrokov predstavovala 4 135,44 eur).

2. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:
„I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 6 660,15 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00%
ročne zo sumy
- 15,05 € od 29.07.2017 do zaplatenia,
- 68,70 € od 16.08.2017 do zaplatenia,

- 69,19 € od 16.09.2017 do zaplatenia,
- 71,54 € od 16.10.2017 do zaplatenia,
- 70,19 € od 16.11.2017 do zaplatenia,
- 72,52 € od 16.12.2017 do zaplatenia,
- 71,21 € od 16.01.2018 do zaplatenia,

- 71,72 € od 16.02.2018 do zaplatenia,
- 77,55 € od 16.03.2018 do zaplatenia,
- 72,79 € od 16.04.2018 do zaplatenia,
- 75,04 € od 16.05.2018 do zaplatenia,
- 73,84 € od 16.06.2018 do zaplatenia,

- 76,07 € od 16.07.2018 do zaplatenia,
- 74,91 € od 16.08.2018 do zaplatenia,
- 75,45 € od 16.09.2018 do zaplatenia,
- 77,64 € od 16.10.2018 do zaplatenia,
- 76,54 € od 16.11.2018 do zaplatenia,

- 78,70 € od 16.12.2018 do zaplatenia,
- 77,65 € od 16.01.2019 do zaplatenia,
- 78,20 € od 16.02.2019 do zaplatenia,
- 83,45 € od 16.03.2019 do zaplatenia,
- 79,36 € od 16.04.2019 do zaplatenia,

- 81,45 € od 16.05.2019 do zaplatenia,- 80,50 € od 16.06.2019 do zaplatenia,
- 82,56 € od 16.07.2019 do zaplatenia,
- 81,67 € od 16.08.2019 do zaplatenia,

- 82,25 € od 16.09.2019 do zaplatenia,
- 84,27 € od 16.10.2019 do zaplatenia,
- 83,44 € od 16.11.2019 do zaplatenia,
- 85,43 € od 16.12.2019 do zaplatenia,
- 84,64 € od 16.01.2020 do zaplatenia,

- 85,25 € od 16.02.2020 do zaplatenia,
- 88,52 € od 16.03.2020 do zaplatenia,
- 86,49 € od 16.04.2020 do zaplatenia,
- 88,40 € od 16.05.2020 do zaplatenia,
- 87,74 € od 16.06.2020 do zaplatenia,
- 89,62 € od 16.07.2020 do zaplatenia,

- 89,00 € od 16.08.2020 do zaplatenia,
- 89,64 € od 16.09.2020 do zaplatenia,
- 91,47 € od 16.10.2020 do zaplatenia,
- 90,93 € od 16.11.2020 do zaplatenia,
- 92,73 € od 16.12.2020 do zaplatenia,

- 92,24 € od 16.01.2021 do zaplatenia,
- 92,90 € od 16.02.2021 do zaplatenia,
- 96,82 € od 16.03.2021 do zaplatenia,
- 84,26 € od 16.04.2021 do zaplatenia,
- 95,97 € od 16.05.2021 do zaplatenia,

- 95,61 € od 16.06.2021 do zaplatenia,
- 97,29 € od 16.07.2021 do zaplatenia,
- 96,99 € od 16.08.2021 do zaplatenia,
- 97,68 € od 16.09.2021 do zaplatenia,
- 99,31 € od 16.10.2021 do zaplatenia,

- 99,09 € od 16.11.2021 do zaplatenia,
- 100,68 € od 16.12.2021 do zaplatenia,
- 100,52 € od 16.01.2022 do zaplatenia,
- 101,23 € od 16.02.2022 do zaplatenia,
- 104,40 € od 16.03.2022 do zaplatenia,

- 102,70 € od 16.04.2022 do zaplatenia,
- 104,20 € od 16.05.2022 do zaplatenia,
- 104,18 € od 16.06.2022 do zaplatenia,
- 105,64 € od 16.07.2022 do zaplatenia,
- 105,68 € od 16.08.2022 do zaplatenia,

- 106,43 € od 16.09.2022 do zaplatenia,
- 107,83 € od 16.10.2022 do zaplatenia,
- 107,96 € od 16.11.2022 do zaplatenia,
- 109,33 € od 16.12.2022 do zaplatenia,
- 109,51 € od 16.01.2023 do zaplatenia,

- 110,29 € od 16.02.2023 do zaplatenia,
- 112,64 € od 16.03.2023 do zaplatenia,
- 111,88 € od 16.04.2023 do zaplatenia,
- 113,15 € od 16.05.2023 do zaplatenia,
- 113,49 € od 16.06.2023 do zaplatenia,

- 114,72 € od 16.07.2023 do zaplatenia,
- 115,12 € od 16.08.2023 do zaplatenia
a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.
III. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 49,66% a to do 3 dní odo

dňa právoplatnosti uznesenia súdu 1. inštancie o výške týchto trov.“

3. Rozhodnutie právne odôvodnil § 53 ods. 9, § 103, § 565 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“), § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, 2, 15, 16, § 11 ods.2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 129/2010 Z. z.“), § 3
ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v
znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo odôvodnil tým, že právna predchodkyňa žalobkyne
a žalovaná 10. septembra 2015 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej právna

predchodkyňažalobkyneposkytlažalovanejúvervovýške9600,-euražalovanásazaviazalatentoúver
právnej predchodkyni žalobkyne splácať splátkami vo výške 127,18 eur splatnými 15.-ty deň príslušného
kalendárneho mesiaca. Podľa listu označeného ako „Vyhlásenie predčasnej/mimoriadnej splatnosti
úveru“ z 27. júla 2017 právna predchodkyňa žalobkyne 28. júla 2017 pristúpila pre neplnenie platobných
povinností žalovanej k vyhláseniu predčasnej/mimoriadnej splatnosti úveru a požiadala o zaplatenie
celej dlžnej sumy vo výške 9 642,49 eur najneskôr do 10. augusta 2017. Na požiadanie súdu mu (súdu)

žalobkyňa doručila prvú upomienku z 2. septembra 2016, (ktorou žalovanú upozornila na zaplatenie
dlžnej istiny vo výške 6,52 eur) a druhú upomienku zo 4. novembra 2016 (ktorou žalovanú upozornila
na zaplatenie dlžnej istiny vo výške 135,86 eur a na pristúpenie k vyhláseniu predčasnej splatnosti
úveru v prípade, ak nedôjde v stanovenej lehote k zaplateniu dlžnej istiny. Okrem toho žalobkyňa bez
akéhokoľvekkomentárapredložilasúduvýpiszúčtu,zktoréhosúdzistil,žeprvounezaplatenousplátkou

bola splátka splatná 15. augusta 2016, keď z predpísanej istiny vo výške 62,98 eur bolo zaplatených
iba 56,46 eur, teda dlžná istina vo výške 6,52 eur mala zodpovedať vyššie uvedenej prvej upomienke.
Následne zo splátky splatnej 15. septembra 2016 nebola predpísaná istina vo výške 63,43 eur zaplatená
vôbec a rovnako zo splátky splatnej 15. októbra 2016 nebola z predpísanej istiny vo výške 65,91
eur zaplatená žiadna suma. Tejto skutočnosti zodpovedá aj suma omeškanej istiny uvedenej v druhej

upomienke, ktorá sa rovná súčtu zvyšku istiny zo splátky splatnej 15. augusta 2016 a istín splátok
splatných 15. septembra 2016 a 15. októbra 2016. Ďalej vychádzal zo zistenia, že žalovaná na úver
celkomzaplatilasumu1392,47eurktorábolavrozsahusumy728,80eurzapočítanánaúrokavrozsahu
663,67 eur na istinu, zaplatené boli splátky splatné od 15.10.2015 do 15.08.2016, pričom zo splátky
splatnej 15.08.2016 zostala dlžná suma 6,51 eur. Vychádzal tiež zo zistenia, že žalovaná v žiadosti

o úver uviedla rodinný stav vydatá, hrubý príjem 610 eur, iný príjem 207 eur, náklady na bývanie a
domácnosť 50 eur/mesiac, životné náklady 50 eur/mesiac.

5. Súd prvej inštancie právne pri svojom rozhodnutí vychádzal z názoru, že cieľom § 7 a § 11 ods.
2 zákona č. 129/2010 Z. z. pri posúdení úverovej schopnosti klienta je povinnosť veriteľa zobrať

na zreteľ ako existujúcu situáciu spotrebiteľa, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré
možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti
očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti,
poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je kladený na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov

mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti
spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna.
Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie
je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo
ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú

schopní svoje záväzky riadne splácať. Informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie
alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní
relevantnýchinformáciízaúčelomposúdeniaúverovejschopnostispotrebiteľatakveriteľvychádzaakoz
informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava
z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť

ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa
považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny
obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné,
presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou,
teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a

objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii
splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov,
aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Pretododávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,
tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo

nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje. K tomu poukázal na rozhodnutie NSS ČR sp. zn. 1As/30/2015, rozhodnutie
NS ČR sp. zn. 33Cdo/2178/2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 20Co/72/2017, ako aj
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C – 679/18 a C – 49/13.

6. V kontexte súdenej veci uzavrel, že žalobcom tvrdené údaje o príjmoch a výdavkoch žalovanej
vyplývajúce z predloženej žiadosti o spotrebný úver v konaní neboli ničím preukázané, nie je zrejmý
zamestnávateľ žalovanej, aký je jej čistý príjem, čo znamená iný príjem 207 eur a podobne, a že v
žiadosti uvádzané náklady na bývanie a domácnosť sa javia ako zjavne neprimerané, k čomu súd prvej
inštancie poukázal aj na výšku životného minima pre dvojicu spoločne posudzovaných osôb bez detí vo
výške 336,28 eur. Pokiaľ ide o hrubý príjem žalovanej vo výške 630 eur tento by v prípade čistého príjmu

predstavoval sumu 488,11 eur. Poukázal tiež, že podľa žalobcom predloženého reportu zo SRBI bolo
CB skóre žalovanej zhodnotené písm. D, čo znamená bližšie k tzv. zlému skóre, ďalej že žalovaná ku
dňu vyhotovenia tohto reportu splácala úvery v mesačnej výške 312,- eur a mala ďalšie 3 revolvingové
úvery, pri ktorých počítal súd splátku 5% z čerpanej sumy, čo predstavuje ďalších 95,- eur. Z uvedeného
súd prvej inštancie vyvodil celkovú úverovú zaťaženosť žalovanej 407,- eur a nadväzne na to uzavrel,

že aj v prípade príjmu žalovanej vo výške 695 eur (480 eur + 207 eur), by žalovaná s prihliadnutím
na vtedajšie úverové zaťaženie vo výške 407,- eur a životné minimum pre 2 plnoleté fyzické osoby vo
výške 336,- eur jednoznačne negarantovala splácanie ďalšieho úveru so splátkou 127,- eur. Na základe
uvedenej úvahy uzavrel, že žalobca pri preverovaní bonity nepostupoval s odbornou starostlivosťou,
čoho výsledkom je poskytnutie úveru bezúročne a bez poplatkov, a že k jeho platnému predčasnému

zosplatneniu nedošlo. Bonita potencionálneho klienta na splácanie úveru je daná vtedy, keď ho ani
splátka žiadaného úveru neprivedie na hranicu jeho finančných možností s nevyhnutnosťou nemať
žiadny nečakaný výdavok. K výkladu § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. z rozhodného obdobia uviedol, že o
hrubé porušenie povinnosti ide, ak veriteľ nevykoná čo len jedno z opatrení špecifikované v uvedenom
ustanovení, čím jeho negáciou je dôvodný záver, že vykonané musia byť obidve zisťovania v zmysle

uvedeného ustanovenia. Podľa názoru súdu prvej inštancie už aj samotné zosplatnenie predmetného
úveru nekorešpondovalo s § 53 ods. 9 a § 565 OZ, pretože ak k omeškaniu malo dôjsť k 15.08.2016,
tak 3 mesiace uplynuli dňa 15.11.2016, čo znamená, že pri realizácii upozornenia v zmysle § 53 ods. 9
OZ sa zosplatnenie mohlo udiať len do splatnosti najbližšej splátky splatnej po uplynutí troch mesiacov,
teda do splátky splatnej 15.12.2016, no v danom prípade k zosplatneniu došlo až listom z 27.07.2017.

Z dôvodu záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru poskytnutého právnym
predchodcom žalobkyne, a súčasne nemožnosti od spotrebiteľa vyžadovať jednorazové splatenie
spotrebiteľského úveru, súd prvej inštancie žalovanou zaplatenú sumu 1392,47 eur započítal na istinu.
Ku dňu rozhodnutia súdu tak bola poslednou splatnou splátkou splátka z 15.08.2023, kedy by splatná
istina úveru predstavovala sumu 8052,62 eur, čo znamená, že dlžná istina ku dňu rozhodnutia súdu

prvej inštancie bola ustálená na sumu 6660,15 eur.

7. Rozhodnutie o nároku na zaplatenie úroku z omeškania odôvodnil zistením, že k prvému dňu
omeškania bola základná sadzba ECB vo výške 0% ročne, preto výška úrokov z omeškania je 5% ročne
a,keďžežalobcapožadovalúrokyod29.07.2017kedypodľaamortizačnejtabuľkybolanesplatenáistina

v sume 15,05 eur, bol výrokom napadnutého rozsudku priznaný úrok z omeškania z istiny pôvodných
splátok odo dňa nasledujúceho po dni ich splatnosti počnúc dňom 29.07.2017 vo výške 5% ročne. Vo
vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca požadoval
zaplatenie sumy 8936,33 eur z čoho mu bola priznaná suma 6660,15 eur, čo znamená úspech žalobcu
vo výške 74,83% a úspech žalovaného 25,17% a čistý úspech žalobcu 49,66%, v rozsahu ktorom súd

prvej inštancie prevažne úspešnejšiemu žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania.

8. Voči tomuto rozsudku súdu prvej inštancie sa podaním z 09.10.2023 odvolala žalobkyňa, a to
v rozsahu výroku I. v časti priznaného úroku z omeškania, v časti II. výroku, v ktorom súd žalobu vo
zvyšku zamietol a v časti závislého výroku III. o nároku na náhradu trov konania, domáhajúc sa zmeny

žaloby v časti, v ktorej bola zamietnutá, tak že jej bude vyhovené a žalobkyni voči žalovanej priznaný
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Svoje odvolanie oprela o odvolacie dôvody podľa
§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnehoprávneho posúdenia veci. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nezohľadnil rozhodujúce skutkové a
právne okolnosti prípadu a následne príslušnú právnu úpravu dezinterpretoval. Poukázala na obsah
svojho vyjadrenia z 25.08.2023, v ktorom deklarovala postupnosť svojich krokov pred uzavretím zmluvy,

ako aj na predložené dôkazné prostriedky - dáta dopytu SRBI a žiadosť o poskytnutie úveru vyplnenú
a podpísanú žalovanou. Ďalej argumentoval skutočnosťou, že žalovaná v žiadosti o úver označila
možnosť, že žiada o refinančný spotrebný úver na základe čoho nemožno vylúčiť, že časť poskytnutého
úveru bolo použitých na splatenie týchto záväzkov. Nie je tiež podľa nej zrejmé, z akého dôvodu
prvoinštančný súd vychádzal zo sumy životného minima pre dvojicu bez detí, keďže manžel žalovanej

nepreukázal pri skúmaní schopnosti splácať úver svoje príjmy a výdavky. V tejto súvislosti zdôraznila,
že zákonodarca až zákonom č. 299/2016 Z. z. účinným od 01.01.2017, t.j. niekoľko mesiacov po
uzatvorení zmluvy o úvere, zaviedol do § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. povinnosť skúmať čistý
príjem spotrebiteľa, náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, výšku splátky spotrebiteľského úveru a peňažné záväzky
znižujúce príjem spotrebiteľa. Nepovažovala preto za správne hodnotiť schopnosť žalovanej splácať

úver s odkazom na § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. Na podporu svojho stanoviska poukázala na
rozsudok Súdneho dvora EU z 18.12.2014 zn. C-449/13, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
sp. zn. 12CoCsp/28/2021 z 27.05.2021 a sp. zn. 41Co/10/2019 z 15.08.2019, ako aj obsah § 11 ods. 2
zákonač.129/2010Z.z.,ktorýsivykladátak,žespojka„alebo“mávylučovacívýznamtoznamenázákon
umožňuje veriteľovi vybrať si akým spôsobom overí schopnosti dlžníka splácať spotrebiteľský úver.

Právomoc všeobecných súdov interpretovať zákony nemožno zamieňať za oprávnenie ustanovenie
zákona fakticky novelizovať. Uplatnenie sankcie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru označila za
neprimeranú k okolnostiam prípadu, s tým že ak vznikne pochybnosť vo vzťahu k tomu či je opatrenie
neprimerané vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, mal by sa súd prikloniť k čo najmenej obmedzujúcej
alternatíve. Súd prvej inštancie podľa žalobkyne nezohľadňoval zákonné kritériá, ktoré žalobkyňa

jednoznačne dodržala. Namietala aj právny záver súdu prvej inštancie vo vzťahu k otázke splnenia
podmienok predčasného splatenia úveru, majúc za to, že poslednú vetu § 565 OZ pri splnení podmienky
podľa § 53 ods. 9 OZ nemožno v spotrebiteľských veciach vôbec aplikovať. Tým mal súd prvej inštancie
rozhodnúť v rozpore so závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vydanému v danej veci.

9. Žalovaná sa k podanému odvolaniu žalobkyne napriek jeho doručeniu na oboznámenie nevyjadrila.

10. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním z 02.10.2023 aj žalovaná a to v rozsahu výrokov
I. a III. rozsudku a to bez označenia konkrétnych odvolacích dôvodov. Z obsahu podaného odvolania
vyplýva predovšetkým námietka nesprávneho právneho posúdenia prípadu, t.j. odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP a to najmä v otázke premlčania žalobou uplatneného nároku. V tomto
smere poukázala na skutočnosť, že so zaplatením splátky sa žalovaná prvý krát dostala do omeškania
v mesiaci august 2016, čo znamená, že premlčacia doba začala plynúť od 16.08.2016 a uplynula
16.08.2019. Vzhľadom k podaniu žaloby až 27.08.2020 tak považovala nárok žalobcu za premlčaný.
Uviedla, že nespochybňuje zánik práva veriteľa na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti do splatnosti

najbližšejnasledujúcejsplátky,totosavšaknetýkazačiatkuplynutiapremlčacejdoby,nakoľkotátoplynie
ažodsplatnostisplátky,prenesplnenie,ktorejsastalsplatnýcelýdlh.Pretonepovažujezasprávnyzáver
súdu, že aplikácia osobitného ustanovenia § 53 ods. 9 OZ na spotrebiteľské vzťahy vylučuje uplatnenie
pravidla podľa druhej vety § 103 OZ, nakoľko ide o dva odlišné inštitúty - uplatnenie práva podľa § 565
OZ vs. plynutie premlčacej doby. Vzhľadom na uvedené mala za to, že konajúci súd nesprávne právne

posúdil začiatok plynutia premlčacej doby a tým pádom aj nárok nesprávne vyhodnotil ako nepremlčaný.
Na základe uvedeného žiadala žalobu zamietnuť a priznať jej nárok na náhradu trov konania vo výške
100%.

11. K odvolaniu žalovanej sa podaním z 12.10.2023 vyjadrila žalobkyňa. Odmietla v ňom názor

žalovanej, že pri skúmaní jej bonity postupovala v rozpore s § 7 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z., ako
aj poukaz na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2CoCsp/47/2021 z 31.03.2022. Vzhľadom
na závery súdu prvej inštancie v tejto otázke nepovažovala odvolaciu argumentáciu žalovanej za
opodstatnenú. Vo vzťahu k otázke premlčania označila žalovanou prezentovaný názor za rozporný
s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v súdenej veci uznesením

2Cdo/18/2022 z 30.01.2023. Z tohto dôvodu navrhla nevyhovieť odvolaniu žalovanej a žalobkyni voči
žalovanej priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

12. Žalovaná k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu odvolaciu repliku vo veci nepodala.13. V predchádzajúcom konaní vzťahujúcom sa k danej veci rozhodol súd prvej inštancie rozsudkom
č. k. 9Csp/196/2020-167 z 11.03.2021, ktorým žalobu žalobkyne zamietol a žalobkyni uložil povinnosť

zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v rozsahu 100%. Dôvodom zamietnutia žaloby bolo uplynutie
premlčacej lehoty predmetného nároku, ktorá podľa neho začala plynúť od splatnosti prvej omeškanej
splátky, t. j. od 15.08.2016 a uplynula dňa 15.08.2019 avšak žaloba bola podaná na súde 27.08.2020,
teda po uplynutí premlčacej doby. Voči tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa, o ktorom rozhodol
Krajský súd v Prešove ako súd odvolací rozsudkom č. k. 6CoCsp/8/2021-211 zo 16.09.2021, ktorým

rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej voči žalobkyni priznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania v rozsahu 100%. Stotožnil sa s právnym posúdením prípadu súdom prvej inštancie,
ktorý vo veci správne aplikoval premlčaciu lehotu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, správne
konštatoval, že premlčacia lehota začala plynúť odo dňa zročnosti tej splátky, od splatnosti, ktoré uplynuli
3 mesiace, a pre ktorú k zosplatneniu došlo, čo znamená, že trojročná premlčacia doba zo splateného
zvyšku dlhu uplynula najneskôr 15.08.2019. Na dovolanie žalobkyne Najvyšší súd Slovenskej republiky

uznesením sp. zn. 2Cdo 18/2022 rozsudok odvolacieho súdu č. k. 6CoCsp/8/2021-211 zo 16.09.2021
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že dovolanie podané žalobkyňou je dôvodné.
S poukazom na právne názory vyplývajúce z uznesení Najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho vo
veciach sp. zn. 7Cdo 268/2020 a sp. zn. 5Cdo/224/2021 uzavrel, že dovolateľkou nadnesené právne
otázky boli v označených uzneseniach dovolacieho súdu už vyriešené a to tak, že osobitné ustanovenie

§ 53 ods. 9 OZ vylučuje aplikáciu všeobecného pravidla podľa druhej vety § 103 OZ a taktiež aplikáciu
všeobecného pravidla podľa druhej vety § 565 OZ a ďalej, že pri predčasnom zosplatnení peňažného
dlhu voči spotrebiteľovi podľa § 565 OZ začína premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci po uplynutí
troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie, ktorej sa stal splatným celý dlh
za podmienky, že v lehote uvedených troch mesiacov od omeškania uplynula tiež 15 dňová lehota na

upozornenie spotrebiteľa; 15 dňová lehota na upozornenie spotrebiteľa by mala byť realizovaná ešte
pred uplynutím troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky.

14. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich mu z § 34 CSP, po
zistení, že odvolania sporových strán boli podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP)

a oprávnenými osobami (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu
predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie
pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie
vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho
viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní

napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý
rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podaných
odvolaniach. Výnimkou by mohli byť len vady konania týkajúce sa procesných podmienok, aj keď v
odvolacích dôvodoch neboli uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí
byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného

vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods.
2, § 219 ods. 1, 3 CSP).

15. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie

odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal
suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

16. So zreteľom na obsah odvolania žalobkyne voči časti výroku I., a celému výroku II. o zamietnutí

žaloby v prevyšujúcej časti a súvisiacemu výroku III. o nároku na náhradu trov konania a súčasne
odvolania žalovanej voči výroku I. a súvisiacemu výroku III. napadnutého rozsudku bolo nutné v
odvolacom konaní preskúmať celý napadnutý rozsudok. Odvolacia argumentácia žalovanej je založená
na tvrdení o nesprávnom právnom posúdení veci a odvolacia argumentácia žalobkyne aj na tvrdení
o nedostatočnom zistení skutkového stavu.

17. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte
s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda to, či
súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, čiriadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí
byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky

sp. zn. II.ÚS 78/05).

18. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f) CSP o nesprávnom zistení skutkového
stavu odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní
jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda

spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej
veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne
normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou
z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre
rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti
tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť

v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj
to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj
strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy,
procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky
uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať

v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom
strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu.

19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 CSP písm. h) CSP, t.j. že napadnuté rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolací súd uvádza, že právnym

posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii
práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak
síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Vo vzťahu

k aplikácii práva všeobecnými súdmi odvolací súd uvádza, že výklad a aplikácia zákonných predpisov
zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby
bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom
týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej

inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02, IV. ÚS
214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012).

20. Odvolací súd po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal vo
veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, a na základe neho správne zistil skutkový stav a zo zistených

skutočností prijal v podstatnej časti vecne správne právne závery. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie
zodpovedajú vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového
stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu
odvolacieho konania.

21. V konaní nebolo sporné, že na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 624731 uzavretej medzi
žalovanou a právnym predchodcom žalobkyne, Sberbank a.s., bol žalovanej poskytnutý spotrebiteľský
úver vo výške 9600,- eur. Na základe súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania bolo ustálené,
že žalovaná na úhradu úveru zaplatila počas trvania ich zmluvného vzťahu spolu 1392,47 eur, ďalej
že k 14.09.2023 (deň vydania rozsudku súdu prvého stupňa) bolo spolu splatných 95 splátok úveru

a splatná istina úveru v zmysle amortizačnej tabuľky predstavovala sumu 8052,62 eur, ako aj, že
žalobkyňa pri skúmaní spôsobilosti žalovanej splácať poskytnutý úver v čase jeho poskytnutia v konaní
nepreukázala postup s odbornou starostlivosťou, keď jej čisté mesačné príjmy (695,- eur) boli zisťované
len zo žiadosti o úver, t.j. bez toho, aby boli preukázané, a okrem toho výdavky titulom predchádzajúceho
úverového zaťaženia predstavovali sumu 407,- eur, čo po pripočítaní súm životného minima pre 2

spoločne posudzované plnoleté osoby (336,- eur) prevyšovalo čistý mesačný príjem žalovanej, z dôvodu
čoho pomery žalovanej negarantovali splácanie ďalšieho úveru so splátkou 127,- eur mesačne.22. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom,
že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je vzťahom spotrebiteľským, pretože uzatvorená
zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 624731 je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde

žalobkyňa vystupovala v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konala
v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaná je spotrebiteľom,
keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej
alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že základnou črtou
spotrebiteľských zmlúv je to, že tieto sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na

dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny, pričom aj predmetná zmluva túto charakteristiku spĺňa.

23. Odvolací súd pripomína rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro cit.:
„Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom
alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o
úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom

alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). Z vyššie uvedeného vyplýva,
že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, znamená, že vnútroštátny súd môže ex offo určiť, či
je zmluvná podmienka, ktorá mu bola predložená, nekalá. Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená
ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na

nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s
ich uplatnením (pozri rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, bod 26, ako aj Cofidis, bod 33).

24. K oprávneniu všeobecného súdu preskúmavať postup veriteľa v súvislosti s posudzovaním
schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver odvolací súd dáva do pozornosti rozhodnutie

Súdneho dvora EÚ C-679/2018, zo záverov ktorého vyplýva, že články 8 a 23 smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES, sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdy ukladajú
povinnosť preskúmať ex offo existenciu porušenia povinnosti stanovenej v čl. 8 tejto smernice, podľa
ktorej veriteľ musí pred uzavretím zmluvy posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa a vyvodiť dôsledky, ktoré
z porušenia tejto povinnosti vyplývajú vo vnútroštátnom práve pod podmienkou, že sankcie spĺňajú

požiadavky podľa uvedeného článku. Články 8 a 23 smernice 2008/48 sa majú ďalej vykladať v tom
zmysle, že bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa sankcia za porušenie povinností veriteľa
posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa, ktorá spočíva v neplatnosti zmluvy o úvere
spojenej s povinnosťou spotrebiteľa vrátiť veriteľovi poskytnutú sumu istiny, v dobe primeranej jeho
možnostiam, uplatní len pod podmienkou, že daný spotrebiteľ túto neplatnosť namietne.

25. Vzhľadom na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veciach sp. zn. C-565/12 zo dňa 27.03.2014, sp.
zn. C-449/13 z 18.12.2014 a sp. zn. C - 679/18 z 05.03.2020, na nároky, ktoré na dodávateľa kladie
únijné právo a s poukazom na ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. je plne opodstatnené vyžadovať
v súdnom konaní preukázanie skúmania bonity klienta žalobcom. Pokiaľ si žalobca uplatňuje právo na

plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, je nutné vyhodnotiť, či pri uzatvorení zmluvy boli splnené
všetkypovinnostiapodmienky,ktorénatietozmluvnévzťahykladieprávnaúpravazameranánaochranu
spotrebiteľa, t.j. § 52 a nasl. OZ, zákon č. 129/2010 Z. z. a ďalšie. Správne preto konštatoval súd prvej
inštancie, že bolo na žalobkyni, aby preukázala, že bonitu žalovanej náležite skúmala a že si splnila
povinnosť vyplývajúcu jej z § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z.

26. S ohľadom na uvedené sa odvolací súd stotožňuje s právnym posúdení prípadu súdom prvej
inštancie podľa § 7 ods. 1 a 2, § 7 ods. 15, § 7 ods. 16 a § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom k 10.09.2015, t. j. ku dňu uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. 624731, ktorých znenie
súd prvej inštancie citoval v odseku 10. odôvodnenia napadnutého rozsudku ako aj východiskami ich

aplikácie vyjadrenými v odseku 11. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a právnych záveroch
posudzovaného prípadu vyjadrených v odseku 12. napadnutého rozsudku. V podrobnostiach súčasne
na tieto časti napadnutého rozsudku poukazuje a k odvolacím námietkam žalobkyne v tomto smere
dopĺňa nasledovné.

27. V zmysle ustanovení § 7 a § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. je veriteľ pri posúdení úverovej
schopnosti klienta povinný brať na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky.
Pri posúdení úverovej schopnosti je povinnosťou veriteľa klásť dôraz na pomer medzi príjmami a
výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či mu po vynaložení bežných výdavkov zostane mesačnetaká čiastka, ktorá bude potrebná pre splácanie úveru. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský
úver treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho
osobnomadomácomrozpočtedostatokfinančnýchprostriedkov,abymoholbezakýchkoľvekproblémov

a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške.

28. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobkyňa v konaní pred súdom prvej inštancie
preukazovala skúmanie bonity žalovanej pred uzavretím úverovej zmluvy lustráciou zo spoločného
registra bankových informácií a žiadosťou o spotrebný úver, pričom údaje vyplývajúce zo žiadosti o úver

v konaní pred súdom prvej inštancie neboli žiadnym spôsobom preukázané.

29.Nastranevýdavkovzdopytužalobkynevspoločnomregistribankovýchinformáciizodňa09.09.2015
je zrejmé, že pred uzavretím úverovej zmluvy z 10.09.2015 mala žalovaná 2 splátkové úvery s
mesačnými splátkami v celkovej sume 312 eur (228 eur a 84 eur) a 3 kontokorentné úvery v celkovej
sume 2 150 eur (500,- eur, 600,- eur a 1050,- eur), vo vzťahu ku ktorým podľa údajov ňou uvedených

v žiadosti o spotrebný úver uhrádzala mesačné splátky 41,- eur, 52,- eur a 30,- eur. Žalobkyňa však
nepredložila žiadne ďalšie listiny, ktoré by preukazovali, že pri posudzovaní jej schopnosti splácať
predmetný úver mala žalobkyňa osvedčené výdavky na bývanie, domácnosť, na živobytie, na lieky, a
tiež ktoré by osvedčovali ňou v žiadosti o úver deklarovaný príjem (t. j. 610,- eur hrubý príjem a 207,- eur
ako iné príjmy). Zo strany žalobkyne nebol zisťovaný ani príjem jej manžela, ktorý sa v zmysle § 3 zákona

č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu
uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere považoval pre účely zisťovania životného minima za osobu
spoločne posudzovanú. Pojem životné minimum je pritom legálne definovaný ako spoločensky uznaná
minimálna hranica príjmov fyzickej osoby, pod ktorou nastáva stav jej hmotnej núdze. Len nahliadnutie
do databáz banky a úverových registrov nie je pre splnenie povinnosti stanovenej § 7 ods. 1 zákona

č. 129/2010 Z. z. postačujúce. Vynaloženie odbornej starostlivosti bola žalobkyňa v zmysle § 7 ods. 15
písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., v časti za bodkočiarkou, povinná hodnoverne preukázať.

30. Skutočnosť, že žalovaná v žiadosti o úver označila možnosť, že žiada o refinančný spotrebný úver
je v konaní novým tvrdením žalobkyne uplatneným až v odvolacom konaní (tzv. novotou v odvolacom

konaní), vo vzťahu, ku ktorej žalobkyňa netvrdila ani nepreukázala, že k jej uplatneniu došlo z jej
strany za splnenia podmienok vyplývajúcich z § 366 CSP. Okrem toho odvolací súd konštatuje, že zo
zmluvy o úvere refinančný charakter spotrebiteľského úveru nevyplýva a v konaní nebolo tvrdené ani
preukázané, že by týmto úverom poskytnuté finančné prostriedky boli použité na splatenie iných úverov
žalobkyne.

31. Nedôvodná je aj odvolacia námietka žalobkyne o zavedení povinnosti veriteľa skúmať čistý príjem
spotrebiteľa ako aj náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči
ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, výšku splátky spotrebiteľského úveru a peňažné záväzky
znižujúce príjem spotrebiteľa do znenia § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. až zákonom č. 299/2016 Z. z.

k 01.01.2017. Touto úpravou došlo len k spresneniu právnej úpravy v zmysle zavedenia povinnosti
veriteľa zisťovať tzv. ukazovateľ schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver pri postupe veriteľa
zameranom na overovanie schopnosti spotrebiteľa splácať žiadaný úver, zatiaľ čo povinnosť s odbornou
starostlivosťou posudzovať bonitu klienta pred poskytnutím úveru bola v súlade s označenými článkami
smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES inkorporovaná do zákona č. 129/2010 Z. z. dávno

pred poskytnutím daného spotrebiteľského úveru.

32. Právne irelevantný v otázke posudzovania schopnosti žalovanej splácať poskytovaný úver je aj
poukaz žalobkyne na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-449/13 z 18.12.2014, nakoľko aj tento rozsudok
pri hodnotení úverovej bonity spotrebiteľa predpokladá, aby mal veriteľ k dispozícii dostatok informácií

a tiež pripojenie dôkazov k vyhláseniam spotrebiteľa, čo v danom prípade splnené nebolo. Správny
je aj právny záver súdu prvej inštancie, že spojka „alebo“ v tretej vete § 11 zákona č. 129/2010 Z. z.
neumožňuje veriteľovi vyberať si, akým spôsobom má overiť schopnosť dlžníka splácať spotrebiteľský
úver.

33.Nazákladesúdomprvejinštanciezistenéhoskutkovéhostavujezrejmé,žežalobkyňanepreukázala,
že by pri overovaní bonity žalovanej mala k dispozícii dostatočné a relevantné údaje o jej príjmoch
a výdavkoch. Za tohto stavu je správny záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa nepreukázala splnenie
si povinnosti uloženej jej § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z., s tým, že dôsledkom podcenenia bonity jeneposkytnutie ochrany takémuto veriteľovi, s následkami straty nároku na úroky a poplatky zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere z 10.09.2015. Následok straty nároku na úroky a poplatky v prípade hrubého
porušenia tejto povinnosti bol konajúcimi súdmi opakovane posúdený ako primeraný. V tomto kontexte

odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora v rozsudku z 27. marca 2014 vo veci C-565/12
(LCLLeCréditLyonnaisSAprotiG.H.),kdeboloposudzovanédodržaniehranícvymedzenýchprerežim
sankcií stanovených zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou
v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti upravenej v článku 8
smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť

cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu
dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne
znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu (pozri body 52
a 53 označeného rozsudku a body 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia,
a.s. proti Kláre Bíróovej).

34. K námietke žalobkyne o splnení podmienok predčasného zosplatenia úveru v zmysle § 53 ods. 9 v
spojení s § 565 OZ (s ohľadom na záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedený v uznesení
sp. zn. 2Cdo/18/2022 z 30.1.2023 vydanom v danej veci, podľa ktorého osobitné ustanovenie § 53 ods.
9 OZ vylučuje aplikáciu všeobecného pravidla podľa druhej vety § 565 OZ) odvolací súd konštatuje, že
záver o hrubom porušení povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. súčasne znamená, že

žalobkyňa neposudzovala schopnosť žalovanej splácať spotrebiteľský úver s odbornou starostlivosťou,
čo v zmysle § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. má ten následok, že veriteľ nie je oprávnený
vyžadovať od spotrebiteľa jednorázové splatenie spotrebiteľského úveru. Inými slovami povedané, v
danom prípade boli splnené podmienky pre uplatnenie sankcie straty práva veriteľa na predčasné
zosplatnenie spotrebiteľského úveru a preto je právny úkon zosplatnenia spotrebiteľského úveru (ako

jednostranný adresovaný hmotnoprávny úkon) neplatný v zmysle § 39 OZ pre rozor so zákonom. Na
základetohonemožnovyhodnotiťodvolaciunámietkužalobkyne,ževdanomprípadedošlokuplatnému
predčasnému zosplatneniu spotrebného úveru na základe zmluvy uzavretej so žalovanou pod č. 624731
dňa 10.09.2015 ako dôvodnú, nakoľko toto oprávnenie žalobkyňa vzhľadom na naplnenie predpokladov
uvedených v § 11 ods. 2 prvá veta zákona č. 129/2010 Z. z. stratila.

35. K záveru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeného v uznesení sp. zn. 2Cdo/18/2022
z 30.01.2023 vydanom v danej veci, podľa ktorého osobitné ustanovenie § 53 ods. 9 OZ vylučuje
aplikáciu všeobecného pravidla podľa druhej vety § 565 OZ odvolací súd poznamenáva, že je ho
potrebné vykladať v tom zmysle, že právo veriteľa žiadať o zaplatenie celej pohľadávky pre nesplnenie

niektorej splátky vo veciach, na ktoré dopadá § 53 ods. 9 OZ nemožno použiť najneskôr do splatnosti
najbližšie nasledujúcej mesačnej splátky, nakoľko pre možnosť uplatnenia práva spotrebiteľský úver
zosplatniť sa vyžaduje uplynutie až troch mesiacov. To však neznamená, že v prípadoch, na ktoré
dopadá § 53 ods. 9 OZ nie je v prípade nesplnenia niektorej splátky veriteľ k využitiu práva v zmysle §
565 OZ žiadnym spôsobom časovo obmedzený. Takýto výklad použitia právnej normy vyjadrenej v § 565

OZ v spojení s § 53 ods. 9 OZ by vo svojich dôsledkoch znamenal zhoršenie postavenia spotrebiteľov v
spotrebiteľských vzťahoch na ktoré je aplikovaný § 53 ods. 9 OZ na rozdiel od iných právnych vzťahov,
na ktoré toto ustanovenie nedopadá, v ktorých obmedzenie práva veriteľa na zaplatenie pohľadávky je
obmedzené druhou vetou § 565 OZ. V tomto kontexte treba mať na zreteli aj zásadu vyjadrenú v § 54
ods. 2 OZ, o potrebe výkladu spotrebiteľských zmlúv spôsobom, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie v danej veci nevychádzal z úzko
formalistického výkladu § 565 OZ, že pre nesplnenie splátky splatnej 15.08.2016 môže veriteľ uplatniť
právo na zosplatnenie pohľadávky iba do nasledujúcej splátky, ktorej splatnosť nastala už 15.09.2016,
ale medze tohto oprávnenia v spojitosti s § 53 ods. 9 OZ vyložil tak, že lehota na uplatnenie práva na
zaplatenie pohľadávky so splátkou splatnou 15.08.2016 žalobkyni začala plynúť až po uplynutí troch

mesiacov, kedy reálne prvýkrát mohla toto svoje právo uplatniť, s tým že toto právo považoval za trvalo
obmedzené až do splatnosti ďalšej splátky splatnej po 15.11.2016, t. j. do 15.12.2016. Ako však skutkovo
ustálil súd prvej inštancie, v danom prípade žalobkyňa pristúpila k predčasnému splateniu úveru vo
vzťahu k splátke splatnej 15.08.2016 až listom z 27.07.2017.

36. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovanej (predovšetkým námietky premlčania žalobou
uplatneného nároku) odvolací súd nad rámec vyššie uvedeného poukazuje na právne závery
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadrené v uznesení sp. zn. 2Cdo/18/2022 z 30.01.2023 a
jeho odôvodnení, ktorými je odvolací súd v danej veci s ohľadom na § 455 CSP viazaný a súčasneaj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Cdo/268/2020 z 29. novembra 2022
zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.
29/2023, ktorého právna veta znie: „Podľa § 103 Občianskeho zákonníka plynie pri strate výhody splátok

premlčacia doba celého zvyšného dlhu už od splatnosti splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatný
celý dlh. Inak je tomu ale pri strate výhody splátok v spotrebiteľských vzťahoch, v ktorých podľa §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka (všeobecne) začne premlčacia doba plynúť prvý deň nasledujúci
po uplynutí troch mesiacov od omeškania so splnením splátky, pre nesplnenie ktorej sa stal splatným
celý dlh.“ Uvedené sa teda osobitne dotýka argumentácie žalovanej vo vzťahu k použitiu druhej vety §

103 OZ v spotrebiteľských veciach, v ktorých sa aplikuje súčasne ustanovenie § 53 ods. 9 OZ. V tejto
súvislosti odvolací súd tiež prízvukuje, že v zmysle čl. 2 základných princípov CSP je rešpektovanie
týchto východísk nevyhnutné pre dosiahnutie stavu právnej istoty v danom právnom vzťahu. Právna
istota je legálne definovaná ako stav, v ktorom môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude
rozhodnuté v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; a, ak takej ustálenej
rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho z prvých rozhodnutí

spravodlivo.

37. Pri vyhodnocovaní odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že súd prvej
inštancie sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, odvolací súd aj s ohľadom na obsah
odvolania žalobkyne z 02.10.2023, ktorým bola z jej strany opätovne vznesená námietka premlčania

(na ktoré je okrem iného povinný súd v spotrebiteľských veciach prihliadať v zmysle § 54a OZ ex offo),
zistil pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý po dôvodnom závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti
posudzovaného úveru ako aj nesplnení podmienok jeho platného predčasného zosplatenia, opomenul
prihliadnuť aj na túto námietku žalovanej, keď do priznaného nároku na zaplatenie rozdielu splatnej
istiny úveru a žalovanou vykonaných úhrad zahrnul aj nárok na zaplatenie nedoplatku splátky splatnej

15.07.2017 vo výške 15,05 eur a jej zodpovedajúcemu úroku z omeškania, ktorý z tejto sumy žalobkyni
priznal od 29.07.2017 do zaplatenia. Tento neuhradený zostatok splátky splatnej podľa zmluvy o
spotrebiteľskom úvere dňa 15.07.2017 vo výške 15,05 eur ako aj príslušenstvo z nej plynúce totiž čase
podania žaloby Okresnému súdu Banská Bystrica v upomínacom konaní (27.8.2020) už bolo premlčané,
keďže3-ročnápremlčacialehotapodľa§101OZvovzťahuktejtosplátke,ajpozohľadneníjejneplynutia

v zmysle § 1 písm. a) zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti
so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony v znení neskorších predpisov v období od 27.03.2020 do 30.04.2020 uplynula už dňa
19.08.2020. V tejto časti tak bol nárok uplatnený žalobou súdom prvej inštancie nesprávne právne
posúdený, keď pri ňom nedošlo k aplikácii § 103 prvá veta OZ, podľa ktorého, ak bolo plnenie dohodnuté

v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti, napriek tomu,
že žalovaná v konaní vzniesla námietku premlčania uplatňovaného nároku. Len z uvedeného dôvodu
tak bolo potrebné postupom podľa § 388 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku
I. zmeniť tak, ako to vyplýva z výroku II. tohto rozsudku, t.j. priznať žalobkyni nárok na zaplatenie
sumy 6 645,10 eur s úrokom z omeškania ustáleným v súlade s § 517 ods. 2 OZ v spojení s § 3

Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka (v tomto ohľade sa odvolací súd stotožňuje s odsekom 14. odôvodnenia
napadnutého rozsudku), a to od splatnosti jednotlivých splátok a vo zvyšku, t.j. čo do sumy 15,05 eur
a úroku z omeškania 5% ročne zo sumy 15,05 eur od 29.07.2017 do zaplatenia žalobu zamietnuť.

38. Odvolací súd súčasne postupom podľa § 387 ods. 1 CSP z vyššie rozvedených dôvodov ako vecne
správny potvrdil výrok II. napadnutého rozsudku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

39. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď
na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo
reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, II.
ÚS200/09apodobne).Naďalšiuirelevantnúargumentáciusporovýchstránvznesenúvichodvolaniach,

zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací
súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.40. Vzhľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozsudku bol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP
povinný rozhodnúť aj o náhrade trov konania na súde prvej inštancie a súčasne aj o trovách odvolacieho
a jemu predchádzajúceho dovolacieho konania. Na rozhodnutie o nároku na náhradu všetkých v konaní

vzniknutých trov konania považoval odvolací súd za aplikovateľný § 255 ods. 1 a 2 CSP, podľa ktorého
súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, pričom ak mala strana vo
veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo
strán nemá na náhradu trov konania právo (§ 255 ods. 1, 2 CSP). Zo žalobou uplatneného nároku na
zaplatenie sumy 8936,33 Eur bola žalobkyňa úspešná v časti nároku na zaplatenie sumy 6 645,10 Eur,

teda v rozsahu 74,36 % a žalovaná vo zvyšných 25,64 %. Úspech žalobkyne, ktorý prevyšuje úspech
žalovanej je tak 48,72%. Nakoľko súd nezistil žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý by
náhradu trov konania nemal v konaní úspešnejšej žalobkyni priznať (§ 257 CSP), výrokom III. tohto
rozsudku žalobkyni priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 48,72 % tak, ako
to vyplýva z výroku III. tohto rozsudku.

41. O výške nároku na náhradu trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie po právoplatnosti
tohto rozhodnutia, samostatným uznesením v zmysle § 262 CSP.

42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci(§ 160 ods. 2
CSP).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).